Bratislava Mateja Bela

„V minulých storočiach boli v meste aj Židia; mali dokonca takú veľkú moc, že málo
chýbalo, aby neovládli mesto, ktoré celkom vyžmýkali mimoriadne ťažkými
úžerami. Zmocnili sa domov, vinohradov, polí a iných pozemkov, ktoré majitelia
zadlžili židovskými peniazmi.

Bezprávie zosilnelo už za Karola I. a Ľudovíta I. Preto králi vynaložili úsilie, aby sa to

ďalej nešírilo, ba aby sa tento ohavný a zhubný nešvár zlikvidoval zo dňa na deň.

Sem patrí nariadenie Ľudovíta I. z roku 1371, ktorým sa Židom ukladalo zaplatiť
mestským úradom dane zo zisku. Túto jeho predvídavosť horlivo nasledovali ďalší
králi a oslobodili občanov od platenia úžer, ktorými ich zavalili Židia. Bolo to
dobrodenie Žigmunda, ktorým sa usiloval zo všetkých síl usporiadať roku 1392
záležitosti Bratislavy, mimoriadne narušené najškodlivejším národom. K tomuto
veľkému dobrodeniu pripojila iné, omnoho vznešenejšie, jeho dcéra Alžbeta,
vdova po Albrechtovi. Ona totiž nielenže chcela, aby boli Bratislavčania zasa
oslobodení od židovských úžer, ale roku 1441 odpustila mestským úradom na
celých desať rokov aj všetky poplatky, ktoré až dovtedy prinášali do kráľovskej
pokladnice. Toto desaťročie ešte neuplynulo, keď Ján Korvín, vtedy vládca
Uhorska, roku 1450 obnovil zákon o zrušení úrokov, aby ho Židia neuviedli do
pôvodného stavu. Potom prišiel do Bratislavy po prepustení z Fridrichovho
poručníctva Ladislav Pohrobok, aby na verejnom zhromaždení prijal kráľovskú
hodnosť, ktorú vzal na seba ešte ako dieťa. Prejav jeho priazne voči mestu možno
doložiť tým, že roku 1453 potvrdil ustanovenie zákona, ktoré vyhlásili
predchádzajúci králi o židovských úžerách, ba roku 1454 prísne nariadil, aby aj
Židia, ktorí bývajú v meste, rovnako ako iní občania znášali mestské bremená a
dane. Lenže nespokojnosť najprešibanejšieho národa je už taká, že neprestal
dobiedzať dovtedy, kým nezrušil tieto ustanovenia. Preto Matej Korvín keď si
zasadol ku kormidlu štátu, ponechal znovu jednu časť úrokov Židom, jednu
občanom, a to na základe kráľovského rozhodnutia, ktoré vyhlásil roku 1475.
Vtedy sa aj občanom zakázalo, aby dali Židom ako záloh zdedené majetky, vinice,
polia, lúky a podobné veci. Keby však Židia neprestali cestou peňažných pôžičiek
brať do zálohu takéto dedičstvá, koľko peňazí by takto vynaložili, toľko by sa
muselo pripísať na účet štátnej pokladnice.

Odkiaľ však pochádza táto peňažná moc Židov? Domnievam sa, že mali v
Bratislave zriadené zmenárne. Keď sa občania neopatrne zaviazali ich
podmienkami, ľahko sa zavalili úžerami. Keď si to všimli dobrotiví králi, nemohli
nepotlačiť vyhlásenými nariadeniami hrabivosť obrezaného národa, ako aj
nerozumnosť občanov. Bohatstvo, ktoré plynulo zo zmenárenského zisku Židov,
smerovalo potom do štátnej pokladnice. Z toho vyplýva postup Komory voči
mestským úradníkom v posledných rokoch Ferdinanda I. a na začiatku vlády
Maximiliána, predovšetkým roku 1567. Takýmito úskokmi národ kresťanskému
menu najnepriateľskejší zmocnel natoľko, že hoci počtom menší, v bohatstve sa
mohol pretekať s občanmi.

V meste mali svoju ulicu, ktorú nazývali Židovskou, dnes ju voláme Klobučnícka. Tu
mali aj synagógu, nie však veľkolepú, ale postavenú podľa svojho rítu. Aby ju
zakryli medzi radmi nízkych budov, vybudovali ju na zadnej strane, a to tak, aby na
jednu siahu zapustená do zeme neprečnievala ani kúsok nad ostatné strechy. Táto
stavba vydržala až do našich čias a jestvuje aj dnes; vnútri sa delí na dve podlažia.

Vynaložili sme veľké úsilie, aby sme sa dozvedeli, akého priestupku sa dopustil
najzločinnejší národ, prečo ho vypovedali z mesta. Nenašiel sa však nikto, kto by
nám to vysvetlil. Prijali sme teda výklad, že najväčší lotri spomedzi dvojnožcov
zneuctili bezbožnými rukami Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Len čo sa to rozchýrilo
medzi ľudom, Židia sa museli vysťahovať z mesta až za hranice jeho panstva, keď
mestská rada vydala rozhodnutie, aby sa najnepriateľskejší národ už nikdy, v
žiadnom čase nedostal na územie mesta. Toto sa povráva, ale žiaľbohu, bez
dôkazu. Nemôžem však uveriť, že by verejný mestský archív neuchovával aspoň
nejaký doklad o preklínanom zločine.

Nech je to čokoľvek, je to zbytočné, pretože z mesta vyhostený najhanebnejší

národ, usilujúci sa o záhubu kresťanov, znovu sa usadil všade navôkol na krok od
hradieb, na väčšiu škodu Bratislavčanov ako vtedy, keď býval v meste samom.
Vtedy bol totiž podriadený občianskym úradom, platil dane a podliehal trestom, ak
sa zaplietol do nejakého zločinu; teraz oveľa viac ťaží z mestských výhod ako
občania, pričom sa odvďačuje len tým, že zžiera ľud úžerami, neopatrných
opantáva úskokmi, a keď sa ukáže príležitosť, ošudí bohatších, ak už
nespomenieme ostatné ničomnosti a zlomyseľnosti pri uchvacovaní úrody
občanom. Tak ako si ťažkal na českých Židov jezuita Bohuslav Balbín, treba, aby
sme sa aj my posťažovali na bratislavských Židov. Hovorí: ,,Čo napísal kedysi
Tacitus o filozofoch - tvorcoch horoskopov, to sa najprimeranejšie hodí na Židov:
ľudské plemeno nespoľahlivé voči mocným (ale užitočné a prospešné), neúprimné
voči dôverčivým (škodlivé verejným aj súkromným veciam), ktoré sa v našom
meste bude vždy aj potláčať zákazmi (bude v nenávisti), aj sa udrží." Zaiste však aj
dnes preveľkú časť prosperity Bratislavčanov oslabujú Židia. Odstráň Židov! Urobíš
šťastnou Bratislavu a toto šťastie želáme mestu z celého srdca, najmä v týchto
ťažkých časoch.“

Zdroj: Bratislava Mateja Bela. Obzor, Bratislava 1984, s. 134-136