Great Moravia

ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA
zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek
BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907

A JEJ VÝZNAM
PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA
1
2
Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie
Zborník príspevkov z kolokvia:

A JEJ VÝZNAM
pod záštitou
ministra kultúry Marka Maďariča,
generálneho tajomníka Únie miest Slovenska Mariána Minaroviča,
primátora mesta Bratislavy Andreja Ďurkovského
pri príležitosti 1100. výročia prvej písomnej zmienky o Bratislave
Kolokvium sa uskutočnilo v Bratislave 19. - 20. júna 2007
3
© Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI,
občianske združenie, Bratislava
Výbor SAHI, občianske združenie:

Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.
Mgr. Peter Valent
JUDr. Zoroslav Kollár
zostavili:
© prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc. a Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.
Hlavný redaktor:
PaedDr. Róbert Osaďan
Odborný a jazykový redaktor:

Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.
Recenzovali:
prof. PhDr. Július Bartl, CSc.
prof. PhDr. Jiří Sláma, CSc.
Grafická úprava:
Marcel Križan
Odborná a organizačná spolupráca na príprave kolokvia, ktoré sa uskutočnio 19. - 20. 6. 2007:
prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc. - vedúca organizačného tímu

Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.
PaedDr. Róbert Osaďan
Mgr. Peter Valent
Bratislava 2008
4
Kolokvium bolo zorganizované

a zborník vyšiel vďaka podpore
JUDr. Zoroslava Kollára
5
A JEJ VÝZNAM
Na obálke: Minca Štefana I. „PRESLAWA CIV” vyrazená v Bratislave
Vydal:
®
© Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie

Adresa redakcie: Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava
www.sahi.sk
Tlač: Kasico, a.s., tlačiareň cenín Bratislava, Beckovská č. 38, 823 61 Bratislava
Bratislava 2008
ISBN 978 - 80 - 970077 - 7 - 5
6
OBSAH
Darina Bialeková
K vypovedacej hodnote údajov o slovanských reáliách
z konca 9. až z prvej polovice 10. storočia v uhorských kronikách .............................................. 11
Richard Marsina
Bitka pri Bratislave v roku 907
z pohľadu historických prameňov ................................................................................................................. 19
Beáta Pintérová
Bitka pri Bratislave vo svetle
slovenskej a maďarskej historiografie ........................................................................................................ 25
László Veszprémy
Boj pri Bratislave (907) v maďarskej historiografii ............................................................................ 33
Ján Steinhübel
Maďari, Slovania, Bavori a Sasi v rokoch 896 – 933 ...................................................................... 39
Matúš Kučera
O pôvode názvu Bratislavy .............................................................................................................................. 53
Vincent Sedlák
Geografické predpoklady vzniku štátov v ranom stredoveku ......................................................... 65
Zdeněk Měřínský
Morava v 10. a na počátku 11. století ............................................................................................................. 79
Pavel Kouřil
Archeologické doklady nomádského vlivu
a zásahu na území Moravy v závěru 9. a v 10. století ......................................................................... 113
Tatiana Štefanovičová
Slovensko v 10. storočí ....................................................................................................................................... 137
Naďa Profantová
Problém interpretace staromaďarských nálezů v Čechách .............................................................. 149
Károly Mesterházy
Taktika Maďarov v čase príchodu do Karpatskej kotliny
a ich zbrane so zvláštnym zreteľom na tulce ........................................................................................... 169
Josef Unger
Problematika hájitelnosti předvelkomoravských
a velkomoravských hradeb ............................................................................................................................... 177
7
Ján Vavruš
Prvá maďarská generácia v archeologických
a písomných prameňoch ..................................................................................................................................... 183
Drahoslav Hulínek
Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk
na základe ich spoločenského významu
a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí
(Morava a západné a stredné Slovensko) ................................................................................................. 195
Luděk Galuška
Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace
– Veligrad v době zániku Velké Moravy ..................................................................................................... 253
Gabriel Nevizánsky
Aktuálne problémy výskumu pamiatok
staromaďarského etnika na území dnešného Slovenska ................................................................... 265
Danica Staššíková-Štukovská
Odraz politicko-spoločenského vývoja v 10. storočí
na pohrebiskách stredného Podunajska .................................................................................................... 279
Gabriel Fusek
Osídlenie Nitry v 10. storočí. Kontinuita alebo diskontinuita? ......................................................... 295
Vladimír Turčan
Prvé staromaďarské nálezy z okolia Bratislavy ..................................................................................... 305
Július Jakab
Kostra mladej ženy z Mosta pri Bratislave
a antropológia starých Maďarov na Slovensku ..................................................................................... 313
Autori ............................................................................................................................................................................ 320
8
ÚVOD
V júni 2007 zorganizoval Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z. kolokvium pri príležitosti
1100. výročia bitky pri Bratislave pod názvom„Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného
Podunajska“. Práve 4. júla 907 sa v bezprostrednej blízkosti dnešného hlavného mesta Slovenskej republiky
uskutočnila bitka, ktorá mala osudový význam pre budúcnosť národov v stredoeurópskom priestore. Stretli sa
v nej vojská Bavorov a bojovníci kočovných maďarských kmeňov. Víťazne z tohto stretu vyšli maďarské jazdec-
ké jednotky. Správy o udalosti sa nám zachovali vďaka tzv. Salzburským análom, ktoré archivári objavili a zve-
rejnili v roku 1921. Práve tu sa po prvýkrát v dobových písomných prameňoch uvádza názov dnešného hlav-
ného mesta SR pod menom Brezalauspurc. Môžeme konštatovať, že je to tretí najstarší písomný záznam z ob-
dobia včasného stredoveku, ktorý upozorňuje na ďalšie (po Nitre a Devíne tretie) významné sídlo z územia
dnešného Slovenska v danom dejinnom obdobím.
V čom spočíva osudová výnimočnosť tejto bitky? Pravdepodobne v tomto období sa dovŕšil zánik Veľ-
kej Moravy. Maďarské kmene vďaka víťazstvu ovládli kraje na strednom Dunaji a začali natrvalo obsadzovať
oblasti Karpatskej kotliny. Pre územie súčasného Slovenska to znamenalo novú éru, pretože sa stalo súčasťou
procesu, ktorý na prelome 10. a 11. storočia vyústil do vzniku Uhorského kráľovstva. A to aj napriek tomu,
že prenikanie maďarského etnika na sever od Dunaja, kde žili slovanskí predkovia Slovákov, trvalo ešte po-
merne dlho. Medzi mnohé sprievodné javy, ktoré súvisia s formovaním sa tohto štátu, patrí aj vznikanie stre-
dovekého mincovníctva. Práve minca, ktorá bola symbolom nášho kolokvia, je spätá s vládou prvého uhor-
ského kráľa Štefana I. Je pravdepodobné, že Štefan I. sa v počiatkoch svojej vlády mohol zdržiavať v Bra-
tislave, kde dal raziť aj spomínané mince s averzom STEPHANVS REX (kráľ Štefan) a reverzom (P)RESLAWA CIV
(mesto Bratislava).
Mimoriadnym faktom je skutočnosť, že v Salzburských análoch sa vôbec nespomína vojsko Veľkej Mo-
ravy, alebo Moravania, respektíve Nitrania ako takí. A to aj napriek tomu, že bitka sa dokázateľne odohrala
v priestore, ktorý ešte krátko predtým patril k jadru Veľkomoravskej ríše. Viacerí bádatelia uvažujú nad re-
álnou možnosťou, že v čase bitky pri Bratislave už Veľká Morava neexistovala. Na jej zániku mali podiel aj ne-
jednotnosť a rivalita Svätoplukových nástupcov, spolu s prenikaním maďarských kmeňov, ktoré tento rozvrat
napokon dovŕšili. Svoj podiel na tom malo aj obdobie vlády Svätopluka I., sprevádzané rozsiahlymi výbojmi,
ktoré boli z politického, mocenského, vojenského a ekonomického hľadiska pre štát dlhodobo neúnosné a
vnútorne ho po Svätoplukovej smrti nakoniec destabilizovali. Neustále sa však vynárajú otázky súvisiace so
zánikom Veľkej Moravy a následným vytváraním nových štátov na jej troskách. Odpovede na ne v podstat-
nej miere hľadá história a archeológia, pričom nie vždy dochádzajú vedci k jednotným stanoviskám. Napriek
tomu je ich vzájomná komparácia nevyhnutná, čo prezentovalo aj naše kolokvium. Preto je samozrejmé, že
pri témach, ktoré súvisia so včasnostredovekým obdobím strednej Európy, sa vždy tvorí platforma pre od-
bornú diskusiu, v ktorej by mohli bádatelia konfrontovať svoje poznatky a postoje ku skúmanej problematike.
Preto s myšlienkou zorganizovať odborné kolokvium pri príležitosti 1100. výročia bitky pri Bratislave, ako aj
prvej písomnej zmienky o hlavnom meste SR, neprišiel Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z. ná-
hodou. Pružne zareagoval na výročie, ktoré v sebe spája viacero impulzov. Nútia nás nazrieť do dávnejšej mi-
nulosti nielen nášho hlavného mesta, ale aj národov v stredoeurópskom priestore.
Samotná akcia sa konala v dňoch 19. – 20. júna 2007 v priestoroch SUZA v Bratislave a záštitu nad
ňou prevzali minister kultúry Marek Maďarič, generálny tajomník Únie miest Slovenska Marián Minarovič a
primátor hlavného mesta SR Andrej Ďurkovský. Podujatie zaznamenalo veľký ohlas u odbornej i laickej verej-
nosti. So zaujímavými príspevkami vystúpili špičkoví archeológovia a historici zo Slovenska, Českej republiky
a Maďarska. Aj keď prednášky boli prístupné pre širokú verejnosť, neznejú dostatočne, ak nie sú publikované
relevantným vedeckým spôsobom. Veď neustupujúci záujem o danú problematiku prejavila i následná dis-
kusia. Ani ona nenechala nikoho na pochybách, že uvedená téma stále rezonuje v našej spoločnosti. Pre-
zentovaný zborník prináša odbornej i laickej verejnosti príspevky, ktoré v rozsiahlejšom časovom zábere pre-
zentujú udalosti, fakty a archeologické nálezy súvisiace s obdobím, kedy sa odohrala bitka pri Bratislave.
Tatiana Štefanovičová, Drahoslav Hulínek
9
10
K vypovedacej hodnote údajov o slovanských

reáliách z konca 9. až z prvej polovice 10. storočia
v uhorských kronikách
Darina Bialeková
Smrť Svätopluka I. v roku 894 znamenala za- (Viedni) a s Kovármi (jeden z troch kabarských kme-
čiatok konca Veľkomoravskej ríše. Krátko pred svojím ňov chazarského pôvodu, ktorý spolu s Maďarmi pri-
skonom rozdelil Svätopluk I. vládu v krajine medzi šiel do Karpatskej kotliny) pri Culmite (asi Kulmberg
svojich synov a ako vyplýva z Fuldských letopisov (An- pri Melku) (MMFH I 1966, 131; Ratkoš 1968, 196;
nales Fuldenses), každý dostal svoje kniežatstvo so Steinhübel 2004, 150). Údajne niekde medzi rokmi
„svojimi ľuďmi”(eorumque populum). Vládu mal pre- 882 až 884 stretol Metod na dolnom Potisí vojenskú
vziať Mojmír II. a Svätopluk II., vtedy ešte nedospelý jednotku Maďarov (Ratkoš 1968, 197; Ten istý 1983,
(puer),1 s najväčšou pravdepodobnosťou ako údel- 843). Kronikár Regino (Reginonis abbatis Prumiensis
né knieža podriadené staršiemu bratovi, dostal do Chronicon) k roku 889 veľmi nelichotivo charakteri-
správy východnú časť Veľkej Moravy so sídlom v Nit- zuje povahu Maďarov, ktorí, vytesnení zo svojich sí-
re (Ratkoš 1961, 116; MMFH I, 1966, 120-121, 124, del na dolnom Done Pečenehmi, postúpili na západ
126; MMFH III 1969, 398; Marsina 1999, 28; Stein- a robili nájazdy do končín Korutáncov, Moravanov a
hübel 2004, 147). Krátko po smrti Svätopluka I. Bulharov. Tento názor o novo došlých Maďaroch ne-
(v roku 894) začal územný rozpad ríše. Totiž, už skôr prevzal od Regina aj analista Saxo (MMFH I 1966,
v druhom polroku 894 uzavrel Mojmír II. s Bavormi 13, 249-250; Ratkoš 1968, 197). Ešte za života Svä-
mier a vzdal sa Panónskeho kniežatstva v južnom topluka I. došlo k bojovému stretu Moravanov s Ma-
Zadunajsku (MMFH I 1966, 121; MMFH V 1977, 175; ďarmi, a to v roku 892, kedy východofranský kráľ Ar-
Steinhübel 2004, 147). Politickú nestabilitu krát- nulf v spojenectve so sávskym kniežaťom Braslavom
ko nato využili české kmene, ktoré sa od ríše odtrhli a Maďarmi vpadol do Svätoplukovej ríše a štyri týž-
v roku 895, po nich v roku 897 nasledovali Lužickí dne ju pustošil (MMFH I 1966, 137, 168, 196; Kučera
Srbi (Havlík 1960, 56-60; MMFH I 1966, 121, 123). 1977, 84; Steinhübel 1997, 203; Ten istý 2004, 146).
Na východe ríše sa objavilo nové nebez- Významný je údaj k roku 896, kedy Maďari vyslali
pečenstvo, ktoré sa stalo jednou z príčin rozkladu svojho vyslanca Kusida k Mojmírovi II. so žiadosťou
štátnej moci – bol to postupný príchod staromaďar- o pridelenie nových sídel v jeho zemi (MMFH V 1977,
ských kmeňov do Karpatskej kotliny (MMFH I 1966, 175). Mojmír II. sa ich nebezpečenstva snažil zba-
121-123; Ratkoš 1988, 58-59). Maďarov v dunaj- viť tým, že im pridelil dočasné sídla v Potisí, v kraji,
skom priestore prvý raz zaznamenali pramene k roku ktoré byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogene-
839 v súvislosti s napadnutím Slovanov usídlených tos vo svojom diele De administrando imperio nazýva
pri ústí Dunaja, ale túto udalosť Fuldské anály pre- „Nepokrstenou Moravou” (MMFH III 1969, 396; Rat-
hliadli. Zmienku o dosiaľ neznámych nepriateľoch, koš 1968, 198; Ten istý 1983, 843 ) a použil ich ako
ktorí sa nazývajú Uhrami, prinášajú až Bertinské le- spojencov proti Bavorom a cisárovi Arnulfovi (Hav-
topisy (Annales Bertiniani) k roku 862 v súvislosti lík 1965, 135). V polovici roku 900 sa bavorský epi-
s ich nájazdom do kráľovstva Ľudovíta Nemca (MMFH skopát, na čele so soľnohradským arcibiskupom The-
I 1966, 74; MMFH V 1977, 156; Kučera 1985, 266). otmarom, v liste pápežovi Jánovi IX. sťažuje na Mo-
K roku 881 Soľnohradské letopisy (Annales Iuvavenses ravanov, že údajne oni poslali Maďarov do Panónie a
maximi) uvádzajú boj Bavorov s Maďarmi pri Wenie prijali medzi seba nemalý počet Maďarov a vojenské
1 Veľký vekový rozdiel medzi Mojmírom II. a Svätoplukom II. podľa úvah J. Steinhübla tkvel v tom, že nemali spoločnú matku. Matkou Moj-
míra II. mohla byť česká kňažná Svätožízna, s ktorou sa Svätopluk I. oženil v r. 871. Podľa správy kronikára Aventina sa v r. 885 Svätopluk I.
oženil s Arnulfovou sestrou Gizelou a z tohto manželstva môže pochádzať Svätopluk II. – Steinhübel 2004, 147.
11
Darina Bialeková
oddiely Moravanov si podľa ich zvyku holia hlavy vanského obyvateľstva v stredodunajskom priestore
(Havlík 1963, 177; MMFH I 1966, 127;MMFH III 1969, uchovala ešte aj v 11. – 12. storočí a stala sa jednou
241-242; MMFH V 1977, 175; Steinhübel 2004, 151). z najvýznamnejších národných tradícií. Významnú úlo-
V roku 898 Arnulf, aby ochránil najvýchod- hu zohrala najmä pri formovaní povedomia stredovekej
nejšiu časť svojej ríše – Panóniu, nasmeroval Ma- slovenskej národnosti a neskôr slovenského národa,
ďarov do Itálie proti svojmu protivníkovi Berengarovi programovo využívaná v jeho politickom zápase o ná-
I. Maďari v roku 899 podnikli pustošivý vpád do Itá- rodné práva (Holotík 1963, 201-212; Butvin 1963, 137-
lie a v bitke na Brente zničili dvadsaťtisícové voj- 161; Tibenský 1963a, 59-84; Ten istý, 1963b, 86-114;
sko Berengara I., s ktorým potom uzavreli mier. Po Havlík 1969, 337-343; Kučera 1977, 217-223; Vyvijalová
smrti Arnulfa (899) Maďari opustili Itáliu, nevrátili 1979, 369-397; Ratkoš 1983, 853; Marsina 1984b, 167-
sa však k Tise, ale v spojenectve s Moravanmi vyplie- 195; Bialeková 1986, 51-53; Steinhübel 1995, 67-86;
nili a obsadili Panónske kniežatstvo v južnom Zadu- Ten istý 1999, 693-705; Ten istý 2004, 163-168).
najsku (MMFH I 1966, 127; MMFH III 1969, 240-241; Zmienky o Veľkej Morave, jej územnom rozsa-
Steinhübel 2004, 153-155). V tom čase (898 – 899) hu a panovníkoch v čase príchodu siedmich uhorských
vrcholili rozpory medzi Mojmírom II. a Svätoplukom kmeňov (Hetumoger – qui dicuntur Hetumoger) do
II. a „ich ľuďmi“ do takej miery, že podľa Fuldských Karpatskej kotliny, ku ktorým sa pripojili aj tri kmene
letopisov bol to spor na život a smrť (MMFH I 1966, Kabarov a asi aj časť Alanov, sa dostali aj do uhorských
124, 169; Steinhübel 2004, 152). Za pôvodcu tejto kroník z 11. – 15. storočia, (Bartoňková, 1965, 267-276;
roztržky a porušenie mieru medzi bratmi bol usved- Havlík, 1969, 337-343; Marsina 1984b, 167-195; Kuče-
čený bavorský markgróf Aribo, konajúci tak na pod- ra 1985, 256-264; Nechutová/Bartoňková, 1988; Sop-
net svojho syna Isanricha, zdržujúceho sa na Mo- ko 1995; Marsina/Sopko/Vaneková, 1997) a to jednak
rave (MMFH I 1966, 125). Mojmír II. vzburu mlad- z historickej neuhorskej (Annales Fuldenses; Regino-
šieho brata potlačil a jeho aj s „jeho ľuďmi” uväznil nis abbatis Prumiensis Chronicon atď.; MMFH I 1966,
v akomsi bližšie neuvedenom mieste, odtiaľ ho vyslo- 85-129, 132-140) a aj staršej uhorskej spisby, ktorú
bodili Bavori a odviedli do svojej zeme (MMFH I 1966, predstavujú Gesta Hungarorum vetera z polovice, resp.
126, 372; Ratkoš 1983, 844; Steinhübel 2004, 152). z druhej polovice 11. storočia, ktoré sa nezachova-
Po uzavretí mieru medzi Mojmírom II. a východofran- li (Sopko, 1995, 16; Steinhübel, 1995, 76-77; Ten istý
ským kráľom Ľudovítom IV. Dieťaťom v roku 901 (Hav- 2004, 169).
lík 1963, 177; MMFH I 1966, 129) sa opäť na čelo Ni- Z ľudovej veľkomoravskej tradície pôvodného
trianskeho kniežatstva dostal Svätopluk II (Ratkoš slovanského obyvateľstva a zo spevov igricov (Ratkoš
1961, 116; Marsina 2002, 206; Steinhübel 2004, 147). 1983, 834-835, 840, 857-858, 865; Sopko 1984, 111-
Spád historických udalostí v prvom decéniu 10. sto- 112; Steinhübel 1995, 71-72; Ten istý 2004, 170-171)
ročia, v ktorom v roku 906 alebo 907 zahynuli obidva- sa do uhorských kroník dostali len nepatrné zlom-
ja synovia Svätopluka I., (Steinhübel 2004, 158) viedol ky, často skomolené a prispôsobené zámerom ich pi-
aj k postupnému politickému zániku Veľkej Moravy. sateľov. Je známe, že k tomuto zdroju informácií za-
Po víťaznej bitke Maďarov nad Bavormi pri Bratislave ujal odmietavé stanovisko najmä notár Belu III. (1173
(907), ktorej sa už Moravania nezúčastnili, sa vývoj na – 1196) Peter Magister zvaný Anonymus (P. Magistri,
Morave a na Slovensku uberal svojou osobitou cestou qui Anonymus dicitur) v Gesta Hungarorum. Toto die-
– Morava sa postupne dostala pod vplyv Přemyslovcov; lo vzniklo na prelome 12. a 13. storočia a jeho pisa-
na Slovensku treba predpokladať popri dominantnom teľovi boli asi známe spomínané Gesta Hungarorum
postavení Nitry ako údelu prvých Arpádovcov (Marsina vetera. Právny nárok Maďarov – Hungrov na zabraté
2002, 206; Steinhübel 2004, 164, 331) tiež vládu miest- územia v Karpatskej kotline P. Magister (Anonymus)
nych kniežat aj slovanského pôvodu. (Bokes 1946, 53- zdôvodňuje odvolávaním sa na pôvod Arpádovcov od
55; Havlík 1969, 337-343; Ten istý, 1985, 203; Ruttkay kráľa Atilu (descendisse de genere Atthile regis), kto-
1985, 141,144; Marsina 1984b, 188; Steinhübel 2004, rého však považuje za Skýta (MMFH I, 1966, 211-237;
210-213). Po porážke Maďarov na Lechu (955) ovlád- Varsik 1965, 179-181; Ratkoš 1983, 825-870; Stein-
lo na kratší čas Nitru a severnú časť Nitrianska české hübel 2004, 170-171). Ako ukázala analýza historikov,
knieža Boleslav II. (Ratkoš 1984, 23; Marsina 2002, dielo P. Magistra (Anonyma) nie je v pravom zmysle
206). slova kronikou a historickým prameňom, ale skôr li-
Napriek tomu, že v prvých decéniách 10. sto- terárnym dielom – apoteózou na zaujatie novej vlas-
ročia Veľkomoravská ríša zanikla, tradícia o nej a ti maďarskými kmeňmi v Karpatskej kotline. Prvé kri-
o Svätoplukovi a jeho synoch sa v povedomí slo- tické prehodnotenie Gest P. Magistra (Anomyma) uro-
12
bil P. Ratkoš už v roku 1964, neskôr v obsiahlej štúdii podľa miesta uloženia. V podstate je skrátenou, čas-
(1983) poukázal na postoje k tejto otázke aj zo stra- to doslovnou verziou Obrázkovej kroniky (Bartoňková
ny ďalších domácich i maďarských historikov (Ratkoš 1965, 267; MMFH I 1966, 317-318). Ďalej to je Kro-
1964, 395-396; Ten istý 1968, 365-466; Ten istý 1983, nika Jána z Turca (Thuróczyho kronika – Johanis de
825 a nasl. – tam cit. ďalšia lit.; Steinhübel 1995, 72; Thurócz Chronica Hungarorum), (Bartoňková 1965,
Bálint 2000, 555; Múcska 2000, 26). 267-268; MMFH I 1966, 327-330) ktorá vychádza
Začiatkom 70. rokov 13. storočia budínsky z Obrázkovej kroniky a z nezachovanej Kroniky Jána
prepošt Ákoš Gesta Hungarorum vetera prepracoval a z Trnavy (Kükolö), napísanej v rokoch 1387 – 1395,
rozšíril o obdobie až po smrť Štefana V. (1272). Jeho (Bartoňková 1965, 268; MMFH I 1966, 327-330) tiež
dielo sa v skrátenej podobe dostalo aj do Kroniky Ši- dielo talianskeho humanistu Antonia Bonfiniho (An-
mona z Kézy a je známe z kompilácií v Obrázkovej a Bu- tonii Bonfinii Rerum Hungaricarum quinque libris XLV
dínskej kronike zo 14. storočia. Ani Ákošova kronika comprehensae), ktorý sa od roku 1486 na pozvanie
sa nezachovala (Marsina 1984b, 176; Sopko 1995, 18; kráľa Mateja Korvína zdržoval v Uhorsku a stal sa
Steinhübel 1995, 77). Gesta Hungarorum Šimona z dvorným historiografom. Zahrňuje uhorské deji-
Kézy vznikli v rokoch 1282 – 1285. Autor čerpal zo zá- ny do roku 1495, čerpajúc predovšetkým z Kroniky
pisov z 13. storočia, z kroniky prepošta Ákoša a asi aj Jána z Turca a Budínskej kroniky (Bartoňková 1965,
z ľudovej tradície. Pravdepodobne je aj autorom tzv. 267; MMFH I 1966, 332-335). Aj v Dejinách Uhorska
„hunskej histórie Maďarov”, odvádzajúcej pôvod Ma- (Epitome rerum Hungaricarum seu Liber annalium
ďarov od Hunov (Huni sive Hungari). Svätoplukovi I. de rebus Hungaricis) od sicílskeho rodáka Petra Ran-
pripisuje poľský pôvod a vo svojom rozprávaní zamie- sana, ktorý bol neapolským vyslancom na dvore
ňa Svätopluka I. so Svätoplukom II. Gesta Hungarorum uhorského kráľa Mateja Korvína, sú skomolené údaje
Šimona z Kézy sú najstaršou úplne zachovanou uhor- o Svätoplukovi a jeho porážke od Maďarov pri Bánhi-
skou kronikou (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, de (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 331).
263-267; Ratkoš 1968, 201; Ten istý 1983, 830; Ten V uhorských kronikách je postrehnuteľné ne-
istý 1988, 139; Marsina 1984b, 189; Ten istý 1997, 160; kritické vyzdvihnutie pozitív staromaďarských vod-
Steinhübel 1995, 77; Sopko 1995, 18; Uličný 2003, cov a ich úspechov pri zaujímaní novej vlasti, tiež pri
64). lúpežných ťaženiach v Európe; naopak, ich porážky
Veľkomoravské prvky obsahujú kroniky zo 14. ako od Moravanov, Bavorov, Korutáncov alebo Bulha-
storočia (Chronici Hungarici compositio saeculi XIV), rov sa zamlčujú (Havlík 1965, 136; Ratkoš 1965, 146;
(Bartoňková 1965, 267 a nasl.; MMFH I 1966, 280-289; Ten istý 1983, 845; MMFH I 1966, 129, 140; MMFH V
Havlík 1987, 199) a to kronika Dubnická (Chronicon 1977, 129, 175-178; Steinhübel 2004, 156). P. Magis-
Dubnicense) – dielo neznámeho autora, (Bartoňková ter (Anonymus) dokonca nespomína ani porážku Ma-
1965, 267; Havlík 1987, 16; Sopko, 2004; 9 a nasl.) Bu- ďarov na Riade v roku 933, ani osudnú porážku Ma-
dínska (Chronicon Budense), ktorá vyšla v roku 1473 v ďarov na Lechu v roku 955, ktorú utŕžili od cisára Ota
Budíne ako prvá tlačená uhorská kniha, (Bartoňková I (MMFH V 1977, 180-181; Ratkoš 1983, 845).
1965, 267; MMFH I 1966, 280; Steinhübel 1995, 78) Opis príchodu Maďarov a zabratie územia
Bratislavská (Chronicon Posoniense) – vznikla okolo niekdajšej východnej časti Veľkej Moravy má v uhor-
1350, (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 290-292). ských kronikách spoločného menovateľa – je ním
Obrázková – prv nazývaná Viedenská obrázková kronika buď údajné dobrovoľné poddanie sa domáceho oby-
(Chronicon pictum Vindobonense) (Bartoňková 1965, vateľstva ochotné prijímať víťazných Hetumoger ako
267; MMFH I 1966, 281; Marsina 1984b, 190; Sop- svojich pánov, obzvlášť u P. Magistra (Anonyma), ale-
ko 1995, 26-67) a nemecky písaná kronika Henricha bo stavajúce sa na odpor a vtedy kruto potlačené a
z Mügelnu (Chronicon Henrici de Mügeln germanice) potrestané. Tak dopadlo obyvateľstvo Nitry (Sclaui
a jej latinská veršovaná verzia (Chronicon rhytmicum et Boemi, Boemi et omnes Nitrienses Sclavi), ktorého
Henrici de Mügeln). Henrich z Mügelnu, pôvodom Sas, vojvoda Zubor bol popravený na vrchu, ktorý odvtedy
žil striedavo na kráľovskom dvore v Prahe a vo Viedni nesie jeho meno. Podobný osud stihol zemplínske-
a svoju kroniku, ktorá vznikla v rokoch 1358 – 1361 ho vojvodu Laborca (Bartoňková 1965, 268; MMFH I
venoval Rudolfovi IV (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 221-225; Ratkoš 1983, 840, 848, 857, 863-864;
1966, 293-297; Kuzmík 1983, 333). Steinhübel 1997, 204; Múcska 2000, 82). V Gestách P.
Z uhorských kroník z 15. storočia obsahuje Magistra (Anonyma) sa uvádza, že bulharský vládca
veľkomoravské reálie Mníchovská kronika (Chroni- Salan prijal vyslancov Maďarov priateľsky, začo bol
con Monacense) od neznámeho autora pomenovaná bohato obdarovaný. Naproti tomu Menumorout (Ges-
13
Darina Bialeková
ta, kap. 20) prijal dary od poslov Arpáda a sám ich Svätopluk, porazený Maďarmi, zmizne medzi svojím
tiež obdaroval, ale na tretí deň ich vyzval, aby sa vrá- vojskom a viac sa už neobjaví. V zoborskej povesti sa
tili domov a oznámili Arpádovi, že územie, o ktoré hovorí o odchode Svätopluka I. do kláštora na vrchu
žiadali, im v žiadnom prípade nepostúpi (Bartoňková Zobor, kde sa nikým nespoznaný zdržuje až do svo-
1965, 272; MMFH I 1966, 218, 220-221). jej smrti a iba krátko pred ňou odhalí svoje tajomstvo
S určitými odlišnosťami sa v uhorských kro- mníchom (MMFH I 1966, 201; Ratkoš 1968, 201; Ten
nikách udáva územný rozsah Veľkej Moravy. Pri opi- istý 1988, 138; Steinhübel 1995, 75; Ten istý 2004,
územný rozsah Veľkej se východných hraníc sa hovorí o hornom, strednom 166-168). Tento archetyp sa objavil aj u Dalimila, Při-
Moravy aj dolnom Potisí, susediacom s Bulharmi (Ratkoš bíka Pulkavu, Analistu Saxa atď. (MMFH I 1966, 201,
1987, 801-818), alebo o území medzi Tisou a Duna- 251, 275-276,307-308). V panónskej verzii sa hovorí
jom v nadväznosti na severovýchodnú časť Panónie o úmrtí Svätopluka vo Vespríme zo žiaľu nad prehra-
s centrom vo Vespríme (MMFH I 1966, 220). V Gestách tou bitkou syna s Maďarmi (MMFH I 1966, 265; Stein-
P. Magistra (Anonyma) zodpovedá rozsah veľkomo- hübel 2004, 184-186). Je jasné, že tu ide o zámenu
ravského územia stavu z prvej polovice 11. storočia, Svätopluka I. s jeho synom Svätoplukom II. U Šimona
keď územie Slovenska až po rieku Hron náležalo čes- z Kézy zahynul Svätopluk v blízkosti rieky Raku (pro-
kému kniežaťu Břetislavovi I. Také isté relácie uvádza pe fluvium Racus) pri Bánhide, (MMFH I 1966, 264;
aj Kosmas (MMFH I 1966, 201; Ratkoš 1968, 201). Ratkoš 1983, 858; Steinhübel 2004, 184-186) podľa
Fabula o Svätoplukovi I. v skutočnosti pojed- kroník zo 14. storočia sa utopil v Dunaji (Bartoňková
náva o jeho synovi Svätoplukovi II. Meno Svätopluka 1965, 270; MMFH I 1966, 335).
I. je skomolené – u P. Magistra (Anonyma) je to Mo- V súvislosti s podmanením si domáceho
rout, ktorý mal obsadené územie medzi Tisou a po- obyvateľstva Maďarmi si zasluhuje osobitnú pozor-
horím Ingfon. Tu sa hovorí aj o jeho synovi Menumo- nosť fabula o bielom koni, zlatej uzde a zlatom ob-
routovi (Bartoňková 1965, 269; MMFH I 1966, 235; kladanom sedle, za ktoré údajne predal Svätopluk
Sopko 1995, 18). Pravdepodobne v tomto prípade ide svoju zem Maďarom (Bartoňková 1965, 270; MMFH
o ľudovú personifikáciu, keď sa meno národa prená- I 1966, 328, 334). Je to ústredný motív Obrázkovej,
ša na jeho vodcu – častý to jav pri vzniku hrdinských Budínskej a Dubnickej kroniky, nemeckej verzie kro-
eposov. Je zaujímavé, že povesť s orientálnym jadrom niky Henricha z Mügelnu, Kroniky Jána z Turca a Bon-
o troch Svätoplukových prútoch, zaznamenaná finiho diela. Chýba však v kronike Šimona z Kézy a
u Konštantína VII. Porfyrogeneta (MMFH III v Gestách P. Magistra (Anonyma). Tam sa hovorí len
1969, 398-399) a viažuca sa na posledné dni ži- o tom, že Svätopluk sa dal zlákať rôznymi darmi
vota Svätopluka I., sa do uhorských kroník ne- k uzavretiu dohody s vyslancami maďarských kme-
dostala, ale dostali sa sem rezíduá ľudových le- ňov, aby sa mohli usadiť v oblasti horného Potisia
giend, tradované na Nitriansku v 11. – 12. storočí, (Bartoňková 1965, 270; MMFH I 1966, 264; Ratkoš
v Zadunajsku ešte aj v 13. storočí. 1968, 201; Kuzmík 1983, 305; Sopko 1995, 30-32).
Označenie etnika, ktoré žilo na Veľkej Mora- Kronikári 14. storočia posunuli túto legendu do po-
ve, je v uhorských kronikách podávané rôzne – v Ob- lohy „orientálnej ľsti” a vykonštruovali z nej legendu
Označenie etnika Veľkej rázkovej, Budínskej a Dubnickej kronike je označenie o predaji krajiny za bieleho koňa, zlatú uzdu a zlatom
Moravy Messiani, ktoré sa však u Šimona z Kézy vzťahuje len obkladané sedlo.
na obyvateľstvo žijúce spolu s Čechmi v oblasti Nitry. Z veľkomoravských prvkov prevzatých do
V Bratislavskej kronike sú to Machiani a v diele P. Ma- uhorských kroník vyplýva, že k trvalému obsadeniu
gistra (Anonyma) termín Moroaenses – utvorený od južných častí Slovenska Maďarmi na území bývalej
rieky Moravy – označuje Moravanov, zatiaľ čo o oby- východnej časti Veľkej Moravy nedošlo hneď po Svä-
vateľoch Nitry P. Magister (Anonymus) hovorí ako toplukovej smrti (ide o kontamináciu Svätopluka I.
o Sclauos et Boemos (Bartoňková 1965, 270; Ratkoš so Svätoplukom II.), ba ani začiatkom 10. storočia,
1983, 849; Bialeková 1986, 52). ale priebežne až v nasledujúcich desaťročiach. Zod-
V uhorských kronikách je skon Svätopluka I. povedá to aj postupnému príchodu starých Maďarov
tiež interpretovaný rôzne. Napríklad český kronikár v troch vlnách (Ratkoš 1988, 58-59; Ruttkay 1992,
Kosmas sa v roku 1099 cestou do Ostrihomu obozná- 161-162; Steinhübel 2004, 155). Bol to dlhodobý
mil s dvoma povesťami kolujúcimi medzi ľudom (si- proces a územie stredného, severného a východ-
cut vulgo dicitur), a to nitrianskou a zoborskou, kto- ného Slovenska, nad severnou hranicou staroma-
ré v krátkosti zachytil vo svojej kronike (Cosmae Pra- ďarského záboru (Sereď – Nitra – Levice – Lučenec
gensis Chronica Bohemorum). Prvou verziou je, že – Rimavská Sobota – Zemplín), sa do uhorského štá-
14
tu včlenilo až v priebehu 11. – 13. storočia (Varsik čiatku je percentuálne zastúpenie staromaďarskej
1965, 182 a nasl.; Ruttkay 1985, 145-146; Stein- populácie na týchto pohrebiskách nízke, nárast je
hübel 2004, 164). Stav, ktorý zachytáva P. Magister zaznamenaný po súžití obidvoch etník. Avšak už
(Anonymus) a Šimon z Kézy, teda zodpovedá sú- od druhej polovice 10. storočia možno etnicitu po-
vekej situácii v čase písania ich Gest a nie v čase po- chovaných, unifikovaných „príkrovom” belobrdskej
litického zániku Veľkej Moravy (Ratkoš 1983, 859). kultúry, spoľahlivo identifikovať len pomocou an-
Preto sa v ich dielach pri opise postupu maďarských tropológie a jej moderných metód (Thurzo 1979,
kmeňov na juhu Slovenska nespomínajú hradiská v 100-113; Vondráková 1996, 409-413).
hradiská
Bíni a Mužli-Čenkove, (Habovštiak 1966, 474; Bia- Archeologické aj lingvistické pramene
leková 1997, 51. Stotožnenie slovanského hradiska ukazujú, že po prvých nájazdoch Maďarov na úze-
v Mužli-Čenkove s údajným hradiskom uvádzaným mie bývalej východnej časti Veľkej Moravy nedošlo
u Šimona z Kézy autori výskumu vylučujú – MMFH I ihneď aj ku deštrukcii pôvodnej slovanskej sídlis-
1966, 266; Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993, 166) kovej štruktúry, (Kučera 1974, 54; Šalkovský 1988,
sústava hradísk v tzv. Slovenskej bráne na Pohro- 402; Čaplovič 1999, 344-345; Štefanovičová 2002,
ní, (Habovštiak 1979, 359-365) tiež hradiská v tzv. 133) ako by to malo vyplývať z údajov P. Magistra
Bratislavskej bráne (najmä Bratislavský hrad, Svä- (Anonyma). Skôr išlo len o obsadenie niektorých
tý Jur, Devín), (Kraskovská 1963, 67-103; Štefano- dôležitých centier Maďarmi (napr. Nitra, Zemplín).
vičová 1975; Plachá/Hlavicová/Keller, 1990) v hor- Až po príchode ďalších vĺn maďarského pospolitého
natých častiach Slovenska (Zvolen-Môťová, Detva) ľudu, ktorý sa začal usadzovať medzi domácim oby-
(Šalkovský 1994, 155-185; Mácelová 1998, 399-404) vateľstvom na juhu Slovenska, dostáva dvojetnický
a na Považí (Ducové atď.) (Ruttkay 1975). charakter, ktorý je evidentný hlavne na sídliskách
Najstaršie kniežacie hroby a nálezy, tiež (napr. typ príbytku, pece alebo keramiky atď.). Me-
malé tzv. veľkorodinné pohrebiská prvej generácie nej je viditeľný, ako už bolo povedané, na pohre-
maďarského etika, na juhozápade a juhovýchode biskách. Zmena sídliskovej štruktúry v rámci ce-
Slovenska s typickou výzbrojou aj ženským šper- lého Uhorska (Kučera 1974, 54-59; Habovštiak 1985,
kom východného pôvodu (napr. Zemplín, Sereď, 243 a nasl.) nastala až v 13. storočí, a to v súvislosti slovanské
Hlohovec, Červeník, Nové Zámky), spadajú do pr- s premenou služobníckeho obyvateľstva viazaného sídliskové ostrovy
vých desaťročí 10. storočia, približne po roky 920 na dvorcový systém na poddanský ľud feudálneho
– 925 (Točík 1968; Ruttkay 1992, 16. Najnovšie na Uhorska, a tiež s dobudovaním nového komitát-
túto problematiku aj z aspektu maďarských archeo- neho systému, ktorý nadviazal na predchádzajúci
lógov upozornila T. Štefanovičová 2002, 125-139). slovanský hradský systém (Ruttkay 1983, 860). Vý-
Etnicky zmiešané pohrebiská sa začínajú na juhu a znamná je však skutočnosť, že slovanské sídliskové
juhozápade Slovenska objavovať až po uvedenom ostrovy sa tu udržali počas celého stredoveku (Mar-
termíne, a to po príchode ďalšej vlny pospolitého sina 1984a, 53; Ruttkay 1985, 163; Ten istý 1992,
ľudu (napr. Trnovec nad Váhom, Hurbanovo, Lipo- 162; Krajčovič 1993, 171-179).
vá-Ondrochov, Čakajovce a ďalšie (Točík 1971, 135- Aj napriek tomu, že v najstarších uhorských
276; Ten istý 1973, 351-356; Ten istý 1979, 68-88; kronikách veľakrát došlo k evidentnej diskrepancii
Ten istý 1987, 177-241; Rejholcová 1982, 199-209; medzi realitou a fabulou, ich historický a kultúrny
Tá istá 1995; Hanuliak 1992, 243-308; Ten istý 1996, prínos nemožno poprieť.
333-352; Hanuliak/Rejholcová 1999, 102-105).Spo-
Literatúra
Bartoňková 1965 – D. Bartoňková: Uherské písemné prameny

Pramene: o Velké Moravě. In: Sborník prací FFBU E – 10. Brno 1965,
MMFH I 1966. 267-276.
Bartoňková/Havlík/Hrbek/Masařík/Večerka 1966 – D. Bartoňková/L.
MMFH III 1969.
Havlík/I. Hrbek/Z. Masařík/R. Večerka: Magnae Moraviae fontes his-
MMFH V 1977. torici I. Pragae – Brunae MCMLXVI – ďalej cit. MMFH I 1966.
15
Darina Bialeková
Bartoňková/Havlík/Hrbek/Ludvíkovský/Večerka 1969 – Bartoňko- Havlík 1987 – L. E. Havlík: Kronika o Velké Moravě. Brno 1987.
vá, D. – Havlík, L. – Hrbek, I. – Ludvíkovský, J. – Večerka, R.: Havlík 1977– L. E. Havlík: Magnae Moraviae fontes historici V.
Magnae Moraviae fontes historici III. Brno MCMLXIX – ďalej cit. Indices. Brno MCMLXXVII – ďalej cit. MMFH V 1977.
MMFH III 1969. Holotík 1963 – Ľ. Holotík.: Veľkomoravská tradícia a dnešok. In:
Bálint 2000 – Cs. Bálint: Das Karpatenbecken von der Landnah- Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, 201-212.
me bis zur Staatsgründung. In: A. Wieczorek – H.-J. Hinz (Hrsg.): Krajčovič 1993 – R. Krajčovič: Toponymia na okolí Nitry ako pra-
Europas Mitte um 1000. Band 2. Stuttgart 2000, 555-563. meň jej dejín. In: Nitra. Príspevky k najstarším dejinám mesta.
Bialeková 1986 – D. Bialeková: Údaje o Veľkej Morave v uhorských Nitra 1993, 171-179.
kronikách. In: Zbornik posveten na Boško Babić. Prilep 1986, Kraskovská 1963 – Ľ. Kraskovská: Veľkomoravské hradisko
51-53. v Jure pri Bratislave (výskumy na hradisku). In: Sborník SNM 57
Bialeková 1997 – D. Bialeková: Das Gebiet der Slowakei vom Zu- História 3. Bratislava 1963, 67-103.
sammenbruch des awarischen Kaganats bis zur Entstehung Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie
Großmährens. In: D. Čaplovič – J. Doruľa (Hrsg.): Mitteleuropa o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava
im 8. – 10. Jahrhundert. Internationale Wissenschaftliche Kon- 1974.
ferenz, Bratislava 2. – 4. Oktober 1995, Bratislava 1997, 31-39. Kučera 1977 – M. Kučera: O historickom vedomí Slovákov v stre-
Bokes 1946 – J. Bokes: Dejiny Slovákov a Slovenska. In: Sloven- doveku. Historický časopis 25, 1977. Bratislava, 217-238.
ská vlastiveda IV. Bratislava 1946, 53-55. Kučera 1985 – M. Kučera: Veľká Morava a slovenské dejiny. In:
Butvin 1963 – J. Butvin: Veľkomoravská a cyrilometodejská tra- J. Poulík – B. Chropovský (ed.): Velká Morava a počátky českoslo-
dícia u štúrovcov. In: Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, venské státnosti. Praha – Bratislava 1985, 245-271.
137-159. Kuzmík 1983 – J. Kuzmík: Slovník starovekých a stredovekých au-
Čaplovič 1999 – D. Čaplovič: Nové poznatky o vývoji včasnostre- torov prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi.
dovekého osídlenia severného a stredného Slovenska (Po zániku Martin 1983.
Veľkej Moravy a v počiatkoch uhorského kráľovstva). In: A. Ave- Mácelová 1998 – M. Mácelová: Der Burgwall Priekopa in Zvolen
narius – Z. Ševčíková (ed.): Slovensko a európsky juhovýchod. und die frümittelalterliche Besiedlung des Zvolener Beckens. In:
Medzikultúrne vzťahy a kontexty. (Zborník k životnému jubileu J. Henning – A. T. Ruttkay (Hrsg.): Frühmittelalterlich Burgen-
Tatiany Štefanovičovej). Bratislava 1999, 328-363. bau in Mittel- und Osteuropa. Bonn, 1998, 399-404.
Habovštiak 1966 – A. Habovštiak: K otázke datovania hradiska Marsina 1984a – R. Marsina: O osídlení Slovenska od 11. do pol.
v Bíni. In: Slov. Arch. 14, 1966, 439-486. 13. stor. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. His-
Habovštiak 1979 – Habovštiak, A.: Burgwälle im mittleren Gran- torické štúdie 27/2. Bratislava 1984, 39-60.
tal in der Slowakei. In: B. Chropovský (Ed.): Rapports du IIIe Marsina 1984b – R. Marsina: Stredoveké uhorské rozprávacie pra-
Congrès Internatioale d’ Archéologie Slave. Bratislava 7 – 14 mene a slovenské dejiny. Zborník SNM 68, História 24, 1984. Bra-
septembre 1975. Tome 1. Bratislava 1979, 359-365. tislava 167-195.
Habovštiak 1985 – A. Habovštiak: Stredoveká dedina na Sloven- Marsina 1997 – R. Marsina: Svätopluk, legenda a skutočnosť. In:
sku. Bratislava 1985. R. Marsina – A. Ruttkay (ed.): Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1997,
Hanuliak 1992 – M. Hanuliak: Gräberfelder der slawischer Popu- 155-165.
lation im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. In: Slov. Marsina 1999 – R. Marsina: Najstaršia poloha Veľkej Moravy. In:
Arch. 40, 1992, 243-308. A. Avenarius – Z. Ševčíková (ed.): Slovensko a európsky juhový-
Hanuliak 1996 – M. Hanuliak: Gräberfelder aus dem 9. – 12. Jh. chod. Medzikultúrne vzťahy a kontakty. (Zborník k životnému ju-
in der Slowakei aus der Sicht geographisch-statistischer An- bileu Tatiany Štefanovičovej). Bratislava 1999, 27-43.
zeiger. In: D. Bialeková – J. Zábojník (Hrsg.): Etnische und kul- Marsina 2002 – R. Marsina: Nitrianske vojvodstvo a Uhorsko (Od
turelle Velhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis zum pádu Veľkej Moravy do konca 11. storočia). In: A. Wieczorek a H.-
11. Jahrhundert. Bratislava 1996, 333-352. M. Hinz (ed.): Stred Európy okolo roku 1000 (Historické, umelec-
Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993 – M. Hanuliak/I. Kuzma/P. Šal- kohistorické a archeologické štúdie a katalógy k výstave). Pra-
kovský: Mužla Čenkov I. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Nitra 1993. ha 2002, 206-207.
Hanuliak/Rejholcová 1999 – M. Hanuliak/M. Rejholcová: Poh- Marsina/Sopko/Vaneková 1997 – R. Marsina/J. Sopko/O. Vaneko-
rebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Vyhodnotenie. vá: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice 1997.
Bratislava 1999. Múcska 2000 – V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela
Havlík 1960 – L. Havlík: Územní rozsah Velkomoravské říše v době Gesta Hungarorum. Budmerice 2000.
posledních let vlády krále Svatopluka. In: Príspevky k medziná- Nechutová/Bartoňková 1988 – J. Nechutová/J. Bartoňková: Le-
rodným vzťahom v československých dejinách. Slovanské štúdie gendy a kroniky koruny uherské. Praha 1988.
III. Bratislava 1960, 9-79. Plachá/Hlavicová/Keller 1990 – V. Plachá/J. Hlavicová/I. Keller:
Havlík 1963 – L. Havlík: Velká Morava a Franská říše. In: Historic- Slovanský Devín. Bratislava 1990.
ké štúdie 8. Bratislava 1963, 129-180. Ratkoš 1961 – P. Ratkoš: Veľkomoravská ríša. In: Dejiny Slovenska I.
Havlík 1965 – L. Havlík: O politických osudech a zahraničních Bratislava 1961, 000-118.
vztazích státu a říše Moravanů. In: P. Ratkoš (ed.): O počiatkoch Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bra-
slovenských dejín. Sborník materiálov. Bratislava 1965, 104- tislava 1964 (I. vydanie), 1968 (II. vydanie).
140. Ratkoš 1965 – P. Ratkoš: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In:
Havlík 1969 – L. Havlík: Moravské a české tradice v uherských kro- P. Ratkoš (red.): O počiatkoch slovenských dejín. Sborník materi-
nikách. In: Slovanský přehled 55. Praha 1969, 337-343. álov. Bratislava 1965, 141-178.
Havlík 1985 – L. Havlík: Velká Morava v kontextu evropských Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Die großmährischen Slawen und die Al-
a obecných dějin. In: J. Poulík – B. Chropovský (ed.): Velká tmagyaren In: Študijné zvesti AÚ SAV 16. Nitra 1968, 193-219.
Morava a počátky československé státnosti. Praha – Bratislava Ratkoš 1983 – P. Ratkoš: Anonymove Gesta Hungarorum a ich pra-
1985, 187-214. menná hodnota. In: Historický časopis 31, 1983, č. 6, 825-868.
16
Ratkoš 1984 – P. Ratkoš: Kontinuita slovenského osídlenia v 9. – Šalkovský 1994 – Šalkovský, P.: Frühmittelalterliche Burgwall bei
11. storočí. In: R. Marsina (ed.): Slovenský ľud po rozpade Veľko- Detva. In: Slovenská archeológia 42, Bratislava 1994, 155-185.
moravskej ríše. Historické štúdie 27/2. Bratislava 1984, 13-38. Štefanovičová 1975 – T. Štefanovičová: Bratislavský hrad v 9. – 10.
Ratkoš 1987 – P. Ratkoš: Vzťahy naddunajských Slovanov a sta- storočí. Bratislava 1975.
rých Maďarov v rokoch 881 – 1018. In: Historický časopis 35, Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Osídlenie Nitry na pre-
1987, č. 6, 801-818. lome 9. – 10. storočia a príchod Maďarov. In: R. Marsina (ed.):
Ratkoš 1988 – P. Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Nitra v slovenských dejinách. Martin, 2002, 125-139.
Košice 1988. Thurzo 1979 – M. Thurzo: K niektorým problémom výskumu sta-
Rejholcová 1982 - M. Rejholcová: K problematike severnej hrani- roslovanských populácií na území Slovenska. In: Aktuálne otáz-
ce výskytu tzv. belobrdských pohrebísk. In: Slov. Arch. 30, 1982, ky výskumu slovanských populácií na území Slovenska v 6.
199-209. – 13. storočí. Zborník referátov zo sympózia v Nových Vozokanoch
Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach 19. – 20. marca 1979. Acta Interdisciplinaria Archaeologica,
(9. – 12. storočie). Analýza; Katalóg. Archaeologica Slovaca Mo- Tom I. Nitra 1979, 98-107.
nographiae Fontes. Tomus XV. Nitra 1995. Tibenský 1963/a – J. Tibenský: Veľkomoravská a cyrilometodejská
Ruttkay 1975 – A. Ruttkay: Ducové – veľkomoravský veľmožský tradícia v živote slovenskej feudálnej národnosti. In: Veľká Morava
dvorec a včasnostredoveké pohrebisko. Nitra 1975. a naša doba. Bratislava 1963, 59-84.
Ruttkay 1985 – A. Ruttkay: Problematika historického vývoja na Tibenský 1963/b – J. Tibenský: Veľkomoravská a cyrilometodejská
území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického tradícia v období počiatkov slovenského národného obrodenia. In:
bádania. In: J. Poulík – B. Chropovský (ed.): Velká Morava a po- Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, 87-112.
čátky československé státnosti. Praha – Bratislava, 1985, 141- Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Südwest-
185. slowakei. Bratislava 1968.
Ruttkay 1992 – A. T. Ruttkay: O slovensko-maďarských vzťahoch Točík 1971 – A. Točík: Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Ja-
po rozpade Veľkej Moravy a na prahu vzniku stredovekého Uhor- hrhundert in der Südwestslowakei (I.). In: Slov. Arch. 19, 1971,
ska (Archeologické a historické aspekty). In: Slovanské štúdie 2, 135-276.
Bratislava 1992, 159-165. Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon-
Sopko 1984 – J. Sopko: Otázky kultúrneho vplyvu a vzdelanosti takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. In:
v prvých storočiach uhorského štátu. In: R. Marsina (ed.): Slo- J. Herrmann – H. Otto (Hrsg.): Berichte über den II. Internationa-
venský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Historické štúdie len Kongress für slawische Archäologie. Berlin 1970. Band II. Ber-
27/2. Bratislava 1984, 109-119. lin 1973, 351-356.
Sopko 1995 – J. Sopko: Kroniky stredovekého Slovenska. Stredo- Točík 1979 – A. Točík: K otázke etnicity pohrebísk z 10. storočia na
veké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Bud- Slovensku. In: Aktuálne otázky výskumu slovanských populácií na
merice 1995. území Slovenska v 6. – 13. storočí. Zborník referátov zo sympózia
Sopko 2004 – J. Sopko: Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. v Nových Vozokanoch 19. – 20. marca 1979. Acta Interdisciplinaria
Historické rozprávanie neznámeho autora o minulosti Uhorského Archaeologica, Tom I. Nitra 1979, 68-88.
kráľovstva od výbojov Hunov do Európy až po sobáš Mateja Korvína Točík 1987 – A. Točík: Nachgrossmährische Gräberfelder des 10.
s Beatrixou. Budmerice 2004. und 11. Jh. in der Südwestslowakei. In: Študijné zvesti AÚ SAV 23.
Steinhübel 1995 – J. Steinhübel: Veľkomoravské územie v severo- Nitra 1987, 177-241.
východnom Zadunajsku. Bratislava 1995. Uličný 2003 – F. Uličný: Pôvod uhorského kronikára Šimona
Steinhübel 1997 – J. Steinhübel: Nitraer Fürstentum und der Un- z Kézy. In: Studia historica Tyrnaviensia III. Trnava 2003, 59-64.
tergang Großmährens. In: D. Čaplovič – J. Doruľa (Hrsg.): Mit- Varsik 1965 – B. Varsik: K otázke staromaďarských zásahov na vý-
teleuropa im 8. – 10. Jahrhundert. Internationale Wissen-schaft- chodnom Slovensku. In: P. Ratkoš (ed.): O počiatkoch slovenských
liche Konferenz, Bratislava 2. – 4. Oktober 1995, Bratislava 1997, dejín. Sborník materiálov. Bratislava 1965, 179-189.
200-206. Vondráková 1996 – M. Vondráková: Feststellungsmöglichkeiten der
Steinhübel 1999 – J. Steinhübel: Veľkomoravská historická tradí- Anthropologie über die Ethnizität der Populationen aus Gräberfel-
cia zadunajských Slovákov. In: Historický časopis 38, 1999, č. 5, dern der sog. Bijelo-Brdo-Kultur. In: D. Bialeková – J. Zábojník
693-705. (Hrsg.): Ethnishe und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Do-
Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky nau vom 6. bis zum 11. Jahrhundert. Bratislava 1996, 409-413.
stredovekého Slovenska. Bratislava 2004. Vyvíjalová 1979 – M. Vyvíjalová: Veľká Morava ako slovenská štátna
Šalkovský 1988 – P. Šalkovský: K vývoju a štruktúre osídlenia tradícia v Uhorsku. In: Historický časopis 27, 1979,č. 3, 369-397.
v dobe slovanskej na Slovensku. In: Slov. Arch. 36, č.2, 1988, 379-
407.
Summary
About testifying value of Slovak life and culture data in Hungarian chronicles
dated from end of 9th to first half of 10th century
The report discusses political development in Great cade of the 10th century. The fall of the shaky rule of
Moravia since the death of Svätopluk the I through Mojmír II and Svätopluk II was also helped by coming
the disintegration of this state body in the first de- of the old Magyar tribes (Hetumoger) into the Car-
17
Darina Bialeková
pathian Basin, which gradually occupied the eastern time of their writing. Archaeological and anthropo-
part of Great Moravia. Hungarian chroniclers from logical sources document the stages of coming of the
the 12th to 15th century drew references of Great old Magyar population to the south of today’s Slo-
Moravia, its expanse and rulers from non-Hungarian vakia. Scattered princely graves and finds, also small
(Fuld annals, Reginon’s Chronicon, etc.) and also ol- large-family burial grounds of the first generation of
der Hungarian writings (Gesta Hungarorum Vetera the old Magyar ethnic group with typical armaments
from the 2nd half of the 11th century, which were not and female jewellery of the eastern origin fall within
preserved). However, only minor fragments of the the first two decades of the 10th century. Ethnically
folk songs and the folk Great Moravian tradition of mixed burial grounds in the south of today’s Slovakia
the Slovak inhabitants, still alive in the Nitra region were discovered already after this period, which was
also in the 11th to 12th century, penetrated into the after coming of the assumed two subsequent waves
Hungarian chronicles, often distorted and adjusted of the communal old Magyar folk, who began to sett-
to their writers’ intentions (a refusing position rele among the pilgrim Slavic population, which was
garding this source was especially given by P. Ma- also helped by the defeat of the Magyars on the Lech-
gister, the so-called Anonymus). Nevertheless, the felde (955). In the second half of the 10th century
Great Moravian tradition played a significant role on the burial grounds, the ethnicity of the buried is
in formation of the awareness of the Slovak medie- overlapped by the common so-called Belobrdo cultu-
val nationality, later on of the Slovak nation. In the re; more significant ethic differences were found at
Hungarian chronicles from the 11th to 15th century, settlements. It can be assumed that the old Magyar
interpretations with regards to the territorial expan- conquest in the south of today’s Slovakia did cause
se of Great Moravia, manner of its conquest by the not such destruction of the Slavic settlement as was
old Magyar tribes, the death of Svätopluk I and iden- stated in some chronicles. Changes in the settlement
tification of the Slavic ethnic group, etc. are varied. structure within entire Hungary came not until the
The condition captured by the Hungarian chronicles 13th century with development of the new county
does not correspond with the actual condition in the system. The Slavic settlements were preserved throu-
end of the 9th century and in the first decades of the ghout all of the Middle Ages.
10th century, but rather with the condition at the
18
Bitka pri Bratislave v roku 907

z pohľadu historických prameňov
Richard Marsina
Rozhodujúcou okolnosťou či východiskom pre medzi kráľom a cisárom Arnulfom a starými Maďarmi
zaoberanie sa touto bitkou je stav mocenských po- proti Veľkej Morave došlo k zaujatiu Zadunajska až po
merov v karpatsko-dunajskej kotline v roku 907. Naj- jeho smrti, čo bolo v decembri 899. Prakticky však
podrobnejší opis zaujímania novej vlasti staromaďar- k tomu mohlo dôjsť až v druhej polovici roku 900, keď
ským kmeňovým zväzom po jeho preniknutí do Kar- sa hlavné bojové sily starých Maďarov vrátili z veľkej
patskej kotliny – Gesta Hungarorum od Anonyma,1 výpravy do Talianska.2 Zrejme až zaujatím Zadunajska
napísané podľa teraz prevažujúcej vedeckej mien- sa otvorili staromaďarskému kmeňovému zväzu mož-
ky na prelome 12./13. storočia, hovoria o procese, kto- nosti ďalšej expanzie na sever od Dunaja a na západ.
rý po spočítaní tam spomínaných časových údajov mo- Na sever od Dunaja bola vtedy (okolo roku 900) cen-
hol trvať niekoľko mesiacov. Iste postupné zaujímanie trálna časť Veľkej Moravy, ktorá stále predstavovala
Karpatskej kotliny starými Maďarmi trvalo dlhšie, pri- významnú vojensko-politickú silu, podporenú či zvý-
najmenej niekoľko rokov, no k roku 907, teda po 12 – šenú ešte čerstvým spojenectvom s Východofranským
13 rokoch, bol proces obsadzovania najmä centrálnej kráľovstvom proti staromaďarskému kmeňovému
časti Karpatskej kotliny, celkom iste územia na juh od zväzu, ktorý ich začal vážne ohrozovať.3 Veľká Mora-
stredného Dunaja, asi ukončený. V tomto zborníku sa va, odhliadnuc od veľmi skorého odtrhnutia Čechov
nebude venovať pozornosť podrobnejšiemu priebehu spod jej zvrchovanosti,4 stratila dovtedy len svoje
celého obsadzovania, ktorý v zásade postupoval z vý- okrajové územia na juhovýchode, ktoré fakticky už
chodu na západ. Pre našu tematiku sú tu hodné spo- vtedy mali zaujaté príslušníci staromaďarského kme-
menutia najmä dva momenty: po prvé obsadenie Za- ňového zväzu.5
dunajska, ktoré koncom 9. storočia bolo okrajovým Odpovedať presne na otázku, kedy došlo
územím Východofranského kráľovstva, a po druhé bit- k tzv. rozhodujúcej bitke medzi vojskami staroma-
ka rozhodujúca o politicko-vojenskom postavení Veľ- ďarského kmeňového zväzu a ústrednými vojskami
kej Moravy v tomto geopolitickom priestore. Veľkej Moravy je veľmi ťažké a sú na to medzi histo-
Na tejto konferencii odznelo viac referátov, rikmi rozdielne názory. Chronologicky sa zvykne táto
ktoré sa venovali tejto problematike, preto len struč- tzv. rozhodujúca bitka datovať od roku 902, upred-
ne: čas zaujatia Zadunajska príslušníkmi staroma- nostňovaného maďarskými historikmi,6 až k roku
ďarského kmeňového zväzu možno určiť pomerne 907, predpokladanému slovenským historikom Pet-
presne. Vzhľadom na uzavreté dohody o spojenectve rom Ratkošom7 (ak by sa zohľadnili niektoré star-
1 Kritické vydanie JAKUBOVICH, Ar. – PAIS, D. (edd.): Magister qui Anonymus dicitur Gesta Hungarorum. In: SZENTPÉTERY, E.: Scriptores
rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum (SSRH) I. Budapestini MCMXXXVII, s. 13-117. – Slovenský
preklad MÚCSKA, V.: Kronika anonymného notára kráľa Bela. Gesta Hungarorum. Vydavateľstvo Rak. Nadácia Osudy predkov. Budmerice
2000.
2 Fuldské anály k roku 900. In: BARTOŇKOVÁ, D. – HAVLÍK, L. – MASAŘÍK, Zd. – VEČERKA, Rad. (edd.): Magnae Moraviae fontes historici
(MMFH) I. Annales et chronicae. Pragae – Brunnae MCMLXVI, s. 127 a aj pozn. 2.
3 Došlo k tomu v roku 901. Por. MMFH I, s. 128.
4 Fuldské anály k rokom 895 a 897. Tamže s. 121, 122, 124.
5 Už v čase smrti Svätopluka (894) ovládali starí Maďari územie medzi Tisou a Dunajom a podnikali občasné výpady na západ od Dunaja.
Tamže, s. 121.
6 GYÖRFFY, GY.: Magyarország történet 1242-ig. Akadémiai kiadó, Budapest 1984, s. 603.
7 Predpokladá to ako dôsledok víťaznej bitky starých Maďarov, ktorou sa tu zaoberáme. In: RATKOŠ, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej.
Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1988, s. 128-129.
19
Richard Marsina
šie názory slovenských archeológov, mohlo by to byť ujíma – miesto jej konania, sa spomína len raz vše-
ešte o niečo neskôr8). To, čo sa tu spomínalo, je dôle- obecnejšie (na východe13) a rovnako len raz adresne
žité pre zistenie stavu politicko-vojensko-mocenskej „ ad Brezalauspurc“.14 Je všeobecne známe, že stre-
situácie k roku 907. Azda najsprávnejším bude vy- dovekí analisti a kronikári bývali tiež závislí na pred-
chádzať z predpokladu, že v prvom polroku 907 úze- lohách, z ktorých preberali svoje údaje, no nebolo
mie zaujaté staromaďarským kmeňovým zväzom, ale- vtedy zvykom svoje predlohy uvádzať. Pri kriticky vy-
bo ním kontrolované, siahalo na západe až do ob- daných prameňoch sa spravidla zväčša uvádzajú aj
lasti medzi Rábu a (možno po) Viedenský les.9 Po- možné či pravdepodobné predlohy, pokiaľ sa dali zis-
kiaľ ide o územie na sever od Dunaja, bolo v týchto tiť. Zväčša čím podrobnejší a rôznorodejší je obsah
polohách už asi tiež kontrolované starými Maďarmi správy, tým bližšie musel mať jej predkladateľ k opi-
či staromaďarským kmeňovým zväzom, prinajmenej sovanej udalosti geograficko-regionálne, chronolo-
niekoľko desiatok kilometrov na sever, azda vrátane gicky, ale aj záujmovo (opakom tu uvedeného je ve-
(neskoršej) česko-uhorskej cesty, minimálne po Malé domá snaha po skreslení určitých udalostí, čo by však
Karpaty.10 mohlo prichádzať do úvahy až vtedy, keď by sa naš-
V roku 907 bolo už aj Východofranskému li dôkazy alebo aspoň indície na predpokladanie ta-
kráľovstvu či ríši jasné, že starí Maďari pre nich pred- kéhoto postupu).
stavujú hrozbu. Bolo to v časoch, keď za oficiálnej Nebolo by primerané podrobnejšie tu vypo-
vlády Ľudovíta Dieťaťa neboli ani pomery v kráľov- čítavať všetky pramene, ani ich konkrétne vyjadrenia
stve či celej ríši veľmi ustálené. Z iniciatívy vojvodu o tejto bitke, urobila to už (tiež nie celkom úplne)
Liutpolda, správcu východných území ríše, došlo Mária Vyvíjalová vo svojej rozsiahlej štúdii, ktorá sa tu
k organizovaniu veľkej vojenskej výpravy, ktorá mala spomínala. Len kvôli ilustrácii záujmu stredovekých
odvrátiť nebezpečenstvo ustavičných vpádov starých kronikárov o túto udalosť – významnú bitku v roku
Maďarov na ríšske územie. Rozhodnutie o tom padlo 907, spomenieme názvy viacerých prameňov, ktoré
na poradách v Ennsburgu (dnes mesto Enns) 17. júna ju zväčša len stručne, či veľmi stručne spomínajú. Sú
907, kde sa uzniesli na realizácii veľkej vojenskej vý- to Annales Alamannici, Laubacenses, Einsiedlenses,
pravy.11 Dôsledkom týchto príprav, realizovaných sancti Emmerami, Augienses, Salisburgenses, Cor-
prevažne v juhonemeckej (bavorskej) oblasti, kto- beienses, Altahenses, Admuntenses, Ratisbonenses,
rá bola starými Maďarmi najbezprostrednejšie ohro- Sangallenses maiores, Hildesheimenses, Altahenses
zená, bola potom bitka, ktorá je v centre našej po- maiores, Auctuarium Garstense, Necrologium Mer-
zornosti. seburgense, Wizenburgense, Martirologium Frei-
V západných rozprávacích prameňoch jestvu- singense (in oriente) a Necrologium Freisingense.
je množstvo správ o tejto bitke,12 no nimi poskytova- Datovaná je táto bitka do rokov 906, 907 alebo až
né údaje sú nerovnako podrobné: zväčša sa len struč- 908. Do roku 906 datujú bitku Annales Admontenses
ne hovorí o bitke a jej účastníkoch, prípadne hod- a Actuarium Garstenze,15 Annales Altahenses ma-
nostároch, čo v nej zahynuli, menej o čase, kedy sa iores zas do roku 908,16 všetky ostatné do roku 907.
odohrala. To, čo nás v súvislosti s ňou najviac za- Hoci mnohé z tu spomínaných prameňov spomína-
8 Aj P. Ratkoš usadzovanie sa starých Maďarov medzi pôvodným obyvateľstvom (predkami Slovákov) predpokladá až v polovici 10. sto-
ročia, hoci napr. pustošenia Nitry datuje už od roku 908. Tamže, s. 129.
9 Prvý vpád starých Maďarov na západ až za rieku Enžu sa síce uskutočnil, iste po zaujatí Zadunajska už v druhej polovici roku 900,
no zrejme neznamenal trvalejšie zaujatie a azda ani sústavnejšie kontrolovanie celého tohto územia. Por. Fuldské anály k roku 900;
MMFH I, s. 127.
10 Prítomnosť starých Maďarov v Nitre predpokladá P. Ratkoš od roku 908; por. pozn. 8. Ak je správny názor Gy. Györffyho (por. pozn. 6),
tak by sa vyššie spomenutá formulácia vôbec nemala pokladať za problematickú.
11 VYVÍJALOVÁ, M.: Bitka pri Bratislave roku 907. (Príspevok ku kritickému prehodnoteniu prameňov). In: Študijné zvesti Archeologického
ústavu SAV 21, 1985, s. 222.
12 Najlepšie možno formulácie analistov a kronikárov k pertraktovanej problematike zistiť v diele A. F. GOMBOS-a: Catalogus fontium his-
toriae aevo ducum et regum ex strepe Arpad descendentium ab anno Christi DCCC usque ad annum MCCCI. I-III. Budapestini MCMXXXVII-
MCMXXXVIII. Jednotlivé rozprávacie pramene, obsahujúce uhorské (maďarské) súvislosti, sú tu zoradené v abecednom poradí podľa
svojich oficiálnych názvov.
13 Martirologium Freisingense z 10. storočia; GOMBOS, A. F.: Catalogus II, s. 1577, č. 3644.
14 V ďalšom texte podrobnejšie.
15 GOMBOS, A. F.: Catalogus s. 89, č. 197; MMFH IV (MCMLXI), s. 415.
16 GOMBOS, A. F.: Catalogus I, s. 92, č. 205.
20
jú bitku ako veľmi významnú pre Bavorsko, v kto- a tam náhlym útokom napadli zbor pod velením voj-
rej padli významní predstavitelia, jedine vo veľkých vodu Liutpolda a celý ho pozabíjali 10. augusta.
Salzburských análoch v Annales Iuvavenses maximi Medzi zabitými sa uvádzal aj kráľovský stolník Eyse-
nachádzame údaj: DCCCCVII Bellum pessimum fuit grin a pätnásť bavorských aristokratov. Posledná tre-
ad Brezalauspurc. Tento prameň bol dlho neznámy, tia fáza bitky sa odohrala nasledujúci deň v utorok 11.
lebo ho edoval až v roku 1921 E. Klebel.17 augusta (tertio idus augusti), kedy bol celý tretí zbor
Odhliadnuc od týchto stredovekých pra- freisinského biskupa Ota na Dunaji pri lodiach pobitý.
meňov, vzniknutých chronologicky sčasti už vo vr- V tejto trojdňovej bitke odohrávajúcej sa za nepriaz-
cholnom stredoveku, najpodrobnejšiu správu o bitke nivého počasia bola podľa Aventina pobitá väčšina
pri Bratislave prináša Johannes Turmair – Aventinus bavorskej aristokracie, vrátane vojvodu Liutpolda
(1477 – 1534) vo svojich Annales Boiorum, ktoré vy- a zahynulo nespočetné množstvo vojakov. Autor de-
šli až 20 rokov po jeho smrti v roku 1554.18 Vzhľa- jín Východofranského kráľovstva Ernst Dümmler už
dom na veľké podrobnosti, ktoré Aventinus uvádza, v roku 1888 spochybnil Aventinov opis bitky, pretože
sa predpokladalo, že poznal viaceré pramene, kto- sa mu nepozdávalo jej datovanie (Aventinom) a za
ré sa medzičasom stratili. Podľa Aventina na základe neprimeraný pokladal aj zoznam mien devätnástich
rozhodnutia zo 17. 6. 907 v Ennsburgu zhromažde- bavorských aristokratov.20 Hlavným kladným vyzdvi-
né vojsko z celého Bavorska19 bolo pred bitkou roz- hovateľom Aventinovho opisu sa stal o štyri roky ne-
delené do troch vojenských zborov, ktoré Aventinus skôr (1892) autor dejín Bratislavy Teodor Ortvay; od-
nazýva légiami. Zbor pod velením Liutpolda, vojvodu mietal akékoľvek spochybňovanie Aventinovho opi-
východného pohraničia (Austriaci limitis dux), zaujal su bitky.21
postavenie na severnom brehu Dunaja. Zbor vedený Najväčším moderným kritikom podrobného
salzburským arcibiskupom Theotmarom a säbenským opisu bitky (pri Bratislave roku 907) Aventinom je
(dnes brixenským) biskupom Zachariášom ostal na Mária Vyvíjalová.22 Aventinus podľa nej spojil uda-
južnej strane Dunaja. Zbor pod velením freisinského losti predchádzajúce bitke pri Lechu 955 a bezpro-
biskupa Ota a troch opátov postúpil až k mestu, kto- stredne s ňou súvisiace a nechal ju odohrávať sa aj
ré Aventinus nazýva Vratislavia (čím myslí Bratislavu, za účasti osôb, ktoré podľa dobových správ zahynuli
vtedajšie hlavné mesto Uhorského kráľovstva) a tam v maďarsko-bavorskej bitke roku 907. Podľa Vyvíjalo-
si postavil tábor. Aventinus sa vyjadruje takmer so vej konštrukcia bitky (Aventinom) dokazuje, že hu-
sympatiami o staromaďarských bojovníkoch a ich bo- manisticky orientovaný bavorský historiograf nemal
jovej morálke a prevahe jazdectva v ich radoch. v úmysle vykresliť udalosť historicky verne, ale chcel
V ďalšom sa opisuje boj staromaďarských upozorniť na významnú epizódu z bavorských de-
bojovníkov so zborom pod velením arcibiskupa The- jín vo vzťahu k jeho rodnému kraju Vindelíciu. Aven-
otmara a biskupa Zachariáša (na juh od Dunaja), pri tinom vykonštruovaná bitka je v rozpore s maďar-
čom sa zdôrazňuje, že staromaďarskí bojovníci rých- sko-bavorskou bitkou roku 907 a aj s bavorsko-ma-
losťou predstihujú bavorské vojsko, ktorého výzbroj ďarskou bitkou pri Lechu 955. Je slávnou pamiatkou
bola ťažká. Táto bitka sa mala odohrať piaty deň pred proticisárskeho obdobia na scheierského župana
Idami augusta, teda v nedeľu 9. augusta a bola prvou Wernhera, ktorý v bitke pri Lechu viedol proti cisárovi
fázou opisovanej bitky, v ktorej bol tento prvý zbor Otovi I. staromaďarských bojovníkov, ktorých v kra-
porazený. Druhá fáza bitky mala rýchlejší spád. ji Vindelícia, odkiaľ pochádzal Aventinus, do chlapa
Staromaďarskí bojovníci sa podľa Aventina pobil Leopold Babenberský z Východnej marky prá-
v noci prepravili na druhý (severný) breh Dunaja ve 10. augusta 955.23 Napokon podľa M. Vyvíjalovej
17 Mitteilungen der Gesellschaft für salzburgische Landeskunde 61. 1921, s. 131 a nasled. Príslušný text por. aj GOMBOS, A. F.: Catalo-
gus I, s. 754, č. 1724.
18 Annales Boiorum libri VII. Ďalšie vydanie vyšlo v roku 1710 a moderné kritické v rokoch 1881-1908; vydal S. Riezler v Mníchove v rámci
vydania jeho súhrnného diela (Sämmtliche Werke).
19 Celý nasledujúci opis por. GOMBOS, A. F.: Catalogus I, s. 341, č. 757. – Por. aj RATKOŠ, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava:
Vydavateľstvo SAV 1968, s. 377-381 (slovenský preklad). – MMMF I, s. 336-337; IV, s. 437-439 (latinský text a český preklad).
20 DÜMMLER, E.: Geschichte des Ostfränkischen Reiches I-III. Liepzig 1888. Citované por. III, s. 549.
21 ORTVAY, T.: Geschichte der Stadt Pressburg. I. Pressburg 1892, s. 52-66.
22 Por. pozn. 11.
23 VYVÍJALOVÁ, M.: cit. štúdia, s. 226.
21
Richard Marsina
aristokratický despotizmus a klerikalizmus, s ktorým storočia, je až z 15. storočia,27 hoci v čase, keď svo-
prichádzal Aventinus vo svojich časoch do rozporu, ju štúdiu písala bolo všeobecne známe, že najstaršie
ho inšpiroval opísať neslávnu bitku z bavorských de- zachovanie tohto údaja je iste najneskôr z polovice
jín, prehranú vinou neschopného velenia bavorskej 12. storočia.28 Napokon treba povedať, že v jej štúdii
armády na čele s cirkevnou aristokraciou.24 jestvujú aj viaceré nevyslovené náznaky, akoby spo-
M. Vyvíjalová teda pokladá podrobný opis chybňujúce datovanie tejto správy k roku 907.29 No
bitky pri Bratislave (Vratislavia) z roku 907 za kon- na náznaky ťažko možno konkrétnejšie a podrobnej-
štrukciu Aventina, zostavenú na slávnu pamiatku šie odpovedať.
proticisárskeho odboja scheierského župana Wern- Za istý problém však možno pokladať dato-
hera (955). Z pomsty za jeho zabitých spojencov z ra- vanie bitky. Nemyslí sa tu na rok 907, ale na denný
dov starých Maďarov nechal Aventinus staromaďar- dátum. V najstaršom zachovanom zápise, kde sa uvá-
skými bojovníkmi do chlapa povraždiť celú légiu toh- dza aj miesto a aj presný dátum a ktorého dnešné za-
to Leopolda Babenberského z Východnej marky práve chovanie je najneskôr z polovice 12. storočia, sa zre-
10. augusta. Do konštrukcie vložil osoby, ktoré podľa teľne hovorí o 4. júli (IV. Nonas iulii). V podrobnom
dobových správ z 10. storočia v maďarsko-bavorskej Aventinovom opise sa hovorí o troch dňoch trvania
bitke roku 907 skutočne zahynuli. Ilustroval ich ne- bitky, konkrétne o 9., 10. a 11. auguste 907. Či bitka
schopnosť na čele bavorskej armády, pričom nechal trvala jeden alebo tri dni, sa nemusí pokladať za pod-
vyniknúť víťazstvo chrabrých staromaďarských bo- statné. Ale možno nadhodiť, či by sa predpokladanie
jovníkov predovšetkým preto, že v dávnej minulosti termínu bitky v auguste nemohlo javiť primeranej-
na ich strane bojoval župan Wernher proti despotic- ším. Lebo ak sa o konaní výpravy rozhodlo až 17. júna
kému cisárovi Otovi Veľkému.25 907 v Ennsburgu (Ennse) a až vtedy sa vydal pokyn na
Nemožno uprieť istú racionálnosť kritickej zhromažďovanie vojska, mohol by sa pri vtedajších
argumentácie M. Vyvíjalovej na určité časti opisu bit- komunikačných podmienkach pokladať začiatok júla
ky pri Bratislave Aventinom. Je však otázne, či na zá- za priskorý, ale začiatok augusta naopak za pravde-
klade niektorých ňou konštatovaných zhôd predlôh podobnejší termín. Žiaľ, niet ani konkrétnejších in-
(napríklad spôsob boja starých Maďarov26) sa možno dícií, ktoré by pomohli vyriešiť nadhodenú dilemu.
odvážiť klasifikovať Aventinov opis ako cieľavedomú V súvislosti s podrobným Aventinovým opi-
a zámernú konštrukciu. Isté je, že podrobný opis bit- som bitky pri Bratislave v roku 907 je zaujímavé, že
ky pri Bratislave vo forme, v akej je v bavorských aná- sa nikde nezmieňuje o Moravanoch. Ich vynechanie
loch, možno pokladať za Aventinov literárny výtvor; by sa nemalo pokladať za zámer alebo zaujatosť. Pri
niektoré jeho detailné podrobnosti sa však moh- opisovaní starších udalostí kronikári spravidla ne-
li opierať aj o také jemu známe údaje stredovekých zamlčovali prítomnosť spojencov. Preto aj keď ne-
rozprávacích prameňov, ktoré sa do dnešných čias možno vylučovať, že jednotliví pôvodne Moravania
nezachovali. Na akceptáciu ňou nadhadzovaného ve- (z juhovýchodných častí vtedy už niekdajšej Sväto-
domého skresľovateľského zámeru by však bolo tre- plukovej ríše) sa mohli zúčastniť bojov po boku sta-
ba argumentáciu spresniť a doplniť, napriek tomu, rých Maďarov,30 iní zas (azda z centrálnych častí Veľ-
že jej štúdia sa opiera o hodnoverné pramene. U tak kej Moravy) po boku Bavorov, organizované moravské
erudovanej a s veľkou akríbiou pracujúcej historičky či veľkomoravské vojsko v tejto bitke nevystupovalo,
nie je celkom pochopiteľné, že spomínajúc správu lebo vtedy asi už Veľká Morava nejestvovala vo svo-
veľkých salzburských análov niekoľkokrát hovorí, že jej pôvodnej štruktúre a mocenskom postavení. Ne-
jej najstaršie zachovanie, odvodené z prameňa z 12. mal teda pravdu P. J. (vtedy ešte) Šafárik v roku 1837
24 Tamže, s. 228.
25 Tamže, s. 229.
26 Ide o známy spis o vojenskej taktike od byzantského cisára Leva (886 – 911), v ktorom sa podrobne opisuje vojenská taktika starých
Maďarov. Por. MARCZALLI, H.: Enchiridion fontium historiae Hungarorum. Budapest : Atheneum 1901, s. 12-19.
27 VYVÍJALOVÁ, M.: cit. štúdia, s. 230.
28 Por. citované edície príslušného údaja v pozn. 19.
29 VYVÍJALOVÁ, M.: cit. štúdia, s. 235 a nasled.
30 Hovorí o tom už list salzburského arcibiskupa Theotmara a jeho juhonemeckých sufragánov asi z roku 900 (resp. po roku 900).
V ňom však môže ísť len o Slovanov – obyvateľov (pravdepodobne) Potisia, ktoré starí Maďari zaujali už pred rokom 900. Text listiny por.
MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (CDSl) I, Bratislavae MCMLXXI, s. 34, č. 39.
22
a po ňom štúrovci, že bitka pri Bratislave z roku 907 907 došlo na východnom pohraničí vtedajšieho Vý-
bola rozhodujúcou pri zániku Veľkej Moravy.31 chodofranského kráľovstva a územia zaujatého sta-
Záverom teda možno konštatovať, že po- rými Maďarmi, niekde na východ od Viedenského lesa
drobný opis bitky pri Bratislave v bavorských aná- k bitke, v ktorej boli Bavori na hlavu porazení starými
loch je vo veľkej miere vlastným literárnym výtvo- Maďarmi, čo hodnoverne dokladajú mnohé západné
rom Johannesa Turmaiera-Aventina asi aj trojdenné rozprávacie pramene. Niet však ani dôvodu spochyb-
trvanie tejto podrobne opísanej bitky. Na druhej ňovať to, čo priamo dosvedčuje hoc aj len jediný za-
strane ale niet dôvodov pochybovať o tom, že (naj- chovaný prameň, že táto bitka sa odohrala na juh od
pravdepodobnejšie) začiatkom júla alebo augusta Dunaja pri Bratislave – vtedy Brezalauspurc-u.
Summary
Battle of Bratislava in year 907 from perspective of historical sources

In the year 907, the old Magyars already permanently the battle in his Annales Boiorum, which were not
occupied the central part of the Carpathian-Danube published until 20 years after his death. According
Basin and undertook regular campaigns to the west, to Aventinus, the battle had three stages and took
especially to southern Germany. Based on an ini- place between August 9th and 11th, 907. There are
tiative of the governor of the eastern territories of also opinions that Aventinus’ description of the batt-
the Empire Duke Liutpold, at the meeting in Enns- le is his free literary creation, which can perhaps be
burg (Enns) on June 17th, 907, it was decided that agreed with in the specifics as well as in the fact that
a great military campaign to the east would be or- the battle lasted for as long as three days.
ganised to cripple the military power of the old Ma- All in all, there are, however, no reasons to doubt
gyars. Many medieval sources know and inform of re- that the battle took place near Bratislava, even
alisation of the campaign, however, they are usually though it is explicitly substantiated only by one
only very brief references. The result of the campaign trustworthy source. As far as the date is concerned,
was contrary to what its initiators had planned; the the beginning of July (July 4th) should be deemed
south-German (Bavarian) army was defeated in it to as the most probable, but for objective reasons, we
the last man and many prominent church and secular cannot even rule out the beginning of August, when
dignitaries perished in the fighting, whose names it can rather be assumed that the summoned military
are also specifically stated by the preserved sources. forces met, for which a motion was not given until
The exact location and date of the battle is only sta- June 17th. It is also unquestionable that the conse-
ted in Great Salzburg Annals, which were not pu- quence of the defeat of the Bavarian army was shif-
blished until the year 1921. The date of July 4th (IV. ting of the real borderline between the old Magyars
nonas iulii) is stated there and the location of the and the East Frankish Kingdom approximately by 200
battle Brezalauspurc, which clearly identifies with km to the west as far as the River Enns for one half of
today’s Bratislava. Johannes Turmayer/Aventinus the century.
(1477 – 1534) has the most detailed description of
31 V prenesenom zmysle slova to obsahuje aj názor P. Ratkoša – por. pozn. 7. Rakúska historiografia akceptuje datovanie bitky k 5. júlu
907, ako aj miesto jej priebehu Bratislavu, pričom zdôrazňuje, že v bitke padol vojvoda Liutpold (prvý známy predok rodu Babenbergovcov,
ktorí potom od roku 976 celých 270 rokov vládli v Rakúsku), ako aj hlava vtedajšej juhonemeckej cirkevnej provincie salzburský arcibiskup
Teotmar. Por. LECHNER, K.: Die Babenberger. Markgrafen und Herzöge von Österreich 976 – 1246. Wien-Köln-Graz : Hermann Böhlaus
Nachf 1976, s. 26.
23
24
Bitka pri Bratislave vo svetle slovenskej

a maďarskej historiografie
Beáta Pintérová
„Mohu psát dějiny jen bez triku a větších či jasné, že pod pomenovaním „Brezalauspurch“, ale-
menších podlostí, vyváženě, slušně a občansky zod- bo na inom mieste „Brezalauspurc“ sa skrýva dneš-
povědně. To ale už věda – v běžném smyslu – není, ná Bratislava. Prameňom, z ktorého tento údaj čer-
je to něco mnohem více, je to, čím vstupuji do du- páme, je Aventinovo dielo Annales Boiorum, ktoré
chovního života své doby, a čím ji tedy tak či onak prvý raz vyšlo v roku 1554.4 Výsledky historického
utvářím. Je to kulturní a občanský čin. Schovávat se výskumu sú ohľadom príchodu Maďarov do Karpat-
při tom ale za vědeckost, a jejím prostřednictvím si skej kotliny mnohokrát podopreté i výsledkami ar-
činit nárok na pravdu, je nečistý trik. Tóga neposkvr- cheológie, pričom prvý archeologický nález patriaci
něné vědeckosti, do níž se halíme, je totiž dokonale (podľa archeológov) do tohto obdobia bol objavený
průhledná. ... Věda neprodukuje pravdy, ale shody se v roku 1834.
skutečností – správnosti.“1 V mojom príspevku sa pokúsim podať prehľad
najmarkantnejších zmien v najreprezentatívnejších
Pri Brezalauspurchu sa v roku 907 odohrala dielach hlavných predstaviteľov oboch historiogra-
bitka, ktorá uzavrela jednu periódu v dejinách Ma- fií, ktoré sa okrem príchodu Maďarov do Karpatskej
ďarov, nazvanú „honfoglalás“ – v doslovnom pre- kotliny týkajú aj slovanského obyvateľstva, resp. vý-
klade „zaujatie vlasti“ alebo (opisnejším spôsobom) znamu bitky pri Bratislave pre vývoj stredného Po-
obdobie príchodu Maďarov2 do Karpatskej kotliny. dunajska,5 a to od obdobia po rakúsko-uhorskom vy-
Na začiatku 20. storočia sa nazývalo týmto pojmom rovnaní približne po milecentenárne oslavy príchodu
obdobie celého 10. storočia, podľa najnovších po- Maďarov, čiže do roku 1996. S autormi ani prácami,
znatkov sa ním nazýva obdobie posledného de- v ktorých sú vyslovené vedecky nedoložené „prav-
saťročia 9. storočia končiace výhrou Maďarov nad dy“, sa venovať nebudem, taktiež ani odbornou ve-
vojskami Bavorov.3 Medzi bádateľmi dlhšie nebolo rejnosťou odmietnutými názormi.
1 TŘEŠTÍK, D.: Čechové na prahu nové Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: Češi a dějiny v postmoderním očistci. Praha 2005, s. 167-179.
2 Prvá zmienka o predkoch Maďarov pochádza z roku 827 s lokalizáciou na dolnom Dunaji, kde sa spomínajú ako „Hunnoi“, Ungroi“, resp.
„Turkoi“. Ich sebapomenovanie „Magyar“ je ugrofínskeho pôvodu, ktoré sa v prameňoch prvýkrát objavuje v roku 870. Ich pomenovanie
v európskych jazykoch „Venger“, „Ungarn“, „Hungar“ atď. pochádza z etnonyma „Onogur“, kým byzantské a arabské pramene ich spo-
mínajú v tvare „Türk“, resp. „Baskir“. Zároveň sa zachovalo v západných prameňoch mnoho archaizujúcich pomenovaní, napr. Scythai
(Skýti), Hunni (Huni), Avari (Avari), atď. Na označenie maďarského etnika v čase príchodu do Karpatskej kotliny sa v maďarskej odbornej
literatúre zaužíval predovšetkým termín „honfoglaláskori magyarok“. Pod vplyvom popredného slovenského archeológa A. Točíka sa vo
väčšine prípadov používa na ich označenie pojem „starí Maďari“. V novšej literatúre sa čoraz častejšie od prívlastku „starí“ upúšťa a po-
užíva sa označenie nachádzajúce sa v prameňoch. Preto som sa priklonila k používaniu termínu maďarský, resp. Maďari, hoci výraz presne
nevystihuje rozlíšenie obdobia. Spojenie zaužívané v cudzojazyčnej literatúre „vengry 10-go veka“, „les Hongrois du Xe si cle“, „Magyars
of the tenth century“, t. j. „Maďari 10. storočia“ sa u nás neujal.
3 BÓNA, I.: A magyarok és Európa a 9. – 10. században. Budapest 2000, s. 25-35. Porovnaj: LANGÓ, P.: Archaeological research on the con-
quering Hungarian: A review. In: Varia Archaeologica Hungarica, ed. MENDE, B. G. Budapest 2005, s. 175-341.
4 VYVÍJALOVÁ, M.: Bitka pri Bratislave roku 907 (Príspevok ku kritickému prehodnoteniu prameňov). In: Študijné zvesti AÚ SAV 21, Nitra
1985, s.221-247. Viď tiež: VESZPRÉMY, L.: Aventinus híradása a magyarok 907. évi győzelméről. Csata Pozsonynál. In: Történelmi Szemle,
2007, XLIX, č. 1, s. 1-18.
5 Prehľad názorov o migrácii a etnogenéze Maďarov na základe súčasného stavu bádania je zhrnuté v štúdii: MÚCSKA, V.: Migrácia a et-
nogenéza Maďarov. Pokus o prehľad súčasného stavu bádania. In: Acta historica neosoliensia, 2004, 7, s. 25-33. Ohľadom prehľadu vý-
sledkov archeologického bádania viď: LANGÓ, P.: Archaeological research on the conquering Hungarian: A review. In: Varia Archaeologica
Hungarica, ed. MENDE, B. G. Budapest 2005, s. 175-34.; tiež LANGÓ, P.: Amit elrejt a föld… A 10. századi magyarság anyagi kultúrájának
régészeti kutatása a Kárpát-medencében. Budapest 2007.
25
Beáta Pintérová
História bádania maďarských autorov Snáď najvýraznejšie sa prvky nacionalizmu

Diametrálne sa názory maďarských histori- po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prejavili v diele Ká-
kov odchýlili od názorov ich kolegov v rámci Rakúsko- rolya Szabóa, ktorý považuje Arpáda, za „zakladateľa
Uhorska po tom, ako sa i tí začali zaoberať vlastnými vlasti“, pričom pre pomenovanie obdobia používa
národnými dejinami. V súvislosti so svojimi nárokmi pojem „vek maďarských (voj)vodcov“.14 Moravu po-
na autonómiu v rámci monarchie začali vyzdvihovať važuje za dobytú dŕžavu,15 zmieňuje sa aj o tom, že
svoje hodnoty a budovať teóriu vlastnej autochtón- „smrteľný úder zasadili štátu Moravanov Maďari.“16
nosti, pričom príchod Maďarov do Karpatskej kotliny O „založení novej vlasti v Panónii“ sa zmie-
vykreslili ako násilný čin, resp. čin neplnoprávny.6 ňuje Mihály Horváth.17 Podľa Horvátha „spomedzi
Naopak, v dielach maďarských historikov 19. sto- predstaviteľov slovanského obyvateľstva sa niektorí
ročia predstavoval ich príchod do Karpatskej kot- Arpádovi zaliečali a sami sa mu poddali. ... Slovanské
liny osudný zvrat ako podmaniteľov „pôvodných“ obyvateľstvo sa poddalo dobrovoľne, hlavne po tom,
etník.7 ako sa presvedčili, že tým, ktorí sa poddajú, sa nič
Najväčšie množstvo prác i umeleckých výtvo- nestane, popravení budú iba tí, ktorí sa vzpriečia.“18
rov, zapadajúcich do línie výkladu minulosti koncom Podáva i opis bitky z roku 907, ale bez udania mies-
19. storočia v celej Európe,8 vzniklo pri príležitosti mi- ta, pričom ďalej pokračuje vo výklade „lúpeživých ná-
lenárnych osláv príchodu Maďarov do Karpatskej kot- jazdov“ Maďarov.19
liny v roku 1896.9 Jeden zo siedmich tzv. milenárnych Pál Hunfalvy, opierajúc sa predovšetkým
pomníkov (mimochodom umiestnených väčšinou na o údaje z uhorských kroník, zmieňuje sa i o bitke
hraniciach krajiny) dala uhorská vláda umiestniť na z roku 907, bez udania miesta, len konštatuje, že
Devín.10 Bolo to v období, keď sa stal dominantnou „Maďari obsadili následne staré Avarsko až po rie-
ideológiou v európskej (teda i v maďarskej i sloven- ku Enns“,20 pričom vyzdvihuje, že následne všetci zo
skej) historiografii nacionalizmus. Od 19. storočia sa strachu „utekali pred Maďarmi“, či už išlo o Bavorov
európska historiografia stala tvorcom národných prí- alebo Slovanov. V jeho diele nájdeme údaj (z prame-
behov jednotlivých európskych národov (v Európe sa ňov), podľa ktorého si Moravania oholili hlavy, pri-
stala všeobecne uznávanou a akceptovanou ideou dali sa k Maďarom a bojovali spolu s nimi. Slovenský
– idea „národného štátu”),11 predovšetkým v strednej element považuje za ľud, ktorý sa až po príchode
a východnej Európe nemožno nájsť medzi nimi snáď Maďarov do Karpatskej kotliny mohol prisťahovať
ani jeden, u ktorého by pri zrode „národného štátu“ do krajiny v dobe kolonizácie v 13. storočí.21
nezohrávala dôležitú úlohu otázka pôvodu,12 ktorá K jeho názoru sa pridal neskôr aj János Karácsonyi.
získavala mimoriadnu pozornosť predovšetkým v ra- Obaja sa tým snažili poprieť historickú kontinuitu
doch „štátotvorného“ národa.13 slovenského osídlenia v Uhorsku.
6 LIPTÁK, Ľ.: Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava 1999, s. 52-54. Porovnaj HAMBERGER, J.: A szlovákok magyarságképének alakulása.
In: Európatükör – A kormányzati stratégiai elemző központ folyóirata. 2004, č. 3, s. 81.
7 VÉKONY, G.: Magyar őstörténet – magyar honfoglalás. Budapest 2002, s. 22-31.
8 BRATHER, S.: Ethnische Interpretationen in der frühgeschichtlichen Archäologie. Reallexikon der Germanischen Altertumskunde. 2004,
Ergänzungsbände 42, s. 19-22.
9 Podrobnejšie viď štúdiu KOMORA, P.: Milenárne oslavy v Uhorsku roku 1896 a ich vnímanie v slovenskom prostredí. In: Historický časopis,
44, 1996, č. 1, s. 3-16.
10 KILIÁNOVÁ, G.: Komu patrí Devín? In: Mýty naše slovenské. Zost. KREKOVIČ, E. – MANNOVÁ, E. –KREKOVIČOVÁ, E. Bratislava 2005,
s. 120-133.
11 KOVÁČ, D.: Cizí nechceme, své si nedáme vzít. Národní příběhy střední Evropy. In: Dějiny a současnost, 2004, č. 5, s. 44-47. O vplyve na-
cionalizmu na slovenskú archeológiu viď: KREKOVIČ, E.: Etnogenéza, archeológia a nacionalizmus. In: OS, 1998, roč. 3, č. 1, s. 5-6.
12 BÁLINT, Cs.: A honfoglaló magyarok és Európa. In: Magyar Szemle, 1994, č. 8, s. 789-811.
13 KOHL, Ph. L. – FAWCETT, C.: Archeology in the service of the state: theoretical considerations. In: KOHL, Ph. L. – FAWCETT, C. (ed.): Na-
tionalism, Politics and the Practice of Archaeology. Cambridge 1995, s. 3-18.
14 SZABÓ, K.: A magyar vezérek kora. Árpádtól Szent Istvánig. Budapest 1869, s. 6.
15 Tamže, s. 108.
16 Tamže, s. 134.
17 HORVÁTH, M.: A magyarok történelme. Budapest 1871, s. 34-35.
18 HORVÁTH, M.: A magyarok története rövid előadásban. Budapest 1887, s. 19-20.
19 Tamže, s. 29.
20 HUNFALVY, P.: Magyarország ethnographiája. Budapest 1876, s. 191.
21 Tamže, s. 221.
26
V roku 1883 vyšla monografia Ferenca Sala- zaviazali platením.“29 Bitku pri Bratislave uvá-dza
mona, ktorá sa zaoberá výlučne pravdepodobným ro- ako jednu z vojenských výprav, po ktorej vypálili
kom príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny.22 Bola i množstvo bavorských kláštorov.30
to jedna z prvých prác tohto druhu, jeho pokračova- Gyula Rohonyi vydal v roku milenárnych osláv
teľmi sa stali Lajos Baróti a Henrik Marczali. Salamon dielo o príchode Maďarov do Karpatskej kotliny, pri-
bol tiež autorom práce, v ktorej vyzdvihol vojenskú čom si za úlohu zobral „vyrozprávať“ udalosti na zá-
moc Maďarov.23 klade všetkých dostupných prameňov – uhorských,
Lajos Baróti sa snažil v kapitole zasadenej byzantských a západných. O bitke pri Bratislave píše v
do syntézy dejín maďarského národa dokázať, že súvislosti s rozborom západných prameňov.31 „Po zau-
Maďari prišli do Karpatskej kotliny v roku 895. Zo jatí vlasti, sa naši predkovia čoskoro vzdali nomádske-
slovanských kmeňov sa zmieňuje o Moravanoch, ale ho spôsobu života a po usadení sa v novej vlasti, preš-
uvádza, že sa nedokázali spolu s ostatnými zoskupiť li na polonomádsky spôsob života.“32 Reagoval i na
do spoločného štátneho útvaru. Bitku pri Bratisla- názor českého historika Františka Palackého – podľa
ve opisuje obšírne, snažiac sa zdôrazniť význam a neho Maďari neboli príčinou narušenia jednoty Slo-
veľkosť tohto úspechu. Vyzdvihuje tiež, že Maďari sa vanov, totiž ani východným, ani severným Slovanom
neuspokojili len s týmto víťazstvom, ale pokračovali sa do obdobia príchodu Maďarov nepodarilo zjednotiť,
vo víťazných výbojoch ďalej.24 „hoci ich zjednoteniu 1000 rokov nič nebránilo“.33
V syntéze venovanej dejinám maďarského V inom duchu sa niesla práca medievalistu
národa, vydanej pri príležitosti milenárnych osláv, Gyulu Paulera, vrcholného predstaviteľa maďarské-
bol autorom kapitol včasnostredovekých dejín už vyš- ho historického pozitivizmu. Medzi iným sa zaslúžil
šie spomínaný Henrik Marczali. Za najdôležitejšie po- o vydanie prameňov k obdobiu príchodu Maďarov do
kladal „obhájiť“ rok príchodu Maďarov do Karpatskej Karpatskej kotliny.34 Vo svojej ďalšej práci sa zmie-
kotliny, a to rok 896. Svoj výklad sa snažil podložiť ňuje aj o bitke v roku 907, miestom tejto bitky však
viacerými prameňmi.25 podľa neho bolo okolie Bánhidy. Následne sa podľa
V čase milenárnych osláv historici in- neho „Bavori nielenže sa zriekli oblastí v Dolnej Pa-
terpretovali príchod Maďarov do Karpatskej kot- nónii, opustili i územia v Hornej Panónii i oblasti Vý-
liny ako vedomý a premyslený čin, čo možno vidieť chodnej marky a stiahli sa za rieku Enns. Maďari sa
i v diele Hunfalvyho žiaka Samu Borovszkého, kto- neusilovali obsadiť uvoľnené územie ihneď..., a tak
rý píše: „Vtedy (v roku 894, pozn. B. P.) uvidela Pa- sa lesné a močaristé kraje ... snáď i okolie Viedne, až
nónia po prvýkrát Maďarov, ...kraj, ktorý im osud po rieku Enns stali opusteným územím.“35 V súvislosti
ustanovil za vlasť.“26 Nepredpokladá však, že by s „pôvodným“ obyvateľstvom sa autor zmieňuje na-
si „Arpádovi Maďari“ vybrali túto oblasť na „več- sledovne: „Kdekoľvek sa Maďari usadili, obsadili toľko
né časy“.27 V mnohých prípadoch Maďarom pri- pôdy, koľko potrebovali a rozdelili si ju medzi svo-
pisuje autor vlastnosti a zvyky, ktoré boli typické jich podľa rodov, pokolení, pričom s predchádzajúcim
pre človeka 19. storočia.28 O Slovanoch sa zmie- obyvateľstvom zaobchádzali rôzne, a to podľa toho,
ňuje nasledovne: „Maďari neubližovali schudob- či vzdorovali, alebo sa poddali. Z niektorých urobili
nenému obyvateľstvu, ktoré im voľky-nevoľky hol- svojich poddaných... iných ponechali vo svojich síd-
dovalo. Nevyhnali ich, uspokojili sa tým, že sa im lach a vykonávali pre Maďarov rôzne služby.“36
22 SALAMON, F.: A honfoglalás éve. Budapest 1883.

23 SALAMON, F.: A magyar hadi történethez a vezérek korában. Budapest 1877.
24 SZALAY, L. – BARÓTI, L.: A magyar nemzet története. Budapest CD Arcanum 2002. ISBN 963 9374 26 1
25 SZILÁGYI, S.: A magyar nemzet története. I. zv. Budapest 1895. CD Arcanum 2002. ISBN 963 9374 26 1
26 BOROVSZKY, S.: A honfoglalás története. Budapest 1894, s. 26-27.
27 Tamže, s. 112-113.
28 Tamže, s. 30-33.
29 Tamže, s. 113.
30 Tamže, s. 122.
31 ROHONYI, Gy.: A honfoglalás története. Budapest 1896, s. 159.
32 Tamže, s. 167.
33 Tamže, s. 177-178.
34 PAULER, Gy. – SZILÁGYI, S. (ed.): A magyar honfoglalás kútfői. Budapest 1900 (reprint 1995).
35 PAULER, Gy.: A magyar nemzet története Szent Istvánig. Budapest 1900, s. 45-46.
36 Tamže, s. 42.
27
Beáta Pintérová
Autorom práce, ktorá sa zaoberala len pr- istom čase Frankom nepáčilo, a tak „...zaútočili proti
vými „víťaznými“ vojenskými ťaženiami Maďarov bol Maďarom. Rozhodujúca bitka sa odohrala v roku 907
Florián Mátyás,37 historik Sándor Márki sa venoval pri hrade Ennsburg...“.42 Následne autor vyzdvihuje,
osobitne i Slovanom,38 a nakoľko v uhorských kroni- že tým zanikla Východná marka a jej územie až po rie-
kách sa vyskytuje údaj, že v roku 907 zomrel pravde- ku Enns pripadlo Maďarom. Hóman vyslovil názor, že
podobne vodca Arpád, napísal i monografiu vyzdvi- bitkou pri Ennsburgu sa ukončilo obsadzovanie no-
hujúcu impozantnosť maďarského vodcu.39 vých území a dochádza k vzniku Uhorska.
Po ukončení 1. svetovej vojny došlo k vzniku Politické zmeny v Európe v 30. rokoch 20.
nových geograficko-politických útvarov a medzi ved- storočia, predovšetkým silnejúci vplyv národných so-
cami (na oboch stranách) sa stala prvoradou otázka: cialistov v Nemecku, mali dosah na výsledky vedecké-
„Kto tu bol prvý?“40, ktorá sa „riešila“ predovšetkým ho výskumu i v niektorých štátoch strednej Európy.43
v oblasti archeologického výskumu. Maďarských historikov zaujala v tomto období otáz-
Medzi historické práce tohto obdobia mož- ka: „Kto je Maďar?“, resp. z toho vyplývajúca otázka:
no zaradiť práce Jánosa Karácsonyiho, mimochodom „Čo je maďarské?“, pričom do veľkej miery rasistické
katolíckeho kňaza. Autor nepovažuje za správne po- názory národných socialistov sa im zo svojho výsku-
užívanie pojmu „honfoglalás“, ale „honalapítás“, t.j. mu podarilo eliminovať.
namiesto „zaujatie vlasti“, použil pojem „zakladanie Po uverejnení diela Gyulu Németha sa potla-
vlasti“. Podľa neho má slovo „honfoglalás“ (hon = čila do úzadia otázka pôvodu a začalo sa intenzívnej-
vlasť, foglalás = zaberanie) násilný odtieň, t. j. ako šie diskutovať o formovaní maďarského etnika. Au-
keby svoju novú vlasť získali krvavými bitkami, vyhu- tor vo svojej práci vyzdvihol, že história jazyka nie
bením pôvodného obyvateľstva, resp. ich vyhnaním. je (vždy) totožná s históriou národa (ba niekedy ani
Zdôrazňuje, že nemožno hovoriť o návrate Maďarov s históriou spoločenstva, ktoré hovorí určitým ja-
do Karpatskej kotliny, keďže Maďari nevedeli (a ani zykom). Vyslovil tiež názor, že nešlo o vedomý prí-
nechceli vedieť) o svojej príbuznosti s Hunmi ale- chod Maďarov do Karpatskej kotliny, ale o útek pred
bo Avarmi. Naopak, Maďari vedeli, že do Karpatskej Pečenehmi.45
kotliny neprišli z vlastnej vôle, ale preto, lebo ich József Deér bol historikom, ktorý sa venoval
k tomu nútili podmienky – utekali pred etnikami, kto- včasnej histórii Maďarov v medzivojnovom a povoj-
ré ich ohrozovali.41 Karácsonyi predpokladá, že pri novom období najskôr na domácej pôde, ale zostal
ich príchode – pozdĺž Tisy a Dunaja – nemuseli zvád- jej verný aj po odchode z vlasti v roku 1948. Veľkú
zať krvavé bitky, keďže toto územie bolo neobývané. pozornosť, podobne ako Gyula Németh, venoval for-
Etniká, ktoré tu našli (Gepidov a Slovanov), nevyhu- movaniu maďarského etnika.46 Dôraz kládol na po-
bili, ale zľutovali sa nad nimi. Žiadali však od nich za hanské, resp. kresťanské tradície Maďarov. S inými
to určité protislužby. Tak sa stali – podobne ako cha- etnikami sa autor zaoberá len okrajovo (i legendu
zarská vetva Kabarov – súčasťou maďarského etnika. o bielom koňovi pokladá len za výplod fantázie ro-
V medzivojnovom období publikoval svo- mantikov).47 Na inom mieste sa zmieňuje aj o bitke
je práce i Bálint Hóman. I v jeho prácach „zaznieva“ pri Bratislave v roku 907, pričom ju pripomína ako
vedomé odhodlanie Maďarov usadiť sa v novej vlasti. jednu z („obyčajných”) výprav Maďarov.
Zdôrazňuje, že v nasledujúcich rokoch Maďari vystu- Do veľkej miery nový postoj predstavil vo
povali ako nepriatelia okolitých etník, čo sa však po svojom diele Gyula Moravcsik. Zaoberal sa príchodom
37 MÁTYÁS, F.: A magyarok első hadjáratai Európában. In: Akadémiai Értekezések, Budapest 1898.
38 A szlávok 896-ban. In: MÁRKI, S.: Európa a magyarok honfoglalása idejében. Budapest 1897, s. 44-63.
39 MÁRKI, S.: Árpád vezér. Kolozsvár 1907.
40 FRIED, I.: A honfoglaló magyarság és a szlávok megítélése az 1919 – 1931 közötti esztendők magyar tudományos sajtójában. In: Kin-
cses Nagy Éva (ed.): Őstörténet és nemzettudat 1919 – 1930. Szeged 1991, s. 38-43 Porovnaj NIEDERHAUSER, E.: „…megosztották az
addig egységes szláv területet”. A honfoglalás a lengyel, a cseh és a szlovák történeti irodalomban. In: Magyar Tudomány, 1995, 102,
č. 12, s. 1404-1415.
41 KARÁCSONYI, J.: A magyar nemzet honalapítása 896-997-ig. Oradea-Mare – Nagyvárad 1925.
42 HÓMAN, B.: Magyar történet. Budapest 1928. CD Arcanum 2002. ISBN 963 9374 26 1
43 BRATHER, S.: c. d., s. 21-22.
44 RÓNA-TAS, A.: A honfoglaló magyar nép. Budapest 1996, s. 305-306.
45 NÉMETH, Gy.: A honfoglaló magyarság kialakulása. Budapest 1930, s. 233.
46 DEÉR, J.: A magyar királyság megalakulása. Budapest 1942.
47 DEÉR, J.: Pogány magyarság, keresztény magyarság. Budapest 1938 (reprint 1993), s. 75.
28
Maďarov na pozadí dianí v Byzancii. Vyslovil dom- Nakoľko pretrvávanie nacionalistických myš-
nienku, že Karpatská kotlina patrila v čase prícho- lienok pretrvávalo až do začiatku 70. rokov, považovali
du maďarského etnika do sféry vplyvu Byzancie. By- československí a maďarskí historici za potrebné, aby sa
zancia hľadela na „barbarských“ Maďarov ako na et- zorganizovalo vzájomné stretnutie. Miestom konania
nikum, ktoré je závislé od ríše, ba považovala ich za sa stala Bratislava, kde sa pokúsili o objasnenie pojmu
svojich „podriadených“. Následne ako Maďari ob- národnosť, resp. národné povedomie v stredoveku.55
sadili svoju novú vlasť vojenskou cestou, snahy By- Jedným z diskutujúcich bol Jenő Szűcs, ktorý takmer
zancie sa zmenili, chceli získať Maďarov za svojich celý svoj vedecký život venoval zápasu s uhorským na-
spojencov a využívať ich na vlastné ciele.48 cionalizmom. V tomto období vydal svoje prvé práce aj
V 50. rokoch 20. storočia sa situácia v Ma- jeden z najvýznamnejších maďarských medievalistov
ďarsku skomplikovala i tým, že v Rusku vyškolení Gyula Kristó.56 V súčasnosti prevláda u maďarských his-
marxisti vnucovali ako oficiálne učenie rozhodujúce torikov, archeológov, jazykovedcov i etnológov zaobe-
„slovanské“ vplyvy na utváranie uhorského štátu.49 rajúcich sa obdobím príchodu Maďarov do Karpatskej
Prejavilo sa to hlavne v prácach historika Erika Mol- kotliny rozdielnosť názorov. Dôslednejšie prehodno-
nára, podľa ktorého Maďari prevzali od Slovanov kul- tenie tohto obdobia maďarských dejín nastalo pri prí-
túrne i politické usporiadanie.50 Proti tomu sa posta- ležitosti milecentenárnych osláv obdobia príchodu Ma-
vil György Györffy so svojím učením o autochtónnej ďarov do Karpatskej kotliny v roku 1996.57
genéze maďarského štátu a vo svojich základoch „po- Bádatelia – spomedzi najvýznamnejších by
lonomádskej“ spoločnosti. Uhorsko tým vyhlásil za som spomenula Ferenca Makka,58 Andrása Róna-Tasa59
predštátny výtvor Maďarov, ktorí sa práve usadili vo a i. – riešia v medziach tohto obdobia problém usadenia
svojej novej vlasti.51 Práce Györgya Györffyho52 vyšli sa jednotlivých kmeňov v priestoroch Karpatskej kotli-
po istom uvoľňovaní marxistických ideí v roku 1956. ny, formu spôsobu života (nomádsky – polonomádsky).
Podobne to bolo s prácami Pétera Váczyho.53 Predmetom skúmania sa stalo aj spoločenské rozvrst-
V 70. rokoch 20. storočia vypracoval tézu na- venie obyvateľstva, ale prenikli do bádania aj dnes už
zývanú „dvojitým zaujatím vlasti” Gyula László, podľa preferovanejšie témy, napr. otázka etnicity, a to vďaka
ktorej Maďari, ktorí prišli do Karpatskej kotliny v roku poprednému bádateľovi Csanádovi Bálintovi.60
895, tu našli usadené väčšie skupiny Maďarov, kto-
ré sa tu mali usídliť okolo roku 670.54 Jeho názor vy- História bádania na Slovensku
volal širšiu diskusiu až po páde komunizmu, našli sa Na Slovensku, resp. v bývalom Českosloven-
i pokračovatelia jeho myšlienky, ale väčšina odborní- sku, sa otázke príchodu a usadenia sa maďarského
kov tento názor označila za nevedecký. etnika venovala pozornosť len okrajovo.
48 MORAVCSIK, Gy.: Bizánc és a magyarság. Budapest 2003.

49 TŘEŠTÍK, D.: Milénium střední Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 227.
50 MOLNÁR, E.: A magyar társadalom története az őskortól az Árpád-korig. Budapest 1945; tiež MOLNÁR, E.: A magyar nép őstörténete.
Budapest 1953.
51 TŘEŠTÍK, D.: My a Evropa. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 231.
52 GYÖRFFY, Gy.: A magyar nemzetségtől a vármegyéig, a törzstől az országig. I.-II. In: Századok, 1958, 92, č. 1, s. 12-87, 565-615; Tiež
GYÖRFFY, Gy.: Tanulmányok a magyar állam eredetétől. Budapest 1959.
53 VÁCZY, P.: A korai magyar történet néhány kérdése. In: Századok, 1958, 92, č. 1, s. 265-345.
54 Viď napr. LÁSZLÓ, Gy.: A „kettős honfoglalás”. Budapest 1978.
55 SZŰCS, J.: „Národnosť“ a „národné povedomie“ v stredoveku. K vytváraniu jednotnej terminológie. In: Historický časopis, 19, 1971,
č. 4, s. 495-547.
56 KRISTÓ, Gy.: Levedi törzsszövetségétől Szent István államáig. Budapest 1980; Neskôr napr.: KRISTÓ, Gy.: Honfoglalás és társadalom.
Társadalom- és művelődéstörténeti tanulmányok. Budapest 1996; KRISTÓ, Gy.: A magyar állam megszületése. Szeged 1995; KRISTÓ, Gy.:
Magyar honfoglalás-honfoglaló magyarok. Budapest 1996; KRISTÓ, Gy.: A magyar nemzet megszületése. Szeged 1997; KRISTÓ, Gy.: A ki-
lencedik és a tizedik század története. Budapest 2001.
57 Výsledkom podrobnej práce bol knižný rad: A honfoglalásról sok szemmel. I. Honfoglalás és régészet. Ed. Kovács, L. Budapest 1994;
II. A honfoglaláskor írott forrásai. Ed. Kovács, L. – Veszprémy, L. Budapest 1996; III. Honfoglalás és nyelvészet. Ed. Kovács, L. – Veszpré-
my, L. Budapest 1997; IV. Honfoglalás és néprajz. Ed. Kovács, L. - Paládi-Kovács, A. Budapest 1997.
58 MAKK, F.: Magyar külpolitika. 896 – 1196. Szeged 1993. Szegedi Középkortörténeti Könyvtár 2.
59 RÓNA-TAS, A.: A honfoglaló magyar nép. Budapest 1996.
60 BÁLINT, Cs.: Az ethnosz a kora középkorban. (A kutatás lehetőségei és korlátai) In: Századok, 2006, 140, č. 2, s. 277-347; V populárno-
náučnejšej forme: BÁLINT, Cs.: Ki volt „magyar” a honfoglaláskorban és szent István korában? In: Mi a magyar? Szerk. Romsics, I. – Sze-
gedy-Maszák, M. Budapest 2006, s. 37-56.
29
Beáta Pintérová
Predtým, ako stručne charakterizujem vý- vátorská tým, že sa zaoberá len najstaršími dejinami
sledky bádania slovenskej historiografie, považujem Slovákov, t. j. Veľkou Moravou, jej pádom a vznikom
za potrebné spomenúť dielo jedného z popredných Uhorska za sv. Štefana. Následné deje v stredoveku
českých historikov svojich čias Františka Palackého, vynecháva a pokračuje vo svojom výklade až obdobím
ktorý píše: „bitva ta nejkrvavější, nejrozhodněj- národného obrodenia. Poukazuje na to, že „Maďari
ší, kterou Europě dotud se surovci těmi podstoupiti v rokoch 1000 – 1848 práve tak nemajú históriu, ako
bylo; i zdařivší se jim, nesmírné po sobě táhla násled- ju nemajú Slováci“. Mnohými interpretáciami nad-
ky."61 Vyslovil totiž myšlienku, ktorá mala dlhodobý viazal na F. Palackého, pripomína tiež pustošenie
vplyv na vedecký výskum. Podľa nej mala vzniknúť Maďarov po celej Európe po výhre „pri Prešporku“.70
„veliká říše Slovanská jakož na západu, pode vply- Vetou: „Z ríše Veľkomoravskej utvorilo sa čisto feu-
vem římským, vyspěla monarchie Francká… Tím ale, dálne, zemianske, kastové Uhorsko, v ktorom pre ná-
že Maďarové, vrazivše do samého srdce oustrojí vzni- rodné individuality nebolo miesta,“ pokračuje v myš-
kajícího, je zahladili, zničeny jsou všecky takovéto lienkach svojich predchodcov.
čáky navždy.”62 V období existencie prvej Československej
Zo slovenských vzdelancov sa venoval me- republiky sa stal „vychovávateľom“ množstva mla-
dzi iným i príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny vo dých slovenských historikov Václav Chaloupecký. Od-
viacerých dielach katolícky kňaz František Viktor Sasi- mietal staršiu slovenskú historickú tvorbu, pretože
nek, pričom sa opieral predovšetkým o byzantské pra- bol zástancom čechoslovakistickej idey (vznikla pre-
mene, domáce totiž nepovažoval za dôveryhodné.63 to aj polemika o niektorých otázkach slovenského
Konštatovanie, či bola bitka „pri Prešporku“ víťaznou národného vývinu).71 Jeho koncepcia ranostredo-
alebo nie, vynecháva, poukazuje len na to, že: „Ma- vekých dejín Slovenska vyvolala u slovenských hla-
ďari teraz, temer bez odporu, rozlievali sa na všetky sistov prudký odpor, a to nielen medzi historikmi, ale
strany ríše nemeckej...“64 a pokračuje v podobnom aj zemepiscami a jazykovedcami-onomastami.72
duchu v opise ďalších udalostí. Možno konštatovať, Nový postoj v radoch českých historikov
že Uhorsko bolo podľa Sasinka pokračovateľom tra- sformuloval Josef Macůrek po roku 1918, keď sa Ma-
dícií Veľkej Moravy. Slovenské národného hnutie sa ďarsko dostalo na stranu porazených a Českosloven-
v čase dualizmu takýmto spôsobom pokúšalo vyrov- sko na stranu víťazov. Podľa neho dejiny Maďarov
návať s vtedajšou maďarskou nadvládou.65 Svoje ná- a Uhorska nemožno zlúčiť, čo vyjadril aj v názve svo-
zory nekorigoval ani v neskorších prácach,66 ba mno- jej práce Dějiny Maďarů a uherského státu. V jeho
hé z jeho prác vznikli v ostrej polemike s názormi ma- diele prežíva Palackého názor, podľa ktorého Ma-
ďarských historikov.67 ďari „rozpoltily jednotnou dosud oblast slovanskou
Július Botto zasiahol do vývinu slovenskej a zasadily první ránu spojení Slovanů severních a již-
historiografie v druhej polovici 19. storočia.68 Jeho ních“. Obsadenie Zátisia nemohli oslabené maďarské
činnosť sa začala v predprevratovom období a do- kmene podľa Macůrka realizovať z vlastných síl, ale
znievala v medzivojnovom období.69 Jeho synté- do týchto oblastí ich usídlili Moravania. O bitke pri
za Slováci. Vývin ich národného povedomia bola no- Bratislave sa priamo nezmieňuje, vyzdvihuje však, že
61 PALACKÝ, F.: Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě. Praha 1907 (reprint 1998), s. 44.
62 Tamže, s. 55.
63 SASINEK, F. V.: Dejiny počiatkov Uhorska, sošit prvý. Skalica 1867, s. 52.
64 Tamže, s. 67-68.
65 NIEDERHAUSER, E.: c. d., s. 1412.
66 SASINEK, F. V.: Slováci v Uhorsku. Turčiansky Svätý Martin 1905; SASINEK, F.: Stručný dejepis Uhorska. Diel I. Turčiansky sv. Martin
1912.
67 POTEMRA, M.: Slovenská historiografia v r. 1901 – 1918. Košice 1980, s. 65.
68 OTČENÁŠ, M.: Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov 1994, s. 8.
69 OTČENÁŠ, M.: Historická veda a slovenská spoločnosť v rokoch 1893-1938. In: Studia historica Tyrnaviensia II. Zborník príspevkov z ve-
deckej konferencie Problémy a perspektívy filozofických, humanitných a sociálnych vied organizovanej Fakultou humanistiky Trnavskej
univerzity v Trnave v dňoch 29. a 30. apríla 2002 v Modre. Zostavovateľ a editor R. Marsina, DrSc., Katedra histórie Fakulty humanistiky
Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava 2002, s. 33.
70 BOTTO, J.: Slováci – vývin ich národného povedomia. Bratislava 1971, s. 36-39.
71 OTČENÁŠ, M.: Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov 1994, s. 13-14.
72 KUČERA, M.: Slovensko v zápase o svoju historickú a národnú identitu. In: Studia Academica Slovaca 31, 2002, separát Kapitolky zo slo-
venských dejín, s. 314-315.
30
„říše Velkomoravská byla Maďary vyvrácena…nevíme Moravy je v značnej miere aj plodom jej vlastných
však ani kdy, ani za jakých okolností se to stalo.“73 spoločenských protikladov, ktoré úlohu maďarských
V tomto období možno hovoriť o slovenskom útočníkov len uľahčily.“ Predpokladá, že k zániku mo-
historikovi novovzniknutej prvej Slovenskej republi- ravského štátu došlo len po formálnej stránke, v sku-
ky Františkovi Hrušovskom, ktorý sa v syntéze veno- točnosti to bol len rozklad na pôvodné kmeňové cel-
vanej dejinám Slovákov dotkol i etapy príchodu Ma- ky, nadviažuc tým na myšlienku F. Bokesa. Vyslovuje
ďarov do Karpatskej kotliny, samozrejme, tiež v sú- presvedčenie, že nástupníckymi štátmi sa stali uhor-
vislosti s udalosťami odohrávajúcimi sa na Veľkej ský a český štát a „pokiaľ ide o územie Slovenska,
Morave. Poukazuje na to, že Slováci sú totožní s Mo- toto sa vo svojom celku stáva súčiastkou Uhorského
ravanmi. Konštatovaním, že „...na území, ktoré ke- štátu až v druhej polovici 11. storočia“.79
dysi patrilo pod vládu kráľa Svätopluka, vznikli v 10. Spomedzi historikov nasledujúceho obdobia
storočí dva štáty: na západe štát český a na východe treba spomenúť Branislava Varsika, ktorý viedol pole-
štát uhorský [a] ...obidva môžeme pokladať za dedi- miky s viacerými maďarskými historikmi, medzi iným
čov Veľkej Moravy“,74 Hrušovský nadviazal na názory Istvánom Kniezsom i Györgyom Györffym.80 Ďalším
F. V. Sasinka. slovenským medievalistom bol Peter Ratkoš, ktorý
Po ukončení druhej svetovej vojny sa viace- spomína bitku pri Brezalauspurcu – Braslavespurchu
ré štáty strednej a východnej Európy dostali do sfé- – Bratislave v súvislosti so zánikom Veľkej Moravy.
ry vplyvu Sovietskeho zväzu, čo malo opäť vplyv aj na Nevylučuje však ani zápas Mojmírovcov a Maďarov
výsledky vedy. Štvrtá časť Slovenskej vlastivedy, ve- v okolí komárňanskej osady Bánhida, resp. hon-
novaná dejinám Slovákov a Slovenska,75 ktorej au- tianskeho Szobu na konci leta 907, pričom svoj názor
torom bol František Bokes, sa niesla v niektorých prí- opiera o tradíciu zaznamenanú v diele Šimona z Kézy
padoch v protinemeckom duchu,76 „cítiť“ však aj sku- Gesta Hungarorum.81 Príčinu rozkladu Veľkej Moravy
točnosť, že bola napísaná ešte pred udalosťami vo vidí predovšetkým v príchode maďarských kmeňov.82
februári 1948. Bokes, podobne ako mnohí jeho pred- K uvoľňovaniu režimu došlo v Českosloven-
chodcovia, vyslovil mienku, že „...na troskách Veľko- sku po udalostiach v roku 1968. V tomto roku vyšla
moravskej ríše, ktorá po strate Dunaja nemohla významná práca popredného archeológa Antona To-
jestvovať, začaly sa tvoriť nové štáty: český, poľský číka Altmagyarische Gräberfelder in der Südwestslo-
a uhorský“. Predpokladá, že Veľká Morava sa násled- wakei. Hoci sa prívlastok starý vyskytol sem-tam aj
ne po príchode Maďarov rozpadla opäť na kmeňové v dovtedajších prácach,83 po vydaní tejto knihy sa
kniežatstvá.77 ešte viac rozšíril a dostal sa i do prác historikov.
Kontakt so svetovým dianím stratila veda Ako vidno, prelínanie sa praktickej každo-
v Československu v období normalizácie.78 Dielo Slo- dennej politiky s interpretáciou dejín vystupuje do
venské dejiny vyšlo na začiatku tohto obdobia. Autor popredia zvlášť v prelomových, revolučných, resp.
kapitoly o začiatkoch slovenských dejín, Ján Dekan, pri zásadnejších spoločenských a štátoprávnych pre-
považuje za „pravdepodobné, že zánik moravskej sa- menách. Zmeny mali za následok časté prehodnoco-
mostatnosti... súvisí s hroznou bitkou, ktorá sa odo- vanie histórie podľa aktuálneho ideovo-politické-
hrala ... v júli r. 907 pri Bratislave...“. Nepovažuje to ho či štátoprávneho modelu.84 Europeizácia za po-
však za jediný a výlučný dôvod, ale uvádza: „...pád sledných päťdesiat rokov značne pokročila a v po-
73 MACŮREK, J.: Dějiny Maďarů a uherského státu. Praha 1934, s. 30-31.
74 HRUŠOVSKÝ, F.: Slovenské dejiny. Turčiansky Sv. Martin 1939, s. 54-59.
75 BOKES, F.: Slovenská vlastiveda IV. Dejiny. Bratislava 1946.
76 NIEDERHAUSER, E.: c. d., s. 1413.
77 BOKES, F.: c. d., s. 53.
78 TŘEŠTÍK, D.: Čechové na prahu nové Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 168.
79 DEKAN, J.: Dejiny Slovenska II. Bratislava 1951, s. 186-188.
80BAĎURÍK, J.: Osobnosť univerzitného profesora Branislava Varsika (K nedožitej storočnici jedného zo zakladateľov modernej slovenskej
historiografie). In: Studia Academica Slovaca, 2004, 33, s. 10-23.
81 RATKOŠ, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988, s. 122-129.
82 RATKOŠ, P.: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In: Ratkoš, P. (zost.): O počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1965, s. 142.
83 Napr. HODÁL, J.: Včlenenie sa starých Maďarov do staroslovenského spoločenského zriadenia. In: Historický sborník, 1946, č. 4,
s. 297-322.
84 KAMENEC, I.: Stereotypy v slovenských dejinách a v slovenskej historiografii. In: OS, 1998, roč. 3, č. 3, s. 3-5; Viď aj: ŠEDIVÝ, J.: Welche
der Geschichten ist die unsrige? Geschichtskonzeptionen in der Slowakei. In: Mitteilungen des Instituts für österreichische Geschichtsfor-
schung. München 2007, 115, Heft 1-2, s. 144-147.
31
Beáta Pintérová
sledných desaťročiach sa takmer zúrivým tempom Výhrady k tradičnému národnému konceptu sú však
rozbieha globalizácia – historici, v Európe i mimo úplne na mieste. Dnes už nemožno písať dejiny ná-
nej, znova píšu národné dejiny. Sú už samozrejme roda ako dejiny „spoločenstva krvi“, totožného s et-
iné, zbavené (či zbavované) národnej mytológie mi- nikom.85 Uplatnenie tohto princípu môže viesť k dis-
nulých storočí, videné z pohľadu Európy alebo sveta. kurzu medzi vedcami viacerých národov.
Summary
Battle of Bratislava in light of Slovak and Hungarian historiography

At Brezalauspurch in the year 907, there was the batt- king placing in Great Moravia. After the end of World
le that ended one period in the history of the Magyars War II, several countries of central and eastern Eu-
called “honfoglalás” (conquest). In my contribution, rope got under the sphere of influence of the So-
I tried to give an outline of the most notable chan- viet Union, which again had influence on the scien-
ges in the most representative works of the main Slo- tific conclusions (even though not in every case to
vak and Hungarian historiographers from the period full extent) not only in Czechoslovakia, but also in
after Austro-Hungarian Compromise until approxi- Hungary. The work of František Bokes was published
mately the Mille-centenary Celebration of coming even before the events of the year 1948; subsequent-
of the Magyars, so until the year 1996. Opinions of ly Ján Dekan, Branislav Varsik and Peter Ratkoš pu-
the Hungarian historians diametrically diverted from blished their works. In the 50’s of the 20th century,
opinions of their colleagues within Austro-Hungary the situation in Hungary got more complicated also
after also they began to deal with their own national by the fact that in Russia trained Marxists forced, as
histories. They include the historians: Károly Szabó, the official teaching, the idea of decisive “Slavic” in-
Mihály Horváth, Pál Hunfalvy, Ferenc Salamon, Lajos fluences on formation of the Hungarian state. It was
Baróti, Henrik Marczali, Samu Borovszký, Gyula Ro- demonstrated especially in the works of the histori-
honyi, Sándor Márki, Florián Mátyás, Sándor Márki, an Erik Molnár, according to which the Magyars ado-
among the Slovaks: František Viktor Sasinek and Jú- pted cultural as well political arrangement from the
lius Botto. After the end of World War I, new geo-po- Slavs. György Györffy stood up against this idea with
litical bodies were formed and among the scientists his teaching of autochthonic genesis of the Hunga-
(on both sides) the primary question became: “Who rian state. Another most influential Hungarian me-
was here first?”, which was “solved” especially in the dievalist became Gyula Kristó. Gyula Moravcsik de-
area of archaeological research. This influence can alt with coming of the Magyars on the background of
be seen in the works of János Karácsonyi, partially events in Byzantium. Currently, a difference of opi-
Bálint Hóman, but also of Václav Chaloupecký, less nions prevails among the Hungarian historians, ar-
in the work of Josef Macůrek. In the 30’s of the 20th chaeologists, linguists and ethnologists dealing with
century, Hungarian historians were absorbed by the coming of the Magyars into the Carpathian Basin.
question “Who is a Magyar?”, or the question resul- Mixing of practical everyday politics with interpreta-
ting from it: “What is Magyar?”. Among others, Gy- tion of history emerges in particular at the time of
ula Németh and József Deér dealt with this question. break-through, revolutionary or more fundamental
František Hrušovský, a historian active during the social and state-legal changes. The changes have led
existence of the first Slovak Republic, in a synthesis to frequent reinterpretation of history according to
dedicated to the history of the Slovaks, also touched the current ideologically-political or state-legal mo-
upon the period of coming of the Magyars into the del.
Carpathian Basin, also in connection with events ta-
85 TŘEŠTÍK, D.: Čechové na prahu nové Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 179.
32
Boj pri Bratislave (907)

v maďarskej historiografii
László Veszprémy
V súčasnosti je väčšina maďarských histori- žení, bol nepravdepodobný. Aventinus použil aj stre-
kov pevne presvedčená, že maďarské vojská spôsobi- doveké uhorské kroniky, nemohol však za to, že práve
li 4. a 5. júla 907 v boji neďaleko dnešnej Bratislavy tieto neposkytovali žiadne skutočne použiteľné úda-
zničujúcu porážku vojsku nemeckého kráľa Ľudovíta je týkajúce sa nájazdov a pokiaľ išlo o iné informácie
Dieťaťa, ktorý sa však na tomto boji nezúčastnil.1 Za- boli skôr zavádzajúce ako vysvetľujúce.5
hynuli pri nej bavorský markgróf Liutpold, arcibiskup, Je celkom oprávnené pripísať boju pri Brati-
dvaja biskupi a ďalší predstavitelia hornej vrstvy.2 Od slave rozhodujúcu historickú úlohu pri vytváraní osu-
boja však muselo uplynúť niekoľko storočí, kým na du nielen uhorského, ale aj stredoeurópskeho pries-
túto udalosť a jej rozhodujúci význam upozornil prvý toru. Od výsledku boja jednoznačne závisel úspech
historik. Je pochopiteľné, že vzhľadom na geografic- maďarského obsadenia Karpatskej kotliny, znamenal
ké prostredie to bol bavorský historik, vynikajúci hu- práve ukončenie tohto procesu. Na druhej strane prá-
manistický kronikár Bavorska, Johann Turmair (1477 ve vďaka útoku Maďarov sa dostal región strednej Eu-
– 1534), prezývaný Aventinus, ako ho nazývali huma- rópy do histórie a písomných prameňov. Nie je to ná-
nisti.3 hoda, že prvá zmienka o Viedni súvisí s maďarskými
Vďaka jeho práci Annalium Boiorum libri sep- nájazdmi. Názov dnešnej Bratislavy sa tiež objavuje
tem (prvé vydanie: Ingolstadt 1554), resp. jej ne- vďaka boju z roku 907. Z hľadiska bavorských kroník
meckého vydania sa značne rozšírili stručné výťahy mal boj proti nájazdom Maďarov veľký význam, rov-
z kroník alebo nekrológov.4 Na rozdiel od nášho nako bola dopredu vybraná mocenská pozícia Bavo-
dnešného, jednoznačne prijímaného názoru sa od rov v tomto priestore.
konca 19. storočia diskutovalo o tom, nakoľko mož- Vďaka mnohým okolnostiam však bola his-
no veriť rozšírenému Aventinovmu tvrdeniu a či sku- tória boja, jedinečná vo vojenských dejinách, na dlhý
točne použil dnes stratené pramene. Aventinus na- čas v Uhorsku, ako aj v nemecky hovoriacich úze-
šiel tiež iné pramene, pravdepodobne nekrológy, a miach až tak spochybňovaná, akoby sa vôbec neu-
hodnoverne rekonštruoval udalosti roku 907, pričom skutočnila. Najzávažnejší dôvod bol ten, že sa v stre-
si pomohol popisom poľného ťaženia Karola Veľké- dovekých uhorských prameňoch nenašli o nej žiadne
ho proti Avarom. Týmto porovnaním však spochybnil zmienky, hoci iné nájazdy sa v kronikách z uhorského
jeho hodnovernosť, lebo predpoklad, že by mohol územia uvádzajú.6 Stredoveké kroniky sú v podstate
celú históriu postaviť len na príklade avarských ťa- neznámymi národnými kompiláciami z 12. – 14. sto-
1 KORDÉ, Z. In: Korai magyar történeti lexikon. 9-14. század. Ed. Kristó, Gyula. Budapest : Akadémiai, 1994, s. 128; VESZPRÉMY, L.: Eine wechselvolle Re-
zeptionsgeschichte. Die Pressburger Schlacht aus Sicht der Ungarn. In: Roman Zehetmayer (Ed.): Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und
das frühmittelalterliche Niederösterreich. St. Pölten : Niederösterreichisches Landesarchiv, 2007, s. 99-103 a 187-192.
2 REINDEL, K.: Die bayerischen Luitpoldinger, 893–989. Sammlung und Erläuterung der Quellen. München 1953. (Quellen und Erörterungen zur ba-
yerischen Geschichte, Neue Folge, Bd. 16); WOLFRAM, H.: Die Geburt Mitteleuropas. Geschichte Österreichs vor seiner Entstehung, 378–907. Wien-Ber-
lin : Siedler, 1987, s. 308.
3 O Aventinovi: STRAUSS, G.: Historian in an Age of Crisis. The Life and Work of Johannes Aventinus, 1477 – 1534. Cambridge/Mass. : Cambridge, Har-
vard UP, 1963; BOSL, K.: Johann Turmair, gen. Aventinus aus Abensberg in seiner Zeit. In: Zeitschrift für Bayerische Landesgeschichte. 40 (1977),
s. 325-340; DÜNNINGER, E.: Johann Aventin. Leben und Werk des bayerischen Geschichtsschreibers. Rosenheim : Rosenheimer Verlagshaus, 1977;
SCHMID, A.: Die historische Methode des Johannes Aventinus. In: Blätter für deutsche Landesgeschichte. 113 (1977), s. 338-395.
4 Johannes Turmairs gennant Aventinus Sämmtliche Werke I – VI. Ed. M. Lexer. München: K. Akademie d. Wiss. 1880 – 1908. Pre latinské texty: IV. 21.
(SW 657–659.), pre nemecké texty: Bayerische Chronik IV. 139. (SW 256-257).
5 VESZPRÉMY, L.: Aventinus híradása a magyarok 907. évi győzelméről Csata Pozsonynál. In: Történelmi Szemle 49 (2007), s. 1-17; VESZPRÉMY L.:
A pozsonyi csata, 907. In: História 29 (2007), č. 5-6, s. 42-45.
6 SILAGI, G.: Die Ungarnstürme in der ungarischen Geschichtsschreibung. Anonymus und Simon von Kézai. In: Popoli delle steppe: Uni, Avari, Un-
gari. Settimane di studio. Bd. 35. Spoleto : Centro Italiano di Studi sull‘Alto Medioevo 1988. Bd. 1, s. 245-268; RADEMACHER, O.: Aventin und die
33
László Veszprémy
ročia. Kronika anonymného notára kráľa Belu III., ricarum), ktoré boli neskôr preložené do angličtiny,
napísaná okolo roku 1200, a kronika Šimona z Kézy, už niekoľko rokov študoval v Utrechte a Leidene. Dej-
z 80. rokov 13. storočia, voľne používali pramene po- iny Uhorska uviedol celkom vedome v Dejinách Európy
chádzajúce z Uhorska z 10. storočia. Ústne podania a pritom prirodzene použil historické práce prístup-
sa obmedzovali len na ľudové tradície, akými boli roh né v holandských knižniciach. Hoci krátko pred ním
z Botondu alebo Svätoplukov biely kôň atď. Len je- citoval v Uhorsku Aventinovu prácu tiež János Am-
den historik, často používaný Regino, sa zmieňuje brózy (1659),10 práve Nadányi ako prvý odkryl uhor-
o udalostiach z roku 907, avšak celkom krátko, čo je ské vzťahy Aventina, ktorým bezvýhrady veril. Aven-
pochopiteľné, ak uvážime, že si ich všimol z diaľky, až tinov text je pre neho dôležitý predovšetkým pri opí-
z Trieru. Boj sa bezpochyby uskutočnil a zo smútoč- saní nájazdu Maďarov, pri správe o boji pri Bratislave
ných správ tiež poznáme mená najznámejších bavor- v roku 907, pri identifikácii Posonia a Vratislavie. Po
ských obetí. Neskôr sa však vynoril problém, kde sa Aventinovi sa po prvýkrát v novovekej odbornej lite-
vlastne bitka uskutočnila, či to bol naozaj rozhodu- ratúre u neho objavujú aj mená vodcov maďarského
júci boj ako ho predstavuje Aventinus, alebo to bola nájazdu.
len jedna z početných nemecko-maďarských šar- Musíme vziať však tiež do úvahy, že mladý au-
vátok. Okrem toho Salzburské anály, ktoré uvádzajú tor – už len pre svoj vek – nebol skúseným historikom.
aj miesto boja, boli zverejnené až v roku 1921,7 teda Urobil jednoducho výťah, respektíve obsah dostup-
až potom, ako už vznikli dodnes používané uhorské ných prameňov, bez toho, aby sa ich pokúsil kriticky
súhrny. hodnotiť. Aj k téme boja pri Bratislave urobil, žiaľ, len
Historiografický problém je o to komplikova- krátky sumár: uviedol boj bezprostredne po zavražde-
nejší, že bavorské rukopisné pramene nepatrili k tým, ní Kusala a dobytí Panónie Maďarmi, quasi ako reakciu
ktoré čítal Antonio Bonfini (1502),8 taliansky huma- Maďarov. O boji samotnom sa okrem mien početných
nista, ktorý pôsobil koncom 15. storočia v Uhorsku. svetských vznešených osôb, ktoré v ňom padli, ne-
On z časových dôvodov nepoznal ani tlačené vydanie zmieňuje. Nechal sa tiež Aventinom zmiasť, lebo rov-
Aventina (1544). Keby ho bol poznal, bol by údaje nako ako on považoval zahnanie vojska Ľudovíta Die-
nemeckého humanistu celkom určite zapracoval do ťaťa po boji za významnú udalosť. Dnes už vieme, že tu
svojich Dejín Uhorska. Preto je maďarský (a samo- ide o známe štylizovanie víťazstva Maďarov pri Lechu,
zrejme aj slovenský) názor na bitku úzko hodnotený ktoré ostatne kladie do roku 910. Pritom si pomohol
v súvislosti s hodnotením práce Aventina. úsekom z Liudprandovej práce. Či Nadányi poznal zne-
Turecké dobytie juhovýchodnej Európy a roz- nie textu Liudpranda a Aventina, a preto ich citoval,
delenie Uhorska na tri časti zapríčinilo nevyhnutné ostane nezodpovedané. Prirodzene mal k tomu prí-
prerušenie historickej spisby. V epoche duchovnej ležitosť, mohol použil Liudpranda a aj Fuldské anály.
obnovy 17. storočia uviedol Aventina v uhorskom Pri niektorých témach, ako napríklad obrátenie sa na
historickom diele ako prvý János Nadányi (cca 1643 kresťanskú vieru, citlivo uviedol paralely pri prijímaní
– 1707).9 Keď v roku 1663 napísal vo veku 20 rokov kresťanstva v periférnych oblastiach a odvolával sa na
Dejiny Uhorska (Florus Hungaricus, sive rerum Hunga- anglické, poľské a dánske príklady.
ungarische Chronik. In: Neues Archiv der Gesellschaft für ältere Deutsche Geschichtskunde 12 (1887), s. 559-576. Z uhorských kroník boli prevzaté len
nesprávne nedorozumenia. K roku 901 pozri SW IV.21. str. 653. (K. REINDEL. Luitpoldinger op. cit. s. 34-36. [Nr. 24.]) a pre vymyslený boj pri
Abbachu pozri SIMONIS DE KÉZA: Gesta Hungarorum. Simon of Kéza: The Deeds of the Hungarians. (Central European Medieval Texts.) Ed. L. Veszpré-
my, Budapest : CEU Press, 1999, s. 90.
7 KLEBEL, E.: Eine neuaufgefundene Salzburger Geschichtsquelle. In: Mitteilungen der Gesellschaft für Salzburger Landeskunde 61 (1921), s. 33-54 a
Monumenta Germaniae Historica SS 30: 2, s. 727-744.
8 Prvé vydanie: BONFINI, A.: Rerum ungaricarum decades. Basileae 1543; nemecký preklad: Basileae 1545, 1581; maďarský preklad: Clausenburg 1575.
9 NADÁNYI, J.: Florus Hungaricus, sive rerum Hungaricarum ab ipso exordio ad Ignatium Leopoldum deductarum compendium. Amstelodami, Ex of-
ficina Joannis a Waesberge, 1663. Anglický preklad z r. 1664: Florus Hungaricus on the History of Hungaria and Transylvania… Nové nemecké vydanie
latinských textov vyšlo 2001 v Debrecíne. Porov.: HAVAS, L. (Ed.): Iohannis Nadányi, Florus Hungaricus. Nadányi, János, A magyar Florus. Studia ad
philologiam classicam pertinentia quae in aedibus Universitatis Debreceniensis rediguntur. Bd. 11. Debrecen: Debreceni Tudományegyetem, 2001;
SZABADOS, GY.: A magyar történelem kezdeteiről. Budapest, 2006, s. 141-145; BARTONIEK, E.: Fejezetek a XVI-XVII. századi magyar történetírás tör-
ténetéből. Budapest : MTA, 1975.
10 AMBROSIUS, J.: De origine gentis ac regni Hungarici. Dissertatio philologica. Jenae 1659. Kap. II.
34
Osobnosť ďalšieho autora už úzko súvisí ci Historia critica Hungariae ducum (1778).16 Hlavné
s Bratislavou a so Slovenskom. Evanjelický teológ Katonovo dielo – 44-zväzkové dejiny Historia regum
Matej Bel (1684 – 1749) bol od roku 1714 rektorom stirpis Arpadianae je prvé, ktoré sleduje dejiny Uhor-
v Bratislave a potom od roku 1719 evanjelickým du- ska v podrobnostiach až do 18. storočia.
chovným.11 Zostavil Geografiu a Dejiny Uhorska Po nástupe historickej metódy kritiky pra-
– Notície (Historicko-zemepisná vedomosť o no- meňov sa zdala hodnovernosť a význam boja pri Bra-
vom Uhorsku; tlačou vyšli štyri diely). Pri písaní de- tislave tak ako ho zachytil Aventinus nepopierateľná,
jín Bratislavy podrobne informuje o bitke z roku 907 ako napríklad v práci Károlya Szabóa (1824 – 1890)
a upozorňuje, že názov Bratislavy bol prvý raz spo- Obdobie uhorských kmeňových vojvodov. Od Arpáda po
menutý v súvislosti s týmto bojom: „Je to prvá zmi- sv. Štefana (1869, v maďarčine).17 Až do publikova-
enka o našom meste u stredovekého kronikára a ňou nia diel Gy. Paulera ostala na dlhý čas rozhodujúcou
sa stáva krutá smrť vznešených mužov pamätnou.“12 predstava, ktorá vychádzala z vtedy známych primár-
V pozostalosti Mateja Bela z roku 1749 je nych prameňov o dejinách bojových udalostí, nájaz-
spomínané aj lipské vydanie Annalium Boiorum doch a vzťahoch maďarských kmeňových náčelníkov
z roku 1720, ktoré sa snáď ešte dnes nachádza k zahraničným kráľovstvám. Poskytovala podrobnú
v Bratislave.13 V uhorských knižniciach sa čoskoro predstavu boja podľa Aventina a jeho dátum kládla
vynorili vydania Aventina, napríklad ingolstadtské na august 907.
vydanie Annalium z roku 1554 sa nachádza na zozna- Do tohto radu sa pripájalo aj dielo Tivadara
me kníh slávneho vedca Jána Sambuca (Zsámboky). Ortvaya (1843 – 1916) Dejiny mesta Bratislavy (Ge-
V jezuitskej knižnici v Trnave sa tiež našiel jeden zvä- schichte der Stadt Pressburg; 1892, maďarsko-ne-
zok tohto vydania. Bratislavskí jezuiti disponujú ba- mecké paralelné vydanie),18 ktoré je dodnes svo-
zilejským vydaním z roku 1580, kým v šopronskej pri- jou podrobnosťou neprekonaným dielom o dejinách
vátnej knižnici sa v roku 1665 našlo nemecké vydanie mesta do roku 1564. Sotva ktoré iné uhorské mes-
z roku 1565.14 to disponuje lepším stavom prameňov a listín už od
György (Georgius) Pray (1723 – 1801) sa za- čias Arpáda. Bitke pri Bratislave, udalosti svetového
oberá vo svojich Annales veteres Hunnorum, Avarum historického významu, vďaka ktorému sa prvý raz ob-
et Hungarorum obdobím od roku 210 do 997.15 Je to javuje názov mesta, pripisuje Ortvay mimoriadny vý-
prvý pokus o moderné kritické vylíčenie dejín s množ- znam. Polemizuje s kritickými poznámkami Ernsta
stvom a plnosťou citátov, významná práca školy je- Dümmlera19 a obhajuje vierohodnosť Aventina. Dlh-
zuitských historikov, ktorá ako prvá prikladá obsiahlu šiu pasáž venuje lokalizovaniu boja a kladie ho do
zbierku listín. Vo svojej práci porovnal Pray dovtedy blízkosti Bratislavy.
vydané pramene, takisto tu použil tiež Salzburskú a Prvé obdobie prijímania Aventina ukončila
Admontskú kroniku, ďalej kroniky historika Herman- vedecko-populárna práca Dejiny maďarského národa
na Contracta, pokračovateľa Reginona, a z moderných (v maďarčine) od J. Szalaya a L. Barótiho (1895).20
prác Germania Sacra od Marcusa Hansizia. Skoro do- Táto práca predstavuje vrchol maďarského hodno-
slovne citoval Aventina a považoval ho za plne hodnotenia boja pri Bratislave. Známa Geigerova rytina,
verného. V tejto pracovnej metóde ho nasledoval jeho ktorá je v nej uverejnená, porovnáva boj s ďalšími,
žiak, jezuita István (Stephanus) Katona vo svojej prá- rovnako obrazovo ilustrovanými vrcholmi maďar-
11 KOSÁRY, D.: Művelődés a 18. századi Magyarországon. Budapest : Akadémiai, 1983, s. 151-152.
12 BEL, M.: Notitia Hungariae novae historico-geographica. Bd. 1. Wien, 1735. Pre citovanie pozri: Notitiae, Bd.1. Kap. II., 11, s. 101-102.
13 TÓTH, G.: Catalogus manuscriptorum Matthie Bél, quae in bibliotheca Lycei Evangelici Posoniensis asservantur. Budapest : OSzK, 2006.
14 Der Katalog der Sambucus Bibliothek. Ed. P. Gulyás. Szeged, 1992, s. 298 (k roku 1587). Pozri ešte Lesestoffe in Westungarn. Bde. 1-2. Ed. Monok, Is-
tván – Ötvös, Péter – Prickler, Harald. Szeged: Scriptum, 1994, 1996.; Jesuitenbibliotheken in Ungarn bis zum Jahr 1711. Bde. 1-2. Ed. G. Farkas. Sze-
ged : Scriptum 1990, 1997.
15 PRAY, G.: Annales veteres Hvnnorvm Avarvm, et Hvngarorvm. Vindobonae: Georgius Ludovicus Schulz, 1761; SZABADOS, GY.: A magyar történelem
kezdeteiről op. cit. s. 172-221; KOSÁRY, D.: Művelődés a 18. századi Magyarországon op. cit. s. 574-578; LISCHERONG, G.: Pray György élete és mun-
kái. Budapest, 1937.
16 KATONA, S.: Historia critica primorum Hungariae ducum. Bd. 2. Pestini : Weingand, 1778, s. 273-274.
17 SZABÓ, K.: Magyar vezérek kora. Árpádtól Szent Istvánig. Pest : Ráth, 1869, s. 156.
18 ORTVAY (predtým Ortmayr), Th. (Tivadar): Geschichte der Stadt Preßburg. Bd. 1. Preßburg: Kommissionsverlag von Carl Stampfel, 1892, s. 64.
19 DÜMMLER, E.: Über die südöstlichen marken des frankischen Reiches unter der Katolinger. In: Archiv für die Kunde österreichischer Geschichtsquel-
len, 10 (1853), s. 1-85, tu s. 82.
20 SZALAY, J. – BARÓTI, L.: A magyar nemzet története. Bd. 1. Budapest : Lampel, 1895.
35
László Veszprémy
ských dejín, ako napríklad príchod kniežaťa Arpáda k autorom historických prác venuje táto kniha boju
či krst a korunovanie kráľa Štefana I. pri Bratislave veľkú, trochu vlasteneckú pozornosť:
Obrat v histórii prijímania Aventina priniesla „Aj toto krátke poľné ťaženie je jasným dôkazom bo-
práca Gy. Paulera (1841 – 1903) Dejiny maďarského jovej prevahy našich predkov nad Nemcami.“ (str. 12).
národa po sv. Štefana (1900, v maďarčine).21 Je to Táto tradícia prežíva v opise vojenských dejín až do
základné vyrozprávanie maďarských dejín postavené súčasnosti. V roku 2003 vyšiel pod názvom Arma vi-
na intenzívnom štúdiu prameňov a literatúry. Suma- rumque... Najväčšie bitky maďarských vojenských de-
rizuje predstavu maďarských dejín po koniec 10. sto- jín (v maďarčine) populárno-vedecký zväzok, ktorý
ročia, ktoré reprezentuje stav výskumu k roku 1900. obsahuje výber víťazných bojov maďarských dejín.24
Pauler dodnes ostáva rozhodujúcou postavou medie- Môžeme pokojne tvrdiť, že v tomto zväzku vojenské-
valistiky v Maďarsku. V publikovaných historických ho historika L. Négyesiho sa nachádza najvyčerpáva-
prameňoch dejín tohto obdobia uvádza kritické po- júcejšie opísanie, ako aj následné Avetinove analýzy
známky. V poznámke č. 78 spochybňuje hodnover- boja pri Bratislave. Píše: „Víťazstvo dosiahnuté pri
nosť Aventina. Následky tohto postoja možno cítiť až Bratislave ustálilo nielen panstvo maďarského kme-
do dnešných dní. Pauler nepripisuje slovám Aventina ňového kniežatstva v Karpatskej kotline, ale zna-
vôbec žiadnu vierohodnosť, a do roku 907 kladie iné menalo aj začiatok výbojov vedených proti Západu
veľké maďarské víťazstvo. Pretože nepoznal ešte zá- v nasledujúcom polstoročí. Až v roku 1030 považo-
znam v Salzburských análoch, ktorý podporil lokali- val Konrád II. svoju ríšu za dosť silnú, aby – s podob-
záciu dejiska bitky k Bratislave, logicky umiestnil bit- nou porážkou ako skončilo to pred 123 rokmi – viedol
ku do blízkosti Bánhidy (Maďarsko, neďaleko mesta bojové ťaženie proti Maďarom.“ (str. 24). Podobnými
Tata). O tomto umiestnení sa možno dočítať v stre- dôvodmi možno vysvetliť aj záujem penzionovaného
dovekej uhorskej kronike Šimona z Kézy. dôstojníka Bélu Tormu, ktorý pri tomto výročí veno-
Logicky chýba zmienka o boji pri Bratisla- val viacero článkov vojenskej interpretácii boja.25
ve v príručke Pramene k maďarskému zaujatiu vlasti. Aj keď bol uznaný historický význam boja
K tisícročnej pamiatke zaujatia vlasti vydanej Gy. pri Bratislave, väčšina maďarských historikov sa stá-
Paulerom a S. Szilágyim (1900, ďalšie vydania 1995 a le pokúšala Aventinovo vylíčenie boja preskúmať. Vý-
2000).22 V piatich kapitolách boli vydané byzantské, sledkom bolo, že v prácach medievalistov Gy. Györf-
arabské, západoeurópske, slovanské a maďarské pra- fyho a Gy. Kristóa, ktoré vznikli po roku 1945, bol boj
mene k príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny v ori- len podružne spomenutý a veľmi podhodnotený.26
ginálnych zneniach a v maďarskom preklade. Udalos- Keď uverejnil Gy. Kristó v roku 1995 v maďarskom
ti z roku 907 boli spomenuté len v poznámke ku ka- preklade pramene k príchodu Maďarov do Karpatskej
pitole 53 magistra P., anonymného kronikára, pričom kotliny a ich výbojom, príslušnú kapitolu z Aventina
sa znovu zmieňujú o Bánhide ako o dejisku boja. vynechal.27 Výnimku predstavuje snáď práca arche-
Plnú vierohodnosť Aventinovmu výkladu pri- ológa I. Bónu, ktorý mal v znalosti bavorských prí-
pisovali po roku 1900 v prvom rade vojensko-his- ručiek už preto jasno, že rok 907 znamenal rovnako
torické práce, ako napríklad Tisícročné hrdinstvo ma- úspech maďarského obsadenia Karpatskej kotliny,
ďarských vojakov (1944, v maďarčine).23 V protiklade posunutie maďarskej hraničnej zóny až po Enns a pád
21 PAULER, GY.: A magyar nemzet története Szent Istvánig. Budapest : MTA, 1900, s. 162.
22 A magyar honfoglalás kútfői. A honfoglalás ezredéves emlékére. PAULER, Gy. – SZILÁGYI, S. (Ed.). Budapest, 1900; VÉKONY, G.: Nachwort.
In: A magyar honfoglalás kútfői. A honfoglalás ezredéves emlékére. Budapest : Nap Verl., 1995 a 2000, s. 884.
23 A magyar katona. Vitézségünk ezer éve. Ed. Pilch, Jenő. Bd. 1. Budapest : Franklin, 1944; BÁNLAKY BREIT, J.: A magyar nemzet hadtörténelme I–XXII.
Budapest, 1929 – 1942 (CD–ROM, Arcanum Digitéka, 1996); MARKÓ, Á.: Ungarisches Soldatentum 895 – 1914. Budapest, 1942, s. 35-36, kde sa porážka
Nemcov – v dôsledku spojenectva Maďarov s Nemcami počas druhej svetovej vojny – menej zdôrazňuje. RÓNAI HORVÁTH, J.: Magyar hadi krónika. Bu-
dapest : MTA, 1895, s. 18-20 („boje pri Bratislave a Ennse“).
24 NÉGYESI, L.: A pozsonyi csata 907. június 4. In: Fegyvert s vitézt… A magyar hadtörténelem nagy csatái. Ed. R. Hermann. Budapest : Corvina 2003,
s. 11-25.
25 TORMA, B.: Gondolatok a 907. évi pozsonyi csatát megörökítő források hitelességéről. In: Felderítő Szemle 5 (2006), 3, s. 138-159; TORMA B.: Poz-
sonyi csata, 907. július 4-5. In: Új Honvédségi Szemle 61 (2007), 7, s. 75-86.
26 GYÖRFFY, GY.: Honfoglalás, megtelepedés és kalandozások. In: Magyar őstörténeti tanulmányok. Ed. Bartha, Antal – Ceglédy, Károly-Róna – Tas, An-
drás. Budapest : Akadémiai, 1977, s. 135; A magyarok elődeiről és a honfoglalásról. Ed. Györffy, Gy. Budapest : Gondolat, 1975 (bez zmienky o boji);
KRISTÓ, GY.: Háborúk és hadviselés az Árpádok korában. Szeged : Szukits 2003 (2. vyd.), s. 31.
27 A honfoglalás korának írott forrásai. Ed. Gy. Kristó. (Szegedi Középkortörténeti Könyvtár 7.) Szeged : Szegedi Középkorász Műhely, 1995, o Aven-
tinovi: s. 267-276.
36
Východofranského kráľovstva.28 Zdôraznil, že z pove umiestnený na území spriatelenej socialistickej

hľadu maďarských historických spomienok je veľkou krajiny, čo o to viac podporovalo jeho zahmlievanie.
nespravodlivosťou, že sa boj pri Bánhide dodnes po- Ďalším dôvodom pre toto zneváženie mohlo
važuje za najvýznamnejší boj na maďarskom území , byť to, že sa dejisko nachádza mimo územia dnešného
hoci – čo je dnes už všeobecne známe – je to výmysel Maďarska, čo menej pohlo fantáziou historikov a chýba-
Šimona z Kézy. Jeho pôsobenie možno predovšetkým lo aj vzrušenie zo strany lokálnych historikov, ktorí hra-
vycítiť pred koncom 19. storočia, keď sa hunsko-ma- jú vždy veľkú úlohu pri udržiavaní tradície. Ďalej sa boj
ďarské príbuzenstvo považovalo za skutočnosť a opi- konal v období, v ktorom maďarské vojská dosahovali
sy kronikárov za plne hodnoverné. Pri príležitosti mi- dôležité víťazstvá, preto nebol tomuto boju pripisovaný
lénia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny bol po- taký veľký význam. Zavraždenie Kursana (Kusala), smrť
stavený pri Báhide obrovský vták – Turul, totem Ma- kmeňového kniežaťa Arpáda, datovaná do roku 907,
ďarov, ako znak cti, ktorý možno dodnes vidieť. Rím- ako aj otázka, kde by sa mohol nachádzať jeho hrob,
ske ruiny, ktoré sa našli v blízkosti miesta, by mohli to boli otázky, ktoré viac zamestnávali historikov. Ko-
dovoľovať lokalizovanie rozhodujúcej bitky. Ako ne- nečne bola otázka relativizovaná aj okolnosťou, že ten-
skôr píše Bóna, „je to odkaz na to, čo som – čestne to boj v uhorských príručkách buď úplne chýba, alebo
povedané – nevyhľadával, že slovenská historiogra- sa o ňom zmieňujú len letmo. Musíme prihliadať aj na
fia spája uhorskú nadvládu územia Slovenska práve skutočnosť, že väčšina historických vydaní prameňov a
s týmto bojom“. Ďalej je to ešte aj odkaz na histo- príručiek k uhorským dejinám bola publikovaná už pred
rickú súvislosť, že komunistická historiografia, kto- rokom 1921. Muselo prísť toto 1100. výročie, aby ma-
rá bola namierená proti západoeurópskym členom ďarskí historici znovu prehodnotili pramennú hodnotu
NATO, zaujala vo vzťahu k samotným nájazdom skôr Aventina a zaradili boj s jeho skutočným významom na
nepriateľský postoj. Okrem toho bol boj pri Bratisla- nové miesto v udalostiach vtedajších nájazdov.
Summary
Battle of Bratislava (907) in Hungarian historiography
Currently, most Hungarian historians are firmly con- res Hunnorum, Avarum et Hungarorum. He was fol-
vinced that the Magyar forces caused a destructive lowed by his student, a Jesuit, Stefan Katona. From
defeat of the army of the German King Louis the Child the beginning of the historical method of source cri-
in the battle near Bratislava on July 4-5, 907. Several ticism until the end of the 19th century, Aventinus’
centuries had elapsed before the event was brought data were not doubted, for example with the Bra-
to attention by a first historian. It was the Bavarian tislava historian T. Ortvay. The period of unequivocal
humanist and chronicler Johannes Turmair (1477- acceptance of Aventinus was ended by the scien-
1534) also called Aventinus. Aventinus’ writings in tific-popular work of J. Szalay and L. Baróti. A seri-
the work Annalium Boiorum libri septem indeed did ous turnaround was brought by the work of Gy.Pauler
get into concise abstracts of chronicles or necrolo- (1900), who, until today, remains to be a decisive fi-
gies, but since the end of the 19th century it was dis- gure of the medievalistics in Hungary. Pauler did not
cussed whether his data are credible, although it was attribute any credence to Aventinus; he located the
exactly thanks to the Magyar offensive that the re- battle of the Magyars in the year 907 near Bánhida,
gion of Central Europe got into written sources. The not far from the town of Tata. Thereafter, opinions on
first reference of Vienna is connected to the Magyar Aventinus varied; however, military-historical works
raids and the name Bratislava also appears thanks relied on his work. Some historians even later on
to the battle of the year 907. Aventinus was quoted mentioned the event of the year 907 only marginally
for the first time in the Hungarian historical work by or did not refer to it at all. An exception is represen-
János Nadányi in the end of the 17th century. Ano- ted by the work of the archaeologist I.Bóna, who saw
ther author to mention the event was the theologian this event as a success of the Magyar conquest of the
Matej Bel, who was the rector in Bratislava since the Carpathian Basin and shifting of the Magyar border
year 1714 and pointed out the entry regarding the zone significantly westward. The 1100th anniversary
city name. Aventinus was seen as fully trustworthy of the event is a good opportunity for re-evaluation
by Juraj Pray (1723-1801) in the work Annales vete- of the predicative capability of Aventinus.
28 BÓNA, I.: A magyarok és Európa a 9. – 10. században. Budapest : MTA TTI, 2000, s. 33-35.
37
38
Maďari, Slovania, Bavori a Sasi

v rokoch 896 – 933
Ján Steinhübel
Maďari, Moravania a Bavori ešte stále rozsiahlu Mojmírovu ríšu, ku ktorej okrem
V roku 896 Moravania, ktorým vládol Svä- samotnej Moravy a Nitrianska patrilo celé severné
toplukov syn Mojmír II. (894 – 906), „prijali k sebe Zadunajsko a rozsiahle Potisie aj s maďarskými fe-
nemalý počet Maďarov“, oslabených porážkou v Bul- derátmi.
harsku. Usídlili sa vo veľkomoravskom Potisí a sta- Arnulf, aby odklonil Maďarov, ktorí dotierali
li sa federátmi Moravanov. Potisie aj s Maďarmi ešte na Panóniu, poslal im bohaté dary a vyzval ich, aby
niekoľko rokov patrilo k Mojmírovej ríši. Maďari posa vypravili do Lombardie, kde vládol jeho protivník,
tom „mnohé roky“ (896 – 900) bojovali ako Mojmíro- kráľ Berengar I. (888 – 915). Maďari celý rok (od leta
vi spojenci alebo priamo v moravskom vojsku a „stá- 899 do leta 900) plienili Berengarovo kráľovstvo.
le ohrozovali“ Bavorov.1 Východofranský kráľ a cisár Cisár Arnulf však 8. decembra 899 zomrel a s jeho
Arnulf odpovedal spojením dvoch vazalských knie- smrťou skončila dohoda, podľa ktorej Maďari mali
žatstiev, Panónskeho a Sávskeho. Roku 896 odovzdal ostať v Lombardii. V júni 900 Maďari uzavreli s Be-
správu a obranu Panónskeho kniežatstva sávskemu rengarom mier a tiahli naspäť. Nevrátili sa však ku
kniežaťu Braslavovi.2 Dve kniežatstvá, spojené pod svojim súkmeňovcom v Potisí, ale v júli roku 900,
vládou kniežaťa Braslava, o vernosti ktorého Arnulf v spojenectve s Moravanmi, vyplienili a obsadili Pa-
nemusel pochybovať, mali byť hrádzou voči nebez- nónske kniežatsvo. Účasť Moravanov na maďarskom
pečným Maďarom. pustošení Panónskeho kniežatstva bola odpoveďou
Veľkomoravský knieža Mojmír II. po potla- na bavorsko-české pustošenie Moravy na jar toho
čení povstania svojho mladšieho brata, nitrianskeho istého roka.4
údelného kniežaťa Svätopluka II., dal v spolupráci Podľa neskorších uhorských kronikárov na
s pápežom v lete 899 vysvätiť nového moravského ar- území niekdajšieho Pribinovho, Koceľovho, Arnul-
cibiskupa a troch jemu podriadených biskupov.3 Ten- fovho a napokon Braslavovho kniežatstva sídlil ma-
to významný úspech síce stabilizoval zmenšenú, ale ďarský vojvodca Bulču (Vérbulču): „Vraví sa, že ten-
1 Magnae Moraviae fontes historici III. Diplomata, epistolae, textus historici varii, curaverunt D. Bartoňková, L. Havlík, J. Ludvíkovský,
R. Večerka, Brno 1969, Epistolae 109, s. 241-242. Codex diplomaticus et epistiolaris Slovaciae 1, ed. R. Marsina, Bratislava 1971, n. 39,
s. 34. STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2004, s. 149-151.
2 Annales Fuldenses ad a. 896, Magnae Moraviae fontes historici I. Fontes latini ad Moraviam Magnam pertinentes. Annales et chronicae,
curaverunt D. Bartoňková, L. Havlík, J. Ludvíkovský, Z. Masařík, R. Večerka, Pragae-Brunae 1966, s. 123.
3 MMFH III, Epistolae 109, s. 233-234. CDES 1, ed. R. Marsina, n. 39, s. 33. Arcibiskup sídlil na Morave, jeden z biskupov v Nitre a ďal-
ší dvaja biskupi na ostatných územiach, ktoré ešte stále patrili Mojmírovej ríši, čiže v severnom Zadunajsku a v Potisí. Jeden z nich síd-
lil pravdepodobne vo Vespríme a jeho diecéze mohlo patriť celé severné Zadunajsko. Ďalšie biskupstvo a jeho diecézu musíme hľadať vo
veľkomoravskom Potisí. STEINHÜBEL, J.: Veľká Morava a bavorské pohraničie v rokoch 871-901. Byzantinoslovaca I, 2006, s. 155-156. Li-
bor Jan hľadá sídlo moravského arcibiskupa v Mikulčiciach alebo v Sadoch pri Uherskom Hradišti, jedno zo sufragánnych biskupstiev v Olo-
mouci, druhé v Nitre a tretie predpokladá (v súlade so staršími názormi) v Krakovsku. JAN, L.: Počátky moravského křesťanství a církevní
správa do doby husitské. In: XXVII. Mikulovské sympozium 2002, Brno 2003, s. 7-20. Tenže: Stará Morava mezi Východem a Západem.
In: Svatý Prokop, Čechy a střední Evropa, editor P. Sommer, Praha 2006, s. 257-259. Názoru o veľkomoravskom biskupstve v Olomouci dal
L. Jan vážnu argumentáciu, chýba mu však odpoveď na otázku, prečo samotná Morava (na rozdiel od Nitrianska, ktorému stačila jedna
diecéza) potrebovala až dve diecézy a prečo ostatné územia vo vnútri Karpatskej kotliny, ktoré v dobe vysvätenia biskupov v lete 899 ešte
stále patrili k Mojmírovej ríši, nemali žiadnu.
4 Ann. Fuld. ad a. 900, MMFH I, s. 127; MMFH III. Epistolae 109, s. 240-242; CDES 1, ed. R. Marsina, n. 39, s. 34; STEINHÜBEL, J.: Nit-
rianske kniežatstvo, s. 153-155.
39
Ján Steinhübel
to pritiahol do Zaly a k Blatenskému jazeru“5 a „okolo nia, ale aj Moravania a Česi, ktorí obnovil svoje spo-
Blatenského jazera, ako sa uznáva, postavil svoje sta- jenectvo, prerušené v rokoch 895 – 901.10
ny“.6 Bulču, ktorý mal nadkmeňovú hodnosť horka,
však v roku 900 buď ešte nežil, alebo bol len malé Saská rozpínavosť, pád Mojmírovcov a vznik ma-
dieťa. Preto prvým uhorským kniežaťom v južnom ďarsko-slovanského spojenectva
Zadunajsku sa stal jeho otec Kál, nazývaný aj Bugat Roku 897 sa cisárovi Arnulfovi podrobili
a Bulču jeho kniežatstvo (až niekedy po roku 922) 11
Srbi, uznali svoju závislosť na Východofranskej ríši
spolu s hodnosťou horka zdedil. a stali sa pohraničnou súčasťou Saského vojvodstva,
V neskorej jeseni roku 900 Maďari spustošili ktorému vládol vojvoda Oto (880 – 912). Nie však
bavorské pohraničné grófstvo Traungau, ale územie všetci. Srbskí Glomači, vďaka vzdialenejšej polohe
Mojmírovho spojenca, markgrófa Isanrika, ležiace- svojich sídiel, ostali naďalej slobodní a saskú roz-
ho medzi Enžou a Viedenským lesom, cez ktoré pre- pínavosť pocítili až roku 906. Silný saský útok proti
chádzali, ušetrili.7 V decembri, prípadne už koncom Glomačom, ktorí sídlili za podmanenými Srbmi, vie-
novembra toho istého roka, však moravsko-maďar- dol niekedy na jar 906 Otov syn Henrich Vtáčnik.12
ské spojenectvo skončilo. Maďari prijali spoza Kar- Glomači nedokázali Sasom čeliť.
pát ďalších súkmeňovcov, ktorí potrebovali nové úze- Súčasne s Glomačmi pocítila krutosť vojen-
mie. Preto zaútočili na Moravanov, ktorí až dovtedy skej porážky aj niekdajšia Svätoplukova ríša: „jeho
sídlili v Potisí a zabezpečovali ho pre Mojmírovu ríšu. ríšu krátky čas nešťastne spravovali jeho synovia, kým
Súčasne dobyli severovýchodnú časť Zadunajska Maďarmi bolo všetko až do základu vyľudnené.“13
(medzi Rábom, Vesprímom a Ostrihomom), ktorá Maďari dobyli, vylúpili a vypálili hlavné sídlo Moj-
patrila k Veľkej Morave od roku 861.8 Bavori a Mo- mírovcov v Mikulčiciach a ďalšie moravské hrady.14
ravania museli okamžite zanechať všetky vzájomné Podľa kolínskeho benediktína Ruotgera sa to sta-
spory. V januári 901 sa poslovia Mojmíra II. dostavili lo potom, ako Sasi pocítili „nesmierne zúrivé besne-
do Regensburgu, kde uzavreli mier a protimaďarské nie slovanských barbarov“ a „nedlho predtým“ ako za-
spojenectvo s východofranským kráľom Ľudovítom čali takmer každoročné maďarské útoky do hlbokého
Dieťaťom.9 Moravsko-bavorský mier a spojenectvo nemeckého vnútrozemia.15 Mojmírovský štát padol
muselo zahŕňať aj Čechov, uznávajúcich od roku 895 v čase vymedzenom sasko-glomačskou vojnou na jar
závislosť od Bavorska. Zanechali vzájomné nepria- 906 a pustošivým vpádom Maďarov do Saska v júni
teľstvo a spojencami sa stali nielen Bavori a Morava- 906, ktorým tieto maďarské útoky začali. Keď úze-
5 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 33, Scriptores rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum I, ed.
E. Szentpétery, Budapest 1937, s. 167.
6 Chronici Hungarici compositio saeculi XIV, II 33, SRH I, s. 292.
7 Ann. Fuld. ad a. 900, MMFH I, s. 127-128.
8 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 155-156.
10 O tradičnom moravsko-českom spojenectve v dobe vlády Rastislava a Svätopluka pozri STEINHÜBEL, J.: Srbi, Česi a Moravania od Karola
Veľkého po Svätopluka. In: Aevum medium. Zborník na počesť Jozefa Hošša. Zostavil a redigoval J. Zábojník. Bratislava 2006, s. 98-104.
11 Ann. Fuld. ad a. 897, MMFH I, s. 123.
12 Lothar Dralle a po ňom i Dušan Třeštík predpokladajú, že krátko pred rokom 906 Sasi prekročili východné hranice Saska na rieke Sále
a podrobili si susedných Srbov. Až týmto predpokladaným podrobením Srbov si Sasi uvoľnili cestu k útoku proti vzdialenejším Glomačom.
DRALLE, L.: Zur Vorgeschichte und Hintergründen der Ostpolitik Heinrichs I. In: Europa Slavica – Europa Orientalis. Festschrift für Herbert
Ludat zum 70. Geburtstag, hg. K. Grothusen – K. Zernack, Berlin 1980, s. 113; TŘEŠTÍK, D.: Václav a Berengár. Politické pozadí postřižin sv.
Václava roku 915. Český časopis historický 89, 1992, č. 5-6, s. 657; Tenže: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 – 935), Praha
1997, s. 357. Predpokladaný saský útok proti Srbom, ktorý by tesne predchádzal útoku proti Glomačom, nie je pravdepodobný. Srbi, ak by
boli podmanení tesne pred Glomačmi, spojili by sa v lete 906, rovnako ako Glomači, s Maďarmi, aby sa zbavili saskej nadvlády. Útok pro-
ti Srbom, ktorý by len tesne predchádzal útoku proti Glomačom, by bol pre saského kronikára Widukinda, ktorý podrobne zaznamenal po-
dobný útok proti Glomačom, príliš významnou udalosťou, nepochybne by ju spomenul.
13 „Cuius regnum filii eius pauco tempore infeliciter tenuerunt, Ungaris omnia usque ad solum depopulantibus.“ Reginonis abbatis Pru-
miensis Chronicon ad a. 894, MMFH I, s. 139-140.
14 KOUŘIL, P.: Staří Maďaři a Morava z pohledu archeologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. narozenin Dušana Tře-
štíka. Uspořádali J. Klápště, E. Plešková, J. Žemlička Praha 2003, s. 110-146.
15 Pozri pozn. 16, 20.
40
mie Glomačov plienil Henrich Vtáčnik, Maďari práve sko, roku 911 pustošili Bavorsko, Fransko, Švábsko
vtedy víťazili nad Moravanmi. Glomači, ktorí túžili po a Horné Burgundsko, 912 Fransko a Durínsko. Roku
odplate, sa s nimi mohli veľmi rýchlo spojiť. Ich po- 913 vpadli do Burgundska a na spiatočnej ceste plie-
slovia nemuseli putovať až do ďalekej Panónie. Vy- nili vo Švábsku. Roku 915 Maďari pustošili Durínsko
hľadali Maďarov na omnoho bližšej Morave a uzavreli a Sasko, kde zničili Brémy. Roku 917 vpadli do Šváb-
s nimi spojenectvo.16 ska, kde vypálili Bazilej a pokračovali v pustošení až
Saská rozpínavosť popudila aj Čechov. Glo- do Horného Burgundska a Horného Lotrinska. Roku
mačskí poslovia, ktorí sa ponáhľali, aby sa na Morave 919 plienili Sasko a odtiaľ vpadli aj do Lotrinska.21
čo najskôr stretli s Maďarmi, mali cestu cez susedné Maďari, ktorí v rokoch 906, 908 a 915 pre-
Čechy voľnú. Česi sa okamžite pridali k protisaským chádzali cez Čechy, zničili, asi na žiadosť svojich pře-
spojencom a uvoľnili Maďarom cestu cez svoje úze- myslovských spojencov, juhočeské hrady Bechyně,
mie.17 Tým ukončili svoju 11 rokov trvajúcu závislosť Branišovice, Katovice, Kuklov, Libětice, Litoradlice,
od Bavorov, ktorí boli naďalej nepriateľmi Maďarov. Němětice, Písecká Smoleč a Řepice,22 ktoré patri-
Do protisaského spojenectva vstúpili aj Stodorania li českým Dudlebom.23 Malé Dudlebské kniežatstvo
(Havolania), čo potvrdil sobáš Drahomíry, dcéry sto- sa zrejme nechcelo pridať spolu s Přemyslovcami
doranského kniežaťa, s Vratislavom, mladším bratom a ostatnými českými kniežatami k maďarsko-českému
českého kniežaťa Spytihněva I., v tom istom roku spojenectvu proti Sasom. Preto ho maďarskí spojenci
906.18 Přemyslovcov napadli a zničili jeho hrady.
Maďari teda na spustošenej Morave nezosta-
li. Ponáhľali sa do Saska, ktoré 24. júna 906 prepadli Mojmírovské dedičstvo
a vyplienili.19 Podľa Ruotgera „nemenej nasledovala So záhubou Mojmírovcov skončilo dynastic-
ukrutnosť Maďarov, prekročiaca hranice Moravanov, ké spojenie dvoch kniežatstiev, Moravského a Nit-
ktoré si nedlho predtým zabrala zločinnou zvôľou“ rianskeho, ktoré tvorili jadro veľkomoravského štá-
a od roku 906 až do roku 919, v ktorom sa spomínaný tu. Keďže Morava a Nitriansko ležali medzi Čechmi
Henrich Vtáčnik stal nemeckým kráľom, „väčšinu pro- a ich maďarskými spojencami, na ceste, po ktorej Ma-
vincií jeho kráľovstva spustošila ohňom a mečom“.20 ďari v rokoch 906, 908 a 915 tiahli proti nepriateľské-
Prvou obeťou bolo Sasko, kam Maďarov ešte v júni mu Sasku, nemohli v širokom slovansko-maďarskom
906 a potom v auguste 908 priviedli Glomači. Roku spojenectve, namierenom proti Sasom, chýbať. Roku
909 Maďari prepadli Švábsko, 910 Švábsko a Fran- 906 skončilo bavorsko-moravské a bavorsko-české
16 Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon I 3, curavit W. Trillmich, Berlin 1960, s. 6-7. Widukindi monachi Corbiensis Rerum gesta-
rum Saxonicarum libri tres I 17, 20. Magnae Moraviae fontes historici IV. Leges, textus iuridici, suplementa, curaverunt D. Bartoňková,
K. Kaderka, L. Havlík, J. Ludvíkovský, J. Vašica, E. Večerka, Brno 1971, s. 388-389. „Ungari fines Saxoniae VIII Kal. Iulii depopulati sunt,
multosque interfecerunt.“ Annalista Saxo ad a. 906, MMFH IV, s. 400.
17 Maďari tiahli do Saska cez Čechy. LABUDA, G.: Fragmenty dziejów Słowiańscyzny zachódniej, Poznań 1960, s. 248; DRALLE, L.: Zu Vor-
geschichte, s. 114.
18 TŘEŠTÍK, D.: Václav a Berengár, s. 657-658; Tenže: Počátky, s. 357, 401-402.
19 Pozri pozn. 16.
20 „cum ipse omnia regni spacia et continuis finitimorum incursionibus et gravissimus inter cives etiam et cognatos dissensionibus con-
cussa et atrociter vexata repererit. Hinc etenim saeva Danorum gens terra marique potens, inde centifida Sclavorum rabies barbarorum
frendens inhorruit; Ungrorum nihilominus insecuta crudelitas, transgressa terminos Marahensium, quos sibi non longe ante impia usur-
pavit licentia, plerasque provintias regni eius ferro et igne longe lateque vastavit“. Ruotgeri Vita Brunonis 3, MMFH II, s. 184. Ruotgerovu
správu prevzal do dejín svojho kláštora v Lobbes opát Folkuin (965-990). Folcuini Gesta abbatum Lobiensium seu Chronicon Lobiense
25. MMFH II, s. 45. Aj Bavori roku 899 „terminos Maravorum confidenter interato intrantes et quaecumque poterant direpiendo populati
sunt.“ Ann. Fuld. ad a. 899, MMFH I, s. 125-126. Ruotgerove „terminos Marahensium“ a „terminos Maravorum“ vo Fuldských análoch sú
to isté, obe označujú územie Moravanov. TŘEŠTÍK, D.: Kdy zanikla Velká Morava? In: Studia Mediaevalia Pragensia 2, 1991, s. 13.
21 VAJAY, Sz.: Der Eintritt des ungarischen Stämmebundes in die europäische Geschichte (862-933) In: Studia Hungarica 4, Mainz 1968,
s. 47-61; Magyarország története. Előzmények és magyar történet 1242-ig I/1. Budapest 1987, s. 658-663.
22 LUTOVSKÝ, M.: Odraz mocenských změn 10. století ve struktuře jihočeských hradišť. In: Archeologie ve středních Čechách 3, 1999, s.
285-286. Tenže: Jihočeská hradiště v 10. století. K problematice přemyslovského záboru jižních Čech. In: Přemyslovský stát kolem roku
1000, uspořádali L. Polanský, J. Sláma, D. Třeštík. Praha 2000, s. 174-178; LUTOVSKÝ, M. – MICHÁLEK, J.: Archeologie knížecího sídla. Hal-
štatský dvorec a slovanské hradiště na Hradci u Němětic. Praha 2002, s. 192-196.
23 Dudlebské kniežatstvo, ktorému patrili južné Čechy, bolo jedno z niekoľkých (pravdepodobne šiestich) malých kniežatstiev, ktoré mali
Česi až do doby kniežat Václava a Boleslava I. STEINHÜBEL, J.: Malý príspevok k slavníkovskej otázke In: Acta historica Neosoliensia 8,
2005, s. 265-267.
41
Ján Steinhübel
spojenectvo. Česi a Moravania však ostali spojencami a „Menumorout“) v Biharsku.31 Rímska, Hunská, Bul-
aj naďalej, nie však proti Maďarom ako doteraz, ale harská a Veľkomoravská ríša sú na území neskoršieho
proti Sasom. Uhorska spoľahlivo doložené. Do tohto spoľahlivého
V rámci česko-moravského spojenectva sa preduhorského kontextu patrí aj Anonymom spomí-
rozhodovalo aj o mojmírovskom dedičstve. Tak ako sa naná česká prítomnosť v Nitriansku. Česi v Nitriansku
po Bořivojovej smrti roku 888 ujal vlády v Čechách museli byť významnou preduhorskou realitou, tak
najbližší príbuzný jeho maloletých synov, veľkomo- ako bulharská a veľkomoravská vláda v Potisí, rímska
ravský knieža Svätopluk,24 po smrti Mojmíra II. roku v Panónii a hunská v celej Karpatskej kotline. Spo-
906 zdedili vládu nad Moravou a Nitrianskom na zá- jenecké Nitriansko a tým i Morava mohli prijať čes-
klade toho istého príbuzenstva českí Přemyslovci. kých bojovníkov asi tak, ako ich v roku 869 prijali
Správy uhorských kronikárov25 a uhorského Anonyma spojeneckí Srbi.32
o českých bojovníkoch v Nitriansku26 môžu svedčiť, Maďarom nič nestálo v ceste, aby sa Nit-
že Přemyslovci si dokázali uplatniť svoj nárok na de- rianska zmocnili už roku 906. Bohatú saskú korisť, ku
dičstvo po Mojmírovcoch nielen na susednej Morave, ktorej sa dostávali českým prostredníctvom, však po-
ale aj vo vzdialenom Nitriansku. Keďže vojenská sila važovali za významnejšiu ako územie susedného Nit-
českého štátu na rozsiahly územný výboj ešte nesta- rianska. Preto Nitriansko nechali svojmu českému
čila,27 české kniežatá Spytihněv I. (895 – 915) a Vra- spojencovi výmenou za otvorenú cestu do Saska.
tislav I. (915 – 921) mohli na Morave a v Nitriansku
uplatniť svoj vplyv a poslať tam českých bojovníkov, 4. júl 907
len ak Moravania a Nitrania ich dedičský nárok uzna- Bavori, ktorí naďalej boli nepriateľmi Ma-
li a pozvali ich ako spojencov. ďarov, chceli zvrátiť situáciu na strednom Dunaji,
Uhorský Anonymus, ktorý svoje dielo pí- ktorá nastala po záhube spojeneckých Mojmírovcov
sal okolo roku 1200, spomínal, ako v dobách pred roku 906 a vydobyť si späť územie v Panónii, ktoré
príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny tam síd- stratili roku 900. Roku 907 zomrel knieža Arpád.33
lili alebo vládli Rimania,28 Huni,29 Bulhari 30 a Česi. Smrť hlavného uhorského kniežaťa Bavori zrejme po-
Spomenul aj vládu moravských kniežat („Morout“ važovali za príležitosť k útoku proti Maďarom. Veľká
24 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 131-132, 141-142.

25 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267. Chron. Hung. comp. saec. XIV. II 32, SRH I, s. 291-
292; MMFH I, s. 286-287.
26 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 33-37, SRH I, s. 74-80.
27 Až do nástupu Boleslava I. Přemyslovci priamo ovládali len stredné Čechy. Ich malé stredočeské kniežatstvo so sídlom najprv na Levém
Hradci a potom v Prahe, ktoré vymedzovali hrady Tetín, Lštění, Stará Boleslav, Mělník, Budeč a Libušín, mohlo postaviť a uživiť len malé
vojsko. SLÁMA, J.: K počátkům hradské organizace v Čechách. In: Typologie raně feudálních slovanských států, Praha 1987, s. 175-190.
Tenže: Střední Čechy v raném středověku III. Archeologie o počátcích přemyslovského státu. Praehistorica 14, Praha 1988, s. 71-80 In:
TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 348-354, 417-418, 426. Až do nástupu Václava a hlavne Boleslava I. mali Česi pravdepodobne 6 malých kniežat-
stiev, rovnako ako susední Chorváti, ktorí sídlili za Krkonošami, na strednej Odre a v Lužiciach. Dve kniežatstvá, jedno přemyslovské so síd-
lom v Prahe a druhé v jeho východnom susedstve so sídlom v Kouřimi, ležali v stredných Čechách a ostatné po obvode Čiech. STEINHÜBEL,
J.: Malý príspevok, s. 263-267. Roku 929 tiahol do Čiech nemecký kráľ Henrich. Jediný český hrad, ku ktorému sa Henrich potreboval do-
stať bola Praha a jediný český knieža, s ktorým vyjednával bol Václav. Henrich navštívil „Prahu…hrad Čechov a jeho kráľa (Pragam…Bo-
emiorum urbem, regumque eius)“. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 35, recognovit G. Waitz. Scriptores rerum Ger-
manicarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi, Hannoverae 1882, s. 29. Ak saský kronikár Widukind považuje Václava za „kráľa“,
tak doma aj v zahraničí ho uznávali za vládcu celých Čiech a Prahu za hrad všetkých Čechov. Podľa Widukinda bol kráľom aj Václavov brat
a nástupca Boleslav I., ktorý roku 936 napadol „susedného podkráľa (vicinum subregulum)”, čiže jedného z podriadených malých čes-
kých kniežat. Najprv zvíťazil nad saským vojskom, ktoré mu šlo na pomoc, potom prišiel „k hradu podkrálička (ad urbem subreguli)“ a
zničil ho. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres II 3, rec. G. Waitz, s. 38-39. Saský kronikár medzi českými kniežatami jasne
rozlišoval přemyslovského „kráľa“ a jemu podriadeného „podkráľa“. Vládnuci Přemyslovec bol kniežaťom svojho malého stredočeského
kniežatstva a zároveň hlavným českým kniežaťom, ktorému podliehali všetky ostatné české kniežatá. Václav a po ňom Boleslav zdedili po-
stavenie hlavného českého kniežaťa po svojom otcovi Vratislavovi, strýkovi Spytihněvovi a dedovi Bořivojovi.
28 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 1, 11, 46, 48, 49, SRH I, s. 35, 36, 48, 94, 97-99.
29 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 1, 11, 12, 14, 19, 46, 50, SRH I, s. 35, 48, 51, 53, 59, 94, 95, 101.
30 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 11, 12, 14, 39, 41, 42, SRH I, s. 48, 51, 53, 54, 81-83, 86.
31 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 11, 19, 20, 22, 28, 50-52, SRH I, s. 49, 59-62, 64, 70, 101-106.
33 „Anno dominice incarnationis DCCCCVII dux Arpad migravit de hoc seculo“. Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 52, SRH I, s. 106;
MÓR, W.: Az Árpádok családi története, Nagy-Becskereken, 1892, s. 17-20.
42
bavorská armáda, ktorú viedol markgróf Liutpold, kniežatstva.35 Obe kniežatá viedli maďarské vojsko aj
tiahla dolu Dunajom. Maďarské vojsko, ktoré na Ba- v rokoch 921 – 922, keď plienilo Itáliu.36
vorov čakalo, mohli viesť dve uhorské kniežatá, kto- Bavori prišli až k hradu Preslava (dnešná Bra-
ré ovládali Maďarmi obsadenú časť Panónie a v prí- tislava). Hrad na ľavom brehu Dunaja ich však bližšie
pade bavorského víťazstva mohli veľa stratiť. Prvým nezaujímal, ostali na panónskom území, na pravom
bol Arpádov najstarší syn a nástupca Tarhoš, známy brehu rieky37 a tu sa 4. júla 907 zrazili s Maďarmi:
aj pod svojím druhým menom Dursak („Dursac“). Ok- „Najhoršia vojna sa stala pri hrade Preslava (ad Breza-
rem toho, že bol hlavným uhorským kniežaťom (907 lauspurc) vo štvrtý deň júlových non.“38 Veľkú armá-
– po 922), sa so svojimi troma mladšími bratmi de- du, ktorá chcela zopakovať dávne vojenské úspechy
lil o arpádovskú doménu, ktorá zaberala medziriečie Karola Veľkého, Maďari rozdrvili. Spolu s vojakmi za-
Dunaja, dolnej Tisy a Zaďvy a severné Zadunajsko.34 hynuli aj ich velitelia, markgróf Liutpold, salzburský
Druhým bol Kál, známy aj ako Bogat („Bugat“), kto- arcibiskup Thietmar, frízinský biskup Udo, säbenský
rý vládol v južnom Zadunajsku, na území niekdajšie- biskup Zachariáš, ďalší dvaja biskupi a viacerí bavor-
ho Pribinovho, Koceľovho, Arnulfovho a Braslavovho skí grófi.39 Niektorí z nich mohli zomrieť až neskôr,
34 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 193-194, s. 412, pozn. 836, s. 429-430, pozn. 1066.
35 Tamže: s. 154-155, 195, s. 411-412, pozn. 834-836.
36 Liutprandi Antapodosis II 61-62. Liutprandi episcopi Cremonensis opera omnia ex Monumentis Germaniae historicis fecit G. H. Pertz,
Hannoverae 1839, s. 63-64.
37 Bavori sa nepotrebovali dostať až k samotnému hradu na severný breh Dunaja. H. Wolfram a M. Diesenberger presvedčivo píšu, že bo-
jisko „ad Brezalauspurc“ mohlo byť a bolo na južnom, čiže panónskom brehu Dunaja, kde Maďari mohli omnoho lepšie rozvinúť svoj spô-
sob boja ako na severnom brehu. DIESENBERGER, M.: Baiern, das Ostfränkische Reich und die Ungarn bis zur Schlacht von Pressburg
862-907. In: Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Niederösterreich. Katalog zur Ausstellung des
Niederösterreichischen Landesarchivs, hg. R. Zehetmayer, St. Pölten 2007, s. 41. Roku 1189 cisár Fridrich Barbarossa so svojimi križiakmi
táboril „apud Brezburc in cam[po Firfelt] in introitu Vngarie”. CDES 1, ed. R. Marsina, n. 100, s. 94. Pole Vierfeld ležalo medzi Kopčanmi
(Kittsee) a Petržalkou. Ak toto pole, hoci bolo na opačnej strane Dunaja, ležalo „apud Brezburc” a ak na tomto poli mohla roku 1189 tá-
boriť veľká križiacka armáda, mohlo byť práve ono roku 907 bojiskom. WOLFRAM, H.: Österreichische Geschichte 378-907. Grenzen und
Räume. Geschichte Österreichs vor seiner Entstehung. Wien 1995, s. 272, 435, pozn. 356. D. Třeštík predpokladá, že „výprava vedená mar-
krabím Liutpoldem směrovala na velkomoravské území na jihozápadní Slovensko, kde sa tehdy zřejmě zdržovali hlavní maďarské síly“.
TŘEŠTÍK, D.: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně feudálních slovanských států, Praha 1987, s. 37. Na veľkomoravskom území bolo ma-
ďarské vojsko roku 906, keď zničilo Mojmírovcov. V lete 906 bolo už v Sasku. Prečo by sa hlavné maďarské vojsko po návrate zo Saska malo
zdržiavať práve na Slovensku?
38 „Bellum pessimum fecit ad Brezalauspurc IIII nonas Iulii.“ Annales Iuvavenses maximi ad a. 907, MMFH I, s. 131. O veľkomoravskej
Bratislave pozri ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975; Archeologická topografia Bratislavy, zostavili
B. Polla – A. Vallašek. Bratislava 1991, s. 60-66; ŠTEFANOVIČOVÁ, T. a kolektív: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993, s. 295-305.
39 „Ditmarus Salzburgensis episcopus occiditur ab Ungaris cum Utone et Zacharia aliisque duobus episcopis.“ Annales Admuntenses ad
a. 906 (správne 907), MMFH I, s. 209; „(Interfectio Boiorum) ad Braslavespurch.“ Excerpta Aventini ex Annalibus Iuvavensibus antiquis
derivati ad a. 907, MMFH I, s. 337; „Baiovariorum omnis exercitus ab Ungaris occiditur.“ Annales Alamanici (Codices Turiciensis et Sir-
modianus) ad a. 907, MMFH IV, s. 369; „Item bellum Baguariorum cum Ungaris insuperabile, atque Liutpaldus dux et eorum supersti-
ciosa superbia occisa, paucique christianorum evaserunt, interremptis multis episcopis comitibusque.“ Annales Alamanici (Codices Mo-
doetiensis et Veronensis) ad a. 907, MMFH IV, s. 370; „Baioariorum omnis exercitus ab Agarenis occiditur.“ Annales Sangallenses maiores
ad a. 908 (správne 907), MMFH IV, s. 386; „Ungari bellum contra Bauworios inexsuperabile fecerunt et Liutbaldus dux eorum comitesque
atque episcopos quam plurimos, illorumque supersticiosa superbia crudeliter occisa est.“ Annales Laubacenses ad a. 908 (správne 907),
MMFH IV, s. 387. „Liutbold occiditur.“ Chronicon Suevicum universale ad a. 906 (správne 907), MMFH IV, s. 394; „Bawari ab Ungaris oc-
ciduntur, et Lipoldus dux, pater Arnulfi ducis.“ Annales sancti Rudberti Salisburgenses ad a. 907, MMFH IV, s. 402; „Bawarii cum Un-
gariis congressi multa cede prostrati sunt; in qua congressione Liutbaldus dux occisus est, cui filius suus Arnolfus in ducatum successit.“
Reginonis abbatis Prumiensis Chronicon cum continuatione Treverensi. Continuatio Reginonis ad a. 907, recognovit F. Kurze, Scriptores
rerum Germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi, Hannoverae 1890, s. 154; „Baarii ab Ungaris oc-
ciduntur, et Liupoldus pater Arnolfi ducis ab eis occiditur.“ Auctarium Gartense ad a. 908, MMFH IV. s. 425. REINDEL, K.: Die bayerischen
Liutpoldinger 893-989. Quellen und Erörterungen zur bayerischen Geschichte, Neue Folge 11, München 1953, n. 45, s. 71-75; GOMBOS, F.
A.: Catalogus fontium historiae Hungaricae aevo ducum et regum ex stirpe Arpad descendentium ab anno Christi DCCC usque ad annum
MCCCI. I, Budapestini 1937, s. 89, 91, 124, 140, 146, 168, 212, 216, 314, 346-348, 453, 524, 676-677, 754, 781; VAJAY, Sz.: Der Eintritt,
s. 41-43; WOLFRAM, H.: Die Geburt, s. 308; BÓNA, I.: A magyarok és Európa a 9-10. században, Budapest 2000, s. 34; Podrobnú, avšak
veľmi neskorú a nespoľahlivú správu o porážke Bavorov, zanechal Ján Turmair Aventinus. Podľa Aventina „tri dni sa neprestajne bojovalo
za nepriaznivého počasia“. Ioannis Aventini Annales Boiorum IV, XXI 18-21, MMFH IV, s. 437-439. Podrobný opis bitky roku 907 Aven-
tinus zostavil a datoval na 9. až 11. august podľa podrobných opisov bitky na rieke Lech roku 955. Nemecký kráľ Oto I. prišiel 9. augusta
955 na pomoc obliehanému Augsburgu, 10. augusta zničil maďarské vojsko a 11. augusta dal obesiť ich vojvodcov Bulču, Léla a Šúra;
DÜMMLER, E.: Über die südöstlichen Marken des fränkischen Reiches unter den Karolingern (795-907). In: Archiv für österreichischer
43
Ján Steinhübel
na následky zranení.40 Ak všetci ostatní bavorskí Východná marka, a tým aj Burchardova pasovská
biskupi, pasovský Burchard (903 – 915), regensbur- diecéza stratili dve grófstva, Hornú Panóniu (od Vie-
ský Tuto (893 – 930) a eichstädtský Erkenbald (884 denského lesa k dolnému toku Ráby) a grófstvo me-
– 916), žili ešte dlho po roku 907, dvaja nemenova- dzi Enžou a Viedenským lesom. Maďari ovládli ich
ní bavorskí biskupi, ktorí podľa Admontských análov územie až po rieku Enžu.45 Z Východnej marky ostalo
zahynuli spolu s troma menovanými,41 nemohli byť Bavorsku len Traungauské grófstvo.
riadnymi biskupmi. Preto jeden z dvoch neznámych
biskupov zabitých Maďarmi mohol byť pasovský chor- Preslava
biskup Madalvín, spomínaný roku 903 v Hornej Pa- Meno „Brezalauspurc“ má dve časti: skomo-
nónii.42 lené slovanské meno „Brezalau“ = Brezlaua = Pres-
Slovanskí spojenci Maďarov do bitky nezasia- lava a nemeckú koncovku „purc“ = burg. Správnu po-
hli, lebo títo Slovania sa spájali s Maďarmi nie proti dobu má meno „Preslavvaspurch“ v Altaišských aná-
Bavorom ale proti Sasom. Maďari útočili proti Sasom loch46 a nápis PRESLAVVA CIV na denároch uhor-
spolu s Glomačmi, Čechmi a inými Slovanmi, proti Ba- ského kráľa Štefana I.47 Koncové slovo CIV[ITAS] =
vorom (až do roku 913) útočili bez týchto spojencov. „purch“ = hrad. Meno hradu Preslava začínalo pís-
Do bitky nezasiahli ani Moravania,43 lebo pohroma menom P – tak ako meno bulharskej Preslavy a mená
v predchádzajúcom roku ich nepochybne vyčerpala ruských hradov Perejaslavľ, Pereslavľ, Peremyšľ
a ich nové spojenectvo s Maďarmi, tak ako celé ma- a ďalší Peremyšľ (dnes Przemyśl v Poľsku).48
ďarsko-slovanské spojenectvo, do ktorého sa zapoji- Mincmajster kráľa Štefana, ktorý žil a praco-
li, mierilo nie proti Bavorom, ale proti Sasom. val priamo na Bratislavskom hrade, meno tohto hra-
Markgróf Aribo a pasovský biskup Burchard du z každodenného počutia dobre poznal a do min-
(903 – 915) sa výpravy buď nezúčastnili, alebo bit- cového razidla vyryl správne. Mních, ktorý žil v al-
ku s Maďarmi prežili a zachránili si život.44 Aribova taišskom kláštore, udalosti uhorských dejín zapísal
Geschichtsquellen 10, 1853, s. 72-73, 82-85; Tenže: Geschichte des Ostfränkischen Reiches III, Leipzig 1888, s. 548; VYVÍJALOVÁ, M.: Bit-
ka pri Bratislave roku 907 (Príspevok ku kritickému prehodnoteniu prameňov). In: Študijné zvesti Archeologického ústavu Slovenskej aka-
démie vied 21, 1985, s. 226-234; VESZPRÉMY, L.: Eine wechselvolle Rezeptionsgeschichte. Die Pressburger Schlacht aus Sicht der Ungarn.
In: Schicksalsjahr 907, hg. R. Zehetmayer, s. 99-102; Tenže: Aventinus híradása a magyarok 907. évi győzelméről. Csata Pozsonynál. In:
Történelmi Szemle 49, 2007, 1, s. 1-17.
40 Podľa nekrologických záznamov, ktoré však nemusia byť presné, säbenský biskup Zachariáš zomrel 5. júla a frízinský biskup Udo 6. júla.
Salzburského arcibiskupa Thietmara Maďari zabili vraj až 21. júla. In: GOMBOS, F. A.: Catalogus II, Budapestini 1937, s. 1676. DÜMMLER,
E.: Über die südöstlichen Marken, s. 72-73. HAUCK, A.: Kirchengeschichte Deutschlands II, Leipzig 1935, s. 815-817; RATKOŠ, P.: Vzťahy
naddunajských Slovanov a starých Maďarov v rokoch 881 – 1018, Historický časopis 35, 1987, č. 6, s. 807.
41 „occiditur ab Ungaris cum…aliisque duobus episcopis“. Pozri pozn. 39.
42 MMFH III, Diplomata 27, s. 52.
43 TŘEŠTÍK, D.: Kdy zanikla Velká Morava, s. 23.
44 Podľa Aventina Burchard a Aribo pomáhali kráľovi Ľudovítovi v Ennsburgu pripravovať výpravu. Či išli aj bojovať, to už nespomína.
In: Ioannis Aventini Annales Boiorum IV, XXI 19, MMFH IV, s. 437-438.
45 VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 43-45; LECHNER, K.: Die Babenberger. Markgarfen und Herzoge von Österreich 976-1246; Wien – Köln – Wei-
mar 1992, s. 26-27; BRUNNER, K.: Der österreichische Donauraum zur Zeit der Magyarherrschaft. In: Österreich im Hochmittelalter (907-
1246). Herausgegeben von Kommision für die Geschichte Österreichs der Österreichischen Akademie drer Wissenschaften. Wien 1991,
s. 54-61; BRUNNER, K.: Österreichische Geschichte 907-1156, s. 58-60, 81.
46 „Cum enim urbem Preslavvaspurch, in finibus utriusque regni sitam.“ Annales Altahenses maiores ad a. 1052, recognovit E. L. B. ab
Oefele, Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi. Hannoverae 1891, s. 48. Ostatné
početné zápisy mena tohto hradu zaznamenali vzdialenejší spravodajcovia a sú viac alebo menej skomolené.
47 KENNETH, J.: The earliest Hungarian Coinage. In: Commentationes Numismaticae 1988. Festgabe für Gert und Vera Hatz. Hamburg
1988, s. 95-102; GEDAI, I.: Preslavva Civ(itas). In: Numismatiska medelanden 37. Festskrift till Lars O. Lagerqvist, Stockholm 1989, s. 95-
102; KOVÁCS, L.: A kora Árpád-kori magyar pénzverésről. Érmetani és régészeti tanulmányok a Kárpát-medence I. (Szent) István és (Vak)
Béla uralkodása közöti időszakának (1000 – 1141) érméiről. In: Varia Archaeologica Hungarica 7, Budapest 1997, s. 61-73, 79-80, 200,
237, 244-245; STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 225-226.
48 Hrad teda nedostal meno po Braslavovi, ako sa domnievali a stále sa domnievajú najmä jazykovedci. STANISLAV, J.: Bratislava – Preš-
porok – Pressburg – Pozsony (Pôvod stredovekej Bratislavy. Vysvetlenie mien). In: Slovanská Bratislava I. Sborník príspevkov k dejinám hl.
mesta Bratislavy, red. A. Fiala. Bratislava 1948, s. 22-46; KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest, Bra-
tislava 2005, s. 73-74; D. Rapant predpokladá, že hrad dostal meno podľa tretieho Svätoplukovho syna, ktorý sa volal Prěděslav. RAPANT,
D.: Traja synovia Svätoplukovi. In: Elán 11, jún 1940, s. 2-4. Bratislavský hrad však vznikol, a teda aj svoje meno dostal omnoho skôr, ako
žil predpokladaný tretí Svätoplukov syn. K počiatkom slovanského hradu v Bratislave pozri pozn. 38.
44
spoľahlivo a podrobne. Uhorsko a s ním i jeho pohra- v nápise PRAGA CIVITAS na minciach českého knie-
ničný hrad, ku ktorému viedla z jeho kláštora priama žaťa Boleslava I. (935 – 972) a jeho nástupcov.53
cesta dolu Dunajom, teda dobre poznal a meno hra- Hrady, mestá a iné sídla, ktoré dostali meno
du zapísal správne. Všetci ostatní cudzinci, ktorých podľa svojho kniežacieho zakladateľa, prípadne iné-
delila od hradu Preslava väčšia vzdialenosť, jeho slo- ho významného pána, majú ho v tvare mužského
vanské meno skomolili alebo už skomolené prevzali, rodu (hoci samotný rod niekedy zmenili na ženský),
zapísali a takto nám ho zanechali.49 Preto nemusíme napríklad česká Boleslav,54 Vraclav (pôvodne Vra-
pochybovať o tom, že obaja, mincmajster aj mních, tislav), Čáslav, Radim, Vlastislav, Soběslav, Jaroměř,
ktorí meno hradu zaznamenali rovnako, zaznamenali moravský Spytihněv,55 sliezska Vratislav (Wrocław),56
ho tak, ako v ich dobe presne znelo. bulharský Radomir (jz. od Sofie) a Preslav.57 V Kyjev-
Koncové -a v mene Preslava je znakom skej Rusi to boli Perejaslavľ Russkij (na Dnepri, jv. od
ženského rodu, tak ako koncové –a v mene Pres- Kyjeva), Pereslavľ (sv. od Moskvy), Izjaslavľ (na rie-
lava je znakom ženského rodu, tak ako v mene Re- ke Goryň), Izjaslavľ (jv. od Smolenska), Izjaslavľ (sz.
gina alebo Ratisbona (antická Castra Regina, dneš- od Minska), Mstislavľ (na sútoku riek Ostier a Vech-
ný Regensburg) v nápisoch REGINA CIVITAS a RA- ra, východne od Mogileva), Mstislavľ (južne od Smo-
TISPONA CIV[ITAS] na minciach bavorského vojvodu lenska), Boguslavľ (na rieke Ros, južne od Kyjeva),
Henricha II. (955 – 976, 985 – 995),50 v mene Augus- Jaroslavľ (na Volge, sv. od Rostova), Jaroslavľ (na
ta (antická Augusta Vindelicorum, dnešný Augsburg) rieke San, dnes Jarosław v Poľsku), Roslavľ (na rie-
v nápise AVGVSTA CIVI[TAS] na minciach augsbur- ke Ostier), Vladimir na Kľazme, Vladimir Volynskij (na
ských biskupov Henricha I. (973 – 982), Liudolfa (987 rieke Bug), Glebľ (východne od Kyjeva), Radomysľ
– 996), Siegfrieda I. (1000 – 1006) a Bruna (1006 (na rieke Teterev, západne od Kyjeva), Peremyšľ (na
– 1029),51 v mene Mogoncia (antické Mogontiacum, rieke Oka), Peremyšľ (na rieke San, dnes Przemyśl
dnešná Mohuč) v nápise MOGONCIA CIVIT[AS] na min- v Poľsku), Vasilev, Svjatopolk (blízko Jurjeva).58
ciach cisára Ota II. (973 – 983)52 a v mene Praga (Praha) V Uhorsku dostali meno podľa miestneho kniežaťa,
49 Rôzne skomolené tvary tohto mena, zaznamenané vzdialenejšími spravodajcami, pozri MELICH, J.: Die Namen von Pressburg. In: Zeit-
schrift für slawische Philologie 3, 1926, s. 212-313; STANISLAV, J.: Bratislava – Prešporok – Pressburg – Pozsony, s. 22, 30-31.
50 GEDAI, I.: A magyar pénzverés kezdete; Budapest 1986, 4, 11. kép. PETRÁŇ, Z.: První české mince; Praha 1998, s. 55; Europas Mitte um
1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie; Band 1, hrsg. von A. Wieczorek und H. Hinz, Stuttgart 2000, s. 189.
51 GEDAI, I.: A magyar pénzverés kezdete, s. 42-43, 5. kép; Europas Mitte um 1000, Katalog, herausgegeben von A. Wieczorek und H. Hinz,
Stuttgart 2000, s. 268.
52 PETRÁŇ, Z.: První české mince, s. 153.
53 PETRÁŇ, Z.: První české mince, s. 55, 62, 64, 96-99; Europas Mitte, Katalog, hrsg. von A. Wieczorek und H. Hinz, s. 290.
54 FLAJŠHAUS, V.: Osoby a místa v legendách svatováclavských. In: Svatováclavský sborník I. Kníže Václav Svatý a jeho doba, redigovali
K. Guth, J. Kapras, A. Novák, K. Stloukal; Praha 1934, s. 824; WEINGART, M.: První česko-církevněslovanská legenda o svatém Václavu.
In: Svatováclavský sborník I, s. 910-911, 970, 979, 991; ROGOV, A. I. – BLÁHOVÁ, E. – KONZAL, V.: Staroslověnské legendy českého původu.
Nejstarší kapitoly z dějin česko-ruských kulturních vztahů; Praha 1976, s. 70-71, 73, 96-97, 118, 121, 138, 308, 314.
55 LUTOVSKÝ, M. – PETRÁŇ, Z.: Slavníkovci. Mýtus českého dějepisectví; Praha 2004, s. 84-86; SUČKOVÁ, K. – ABUŠINOV, R.: Staroslovanské
hrady. Slovanská hradiště v Čechách, na Moravě a ve Slezsku; Příbram 2005, s. 42, 115, 170, 232, 233, 265, 287, 330, 358.
56 Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon IV 45, VII 64, cur. W. Trillmich, s. 162-163, 424-425; Galli Chronicon II 8, III 10, 15,
Monumenta Poloniae historica I, edidit A. Bielowski, Warszawa 1960, s. 434, 469, 471.
57 KONSTANTINOS PORFYROGENNÉTOS: De administrando imperio 32, 40, MMFH III, s. 394-395, MPH I, ed. A. Bielowski I, s. 35, 47;
VAKLINOV, S.: Formirane na starobblgarskata kultura. VI – IX vek. Sofija 1977, s. 124-127, 176-177, 180-227.
58 Latopis Nestora 21, rok 6415 (907), 27, rok 6453 (945), 38, rok 981 (6489), 42, rok 6496 (988), 45, rok 6501 (993), rok 6504 (996),
58, rok 6562 (1054-1055), 59, rok 6562 (1055), 66, rok 6580 (1072), 70 rok 6586 (1079), 71, rok 6592 (1084), 72, rok 6595 (1087),
73, rok 6598 (1090), 74, rok 6599 (1091), 76, rok 6601 (1093), 77, rok 6602 (1094), 78, rok 6603 (1095), 79, rok 6604 (1096), 82,
rok 6605 (1097), 83, rok 6606 (1098), rok 6607 (1099), 6608 (1100), 85, rok 6611 (1103), 86, rok 6613 (1105), 87, rok 6615 (1107),
89, rok 6618 (1110), 92, rok 6621 (1113), 93, rok 6621 (1113), MPH I, ed. A. Bielowski, s. 573, 574, 590-591, 624, 656-657, 668, 670,
671, 710, 711, 730, 753, 754, 755, 756, 757-758, 760, 765-767, 775, 777, 779, 789, 802-806, 807-808, 811, 815, 816, 819, 833, 834;
Nauka Monomacha, MPH I, s. 874-877; GREKOV, B. D.: Kyjevská Rus. Praha 1953, s. 18, 91, 135, 222, 224, 230, 262, 297, 298, 332, 373,
405, 419, 429, 430, 480, 482, 425, 499, 500-503, 519, 521, 522, 523. RYBAKOV, B. A.: Kyjevskaja Rus i russkije knjažestva XII-XIII vv.
Moskva 1993, s. 61-66, 71, 333-334, 453, 459-460, 471, 488-489, 500, 509-511, 519, 521, 525, 547-549, 551, 556, 558, 564. Roku 1095
„Svjatopolk potom prikázal založiť opevnené mesto na Vitičevskom pahorku a nazval ho svojim menom mesto Svjatopolk“. Latopis
Nestora 78, rok 6603 (1095), MPH I, ed. A. Bielowski, s. 777.
45
Ján Steinhübel
alebo prvého župana hrady Vesprím (Veszprém, Prvé roky Arnulfovej vlády v Bavorsku vy-
pôvodne Bezpriem), Hont, Boršod, Doboka (predtým pĺňali maďarské nájazdy. Roku 909 Maďari vpadli do
Zombor), Čanád (Csanád) a Solnok (Szolnok).59 Švábska. Na spiatočnej ceste utrpel jeden maďarský
Pôvodne mužské mená, ktoré sa stali me- oddiel v bitke na Rote 11. augusta od Bavorov po-
nami hradov, niekedy priberali ženskú koncovku -a, rážku. Roku 910 Maďari vpadli do Bavorska, Švábska
tak ako kedysi antické mestá Alexandria, Antiochia, a Franska. V bitke pri Augsburgu 12. júna zničili
Roma, Caesarea, Augusta, ktorých meno má síce žen- švábsku armádu a 22. júna porazili Frankov. Maďar-
skú koncovku -a, mená však nedostali podľa žien, ale ský oddiel, ktorý na spiatočnej ceste plienil Bavor-
podľa významných starovekých vládcov a vojvodcov sko, porazili Bavori pri Neuchingu. Roku 911 Maďari
Alexandros, Antiochos, Romulus, Caesar, Augustus. pustošili v Bavorsku, Fransku, Švábsku a zasiahli aj
Meno antického a potom bavorského mesta Regina Horné Burgundsko. Roku 913 vojvoda Arnulf s po-
(dnešný Regensburg), zakončené na -a, je odvode- mocou Švábov porazil pri rieke Inn maďarské voj-
né od mena rieky Reganus (dnešný Regen), ktoré je sko, ktoré plienilo južné Nemecko a severné Bur-
mužského rodu. Praha, pôvodne Praga,60 dostala gundsko.64
meno od vltavského prahu.61 Pragb, ktorý je muž- Arnulf, ktorého tiesnil franský vojvoda a
ského rodu, pribral koncovku ženského rodu -a. nemecký kráľ Konrád I. (911 – 919), ušiel roku 914
„k Maďarom“ a uzavrel s nimi spojenectvo.65 Arnulf
Bavori medzi Maďarmi a Sasmi bol zaťom a spojencom italského kráľa Berengara I.
Po smrti markgrófa Liutpolda sa jeho starší (888 – 924, od 915 cisár), ktorý pozýval Maďarov
syn Arnulf stal bavorským vojvodom (907 – 937).62 proti svojim protivníkom už od roku 904.66 Formo-
Arnulf bol „vojvoda Bavorov a tiež priľahlých úze- vanie italsko-bavorsko-maďarsko-českého spoje-
mí“.63 Keďže Východná marka v júli 907 zanikla nectva zavŕšila roku 915 misia veronského biskupa
a Česi odpadli od Bavorov už v roku 906, z bavor- Nothera II., ktorý prišiel do Prahy s Arnulfovým a
ských „priľahlých území“ ostalo len Korutánsko. Ko- Berengarovým posolstvom.67 Ešte v tom istom roku
rutánskym markgrófom sa stal mladší Arnulfov brat sa Česi zúčastnili maďarskej výpravy do Saska.68
Bertold (907 – 937), ktorý sa po Arnulfovej smrti Arnulf sa zdržiaval v Korutánsku, kde mal
stal bavorským vojvodom (937 – 947). blízko oboch silných spojencov, svojho cisárske-
59 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 117, 214, 215-217, 233-234, 263.

60 Roku 929 Henrich I. „Pragam adiit cum omni exercitu, Boemiorum urbem“. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 35, rec.
G. Waitz, s. 29. WEINGART, M.: První česko-církevněslovanská legenda o svatém Václavu. Rozbor filologický. In: Svatováclavský sborník I,
s. 894-895, 946, 948, 969-970, 979, 983, 991, 993, 1008, 1013, 1074; ROGOV, A. I. – BLÁHOVÁ, E. – KONZAL, V.: Staroslověnské legendy.
s. 71, 73, 98, 121, 138, 274, 284-285, 293, 302, 308, 314.
61 Riečne prahy („porogy“) mal aj Dneper. Latopis Nestora 36, rok 6479 (970), 6480 (971), 43, rok 6496 (988). MPH I, ed. A. Bielowski,
s. 616, 662. Konštantín Porfyrogenet zapísal aj slovanské mená siedmich dneperských prahov: Essupi, Ostrovuniprag, Gelandri, Niejasyt,
Vulniprag, Veruci, Naprezi. Dějiny Sovětského svazu a československo-sovětských vztahů v dokumentech I. Od nejstarších dob do konce
XVIII. století, uspořádali D. Krandžalov, F. Hejl, J. Vávra. Praha 1963, s. 47-48. Praha (Praga) mohla mať meno od vyprahnutého kop-
ca, zvaného Pragb, na ktorom vznikla. PROFOUS, A.: Co znamená jméno Praha. In: Věstník ministerstva vnitra 8, 1926, s. 325-331. Táto
domnienka je však menej pravdepodobná. Podľa riečneho prahu dostala svoje meno nielen česká Praha ale aj srbské Prahovo, ktoré leží
na brehu Dunaja blízko hraníc s Bulharskom.
62 „Liutbaldus dux occisus est, cui filius suus Arnolfus in ducatum successit.“ Continuatio Reginonis, ad a. 907, rec. F. Kurze, s. 154;
REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 46, s. 71-75; BRUNNER, K.: Der fränkische Fürstentitel im neuten und zehnten Jahrhun-
dert. In: Intitulatio II. Lateinische Herrscher- und Fürstentitel im neunten und zehnten Jahrhundert, herausgegeben von H. Wolfram,
Mitteilungen des Instituts für österreichische Geschichtsforschung. Ergänzunsband 24, 1973, s. 243.
63 Vojvoda Arnulf vydal listinu s intituláciou: „Arnolfus divina ordinante providentia dux Baioariorum et etiam adiacentium regionum.“
In: REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, s. 78; BRUNNER, K.: Der fränkische Fürstentitel, s. 243, pozn. 64; TŘEŠTÍK, D.: Počátky,
s. 356-357.
64 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 50-51, s. 93-98, n. 54, s. 103-106. VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 48-52; Magyarország tör-
ténete. Előzmények és magyar történet 1242-ig I/1. Budapest 1987, s. 661-662; BRUNNER, K.: Der Österreichische Donauraum, s. 54-55;
BRUNNER, K.: Österreichische Geschichte 907-1156, s. 53-54.
65 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 55, s. 107-111.
66 Italský kráľ Berengar I. podplatil a pozval Maďarov proti svojmu protivníkovi, kráľovi Dolného Burgundska a cisárovi Ľudovítovi III. Maďari
od júna 904 do júla 905 pustošili v Lombardii. Ľudovít padol do zajatia a 21. júla 905 ho oslepili. KRAHWINKLER, H.: Friaul im Frühmittelalter.
In: Geschichte einer Region vom Ende des fünften bis zum Ende des zehnten Jahrhunderts, Wien – Köln – Weimar 1992, s. 287.
67 TŘEŠTÍK, D.: Václav a Berengár, s. 642, 657-660; TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 357-361, 401-402.
68 „In diebus illis inmanissima persecutio Saxoniam oppressit, cum hinc Dani et Sclavi, inde Behemi et Ungri laniaret ecclesias. Tunc
parrochia Hammaburgensis a Sclavis, et Bremensis Ungrorum impetu demolita est.“ Magistri Adam Bremensis Gesta Hammaburgensis
46
ho svokra Berengara a hlavne Maďarov.69 Roku 916 svojich spojencov.74 Ak Česi v rozhodujúcej chvíli od-
sa Arnulf vrátil do Bavorska a obsadil Regensburg, skočili od svojho bavorského spojenca, bavorsko-čes-
avšak zakrátko, pod tlakom kráľovskej armády, opäť ké spojenectvo padlo. Ak ukončili nepriateľstvo k Sa-
ustúpil k Maďarom.70 Roku 917 sa do Bavorska vrátil som, ktorí boli cieľom maďarských či maďarsko-slo-
znova a bez väčšej námahy sa zmocnil Regensburgu, vanských (i maďarsko-českých) nájazdov, skončilo aj
kde ho Bavori nadšene privítali.71 Na neúspešnej vý- česko-maďarské spojenectvo. Obe spojenectvá na-
prave proti Arnulfovi utrpel Konrád I. zranenie a 23. mierené proti Sasom padli, a tým sa rozpadlo aj celé
decembra 918 na jeho následky zomrel.72 protisaské zoskupenie. Maďari, ktorých prestala via-
V máji 919 si Frankovia a Sasi zvolili za kráľa zať spojenecká dohoda s Čechmi, ovládli susedné
saského vojvodu Henricha Vtáčnika. Švábsky vojvoda Nitriansko a zaútočili aj na Moravu a Čechy.
Burchard II. a bavorský vojvoda Arnulf voľbu nové-
ho kráľa odmietli. Burchard, ktorého ohrozoval hor- Maďari v Nitriansku
noburgundský kráľ Rudolf II., však potreboval Hen- O dobytí Nitrianska Maďarmi máme dve ne-
richovu vojenskú pomoc, preto sa už koncom roka skoré správy. Stručnú, ktorú nám zanechali uhorskí
919 podriadil Henrichovi a uznal ho za kráľa.73 Ar- kronikári,75 a obšírnu Anonymovu.76 Obe správy, kto-
nulf, ktorý bol mocnejší ako Burchard a zrejme rátal ré víťazný postup maďarských dobyvateľov obohatili
aj s pomocou svojich spojencov, v odpore zotrval. vymyslenými podrobnosťami, spomínajú, ako Maďari
bojovali o Nitriansko nielen s nitrianskymi Slovanmi,
Koniec protisaského spojenectva čiže so Slovákmi, ktorých Anonymus nazýva „Nyt-
Voľbou saského vojvodu za kráľa sa akýkoľvek rienses Sclavi“ a uhorský kronikár „Messiani“, ale aj
útok proti Sasku stal útokom proti celej ríši. Moc s Čechmi.77
kráľa Henricha I. Vtáčnika (919 – 936) rýchlo rástla. Najstaršie maďarské hroby siahajú na seve-
Tí z protisaských spojencov, ktorí s jeho kráľovstvom re po Hlohovec, Nitru, Levice, Krupinu, Lučenec, Ri-
priamo susedili, museli prehodnotiť svoj nepriateľský mavskú Sobotu, Turňu a Michaľany.78 Takmer 80 pre-
postoj voči Henrichovi. To začalo lámať súdržnosť ce- dierkovaných mincí rôzneho pôvodu, ktoré sa na-
lého protisaského spojenectva. V nasledujúcom roku šli na 26 najstarších maďarských pohrebiskách ale-
vypukol spor bavorského vojvodu Arnulfa s kráľom bo v ojedinelých hroboch na náleziskách Vojnice,
Henrichom naplno. Česi videli, že Henrich je om- Bešeňov, Čakajovce, Horné Obdokovce, Horné Sa-
noho mocnejší ako pred rokom, keď bol len saským liby, Hlohovec, Iža, Dolný Peter, Miskolc-Repülőtér,
vojvodom. Nepochybne vedeli, že ak Arnulf prehrá, Veľké Kostoľany, Košúty, Zemianska Olča, Veľký Kýr,
oni, ako Arnulfovi spojenci a dlhoroční nepriatelia Hurbanovo-Bohatá, Prša, Piliny-Leshegy, Sósharty-
Sasov, veľmi rýchlo pocítia rastúcu vojenskú silu ce- án-Zúdótető, Sereď, Mudroňovo, Szob-Kiserdő, Tvr-
lého Henrichovho kráľovstva. Český knieža Vrati- došovce, Tokaj a Červeník79 nám nedovoľujú datovať
slav I. sa zrejme chcel vyhnúť otvorenej zrážke s moc- prítomnosť ich majiteľov na juhu Nitrianskeho knie-
ným nemeckým kráľom, preto od Arnulfa odpadol a žatstva pred rok 920. Ani jeden zo spomínaných ma-
v nastávajúcom zápase ho nepodporil. Keď Henrich ďarských hrobov nemôžeme datovať do prvých dvoch
roku 920 zaútočil na Regensburg, Arnulf sa bránil bez desaťročí 10. storočia.80
ecclesiae pontificum I 52. In: Quellen des 9. und 11. Jahrhunderts zur Geschichte der Hamburgischen Kirche und des Reiches, curavit
W. Trillmich, Berlin 1961, s. 224-225; MMFH I, s. 171-172; VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 55-56; DRALLE, L.: Zu Vorgeschichte, s. 114.
69 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 360.
70 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 56-57, s. 111-114.
71 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 58, s. 114-116; TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 358-359.
72 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 25, rec. G. Waitz, s. 22; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 60, s. 118-119.
73 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 26, 27, rec. G. Waitz, s. 23; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 61, s. 119-120.
74 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 62, s. 130.
75 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267. Chron. Hung. comp. saec. XIV. II 32, SRH I, s. 291-
292. MMFH I, s. 286-287.
76 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 33-37, SRH I, s. 74-80.
77 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 160-164, 304-305.
78 RUTTKAY, A.: Problematika historického vývoja na území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického bádania. In: Velká
Morava a počátky československé státnosti. Praha-Bratislava 1985, s. 157.
79 KOVÁCS, L.: Münzen aus der ungarischen Landnahmezeit. Archäologische Untersuchung der arabischen, byzantinischen und römischen
Münzen aus dem Karpatenbecken des 10. Jahrhunderts. In: Fontes Archaeologici Hungariae. Budapest 1989, s. 17-77.
80 NEVIZÁNSKY, G.: K významu a vypovedacej schopnosti mincí v staromaďarských hroboch. In: Slovenská numizmatika 6, 1980, s. 121-130.
47
Ján Steinhübel
Podľa Šimona z Kézy „in partibus Nittriae“, uhorských kroník potvrdzuje ruský kronikár Nestor:
čiže v Nitriansku, sídlil maďarský vojvodca Lél a jeho „Uhri … začali bojovať proti Morave a proti Čechám.“86
bojovníci.81 Ak Lél zomrel až roku 955, a to pred- Správa o maďarskom útoku proti Moravanom a Če-
časnou smrťou v najlepších rokoch svojho života,82 chom bola teda už v starých Gesta Hungarorum, kto-
sotva bol nitrianskym kniežaťom celých 35 rokov už rých autor bol Nestorovým súčasníkom.
od ovládnutia Nitrianska Maďarmi, ale veľmi pravde- Český knieža Vratislav I. zomrel 13. februára
podobne Nitrianske kniežatstvo zdedil po svojom ot- 921. Keď zomieral, mal len 33 rokov a zanechal dvoch
covi Tašovi.83 Práve roku 920 sa prvým nitrianskym maloletých synov.87 Zomrel teda mladý, a to vzbu-
kniežaťom maďarského pôvodu mohol stať Lélov otec dzuje podozrenie, že jeho smrť nebola prirodzená,
Taš. Aby kniežatá Taš a Lél ovládali Nitriansko, nemu- ale násilná a že naozaj zahynul v boji s Maďarmi, ako
seli ho celé obsadiť maďarskými bojovníkmi. Sever- to spomína Šimon z Kézy.88 Február 921 mohol byť
né časti Nitrianska, kam Maďari neprenikli, uznávali ten čas, v ktorom Maďari, po zániku česko-maďar-
nadradenosť spomínaných uhorských kniežat aj bez ského spojenectva a po následnom dobytí Nitrianska
tejto priamej kontroly, pretože Taš a potom Lél mali roku 920, prepadli „Moravu a Čechy“.89 Azda prá-
vo svojej moci Nitru, ktorej celé Nitriansko už dávno ve vtedy Maďari dobyli a spálili ďalšie moravské hra-
predtým, ako aj dlho potom podliehalo. dy, ktoré nestihli zničiť roku 906.90 Vratislavovu smrť
„v boji“ s Maďarmi môžeme teda považovať buď za
Čechy kronikárovu literárnu licenciu, ktorou chcel zvýraz-
Podľa uhorského kronikára Maďari po ovlád- niť maďarské víťazstvo, alebo za skutočnú udalosť,
nutí Nitrianska zaútočili aj na Moravu a Čechy: „Uhri ktorá by vysvetľovala, prečo Vratislav zomrel v tak
… kruto vyplienili Moravu a Čechy, v ktorých toho času mladom veku.
knieža Vratislav bol videný vládnuť. Odtiaľ s víťaz- Henrichov útok na Regensburg roku 920 Ar-
stvom vrátiaci sa, uzavrúci mier so spomínaným knie- nulf odrazil. Začiatkom leta 921 zaútočil nemecký kráľ
žaťom, jeden rok odpočívali.“84 O tejto udalosti písal a saský vojvoda Henrich I. s veľkým vojskom na Re-
aj Šimon z Kézy: „Keď sa potom usadili v obsadenej gensburg znova. Arnulf, ktorému chýbali spojenci,91
Panónii, zbavili nakoniec všetkého majetku Moravu ochotne uzavrel s Henrichom kompromisný mier a
a Čechy, zabijúc v boji ich knieža Vratislava.“85 Správu otvoril mu brány Regensburgu.92 Regensburská mie-
81 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267.

82 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres III 44, rec. G. Waitz, s. 71-73.
83 Podľa Anonyma bol „Taš otec Léla“ a „Lél syn Taša“. Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 6, 21, 39, 41, 53; SRH I, s. 41, 61, 63,
82, 85, 86, 107.
84 „Hungari… Moraviam et Bohemiam, in quibus eo tempore dux Vratizlaus regnare videbatur, crudeliter. Exinde cum victoria redeuntes
treugis ordinatis cum prefato duce uno anno quieverunt.“ Chron. Hung. comp. saec. XIV, II 54, SRH I, s. 304.
85 „Cum autem residissent Pannonia occupata, tandem Moraviam et Boemiam bonis omnibus spoliarunt Waratizlao eorum duce in pra-
elio interfecto.“ Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 34, SRH I, s. 167.
86 Latopis Nestora 19, rok 6406 (898). MPH I, ed. A. Bielowski, s. 568.
87 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 109, 176-178, 194, 205.
88 Túto možnosť považuje za reálnu aj N. Profantová. BLÁHOVÁ, M. – FROLÍK, J. – PROFANTOVÁ, N.: Velké dějiny zemí Koruny české I.
Do roku 1197; Praha – Litomyšl 1999, s. 268-269.
89 Až do roku 920 Maďari a Česi boli spojencami. Keď toto spojenectvo roku 920 padlo, Maďari bývalého spojenca vzápätí napadli najprv
v Nitriansku a v nasledujúcom roku (asi vo februári) na jeho vlastnom území. Dvadsať rokov predtým boli podobnými spojencami Maďari
a Moravania. Ešte v lete a na jeseň roku 900 sa Maďari a Moravania spájali proti Bavorom, ale už v neskorej jeseni toho istého roku Ma-
ďari na svojho spojenca zaútočili.
90 KOUŘIL, P.: Staří Maďari a Morava, s. 110-146. Znojemské Hradisko sv. Hypolita Maďari dobyli a vypálili až v polovici 10. storočia. KLÍ-
MA, B.: Archeologický výskum MU na velkomoravském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Velká Morava mezi východem a zá-
padem. Sborník příspěvků z mezinárodní konference Uherské Hradiště, Staré Město 28. 9. 1. 10. 1999, ed. L. Galuška – P. Kouřil – Z. Mě-
řínský, Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, 2001, s. 229-230. Maďarský jazdecký hrob v Gnadendorfe (pri Mistelbachu) patrí
k najstarším maďarským hrobom na severnej strane stredného Dunaja. LAUERMANN, E.: Ein frühungarischer Reiter aus Gnadendorf,
Niederösterreich. In: Schicksalsjahr 907, hrsg. R. Zehetmayer, s. 92-98. Je to ojedinelý nález starého maďarského hrobu na území,
ktoré pôvodne patrilo Moravanom.
91 Arnulfovi chýbali nielen českí, ale aj maďarskí spojenci. Maďari dali prednosť italskému kráľovi a cisárovi Berengarovi I. Maďarské knie-
žatá Tarhoš („Dursac“) a Kál („Bugat“), ktorí „boli veľmi priateľskí k Berengarovi (amicissimi Berengario fuerant)“, prišli roku 921 do
Verony, kde „Berengar požiadal Maďarov, aby, ak ho majú radi (ut si se amarent), napadli jeho nepriateľov.“ Liutprandi Antapodosis
II 61-62. Liutprandi episcopi Cremonensis opera omnia, fecit G. H. Pertz, s. 63-64; MMFH I, s. 147; VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 64-65;
Magyarország története I/1, s. 654, 663-664.
92 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 27, rec. G. Waitz, s. 23; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 61, s. 119-131.
48
rová dohoda sa určite týkala aj Čiech. Ak v nasledujú- Deväť pokojných rokov Henrich dôkladne
com roku tiahol do Čiech bavorský vojvoda, kráľ Hen- využil. Staval hrady a pripravoval vojsko, s ktorým si
rich uznal Čechy za bavorské príslušenstvo. Česi, do- v rokoch 928 – 932 podmanil slovanské kmene za
nedávna spojenci, mali po 15 rokoch znova upad- Sálou a dolnou Labe. Maďari mier neporušili a Slo-
núť do závislosti na Bavorsku a prostredníctvom Ba- vanov vojensky nepodporili. Slovania sa bránili,
vorska aj na Henrichovej ríši, ku ktorej Arnulfovo Ba- napokon však Henrichovmu vojenskému náporu
vorsko od roku 921 už nepochybne patrilo. podľahli. 98 Keď roku 933 mier vypršal, Stodora-
Po Vratislavovej smrti prevzala vládu nia a ostatní Lutici, Glomači, Obodriti, Milčania
v Čechách v mene svojho nedospelého syna Václa- a Lužičania žili pod nadvládou saských mark-
va (*asi 907) kňažná Drahomíra, ktorá rozhodne grófov a s maďarskou pomocou už nepočítali.99
nesúhlasila s postavením Čiech, na akom sa do- Keď Maďari roku 933 vpadli do Saska a Durínska,
hodli dvaja najmocnejší muži v susednej ríši. Dra- pripomenuli Glomačom dávne priateľstvo („ab
homíra, odhodlaná klásť odpor Arnulfovi (a snáď antiquis opem petunt amicis“) a vyzvali ich, aby
i Henrichovi), dala 15. septembra 921 zavraždiť sa k nim znova pripojili a tiahli proti svojim pod-
kňažnú Ľudmilu, ktorá bola ochotná (i pod vply- maniteľom. Glomači, ktorí vedeli, že kráľ Henrich
vom archipresbytera Pavla, ktorý sa zdržiaval je na vojnu dobre pripravený, výzvu Maďarov od-
v jej blízkosti) podriadiť sa regensburským pod- mietli a na dôvažok im dali „pretlstého psa“. Opa-
mienkam93 a zmieriť sa tak so stratou českej ne- trnosť Glomačov bola namieste. V bitke pri Riade,
závislosti. Potom vyhnala bavorských kňazov, blízko Merseburgu, zvíťazil Henrich a zahynulo
ktorí vítali českú závislosť na Bavorsku. 94 Arnulf, 36-tisíc Maďarov. 100
ktorý roku 922 vytiahol do Čiech, 95 chcel obnoviť
taký pomer Čiech k Bavorsku (a tým aj k celej ríši, Obe maďarské víťazstvá, roku 906 nad Mo-
ku ktorej Bavorsko patrilo), aký platil v rokoch ravanmi a roku 907 nad Bavormi, úplne zmenili sta-
895 – 906. Podarilo sa mu to až roku 929, keď do ré pomery na strednom Dunaji a otvorili Nemecko
Čiech pritiahol spolu s Henrichom. 96 a s ním takmer celú západnú Európu maďarským
nájazdom. Súčasne s Maďarmi sa začali rozpínať
Maďari bez slovanských spojencov aj Sasi. Saská rozpínavosť narazila na odpor slo-
Roku 924 „Maďari znova prešli celým Sas- vanských susedov, Glomačov, Čechov a Stodora-
kom“, ktoré pustošili tentoraz bez niekdajších slo- nov, ktorí sa proti Sasom spojili s Maďarmi. Spo-
vanských spojencov. Sasom sa podarilo zajať „kto- jenectvo Čechov a Maďarov v rokoch 906 – 920,
rési z kniežat Uhrov (quendam ex principibus Un- v ktorom nemohli (vzhľadom na ich polohu) chý-
gariorum)“. Nemecký kráľ Henrich odmietol bohaté bať ani Morava a Nitriansko, a ku ktorému sa
výkupné, ktoré mu Maďari za svoje knieža ponúkali, roku 914 pridal aj bavorský vojvoda Arnulf, od-
a prepustil ho, až keď s ním uzavreli 9-ročný kláňalo maďarský záujem do ďalekého Saska.
mier.97 Maďari, výmenou za voľnú cestu k bohatej sas-
93 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 369-374.

94 Tamže, s. 369, 374.
95 PEKAŘ, J.: Svatý Václav. In: Svatováclavský sborník I. Praha 1934; s. 37-38; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 62, s. 131-
132; DRALLE, L.: Zu Vorgeschichte, s. 118-124; TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 374.
96 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 35, rec. G. Waitz, s. 29; NOVOTNÝ, V.: České dějiny I/1, s. 468; REINDEL, K.: Die bayerischen
Liutpoldinger, s. 148-150; FIALA, Z.: Dva kritické příspěvky ke starým dějinám českým. In: Sborník historický 9, 1962, s. 24-26.
97 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 32, rec. G. Waitz, s. 26. Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon I 15, curavit
W. Trillmich, Berlin 1960, s. 20-21.
98 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 35-36, rec. G. Waitz, s. 28-31. Annales Hildesheimenses ad a. 932, contulit cum
Codice Parisiensi G. Waitz, Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi, Hannoverae
1878, s. 20. Thietmari Chronicon I 10, 16, cur. W. Trillmich, s. 14-15, 20-21. Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawis-
chen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, herausgegeben von J. Herrmann. Berlin 1985,
s. 336-337.
99 Povstanie lutických Ratarov v roku 936, ku ktorému sa pridali Obodriti, a potom nové povstanie Obodritov, Stodoranov a Luticov v ro-
koch 939 – 940 nemali maďarskú podporu. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum II 4, 20-21, rec. G. Waitz, s. 39-40, 47-48; Die Slawen
in Deutschland, hrsg. J. Herrmann, s. 337-339.
100 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 38, rec. G. Waitz, s. 32-33; Liutprandi Antapodosis II 25-31. Liudprandi episcopi
Cremonensis opera omnia, fecit G. H. Pertz, s. 50-53.
49
Ján Steinhübel
kej koristi, celkom ochotne strpeli vojenskú prí- tvo, Maďari, ktorých prestala viazať spojenec-
tomnosť českého spojenca na nitrianskom úze- ká dohoda s Čechmi, najprv ovládli Nitriansko
mí. Dokiaľ boli Česi spojencami Maďarov, Ma- a potom (vo februári 921) mohli podniknúť menší
ďari na Nitriansko nesiahli. Hneď ako sa široké útok proti bývalému spojencovi, prepadnúť „Mo-
protisaské zoskupenie roku 920 rozpadlo a spo- ravu a Čechy“. V rokoch 924 a 933 Maďari tiahli do
lu s ním skončilo aj česko-maďarské spojenec- Saska znova, ale už bez slovanských spojencov.
Summary
Magyars, Slavs, Bavarians and Saxons in years 896 – 933

In the year 896, a portion of Magyars settled down ended. Because Moravia and the Nitra region were si-
in the Great Moravian valley of Tisza and became fe- tuated between the Czechs and their Magyar allies,
derates of the Moravians. In December, or possibly in on the route that the Magyars took in the years 906,
the end of November, of the year 900, however, the 908 and 915 marching against the belligerent Sa-
Moravian-Magyar alliance ended. The Magyars, who xony, they could not have been missing in the broad
have accepted other tribesmen from behind the Car- Slavic-Magyar alliance directed against the Saxons.
pathian Mountains, needed a new territory. That is Both Magyar victories in the year 906 over the Mo-
why they attacked the Moravians, who until that time ravians and on 4 July 907 over the Bavarians com-
inhabited valley of Tisza and safeguarded it for the pletely changed the old conditions on the Middle
Mojmír Empire. At the same time, they conquered the Danube and opened Germany and with it almost all of
north-eastern part of Transdanubia (between Rába, western Europe to Magyar raids. The alliance of the
Veszprém and Esztergom), which belonged to the Czechs and the Magyars, which also included Moravia
Great Moravia since the year 861. Bavarians and Mo- and the Nitra region, shifted the Magyar interest to
ravians had to leave all of their mutual disputes im- the far Saxony. The Magyars, in exchange for an open
mediately. In January 901, messengers of Mojmír route to the rich Saxon prey, quite willingly tolerated
II came to Regensburg where they concluded peace even the military presence of the Czech ally in the Ni-
and anti-Magyar alliance with the East Frankish King tra territory, which is mentioned by the later Hun-
Louis the Child. The Moravian-Bavarian peace and al- garian chroniclers and Hungarian Anonymus.
liance had to include also the Czechs, which since the In the year 914, also Arnulf, Duke of Bavaria, who
year 895 acknowledged dependence on Bavaria. They was constrained by Duke of Franconia and German
left their mutual hostility and not only the Bavarians king Conrad I, concluded alliance with the Magyars.
and the Moravians became allies, but also the Mora- Arnulf was the son-in-law and an ally of Berengar
vians and the Czechs, who renewed their old alliance I, King of Italy, who invited the Magyars against his
interrupted in the years 895 – 901. enemies already since the year 904. Formation of the
Concurrently with the Magyars, the Saxons also be- Italian-Bavarian-Magyar-Czech alliance was comple-
gan to expand, who in the spring of 906 assaulted ted in the year 915 by the mission of Verona Bishop
the Serbian Daleminci. When the Daleminci territo- Nother II, who came to Prague with Arnulf‘s and Be-
ry was being plundered by the Saxon army, the Ma- rengar‘s message.
gyars were right at that time winning over the Mo- When Henry the Fowler, Duke of Saxony, became the
ravians. The Mojmír State fell at the time demarcated king in 919, any attack against Saxony became an at-
by the Saxon-Daleminci war in the spring of 906 and tack against the whole empire. Those of the anti-Sa-
the devastating invasion of the Magyars into Saxony xon allies that bordered directly with Henry’s king-
in June 906. The Daleminci, who longed for reven- dom had to reevaluate their belligerent approach to-
ge, were quickly able to ally with the Magyars. The- wards the Saxons. That began to break the unity of
ir messengers searched for the Magyars in Moravia the whole anti-Saxon alliance. In the following year,
and concluded alliance with them. The anti-Saxon al- the dispute of Bavarian Duke Arnulf with King Hen-
lies were immediately joined also by the Czechs and ry fully broke out. When in the year 920 Henry as-
they opened a passage route through their territory saulted Regensburg, Bavarian Duke Arnulf defended
for the Magyars. By this, they ended their 11-year himself without his allies. The Czechs saw that Henry
long dependence on the Bavarians, who continued to was much more powerful than the year before when
be enemies of the Magyars. The anti-Saxon alliance he was only Duke of Saxony. Undoubtedly, they knew
was joined also by the Havolans. So the Magyars did that if Arnulf loses, they, as Arnulf‘s allies and long-
not stay in the devastated Moravia. They hurried into time enemies of the Saxons, would very quickly feel
Saxony, which they assaulted and plundered on 24 the growing military power of whole Henry’s king-
June 906. dom. Czech Prince Vratislav I probably wanted to
With ruin of the Moravian Mojmírs, the dynastic con- avoid an open clash with the powerful German king;
nection of the two principalities, Moravian and Nitra, therefore, he turned away from Arnulf and he did not
which formed the core of the Great Moravian state, give him support in the upcoming combat. When in
50
the decisive moment the Czechs jumped away from or in the Nitra region. When Lehel died only in the
their Bavarian ally, the Bavarian-Czech alliance was year 955, which was by early death in the best years
over. When they ended their hostility against the Sa- of his life, he was barely the ruler of the Nitra prin-
xons, who were the target of the Magyar or the Ma- cipality for 35 years already from its conquest by the
gyar-Slavic (and Magyar-Czech) raids, the Czech-Ma- Magyars, but he very likely inherited the Nitra prin-
gyar alliance was over as well. Both alliances tar- cipality after his father Tas. Just in the year 920, Le-
geted against the Saxons fell and consequently, the hel’s father Tas was able to become the first ruler of
whole anti-Saxon group fell as well. In the years 924 the Nitra principality of Magyar origin. To be able to
and 933, the Magyars marched into Saxony again, control the Nitra region, Princes Tas and Lehel did
but already without their Slavic allies. not have to occupy all of it with the Magyar warriors.
The Magyars, who since the year 920 ceased to be The northern parts of the Nitra region, where the Ma-
bound by the allied agreement with the Czechs, con- gyars did not penetrate, acknowledged supremacy of
quered the neighbouring Nitra region and also attac- the mentioned Hungarian princes even without this
ked Moravia and Bohemia. According to the Hunga- direct control because Tas and later Lehel had Nitra
rian chronicler Simon of Kéza, the Magyar chieftain in their power, to which all of the Nitra region long
Lehel and his warriors resided “in partibus Nittriae” before as well as long after belonged to.
51
52
O pôvode názvu Bratislavy
Matúš Kučera
„Bellum pessimum fuit ad Brezalauspurc.“ Krátka veta (akú letopisci v danej dobe po-
Tak znela krátka veta, ktorá nám oznamovala, že kru- užívali celkom obvykle) nesie v sebe oznámenie, že
tá bitka bola pri Bratislave, a že sa tak stalo v lete 4. v roku 907 sa udiala krutá či nešťastná bitka, a to pri
júla roku 907. Zapísal nám to neznámy klerik v niek- dnešnej Bratislave. O bitke sa dozvedáme aj z iných
torom zo starých bavorských kláštorov. Letopisy – prameňov. Vieme, že tu bojovali proti sebe vojská Ba-
pretože sa našli v Salzburgu – zvykneme nazývať ako vorov a vojská starých Maďarov. Do sporu sa akosi do-
Soľnohradské letopisy, a to tie „najväčšie“ – Annales stali dvaja bývalí spojenci, ktorí vzali Veľkomoravskú
Iuvavenses maximi. Vznikali niekedy od roku 829, pri- ríšu akoby do klieští a spoločnými silami sa pričiňo-
čom autor použil nejakú, dnes nezachovanú predlo- vali o jej zánik. Cisára Arnulfa a Bavorov už súčasníci
hu, ktorá začínala už rokom 725. Autor doviedol leto- kritizovali za spojenectvo s maďarskými kmeňovými
pisy až do roku 956, ale celý text o zložitých filiáciách zväzmi a oplakávali mnohých cirkevných a vysokých
sa nám nezachoval. Autor bol pritom vzdelaný a dob- činiteľov, ktorí v tejto bitke zahynuli.3 Nad lúpežnými
re poučený muž. K svojmu dielu použil tiež Fuldské prepadmi, ktoré starí Maďari konali v celom nastupu-
a Xantenské letopisy, ako aj Letopisy Maximiani. Bol júcom polstoročí – prakticky až do roku 955 – narie-
to súbor dobrých a overených bavorských písomnos- kala celá Európa.4 O živote okolo roku 1000, keď vte-
tí. Soľnohradské letopisy sme veľmi dlho nepoznali. dajší ľudia očakávali aj koniec sveta a hľadeli do ne-
Až šťastnou náhodou ich v roku 1921 objavil E. Kle- istej budúcnosti, písali mnohí vtedajší, ale aj dneš-
bel.1 Zachovali sa v Admondskom kódexe č. 718, kto- ní historici5 a tejto téme sa nebudeme venovať. Po-
rý bol zostavený v 15. storočí na základe starších ru- zornosť obrátime na jediné slovíčko z krátkej sprá-
kopisov pochádzajúcich z prvej polovice 12. storočia. vy – o názve mesta, ktoré sa volá Brezalauspurc. Teda
Pravosť letopisov bola veľmi rýchlo potvrdená a v ro- o mieste, kde sa oná bitka konala.
koch 1923 a 1924 ich v kritickom vydaní zverejnil H. Chceme poznať, ako toto miesto i mesto
Bresslau.2 Bol to aj prvý z vážnych nemeckých his- nazývali ľudia veľkomoravskej i poveľkomoravskej
torikov, ktorý nás upozornil, že meno mesta Breza- doby. Treba pritom vyzdvihnúť nielen starobylosť
lauspurc je v svojom základe meno slovanské. tohto názvu medzi mestami strednej Európy, ale aj
1 KLEBEL, E.: Eine neuaufgefundene Salzburger Geschichtsquelle. In: Mitteilungen der Gesselschaft für salzburger Landeskunde. LXI. Ve-
reinsjahr 1921, s. 33-41, s. 41-55 rozsiahly poznámkový aparát s kritickým výkladom. Klebel však názov Brezalauspurc považuje za ne-
mecký jazykový jav.
2 BRESSLAU, H.: Die ältere Salzburger Annalistik. Sitzbungsb. d. Prous. Akad. D. Wis. Phil-Hist. Kl. 1923, s. 51-53. Bresslau už upozorňuje,
že názov obsahuje slovanské osobné meno.
3 WOLFRAM, H.: Die Geburt Mitteleuropas. Geschichte Österreichs von seiner Entstehung 378 – 907. Wien 1987, s. 308.
4 KUČERA, M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava 1974, s. 47-59,
308-311. 351n; Magyarország története /I/1. Elözmények és Magyar történet 1241 – ig. Sz. SZÉKELY, Gy. – BARTHA, A., Budapest 1984,
s. 651 – 704. Celú kapitolu A kalandozások kora napísal Gy. Györffy, kde zhrnul názory zo svojich predchádzajúcich štúdií, ako aj prác ma-
ďarských historikov. Najmä Sz. de VAJAY: Der Eintritt des ungarischen Stämmebundes in die europäische Geschichte (862 – 933). Porov.
i HAVLÍK, L.: Mähren und die Ungarn am Ende des 9. und am Anfang des 10. Jahrhunderts. In: Baiern, Ungarn und Slawen in Donauraum.
Linz 1991, s. 105-120.
5 KUČERA, M.: Slovensko okolo roku 1000. Bratislava 2002. Veľký materiál priniesol zborník a katalóg k výstave Europas Mitte um
1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Her. WIECZOREK, A. – HINZ, H. – M. Band 1-2, III. – Katalog. Stuttgart 2000. Porov.
DUBY, G.: Rok tisíc. Preklad z francúzskeho vydania. Praha : Argo 2007.
53
Matúš Kučera
skutočnosť, že do 13. storočia kronikári a cestovate- mä jeho byrokratický aparát, ktorý je spravidla dob-
lia spomenuli a zapísali Brezalauspurc v najrôznejších rým nositeľom tradície. Dokiaľ fungovala byrokracia
podobách takmer 60 krát.6 Je to teda významný, na viedenská, boli sme spokojní so skomoleninou Pres-
strategickej križovatke európskych ciest položený sburg. Po nástupe budapeštianskej byrokracie sme
sídliskový objekt, ktorý poznali ľudia raného stre- prešli k názvu Pozsony.
doveku v celej Európe. Nie je potom vonkoncom ná- S prebúdzajúcim sa národným obrodením
hoda, že si Slováci vybrali Bratislavu za hlavné mesto Slovákov vstúpil do interpretácie názvu mesta za-
svojho národa a štátu a je dobre, že sa pri 1100. výro- kladateľ svetovej slavistiky Pavol Jozef Šafárik. Ten
čí názvu mesta, ale aj pri 15. výročí jestvovania Slo- vo svojej práci o slovanských starožitnostiach už
venskej republiky venujeme počiatkom i názvu nášho v roku 1837 píše: „Ve Slovácích město Brecisburg (to
hlavného mesta. Skladáme tak svoju profesionálnu jest) Bracislav, (čili) Brecislav, aneb Břetislav, nyní
daň nielen tým, ktorí sa k svojmu hlavnému mestu Prešpurek, léta 1042 u Herrmanna Contracta se při-
hlásia. pomíná.“9 P. J. Šafárik, hoci v tom čase poznal len
Tento prirodzený krok historika a intelektuá- jediný pôvodný prameň k názvu Bratislavy, zaviedol
la k svojmu okoliu si uvedomil aj V. Chaloupecký, keď mladých štúrovcov trochu na scestie pri názve nášho
nastúpil ako český profesor na novovzniknutú Uni- mesta. Pravda, nebol to jediný omyl, ktorý nám pri
verzitu Jána Amosa Komenského v Bratislave. Svo- výklade sídel dřevních Moravanů Šafárik zanechal. Aj
ju prvú štúdiu nazval K nějstarším dějinám Bratislavy. dnešný Devín presunul niekde k moravskému Vele-
Bola to pozoruhodná práca a v mnohom nestratila hradu a neuznal, že ide o veľkomoravský hrad, ktorý
svoju aktuálnosť ani dodnes. V tejto štúdii píše: „Sta- sa spomína už v roku 864 a je to hrad na sútoku Mo-
letí žila Bratislava pod příkrovem dvou jmen. Cizími ravy a Dunaja, pri Bratislave. Štúrovci však poslúchli
ústy skomolených, slovanských Pressburg a Požoň. svojho uznávaného učiteľa (okrem Devína) a Ľudovít
Až teprve novodobá svoboda pomohla starobylému už začal v svojich listoch nazývať mesto, v ktorom
rázu jejich původného jména opět k novému živo- učil a kde sa nachádzalo aj jeho lýceum, názvom Bře-
tu.“7 Napriek dobrému úmyslu sa predsa len V. Cha- tislava – neskôr Bratislava na Dunaji.
loupecký mýlil. Nejde o jeho vecné, vedecké výkla- Vedecký zápas o pomenovania, a prakticky
dy. Mýlil sa v tom, že žiadna sloboda, ani tá po roku o dejiny, starej Bratislavy sa len začal. Do vedeckej
1918, v ktorú on veril a mal na mysli, ani tá po roku polemiky vstúpila najmä jazykoveda. Vychádzala
1945, ani tá po roku 1969, či ktorom inom, ani jed- z názvu mesta, no súčasne proklamovala správne a
na neprispela k nejakému novému objasneniu ná- vecné poznanie, že mesto založili a pomenovali tí ľu-
zvu Bratislavy. A hoci aj prišli nespočetné nové ob- dia, ktorí v ňom žili. Je pravda, že okrem „samopo-
jasnenia a výklady názvu nášho hlavného mesta, Slo- menovania“ niekedy vystupuje aj pomenovanie od
váci sa často vzorne držia názvu Pressburg a Pozsony. susedov, od etnicky odlišného substrátu. Pri konkrét-
V Bratislave naďalej vydávame Pressburger Zeitung nych miestnych menách je to proces ojedinelý. On vy-
či Pozsonyi újság.8 Z čoho pramení taká animozita stupuje najmä pri veľkých, zovšeobecňujúcich etnic-
k dnešnému slovanskému názvu Bratislavy? Je jasné, kých celkoch, aké poznáme najmä z obdobia tvorenia
že už sa nemôžeme vrátiť k žiadnemu historickému sa politických štruktúr, menovite štátov. Nemecká
názvu nášho mesta. Nie je to vôbec potrebné. Prečo veda v takomto duchu proklamovala nemecký základ
však s takým húževnatým presvedčením chceme udr- Bratislavy, pričom sa snažila poukázať najmä na vte-
žiavať inojazyčnú skomoleninu názvu hlavného mes- dajší etnický obraz mesta, v ktorom v 19. storočí už
ta Slovenskej republiky? Jedno z vysvetlení, ktoré sa žila početná nemecká menšina. Nikto však vtedy ne-
ponúka, tkvie v tom, že sme nemali svoj štát a naj- poukázal na skutočnosť, že táto menšina prišla do
6 GOMBOS, A. F.: Catalogus fontium historiae hugaricae. Aevo ducum et regum ex stirpe Arpad desdentium ab anno Christi DCCC usque ad
annum MCCCI.T.I-III., Budapestini 1937, porov. Tomus IV., Index nomunum et rerum – sub voce.
7 CHALOUPECKÝ, V.: K najstarším dějinám Bratislavy. Sborník Filozofické fakulty univ. Komenského I., č. 2. Bratislava 1922.
8 S takýmto podtitulom vydáva magistrát mesta Bratislavy svoj týždenník nazvaný Bratislavské noviny. Vzniká tak dojem, ako by v ná-
rodnostnom zložení obyvateľstva mesta mala nemecká a maďarská národnosť nejaké výraznejšie zastúpenie, pri ktorom by bolo treba reš-
pektovať menšinové práva.
9 ŠAFÁRIK, P. J.: Slovanské starožitnosti. Praha 1837, s. 793.
54
mesta až v 13. storočí a vklinila sa medzi hradčanov len v tom, že sumarizovala aj novšie dostupné zápisy
patriacich pod právomoc Bratislavského hradu.10 Až mena mesta, ale objasnila cesty a podoby konsonan-
v roku 1291, teda veľmi neskoro, si dokázali vymôcť tického bavorského systému a jeho uplatňovania sa
na kráľovi práva, aké dovtedy v iných mestách po- v slovanskom jazykovom priestore, uplatnila sys-
žívali hospites – hostia.11 O maďarský charakter Bra- témové premeny v slovanských jazykoch, ale súčas-
tislavy, o jej počiatky sa začali hlásiť aj maďarskí his- ne hlbšie ukázala na jazykové substituovanie medzi
torici. Prevažovali však maďarskí filológovia, hoci maďarským jazykom a slovanskou podunajskou kul-
s hláskoslovným obrazom pomenovania Pozsony mali túrou. Popri poľských slavistoch14 tu najviac prinie-
viac starostí, ako bolo obvyklé. Ťažko sa totiž hľa- sol Ján Stanislav už preto, že neskúmal ojedinelý či
dal sémantický koreň názvu v akejkoľvek podobe ma- zvláštny jav pri mene Bratislavy, ale vo svojom roz-
ďarského jazyka.12 Vstup českých historikov a filoló- siahlom diele Slovenský juh v stredoveku (I – II) skú-
gov do objasnenia názvu starej Bratislavy nevniesol mal etymológiu celej sústavy miestnych mien, tak
prakticky nič nové. Jeho prínos bol len v tom, že po- ako sa nám ony zachovali v stredovekom pramennom
ukázali na neudržateľnosť nemeckých a maďarských materiáli.15 Tým položil vážnu bádateľskú základ-
výkladov a etymológií. Už v spomenutej práci došiel ňu pre všetkých svojich žiakov, ktorí sa rozhodli ísť
V. Chaloupecký k záveru, že mesto založil český pa- v jeho šľapajach.16
novník Břetislav, keď pomáhal nemeckému cisárovi Slavistika sa dnes už takmer dôsledne zhod-
v bojoch o Bratislavu ako jeho vazal.13 la na tom, že najstaršie zápisy nášho hlavného mesta
Nie je možné na tomto mieste spomenúť majú v sebe slovanský základ. Na širokom porovná-
množstvo mien, ktoré sa vymenili pri zápase o ne- vacom základe dokázala to, čo nám už dávnejšie uka-
mecký, maďarský, ale i český pôvod nášho hlavného zovali niektorí nemeckí bádatelia (napr. H. Bresslau,
mesta. S odstupom času ani nemožno nikoho viniť za E. Schwartz, R. Holtzmann a i.), že určujúcim prvkom
tento národnostný zápas o kultúrne dedičstvo. Slo- v názve je slovanské osobné meno Braslav, meno
vensko nemalo svoju vedeckú garnitúru, ktorá by za- niektorého člena veľmožskej rodiny. Slovenskí jazy-
siahla a ukázala, že všetci napospol obchádzajú oby- kovedci ukázali, že názov Bratislavy je z iného jazy-
vateľstvo, ktoré v tomto kraji i meste žilo od doby kového koreňa ako názov moravského mesta Břeclav,
svojho usadenia sa v strednej Európe a že aj toto oby- čím opravili názory V. Chaloupeckého i M. Weingarta.
vateľstvo by azda mohlo mať podiel na formovaní a Ukázali, že meno vyrastá zo slovenského jazykového
pomenovaní svojho okolia, svojho mesta. Až v medzi- základu a ide o tzv. zložené, kniežacie meno, ako to
vojnovom období sa začala európska slavistika vy- poznáme pri menách našich najstarších panovníkov,
jadrovať aj k názvu našej Bratislavy. Jej prínos je nie- akými sú Moj-mír, Rasti-slav, Sväto-pluk a pod. Meno
10 WENZEL, G.: Codex diplomaticus Arpadianus T. V., Pest 1864, p. 161. Keď v roku 1296 pred Bratislavskou kapitulou spisovali dohodu
šľachtici z Rače a mešťania Bratislavy, dokument to charakterizuje nasledovne: „(vymenovaní piati šľachtici) de Racha ab una parte,
tam civibus Posoniensis civitatis, quam hospitibus de Austria et Ungaria.“ Dohoda sa týka viníc, ktoré majú cives et hospites na vrchu
Schintperg vocato. V archeologických pozorovaniach nenachádzame žiaden doklad o bojoch so staromaďarskými kmeňmi. Slovenské oby-
vateľstvo tu žije nepretržite od príchodu Slovanov na stredný Dunaj.
11 Svedčí o tom celkový charakter mestského privilégia, ktorý sa vlastne vzťahuje len na tú časť obyvateľstva, ktorá sa radí k novoprišel-
com, k hospites. Pritom privilégium nedáva žiadne väčšie právomoci Nemcom, naopak Židia dostávajú rovnaké slobody ako ostatní oby-
vatelia mestskej komunity. To majú na Slovensku len Židia v Nitre (mestské privilégium z 1248). Tu sa odráža stará prax ich obchodovania
s otrokmi už z čias Veľkej Moravy. Privilégium hovorí aj o iných častiach mesta, ktoré podliehajú právomoci hradu a župana a teda patria
k starým častiam mestského charakteru. Samotné privilégium Ondreja III. z 2. decembra 1291 by si napriek prácam V. Jankoviča i H. Hu-
dákovej zaslúžilo novú pozornosť s prihliadnutím na nové archeologické nálezy v Bratislave.
12 Najviac pozornosti z maďarskej strany venoval tomuto problému J. MELICH: Pozsony, Bratiszlava. Magyar nyelv XV, 1919, s. 49-57 a ne-
skôr vydával svoje práce aj v nemeckom a francúzskom jazyku.
13 Výklady V. Chaloupeckého filologicky podporil známy jazykovedec M. WEINGART v práci: Bratislava – Pressburg – Posonium v časopise
Bratislava, roč. I, 1923, s. 811-829. Ani jeden z vyššie uvedených autorov však ešte nepoznal zápis zo Soľnohradských letopisov.
14 Poľskí bádatelia sa problému venovali v súvislosti s pomenovaním svojho mesta Poznań (spomína sa už v kronike Thietmara ab urbe
Posnani). O prácach a etymológii porov. stať S. Urbańczyka v: Słownik starozytnošči sł wiańskich, T.IV. s. 271n. Tam sú aj odvolania sa na
poľskú literatúru.
15 STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku, sv. II. Turčiansky Sv. Martin 1948, s. 76-85, 424-432; Ten istý: Bratislava-Prešporok-Pres-
sburg-Pozsony. In: Slovanská Bratislava I. Bratislava 1948, s. 22-26. K téme sa vrátil i v Dejinách Bratislavy v kapitole „Názvy Bratislavy“
(Bratislava 1982, s. 7-9).
16 KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava 2005, s. 72n; ŽIGO, P.: O pôvode názvu nášho hlav-
ného mesta. In: Naša Univerzita 2007, č. 1, s. 9. Pravda, niektoré etymológie a názory majú iné ako ich profesor, čo je normálne, aj dobré.
55
Matúš Kučera
nášho Braslava je taktiež zložené z dvoch častí: prvá Ukázalo sa, že prakticky takmer všetky staré nemecké
má základ v slovese brat (z praslovanského borti) mestá stoja na starom rímskom základe. Tým sa za-
s významom bojovať. Vraj aj v našej slovenčine sú čala rozleptávať dlho budovaná teória o tom, že ger-
doteraz podobné slová boriť sa – teda viesť zápas, mánsky svet bol nositeľom a on stojí pri počiatkoch
borba a pod. Druhá časť mena je z koreňa slav – sláviti, mestskosti v priestoroch celej strednej i východnej
vo význame šíriť dobrú povesť. A tak naši filológovia Európy. Padla tak téza „Nemci – nositelia mest-
uzatvárajú, že nášmu mládencovi, keď organizovali skosti“ aj u nás, ktorá bola historiografiou dlho ži-
jeho postrižiny a dostával svoje občianske meno,17 vená. Začala sa nová a vecná diskusia o pôvode a po-
starší rodu vyjadrovali nádej, že z neho bude muž, čiatkoch stredovekých miest v Európe. Vo Francúzsku
borec, bojovník s dobrou povesťou. Nuž vraj takýto je vzali na vedomie, že aj v slovanskom svete boli sta-
významový základ tohto starého slovanského knie- ré mestské aglomerácie. Prispeli k tomu najmä poľ-
žacieho mena, ktoré stojí v historickom názve nášho skí archeológovia, ktorí v rašeliniskách poľských se-
hlavného mesta. verných miest našli zachované „drevené mestá“ sta-
Ak sa z tohto zorného uhlu pozrieme na ná- rého, predkolonizačného obdobia. V samotnom Fran-
zov Brezalauspurc, tak ho treba filologicky rekon- cúzsku sa začala oprašovať teória belgického his-
štruovať tak, že meno Braslav dostane privlastňovací torika Henriho Pirenna o tom, že mestá vznikali pri
znak – v starej slovenčine jЬ – teda Braslav´jЬ (v sta- biskupských sídlach a v ich opevnených centrách, pre
rej nemčine rozšírené o privlastňovaciu koncovku ktoré sa zvykol používať latinský termín civitas. Nové
genitívu singuláru – -es) a už len koncovka –purc, či stimuly a periodizačné predely sa znova hľadali pri
–burg, čo je prekladom starého všeslovanského grad. zániku východného obchodu na európskej pevnine.
Vo voľnejšom preklade by sme teda mohli povedať, že Mnohé nové javy a názory zhrňovala usilovná histo-
ide o hrad patriaci Braslavovi. Ján Stanislav ešte pri- rička miest Edita Ennen. Jej názory vyvolali nesúhlas
pomína, aby sme sa nedali mýliť hláskou e hneď za v nemeckom vedeckom prostredí. Nastúpila organi-
počiatočným B – Breslav. V skutočnosti v stredoslo- zovaná diskusia nemeckých historikov – povestné ko-
venskom konsonantickom systéme by sme tu mali na- lokviá v Kostnici, ktoré sumarizovali názory a pred-
písať ä – teda Bräslav´jЬ grad. Ak Nemec počul takú- kladali ich v naprogramovaných zborníkoch, prí-
to výslovnosť, tak celkom logicky zapísal Breslav.18 značne nazvaných Vorträge und Forschungen. Mnoho
Na prvý pohľad vyzerá takýto výklad mena z týchto názorov premien som predložil slovenskému
nášho hlavného mesta celkom prijateľne. Najmä jeho čitateľovi19 a na tomto mieste sa tým netreba hlbšie
prvá časť. Osobné slovanské meno má mnoho ana- zaoberať. Bola to prípravná stať pre napísanie textu
lógií v ostatnom slovanskom svete a výklad tu nemá o vzniku miest na Slovensku pre druhý diel práce Slo-
chýb. Tvrdenie, že nemecký zapisovateľ slovanské vensko po páde Veľkej Moravy, ktorý už nikdy nedostal
grad preložil a zapísal ako purc či burg je číročistá fi- priestor na jeho finalizáciu.
lologická sentencia. V celej Európe nemáme jediný V súvislosti s našou témou boli produktívne
doklad, kde by sa už v 8. – 9. storočí používali také- najmä názory W. Schlesingera, ktoré adresoval ná-
to prekladateľské praktiky. Na objasnenie tejto časti zorom E. Ennenovej a neskôr i predložil v dnes už kla-
nášho najstaršieho názvu pre Bratislavu treba odísť sickej práci Burg und Stadt.20 Už historici antického
z filologického poľa a prejsť k historickému bádaniu. sveta dobre rozpoznali obranný systém rímskeho im-
Druhá svetová vojna sa stala predelom aj péria. Na hranici ríše postavili obrannú líniu, známy
v nazeraní na otázky pôvodu stredovekých miest. Limes Romanus, ktorý bol zaistený nielen vojenskými
Zbombardovanie starých historických jadier najmä tábormi s plne vybavenými podmienkami na život po-
v nemeckých mestách otvorilo priestor na nový, do- četného vojska. Medzi jednotlivými veľkými tábor-
vtedy nemožný archeologický prieskum a výskum. mi postavili obranné veže s rozlohou 4 x 4 alebo až
17 O postrižinách ako akte, ktorým sa dieťa stávalo plnoprávnym členom rodiny a končilo svoje obdobie detstva porov: Słownik starozytnošči
słowianskich. Tom IV., s. 249-250.
18 Filologické výklady porov.: STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku II, s. 76n; tam je aj prehľad obsiahlej maďarskej i nemeckej filolo-
gickej literatúry.
19 KUČERA, M.: Genéza miest na Slovensku. In: Archaeologia historica 3, 1978, s. 147-174.
20 Štúdie i polemiky ku vzniku stredovekého mesta v Európe sú znova vydané v súbore: SCHLESINGER, W.: Beiträge zur deutschen Verfas-
sungsgeschichte des Mittelalters. Band II. Städte und Territorien. Göttingen 1963, Štúdia Burg und Stadt na s. 92-147. Citujem z tohto vy-
dania.
56
6 x 6 m, nezriedka až 20 x 20 m. Veže boli murova- ujímavý, že ho môžeme dobre sledovať v prameňoch

né, niekde len drevené, jedno až dvojposchodové. Na už od 6. storočia. Takto vznikali kupecké empórie aj
hornú strážnu plošinu – rozhľadňu sa vystupovalo pri iných mestách a s nimi aj ich nové názvy, ktoré
po rebríku. Ako vyzerali tieto veže vieme preto, lebo často pretrvali až do súčasnosti. Možno tu spomenúť
sa nám zachovali napríklad na Hadriánovom stĺpe a Magdeburg, Würzburg, Merseburg, Hamburg, Ausburg,
rekonštruujú ich aj archeológovia pri svojich výsku- Regensburg, Bitburg, Ladenburg, Salzburg, Günsburg
moch.21 Čo je však pozoruhodné, už niekedy od 2. a pod. Vidno, že produktivita tohto pomenovacieho
storočia nazývajú Rimania tieto veže burg, v latinizo- postupu bola neobyčajne rýchla. Postupom času sa
vanej podobe burgus alebo burgum. Názov nemá svoj mení aj obsah samotného slova burgus. Presne to vy-
pôvod v latinskom jazyku. Vypožičali si ho od Ger- stihol kronikár Liudprand z Cremony, keď okolo roku
mánov, najskôr azda už od Gótov. Názov pre strážne 950 – 951 nám vysvetľuje, čo je v jeho dobe burgus:
veže – burgy a burgusy používali Rimania nielen v ne- congragatio domorum, quae muro non clauditur.24 Je
meckom regióne Limes Romanus, ale všade, kde takéto to teda už „zoskupenie domov, ktoré nie je ohrade-
obranné zariadenia stavali. A tak burgusy nachádzame né múrmi“, a teda miesto sústredených kupcov a tr-
aj na území Talianska, Francúzska, Španielska, ale aj hovníkov. Burgus už nie je len osamelá strážna veža,
v Anglicku a dokonca až v Afrike.22 už to nie je ani dedina, je to zoskupenie kupeckých
S ohromnou produktivitou sa tento termín domov a k tomu obvyklý trh so všetkým, čo k tomu
šíril v dobe od 2. do 5. storočia, kedy sa stavali nové patrí. Niekedy je to len priestor pri kostole, aby ob-
hraničné obranné zariadenia, alebo sa prebudovávali chody boli „spravodlivé a požehnané“. Inokedy je to
či spevňovali. Pritom všade tam, kde takýto burgus veľká miestnosť – tržnica, v ktorej sa vykladajú to-
stál na významnom mieste, napríklad sa tu križovali vary určené na obchodovanie, alebo miesto, kde sa
obchodné cesty či bol dobrý brod cez rieku, kde bolo preberajú tovary podliehajúce colným poplatkom. Sú
možné vybudovať dobrý riečny prístav a pod., vša- tu aj izby, kde sú sústredení otroci, určení na predaj
de tam si obchodníci stavali svoje domy, otvárali ve- – lebo to je chúlostivý a veľmi drahý tovar. Pojem bur-
rejné trhoviská, vznikali mýtne stanice, na ktorých gus, burgum v jednej chvíli obsiahlo všetko to, čo sa
sa vyberalo clo alebo poplatok za prechod cez most. v rôznych jazykových pomenovaniach nazývalo em-
Na takýchto exponovaných miestach sa k menu burg porium, colonia, portus, alebo na severe Európy vi-
pripájalo dodatočné či upresňujúce označenie. Niek- cus. Obyvatelia tohto nového útvaru burges quam ci-
de stačilo označenie burgus vel commertium, alebo ves, negotiatores vel mercatores – to všetko sú noví
sa pridáva iné označenie. Pomenovací proces ide do- obyvatelia burgusov, ktorí tu vytvárajú aj nové, spra-
konca takým smerom, že sa opúšťa staré označenie vidla slobodné vzťahy. Tie ako jediné v danej dobe
takéhoto trhového miesta, ktoré dovtedy na svoje pomáhajú k slobode a k prosperite obchodu a nových
mapy zakresľovali Rimania, ale vzniká celkom nový trhových vzťahov. Zo sídliskového hľadiska naše bur-
miestny názov s menom burg, burgus. gusy dobre charakterizuje dobový intelektuál a vzde-
Povedzme si aspoň jeden príznačný príklad: lanec Izidor zo Sevilly: „Vici et castella et pagi sunt,
až do 6. storočia sa pre dnešný Štrasburg používal quae nulla dignitate civitatis honorantur, sed a vul-
rímsky názov Argentoratum. Keďže mesto ležalo na gari hominum conventu incoluntur, et propter per-
križovatke veľkých obchodných ciest, jeho meno vitatem seu maiori civitati attribuuntur.“ Izidor nám
sa pomaly menilo na Stradeburgum – teda burgum, tu oznamuje, že burgusy, alebo iné zárodočné cen-
kupecké sídlo, ktoré sa sformovalo pri starej hor- trá našich miest, ak sa aj nazývajú vicus, castellum a
nej ceste (strata superior).23 Štrasburg je preto za- podobne, obývajú obyčajní ľudia, ktorí nedosahujú
21 Literatúra od čias vydania práce: ONDROUCH, V.: Limes Romanus na Slovensku (Bratislava 1938) je rozsiahla. Zhrňujúci pohľad na dobu
podal KOLNÍK, T. v práci: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1986, s. 50-61, literatúra na s. 75-81. Porov. tiež Limes Romanus Konferenz. Nitra
– Bratislava 1959, ako aj konštituovanie týchto tematických konferencií v Rakúsku a v Maďarsku. O problematike a o výsledkoch doterajšieho
bádania porov.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Zost. T. Štefanovičová. Bratislava 1993, porov. s. 210-275.
22 SCHLESINGER, W.: Burg u. Stadt, s. 97n.
23 Kronikár Gregor z Tours na dvoch miestach zachytáva túto premenu mena: „ad Argentoratensem urbem, quam nunc Stradeburgum
vocant“; alebo: „infra terminum urbis quem Strateburgum vocant“. (Monumenta Germaniae Historica – Scriptores rerum Merovingicarum I.
2. vyd., s. 513, 457).
24 SCHLESINGER, W.: c. d., s. 97n.
57
Matúš Kučera
hodností vysokých miest a mešťanov a pre svoje níz- len na západnom Slovensku, ale aj v priľahlých ob-
ke či „malé“ postavenie sú poplatní mestám i hra- lastiach dnešného Maďarska a Rakúska. Archeológo-
dom. Izidor tak naznačuje, že kupecké centrá bu- via cez analýzy typologických štruktúr v materiálnej
dované na voľnej, neopevnenej zemi platili za svoju kultúre dobre vypozorovali, že táto oblasť ako pri-
ochranu zámožným vládcom, mešťanom.25 rodzený región sa formuje už hlboko v predchádzajú-
Na niekoľkých vybraných príkladoch z ra- cej dobe, isto už v dobe starého laténu. Pramene pre
nostredovekej Európy sme si ukázali, ako sa posúval územie Bratislavy v čase, keď v nej žila a formovala sa
význam pojmu burgus od strážnej veže ku kupeckej keltská civilizácia, zatiaľ nie sú dostačujúce. Sú naj-
kolónii. Táto premena prebiehala aj u nás, v Panónii. mä roztratené po celom areáli starého mesta a ťažko
Hovorí o tom jeden nápis: „nunc burgum, cui nomen sa „kreslí“ obraz mesta. Dobre sa rysuje akropola, ale
Commercium, qua causa et factus est, a fundamen- menej už vlastné výrobné, ale aj obchodné centrá.
tis construxit“.26 Nič nám teda neprekáža, aby sme Najmä okolie prechodu – brodu cez Dunaj nám ešte
mohli prikročiť aj k druhej časti názvu nášho mes- nedáva dosť dobrý obraz o zárodkoch mestskej sídel-
ta Brezalauspurc. Koncovku mena mesta, ktoré patrí nej štruktúry.30 Domnievam sa, že nie celkom pozná-
Braslavovi a podľa neho je aj pomenované, netreba me aj hydrologické pomery nespútaného Dunaja. Pri-
vysvetľovať ako preklad do nemčiny, čo činia naši fi- tom v mnohom určoval stabilitu a realitu stavebných
lológovia. Ide jednoducho o názov burgus, ktorý štruktúr. V každom prípade už z toho, čo dnes po-
v danom prípade už istotne nie je strážnou murova- známe, predstavovala Bratislava v keltskej dobe nie-
nou vežou, kde si koná svoju službu niekoľko vojakov, len politické, ale aj hospodársko-mocenské centrum.
ale ide o skutočné commercium – teda kupecké mies- Dobre rozvinutá keltská spoločnosť rýchlo pochopila
to.27 neopakovateľnosť a vážnosť tohto priestoru na kri-
Takáto kupecká empória, pre ktorú sme zvyk- žovatke veľkých európskych magistrál i prechodu cez
li používať aj novoveký latinský termín oppidum, európsku veľrieku na jej strednom toku. Ako si mesto
vznikala zrejme už v dobe, keď sa v Bratislave usa- Kelti pomenovali? Ak dobre čítame rozprávanie G. I.
dili Kelti.28 Tí ako prví v našom priestore pochopili je- Caesara o Keltoch a ich živote, isto nezostala bez po-
dinečnosť a strategickosť miesta, ktoré sa tu rozkla- menovania. Možno jej dal meno knieža Biatec, ktorý
dalo. Veď takmer každý človek, ktorý sa vybral pozdĺž si podľa vzoru antických kráľov nechal na mincu vy-
dunajskej magistrály, ale aj každý, kde chcel z južnej raziť svoje meno. V tvrdých dácko-bójskych vojnách,
Európy – menovite z Jadranu a zo stredomorskej ob- ktoré neobišli ani tento kraj, meno nenašlo dobrého
lasti prejsť na sever, nemal veľa iných možností ako nositeľa, ktorý by ho odovzdal nastupujúcim civilizá-
prejsť cez Bratislavu. Nakoniec vážny dôvod na to, aby ciám. Zrejme ho nepoznali ani nastupujúci Rimania.
sme tu už našli a situovali kupecké trhové jadro, po- Maďarský slavista János Melich prehlásil,
tvrdzujú nálezy a aj emisia drobných keltských mincí. keď sa zapojil do diskusie o mene Bratislavy, že rím-
Ináč si jej existenciu ani veľmi nemôžeme zdôvodniť. ska Bratislava je rozprávka.31 Dnes už podobné bá-
Funkciu mince ako symbol nezávislosti a suverenity joslovie máme za sebou. Zlom letopočtu zastihol celé
mocenského centra prezentujú najmä väčšie a ťažké územie Slovenska a priniesol veľa zmien. Zo severu sa
mince.29 Drobná minca slúži malému každodennému tlačia Germáni, z juhu preniká moc rímskeho impéria.
obchodu. Bratislavský obchodný uzol tu bol stredom Dosť nejasné sa javia v tomto období vojen a nepoko-
veľkého sídliskového priestoru rozkladajúceho sa nie- jov osudy územia Bratislavy. Je pravda, že pristupu-
25 Aj v privilégiu pre Bratislavčanov z r. 1291 je otázka platieb daní, poplatkov za prístavy, mosty a pod. jednou z najvážnejších častí výsad.
Nakoniec práve otázka platenia za usadlosti a iné poplatky sa stala podnetom na to, že listina bola v 14. storočí sfalšovaná, a tak vošla v mes-
te do praxe.
26 SCHLESINGER, W.: c. d., s. 124n.
27 Doboví autori zdôrazňujú domy, ktoré sú v takýchto kupeckých osadách postavené (habitacula constituta burgos vulgo vocant; secretum
habitaculum, quod burgum appelabatur... inde tiež congregatio domorum. Takéto vyjadrenia dávajú aj pre Bratislavu predstavu o najstarších
kupeckých, tzv. vežových domoch, ktoré sú zrejme stavebným importom z mediteránnej oblasti).
28 Termín oppidum použil G. I. Caesar pri opise Galie, keď chcel označiť osady neagrárneho charakteru.
29 KOLNÍKOVÁ, E.: Keltské mince na Slovensku. Bratislava 1978. Pre vlastný sídliskový priestor Bratislavy porov. Najstaršie dejiny Bratislavy,
c. d. s. 180n. – Mladšia doba železná – kapitola Mince.
30 Nové poznatky môže priniesť archeologický výskum v podhradí, v oblasti brodu a prístaviska.
31 MELICH, J.: Pozsony, Bratislava. In: Magyar nyelv XV., 1919, s. 49.
58
jú k nášmu poznaniu písomné správy, ktoré doniesli movala okolo prístavu a brodu, sa jednoducho za-
gramotní Rimania a ich historici. Územie Slovenska čala nazývať burgus. Tento názov – ako si ukážeme,
sa nepochybne rozpadá na svojské kultúrne okruhy. si odovzdávali obyvatelia rôznych dôb a etník prak-
A Rimania, hoci aj budujú Vanniovo kráľovstvo ako ticky až do 13. storočia, kedy ho ešte nachádzame
nárazníkovú moc, ktorá mala zamedziť germánskemu v pápežskej listine, pravda podľa pomenovania
tlaku z východu či severozápadu, nedarí sa mu paci- miestnych ľudí.34
fikovať strategický priestor stredného Dunaja. Pos- Burgus, ležiaci na križovatke európskych ma-
tupom času sami musia, niekedy od 2. storočia n. l., gistrál a pri dobrom brode cez Dunaj, zažíval veľkú
prikročiť k budovaniu obrannej línie svojho štátu na dobu vzostupu. Usadzovali sa tu vojenskí vyslúžilci,
severe impéria. Vzniká povestný Limes Romanus s ce- obchodníci, markytáni a iní ľudia z tylu rímskej ar-
lým premysleným fortifikačným systémom. Prebra- mády. Nie je vylúčené, že Rimania postavili v mies-
li skúsenosti a keltské poznanie. Na základoch starej tach dnešnej Vodnej veže aj most na prepravu cez Du-
keltskej osady vybudovali komplexný objekt Carnun- naj.35 Zatiaľ nie je jasné datovanie základov tejto bu-
tum, ktorý akoby symbolizoval stred strednej Európy. dovy, ktorá tu pretrvala hlboko do stredoveku. Re-
Moc Ríma tu zabezpečovala XIV. légia, ktorá vydržala gulovanie Dunaja nám zas vzalo nádej, že ešte nie-
v objekte – meste až do jeho konca. Carnuntum nav- kedy môžeme objaviť zbytky takéhoto mosta. Celý
štívili mnohí rímski cisári – Domicián, Hadrián, Sep- môj predpoklad vychádza z toho, že takéto mos-
timus Severus, ktorý tu bol dokonca prehlásený za city budovali rímski stavitelia na mnohých miestach a
sára. Municipium Carnuntum bolo prehlásené na co- niektoré z nich sa nám zachovali až doteraz. Je prav-
loniu a v čase jeho rozkvetu tu vraj žilo okolo 40 000 da, že v Carnunte bola umiestnená aj dunajská flo-
obyvateľov rôznych etník. V čase, keď sa cisár Va- tila. Jej využitie je však jednostrannejšie – vojenské.
lentinianus I. (364 – 375 n. l.) pripravoval na vojnu Most bol použiteľný pre všetkých a v každej ročnej
proti Kvádom a Sarmatom, historik Ammianus Mar- dobe. Rimania v priestore burgu nadviazali na zbytky
celinus informuje, že Carnuntum je už rozpadnuté. keltského obyvateľstva. Dávam za pravdu tým arche-
Život sa presúva sčasti smerom na Viedeň (po dnešný ológom, ktorí takúto kontinuitu predpokladajú. Ani
Schwechat) a sčasti smeruje priamo do dnešnej Bra- vojny s Burebistom, ktoré neskôr nastúpili, ani veľké
tislavskej brány a do priestorov dnešného mesta.32 sídliskové turbulencie, ktoré priniesli markomanské
Silná bola najmä stavebná aktivita Rimanov v celom vojny, nemohli vyničiť všetko obyvateľstvo do kore-
okolí Bratislavy. Dnes už vieme, že na pravej strane ňa. Skúsenosti a remeselné zdatnosti zdomácneného
postavili vojenský tábor a civilné mesto, ale obsadili keltského obyvateľstva využívali aj novoprišlí Ger-
aj ľavú stranu Dunaja a začlenili ju do správy svojej máni. Historický vývoj v mnohých dobách a na mno-
provincie nazvanej Pannonia. Mesto na pravej strane hých miestach ukázal, že spoločnosť si aj pri veľkých
Dunaja nazvali Gerulata,33 ľavá strana, ktorá sa sfor- etnických a mocenských premenách odovzdáva ako
32 O výstavbe Carnunta, ako najvýznamnejšieho tábora a neskoršieho rímskeho mesta, zrejme rozhodlo viacero faktorov. Jedným z nich bola
sieť pevných ciest, ktorá tu zostala po Keltoch. Naznačil to už F. ERTL v práci Topographia Norici. Die römischen Siedlungen, Strassen und Kas-
telle in Ostalpenraum. Kremsmünster 1965. Močaristý kraj pri Bratislave, kde sa tok Dunaja lámal a rozlieval do niekoľkých ramien, už ne-
dával také optimálne podmienky na plánovaný rozvoj pre väčšiu komunitu. Ako ukázal ďalší vývoj Carnunta, predsa sa len život odtiaľ po-
sunul a to na západ (Viedeň), ale i na východ (Bratislava), kde pokračoval čulý rozvoj hospodárskeho a sociálneho rozvoja v nasledujúcich
storočiach. Rozvoj obchodu (vrátane surovín) zohral rozhodujúcu úlohu. Porov. inštruktívny výklad: WIELOWIEJSKI, J.: Badania nad dro-
gami w rzymskich prowincjach naddunajskich w ostatnim dziesięcioleciu (1962 – 1972). In: Kwartalnik Historii Kultury Materialnej XII, 1974,
nr. 2, s. 243-253.
33 PICHLEROVÁ, M.: Gerulata – Rusovce. Rímske pohrebisko II. Bratislava 1981. Tá istá: Gerulata und seine Rolle im Bratislavaer Tor. In:
Archeologické rozhledy 38, 1986, s. 435-445; DEKAN, J.: Stadt und Aufgaben der Limesforschung in der Slowakei. In: Limes Romanus Kon-
ferenz Nitra – Bratislava 1959, s. 15-25.
34 Ide o listinu pápeža Honoria III. vydanú v Lateráne 20. apríla 1221. Pápež dáva súhlas, aby sa uskutočnila prosba bratislavských ka-
nonikov a prenieslo sa sídlo kapituly z hradu do podhradia, do tvoriaceho sa mesta. „Ut in burgum eiusdem castri eam liceret de nostra per-
missioni transferri.“ MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, T. I. Bratislavae 1971, p. 190, nr. 249. Doklad je výrazným
svedectvom toho, že názov burgus je ešte stále živý a používaný. Pápežský súhlas je odpoveďou na žiadosť kanonikov, ktorí mali problémy
s vykonávaním spoločných modlitieb (horae). Starobylý doklad na povolenie preniesť kapitulu z hradu do mesta vydal ostrihomskému ar-
cibiskupovi už pápež Inocent III. 24. apríla 1204 ut preposituram ipsam extra munitionem construere. CDSl I., p. 104-105, nr. 125. Názov pre
Bratislavu sa tu už objavuje v jej druhej podobe ako prepositura Posoniensi. K tomu porov. ďalej.
35 Dobre poznáme napríklad rímsky most na rieke Enn, ako aj jeho stavebnú techniku (CÜPPERS, H.: Eine römische Strassenbrücke über die
Enns. In: Bonner Jahrbücher CLXV, 1965, s. 97-104.). Rovnako známe sú mosty na Dunaji južne od nás (MACREA, M.: Viata in Dacia Romana.
Bukuresti 1969, s. 149-158.).
59
Matúš Kučera
civilizačný a štafetový kolík svoje skúsenosti a dob- a razanciu obsadzovania Bratislavskej brány, dobre
rodenia, ktoré územie – kraj prináša. Tak to velí zá- dosvedčuje pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ktoré,
kladný zákon života, pud sebazáchovy. Dochádza tak čo do rozsahu či veľkosti, nemá obdobu v celej stre-
k stmeľovaniu cudzích prvkov s vlastnými – domácimi dodunajskej oblasti.37 Práve mohutnosť, ale aj počet-
a k ich pretavovaniu vo vlastnú kultúru. nosť slovanského obyvateľstva na tomto neveľkom a
Už sme spomenuli, že Rimania v bratislav- husto osídlenom priestore ma viedla k tomu, že som
skom priestore obsadili oba brehy Dunaja. Ináč by do priestoru Bratislavskej brány položil kryštalizačné
sme si nevedeli dobre vysvetliť veľkú stavebnú čin- jadro Samovej ríše. Tu niekde, na limitnej čiare, som
nosť na širokom priestore okolo dnešnej Bratislavy. hľadal aj legendárny Vogastisburg,38 tak úporne sle-
Kde presne stáli strážne veže, ktoré dali pomenova- dovaný mnohými slovanskými i neslovanskými histo-
nie burgus a koľko ich bolo, to môžu riešiť len arche- riografiami. Už vtedy som vychádzal z predpokladu,
ológovia. Niektorí sa domnievajú, že meno sa nám že v názve sú zakódované dve pozoruhodné slová:
zachovalo pri murovanej stavbe na pravom brehu gast – z latinského hosť, cudzinec, kupec a burg – teda
Dunaja, kde po úpadku Gerulaty postavili veľkú mu- náš pojem burgus, burgum. Potom by sme mali hľadať
rovanú strážnu vežu – burgus, a to v dnešnej polohe miesto veľkého víťazstva Samovho vojska nad Dago-
Bergl, v rusoveckom chotári. Neskorší vývoj nám však bertovým vojskom na dunajskej magistrále, kadiaľ
ukazuje, že termín burgus sa zachoval pre ľavobrež- prichádzali všetky stredoveké vojská zo západnej Eu-
nú časť Bratislavy, pre oblasť starého mesta, pre síd- rópy, a to pri mieste, ktoré je známe ako Burgus hostí
lisko urbánneho charakteru v podhradí. Pre túto časť – kupcov. Tak nášho Fredegara zrejme informovali tí,
by skôr prislúchal onen významový posun bergus vel čo sa z boja vrátili, alebo skôr kupci, ktorí k nám cho-
commercium. Budúcnosť a novšie výskumy iste upres- dili a vozili zbrane a zrejme mu aj vyrozprávali celé
nia aj túto otázku. Tak ako veda prekonala názor, že deje a peripetie Slovanov a ich susedov – Avarov. Pre-
Rimania v Bratislave „sú len rozprávkou“, prekoná i to stále očakávam, že niekde v priestore Bratislavskej
naše dnešné nejasnosti. brány, či priamo v širokom priestore mesta, bude raz
Slovania, naši predkovia, ktorí sa ako sú- stáť mladý archeológ nad hrobom legendárneho
časť veľkého sťahovania národov prihnali do Karpat- Sama.
skej kotliny, nenechali neobsadený ani priestor Bra- Anonymný burgus v Bratislave dostal svoje
tislavskej brány. Dlho ich archeologický výskum ne- nové pomenovanie niekedy koncom 8. a začiatku 9.
vedel zreteľne preukázať. Dnes vieme, že sa usídľo- storočia, keď sa na hradnom kopci sformovalo cent-
vali takmer priamo do neskororímskeho podložia. A rum kmeňového či nadkmeňového spoločenstva. Von-
hoci nález slovanskej polozemnice je na netypickej kajším prejavom tejto zmeny bolo budovanie opev-
severovýchodnej časti dnešného mestského priesto- neného hradiska s mimoriadne dobre stavanými val-
ru, v Bratislave – Dúbravke, bol nesmierne vážny.36 mi, ale aj s budovami pre knieža, jeho družinu, dvor a
Vysvetľoval nám zrejme aj to, prečo Longobardi, sluhov i otrokov.39 Muž, ktorého posadili na kniežací
ktorí z dnešnej Moravy prechádzali do panónskej ob- stolec sa volal Braslav. Veľa správ nám o ňom dobové
lasti, obišli bratislavský priestor. Zrejme ho už mali pramene nezachovali. Jeho meno však bolo obvyk-
Slovania dobre obsadený. Ich početnosť, ale aj silu lé u mnohých Slovanov,40 a tak niet najmenšej prí-
36 HROMADA, J. – KOLNÍK, T.: Sídliskové objekty s keramiku pražského typu v Bratislave – Dúbravke. In: Slovenská Archeológia 39, 1991,
s. 257n.
37 EISNER, J.: Devínska Nová Ves. Bratislava 1952.
38 KUČERA, M.: Typológia včasnostredovekého štátu na strednom Dunaji. In: Československý časopis historický, 27, 1979, s. 856-883.
Otázku som nastolil už v roku 1974 v práci: KUČERA, M.: Problémy vzniku vývoja feudalizmu na Slovensku. In: Historický časopis, 22, 1974,
s. 541-565, porov. najmä s. 554 n. K funkcii a lokalizácii Samovej ríše porov. tiež: KUČERA, M.: Veľká Morava a slovenské dejiny. In: Velká
Morava a počátky československé státnosti. Red. J. Poulík a B. Chropovský. Praha – Bratislava 1985, s. 245-272. O mieste Samovej ríše
v kontexte slovenských dejín podrobnejšie: KUČERA, M.: Postavy veľkomoravskej histórie. Martin 1986, 2. vyd. 1991, 3. vyd. 2005.
39 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975.
40 Najznámejšie je chorvátske knieža Braslav (okolo 880 – 897) ako správca chorvátskej Panónie – s titulom dux. Bol vazalom Franskej ríše.
Hold skladal Karolovi III. Tučnému v Tullne v roku 884. Nemcom pomáhal v boji proti veľkomoravskému Svätoplukovi, ale neskôr aj v boji pro-
ti Maďarom. Za to dostal od cisára Arnulfa do správy dolnú Panóniu s Blatnohradom, ako pozostatok po Pribinovi a jeho synovi Koceľovi. Sta-
lo sa tak v roku 896. Jeho žena sa nazývala Ventescela a Braslav je spolu s ňou dvakrát zapísaný v Cividalskom evanjeliári. Už V. Chaloupecký
správne usúdil, že tohto muža nemožno žiadnym spôsobom spájať s dejinami Bratislavy, ako sa o to niektorí usilovali. O chorvátskom Bra-
slavovi podrobnejšie KLAIČ, N.: Povijest Hrvata u ranom srednjem vijeku. Zagreb 1971, s. 250-251. O osobe chorvátskeho Braslava tiež: KU-
ČERA, M.: Postavy..., s. 171, 178, 179, 185, 198.
60
činy, aby sme ho nezaradili do panteónu starých slo- terizovali formujúcu sa kupeckú osadu, ktorá sa
vanských veľmožov. Bol to muž prezieravý a pochopil tu kreovala už dávno pred príchodom našich pred-
silu i budúcnosť kresťanstva pri stavbe nového eu- kov. K tomuto burgusu pridali meno kniežaťa,
rópskeho sveta. Na hradnej vyvýšenine, vnútri hrad- ktorý vo vypätých politických osudoch vládol na
ského opevnenia, postavil kostol. Bola to nie drobná opevnenom hrade, ale bral pod ochranné krídla
stavba dedinského štýlu, aké budovali prví misionári aj kupeckú kolóniu, ktorá tu žila svojím životom.
ešte pred príchodom Byzantíncov Konštantína a Me- Kniežaťu odvádzala ako protislužbu za ochranu
toda. Bol to kostol mohutný, trojloďový, s príporami, známu daň – tributum pacis. Knieža spolu s tvoria-
priam stvorený pre sídlo budúceho biskupa. Možno cou sa cirkevnou organizáciou takto participoval
bola veľkosť kostola motivovaná tým, že suburbani, na tom, čo remeselnícky, ale najmä kupecký svet
ktorí si postavili svoje domy okolo prístavu i brodu, priniesol, vyprodukoval. V takejto symbióze, kto-
predstavovali už početnú komunitu, hlásiacu sa k no- rá nemusela vždy byť harmóniou, napredoval ži-
vému kresťanskému Bohu, a tak stavitelia mysleli už vot a mesto rástlo.
na nich. Z uvedeného vyplýva, že poznáme aj meno
Meno nášho Braslava je zapísané medzi muža, podľa ktorého sme my, ale aj cudzinci na-
pútnikmi, ktorí sa zapísali na okraj evanjeliovej zývali významný burgus na križovatke dvoch eu-
knihy pochádzajúcej z 5. alebo 6. storočia. Evan- rópskych magistrál. Mal pekné slovanské i slo-
jeliár bol uložený v kláštore v Cividale. Tu sa za- venské meno – Braslav. A keďže tento, v našich
stavili pútnici, ktorí išli do Ríma a ak nechali kláš- očiach „zakladateľ“ mesta mal aj dobrú rodiacu
toru dary, zapísali sa, (alebo boli zapísaní) na sa európsku orientáciu – bol dobrým kresťanom,
okraj evanjeliovej knihy. Zápisy sú v prvej časti dával milodary na kláštor a sám nechal postaviť
knihy. Vznikali od konca 8. až do konca 10. storo- veľký bazilikálny chrám – nemalo by nám nič brá-
čia. Knieža Braslav z nášho mesta tu teda mohol niť v tom, aby sme niekde postavili sochu mužo-
byť zapísaný. J. Stanislav uvádza i jazykový fakt, vi, po ktorom naše hlavné mesto nosí názov. Je
že zápis prebrassclava má svoju stredoslovenskú to obvyklá európska kultúrna prax. Naši maďarskí
podobu, teda je tak aj zapísané pre Braslava.41 Ok- spoluobyvatelia si v mnohých mestečkách na juž-
rem tohto nášho Braslava je tu dvakrát zapísané nom Slovensku postavili pamätníky venované my-
aj chorvátske knieža Braslav s manželkou. tologickému vtákovi Turulovi, s ktorým prišli z ju-
Viac nám pramene o tomto mužovi neza- horuských stepí do Karpatskej kotliny, aby si tu
znamenali. Nechal však svoje meno v názve nášho našli svoju novú vlasť. Pravda, prihlásili sa k sta-
mesta – Burgus Braslavov. Jeho meno, ako bolo rej pohanskej kultúre svojho kmeňa. Zrejme to cí-
zvykom v slovanských jazykoch, sa skracovalo. Tak tia ako svoju národnú oporu.
vznikla podoba mena v tvare Bräsä, alebo Brešä. Z nášho výkladu vyplynulo, že naši sloven-
Miestni mohli teda hovoriť nielen Burg Braslavov, skí predkovia dokázali veľmi efektívne nadviazať
ale aj Burg Brešov (Bressov). Z tejto krátkej for- na všetko, k čomu sa dopracovali predchádzajúce
my si počiatočné písmeno B zmenili v duchu svoj- civilizácie a čo nám stihli či mohli odovzdať ako
ho jazyka na P, a tak v nemeckom jazykovom pro- štafetový kolík. V mene mesta sme zachovali aj
stredí vznikala forma Pressburg, ktorú Nemci po- pomenovania, ktoré tu zanechala najvyspelejšia
užívali natrvalo. A tohto tvaru sa teraz aj my, ako- civilizácia súdobej Európy – rímska spoločnosť.
si kŕčovito a nezmyselne, pridŕžame. Možno i pre- Len tak sme mohli dôjsť k pomenovaniu Burgus
to, lebo slovenská pospolitosť nepozná výklad Braslavov – Braslavesburg – Brezauspurc. Naj-
o pôvode a význame názvu svojho hlavného mesta. usilovnejšie tento názov okrem Slovákov udržia-
Domnievam sa, že sa nám podarilo uká- vali naši najstarší susedia – Nemci. Pravda, pri-
zať, že sú to predkovia Slovákov, ktorí si pomeno- jali skrátenú formu mena nášho Braslava a aj celé
vali terajšie hlavné mesto svojho štátu. Vypožičali znenie názvu mesta si prispôsobili fonetike svojho
si starý antický názov burgus – burg, aby charak- jazyka. V nemeckej kultúrnej sfére je zachovaných
41 J. Stanislav správne dedukuje, že zápis je slovenský: pre Braslava; v južnoslovanských jazykoch by bolo za Braslava, v češtine pro Braslava.
Zápis teda diktoval Slovák vo svojom jazykovom prejave. STANISLAV, J.: c. d., s. 77.
61
Matúš Kučera
najviac starých pomenovaní. Navyše táto kultúra ako Prešporok. V takejto podobe, s takýmto náz-
udržiavala názov po Braslavovi v celej svojej his- vom, v ľudových piesňach i baladách ospievali
tórii, teda aj vtedy, keď sa už v jazyku nových su- i uctili svoje mesto bez toho, aby vedeli, že pri
sedov – starých Maďarov nezachovával a títo si od jeho základe stáli ich predkovia – Slováci. Pravda,
polovice 12. storočia osvojovali pomenovanie po viniť za to národ, že dlho nemal žiadnych svojich
inom slovanskom veľmožovi. Volal sa Poznan, Bo- vzdelancov a medzi nimi i historikov, by bolo viac
žan, alebo Pošen. Tak vznikol druhý názov pre Bra- ako nenáležité. O to viac treba privítať našu – te-
tislavu – Pozsony.42 Tento sa natrvalo uchytil len maticky široko otvorenú konferenciu, ktorá priná-
v maďarskom jazyku a iné okolité národy ho na- ša mnoho nového k objasneniu počiatkov nášho
trvalo nikdy neprevzali. Ba i Slováci sa v novšej hlavného mesta – Bratislavy. Splácame tak daň
dobe priklonili k nemeckej jazykovej forme po- i za nepriaznivé doby minulé.
menovania a tú slovakizovali vo svojskej podobe
Summary
About origin of name of Bratislava

The oldes writen writing of the name of todays city has spread not only on the limit line in Danubian and
of Bratislava was unknown for a long time, when we Rhine area, but also in Italy, Spain, in England and in
speak about an authentic document. Science had to Africa. Important burgus has been built by Romans
base its knowledge only on writings of a historian na- also on the soil of todays Bratislava. Its purpose was
med Aventin, who made them in the year 1517 from to guard the danubian waterway and on it the best
some manuscript in Altaisch monastery. Not before passage through on the middle Danube. At the same
the interwar period E. Klebel found and H. Bresslau time it has protected an important path, which on
published Annales Iuvavenses maximi, which validi- one end started in the Adriatic area and through Eu-
fied the oldest writings of Bratislava´s name. In the rope it went to the Baltic sea. Strategic importance
year 907 a great battle occured between Bavarians of this area was used by Celts, who have built the-
and the armies of the hungarian tribes near Bratisla- ir city- oppidum, here. The Romans understood its
va- in old german „ ad Brezalauspurch, ad Breslave- strength of this geostrategic area as well and to the
spurch.“ The author had obserevd german historical west of Bratislava they have built their greatest mili-
science, especially the works of W. Schlesinger, who tary camp – Carnuntum. The forefathers /ancestors/
showed, that all middle european towns, which were of Slovaks have occupied the space of Bratislava from
founded on the line of Limes Romanus, have origina- the 5th century,onward.
ted beside the roman guard structures called – bur- What was the name of the burgus back then, we do
gus or burgum. Besides them merchant centers were not know. Perhaps it was called in generall the Bur-
being built – burgus vel commercium, which have gus of guests- merchants, as it is mentioned by the
been incorporated into the names of many towns, chronicle- writer Fredegar.
which arose on this roman basis. Productivity of the As soon as aour ancestors have built on a rock mount
name burgus /the name was taken from germanic a giant fortified fortress, burgus was named by the
languages by the Romans/ was immense. The name name of the count Braslav. By the first name of our
42 Tu sa mienky filológov rozchádzajú. Slavisti a slovakisti jednoznačne neprijali výklad D. Rapanta, že Bratislava dostala meno podľa tre-
tieho Svätoplukovho syna, ktorý sa vraj volal Prěděslav. J. Stanislav odvodzuje maďarizovanú formu názvu Bratislavy – Pozsony od slovan-
ského mena Božan. R. Krajčovič hľadá akýsi dvorec, ktorý pri Bratislave patril veľmožovi, ktorý sa volal Pošeň. Ani jedno z uvedených mien
nemáme doložené v ranostredovekých prameňoch. Máme však veľa dokladov na meno Poznan, aj keď nie práve v prameňoch z 10. – 11. sto-
ročia. Nazdávam sa, že po roku 894 na Bratislavský hrad nastupuje knieža Poznan, ktorého inak nemáme zachovaného z tej doby, ale dob-
re poznáme potomstvo tohto rodu. Poznan nebráni proti starým Maďarom Bratislavský hrad. Vidno to z toho, že vo veľkomoravskom areáli
nenašli archeológovia žiadne výrazné pamiatky po maďarských bojovníkoch. Preto v bitke z roku 907 už nestojí samostatné veľkomoravské
vojsko, aspoň z bratislavského hradného obvodu. Poznan asi patrí k tým, o ktorých bavorskí biskupi hovoria, že si holia hlavy a bojujú spolu
s Maďarmi. Možnože v bojoch Mojmíra II. s bratom Svätoplukom stojí Poznan stranou, a tak sa dostáva do priazne novej mocenskej sily. Pra-
mene nás natoľko opúšťajú, že sme odkázaní na konštrukcie a hypotézy. Pravdou však je, že hneď v dobe sv. Štefana je Bratislava jedným
z nástupníckych centier, kde nový panovník razí mincu a ustanovuje aj svojich úradníkov. Poznan sa natoľko dostáva do povedomia, že starí
Maďari nazývajú Bratislavu od polovice 12. storočia po ňom – Pozsony. Zdá sa, že celý problém potrebuje nové a presnejšie posúdenie, ale aj
filologické preskúmanie premeny mena na maďarský názov. Z vlastného maďarského jazyka a jeho vnútorného vývinu sa meno Pozsony ne-
podarilo prijateľne vyložiť.
62
capital city is the roman burgus and unforgettable only a new perspective of the original name of the
count Braslav- therofore Braslav burg, Braslavs city. Slovak capital, but on the historic stage explains the
From this naming form all later early medieval names historical and social conditions of the origin of ear-
came – either in a shorter form or phonetic /in the ly medieval Bratislava as a notable example of the
spirit of languages/ adjusted form. The name bur- continuity of the birth and development of the ur-
gus for the city as such is used for a long time, all ban settlement.
the way until the 13th century. The author brings not
63
64
Geografické predpoklady vzniku štátov

v ranom stredoveku
Vincent Sedlák
Hneď úvodom považujeme za potrebné siahnutú pôdu na obrábanie Panóncom.1 Zastávame

spresniť, že sa zameriame na načrtnutie vzniku po- názor, že týmto plesom mohol byť len Žitný ostrov
litických útvarov, ktoré mali nejaký vplyv na gene- v juhozápadnej časti dnešného Slovenska.
rovanie sídliskového a organizačného obrazu, ktorý Tento útvar stál Rimanom mimoriadne v ces-
sa neskôr ustálil s menšími či väčšími obmenami na te, lebo to bol útvar, ktorý sa rozprestieral na veľkom
organizačnom obraze stredovekej Európy, resp. jej priestore od Bratislavy až po Komárno. V tom období
stredodunajského priestoru. nebolo možné ľahko cezeň prejsť, iba ho obísť na 100
Je mimo pochybností, že v tomto procese kilometrovom úseku cez bratislavský alebo komár-
zohrávalo dôležitú úlohu geografické prostredie. Eu- ňanský brod. Postupom času vznikol na území toh-
rópa mala oddávna vyhranené geografické body, kto- to plesa ostrov, ktorý sa dnes volá Žitný ostrov. Tento
rých prekonávanie spôsobovalo nie malé ťažkosti pri útvar vznikol postupnou nánosovou činnosťou Duna-
expanzii jednotlivých národných zoskupení do šir- ja.2 Nanášaním nánosov svojím prudkým tokom práve
šieho priestoru, nech už boli pohnútky akékoľvek. v strede plesa sa Dunaj vytváraním ostrova rozdelil
Tohto si boli málo vedomí Kelti, ktorí sa roz- na dve ramená, z ktorých južné zostalo hlavné, čo sa
behli po Európe, dá sa povedať bezstarostne, ve- dá z geografického hľadiska jednoducho pochopiť,
dení snahou objavovať rudné ložiská a na tom za- a severné zostalo Malým Dunajom, niekedy chyb-
kladať svoje podnikanie, nestarajúc sa primerane ne označovaným za hlavné koryto. K tomuto názoru
o bezpečnosť svojich sídlisk. Podstatne cieľavedo- zvádzalo to, že Malý Dunaj bol splavný, ale nie kvôli
mejšie si počínali Rimania, ktorí zakladali provincie svojej mohutnosti, ale kvôli tichosti vôd, čo bolo pre
a starali sa o ich spravovanie s menšími alebo väč- plavbu veľmi výhodné.
šími ťažkosťami. Pre nich sa ukázala byť dočasnou Geologické výskumy pred stavbou vodného
prekážkou rieka Dunaj, ktorú opevňovali na dlhší čas diela Gabčíkovo ukázali, že tento plesovitý útvar začí-
vybudovaním známeho limesu pozdĺž Dunaja. I keď nal pod Bratislavou, kde začínal hĺbkou 8 m, v strede
niekde túto hranicu prekročili, ako o tom svedčia ar- mal hĺbku 300 – 400 metrov a pod Komárnom zase len
cheologické nálezy, nevybudovali na sever od Du- 8 m.3 Jeho dĺžka sa dá ľahko odmerať dĺžkou vzdia-
naja provinciu v pravom slova zmysle, i keď sa o to lenosti Bratislavy od Komárna, prakticky cca 100 km,
pokúšali, resp. robili k tomu vážne pokusy. Jedným šírka od Malého Dunaja sa nedá spoľahlivo zistiť,
z takýchto vážnych pokusov bolo odvodnenie plesa lebo rozmery nie sú rovnaké, pretože tok Malého Du-
a odvedenie jeho vôd do Dunaja. Ešte aj dnes sa pod naja nebol priamočiary. Najmenšie rozpätie je v hor-
týmto plesom myslí na Balaton v západnom Maďar- nej a dolnej časti ostrova, najväčšie v strede. Prie-
sku. Nebudeme tu podrobne uvádzať dôvody, prečo merne to možno odhadnúť na polovicu z dĺžky os-
to nemohol byť Balaton. Stačí správne pochopiť his- trova. Peľové analýzy ukázali, že práve v období po-
torickú správu o tejto udalosti, podľa ktorej cisár Ga- kusu o likvidáciu tohto vodného útvaru náhle zmizlo
lerius dal odvodniť vody plesa a vyrúbať les a dal do- z tohto priestoru 80 % porastov.4 Tento útvar sa pos-
1 Medzi rokmi 293 – 311. In: Sextus Aurelius Victor v diele De caesaribus, cap. XL. Vydanie J. Chmelu, Sexta Aurelia Viktora Dějiny římské.
Praha 1838.
2 Jadro hornej časti tvoria štrky a štrkopiesky, strednej štrky, štrkopiesky a piesky, dolná časť má viac jemnozrnných sedimentov.
KRIPPELOVÁ, T.: Vegetácia Žitného ostrova. Bratislava 1967, s. 6-7; VAŠKOVSKÝ, I.: Kvartér Slovenska. Bratislava 1977, s. 175.
3 VAŠKOVSKÝ, I.: Kvartér..., s. 175.
4 KRIPPELOVÁ, T.: Vegetácia, s. 57 a 60.
65
Vincent Sedlák
tupným meliorovaním menil na úrodnú pôdu. Ten- s priestorom, na ktorom sa vytvorila známa Samova
to proces sa dokončoval ešte v 19. storočí.5 Nemáme ríša. Geografický prvok pri tomto slovanskom osíd-
správy o tom, že by boli Rimania rozhodujúcim spô- lení tiež hral dôležitú úlohu, i keď v začiatkoch nie
sobom zasiahli do demografického obrazu severne až takú rozhodujúcu. Rozhodujúcu úlohu začal zo-
od Dunaja.* Zatiaľ sa to archeologicky len črtá. hrávať, až keď sa toto osídlenie dostalo do roz-
To, čo neurobili Rimania, urobili svojím vpá- porov so susedmi v boji o trvalé osídlenie, alebo
dom do týchto oblastí Avari. Archeologické nálezy v boji o nezávislosť. Vynikajúcu geografickú polohu
ukázali, že Dunaj pod Bratislavou už nebol pre nich malo postupne sa utvárajúce Moravské kniežatstvo,
takou prekážkou, lebo severne od Dunaja na sloven- pre ktoré bolo dôležitou oporou horstvo a rieka Du-
skej strane sa po nich zachovali početné nálezy. Za- naj. Rieka Morava, najmä v hornej časti toku, ne-
ujímavé je, že na západ od Bratislavy po severnej línii bola pre tento útvar takým problémom, naopak z ge-
Dunaja v Dolnom Rakúsku nemožno hovoriť o citeľ- ografického hľadiska poskytla novo sa formujúcemu
nom prieniku Avarov. Lepšie podmienky na svoj spô- slovanskému osídleniu vhodný priestor pre obranu
sob života našli v Dolnom Rakúsku na juh od Dunaja. a založenie obranného systému.
Tam si zriadili svoju známu provinciu.6 Odtiaľ pod- Tento sídliskový komplex dostal podľa tej-
nikali svoje koristnícke výpravy, kým neboli pokorení to rieky aj pomenovanie, lebo prakticky pretekala
až natoľko, že museli žobroniť o miesto na pokojné takmer jeho centrálnym územím. Dnes už môžeme
usadenie sa.7 To sa im zrejme nepodarilo, keďže úpl- konštatovať, že Moravské kniežatstvo sa vďaka svo-
ne zmizli z mapy Európy aj napriek existencii nimi vy- jej polohe postupne nerušene vyvíjalo a dobudová-
budovaných takzvaných hrinkov, ktoré nemohli byť valo v samostatný politický útvar už od čias kniežaťa
pevnostne tak vybudované, že po nich nezostali žiad- Sama. Preto nebolo Dolné Rakúsko na sever od Du-
ne stopy. Pravdepodobne išlo len o nejaké palisádové naja vhodné pre vyčíňanie Avarov a možno povedať,
útvary, ktoré bolo možno ľahko zlikvidovať po stra- že Moravské kniežatstvo po porážke Avarov žilo v la-
te ich opodstatnenia. Na sever od Dunaja v dnešnom tentnej podobe v celom tomto priestore s tým, že už
Dolnom Rakúsku nebolo tamojšie prostredie pre nich vtedy malo svoje centrum v okolí dnešných Mikulčíc
sídliskovo zaujímavé jednak pre nevyhovujúci terén, a ďalších významných moravských lokalít.9 Hrad Wo-
ale aj preto, že tento priestor bol v zábere pomerne gastisburg bol len geografickým bodom, na kto-
silného slovanského osídlenia, v ktorom by sa boli rom sa odohrala dôležitá bitka. Inak ho možno po-
rozptýlili, a tým aj oslabili. Z hľadiska ich štýlu živo- važovať za západnú hranicu Moravského kniežatstva
ta to pre nich ani nebolo potrebné. Z geografického s mimoriadne výhodnou geografickou polohou, kto-
hľadiska bolo prostredie toho Dolného Rakúska, kde rá pomohla moravským Slovanom dosiahnuť to, čo
rozložili svoje sídla, vyhovujúce a dá sa povedať aj re- im potom zabezpečovalo relatívne neohrozený vývin
latívne najbezpečnejšie. a možnosť vybudovať riadne kniežatstvo. Tomu boli
Dolné Rakúsko na sever od Dunaja bolo neoddiskutovateľne dané základy existenciou Sa-
silne osídlené slovanským elementom8 a zviazané movho politického útvaru.10 Z toho vyplýva, že Wo-
5 Otvorené vodné hladiny a močiare boli na Žitnom ostrove ešte v období 800 rokov pred Kr. až 600 rokov po Kr. (KRIPPELOVÁ, c. d., s. 66).
Toto zistenie nám umožní ľahšie pochopiť zámer cisára Galéria s odvodňovaním Žitného ostrova a jeho meliorizáciou.
* Poznámka redakcie: Po konzultácii s geológom Prof. RNDr. B. Hovorkom, DrSc. považujeme tento názor za problematický a upozorňu-
jeme, že z obdobia rímskych provincií bolo vo Veľkom Mederi preskúmané pohrebisko a rozsiahle sídlisko (Pozri VARSIK, V.: AVANS 1991,
s. 120-125; Arch. rozhľady 45, 1993, s. 308n.; Slov. Arch. 50, 2002, s. 127-152).
6 Za všetky doklady odcitujeme len výrečný údaj o provincii Avarov v Dolnom Rakúsku: „In provincia Avarorum in loco, qui dicitur Li-
taha super fontem, qui dicitur Sconibrunno.“ WEIGL, H.: Historisches Ortsnamenbuch von Niederösterreich VI., Wien 1974, s. 68. Podľa
Weigla Altaquelle bei Pitten, okr. Neunkirchen.
7 RATKOŠ, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava 1964, s. 71-72.
8 Celkovo je v Dolnom Rakúsku doložených vyše 800 slovanských sídlisk. Do pol. 12. stor. ich bolo vyše 220. DUNČKO, B.: Slovanské osíd-
lenie v Dolnom Rakúsku do pol. 12. stor. (Diplomová práca), Trnava 2005, 83 strán.
9 Lokalizáciou Samovej ríše sa zaoberalo mnoho odborníkov. Ich prehľad podáva M. Kučera (Postavy veľkomoravskej histórie. Vydava-
teľstvo Osveta n. p. Martin 1986, s. 31-50). Preto sa tu nimi nebudeme zaoberať. Stačí iba uviesť, že autori sa dopúšťali chyby, keď te-
ritórium spájali s hradom Wogastisburg.
10 Ešte nedávno sa kontinuita Samovho kniežatstva a Veľkej Moravy priamo vylučovala. Dnes už možno povedať, že takých archontov,
akými boli Samo, Pribina alebo Mojmír z prameňov pre toto obdobie nepoznáme. Vieme len, že moravské osídlenie sa v tomto priestore
kompaktne udržalo. Narúšať sa začalo až v priebehu 9. storočia, ako to dokazuje výskum L. Havlíka, postupným darovaním majetkov
najprv pozdĺž južného povodia Dunaja a neskôr aj severného. (HAVLÍK, L.: Staří Slované v rakouském Podunají v době od 6. – 12. stor.
In: Rozpravy ČSAV, Ročník 73, sešit 9, 1963, s. 15-31, s. 31-58.)
66
gastisburg nemohol byť sídlom kniežaťa Sama, iba z čoho vznikol veľký spor medzi Ostrihomským ar-
útvarom, ktorý poslúžil na budovanie a obranu knie- cibiskupom, majiteľom Podunajských Biskupíc, a mo-
žatstva. šonskými hradnými jobagiónmi.13 Staré koryto je
Nemožno sa ubrániť myšlienke, že na budo- v Podunajských Biskupiciach dodnes viditeľné a dosť
vaní moravského centra mali zásluhu aj substrátové hlboké.
zložky. Dokonca sa žiada tvrdiť, že v oblasti Mikulčíc a Môžeme problém uzavrieť tak, že Holíč a Ska-
ostatných významných moravských centier mohlo byť lica boli jednotným celkom s mikulčickým, nazvime
centrálne mocenské postavenie kniežaťa Sama. Prof. to mestským zoskupením, hoci v zmysle nášho ide-
Kučera svojho času vyslovil názor, že počínanie si Sama ového zámeru by bolo treba skôr hovoriť o pôvodnom
sa nedá vysvetliť ináč, iba jeho keltským pôvodom.11 holíčskom území, aj napriek tomu, že bolo medzi dvo-
K tomu by bolo možné dodať, že na základe názvu Ho- ma ramenami rieky Moravy, ak v tom období obid-
líča a Skalice budeme musieť dotvoriť zatiaľ chýba- ve ramená existovali. Ak aj existovali, muselo byť ra-
júci názov významného Moravského centra v 9. sto- meno na dnešnej moravskej strane silnejšie. Že aj Ska-
ročí, a tým aj veľkomoravského centra. Preto sa na lica vtedy zohrávala dôležitú úlohu, svedčí fakt, že na
moravskej strane nezachovala žiadna stopa po tom- jej pôvodnom území vyrástlo v stredoveku 22 sídlisk,
to názve, lebo na moravskej strane sa miestne názvo- zhodou okolností 11 na neskoršej slovenskej strane
slovie vyvíjalo v duchu národnosti osídlenia, kým na a 11 na dnešnej moravskej.14 To svedčí o mimoriadnom
slovenskej strane bolo zakonzervované ako mnoho postavení územia oboch týchto sídlisk v susedstve Mi-
iného miestneho názvoslovia práve Maďarmi. To by kulčíc, ktoré aj s okolím sú archeologicky doložené aj
mohlo byť svedectvom toho, že moravsko-mikulčické keltskými nálezmi a výskumy po tejto stránke ešte ur-
centrum ležalo na ľavej strane rieky Morava. čite nemožno, ako to z charakteru tejto disciplíny vyplý-
Nový hrad na území Holíča (maďarsky Ujvár) va, považovať za ukončené.15 Tento obraz podľa nášho
je svedectvom toho, že tento Nový hrad bol postave- predpokladu by určite významne doplnil systematický
ný starými Maďarmi, kým jeho starší moravský pen- archeologický výskum územia Skalice a Holíča.
dant, ak vôbec existoval, zostal na dnešnej morav- Nielen táto sídlisková aglomerácia a jej oko-
skej strane.12 Preto sa na slovenskej strane nehovorí lie je dôkazom na pobyt Keltov. Zatiaľ najvýznamnej-
o nejakom Starom hrade. Tu treba konštatovať, že šie nálezy Keltov sú v Bratislave. Archeológovia sa
to mohla byť pravdepodobná príčina, prečo sa ne- už dlhšie zaoberajú myšlienkou existencie oppida na
zachoval historický názov takého sídliskového kom- území Bratislavy.16 Samotná Bratislava má vo svo-
plexu, akým bol komplex na mikulčickej strane. Ten- jom názve, resp. vo svojich názvoch niečo, pri čom
to komplex bol vlastne neskoršie z geografických by sa bolo treba zastaviť. Názvom Bratislavy bolo už
príčin pričlenený do priestoru, ktorý neskôr do- venovaných veľa pokusov o ich vysvetlenie. Na ilus-
stal pomenovanie Mikulčice podľa s ním priamo su- tráciu uvedieme len niektorých významnejších auto-
sediaceho, resp. zásahom prírody pričleneného síd- rov. Z nich stačí uviesť meno prof. Jána Stanislava17
liska. Na takúto „osudovú“ zmenu koryta rieky máme a Lajoša Kissa,18 ktorí zozbierali doterajšie výz-
k dispozícii aj údaj v súvislosti s veľkou zmenou ko- namnejšie pokusy o vysvetlenie názvu Bratislavy.
ryta Dunaja v oblasti Podunajských Biskupíc, kde Du- Sám Lajos Kiss sa priklonil k výkladu historického
naj zmenil svoje koryto južným smerom tak, že od- názvu Bratislavy (Pozsony) z osobného mena Poš.19
krojil kus územia mošonským hradným jobagiónom, Tento názov uvádza aj B. Varsik.20 Čo sa týka názvu
11 KUČERA, M.: Postavy Veľkomoravskej ríše. Martin: Osveta 1986, s. 16.

12 Na moravskej strane je viac významných lokalít. Nemohlo to byť Uherské Hradiště, pretože sa ako „Uherské“ písomne uvádza až
v r. 1846 (Hosák – Šrámek) a podľa písomných záznamov by sa skôr dalo nazvať „Protiuhorským“ Hradišťom.
13 SEDLÁK, V.: Podiel zemepisného prostredia na vývoji osídlenia Bratisl. župy. In: Zborník SNM 70-1976-História s. 277.
14 MARSINA, R.: CDSl I., s. 174, č. 221 („terra ... rudis et deserta in confinio regni ... versus Bohemiam“); SEDLÁK, V.: Staroslovenský
sídelný priestor a dielo profesora Rapanta. In: Historik Daniel Rapant – život a dielo. Martin : Matica slovenská 1998, s. 36-37. Obraz
zostavený na základe spomínanej metácie z r. 1217 a porovnaný s dnešným stavom obcí na vyznačenom priestore.
15 MEDUNA, J.: Latenzeit. In: Studien zum Burgwall von Mikulčice. Band II. Brno 1977, str. 249-264.
16 NOVOTNÝ, B.: Bratislava praveká (Minulosť územia Bratislavy od najstarších čias po zmenu letopočtu). In: Najstaršie dejiny Bratislavy.
Bratislava 1987, s. 39.
17 STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku II. Turč. Sv. Martin 1948, s. 76-85.
18 KISS, Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára (L-Zs). Budapest 1988, s. 70.
19 Tamtiež.
20 VARSIK, B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava 1984, s. 55, 70, 71.
67
Vincent Sedlák
Posonium, predbežne vyslovíme názor, že historic- príchodu do Uhorska nedelil majetky v rámci rodu,
ký názov Bratislavy „Posonium“ je preduhorského ale držal ich pohromade. Príslušníci rodu uvádzajú,
i predslovanského pôvodu. že prišli do Uhorska už za vojvodu Gejzu, otca kráľa
Prof. Ondrouch sa vo svojich prednáškach zo Štefana I., čo by korešpondovalo s tým, že po poráž-
staroveku vyjadril, že keby boli v Bratislave význam- ke v r. 955 bavorská strana dozerala na budovanie
nejšie starorímske nálezy, neváhal by považovať ten- uhorského štátu a príchod spomínaných nemeckých
to názov za starorímsky. Išlo o demonštrovanie rých- rytierov musel nastať najmenej po roku 971. Aj tak
losti presunu rímskych vojsk.21 Spomínam to len pre- zostáva otázkou, čo bolo medzi rokmi 955 – 971. Ťaž-
to, že názov „Posonium“ navádzal bádateľov k väč- ko si možno predstaviť, že by Bavori boli ponechali
šiemu veku než ako sa to snažili interpretovať niek- staromaďarskú spoločnosť bez dozoru a až tak nesko-
torí bádatelia. Podľa môjho názoru možno historický ro vyslali spomínaných rytierov. Skôr možno konšta-
názov Bratislavy – Posonium – vysvetliť len na zá- tovať, že o predchodcoch tých rytierov, ktorých nám
klade dvoch zachovaných prameňov. Jeden hovorí, zachytili písomné pramene, sa pramene nezachovali.
že s Gizelou, manželkou prvého uhorského kráľa Šte- Tento moment sa nespomína ani v žiadnom kronikár-
fana, prišlo do Uhorska päť šľachticov: Hanto, Wolf- skom materiáli.
ger, Hermannus, Boso a Wentzeslaus.22 Druhý pra- Námietka, že názov Bratislavy nemohol byť
meň, starší, hovorí o keltskom náčelníkovi Bvsv-ovi, z mena nemeckého rytiera Boso-a, naráža na názov
ktorého meno sa zachovalo na minci, ktorá bola ra- hradu Györ, ktorý by bol mal byť menom nemeckého
zená v Bratislave.23 rytiera Györ-a, ktorý by podľa Györffyho nemal prísť
Obidva pramene zhodne hovoria o osobných do Uhorska pred rokom 997.26 Odhliadnuc od toho,
menách. Prvý prameň by sa svojím spôsobom zápisu že osobné meno Györ by sme ťažko hľadali v nemec-
skôr zhodoval s historickým názvom Posonium. Ani kom prostredí, Gy. Györffy ho uvádza podľa kroniky
by nebol v najstaršej uhorskej názvotvornej praxi, k roku 997. Podľa môjho názoru, názov Györ pochá-
ani v najstaršej histórii Bratislavy ničím neobvyklým. dza z názvu zbrane,27 čiže došlo v názve Györu k per-
Ťažšie by ho už bolo zaradiť do obdobia, ku ktorému sonifikácii.
sa hlási (cca 997). Bol by spojený so vznikom hradu Povšimnutiahodné je aj to, že rytier Herman
a župy a jeho meno a význam by sa boli iným spô- sa spomína aj medzi bavorskými rytiermi tzv. prvého
sobom a významom spomínali v najstaršej histórii kontingentu, aj v sprievode manželky Štefana Gizely.
Uhorska a samotnej Bratislavy. Ťažko by si bolo pred- Z toho by sa dalo usudzovať, že pohyb bavorských ry-
staviť takú rýchlu zmenu z Bosonia na Posonium za tierov bol pružnejší, ako by sme si to predstavovali.
taký krátky čas. To by si bolo vyžadovalo dlhšiu dobu, Ustálil sa až po nástupe Štefana I. na uhorský trón
kým by sa táto zmena bola častým užívaním a výslov- a príchode „poistky“ – spomínanej manželky Gizely.
nosťou zmenila na niekoľkostoročné užívanie v tej is- Plynie z toho dôležitý záver, že rytier Boso sa me-
tej forme. dzi prvým kontingentom bavorskej pomoci neuvá-
Otázne je aj časové zaradenie tohto údaju a dza. Moja námietka proti názvu Bratislavy z mena ne-
jeho posúdenie s ďalším historickým údajom, podľa meckého rytiera Boso-a, by bola celkom oprávnená.
ktorého malo prísť na pomoc kráľovi Štefanovi I. V tomto zmysle už meno keltského náčelníka
dvanásť nemeckých rytierov pri zakladaní uhorského „Bvsv“-a, vyrazené na minci, bolo základom pre ná-
štátu.24 Gy. Györffy vylučuje, že by títo rytieri prišli zov Bosonium > Posonium > Požonium – Požoň. Zme-
do Uhorska pred rokom 997.25 Tomuto tvrdeniu od- na „b“ na „p“ vo výslovnosti mohla spôsobiť zmenu
poruje prameň z prostredia rodu Héder, podľa kto- „s“ (= z) na „ž“.28 Do značnej miery to potvrdzujú aj
rého rod sa stal preto majetkovo takým silným, že od varianty názvu Posonium v historických prameňoch.
21 Názor nebol publikovaný, iba prednesený na prednáške.

22 GOMBOS, F. A.: Catalogus fontium historicae Hungaricae. Tomus I. Budapestini 1937, s. 357 (ďalej len Gombos).
23 KOLNÍKOVÁ, E.: Bratislavské keltské mince. Bratislava : Tatran 1991, Obraz č. 17-20.
24 GYÖRFFY, Gy.: István király és müve. Budapest 1977, s. 259 a 509.
25 Tamtiež s. 108.
26 Porov. pozn. č. 25.
27 Iavarinum seu gieverinum = hastae seu iaculi species; Du Cange, Glossarium mediae et infimae latinitatis IV., Graz – Austria 1954,
s. 64, 66 a 281.
28 Obraz mince In: KOLNÍKOVÁ, E.: pozn. č. 23.
68
Na tomto priestore nie je možné zdokumentovať všet- Na Keltov máme ďalšiu pamiatku v našom
ky varianty tohto názvu. Obmedzím sa len na určitý miestnom názvosloví, a nie hocijakú, ale dokladajúcu
štatistický prehľad z listinného a kronikárskeho ma- železiarstvo a šperkárstvo. Boli to dve dediny „Monar“
teriálu. V listinnom materiáli z celého stredoveku sa v dnešnom Slovenskom a Chorvátskom Grobe. Zapísa-
názov Posonium uvádza v 1 452 dokumentoch. Uvá- né ich máme ako „due ville Monar“,33 majú teda ten
dza sa jednotne ako Posonium, čo vyplýva z kancelár- istý zápis ako francúzske mestečko „Monarvily“, za-
skej praxe, ktorá si to vyžadovala. Neuvádzam v tom- písané v stredoveku ako „villa Monar“. Tieto dve de-
to prehľade varianty názvu Presburg, pretože nám diny ležali v relatívnej blízkosti Bratislavy, význam-
ničím neprispejú k riešeniu názvu Posonium. Je ich ného keltského sídliska, a možno predpokladať, že sa
z celého stredoveku spolu 232 mimo materiálu Archí- navzájom ovplyvňovali. Záverom by sa dalo zdôraz-
vu mesta Bratislavy, ktorý je toho času už dlhšie ne- niť, že kronikársky materiál budoval na dlhodobej
prístupný. To platí aj pre varianty názvu Posonium.29 vedomostnej tradícii širokého európskeho priestoru.
Pestrejšie varianty názvu Posonium nachá- Z toho vyplýva, že keltský pôvod by bol opodstatne-
dzame v kronikárskom materiáli, ktorý je pre riešenie nejší.
problému názvu Posonium dôležitejší a rozhodujúcej- Je nepredstaviteľné, aby z mena Božaň moh-
ší. Tieto varianty sú: Bosan, Bosania, Bosenburg, Bo- lo vzniknúť Bosonium > Posonium, ale z Bosonia Po-
sonium, Bozonium, Posania, Posonium, Possonium, žoň cez Posonium by nemuselo robiť problémy ani ja-
Pusonia, Pusonium, Pessen, Possen.30 Kronikárske zykovedcom, ktorí sa zaoberajú onomastikou. Ne-
záznamy sú dôležité preto, lebo vychádzali z vedo- smieme zabúdať, že brod pri Bratislave bol natoľko
mostnej úrovne, ktorá sa tradovala a dokázala nám významný a široko ďaleko jediný, a ako dôležitý po-
zachovať to, čo nám pomáha odkryť podstatu názvu. jem nemohol byť bez názvu už v preduhorskej dobe.
Tvary s „B“ podľa môjho názoru potvrdzujú pôvod ná- Kto iný mu mohol dať názov ako Kelti alebo Rimania?
zvu zo spomínaných osobných mien. Z tejto úvahy by Na Rimanov, čo sa týka tohto názvu, nemáme zatiaľ
malo jasne vyplynúť, že historický názov Bratislavy žiadnu oporu v prameňoch.
„Posonium“ by nemal pochádzať z mena nemeckého Pokus o vysvetlenie historického názvu Bra-
rytiera Boso-a, pretože spomínaný kancelársky úzus tislavy – Požoň – z názvu Pošeň je pomýlený. Bolo
by sa nebol mohol v takom krátkom čase ustáliť na by to možné iba vtedy, keby na Pošni bolo bývalo
základnom tvare Poson. nejaké významné sídlisko, úmerné významu bra-
Vymenované varianty tohto názvu sa pre- tislavského podhradia a keby došlo k jeho prene-
svedčivejšie klonia k menu keltského náčelníka Bvsv- seniu do vtedajšej Bratislavy. Na Pošni, ako to do-
a. Zmena výslovnosti u (v) by nemusela byť v hovoro- kazujú písomné pramene, nebolo vtedy žiadne síd-
vej reči takým problémom. Oporou pre keltský pôvod lisko, ktoré by presťahovaním mohlo dať Bratislave
názvu by mohla byť aj úvaha prof. B. Novotného, ktorý tento historický názov, navyše z územia, ktoré ležalo
vyslovil možnosť, že meno Biatec na bratislavskej min- v inundačnom pásme Dunaja a historicky nie je mož-
ci mohlo byť tiež menom keltského náčelníka.31 Ak sa né dokázať, či v období, pre ktoré by zástancovia tej-
neobjavil v názve, buď bol časove neskorší, alebo ne- to teórie chceli preniesť tento názov na hrad a síd-
bol takou významnou osobnosťou. Túto tendenciu veľ- lisko pod ním, tento názov vôbec existoval. Nemalo
mi silne potvrdzujú aj keltské archeologické doklady z to žiadne odôvodnenie. Naopak Pošeň ležala v inun-
územia Bratislavy a bezprostredného okolia. Archeo- dačnom pásme Dunaja a ak tam bolo niečo, čo by
logické a historické doklady dosvedčujú významné po- umožňovalo hovoriť o sídlisku aspoň v miniatúrnej
stavenie Bratislavy najmenej už od doby Keltov.32 Kel- podobe, tak mohlo vzniknúť až potom, keď názov Po-
ti boli pravdepodobne vytlačení z priestoru Bratislavy žoň už niekoľko storočí existoval. Toto tvrdenie vý-
ako exponovaného miesta a vytlačení severnejšie. znamne podporuje písomný materiál Archívu mesta

30 Tento prehľad pochádza z výskumu osídlenia Bratislavskej župy.
31 NOVOTNÝ, B.: Encyklopédia archeológie. Bratislava 1986, s. 99.
32 NOVOTNÝ, B.: Bratislava praveká. In: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1986, s. 39 (vyslovuje názor, že o keltskom oppide v Bra-
tislave už nemožno pochybovať).
33 Už najstaršia písomná správa z roku 1214 rozoznáva dve obce Monar. MOL DL 69.
69
Vincent Sedlák
Bratislavy. V prvom zväzku Inventára stredovekých priestor a zabezpečiť si luxusnejší spôsob života. To
listín mesta Bratislavy sa Pošeň vôbec nespomína.34 vyvolalo odpor okolitých národných spoločenstiev,
Reč prameňov je v tomto jednoznačná. Po- a tak došlo k známej bitke v roku 907. O mieste jej ko-
šeň sa začína spomínať v prameňoch až v roku 1517 nania boli vyslovené rôzne názory bez ohľadu na to,
ako záhon.35 Autor neuvádza prameň, na základe že v prameni sa jasne hovorí o bitke pri Bratislave.
ktorého zistil tento údaj. Ani asi nemohol, pretože K tomu nám niečo povie súhrn známych politických
pravdepodobný mešťan Bratislavy (Blažej Posch, udalostí a geografia prostredia.
Posa), podľa ktorého mohol byť tento záhon pome- Už sme spomenuli, že bratislavský brod bol
novaný, prišiel do Bratislavy ako kráľovský zástupca široko-ďaleko jediný v dĺžke vyše 100 km. Nachádzal
v roku 1486. V sprievodnom liste bratislavskému se- sa oproti hradu. Kto poznal Dunaj pred výstavbou
nátu kráľ informuje senát o jeho vyslaní do Bratisla- gabčíkovskej priehrady vie, že vody Dunaja v júli a au-
vy.36 V roku 1490 mal Blažej Posch spor so svätojur- guste, niekedy aj v septembri boli veľmi nízke, takže
skými grófmi o vyberanie poplatkov.37 V roku 1513 už Dunaj bolo možné prebrodiť takrečeno po členky vo
nežil. Jeho vdova Júlia spísala testament štyri roky vode. On sa totiž od brodu smerom na juh rozlieval
predtým, ako sa Pošeň ako chotárny názov objavuje na širokom priestore a bol veľmi ľahko priechodný.
v písomných prameňoch.38 Môžeme odôvodnene Priechodný bol (s menšími či väčšími problémami) aj
predpokladať, že majetok dostal svoj názov z piety mimo tohto výhodného obdobia, pretože v letnom
k Blažejovi Poschovi. Ten sa pravdepodobne aj so období sa tento výhodný stav vody zopakoval viac ráz.
svojou rodinou postaral o melioráciu daného pries- V ostatnom období pomáhal k priechodu známy brod,
toru, pretože ležal v inundačnom pásme Dunaja. Po ktorého organizáciu v tom najstaršom období ne-
meliorácii tam vznikli záhrady, sady, polia, lúky a pa- poznáme. Môžeme si ju len v zmysle povedaného do-
sienky.39 S istotou možno konštatovať, že chotárny mýšľať. Existenciu a význam tohto brodu však ne-
názov Pošeň nemal žiadny vplyv na historický názov možno popierať, ani zľahčovať. Súvisí to s jeho po-
Bratislavy – Požoň. lohou a z toho vyplývajúcou starobylou históriou.
O využívaní geografických daností starými V historickom období bol kontrolovaný známou Vod-
Maďarmi sa netreba široko rozpisovať. Tie sú veľmi nou vežou. Že bol využívaný už najmenej v keltskom
známe, ako sú známe aj výhody našich slovanských období svojich dejín, je nepopierateľné. Svedčia
predkov a nepovažovali by sme za potrebné sa tu o tom bohaté keltské nálezy od Bratislavy42 počnúc
o nich rozpisovať. Napokon to, čo dovolilo geogra- a pokračujúc pozdĺž rieky Moravy až po pre nás dôle-
fické prostredie ich predchodcom, využívali aj oni. žitú archeologickú lokalitu Mikulčice,43 pôvodne sú-
Za zmienku stojí využitie priestoru Slovanmi v Dol- časť nami predpokladaného sídliska veľkých rozme-
nom Rakúsku40 a umelá hrádza Čers v severnom Ma- rov. Sme toho názoru, že archeologický výskum v Mi-
ďarsku, ktorú Slovania využívali a podľa maďarských kulčiciach a v ich bezprostrednom okolí, rozumie sa
odborníkov ju vybudovali iránski Sarmati.41 v celom pôvodnom sídliskovom celku, do ktorého
Myslím, že netreba vynášať viac dokladov na pôvodne patrili, ešte nepovedal posledné slovo.
využívanie geografického prostredia. To bolo vtedaj- Posledné výskumy po historicko-miestopis-
šiemu človeku veľmi nápomocné. Geografické pro- nej stránke otvorili širšiu možnosť interpretácie aj
stredie zohralo nemalú úlohu aj pri príchode starých po archeologickej stránke. Tento priestor treba chá-
Maďarov. Je všeobecne známe, že najprv hľadali pro- pať nie po vytvorivšej sa politickej stránke, ale ce-
stredie najvyhovujúcejšie ich spôsobu života. Tým, že lostne po stránke historickej ako súčasť Moravského
sa dali vydržiavať usadlou slovanskou spoločnosťou, kniežatstva. Je treba si uvedomiť, že historicko-geo-
vojenská zložka hľadala možnosť, ako ovládnuť širší grafická tvár dnešného Záhoria bola celkom iná. Tre-
34 LEHOTSKÁ, D.: Archív mesta Bratislavy. Inventár stredovekých listín, listov a iných príbuzných písomností. Praha 1956, s. 606 (Re-
gister).
35 HORVÁTH, V.: Bratislavský topografický lexikon. Bratislava : Tatran 1990, s. 231.
36 LEHOTSKÁ, D.: Inv. I., s. 523, č. 3850.
37 Tamtiež, s. 533, č. 3922.
38 HORVÁTH, V.: Archív mesta Bratislavy. Inventár listín a listov. II. Bratislava 1966, s. 50, č. 4503.
39 HORVÁTH, V.: Lexikon, s. 231.
40 HAVLÍK, L.: Porov. pozn č. 10.
41 KISS, L.: c. d. s. 345.
42 NOVOTNÝ, B.: porov. pozn. č. 33.
70
ba si odmyslieť rozsiahle borovicové lesy, ktoré do- z roku 1256, kde sa spomínajú obyvatelia Holíča.49
siahli dnešný rozmer až zámernou umelou výsadbou. Zostáva otázka, prečo sa Holíč nespomína už v me-
S piesčitou pôdou v tom najstaršom období si ľu- tácii z roku 1217. Ak porovnáme obe metácie navzá-
dia nevedeli veľmi poradiť. To sa vypuklo odráža aj jom, zistíme, že príčinou mohlo byť uprednostnenie
na historicko-geografickom obraze Záhoria. Boli na geografických bodov pred toponymickými. Nemožno
ňom tri výhodné geografické polohy: so Stupavou ako tým popierať existenciu Holíča už v tomto období.
pohraničným strážnym hradom Moravského kniežat- Holíč, čo sa týka archeologických dokladov,
stva, s dôležitým, predovšetkým cirkevným centrom je osídlený už od 9. storočia slovanským osídlením a
v Šaštíne a s už spomínanými dôležitými lokalitami pokračuje cez celé 11. a 12. storočie. Má zaujímavý
Skalicou a Holíčom. rozptyl nálezov na piatich miestach.50 To svedčí o
Skalica a Holíč boli neoddeliteľnou časťou tom, že v Holíči nebol urobený systematický výskum.
pôvodného jednotného celku. Skalica sa vo svojej pr- Skalica je na tom podstatne lepšie. Slovanské osíd-
vej písomnej zmienke z roku 1217 spomína ako neobro- lenie je doložené nepretržite už od 7. – 8. storočia,
bená a opustená zem na pohraničí kráľovstva smerom až do objavenia sa písomných prameňov.51 Prvá pí-
k Čechám.44 Zápis zachytáva stav po staromaďar- somná zmienka, ako sme to už uviedli, je z roku 1217.
skom nájazde. Obyvateľstvo Skalice zrejme opustilo Všetky tri zachovania z tohto dokumentu sú z neskor-
svoje sídla a našlo svoje útočisko na Morave. Zápis ších odpisov, prakticky zo 16. storočia. Je zaujímavé,
sa nám nezachoval v origináli, ale odpísaný v troch že vo všetkých troch prípadoch je na začiatku písme-
exemplároch: v jednoduchom dobovom odpise z roku no „Z“, hoci už vtedy sa muselo jasne vyslovovať „S“.
1524 ako Skalza, v odpise z roku 1515, potvrdenom To svedčí o tom, že všetky tri zachovania čerpali z ori-
v roku 1574, zachovanom v origináli v tvare Zakolcha, ginálneho exemplára. Ďalšie zápisy „Zakolcza“ a „Zo-
a v odpise z roku 1410, odpísanom v roku 1559 v tva- kolcha“ tiež nesvedčia o ustálenosti úradnej formy
re Zaculza.45 Písomný záznam z roku 1256 sa zacho- „Szakolcza“. Ostatné zápisy viac-menej zachovávajú
val v tých istých dokumentoch ako zápis z roku 1217 tvar „Zakolcha“ a „Zakolcza“ a okrem začiatočného
v tvare Zakolcha. Skalica podľa tohto zápisu patrila „Z“ sa blížia k neskoršiemu úradnému názvu.
Nitrianskemu hradu.46 Podľa metácie to bola zem Do tohto prehľadu nezapadajú zápisy Ska-
o veľkej rozlohe, na ktorej vzniklo niekoľko sídlisk, lice vo forme „Galicz“, spolu tri prípady. Z roku 1431
na dnešnej moravskej strane 11 a na slovenskej stra- ako „civitas Galicz“52 a dvakrát z roku 1450 vo for-
ne vrátane so Skalicou tiež 11. K tomuto problému sa me „Galicz“.53 Prečo sa až tak neskoro ozýva ar-
ešte vrátime. chaický názov Skalice, sa dozvieme z rozboru pí-
Najstarší záznam o Holíči ako sídlisku po- somností. Listinu z roku 1431 vydal známy hod-
chádza z kancelárie kráľa Ondreja II. a je datovaný nostár Stibor zo Stiboríc, titulovaný ako pán Bec-
rokmi 1234 – 1235.47 Hrad zostal aj naďalej majet- kova. Ňou daroval „moravskú“ dedinu Prietržka v su-
kom kráľa. Sídlisko sa spomína aj v roku 1256 v me- sedstve Skalice na vydržiavanie špitála sv. Alžbety
tácii Skalice.48 Sídlisko Holíč nepredstavovalo pred v Skalici. Listina je datovaná v Skalici.54 Na listine je
vznikom uhorského štátu taký veľký komplex ako zaujímavé to, že dedinu Prietržka označuje za mo-
Skalica. Možno len preto, že z neho nemáme takú ravskú (Moravicalis). Ťažko je zistiť, či je v tom neja-
metáciu, ktorá by zachytávala preduhorský stav. Jed- ká zotrvačnosť v myslení alebo niečo iné, lebo podľa
no vieme iste, a to, že Holíč a Skalica navzájom su- toho by sa aj Skalica mala označovať medzi ľuďmi za
sedili. Vyplýva to už zo spomínanej metácie Skalice moravskú, pretože Prietržka leží východne od Skalice.
44 MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I., Bratislava 1971, s. 174, č. 221. (ďalej len CDSl I.)
45 Tamtiež.
46 CDSl II. Bratislava 1987, s. 368, č. 532.
47 CDSl I., s. 322, č. 445. Listina sa zachovala iba vo forme zmienky v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1273. Prvým vlastníkom sídliska
Holíč bol komes Kemen.
48 Porov. pozn. 47; v listine sa uvádzajú „villani ... de Wywar“.
49 „Villani ... de Wywar“, porov. pozn. č. 47
50 BIALEKOVÁ, B.: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. – 13. storočia I. /II. Nitra 1989, s. 296.
51 Tamtiež, str. 311-315.
52 FEJÉR, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis X. /7, s. 405, č. 159.
53 Gróf Teleki József, Hunyadiak kora Magyarországon. X. Pest 1853, s. 268-269, č. 125 a s. 276-277, č. 130.
71
Vincent Sedlák
V každom prípade bývalé moravské povedomie moh- S týmto tvarom názvu Skalice by sa bolo treba
lo dosť dlhý čas pretrvávať a máme ho doložené aj ešte ďalej zaoberať po lingvistickej stránke. Vzťahuje
v súvislosti s Holíčom. Ide o dokument, ktorý naj- sa bezpečne na Skalicu. Vzhľadom na názov by sme skôr
výstižnejším spôsobom potvrdzuje kompaktnosť ce- očakávali, že by sa mohol vzťahovať na Holíč. S Holí-
lého skalicko-mikulčicko(len archeologická lokalita)- čom je to trochu komplikovanejšie. Gy. Györffy uvádza
holíčskeho komplexu. Dokument sa nachádza v sprá- najstarší údaj na Holíč ako „confinium Bohemorum“
ve kronikára Petra Žitavského v kronike kráľovského k roku 1095.61 Ďalší údaj pochádza zo zmienky
dvora, podľa ktorej vojsko českého kráľa v roku 1315 v listine kráľa Ladislava IV., ktorá sa hlási k Ondre-
prekročilo rieku Moravu a usadilo sa pred hradom, jovi II. (1234 – 1235).62 Názov z tej doby nemáme,
ktorý sa volá Biely Kostol (Alba ecclesia). Tento hrad iba z Ladislavovej listiny a môžeme predpokladať,
na hraniciach Uhorska patril kedysi českým kráľom, že bol ten istý ako sa uvádza v listine Ladislava IV.
ale Matúš Čák ho po premožení odporu podmanil z roku 1273, teda „Wywar“. V zmienke sa ďalej ho-
a zaradil do svojho domínia.55 vorí, že Holíč daroval kráľ Ondrej II. komesovi Ke-
Ďalšie dva dokumenty z roku 1450 sú svojím menovi. Za vlády kráľa Belu IV. mu bol Holíč od-
spôsobom ešte zaujímavejšie. Jeden vydal cisár Frid- ňatý a odovzdaný Bratislavskému hradu. V spo-
rich. Nariaďuje ním mestskej rade v Linci, aby svojmu mínanom roku 1273 bol Holíč vrátený Kemenovmu
radcovi Jánovi Ungnadovi vyplatila 432 zlatých, kto- synovi Vavrincovi.63 Tieto udalosti sa určite týkali
ré jej požičal na výdavky potrebné na táborenie vojska Holíča ako sídliska, nie hradu, lebo už v roku 1274
proti Pongrácovi zo Skalice. Druhý dokument vydal sa hovorí o zásluhách komesa Michala, syna Budme-
gróf Michal, ktorým potvrdzuje, že cisár Fridrich ho ra, kastelána hradu Holíč, celkom iného vlastníka,
odškodnil za výdavky, ktoré poslal na táborenie proti o udržiavanie hradu a vrátenie kráľovi.64 O ho-
Pongrácovi zo Skalice. Na oboch dokumentoch je za- líčskom hradnom županstve sa hovorí až v listine
ujímavé to, že boli vydané mimo Uhorska a archaic- z roku 1291,65 hoci o jeho existencii aj predtým ne-
ký tvar názvu svedčí o tom, že Skalica bola v cudzine možno pochybovať už len vzhľadom na názov hradu.
známa svojím pôvodným názvom, podľa môjho názo- Archeológovia datujú hrad na základe zisťovacieho
ru utvoreného z pôvodného základného názvu „Ga- výskumu na koniec 12. storočia.66 Pravdepodobne
licia“. Z toho by logicky vyplývalo, že najstaršie zá- sa toto datovanie ešte poopraví na základe systema-
pisy ako „Zakolcza“ a „Zokolcha“ by mali vyjadrovať tického výskumu. Tak by to vyplývalo z názvu hradu.
pôvodný názov „Zagalicia“, podobne ako dedina Zá- V roku 1315, keď český kráľ postupoval proti Uhor-
kostolany ležala za dedinou Kostoľany alebo Závažná sku, rozmiestnil svoje vojsko pred hradom, ktorý sa
Poruba, v ktorej je vyjadrená poloha za Váhom. Po- volal Biely .67
dobnú tvorbu názvov poznáme aj z iných oblastí. Po- Neskôr sa názov „Biely“ preniesol aj na síd-
dobne sa vysvetľuje aj názov Záhrebu (Zágreb),56 Zá- lisko, tak ako sa maďarský názov Ujvár tiež preniesol
honya v župe Szabolcz-Szatmár,57 Zabreg,58 Zágon aj na sídlisko. V roku 1332 sa hrad zapisuje ako „Wy-
v Sedmohradsku59 či Zágor.60 war sive Alba ecclesia, in vulgari Teutonico vero Wes-
55 Ad castrum vero, quod Wessel dicitur, regalis exercitus se applicuit et illud in primo congressionis aditu, more bellico scalis ad muros
appositis viriliter expugnavit, quo facto flumen, quod Moraua dicitur, ab exercitu Bohemie transitur et ante castrum, quod Alba Eccle-
sia vocatur, exercitus colocatur. Istud quippe castrum licet in Vngarie terminis situm est, ad reges tamen Bohemie pridem pertinuid.
GOMBOS I., s. 502-503. Petri Zittaviensis Cronica aulae regiae (ex Chronicon aulae regiae).
56 KISS, L.: II., s.791.
57 Tamtiež, s.793.
58 Tamtiež, s.792.
59 Tamtiež, s. 791.
60 Tamtiež, s. 791.
61 GYÖRFFY, Gy.: IV. Budapest 1998, s. 481-482.
62 Porov. pozn. 48.
63 DL 827.
64 Borsa I., Az Árpádházi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke II. Budapest 1961, č. 2357.
65 A Pécz-nemzetség Apponyi-ágának az Apponyi grófok családi levéltárában örizett oklevelei I. Budapest 1906, s. 16-18.
66 BIALEKOVÁ, B.: porov. pozn. č. 51.
68 FEJÉR, G.: c. d. VIII., 3, s. 627.
72
zunkerch“68 a v roku 1336 „Alba ecclesia ... in vulgari Skalicu. Celkom odôvodnene chceme vysloviť názor,
Wywar“.69 že mikulčický archeologický objekt bol pravdepodob-
Chronológia zápisu názvov nezodpovedá sku- ne centrálnym intravilánom a Holíč a Skalica boli sú-
točnosti, ak to hodnotíme z hľadiska lingvistického. časťou tohto objektu, nie ako extravilán v pravom
Predovšetkým si musíme postaviť otázku, ktorý z náz- slova zmysle pojmu, ktorým sa označuje územie ne-
vov bol pôvodný, resp. prvší. Najstarší zápis sa týka sídliskového charakteru patriace k objektu. Aj arche-
tvaru Ujvár (Nový hrad).70 Tento názov sa neskôr pre- ologické aj historické pramene podávajú o tom dos-
sadil ako jediný úradný. Názov Alba je zapísaný ako tatočné svedectvo. Aby nedošlo k nedorozumeniu,
druhý v poradí, čo nemôže mať vplyv na jeho správne považujeme za potrebné zdôrazniť, že hovoríme stá-
zaradenie.71 Je zaujímavé, že sa používa aj na hrad aj le o pôvodnom území Moravského kniežatstva, kto-
na sídlisko, v maďarskej alternatíve ako Fejéregyház. ré bolo historickou náhodou práve v tomto priestore
Zatiaľ nemáme k dispozícii doklad, v ktorom by sa vy- rozdelené hranicou dvoch štátov.
skytoval maďarský tvar Fejérvár. Ak by sa ešte taký Výklady názvu Skalice a Holíča ako pôvod-
tvar výskumom objavil, mohli by sme Holíčsky hrad ného jednotného sídliskového celku umožňujú na-
priradiť k hradom väčšej dôležitosti, typu Szekés- hradiť, resp. odkryť absentujúci názov mikulčickej
fehérvár,72 Gyulafehérvár73 alebo Alba Bulgarica.74 archeologickej lokality, ktorá sa dostala, čo sa týka
Spojenie „castrum Alba“ by nás k tomu mohlo opráv- názvu, do toponymicky nič nehovoriacich Mikulčíc
ňovať. V súvislosti s tým sa vynára otázka, či nie je len pričinením vôd rieky Moravy. Mala by z toho vy-
holíčsky Biely hrad označenie pre celý mikulčický ar- plynúť otázka, prečo uhorské úrady nezareagovali na
cheologický komplex. Spoločný základ názvu Holíča a stratu tohto územia. Určite len preto, že sa zbavili
tohto komplexu by svedčil o jednotnom sídliskovom historickej príťaže na asociácie obyvateľstva, ktoré
celku mimoriadne veľkej rozlohy a určite tomu zod- sa dostalo pod zvrchovanosť uhorského štátu. Moh-
povedajúcej dôležitosti. Tento problém môže ešte lo sa to stať aj dohodou medzi Uhrami a Moravou,
doriešiť archeológia. Z hľadiska historických pra- o ktorej nemáme žiadne písomné záznamy. K pred-
meňov by sa žiadalo dodať, že názov „Biely“ sa ne- pokladanému najstaršiemu názvu Galícia treba ešte
mohol vzťahovať na nejaký novopostavený kostol pridať myšlienku Gy. Györffyho, podľa ktorého čes-
v Holíči, ale na mikulčickú archeologickú lokalitu, súh- ko-moravské pomenovanie Holíč pochádza určite zo
lasne s názvom ostatných už vymenovaných Bielych starého maďarského Galič (západoslovenský tvar)
hradov (Fehérvár)75 Székesfehérváru a Gyulafehér- a v tomto prípade mohol dostať názov od haličského
váru, ktoré sú názvom Biely označené ako niečo mi- ruského strážcovstva hraníc.76
moriadne, rozumie sa vrchnostenské, čím by sa ná- V poslednom období hromadiacich sa arche-
zov Biely vzťahoval v staromaďarskej spoločnosti nie ologických nálezov na území Bratislavy by sa celkom
na rasu obyvateľstva, Bieli a Čierni Maďari, ale na vý- odôvodnene mohla postaviť otázka, prečo sa Bratis-
sadnosť vrchnej, poprednej zložky staromaďarského lava nestala takým významným politickým centrom
obyvateľstva. Z toho by malo vyplývať, že označenie ako archeologická lokalita Mikulčice. Dá sa to vysvet-
Holíča ako Biely by malo vyjadrovať alebo označovať liť len tak, že Bratislava ležala na exponovanom úze-
výnimočnosť mikulčickej archeologickej lokality. mí, čím by sa stávala častým terčom útokov tranzitu-
Aj podľa doterajších archeologických nále- júceho obyvateľstva, resp. aj celých skupín. To možno
zov možno hovoriť o nezanedbateľnom keltskom ob- vysvetliť dôležitosťou a významom brodu ako široko-
jekte. To by vyplývalo aj z názvu Skalice ako Galícia. ďaleko známeho pojmu, možno povedať v širšom eu-
Ak sa doteraz nenašlo dosť presvedčivých dokladov rópskom meradle. Z tohto hľadiska je zanedbateľné,
na keltské osídlenie, mal by sa výskum na základe či sa bitka 907 odohrala na priľahlom, dnes rakúskom
doteraz povedaného sústredene zamerať na Holíč a území, alebo v Zadunajsku. Dôležité je to, že sa odo-
69 WENZEL, G.: Acta extera Andegavensia (Magyar diplomácziai emlékek az Anjoukorból) 1265-1426. Vol. I., Budapest 1875, s. 343.
71 GOMBOS F. A.: c. d. I., s. 502 II., s. 953.
72 V župe Fejér v Maďarsku.
73 Alba Iulia v Rumunsku.
74 Dnes Belehrad v Srbsku.
75 Porov. pozn. č. 74-76.
76 GYÖRFFY, Gy.: Az Árpád-kori IV. Nyitra megye, s. 481-482.
73
Vincent Sedlák
hrala v priestore, pre ktorý bola Bratislava symbolom vrátili na územie Slovenska v bavorských službách.
so všetkým, čo k nej vtedy patrilo. Tam došlo k stretu Fakt, že dostali najrozsiahlejšie majetky zo všetkých
vojsk s výsledkom priaznivým pre staromaďarské et- bavorských rytierov, môže nasvedčovať tomu, že si
nikum. Po tejto udalosti určite došlo k opakujúcemu prišli obsadiť svoje pôvodné majetky, zväčšené o zá-
sa posunu hraníc staromaďarského etnika, lebo ďal- sluhovosť za príchod do Uhorska s cieľom sformo-
šia, z hľadiska dôležitosti rozhodujúca bitka sa odo- vať staromaďarskú spoločnosť podľa predstáv, resp.
hrala ďalej od Bratislavy, na rieke Lech (955), ktorá osvedčených pravidiel staroeurópskeho vývinu.
poznačila politický vývin v tejto oblasti s neskoršími Čo do majetkovej držby bol najsilnejším ry-
väčšími alebo menšími posunmi. Tie nie sú z hľadiska tierom Hont. Bol na čele kráľovskej osobnej stráže.77
našej témy natoľko dôležité. Pre nás je dôležité to, že Stal sa prvým županom hradu a komitátu Hont na zá-
táto bitka v prvých desaťročiach skončila pre staro- klade poverenia kráľa Štefana I. a podľa Gy. Györf-
maďarské etnikum nepriaznivo, možno povedať až fyho získal celý nitriansky dukátus.78 Výskum ma-
osudovo na ďalších najmenej päťdesiat rokov, lebo jetkov rodu Hont nie je dokončený, najmä z hľa-
bola spojená s politickými podmienkami pre vedúce diska oddelenia pôvodných majetkov od neskôr na-
zložky staromaďarského etnika zo strany víťaznej ba- dobudnutých. Podľa doterajších výskumov vlastnili
vorskej zložky. Staromaďarské vedenie muselo prijať príslušníci rodu Hont majetky v jedenástich župách.
politické podmienky vo forme kontingentu nemec- Dvojníkom rytiera Honta bol rytier Poznan, ktorý bol
kých rytierov ako kontrolujúcej zložky nad vývinom veliteľom kráľovského vojska a dostal biharský duká-
budúceho štátneho útvaru, keď ho bavorský sused tus.79 Na Slovensku vlastnil majetok, ktorý by sa dal
mienil nechať existovať na úkor ostatných susedov. lokalizovať do dnešných Dvorov nad Žitavou.
Zlikvidovať ich ako Avarov asi nebolo v silách nikoho, Centrálne postavenie Bratislavského hradu
lebo staromaďarské etnikum sa od začiatku rozptýli- pokračovalo aj po vzniku uhorského štátu a v určitom
lo medzi dávno usídlené slovanské etnikum, čo bolo zmysle slova ho možno považovať za obzvlášť dôle-
jeho faktickou záchranou, pretože s vyhubením sta- žité pre jeho nadlokálny význam. Z prameňov sa do-
romaďarského etnika by bolo muselo byť vyhubené aj zvedáme, že Bratislavský hrad nemal poddanské ma-
množstvo slovanského osídlenia a to si nemohlo do- jetky na Záhorí. Jeho majetková sféra končila na hra-
voliť ani silné bavorské vojsko možno aj z morálneho niciach Devínskeho hradu a Stupavského komitátu,
pohľadu. ale jeho politicko-správna funkcia končila až v Ho-
Tomuto novému, síce ešte nie riadne sformo- líči. Stupavský a Holíčsky komitát politicky spadali
vanému politickému útvaru už nikto nekládol iné ci- pod jeho jurisdikciu.80 Neskôr, ako sme už uviedli, sa
teľné podmienky. Mohol sa vyvíjať pod spomínaným politická hranica Bratislavského komitátu smerom
bavorským dozorom ďalej, keď to išlo na iný úkor, len na Záhorie ustálila na riečke Myjava. Na východ od
nie bavorský. Dalo by sa predpokladať, že medzi ry- Bratislavy spadal pod jurisdikciu Bratislavského hra-
tiermi mohli mať účasť aj moravskí rytieri, z ktorých du Šintavský komitát i s hradom a dôležitým brodom
sa spomínajú dvaja, Hunt a Poznan. O pôvode týchto a majetkami prevažne v Nitrianskej župe.81 Na seve-
dvoch rytierov sa vedú diskusie, či pochádzali z mo- rovýchod, východ a juhovýchod od Bratislavy (územie
ravskej časti Veľkomoravskej ríše alebo zo sloven- medzi Malými Karpatmi a Dunajom) sa rozprestie-
skej, ale fakt, že ich mená znejú slovansky, núti pred- rali poddanské majetky Bratislavského hradu a po-
pokladať, že pochádzali z územia Dolného Rakúska, liticko-administratívne územie komitátu.
či už zo slovanského osídlenia z tohto územia, alebo Tým výpočet majetkov Bratislavského hra-
z radov utečencov pred staromaďarským vpádom. Po- du nekončí. V Nitrianskej župe patrila Bratislavskému
necháme stranou, či pôvodne boli členmi slovanskej hradu časť dediny Toman82 a v Tekovskej časť Tráv-
spoločnosti moravskej ako „aboriginisti“, alebo sa nikov.83 Okrem toho vo výbežku Györábskej župy na
77 GYÖRFFY, Gy.: Tanulmányok a Magyar állam eredetéről. Budapest 1959, s. 85.

78 GYÖRFFY, Gy.: István királyi, s. 524.
79 Tamtiež.
80 Apponyi oklevéltár, c. d. I., s. 30-33, č. 19.; Archív mesta Bratislavy, c. d. Lad. I., num. 3.
81 CDSl I., s. 89, č. 93.
82 Pusta v chotári obce Rumanová, okr. Trnava; MOL DL 689.
83 Okr. Nové Zámky; MOL DL 58384. Bratislavskému hradnému županstvu patrila aj severná časť Trávnice MOL DL 58391.
74
Slovenskej strane patrili Bratislavskému hradu lo premenu kráľovskej župy na šľachtickú o niečo ne-
majetky v Pastúchoch,84 Baloni,85 Čiližskej Radvani86 skôr ako v mnohých iných župách v Uhorsku.
a Medveďove.87 Na území Györábskej župy v Maďar- Doklad na zmenu koryta máme aj v prípade
sku to bol majetok Dörög,88 v Mošonskej župe ostrov Váhu v oblasti Serede a Šintavy už po vzniku hraníc
medzi Dunajom a Mošonským Dunajom od Kiliti až župného zriadenia.95 Na tomto mieste vody Váhu
po Hédervár.89 Konštatovanie, že tieto výbežky Bra- tiež vytvorili ostrov, ktorý sa dostal zánikom jedné-
tislavského komitátu na území dnešného Maďarska, ho z korýt na stranu Bratislavského komitátu, pričom
južne od Dunaja, možno vysvetliť len tak, že hranice príslušnosť do Nitrianskeho komitátu sa zachovala.
Bratislavského komitátu vznikli prv ako vody Dunaja To znamená, že tento jav nebol ničím neobvyklým
odrezali túto ostrovnú časť od jej severného politic- a takým mohol byť aj v oblasti Holíča a Mikulčíc.
kého centra, sa javia ako logicky odôvodniteľné. To Toto je ďalším svedectvom geografických
možno považovať za jeden z dôkazov inak písomne vplyvov aj na organizačné členenie už vzniknutého
nezachytených zmien koryta Dunaja. Písomne pod- uhorského štátu. Ako sme mali možnosť vidieť, Bra-
chytenú zmenu koryta Dunaja máme len v priestore tislavský hrad kontroloval celé západné uhorské po-
Podunajských Biskupíc,90 ale tam sa nám reminiscen- hraničie od Holíča až po juhovýchodný cíp župy Fejér.
cie na pôvodné začlenenie toho územia do Mošonskej Keď sa zmenil systém obrany pohraničia, majetky Bra-
župy nezachovali pravdepodobne preto, že išlo o sil- tislavského hradu boli postupne vynímané spod prá-
ného zemepána v osobe ostrihomského arcibiskupa, vomoci Bratislavského hradu a stávali sa predmetom
ktorý sa dohodol s mošonskými hradnými jobagiónmi donácií. V jednej z týchto donácií sa výslovne hovorí
tak, že nároky Mošonského komitátu na toto odreza- o určitom výsadnom postavení týchto dislokovaných
né územie zanikli. Po jednom majetku mal Bratislav- poddaných Bratislavského hradu, keď boli spolo-
ský hrad v Šopronskej91 a Železnohradskej župe,92 čensky zrovnávaní s ostatnými okolitými poddanými
dokonca aj v juhovýchodnom cípe Fejérskej župy,93 s odôvodnením, aby kvôli nerovnakému postaveniu
teda majetky veľmi vzdialené od centra a ďaleko pre- s inými poddanými nedošlo u okolitých poddaných,
kračujúce hranice vlastného obvodu. medzi ktorých donáciou zapadli, k nežiaducim re-
Odôvodnene si môžeme položiť otázku, čo akciám.96
bolo príčinou tejto roztrúsenosti majetkov v takej Tento náčrt dobových problémov by ne-
vzdialenosti od vlastného centra a jurisdikcie nad ko- mohol vychádzať pre Bratislavu tak významne, keby
mitátmi, ktoré nepatrili do Bratislavskej župy. Tento jej význam nebol taký aj v preduhorskej dobe, tak-
fakt nemožno odôvodniť len významným postavením že lokalizáciu bitky z roku 907 pri Bratislave nemô-
Bratislavského hradu v konfíniu, lebo nemá obdobu žeme považovať ani za spornú, ani za náhodnú. Pred-
v celom uhorskom pohraničí. Muselo to byť rezíduum pokladom toho bol už spomínaný významný brod a
z jeho centrálneho postavenia, jednak za vlády kráľa celé široké okolie, ktoré aj vtedy bolo spájané s Bra-
Štefana I., a veľmi dôležité aj z hľadiska pochopenia tislavským hradom.
postavenia Bratislavského hradu pred príchodom Výrazný geografický činiteľ, rieku Dunaj, vý-
Maďarov a pred vznikom uhorského štátu. Toto pos- znamne zvýraznili najmä starí Rimania, keď pozdĺž
tavenie Bratislavského hradu v kráľovských rukách nej zriadili takzvaný „limes Romanus“. Pôsobenie
bolo pravdepodobne príčinou, prečo Bratislava dos- tejto hranice už nestačilo na to, aby sa obyvateľstvo
tala pomerne neskoro mestské privilégiá,94 a oddiali- za jej rámcom citeľne romanizovalo. Rieka Morava
84 Okres Dunajská Streda; MOL DL 727.

88 Pusta v chotári obce Pár pri Györi; Pannonhalmský hlavnoopátsky archív C.IX.
89 CSÁNKI, D.: Magyarország történelmi földrajza a Hunyadyak korában III. Budapest 1890, s. 678, 680. Porov. aj mapu G. Lipszkého,
Repertórium locolum objectorumque regni Hungariae. Budae 1808.
90 MOL DL 76146.
91 Ide o lokalitu neznámej polohy Zolonta, ktorá bola vyňatá spod Bratislavského hradu.
92 Lokalita Bozzaj, juhovýchodne od Szombathelyu, FEJÉR, G.: C. D. H. V., 1, s. 103-104.
93 Majetok Tolve medzi Kis Apostak a Dunaföldvár; Súkromný archív Veszprémskej kapituly, Lad. I., Colon. 2.
94 Až v roku 1297.
95 Ostrov medzi Váhom a Mŕtvym Váhom.
75
Vincent Sedlák
nebola neprekonateľnou prírodnou prekážkou, lebo né tu rozoberať po tejto stránke všetky južné župy.
Moravské kniežatstvo sa rozprestieralo po oboch U celkom južných žúp je nápadné, že prekračujú
stranách jej toku, sídliskovo významnejšie po jej pra- svoje geografické hranice. Komárňanská župa je na
vej strane, ak berieme do úvahy jej dnešný tok, ktorý oboch stranách Dunaja, podobne ako aj Ostrihom-
sa od vtedajšieho líšil. ská. Hontianska a Novohradská župa prekračujú
Staromaďarské etnikum už natoľko nedbalo svoju prirodzenú geografickú hranicu, rieku Ipeľ.
na geografické danosti. Ich hlavnou starosťou bolo Toto rozdelenie sa nedá vysvetliť ináč ako strá-
zabezpečiť si územie, na ktorom mohli existovať, keď žením, resp. zabezpečovaním plynulých prechodov
boli zo svojej pravlasti prakticky vyhnaní. Nevzdali sa cez prirodzené hranice.
však svojich predstáv o koristníckom spôsobe zabez- Podrobnejšie sa treba zastaviť pri Bratislav-
pečovania si svojich životných potrieb, čím si proti skej a Nitrianskej župe, najmä z toho hľadiska, že Zá-
sebe popudili západoeurópsku spoločnosť, až došlo horie, ktoré má ideálnu geografickú polohu, nesta-
k ich porážke na rieke Lech (955). Po tejto porážke lo sa samostatnou župou, hoci spĺňalo preto všet-
bolo ich hlavnou nútenou starosťou zaradenie sa do ky podmienky. Záhorie bolo umele rozdelené medzi
stredoeurópskeho priestoru s vidinou optimálneho Bratislavskú a Nitriansku župu. Severná časť sa do-
zabezpečenia životných podmienok pre svoje etni- stala pod správu Nitrianskej župy, veľmi excentricky,
kum. V tom sa staromaďarské etnikum líšilo od avar- a južná pod správu Bratislavskej župy. U Bratislavskej
skej spoločnosti, ktorá žila v izolovaných sídliskách, župy to nie je také krikľavé ako u Nitrianskej župy,
čím sa stala ľahkým terčom útokov a paradoxne vy- kvôli tranzitným stykom a komunikácii všeobecne. Ak
tvorila predpoklady pre svoj zánik, lebo svojím účin- sa v prípade Záhoria nerešpektovali jedinečné geo-
kovaním vyvolala proti sebe takú nenávisť, že im grafické danosti pre politické delenie, urobilo sa as-
nepomohlo ani známe žobronenie o vytýčenie úze- poň to, že pri rozdelení medzi spomínané župy sa reš-
mia pre svoju ďalšiu existenciu. Staromaďarská spo- pektoval geografický zreteľ len pri samotnej deľ-
ločnosť prenikla do vnútra slovanskej spoločnosti, be, a to stanovenie hranice žúp na riečke My-
prevzala štýl života a s ním známe veľké množstvo jave. Ale aj tam sa porušil geografický zreteľ pri-
základných slov do svojho slovníka.97 Z toho dôvo- radením Šaštína do Nitrianskej župy, hoci ležal
du nemuseli byť geografické podmienky také rozho- na území Bratislavskej župy a z toho dôvodu do-
dujúce. Začlenenie Záhoria do rámca vznikajúceho chádzalo k častému zamieňaniu župnej prísluš-
uhorského štátu až po rieku Moravu nebolo natoľko nosti Šaštína.98 Stalo sa tak preto, že Záhorie ako
dielom geografického činiteľa, ako skôr schopnosti bývalá súčasť Moravského kniežatstva stratilo svo-
Moravského kniežatstva ubrániť si svoje pozície za je prirodzené vyššie cirkevné i politické centrum,
riekou Moravou. ktorým bolo s veľkou pravdepodobnosťou mikul-
Po vzniku uhorského štátu, za ktorého zakla- čické centrum a jediné logické riešenie tohto sta-
dateľa sa mylne považuje Štefan I., zvaný Svätý, sa štát vu bolo so starobylým Šaštínom. Ten sa stal ar-
postupne rozdelil na menšie administratívne celky, chidiakonátom pre nitriansku časť Záhoria. Záver
v ktorých geografia zohrala tiež dosť významnú úlo- z toho plynie, že viac ako za pravdepodobné treba
hu. Severná a východná časť územia Slovenska bola považovať riešenie Záhoria ako taktické riešenie,
hornatá a jednotlivé kotliny zväčša tvorili základy aby sa zamedzil jeho návrat späť do rekonštruova-
samostatných župných celkov. Južná časť bola zase ného staromoravského útvaru.
členená vodnými tokmi, ktoré mali nie malý vplyv na
delenie celej oblasti na jednotlivé župy. Nie je potreb-
97 KNIEZSA, I.: A magyar nyelv szláv jövevényszavai I./1-2, Budapest 1955, autor vyznačuje celú slovnú zásobu, ktorá prenikla do ma-
ďarčiny.
98 GYÖRFFY, Gy.: Az Árpád-kori IV. Nyitra vármegye, s. 455.
76
Summary
Geographic conditions for formation of states in Early Middle Ages

The geographic setting played an important part The Celtic heritage was perhaps reflected in one ver-
in the process of formation of the organisational sion of the name of the later city of Bratislava – Bo-
structure of Europe in the Early Middle Ages. The na- sonium - Posonium - Požeň, which is indicated by the
tural environment was already suitable for the Celts, inscription Busu on the Celtic coin type Biatec from
who settled here in the first four centuries BC. It was Bratislava. Thanks to the Danube crossing place and
utilised even more by the Romans, especially the mas- the firm river basin enclosed from both sides by the
sive flow of the Danube, which served them as a na- foothills of the Carpathians and Alps, Bratislava pre-
tural border of the empire in the first four centuries served a significant status. That is probably why its
AD. A crossing-place on the Danube under the moun- alternating name Bresalauspurch is stated in con-
tain on which a medieval castle was built played an nection with the battle between the Magyar and Ba-
important part in this process. After the dissolution varian armies in the year 907, later Pressburg. De-
of the Roman Empire in the Migration Period, Sla- velopment of the Záhorie region is interesting, in-
vic tribes began to settle on the Middle Danube and cluding the important locations of Stupava, Šaštín,
stayed there for good. In the 7th century during re- Skalica and Holíč, which from the historical point of
sistance against the Avar Empire, Samo’s Empire was view needs to be seen as a part the Moravian Prin-
formed along its northern-western edge: the Wo- cipality. From the political point of view, it belonged
gastisburg castle, known from written sources, was to the reign of the Bratislava castle and later, it was
located on its territory. In the 9th century, on the divided between the Bratislava and Nitra district.
territory of today’s Moravia, the Moravian Principali-
ty and, on the territory of today’s Slovakia, the Nit-
ra Principality was formed. Unification of both prin-
cipalities resulted in formation of the political body
later called Great Moravia.
77
78
Morava v 10. a na počátku 11. století
Zdeněk Měřínský
Rozpad Velké Moravy na počátku 10. věku pohoří a pomezních hvozdů poskytovala v této ne-
ovlivněný částečně vedle typické krize vznikajícího klidné době lepší podmínky dalšího vývoje (srov.
státu tohoto období raného feudalismu způsobené např. Měřínský 1986a; 2003, 61-62; 2006; Kouřil
expanzivní politikou Svatopluka I. (871-894) i další- 2003; obecnější závěry Kučera 1974). Do popředí se
mi faktory, byl vyvolán zejména opětnou změnou mo- zde patrně za podpory a zásluhou Svatoplukovy Velké
censké situace v Karpatské kotlině. Z východu sem pro- Moravy dostává přemyslovský rod, jenž postupně za-
nikají kočovní Maďaři, podlamují moc Velké Moravy a ujímá hegemonní postavení mezi ostatními knížaty,
český státotvorný proces se přenáší do lépe chráně- provádí sjednocovací proces a buduje stát. Nadřaze-
né české kotliny. Ta obklopená věncem pohraničních nost pražského kmenového knížete nad ostatními
Obr. 1. Mapa Moravy a Slezska s nejdůležitějšími vodními toky, nadmořskou výškou území a významnými městy jako orientačními body.
A – státní hranice, B – historická zemská hranice mezi Čechami, Moravou a Slezskem, C – vodní toky, D – území s výškou pod 300 m n. m.,
E – území s výškou 300 až 500 m n. m., F - území s výškou 500 až 750 m n. m., G - území s výškou nad 750 m n. m. Upraveno podle
P. Kouřila 2005.
79
Zdeněk Měřinský
Obr. 2. Mapa Moravy a Slezska s vyobrazením starého sídelního území do konce 12. století (prázdné) a kolonizačního území (šikmo šra-
fované). A – státní hranice, B - historická zemská hranice mezi Čechami, Moravou a Slezskem, C – vodní toky, D – oblasti kolonizované
ve 13. – 14. století, E – sídlo údělného knížete, F – sídlo biskupa. Podle Z. Měřínského 1993a.
předáky zahájila pak od doby vlády Boleslava I. (po i do nástupnických sporů po smrti Oty I. v roce 973
915-967/972, kníže 935?) proces vytváření ústřed- a Oty II. (955-983, spolukrál 961, spolucísař 967, cí-
ní vládní moci (z obsáhlé lit. např. Třeštík 1997; Blá- sař a samost. vláda 973) o deset let později (k Bole-
hová/Frolík/Profantová 1999, 263-295). slavovi I. např. Lutovský 1998; k Boleslavovi I. Chrab-
Období 2. poloviny 10. století je charakteri- rému Grabski 1964). Právě tato příznivá konstelace
zováno novou změnou mocenské situace ve středo- přispěla k územní expanzi českého přemyslovského
evropském prostoru a zejména na středním Dunaji. státu, která měla proběhnout již za Boleslava I. rám-
Roku 955 došlo totiž k rozhodujícímu boji mezi Otou cově v letech 935-950 (Třeštík 2000a, 52). Polský his-
I. Velikým (912-973, něm. král 936, italský 951, císař torik G. Labuda (1988, 156) původně navrhoval ča-
962) a Maďary na Lechu poblíž Augsburgu za účasti, sový rámec 936-945, ale později se přiklonil k ná-
mimo jiných, i českých vojenských oddílů Boleslavo- zoru, že se tak stalo až krátce po porážce maďarských
vých, který byl již před touto událostí roku 950 nu- nomádů na Lechu u Augsburgu v roce 955 (Labuda
cen po déletrvajícím odboji uznat svrchovanost Říše. 1994, 76-77; srov. Poleski 2000, 229, pozn. č. 38-39
Otovo vítězství zastavilo pustošivé maďarské nájezdy na s. 345). Kromě Malopolska s Krakovem bylo asi
do jižní, západní i střední Evropy. Staří Maďaři se vel- obsazeno i Slezsko (jeho obsazení víceméně odmítá
mi rychle přizpůsobili novým poměrům a již v době Moździoch 2000, 221-222, 224) a expanze sledující
vlády krále Štěpána I. Svatého (okolo 970-1038; vel- směr nejdůležitější evropské obchodní magistrály
kokníže 997-1000, král 1001) je etatizační proces za- protínající od západu k východu celý kontinent se za-
vršen. Snahy císaře Oty I. o obnovu Říše v tradicích stavila až na západoukrajinských řekách Bug a Styr,
Karlova Impéria nutily Boleslava I. hledat účinnou kde narazila na moc Kyjevské Rusi (např. Sláma 2000,
protiváhu ve sblížení se vznikajícím polským státem 14, Třeštík 2000, 50-52; ke komunikaci např. Charvát
Měška I. (okolo 960-992). Oba panovníci zasahovali 1998, 55, 57-60; Třeštík 2000, 52-55 a dále).
80
Obr. 3. Postup starých Maďarů eurasijským stepním pásem z jejich pravlasti do Karpatské kotliny. Upraveno podle I. Erdelyho (Europa
Mitte um 1000, 2000/1).
Obr. 4. Zaujetí vlasti starými Maďary a jejich nájezdy do jižní, západní a severozápadní Evropy v letech 895-970. Silná černá šipka – směr
pohybu starých Maďarů a s nimi příchozích dalších kočovných kmenů do karpatské kotliny, slabé černé šipky – směry jednotlivých nájezdů,
tečkovaně – staromaďarská oikumena okolo roku 930. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/Katalog.
81
Zdeněk Měřinský
dého Oty III. (980-1002, král 983, císař 996) a jeho

matky regentky Theophanu (kol. 960-991, 972 manž.
Oty II. a císařovna). Zatímco Piastovci budovali prů-
běžně své pozice v Polabí, dostali se Přemyslovci do
izolace. Jako zátěž se ukázalo i obsazení Míšně, jež
vedlo k napětí s Říší a nově jmenovaným míšeňským
a později durynským markrabětem Ekkehardem (985-
1002). Po vyjednávání se odsud Boleslav II. nakonec
stáhl. Tím již byla předurčena obtížná pozice českého
knížete v budoucích konfliktech s polskými Piastovci
o Slezsko a Malopolsko. Jako jediný a jak se ukáza-
lo obtížný spojenec mu zde zůstal kmenový svaz po-
hanských Luticů. Hlavní důvod oslabení pozice Bole-
slava II. na sever od Krušných hor spočíval na pozadí
rozdílného vývoje českých a polských strategických
představ, na kterých se v té době saská, respektive
otonská říšská politika nepodílela, protože polská
politika Měška I. a jeho syna Boleslava I. Chrabrého
se v tomto období ubírala cestou úzké spolupráce
s Říší, a to především na bázi společného boje proti
Luticům (přehled např. Lübke 2000, 211-214).
Právě z této úzké vazby a kooperace
s Otou III. těžila rozpínavost politiky polských Pi-
astovců a jejich expanze do Slezska a Malopolska,
které předtím v případě Malopolska bezpečně a
Slezska s jistou dávkou pravděpodobnosti ovládali
pražští Přemyslovci. Bezpečná chronologie těchto
událostí není zcela jasná. Zejména se to týka ně-
kdy předpokládané anexe východní a severní čás-
ti Malopolska vojenskými oddíly Měška I. již v le-
tech 979-981. I kdyby k ní došlo, což je dosti ne-
pravděpodobné, jednalo by se pouze o krátkodobé
vítězství, neboť již v roce 981 podnikl kyjevský
Obr. 5. Gnadendorf (p. B. Mistelbach, NÖ). Hrob staromaďarského
kníže Vladimír I. Veliký vojenské tažení proti „Le-
bojovníka odkrytý 18. 7. 2000 v hloubce 100 cm při výkopu kanalizace chům“, patrně Lenzanům, a přitom dobyl jejich
v obci. Upraveno podle Daima-Lauermanna 2006. dva snad nejdůležitější hrady Červeń a Przemyśl.
Ty se nacházely na východní hranici Malopolska.
Boleslav II. (?-999, kníže po 967/972) zdědil po Toto území se potom stalo až do 14. století sou-
svém otci říši představující ve své době impozantní částí Rusi. Jestli tedy tato výprava způsobila ně-
celek (k němu např. Charvát 2004; Sláma 2000). Oku- komu politické, vojenské i územní ztráty, byl to
poval Malopolsko, načas se mu podařilo anektovat s největší pravděpodobností český BoIeslav II. a
i Míšeň a snad ovládal také Slezsko (srov. výše). Vzta- v té době nepodnikal ještě Měšek I. žádné útoky na
hy mezi polským Měškem I. a českým panovníkem jih od Velkopolska směrem do Slezska a Malopol-
ochladly již po smrti jeho prvé manželky, dcery Bo- ska. Situace se rapidně zhoršila až během osmde-
leslava I. a jeho sestry Doubravky (asi 932/933-977, sátých let 10. století a s největší pravděpodobnos-
svatba 965/966) v roce 977 a dále se zhoršovaly tí někdy v roce 989 či 988 obsadila vojska Měška I.
na pozadí východní politiky císaře Oty II., jeho ná- Krakov a vypudila odtud českou posádku. Kosmovo
stupce Oty III. i kapitulace jejich konkurenta Jin- datum 999 je současně řadou badatelů považováno
dřicha II. Svárlivého (951-995, bavorský vévoda s největší pravděpodobností za Kosmův nevědomý
955-976, 985-995), k jehož spojencům oba patřili, omyl Boleslava II. (srov. např. Labuda 1960; Bulín
v roce 986. Polský kníže se však zavčas ze spojenec- 1961; Havlík 1961; Sláma 2000, 19, 21-23; Poleski
tví s Jindřichem vyvázal a přiklonil se na stranu mla- 2000, 230-231), ač úplné jistoty zde nemáme.
82
„regnum“. Nakonec pak došlo roku 995

snad bez přičinění vážně nemocného
knížete raněného mrtvicí k vyvraždění
Slavníkovců na Libici. Paradoxně tím
byl dokončen vnitřní sjednocovací proces
v Čechách (z obsáhlé lit. ke Slavníkovcům
např. Sláma 1971; 1995; 1998; Lutovský/
Petráň 2005; Turek 1982; Slavníkovci ve
středověkém písemnictví 1983, 11-92;
k vyvraždění Sláma/Charvát 1992).
Již v posledním desetiletí vlády Bo-
leslava II. ztratil přemyslovský stát vět-
šinu mimočeských území, po jeho smrti
v roce 999 dochází k hluboké krizi. V
letech 999-1003 se na českém trů-
ně vystřídali tři panovníci. Boleslav
III. (?-1037, kníže 999-1002, 1003)
pozbyl Krakovsko, Vladivoj (1002-
1003), který jako první přijal Čechy v
léno od římského (německého krále)
a Jaromír (sedmdesátá léta 10. stol.-
1035, kníže 1004-1012, 1034) byl vy-
hnán polským knížetem Boleslavem
I. Chrabrým (965/967-1025, kníže
992, vláda v Čechách 1003-1004, pol-
ský král 1025), jenž se zmocnil Čech.
Krize měla vnější i vnitřní příčiny.
V plánech Oty III. (k němu např. Alt-
hoff 1996) na obnovu císařství hrála
značnou úlohu osobnost polského Bo-
leslava I. Chrabrého (ke vztahu obou
Obr. 6. Mikulčice - Valy (okr. Hodonín). Nálezy rombických a deltoidních hrotů panovníků Fried 1989) a jeho úspěš-
s řapem a místa jejich koncentrací ve vyznačených plochách prozkoumaných do ně se rozvíjejícího státu. Politické, so-
roku 2002. Upraveno podle P. Kouřila 2003.
ciální i hospodářské struktury byly ješ-
tě primitivní a nevyvinuté, stát ne-
Boleslav II. si patrně pokles své prestiže byl útvarem vnitřně pevným a jeho stabilita byla
i podstatné zmenšení moci a území uvědomoval. Vý- v 10. století a ještě dlouho do 11. věku nepatrná
razem tohoto snažení bylo s největší pravděpodob- (ke středoevropskému vývoji 10. až poč. 11. stol.
ností také Boleslavovo vojenské tažení z roku 990 Europas Mitte 2000; Kaiser Heinrich II. 2002; Wein-
směřující do jakéhosi jeho bývalého území obsaze- furter 1999; Žemlička 1997, 31, 35-42; Bláhová/
ného polským vládcem. Především se jednalo o po- Frolík/Profantová 1999, 295-324, 344-356; obec-
litickou akci mající za cíl zastrašit Měška I. a udržet si ně pro Moravu a Slezsko 10.-12. stol. ze star-
na své straně Lutice (Bulín 1960). Proti těm však již ších, již antikvovaných děl Dudík 1860-1878; 1871;
o dva roky později, aby si neznepřátelil německé- 1875; 1878; 1878; 1879; 1880; 1882; 1884; Dvořák
ho panovníka, táhne v sestavě říškých vojsk (Sláma 1899-1904; 1906; dále Palacký 1876-1878; Bretholz
2000, 21). Jestli se skutečně jednalo o pokus praž- 1895; 1896; 1912; 1921-1925; stálou platnost pro
ského panovníka obnovit svojí vládu nad Slezskem šíři pramenné základny si uchovává Novotný 1912,
je diskutabilní (Moździoch 2000, 222). Každopádně 558-726; 1913; z moderních syntéz Nový 1972; Fi-
se český panovník dostával do stále větší defenzivy ala 1975; Přehled dějin Československa 1980; Žem-
a k tomu přispíval i vzrůst moci Slavníkovců, jejichž lička 1997; 2002; Bláhová/Frolík/Profantová 1999;
doménu označuje Bruno z Querfurtu dokonce za Válka 1991; Měřínský/Mezník 1998; Morava ve stře-
dověku 1999; pro Polsko, Slovensko v rámci Uher-
83
Zdeněk Měřinský
Po rozpadu Velké Moravy se na Moravě patrně

v omezené míře uchovaly zbytky samostatné státní or-
ganizace závislé v 1. polovině 10. století na Maďarech. Na
základě analýzy nemnoha písemných pramenů a hmot-
ných památek se můžeme přiklonit ke třetí z hypotéz
předložených polským historikem G. Labudou (1960a, 93-
96), a to v tom smyslu, že Morava si udržela samostatné
postavení na rozhraní nově vznikajících státních útvarů
českého, polského, uherského a tzv. Východní bavorské
marky, a to v podstatě jako prostor určitého mocen-
ského vakua, který ostatně známe i ze sousedního Slo-
venska, zejména z jeho severní poloviny. Vztahy ke Kar-
patské kotlině byly patrně během 2. poloviny 10. století
vystřídány těsnější závislostí na slezské a polské oblasti,
což dokládají i archeologické a v době přelomu tisíciletí
i písemné prameny. Uchovaly se zde také pozůstatky cír-
kevní organizace, jak naznačuje přítomnost moravského
biskupa na synodě v Mohuči roku 976. Okolo roku 1000
se Morava dostala do sféry moci Boleslava I. Chrabrého a
z toho, že Moravané vystupovali jako jeho aktivní spo-
jenci pod svým jménem v letech 1015 až 1017, se dá usu-
zovat na trvání jistých forem státní organizace na Mo-
Obr. 7. Gniezno (Hnězdno), Polsko. Zobrazení českého knížete Bo- ravě (Měřínský 1986a, 23-38, 42-50, 52-70; 1991, 16-17;
leslava II. (40. léta 10. stol.?-999, kníže po 967/972) na druhém re- 2002, 57; 2003, 61-63; Kouřil/Měřínský 1996, 113).
liéfu odshora levého křídla litých bronzových dveří katedrálního chrá- Existují však i opačné názory snažící se ne-
mu se svatovojtěšským cyklem, zhotovených ve 2. polovině 12. sto- příliš přesvědčivě posunout připojení Moravy nebo
letí. Kresba S. Plchová.
její větší severní části k českému přemyslovskému stá-
tu již po roce 955 či alespoň jeho velmi silný vliv, jak
uvažuje už V. Novotný (1912, 558-570) a po něm na-
příklad J. Sláma (1991, 53-56), J. Bláha (1984, 144;
2000; 2001, 63; 2001a), P. Charvát (2004, 73-74)
a D. Třeštík (Merhautová/Třeštík 1983, 52, zvl. pozn.
č. 135-136 na s. 324; Třeštík 1987, 27-73, zvl. od
s. 36, pozn. č. 65; 1991, 9-26; 1997, 362-363; 2000a,
50-53, 292, zvl. pozn. č. 292), původně popírající
existenci jakýchkoliv mocenských struktur na Moravě
po pádu Velké Moravy a připojení severní části země
k Čechám již brzy po roce 935, kdy jižní část měla ješ-
tě pravděpodobně zůstat v rukou místních knížat
(Třeštík 2000, 407) i další badatelé. Ač se tak mohlo
stát i po roce 955 měli jih ještě ovládat Maďaři a se-
ver s centrem v Olomouci ovládal český kníže (např.
Obr. 8. Detail z majestátního panovnického vyobrazení trůnícího Lutovský/Petráň 2005, 23). Opatrně se k době ob-
Oty III. (980-1002, král 983, císař 996) v Evangeliáři Otty III., Rei-
chenau (Bayern, BRD) před rokem 1000; ulož. München, Baye-rische
sazení Moravy či alespoň její severní části i přežívání
Staatsbibliothek, Clm 4453, fol. 24r. Kresba S. Plchová. určitých zbytků na starých Maďarech nebo také dal-
ších vznikajících okolních mocenských uskupeních
ského státu a tzv. Východní bavorskou marku, poz- závislé státní organizace stavějí M. Bláhová/J. Fro-
ději od r. 1156 Rakouské vévodství např. Dejiny Slo- lík/N. Profantová (1999, 295-301, zvl. s. 357-361),
venska 1986; Kučera 1974; Historia Polski 1957; Low- ale konstatují, že „s větší jistotou jsme schopni říci
miański 1970; Juritsch 1894; Lechner 1985; Brunner jenom tolik, že koncem devadesátých let, těsně před
1994; Dopsch/Brunner/Weltin 1999; Die Welt der její polskou okupací roku 1003, náležela Morava čes-
Babenberger 1995). kým knížatům“.
84
V poslední době se k problematice moravské-

ho vývoje 10. století vyjádřil M. Wihoda (2005), jenž
nepředpokládá, že by celý moravský prostor ovládla
v 1. polovině 10. století naprostá anarchie, ale pod
maďarským „dohledem“ zde přežívá část moravské
aristokracie a ta obnovuje některá lokální centra, či
lépe řečeno (pozn. Zdeněk Měřínský, srov. dále) lze
na střední, severní i jihozápadní Moravě postihnout
jejich kontinuitu do 11. věku. Po pádu Velké Moravy
uvažuje o jisté tributární závislosti zbytků moravské
nobility a omezeně přežívající lokální státní organi-
zace na starých Maďarech, jak dovozoval již L. E. Hav-
lík (např. 1978, 101), přičemž jádro osídlení se mělo
přesunout na střední Moravu a s tím souvisel i vze-
stup olomouckého centra. Po drtivé porážce maďar-
ských hord na řece Lechu v roce 955 měl Boleslav I.
Obr. 9. Listina Jindřicha IV. (1050-1106, spolukrál 1053, ba-

vorský vévoda 1053-1054, král 1054, císař 1084) vydaná v Řezně
(Regensburg, Bayern, BRD) 29. dubna 1086 se vsuvkou tzv. za-
kládací listiny pražského biskupství potvrzující v pozdní vsunuté
konfirmaci spojení kolem roku 973 založeného biskupství s mo-
ravským v jedno i jeho hranice; CDB I, 92-94 č. 86; pergamen,
ulož. Würzburg (Bayern, BRD), Staatsarchiv, Kaiserelekt 883.
Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/Katalog.
Obr. 11. Listina Oty I. Velikého (912-973, něm. král 936, italský
951, císař 962) vydané v Ravenně (Itálie) v říjnu 968, kterou zři-
zuje nové arcibiskupství v Magdeburgu, Sasko-Anhaltsko, BRD);
pergamen, ulož. Magdeburg, Landeshauptarchiv Sachsen-Anhalt,
Rep. U I, Tit. I, Nr. 31. Upraveno podle Europa Mitte um 1000,
2000/1.
svést další úspěšnou bitvu s Maďary kdesi na pomezí

svého panství, snad na Moravě a ta se měla dostat
do zájmové sféry Boleslava I. (Ann. Sangall. mai. ad
955; Novotný 1912, 562-563; Lutovský/Petráň 2005,
21). Již výše jsme uvedli, že podle některých hypotéz
mělo k expanzi českého přemyslovského státu smě-
rem na východ dojít rámcově již v letech 935-950
(Třeštík 2000a, 52). Polský historik G. Labuda (1988,
156) původně dokonce navrhoval časový rámec 936-
945, ale později se přiklonil k názoru, že se tak sta-
Obr. 10. Privilegium Dagome iudex z let 990-992 s popisem hra- lo až krátce po porážce maďarských nomádů na Lechu
nic státu Měška I. (okolo 960-992) v regestu z Collectio canonum u Augsburgu v roce 955 (Labuda 1994, 76-77; srov.
kardinála Deusdedit vročeném do let 1086/1087; pergamen,
ulož. Citta del‘ Vaticano, Bibliotheca Apostolica Vaticana, Vat. Poleski 2000, 229, pozn. č. 38-39 na s. 345). Osou
lat. 3833, fol.87r-87v. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, přemyslovské expanze směrem na východ měla být
2000/1 a Katalog. právě ona výše zmiňovaná dálková komunikace, kte-
85
Zdeněk Měřinský
Obr. 12. Církevní organizace na území Říše v 10.-12. století. 1 – arcibiskupství karolinského období, 2 – arcibiskupství otonského období,
3 – zaniklá sídla arcibiskupství, 4 – biskupství karolinského období, 5 – biskupství otonského a sálského období, 6 – zaniklá sídla bis-
kupství, 7 – hranice Říše za vlády Oty I. Velikého (912-973, něm. král 936, italský 951, císař 962), 8 – hranice Burgundského království,
9 – hranice biskupství. Upraveno podle H. K. Schulzeho 1998.
86
povelkomoravském a podobně přetrvávají

i zbytky církevní organizace. Nelze ani vy-
loučit existenci biskupství během 1. polovi-
ny 10. věku, což dovozoval spolu s jeho ob-
novou v roce 973 již F. Dvorník (1970, 207,
222). Sídlem diecéze se po translaci stala
Olomouc a po kratší sedisvakanci bylo ob-
noveno spolu se založením pražského bis-
kupství kolem roku 973 a znovu definitivně
Vratislavem II. (po 1031-1092, olomoucký
údělný kníže 1055, 1058/1059-1061, český
1061, král 1085/1086) kolem roku 1063.
Přemyslovský výboj měl tedy pro-
běhnout po jedné z bočních větví západo-
východní eurasijské magistrály 10. století
vycházející z kordóbského chalífátu, jejíž
hlavní trasa vedla přes Francii, Mohuč, již-
ní Sasko, Vratislav a odtud na Krakov a přes
Kyjev k Chazarům na dolní Volze, a dále do
Obr. 13. Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace; tečkovaně osídlené východního chalífátu a Číny (např. Char-
plochy, tečkované linie vyznačují opevnění, plné tečky s křížkem archeologicky
vát 1998; 2004, 75-76; Lutovský/Petráň
doložené sakrální objekty, prázdné tečky s křížem předpokládané sakrální ob-
jekty. Upraveno podle L. Galušky 2001. 2005, 22-24). Směr další větve vedl z Řezna
rá se po obsazení Olomouce, Vratislavi a

Krakova zastavila až na řekách Bug a Styr.
Po roce 955 ovládli tedy Přemyslovci Olo-
moucko a pak na sklonku 10. století ce-
lou Moravu. Výsledkem bylo, že nespoko-
jení Moravané ujařmení Čechy vpustili do
země někdy na počátku 11. století v době
krize českého státu na přelomu tisíciletí
polské bojovníky Boleslava I. Chrabrého
a posléze bojovali v letech 1015 a 1017 po
jejich boku proti německému králi a poz-
ději císaři Jindřichovi II. (973 (978?)-
1024, král 1002, císař 1014) a jeho spo-
jencům českému Oldřichovi I. (?-1034,
kníže 1012-1033, 1033-1034) a markra-
bímu tzv. Východní bavorské marky Jin-
dřichovi I. Babenberskému (994-1018).
Opatrnější pohled na celou slo-
žitou a na základě nemnoha pramenů
těžko jednoznačně interpretovatel-
nou a řešitelnou situaci zaujal zejména
k proměnám správních i církevních struk-
tur mezi starou Moravou a raným pře-
myslovským státem i elit stojících v je-
jich čele L. Jan (2005). Zejména upo-
zorňuje na fakt, že mnohá důležitá správ-
Obr. 14. Mikulčice - Valy (okr. Hodonín). Schematický plán hradiště s polohami
ní centra 11. století na střední, severní jednotlivých kostelů (I-XII) a hřbitovů kolem nich (šikmé šrafování), opevnění ak-
i jihozápadní Moravě mají své počátky již ropole (silná čára), předhradím (čárkovaně), mosty (dvojité čáry) a slabými li-
v předchozím období velkomoravském a niemi vyznačenými prozkoumanými plochami. Podle N. Profantové 2003.
87
Zdeněk Měřinský
Obr. 15. Mikulčice - Valy (okr. Hodonín). IX. kostel v trati „Kostelisko“ se hřbitovem a studnovitým útvarem na východě. Podle
Z. Měřínského 2005.
88
Vyškovsko na střední Moravu, aby se všechny spojily

u Přerova před průchodem Moravskou bránou (srov.
Freising 1977; Měřínský 1986a, 24; 1999b, 126-128;
Měřínský/Zumpfe 1998, 174-175, 177). Předpokládá
se, že právě komunikace přes Litomyšl na Olomouc
a dále do Polska měla vliv na rozvoj olomoucké aglo-
merace nacházející se při brodu přes Moravu (Blá-
ha 1984, 138-141; 1985, 144-147, 149; Michna/Pojsl
1988, 42-43; Čižmář/Kohoutek 1997, 285, 287). Ar-
cheologicky je vzestup významu Olomouce postiži-
telný a sledovatelný právě od 2. poloviny 10. sto-
letí (srov. dále) a celý zdejší vývoj jistě podmiňoval
pozdější úlohu Olomoucka 11. a 12. století jako nej-
důležitějšího a největšího moravského údělu, záro-
veň však nejvíce závislého na pražském centru (srov.
Nový 1972, 148-149; Krzemieńska 1985, 7-13; Mě-
řínský 1986a, 24). Právě poloha Olomoucka na výše
zmiňované boční větvi západo-východní eurasijské
magistrály měla podle některých badatelů determi-
novat směr přemyslovského výboje na počátku 2. po-
loviny 10. století (srov. např. Sláma 1991; 1995, 190,
197, 202; Třeštík 1992; Bláha 1984, 144; 1998, 147;
2000; 2001a; Wihoda 2005, 13). Žádné konkrétní do-
klady a přesvědčivé důkazy však pro výše naznačené
Obr. 16. Velká jednodílná velkomoravská hradiska v nížinné po- hypotézy o obsazení země pražskými Přemyslovci bě-
loze. 1 – Strachotín „Petrova louka“ (okr. Břeclav) s vyznačenou
polohou a půdorysem staršího dvorce opevněného valem a pří-
hem 10. věku nemáme. Také v případě předpokláda-
kopem v severozápadní části lokality (1), řez valem prováděn zá- ného obasazení Moravy Poláky roku 1002 či 1003 se
padně od místa vyznačeného č. 1; 2 – Rajhrad (okr. Brno-venkov) nejednalo o žádnou okupaci, neboť Moravané s nimi
s vyznačením budov kláštera a kostela; 3 – Břeclav „Pohansko“ spolupracovali víceméně dobrovolně. Na Moravě lze
(okr. Břeclav) s vyznačenou polohou dvorce s kostelem a hřbi- pro období 10. století počítat v omezené míře s pře-
tovem (č. 1), severovýchodního předhradí (2), jihozápadního
předhradí (3) zámečku (4) a vodorovně šrafovanými rameny řeky žívajícími zbytky státní i církevní organizace (Mě-
Dyje. Podle Z. Měřínského 1986a. řínský 1986a, 23-27, 69-70; 1991, 16-17; Kouřil/Mě-
řínský/Plaček 1994, 123).
přes Prahu a dále pravděpodobně směřoval přes ny- Zda Olomoucko, jehož význam vzrostl právě
nější Český Brod, Poděbrady, Starý Bydžov, Jaroměř během 10. století, bylo v této době nějak závislé na
a zemskou bránou u Náchoda do Kladska (Vávra 1972, pražských Přemyslovcích, nelze nijak prokázat (srov.
7-15). Je předpokládána i další odbočka na Litomyšl, Havlík 1978, 102-103). Naopak ve 2. polovině 10. sto-
Olomouc, a potom dále Moravskou bránou na Krakov letí jsou zde v archeologickém materiálu postižitelné
(srov. např. Michna 1982, 721-722; srov. Třeštík 1973, silné vztahy ke Slezsku (Michna 1982, 731-732; Blá-
889-890; 1980, 301). ha 1998, 145-148). Otázkou je, zda přímému působe-
Právě tyto komunikace hrají důležitou roli ní pražských Přemyslovců mohla bránit i bariéra vy-
v úvahách o situaci 10. století v moravském prostoru a tvořená slavníkovským panstvím ve východních, se-
jeho vztahu k Čechám. K přesunu této západo-východní verovýchodních a jižních Čechách (k rozsahu srov.
obchodní trasy vedoucí původně Podunajím severněji např. Turek 1982, 53-77), poněvadž řada badatelů
na Řezno (Regensburg, Bavorsko, Německo)-Praha- vyslovila pochybnosti o politické kompaktnosti vý-
Krakov a Mohuč (Mainz, Porýní-Falc, Německo)-již- chodočeské slavníkovské oblasti i o určité závislosti
ní Sasko-Vratislav (Wrocław, Breslau, Dolní Slezsko, na Přemyslovcích a spojenectví s nimi (srov. Novotný
Polsko)-Krakov došl totiž někdy na počátku 10. sto- 1912, 566; Nový 1972, 142; Kudrnáč 1960, 278-282).
letí v důsledku obsazení karpatské Kotliny Maďary. Také údaj v Kosmově kronice, podle něhož byl rozsah
Zároveň pozbyla svého významu stará dálková ces- území knížete Slavníka v době jeho smrti roku 981
ta, tzv. Jantarová, jejíž jedna větev se dvěma varian- vymezen k východu proti zemi moravské (contra Mo-
tami procházela Pomoravím a další přes Brněnsko a ravie) hradem pod pomezním hvozdem kežícím, jmé-
89
Zdeněk Měřinský
Obr. 17. Břeclav „Pohansko“ (okr. Břeclav). Dosavadní zkoumané plochy: velmožský dvorec (č. 1), lesní školka (2), žárové pohřebiště
(3), řez valem s bránou na východní straně (4), severovýchodní předhradí (5), jezírko (6), lesní hrůd (7), sonda před zámečkem (8), již-
ní a jihozápadní předhradí (9) a destrukce kamenné stavby (10), další řezy valem na severovýchodní, východní a jižní straně vyznačeny
plnými krátkými liniemi. Podle J. Macháčka.
nem Litomyšl, až k potoku Svitavě, tekoucímu stře- objasnit, jestli vyjadřuje nějaké povědomí o starší
dem hvozdu; na sever proti Polsku pak hradem Klad- tradici velkomoravské, eventuálně zachycuje situa-
sko ležícím nad řekou Nisou (Bretholz 1955; Kosmas ci 2. poloviny 10. století, jak naznačoval L. E. Havlík
I, XXVII, s. 50), nepodporuje úvahy o nějakém slav- (1978, 103), nebo, což je pravděpodobnější, pouze
níkovském vlivu na Moravu, jejž nelze prokázat, a dokazuje, že Morava byla vždy, tedy i v době Kosmově
patrně odráží, pokud jde o osídlení, mladší situaci (ok. 1045-1125), pojímána jako samostatná územní
(Charvát 1980, 274-275). Některé shodné prvky pro- jednotka jež byla včleněna do přemyslovského státu
jevující se na keramice 10. století mají širší časové (srov. Nový 1972, 144-146). Dalším pramenem, na je-
a územní souvislosti. hož základě se uvažuje o osudech Moravy v 10. sto-
Za zmínku jistě stojí i označení Moravy jako letí je tzv. zakládací listina pražského bískupství, kte-
„regnum“ ve výše citovaném výňatku z Kosmovy kro- rá se dochovala v pozdní konfirmaci císaře Jindřicha
niky. Toto označené se opakuje později ještě několi- IV. (1050-1106, spolukrál 1053, bavorský vévoda
krát (např. k r. 1055 a 1061; Bretholz 1955, Kosmas II, 1053-1054, král 1054, císař 1084) z roku 1086 (CDB I,
XV, s. 105, II, XVIII, s. 110; srov. Novotný 1912, 564, 92-94 č. 86; Bretholz 1955, Kosmas II, XXXVII, s. 136-
pozn. č. 1) a bylo by nutno podrobně je rozebrat a 140; srov. Pekař 1904; Krzemieńska/Třeštík 1960; Mar-
90
Obr. 18. Hradiska z 9. – 10. století. 1 – Znojmo-Hradiště sv. Hy- Obr. 19. Velkomoravská výšinná hradiska osídlená i během 10.
polita (okr. Znojmo), A: předhradí, B: vlastní hradiště s polo- století (č. 1-2) a výšinné sídliště (3). 1 – Brno-Staré Zámky
hou pohřebiště v zahradě probošství zkoumaného F. Kalouskem u Líšně (okr. Brno-město). Vyznačena plocha vlastního hradiska
a B. Klímou a pravděpodobnou polohou raně středověkého kos- (č. 1), první předhradí (2), druhé předhradí (3), vnitřní val (4),
tela sv. Hypolita (č. 1), C: přemyslovský hrad s předhradím (D); vnější val (5), pohřebiště (6) a pramen (7), plnými liniemi vy-
plné linie: zjištěné opevnění, čárkovaně: předpokládaný prů- značen průběh opevnění a čárkovaně vymezena plocha vlastního
běh opevnění; 2 – Nejdek „Pohansko“ (okr. Břeclav); 3 – Zelená hradiska; 2 – Osvětimany „Hradisko sv. Klimenta“ (okr. Uher-
Hora (okr. Vyškov); čárkovaně vyznačen rozsah osídlené plochy. ské Hradiště). Vyznačena vrcholová plošina s polohou pozůstat-
Podle Z. Měřínského 1986a. ků kostela ze 14.-15. stol., plnými liniemi vyznačen průběh va-
lového opevnění, čárkovaně předpokládaný průběh, slabými li-
sina 1971, 89-104; Turek 1975; tam podrobný rozbor niemi naznačenprůběh příkopů před valem a terasy, kde došlo
a další lit.). Je zde potvrzeno spojení kolem roku 973 k sesuvu opevnění; 3 – Hornice „Turecký kopec“(okr. Třebíč). Podle
založeného pražského biskupství s moravským v jed- Z. Měřínského 1986a.
no a popisována jeho hranice. Na východě, kde sou-
sedilo s Kyjevskou Rusí ji tvořily řeky Styr a Bug s hra- lo 956-997, biskup 982-988, 992-994, 996), a dále
dem Krakovem a krajem jehož jméno je Váh (Wag). též diskutováno o tzv. moravském privilegiu, prav-
Odtud připojením pomezí uherského rozšířena táhne děpodobně starší listině škodlivé zájmům pražské-
se až k horám, jež slovou Tritri (Tatry; tato hranice ho biskupství, a tudíž zničené nejpravděpodobněji
připomínána i za Boleslava II. k roku 999; Bretholz v rozmezí let 1030-1086 (srov. Richter 1958, 68-73;
1955, Kosmas II, XXXIII, s. 59.60, XXXIV, s. 60). Na Zemek 1973, 253-255). Vzhledem k vývoji církevních
jihu náleželo k biskupství „regione Moravia“ až k řece poměrů v době vydání listiny z roku 1086 není vylou-
Váhu (Wag) a po střed lesa, jehož jméno je More, kde čeno, že vsunutí popisu hranic území tvořícího pů-
hraničí s Bavorskem. vodně samostatné moravské biskupství bylo podvo-
Většinou je předpokládáno, že v popisu hradem, který měl možná i s využitím údajů nějaké star-
nic diecéze se odráží rozsah přemyslovského českého ší odstraněné listiny moravského biskupství dokázat,
státu kolem roku 973 (viz údaj Kosmy k r. 999 výše; že Morava náležela k pražské diecézi od jejího za-
srov. Hrubý 1926) a v této souvislosti bývá uvažováno ložení, a zpochybnit oprávněnost existence asi roku
o možnosti spojení obou biskupství po založení praž- 1063 v Olomouci znovuobnoveného moravského bis-
ské diecéze, nebo za druhého biskupa Vojtěcha (oko- kupství v mocenských ambicích knížete biskupa Ja-
91
Zdeněk Měřinský
k jihu (podle Kosmy hranice na jihu roku 1082 tvořila

Dyje; Bretholz 1955; Kosmas II, XXXV, s. 131; srov. Mě-
řínský 1981, 160; Měřínský/Zumpfe 2004, 80, 89; k bi-
tvě srov. dále). Podobně popis moravské hranice na
Váhu navozuje situaci danou snahami Břetislava I. (asi
1002-1055, vládce Moravy 1019/1021-1034, český kní-
že 1034/1035) ovládnout při vojenských výpravách
proti Uhrám z let 1030 nebo pravděpodobněji až 1031,
1042, 1044 a 1051 tuto oblast včetně Nitranska, při-
čemž spolu s Jindřichem III. (1017-1056, 1027-1042
bavorský vévoda, 1028 spolukrál, 1039 král, 1046 cí-
sař) proti nim táhl v letech 1042 a 1051 (srov. Krze-
mieńska 1999, 143-152, 329-332, 338-353, 365-368,
370-371; srov. dále).
Původní polohu lesa More ztotožňuje V.
Richter se Sudetami a hledá jej zhruba v prostoru mezi
prameny Labe a Odry. Hranici by tedy tvořilo labsko-
oderské a dunajsko-oderské rozvodí na hřebenech Or-
Obr. 20. Hradiska (č. 1-2) a výšinné sídliště (3, 3a) osídlená během
lických hor, Jeseníků a Beskyd. Má ji dokazovat i Ale-
10. stol.: 1 – Sudoměřice „Hrůdy“ (okr. Hodonín); 2 – Stavenice (okr.
Šumperk); 3, 3a – Vysočany „Palliardiho hradisko“ (okr. Znojmo, vy- mure lokalizované většinou na řeku Odru a totožné
značen první (č. 1) a druhý příkop (2) se skalní bránou (3). Podle možná se „silva More“ dokumentu z roku 1086. Ten-
Z. Měřínského 1986a. to název je uveden v popisu hranic panství Měška I.
v privilegiu Dagome iudex z let 990-992 (srov. Richter
romíra-Gebharta (1068-1090). Ten si také vynutil, 1943, 69-70; 1958, 71-72), tedy v době, kdy Přemys-
že roku 1085 bylo olomoucké biskupství zrušeno lovci ztratili Slezsko dobyté na Boleslavovi II. (srov.
a v letech 1086-1090 byla celá diecéze spravována Novotný 1912, 620-626; ke ztrátě Slezska např. Kor-
Jaromírem z Prahy (srov. Richter 1958, 73-75; Medek ta 1990; Tyszkiewicz 1991). Také u Adama Brémského
1971, 42-44; Zemek 1973, 254-255; Marsina 1971, (†brzy po 1081) je zmínka o řece Odře, která pramení
89-104; Turek 1975, 87-102, 108-114). ve velmi hlubokém hvozdu Moravanů (in profundissi-
V souvislostech příslušnosti Moravy pod obe- mo saltu Marahorum), kde také má počátek naše Labe
dienci pražského biskupství v době po jeho založení je (MGH SS; II, 22). V těchto souvislostech vyslovil R.
důležitá lokalizace lesa More uváděného v dokumen- Nový (srov. Turek 1975, 112, pozn. č. 89) nepubliko-
tu, jenž bývá ztotožňován s Mailberkem (Nauriberg) vaný názor, že tvar „Alemure“ lze paleograficky snad-
v Dolním Rakousku, a celé hraniční území lokalizováno no odvodit od jména Moravia, někteří badatelé jako
do oblasti Leiser Berge, Ernstbrunner Wald a Schwarz například O. Králík (1966) se jej pokusili ztotožnit
Wald mezi Dyjí a Dunajem (srov. např. Novotný 1912, s Olomoucí, ale při těchto vývodech je nutná vzhle-
569; Hrubý 1926, 152-153; Havlík 1972, 14-15). Napro- dem ke značnému zkomolení všech místních jmen
ti tomu se V. Richter (1943, 68-74; 1958, 71-72) sna- a dalších názvů v Dagome iudex nezbytná opatrnost
žil vysvětlit nesrovnalosti dokumentu doplňky při jeho (srov. Bakala 1967; 1967a; Turek 1975, 112, pozn.
koncipování, které měly doložit nároky pražského bis- č. 88).
kupství na Moravu a některé statky jako byl například Každopádně ztotožnění „Alemure“ s Mo-
Podivín. Tyto „vysvětlivky“ vsunuté do předlohy popisu ravou, eventuálně pohraničním hvozdem Moravanů,
hranic pražské diecéze měly blíže určit původní hraniční v němž pramení i řeka stejného jména, je v kontex-
body tak, aby „silva More“ bylo možno chápat jako hra- tu Dagome iudex více než pravděpodobné. Jestli je
nici u Mailberku (Mauriberg) severovýchodně od dol- totožné i se „silva More“ dokumentu Jindřicha IV.
norakouského Hollabrunnu, známého z doby nedlouho z roku 1086 nelze prozatím spolehlivě prokázat a ně-
předtím vítěznou bitvou svedenou zde roku 1081 Vrati- kteří badatelé se o něm vyjadřují odmítavě. Zmínka
slavem II. a Konrádem I. Brněnským (snad 1033/1039- o Moravě se objevuje i v usnesení tzv. mistelbašské
1092, kníže brněnsko-znojemského údělu 1055, 1061- synody (Mistelbach, Horní Rakousy) z let 985-991,
1092, český 1092) s markrabím tzv. Východní bavorské jež stanovila majetky pasovského biskupství na území
marky Leopoldem II. (Liutpold, 1075-1095). Po této tzv. Východní bavorské marky, a kde se hovoří mimo
bitvě bývá předpokládán posun moravské hranice jiné o moravských hranicích (ad Mareuinos terminos),
92
které měly jít proti proudu Dunaje až

k Mochinle a Trepinse, jež bývají loka-
lizovány ke Štokravě (Stockerau, Dolní
Rakousy) na levém břehu Dunaje (Hav-
lík 1963, 74; 1978, 101). Zde u Štokravy
v pohraničí mezi Bavory a Moravou (in
Bawariorum confinio atque Mararensi-
um) byl podle zprávy z roku 1012 (Thiet-
mari Chron. I, 4; Ann. Altah. mai. ad
1012; srov. Havlík 1972, 15-16) zajat ir-
ský poutník Koloman a oběšen pro po-
dezření z vyzvědačství. To později vedlo
k jeho svatořečení. Výše uvedené pra-
meny tedy naznačují možnost směřování
východní expanze přemyslovského státu
2. poloviny 10. století v ose hlavní evrop-
ské obchodní magistrály či jeho boční vět-
ve vedoucí z Prahy do Slezska, Krakovska
a odtud dále na Červenou Rus, kde narazi-
la na území ovládané Kyjevskou Rusí. Mo-
rava by v tomto případě zůstala ve 2. po-
lovině 10. století od této expanze stranou
(Měřínský 1986a, 25, 26, pozn. č. 2).
Velmi diskutovány jsou otázky exis-
tence samostatné církevní organizace na
Moravě v 10. století či přetrvávání sta-
ré velkomoravské církevní organizace,
byť ve velmi omezené formě. Také touto
složitou otázkou se zabývala s různými
záměry řada badatelů (srov. např. Me-
dek 1971, 31-46; Zemek 1972; 1973; Jan
2005). Podle L. E. Havlíka (1978, 98) lze
existenci moravské církevní organizace
doložit ještě kolem roku 910, kdy zde
Obr. 21. Centra údělných knížectví a hradských obvodů, mající základy ve vel-
existovala čtyři biskupství. Dokládá ji
komoravském (č. 1, 3) a povelkomoravském vývoji 10. století (2). 1 – Olomouc na některých souvislostech v údajích pe-
(okr. Olomouc), vyznačen vnitřní hrad s nynější zástavbou katedrály sv. Václa- tice bavorského episkopátu z roku 900,
va a severně přiléhající kapitulou (č. 1), s předpokládaným přístupem na hrad tzv. Pilgrimových falz vzniklých kolem
z Předhradí (2), polohou kostela sv. Petra s původním sídlem biskupství (3) a
roku 974, a údajích o nájezdech Maďarů
s nejdůležitějšími lokalitami: nám. Republiky (4), Křížkovského ul. (5), Pekární
ul. (6), tř. 1. máje (7), Wurmova ul. (8), tzv. Tereziánská zbrojnice na nám. J. do Bavor. Ač je pravděpodobné, že cír-
V. Friče (9) a Pekařská ul. (10). Čárkovaně vyznačeno předpokládané vymezení kevní organizace na Moravě mohla exis-
hradu a předhradí, tečkovaně hlavní komunikace a průběh dálkových cest kromě tovat ještě roku 910 či přetrvávat dále
odbočky podél západního úpatí Michalského vrchu k brodu přes Moravu u klášte- do průběhu 1. poloviny 10. století, ne-
ra Hradisko na levém břehu řeky severně od hradu, vodorovně šrafovány součas-
ná ramena řeky Moravy, šikmo šrafovaně naznačeno předpokládané předlokační
lze to spolehlivě prokázat. Zprávy o mo-
osídlení na území později lokovaného plně institucionálního města vrcholného ravských biskupech z tohoto období při-
středověku s jeho slabě podkreslenou zástavbou v hradbách; 2 – Znojmo (okr. nášejí až pozdní kompilace ze začátku 15.
Znojmo). Čárkovými liniemi vyznačena poloha předpokládaného vnitřního hradu století tzv. Granum cathalogi praesulum
(1) a předhradí s rotundou sv. Kateřiny (2); 3 – Přerov (okr. Přerov). Čárkovaně
Moravia či A. Käsenbrot (1467-1513)
vymezen předpokládaný rozsah hradu v 11.-12. stol., slabě podkreslenou nyněj-
ší zástavbou a nejdůležitějšími lokalitami: Horní nám. (1), poloha kaple sv. Jiří z konce 15. věku, kde jsou uvedeni bis-
(2), a hradu 13.-16. stol. (3), Dolní nám. (4), Žerotínovo nám. (5) a sídliště kupové Jan (nastoupil údajně roku 916)
v poloze Brabansko (6). Podle Z. Měřínského 1986a. a Silvestr vysvěcený roku 942, po je-
hož smrti roku 961 mělo přejít moravské
93
Zdeněk Měřinský
1 vrzích jako určitá provincie

a celá akce, jež vyzněla na-
prázdno, byla pravděpodob-
ně i reakcí proti nově zři-
zovanému biskupství v Pra-
ze a celkové reorganizaci
církevní správy v celé ob-
lasti na úkor bavorských bis-
kupství (srov. dále; přehled
Měřínský 1986a, 25-27).
Právě v této době je
také v písemných prame-
nech (CDB I, 40-41 č. 34)
doložen jménem neoznače-
ný moravským biskup, jenž
se zúčastnil v roce 976 ved-
le moravského, špýrské-
ho a wormského biskupa
synody v Mohuči. Nemů-
že být vážných důvodů po-
chybovat, že se jednalo
o plnoprávného, a nikoliv
misijního biskupa, jak uva-
žovali někteří badatelé
(např. Novotný 1912, 609-
611; Fiala 1975, 14; Graus
2 1966), který stál v čele mo-
ravské diecéze (srov. Medek
1971, 32-34; Zemek 1972,
61-72; 1973, 239-244; Hav-
lík 1972, 14; 1978, 102-
103; Krzemieńska 1985, 23,
pozn. č. 67; tam další lit.).
Obr. 22. Hradiska 11. – 12. století se stopami osídlení od velkomoravského období (č. 1) a počátky Příliš vyspekulovaná a ne-
osídlení patrně již ve 2. pol. 10. stol. (2). 1 – Rokytná u Moravského Krumlova (okr. Znojmo). Vy-
značena poloha pozdně románského kostela sv. Hypolita (1), vnějšího příkopu (2) a vnitřního pří- pravděpodobná se v této
kopu (3), čárkovaně vyznačen předpokládaný průběh opevnění a slabě podkreslena zástavba ny- souvislosti jeví i hypotéza,
nější obce; 2 – Dolní Věstonice „Vysoká zahrada“ (okr. Břeclav) s vyznačením polohy kostela. Pod- že Boleslav I. dobyl Mora-
le Z. Měřínského 1986a. vu nad Maďary teprve v se-
dmdesátých letech, nalezl
biskupství na druhého pražského biskupa Vojtěcha zde biskupský stolec osazen a bylo domluveno, že
Slavníkovce. Pokud jde o tzv. Pilgrimova falza vzniklá po smrti biskupa nebude již obsazován (Hrubý 1926,
kolem roku 974, ta obsahují jednak řadu reminiscencí 144-145). Stejně tomu také je s názorem, který nemá
na církevní poměry v době velkomoravské, a dále od- žádnou oporu v písemných pramenech, že spolu s pr-
rážejí snahy pasovského episkopátu získat zřízením vým pražským biskupem Dětmarem (Thietmar, kol.
arcibiskupství v Laureacu (Lorch, Horní Rakousy) pod 973/975-982) ustanovil papež Jan XIII. (972-974)
svojí pravomoc na úkor Salcburku (Salzburg, Rakous- i moravského biskupa. Oba měli být vysvěceni v led-
ko) a částečně i Mohuče (Mainz, Porýní-Falc, Němec- nu 976 a podřízeni arcibiskupství v Mohuči, což má
ko) bývalou panonskou (moravskou) arcidiecézi, kte- taktéž dokazovat politickou příslušnost Moravy
rá se měla dle těchto falz skládat ze sedmi biskupství, k Čechám v této době (Třeštík 2000, 407-408; 2003;
z nichž čtyři byla na Moravě. Z Pilgrimových falz vy- k mohučské metropoli srov. dále). Na podporu těch-
plývá, že bylo počítáno s podřízením jednoho bis- to názorů bylo někdy argumentováno právě výše
kupství na Moravě, Morava vystupuje v těchto pod- zmiňovaným dokumentem z roku 1086, do níž se
94
Obr. 23. Dolní Věstonice „Vysoká zahrada“ (okr. Břeclav). Vrstev-

nicový plán lokality. Podle Z. Měřínského 1986a.
k textu snad z doby kolem roku 973, kdy bylo bis-

kupství založeno, dostaly další doplňky, z nichž ně-
které zachycují až situaci po spojení obou diecézí za
Jaromíra-Gebharta.
Přítomnost moravského biskupa vedle praž-
ského, wormského a špýrského na synodě v Mohuči
v roce 976 je často interpretována v souvislosti s ná-
zory na možný vývoj Moravy v 10. století, včetně hle-
Obr. 24. Gniezno (Hnězdno), Polsko. Detail hlavy Boleslava I.
dání argumentů vyvracejících přetrvávání církevní
Chrabrého (965/967-1025, kníže 992, vláda v Čechách 1003-1004,
organizace, nebo pokládán i za jeden z důkazů (!) polský král 1025) na sedmém reliéfu odshora levého křídla litých
o připojení alespoň severní části země k přemys- bronzových dveří katedrálního chrámu se svatovojtěšským cyklem,
lovským Čechám již ve 2. polovině 10. století (Low- zhotovených ve 2. polovině 12. století. Kresba S. Plchová.
miański 1970, 432, 435-437; Sláma 1991, 54 a pozn.
č. 11-14 na s. 59-60) vycházející z toho, že zde dochá-
zí ke změně metropole. Morava byla totiž původně ve
sféře Salcburk-Pasov (Passau, Bavorsko, Německo) a
Čechy náležely až do založení pražského biskupství
kolem roku 973 k misijní sféře Řezna (Regensburg,
Bavorsko, Německo). Zapomíná se však na fakt, že
Morava (panonsko-moravská arcidiecéze) byla v době
Svatoplukovy vlády samostatným arcibiskupstvím,
v 10. století dochází vzhledem k maďarskému tlaku
od východu k celkové změně v rakouském Podunají
i prostoru severně od Dunaje, a navíc i Řezno bylo
s freisinským (Freising, Bavorsko, Německo), brixen-
ským (Bressanone, Brixen, ve střed Prichsna; původ-
ně do ca. 960 Sabiona, dnes Säben, Jižní Tyroly) a pa-
sovským biskupstvím součástí salcburské arcidiecéze
(srov. např. Hermann 1983, 985-986) a tyto změny
tedy mohou souviset s celkovým vývojem 10. století Obr. 25. Denár Boleslava I. Chrabrého s opisem GNESDVN CIVITAS.
v tomto prostoru (srov. Kouřil/Měřínský 1996, 113). Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/1.
95
Zdeněk Měřinský
její diecéze v Halberstadtu (Sasko-

Anthaltsko, Německo) vzniklo nové
biskupství v Merseburku (Merse-
burg, Sasko-Anthaltsko, Německo)
a roku 968 byly ještě založeny další
dva nové episkopáty v Míšni (Mei-
ßen, Sasko, Německo) a Zeitz (Sas-
ko-Anhaltsko, Německo) a všech-
na tato biskupství spravovala me-
tropole v Magdeburku (srov. např.
Beumann 1991; Becher 2000;
Schulze 1998, 235-239). Jako ur-
čitá kompenzace nepřipadlo prav-
děpodobně z těchto důvodů nově,
v původně řezenské misijní sfé-
ře, kolem roku 973 (968-974 pod-
le D. Třeštíka) založené biskupství
v Praze (k němu nejnověji Třeštík
2004) k salcburské metropoli, kam
náleželo i Řezno, nýbrž k Mohuči
a podobně tomu mohlo být i v pří-
padě zbytku staré panonsko-(mo-
ravské) arcidiecéze, nyní pouze
moravské diecéze s pravděpodob-
ným sídlem biskupa v Olomouci.
Do období těchto změn zapadá
i doba vzniku již několikrát zmi-
ňovaných tzv. Pilgrimových falz ko-
lem roku 974, které měly doložit
Obr. 26. Kronika Dětmara z Merseburgu (Thietmar, 975-1018/1019?/, biskup 1009),
existenci údajného arcibiskupství
Merseburg 1011-1019 (originál byl za II. světové války téměř úplně zničen); pergamen, v Laureacu (Lorch, Horní Rakousy)
Dresden, Sächsische Landesbibliothek, ehemals Msc. Dresd. R 147, fol. 66v. Upraveno jako předchůdce Pasova, a tím pod-
podle Europa Mitte um 1000, 2000/Katalog. pořit snahy pasovského episkopátu
získat jeho „znovuzřízením“ pod
svojí pravomoc na úkor Salcburku
Je zde však ještě další velmi důležitý mo- a částečně i Mohuče bývalou panonskou-(mo-
ment. To, že moravské biskupství přísluší v roce 976 ravskou) arcidiecézi. Toto vysvětlení, ovšem s Mo-
spolu s pražskou diecézí k mohučské arcidiecézi ne- ravou jako součástí přemyslovského státu, akceptuje
musí mít totiž vůbec žádnou souvislost s hypotetic- i D. Třeštík (2000, 408-409).
ky dovozovaným připojením Moravy do rámce pře- To, že biskupství nebyla v tomto období spo-
myslovského českého státu po roce 955, ale s cel- jena naznačuje i Kosmas. Při nastolení prvého praž-
kovými změnami církevní organizace a struktury ského biskupa Dětmara kolem roku 973 se dozvídáme,
uspořádání jednotlivých metropolí a jim podřízených že jeho diecéze zaujímala celé Čechy (Bretholz 1955;
biskupství. V roce 968 je totiž založeno císařem Otou Kosmas I, XXIII, s. 45) a Vojtěchovi bylo potvrzeno
I. Velikým nové arcibiskupství pro oblasti východně od vše, co dodnes, tj. na počátku 12. století, vlastnil
Labe v Magdeburku (Magdeburg, Sasko-Anhaltsko, Ně- pražský biskup, což znamenalo Čechy (Bretholz 1955;
mecko), čímž došlo ke značnému územnímu ochuzení Kosmas I, XXVI, s. 48). Pochybovat nemusíme ani
mohučské arcidiecéze (k ní a vztahu k českým zemím o existenci biskupa Vracena, o němž Kosmas (Bre-
např. Huber 1973; dále Büttner 1965; 1966; Claude tholz 1955; Kosmas II, XXI, s. 113) uvádí, že byl na
1972), která zde spravovala diecéze v Brandenburku Moravě biskupem před časy pražského biskupa Šebíře
a Havelberku (Brandenburg, Havelberg, obě Bran- (1030-1067). Naopak J. Bakala (1967, 40) se
denbursko, Německo). Na úkor východní části území domnívá, že se jednalo o reminiscenci na svrchova-
96
nost vratislavského biskupství nad Moravou v době K dočasnému spojení obou biskupství došlo tedy
polské okupace. Také v nejstarším olomouckém nek- s největší pravděpodobností až za pražského bis-
rologiu z doby Jindřicha Zdíka (1083/1085?-1150, kupa Šebíře, a to patrně pouze dočasně po do-
biskup 1126) i Análech hradisko (hradišťsko)-opa- bytí Moravy asi v letech 1018/1019 a konzolidaci
tovických se jmenuje biskup Jan I. (kol. 1063-1085), poměrů v zemi, neboť ještě za jeho života v roce
který nastoupil do čela obnovené diecéze kolem roku 1063 bylo olomoucké biskupství opět obsazeno.
1063 jako třetí biskup (Zemek 1973, 251-252; Měřín- Tohoto zvláštního postavení moravské diecéze
ský 1986a, 27). si v případě obou pražských biskupů 11. století,
Pro spojení obou diecézí po roce 973 ne- kteří ji spravovali, byl dobře vědom i Kosmas,
máme tedy žádné doklady a nelze je předpokládat, který o Šebířovi říká, že spravoval Čechy a Mo-
jak činí například V. Novotný (1912, 610-611) nebo ravu „quasi unum et individum episcopium“ (Bre-
V. Hrubý (1926, 143-144) i další badatelé, kteří na- tholz 1955; Kosmas II, XXI, s. 112), a je to patrno
příklad dedukovali na základě údajů Granum catha- i z Jaromírova výroku „aut utrumque coadunabo
logi, že k němu došlo ve třetím roce Vojtěchova epi- aut utroque carebo episcopio“ (Bretholz 1955;
skopátu a pod. (přehled problematiky a lit. srov. Ze- Kosmas II, XXVII, s. 121; Zemek 1973, 248-251;
mek 1973, 244-249, 254-255; Měřínský 1986a, 26). Měřínský 1986a, 26-27).
OLOMOUC
BRNO
ZNOJMO
Obr. 27. Správní organizace Moravy v 11.-12. stol. A – státní hranice, B - historická zemská hranice mezi Čechami, Moravou a Slez-
skem, C – vodní toky, D – předpokládaná hranice Moravy v 11. a 12. stol., E – předpokládaná hranice údělů, F – předpokládaná hranice
hradských obvodů, G – sídla údělných knížat, H – sídlo hradského obvodu, J – ostatní hrady, K – dvorce, L – sídlo biskupa, M – sídlo
kapituly, N – klášter benediktinů, O – klášter premonstrátů, P – klášter premonstrátek. 1 – hrad Strachotín („Vysoká zahrada u Dol-
ních Věstonic“), 2 – Hodonín, 3 – Chotěbuz „Podobora“, 4 – Ostrava-Landek, 5 – Kramolín, 6 – Opava-Kylešovice, 7 – Podivín, 8 – Ro-
kytná, 9 – Sudoměřice „Hrůdy“, 10 – Úsobrno, 11 – Vranov, 12 – hrad Pustiměř (Zelená Hora), I – Brno-Zábrdovice, II – Dolní Kou-
nice, III – Hradisk u Olomouce, IV – Rajhrad, V – Třebíč, VI – Louka u Znojma. Podle Z. Měřínského 1999.
97
Zdeněk Měřinský
J. Bakala (1967, 35-53, zvl. s. 39-44) na zá- Můžeme tedy shrnout, že nejpozději pro po-
kladě podrobné analýzy dostupných pramenů i cel- slední třetinu 10. století lze na Moravě počítat se sa-
kové politické situace usuzoval, že postupně do- mostatnou diecézí (někdy se uvažuje o znovuobsaze-
šlo během 10. století na Moravě k restrikci církevní ní biskupství kolem roku 973), která byla nejpozději
správy a rozsáhlá církevní provincie rozčleněná do od roku 976 podřízena Mohuči. Naznačují to i nároky
několika biskupství byla redukována v jednu di- pasovského episkopátu na celou oblast bývalé pa-
ecézi s biskupem, jenž nemusel mít ani stálé síd- nonské nebo moravské arcidiecéze, jejíž zbytek před-
lo a dle potřeby mohl putovat od jižní Moravy až stavovalo právě moravské biskupství. Dále to do-
po Krakovsko. Zánik biskupství klade k roku 983, svědčují i zmínky u Kosmy, přičemž údaje obsažené
kdy na základě písemnosti Jindřicha IV. pro praž- v tzv. zakládací listině pražského biskupství dochované
ské biskupství z roku 1086 (srov. výše) uvažuje v konfirmaci z roku 1086 odráží situaci 11. století, pře-
o starším privilegiu druhého pražského biskupa devším pak nároky pražského biskupství a mocenské
Vojtěcha, nebo spíše dokumentu zaznamenávají- ambice knížete-biskupa Jaromíra-Gebharta, které též
cím jednání s papežem a císařem a jejich konsens vedly ke druhému dočasnému spojení obou diecézí.
k úpavě hranic pražského biskupství, tj. likvida- K prvému sloučení došlo po připojení Moravy k Če-
ce samostatné moravské diecéze a přičlenění je- chám, kdy biskup Šebíř dostal po roce 1030 do sprá-
jího území k pražskému (Bakala 1984, 4-5). Zde se vy obě biskupství. To, že se v roce 1063 jednalo pouze
však již pohybujeme na půdě příliš mnoha hypotéz o znovuobsazení existujícího biskupského stolce, vy-
a dostáváme se do protikladu např. se zprávami plývá z podrobného rozboru celkové politické situace
o rozsahu Vojtěchovy diecéze u Kosmy (Bretholz a existujících písemných pramenů (srov. např. Zemek
1955; Kosmas I, XXIII, s. 45). J. Bakala (1967, 36-39, 1973, 249-256; Měřínský 1986a, 23-27; 2002, 57-58;
45-48) vyslovil také předpoklad, že křest Měška I. tam další pram. a lit.).
kladený do doby kolem roku 966 byl pravděpodobně Velmi málo dosud víme o vývoji opevněných
vykonán moravským biskupem, a to asi na Moravě center a fortifikací 10. století. Lokality na jižní Mo-
a nikoliv v Řezně (Regensburg, Bavorsko, Němec- ravě jsou během 1. poloviny 10. století většinou opuš-
ko), jak bývá dedukováno. těny a zanikají (Pohansko u Nejdku, Strachotín „Pe-
Samostatnou otázku představuje možné síd- trova louka“ atd.), nebo zde pokračuje osídlení ve
lo moravského biskupa 10. století. Bývá uvažováno velmi omezené míře (Mikulčice) a krátkodobě (Po-
o původní rezidenci v hypotetické Moravě, nachá- hansko u Břeclavi). Osídlení se stahuje z neklidné kon-
zející se někde v Pomoraví (Richter 1958, 72; Zemek taktové zóny s Maďary na jižní Moravě do lesnatějších
1973, 242), a na základě mladší tradice obsažené a hornatějších oblastí jihozápadní a střední Moravy
například v Granum cathalogi se sídlo nacházelo na a do Hornomoravského úvalu, i když v žádném přípa-
Velehradě a odtud se měl podle A. Käsenbrota bis- dě nedošlo k totálnímu zpustošení a vylidnění země.
kup přestěhovat do Kunovic nebo Polešovic; uvádí se V její severní polovině však nedošlo k narušení konti-
i Podivín. Teprve naposledy mělo dojít k translaci do nuity vývoje a ten zde plynule pokračoval až do mlad-
Olomouce (srov. např. Richter 1958, 72; Medek 1971, ší doby hradištní a období připojení Moravy k českému
33; Zemek 1973, 242, 253; Měřínský 1986a, 27). přemyslovského státu za knížete Oldřicha I., nejprav-
S jeho sídlem zde nejpozději v době posledního děpodobněji v rozmezí let 1018/1019 (srov. Měřínský
čtvrtstoletí 10. věku, tedy po zmínce o moravském 1986a, 34-63, 65-70; k připojení Moravy k českému
biskupovi z roku 976 počítá R. Turek (1971, 162-167), státu Krzemieńska 1980a; 1999, 66-87).
J. Bakala (1984, 4-5), který uvažoval o jeho začleně- Dochází ke vzrůstu významu olomouckého
ní do rámce pražského biskupství nejpozději k roku centra (srov. např. Michna-Pojsl 1988, 34-42, 62-63,
983, podobně jako D. Třeštík (2000, 408-409) i další 115; Bláha 1984, 136, 138, 139-144; 1985, 143-145,
badatelé (např. Michna/Pojsl 1988, 54). O biskup- 147-148; 1998, 144-148; 2000; 2001, 55-56, 59) včet-
ství v Olomouci 10. století, a to v možné návaznosti ně náznaků vzniku jakéhosi opěrného bodu snad s cel-
s příslušností Moravy k přemyslovskému českému ní funkcí v prostoru pozdějšího kláštera Hradisko bě-
státu, počítá J. Bláha (1984, 144; 1985, 147-148; hem 2. poloviny 10. století (Bláha 1985, 149; 2001,
2001, 63). Archeologicky je také doloženo, že stud- 45, 47; Kohoutek 2002, 211; Čižmář/Kohoutek 1997,
novitý útvar u mikulčického IX. kostela tvořící s nej- 283-287; 1998, 342-343, 349), kontinuitu od Velké
větší pravděpodobností součást baptisteria zaniká Moravy do 11.-12. století máme však doloženu i v Pře-
dle obsahu výplně až na počátku 11. věku (Měřínský rově, na Zelené Hoře u Vyškova (Staňa 1987; 1987a;
1986a, 53-55; 2005, 118-119). 1989, 1993, 184-187; 1998; Procházka 1990a; Čiž-
98
mář/Kohoutek 1999, 154-156; Kohoutek 1993; 1994, Tehdy došlo k nové eskalaci válečného
156-157; 1995, 187, 191, 193, 194-196; 2001, 155- konfliktu a součástí armády jako obvykle postu-
157). Teprve koncem 10. století přestávají plnit úlo- pující proti protivníkovi v několika proudech a
hu opevněného sídliště Staré Zámky u Líšně, i když mající se spojit někde u Krosna na Odře i Čechy a
rozsah povelkomoravského hradiště je oproti vel- Bavory pod velením Jindřicha I. Babenberského.
komoravskému daleko menší. Na jihozápadní Mo- Ti se však nedostavili. Podle biskupa a kroniká-
ravě vzniká řada malých lokalit spíše charakteru jen ře Dětmara Merseburského (Thietmar, 975-1018
lehce opevněných výšinných sídlišť (Palliardiho hra- /1019?/, biskup 1009) však vykonali císaři vel-
disko u Vysočan, Hornice, nejnověji máme náznaky kou službu, neboť Oldřich v srpnu pronikl se svým
středohradištního osídlení i z areálu hradu Bítov) vojskem k velikému hradu Businc někdy neprávem
a jsou zde doložena i nová hradiska vznikající nejdří- ztotožňovaným s jihomoravským Bzencem, zničil
ve koncem 9. století (Kramolín) a kontinuitu od konce jej a zajal v něm kromě žen a dětí více než 1000
velkomoravského období do 11. až 12. věku (Měřínský nepřátel. Oldřich I. na rozdíl od Jindřicha I. Ba-
1986, 152-155; 1986a, 37-39, 42-50, 63, 67-69; 1989, benberského bojujícího v jihomoravsko-dolnora-
114-115; Měřínský/Zumpfe 1993, 206-207; Poláček kouském pohraničí, operoval někde v Horní Lu-
1991, 57-58, 60, 62; 1994; 1996; Staňa 1993, 184). žici a tam je nutno hledat i onen záhadný Businc.
Máme náznaky, že již ve 2. polovině 10. sto- Obě výpravy měly totiž táhnout k místu srazu cí-
letí po určitém uklidnění situace daném vítězstvím sařských vojsk u Krosna na Odře. Oldřich táhnoucí
Oty I. nad Maďary na Lechu v roce 955 dochází k re- z Čech, ať již čekal na Jindřicha I. Babenber-
konstrukci osídlení v jižní části země a není vyloučeno, ského, necítil se dostatečně silný nebo na-
že již v tomto období vznikají pravděpodobně některé razil na větší odpor nepřítele, sváděl boje hned
nové fortifikace považované až za záležitost období od počátku tažení pouze v příhraniční ob-
vlády Břetislava I. („Vysoká zahrada“ u Dolních Věs- lasti a dále nepostupoval. Proto lze s největ-
tonic, „Hrůdy“ u Sudoměřic, Znojmo atd.). To se týká ší pravděpodobností Businc ztotožnit s hra-
i brněnské aglomerace, kde se centrum osídlení přesu- dištěm na vrchu Landeskrone u vsi Biesnitz
nuje do oblasti Starého Brna, kde je doložena již silná nedaleko od Zhořelce (Görlitz, Sasko, BRD)
koncentrace velkomoravská včetně náznaků počátků v Horní Lužici. Jindřich I. pak podnikl odvetnou
zdejší fortifikace. Rajhrad zaniká na konci středohra- výpravu proti Chrabrého bojovníkům, kteří těsně
dištního období a na Starých Zámcích u Líšně pokraču- před tím přepadli jeho marku a při pronásledo-
je od konce 10. století do první čtvrtiny 11. věku pou- vání na zpátečním pochodu vzal četné zajatce a
ze velmi omezené vesnické osídlení (Měřínský 1981, odňal jim bohatou kořist, přičemž mělo padnout
150-153; 1982; 1986a, 52-63, 68-69; 1988, 254-263, 800 Poláků (Thietmari Chron. VII, 17-19 - Holtz-
1988a, 111-114; 1991a, 283-286; 1993, 15-18; Cejn- mann 1955, 418-421, 474-475; MMFH I, 156; Bre-
ková/Měřínský/Sulitková 1984, 250-252, 259-264; No- tholz 1895, 168; 1896, 159; Novotný 1912, 707-
votný 1961; Procházka 1993, 31; 1991; 2000, 19-30; 708; Dřímal 1948, 39-40; Krzemieńska 1980a,
srov. Štěpánek 1965, 141-143). 201-202, 205-206, 227-234; 1986, 1999, 63-64,
Již výše jsme se zmiňovali, že na přelomu zde na s. 351 zákl. lit. k lokalizaci hradu Businc;
10.-11. století prochází český přemyslovský stát těž- Měřínský 1995, 135-139).
kou krizí typickou pro podobně sociálně a ekonomic- K vojenským akcím a střetnutí Jindřicha I.
ky nerozvinuté a slabě strukturované útvary raného s Poláky muselo pak s největší pravděpodobností do-
středověku, které byly závislé na územní expanzi za- jít v jihomoravském prostoru poblíž hranice s baben-
opatřující družinu a další mocenský i úřednický apa- berskou državou nebo na jejich území. Všeobecně
rát (srov. např. Krzemieńska 1970; Žemlička 1995; se předpokládá, že území dnešního Dolního Ra-
1995a; 1997, 40-42, 50-51; k Boleslavovi III. Kal- kouska severně od Dunaje bylo až do počátku 10.
hous 2003; obecně např. Graus 1965; 1965a). Právě století součástí Velké Moravy a prostor dnešního
v této době prvých desetiletí 11. věku se v pramenech dolnorakouského Weinviertelu a východní části
setkáváme s moravským vojskem a Moravané bojují Waldviertelu nejméně po tok Kampy na západě a
v roce 1015 po boku Boleslava Chrabrého proti spojen- Gollersbach na východě až do 1. třetiny 11. sto-
cům císaře Jindřicha II. (973 /978?/-1024, král 1002, letí k babenberské državě nepatřil (Krzemieńska
císař 1014, jako bavorský vévoda Jindřich IV. 995) čes- 1980a, 230; 1986; 1999; 63-64; Havlík 1960;
kému Oldřichovi I. (1012-1033, 1034) a Jindřichovi I. 1960a; 1963, 74; Lechner 1985, 37; Měřínský 1995,
Babenberskému (994-1018). 135-136; 2000, 74-82; 2001, 120-125).
99
Zdeněk Měřinský
Císař Jindřich II., který se dostal za Odru, ly až do okamžiku, kdy se za nimi spěšně vydal Jin-
byl nucen ustoupit a svádět obranné boje proti voj- dřich I. Babenberský, dostihl je, zahnal na útěk, více
skům Boleslava Chrabrého a jeho syna Měška (pol- než tisíc jich pobil a české zajatce, které sebou vedli
ský kníže 1025-1034), kteří pronikli až k Míšni a poslal domů na svobodu (Thietmari Chron. VII, 59-64
v polovině září ji počali obléhat. Pro vysoký stav vody /44-47/ - Holtzmann 1955, 470-479; srov. Bretholz
v Labi byli však nuceni po obvyklém vyplenění okolí 1895, 168-169; 1896, 160; 1912, 122; Novotný 1912,
obléhání přerušit a ustoupit. Průběh bojových ope- 710; Krzemieńska 1980a; 1986, 1999, 66-68).
rací v roce 1015 odhalil strategický význam Moravy, Výpad musel být s největší pravděpodobnos-
jak pro ofenzivní, tak i defenzivní akce, což jasně do- tí veden po Trstenické stezce ve směru na Litomyšl,
kázal další průběh válečných operací proti Chrabrému kde se nacházel významný pohraniční hrad v poloze
organizovaných na letní měsíce roku 1017, kdy mělo „Benátky“, dále k Vraclavi u Vysokého Mýta a na Hra-
dojít ke koordinovanému útoku německých vojsk ze dec Králové či pravděpodobněji Chrudim a Čáslav,
západu. V jejich sestavě bojovali i Bavoři, Čechové, tedy do východočeského nebo středočeského Polabí.
Lutici, Veleti a Obodrité. Z jihu pak měla zaútočit Jestli byl veden z jižní Moravy, čemuž by měl nasvěd-
uherská vojska císařova švagra Štěpána I. (pův. jmé- čovat průběh bleskové odvetné operace provedené
nem Vajk, okolo 970-1038, velkokníže 997-1000, král Jindřichem I. Babenberským, nelze prokázat, neboť
1001) a oddíly kyjevského knížete Jaroslava Moud- ta nemusela být nutně zahájena z Rakouska, ale Jin-
rého (1016/1019-1054) se připravovaly na útok z vý- dřich I. mohl v té době již operovat se svým vojskem
chodu (Krzemieńska 1980, 228-230, 234-237; 1986, na jižní Moravě a i v případě postupu z vlastního úze-
64-66; 1999; Novotný 1912, 709-710). mí byl jistě akční radius jeho oddílů, zejména jízd-
Patrně již někdy v době příprav na tažení ně- ních větší, a obsáhl podstatnou část moravského úze-
kdy v červnu či začátkem července 1017 se dozvídáme mí (srov. Charvát 1980, 274-275; Krzemieńska 1980a;
z Dětmarovy zprávy, že moravští bojovníci Boleslava 1986, 67-68). Moravsko-české a moravsko-rakouské
Chrabrého obklíčili lstivě oddíl Bavorů a pobili je pohraničí představovalo účinnou vedlejší frontu,
v pomstě za předtím utrpěnou porážku. B. Krze- která narušovala průběh hlavních válečných opera-
mieńska soudila, že k tomuto střetnutí muselo do- cí Jindřicha II. v prostoru kolem hradu Hlohova ve
jít někde poblíž hranic Moravy s tzv. Východní ba- Slezsku, kam císař dorazil 9. srpna. Po delším váhá-
vorskou markou a jednalo se o oddíl Jindřicha I. Ba- ní Jindřicha II. se pak jeho vojska začala přesunovat
benberského, jenž se přesunoval do Čech, kde se měl na jih k hradu Němčí (k hradům Możdzioch 1990, 222
spojit s vojskem Oldřichovým. To bylo pro Jindřicha I. č. 6, 223 č. 15, 233 č. 32, 235 č. 93), který ležel na
nepochybně výstrahou, že odchodem svých bojovní- cestě ke kladskému přechodu do nitra Čech, namísto
ků oslabí obranu vlastního území proti útokům z Mo- dalšího postupu do Polska nebo rozhodného bitev-
ravy a dalších ofenzivních akcí se již nezúčastnil. Vý- ního střetnutí, jež se snažil Chrabrý vyprovokovat již
voj událostí na bojišti, zejména blesková operace Bo- u Hlohova. To bývá vysvětlováno znepokojením císa-
leslavova syna Měška směřující do Čech i následující ře útokem Boleslavova syna Měška do Čech po odcho-
útoky z Moravy, ukázaly opodstatněnost tohoto roz- du Oldřichova vojska do Slezska. Není vyloučeno, že
hodnutí (Thietmari Chron. VII, 57 /42/ - Holtzmann k tomu měl přispět i další útok z Moravy, i když ten
1955, 470-471; srov. Krzemieńska 1980a; 1986, 1999, proběhl s největší pravděpodobností až po zahájení
66; Bretholz 1895, 168; 1896, 160; 1912, 122). válečných operací proti Němčí. Tyto operace se nako-
Vojsko Jindřicha II. postupovalo přes Lužici nec protáhly až do prvé poloviny září, byly neúspěšné
a Slezsko, někdy před 9. srpnem se k němu připoji- a císař musel nakonec přes východní Čechy ustoupit
ly české oddíly vedené Oldřichem I. a Veleti. Hned a zahájit jednání, která skončila 30. ledna 1018 uza-
nato podnikl se značnou vojenskou silou ze Slezska vřením míru mezi Jindřichem II. a Boleslavem Chrab-
do Čech, které zůstaly bez patřičné obrany, blesko- rým v Budyšíně. Jeho trvání bylo stanoveno na deset
vý výpad Chrabrého syn Měšek. Pravděpodobně po- let (srov. Krzemieńska 1980a, 202-220; 1986, 67-69;
stupoval Kladskou branou do východních Čech, zpus- Novotný 1912, 710-712).
tošil území, kterým táhly jeho jednotky, a vrátil se To, že Moravané jsou uváděni k výše zmi-
s množstvím kořisti i zajatci. Další vedení bojů v tom- ňovanému roku jako aktivní spojenci Boleslava I.
to prostoru bylo pak přenecháno Chrabrého vojen- Chrabrého, bývá považováno za nejdůležitější ar-
ským oddílům dislokovaným na Moravě, které spolu gument pro existenci samostatné státní organizace v
s Moravany vpadly do Čech a dobyly město, jehož této době, eventuálně o jejím přetrvávání po rozpa-
jméno Dětmar neuvádí. Pak bez překážky ustupova- du Velké Moravy (srov. Havlík 1978, 103). Tomuto vy-
100
ústění celého moravského vývoje „temného“ 10. sto- 63). To se týká například nálezů českých denárů na
letí, kdy skuteřné záchytné body pro jeho poznání jak předpokládaném tržišti v Olomouci, moravského bis-
v písemných, tak za současného stavu bádání i arche- kupa z roku 976 uváděného při příležitosti synody ve
ologických pramenech jsou velmi nejasné a torzovi- Wormsu, či tzv. polské konstrukce valového opevnění
té, předcházely tři různé hypotézy o osudech země v Přerově (srov. např. Sláma 1991, zvl. s. 56; 1998,
formulované již před téměř půlstoletím polským his- 93; Staňa 2000; Třeštík 2000, 50-53, 292, zvl. pozn.
torikem G. Labudou (1960, 93-96). Podle prvé oku- č. 292).
povali Moravu od let 902-907 Maďaři, koncem 10. V případě Moravy se prakticky jednalo o pro-
století Poláci a počátkem 11. století Češi. Ve druhé se stor určitého mocenského vakua, jaké ostatně zná-
říká, že kolem roku 955 obsadili Moravu Češi, koncem me i ze sousedního Slovenska, zejména jeho severní
století ji okupoval zhruba po linii Olomoucka polský poloviny, která byla teprve postupně včleňována do
Měšek I. a jeho výboj rozšířil na celé moravské úze- rámce vznikajícího uherského státu (Ratkoš 1965; Ku-
mí (někdy se předpokládá, že v původních hranicích, čera 1974, 47-59; Ruttkay 1985; 1988, 134-135; Stein-
tzn. až po Dunaj; srov. Havlík 1960) Boleslav I. Chrab- hübel 1996; Točík 1973). Vztahy ke Karpatské kotlině
rý. Na základě třetí hypotézy je potom předpokládá- byly patrně během 2. poloviny 10. století, nejpozději
no, že na Moravě i středním a severním Slovensku od jeho konce, vystřídány těsnější závislostí na slez-
se udržely v 10. století prvky státnosti nebo nějaké ské a polské oblasti, což dokládají i archeologické a
menší celky ovládané jednotlivými velmoži či předáky v době po přelomu tisíciletí také písemné prameny
a místními vládci. Jejich orgány pak platily různým (Měřínský 1986a, 68-69). Rozhodně však nelze ho-
mocnostem tribut (srov. Válka 1991, 33-35). vořit o okupaci země, nýbrž písemné prameny jed-
Většina badatelů se, jak vyplývá z předcho- noznačně naznačují spolupráci místní nobility s Bo-
zích odstavců, přikláněla či přiklání k jedné ze tří výše leslavem I. Chrabrým, eventuálně placením tributu
uvedených hypotéz předložených G. Labudou nebo (srov. Havlík 1960, 89-91; 1978, 103). V těchto sou-
alespoň jejich částí. Dnes je na základě dosavadních vislostech je však těžko akceptovatelná hypotéza T.
archeologických nálezů i nemnoha písemných pra- Wasilewského (1987), že otec třetí ženy Boleslava I.
menů víceméně zřejmé, že území Moravy nebylo pří- Chrabrého Emnildy byl moravský kníže Dobromír a
mo okupováno Maďary, pouze jižní část země se ocit- Chrabrý tedy obsazením Moravy uplatnil nárok své
la v kontaktové zóně s nimi, a to znamenalo jistě manželky na toto území.
značný tlak včetně předpokládaného placení tributu. Připojení země k pražskému knížectví
Zbytek či část velkomoravské nobility asi též během v první čtvrtině 11. věku (nejpravděpodobněji
1. poloviny 10. století participuje na kořistnických v letech 1018/19) znamenalo novou etapu v dě-
výpravách a nájezdech starých Maďarů. Většina jinách Moravy i ve vývoji jejího osídlení (Mě-
z nich směřovala Podunajím na západ do Bavorska a řínský 1995, 133-139). Politicky došlo k za-
dále do západní Evropy a Saska. Nelze však vyloučit členění Moravy do pražského přemyslovského
ani průchody Moravou, zejména přes Moravskou brá- knížectví za knížete Oldřicha I. (1012-1033,
nu do Slezska, eventuálně v trase pozdější Trstenické 1034) krátce po definitivním sjednocení Čech
cesty do Polabí a dále do Saska (srov. Měřínský 2003, v roce 995 a překonání velké krize na přelomu ti-
62). Samostatný vývoj během 1. poloviny 10. století síciletí. Po stabilizaci poměrů za vlády Jaromíra
naznačuje i zpráva z doby kolem roku 944, kdy sta- (1003, 1004-1012, 1034/35), jenž byl za pomoci
ří Maďaři, kteří se dostali do zajetí v maurském Špa- vojenského sboru Jindřicha II. nastolen po vyhná-
nělsku, hovoří o své zemi, která sousedí na severu ní Poláků v roce 1004 na pražský knížecí stolec,
s městem (zemí?) Morava. a jehož politika byla úzce vázána na Říši, jež po-
Další osudy země nelze spolehlivě doložit třebovala najít v českém státě, ale pod svojí kon-
a ač se řada badatelů snažila nebo snaží prokázat pří- trolou, protiváhu proti Polsku, dochází za Oldřicha
slušnost Moravy, či alespoň severní části jejího úze- I. (1012-1033, 1034), který svého bratra svrhl,
mí s Olomouckem, k českému přemyslovskému stá- a zejména za jeho syna Břetislava I. (asi 1002-
tu po roce 955, celá argumentace je založena na vel- 1055, vládce Moravy 1019/1021-1034, český kníže
mi kusých nejednoznačných pramenech a jejich ná- 1034/35) k dalšímu upevnění postavení českého
znacích umožňujících i odlišný výklad počítající se státu a růstu jeho moci navenek. Jeho výrazem bylo
samostatným vývojem. Podobně lze těžko vyvozovat právě připojení Moravy někdy v letech 1018/19 až
z různě interpretovatelných archeologických zjiš- 1020, kdy Oldřich I. dovedl beze zbytku využít ur-
tění jednoznačné historické závěry (Měřínský 2003, čitého zklidnění situace v polsko-říšském konflik-
101
Zdeněk Měřinský
tu po budyšínském míru z 30. ledna 1018, a vůbec Toto datum pak již přebírala třebas s menšími ko-
i v následujících desetiletích prováděná expanzivní rekcemi většina badatelů a od minulého století ovládlo
politika proti Polsku i Uhrám vedená někdy v souladu zcela literaturu zabývající se touto problematikou, přičemž
s říšskými zájmy, ale mnohdy i proti nim. Každopád- řadu zastánců má dodnes (srov. Krzemieńska 1999, 75-79).
ně se připojení Moravy nakonec stalo přes všechno Ze starších stačí jmenovat F. Palackého (1876, 295-297),
vynaložené úsilí a snahy jediným trvalým územním jenž tyto události klade již k roku 1028, B. Bretholze (1896,
ziskem Přemyslovců a jejich expanzivní politiky 162), V. Novotného (1912, 723; tam další lit.) s datováním
1. poloviny 11. století, ziskem nezbytně nutným pro k roku 1029 a pod. Z dalších našich i zahraničních
další existenci státu, zajištění obživy pro družinu historiků pak jmenujme například K. Lechnera
a úřadů pro její předáky. Právě Oldřicha I. můžeme (1985, 69), který taktéž uvádí rok 1028, L. E. Havlík (1978,
považovat za prvého českého knížete, jenž se stal 103) uvažoval o roku 1030 a polský historik G. Labuda
nositelem nových trendů vedoucích k postupnému (1960) přišel dokonce s řešením, že se tak stalo až roku
přetváření českého státu, stabilitě vlády a upev- 1031.
ňování mocenské pozice projevující se výrazněji Na druhé straně se řada badatelů přiklonila
až za vlády jeho syna Břetislava I. Ten se prozatím k výkladu vycházejícímu ze správnosti data únosu Jitky
stal správcem dobyté Moravy (srov. např. Žemlička Babenberské z rodinného kláštera ve Schweinfurtu (Dol-
1997, 42-44; podrobně Krzemieńska 1970; 1977; ní Franky, Bavorsko, Německo) uváděného Kosmou, tedy
1980a; 1999, 29-30, 70-77; Měřínský 1995, 135- k roku 1021 a počítala s „dobytím“ Moravy knížetem Ol-
139; 1993a, 100; k době Jindřicha II. srov. např. dřichem I. buď v tomto roce nebo krátce před ním, kaž-
katalog Kaiser Heinrich II. 2002). dopádně však v rozmezí let 1018-1021 (Chaloupecký
Také samotné datum „dobytí“ Moravy není 1947-1948; Nový 1972, 142; k tomuto datu se nakonec při-
v pramenech jednoznačně uvedeno a setkáme se klonil i Bretholz, 1909). J. Dřímal (1948) kladl tuto udá-
s řadou různých dat založených na širší interpreta- lost již k roku 1017 a dnes se většinou české a moravské
ce písemných pramenů i celkové politické situace bádání kloní k datu 1018/1019 eventuálně 1020, jak pro-
ve středoevropském prostoru. Naznačuje to kroni- kázala včetně podrobné analýzy věrohodnosti Kosmova
kář Kosmas (Bretholz 1955; Kosmas I, XL, s. 75, III, data únosu Jitky k roku 1021 B. Krzemieńska (1977, 249;
XXXIV, s. 205) a z u něj obsaženého data je možno usu- 1980a; 1999, 66-87, 143). Tehdy se po budyšínském míru
zovat, že Moravu dobyl Oldřich I. před rokem 1021. To z 30. ledna 1018 obrátila pozornost císaře Jin-
však budilo již od dob G. Dobnera podezření, neboť dřicha II. na západní a jižní část říše a Boleslav I. Chrabrý
ten totiž vyšel z logické úvahy o širší politické a mo- zaútočil v létě roku 1018 spolu s Pečeněgy na Kyjevskou
censké situaci ve střední Evropě tohoto období a do- Rus (Krzemieńska 1999, 75-76; Novotný 1912, 711-712).
šel k závěru, že vojenská síla Boleslava Chrabrého na V této souvislosti je nutné upozornit i na další zajímavý
počátku dvacátých let by nedovolila českému knížeti poznatek související s politickou a mocenskou situací na
tuto akci provést a vhodná doba pro ni nastala až po jih od moravského území. Spojenec Oldřicha I. z předcho-
smrti Chrabrého v roce 1025 za bojů jeho syna Měš- zích bojů proti Chrabrého vojskům podporovaným i Mo-
ka II. (1025-1034) s Konrádem II. (kol. 990-1039, ravany z let 1015-1017 markrabě Jindřich I. Babenberský
král 1024, císař 1027), konkrétně během tažení totiž 23. 6. 1018 náhle umírá (Lechner 1985, 64-66, zvl.
Konráda II. proti Měškovi II. v letech 1028-1029, pozn. č. 25 na s. 320). Po dobytí Moravy, nejspíše v roce
které mělo podle G. Dobnera nejpravděpodobněji v 1018/19, a jejím připojení k přemyslovskému českému
roce 1029 přinést jako územní zisk za spoluúčast v panství knížetem Oldřichem I., je země předána do sprá-
bojích německého panovníka proti Polsku Oldřichovi vy jeho synovi Břetislavovi I. (asi 1002-1055, vládce Mo-
I. Moravu. ravy 1019/1021-1034, český kníže 1034/35).
102
Prameny
ADAM BRÉMSKÝ: Magistri Adam Bremensis Gesta Hammaburgen- KOSMAS: Cosmae Pragensis chronica Boemorum - Die Chronik
sis ecclesiae pontificum - Adam von Bremen Hamburgische Kir- der Böhmen des Cosmas von Prag (ed. B. Bretholz), MGH Script.
chengeschichte (ed. B. Schmeidler), MGH Script. rer. Germ. II. rer. germ. NS T II.. Berlin MCMXXIII, MCMLV, MCMLXXX (11923,
Hannoverae et Lipsiae 31917, viz Schmeidler. 21955, 31980); viz Bretholz.
ANN. ALTAH. MAI.: Annales Altahenses maiores (ed. W. de Gie- THIETMARI CHRON.: Die Chronik des Bischofs Thietmar von Mer-
sebrecht et Ed. L. B. ab. Oefele), MGH SS XX, 772-824. seburg und ihre Korveier Überarbeitung (ed. R. Holtzmann),
ANN. SANGALL. MAI.: Annales Sangallenses maiores (ed. H. MGH Script. rer. germ. NS Y. IX. Berlin 21955.
Pertz), MGH SS I, 72-85. KRONIKA THIETMARA: Kronika Thietmara ( ed. M. Z. Jedlicki). Po-
CDB: Codex diplomaticus et epistolaris regni Bohemiae I. Pragae znań 1953. - Kronika Thietmara, tłumaczenie (z textu łaciński-
1904 (ed. G. Friedrich). ego), wstęp i przypisy Marian Zygmunt Jedlicki, posłowie Kr-
MMFH: Magnae Moraviae fontes historici - Prameny k dějinám zysztof Ożóg. Kraków 2002.
Velké Moravy. I. Annales et Chronicae. Pragae-Brunae MCMLXVI
(ed. D. Bartoňková - L. Havlík - Z. Masařík - R. Večerka).
Literatura
Althoff 1996 – G. Althoff: Otto III. Darmstadt 1996. Bláha 2006 – J. Bláha: Slovanská Olomouc a Přerov. In: Cesty a
Bakala 1967 – J. Bakala: K úloze českých zemí při počátcích chris- stezky do časů Velké Moravy. Sborník statí o komunikacích z dob
tianizace Polska. In: Prace i materialy Muzeum Archeologicznego velkomoravských i předvelkomoravských. Editoři: Radan Květ a
i Etnograficznego w Łódżi 14, 1967, 35-53. Vladimír Podborský, Brno 2006, 97-101.
Bakala 1967a – J. Bakala: Poznámky k domnělé první historické Bláhová/Frolík/Profantová 1999: M. Bláhová/J. Frolík/N. Pro-
zprávě o Olomouci. In: Zprávy VÚ v Olomouci 135, 1967, 1-3. fantová: Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I. Do roku 1197.
Bakala 1984 – J. Bakala: Olomoucké tisíciletí? In: Vlastivědné lis- Praha-Litomyšl 1999.
ty 10, 1984, 4-5. Bretholz 1895 – B. Bretholz: Geschichte Mährens. Erster Band.
Becher 2000 – M. Becher: Otto der Große und die Gründung des Zweite Abtheilung. (Bis 1197). Brünn 1895.
Erzbistums Magdeburg. In: Europas Mitte um 1000. Herausge- Bretholz 1895a – B. Bretholz: Mähren und das Reich Herzog Bo-
geben von Alfried Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Handbuch leslaw II. von Böhmen. In: Archiv für österreichische Geschichte
zur Ausstellung Europas MItte um 1000, Beiträge zur Geschich- LXXXII, 1895, 139-180.
te, Kunst und Archäologie, Band 2, 2000, 689-693. Stuttgart, Bretholz 1896 – B. Bretholz: Dějiny Moravy I/1-2. Brno 1896.
2Darmstadt. Bretholz 1909 – B. Bretholz: Studien zu Cosmas von Prag II: Die
Beumann 1991 – H. Beumann: Entschädigungen von Halberstadt „urbs Businc“ bei Thietmar, 1 VIII, c. 19 (= VII. 12). In: Neues Ar-
und Mainz bei der Gründung des Erzbistums Magdeburg. In: Ex chiv der Gesellschaft für ältere deutsche Geschichtskunde XXXIV,
Ipsis Rerum Documentis. Beiträge zur Mediävistik. Festschrift H. 1909, 675-679.
Zimmermann, K. Herbers/K.H. Kortüm/C. Servatius (Hrsg.), Sig- Bretholz 1912 – B. Bretholz: Geschichte Böhmens und Mährens
maringen 1991, 383-398. bis zum Aussterben der Přemysliden (1306). München und Lei-
Bláha 1985 – J. Bláha: Několik poznámek ke genezi a významu pzig 1912.
raně středověké Olomouce, AH 10, 1985, 143-152. Bretholz 1921 – B. Bretholz: Geschichte Böhmens und Mährens.
Bláha 1998 – J. Bláha: Komunikace, topografie a importy ve Band I. Reichenberg 1921.
středověku a raném novověku (7. – 17. století) na území města Bretholz 1923, 1955, 1980 – B. Bretholz: Cosmae Pragensis chro-
Olomouce, AH 23, 1998, 133-159. nica Boemorum – Die Chronik der Böhmen des Cosmas von Prag
Bláha 2000 – J. Bláha: Topografie a otázka kontinuity raně stře- (ed. B. Bretholz), MGH Script. rer. germ. NS T II. Berlin 1923,
dověkého ústředí v Olomouci. In: Přemyslovský stát kolem roku 21955, 31980; viz Kosmas.
1000. Na paměť knížete Boleslava II. (†7. února 999). Uspořádali Brunner 1994 – K. Brunner: Herzogtümer und Marken. Vom Un-
Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 179-196, garnsturm bis ins 12. Jahrhundert. In: Österreichische Geschich-
324-334. te 907 – 1156 (Hg. von Herwig Wolfram). Wien 1994.
Bláha 2001 – J. Bláha: Archeologické poznatky k vývoji a vý- Bulín 1960 – H. Bulín: Česko-veletské a polsko-veletské vztahy ve
znamu Olomouce v období Velkomoravské říše. In: Velká Morava druhé polovině 10. století. Dvě kapitoly z dějin vztahů západoslo-
mezi východem a západem. Großmähren zwischen West und Ost. vanských v období raného feudalismu. In: Studia z dziejów pol-
Sborník příspěvků z mezinárodní konference, Uherské Hradiště, skich i czechosłowackich, tom.1. Pod red. I. i K. Maleczyńskich,
Staré Město 28. 9.-1. 10. 1999. Spisy Archeologického ústavu AV Wrocław 1960, 7-49.
ČR Brno 17, 2001, 41-68. Bulín 1961 – H. Bulín: Polský stát Měška I. a Čechy. Příspěvek k
Bláha 2001a – J. Bláha: Olomouc im 10. – 11. Jahrhundert. To- dějinám vztahů česko-polských ve druhé polovině 10. století. In:
pographie und die Frage der Kontinuität eines frühmittelalter- Slovanské historické studie 4, 1961, 87-162.
lichen Zentrums. In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Büttner 1965 – H. Büttner: Erzbischof Willigis von Mainz und das
Jahr 1000. Internationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar Papsttum bei der Bistumserrichtung in Böhmen und Mähren im
1999. Herausgegeben von Petr Sommer. Colloquia mediaevalia 10. Jahrhunderts, Rhein. In: Vierteljahresbl. 30, 1965, 1-22.
Pragensia 2, Praha 2001, 325-361. Büttner 1966 – H. Büttner: Die Mainzer Erzbischöfe Friedrich und
103
Zdeněk Měřinský
Wilhelm und das Papsttum des 10. Jahrhunderts, (Festschrift J. tellung Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst
Bärmann). In: Geschichtl. Landeskunde 3, 1966, 1-26. und Archäologie, Band 1-2, Katalogband. Stuttgart 2000,
Cejnková/Měřínský/Sulitková 1984 – D. Cejnková/Z. Měřínský/L. 2Darmstadt; Střed Evropy okolo roku 1000. Historické, umě-
Sulitková: K problematice počátků města Brna. In: ČsČH XXXII, leckohistorické a archeologické studie a katalog k výstavě. Pra-
1984, 250-270. ha 2002.
Claudie 1972-1975 – D. Claudie: Geschichte des Erzbistums Mag- Fiala 1966 – Z. Fiala: Hlavní problémy politických a kulturních dě-
deburg bis in das 12. Jahrhundert I-II. Köln-Wien 1972-1975. jin českých v 9. – 10. století podle dnešních znalostí. In: ČsČH
Coblenz 1963 – W. Coblenz: Bolesław Chrobry in Sachsen und die XIV, 1966, 54-65.
archäologischen Quellen, SlAnt X, 249-285. Fiala 1975 – Z. Fiala: Přemyslovské Čechy. Český stát a společnost
Czeglédy 1979 – K. Czeglédy: Új arab forrás a magyarok 942. évi v letech 995-1310. Praha, 2. vyd. 1975.
spanyolországi kalandozásáról. In: Magyar Nyelv LXXV, 273-282. Freising 1977 – F. Freising: Die Bernsteinstraße aus der Sicht der
Čižmář/Kohoutek 1997 – Z. Čižmář/J. Kohoutek: K nejstaršímu Straßentrassierung. In: Archiv für die Geschichte des Straßen-
raně středověkému osídlení bývalého Kláštera Hradisko u Olo- wesens, Heft 5. Bonn-Bad Godesberg 1977.
mouce. In: Z pravěku do středověku. Sborník k 70. narozeninám Fried 1989 – J. Fried: Otto III. und Bolesław Chrobry. Das Wid-
Vladimíra Nekudy. Brno 1997, 279-288. mungsbild des Aachener Evangeliars, der „Akt von Gnesen“ und
Čižmář/Kohoutek 1998 – Z. Čižmář/J. Kohoutek: Předběžná zprá- das frühe polnische und ungarische Königtum. Eine Bildanalyse
va o výzkumu kláštera Hradisko v Olomouci v roce 1996. In: AH und ihre historischen Folgen, Frankfurter historische Abhand-
23, 1998, 335-352. lungen 30. Wiesbaden-Stuttgart 1989, 2. Aufl. CMS.
Čižmář/Kohoutek 1999 – Z. Čižmář/J. Kohoutek: Výzkum v his- Grabski 1964 – A. F. Grabski: Bolesław Chrobry. Zarys dziejów po-
torickém jádru města Přerova. In: AH 24, 1999, 151-160. litycznych i wojskowych. Warszawa 1964.
Dam/Lauermann 2006 – F. Dam/E. Lauermann (Hrsg.): Das Graus 1963 – F. Graus: Velkomoravská říše v české středověké tra-
frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). dici. In: ČsČH XI, 1963, 289-305.
Monographien des Römisch-Germanischen Zentralmuseums, Graus 1965 – F. Graus: Die Entstehung der mittelalterlichen Sta-
Band 64. Mainz 2006. aten in Mitteleuropa. In: Historica 10, 1965, 5-65.
Dejiny Slovenska 1986: Dejiny Slovenska I (do roku 1526), red. Ri- Graus 1965a – F. Graus:: Raně středověké družiny a jejich význam
chard Marsina. Bratislava 1986. při vzniku států ve střední Evropě. In: ČsČH XIII, 1965, 1-18.
Die Welt der Babenberger 1995: Die Welt der Babenberger. Hásková/Staňa 1995 – J. Hásková/Č. Staňa: Půldenár Boleslava
Schleier, Kreuz und Schwert. Herausgegeben von Brigitte Vacha, II. z hradiště „Staré Zámky“ v Brně Líšni. In: Z pomocných věd
verfaßt von Walter Pohl. Graz-Wien-Köln 1995. historických XI, Acta Universitatis Carolinae, Philosophica et his-
Dopsch/Brunner/Weltin 1999 – H. Dopsch/K. Brunner/M. Weltin: torica 1-1993, Numismatica, 107-108. Praha 1995.
Die Länder und das Reich. Der Ostalpenraum im Hochmittelalter. Havlík 1960 – L. E. Havlík: K otázce hranice jižní Moravy v době
Österreichische Geschichte 1122-1278 (Hg. von Herwig Wolf- Boleslava Chrabrého (Příspěvek k česko-polským vztahům na
ram). Wien 1999. počátku 11. století). In: Studia z dziejów polskich i czechosło-
Drechsler/Procházka/Schenk 2006 – A. Drechsler/R. Procházka/ wackich, tom.1. Pod red. E. i K. Maleczyńskich, Wrocław 1960,
Z. Schenk: Počátky osídlení Přerova a Předmostí. Archeologové k 73-91.
750. výročí povýšení Přerova na město. Část 1-2. In: VVM LVIII, Havlík 1960a – L. E. Havlík: Územní rozsah Velkomoravské říše v
2006, 113-122, 242-261. době posledních let vlády krále Svatopluka (Svetop lka). (K pro-
Drechsler/Procházka/Schenk 2006a – A. Drechsler/R. Procházka/ blematice vzájemných vztahů středoevropských Slovanů v 9. sto-
Z. Schenk: Přerov (okr. Přerov). Střední a mladší doba hradištní. letí). In: Príspevky k medzislovanským vzťahom v českosloven-
Sídliště. Záchranné výzkumy a povrchové průzkumy 1999-2005. ských dejinách, Slovanské štúdie III, 1960, 9-79.
In: PV 47, Brno 2006, 274-278. Havlík 1961 – L. E. Havlík: Tři kapitoly z nejstarších česko-pol-
Dresler 2001 – P. Dresler: rec. Bohuslav Klíma: Nové významné ských vztahů. In: SHS 4, 1961, 5-86.
objevy archeologické expedice Pedagogické fakulty MU ve Zno- Havlík 1963 – L. E. Havlík: Staří Slované v rakouském Podunají v
jmě – Hradišti. In: Univerzitní noviny MU č. 3/2001, s. 27-31, AR době od 6. do 12. století. In: Rozpravy ČSAV, řada společenských
LIII, 661-662. věd, roč. 73, seš. 9. Praha 1963.
Dřímal 1948 – J. Dřímal: Připojení Moravy k českému státu za kní- Havlík 1972 – L. E. Havlík: Moesie a listy pasovského biskupa Pil-
žete Oldřicha. In: ČMatMor LXVIII, 1948, 22-49. grima. In: JM 8, 1972, 7-20.
Dudík 1860, 1863 – B. Dudík: Mährens allgemeine Geschichte. I. Havlík 1978 – L. E. Havlík: Morava v 9. – 10. století. K problemati-
Band. Von den ältesten Zeiten bis zum Jahre 906; II. Band. Vom ce politického postavení, sociální a vládní struktury a organiza-
Jahre 906 bis zum Jahre 1125. Brünn 1860, 1863. ce. In: Studie ČSAV č. 7. Praha 1978.
Dudík 1871, 1875 – B. Dudík: Dějiny Moravy. Díl 1. Od nejstarších Hermann 1983 – K. F. Hermann: Die Salzburger Kirche, Kirchli-
dob až do r. 906; Díl 2. Od roku 906 až do roku 1125. Praha 1871, ches Leben. In: Geschichte Salzburgs. Stadt und Land. Band I. 2.
1875. Teil, 983-1001. Salzburg 1983.
Dvorník 1970 – F. Dvorník: Byzantské misie u Slovanů. Praha Historia Polski 1957: Historia Polski. Tom I do roku 1764. Część 1
1970. do połowy XV w. Warszawa 1957.
Dvořák 1899-1904 – R. Dvořák: Dějiny Moravy od nejstarších dob Holtzmann 1955 – R. Holtzmann: Die Chronik des Bischofs Thi-
až do r. 1848. Kniha první: Od nejstarších dob až po vymření Pře- etmar von Merseburg und ihre Korveier Überarbeitung (ed. R.
myslovců (1306). In: Vlastivěda moravská 1, Země a lid, sv. 3. Holtzmann). In: MGH Script. rer. germ. NS Y. IX. Berlin 2MCMLV.
Brno 1899-1904. Hrubý 1926 – V. Hrubý: Původní hranice biskupství pražského a
Dvořák 1906 – R. Dvořák: Dějiny markrabství moravského I. Brno hranice říše české v 10. století. In: ČMatMor L, 1926, 85-154.
1906 (Dotlač Praha 2000). Huber 1973 – A. K. Huber: Die Metropole Mainz und die böh-
Europas Mitte 2000: Europas Mitte um 1000. Herausgegeben von mischen Länder. In: Archiv für Kirchengeschichte von Böhmen-
Alfried Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Handbuch zur Auss- Mähren-Schlesien 9, 1973, 24-57.
104
Chaloupecký 1947-1948 – V. Chaloupecký: Kdy byla Morava Kohoutek 1995 – J. Kohoutek: Počátky města Přerova. In: AH
připojena k českému státu. In: ČČH XLVIII-XLIX, 1947-1948, 20, 1995, 187-200.
241-247. Kohoutek 2001 – J. Kohoutek: Problematika lokalizace králov-
Charvát 1980 – P. Charvát: Slovanské osídlení Vraclavska do po- ského hradu a vývoje středověkého města v Přerově. In: AH 26,
loviny 13. století. In: AR XXXII, 1980, 274-279. 2001, 155-170.
Charvát 1998 – P. Charvát: Dálkový obchod v raně středověké Ev- Kohoutek 2002 – J. Kohoutek: Výzkum benediktýnského kláštera
ropě (7. – 10. století). Brno 1998. Hradisko u Olomouce. In: Ve stopách sv. Benedikta. Sborník pří-
Charvát 2004 – P. Charvát: Boleslav II. Sjednotitel státu. Praha spěvků z konference Středověké kláštery v zemích Koruny čes-
2004. ké konané ve dnech 24. – 25. května 2001 v Třebíči. K vydání při-
Jan 2005 – L. Jan: Strukturelle Veränderungen – zwischen Al- pravili Libor Jan a Petr Obšusta. Disputationes Moravicae 3, Brno
tmähren und dem frühpřemyslidischen Staat. In: Die frühmitte- 2002, 211-217.
lalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuropas (mit Kohoutek 2006 – J. Kohoutek: Přerov a Spytihněv – správní cen-
einem speziellen Blick auf die großmährische Problematik). Ma- tra východní a střední Moravy v raném středověku. In: AH 31,
terialien der internationalen Fachkonferenz Mikulčice 25. – 26. 2006, 67-74.
5. 2004. Editor Pavel Kouřil. In: Spisy Archeologického ústavu AV Korta 1990 – W. Korta: Milsko i Łużyce w politice pierwszych Pi-
ČR Brno 25, Brno 2005, 19-23. astów. In: Sobótka 45, zesz. 2, 1990, 141-184.
Jordánková/Loskotová 2006 – H. Jordánková/I. Loskotová: K Košnar 2006 – L. Košnar: Třmen staromaďarského rázu z Kolína:
předlokačnímu osídlení Brna. In: AH 31, 2006, 119-130. In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího
Juritsch 1894 – G Juritsch: Geschichte der Babenberger und ihrer Slámy, SMP 7, 2006, 39-43.
Länder (976 – 1246). Innsbruck 1894. Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu archeo-
Kaiser Heinrich II. 2002 – Kaiser Heinrich II. 1002 – 1024. He- logie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k 70. narozeninám Du-
rausgegeben von Josef Kirmeier, Bernd Schneidmüller, Stefan šana Třeštíka. Praha 2003, 110-146.
Weinfurter und Evamaria Brockhoff. Begleitband zur Bayeris- Kouřil/Měřínský 1996 – P. Kouřil/Z. Měřínský: Sakrální architek-
chen Landesausstellung 2002 Bamberg, 9. Juli bis 20. Oktober tura a hmotné památky odrážející projevy duchovní kultury z mo-
2002. Stuttgart, 2Darmstadt. ravských a slezských archeologických výzkumů. In: AH 21, 1996,
Kalhous 2003 – D. Kalhous: Boleslav III.: Kníže na konci časů? In: 111-119.
Ad vitam et honorem. Profesoru Mezníkovi přátelé a žáci k pět- Kouřil/Měřínský/Plaček 1994 – P. Kouřil/Z. Měřínský/M. Plaček:
asedmdesátým narozeninám. K vydání připravili Tomáš Borovský, Opevněná sídla na Moravě a ve Slezsku (vznik, vývoj, význam,
Libor Jan a Martin Wihoda. Brno 2003, 221-229. funkce, současný stav a perspektivy dalšího výzkumu). In: AH 19,
Keller 2004 – H. Keller: Otoni. Praha 2004. 1994, 121-151.
Klíma 1999 – B. F. Klíma: Hradiště sv. Hypolita ve Znojmě. De- Králík 1966 – O. Králík: První historická zpráva o Olomouci. In:
set let archeologických výzkumů velkomoravského centra (1986- Zprávy VÚ v Olomouci 130, 1996, 1-4.
1995). In: Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy uni- Krzemieńska 1970 – B. Krzemieńska 1970: Krize českého státu na
verzity v Brně – svazek 141, řada společenských věd č. 17, 1999, přelomu tisíciletí, ČsČH XVIII, 497-532.
3-65. Krzemieńska 1977 – B. Krzemieńska: Politický vzestup českého
Klíma 2001 – B. F. Klíma: Archeologický výzkum MU na velkomo- státu za knížete Oldřicha (1012 – 1034). In: ČsČH XXV, 1977, 246-
ravském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Velká Mo- 272.
rava mezi východem a západem. Großmähren zwischen West und Krzemieńska 1980 – B. Krzemieńska: Wann erfolgte der Anschluß
Ost (edits. Luděk Galuška, Pavel Kouřil a Zdeněk Měřínský). Sbor- Mährens an den böhmischen Staat? In: Historica XIX, 1980, 195-
ník příspěvků z mezinárodní konference, Uherské Hradiště, Staré 243.
Město 28. 9. – 1. 10. 1999. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Krzemieńska 1985 – B. Krzemieńska: Moravští Přemyslovci ve
Brno 17, Brno 2001, 229-240. znojemské rotundě. Ostrava 1985 (2. vyd.). In: Krzemieńska, B.
Klíma 2001a – B. F. Klíma: Nové významné objevy archeologické – Merhautová, A. – Třeštík, D.: Moravští Přemyslovci ve Znojem-
expedice Pedagogické fakulty MU ve Znojmě Hradišti. In: Uni- ské rotundě. Praha 2000, 7-50.
verzitní noviny 8, 1/2001, 27-31. Krzemieńska 1986 – viz Krzemieńska 1999.
Klíma 2001b – B. F. Klíma: Objev prvního velkomoravského kos- Krzemieńska 1999 – B. Krzemieńska: Břetislav I. Čechy a střední
tela na hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Sborník prací Peda- Evropa v 1. polovině XI. století. Praha 11986, 21999.
gogické fakulty Masarykovy univerzity v Brně – svazek 141, řada Krzemieńska/Třeštík 1960 – B. Krzemieńska/D. Třeštík: O doku-
společenských věd č. 18, 2001, 3-24. mencie praskim z roku 1086. In: Studia źródłoznawcze V, 1960,
Klíma 2001c – B. F. Klíma: Od počátků archeologických výzkumů 79-88.
MU na velkomoravském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Zno- Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie
jmě k posledním objevům. In: 50 let archeologických výzkumů o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava
Masarykovy univerzity na Znojemsku. Editor Vladimír Podborský, 1974.
Brno 2001, 37-51. Kučera 2002 – M. Kučera: Slovensko okolo roku 1000. Bratislava
Klíma 2006 – B. F. Klíma: Přínos nových výzkumů velkomorav- 2002.
ských center pro poznání nejstarších národních dějin. In: Cesty a Kundráč 1960 – J. Kundráč: Počátky východní expanze českého
stezky do časů Velké Moravy. Sborník statí o komunikacích z dob kmene. In: VAPS III, 1960, 271-297.
velkomoravských i předvelkomoravských. Editoři: Radan Květ a Kunstmann 1988 – H. Kunstmann: W sprawie rodowodu Mieszka.
Vladimír Podborský. Brno 2006, 93-96. In: SlAnt XXXI, 1988, 77-91.
Kohoutek 1993 – J. Kohoutek: Výzkum v Přerově – Horním ná- Kürbisówna 1962 – B. Kürbisówna: Dagome iudex – studium kry-
městí v roce 1990, okr. Přerov. In: PV 1990, Brno 1993, 94. tyczne. In: Początki państwa polskiego. Księga Tysiąclecia I. Po-
Kohoutek 1994 – J. Kohoutek: Geneze a vývoj hradní architektury znań, 1962, 363-424.
jihovýchodní Moravy ve 12. – 15. stol. In: AH 19, 1994, 153-175. Labuda 1960 – G. Labuda: O rzekomej utracie Krakowa przez
105
Zdeněk Měřinský
Czechów w roku 989. In: Slavia occidentalis 20, 1960, 79-92. od doby stěhování národů a k nejstarším dějinám Brna do vydání
Labuda 1960a – G. Labuda: Utrata Moraw przez państwo polskie tzv. zakládacího privilegia v roce 1243. In: Najstaršie dejiny Bra-
w XI wieku. In: Studia z dziejów polskich i czechosłowackich, tom tislavy. Referáty zo sympózia 28. – 30. októbra 1986. Bratislava
1. Pod red. E. i K. Maleczyńskich, Wrocław 1960, 93-124. 1988, 251-274.
Labuda 1988 – G. Labuda: O obrządku słowiańskim w Polsce Měřínský 1988a – Z. Měřínský: Vývoj osídlení v brněnské oblasti
południowej, czyli Kraków biskupi przed r. 1000. In: Studia nad v 6. – 13. století. In: VVM XL, 1988, 111-114.
początkami państwa polskiego II. Poznań 1988, 83-166. Měřínský 1989 – Z. Měřínský: K problematice osídlení Znojemska
Labuda 1988a – G. Labuda: Polska, Czechy, Ruś i kraj Lędzian w a Bítovska v předvelkomoravském a velkomoravském období. In:
drugiej połowie X w. In: Studia nad początkami państwa polskie- ČMMZ, Vědy společenské LXXIV, 1989, 111-120.
go II. Poznań 1988, 167-211. Měřínský 1991 – Z. Měřínský: Mähren im 10. Jahrhundert. In:
Labuda 1992 – G. Labuda: Mieszko II król Polski (1025 – 1034). Chronologische Fragen des 7. – 10. Jahrhunderts. Archäolo-
Czasy prełomu w dziejach państwa polskiego. Kraków 1992. gische Konferenz des Komitates Zala und Niederösterreichs II.
Labuda 1994 – G. Labuda: Czeskie chrześcijaństwo na Śląsku Traismauer, 15. – 16. 10. 1990, Sonderdruck Zalai Múzeum 3,
i w Małopolsce w X i XI wieku. In: Chrystianizacja Polski połud- 1991, 89-93.
niowej. Materiały z sesji naukowiej, 73-98. Kraków 1994. Měřínský 1991a – Z. Měřínský: Počátky moravských dějin. In: Za
Lauermann 2000 – E. Lauermann: Ein Landnahmezeitliches Rei- Moravu. Historická identita Moravy. Brno 1991, 9-20. Publikova-
tergrab aus Gnadendorf. In: Archäologie Österreichs 11/2, 2000, né aj In: VVM XLII, 1990, 301-315.
34-35. Měřínský 1991b – Z. Měřínský: 900 let prvé zprávy o Brně. In: VVM
Lechner 1985 – K. Lechner: Die Babenberger. Markgrafen und XLIII, 1991, 281-291.
Herzoge von Österreich 976 – 1246. Köln-Graz-Wien 31985, Měřínský 1993 – Z. Měřínský: Celkový vývoj osídlení brněnské ob-
51994. lasti do vzniku institucionálního města (problémy a perspektivy
Lowmiański 1962 – H. Lowmiański: Dynastia Piastów we wcze- dalšího výzkumu). In: BMD XI, 1993, 15-22.
snym średniowieczu. In: Początki państwa polskiego. Księga Ty- Měřínský 1993a – Z. Měřínský: Otázky kolonizace a interetnických
siąclecia I. Poznań 1962, 112-162. vztahů na středověké Moravě. In: AH 18, 1993, 99-118.
Lowmiański 1970 – H. Lowmiański: Początki Polski. Z dziejów Měřínský 1995 – Z. Měřínský: K lokalizaci hradu Businc u Dětmara
Slowian w I. tysiacleciu n. e. Tom IV. Warszawa 1970. Merseburského (Thietmari Merseburgensis episcopi chronicon ad
Lübke 2000 – Ch. Lübke: Mocenské faktory na východě otonské a. 1015), SPFFBU E 40, 1995, 135-143.
říše v době Boleslava II. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Měřínský 1997 – Z. Měřínský: Osídlení regionu od prvých stop
Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Lu- pobytu člověka do 10. století. In: Vlastivěda moravská. Morav-
boš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 209-214, skobudějovicko Jemnicko. Brno-Moravské Budějovice-Jemnice
336-338. 1997, 73-149.
Lübke 2001 – Ch. Lübke: Machtfaktoren im Osten des Ottonischen Měřínský 1999 – Z. Měřínský: Morava po připojení k přemyslov-
Reiches in der Zeit Boleslavs II. In: Boleslav II. Der tschechische skému státu (1018/19 – 1197). In: Morava ve středověku. Edi-
Staat um das Jahr 1000. Internationales Symposium, Praha, 9. tor Zdeněk Měřínský. Sborník příspěvků proslovených ve dnech
– 10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. CMP 2, 7. ledna až 25. března 1998 v rámci přednáškového cyklu Mo-
Praha 2001, 385-395. ravského zemského muzea v Brně. Brno 1999, 7-26.
Lutovský 1995 – M. Lutovský: Několik poznámek k problematice Měřínský 1999a – Z. Měřínský: Několik poznámek k výzkumům
slavníkovské domény. In: AR XLVII, 1995, 239-245. znojemské rotundy a hradu. In: ČMatMor CXVIII, 1999, 453-463.
Lutovský 1998 – M. Lutovský: Bratrovrah a tvůrce státu. Život a Měřínský 1999b – Z. Měřínský: Středověké cesty na Moravě a ve
doba knížete Boleslava I. Praha 1998. Slezsku. In: Morava ve středověku. Brno 1999, 125-131.
Lutovský 2007 – M. Lutovský: Slavníkovci a archeologie. In: Slav- Měřínský 2000 – Z. Měřínský: Hradisko Břeclav-Pohansko a po-
níkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří čátky Břeclavského hradu. In: Archaeologia mediaevalis Moravi-
K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, Praha-Kutná Hora 2006, 35-41. ca et Silesiana I, 2000, 71-90.
Lutovský/Petráň 2004, 2005 – M. Lutovský/Z. Petráň: Slavníkovci Měřínský 2001 – Z. Měřínský: Počátky břeclavského hradu. In:
mýtus českého dějepisectví. Praha 12004, 22005. Město Břeclav. Uspořádali: PhDr. Emil Kordiovský, PhDr. Evženie
Marsina 1971 – R. Marsina: Štúdie k Slovenskému diplomatáru I. Klanicová. Brno 2001, 118-130.
In: Historické štúdie XVI, 1971, 5-108. Měřínský 2002 – Z. Měřínský: Církevní instituce na Moravě a his-
Medek 1971 – V. Medek: Osudy moravské církve do konce 14. věku. torické pozadí vzniku třebíčského kláštera. In: Ve stopách sv.
I. díl Dějin olomoucké arcidiecéze. Praha 1971. Benedikta. Sborník příspěvků z konference Středověké kláštery
Merhautová/Třeštík 1983 – A. Merhautová/D. Třeštík: Románské v zemích Koruny české konané ve dnech 24. – 25. května 2001
umění v Čechách a na Moravě. Praha 11983, 21984. v Třebíči. K vydání připravili Libor Jan a Petr Obšusta. Disputati-
Měřínský 1981 – Z. Měřínský: Přehled dosavadního stavu výzkumu ones Moravicae 3. Brno 2002, 57-83.
fortifikací 11. až počátku 16. století na Moravě a ve Slezsku (hra- Měřínský 2002a – Z. Měřínský: Rakousko před Rakouskem (do
diska a hrady). In: AH 6, 1981, 147-197. roku 907). In: Dějiny Rakouska (V. Veber, M. Hlavačka, P. Vorel,
Měřínský 1982 – Z. Měřínský: Archeologické nálezy a lokality 6. M. Polívka, M. Wihoda, Z. Měřínský). Praha 2002, 9-64..
– 15. století na území města Brna (stručný nástin dějin osídlení). Měřínský 2003 – Z. Měřínský: Odraz interetnických vztahů v hmot-
In: Brno a geologie. Sborník příspěvků. Brno 1982, 203-207. né kultuře středověké Moravy. In: AH 28, 2003, 55-67.
Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Doba slovanská. In: Koštuřík, Pavel Měřínský 2005 – Z. Měřínský: Mikulčice – das Gräberfeld bei der
– Kovárník, Jaromír – Měřínský, Zdeněk – Oliva, Martin: Pravěk IX. Kirche. Verlauf der Forschung und Fundsachlage. In: Die früh-
Třebíčska. Brno-Třebíč 1986, 147-171. mittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuropas
Měřínský 1986a – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar- (mit einem speziellen Blick auf die großmährische Problematik).
cheologických nálezů. In: PA LXXVII, 1986, 18-80. Materialien der internationalen Fachkonferenz Mikulčice 25. –
Měřínský 1988 – Z. Měřínský: K vývoji osídlení v brněnské oblasti 26. 5. 2004. Editor Pavel Kouřil. In: Spisy Archeologického ústa-
106
vu AV ČR Brno 25. Brno 2005, 115-136. Poláček 1991 – L. Poláček: K raně středověkému osídlení povodí
Měřínský 2006 – Z. Měřínský: Befestigte Zentren der frühen Pře- Bíhanky na Jemnicku. In: AH 16, 1991, 55-72.
mysliden-Periode in Mähren und Schlesien (Thesen). In: AH 31, Poláček 1994 – L. Poláček: Zum Stand der Erkenntnis der früh-
2006, 55-66. mittelalterlichen Keramik aus dem 8. bis zur Mitte des 11. Ja-
Měřínský 2006a – Z. Měřínský: České země od příchodu Slovanů hrhunderts in Südwestmähren. In: Internationale Tagungen in
po Velkou Moravu II. Praha 2006. Mikulčice, Band I. Slawische Keramik in Mitteleuropa vom 8. bis
Měřínský/Mezník 1998 – Z. Měřínský/J. Mezník: The making of 11. Jahrhundert. Kolloquium Mikulčice, 25. – 27. Mai 1993. He-
the Czech state: Bohemia and Moravia from the tenth to the four- rausgegeben von Č. Staňa. Brno 1994, 242-263.
teenth centuries. In: Bohemia in History. Edited by Mikuláš Te- Poláček 1995 – L. Poláček: Hradisko u Kramolína. In: VVM XLVII,
ich. Cambridge University Press 1998, 39-58. 1995, 261-276.
Měřínský/Zumpfe 1993 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Untersuchun- Poláček 1996 – L. Poláček: Zum Stand der Erforschung frühmitte-
gen der Ausgrabungen in der Burg Bítov (Bez. Znaim). In: AH 18, lalterlicher Burganlagen in Südwest-Mähren. In: Internationale
1993, 199-209. Tagungen in Mikulčice, Band III. Frühmittelalterliche Machtzen-
Měřínský/Zumpfe 1998 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Obchodní ces- tren in Mitteleuropa - mehrjährige Grabungen und ihre Auswer-
ty na jižní Moravě a v Dolním Rakousku do doby vrcholného stře- tung. Symposion Mikulčice, 5. – 9. September 1994 herausgege-
dověku. In: AH 23, 1998, 173-181. ben von Čeněk Staňa – Lumír Poláček. Brno 1996, 283-307.
Měřínský/Zumpfe 2004 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Die süd- Polanský 2004 – L. Polanský: Oldřich nebo Jaromír? Příspěvek k
mährische Grenze – verbindend und trennend (Thesen). In: AH lokalizaci jedné sporné mince z počátku 11. století. In: Evropa a
29, 2004, 77-92. Čechy na konci středověku. Sborník příspěvků věnovaných Fran-
Měřínský/Zumpfe 2007 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Die Anfänge von tišku Šmahelovi. Vydali Eva Doležalová, Robert Novotný a Pavel
Städten in Mähren und Niederösterreich (von Protostadt bis hin Soukup. Praha 2004, 133-144.
zur Rechtsstadt). Thesen. In: AH 32, 2007, 9-36. Polanský 2007 – L. Polanský: Soběslav nebo Boleslav? K sporné-
Michna 1982 – P. Michna: K utváření raně středověké Moravy mu přiřazení denárů typu Cach 160 a 161. In: Slavníkovci v čes-
(Olomouc a historické Olomoucko v 9. až počátku 13. století). In: kých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa.
ČsČH XXX, 1982, 716-744. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 93-106.
Michna 1982a – P. Michna: Velkomoravská a přemyslovská Olo- Poleski 2000 – J. Poleski: Malopolsko v 10. století. In: Přemys-
mouc. In: VVM XXXIV, 1982, 18-24. lovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. (†
Michna/Pojsl 1988 – P. Michna/M. Pojsl: Románský palác na Olo- 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Tře-
mouckém hradě. Archeologie a památková obnova. Brno 1988. štík. Praha 2000, 225-235.
Morava ve středověku 1999 – Morava ve středověku. Editor Zdeněk Poleski 2001 – J. Poleski: Kleinpolen im 10. Jahrhundert. In: Bo-
Měřínský. Sborník příspěvků proslovených ve dnech 7. ledna až leslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Internationa-
25. března 1998 v rámci přednáškového cyklu Moravského zem- les Symposium, Praha, 9.-10. Februar 1999. Herausgegeben von
ského muzea v Brně. Brno 1999, 150 str., 30 obr., plánků a map. Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001, 397-416.
Możdzioch 1990 – S. Możdzioch: Organizacja gospodarcza Polska Mieszka I. 1993 – Polska Mieszka I. Poznań 1993.
państwa wczesnopiastowskiego na Śląsku. Studium archeolo- Procházka 1990 – R. Procházka: Výzkum na Horním náměstí v Pře-
giczne. Wrocław-Warszawa-Kraków 1990. rově v roce 1987 (okr. Přerov). In: PV 1987. Brno 1990, 64-65.
Możdzioch 2000 – S. Możdzioch: Slezsko v 10. století. In: Přemys- Procházka 1991 – R. Procházka: K charakteristice sídelního vý-
lovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. voje Brna do počátku vrcholného středověku. In: Miasto zachod-
února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Tře- nioslowiańskie w XI-XII wieku w Europie Środkowo-Wschodniej.
štík. Praha 2000, 215-224, 338-344. Wrocław1991, 109-141.
Możdzioch 2001 – S. Możdzioch: Schlesien im 10. Jahrhundert. Procházka 1993 – R. Procházka: Archeologie k počátkům středo-
In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Inter- věkého města Brna. In: BMD XI, 1993, 29-53.
nationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausge- Procházka 2000 – R. Procházka: Zrod středověkého města na pří-
geben von Petr Sommer. In: CMP 2, Praha 2001, 417-440. kladu Brna (K otázce odrazu společenské změny v archeologic-
Novotný 1961 – B. Novotný: Výzkum hradiště „Hrůdy“ u Sudomě- kých pramenech). In: Mediaevalia archaeologica 2, Brno a jeho
řic nad Moravou. In: SbČSSA při ČSAV 1, 1961, 61-81. region. Red. M. Ježek a J. Klápště. Praha-Brno 2000, 7-158.
Novotný 1912 – V. Novotný: České dějiny. Dílu I. část I. Od nej- Procházka/Drechsler/Schenk 2006 – R. Procházka/A. Drechsler/
starších dob do smrti knížete Oldřicha. Praha 1912. Z. Schenk: Raně středověká sídelní aglomerace Přerov (8. – 12.
Novotný 1913 – V. Novotný: České dějiny. Dílu I. část II. Od Bře- století) – současný stav poznání. In: AR LVIII, 2006, 668-694.
tislava I. do Přemysla I. Praha 1913. Procházka/Kačerovská/Chumchal/Kohoutek 2005 – R. Procházka/
Nový 1972 – R. Nový: Přemyslovský stát v 11. a 12. století. Acta T. Kačerovská/M. Chumchal/J. Kohoutek 2005: Raně středověké
Universitatis Carolinae, Philosophica et historica, Monographia mince z hradu Přerov. In: Folia numismatica 20, 2005, 3-16.
XLIII. Praha 1972. Procházka/Wihoda 2006 – R. Procházka/M. Wihoda: Polský prů-
Palacký 1876 – F. Palacký: Dějiny národu českého w Čechách a w nik na Moravu a hrad Přerov v kontextu dějin 10. století. In: Świat
Morawě I. Praha 1876. Słowian wczesnego średniowiecza. Praca zbiorowa pod redakcją
Pekař 1904 – J. Pekař: Ke sporu o zakládací listinu biskupství M. Dworaczyka, A. B. Kowalskiej, S. Moździocha, M. Rębkowskie-
Pražského. In: ČČH X, 1904, 45-58. go. Sczeczin- Wrocław 2006, 623-645.
Pertz – H. Pertz: Annales Sangallenses maiores (ed. H. Pertz), Přehled dějin Československa 1980 – Přehled dějin Československa
MGH SS I, 72-85. I/1 (do roku 1526). Red. Oldřich Říha, Josef Janáček a Richard
Petráň 2006 – Z. Petráň: Co vypovídají mince o Slavníkovcích. In: Marsina. Praha 11980, 21982.
Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk Ratkoš 1965 – P. Ratkoš: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In:
a Jiří K. Kroupa. In: Antiqua Cuthna 2, Praha-Kutná Hora 2006, O počiatkoch slovenských dejín. Sborník materiálov. Bratislava
107-121. 1965, 141-178.
107
Zdeněk Měřinský
Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Die Großmährischen Slawen und die Al- Sláma 2006 – J. Sláma: Počátky přemyslovského státu. In: Čes-
tmagyaren. In: ŠZ AÚ SAV 16, 1968, 193-219. ké země v raném středověku, editor Petr Sommer. Praha 2006,
Ratkoš 1984 – P. Ratkoš: Kontinuita slovenského osídlenia v 9. 30-52.
– 11. storočí. In: Slovenský ľud po rozpade veľkomoravskej ríše, Sláma 2007 – J. Sláma: Slavníkovci v pohledu současného bá-
HŠ XXVII/2. Bratislava 1984, 13-38. dání. In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Voj-
Richter 1943 – V. Richter: O středověké architektuře na Moravě. těch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kut-
In: ČMatMor LXV, 1943, 1-84. ná Hora 2007, 9-12.
Richter 1958 – V. Richter: Podivín, Zekirkostel a Slivnice. In: Sláma/Charvát 1992 – J. Sláma/P. Charvát: Vyvraždění Slavní-
SPFFBU F 2, 1958, 68-87. kovců. Praha 1992.
Ruttkay 1985 – A. T. Ruttkay: Problematika historického vývoja na Slavníkovci v českých dějinách 2007 – Slavníkovci v českých dě-
území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického jinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua
bádania. In: Josef Poulík – Bohuslav Chropovský a kol.: Velká Mo- Cuthna 2, Praha-Kutná Hora 2006.
rava a počátky československé státnosti. Praha-Bratislava 1985, Slavníkovci ve středověkém písemnictví 1983 – Slavníkovci ve stře-
141-185. dověkém písemnictví. Úvodní studii, úvody a poznámky k tex-
Ruttkay 1986 – A. T. Ruttkay: Problematik der historischen Entwi- tům napsal Rostislav Nový. Texty z latinských originálů přeložila
cklung im Gebiet der Slowakei im 10. – 13. Jahrhundert aus der Jana Zachová. Výkladový heslář a rejstřík sestavil Jiří Sláma. Pra-
Sicht der archäologischen Forschung. In: Josef Poulík, Bohuslav ha 1983.
Chropovský und Kolektiv: Großmähren und die Anfänge der ts- Staňa 1960 – Č. Staňa: Slovanské obytné objekty na slovanském
chechoslowakischen Staatlichkeit. Praha 1986, 159-211. hradišti Staré Zámky u Líšně. In: PA LI, 1960, 240-293.
Ruttkay 1988 – A. T. Ruttkay: Vklad v problemu slavjano-ven- Staňa 1964 – Č. Staňa: Zjišťovací výzkum na hradisku Zelená Hora
gerskich vzaimodějstvij v severnoj časti Karpatskoj kotloviny u Vyškova na Moravě. In: PV 1963. Brno 1964, 56-59.
v X-XI vv. In: Trudy V meždunarodnogo kongressa archeologov Staňa 1966 – Č. Staňa: Zelená Hora pr s Vyškov (Moravie). In: In-
– slavistov. Kiev, 18-25 senťjabra 1985 g. Tom. II. Moskva 1988, vestigations Archéologiques en Tchécoslovaquie. Prague 1966,
133-136. 242-243.
Schmeidler 1917 – B. Schmeidler: Magistri Adam Bremensis Gesta Staňa 1967 – Č. Staňa: K poznání vývoje velkomoravských výšin-
Hammaburgensis ecclesiae pontificum - Adam von Bremen Ham- ných hradišť. In: AR XIX, 1967, 699-704.
burgische Kirchengeschichte (ed. B. Schmeidler), MGH Script. Staňa 1972 – Č. Staňa: Velkomoravské hradiště Staré Zámky
rer. Germ. II. Hannoveriae et Lipsiae 31917. u Líšně. Stavební vývoj. In: Monumentorum tutela – Ochrana
Schulze 1998 – H. K. Schulze: Hegemoniales Kaisertum. Ottonen pamiatok 8, 1972, 109-171.
und Salier. Siedler Deutsche Geschichte 3. Berlin 11991, 21998. Staňa 1987 – Č. Staňa: Pokračování výzkumu na Horním náměstí
Sláma 1971 – J. Sláma: Slavníkovci. Dosud neobjasněná kapito- v Přerově (okr. Vyškov). In: PV 1985. Brno 1987, 46-47.
la českých dějin 10. století. In: Společenské vědy ve škole 1971, Staňa 1987a – Č. Staňa: Záchranný výzkum na Horním náměstí
č. 2, 39-44. v Přerově (okr. Přerov). In: PV 1984. Brno 1987, 38-40.
Sláma 1985 – J. Sláma: K některým ekonomickým a politickým Staňa 1988 – Č. Staňa: Velkomoravské počátky Brněnska. In:
projevům raně středověkého přemyslovského státu. In: AR Rodná země. Sborník k 100. výročí Muzejní a vlastivědné spo-
XXXVII, 1985, 334-342; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dě- lečnosti v Brně a k 60. narozeninám PhDr. Vladimíra Nekudy, CSc.
jin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy. In: SMP 6, 2006, 61-70. Brno 1988, 168-180.
Sláma 1990 – J. Sláma: Raně středověké Čechy a Rurikovská Rus. Staňa 1989 – Č. Staňa: Dritte Saison der archäologischen Gra-
In: AR XLII, 1990, 391-397, 466; Dotlač: In: Na prahu poznání bung am Horní náměstí (Oberring) in Přerov (Bez. Přerov). In: PV
českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 1986. Brno 1989, 58-62.
71-79. Staňa 1991 – Č. Staňa: Ekspansja Polski na Morawy za panowania
Sláma 1991 – J. Sláma: Přemyslovci a Morava.In: SbSPS 2, 1991, Bolesława Chrobrego i problematyka archeologiczna tego okre-
51-68; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací su. In: Studia Lednickie II, 1991, 53-75.
k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 81-94. Staňa 1993 – Č. Staňa: Pustiměřský hrad. In: AH 18, 1993, 181-
Sláma 1995 – J. Sláma: Slavníkovci - významná či okrajová zá- 197.
ležitost českých dějin 10. století? In: AR XLVII, 1995, 182-224; Staňa 1994 – Č. Staňa: Die Entwicklung der Keramik vom 8. bis zur
Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Mitte des 11. Jahrhunderts in Mittelmähren. In: Internationale
Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 95-147. Tagungen in Mikulčice, Band I. Slawische Keramik in Mitteleuro-
Sláma 1998 – J. Sláma: Slavníkovci. In: Svatý Vojtěch, Čechové a pa vom 8. bis 11. Jahrhundert. Kolloquium Mikulčice, 25.-27. Mai
Evropa. Praha 1998, 17-36. 1993. Herausgegeben von Č. Staňa. Brno 1994, 265-286.
Sláma 2000 – J. Sláma: Český kníže Boleslav II. In: Přemyslovský Staňa 1996 – Č. Staňa: Archäologische Erforschung mähris-
stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února cher Höhenburgwälle. In: Internationale Tagungen in Mikulči-
999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Pra- ce, Band III. Frühmittelalterliche Machtzentren in Mitteleuropa
ha 2000, 9-26, 274-280; Dotlač: In: Na prahu poznání českých – mehrjährige Grabungen und ihre Auswertung. Symposion Mi-
dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 149-176. kulčice, 5. – 9. September 1994 herausgegeben von Čeněk Staňa
Sláma 2001 – J. Sláma: Der böhmische Fürst Boleslav II. In: Bo- – Lumír Poláček. Brno 1996, 267-281.
leslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Internationa- Staňa 1998 – Č. Staňa: Přerov – eine Burg des Bolesław Chrobry in
les Symposium, Praha, 9.-10. Februar 1999. Herausgegeben von Mähren. In: Frühmittelalterlicher Burgenbau in Mittel- und Os-
Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001, 15-42. teuropa. Herausgegeben von Joachim Henning und Alexander T.
Sláma 2003 – J. Sláma: Kosmovy záměrné omyly. In: Dějiny ve Ruttkay. Bonn 1998, 49-69.
věku nejistot. Sborník k 70. narozeninám Dušana Třeštíka. Pra- Staňa 2000 – Č. Staňa: Pronikání Boleslava II. na Brněnsko ve
ha 2003, 261-267; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. světle archeologických objevů. In: Přemyslovský stát kolem roku
Sborník prací k poctě Jiřího Slámy. In: SMP 6, 2006, 207-212. 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořá-
108
dali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 197- Třeštík 2001 – D. Třeštík: „Eine große Stadt der Slawen namens
208, 334-335. Prag“ (Staaten und Sklaven in Mitteleuropa im 10. Jahrhundert).
Staňa 2001 – Č. Staňa: Das Brünner Gebiet in der Zeit Boleslavs In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Inter-
II. In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. In- nationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausge-
ternationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Heraus- geben von Petr Sommer. CMP 2. Praha 2001, 93-138.
gegeben von Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001363-381. Třeštík 2003 – D. Třeštík: Moravský biskup roku 976. In: Ad vitam
Steinhübel 1996 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo a zánik et honorem. Profesoru Mezníkovi přátelé a žáci k pětasedmdesá-
Veľkej Moravy. In: HŠ 37, 1996, 7-25. tým narozeninám. K vydání připravili Tomáš Borovský, Libor Jan
Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky a Martin Wihoda. Brno 2003, 211-220.
stredovekého Slovenska. Rozprávanie o dejinách nášho územia a Třeštík 2004 – D. Třeštík: K založení pražského biskupství v letech
okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 968 – 976: pražská a řezenská tradice. In: Vlast a rodný kraj v díle
Bratislava 2004. historika. Sborník prací žáků a přátel věnovaný profesoru Josefu
Strzelczyk 1992 – J. Strzelczyk: Mieszko Pierwszy. Poznań 1992. Petráňovi (ed. J. Pánek). Praha 2004, 179-196.
Strzelczyk 2006 – J. Strzelczyk: Bolesław Chrobry. Poznań 22006 Třeštík 2007 – D. Třeštík: Proč byli vyvražděni Slavníkovci? In:
(2. vyd.). Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Va-
Střed Evropy 2002 – Střed Evropy okolo roku 1000. Historické, něk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora
uměleckohistorické a archeologické studie a katalog k výstavě. 2007, 13-19.
Praha 2002; viz Europas Mitte 2000. Turek 1971 – R. Turek: Územní předpoklady vzniku moravských
Štěpánek 1965 – M. Štěpánek: Opevněná sídliště 8. – 12. století údělných knížectví. In: SPFFBU E 16, 1971, 151-170.
ve střední Evropě. Praha 1965. Turek 1975 – R. Turek: Listina Jindřicha IV. z 29. dubna 1086 (DH
Tomášek 2007 – M. Tomášek: Slavníkovec Čáslav a Slavníkova IV. 390) a její teritoria. In: SlAnt XXII, 1975, 69-122.
Čáslav? In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Turek 1982 – R. Turek: Slavníkovci a jejich panství. Hradec Krá-
Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa, Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha- lové 1982.
Kutná Hora 2007, 81-87. Tvrdík 2007 – R. Tvrdík: Hánín mezi Libicí a Malínem. In: Slav-
Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon- níkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a
takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. In: Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007,
Berichte über den II. Internationalen Kongreß für Slawische 88-92.
Archäologie Berlin 24.-28. August 1970, Band II. Berlin 1973, Tyszkiewicz 1991 – L. A. Tyszkiewicz: Przyłączenie Śląska do mo-
351-356. narchii piastowskiej pod koniec X wieku. In: Od plemienia do
Třeštík 1973 – D. Třeštík: „Trh Moravanů“ – ústřední trh Staré Mo- państwa. Wrocław-Warszawa 1991, 121-152.
ravy. In: ČsČH XXI, 1973, 869-894. Válka 1991 – J. Válka: Dějiny Moravy. Díl I. Středověká Mora-
Třeštík 1983 – D. Třeštík: Počátky Prahy a českého státu. In: FHB va, Vlastivěda moravská. Země a lid. Nová řada, svazek 5. Brno
5, 1983, 7-37. 1991.
Třeštík 1983a – D. Třeštík: K problematice počátků českého státu. Vávra 1972 – I. Vávra: Polská cesta. In: HG 8, 1972, 3-30.
In: FHB 5, 1983, 341-347. Velímský 2007 – F. Velímský 2006: Nové archeologické nálezy
Třeštík 1983b – D. Třeštík: Vznik českého přemyslovského státu. v Malíně (okr. Kutná Hora). In: Slavníkovci v českých dějinách.
In: SbNM v Praze, řada A – Historie XXXVII, 1983, č. 2-3, 66-78. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cu-
Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně thna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 57-80.
středověkých slovanských států. Sborník příspěvků z meziná- Wasilewski 1987 – T. Wasilewski: Pochodzenie Emnildy, trzeciej
rodní konference k tématu „Vznik a rozvoj slovanských raně feu- żony Bolesława Chrobrego a geneza polskiego władstwa nad Mo-
dálních států a národností ve střední a jihovýchodní Evropě“, rawami. In: Kwartalnik Historyczny, zesz. 2, 1987, 29-47.
konané ve dnech 18. – 20. listopadu 1986 v Praze. Praha 1987, Weinfurter 1999 – S. Weinfurter: Heinrich II. (1002 – 1024).
27-76. Herrscher am Ende der Zeiten. Regensburg 1999.
Třeštík 1991 – D. Třeštík: Kdy zanikla Velká Morava? In: SMP II, Wihoda 2005 – M. Wihoda: Die mährischen Eliten als Problem der
1991, 9-27. Kontinuität (oder Diskontinuität?) der böhmischen Geschichte.
Třeštík 1992 – D. Třeštík: Cesta Ibrahima ibn Jakuba do Prahy In: Die frühmittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen
v r. 966. In: Dějiny a současnost 14, 1992, č. 2, 9-13. Mitteleuropas (mit einem speziellen Blick auf die großmährische
Třeštík 1995 – D. Třeštík: Die Gründung Prags. In: Burg – Burg- Problematik). Materialien der internationalen Fachkonferenz Mi-
stadt – Stadt. Zur Genese mittelalterlicher nichtagrarischer Zen- kulčice 25. – 26. 5. 2004. Editor Pavel Kouřil. In: Spisy Archeolo-
tren in Ostmitteleuropa. Hrsg. von H. Brachmann. Berlin 1995, gického ústavu AV ČR Brno 25, Brno 2005, 9-18.
229-240. Wihoda 2006 – M. Wihoda: Morava v 10. století. In: České země
Třeštík 1997 – D. Třeštík: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do v raném středověku, editor Petr Sommer. Praha 2006, 53-73.
dějin (530 – 935). Praha 1997. Wolfram 1987 – H. Wolfram: Die Geburt Mitteleuropas . Geschich-
Třeštík 2000 – D. Třeštík: Die Gründung des Prager und des mähris- te Österreichs vor seiner Entstehung. Wien 1987.
chen Bistums. In: Europas Mitte um 1000. Herausgegeben von Wolfram 1995 – H. Wolfram: Grenzen und Räume. Geschichte Ös-
Alfried Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Handbuch zur Ausstel- terreichs vor seiner Entstehung. In: Österreichische Geschichte
lung Europas Mitte um 1000, Beiträge zur Geschichte, Kunst und 378 – 907. Hg. von Herwig Wolfram. Wien 1995.
Archäologie, Band 1. 1Stuttgart, 2Darmstadt 2000, 407-410. Zakrzewski 1925 – S. Zakrzewski: Bolesław Chrobry Wielki. Lwów-
Třeštík 2000 – D. Třeštík: „Veliké město Slovanů jménem Praha“. Warszawa-Kraków 1925.
Státy a otroci ve střední Evropě v 10. století. In: Přemyslovský Zapletalová 2006 – D. Zapletalová: Staré Brno a brněnská před-
stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února lokační aglomerace. In: AR LVIII, 2006, 58-771.
999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Pra- Zemek 1972 – M. Zemek: Moravsko-uherská hranice v 10. – 13.
ha 2000, 49-70, 288-304. století (Příspěvek k nejstarším dějinám Moravy. Brno 1972.
109
Zdeněk Měřinský
Zemek 1973 – M. Zemek: Správní a církevní organizace na Mo- ČsČH Československý časopis historický
ravě v 10. a 11. století. In: Velká Morava a feudální společnost v ČMatMor Časopis Matice moravské
9. – 13. století se zřetelem k jižní Moravě. Soubor přednášek na ČMMZ Časopis Moravského muzea (Moravského
IV. mikulovském sympoziu ve dnech 17. – 19. října 1972. Mikulov zemského muzea), Vědy společenské
1973, 238-264. FHB Folia historica Bohemica
Žemlička 1995 – J. Žemlička: Das „Reich“ des böhmischen Bole- HG Historická geografie
slavs und die Krise an der Jahrtausendwende. Zur Charakteristik HŠ Historické štúdie
der früheren Staaten in Mitteleuropa. In: AR XLVII, 1995, 267- JM Jižní Morava
278. MGH Monumenta Germaniae historici
Žemlička 1995a – J. Žemlička: Expanze, krize a obnova Čech v le- PA Památky archeologické
tech 935 – 1055 (K systémovým proměnám raných států ve střed- PV Přehled výzkumů AÚ ČSAV v Brně (od r.
ní Evropě. In: ČČH 93, 1995, 205-222. 1993 ARÚ AV ČR v Brně
Žemlička 1997 – J. Žemlička: Čechy v době knížecí (1034 – 1198). SbČSSA Sborník Československé společnosti archeo-
Praha 1997. logické při ČSAV
Žemlička 2000 – J. Žemlička: Rod Přemyslovců na rozhraní 10. a SbNM Sborník Národního muzea
11. století. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť kní- SbSPS Sborník Spolku přátel starožitností
žete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, SHS Slovanské historické studie
Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 267-273, 354-357. SlAnt Slavia Antiqua
Žemlička 2001 – J. Žemlička: Das Přemysliden-Geschlecht an SMP Studia Medievalia Pragensia
der Wende vom 10. zum 11. Jahrhundert. In: Boleslav II. Der ts- SPFFBU E Sborník prací filozofické fakulty brněnské
chechische Staat um das Jahr 1000. Internationales Symposium, univerzity, řada E, archeologicko-klasická
Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. SPFFBU F Sborník prací filozofické fakulty brněnské
CMP 2, Praha 2001, 79-91. univerzity, řada F, uměnovědná ŠZ AÚ SAV
Žemlička 2002 – J. Žemlička: Počátky Čech královských 1198 Študijné zvesti AÚ SAV v Nitre
– 1253. Proměna státu a společnosti. Praha 2002. VAPS Vznik a počátky Slovanů
Žemlička 2006 – J. Žemlička: Kníže Vladivoj a přemyslovská cons- VVM Vlastivědný věstník moravský Zprávy VÚ
anguinitas (ke skladbě vládnoucího rodu v 10. a začátkem 11. Zprávy Vlastivědného ústavu v Olomouci
století). In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k po-
ctě Jiřího Slámy, SMP 7, 2006, 181-195. Skratky inštitúcií
ARÚ Archeologický ústav AV ČR
Skratky Literatúry: AÚ ČSAV Archeologický ústav ČSAV
AH Archaeologia historica AÚ SAV Archeologický ústav SAV v Nitre
AR Archeologické rozhledy AV ČR Akademie věd České republiky
BMD Brno v minulosti a dnes ČSAV Československá akademie věd
CMP Colloquia mediaevalia Pragensia MU Masarykova univerzita v Brně
ČČH Český časopis historický
Summary
Moravia in 10th through beginning of 11th century

Disintegration of Great Moravia in the beginning of cess of unification and to build a state. The suprema-
the 10th century was partially influenced, besides cy of the Prague tribal prince over the other leaders
the typical crisis of an emerging state of this period then, since the period of the rule of Boleslav I (af-
of early feudalism caused by the expansive politics ter 915 -967/972, prince 935?), began the process of
of Svatopluk I (871-894), also by other factors espe- formation of the central ruling power.
cially evoked by a repeated change of the power situ- The period of the 2nd half of the 10th century is cha-
ation in the Carpathian Basin. The nomadic Magyars racterised by a new change of the power situation in
penetrated here from the east and undermined the the central European area and especially on the mid-
power of Great Moravia, which moved the state-for- dle Danube. In the year 955, as a matter of fact, the-
ming process to the better-protected Czech Basin. re was a decisive battle between Otto I, the Great,
Surrounded by the ring of the bordering mountains (912-973, German king 936, Italian king 951, em-
and the border-line woods, it offered better condi- peror 962) and the Magyars on the Lechfelde near
tions for further development in this turbulent pe- Augsburg with participation of, besides others, also
riod. Apparently, also thanks to the support of Sva- Czech military units of Boleslav, who was already be-
topluk‘s Great Moravia did the Přemysl family line get fore this event in the year 950 forced, after long la-
into the front and gradually assumed the ruling po- sting resistance, to acknowledge supremacy of the
sition among the other counts to perform the pro- Empire. Otto’s victory halted the plundering Magyar
110
raids in southern, western and central Europe. The original borderline, i.e. as far as the Danube) by Bo-
old Magyars very quickly adjusted to new conditions leslav I, the Brave. Based on the third hypothesis, it is
and already in the period of the rule of King Stephen then assumed that in the 10th century in Moravia and
I, the Saint, (around 970-1038; prince 997-1000, middle and northern Slovakia, some elements of sta-
king 1001), the process of etatisation was comple- tehood or some smaller units controlled by individual
ted. Efforts of Emperor Otto I for restoration of the magnates or leaders and local rulers were preserved.
Empire in the tradition of Charlemagne‘s Empire for- Their bodies then paid a tribute to various powers.
ced Boleslav I to look for effective counterbalance Based on an analysis of not many written sources and
in rapprochement with the emerging Polish state of physical monuments, we can be attached to the third
Mieszko I (around 960 - 992). Both rulers also inter- hypothesis in the sense that Moravia preserved an
vened in succession disputes after the death of Otto I independent position on the boundary of the new-
in the year 973 and Otto II (955-983, allied king 961, ly emerging Czech, Polish, Hungarian state bodies
allied emperor 967, emperor and independent gover- and so-called Bavarian East Mark as basically a spa-
nment 973) ten years later. Just this favourable con- ce of certain power vacuum, which we, after all, know
stellation contributed to territorial expansion of the from neighbouring Slovakia, especially its northern
Czech Přemysl state, which was to take place already half. Relations in the Carpathian Basin during the
during the era of Boleslav I, approximately between 2nd half of the 10th century were apparently repla-
the years 935-950. More likely however, it happened ced by closer dependence on the Silesian and Polish
only shortly after the defeat of the Magyar nomads region, which is also documented by archaeological
on the Lechfelde near Augsburg in the year 955. Be- and, in the period around the break of the millenni-
sides Malopolska with Krakow, also Silesia was con- um, also by written sources. Remnants of the church
quered and the expansion following the direction of organisation were also preserved here as implied by
the most important European trade artery running attendance of the Moravian bishop at the synod in
from the west to the east through the whole con- Mainz in the year 976. Around the year 1000, Moravia
tinent stopped only on the western Ukrainian rivers got into the sphere of power of Boleslav I, the Bra-
Bug and Styr, where it encountered the power of Kiev ve, and based on the fact that the Moravians acted as
Rus. his active allies under their name in the years 1015
Relations between Polish Mieszko I and Boleslav II through 1017, preservation of certain forms of the
(?-999, prince after 967/972) cooled down already state organisation in Moravia can be deduced.
after death of Miezsko‘s first wife, the daughter of Annexation of the land to the Prague principality in
Boleslav I and his sister Doubravka (around 932/933 the 1st quarter of the 11th century (most likely in the
- 977, marriage 965/966) in the year 977 and later years 1018/19) meant a new era in the history of Mo-
on, they were deteriorating on the background of ravia and also in development of its settlement. Poli-
the eastern politics of Emperor Otto II and his suc- tically, Moravia was integrated in the Prague Přemysl
cessor Otto III (980-1002, king 983, emperor 966). principality during the rule of Prince Oldřich I shortly
Sometime in the year 988 or 989, armies of Mieszko I after the ultimate unification of Bohemia in the year
conquered Krakow and expelled a Czech garrison out 995 and overcoming of the great crisis at the break of
of there. The date 999 given by Kosma is nowadays, the millennium. After stabilisation of conditions du-
however, considered by many scientists to be most ring the rule of Jaromír, who was established in the
likely his unconscious error. Already in the last de- seat of the Prague principality with the help of the
cade of the rule of Boleslav II, the Přemysl state lost military force of Henry II after expulsion of the Po-
most of its non-Czech territories and after his death lish in the year 1004, and whose politics was closely
in the year 999, there was a deep crisis and three dif- related to the Empire, which needed to find a coun-
ferent rulers exchanged on the Czech throne by the terbalance, but under its control, against Poland, du-
year 1003. Boleslav III (?-1037, prince 999-1002, ring the rule of Oldřich I, who overthrew his brother,
1003), Vladivoj (1002-1003) and Jaromír (70’s of the and especially during the rule of his son Břetislav I
10th century - 1035, prince 1004-1012, 1034). (probably 1002-1055, ruler of Moravia 1019/1021-
After disintegration of Great Moravia, remnants of the 1034, Czech Prince 1034/35), there was further
independent state organisation, which depended on strengthening of the position of the Czech state and
the Magyars in the 1st half of the 10th century, were increase of its power outwards. It was precisely ex-
apparently preserved to a limited extent in Moravia. pressed by the annexation of Moravia sometime in
The Polish historian G. Labuda already almost half a the years 1018/19 through 1020, when Oldřich I was
century ago formulated three various hypothesis of without an exception able to utilise calming of the si-
the destiny of the land in the 10th century. Accor- tuation in the Polish-Empire conflict after the Peace
ding to the first one, from the years 902-907 it was of Bautzen dated on January 30, 1018, and the ove-
occupied by the Magyars, in the end of the 10th cen- rall politics of expansion in the following decades di-
tury by the Polish and in the beginning of the 11th rected against Poland and Hungary sometimes car-
century by the Czechs. The second says that around ried out in accordance with interests of the Empire,
the year 955, the Czechs seized Moravia, in the end of but many times also against them. In any case, the
the century approximately along the line of the Olo- annexation of Moravia in the end became, in spite of
mouc region, it was occupied by Polish Mieszok I and all efforts and strife, the only permanent territorial
his conquest was spread to all of the Moravian ter- gain of the Přemysls and their politics of expansion
ritory (sometimes it is assumed that it was along the in the 1st half of the 11th century; the gain that was
111
Zdeněk Měřinský
inevitably necessary for further existence of the sta- not clearly stated in the sources and we encounter
te, securing livelihood for the band and authorities a series of various dates based on broader interpre-
for their staff. Precisely Oldřich I can be deemed as tation of written sources and the overall political si-
the fist Czech prince to bring the new trends that led tuation in the central European area. Nowadays, the
to gradual transformation the Czech state, stability Czech and Moravian research mostly inclines to the
of the government and strengthening of the power date 1018/1019, possibly 1020, as was proven, in-
position demonstrated more significantly not un- cluding a detailed analysis of credibility of Kosma’s
til the rule of his son Břetislav I. For the time being, date of kidnapping of Jitka in the year 1021, by B. Kr-
he became the administrator of conquered Moravia. zemieńska.
Also the date of the “conquest” of Moravia itself is
112
Archeologické doklady nomádského vlivu

a zásahu na území Moravy v závěru 9. a v 10. století*
Pavel Kouřil
Za Svatoplukova panování (871 – 894), zejmé- do severních teritorií (Čechy, Srbsko, Slezsko, Malo-
na po uzavření míru s Ludvíkem Němcem ve Forchhei- polsko, respektive Krakovsko), když na jihu a východě
mu r. 874, dosáhla Velká Morava svého největšího teri- se hranice víceméně stabilizovala na Dunaji, Kampě
toriálního rozmachu a politicko-mocenského vrcholu a Tise. Její kulturní vyzařování a civilizační vlivy se pro-
a plně se profilovala jako vyvinutý státní útvar se vše- jevovaly daleko od centrálních oblastí, kde jsou tyto
mi k tomu náležejícími atributy. Tlak a expanze nové skutečnosti stále častěji dokládány také archeologic-
středoevropské mocnosti mířily ponejvíce tam, kde kými nálezy a poznatky. Moravský stát se prezentoval
nekřížily zájmy Východofrancké říše, tedy především jako vysoce organizovaný útvar s výrazně sociálně
Obr. 1. Klíčové moravské lokality, jež jsou zmiňovány v textu: 1 Mikulčice, 2 Staré Město u Uh. Hradiště, 3 Břeclav-Pohansko, 4 Stracho-
tín-Petrova Louka, 5 Znojmo-Hradiště, 6 Staré Zámky u Líšně, 7 Olomouc-Slavonín, Olomouc-Nemilany, 8 Náměšť na Hané, 9 Brankovice,
10 Biskupice-hradisko nad Nectavou
* Příspěvek je upravenou verzí studie vyšlé v roce 2003 a je doplněn o nejnovější archeologické poznatky na dané téma z teritoria
Moravy; vznikl v rámci výzkumného záměru Archeologického ústavu AV ČR v Brně, v. v. i., č. 10507.
113
Pavel Kouřil
a majetkově stratifikovanou a diferenciovanou spo- novník a elita si vzniklou situaci zřejmě dobře uvědo-
lečností s propracovanými vlastnickými a právními movali, o čemž svědčí výstavba nových anebo zpev-
vztahy. V jeho čele stál panovník z dědičné dynastie se ňování stávajících hradisek (např. Pohansko u Břec-
svrchovanou teokratickou mocí, opírající se o rodovou lavi, Strachotín, Znojmo, Staré Zámky u Líšně – obr.
a vojenskou aristokracii – velmože, elitní družinu, 1) ve vlastním srdci Moravy případně i obranná linie
fungující církevní organizaci a státní správu s přísluš- v Pohroní (např. Šalkovský 2002, 123-133) ještě v sa-
ným aparátem (dvorská rada, dvorská kancelář?), což mém závěru existence říše, ale bylo již pozdě. Nevíme
samozřejmě předpokládá ústřední vládu a vojensko- sice přesně jakým způsobem byla nakonec Velká Mo-
ekonomicko-fiskální řízení jednotlivých oblastí, za- rava vyvrácena, mohla to být jediná rozhodující bitva
ložené mj. na soustavě programově budovaných hra- svedená se starými Maďary někdy v letech 905 – 906,
disek a dvorců. Charakteristická je uvědomělá vnitř- snad v okolí Nitry, jak předpokládá historické bádání,
ní i zahraniční politika, propracovaná vojenská or-
ganizace a strategie, zejména však pokročilý stu-
peň hospodářské základny, projevující se např. cí-
lenou exploatací nerostného bohatství, kvalitním
komunikačním systémem, vysoce specializovaným
řemeslem v rámci rozsáhlých aglomerací městského
typu, existencí služebných osad (?), rozvinutým ob-
chodem, celní ochranou, pravidelnými trhy, zárodky
monetárního řádu a pod.
Dědictví, jež v podobě relativně dobře kon-
solidovaného a rozsáhlého impéria dostal po smr-
ti otcově (r. 894) do vínku Mojmír II., se však uká-
zalo jako značně problematické a v podstatě jen ob-
tížně udržitelné. Příčin – vnitřních i vnějších, které
ve svém důsledku vedly k pádu kdysi mocného útva-
ru, se v závěru 9. století a na samém počátku ná-
sledujícího věku nakupilo poměrně značné množství.
Některé z nich jsou více či méně známé, jiné nám stá-
le ještě unikají. K těm primárním nepochybně náleží
nástupnická krize a s ní spojené bratrovražedné války
mezi Mojmírem II. a jeho mladším bratrem Svatoplu-
kem II., doprovázené permanentním vojensko-po-
litickým tlakem a vměšováním ze strany Východo-
francké říše, ztrátou rozsáhlých oblastí a vyčerpáním
možností další územní expanze. S tím zřejmě souvisí
i předpokládaná rivalita elit a jakási bipolarita mezi
vlastní Moravou a Nitranskem, projevující se politic-
ko-správním (mocenským) dualismem a možnou or-
ganizační duplicitou. K tomu jistě přistupovaly i dal-
ší momenty, jakými např. byly nerovnoměrný hos-
podářský vývoj, krize dálkového obchodu, vzrůstající
moc jednotlivých velmožů a jejich družin atd. a nel-
ze vyloučit, že i ne zcela ukotvené křesťanství a mož-
ný návrat k pohanským kořenům mohly být jedním
z limitujících faktorů další existence státu.
V této nejméně vhodné době se z východu
objevilo nové a jak se záhy ukázalo i smrtelné nebez-
pečí – kočovní Maďaři. Jestliže s nimi byla z počátku
možná jistá forma kooperace, založená na vzájemném
respektu a toleranci, brzy se ukázalo, že nomádský Obr. 2. Mikulčice-Valy: 1-2 mince císaře Lamberta (894-898),3
živel otřásá samými základy moravského státu. Pa- mince krále Berengara (888-915), 4 železná příčka šavle
114
Obr. 3. Mikulčice-Valy: nálezy z hrobu č. 786 (1-6), Bojná I - hradisko Valy (7, podle K. Piety a A. Ruttkaye 2006)
115
Pavel Kouřil
Obr. 4. Mikulčice-Valy: rombické a deltoidní hroty (č. 21, 52, 58, 59 nelokalizované, podle P. Kouřila 2003)
116
pominout však nemůžeme ani možnost, že rozklížený úpadku, pauperizace a agónie, kdy kdysi mocná cen-
a dezintegrovaný moravský stát byl podmaňován pos- tra dožívají ve výrazně rustikální podobě jen jakousi
tupně, aniž by došlo k nějaké zásadní konfrontaci. setrvačností. Je patrné, že se tu vytratily či lépe řeče-
Archeologická zjištění však vypovídají, že k bojům no byly zlikvidovány rozhodující řídící složky (struk-
nepochybně došlo v jádru státu, v Pomoraví, kdežto tury) v nejširším slova smyslu, bez nichž se rozsáhlé
z východní části Velké Moravy takovéto doklady pro- oblasti ocitly v politickém i kulturním vakuu.
zatím postrádáme (Kouřil 2003, 110-146). Můžeme Přítomnost kočovníků v oblasti mikulčické
v této souvislosti jen spekulovat, zda východní oblas- sídelní aglomerace – zvláště na samotném knížecím
ti země v čele s Nitrou, kde se Maďaři již dříve etab- hradě – patrně ještě v období vzájemného moravsko-
lovali a usadili, nevypověděly v těchto osudových maďarského spojenectví a spolupráce (896-901), do-
chvílích Mojmírovi svoji poslušnost a zůstaly – ať už kládá nález tří mincí (obr. 2: 1-3) západně od atria
ze strachu z nově příchozích anebo kvůli starším ani- trojlodní baziliky (3. kostel), před vstupem do ohra-
mozitám vůči moravskému centru – loajální ke svým zeného prostoru křesťanského hřbitova; souvisí nej-
přímým sousedům a budoucím hegemonům. Faktem spíše se zdejší skupinou kostrových hrobů progra-
zůstává, že v krvavé bitce mezi Maďary na jedné a Ba- mově vydělených z jeho areálu a pravděpodobně pa-
vory na straně druhé r. 907 pod Bratislavou, nejsou třících jedincům s odlišnou náboženskou orientací
už Moravané výslovně zmiňováni, avšak jejich zbytky (?). Těmito mincemi jsou tzv. široké severoitalské de-
(družina Svatopluka II.?) mohly být teoreticky zač- náry, z nichž dva – na okraji proděravělé dvěma ot-
leněny i do bavorských kontingentů. Každopádně vory – náleží císaři Lambertovi (894-898), jeden krá-
výsledkem tragického moravsko-maďarského stře- li Berengarovi (888-915, císařem v letech 915-924).
tu byla nejen likvidace rozhodujících vojenských slo- Nelze vyloučit, že pocházejí z maďarského vpádu
žek – zejména elitní knížecí družiny, ale také špiček do severní Itálie, uskutečněného v letech 899-900
aristokracie a zřejmě i samotného panovníka (zna- (Třeštík 1987, 33-34), kterého se možná účastnily
menající patrně i zánik celé mojmírovské dynastie), i moravské oddíly (Mesterházy 1994, 58), avšak zvyk
základních to předpokladů jakékoliv státnosti (Třeš- perforovat mince a využívat je jako nášivek na oděv,
tík 1987, 27-76; 1991, 9-27). pokrývku sedla nebo koňský postroj je jednoznačně
Velká Morava jako stát a významný středoev- záležitostí staromaďarskou (Kovács 1989, 113).
ropský mocensko-politický činitel přestala existovat, Předpokládaným dokladem nomádské hmot-
s největší pravděpodobností však nedošlo k obsaze- né kultury snad právě ještě v tomto období je i vy-
ní jejího ústředí – vlastní Moravy. Na to nebyli sta- bavení mužského hrobu č. 786 na akropoli mikulčic-
ří Maďaři dostatečně početní a organizovaní, neměli kého hradu (obr. 3: 1-6). Hrob náležel ke skupině ne-
zřejmě ani příliš zájem, chybí pro to jednoznačnější tradičně orientovaných pohřbů (S–J), byl poměrně
doklady, ať už písemné nebo archeologické (Třeštík mělký a beze stop jakýchkoliv konstrukčních prvků.
2000, 52). Zpustošená a zbídačená, dílem jistě i vy- Ležel v těsné blízkosti východní zdi palácové stavby,
lidněná země, zbavená své elity a rozhodujících hra- v ose zaniklého palisádového žlabu. Skelet spočíval
dů byla snad povinována placením nějakého tributu v klasické poloze naznak, s rukama zřejmě podél těla,
a odsouzena k možné spolupráci nejspíše na poli vo- pod hlavou nebožtíka byl umístěn plochý kámen, jev
jenském, jistotu však nemáme. V poslední době však v Mikulčicích ne neobvyklý. Antropologický rozbor
archeologické výzkumy stále více prokazují, že se- prokázal, že muž skonal ve věku 18–25 let. Byl střed-
verní Morava, zvláště pak v době předvelkomoravské ně robustní postavy s nevýrazným svalovým reliéfem,
a velkomoravské významná aglomerace olomoucká, vysoké cca 167 cm, což víceméně odpovídá průměrné
přečkala krvavé události počátku 10. věku bez vět- výšce velkomoravské mužské populace; lebka byla re-
ší újmy a viditelnějších pohrom a že je zde poměrně lativně delší a zároveň nižší, obličejová partie se bo-
zřetelná vývojová kontinuita. To vede část badatelů hužel nedochovala. Na svoji poslední cestu byl vyba-
k úvahám, zda se zde nemohly zachovat lokální po- ven předměty, jež jej řadí k vrstvě bojovníků; subtilní
liticko-mocensko-správní a možná i církevní struk- vrhací sekera-čakan s otvorem pro uchycení chrániče
tury, které po rozpadu Velké Moravy byly sice v záj- ostří i rombické hroty šípů pak napovídají, že pravdě-
mu svého vlastního přežití nuceny spolupracovat podobně bojovníků jízdních. Uvedené artefakty spo-
s rozhodující vojenskou silou v tehdejší střední Ev- lečně s atypickým kováním jsou v hrobových celcích
ropě – starými Maďary, avšak udržely si jistou míru v rámci mikulčické aglomerace i celého moravského
samostatnosti. Naopak v jižních částech Moravy jsme teritoria vskutku ojedinělé (s výjimkou hrobu č. 90
v průběhu 1. půle 10. století svědky postupného u 6. kostela byly takto formované hroty zaznamená-
117
Pavel Kouřil
ny pouze u tohoto nebožtíka).

Jejich původ či inspiraci k pří-
padnému zhotovení v míst-
ních podmínkách je nezbytné
hledat v Karpatské kotlině
a přeneseně v rozsáhlých vý-
chodoevropských stepních zó-
nách až po Kavkaz a Ural. Právě
tam nacházíme řadu charak-
teristických analogií. Je zjev-
né, že zvláště sekeru-čakan pak
můžeme v tomto konkrétním
případě spojovat nejspíše s vli-
vem staromaďarských válečníků
(téměř identický tvar např. po-
chází z hradiska Bojná I – obr.
3: 7). Zdá se tedy, že ještě před
definitivním zánikem Vel-
ké Moravy, dochází v závěru 9.
a na samém počátku 10. století
k pronikání některých vybra-
ných předmětů nomádského
kulturního okruhu na její teri-
torium včetně samotného cen-
tra. Nositeli těchto východních
elementů zde však nemuseli fy-
zicky nutně být samotní kočov-
níci, ale mohlo jít o jisté obec-
nější ovlivnění – zvláště bo-
jovnické složky – euroasijskou
vojenskou módou, případně
i o válečnou kořist. Samo-
zřejmě zcela eliminovat mož- Obr. 5. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení A: 1 (15), 2 (13), 3 (47), 4 (48),
5 (14), 6 (12), 7 (10), 8 (16), 9 (46), 10 (45), 11 (50), 12 (54), 13 (56), 14 (9), 15 (51).
nost, že se přece jen jednalo Čísla uvedená v závorce odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).
o nomáda anebo jedince vý-
razněji spjatého s východním světem a působícího veden hlavní nápor útočícího vojska. Nelze vyloučit,
v moravských „službách“ nemůžeme, je to však – že po zdolání hradeb (skořepinové konstrukce s jed-
i s ohledem na celkové vybavení hrobu a jeho srov- nosměrnými rošty, z vnitřní strany jištěné kůlovou
nání s klasickými staromaďarskými pohřby – méně palisádou, na čele s kamennou plentou) nepřítelem
pravděpodobné (podrobně Kouřil 2006, 69-76). se obhájci uchýlili do zděných staveb, především kos-
Ostatní předměty, jež dáváme do souvislos- telů. Nasvědčovala by tomu situace zvláště u 2. kos-
ti s nomádskou složkou a k nimž patří zejména mi- tela a před vstupem do trojlodní baziliky (uskupení
litária, již víceméně spojujeme s násilnými akcemi C), ale také u 4. a 11. kostela (uskupení B – obr. 8),
proti mikulčickému hradu. Pozornost přitahuje, a to když v prostoru tzv. knížecího paláce – nejvýše po-
i v souvislosti s jejich nálezovými okolnostmi, přede- loženého objektu – byl později zemědělsky využívaný
vším rozsáhlá kolekce dnes již téměř 80 rombických terén značně erodovaný a odplavený, kulturní vrst-
a deltoidních hrotů s řapem, přináležejících stře- va velmi slabá, takže případné doklady obléhání či
lám reflexního luku (obr. 4). Koncentrují se zejména bojů i v blízkosti tohoto objektu nebylo možné zjis-
v prostoru obou bran akropole (severovýchodní a zá- tit. Zdá se však, že obránci rezignovali na hájení
padní) a v jejich bezprostředním zázemí (uskupení A, předhradí (možná kvůli svému malému počtu, otáz-
C – obr. 5, 6, 7) a je evidentní a svým způsobem i lo- kou také je, bylo-li jeho opevnění lehčího rázu než na
gické, že právě do těchto míst se soustředil a tudy byl akropoli ještě funkční), neboť z této části fortifika-
118
ce postrádáme – přes relativně rozsáhlejší odkryvy,

zvláště v místech severozápadní vstupní brány – té-
měř jakékoliv nálezy hrotů uvedených typů (usku-
pení E – obr. 9), případně i další artefakty související
s předpokládaným maďarským nájezdem (k tomu
Kouřil 2003, pozn. 12). Ponechali jej tedy nejspíše
napospas protivníkovi, který se přes něj hladce do-
stal až k mostu a vstupu na akropoli, kde se teprve
pokusili jeho průnik zastavit (s boji u této západní
brány může souviset i uskupení D – obr. 7). Vzhledem
k rozsahu prozkoumané centrální plochy hradu (cca
jedna čtvrtina, Poláček/Marek 1995, 13-82) i sku-
tečnosti, že po ukončení bojů byly dále použitelné
a opravy schopné zbraně sbírány k dalšímu upotřebe-
ní, se počet zde nalezených hrotů jeví jako poměrně
dosti vysoký a výmluvný; podstatné je rovněž zjištění,
že naprostá většina těchto militárií byla vyzvednuta
z vrstvy tvořící zánikový horizont. Tvarově i rozmě-
rově odpovídají běžně nalézaným exemplářům spo-
jovaným se staromaďarským etnikem, když nechybějí
ani robustnější kusy s tordovaným trnem či klasické
deltoidní formy; převládají však exempláře se sko-
sením ve spodní třetině až polovině těla.
Obr. 6. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení C:

1 (5), 2 (7), 3 (49), 4 (18), 5 (29), 6 (3), 7 (24), 8 (2), 9 (1), 10
(6). Čísla uvedená v závorkách odpovídají číslům na plánku (podle
P. Kouřila 2003).
Jihovýchodně od předpokládaného 11. kos-
tela byla z vrstvy, z hloubky cca 40 cm, vyzvednuta
také železná lehce vyklenutá příčka šavle, na kon-
cích kulovitě zakončená, avšak bez středového py-
ramidálního výstupku (obr. 2: 4). Jde o část typické
kočovnické zbraně, známé zejména z nejstarších sta-
romaďarských hrobových celků ze střední části Kar-
patské kotliny (zvláště z horního Potisí), výjimečně
i z oblastí mimo ni, přičemž takto tvarovaná náleží
k nejrozšířenějšímu typu (Ruttkay 1976, 287-288;
Kovács 1980/81, 247).
Se starými Maďary by teoreticky mohla
souviset i udidla se zaškrcovanými postranicemi
(4 fragmenty ze sídlištní vrstvy, 1 kompletní kus
z depotu uloženého v 8. kostele na počátku 10.
věku, Měřínský 1986, 32-33; Bartošková 1986, 25-
28), avšak je nezbytné připomenout, že se jed-
ná o tvary používané v průběhu celého 9. sto-
letí (zřejmě tedy také moravskou jízdou), tře-
baže na přelomu 9. a 10. století jejich výskyt kul-
Obr. 7. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení C: 1-8
a D: 9-12. 1 (26), 2 (8), 3 (17), 4 (28), 5 (4), 6 (53), 7 (30), minuje, když relativně hojně se s nimi setkáváme
8 (25), 9 (39), 10 (37), 11 (40), 12 (38). Čísla uvedená v závorce především v Karpatské kotlině, kam se nasouvají
odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003). z východu již v průběhu 8. věku (Vignatiová 1992,
119
Pavel Kouřil
62-63); z moravského prostředí je uvedený typ znám

ještě z Troubek, Starého Města u Uherského Hradiště
a z Břeclavi-Pohanska.
K pohnutým událostem počátku 10. věku lze
s velkou mírou pravděpodobnosti vztáhnout i situaci
zaznamenanou uvnitř objektu nadstandardních roz-
měrů srubové konstrukce s kamenným otopným za-
řízením (č. 892) na severním podhradí. Čtyři skelety
(z toho dva patřící malým dětem) jen prostě (i když
pietně) uložené na podlaze a přihrnuté troskami zni-
čeného domu, evokují svým způsobem poslední chvíle
kdysi mocného hradu. Je třeba připomenout, že růz-
ně orientované jednotlivé pohřby bez hrobových jam
a milodarů, roztroušené po ploše mezi obydlími, byly
zjištěny i na jiných místech severního „suburbia“ (Ma-
zuch 2006, 256-257; Poláček et al. 2007, 119-142), ale
rovněž vně (při patě) či na „svahu“ valu akropole, pře-
kryty jeho destrukcí (obr. 10, Klanica 1964, 49; Kavá-
nová 2003, 219); také ony mohou být – a zřejmě i jsou
– svědectvím urputných závěrečných bojů.
Z výše uvedených pozorování je tudíž vcel-
ku zřetelné, že maďarský útok na ústřední bod Vel-
ké Moravy byl úspěšný, že hradby byly ztečeny, pa-
lác a kostely vyloupeny, hradisko vypáleno a vy- Obr. 8. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení B:
vráceno. I po této katastrofě zde však život – i když 1 (22), 2 (27), 3 (34), 4 (31), 5 (35), 6 (57), 7 (36), 8 (20),
ve výrazně redukované míře – pokračoval dále, jak 9 (33), 10 (11), 11 (22), 12 (19), 13 (23). Čísla uvedená v zá-
tvorce odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).
o tom svědčí sídelní aktivity zejména v severní čás-

ti akropole (Poulík 1975, 90) i na některých místech
předhradí (Poláček 1999, 740-759; Poláček et al. 2007,
119-142), ale také skutečnost, že např. u 2. kostela
se pohřbívalo ještě v průběhu 2. půle 10. věku (hroby
s bronzovými esovitými záušnicemi a bronzovými ná-
ušnicemi ukončenými na spodním konci válcovitou
spirálou i další typy bronzových litých náušnic, ma-
jících již vztah k belobrdskému okruhu památek, stej-
ně tak jako bronzové lité závěsky hruškovitého tvaru
těla z dětského hrobu v rozvráceném opevnění čela
hradby u severozápadní brány předhradí, (Měřínský
1986, 64), připomínající pečeněžské, staromaďarské
a obecně východní okrasy (Pletněva 1958, 158; Lja-
puškin 1958, 131; Kovács 1985, 130); to ostatně po-
zorujeme i na pohřebištích u některých jiných mikul-
čických kostelů (např. kostel č. 6 – Profantová 2003,
91 nebo č. 8 – Kouřil, v tisku; pozornost budí i další
vybrané nálezy, jakým je např. soustřednými krouž-
ky zdobený parohový předmět vrchlíkovitého tvaru
z ženského hrobu č. 15 od 6. kostela situovaného již
Obr. 9. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, polohy E: 1
vně ohrady vymezející nekropoli, podmíněně inter-
(43), 2 (44), 3 (42), 4 (41); G: 5 (55); nelokalizované: 6 (59), pretovaný jako přeslen či knoflík – Profantová 2003,
7 (21), 8 (58), 9 (52). Čísla uvedená v závorce odpovídají 86, k němuž přímé analogie zhotovené z parohu
číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003). a považované právě za knoflíky nacházíme opět v no-
120
Obr. 10. Mikulčice-Valy: kostra č. 1499 pohozená na vnějším úbočí valu před čelní stěnou opevnění
mádském prostředí východoevropských stepí – Pe- 180) a na dvě rombické šipky, pocházející z výplně
čeněhové, Polovci (Pletněva 1958, 213-223). Zdá se objektu v poloze „U Víta“, u nichž nelze – vzhledem
však, že opevnění ani sakrální stavby již nebyly udr- k nálezové situaci (kovářské zařízení) – vyloučit ani
žovány anebo obnovovány, že osídlení sice poznená- domácí původ (Kouřil 2003, 121-122). Několik soli-
hlu, ale nenávratně, spělo ke svému konci. térních kusů je známo i z dalších míst tohoto význam-
Konkrétních dokladů úpadku staroměstsko- ného střediska (laskavé sdělení L. Galušky).
uherskohradišťské sídelní aglomerace, představující Možný maďarský zásah lze s jistou rezervou
další z významných mocenských center Velké Moravy, připustit i v případě hradiska na Pohansku u Břec-
nám doposud vyhodnocená archeologická zjištění mno- lavi, obehnaného hradbou skořepinové konstrukce
ho nepřinášejí. Jistou výjimkou je v tomto směru pou- nejasného stáří, i když přece jen převládá mínění, že
ze chrámový komplex na sadské výšině, kde jsou důkazy vznik opevnění je třeba klást až do závěrečných fází
násilného zániku poměrně jednoznačné (stopy požáru, existence Velké Moravy a vidět v něm reakci na po-
vyloupené hrobky a hroby), jakkoliv kontinuita zdej- tencionální tlak z východu (Měřínský 2000, 72-74).
šího pohřbívání kolem zřejmě obnoveného kostela se Především v jeho severní části, kde stával velkomo-
udržela až hluboko do mladohradištního období (pře- ravský velmožský dvorec s církevní stavbou a při-
lom 12./13. století – Galuška 1990, 129-130; 1996, 21). lehlým hřbitovem (funkčním přibližně do poloviny
Předpokládá se, že jsou svědectvím maďarského vpádu 10. století), chráněný (ve dvou fázích) jednoduchou
či vpádů v prvním decenniu 10. věku, avšak jasnější do- palisádou, byly z vrstvy (obr. 11: 2, 4, 5, 7, 9), ale
klady pro toto tvrzení prozatím chybí, postrádáme ar- i objektů (obr. 11: 3, 8, 10) a palisádového žlabu (obr.
tefakty, jež by bylo možno zřetelněji spojovat právě s 11: 1), vyzvednuty rombické a deltoidní hroty (9 ks),
těmito událostmi a jejich hlavními protagonisty. což vedlo k úvahám, zda by nemohly souviset se sta-
Upozornit však můžeme na listovité hroty romaďarskými nájezdy, případně vlivy (Dostál 1975,
z hrobových celků ze Starého Města (identifikovány 191; 1978, 149). Další byly nalezeny na jižním před-
po jednom exempláři v pěti hrobech – Hrubý 1955, hradí (6 ks), v objektech rozptýlených po celé zkou-
121
Pavel Kouřil
ny, nalezeno i větší množství rombických střel (cel-

kem 14 ks, Červinka 1928, 93; Novotný 1968, 91; Mě-
řínský 1986, 33, 36). Další hroty byly získány z řezu
valem v severní části hradu (1 ks, Kostelníková 1977,
58-59) a při sledování průběhu opevnění dvorce
(6 ks – obr. 12: 7-12, 1 hrot se zcela rozpadl), i když
přímo ve výplni jeho příkopu přítomny nebyly (Měřín-
ský 1981, 204-206; 1982, 32). Hradisko dožívalo ještě
v 11. – 12. století, kdy se zde pohřbívalo, ale od-
kryty byly i mladší objekty z 13. – 14. věku (Měřínský
1985, 47-48).
Stopy násilného zániku zaznamenáváme i na
dvojdílném ostrožném hradisku sv. Hypolita ve Zno-
jmě, jehož fortifikační systém byl tvořen dvěma řa-
dami srubových komor, z nichž vnitřní lze snad po-
važovat za obytné sruby; čelo valu bylo vyztuženo
kamennou plentou (Procházka 1990, 294). Požárové
vrstvy rozprostřené po celé ploše fortifikace a spá-
lený val, pod jehož destrukcí byla objevena ženská
kostra s okrasami kladenými do 1. půle 10. věku (Mě-
řínský 1986, 37), směrují tyto události do naznače-
ného časového úseku (Klíma 2001, 229-230). Také
v posledních výzkumných sezónách nalézané rom-
bické hroty v požárových vrstvách (zánikovém ho-
Obr. 11. Břeclav-Pohansko: 1-10, 12-14 železné hroty střel luku,
11 bronzové kolečko – závěsek (podle F. Kalouska 1971, B. Dostála 1975
rizontu) v blízkosti valu na předhradí, ale i v kultur-
a B. Dostála a J. Vignatiové 1987) ní vrstvě mezi objekty vnitřního hradu (minimálně
3 ks – obr. 12: 1-2, Nevizánszky 1999, 130), připouš-
mané ploše a také v objektech řemeslnického are- tějí verzi o nepřátelském průniku asi již v první vlně
álu v bývalé lesní školce (2 ks); většinou jsou kladeny útoků (?), třebaže ze zápisu Pešiny z Čechorodu, od-
do velkomoravského období, připouští se však i pře- volávajícím se na starší tradice plyne, že hrad Zno-
sah do 10. století (Dostál 1987, 97; 1993, 68-69; Vig- jem byl Maďary vyvrácen až v letech 949-957 (Pešina
natiová 1992, 84-85). S nomády je tu zřetelněji spo- 1677, 231, 238).
jována pouze šipka s rozeklaným ostřím z objektu Poslední lokalitou, kde archeologické vý-
v severovýchodním sektoru hradiska (obr. 11: 6) zkumy přinesly vcelku prokazatelná svědectví zhoub-
a z povrchové humusovité vrstvy pocházející bronzo- ných útoků, spojených s válečnými událostmi a je-
vé kolečko „saltovského původu, importované přes jich nositeli počínajícího 10. století, je trojdílné os-
staromaďarské prostředí“ (obr. 11: 11, Dostál/Vig- trožné hradisko v Brně-Líšni, fortifikované různými
natiová 1987, 36-37). Stranou ponecháváme výbavu typy obranných konstrukcí (Procházka 1990, 294;
jezdce uloženého společně s koňskou kostrou v tra- Staňa 1996, 269-275). Právě v tomto období leh-
ti „Přední čtvrtky“ u Staré Břeclavi, jež by sice mohla popelem mohutná obvodová hradba a také bran-
la mít vztah k nomádskému milieu, avšak některé ná- ská budova velmožského dvorce (?), v jejímž bezpro-
lezy – např. ostruhy Maďary nepoužívané nebo tzv. středním okolí byly soustředěny nálezy rombických
podkova (bez otvorů) – ale i kostra celého koně na- hrotů (12 ks většinou se skosením ve spodní třetině
bádají k opatrnosti (Měřínský 1986, 29). těla – obr. 13) útočících dobyvatelů, ale i klasických
Pozornosti útočníků zřejmě neuniklo ani šipek s tulejkou a křidélky (zpětnými háčky), brá-
jednodílné rozlehlé hradisko strachotínské. Ve spá- nících se obyvatel hradu (Staňa 1972, 154); patrně
lené a destruované části mladší fáze opevnění (zá- v těchto místech byla tedy svedena rozhodující fáze
věr 9. až přelom 9./10. století), tvořeného kombinací bitvy, o jejímž konečném výsledku nemůže být pochyb.
skořepinové konstrukce a prostého násypu s kamen- O panující nejistotě, permanentním pocitu ohrožení
ným pláštěm a z části překrývajícího fortifikaci pů- a obavách z bezprostřední budoucnosti, svědčí i tři
vodního dvorce (Procházka 1990, 293), bylo v jeho do země uložené depoty (Bartošková 1986, 54-57).
severozápadním ohbí, v místě předpokládané brá- Nicméně i zde, poměrně brzy po těchto fatálních
122
událostech, byla zvýšená část ostrožny znovu opev-

něna, než padla někdy v průběhu 2. poloviny (snad
3. čtvrtiny či až v posledním desetiletí?) 10. století
opět za oběť cizí expanzi – tentokráte zjevně pře-
myslovské (Sláma 1991, 56; Staňa 2000, 197-208)
– postupující od severu země k jihu a v podstatě defi-
nitivně přebírající mojmírovské dědictví a potvrzující
již započatý proces ztráty vlastní moravské integrity
a patrně i identity.
V 10. století byla funkční i řada dalších opev-
něných míst na jižní Moravě majících velkomorav-
ské kořeny – např. Zelená Hora (Staňa 1993, 186;
1996, 278), Rajhrad (Staňa 1985, 195), sv. Kliment
u Osvětiman (Menoušková 2001, 173), Pohansko
u Nejdku (?, Novotný 1963, 9), avšak současný stav
výzkumu nám nedovoluje spojovat je jednoznačně-
ji se sledovanými událostmi. Z dolnorakouských lo-
kalit je možno upozornit na nově zkoumanou for-
tifikovanou polohu Sand nedaleko Rakous nad Dyjí
(Felgenhauer-Schmiedt 2001, 97-98; 2002, 384-391;
2006, 263-266), zbudovanou nejspíše až na počát-
ku 10. věku a vypálenou Maďary snad kolem jeho po-
Obr. 12. Železné hroty střel luku: 1-2 Znojmo-hradisko sv. loviny (zlomek staromaďarského keramického kot-
Hypolita, 3-6 Olomouc, 7-12 Strachotín-Petrova louka (podle le, deltoidní a rombické hroty, okrasy belobrdského
P. Kouřila 2003) rázu) a rovněž na dlouhodobě sledované hradisko
Gars-Thunau (H. Friesinger/I. Friesinger 1991, 6-22),
na němž se někdy od přelomu 9. a 10. století při-
pomíná „ctihodný muž“ Josef, a jehož osudy byly po
maďarském vpádu asi podobné údělu většiny mo-
ravských hradisek, třebaže osídlení i tu přežívalo ve
ztenčené míře dále. Právě zde byl uvnitř kostela od-
halen mužský hrob, na jehož kostře včetně lebky byla
patrna řada zásahů lehčí ostrou zbraní, zřejmě šav-
lí (Szameit 1995, 278, 281); z lokality také pochází
téměř čtyři desítky dosud nepublikovaných plochých
listovitých hrotů (přátelské sdělení E. Szameita). Ná-
lezy a situace z dolnorakouského území, jež je mož-
no dávat do souvislosti s vojenskou činností starých
Maďarů, pak zcela nedávno sumarizovala S. Felgen-
hauer-Schmiedt (2006, 253-267).
Poněkud odlišná situace se jeví na střední, re-
spektive severní Moravě. Je to především významná
aglomerace olomoucká, kde překvapivé výsledky ne-
dávných terénních odkryvů naznačily mimo jiné i od-
lišné možnosti pohledu na situaci ve zlomovém ob-
dobí po pádu Velké Moravy, ale také v následujících
vývojových etapách. Chceme v této souvislosti po-
ukázat zejména na zvláštní keramické tvary, nalézané
na některých satelitních nekropolích, situovaných na
důležitých přístupových komunikacích směřujících
Obr. 13. Železné hroty střel luku: 1-12 hradisko Staré Zámky k olomouckému centru, jimiž jsou moderně zkoumaná
u Líšně (podle P. Kouřila 2003)
pohřebiště v Olomouci-Slavoníně (154 hroby; Kouřil
123
Pavel Kouřil
Obr. 14. Zvláštní keramické tvary na středohradištních pohřebištích olomoucké aglomerace: 1 Náměsť na Hané, 2, 3, 5 Olomouc-
Nemilany, 4 Olomouc-Slavonín (podle P. Kouřila 2003)
124
2001, 58-65; 2001a, 241-242) a v Olomouci-Nemi- vybaveného mimo jiné právě dvouuchou amforkou
lanech (53 hroby + 3 koňské pohřby; Kalábek/Vitula s žebírkovitě členěným hrdlem – A. Koperski a M. Par-
2000, 177-178; Kalábek 2001, 92-96); pozornost si czewski (1978, 171-173; 1978a, 224-226) a později
zaslouží i starší nálezy z trojhrobu v Náměšti na Hané také I. Fodor (1985, 165-171). Podle vůbec prvního
(2 dospělí + 1 dítě; Dohnal 1991, 221-224; 2003, 6-7). nálezu takto formovaného exempláře z Čierné nad Ti-
Jde převážně o lahvovité exempláře opat- sou na východním Slovensku (Pástor 1952, 486-487;
řené dvěma proti sobě posazenými uchy, tedy prv- Fodor 1996, 129) označil Parczewski tuto keramickou
ky, jež jsou slovanské keramice cizí (obr. 14). Rov- skupinu jako typ Čierna a zařadil do ní ještě identický
něž náznaky žebírek či vývalkovitého členění na hr- tvar z východoslovenského Bieľu (Eisner 1966, 166)
dlech některých z nich, nejsou právě elementem nej- a maďarského Hajdusámsonu publikovaný K. Mester-
častějším. Jinak ovšem celkový habitus sledovaných házym, který jako první sestavil katalog známých ná-
nádob včetně skladby hliněného těsta, barvy vy- lezů keramiky s žebírkovitě členěnými hrdly a uvedl
pálení i relativně složitých značek na jejich dnech vy- je v ucelené podobě do literatury (Mesterházy 1975,
povídá poměrně jednoznačně o domácí provenienci. 116). Přiřadil sem ovšem i časově synchronní v ruce
Pravděpodobné časové vročení někam do průběhu robený vyšší vázovitý tvar s vně vyhnutým okrajem a
10. století pak podporují nejen uvedené skutečnosti dvěma menšími uchy na rozhraní neprofilovaného hr-
a některé analogické keramické celky, ale i samotná dla a plecí, vypálený do červenohnědé až šedohnědé
nálezová situace v rámci jednotlivých nekropolí. Re- barvy a na těle zdobený (pod uchy) pásy vícenásobné
levantnějším argumentem pro takové datování jsou vlnice a hřebenovými pásy ze Stredy nad Bodrogom
ovšem nálezy obdobných tvarů vybavených dvě- (Neustupný 1938, 163-164; Eisner 1960, 191-192;
ma uchy a vyznačujících se právě vícenásobným že- 1966, 166; Mesterházy 1975, 116; Fodor 1996, 139),
bírkovitým členěním svých cylindrických hrdel (2 až připomínající nálezy slavonínský a nemilanský. V po-
4 žebírka), vážící se ke staromaďarskému prostředí. lovině 80. let tak bylo k dispozici více než tucet takto
Jejich prototypy jsou často vyváděny z území chazar- utvářených nádob (s uchy i bezuchých), příznačných
ského kaganátu, zpravidla ze saltovo–majacké kul- především pro Karpatskou kotlinu v průběhu 10. sto-
tury (např. Ljapuškin 1958, 112-113; Pletněva 1981, letí, během následujícího věku se však již zcela vy-
62-75; 1989, 121 sq.; Vinnikov/Pletněva 1998, 51; trácejících (Halimba, Nagyhegyez, Szob-Vendelin, Za-
Koperski/Parczewski 1978a, 224-226; Fljorov 1990, lavár, Miskolc, Tiszabura, Tiszaeszlár, Majs ad., Ko-
113-136). Mají zde povětšinou kulovité nebo baňa- perski/Parczewski 1978, 174-176; Kiss 1983, 191, tab.
té tělo (existují však i štíhlejší hrncovité až lahvovité 102: 1; Fodor 1992, tab. 28; Török 1962, 67-68, 71;
tvary) a někdy bývají opatřeny dvěma protilehlými Kvassay 1984, 175; Horedt 1978, 62; 1986, 143).
uchy; byly obtáčeny na pomalu rotujícím hrnčířském Novějšími výzkumy k nim přibyly další exem-
kruhu, přičemž tělo a hrdlo s okrajem jsou formová- pláře včetně baňaté bezuché světle hnědé láhve s kó-
ny zvlášť, pravděpodobně stejně jako dno a k němu nickým žebírkovaným hrdlem zdobené na podhrdlí
přiléhající výduť. Nepočítá se s jejich výrobou v ma- pásy vícenásobné vlnice a na ně navazujícími jem-
sovějším měřítku a většinou pocházejí z bojovnic- nými rýhami jdoucími po celém těle, pocházející
kých jezdeckých hrobů, vyskytujících se především z výzkumů dřevohlinitého opevnění ve východoma-
v povodí horní Tisy, kde jsou spojovány s turecky ho- ďarském Borsodu (Fodor 1996, 419-420). Z téže lo-
vořícími Kovary respektive Kalisty či Abasy, kteří nej- kality jsou ovšem známy i dva malé, rovněž do svět-
spíše mohli tuto zvláštní keramiku v 9. století zpro- le hnědé a šedé barvy vypálené hrnky se dvěma uchy
středkovat starým Maďarům na své cestě z Choresmu a cylindrickým mírně kónickým žebírkovaným hr-
(např. Mesterházy 1975, 116-117; 1978, 325; 1994, dlem, zdobené jemnými obvodovými rýžkami, roz-
27; Koperski/Parczewski 1978, 177-180; MMFH 3, šiřující skupinu dvouuchých tvarů Čierna (Wolf 1992,
394-398). Některými badateli je ovšem poukazováno 423-435; Fodor 1996, 418, 420). Lahvovitá forma
na skutečnost, že paralely k těmto výjimečným ná- s vysokým válcovitým hrdlem se třemi žebírky byla
dobám je možno hledat na mnohem rozsáhlejším te- vyzvednuta i na staromaďarském pohřebišti v Čomě
ritoriu a že není vůbec žádných dokladů pro to, aby- na Zakarpatské Ukrajině (Kobály 2001, 207-209).
chom je považovali za výrobky uvedených etnických Opomenout bychom neměli ani dvě kvalitně obtáče-
skupin (Fodor 1985, 171). né nádoby ze souboru keramických nálezů cizí prove-
Problematikou těchto neobvyklých tvarů se nience (rozsahem a tvarovou náplní nemající v Kar-
zevrubně zabývali – v souvislosti s odkryvem staro- patské kotlině analogie), získané z hrobů 10. století
maďarského jezdeckého hrobu v polském Przemyślu, (ženské hroby č. 449 a 505) na rozsáhlém pohřebišti
125
Pavel Kouřil
v Čakajovcích na jihozápad-
ním Slovensku (Rejholcová
1995, 41-43). Jsou charakte-
rizovány jako dvouuché am-
forovité tvary světle šedé bar-
vy vypálení (případně s po-
vrchem pokrytým tenkou vrs-
tvičkou z jemně plavené hlíny)
s nižším válcovitým hrdlem
a přímým eventuálně mír-
ně vně vyhnutým ústím
a vejčitým nebo dvoukónickým
tělem. Dna nesou značku v po-
době svastiky a prostého otis-
ku hrnčířské podložky, výz-
doba sestává z kombinace
vpichů, pásů jednoduché vl-
nice a obvodových pravidel-
ných rýžek (č. 449), případně
jen samotných mělkých ob-
vodových rýh (č. 505). Důle-
žité je i nasazení uch na roz-
hraní hrdla a plecí, jdoucích
až po maximální vyklenutí.
Tvar z hrobu č. 449 s jedním
plastickým žebírkem na hrdle
se nejvíce blíží typu Čierna a
snad jej můžeme takto také
klasifikovat, lahvovitá forma
z hrobu č. 505 velmi připomí-
ná oba v úplnosti zachovalé
exempláře olomoucké. Jak
však vyplývá z nedávno pro-
vedeného soupisu (bohužel
bez vyobrazení), existuje z
Obr. 15. Olomouc-Nemilany: železná šavle (podle P. Kouřila 2003)
prostoru Karpatské kotliny
a přilehlého území mnohem větší množství sledo- v horních partiích (méně již i při dnech); výzdoba je
vaných nádob; počet lokalit (včetně ne zcela spo- spíše ojedinělá a s výjimkou bohatě zdobené amfory
lehlivě ověřených) se přibližuje k číslu osmdesát (Ta- čakajovské se vyskytuje pouze v podobě obvodových
kács 1997, 69-101; 2000, 173). nepravidelných rýžek (Borsod).
Veškeré dvouuché nádoby uvedeného typu Porovnáme-li všechny čtyři dvouuché formy
se mimo své základní charakteristické atributy vy- z olomouckých pohřebišť s výše uvedenou skupinou
značují nevelkou, i když dosti kolísající výškou (9 nádob typu Čierna, vidíme zde jisté souvislosti. Po-
– 18,7 cm) a vcelku jednotnou barvou vypálení ve kud jde o neúplné tvary z Náměště a Nemilan, jsou to
spektru od šedých případně světle šedých, žlutoše- především ucha, hnědobéžová eventuálně oranžová
dých či světle hnědých tónů až po ojedinělé červeno- vrstvička (povlak) na povrchu obou nádob, stopy ob-
hnědé zbarvení povrchu, přičemž není neobvyklý ani táčení a jemného rýžkování, ale i značky na dnech,
tzv. sendvičový efekt; u některých nádob (z Čierne a napovídající, že by mohly s uvedeným okruhem pa-
Čakajovců) je konstatován jemný povrchový nátěr. mátek nějak souviset; pokud se však jejich rozměrů
V několika málo případech (Čakajovce, Čierna, týká, obě byly nepochybně poněkud vyšší než veškeré
Hajdúsámson, Przemyśl) byla na dně shledána znač- dosud známé exempláře. Co je ovšem pozoruhodné je
ka, rozeznatelné jsou stopy obtáčení především ta skutečnost, že v obou případech byly v jejich blíz-
126
kosti odkryty pietně uložené koňské pohřby (1 v Ná- 10. století (?). Tomuto navrhovanému vročení ne-
měšti, 3 v Nemilanech – hroby č. 35, 36, 38 bez vnitř- odporuje ani pozice hrobu č. 48 v rámci slavonínské
ní úpravy) a na nemilanské nekropoli byl nebožtík vy- nekropole, nacházejícího se na rozhraní mezi star-
baven dokonce železnou, jen velmi lehce zakřivenou šími velkomoravskými pohřby a nově se formujícím
železnou šavlí zvláštního typu (hrob č. 64, vzdálený řadovým hřbitovem mladohradištním; ostatně určité
od koňských pohřbů č. 35 a 36 přibližně 5 m), zbra- vazby k Transdanubii (k již zmíněnému tzv. belobrd-
ní, která se však v průběhu 2. půle 10. století již vy- skému kulturnímu okruhu) signalizují i některé jiné
trácí z hrobové výbavy (obr. 15). Celkové provedení, předměty, jakými jsou kupříkladu lité gombíky.
zejména pak tvar hlavice (typ 1) a především příčky Ve srovnání s jižními regiony Moravy se tedy
(typ 2A), ji nejspíše řadí k tzv. „chazarským šavlím“, zdá, že relativně četnější koncentrace nálezových
známým převážně ze saltovských nekropolí a sever- celků i jednotlivých artefaktů právě na Olomoucku,
ního Kavkazu, kde jsou datovány do 8. - 9. století; majících jistý vztah k nově příchozím nomádským do-
v centrální Evropě je postrádáme, několik kusů ovšem byvatelům, paralyzujícím velkomoravský stát a ovlá-
pochází z východního Balkánu (k problematice cf. Jo- dajícím karpatský bazén, může vypovídat o jejich in-
tov 2004, 59-76, tam i základní klasifikace). Nejde tenzivnějším působení na zdejší prostor, jakkoliv
tedy o klasickou maďarskou šavli, avšak ani o typ šav- předměty charakteristické pro nejstarší horizont
le jako militária vyskytujícího se v tomto prostoru již staromaďarských památek tu postrádáme (k postup-
v dřívějších obdobích na pohřebištích avarského ka- nému pronikání Maďarů např. Točík 1973, 353-354;
ganátu (tak také Takács 2006, 227 s odkazem na ústní Havlík 1978, 96-100; Ruttkay 1988, 134-135; Stein-
sdělení L. Kovácse, který ovšem vidí blízkou paralelu hübel 1996, 7-25; 1997, 200-206; Třeštík 2000, 52
k nemilanskému exempláři právě ve výrobku z hro- ovšem soudí, že severní Morava stála stranou jejich
bu 94 hřbitova z doby avarské v Šebastovcích, viz Bu- interesu). Zvýrazňuje a podtrhuje význam olomoucké
dinský-Krička, Točík 1991, 143). Upozorněme v tom- aglomerace (kam se mohla z jihu stáhnout část oby-
to kontextu také na skutečnost, že samostatné po- vatelstva i zbytky moravské nobility) jako přirozeně
hřby koní či jejich částí (na rozdíl od společenství po- se vyvíjejícího geografického celku s dlouhou tradicí,
hřbívajících na avarských resp. avarsko-slovanských který nemusel být postižen tak silně jako jižní části
pohřebištích) nejsou u starých Maďarů 10. století za- země. Samotné strategické postavení olomouckého
znamenány, když se většinou nalézají jen pozůstat- kopce na křižovatce důležitých komunikačních tepen
ky vybraných dílů koňského těla (lebka, končetiny, – západovýchodní (v 10. – 12. století rozhodující,
kůže), uložené v různých pozicích přímo v jezdeckých později zvané Trstenická, Vávra 1971, 77-132) a se-
bojovnických hrobech (např. Bálint 1969, 107-114; verojižní, směřující z jižní Moravy (Uher) a Brněnska
cf. také Kouřil 2003, 145, pozn. 123). Zmínit musíme k Olomouci a dále Moravskou branou do Slezska (Po-
i nálezy rombických hrotů z vrstev 9. - 1. poloviny 10. odří) a Malopolska (Michna 1982, 719-724; Dohnal
století v Olomouci - Biskupském náměstí a také z Pe- 2001,33) a nutnost kontroly tohoto významného
kařské ulice, z vrstvy datované před rok 1000 (obr. komunikačního uzlu, pak mohly být jedním z pod-
12:3-6, Bláha 2001, 56). To vše jsou totiž indicie, nětů pro eventuální stálejší maďarský zájem (?, cf.
které na Olomoucku nasvědčují sílícím vlivům z Kar- k tomu např. Parczewski 1991, 40-43), neboť přes
patské kotliny, patrně někdy na přelomu 9. a 10. sto- Moravu zřejmě směřovala část jejich výprav na zá-
letí a v průběhu jeho první půle. pad i na sever. Tomu by mohl nasvědčovat – byť za-
Východní, respektive jihovýchodní impulsy tím spíše sporadický – výskyt staromaďarských nále-
můžeme předpokládat i v případě zbývajících dvou zů i v severním předpolí Moravské brány (Czechowice
nádob – lahví s uchy, z nichž slavonínská, se zřetelně – bojovnický hrob se šavlí) respektive ve Slezsku a na
profilovaným hrdlem, odráží snad tyto trendy nej- Krakovsku (cf. Wachowski 1997, 61-62; Poleski 1997,
markantněji; naznačené vlivy asi reflektuje také vá- 22-23; 2000, 228-229), hojnější než na Moravě však
zovitý až lahvovitý tvar na odsazené „nožce“ z nemi- v samotných Čechách, kde si ovšem nejsme jisti tím,
lanského hrobu č. 37, jenž je obtáčený, po celém těle jaký druh vzájemných kontaktů nám nálezy signali-
pečlivě zdobený a vypálený do světlejší cihlové bar- zují (naposledy Profantová/Stolz 2006, 169-172-177;
vy. Domníváme se, že obě lahve – stejně jako poško- 2006a, 817-820, tam předmětná literatura). Přes Če-
zený kus z Nemilan – byly zhotoveny z místního ma- chy však maďarské oddíly patrně rovněž procházely
teriálu, přičemž láhev ze Slavonína s možným delším při svých výpravách zvláště do Saska a Durynska,
časovým odstupem za ostatními dvouuchými exem- i když zdejší hornatý a lesnatý terén nebyl pro jejich
pláři, zřejmě někdy v období před a kolem poloviny způsob vedení boje právě nejpříznivější; jako při-
127
Pavel Kouřil
Obr. 16. Brankovice: objekty č. 509 a 521, hrot ve skutečné velikosti (podle E. Drozdové, D. Parmy a J. Ungera 2005)
rozenější a schůdnější, třebaže delší, by se jevil pora č. 800); jednalo-li se v tomto případě o smrtelnou
stup proti toku Dunaje a poté Polabím či Pomohaním ránu nelze ovšem jednoznačně říci (Drozdová/Par-
směrem k severu. Připomeňme ještě, že archeologic- ma/Unger 2005, 167-179). Že se tato strategicky dů-
ky nebylo zaznamenáno zničení anebo úpadek olo- ležitá lokalita, jak napovídá i její název, kontrolující
mouckého ústředí (Bláha 2001a, 137) a že i prozatím jednu z cest na širší Brněnsko od jihu a východu, stala
se jevící nepřerušovaná návaznost pohřbívání na ně- terčem násilných ataků, dokládají i právě probíhající
kterých nekropolích, dislokovaných na přístupových odkryvy; ve středohradištních obilních jámách zde
cestách ubírajících se k tomuto centru, podporuje byly nepietně pohozeny skelety dospělých mužů, ná-
již výše zmíněné úvahy o kontinuitě osídlení a jakési lezové okolnosti napovídají, že se tak stalo v závěru
centrální úloze místa v tomto zlomovém období. existence lokality (ochotná informace D. Parmy).
Také zcela nedávno byly zaznamenány zají- Další náznaky možných nomádských aktivit
mavé archeologické situace, jež by zřejmě mohly být poskytla militária, získaná pomocí detektoru kovů na
viděny v kontextu se staromaďarskými nájezdy. Jde nově objeveném raně středověkém dvojdílném vý-
především o hromadný hrob čtyř mužských regulér- šinném hradisku na katastru obce Biskupice u Je-
ně uložených jedinců robustních postav na sídlišti víčka, nad říčkou Nectavou (obr. 17, 18), situovaném
u Brankovic na Vyškovsku (obj. č 521), mělce zapuš- na předpokládaném komunikačním tahu, spojujícím
těný do již částečně zasypaného staršího ortogonál- střední Moravu (Olomoucko) po průchodu Malou Ha-
ního objektu (č. 509) se středohradištní keramikou nou s východními Čechami (Čižmář 2004, 82; Doležel
(obr. 16); jako jediný nález byl konstatován rombický 2007, 405-410 s podrobnými topografickými údaji).
hrot vetknutý v pánevní kosti jednoho z nich (kost- Hradisko, s valovým systémem prozatím neznámé
128
Obr. 17. Biskupice-hradisko nad Nectavou: letecký pohled, lokalita vyznačená šipkou (foto M. Bálek)
konstrukce, bylo na základě současných poznatků

– pomineme-li vrcholně středověké nálezy – osíd-
leno zřejmě ve více fázích, počínaje 9. věkem (obr.
19: 1, 2) a konče cca polovinou 11. století; předpo-
kládá se jeho refugiální či vojensko-obranná funk-
ce. Přibližně 14 železných hrotů střel luku (obr. 19:
3-16) se nápadně koncentrovalo v prudším svahu
mezi vnějším a vnitřním fortifikačním okruhem v se-
verní části opevněné plochy; s výjimkou 2-3 kusů ná-
ležejících formám s tulejkou a zpětnými háčky, pře-
važují zástupci listovitých (rombických i deltoidních)
tvarů s řapem (Doležel 2007, 407). Připomeňme zno-
vu, že právě takto utvářené exempláře bývají ve stře-
doevropském a částečně i západoevropském milieu
spojovány s útoky staromaďarských válečníků v zá-
Obr. 18. Biskupice-hradisko nad Nectavou: půdorysný plán
věru 9. a v první polovině 10. věku (naposledy např. lokality (podle J. Doležala 2007)
pro hornorakouské prostředí M. Pollak 2005, 665).
Vzhledem k malé prozkoumanosti fortifikace sice ne- (především v Mikulčicích) ještě před jeho zánikem.
můžeme zcela jednoznačně přítomnost plochých ši- Tyto jednotlivé artefakty však spíše než o fyzické pří-
pek dávat do kontextu s uvedenými událostmi, avšak tomnosti starých Maďarů (snad s výjimkou hrobu
pravděpodobnost takového výkladu (zvláště k poloze s mincí) hovoří o pronikání módních východních prv-
opevnění) se nám jeví jako poměrně dosti vysoká. ků do výzbroje a výstroje části moravské elity, pří-
Závěrem tedy můžeme konstatovat, že prv- padně o kořisti ze vzájemných střetů. Listovité hro-
ky nomádské hmotné kultury shledáváme – jakkoliv ty střel luku, v nemnoha případech a v omezeném po-
povýtce ojediněle – v jádru velkomoravského státu čtu zaznamenané jako součást výbavy v hrobech slo-
129
Pavel Kouřil
Obr. 19. Biskupice-hradisko nad Nectavou: železná nákončí (1-2), železné hroty střel luku (3-16)
130
vanských bojovníků (např. Staré Město, Brno-Žide- počet tímto způsobem „uložených“ nebožtíků
nice – Hrubý 1955, 178, 189, Stěbořice – Jisl 1954, u vnější paty hlavního valu či na jeho úbočí a celko-
70, Dolní Věstonice – Tichý 1959, 50-52, Těšov – Do- vou délku fortifikace, mohli bychom se teoreticky
stál 1966, 184, Nenkovice – Klíma 1987, 42, Rajhrad dobrat k desítkám až stovkám takto dislokovaných
– Staňa 2006, 118, 129) – vždy ovšem pohřbených (pohozených) koster po jejím obvodu. Musíme však
podle domácích zvyklostí – mohou sice vycházet z vý- zdůraznit, že kromě militárií postrádáme jakékoliv
chodních předloh, ale kloníme se k názoru, že ve své další předměty, jež by bylo možné se starými Ma-
většině prezentují domácí výrobky. Úvaha, že muži ďary spojovat, a to víceméně platí i pro ostatní lo-
pohřbení v hrobech č. 20, 275 (obr. 11: 12) a 375 na kality. Z moravského území neznáme rovněž žádný
Pohansku, u nichž byly i rombické hroty, jsou oběťmi staromaďarský hrob. O aglomeraci olomoucké již
střetů s Maďary (Schulze-Dörrlamm 1984, 486; 1995, byla řeč výše, připomeňme jen, že zde zjištěné vý-
597; 2002, 111) není jednoznačně prokazatelná, tře- chodní elementy (nádoby, šavle) ukazují na ovliv-
baže u druhého z nich to zcela vyloučit nelze; za kraj- nění spíše turkickou složkou maďarského kmeno-
ně nepravděpodobné pak považujeme vysvětlení, že vého svazu.
by se tu mohlo jednat o staromaďarský zvyk vstře- Osudy země – zvláště v první polovině 10.
lování šípu do hrobu (Nevizánszky 1999, 126-127). věku – nejsou příliš jasné (např. Sláma 1991, 51-52).
V této souvislosti připomeňme, že listovitý hrot umís- Chybějící výraznější archeologické doklady trvalej-
těný v prostoru pánve byl vyzvednut i z mužského ší maďarské přítomnosti snad napovídají, že vlastní
hrobu č. 90 u 6. kostela v Mikulčicích (hrob se nachá- Morava si mohla uchovat určitou míru nezávislos-
dzel na samém severním okraji pohřebiště a je kladen ti, případně být již tehdy postupně připoutávána
do závěrečné fáze jeho existence – Profantová 2003, k přemyslovským Čechám; předpokládané česko-
57) a také v dvojhrobu č. 492 na rajhradské nekropoli maďarské spojenectví a participace českých
byly u jedné z koster mezi žebry nalezeny dvě rom- (a možná i moravských) oddílů na společných vý-
bické šipky (Staňa 2006, 129). pravách do Říše tuto možnost nevylučují. V posled-
Pokud jde o zánikový horizont (požárové ní době výrazné zmnožení staromaďarských pamá-
vrstvy, rozvrácené valové systémy) klíčových hra- tek na významných českých lokalitách (viz výše),
disek v centrální oblasti říše, doprovázený již po- většinou situovaných v blízkosti trasy, kterou moh-
měrně značným množstvím charakteristických koli Maďaři ke svým loupeživým tažením využívat,
čovnických hrotů, jsme toho názoru, že jej zřej- pak uvažovanou těsnější vazbu stále více konkreti-
mě můžeme spojovat s maďarskými nájezdy a tak- zuje. Aliance, trvající snad až do roku 920, byla po
to lze snad posuzovat i případ brankovický. Po- ovládnutí Nitranska Maďary zpřetrhána, Morava a
měrně výmluvný je v tomto směru stav v nejlépe zřejmě i Čechy se dostaly pod tlak svých východ-
prozkoumaných Mikulčicích, kde zaznamenáváme ních sousedů (Steinhübel 2004, 159-164). O situaci
nestandardní situace, svědčící o tvrdých bojích a v dalších decenniích nevíme pak téměř nic a tak
následné zkáze. Relativně vyšší počet skeletů bez až teprve po roce 955, po bitvě na Lechu a před-
hrobových jam a vybavení, patřících jedincům vol- pokládaném následném střetu Boleslava I. s ma-
ně ponechaným na úrovni terénu nebo jen chvat- ďarskými jednotkami, došlo patrně k určité kon-
ně pohřbeným jsou toho zřetelným dokladem. solidaci mocenských poměrů i na Moravě.
Vezmeme-li například v úvahu prozatím zjištěný
Literatura
Bálint 1969 – Cs. Bálint: A Honfoglalás kori lovastemetkezések Bláha 2001 – J. Bláha: Archeologické posudky k vývoji a významu
néhány kérdése, A Móra Ferenc Múzeum Évkőnyve 9, 1969, 107- Olomouce v oblasti Velkomoravské říše. In: L. Galuška – P. Kou-
114. řil – Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a západem.
Bálint 1990 – Cs. Bálint (Ed.): Die Keramik der Saltovo-Majaki- Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno, 2001, 41-68.
Kultur und ihrer Varianten. Varia Archaeologica Hungarica 3, Bu- Bláha 2001a – J. Bláha: Slovanská a středověká Olomouc v arche-
dapest 1990. ologických pramenech. In: Archeologické zrcadlení. Olomouc,
Bartošková 1986 – A. Bartošková: Slovanské depoty železných 2001, 121-151.
předmětů v Československu. Studie AÚ ČSAV Brno 13/2. Praha Budinský-Krička/Točík 1991 – V. Budinský-Krička/A. Točík: Šebastav-
1986. ce. Gräberfeld aus der Zeit des awarischen Reiches. Nitra 1991.
131
Pavel Kouřil
Červinka 1928 – L. Červinka: Slované na Moravě a říše Velkomo- Galuška 1996 – L. Galuška: Uherské Hradiště – Sady. Křesťanské
ravská. Brno 1928. centrum říše velkomoravské. Brno 1996.
Čižmář 2004 – M. Čižmář: Encyklopedie hradišť na Moravě a ve Havlík 1978 – L. Havlík: Morava v 9. a 10. století. Praha 1978.
Slezsku. Praha 2004. Horedt 1978 – K. Horedt: Backteller und Tonkessel in Moreşti.
Dohnal 1991 – V. Dohnal: Slovanské pohřebiště na Olomoucku. Slov. Arch. 26, 1978, 59-68.
Časopis Slezského zemského muzea 49, série B, 1991, 220-246. Horedt 1986 – K. Horedt: Siebenburgen im Frühmittelalter. Bonn
Dohnal 2001 – V. Dohnal: Olomoucký hrad v raném středověku 1986.
– 10. až první polovina 13. století. Olomouc 2001. Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebiště
Dohnal 2003 – V. Dohnal: K archeologické rozdílnosti střední a „Na valách“. Praha 1955.
východní Moravy v raném středověku. Časopis Slezského zem- Jisl 1954 – L. Jisl: Výzkum slovanských mohyl ve Stěbořicích
ského muzea 52, série B, 2003, 1-13. r. 1953. Časopis Slezského muzea 4, série B, 1954, 65-80.
Doležel 2007 – J. Doležel: Biskupice (k. ú. Biskupice u Jevíčka, Jotov 2004 – V. Jotov: Vooruženieto i snarjaženieto ot balgarsko-
okr. Svitavy). Přehled výzkumů 48. Brno, 2007, 405-410. to srednevekovie (VIII-XI. vek). Varna 2004.
Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebiště ze střední doby Kalábek 2001 – M. Kalábek: Meč se značkou Ulfberht. In: Archeo-
hradištní na Moravě. Praha, 1966, s. 184. logické zrcadlení. Olomouc, 2001, 85-96.
Dostál 1975 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko. Velkomoravský vel- Kalábek/Vitula 2000 – M. Kalábek/P. Vitula: Nemilany (okr. Olo-
možský dvorec. Brno 1975. mouc). Přehled výzkumů 41 (1999). Brno, 2000, 177-178.
Dostál 1978 – B. Dostál: Dvacet let archeologického výzkumu Kalousek 1971 – F. Kalousek: Břeclav-Pohansko 1. Velkomoravské
Břeclavi – Pohanska. Vlastivědný věstník moravský 30, 1978, pohřebiště u kostela. Brno 1971.
129-157. Kavánová 2003 – B. Kavánová: Mikulčice – pohřebiště v okolí 12.
Dostál 1987 – B. Dostál: Obytné zemnice z řemeslnického areálu kostela. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 22, 2003, 211-
Břeclavi – Pohanska. Sborník prací Filosofické fakulty brněnské 413.
university E 32, 1987, 63-100. Kiss 1983 – A. Kiss: Baranya megye X-XI. századi sírleletei. Buda-
Dostál 1993 – B. Dostál: K sídlištní keramice blatnicko-mikulčic- pest 1983.
kého horizontu. Sborník prací Filosofické fakulty brněnské uni- Klanica 1964 – Z. Klanica: Vorbericht über die Ergebnisse der Gra-
versity E 38, 1993, 59-90. bung des slawischen Burgwalles in Mikulčice für das Jahr 1963.
Dostál/Vignatiová 1987 – B. Dostál/J. Vignatiová: Břeclav – Po- Přehled výzkumů 1963. Brno, 1964, 44-49.
hansko 1984 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1984. Brno, 1987, Klíma 1987 – B. Klíma: Zachraňovací výzkum na slovanském po-
36-37. hřebišti u Nenkovic (okr. Hodonín). Přehled výzkumů 1985. Brno,
Drozdová/Parma/Unger 2005 – E. Drozdová/D. Parma/J. Unger: 1987, 42.
Hromadný hrob obětí slovansko-maďarského střetu v 9. – 10. sto- Klíma 2001 – B. Klíma: Archeologický výzkum MU na velkomorav-
letí u Brankovic. Archeologické rozhledy LVII, 2005, 167-179. ském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: L. Galuška –
Eisner 1966 – J. Eisner: Rukověť slovanské archeologie. Praha P. Kouřil – Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a zápa-
1966. dem. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, 2001, 229-240.
Felgenhauer-Schmiedt 2001 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Die Burg Kobály 2001 – J. Kobály: Néhány adat Kárpátalja honfoglalás és Ár-
auf der Flur Sand bei Raabs an der Thaya. In: L. Galuška – P. Kouřil pád-kori leleteiről. A nyíregyházi Jósa András Múzeum Évkőnyve
– Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a západem. Spi- 43, 2001, 197-224.
sy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno, 2001, 85-105. Kostelníková 1977 – M. Kostelníková: Výzkum hradiště Petrova lou-
Felgenhauer-Schmiedt 2002 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Herrs- ka u Strachotína v roce 1975 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1975.
chaftszentren und Burgenbau des 10. Jahrhunderts in Niederös- Brno, 1977, 58-59.
terreich. Neue archäologische Forschungen im nördlichen Gren- Koperski/Parczewski 1978 – A. Koperski/M. Parczewski: Weze-
zgebiet. In: J. Henning (Hg.): Europa im 10. Jahrhundert. Mainz snośredniowieczny grób Węgra-koczownika z Przemyśla. Acta Ar-
am Rhein, 2002, 381-395. chaeologica Carpathica 18, 1978, 151-199.
Felgenhauer-Schmiedt 2006 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Nie- Koperski/Parczewski 1978a – A. Koperski/M. Parczewski: Das altun-
derösterreich im 10. Jahrhundert. In: F. Daim – E. Lauermann garische Reitergrab von Przemyśl (Südostpolen). Acta Archaeolo-
(Hgg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Nie- gica Academiae Scientiarum Hungaricae 30, 1978, 213-230.
derösterreich). Mainz 2006, 253-267. Kouřil 2001 – P. Kouřil: Olomouc – Slavonín. In: Archeologické
Fljorov 1990 – V. S. Fljorov: Einige Arten der polierten Keramik zrcadlení, Olomouc, 2001, 58-65.
der Saltovo-Majaki-Kultur. In: Cs. Bálint (Ed.): Die Keramik der Kouřil 2001a – P. Kouřil: Zur chronologischen Stellung von Spo-
Saltovo-Majaki-Kultur und ihrer Varianten. Varia Archaeologica ren, deren Arme mit rechteckigem Rahmen mit fester Schnalle
Hungarica 3. Budapešť, 113-136. beendet sind. In: L. Galuška – P. Kouřil – Z. Měřínský (Ed.): Velká
Fodor 1985 – I. Fodor: Honfoglalás kori bordázott nyakú edénye- Morava mezi východem a západem, Spisy Archeologického ústavu
ink származásrol. Folia Archaeologica 36, 1985, 165-171. AV ČR Brno 17, 2001, 241-255.
Fodor 1992 – I. Fodor: Die grosse Wanderung der Ungarn vom Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu archeolo-
Ural nach Pannonien. Budapest 1992. gie. In: Dějiny ve věku nejistot, Sborník k příležitosti 70. naroze-
Fodor 1996 – I. Fodor (Ed.): The Ancient Hungarians. Exhibition nin Dušana Třeštíka. Praha, 2003, 110-146.
Catalogue. Budapest 1996. Kouřil 2006 – P. Kouřil: Zu einigen Äusserungen der materiellen
H. Friesinger/I. Friesinger 1991 – H. Friesinger/I. Friesinger: Ein Nomadenkultur auf dem Mikulčicer Burgwall. Přehled výzkumů 47.
Vierteljahrhundert Grabungen in Thunau. Archäologie Öster- Brno, 2006, 69-67.
reichs 2/1, 1991, 6-22. Kouřil (v tisku) – P. Kouřil (v tisku): Kostel číslo 8 v Mikulčicích a
Galuška 1990 – L. Galuška: Předběžné hodnocení výzkumu pro- jeho archeologický výzkum.
fánní kamenné architektury ve Starém Městě „Na dědině“. In: Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarischen Landnahme-
L. Galuška (Ed.): Staroměstská výročí. Brno, 1990, 121-136. zeit. Budapest 1989.
132
Kovács 1980/81 – L. Kovács: Die Waffen der landnahmenden Un- Pletneva 1981 – S. A. Pletneva: Vostočnojevropejskije stěpi vo vto-
garn: Säbel, Kampfäxte, Lanzen, Mitt. Arch. Inst. 10/11, Buda- roj polovině VIII-Xv.-Saltovo-majackaja kultura. In: Stěpi Jevrazii
pest, 1980/81, 243-255. v epochu srednevekovija. Archeologija SSSR. Moskva 1981.
Kovács 1985 – L. Kovács: Honfoglalás kori sírok Nagytarcsán I: Te- Pletneva 1989 – S. A. Pletneva: Na slavjano-chazarskom pograni-
mető utca 5. (Adatok a gombos nyakú kengyelek értékeléséhez). če. Moskva 1989.
Communicationes Archaeologicae Hungariae, 1985, 125-139. Poláček 1999 – L. Poláček: Raná grafitová keramika a otázka osídle-
Kvassay 1984 – J. Kvassay: Keramikbeigaben in den Gräbern des ní Mikulčic v 10. století. Archeologické rozhledy 51, 1999, 740-759.
10. und 11. Jahrhunderts im Karpatenbecken. In: Interaktionen Poláček/Marek 1995 – L. Poláček/O. Marek: Die Grabung in Mikulčice
der mitteleuropäischen Slawen und anderen Ethnika im 6. – 10. 1954 – 1992. In: F. Daim – L. Poláček (Hgg.): Studien zum Burgwall
Jahrhundert. Nitra, 1984, 173-178. von Mikulčice 1,.Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 2. Brno
Ljapuškin 1958 – I. I. Ljapuškin: Pamjatniki saltovo-majackoj kul- 1995, 13-82.
tury v basejne r. Dona. MIA N 62. Moskva – Leningrad, 1958, 85- Poláček/Mazuch/Hladík/Bartošková 2007 – L. Poláček/M. Mazuch/
150. M. Hladík/A. Bartošková: Stav a perspektivy výzkumu podhradí mi-
Michna 1982 – P. Michna: K utváření raně středověké Moravy kulčického hradiště. Přehled výzkumů 48. Brno 2007, 119-142.
(Olomouc a historické Olomoucko v 9. až počátku 13. století). Poleski 1997 – J. Poleski: Kleinpolen im 8.-10. Jahrhundert. Be-
Československý časopis historický 30, 1982, 719-724. merkungen zu den Beziehungen zwischen Kleinpolen und Böhmen,
Menoušková 2001 – D. Menoušková: Hradisko sv. Klimenta. Ar- Mähren, Slowakei und Ungarn. In: Mitteleuropa im 8. – 10. Jahrhun-
chaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana 1. Brno, 2001, 159- dert. Bratislava 1997, 15-26.
184. Poleski 2000 – J. Poleski: Malopolsko v 10. století. In: L. Polanský –
Měřínský 1981 – Z. Měřínský: Archeologický výzkum hradiště „Pe- J. Sláma – D. Třeštík (Ed.): Přemyslovský stát kolem roku 1000. Pra-
trova louka“ u Strachotína. Jižní Morava 17, 1981, 204-206. ha 2000, 225-235.
Měřínský 1982 – Z. Měřínský: Výzkum hradiště „Petrova louka“ Pollak 2005 – M. Pollak: Funde des 9. und 10. Jahrhunderts vom
u Strachotína a jeho zázemí v roce 1980 (okres Břeclav), Přehled Burgstall Pfaffstätt, VB Braunau am Inn, Oberösterreich. Fundbe-
výzkumů 1980. Brno, 1982, 32. richte aus Österreich 43, 2004, 661-693.
Měřínský 1985 – Z. Měřínský: Výzkum „Petrovy louky“ u Strachotí- Poulík 1975 – J. Poulík: Mikulčice. Sídlo a pevnost knížat velkomo-
na v roce 1983 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1983. Brno 1985, ravských. Praha 1975.
47-48. Procházka 1990 – R. Procházka: Charakteristika opevňovacích kon-
Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar- strukcí předvelkomoravských a velkomoravských hradišť na Mo-
cheologických nálezů. Památky archeologické 77, 1986, 18-80. ravě. In: Pravěké a slovanské osídlení Moravy. Sborník příspěvků
Měřínský 2001 – Z. Měřínský: Hradisko Břeclav-Pohansko a po- k osmdesátým narozeninám akademika Josefa Poulíka. Brno
čátky břeclavského hradu. Archaeologia mediaevalis Moravica et 1990, 288-306.
Silesiana 1. Brno 2001, 71-90. Profantová 2003 – N. Profantová: Mikulčice – pohřebiště u 6. kos-
Mesterházy 1975 – K. Mesterházy: Honfoglalás kori keramiánk ke- tela: Pokus o chronologické a sociální zhodnocení. Spisy Archeolo-
leti kapcsolatai. Folia Archaeologica 26, 1975, 99-117. gického ústavu AV ČR Brno 22, 2003, 7-209.
Mesterházy 1978 – K. Mesterházy: Die landnahmenden ungaris- Profantová/Stolz 2006 – N. Profantová/D. Stolz: Chronologie a vý-
chen Stämme. Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hun- znam hradiště Rubín u Podbořan ve světle nových raně středověkých
garicae 30, 1978, 313-347. nálezů, Archaeologia historica 31, 2006, 165-180.
Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die Landnahme der Ungarn aus Profantová/Stolz 2006a – N. Profantová/D. Stolz: Kovové nálezy
archäologischer Sicht. In: M. Müller-Wille – R. Schneider (Hgg.): z hradiště v Tismicích a pokus o interpretaci významu hradiště
Ausgewählte Probleme europäischer Landnahmen des Früh- und v raném středověku. Archeologie ve středních Čechách 10/2,
Hochmittelalters 2. Sigmaringen, 1994, 23-65. 2006, 793-838.
Neustupný 1938 – J. Neustupný: Zprávy z Národního muzea. Pre- Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12.
historické oddělení. Časopis Národního muzea 112, 1938, 163- storočie). Analýza. Nitra 1995.
164. Ruttkay 1976 – A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis
Nevizánszky 1999 – G. Nevizánszky: Magyar jellegű régészeti le- zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slowakei. Slov. Arch.
letek Cseh- és Morvaországban. In: Magyarok térben és időben. 24, 1976, 245-395.
Tudományos Füzetek 11. Tata, 1999, 125-139. Ruttkay 1988 – A. Ruttkay: Vklad v problemu slavjano-vengerskich
Novotný 1963 – B. Novotný: Výzkum velkomoravského hradiště vzaimodejstvij v severnoj časti Karpatskoj kotloviny v X - XI vv. In:
„Pohansko“ u Nejdku na lednickém ostrově. Památky archeolo- Trudy v meždunarodnogo kongressa archeologov-slavistov, tom. 2,
gické 54, 1963, 3-40. Kijev, 1988, 133-136.
Novotný 1968 – B. Novotný: Záchranný výzkum na hradišti „Lou- Schulze 1984 – M. Schulze: Das ungarische Kriegergrab von Aspres-
ka sv. Petra“ u Strachotína (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1967. lès-Corps. Untersuchungen zu den Ungarneinfällen nach Mittel-,
Brno 1968, 91. West- und Südeuropa (899-955 n. Chr.) mit einem Exkurs zur Mün-
Parczewski 1991 – M. Parczewski: Początki kształtowania się pol- zchronologie altungarischer Gräber. Jahrbuch des Römisch-Ger-
sko-ruskiej rubieży etnicznej w Karpatach. Kraków 1991. manischen Zentralmuseums Mainz 31, 1984, 473-514.
Pastor 1952 – J. Pastor: Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. Ar- Schulze-Dörrlamm 1995 – M. Schulze-Dörrlamm: Bestattungen in
cheologické rozhledy 4, 486-487. den Kirchen Grossmährens und Böhmens während des 9. und 10. Ja-
Pieta/Ruttkay 2006 – K. Pieta/A. Ruttkay: Bojná – mocenské a hrhunderts. Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseums
christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. In: K. Pieta Mainz 40 (1993), 557-620.
– A. Ruttkay – M. Ruttkay (Ed.), Bojná – hospodárske a politické Schulze-Dörrlamm 2002 – M. Schulze-Dörrlamm: Die Ungarneinfälle
centrum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 1952, 21-69. des 10. Jahrhunderts im Spiegel archäologischer Funde. In:
Pletneva 1958 – S. A. Pletneva: Pečenegi, Torki i Polovcy v južno- J. Henning (Hg.): Europa im 10. Jahrhundert. Mainz am Rhein
russkich stepjach. MIA N 62. Moskva – Leningrad 1958, 151-226. 2002, 109-122.
133
Pavel Kouřil
Sláma 1991 – J. Sláma: Přemyslovci a Morava. Sborník Společ- Takács 2000 – M. Takács: Die Lebensweise der Ungarn im 10. Ja-
nosti přátel starožitností 2, 1991, 51-68. hrhundert im Spiegel der verschiedenen Quellengattungen. In:
Staňa 1985 – Č. Staňa: Mährische Burgwälle im 9. Jahrhundert. In: P. Urbańczyk (ed.): The Neighbours of Poland in the 10th
H. Friesinger – F. Daim (Hgg.): Die Bayern und ihre Nachbarn, Teil Century. Warszawa 2000, 157-191.
2, 1985, 157-200. Takács 2006 – M. Takács: Siedlungsgeschichtliche Auswertung. In:
Staňa 1972 – Č. Staňa: Velkomoravské hradiště Staré Zámky u Líš- F. Daim – E. Lauermann (Hgg.): Das frühungarische Reitergrab von
ně. Monumentorum tutela – Ochrana pamiatok 8, 1972, 109-171. Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006, 211-252.
Staňa 1993 – Č. Staňa: Pustiměřský hrad. Archaeologia historica Tichý 1959 – R. Tichý: Výzkum na slovanském pohřebišti v Dol.
18, 1993, 181-197. Věstonicích. PV 1956. Brno 1959, 50-52.
Staňa 1996 – Č. Staňa: Archäologische Erforschung mährischer Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon-
Höhenburgwälle. In: Č. Staňa – L. Poláček (Hgg.): Frühmittelal- takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. Berichte
terliche Machtzentren in Mitteleuropa – mehrjährige Grabungen über den II. Internationalen Kongreß für Slawische Archäologie,
und ihre Auswertung. Internationale Tagungen in Mikulčice 3, Spi- Band 2. Berlin 1973, 351-356.
sy Archeologického ústavu AV ČR Brno 6, 1996, 269-275. Tőrők 1962 – G. Tőrők: Die Bewohner von Halimba im 10. und 11.
Staňa 2000 – Č. Staňa: Pronikání Boleslava II. na Brněnsko ve svět- Jahrhundert. Budapest 1962.
le archeologických objevů. In: L. Polanský – J. Sláma – D. Třeštík Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně feu-
(Ed.): Přemyslovský stát kolem roku 1000. Praha 2000, 197-208. dálních slovanských států. Praha 1987, 27-76.
Staňa 2006 – Č. Staňa: Velkomoravská pohřebiště v Rajhradě a Ra- Třeštík 1991 – D. Třeštík: Kdy zanikla Velká Morava? Studia medi-
jhradicích. Katalog. Brno 2006. aevalia pragensia II, 1991, 9-27.
Steinhübel 1996 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo a zánik Veľ- Třeštík 2000 – D. Třeštík: Veliké město Slovanů Praha. Státy a otroci
kej Moravy. Historické štúdie 37, 1996, 7-26. v 10. století. In: L. Polanský –
Steinhübel 1997 – J. Steinhübel: Nitraer Fürstentum und der Un- J. Sláma – D. Třeštík (Ed.): Přemyslovský stát kolem roku 1000. Pra-
tergang Großmährens. In: Central Europe in 8th – 10th centuries. ha 2000, 49-70.
Bratislava 1997, 200-206. Vávra 1971 – I. Vávra: Trstenická stezka. Historická geografie 6,
Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 1971, 77-132.
2004. Vignatiová 1992 – J. Vignatiová: Břeclav – Pohansko. Slovanské
Szameit 1995 – E. Szameit: Gars-Thunau – frühmittelalterliche osídlení jižního předhradí. Brno 1992.
fürstliche Residenz und vorstädtisches Handelszentrum. In: Vinnikov/Pletneva 1998 – A. Z. Vinnikov/S. A. Pletneva: Na se-
H. Brachmann (Hg.): Burg – Burgstadt – Stadt. Zur Genese mit- vernych rubežach chazarskogo kaganata – majackoje poselenije.
telalterlicher nichtagrarischer Zentren in Ostmitteleuropa. Voronež 1998.
Berlin 1995, 274-282. Wachowski 1997 – K. Wachowski: Śląsk w dobie przedpiastowskiej.
Šalkovský 2002 – P. Šalkovský: Hradiská na Pohroní. In: A. Ruttkay Wrocław 1997.
– M. Ruttkay – P. Šalkovský (Ed.): Slovensko vo včasnom stredove- Wolf 1992 – M. Wolf: Előzetes jelentés a borsodi földvár ásatásáról
ku. Nitra 2002, 123-133. (1987-1990). A nyíregyházi Jósa András Múzeum Évkönyve 30-32
Takács 1997 – M. Takács: A honfoglalás és korai Árpád-kori edé- (1987-1989), 1992, 393-442.
nyművesség térképezése. In: Honfoglalás és Árpád-kor. Ungvár,
CLIO, 1997, 69-101.
Summary
Archaeological evidence of Nomad influence and impact within territory

of Moravia in end of 9th and in 10th century
This article summarises the archaeological records on sort of bipolarity between Moravia itself and the Nit-
the influence the Nomads had on the Moravian lands rian Principality which manifested itself in political
in the last decades of the 9th and in the 10th century, and administrative (power) dualism and possibly or-
a crucial part of which is linked directly to the activi- ganisational duplicity. This was undoubtedly assisted
ties of the ancient Magyars. If we can reasonably as- by other factors, such as irregular economic develop-
sume that the leaders of the state of Great Moravia at ment, the crisis in the Far East, the increasing streng-
first pragmatically cooperated with the Magyar tribal th of individual powerful figures, etc. Also, we can-
alliance that was gradually advancing from the east, not rule out the possibility that the insecure foothold
the elemental force of the Nomads soon proved to of the Christian faith and the potential return to pa-
shake this weakened land to its very foundations. Its gan roots could have been some of the factors rest-
vitality was further undermined by the crisis of suc- ricting further existence of the empire. It was finally
cession, military and political pressure and constant overthrown sometime in 905-906 by the Magyars, al-
interference from the Eastern Francia empire, the loss though Moravia itself was not occupied by new central
of extensive regions and the exhaustion of possibili- European hegemonies; nevertheless, there is a lack of
ties for further territorial expansion, but also clear- more conclusive written or archaeological evidence to
ly by the speculated rivalry between the elites and a support this assertion.
134
Elements of the Nomadic civilisation, no matter how spo- Recently, however, archaeological research has
radic, can be found in the heartland of the state of Gre- increasingly shown that Northern Moravia, par-
at Moravia before its downfall. Rather than indicating the ticularly the major agglomeration of Olomouc, li-
actual physical presence of the ancient Magyars, howe- ved through the bloody events the beginning of
ver, these solitary artefacts imply an influx of fashionable the 10th century without apparent signs of a ma-
eastern elements into the equipment and paraphernalia jor devastation, and that evolutionary continui-
of part of the Moravian elite, or could be seen as plunder ty is relatively evident. This leads us to consider
from clashes between the two powers. Archaeological whether local political, power, and administrative
evidence, however, has clearly proven that the disappea- structures could have been preserved. This could
rance of a number of key strongholds in the central part possibly be true also for ecclesiastical structu-
of the empire, headed by the well-fortified central cast- res which, after the break-up of Great Moravia,
le in Mikulčice, is accompanied by a large number of cha- were forced, in the interest of their own survival,
racteristic nomadic weapon points (hitherto occurring to cooperate with the dominant military force in
only sporadically in this region), and we believe that the- Central Europe at that time, although they did
se can be linked to Magyar invasions. Here, in the first maintain a certain degree of independence; it is
half of the 10th century, we are witnessing a gradual assumed that part of the populace and the rem-
decline into poverty and anguish of these once-power- nants of the Moravian nobility could have pulled
ful centres now, in a distinctly rustic form, going throu- back from the south into the more northerly re-
gh their last days via a kind of power of inertia. It is clear gions. The finds available to us (pottery, rhombic
that the crucial centres of control in the broadest sense of points, swords, cast spherical buttons) indicate
the word vanished or, better yet, were destroyed; in the- strengthening of influences from the Carpathian
ir absence, vast regions fell into a political and cultural Basin, probably from sometime around the turn
vacuum. We should emphasise, however, that apart from of the 9th and 10th centuries and during the first
military finds, there has so far been a lack of any other half of the 10th century, in spite of the fact that
items which could be linked to this ethnic group; also, we there is a lack of items that are characteristic of
do not know of any ancient Magyar graves in Moravia. the most ancient Magyar relics.
135
136
Slovensko v 10. storočí
V slovenskej historiografii v podstate chýba 9. storočia. Znamenali nebezpečenstvo ako pre Fran-
obraz o stave a vývoji Slovenska v 10. storočí. Toto ob- skú ríšu, tak aj pre Veľkomoravskú ríšu a podľa okol-
dobie sa zvykne nazývať ako tzv. temné storočie, pre- ností, pretože Veľkomoravská ríša nebola tiež stále
tože sa o ňom zachovalo málo písomných prameňov s Franskou ríšou v priateľských vzťahoch, sa v bojoch
a pramene hmotnej kultúry sú nedostatočne a hlav- pripojili raz na franskú, raz na moravskú stranu. Na
ne neprehľadne spracované. Existujú štúdie a práce, príčiny konca Veľkomoravskej ríše existuje v podsta-
ktoré sa venujú územiu Slovenska v 10. – 11. storočí, te zhoda názorov, že to boli vnútorné nezhody Svä-
prípadne v 9. – 13. storočí (Ruttkay 1985, 141-185; toplukových následníkov, spory o trón a vládu nad
Kučera 1974), ale osobitne 10. storočie ani z hľadis- krajinou, ktoré ríšu citeľne oslabili a do toho moh-
ka historického a ani archeologického nespracúvajú. li úspešne zasiahnuť maďarskí bojovníci. Mali inú
Na Morave takúto prácu napísal Z. Měřínský (1986) bojovú taktiku ako domáce obyvateľstvo, podobne
z pohľadu pamiatok hmotnej kultúry, ktoré však do- ako iné predchádzajúce východné kmene, boli prie-
sadil do dosť podrobného historického rámca. Via- bojnejší a agresívnejší, čo im pri prenikaní na nové
ceré štúdie sa sústreďujú na problémy konca 9. a za- územia veľmi pomáhalo. Svoju úlohu zohrala aj dvo-
čiatku 10. storočia. Centrom ich pozornosti je zánik jitá hra Bavorov a Moravanov, ktorí sa s Maďarmi, ako
Veľkej Moravy a nástup nového etnika v Karpatskej bolo vyššie spomenuté, účelovo spájali a umožnili im
kotline – maďarských kmeňov. Pre uvedené obdobie tak oboznámiť sa dosť dobre s povahou vojsk, aj s te-
sa zachovalo relatívne dosť písomných prameňov, rénom. Napriek tomu všetkému nemáme informácie
možno viac ako pre niektoré iné úseky vývoja Veľko- o tom, ako, kde a kedy nastal zánik Veľkej Moravy,
moravskej ríše. Udalosti okolo príchodu maďarských resp. porážka jej východnej časti – Nitrianska.
kmeňov sa totiž citeľne týkali Franskej ríše, preto im Podľa maďarskej historiografie prenikol voj-
západní kronikári venovali zvýšenú pozornosť. Nie je voda Arpád s hlavným maďarským spojeným vojskom
možné sa v rámci tohto príspevku podrobne zaoberať cez Verecký priesmyk v roku 895 na západ do Karpat-
jednotlivými problémami, chcela by som len upozor- skej kotliny, čím sa začalo zaberanie Karpatskej kot-
niť, prečo sú naše vedomosti kusé a útržkovité, ale- liny. K roku 894 sa podľa maďarskej historiografie
bo jednoducho nedostatočné. Pri skúmaní tohto ob- viaže legenda o tom, ako Svätopluk, vtedy ešte živý,
dobia je potrebné pracovať s niekoľkými druhmi pra- vymenil krajinu za bieleho koňa. Táto povesť sa, ako
meňov: písomnými, jazykovednými a aj s prameňmi uvádza R. Marsina (1997, 155-165), vyskytuje v rôz-
hmotnej kultúry, ktoré až po ich interpretácii možno nych obmenách v dobových prameňoch, predovšet-
vzájomne konfrontovať a získať tak plastickejší ob- kým v tzv. Anonymovej kronike, ktorá pochádza
raz vývoja. Interpretácia však v sebe skrýva úskalia z 13. storočia, a to v 20. a 38. kapitole. V kronike Ši-
subjektívneho hodnotenia, preto sa často stretáme mona z Kézy, ktorá pochádza z rokov 1282 – 1285, sa
s rôznorodými názormi, často nesúhlasnými, ako aj spomína už len vojenské obsadenie územia. Obrázko-
s nedorozumeniami. Tieto úskalia by sa mali riešiť vá kronika z doby vlády Ľudovíta I. z prvej polovice
na spoločných stretnutiach zástupcov viacerých ved- 14. storočia prináša rozvinutú formu legendy o preda-
ných disciplín, ktoré by mohli pomôcť k ich vyjasne- ji krajiny za bieleho koňa. Pozitívny základ uvedenej
niu. legendy možno vo všeobecnosti vylúčiť, v žiadnom
Vývoj Slovenska bol od konca 9. storo- z prameňov nie je presne vročená. Podľa J. Steinhü-
čia ovplyvnený príchodom Maďarov do Karpatskej bela (2004, 151) bol Svätopluk v dobe príchodu Ma-
kotliny. Sporadicky sem prenikali už od 80. rokov ďarov už mŕtvy a legenda sa dostala do Anonymových
137
Gesta Hungarorum až dodatočne, pravdepodobne V ďalšom období, po prvom desaťročí 10. sto-
preto, lebo Arpád potreboval na moravskej strane ročia, sa písomné správy intenzívne venujú pohybom
protipól. R. Marsina nevylučuje, že k určitej dohode Maďarov smerom na západ a juh, nie však natoľko
mohlo dôjsť, ale len medzi Svätoplukom II., ktorý vlastnému územiu, ktoré obsadili v Karpatskej kot-
ovládal východné oblasti Veľkej Moravy, pravdepo- line. Pre územie Slovenska sa konkrétne dajú využiť
dobne z Nitry, v rokoch 894 – 898/899. len ťažko, preto nenachádzame v historických prá-
V raffelstetskej colnej dohode z roku 906 sa cach súvislejší obraz o jeho vývoji. Určité dokresle-
Moravania ešte spomínajú, v boji pri Bratislave z roku nie spôsobu života možno použiť z orientálnych pra-
907 už nie. D. Třeštík, ktorý sa otázke zániku Veľkej meňov Ibn Rustu a Gardiziho, tie však majú skôr et-
Moravy venoval v dvoch štúdiách (1987 a 1991) sa nografický charakter.
domnieva, že niekedy v rokoch 905 – 906 došlo k vo- Mimoriadne dôležitou udalosťou pre ďal-
jenskému zásahu Maďarov proti Moravanom, ktorý sa ší vývoj Karpatskej kotliny, a tým samozrejme aj Slo-
mal odohrať niekde na území Nitry. Tak sa nazdáva venska, bola bitka 8. augusta 955 na rieke Lech,
aj J. Steinhübel, ktorý sa k Třeštíkovmu zdôvodneniu v ktorej boli maďarské vojská zásadne porazené spo-
vyjadruje len marginálne (2004). Lokalizácia je hy- jenými vojskami nemeckého cisára Ota I. Traja ma-
potetická, lebo Anonymus uvádza viac možností, ča- ďarskí vojvodcovia, Bulču, Lél a Šúr, boli popravení,
sové zaradenie možno na základe zmienky Ruotgara ako sa zmieňuje Widukind. Z Lélovej prítomnosti
položiť na začiatok leta 906, keď Maďari tesne pred možno usudzovať, že sa boja zúčastnilo aj množstvo
spustošením Saska podnikli útok proti Moravanom. Maďarov z Nitrianska (Steinhübel 2004). Keďže po-
Inou, nie celkom jasne interpretovanou uda- rážku pri Augsburgu neprežili, boli tým zdecimované
losťou je tá, od ktorej uplynulo už 1100 rokov: straš- aj maďarské posádky na juhozápadnom Slovensku.
ná bitka Bavorov a Maďarov (bellum pessimum, ako Boleslav I., ktorý sa so svojím vojskom zúčastnil
hovorí letopisec) zo 4. júla 907 pri Brezalauspurcu bojov pri Augsburgu, využil víťazstvo na oslabenie
– Pressburgu, dnešnej Bratislave. Informácia o bitke uhorskej moci na Slovensku. Jeho panstvo siahalo
bola dávnejšie známa, keďže však pochádzala z oveľa v tom čase až na Krakovsko a na úkor susedného Nit-
mladšieho prameňa ako bola udalosť, od bavorského rianska získal jeho severné územie, spomínané v lis-
historika Aventina zo 16. storočia, nebola považova- tine pražského biskupstva ako provincia Vaag. Je
ná za vierohodnú. Až keď sa oveľa neskôr našiel údaj však otázne, čo sa v tomto prípade predpokladá pod
(Klebel 1921) v iných prameňoch, v Annales Iuva- provinciou Vaag. Třeštík upozorňuje, že ide zrejme
venses maximi, boli Aventinove údaje rehabilitované o Považie, ktoré sa primyká oveľa výraznejšie k úze-
(podrobnejšie v príspevku L. Veszprémyho). Pretože miu Moravy ako ku Krakovu (obr. 1) a pokiaľ ide
je údaj veľmi stručný a bol už v minulosti rôzne inter- o ovládnutie Moravy Boleslavom I., pôjde skôr o se-
pretovaný, ostali určité pochybnosti, ktoré sa týkajú vernú časť Moravy s Olomouckom. Územia Slovenska
časového údaju a tiež miesta, kde sa udalosť odohra- sa táto záležitosť pravdepodobne netýka.
la. V Aventinovi je totiž ako termín bitky udávaný 8. a Keďže víťazstvom pri Augsburgu boli zni-
11. august 907. Pretože Aventin uvá-dza, že pôvod- čení hlavní predstavitelia Maďarov – Bulču, Lél a Šúr
ným zhromaždiskom všetkých troch bavorských vo- bez toho, aby zanechali nástupcov, ostali v prevahe
jenských zborov bolo mesto Ennsburg, sa niektorí Arpádovci, ktorí sa boja nezúčastnili a mali tak ot-
autori domnievali, že je to aj miesto bojového stret- vorenú cestu k ovládnutiu celého územia osídleného
nutia. V súčasnosti sa problémy do veľkej miery vy- Maďarmi. V druhej polovici 10. storočia sa vytvorila
jasnili, napríklad termín 4. júl 907 pre bitku Maďa- situácia, ktorá predpokladá usadenie sa Maďarov
rov a Bavorov, s ktorým dlhšie nesúhlasil popredný v Karpatskej kotline, vytvorenie ich vnútornej orga-
maďarský historik Gy. Györffy, napokon aj on uznal nizačnej štruktúry a postupné rozširovanie územia.
za správny. Celú udalosť za časove aj lokálne vie- V tomto procese zohrala pre územie Sloven-
rohodnú považuje renomovaný historik stredoveku ska určite významnú úlohu duálnosť Veľkej Moravy,
H. Wolfram (1987). Niektoré otázky ostali nedorieše- ktorú vytváralo pôvodné Moravské a Nitrianske knie-
né, najmä termíny dvoch bojových stretnutí 8. a 11. žatstvo a táto tradícia pôsobila aj naďalej. Nepreja-
augusta 907, ktoré uvádza Aventinus, a miesto ich vovalo sa to len v správnej oblasti, teda v tom, že Nit-
konania (Bánhida pri Tate, s čím nesúhlasí maďar- riansku vládol člen mojmírovského rodu, kým sa ne-
ský archeológ I. Bóna), čo s pokúšal riešiť P. Ratkoš dostal na hlavný stolec. Odlišnosti sa prejavovali aj
(1987), nie sú bez výhrad prijímané. Týmto otázkam v materiálnej kultúre, ktorá, aj keď bola príbuzná
by sa mala ešte venovať v budúcnosti pozornosť. s moravskou, mala svoj špecifický ráz. Vývoj výrazne
138
Obr. 1. Mapa panstva Boleslava I. (podľa D. Třeštíka)
ovplyvnila geografická situácia. Slovensko ležiace Najväčším nedostatkom je neprepracovaná chrono-

v severnej časti Karpatského oblúka bolo viac prís- lógia ako 9., tak aj 10. storočia. Týka sa to veľkomo-
tupné vplyvom z juhu aj z juhovýchodu a Morava, ravských hrobových nálezov a v ich tradícii pokraču-
ktorou prechádzalo viacero významných diaľkových júcich poveľkomoravských pohrebísk, ale aj pohre-
ciest, tvorila križovatku rôznych vplyvov. bísk maďarských a neskôr zmiešaných maďarsko-slo-
Svojbytnosť Nitrianskeho kniežatstva sa vanských, označovaných v literatúre, síce s výhrada-
prejavila aj v 10. storočí, v jeho 70. rokoch a to v po- mi ale dosiaľ nezmenene belobrdskými, resp. tzv. be-
dobe údelného kniežatstva, resp. vojvodstva, ako ho lobrdskými. Chronológiu belobrdských nálezov síce
nazýva R. Marsina, ktorý tomuto fenoménu venoval vypracoval nemecký bádateľ J. Giesler (1981), nemá
osobitnú štúdiu Údelné kniežatstvo na Slovensku v nej však zahrnuté čisto maďarské nálezy a spraco-
(1987) (obr. 2). Začiatky údelného kniežatstva pred- val ju všeobecne pre celé územie jej rozšírenia, pri-
pokladá už v časoch veľkovojvodu Gejzu, podobne čom by sa v nej mali rozlíšiť regionálne okruhy, ktoré
ako maďarský historik Szabolcs de Vajay (Vajay 1962) sa od seba líšia. Osobitné spracovanie by si zaslúžilo
a čo je zaujímavé, ešte o niečo skôr predpokladá poči- Nitriansko, čo je však zatiaľ úloha do budúcnosti.
atky údelného vojvodstva Gy. Györffy (1977). Územný Maďari, ako jazdecké nomádske kmene, sa
rozsah nitrianskeho dukátu siahal už aj v 10. storočí pohybovali na koňoch predovšetkým v nížinnom rovi-
podľa R. Marsinu až po Gemer. Bez predchádzajúcej natom prostredí. Územie Slovenska preto spočiatku
tradície z 9. storočia by tento vývoj bol asi sotva mož- zasiahli len v južnej časti, horské masívy Karpatského
ný. Tejto problematike sa v ostatnom období venoval oblúka ich na usadenie sa nepriťahovali. Na východ-
aj J. Steinhübel (2004). né Slovensko sa dostali ešte koncom 9. storočia, čo
Vzhľadom na neúplnosť, až fragmentárnosť dokladá predovšetkým bohatý kniežací hrob v Zem-
písomných prameňov vystupuje do popredia potre- plíne (Budinský-Krička/Fettich 1973). V tom čase však
ba pracovať s ďalším druhom prameňov – prameňmi neobsadili väčšie územie východného Slovenska, ale
hmotnej kultúry. Týchto je síce k dispozícii dosť, ich prenikali ďalej smerom na západ. Intenzívnejšie sa
spracovanie však nemá potrebnú vypovedaciu schop- usadili na juhozápadnom Slovensku, kde sa našli ich
nosť. Chýbajú štúdie, ktoré by sa osobitne zameriava- hroby na menších pohrebiskách z prvých desaťročí
li na 10. storočie. Zväčša sú to štúdie, ktoré zahŕňajú 10. storočia. Boli v nich pochovaní peší bojovníci, aj
aj 10. storočie, ale ono sa v nich v podstate stráca. jazdci, muži aj ženy s charakteristickými ozdobami
139
Obr. 2. Mapa Nitrianskeho údelného kniežatstva (podľa A. Ruttkaya)
odevu aj konského postroja a zbraňami, ktoré si pri- Maďari prenikli na územie Slovenska, kto-
niesli z predchádzajúcich sídelných území v juhovolž- ré bolo súvisle obývané slovanským etnikom od
skej oblasti a v Pričiernomorí. Na juhozápadnom Slo- 6. storočia a malo v tom čase svoju ustálenú štruktú-
vensku siahala ich severná hranica približne na dol- ru so sociálnym rozvrstvením. Počiatok kontaktu ma-
ný Ipeľ, po Nitru, Sereď, Hlohovec. Nález pri Skalici ďarských družín s osídlením Slovenska nenaznačuje
je skôr dokladom expanzívneho zásahu smerom na násilný zásah z ich strany. Na významných kľúčových
Moravu, ako dokladom osídlenia. Menšiu intenzitu opevnených sídliskách sa nenašli stopy po zničení
osídlenia juhozápadného Slovenska možno vysvetliť ani zánikové horizonty a pod., ako to môžeme po-
tým, že ich výpravy smerovali stále na západ, najmä zorovať na niektorých juhočeských alebo rakúskych
po víťaznej bitke 4. júla 907, keď s prevahou porazili hradiskách (Lutovský, 2000; Felgenhauer-Schmidt,
spojené bavorské vojská niekde pri Bratislave. Tým sa 2002). Prítomnosť Maďarov niekde naznačujú pa-
im otvorila možnosť prenikať do Bavorska, Nemecka, miatky maďarskej proveniencie aj v sídliskovom pros-
ba až do Francúzska, smerom na juh do severného Ta- tredí, dokladajú však skôr usadlý spôsob života, ako
lianska, ako to dokladajú početné mince, ktoré si od- bojové zásahy. Patria k nim napríklad nálezy kerami-
tiaľ doniesli ako vojnovú korisť. Ich postup zastavila ky (napr. na Bratislavskom hrade a v jeho podhradí,
až ďalšia rozhodujúca bitka roku 955 pri Augsburgu o čom sa ešte neskôr zmienime), ktorú si Maďari so
na rieke Lech, kde utrpeli výraznú porážku, z ktorej sebou priniesli z pôvodnej sídelnej oblasti v Ázii.
sa už nespamätali a vrátili sa do Karpatskej kotliny. Možno sa preto domnievať, že medzi maďarskými
140
a slovanskými veľmožmi došlo k istej dohode o ne- em najdôležitejších: Bálint (1991), Bóna (1971), Die-
útočení (Štefanovičová 2002). Prítomnosť Maďarov nes (1972), Fodor (1982, 1996), Györffy (1994), Kiss
v blízkosti slovanských opevnených sídiel doklada- (1985), Kovács (1989), Mesterházy (1994, 1978), Ré-
jú totiž nálezy, akými sú hroby na pohrebisku v Ča- vész (1996), čo samozrejme nie je vyčerpávajúce.
kajovciach (Rejholcová 1995). K. Mesterházy ich pri- Aj keď sa väčšina nálezov nachádza na území dneš-
pisuje prvej maďarskej generácii (1994), ktorá prišla ného Maďarska, Nitriansko tvorilo nezanedbateľnú
do Karpatskej kotliny. súčasť územia, ktoré Maďari obsadili. S výnimkou
Najvýraznejšou zložkou sú bezo sporu po- A. Točíka, ktorý publikoval nálezy z výskumov viace-
hrebiská, pretože nálezy v hroboch, akými sú šper- rých pohrebísk (1968, 1971) a čiastočne aj ich te-
ky, ozdoby odevu, zbrane, výzbroj a výstroj citlivejšie oretické hodnotenie (1973, 1979, 1987), sa však na
odrážajú vývojové zmeny ako iné druhy predmetov, Slovensku nevenovala tejto problematike veľká po-
dokonca ich môžeme nazvať módou. Nemožno to po- zornosť. Snahou o podiel slovenských bádateľov na
važovať za absolútne kritérium, lebo niektoré druhy spracovaní uvedenej problematiky bola diplomová
šperkov prežívajú aj dlhší čas, no v materiálnej kul- práca G. Nevizánskeho (1973), ktorú síce v tom čase
túre nemáme zatiaľ lepší prostriedok na chronologic- nemohol publikovať, ale spracované výsledky ne-
ké triedenie. skôr využil vo viacerých štúdiách (1991, 1994, 2006).
Keď začali Maďari prenikať do Karpatskej Téme ostal totiž verný a pokračuje v jej riešení až do-
kotliny, na území Nitrianska sa ešte pochovávalo teraz (obr. 3). V 70. a 80. rokoch sa venovala terén-
na neskorých veľkomoravských pohrebiskách, kto- nemu výskumu maďarských pohrebísk M. Rejholcová,
ré mali trochu iný habitus ako pohrebiská moravské; ktorá materiál z výskumov vždy aj vypublikovala,
mali svoj určitý charakteristický ráz, ako napríklad o syntetický pohľad sa však nepokúsila (1974, 1976,
pohrebisko v Nitre – Lupke. Maďari si so sebou pri- 1979, 1988, 1995). Viac terénnych výskumov, kto-
Obr. 3. Mapa nálezov maďarských archeologických pamiatok (podľa G. Nevizánskeho)
niesli celkom inú materiálnu kultúru. Charakteristic- ré časovo presahovali aj do 11. storočia, viedol aj
ké boli pre nich jazdecké hroby s pochovanými čas- M. Hanuliak (1993, 1994, 1996, 1998). K najzná-
ťami koňa, ktorého postroj býval bohato zdobený. mejším nálezom u nás nesporne patrí už spomenutý
Charakteristické boli ozdoby šiat, šperky a ďalšia ko- kniežací hrob zo Zemplína, ktorý patrí aj k najstar-
vová výbava vyrobená pod vplyvom východného ume- ším, ešte z konca 9. storočia. Ostal na dlhší čas oje-
nia. Významnou súčasťou boli aj zbrane a jazdecký dinelým nálezom na východnom Slovensku, kým tzv.
výstroj východného pôvodu. Problematikou prícho- veľkorodinné pohrebiská s malým počtom hrobov a
du Maďarov a ich materiálnou kultúrou sa zaoberalo charakteristickými ozdobami a zbraňami, s častým
predovšetkým veľa maďarských bádateľov, spomeni- zastúpením aj jazdeckých hrobov, poznáme najmä
141
Nálezy prvej generácie podľa K. Mesterházyho (1994): 1 – Čemichine, 2 – Sereď, 3 – Birka, 4 – Bolgary, 5-6 – Kyjev,
8 – Boľšie Tigany, 9 – Ártánd, 10 – Nové Zámky, 11 – Gádoros, 12 – Tengelic
Nálezy prvej generácie podľa K. Mesterházyho (1994): 1 – Kyjev, 2 – Streda nad Bodrogom
Obr. 4. Nálezy prvej generácie Maďarov (podľa K. Mesterházyho)
142
Obr. 5. Mapa nálezov prvej generácie Maďarov v Karpatskej kotline (podľa K. Mesterházyho)
1. Nagykörös, Pest 20. Hajduböszörmény, No- 38. Bihar, Bihar (Rumunsko) 56. Tiszasüly, Szolnok
2. Szakony, Sopron vohrad 39. Öcsöd, Szolnok 57. Kecskemét, Bács-Kiskun
3. Cluj (Rumunsko) 21. Karancslapujtö, No- 40. Anarcs, Szabolcs 58. Hlohovec (Slovensko)
4. Pilin, Novohrad vohrad 41. Turszér, Szabolcs 59. Mudroňovo (Slovensko)
5. Bashalom, Szabolcs 22. Ókécske, Szolnok 42. Kecel-Vádé, Bács-Kis- 60. Tvrdošovce (Slovensko)
6. Bana, Komárno 23. Ujfehértö-Micskepuszta kun 61. Prša (Slovensko)
7. Vereb, Fejér 24. Neszmély, Komárno 43. Tiszaeszlár, Szabolcs 62. Eger, Heves
8. Budapest 25. Némétkomlós 44. Kecel, Bács, Kiskun 63. Eger, Heves
9. Sereď (Slovensko) 26. Erdötelek, Heves 45. Beregovo (Ukrajina) 64. Szomód, Komárno
10. Gádoros, Békes 27. Visonta, Heves 46. Szeghalom, Békés 65. Tiszaeszlár, Szabolcs
11. Kenézlö, Szabolcs 28. Szerencs, Borsod 47. Svaljava, Beregovo 66. Sóshartyán, Novohrad
12. Tengelic, Tolna 29. Heves, Heves (Ukrajina) 67. Deszk-Csongrád
13. Nové Zámky (Slovensko) 30. Balaton-Szemes, So- 48. Szolnok, Szolnok 68. Rád, Novohrad
14. Streda nad Bodrogom, mogy 49. Nagykörü, Szolnok 69. Malé Kosihy (Slovensko)
Zemplín (Slovensko) 31. Benepuszta 50. Szeged, Csongrád 70. Kál, Heves
15. Püspökládány, Bihar 32. Eperjeske, Szabolcs 51. Hajdudirig, Hajdu-Bihar 71. Szalkszentmárton,
16. Sándorfalva, Csongrád 33. Bezdéd, Szabolcs 52. Dobrá (Slovensko) Bács-Kiskun
17. Ártánd, Bihar 34. Tápiószele, Pest 53. Kistokaj, Borsod
18. Neznáme nálezisko 35. Véč (Slovensko) 54. Pap, Szabolcs
19. Karos II, Zemplín 36. Geszteréd, Szabolcs 55. Sárospatak, Zemplín
37. Zemplín (Slovensko)
143
z juhozápadného Slovenska už zo začiatku 10. sto- chotín, Znojmo, Staré Zámky u Líšně (Kouřil 2003).
ročia. K nim pribúdajú podľa A. Točíka (1987) v druhej Podobne uvádzajú Michálek a Lutovský (2000) v juž-
štvrtine 10. storočia rozsiahle pohrebiská tzv. pospo- ných Čechách viacero hradísk s jasnými stopami ma-
litého ľudu, ktoré pretrvávajú do počiatku 11. storo- ďarského dobývania. S podobným javom sa stretáme
čia. Tieto rozsiahle pohrebiská tvoria hlavnú časť be- aj v Rakúsku (Felgenhauer 2006). Zdalo by sa, že Nit-
lobrdskej kultúry. Tu sa však stretáme s rozdielnym riansko patrilo istým spôsobom k zázemiu Maďarov,
názorom J. Gieslera, ktorý predpokladá počiatok be- preto sa tam nestretáme s nepriateľskými prejavmi
lobrdskej kultúry až po polovici 10. storočia, čo je tak ako za jeho hranicami. Určité obranné tendencie
problém, ktorý by si vyžadoval nové spracovanie. tam však nachádzame, a to v budovaní nových opev-
Z hľadiska hodnotenia počiatkov príchodu není, resp. spevňovaní starých nad Juhoslovenskou
Maďarov do Karpatskej kotliny a ich usadzovania sa nížinou (Habovštiak 1979).
je zaujímavý pokus K. Mesterházyho (1994), v kto- Naopak, archeologické nálezy naznačujú, že
rom sa snaží rozlíšiť v najstaršom horizonte maďar- môžeme uvažovať o určitej kontinuite života a osíd-
ských pamiatok na malých, tzv. veľkorodinných po- lenia, čiastočne síce možno prerušeného, ale rýchle
hrebiskách prvú a druhú generáciu. Do prvej sku- sa regenerujúceho, ako to bolo na Bratislavskom hra-
piny zaraďuje pohrebiská, na ktorých sú pochovaní de, na hrade Devín, v Nitre, kde je dokonca doložené
jedinci narodení ešte na pôvodnom sídelnom území pokračovanie aj v takých funkciách ako bola sakrál-
Maďarov (obr. 4), do druhej generácie patria tí, ktorí na architektúra a v každom prípade pochovávanie.
sa už narodili v Karpatskej kotline. Prvá generácia Z tohto pohľadu možno hodnotiť aj Ducové, kde síce
priš-la podľa neho do Karpatskej kotliny v prvej tre- sakrálna architektúra v druhej polovici 10. storočia
tine 10. storočia, pravdepodobne v prvom desaťročí zanikla, ale pochovávanie v okolitom priestore po-
(obr. 5). Prvú tretinu možno prijať, prvé desaťročie kračovalo (Ruttkay 2002). Otázne je, ako to bolo so
vzhľadom na nálezy mincí nie, lebo napríklad z Hlo- sakrálnymi stavbami v Kopčanoch (Baxa/Glaser-Opit-
hovca pochádza minca razená v Samarkande v ro- zová 2005), ktoré sa primykajú k Mikulčiciam, ale aj
koch 918 – 919, z Prše v hrobe 101 bola minca Nasr s odkrytými základmi kostolov v Skalke pri Trenčíne
b. Ahmeda (914 – 943), čo v každom prípade prvé (Hanuliak 1998) a na Trenčianskom hrade (Nešporová
desaťročie vylučuje (Vavruš 2006). Preto bude tre- 1997). Nie celkom definitívne je tiež doriešený kostol
ba tieto hroby znovu podrobne preskúmať. Táto pro- v Kostoľanoch pod Tribečom.
blematika sa ukazuje ako veľmi zložitá a bude si vy- Okrem pohrebísk sa v poslednom období dos-
žadovať ďalšie bádanie. táva do popredia aj sídliskový materiál, predovšetkým
Nenazdávam sa, že príchodom Maďarov bola keramika. Nálezy nádob, ktoré môžu naznačovať prí-
celá krajina, t. j. Nitriansko, úplne zdevastovaná, ako tomnosť maďarských družín, boli donedávna známe
sa to traduje v literatúre. Vo viacerých prípadoch mô- predovšetkým z pohrebísk. Nachádzali sa tam zried-
žeme konštatovať, že centrálne hrady, sídla veľmo- kavo, preto sa im u nás nevenovala osobitná pozornosť.
žov ako Bratislava, Nitra, Devín, hoci sa nachádzali K najznámejším patrili nádoby z hrobov v Strede nad
na území, ktoré Maďari obsadili, neboli zničené, ba Bodrogom (Neústupný 1938), v Čiernej nad Tisou (Pás-
dokonca sa na nich nenachádzajú stopy bojov, ako tor 1952), Bieli (Eisner 1966) a menej známa je nádoba z
na niektorých významných sídlach susedných úze- menšieho pohrebiska v Šarovciach (Novotný 1964) (obr.
mí – Mikulčice (Kouřil 2003). Nemožno vylúčiť, ako 6). Na verejnosť uviedla tento druh keramiky v populár-
naznačuje Ratkoš (1987), že tak ako sa už Sväto- no-vedeckej práci M. Lamiová (1982).
pluk I. dohodol s náčelníkmi starých Maďarov, pokra- V Maďarsku sa ich spracovaniu venoval
čovali neskôr v týchto intenciách aj slovanskí veľmo- K. Mesterházy (1975), ktorý poukázal na nevyriešenú
ži. Dokladá to napríklad pohrebisko v Čakajovciach, otázku pôvodu tejto keramiky. Nádoby sú prevažne
kde vedľa, alebo na veľkomoravských hroboch po- baňaté s valcovitým odsadeným hrdlom, často majú na
chovávali Maďarov z prvej a druhej generácie (Révesz pleciach dve protiľahlé malé okrúhle ušká a niekedy býva
1996). Tým sa mohlo stať, že viaceré veľkomoravské ich telo zdobené rytou výzdobou alebo vrypmi. Viacerí
a poveľkomoravské sídla neboli zničené a kontinuita maďarskí bádatelia, ktorí sa zaoberali kovovým umením
osídlenia sa mohla zachovať. Nápor Maďarov smero- Maďarov z najstaršieho obdobia, poukázali na možný
val do okolitých krajín: na západ, sever a juh, ktoré súvis tejto keramiky s oblasťou saltovo-majackej kultú-
sa stavali na odpor a kde nachádzame jasné zánikové ry, ktorá tvorila súčasť Chazarskej ríše. Po zozbieraní a
horizonty. Na Morave je to okrem Mikulčíc Staré Měs- spracovaní dostupných nálezov považuje K. Mesterházy
to u Uherského Hradiště, Břeclav – Pohansko, Stra- za možné, že táto keramika patrila Chalizom, ktorí tvorili
144
Obr. 6. Slovanská nádoba zo sídliska pod južným svahom Bratislavského hradu, časť Podhradie - Vydrica
Obr. 7. Nádoba z pohrebiska v Šarovciach. Kresba V. Vančová.
145
súčasť Chazarskej ríše a odtiaľ sa v priebehu 9. storočia mi, ktoré mali veľké priemery. Z hrobov sa vytratili zbra-
dostala k Maďarom. Vzhľadom na nálezy týchto nádob ne, podobne ako súčasti jazdeckého výstroja jazdcov, a
v hroboch spolu s maďarským inventárom sa u nás pre nálezy keramiky sa tiež stávajú čoraz zriedkavejšie. Na
ňu zaužívalo označenie maďarská keramika. niektorých pohrebiskách možno tento vývoj dobre sle-
Systematickejšiemu štúdiu tejto keramiky sa dovať, napríklad na rozsiahlom pohrebisku v Trnovci
v poslednom čase venoval M. Takács (1997), ktorý sa nad Váhom (Točík 1992). Premiešanie maďarského a
už mohol oprieť o väčšie množstvo nálezov a prác (za slovanského obyvateľstva sa okrem materiálnej kultú-
upozornenie ďakujem K. Mesterházymu). Takács vy- ry odráža aj v miestnych názvoch typu Meder, Kýr, Kerť,
členil v uvedenej keramike niekoľko skupín, rozdelil Kosihy, Ďarmoty, Tarjan, ktoré sa vyskytujú na južnom
ju na nádoby s valcovitým hrdlom a na kotlíky. Ke- Slovensku a v podstate odrážajú názvy jednotlivých ma-
ramika sa nachádza aj v sídliskových súvislostiach. ďarských kmeňov, známych z písomných prameňov.
Pretože sa jej nevenovala osobitná pozornosť, osta- Je ťažko povedať, nakoľko Maďari expandovali
la často nerozpoznaná. Výnimku tvorí nález baňatej v druhej polovici 10. storočia do hornatých oblastí stred-
nádoby s valcovitým žliabkovaným hrdlom, ktorá sa ného a severného Slovenska. Na pohrebiskách druhej
našla v roku 2007 pri výskume sídliska na južnom polovice 10. storočia sa stierajú etnické rozdiely v cha-
svahu kopca Bratislavského hradu. Na jej úrovni sa na- raktere nálezov, vytvára sa jednotná kultúra neskorších
šli kamenné piecky a fragment inej, včasnostredovekej radových pohrebísk a sídliskový materiál je ešte menej
slovanskej nádoby (Štefanovičová, 2008 v tlači) (obr. 7). chronologicky prepracovaný. Nazdávam sa ale, že k vý-
Na Slovensku má najbližšiu, aj keď tvarovo trochu od- raznejšej expanzii v tomto období nedošlo. Pravdepo-
lišnú paralelu v nádobe zo Šaroviec (Novotný 1964, Ne- dobne po porážke Maďarov na rieke Lech trvalo určitý čas,
vizánsky 2006, tb. XI, 3). Črepový materiál z podobných kým sa skonsolidovali a vytvorili si pevnejšiu organizáciu.
nádob pochádza aj zo spodných vrstiev na vnútornej Nížinné prostredie južného Slovenska im aj lep-
strane východnej časti Bratislavského hradu, kde ich šie vyhovovalo. Ako sa ukazuje na porovnaní veľkos-
zaregistroval M. Takács (1997, 88-89) a dodatočne, keď- ti pohrebísk, ku koncu 10. storočia sa zvýšil po-
že v roku 1975 neboli dosť známe, som ich verifikovala čet obyvateľstva (Vavruš 2006), čo mohlo byť potom
(Štefanovičová 1975). v 11. storočí impulzom k vnútornej kolonizácii.
Nálezy nádob východného pôvodu sa teda za- Severná hranica ostávala zrejme vymedzená sused-
čiatkom 10. storočia vyskytovali aj v sídliskovom pro- stvom s moravskou časťou ríše Boleslava I. Aj keď zo
stredí. Naznačujú, že začiatkom 10. storočia nebol med- Slovenska pochádza niekoľko nálezov mincí Boles-
zi Maďarmi a domácim slovanským obyvateľstvom ne- lava II., nemožno z nich usudzovať na teritoriálny zá-
priateľský vzťah, lebo na Bratislavskom hrade sa ne- sah (Ruttkay 2000). Kontinuitou slovanského osídlenia
zaznamenali nijaké náznaky bojov, deštrukcie a pod. stredného a severného Slovenska sa podrobne zaoberá
V druhej polovici 10. storočia sa na Sloven- D. Čaplovič (1999), čo však už nie je možné tu prezen-
sku odlišoval vývoj jeho južnej a severnej časti. Juž- tovať.
ná časť bola dosídlená maďarským obyvateľstvom, Úplný koniec 10. a začiatok 11. storočia poz-
ktoré sa tu už natrvalo usadzovalo a premiešavalo načili výboje Boleslava Chrabrého z Poľska, ktorý na
sa s pôvodným slovanským obyvateľstvom. V hmot- krátky čas posunul hranice piastovského kniežatstva až
nej kultúre sa táto situácia prejavila vznikom roz- k Dunaju. To by si však tiež žiadalo podrobnejší rozbor.
siahlych zmiešaných pohrebísk, ktorých hroby boli vy- Na Morave zaznamenal poľský zásah na hradisku v Pře-
bavené predmetmi slovanskej a aj maďarskej pro- rove Č. Staňa (1998), ktorý odkryl v opevnení hradiska
veniencie. Pre maďarské pamiatky sú v tomto období hákovú konštrukciu charakteristickú pre poľskú opev-
charakteristické už len deriváty pôvodných tepaných ňovaciu techniku. Podobný spôsob opevnenia sa poda-
ozdôb, ktoré sú zväčša liate. Veľmi častými sú dvoj- rilo pred tromi rokmi zistiť pri revíznom výskume opev-
dielne srdcovité závesky aj náramky, ktoré neboli obľú- nenia Bratislavského hradu, v ktorom bola tiež použitá
bené u slovanských žien predchádzajúceho obdobia. háková konštrukcia (Štefanovičová/Henning/Ruttkay
Medzi slovanskými šperkmi sa vyskytujú vyspelé, až ba- 2006). Možno jednotky Boleslava Chrabrého dospeli až
rokizujúce tvary pôvodného veligradského šperku, na- k Dunaju a nechali tu ľudí zo svojej posádky, nemožno
jmä košíčkovitých náušníc, ďalej gombíky veľkých roz- však predpokladať, že by sa tu Poliaci boli usadili.
merov a popri tom nastupuje jednoduchý šperk – vla- Záverom možno povedať, že aj keď sa nám po-
sové krúžky s esovitým ukončením oblúka. Tieto sú spo- maly mozaikovite skladá obraz vtedajšieho vývoja, k vy-
čiatku z masívnej striebornej tyčinky, no vyskytujú sa aj tvoreniu jeho ucelenej podoby nám ešte chýba dôklad-
bronzové, ktoré neskôr prevládli. Boli tenšie, s krúžka- ný archeologický aj historický výskum.
146
Literatúra
Bálint 1991 – Cs. Bálint: Sudungarn im 10 Jahrhundert. Buda- Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-
pest: Akadémiai kiadó, 1991. cheologických nálezů. Pam. arch. LXXVII, 1986, 18-80.
Baxa/Glaser-Opitzová 2005 – P. Baxa/R. Glaser-Opitzová: Prvé Mesterházy 1975 – K. Mesterházy: Honfoglaláskori kerámiánk ke-
výs-ledky výskumu cintorína pri kostole sv. Margity v Kopčanoch . leti kapcsolatok. Folia Archaeologica 26, 1975, 99-115.
In: Pamiatky trnavského a trenčianskeho kraja, Trnava 2005, Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die landnehmenden Ungarn
17-25. aus archäologischer Sicht. In: Ausgewählte Probleme europäis-
Bóna 1971 – I. Bóna: Vierteljahrhundrt der Vöelkerwande- cher Landnahmen des Früh- und Hochmittelalters II. Sigmarin-
rungszeitforschung in Ungarn (1945 – 1969). Budapest 1971. gen 1994, 23-65.
Budinský-Krička/Fettich 1973 – V. Budinský-Krička/N. Fettich: Das Nevizánsky 1979 – G. Nevizánsky: Pohrebisko z konca 9. a z 10.
altungarische Füerstengrab aus Zemplin. Bratislava 1973. storočia v Bešeňove. In: Slov. arch. 27, 1979, 375-40.
Felgehauer-Schmidt 2002 – S. Felgehauer-Schmidt: Herrschfts- Nevizánsky 1994 – G. Nevizánsky: A Kárpát-medence eszaki tér-
zentren und Burgenbau des 10. Jh. in Niederöesterreich. In: Eu- ségének régészete a honfoglal´é korában. In: Honfoglalás és ré-
ropa in 10. Jh. Bonn 2002, 381-396. gészet. (Ed. L. Kovács). Budapest : Balassi Kiadó 1994, 171-179.
Fodor 1982 – I. Fodor: Die grosse Wanderung Ungarns vom Ural Nevizánsky 1996 – G. Nevizánsky: Újabb adatok a mai Szlovákia
nach Pannonien. Budapest 1982. hofoglalás kori telepuelés- toeténethez. In: Magyar honfoglalás
Fodor 1996 – I. Fodor: The ancient Hungarians. Exhibition Catalo- koránok régészeti emlékei. (Ed.: Wolf, M. – Révész, L.). Miskolcz
gue. Hung. National Museum, Budapest 1996. 1996, 274-287.
Giesler 1981 – J. Giesler: Untersuchungen zur Chronologie der Nevizánsky 2006 – G. Nevizánsky: Staromaďarské jazdecké po-
Bijelo Brdo Kultur. Praeh. Zeitschrift, 56, Berlin – New York hrebisko v Leviciach – Géni. In: Slov. Arch. 54, 2006, 285-328.
1981. Nevizánsky/Kujovský 1991 – G. Nevizánsky/R. Kujovský: Kostro-
Györffy 1977 – Gy. Györffy: István király és müeve. Budapest vé pohrebisko z prvej polovice 10. storočia v Tekovskom Hrádku.
1977. In: Arch. rozhl. 43, 1991, 552-561.
Habovštiak 1979 – A. Habovštiak: Burgwälle in mittleren Gran- Nevizánsky/Ratimorská 1991 – G. Nevizánsky/ P. Ratimorská: Sta-
tal in der Slowakei. Rapports du III.e Congres International romaďarské kostrové pohrebiská z 10. storočia v Nesvadoch.
dÁrchéologie Slave. Bratislava 1979, 359-365. In: Arch. rozhl. 43, 1991, 259-289.
Hanuliak 1993 – M. Hanuliak: Archeologický výskum k dejinám Novotný 1964 – B. Novotný: Slovanské radové pohrebisko v Ša-
Nitry v 10. – 13. storočí. In: Nitra. Príspevky k najstarším rovciach, okr. Levice. Musaica 4, 1964, 65-80.
dejinám mesta. Nitra: SAV, 1993. Pástor 1952 – J. Pástor: Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. Arch.
Hanuliak 1994 – M. Hanuliak: Malé Kosihy I. Pohrebisko z 10. rozhl., 1952, 487.
– 11. storočia. Nitra SAV, 1994. Ratkoš, 1987 – P. Ratkoš: Vzťahy naddunajských Slovanov a sta-
Hanuliak 1996 – M. Hanuliak: Gräberfelder aus dem 9. – 12. rých Maďarov v rokoch 881 – 1018. In: Hist. čas., 35, 1987, 801-
Jahrh. in der Slowakei aus der Sicht geographisch-statistischer 817.
Anzeiger. In: Ethnische und Kulturelle Verhältnisse an der mittle- Rejholcová 1974 – M. Rejholcová: Pohrebisko z 10. – 12. storočia
ren Donau vom 6. bis zum 11. Jahrhunder. Bratislava : SAV, 1996. v Nových Zámkoch. In: Slov. Arch. 22, 1974, 435-460.
Hanuliak 1998 – M. Hanuliak: Skalka nad Váhom a jej výskum Rejholcová 1976 – M. Rejholcová: Pohrebisko z 10. – 11. storočia
v dejinách osídlenia trenčianskeho regiónu. In: Slov. Arch. 46 v Hurbanove – Bohatej. In: Slov. arch. 24, 1976, 191-230.
-2, 1998, 309-331. Rejholcová 1979 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Zemnom. In: Slov.
Chropovský 1962 – B. Chropovský: Slovanské pohrebisko v Nitre Arch. 27, 1979, 405-432.
na Lupke. Slov. Arch. 10, 1962, 75-240. Rejholcová 1988 – M. Rejholcová: Pohrebisko z 10. storočia v Dub-
Kiss 1985 – A. Kiss: Studien zur Archäologie der Ungarn in 10. níku. In: Slov. Arch. 36, 1988, 433-454.
– 11. Jahrhunderts. In: Die Bayern und ihre Nachbarn II. Wien Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach,
1985, 217-239. I. – II. Nitra : AÚ SAV, 1995.
Klebel 1921 – E. Klebel: Eine neugefundene Salzburger Ge- Révész 1996 – L. Révész: A karosi hofoglaláskori temetók.Régés-
schichtquelle. Mitt. der Gesellschaft für Salzburger Landeskun- zeti adatok a Felsö-Tisza-vidék X. századi történetéhez. Miskolc
de 61, 1921, 33-54. 1996.
Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu arche- Ruttkay 2002 – A. Ruttkay: O interetnických vzťahoch po rozpade
ologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník D. Třeštíka, Praha Veľkej Moravy. In: Slovensko vo včasnom stredoveku. (Ed.: Rut-
2003, 110-146. tkay, A – Ruttkay, M. – Šalkovský, P.). Nitra, 2002, 179-188.
Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarischen Landn- Staňa 1998 – Č. Staňa: Přerov – eine Burg des Boleslav Chrobry
ahmezeit. Budapest 1989. in Mähren. In: Frühmittelalterliche Burgen in Mittel und Süd-
Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bra- europa. Bonn 1998, 49-69.
tislava 1974. Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bratisla-
Lamiová 1982 – M. Lamiová: Keramika dvoch tisícročí. Bratisla- va: Veda, 2004.
va: Tatran 1982, 58-59. Štefanovičová 1990 – T. Štefanovičová: Schmuck des Nitraer Typs
Michálek/Lutovský 2000 – J. Michálek/M. Lutovský: Hradec u Ně- und seine Beziehungen zum Südosteuropa im 9. Jahrh. In: Wo-
mětic. Strakonice. Praha, 2000, 203-206. sinszky Mór múzeum évkönyve 15. Szekszárd 1990, 215-230.
Marsina 1987 – R. Marsina: Údelné vojvodstvo na Slovensku. Štefanovičová 2008 – T. Štefanovičová: Južné podhradie Brati-
Zborník SNM – História 17, 1987, 199-211. slavského hradu. Zborník venovaný Z. Měřinskému. V tlači.
Marsina 1997 – R. Marsina: Svätopluk, legenda a skutočnosť. Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2006 – T. Štefanovičová/J. Hen-
In: Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1997, 155-165. ning/M. Ruttkay: Možnosti prezentácie veľkomoravských archeo-
147
logických pamiatok na Bratislavskom hrade. In: K. Pieta/A. Rut- Točík 1987 – A. Točík: Nachgrossmährische Gräberfelder des
tkay/M. Ruttkay: Bojná. Nitra 2006, s. 237-346. 10. und 11. Jahrh. in der Südwestslowakei. In: Študijné zvesti
Takács 1997 – M. Takács: A honfoglalás és korai Árpád-kori edé- AÚ SAV 23, , 1987, 177-241.
nymüevesség térképezése. In: Clio 10, 1997, 69-101. Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně-
Točík 1968 – A. Točík: Altungarische Gräberfelder in der Süd- feudálních slovanských států. Praha 1987, 27-73.
westslowakei. Bratislava: SAV, 1968. Třeštík 1991 – D. Třeštík: Kdy zanikla Velká Morava. Studia
Točík 1971 – A. Točík: Flachgräberfelder aus dem IX. und X. mediaevalia Pragensia. Praha 1991, 9-27.
Jahrhundert in der Südwestslowakei. In: Slov archeol. 19, Vajay de Szabolcs 1962 – Vajay de Szabolcs: Grossfürst Gejza von
1971, 135-276. Ungarn. Familie und Verwandschaft. Südostforschungen 21,
Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-ungarischen Kon- 1962, 45-101.
takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhudert. In: Be- Vavruš 2006 – J. Vavruš: Die Bevöelkerungsentwicklung im
richt über den II. Internationalen Kongress fuer die slawische 9. – 11. Jahrhundert in der südwestlichen Slowakei. In: Trade,
Archäologie II. Berlin, 1973, 351-356. Journeys, Inter- and Intracultural Commnication in East and
Točík 1979 – A. Točík: K otázke etnicity pohrebísk z 10. storo- West (up to 1250). Ed.: M. Gálik and T. Štefanovičová. Bratisla-
čia na Slovensku. In: Aktuálne otázky výskumu slovanských pova 2006, 233-245.
pulácií na území Československa v 6. – 13. storočí. Nitra 1979, Wolfram 1987 – H. Wolfram: Die Geburt Mitteleuropas. Wien
68-88. 1987.
Summary
Slovakia in 10th century A.D.

In slovak historiography , a picture about the sta- cond part of the 10th century the independent sta-
te of development of Slovak territory in 10th cen- ture of Nitra region made its use in a form of Nitra du-
tury is missing. Existing studies are dealing with chy (Marsina 1987, Gyorffy 1977, Steinhubel 2004)
the timeframe of 10th-11th century, sometimes . Unefficiency of written sources requires as well to
with 9.-13th centuries, but a specific study of 10th work with the archeological sources. Magyars as „peo-
century, in a way, that Z. Měřínský (1986), did it, is ple of the horse“ or horse people and sheperd tribes
missing.The development of Slovakia was from the were satisfied with the lowlands territory, in the
end of 9th century influenced by the arrival of Ma- beginning especially in southwest Slovakia. Most
gyars into Carpathian basin, who started to pene- of all on grave founds, in another words graveyards
trate there from the 80. Years of 9th century. We do (picture 3- Nevizansky 1996). From the point of view
not know much about their relationship toward the of the beginning of their arrival to Carpathian basin
Great Moravia, it is possible, that a certain agree- evaluation is very interesting experiment of k. Mes-
ment was made between them and Svatopluk the terhazy (1994), in which he tries to distinguish in
second somewhere between years 894 – 899 (Mar- the oldest horizon of their artefacts the first and
sina 1987). In raffelstet duty agreement from the the second generation (picture 4 and 5). A different
year 906 the Moravians are being mentioned, in the opininon on it, in another words an exclusion of the
battle of Bratislava in year 907, they are not on the first decade has J. Vavruš (2006).
other hand. Near Bratislava, the Hungarian armies In recent time a settlement material , especially ce-
have won, what made possible for them to expand ramics has been put into focus. There has not been
further south and west. Their advance was stop- much attention paid to the excavations of pottery
ped the defeat by franc armies in the year 955 on by us. M. Lamiová (1982) has brought attention to it
the river Lech near Augsburg, after which the Ma- considerably. In Hungary K. Mesterhazy (1975) has
gyars have withdrawed into the Carpathian basin been busy dealing with it, later M. Takács (1997). In
and have settled there. the second half of the tenth century there has been
The Great Moravia had dualistically divided organi- a different kind of development of its northern and
zation on Morava and the Nitra region, which was southern part of Slovak territory. To have a comple-
caused largely by geographical conditions, which te picture of the tenth century we need thorough
showed itself in its future development. In the se- archeological and historical research.
148
Problém interpretace staromaďarských

nálezů v Čechách
Naďa Profantová
Maďaři napadli z Panonie Moravu a plenili ji (Con- s Čechy o Nitru a o moravské pomezí (Anonymus:
stantinos Porfyrogennetos: MMFH III. 1969, 41). Gesta Hungarorum, zvl. 37 a 57. Překl. V. Múcska
Glomači si pozvali na pomoc proti Sasům Ma- 2000, s. 82-83, 114-117) a Šimon z Kézy (13. sto-
ďary, kteří dvojím vojskem zpustošili Sasko. Ma- letí) tvrdí, že Vratislav I. padl v boji s Maďary (Si-
ďaři byli pozváni Glomači na pomoc, porazili mon de Keza, 32, MMFH I, 1966, 266-267). Vrati-
durynského vévodu Burkarta a zpustošili Duryn- slav zemřel náhle v únoru r. 921, ovšem únor
sko a Sasko... (ad. 906, 908: Widukind SRG 1935, jako zimní měsíc nepodporuje zprávu o smrti
1, XVII, XX) v boji, bitvy se odehrávaly obvykle v létě a v čas-
ném podzimu. O bojích mezi Maďary, Moravany a
V prvních decenniích desátého století Čechy ví i Nestorův letopis, byť je spojuje chybně
změnily maďarské nájezdy politickou mapu střed- s r. 898, navíc zmiňuje i vyplenění Znojma (Stein-
ní Evropy. R. 905/906 zanikla říše Moravanů, v zá- hübel 2004). Podle ještě mladší Uherské obráz-
kladech byla otřesena bavorská moc (r. 907 po bit- kové kroniky za vlády Vratislava (915 – 921) ma-
vě u Bratislavy), politickou iniciativu převzalo ďarské oddíly plenily v Čechách, potom teprve
postupně Sasko. V téže době zřetelně posilovala s nimi Vratislav uzavřel mír (Chronici hungarici…,
také moc českých knížat, ta v druhé polovině sto- 304; Steinhübel 1996, 18).
letí ovládala již po nějakou dobu Krakov, nejméně České bádání uvažovalo o jakémsi nejistém
část Moravy a Pováží (provincie Váh). Podle hod- míru, snad i určitém spojenectví (Třeštík 1997, 389)
nověrného pramene Maďaři opakovaně poskytli s Maďary, nejisté zprávy uherské tradice se v Čechách
vojenskou pomoc slovanským Glomačům (l. 906, zcela pomíjely (např. Třeštík 1997). Jinak tomu je na
908 spolu s Moravany, 924, Widukind I, XVII, XX, Slovensku (Steinhübel 2004, 159-163, zejm. 163),
XXXII). Ti sídlili na území dnešního Saska severo- nejnověji i na Moravě (Wihoda 2006, 53, poz. 6),
západně od Čech. K roku 915 má relativně pozd- i když starší české bádání bylo též ochotno přiznat
ní pramen, kronikář Adam z Brém (†1081) zprávu Vratislavovi úsilí formálně vládnout i Moravě (Cha-
o české účasti na maďarském tažení proti Sasku, loupecký 1942, 255).
snad tedy již za vlády právě nastoupivšího Vrati- Pokud budeme považovat skepticismus
slava I. (k tomu Třeštík 1997, 360 a pozn. 81), to je české historiografie vůči zprávám uherských kro-
jediná jmenovitá zmínka o aktivní spolupráci čes- nik za ne zcela podložený (vyplenění Němětic je
ké strany s Maďary. takovou indicií), nabízí se přibližně následující
Maďaři by mohli z Panonie dosáhnout Sas- netradiční pohled na dějiny přemyslovského kní-
ka buď Moravskou branou (nejspíše r. 908), ovšem žectví v první polovině 10. století:
nejpohodlnější a nejpřímější cesta by vedla českým Kníže Spytihněv se od počátku své vlády
Polabím. Historik D. Třeštík pro rok 906 uvažuje opíral o úzkou spolupráci s Východofranskou říší,
o vzniku jakéhosi pragmatického česko-dalemin- resp. s Bavorskem. Podřízenost bavorským vlád-
ského/glomačského spojenectví – tedy ve svém cům mu zřejmě zajišťovala klid pro upevňování do-
důsledku i česko-maďarského (1997, 402, podob- mácí pozice a snad i k ambicióznější politice smě-
ně i Steinhübel 2004, 159). rem k severním sousedům, jak by snad naznačovala
O maďarsko-českých vztazích však písemné setrvalá sňatková politika prvních českých křes-
prameny mlčí, teprve pozdní uherská tradice z dva- ťanských knížat. Po roce 905 však zanikla v bitvách
náctého století vypráví dosti nevěrohodně o bojích s kočovnými Maďary asi r. 906 Velká Morava a zpus-
149
Naďa Profantová
tošena byla i velká část Bavorska (po r. 907). Čes- s vévodou Frank a později zvoleným králem Konrá-
ko-bavorská vazba tak získala nový obsah, ostat- dem I. v letech 914 – 917 se o jejich pomoc velmi
ně na bavorské straně také nového adresáta – ba- reálně opíral, dokonce prý u nich trávil v tomto
vorského vévodu Arnulfa. Ten, prakticky nezávisle období roky vyhnanství.
na posledním východofranském panovníkovi, po- Právě v letech bojů Arnulfa s Konrádem a
číná vládnout v Bavorsku a na přilehlých územích, v době aktuálního působení bavorsko-maďarské-
ke kterým zjevně příslušely i Spytihněvovy Čechy. ho spojenectví nastoupil na pražský knížecí stolec
Nový mocenský útvar se zjevně zrodil ve znamení Vratislav. Věrnost východofranskému panovníkovi
obrany vůči maďarskému nebezpečí a český kníže slíbil Spytihněv roku 895 v Řezně králi Arnulfovi a
měl jistě vážné důvody na tomto záměru participo- dodržoval vůči témuž, když se o rok později stal cí-
vat. Po smrti Ludvíka Dítěte a faktickém zániku Vý- sařem, po roce 907 a zvláště 911 se ovšem věc stala
chodofrancké říše se ovšem přesouvala postupně složitější: zavazoval slib vůči karolinskému panov-
váha na rivalitu východofranských vévodství, jež níkovi k věrnosti vévodovi bavorskému? Tím spíše,
usilovala o získání dědictví králů z Karlova rodu. že se roku 914 (či podle jiné interpretace 916) ba-
V roce 913 uzavřel Arnulf mír s Maďary a v bojích vorský vévoda Arnulf ocitl v otevřeném konfliktu
Obr. 1. Destrukce opevnění hradišť, případně chrámů, související nejspíše s útoky Maďarů: A – směry tažení Maďarů, B – hranice Maďary
obsazeného a osídleného území; 1. hradiště s požárovou vrstvou spojovanou s dobytím Maďary, archeologicky prokázáno; 2. hradiště
s požárovou vrstvou, kde souvislost je podstatně méně zřejmá, spíše hypotetická, často jde o situace plně nepublikované nebo zkoumané
nedostatečně; 3. hrob maďarského bojovníka jezdce. Lokality: 1. Brno – Líšeň, 2. Břeclav – Pohansko, 3. Gars-Thunau (R), 4. Chotěbuz,
5. Katovice (Č), 6. Libětice (Č), 7. Mikulčice, 8. Nejdek – Pohansko, 9. Němětice (Č), 10. Oberpfaffendorf (u Raabu, R), 11. Olomouc,
12. Rajhrad, 13. Řepice (Č), 14. Staré Hobzí, 15. Strachotín, 16. Uherské Hradiště – Sady, 17. Znojmo, 18. Gnadendorf (R).
150
s formálním nástupcem východofranských krá- Český kníže se jistě po roce 914 ocitl v situaci,
lů Konrádem I.1 A mimoto ztrácela vazba na Ba- ve které ani nebylo jak realizovat probavorskou orien-
vorsko zjevně i politickou účelnost. S Maďary, pro- taci, leda střetem se zvoleným východofranským krá-
ti kterým byl vznik Arnulfova bavorského vévodství lem ve prospěch bavorského vyhnance. K tomu však
původně určen, uzavřel bavorský vévoda mír, nedošlo. Zbývala mu tedy samostatná politika, ať již
v problémech se Saskem, expandujícím do ob- s formálním uznáním příslušnosti do svazku výcho-
lastí tradičních českých spojenců ve slovanském dofranských vévodství či bez ní. Čechy se tak či onak
Polabí, ztrácelo Bavorsko vázané bojem s Konrá- ocitly mimo země, za které uzavřel vévoda Arnulf
dem význam. roku 913 mír s Maďary.
Obr. 2. Staromaďarské nálezy v Čechách a na Moravě. Podle N. Profantové a D. Stolze. A – jiné staromaďarské nálezy (např. kotel), B – zbra-
ně (mimo hroty šípů), C – kování opasku, D – osamělý kostrový hrob, E – romboidní a jiné maďarské hroty, F – výstroj či koňský postroj (tř-
meny, udidla), G – ženské okrasy, H severní hranice staromaďarských pohřebišť. Lokality: Čechy: 1. Bášť, 2. Benátky u Litomyšle, 3. Čáslav
– Hrádek, 4. Dolánky – Rubín, 5. Kováry – Budeč (?), 6. Libětice, 7. Libice, 8. Litoměřicko, 9. Kolín, 10. Kouřim (Stará), 11. Kouřim – sv.
Jiří, 12. Nectava (hillfort), 13. Němětice, 14. okolí kopce Plešivec, 15. Tismice, 16. Počaply – Bozeň? Rombické šipky se ojediněle našly
i na jiných místech. Rakousko: 17. Gars, 18. Oberpfaffendorf. Morava: 19. Brno – Líšeň, 20. Břeclav – Pohansko, 21. Dolní Věstonice – hrob,
22. Dolní Věstonice – Vysoká Zahrada, 23. Mikulčice, 24. Nemilany, 25. Skalica (Slovensko), 26. Slavonín (Stará Břeclav), 27. Strachotín,
28. Vrbka, 29. Těšov, 30. Uherské hradiště – Staré Město?, 31. Znojmo, B – Stará Břeclav – kostr. hrob etnicky nevyhraněn. bojovníka, Gna-
dendorf hrob bojovníka staromaďarského. Podle N. Profantová/D. Stolz 2006.
1 Není zde prostor diskutovat článek Romana Deutingera z roku 2002, ve kterém autor ukazuje, že tradiční chronologické schéma prv-
ní části Arnulfovi vlády - totiž, že Arnulf v roce 907 následoval padlého otce „in ducatum“ (Continuatio Reginonis ad. a. 907, s. 154),
v roce 913 svedl klíčovou vítěznou bitvu s Maďary a dvakrát, v roce 914 a 916 či 917 povstal proti Konrádovi I. a období před Konrádovou
smrtí strávil ve vyhnanství u Maďarů – je více interpretačně konstruováno a méně opřeno o prameny, než se běžně soudí. Z hlediska na-
šeho tématu by nebylo podstatné, pokud by Arnulf povstal jen jednou, kolem roku 916 a pokud by ještě v roce 913 byl jen jedním z nej-
významnějších bavorských velmožů, nikoliv bavorským vévodou; ani Deutinger nezpochybnil Luitprandovu zprávu o pobytu v maďarském
vyhnanství (Luitprand, Antapodosis II 21, s. 44) po předchozím povstání, které Konrad porazil zřejmě v roce 917. Tedy ty události, které
se mohou týkat prvních tří let Vratislavovy vlády.
151
Naďa Profantová
Maďarský vpád do Českého knížectví by se

tedy slušelo klást do této doby a do samotného po-
čátku Vratislavovy vlády. Přitom samotný motiv vpá-
du zůstává otevřený – od operace, která souvisela
s Arnulfovou, z maďarského území vedenou proti-
ofenzivou proti Konrádovi I. až po možnost, že čes-
ké knížectví bylo cenou, kterou vévoda Arnulf zaplatil
za maďarské spojenectví. Vratislavova země sice utr-
pěla, avšak podařilo se mu zastavit nápor kočovníků,
považovaných tehdejší Evropou za nepřemožitelné.
Ozvuk tohoto úspěchu plně opravňoval slova chvá-
ly roztroušená ve václavských legendách. Mír, který
tehdy Vratislav uzavřel a snad i vykoupil tributem, za-
hrnoval Čechy a Moravu – jakkoli je nejisté, kam tato
Morava dosahovala. Morava by se tedy musela ocit-
nout pod formální vládou přemyslovských knížat ně-
kdy na počátkem druhého desetiletí desátého stole-
tí, nejpozději by se závislost Moravy stvrdila pak uza-
vřením česko-maďarského míru v prvních letech Vra-
tislavovy vlády. Je to jen jedna z hypotéz stejně ob- Obr. 3. 1. Počaply: Kování ve formě zvířecí masky, 2. Przemysl,
tížně testovatelná, jako ty běžnější. hrob – kování ve formě zvířecí masky a rekonstrukce celého závěsu
Podívejme se nyní, jak takto načrtnutému ob- tašky (2b), 3. Streda nad Bodrogom, kování ve formě liščí hlavy,
razu/ům interpretace historických pramenů odpovídá 4. okolí Plešivce – dnes již nedochovaný třmen. 1 bronzový plech,
4 Fe. 1 – podle M. Lutovského a D. Stolze; 2, 3 podle I. Dienese;
výpověď archeologie. Archeologické bádání přináší 4 – podle M. Lutovského
množství objevů, které mění ustálená paradigmata a
nejdou jednoznačně interpretovat. Mezi ně patří vět-
šina v poslední době hojných nálezů ozdob, třmenů a
hrotů šípů starých Maďarů na významných českých a
pochopitelně i moravských hradištích.
Zcela jednoduše řečeno, dokladů o přítom-
nosti Maďarů, přestože v poslední době jich přibývá,
je v moravských centrech spíše málo a v Čechách je
jich zase spíše příliš mnoho. Zatímco na Moravě pře-
važují ve shodě s očekáváním archeologů mezi ná-
lezy hroty šípů (Tab. 2, Mikulčice, Strachotín, Brno
– Líšeň, Břeclav – Pohansko, Znojmo – sv. Hypo-
lit, Olomouc – Kouřil 2003; Měřínský 1986, obr. 6),
v Čechách je složení nálezů pestřejší. Ovšem ve dvou
moravských centrech se našly i šavle či jejích částí –
jde o hrobový nález z Nemilan na Olomoucku2 (Kouřil
2003, obr. 13) a příčka šavle z Mikulčic (Měřínský 1986,
obr. 4: 1) – to žádné paralely v Čechách nemá, nepa-
třilo-li tomuto období jednobřité ostří z Kněžmostu
(Profantová 1992, Tab. 5, kde však celek nejistě dato-
ván do doby starší). Na druhou stranu jsou právě ko-
lekce především rombických hrotů šípů z centrálních
moravských lokalit početnější (Mikulčice cca 80, Břec- Obr. 4. a: Kováry – Budeč – akropole hradiště (paroh), b: Kolín –
lav Pohansko 13, Brno – Líšeň a Znojmo zhruba 12), třmen (Fe). Podle N. Profantové a M. Lutovského (a), b – L. Košnara.
2 Jde o derivát staromaďarské šavle! (Takács 2006, 227).
152
nepočítáme-li výjimečnou situaci v jihočeských Ně-

měticích (23 hrotů, obr. 12b – viz níže). Situaci požá-
rových vrstev zasahujících hradby či významné stavby
(paláce, kostely) na moravských, případně i českých
hradištích zachytila mapa na obr. 1, sestavená v již
r. 2003 a nezachycující některé pozdější změny inter-
pretací. I tak je to důležité východisko pro porovná-
vání s koncentracemi nálezů šípů či jiných, původem
maďarských nálezů, zachycených na mapě obr. 2.
Jako dosti přesvědčivý doklad moravsko-ma-
ďarského konfliktu je možné interpretovat hromad-
ný hrob čtyř bojovníků, z nichž jeden byl přímo za-
sažen šípem s rombickým hrotem. Hrob byl pietní,
avšak mimo dosah přímých příbuzných, vyhloubený
do nedávno zaniklého sídlištního objektu z 9. sto-
letí. Nalezen byl u Brankovic na jižní Moravě3 (Droz-
dová/Parma/Unger 2005). Jiný o něco méně zřejmý
případ představují nejspíš mužské hroby 20 a 275
z Břeclavi – Pohanska s rombickými šípy patrně pů-
vodně v těle (v krku, v břiše a v hrudi, Kalousek 1971,
35, 159n). K tomuto úmrtí však mohlo dojít i dříve,
např. při střetu s Maďary r. 902, hroby jsou zcela piet-
ní v rámci regulérního pohřebiště. Dobytí a vyple-
nění Mikulčic, doložené spálenými vrstvami a kon- Obr. 5. Litoměřicko. Výběr staromaďarských nálezů (kování jezdec-
centracemi rombických a rozeklaných hrotů šípů pře- kých tašek, opasků i sedla). Barevný kov. Shodné exempláře již zná-
devším v okolí bran, případně mostu mezi akropolí zorněny jen obrysově. Podle N. Profantové a M. Lutovského.
a předhradím (Kouřil 2003, 112n, obr. 2) je příkla-
dem modelovým. 9, Tab. 1). Nejvýznamnější kolekce nálezů staroma-
Archeologický obraz by tedy napovídal, že ďarského původu známe z hradišť ve středních Če-
Maďaři moravská centra nejvýše vyplenili, nepřevzali chách: Libice (obr. 6a, b, c), Kouřim – ze Staré Kouři-
je však a nová moc, která postupně konstituovala Mo- mi (obr. 7: 5, 7-11; obr. 15) i polohy sv. Jiří4 (obr. 15;
ravu, přišla zřejmě opravdu odjinud. Tedy že to moh- 7: 12, 13, 8: 1 – jen inspirace), přitom stříbrem tau-
la být moc českého panovníka. sované kování patří mezi nejstarší kusy zdobící ře-
Zároveň však vidíme poměrně intenzivní pří- men tašky jezdce, obr. 7: 12, 8: 2) a Tismice (obr. 8:3,
tomnost staromaďarských nálezů v samotných Če- 10), dále z Rubína v severozápadních Čechách (obr.
chách. V poslední době jsou relativně hojné nálezy 11) a Němětice (obr. 12 a, b), o trochu méně výrazně
ozdob z opasků i postrojů, jezdeckých třmenů (obr. 3: i Libětice v jižních Čechách (obr. 13,5 Profantová
4 – okolí Plešivce, obr. 4: 2 Kolín Lutovský 2005, 131- 1997, zvl. obr. 3). Méně jistého původu, ve svět-
132; Košnar 2006, obr. 1) a hrotů šípů starých Ma- le nových nálezů však již pravděpodobnější, je nej-
ďarů na významných českých hradištích (obr. 7: 7-11; početnější kolekce ozdob opasků a jezdeckých tašek
3 Jiný takový případ je znám ze západní Evropy: Maďaři zabili 2 osoby (sečné rány na hlavě a šíp v obratlu) v Bietigheimu, v prostoru řím-
ské vily (Schulze-Dorrlamm 2002, Abb. 2, kde jsou i méně jednoznačné případy). Podrobný popis nákončí: Nákončí řemene jazykovitě
ukončené, nejspíše bronzové či měděné. Ze spodu 3 trojúhelníkovitě uspořádané hroty k uchycení na řemen. Výzdoba provedena jako stří-
brná tausie, motiv je orámován. Tvoří jej dvě hroty k sobě uspořádané symetrické srdcovité úponky, ve středu jsou jejich hrany spojeny ob-
loučky. Ve středu úponek jsou dodatečně proražené otvory, předmět zřejmě druhotně sloužil jako nášivka, či byl znovu přinýtován, pak se
ovšem nýtky nedochovaly. V případě horního otvoru se při jeho spodním oblouku uchoval zbytek stříbra, takže proražení otvoru původní
výzdobu narušilo, nevýrazný náznak téhož jevu nese i spodní otvor. Pod zelenou patinou v místě vnější hrany vysvítá jiný? tmavý kov. Roz-
měry: d. 20,4 mm, š. 12 mm, s. 1,7 mm, váha 3,43 g., obr. 9: 12.
Č. 10: Bronzová ozdoba téměř srdcovitého tvaru, ukončená trojlístkem. Do srdcovitého zářezu vložen kulovitý výběžek. Zvýrazněný rám
snad zdobený puncováním, uvnitř výzdobného pole plasticky provedený oblouček s jakýmsi oválem. Z rubu dva výběžky od nýtů. Rozměry:
d. 26 mm, max. š. 15 mm, váha 3 g, obr. 9: 13.
4 Popisy nepublikovaných kování vzadu.
5 Nešlo přímo o kotel, ale o protáhlejší (hrncovitější) imitaci, historická výpověď nálezu je však stejná.
153
Naďa Profantová
Obr. 6. a
Obr. 6. c
Obr. 6. a, b, c: Libice nad Cidlinou: rozmístění nálezů maďarského původu v rám-

ci hradiště. Červeně: nepochybné nálezy, modře: může jít i o místní napodobeninu.
Dole: Libice předhradí: parohová postranice udidla Libice nad Cidlinou: výběr sta-
romaďarských nálezů z akropole i předhradí. 1, 5 paroh, 2 kost, 3 bronz, 4 Fe. Č. 5
bez měřítka: 1 – předhradí, jáma Nr. 39, s. 14c, 2 – akropole, h 68a – nejistá sou-
vislost, 3 – akropole, 4 - ?, 5 – předhradí – jáma 191 v sondě 14 el. Částečně pod-
Obr. 6. b le R. Turka a J. Princové.
či toulců z Litoměřicka (obr. 6). Poloha nálezu opět flexního luku (obr. 6c : 1), ozdobu pouzdra na ten-
může souviset s cestou Polabím. Nálezy z hradiště to luk (obr. 9c: 5), přes postranice udidla, související
Tismice jsou sice dosti početné a různorodé (obr. 10), s výstrojí koně (např. obr. 6c : 4) a kostěnou průvleč-
avšak podstatně méně spolehlivé než z jiných lokalit ku k dírkám v rámci sedla (obr. 6b: 2) až po honos-
(Profantová/Stolz 2006b, 817, obr. 7, Tab. 4), bude né bronzové kování se zvířecími maskami (obr. 6c:
třeba vyčkat, jestli nějaké další poznatky nepodpo- 3), které si zaslouží podrobnější rozbor. Je pravdě-
ří souvislost hradiště a nálezů z 1. pol. 10. století. podobné, že s maďarským nomádským prostředím
Oproti tomu nálezy z Libice mají nejčastěji kvalitní může souviset i parohová geometricky i kružítkem
nálezový kontext, byť ne vždy je plně publikovaný. zdobená postranice udidla (obr. 6a) z jámy 14c
Nálezy staromaďarského rázu pocházejí jak z akro- v sondě 19 na předhradí. Parohové postranice udidel
pole (obr. 6c: 2-4, 11-13), tak z předhradí6 (obr. 6a; jsou známy jak z avarského (Garam 1995, Taf. 191),
6c: 1, 5), k nimž lze s jistou pravděpodobností při- tak staromaďarského prostředí (např. Sarrétudvari –
řadit další udidlo s krátkými rovnými postranicemi Hízóföld, h 129 – Fodor et. al. 1996, 269, fig. 32).
(Justová 1990, Tab. VIII: 7; Nevizánsky 1999, Tab. Vzhledem k datování celé jámy do 10. století je buď
1: 23) také z předhradí. Kolekce z Libice také za- staromaďarský původ či inspirace velmi pravděpo-
hrnuje nejširší škálu typů nálezů7 – od obložení re- dobná.
6 Není bez zajímavosti, že v mělké jámě byla nalezena též koňská lebka.
7 V případě Libice jsme informováni o účasti tamějšího vojenského oddílu v bitvě na Lechu v srpnu r. 955, některé nálezy by tak mohly sou-
viset s válečnou kořistí (obložení luku či pouzdra na něj). Bitvy na Lechu se účastnilo i vojsko shromážděné ze jiných částí země, ovšem
to již nemůžeme nijak specifikovat. Podíl bojovníků ze středních Čech je mimo pochybnost. Do rukou Boleslava I. padl maďarský vévoda
Lehel. O bitvě informuje Widukind v knize III, XLIV-XLIX i o něco mladší kronikář Thietmar (II, 9 – Jedlicki 2002, 22-23). Bitva má již sa-
mostatnou monografii z pera Ch. Bowluse.
154
Třmen z okolí Plešivce (obr. 3: 4) pak souvisí

s průchodem do jižních Čech. Celkově jsme zachytili
nálezy nezahrnující jen rombické šipky na 12 lokali-
tách v Čechách (obr. 3, tab. 1), větší kolekci rombic-
kých hrotů střel ještě na hradišti Nectava (Biskupice,
okr. Pardubice) z česko-moravského pomezí (M. Wiho-
da a D. Vích ústně, Kouřil v tomto sborníku – 14 ks, Do-
ležel 2007), strategicky významné jsou i nálezy z Be-
nátek u Litomyšle (cca 5 ks – obr. 9) či Čáslavi – Hrádku
(minim. 2 ks), byť tyto poslední nejsou příliš početné.
Pravděpodobně větší kolekce rombických i jiných hro-
tů šípů pocházejí i z dalších hradišť, avšak jsou dosud
nepublikované, větší koncentrace se objevuje i v zá-
padních Čechách (hradiště Březina, okolí brány8).
Obr. 7. Stará Kouřim, hrob chlapce 79 se staromaďarským seke-

romlatem (1-6, Fe),7-8 – cesta u jižní brány, 9, 10 akropole – sběr,
11 Jáma 183, sektor 2/53. Podle M. Šolle. 12 – Kouřim, sv. Jiří: ná-
končí z řemene tašky tausované stříbrem, 13 – br. kování.
Obr. 9. Benátky u Litomyšle – šipky z hradiště. 1-5 Fe.
Ovšem rombické hroty šípů známe i z hrobových ná-

lezů např. v hrobě 31/76 z Bášti (okr. Praha – východ)
tvořily zřejmě svazek (obsah toulce), 4 hroty rombic-
ké a 3 s tulejkou a křidélky (Skružný 1980, obr. 2: 2),
v hrobě však byl též typický středočeský hrnec s pro-
žlabeným okrajem a výzdobou 2 pásů vodorovných li-
Obr. 8. Kouřim, sv. Jiří, 1. pásová zápona (bronz), jejíž souvislost nií (týž, obr. 6: 1). Jiným podobným případem je hrob
se staromaďarským prostředím je nejistá. Vyrobena byla patrně 41/57 z Prahy – Lahovic, kde bylo celkem 5 hrotů šípů,
v 10. století. 2. nákončí jezd. tašky, 3. Tismice – bronzová přezka,
4. Libice – akropole bronzové kování.
z nichž 3 lze jednoznačně označit za rombické a 2 spíše
8 Informace D. Stolze.
155
Naďa Profantová
Obr. 11. a
Obr. 10. Tismice, okr. Kolín: kování maďarského původu údajně na-
lezená na hradišti. Podle N. Profantové a D. Stolze.
za listovité (Krumphanzlová 1974, 78; Nevizánsky 1999,

Tab. 2: 1-5). Jedná se opět o obsah toulce. Poměr ta-
kovýchto hrobů k ostatním hrobům s větším počtem
hrotů šípů při malé publikovanosti není zřejmý, obec-
ně je možno říci, že hroby se svazkem hrotů šípů jsou
v Čechách dosud vzácné (cf. Sláma 1977, na pohřebišti
ve Staré Kouřimi – ani jeden hrob – Šolle 1966). Hrob
z Báště tedy ukazuje domácí pohřeb, výjimečný spíše
tím, že dostal do hrobu toulec se šípy.
Obdobná situace byla zjištěna v Dolních Věs-
tonicích, kde se v hrobech, zkoumaných R. Tichým Obr. 11. b
našlo 5 rombických hrotů šípů a jeden rozeklaný
(Nevizánsky 1999, Tab. 2: 9-11, 16-19). Ovšem vzhle-
dem k poloze pohřebiště na jihu Moravy a dalším sta- Obr. 11. a, b Rubín u Podbořan, staromaďarské nálezy z hradiště
(spíše obvod akropole), 1-7 barevné kovy, 5 Fe. Podle N. Profan-
romaďarským nálezům na lokalitě i v okolí, jde o si- tové – D. Stolze. Rubín u Podbořan, výběr nálezů staromaďarského
tuaci jednoznačněji interpretovatelnou než tomu je původu. Podle N. Profantové a D. Stolze.
v Čechách.
Mohly nálezy jezdecké výstroje, ozdobných Nejčastěji uvažovaná možnost, že Maďaři někte-
kování včetně ženských okras (např. Rubín u Podbo- ré ze zmíněných hradišť vojensky dobyli, je jen
řan, obr. 11a, b : 1a)9 souviset s průchodem Maďarů v jednom případě archeologicky kvalitně dolože-
na počátku 10. století do Saska, případně Durynska? na. Donedávna málo známé malé hradiště – vel-
Dokládají snad nějakou formu diplomatických darů, možský dvorec v Něměticích (obr. 12a) v jižních Če-
nebo se jedná o kořist? Nové objevy mění ustálená chách bylo Maďary zničeno a vypleněno nejspíše
paradigmata a nejdou zatím jednoznačně interpre- v 1. třetině či polovině 10. století. Dokládá to ohrom-
tovat. ný počet hrotů šípů (99 ks), z nichž část je rombické-
9 Bohužel právě tento běžnější typ kování přežívá v některých oblastech Karpatské kotliny déle než většina ostatních nálezů – vyskytuje
se po celé 10. století, na území dnešního Rumunska zřejmě ještě na počátku 11. století.
156
Obr. 12. a
Obr. 12. b
Obr. 12. a Němětice, rekonstrukce velmožského dvorce z pokro- Obr. 13. Liběšovice: Zlomek hliněného závěsného kotle či závěsné
čilého 9. století. Podle J. Michálka a M. Lutovského. nádoby. Podle N. Profantové.
Obr. 12. b Němětice, hroty šípů staromaďarského původu (Fe).
Podle J. Michálka a M. Lutovského.
ho typu (obr. 12b), vesměs uvízlých v hradbě; spálené ním Rakousku. U tohoto posledního hradiště zaujme
opevnění po celém obvodu i uhořelý ustájený dobytek jak podobná skladba nálezů vzhledem k jihočeským
uvnitř sídla (Michálek/Lutovský 2000, zejm. 232-234). hradištím (kolekce rombických šípů – více než 10 ks,
Požár si vyžádal též 1 lidskou oběť. Ovšem do jižních zlomek hliněného kotle, zlomek splétaného náramku
Čech Maďaři pronikli zřejmě z Podunají, kde zničili s očkem – Felgenhauer-Schmiedt 2006, Abb. 7-9),
i jiná hradiště, např. Gars – Thunau (Daim 2006, 292) tak dendrochronologické stanovení doby vzniku
či Raab – Sand (Felgenhauer-Schmiedt 2001) v dneš- sídla až k r. 925 – 928 (oc. 259). To mimo jiné zna-
157
Naďa Profantová
Obr. 14. a Rozmístění tzv. přesídleneckých osad v Čechách, červeně vyznačeny názvy Úherce a Uhersko. Podtrženy Úherce u Loun.
b Úherce u Loun – prsten z hrobu 1 Podle J. Slámy.
Obr. 15. Kouřim: vzájemná poloha obou hradišť se staromaďarskými nálezy. Podle M. Šolla.
158
Tab. 1. Seznam archeologických nalezišť se staromaďarskými nálezy v Čechách: lokality výhradně s hroty šípů do 6 – 7 kusů jsou
označeny hvězdičkou. Pouze Březina a Praha – Lahovice chybí na mapě, bez kompletní publikace je obtížné ověřit datování hrobu
z Lahovic, Březina – nepublikována, proto nejistá.
Lokalita Typ lokality Typ nálezu materiál Počet
4 romb + 3 s
Bášť* Pohřebiště, H 31/76 Hroty šípů Fe
tulejí
Benátky u
hradiště Hroty šípů Fe 5
Litomyšle*
Biskupice/
hradiště Hroty šípů Fe 6 romb
Nectava*
Březina hradiště Hroty šípů Fe Více než 10
Čáslav – Hrádek* hradiště Hroty šípů Fe 2

Nákončí opasku,
Dolánky – Rubín hradiště ženské okrasy, Br, 1x Fe 2+ 4
1 hrot šípu
Strateg. poloha,
Kolín opevnění Třmen Fe 1
nedoloženo
Nákončí k tašce,
Br + Ag, Br, zlac.
Kouřim – sv. Jiří hradiště kování opasku, 1+1+ 1?
bronz 1
pás. zápona?
Parohov. předmět,
Kováry – Budeč hradiště Paroh, Fe 1+ ?
romb. šipky
Kování sedla,
ozdoba, udidlo 3x,
obložení luku,oblož. Paroh ,kost,
Libice hradiště 6: 1 + 2+1 +1+ 1
pouzdra luku, bronz, železo
rombická šipka.
Libětice Hradiště Hliněný kotlík, Fe 1
Kování opasku, tašky

Litoměřicko ? (3x), 1x sedla, též Ag, 1x + sklo 38, + 2 ztraceny
toulce?, náušnice
Němětice Hradiště Hroty šípů Fe Min. 23 + 1
Napodobenina
Počaply Hradiště Br 1
ozdoby, nejisté
159
Naďa Profantová
Okolí Plešivce ? Třmen Fe 1
Hroty šípů 2
Praha – Lahovice H 129 (41/57) Fe, 5 10. stol.
listovité, 3 rombické
Slaný – Kvíc* H / 2008 Gombík – závěsek Br 1.pol.10. stol
Hradiště, ale na Sekeromlat

Stará Kouřim Fe 1 + 4-5
pohřebišti Romb. šipky
Kování opasku,
Tismice Hradiště Br, zlac.; Br 1x 2+ 3-4, 1
ženské okrasy
*Výzkum J. Maříka z r. 2008, jemuž děkuji za informaci
Tab. 2. Přehled staromaďarských nálezů z Moravy
lokalita Typ naleziště Typ nálezu materiál Počet
Rombic. šíp – smrtel. 1– počet

Brankovice Hromad. hrob Fe
zásah pohřbených 4 muži
Brno – Líšeň Hradiště Hroty šípů Fe 12
Břeclav – Hradiště, Kolečko, závěsek,

Br, Fe 1+ 1,12
Pohansko předhradí hroty šípů
Břeclav – Předhradí – hrob Zdobené kulovité

Pb 2
Pohansko 10a závěsky
Diváky pohřebiště 1 přezka Br 1
Dolní Věstonice Pohřebiště Nákončí Bronz? 1
Hroty šípů, romb, 1 x

Fe 3 + 1, 3
rozeklaný
Dol. Věstonice
Hradiště Polokulovitý závěsek Bronz 1
Vysok. zahrada
Mikulčice Hroby – 883 závěsky Bronz 3
Hroby vyděl. od
Provrtané mince Ag 3ks
3. kostela
Příčka šavle, rombické
Mikulčice Hradiště Fe 1, 53
hroty
160
Depot – VIII. Udidlo další ze

Mikulčice Fe 1
kostel sídlištních vrstev
Olomouc 2 rombické šipky Fe 2
Šavle derivát, na-

Nemilany Pohřebiště Fe, Ker 1+ 2-3 ks
podobeniny typu nádob
Slavonín Pohřebiště Napodob. nádoby 1

Hradiště – 14 + 6
Strachotín Hroty rombické Fe
brána?, dvorec (1 se rozpadl)
2 Hroby s romb. šípem
Staré Město Pohř. Na Valách Fe
v těle
Těšov Hrob Rozeklaný hrot Fe 1
Troubsko Sídliště? Udidlo Fe 1
Vrbka Hrob Třmeny Fe 2
Znojmo – Hradiště Hradiště Rombické hroty Fe 12
Tab. 3. Přehled nejvýznamnějších tzv. belobrdských památek v Čechách (podle Krumphanzlové, Zápotockého, Kovaříka)
Lokalita Typ naleziště Typ nálezu Materiál+ počet Pozn., dat.
Budyně Pohřebiště Prsten s vývalky Br 1 Konec. 10. – 11. stol.

Knoflíky s ploch
Dřevčice pohřebiště Br 10. stol.
ouškem
Libice - u Mušlička cauri
H 71 1 1. pol. 10. stol.
cukrovaru v náhrdelníku
Knoflíky s ploch
Kováry – Budeč H 11 u P. Marie? Br 10. stol.?
ouškem
Kováry – Budeč Hradiště – hrob? Splétaný prsten Br 1 10. – 11. stol.
Podélně troj-
Libice hrob násobně členěný 1 Píč IX: 11
prsten
Mušlička cauri
Praha – Čakovice H 10. stol., obj. 1908
v náhrdelníku
Pohřebiště, H Es. záušn, kaptorga,
Praha – Lahovice Splétaný náramek Br 1
310 (57/59) konec 10. stol.
161
Naďa Profantová
Es. záušn, náušn. se

Gombík ze 2 svislých
H 151( 63/57) Br 1 3 filig. koš, konec 10.
polovin
stol.
Prsten s trojnásob.
Praha – Motol Pohřebiště, H 50 Br 1 2. pol. 10. stol.
podélným členěním
Mušličky cauri
Roztoky – Žalov H 22/Bo 10. stol.
v náhrdelníku
Roztoky – Žalov 18/1912 Splétaný prsten Ag 10. stol.
Řestoky ? Splétaný nákrčník Br 1 konec 10. – 11. stol.
Slavětín pohřebiště Ploché knoflíky Br 3 Es. záušnice?
Úherce Pohřebiště, H 1 Splétaný prsten bronz 11. stol.
162
Tab. 4. Výsledky měření RFA vybraných nálezů z Čech. Provedl J. Frána z Výzkumného ústavu jaderné fyziky v Řeži u Prahy
č.
Lokalita Fe Ni Cu Zn Pb Au Ag Sn Sb
měření
Kouřim sv. Jiří, srdc. k.,trn 0.9 0.08 50.03 0.79 34.64 0.17 13, 0 0.16
Kouřim sv. Jiří, srdc. k.8 9:06:07 0.74 46.8 0.46 38.5 0.18 13.08 0.17
Libice č.1 očist. 14290 0.3 77.3 10.5 1.70
korod.líc 14291 1.4 69.0 13.7 2.30
Litoměřicko, 96755 0.3 74.9 0.8 9.2 0.90 14.8 0.1
Litom, 96758 0.5 72.3 5.4 15.9 0.50 5.2 0.1
Litom, 96760 0.7 64.0 1.2 21.7 3.30 9.1
Litom, 96770 49.3 11.8 22.1 7.00 9.80
Litom, 96773 60.8 1.5 12.4 3.90 11.2 0.3
Litom, 96780 0.4 83.0 1.9 8.0 1.00 5.4 0.3
Litom, 96781 0.5 76.8 0.4 10.7 2.00 9.6 0.1
Litom, 96785 72.8 0.2 13.8 6.60 7.3 0.4
Rubín č. 12 1.25 82.37 8.57 7.55 0.1 <0,1 <0,05
Rubín č. 13 4.84 58.98 5.55 5 24.96 0.67
Rubín č. 14 1.48 66.1 8.69 10.22 13.1 0.4
Rubín č. 15 - nezd. plocha 0.69 88.61 8.24 2.24 <0,06 <0,1 <0,05
Rubín č. 15 - nezd. nýtek - obrus 5.29 77.46 12.54 4.71
Rubín č. 16 zdob. 6.92 61.21 3.18 21.03 7.32 0.34
Rubín č. 17 „držátko“ 14.02 39.86 0.88 20.83 0.66 24.22 0.52

Rubín č. 17 „klobouček“ 4.28 36.5 0.88 28.42 0.88 28.53 0.52
Tismice č. 9 očistěné místo 14101 96.6 0.6 1.3 0.09 0.5 0.29
Tismice č. 37 čistěný bok 14091 73.3 1.3 13.1 0.45 11.2 0.18
Tismice č. 38 očistěné místo 14102 0.3 81.2 15.0 2.6 0.07
Tismice č. 40 korod. líc 14090 1.0 81.6 4.2 8.6 0.10 3.4 0.35
Tismice č. 40 obrus rubu 14089 0.6 85.9 5.4 5.4 0.04 1.8 0.23
Tismice č. 41 očistěné místo 14104 71.3 7.1 21.5
Tismice č. 42 14099 0.2 83.6 11.5 2.1 0.03 1.6 0.16
Tismice č. 43 očistěné místo 14100 0.6 83.4 10.8 3.9 0.08 0.3 0.16
163
Naďa Profantová
mená, že bylo postaveno, aby zabránilo kontrole to- stížnostním listem bavorského episkopátu z r. 900
hoto území ze strany Maďarů. Hradiště tedy zaniklo (MMFH III, 232-244), který zachytil vzájemnou spo-
poměrně záhy v průběhu 2. poloviny 10. století, asi luúčast Maďarů a Moravanů ve vojsku včetně přejímá-
brzy po r. 955 (Felgenhauer-Schmiedt 2006, 266). ní některých maďarských zvyků jako speciální úprava
To ukazuje též na jistou schematizaci archeologicko- hlavy Moravany.
historického uvažování, neboť se zánik většiny hra- Není jisté a ani příliš pravděpodobné, že
dišť v této souvislosti kladl před r. 955, kdy došlo v Čechách přibudou jednoznačně interpretovatelné
k bitvě na Lechu. Jiný model zjevně představuje nález situace. Působení Maďarů na počátku 10. století bylo
staromaďarského sekeromlatu ve významném chla- v Čechách intenzivnější než se dosud připouštělo (cf.
peckém hrobě 79 na pohřebišti ve Staré Kouřimi, kde Profantová/Lutovský 1992, ještě výrazněji vůči Schul-
jej doprovázela sekera moravského typu (obr. 9). Jde ze-Dörrlamm 2002, Abb.1), a i zde lze doložit model
o jeden z elitních dětských pohřbů, výjimečný již dobývání a ničení (Němětice) stejně jako model mí-
přítomností dvou seker a 3 ostruh. Souvisel ten- rového soužití a kontaktů (Stará Kouřim, Bášť?). Na-
to sekeromlat s původem dítěte, byl kořistí, kte- víc se tu bezpečně realizovala i další situace – návrat
rou získal jeho otec? Zdvojení základní zbraně českých oddílů z bitvy na Lechu nepochybně s ko-
v chlapcově výbavě ukazuje, že sekeromlat měl jakýsi řistí (r. 955). Vzhledem ke krátkému časovému od-
symbolický, pro nás dnes již nečitelný význam. S ma- stupu všech událostí (cca 50 – 55 let) nejsme schopni
ďarskou sekerou/čakanem se setkáváme i na Moravě u většiny lokalit tyto modelové situace rozlišit. Přes-
– v Mikulčicích, kde se našel v hrobě dospělého bojov- to se zdá pravděpodobný nějaký menší vojenský zá-
níka spíše místního původu (Kouřil 2006, Abb. 3). sah(akce) či pokus o něj na hradišti u Benátek vzhle-
Zdá se, že styk Čechů a Maďarů měl i míro- dem k podobné situaci nedalekého hradiště Nectava
vý rozměr. Opakovaně se uvažuje o průchodech ma- (Doležel 2007) a exponovanosti polohy obou hra-
ďarského vojska se souhlasem přemyslovského vlád- dišť na pozdější Trstenické stezce. Nejspíše jen o po-
ce (např. Łowmiański 1970, 428-429; Sláma 1995, 190; hybu jezdců (ať již jako vojáků či např. poslů) svědčí
Košnar 2006, 42) především pro oblast strategicky vý- oba nálezy třmenů. Podobné jsou novější závěry pol-
znamného Polabí, přesněji cesty vedoucí jím do Saska. ského bádání, ovšem s tím, že zdůrazňují zvýšenou
S tím by mohly souviset nález třmenu z Kolína, některý četnost útoků Maďarů v 1. polovině 10. století (Świę-
z nálezů na Libici, případně nálezy z Litoměřicka. tosławski 2006, 123).
Constantinos Porfyrogennetos v kap. 30 (De Nejproblematičtější je výklad ženských okras,
administrando, MMFH III, 388) říká, že „Bílí Chorva- které však jsou nepočetné (Rubín, Tismice (obr.
té“, což mohou být při určité interpretaci i obyvatelé 8: 4,5 možná i 6, Litoměřicko – Profantová/Lutov-
Čech (k tomu Třeštík 2003, 60 a hl. 82-85), se „žení a ský 1992, obr. 3: 3). Nemáme jistotu, že jako žen-
přátelí s Turky“ (Maďary). Víme, že před moravsko-ba- ské okrasy byly užívány, mohly být druhotně užity
vorským mírem uzavřeným roku 901 žili a zemřeli ně- (snad i již jako neúplné) jako ozdoba koňského po-
jací Maďaři přímo v Mikulčicích (Třeštík 1987; Kouřil stroje (kování z Rubína, případně i z Tismic), nebo
2003, 112, obr. 1). Dokládají to dva hroby s italskými byly např. součástí nějakého daru. To by se týkalo
provrtanými mincemi Berengara I. a Lamberta (Ku- především náušnice z Litoměřicka, ovšem s tím, že
čerovská 1980, Abb. 2), ležící vyděleny na okraji po- v maďarském prostředí nosili náušnice i muži. Žen-
hřebiště u třetího kostela – baziliky. Maďaři tam byli ské ozdoby jsou součástí nejstarších staromaďar-
pohřbeni nejspíše mezi r. 898 – 901, mince měli na- ských souborů v Čechách výjimečně, avšak oproti
šité podle maďarského zvyku na oděvu. Tak nám jed- tomu jsou častější ve 2. polovině 10. století, kdy se
no významné centrum umožnilo vypracovat dvě pro- prsteny a náramky belobrdského rázu dostávají do
tichůdné archeologicko historické interpretace růz- výbavy některých žen (Tab. 3).
ných situací na jedné lokalitě s tím, že obě lze zařadit
do krátkého dějinného úseku – mezi r. 898 – 905/6. To Místo závěru
je dosti výjimečná situace, ovlivněná znalostí vročení, Na závěr je možno zmínit ještě mladší ne
průběhu a někdy i důsledku významných historických příliš početné nálezy, spojované již s belobrdskou
událostí – jako je zánik Velké Moravy. kulturou (Tab 3, Krumphanzlová 1963), jako jsou
V Čechách obdobné záchytné body nemáme. splétané náramky s očkem (např. Lahovice, hr. 310
Ani v Čechách nemůžeme vyloučit podobnou ne- – Krumphanzlová 1974, 90-92, obr. 6) nejspíše již
početnou imigraci Maďarů, avšak přímé důkazy za- z poslední čtvrtiny 10. století, splétané bronzové
tím chybí. Chybí nám také informace srovnatelná se nákrčníky (Řestoky – Krumphanzlová 1963, obr. 7)
164
nebo splétané prsteny (cf. Tab 3). U jednoho prste- stáří svědčí především použití neušlechtilého kovu,
nu spleteného ze 3 drátků se zastavíme (obr. 14:1, bez další výbavy přesně datovat nelze. Tato obdob-
hrob 1, Sláma 1977, Abb. 40: 12), neboť má mimo- ná výpověď tří kategorií pramenů je zcela ojedinělá,
řádný význam díky tomu, odkud pochází. většinou máme interpretačně nejistou výpověď je-
Jeho cizí původ je možné interpretač- diného typu pramene. Podobnou – ovšem volnější
ně spojit s výkladem názvu přesídlenecké osady: shodu představuje nález speciální importované ná-
Úherce (okr. Louny, obr. 14a), odkud pochází. Dal- ušnice z lokality Orel na Chrudimsku, ležící v sou-
ší shodu podporující tento výklad je možné nalézt sedství vesnice Uhersko (Meduna 2006, 86).
v písemných pramenech, které v Úhercích dokládají Nakonec ještě další Úherce – tentokrát v zá-
přítomnost vinařů (asi knížecích) a bečvářů (Kláp- padních Čechách, přinesly nové indicie: v r. 2004 či
ště 2003, 12). Archeologické prameny tak nepřímo 2005 našel P. Břicháček ze Západočeského muzea
podpořily etymologický výklad názvu jako vsi oby- v Plzni na katastru Úherců při povrchovém sběru zlo-
vatel násilně přesídlených z Uher, nejspíše jako vá- mek keramického závěsného kotlíku. Tento kotlík lze
lečných zajatců. Kdy se tak stalo nelze zpřesnit, nej- interpretačně spojit se staromaďarským etnikem –
spíše v závěru 10. či průběhu 11. století. Samotný a datovat do 10. – 11. století. Máme další shodu
typ splétaného prstene se v Karpatské kotlině vy- dvou kategorií pramenů, nejspíše v tomto případě
skytuje již od průběhu 1. poloviny 10. století (např. k přesídlení zajatců došlo za knížete Břetislava I.
Hodmezövásárhely, hrob 12, kde byl vyroben ze zla- – tedy ve 2. čtvrtině 11. století.
ta – Fodor et all. 1996, Fig. 3, 310-311). Pro mladší
Exkurz
Pokus o zařazení nálezu kování z hradiště Počaply: menší. Další kování tentokráte ze řemení sedla z hro-
M. Lutovský a D. Stolz nedávno publikovali bu 103 ze Sárrétudvari –Hízóföld mají 2 otvory pro
soubor kovových nálezů z hradiště Šance u Břez- nýty (oči) a protáhlý zobák jsou proto považovány za
nice, částečně získaných pomocí detektoru kovů zpodobení dravců. Uši mají naznačeny jen stylizova-
(2001). Soubor rozdělili na nálezy zařaditelné kul- nou úponkou. Ze spodu jsou tři nýty k upevnění (Fo-
turně a tedy alespoň zhruba i časově (kování avar- dor et all. 1996, 263-264, Fig.16). Velikostí jsou vel-
ského kulturního okruhu, velkomoravský gombík a mi blízké (35x 25, či 23 mm), společné je zvýraznění
mince) a jako D označili skupinu luxusních nálezů horní plochy pomocí rýžek.
dosud chronologicky a kulturně nezařaditelných. Další kování z řemení jezdecké tašky v po-
Mezi nimi je ozdobné zoomorfní kování (obr. 5: 1), době zvířecí masky pocházejí z hrobu 6 z Przemyślu
které podle mne zařaditelné je – a to do skupiny na- (obr. 5: 2). Čumák mají zvířata zvýrazněný rytými vo-
podobenin staromaďarských kování opasků či ře- dorovnými čárkami (žebříček) (Fodor et all. 1996,
mení brašen. Nemáme sice přesnou obdobu k to- 444-445, obr. 3), podobný výzdobný prvek se uplat-
muto nálezu, avšak zoomorfní bronzová i stříbrná nil na kování z Šancí, i když ke zdůraznění uší. Vy-
kování se 2 či 3 otvory pro nýty se v tomto prostředí stupují na jednom řemeni po 4 kusech.
vyskytují, někdy dokonce zdobená zlacením či ry- Jiné obdobné kování pochází ze Stredy nad
tým dekorem. Většinou jsou litá, což je hlavní rozdíl Bodrogom10 (obr. 5: 3), kde jsou zvlášť zdůrazněné
oproti sledovanému kusu. oči, uši a protáhlý štíhlý čenich (16 x 14 mm), kování
Pokusím se uvést několik příkladů. Z boje interpretováno jako liščí a liška je považována za
hatého pohřebiště Gesteréd (Kecskelátó d.) pochází symbol chytrosti. Význam kování s tímto motivem je
drobné kování tvarově blízké typům z doby avarské především ochranný, má chránit svého majitele (Die-
se 2 otvory pro nýt, ušima zvýrazněnými rýžkami a nes 1972, 66, Abb. 20), obdobně jako jelen či orel.
ústy v protáhlé části, na tváři je ještě rozvilina. (Fo- Ušaté zvířecí masky s kulatýma očima se ob-
dor et all. 1996, 78-79, obr. 5). Rozměry je nepatrně jevují také jako ozdobný prvek dvoudílných kování
10 Kování je uloženo v MNM v Budapesti pod č. 10/1941.19, pochází tedy z hrobů zkoumaných v r. 1941 – tedy za války.
165
Naďa Profantová
z oděvu, např. z hrobu v Szentes – Nagytöke (Bálint Podobně je tomu i u 2 kování z hrobu 904 z Birky (Arb-
1991, Taf. 46: 5, LXV: 16-18). Zvýraznění dekoru po- mann 1940, Taf. 91: 2).
mocí hustých rýžek se používá v tomto prostředí čas- V případě kování ze Šancí u Počapel je nej-
to, nejvíce u rostlinných dekorů (plochá středová ko- výraznější odlišností jeho vyříznutí z plechu, pak
vání tašek, kování šavlí a pod.), tento způsob kom- jeho jednodušší stylizace. Je velmi pravděpodobné,
binovaného dekoru se uplatňoval i na kožených vý- že kování představuje jednodušší asi lokální nápodo-
robcích. Řemen tašky z Újfehertó – Micsikepuszta bu náročnějších kování vyráběných v Karpatské kot-
zdobí 3 kování – masky s ušima, zdůrazněnou bradou lině, i když není jasný důvod takového napodobová-
zdobená rytou výzdobou (Révész 1989, obr. 2). Jiný ní. Podle tohoto stylového rozboru by jej bylo možno
příklad můžeme uvést jako import ve Skandinávii datovat rámcově do 10. stol., čemuž neodporují ani
z lokality Ås, kování jsou opět zdobena pásem rý- jiné nálezy z hradiště (mince Boleslava I., keramika
žek, avšak nikoli kolem očí (Jansson 1988, Abb. 24). a pod.).
Prameny
Anonymus: Gesta Hungarorum, esp. 37 and 57, in: Kronika ano- Chronici hungarici composito saeculi CIV, II 54, SRH (Scriptores
nymního notára krála Bela (překl. V. Múcska), Bratislava 2000, rerum Hungaricarum) I. Ed. E. Szentpetéry. Budapest 1937.
82-83, 114-117. Luitprand. Antapodis, vydal J. Becker, MGH SS rer. Germ. 4,
Continuatio Reginonis vydal F. von Kurze, Reginonis, abbatis (1915).
Prumiensis Chronicon cum continuatione Treverensis, MGH SS Simon de Keza: Gesta Hungarorum II, 32 MMFH I, Praha – Brno
rer. Germ. 50, (1890). 1966, 266-267.
Constantinos Porfyrogennetos: De administrando imperio, Mag- Widukind I, XVII, XX, XXXII: Widukindi Corbeiensis, Rerum gesta-
nae Moravie Fontes Historici (MMFH) III, Praha – Brno 1969, rum Saxonicarum libri tres – I/XVII, XX, XXXII. Ed. Monumenta
pramen 388. Germaniae historica, scriptores III. Hanover 1935, s. 27, 30,
Chaloupecký 1942 – V. Chaloupecký: Na úsvitu křesťanství. Pra- 45.
ha 1942.
Literatura
Arbmann 1940 – H. Arbmann: Birka I: Die Gräber. Stockholm Felgenhauer-Schmiedt 2001 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Die Burg
1940. auf der Flur Sand bei Raabs an der Thaya, in: Galuška, L. – Kouřil,
Bálint 1991 – Cs. Bálint: Südungarn im 10. Jhdt. Budapest 1991. P. – Měřínský, Z.(edt): Velká Morava mezi východem a západem,
Bóna 1971 – I. Bóna: Honfoglaláskori magyar sír Dunaújvaros- Brno – Uherské Hradiště 2001, 85-106.
ban, Arch. Ert. 98, 1971, 170-175. Felgenhauer-Schmiedt 2006 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Nie-
Daim 2006 – F. Daim: Zwischen Donau, Thaya und March. In: derösterreich im 10. Jahrhudnert, In: F. DAIM – E. LAUERMANN
F.Daim – E. Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (NÖ).
von Gnadendorf (NÖ). Mainz 2006. P. 292. Mainz 2006, 253 -267
Deutinger 2002 - Deutinger, R.: „Königswahl” und Herzogserhe- Garam 1995 – E. Garam: Das awarenzeitliche Gräberfeld von Tis-
bung Arnulfs von Bayern. Das Zeugnis der älteren Salzburger An- zafüred. Budapešť 1995.
nalen zum Jahr 920, Deutches Archiv für Erforschung des Mit- Fodor et all. 1996 – Fodor et all.: The Ancient Hungarians. Bu-
telalters 58, 2002, 17 - 68. dapešť 1996.
Dienes 1972 – I. Dienes: Die Ungarn um die Zeit der Landnahme. Jansson 1988 – I. Jansson: Wikingerzeitlicher orientalischer in
Budapešť 1972. Skandinavien, Bericht RGK 69, 1988, 564-647.
Doležel 2007 – J. Doležel: Biskupice (k. ú. Biskupice u Jevíčka, Justová 1985 – J. Justová: Archeologický výzkum na předhradí
okr. Svitavy). PV 48, Brno, 2007, 405-408. slovanského hradiště v Libici nad Cidlinou a v jeho zázemí v le-
Drozdová/Parma/Unger 2005 – E. Drozdová/D. Parma/J. Unger: tech 1980 – 1984. In: Archeologické rozhledy 37, 1985, 308-
Hromadný hrob obětí slovansko-maďarského střetu v 9. – 10. 318, 357-360.
století u Brankovic – A mass grave of victims of a Slavic/Magyar Justová 1990 – J. Justová: Archeologický výzkum na předhradí
conflict in the 9th – 10th century at Brankovice. In: Archeologic- slovanského hradiště v Libici nad Cidlinou a v jeho zázemí v le-
ké rozhledy 57, 2005, 167-179. tech 1985 – 1989 – Archäologische Ausgrabungen im Bereich der
166
Vorburg des slawischen Burgwalls in Libice nad Cidlinou sowie im Profantová 1997 – N. Profantová: K novějším nálezům z hradiště
dessen Hinterland in den Jahren 1985 – 1989. In: Archeologické Libětice, okr. Strakonice. In: Archeologické výzkumy v jižních Če-
rozhledy 42, Praha, 1990, 661-673, 723-731. chách 10, 1997, 26-38.
Jedlicki 2002 – M. Z. Jedlicki: Kronika Thietmara. Kraków 2002. Profantová/Lutovský 1992 – N. Profantová/M. Lutovský: Staroma-
Klápště 2003 – J. Klápště: Středověká archeologie „interetnic- ďarské nálezy z Čech – Altmagyarische Funde aus Böhmen. Sbor-
kých vztahů“ aneb otazníky kolem jednoho tématu. In: Archaeo- ník přátel starožitností 3, Praha 1992, 3-16.
logica historica 28, 2003, 9-17. Profantová/Stolz 2006a – N. Profantová/D. Stolz: Ko-
Košnar 2006 – L. Košnar: Třmen staromaďarské- vové nálezy z hradiště v Tismicích a pokus o inter-
ho rázu z Kolína – Ein Steigbügel altmagyarisher Art pretaci významu hradiště – Metal finds from the hill-
aus Kolín. In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník fort of Tismice and attampt to the interpretation of importance
k poctě J. Slámy. Stud. mediaevalia pragensia 7, 2006, 30-43. of the hillfort in the Early Middle Age. Archeologie ve středních
Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu arche- Čechách 10, Praha 2006, 793-838.
ologie. In: J. Klápště – E. Plešková – J. Žemlička (ed.): Dějiny Profantová/Stolz 2006b – N. Profantová/D. Stolz: Chronologie a
ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. narozenin D. Třeštíka, význam hradiště Rubín u Podbořan ve světle nových raně středo-
Praha 2003, 110-146. věkých nálezů. Archaeologica historica 31, Brno 2006, 149-164.
Kouřil 2006 – P. Kouřil: Zu einigen Ässerungen der materiellen Révész 1989 – L. Révész: Honfonglalás kori veretes tarsolyok ka-
Nomadenkultur auf dem Mikulčice Burgwall. Přehled výzkumů rosról. Agria XXV-XXVI, 1989, 275-310.
47, Brno, 2006, 69-76. Schulze-Dörrlamm 2002 – M. Schulze-Dörrlamm: Die Ungarnein-
Kalousek 1971 – F. Kalousek: Břeclav – Pohansko I. Velkomorav- fälle des 10. Jahrhunderts im Spiegel archäologischer Funde. In:
ské pohřebiště u kostela – Großmährisches Gräberfeld bei der Europa im 10. Jahrhundert. Archeologie einer Aufbruchszeit, In-
Kirche. Brno 1971. ternationale Tagung in Vorbereitung der Ausstell. „Otto der Gro-
Krumphanzlová 1963 – Z. Krumphanzlová: Příspěvek k vývoji li- sse, Magdeburg und Europa“. Mainz 2002, 109-122.
dového šperku 10. stol. v Čechách – Beitrag zur Entwicklung des Skružný 1980 – L. Skružný: K některým zvláštnostem pohřební-
volkstümlichen Schmuckes in Böhmen. Památky archeologické ho ritu na slovanském pohřebišti v obci Bášť (o. Praha – východ)
54, 1963, 87-113. – Zu einigen Bosonderheiten des bestattungsritus auf der slawis-
Krumphanzlová 1974 – Z. Krumphanzlová: Chronologie pohřební- chen Grabstätte in der Bášť (Kr. Prag – Ost). In: Slované 6. – 10.
ho inventáře vesnických hřbitovů 9. – 11. věku v Čechách – Die století, Břeclav – Pohansko 1978, Brno 1980, 211-225.
Chronologie des Inventars aus Dorffriedhöfen des 9. – 11. Jh. in Sláma 1977 – J. Sláma: Mittelböhmen im frühen Mittelalter I, Ka-
Böhmen. Památky archeologické 65, 1974, 34-110. talog der Grabfunde. Praehistorica V, Praha 1977.
Kučerovská 1980 – T. Kučerovská: Die Zahlungsmittel in Mähren Sláma 1995 – J. Sláma: Slavníkovci – významná či okrajová zá-
im 9. und 10. Jahrhundert. In: Rapports du IIIe Kongres Interna- ležitost českých dějin 10. století? – Die Slawniken – eine bedeut-
tional dÁrchéologie Slave T. 2, Bratislava 1980, 211-217. same oder periphere Angelegenheit der böhmischen Geschichte
Łowmiański 1970 – H. Łowmiański: Początky Polski. Z dziejów des 10. Jahrhunderts? Archeologické rozhledy 47, Praha 1995,
Słowian w I tysiącletiu n.e. II, Warszawa 1970. 182-224.
Lutovský/Stolz 2001 – M. Lutovský/D. Stolz: Hradiště Šance u Břez- Steinhübel 1996 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo a zánik
nice (okr. Příbram) ve světle nových nálezů. Archeologie ve střed- Veľkej Moravy – Das Fürstentum Nitra und der Untergang von
ních Čechách 5, 2001, 565-578. Grossmähren. Historické štúdie 37, 1996, 7-26.
Lutovský 2005 – M. Lutovský: Raně středověké nálezy ze sbírky F. Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bra-
C. Fridricha – Frühmittelalterliche Funde in der Sammlung von tislava 2004.
F. C. Fridrich. In: Archeologie doby hradištní v Čechách. Plzeň Świętosławski 2006 – W. Świętosławski: Ślady koczowników Wi-
2005. P. 131-132. elkiego Stepu z 10., 11. i 12. wieku w dorzeciach Wisly i Odry.
Meduna 2006 – P. Meduna: Krátce k Týncům – Kurzgefasst über Lódž 2006.
die Týnec-Orte. In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník pra- Šolle 1966 – M. Šolle: Stará Kouřim a projevy velkomoravské
cí k poctě J. Slámy, Studia mediaevalia pragensia 7, 2006, 83- hmotné kultury v Čechách – Alt Kouřim und die großmährische
88. Kultur in Böhmen. Praha 1966.
Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar- Takács 2006 – M. Takács: Siedlungsgeographische Überlegirun-
cheologických nálezů. Památky archeolog. 77, 1986, 18-80. gen und Archäologie. In: Daim, F. – Lauermann, E. (Zost.): Das
Michálek/Lutovský 2000 – J. Michálek/M. Lutovský: Hradec u Ně- frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (NÖ). Mainz 2006,
mětic. Sídlo halštatské a raně středověké nobility v česko-bavor- 224-252.
ském kontaktním prostoru – Hradec bei Němětice. Ein Herrensitz Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně
der Hallstatt-zeit und des frühen Mittelalters im böhmisch-ba- feudálních slovanských států ve střední a jihovýchodní Evropě.
yerischen Kontaktraum. Strakonice – Praha 2000. Praha 1987, 32-38.
Nevizánsky 1980 – G. Nevizánsky: K významu a vypovedacej Třeštík 1997 – D. Třeštík: Počátky Přemyslovců. Praha 1997.
schopností mincí v staromaďarských hroboch. Slov. Numizmatika Třeštík 2003 – D. Třeštík: Mýty kmene Čechů. Praha 2003.
6, 1980, 121-130. Wihoda 2006 – M. Wihoda: Morava v 10. století. In: Sommer, P.
Nevizánsky 1999 – G. Nevizánsky: Magyar jellegü regészeti leletek (ed.): České země v raném středověku. Praha 2006, 53-73.
Cseh- és Morvaországban. In: Magyarok térben és idöben Tudo-
mányos. Füzetek 11, Tata 1999, 127- 139.
167
Naďa Profantová
Summary
Problem of interpretation of old Magyar finds in Bohemia

However, written sources do not talk about Magyar- (fig. 1), and Němětice (fig. 12) and Libětice in sou-
Czech relations, only late Hungarian tradition of the thern Bohemia. Archaeological sources enable re-
12th century talks fairly untrustworthily about figh- construction of 2 basic models of mutual relations:
ting with the Czechs for Nitra and the Moravian bor- the 1st more-often-used one is a model that fully co-
derland (Gesta Hungarorum, sp. 37 and 57). rresponds with fragmented written messages – tho-
Archaeology brings a lot of finds that change the es- se are records of plundering, conquest and killing: in
tablished paradigms and cannot be interpreted une- Bohemia, it fully corresponds with conquest, plunde-
quivocally. Among others, they include most of the ring and setting the hill fort in Němětice on fire, and
recent abundant finds of decorations, stirrups and in Moravia, for instance with conquest of Mikulčice,
arrowheads of the old Magyars at important Czech Strachotín or Brno – Líšeň.
and naturally also Moravian hill forts. Quite sim- The other model necessarily represents the find of an
ply said, the evidence of the Magyar presence in the old Magyar battle axe in a significant boy grave 79 at
Moravian centres is too scarce, even though recent- the elite burial place in Stará Kouřim, where it was
ly it has accumulated, and in Bohemia, there is ra- accompanied by an axe of the Moravian type (fig. 7).
ther too much of it. While in Moravia, in accordance Was this battle axe connected with the origin of the
with archaeologists’ anticipations, arrowheads pre- child, was it booty obtained by his father?
vail among the finds (Mikulčice, Strachotín, Brno It seems that relations of the Czech and the Magyars
– Líšeň, Břeclav – Pohansko – Kouřil 2003; Měřínský also had a peaceful dimension. Female ornaments
1986, fig. 6), in Bohemia, the composition of the (for example the hill fort Rubín, perhaps also Tismi-
finds is more manifold. ce) might also be connected with booty, but this con-
The most significant collection of the finds of the nection is less likely compared to weapons and riding
old Magyar origin is known from hill forts in the mid- outfit. Repeatedly, passages of the Magyar army with
dle Bohemia: Libice (fig. 2 a,b), Kouřim – from Sta- the approval of a Přemysl ruler – especially throu-
rá Kouřim (fig. 9:5, 7-11), also location St. Jiří (fig. gh the Polabí region – are considered. This can be
9:12, 13; 10:1-2), a less certain collection from Tis- connected especially with scattered finds of stirrups
mice, also from Rubín in north-western Bohemia (Kolín, Plešivec surroundings).
168
Taktika Maďarov v čase príchodu

do Karpatskej kotliny a ich zbrane
so zvláštnym zreteľom na tulce
Károly Mesterházy
P. J. Junge, bádateľ o antike, píše: „Prá- pohrebisko D, hrob 76) a zistil, že krycia platnička
ve bitka pri Carrhae je ideálnym príkladom novej hlavy tulca bola buď železná, alebo kostená (Kis-
jazdeckej taktiky prichádzajúcej z vnútornej Ázie, zombor, pohrebisko B hrob 284). Definoval tiež tvar
ktorá dlhšie ako jedno tisícročie znovu a znovu do- a veľkosť hlavy tulca, ale presná rekonštrukcia hrdla
sahovala rozhodujúce úspechy“(Junge 1949; Spal- tulca ostala nejasná (Cs. Sebestyén 1932, 246-250).
te 1986). V roku 53 pred Kr. zničili Partovia Cras- Výsledky Zichyho a Cs. Sebestyéna zhrnul Gy. Lász-
sove légie. Nemenovaní neskorší nástupcovia boli ló. Pomohol si však poznatkami o tulci z avarského
s najväčšou pravdepodobnosťou Maďari, ktorí tiah- kniežacieho hrobu v Bócsi. Podľa jeho názoru musela
li cez celú Európu. Ich strach naháňajúcou zbra- byť dĺžka tulca 70 – 75 cm, hlava a tiež spodná časť
ňou bol tzv. reflexný luk zosilnený kostenými plat- boli rozšírené, ale hrdlo bolo užšie. Na otvore tulca
ničkami, ktorý bol známy už z vyobrazení skýtskej rekonštruoval, rovnako ako jeho predchodcovia, za-
doby (Kul Oba) (Kőhalmi 1972, 34. 41-48; Artamonov klápací uzáver (László 1940, 52). Po 2. svetovej voj-
1970, Abb. 232). Luk bol chránený a uschovaný, aby ne odkryl I. Dienes dva tulce v Orosháze a v Magyar-
sa jeho tetiva pri daždi neroztiahla a nestala sa ne- homorogu, uverejnil však len fotografie nálezu. Pre-
použiteľnou. Preto sa v období, keď sa nepoužíval, to nemôžu pomôcť pri ďalších rekonštrukciách. S ná-
uschovával vo vakovitom oblúkovom obale alebo rastom počtu kvalitných výskumov už majú odborníci
v príležitostnej schránke na luk (Gorythos) (László v súčasnosti k dispozícii dostatočné informácie. Na-
1955, 112-122; Révész 1992, 345-369). Aby sa hroty ším stanoveným cieľom momentálne nie je získanie
šípov a ich drevené násady uchránili, vyvinuli na to najlepšej rekonštrukcie, ale definovanie priestoro-
špeciálne samostatné zariadenie: tulec na šípy. vého obsahu tulca, čo nám potom umožní formulovať
O tulcoch Maďarov, ktorí prišli do Karpatskej historické závery.
kotliny, sa už okolo roku 1910 zozbierali početné de- Najdôležitejším detailom je presné urče-
tailné údaje. Prvé, v podstate až dodnes platné renie veľkosti hrdla tulca a jeho dosky, pomocou čoho
konštrukcie, spracoval I. Zichy (Zichy 1917). Pri tva- možno zistiť počet šípov, ktoré možno do tulca vlo-
re dna tulca si pomohol železnými obručami z Tal- žiť. Pretože sa v hroboch nachádza 1 až 7 hrotov ší-
fája (nachádza sa vedľa Kecskemétu). Údaje o ukon- pov (niekedy až 8 alebo tiež 11 hrotov), nemôžu nám
čujúcej doske na spodnom konci tulca mal z Kenézló. hroby poskytnúť údaje o veľkosti obsahu tulcov.
Opory pre ochranné kovania na stranách tulca na- Predovšetkým by sme mali skúmať charakte-
šiel na nálezoch z Tuzséru, pre otváranie tulca zase ristiku šípov. Hovorí sa, že len jediný raz sa našiel na
v hrobe 11 z Kenézló, pre hrdlo tulca ešte raz v náleze pohrebisku I v Letkési v hrobe 59 drevený šíp vynika-
z Talfája. Zo vzdialenosti, ktorú nameral v hrobe júcej kvality s priemerom 8 mm. Jeho preskúmanie sa
medzi hrotmi šípov a spodným uzáverom tulca, pred- však neuskutočnilo (Bakay 1978, 77). Výsledok skú-
pokladal jeho dĺžku. mania jedného hrotu šípu nasadeného na tŕň bol, že
Preto vzal údaje z Tuzséru a Kenézló. Okrem šlo o kalinu (viburnum lantna), ktorej najznámejší va-
toho mu pomohli nástenné maľby nemeckej expedí- riant je plná kalina (viburnum opulus rosea) (Greguss
cie v Turkestane (Chotscho). Po 15 rokoch zjemnil jed- 1939, 10). Maďari určite nerobili hroty šípov z trs-
notlivé detaily Károly Cs. Sebestyén na základe boha- tiny. Z etnografických zbierok západnej Sibíri mož-
tého materiálu z doby zaujatia vlasti, ktoré sú v múzeu no uviesť ako príklad Ostjakov, žijúcich pozdĺž toku
v Segedíne (Szeged). Získal nové údaje o spodnej rieky Vah. Na tento účel používali jedľové drevo. Dĺž-
časti tulca (Kiszombor pohrebisko B, hrob 211, Deszk ka šípu bola približne 72 cm, hrúbka 11 mm. Tŕň hro-
169
Károly Mesterházy
tu bol vrazený do drevenej násadky hrubej asi ako ako to možno vidieť aj na nástenných maľbách stred-
prst a drevo bolo zaoblené do patričnej veľkosti. Po- nej Ázie. Podľa doterajších nálezov bola záklopka
tom bol hrot vyňatý a otvor bol vyplnený sírou. Hro- tuhá a úzka. Pre povrch veka bola zhotovená ochran-
ty zahriate v ohni boli potom znovu zarazené do ot- ná doštička zo železa alebo kosti. Ak bola kostená,
voru, kde ich upevnila vychladená síra na kovovom bola prilepená glejom a pripevnená železnými klin-
konci hrotu. Napokon bol šíp v mieste tŕňa omotaný cami. Veko mohlo byť rovné, alebo strechovite šik-
pásikom hovädzej kože, na druhom konci šípu bol mé (Homokmégy-Halom). Veľkosť kostenej ale-
žliabok, kde bol zarezaný výstupok pre tetivu a tiež bo železnej platničky ukazuje šírku hlavy tulca: Da-
bol omotaný hovädzím pásikom. Podľa výskumov sa bas-Gyón: 9,7 x 2,7 cm, Békés-Povád: 9 x 3,4 cm, Tis-
aj skôr postupovalo podobne (Abramovo, nálezisko zaeszlár-Bashalom: 9,6 x 2,6 cm (obr. 1), pohrebisko
10) (Dmitriev-Sadovnikov o. J. 9.; Solovjov 1987, 30).
Povrch šípu bol vyhladený malým kosteným hoblíkom
a opatrený malým pierkom. Toto všetko dokazuje,
že zhotovenie šípu si vyžadovalo starostlivú prá-
cu, ktorá celkom určite u poľovníkov a bojovníkov
nezanikla.
Rozmery hlavy tulca a jeho hrdla
Dnes je už dostatok autentických údajov o veľkosti a
tvare hlavy a hrdla tulca. Jednotlivé údaje jasne do-
kazujú, že vnútorný priestor avarských tulcov bol dva-
krát tak veľký ako maďarských. Hrdlo tulca je najspod-
nejšia časť hlavy tulca a najužšia časť tulca vôbec. Hla-
va tulca bola uzavretá vekom. Jeho tvar už definoval
Cs. Sebestyén, predstavil ho výlučne ako záklopku,
Obr. 2. Kovania tulca z lokality Püspekladány, hrob 56
Szered I: 9,1 x 3 cm, údolie Púspekládány-Eperjes,

hrob 56: 10 x 3,5 cm (obr. 2), Sárrétudvari-Hizófold,
hrob 5: 10 x 3,5 cm, Sárrétudvari-Hizófold, hrob
257: 10,7 x 5 cm (Kovács 1985, 372-373, Abb. 3. 2A.;
Trogmayer 1962, 16. tAF. iv. 6-7.; Dienes 1956, 247.
tAF. LX. 1.; Točík 1968, TaF. 33. 1 a Taf. 13.).
Bolo by možné vypočítať ešte viaceré údaje,
ale všetky vykazujú približne rovnaký tvar a veľkosť.
Ich priemerná dĺžka je 10 cm, šírka 3 – 4 cm. Obe
strany otvoru tulca sú smerom k hrdlu o niečo užšie.
Ich tvar možno určiť, len ak ich strany alebo aj okraj
boli zdobené kostenými, alebo kovovými obrubami
(meď, zlato, striebro). Na hlavici tulca z Oroszházy
(statok pani Pusztai, hrob 1) a Homokmégy-Halom
Obr. 1. Kostené platničky hlavy tulca z Bashalomu a kovania sa zachovali bočné platničky v dĺžke 12, respektíve
zo Stredy nad Bodrogom 13 cm. V prípade tulca zdobeného kostenými platnič-
170
kami z Oroszházy a Halomu (Dienes 1965, Abb. 5, Taf.

V. 2.; Dienes 1994, Abb. 2), mohol byť otvor približne
lichobežníkovitý (obr. 3). V hrobe z Kenézló, Letkésu
a Puspekladánya sa našiel kovový hranený okraj. Pri
poslednom je tvar otvoru tulca taký istý, ako na tul-
coch z Bócse alebo Malej Pereščepiny (obr. 4).
Pod otvorom tulca bolo pripevnené hrd-
lo tulca železným pásom. Jeho priemer je vzhľa-
dom na dole sa zužujúcu hlavu tulca menší ako
dĺžka jeho veka. Ak je hlava tulca len o pol cen-
timetra zúžená, je priemer hrdla 9 cm. Podľa ar-
cheologických nálezov sa nachádza na tomto mies-
te hlboko zarezaná, do polkruhu tvarovaná kos-
tená platnička (Madaras 1981, 41: autor zozbieral
zozbieral 38 kusov Knochenverstiefungen) (autor
zozbieral 38 kusov), na maďarských kusoch je 12 –
15 mm široký kovový pásik, ktorý dokazuje, že hr-
dlo tulca bolo úzke. V Hómezóvásarhely-Nagy-
szigete namerali medzi starostlivo odkrytým
hrdlom tulca 8,5 cm (Révész 1985, 37). Prie-
mer tulca je na tejto strane polkruhový, čo zna-
mená, že sa našiel 1,5 cm široký kovový pásik
Obr. 3. Rekonštrukcia hlavy tulca s kostenou platničkou
s priemerom 4,2 cm, ktorý však nebol uzavretou
obručou, ako sa predtým predpokladalo. Dru-
hý dôležitý údaj k veľkosti hrdla tulca pochádza
z Vörsu. Tam sa našlo hrdlo tulca tiež s prieme-
rom 8,5 cm s 1,5 cm širokým kovovým pásikom
(Költő 1993, 440). O niečo menší rozmer bol na-
meraný na tulcoch z hrobov 1 a 2 zo Sárrétudva-
ri-Poroshalomu (M. Nepper 2002, Taf. 342*343.,
M. Nepper 1996, 277. Abb. 7). Zdá sa však, že vnú-
torná strana tulca, strana na tele, vykazuje tiež
oblúk. To znamená, že prierez tulca bol oválny,
ale šírka hrdla bola pozdĺž dlhšej osi. Tento tvar
je bežný na tulcoch z brezovej kôry. Dobrý prí-
klad poskytuje hrob pochádzajúci pravdepodobne
z 10. storočia z Arcatdelu v Mongolsku, ktorý sa
našiel v skalnej rokline a zachovala sa v ňom vý-
zbroj bojovníka: jeho tulec so šípmi, jeho luk
aj sedlo, všetko, čo sa v iných prípadoch jed-
noducho nezachová (Erdenbat/Pohl 2005, 84).
Telo tulca tvorí od jeho spodného uzáveru až
po hrdlo zužujúca sa rúra s elipsovitým prie-
rezom z točenej brezovej kôry, ktorá sa smerom
k uzáveru hlavy tulca zase rozširuje. Hrdlo tulca je
výrazne užšie ako obe ukončenia tulca (pod 14,8 cm)
a mohlo teda obsahovať 19 šípov. Tulec nemal žiad-
ne bočné otvory, ktorými by bolo možné vložiť šípy
dovnútra. Očividne to bolo možné len cez veko tulca.
Situácia maďarských tulcov s rovnakou vnútornou
Obr. 4. Rekonštrukcia hlavy tulca z lokality Püspekladány, hrob 56 stranou je taká istá, ich vnútorný obsah sa na-
chádza v dutine s polkruhovým prierezom. Ak pred-
171
Károly Mesterházy
pokladáme šírku drevených násad šípov jeden cen- bol síce vnútorný priestor skrátený, ale šípy sa ne-
timeter, mohlo ich byť v tulci so šírkou hrdla 8,5 cm mohli zošmyknúť. Aj pri maďarských tulcoch je metó-
teoreticky umiestnených až 19, čo však reálne ne- da ich plnenia problematická. V archeologických ná-
bolo možné. lezoch chýbajú najmä stopy po otvore. Smerodajným
Ak vezmeme ako východisko rozmer dna tul- pre riešenie tohto problému je kovové držadlo, kto-
ca, prídeme k podobnému výsledku. Tvar dna mo- ré je súčasťou každého tulca, a vyskytuje sa takisto aj
hol byť oválny, ale mohol mať aj polkruhový prie- na avarských tulcoch. Jeho úloha však ešte nie je jas-
rez, ako napríklad v lokalitách Kecskemét-Talfája ale- ná (obr. 1) (Erdélyi 1961-62, Taf. V.).
bo Puspekládány. V Talfája bola vnútorná strana tul- Ako sme už mohli vidieť pri vysvetľovaní
ca široká menej ako 14 cm a predná strana bola vy- štruktúry tulca, mohol si jazdec vziať so sebou na-
klenutá von o 8 cm. Kovový pás dna tulca bol vysoký raz len zopár šípov. Na druhej strane možno však vi-
2,5 cm a so stenami tulca a jeho základovou doskou dieť, že zhotovenie šípov bola veľmi starostlivá a ča-
bol spojený piatimi dlhými železnými klincami. Zá- sovo náročná práca. Z toho vyplýva, že musel šípmi
klad tulca, ktorého rozmer je veľmi dobre známy, po- veľmi šetriť, pretože pri účinnom nasadení rýchle mi-
chádza z Puspekládány. Jeho šírka bola 13,7 cm, výš- nul jeho obsah a tulec musel znovu naplniť. Prame-
ka polkruhu 7 cm, výška bočných stien len 1 cm (obr. ne, ktoré sa týkajú maďarských dejín, však o takomto
2 a 5) (Kada 1912, 324-325, Abb. 7; Nepper 2002, spôsobe a postupe mlčia.
Taf. 148). Na takéto dno tulca sa mohlo zmestiť 47 Na začiatku som spomenul, že podobnú,
husto umiestnených šípov, s predpokladom, že ne- alebo rovnakú bojovú taktiku ako Maďari mali aj
mali žiadne pierka. Preto boli na území Altaja vnú- iné národy. Najstaršia správa o boji opisuje spôsob
torné strany dosiek dna opatrené zárezmi, aby sa za- boja Partov. Veľmi obrazný opis uvádza, že „...Par-
bránilo vzájomnému dreniu drevených násadiek, čím ti sa rozostúpili a začali z diaľky strieľať zo všetkých
strán. Od tej chvíle boli Rimania v ťažkej situácii,
lebo i keď ostávali vo svojich zovretých šíkoch, aj
keď chceli postúpiť, utrpeli rovnaké škody, ale ne-
priateľom nespôsobovali nič. Parti ich bili a zároveň
unikali pred ich strelami. Takouto šikovnosťou vy-
nikali hneď po Skýtoch. Niet vari nič rozumnejšie,
ako sa pri zachraňovaní na úteku aj brániť a zba-
vovať sa tak hanebnosti tohto úteku. Pokým Rima-
nia dúfali, že Parti vystrieľajú svoje šípy a zdržia sa
v boji, alebo sa rozhodnú pre boj zblízka, nestrácali
bojové odhodlanie. No keď zistili, že nedaleko sto-
jí hromada tiav na ktorých je veľa striel a šípov, a
že odtiaľ si ich berú jazdci z predných šíkov, Cras-
sus stratil smelosť, lebo nenachádzal žiadne výcho-
disko...˝ (Plutarchos 2008, 834-835; Brentjes 1978,
183-184). Už prvý významný historik maďarských
vojenských dejín Ferenc Salamon upozornil na tak-
tiku Partov (Salamon 1876, 781). Poukazoval na to,
že jazdec nikdy nemohol niesť so sebou veľmi veľa
šípov, pretože by mu prekážali pri pohybe, ale na
ich doplnenie slúžil v prvom rade stojaci zásobník.
Podľa vynikajúceho Maurikiovho údaju a podrobné-
ho opísania Leva Múdreho načrtol taktiku a výzbroj
Maďarov, čo s väčšími či menšími zmenami, opieraj-
úc sa navyše aj o pramene, ostalo úplne v platnosti
až do Bálinta Hómana (Hóman 1941, 101-102). Naj-
novšie vojensko-historické štúdie sa opierajú o pre-
klady Gy. Moravcsika a v každom bode sledujú tak-
tiku Leva Múdreho, ale opis bojových potýčok nie je
Obr. 5. Okovanie tulca z lokalít Talfája a Püspekladány
kriticky spomínaný (Borosy 1984, 16).
172
Zostavenie maďarských bojových šíkov opi- blízkosti vojska. Tu myslíme výslovne na zabezpe-
sujú pomerne detailné písomné pramene rozdielne. čenie prísunu zbraní. Ak spočítame narušenie, de-
Podľa Leva Múdreho stáli ich oddiely v malých skupi- cimovanie a prenasledovanie nepriateľských ší-
nách s počtom okolo 1 000 osôb. Frontová línia bola kov, je jasné, že tulce museli byť viackrát znovu na-
hustá, vzdialené oddiely sa nachádzali v malej vzdia- plnené. Na spôsob útoku ako mlynského kolesa,
lenosti k bojovej línii (Moravcsik 1984, 19). Arabský z rôznych strán, potrebovali nespočetné šípy. Je
autor Masúdi súčasne píše o bojovom usporiadaní isté, že určitý počet jazdcov potreboval aj veľa ba-
Maďarov a Pečenehov pri spoločnom útoku na Kon- tožiny, ako to píše Plutarchos o Partoch a Lev Múd-
štantínopol v roku 934. Maďarské a aj pečenežské voj- ry o gréckych jednotkách. Pri posledných uvádza pre
sko malo pravé a ľavé krídlo a v strede sa nachádzalo každých 10 ľudí jedného koňa naloženého zbraňa-
hlavné vojsko. Pečenežské bočné krídla pozostávali mi a proviantom, resp. pre sprievod jeden bojový voz
z vojenského oddielu o sile asi 1 000 mužov. „Potom, (Althheim 1948/2, 29; Brentjes 1978, 184; Salamon
ako sa zoradili do bojových línií, zasiahli jazdecké 1876, 692). Prevzatie munície sa dialo plánovane,
oddiely pravého krídla hlavné byzantské oddiely kru- preto bolo každé naložené zviera označené, ku ktorej
pobitím šípov. Medzitým sa ľavé krídlo premiestnilo. jednotke patrí. Ak vezmeme všetky tieto hľadiská do
Jazdecké oddiely ľavého krídla jazdili tiež okolo a úvahy, získame obraz zostaveného, dobre členené-
ostreľovali byzantské hlavné oddiely šípmi. Medzi- ho, organizovaného a vedeného vojska. Ale zo správ
tým sa dostali tam, odkiaľ odišli jazdecké oddiely západných informátorov sa len sotva možno dozve-
pravého krídla. Krupobitie šípov teda pokračovalo dieť niečo iné, než zvesti o krikľúnskych a lúpežných
a jazdecké oddiely sa točili ako mlynské kolo v kru- bandách. Keby to tak skutočne bolo, ťažko by sa dala
hu. Turecké krídla a hlavné vojsko sa ale nepohli.“ vysvetliť skoro 50-ročná séria úspešných ťažení. Na
Z pokračovania potom vyplýva, že úlohou Pečenehov základe toho možno teda skôr veriť Masúdiho vystih-
bolo narušiť byzantské bojové šíky. Keď potom na- nutiu taktiky, ako aj Levovi Múdremu.
rušené byzantské vojsko začalo útok proti dovtedy Podľa Leva Múdreho sa rozšírila iná nespráv-
pokojne stojacemu maďarskému hlavému vojsku, otna predstava o bojových metódach Maďarov pri ob-
vorila sa im najprv cesta a boli pokrytí krupobitím ší- sadzovaní krajiny. Moravcsik od vety k vete dokázal,
pov. Toto mračno šípov potom s konečnou platnosťou čo všetko prevzal Lev Múdry z Mauríkiovej Taktiky.
spečatilo osud byzantského vojsk: „Jazdecké oddiely V šiestich bodoch našiel viac informácií ako u Maurí-
sa objavovali sprava aj zľava. Už aj tasili meče. Ho- kia. Všetko ostatné bolo len doslovné prevzatie jeho
rizont sa zatemnil...“ – takto končí opis boja Masúdi predchodcu. Patrí k tomu aj časť, v ktorej boli opí-
(Marquart 1903, 65; Györffy 1975, 12-103). sané zbrane a boj zblízka: „Na pleciach niesli kopiju,
Aj keď sa oba opisy bojov od seba odlišujú, v ruke držali luk,“ píše Lev Múdry podľa Mauríkia (Mo-
majú niečo spoločné. Oba bitevné šíky sledovali na- ravcsik 1984, 19; Moravcsik 1951, 176). To podľa celé-
rušenie a rozbitie hustých radov nepriateľov. Špe- ho radu maďarských historikov znamenalo, že sa Ma-
ciálnou metódou bol zdanlivý útek: keď protivník ďari po jednom lukostreleckom boji zoradili do hus-
útočil, stiahli sa a vábili ho za sebou, a tak sa pokúsili tého radu a kopijami vyhadzovali zo sediel svojich
celkom narušiť jeho šíky a pokiaľ to bolo možné, usi- protivníkov z koňa (Hóman 1941, 102; László 1944,
lovali sa vyhnúť zrážke. Hlavným bojovým prostried- 367-368). Je to tvrdenie, ktoré archeológia zaobe-
kom bol luk a šípy, čo im umožnilo nečakať na pro- rajúca sa obdobím príchodu Maďarov do Karpatskej
tivníka vybaveného obrannými zbraňami a nemuseli kotliny vôbec nemôže dokázať. V hroboch z uvedené-
sa zapliesť do boja zblízka s nepredvídateľným kon- ho obdobia je práve kopija veľmi zriedkavá, oficiálne
com. Inakšie vyzeral príležitostný spôsob boja ma- je ich zaznamenaných len asi tucet (Kovács 1980-81,
lých oddielov pri nájazdoch. Taktikou bolo zvolenie 250-251). Táto časť z Mauríkia sa vzťahuje na Avarov.
miesta malých členených jednotiek, čím sa mohol za- Pre avarské hroby sú kopije skutočne charakteristic-
bezpečiť rýchly útočný výsledok. Dôležité bolo vy- ké. Ich počet na jednom pohrebisku dosahuje alebo
tvorenie reťaze strážnych miest a sliediacich postov presahuje celkove počet všetkých kopijí nájdených
v členitom teréne, ktorý poskytoval ochranu. Kon- v maďarských hroboch. Rovnako je aj výstroj a prav-
trast medzi rozdielnymi prameňmi vznikol vlastne depodobne ochrana koňa platná pre Avarov. Hlavnou
z použitia variantov tej istej techniky na rozdielnych zbraňou Maďarov pre boj zblízka bola šabľa. Je ty-
miestach a pri zrážkach rozličných vojsk. Dôležitou pické, že to spomína pri svojom opise boja aj Masúdi.
súčasťou ich taktiky bolo vytvorenie a nasadenie re- Lepšie povedané, on píše o meči, ale to je nepodstat-
zerv. Náklad sa musel nachádzať v bezprostrednej ná chyba v protiklade k uvedeniu slova kopija. Je jed-
173
Károly Mesterházy
no, nakoľko pôsobivou zbraňou bola šabľa, keďže len ko pochopíme, že sa celá munícia, nachádzajúca sa
ťažko mohla byť úspešne použitá v uzavretom úto- v maďarskom tábore, dostala do rúk nepriateľa.
ku s ťažko vyzbrojeným jazdeckým vojskom. Maďari Preto nemali možnosť pokračovať v účinnej bojovej
sa tomu pokiaľ možno vyhýbali. metóde – obrane z diaľky. Šabľami nemohli dlho bo-
Pri maďarských porážkach počas nájazdov jovať proti ťažko ozbrojeným Nemcom. Pri Riade
na západ hrali zrejme podobné znalosti svoju úlo- mala časť maďarského vojska ešte šťastie a mohla sa
hu, ale pre nedostatok priamych prameňov to mož- zachrániť. Možno nestratili všetky svoje zásobovacie
no len predpokladať. V boji pri Riade (933) bolo kone a mali ešte dosť šípov, ktorými si zaistili ústup.
maďarské vojsko proti ťažko vyzbrojenému jazdec- V bitke na Lechu (955) (Widukind 1989, 44, 46) sa
tvu bezmocné. Cisárske jednotky sa nerozutekali, stretli Maďari s oveľa lepšie pripraveným protivní-
ale podnikli protiútok. Zdanlivý útek Maďarov sa kom. Ako v predchádzajúcom prípade, stratili Maďari
zmenil na skutočný útek. Ako píše Widukind, „roz- svoj tábor a možnosť doplnenia zásob. S prázdnymi
behli sa na útek tak, že v okruhu 8 míľ nebolo mož- tulcami mohli sotva statočne bojovať. Dobre pripra-
né nikoho zastihnúť, ani zajať" (Veszprémy 2000, vení obyvatelia už vedeli, že maďarskí jazdci nie sú
13; Bóna 2000, 54-55; Widukind, 38: „...sed ni- bez svojich šípov takí nebezpeční. Odvážili sa pre-
chilomnius videntes exercitus armatum fugerunt, to proti utekajúcim bojovať a vyhladili najväčšie ma-
ut per octo militaria vix pauci caederentur vel ca- ďarské vojsko tohto nájazdu. Absolútnu porážku ich
perentur. Castravero invasa, et omnis captivitas li- taktiky spôsobila zmena vyzbrojenia. Vo vojsku sv.
berata est.˝ 1989). Ale ako sa dozvedáme, nemali Štefana a snáď tiež už u Gejzu mali ľahko vyzbrojené
ani inú možnosť ako útek, pretože ich tábor bol ob- jazdecké oddiely len podradné miesto. Luk, šípy a tu-
sadený Nemcami. Ak teraz myslíme na to, že si v prie- lec už boli vo výzbroji maďarských vojsk celkom po-
behu boja museli pomerne často dopĺňať tulce, ľah- tlačené.
Literatúra
Altheim 1948 – F. Altheim: Weltgeschichte Asiens im griechischen Gregus 1939 – P. Gregus: Szeged környéki leletek xylotomiai vizsgá-
Zeitalter I. – II. Halle/Sale 1948. lata. A szegedi városi muz. kiadv. 9, 1939.
Artamonov 1970 – M. I. Artamonov: Goldschatz der Skythen in der Györffy 1975 – Gy. Györffy: A magyarok elődeiről és a honfoglalá-
Eremitage. Praha 1970. sról. Kortársag és kronikások hiradásai. Budapest 1975.
Bakay 1978 – K. Bakay: Honfoglalás – és államalapitáskori temetők Hóman/Szekfü 1941 – B. Hóman/Gy. Szekfü: Magyar történet. Bd.
az Ipoly mentén. Stud. Comit. 6, 1978. I. Budapest 1941 (7. vyd.).
Bóna 2000 – I. Bóna: A magyarok és Európa a 9. – 10. században. Junge 1949 – J. P. Junge: Parther. In: Pauly´s Real-Enzyclopedie
Budapest 2000. Bd. 18., Teil 2. Stuttgart 1949. Spalte 1986.
Borosy 1984 – A. Borosy: Magyarország hadügye és háborúi a hon- Kada 1912 – E. Kada: A talfájai lelet. Arch. Ért. 32, 1912, 323-25.
foglalástól az Árpád-ház kihalásáig. In: Magyarosrzág hadtörté- Kovács 1980-81 – L. Kovács: Die Waffender landnehmenden Un-
nete két kötetben. Bd. I. Red. J. Borus. Budapest 1984, 13-25. garn: Säbel, Kampfäxte, Lanzen. Mitteilungen d. Arch. Inst. der
Brentjes 1978 – B. Brentjes: Die iranische Welt vor UAW, 1980-81, 10-11, 243-255.
Mohamed. Leipzig 1978 (2. vyd.). Kovács 1985 – L. Kovács: Kora Árpád-kori temetőrészlet Dabas
Dienes 1956 – I. Dienes: Un cimetiere de hongrois (Gyón)- Paphegyen. Stud. Comit. 17, 1985, 369-386.
conquerants a Bashalom. Acta Arch. Hung. 7, 1956, 245-273. Kőhalmi 1972 – K. U. Kőhalmi: A steppék nomádja lóháton, fegy-
Dienes 1965 – I. Dienes: A honfoglaló magyarok. verben. Budapest 1972.
In: Orosháza története Bd. I. Red. Gy. Nagy. Orosháza 1965, 136- Költő 1993 – L. Költő: Honfoglaláskori tegezes sir Vörsön. Herman
174. Ottó Muz. Évk. 30-31, 1993, 433-45.
Dienes 1994 – I. Dienes: Landnahmezeitliche Kerbin- László 1940 – Gy. László: Adatok a kunok tegezéről. Néprajzi Ért.
schrift aus dem Gräberfeld von Homokmégy-Halom 32, 1940, 51-59.
in der Umgebung von Kalocsa. Fol. Arch. 43, 1994, 167-179. László 1944 – Gy. László: A honfoglaló magyar nép élete. Budapest
Dmitriev-Sadovnikov – J. Dmitriev-Sadovnikov: Luk vahovskih ost- 1944.
jakov i ohota s nim. Separatum. László 1955 – Gy. László: A kenézlői honfoglaláskori ijetegez – Das
Erdélyi 1961-62 – I. Erdélyi: A bodrogszerdahelyi honfoglaláskori Bogenfutteral aus der Landnahmezeit von Kenézlö. Fol. Arch. 7,
temető. A nyiregyházi Jósa A. Muz. Évk. 4-5, 1961-62, 17-29. 1955, 112-122.
Erdenbat/Pohl 2005 – U. Erdenbat/E. Pohl: Felsspalten- und Höh- Madaras 1981 – L. Madaras: A Szeged-Fehértó A és B temetők
lenbestattungen in der Mongolei. Ein Felsspaltengrab in der Pro- anyagának összehasonlitó vizsgálata. Szolnok megyei Muz. Évk.,
vinz Bajanchongor. In: Dschingis Khan und seine Erben. Das Wel- 1981, 35-64.
treich der Mongolen. München 2005, 82-85. Marquart 1903 – J. Marquart: Osteuropäische und ostasiatische
174
Streifzüge. Leipzig 1903. Salamon 1876 – F. Salamon: A magyar hadi történethez a vezérek
Moravcsik 1951 – Gy. Moravcsik: La tactique de Leon le Sage com- korában. Századok 10, 1876, 1-17, 686-733, 765-861.
me source historique Hongroise. Acta Historica ASH I., 1951, 161- Sebestyén 1932 – K. Cs. Sebestyén: A honfoglaló magyarok ija és
180. nyila. Dolgozatok 88, 1932, 219-220, 226-255.
Moravcsik 1984 – Gy. Moravcsik: Az Árpád-kori magyar történet bi- Solovjov 1987 – A. I. Solovjov: Voennoje delo korennogo naselenija
zánci forrásai (Fontes Byzantini Historiae Hungaricae aevo ducum Zapadnoj Sibiri epocha srednevekovaja. Novosibirsk 1987.
et regum ex stirpe Árpád descendentum). Budapest 1984. Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Südwest-
Nepper 1996 – I. M. Nepper: Sárrétudvari-Poroshalom. In: The an- slowakei. Bratislava 1968.
cient Hungarians. Exhibition Catalogue. Ed. I. Fodor. Budapest Trogmayer 1962 – O. Trogmayer: X. – XII. századi magyar temető
1996, 277-281. Békésen. Móra Ferenc Muz. Évk., 1962, 9-38.
Nepper 2002 – I. M. Nepper: Hajdu-Bihar megye 10. – 11. századi Veszprémy 2000 – L. Veszprémy: Kalandozások Európában. In:
sirleletei. Budapest-Debrecen 2002. Nagy képes millenniumi hadtörténet. 1000 év a hadak utján. Red.
Plutarchos 2008 – Plutarchos: Crassus. Životopisy slávnych Grékov Á. Rácz. Budapest 2000, 12-14.
a Rimanov. Preložili D. Škoviera a P. Kuklica. Bratislava, Kalligram, Widukind 1989 – Widukind: Die Sachsengeschichte des Widukind
2008, 834-835. von Korvei. Bearb. H.-E-Lohman – F. Hirsch. In: MGH Scriptores
Révész 1985 – L. Révész: Adatok a honfoglaláskori tegez szerkeze- rerum germanicarum in usum scholarum separatim editi. (5. Aus-
téhez. Acta Ant. et Arch. Suppl. 5, Szeged, 1985, 35-53. gabe) Hannover 1989.
Révész 1992 – L. Révész: Die Bereitschaft-Bogenbehälter (Gory- Zichy 1917 – I. Zichy: A honfoglaláskori tegez és keleti kapcsolatai.
thos) in den Gräber der ungarischen Landnahmezeit. Acta Arch. Turán 2, 1917, 152-165.
Hung. 44, 1992, 345-369.
Summary
Tactics of Magyars in period of their coming to Carpathian Basin

and their weapons with special focus on quivers
In the period of penetration into Central Europe and ws in a quiver, it was inevitable to supplement the
war expeditions to Southern and Western Europe, stocks in the course of a battle; therefore, the sup-
bows and arrows belonged among the most effective pliers were advancing together with the army. It is
and feared weapons of the Magyar cavalry units. They assumed that ten warriors needed one horse loaded
always wore stocks of arrows with them in quivers, with weapons and provisions. We find out about the
which, besides the basic frame, were to a great de- combat tactics of the Magyars from contemporary
gree made of organic material. As a result, only very written sources. For example, the Arab author al-Ma-
little of them has been preserved. However, the re- sudi wrote that the Magyar cavalry units rode back
search of the recent years enables to make a certain and forth around the Byzantine army and swept it
picture with regards to their structure and appearan- with a cloud of arrows. With regards to the data of
ce, which is supplemented by contemporary images Leo the Wise, it is noted that a big part of his descrip-
of kindred tribes, for example a wall painting in Tur- tion is taken over from Maurikius and relates to the
kestan, but also finds from older Avar graves (Bóc- Avars. The successful Magyar tactics lost its effecti-
sa). Currently, the top, the throat and the bottom of veness in combat against the Frankish armies in the
a quiver is discerned. The most important detail is a 1st half of the 10th century, when the Franks pene-
precise definition of the size of the quiver throat and trated their way of fighting and disabled their sup-
its plate, according to which the number of arrows plies, which was also manifested in the famous batt-
that fit in the quiver can be ascertained (sometimes le of Lechfeld in the year 955.
8 – 11 points). Because of a limited number of arro-
175
176
Problematika hájitelnosti předvelkomoravských

a velkomoravských hradeb
Josef Unger
Archeologický výzkum předvelkomorav-

ských a velkomoravských opevnění datovaných do 9.
stol. má již svoji tradici a věnovala se mu celá řada
badatelů. Bez větších problémů je stanovení šíř-
ky zkoumaného opevnění a většinou se daří poznat
i způsob konstrukce. Z množství destrukčního mate-
riálu a s přihlédnutím ke statice lze si udělat představu
o výšce původní hradby (Kavan 1960). Jen v některých
případech však interpretace dospěla až do stádia návr-
hu celkové kresebné rekonstrukce fortifikace. Všem ba-
datelům kteří většinou ve spolupráci s dalšími osobami
publikovali kresebné studie jako podklad k diskusi patří
dík, protože smyslem archeologie je rekonstrukce života
v minulosti. Vzhledem k tomu, že hradby vymezující are-
ály hradisek měly především funkci opevnění chránícího
lidi uvnitř před těmi, kteří se silou snažili dostat dovnitř,
je možné diskutovat o hájitelnosti těchto zařízení a z to-
hoto hlediska posuzovat i publikované rekonstrukce.
Obr. 2. Břeclav–Pohansko. Kresební rekonstrukce hradby a brá-

Obr. 1. Pobedim. Kresebná rekonstrukce hradby podle D. Bia- ny podle B. Dostála 1979, obr. 6 a 1984, obr. 5 s vyznačením dis-
lekové 1978, obr. 17, 23 s vyznačením diskutovaných partií. kutovaných partií.
177
Josef Unger
Již v roce 1978 byla zveřejněna obsáhlá studie tý-

kající se hradiska v Pobedime doplněná rekonstrukcí
hradby (Bialeková 1978, obr. 17, 23). Správně bylo
poukázáno na to, že kamenná plenta na vnější stra-
ně se směrem nahoru zužovala a uvažovalo se o vy-
dláždění koruny hradby kamennou dlažbou (Bialeko-
vá 1978, 166). K diskusi je možno předložit účelnost
horního zahrocení palisády instalované v prolukách
na koruně hradby a úzké lavice na vnitřní straně pa-
lisády (obr. 1).
Obr. 5. Uherské Hradiště a Staré Město. Kresebné rekonstrukce for-

tifikací v areálu mocenského centra podle V. Hrubého 1979, str. 19
a L. Galušky 2006, obr. 13 s vyznačením diskutovaných partií.
bránou, která by umožnila střelám útočníků pronikat

do citlivého prostoru uvnitř opevnění.
Obr. 3. Mikulčice – Valy. Kresebná rekonstrukce hradby podle Vyhodnocení objevené situace hradby chrá-
R. Procházky 1990, obr. 2 s vyznačením diskutované partie.
nící mocenské centrum Valy u Mikulčic vedlo ke ko-
rigování názoru na palisádu před hradbou a také
k publikování rekonstrukce hradby (Procházka 1989,
obr. 2), na níž shledáváme překrytí koruny dřevem,
palisádové cimbuří reálných rozměrů, ale opět i prob-
lematickou šířku kamenné plenty (obr. 3).
Obr. 4. Bratislava - Hrad. Kresebná rekonstrukce hradby podle

T. Štefanovičové 1989, str. 88 s vyznačením diskutovaných partií.
Zvláštní pozornost byla věnována hradbě chrá-

nící hradisko Pohansko u Břeclavi a to jak z hle-
diska chronologického, tak i konstrukčního (Dostál
1979; 1984). Na kresebné rekonstrukci (Dostál 1979,
obr. 6) vidíme palisádu, která není nahoře zahro-
cena, ale také velmi široký prostor mezi vnější hra-
nou kamenné plenty a palisádou, který by znemož-
ňoval obráncům vizuální kontrolu prostoru u vnější
paty hradby (obr. 2). U kresebné rekonstrukce brány
(Dostál 1984, obr. 5) opět spatřujeme problematic- Obr. 6. Uherské Hradiště - Rybárny. Kresebná rekonstrukce hradby
podle L. Galušky 2006, obr. 8 s vyznačením diskutovaných partií.
ké zahrocení palisád a navíc i otevřenou mezeru nad
178
Dřevohlinitá hradba chránící hradisko v místech

dnešního Bratislavského hradu (Štefanovičová 1989,
88) byla kresebně rekonstruována tak, že palisáda je
umístěna na vnější straně způsobem, jehož ukotvení
by bylo problematické (obr. 4). Několik vrstev dře-
věného roštu na vnitřní straně mělo snad zajišťovat
stabilitu hradby.
Veliká pozornost byla věnována výzkumu
i rekonstrukci fortifikačních prvků na rozsáhlých
prostorách mocenského centra u Uherského Hradiš-
tě, především ve Starém Městě (Hrubý 1964, obr. 17;
1979, 18; Galuška 1998, 2006). U palisádových opev-
nění zbudovaných na temeni valu rekonstrukce ně-
kdy počítá s velmi úzkým ochozem za palisádou s na-
hoře zahrocenými kůly (obr. 5). Úzký ochoz by jis-
tě komp-likoval pohyb obránců, stejně tak i hrad-
ba z dvou řad palisád se stupňovitým tělesem. Hrad-
ba podpíraná z vnější strany šikmými podpěrami by
po případném zničení podpěr nepřáteli brzy ztratila
svoji stabilitu. Tři řady palisády těsně za sebou by
bylo možno považovat jen za ohradu a ne fortifikační
prvek. Řídce svisle osázené zahrocené kůly v příkopu
by jen stěží komplikovaly přístup pěších i jízdních ne-
přátel. Pokud by řídká palisáda měla ztížit útok jízdy, Obr. 8. Schématické znázornění lidského těla s mírami důležitými
pak by bylo lépe ji uložit šikmo tak, aby hroty smě- z hlediska rekonstrukce hradeb.
řovaly do hrudi koní (Bálek/Unger 1993). Při pohledu
na rekonstrukci hradby v Uherském Hradišti – Rybár- notnou výškou zahrocené palisády. Problematická je
ny (Galuška 2006, obr. 8, 9) se jeví jako diskutabilní i účelnost nepatrně zvýšeného ochozu, či jakési la-
šířka kamenné plenty před palisádou i stupňovité tě- vice, na vnitřní straně palisády (obr. 7).
leso dřevohlinité hradby, které by mohlo kompliko- Problém rekonstrukce předvelkomoravských
vat pohyb většího množství obránců (obr. 6). a velkomoravských hradeb lze řešit i z hlediska vzta-
Rekonstrukce hradby zkoumané u Spišských hu člověka a artefaktu, což je jeden ze směrů arche-
Tomášovců (Šalkovský 2006, obr. 9) zohledňuje zúže- ologické antropologie (Unger 2005). Z tohoto důvo-
ní kamenné plenty na vnější straně, ale počítá s jed- du jsou důležité některé míry lidského těla (obr. 8).
Především se jedná o výšku postavy dospělého člo-
věka. Průměrná výška postavy mužů, odvozená od
Obr. 7. Spišské Tomášovce. Rekonstrukce hradby podle P. Šal- Obr. 9. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením
kovského 2006, obr. 9 s vyznačením diskutovaných partií. palisády.
179
Josef Unger
skeletů na pohřebištích v Břeclavi - Pohansku, byla by by bylo dobré vybudovat v podobě cimbuří se stín-
169,3 až 171,4 cm (Drozdová 2005, 130). Hradby by kami o výšce 180 cm (6 stop) a délce 120 cm (4 sto-
měly být konstruovány tak, aby za nimi našli kryt ce- py) a prolukami o výšce 90 cm (3 stopy) a minimální
lého těla nejen průměrně, ale i nadprůměrně vysocí délce 60 cm (2 stopy). Výška proluky umožňuje kon-
muži. Další důležitou mírou byla výška po prsa, pro- trolu prostoru na vnější straně hradby a také střel-
tože při krytí spodní části těla zůstávají horní kon- bu z luku. Za stínkou se mohou ukrýt dva obránci,
četiny funkční pro obranu. Výška po pás byla důleži-
tá kvůli předklonu, který byl zapotřebí pro kontrolu
pros-toru před hradbou. Kvůli předklonu, při němž
lze vizuálně i hlasově kontrolovat prostor před hrad-
bou, je důležitá délka mezi pasem a bradou. Z tohoto
rozměru lze odvodit i maximální šířku části hradby,
přes kterou bylo třeba se naklánět. Šířka ramen na-
značuje minimální akční prostor pro obranu.
Obr. 12. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením

zábradlí na vnitřní straně.
a to i nadprůměrně vysocí (obr. 10). V případě, že by

Obr. 10. Čelní pohled na navrženou kresebnou rekonstrukci
palisády na koruně hradby.
se považovalo za žádoucí, aby hradbu v proluce byli
schopni současně bránit dva obránci, pak by bylo tře-
S přihlédnutím k výše uvedeným antropometrickým ba proluku rozšířit minimálně na čtyři stopy. Palisá-
údajům lze uvažovat o některých fortifikačních prv- du ve stínkách ani v prolukách není nutno na svrch-
cích na temeni velkomoravských hradeb. Na dřevo- ní straně zahrocovat, protože v prolukách by to zne-
hlinitém tělese širokém 4 až 6 m s čelní kamennou možňovalo naklánění přes hradbu a ve stínkách by
zdí a zadní dřevěnou stěnou by bylo vhodné vy- oblehatelé mezi hroty mohli pozorovat pohyb osob.
budovat hustou palisádu ze svisle zapuštěných kůlů Vnější stranu hradby, pokud nebyla chráněna ka-
a tuto hluboko zapustit do tělesa hradby. Čelní kamen- mennou plentou, by bylo dobré omazat hlínou jako
ná zeď by se měla směrem nahoru zúžit až na 30 cm ochranu před zapálením, tak jak se o tom uvažovalo
(1 stopa), což by umožňovalo kontrolu i úpatí hrad- při konstrukci hradby v Pobedimi (Bialeková 1978,
by na vnější straně (obr. 9). Palisádu na temeni hrad- 152). Koruna tělesa hradby by měla být rovná tak,
Obr. 11. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením Obr. 13. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením
úpravy koruny hradby. nedoporučeného chocholu na přilbě.
180
aby umožňovala bezpečný pohyb většího množství korunou, které by mohly nepřítele upozornit na pří-
obránců (Procházka 1990, 299), což se považuje za tomnost velitelských kádrů (obr. 13).
hlavní účel šířky hradeb, které nebylo možné tehdy Navržené postupy při rekonstrukci před-
běžnými prostředky prolomit. Rovnou korunu tělesa velkomoravských i velkomoravských opevnění vy-
hradby by bylo dobré pokrýt otesanými fošnami, ale cházející ze vztahu hradby a lidského těla, respek-
možná by byla i kamenná dlažba (obr. 11). Vhodné tive obránce, jsou myšleny jako příspěvek do dis-
by bylo i mírné spádování kvůli odtoku vody. Zastře- kuse o jednom prvku majícím velký význam pro ži-
šení celého ochozu by bylo žádoucí, ale neuvažuje se vot lidí před více než jedenácti staletími, zvláště
o něm. Po dvaceti krocích by měl být umístěn vstup v době ohrožení. Nemůžeme však počítat s tím, že
na hradbu z vnitřní strany kvůli možnosti rychlého by lidé při budování fortifikací používali vždy jen ty
přemísťování obránců. Zadní strana hradby by mohla nejvhodnější postupy. Velkou roli zde hrála nejen
být opatřena zábradlím činícím pohyb na hradbě bez- zkušenost a tradice, ale i časové a fyzické možnos-
pečnějším (obr. 12). Po hradbě se nedoporučuje cho- ti. Uzavřeme tedy tím, že k poznání podoby těchto
dit ani s přilbou opatřenou chocholem, ani s péřovou opevnění se můžeme jen blížit.
Literatura
Bálek/Unger 1993 – M. Bálek/J. Unger: Vojenský tábor z dob hu- Hrubý 1979 – V. Hrubý: Velkomoravské Staré Město. Dosavadní
sitských válek u Šumic (okr. Znojmo), Vlastivědný věstník mo- výsledky archeologických výzkumů. In: Velkomoravské Staré
ravský 45/1, 1993, 3–15. Město - středisko výroby, kultury a moci západních Slovanů.
Bialeková 1978 – D. Bialeková: Výskum a rekonštrukcia fortifi- Brno 1979, 1-19.
kácie na slovanskom hradisku v Pobedime. Slov. Arch. 26, 1978, Kavan 1960 – J. Kavan: Některé zvláštnosti v konstrukci valů
149-175. slovanských hradišť v IX. a X. století. Arch. Rozhledy 12, 1960,
Dostál 1979 – B. Dostál: K opevnění hradiska Břeclavi - Pohanska. 181-203.
Sborník Prací Fil. Fak. Brno E 24, 1979, 73-93. Procházka 1990 – R. Procházka: Charakteristika opevňovacích
Dostál 1984 – B. Dostál: Východní brána hradiska Pohansko. konstrukcí předvelkomoravských a velkomoravských hradišť na
Sborník Prací Fil. Fak. Brno E 29, 1984, 143-165. Moravě. In: V. Nekuda – J. Unger – M. Čižmář (Ed.): Pravěké a
Drozdová 2005 – E. Drozdová: Břeclav – Pohansko. Slovanští středověké osídlení Moravy. Sborník k 80. narozeninám akade-
obyvatelé velkomoravského hradiska Pohansko u Břeclavi. mika Josefa Poulíka. Brno 1990, 288-306.
Brno 2005. Šalkovský 2006 – P. Šalkovský: Výskum a rekonštrukcia fortifi-
Galuška 1998 – L. Galuška: Die großmährische Siedlungsaglome- kácie západného areálu včasnostredovekého hradiska v Spiš-
ration Staré Město - Uherské Hradiště und ihre Befestigungen. ských Tomašovciach. Slov. Arch. 54, 2006, 239-257.
In: J. Hennig - A. T. Ruttkay (Hrsg.): Frühmittelalterlicher Bur- Štefanovičová 1989 – T. Štefanovičová: Osudy starých Slovanov.
genbau in Mittel- und Osteuropa. Bonn 1998, 341-348. Bratislava 1989.
Galuška 2006 – L. Galuška: Velkomoravská hradba v Uherském Unger 2005 – J. Unger: Archeologická antropologie – co je, co
Hradišti – Rybárnách. Arch. Rozhledy 58, 2006, 486-510. není a proč. Český Lid 92/1, 69-72.
Hrubý 1964 – V. Hrubý: Staré Město – Velehrad ústředí z doby
Velkomoravské říše. Praha 1964.
Summary
Issue of defensibility of pre-Great-Moravian and Great Moravian fortifications

Archaeological research of pre-Great-Moravian and tecting the people within from those trying to get in-
Great Moravian fortifications dated back to the 9th side by force, it is possible to discuss on defensibility
century already has its tradition and a whole series of of these facilities (fig. 1-7).
researchers devoted themselves to it. Determination The problem of reconstruction of pre-Great-Moravian
of the width of a studied fortification is not so dif- and Great Moravian fortifications can be solved also
ficult and usually, it is possible to determine also the from the aspect of the relation of a man to an arte-
method of construction. Only in some cases did in- fact, which is one of the trends of archaeological an-
terpretation get to the stage of an overall drawing thropology. From this perspective, some dimensions
reconstruction of a fortification. Because of the fact of the human body are important (fig. 8). It is espe-
that walls demarcating the premises of hill forts in cially the height of an adult figure. The fortificati-
the first place had the function of a fortification pro- ons were to be constructed in such way as to provide
181
Josef Unger
cover for the whole body for not only average, but men at the same time, then it would be necessary to
also above-average tall men. Another important me- widen the embrasure to four feet at the minimum.
asurement was chest height because with covering It would be suitable to spread clay on the outer side
of the lower part of the body the upper limbs remain of the fortification as protection against setting on
operational for defence. Waist height was important fire, as long as it was not protected by a stone scre-
because of bending forward, which was necessary for en. The crown of the wall body should be flat so as to
controlling the space outside the fortification. Be- enable safe movement for a bigger number of defen-
cause of bending forward, at which the space outside ders, which is considered as the main purpose of the
the fortification can be controlled visually and vocal- wall width, which, at that time, could not be broken
ly, the length between the waist and the chin is im- through by regular means. It would be suitable to co-
portant. From this dimension, the maximum width of ver the crown of the wall body with hewn planks, but
the part of the wall over which it was necessary to maybe a stone pavement would also fit (fig. 11). Mild
bend can be deduced. Shoulder width indicates the sloping would also be suitable because of water dra-
minimum operational space for defence. ining. Roofing of the whole parapet way would be de-
Taking into account the aforesaid anthropometric sirable, but it is not under consideration. After twen-
data, some fortification elements at the head of the ty steps, an entrance to the fortification should be
Great Moravian walls can be considered. On a wooden placed because of the possibility of quick movement
clay 4 to 6 m wide body with a front stone wall and of defenders. The back side of the fortification could
back wooden wall, it would be suitable to construct be equipped with a railing making movement on the
a thick palisade out of vertically embedded pales and fortification safer (fig. 12). It is not recommended
to embed this into the wall body. The front stone wall to walk on the fortification either with a helmet with
should narrow towards the top to 30 cm (1 foot), a topknot or with a feather crown, which could alert
which would enable control of the base of the fortifi- the enemy of presence of commanders (fig. 13).
cation on the outer side (fig. 9). It would be suitable Proposed procedures with reconstruction of the pre-
to construct the palisade at the wall head in the form Great-Moravian and Great Moravian fortifications
of a battlement with merlons in the height of 180 cm based on the relation of a fortification and the hu-
(6 feet) and the length of 120 cm (4 feet) and em- man body are meant to be a contribution to the di-
brasures in the height of 90 cm (3 feet) and the mi- scussion. However, we cannot count on the fact that
nimum length of 60 cm (2 feet). The height of the the people used only the most suitable procedures
embrasure enables control of the space on the outer with construction of the fortifications. Not only ex-
side of the wall and also bow shooting. Behind the perience and tradition, but also time and physical po-
merlon, two defenders of even above-average height tential played a big part. Therefore, we can conclude
can hide (fig. 10). In case it was considered desirable with the statement that we can only come near to the
to enable defence of the wall in the embrasure by two knowledge of the shape of these fortifications.
182
Prvá maďarská generácia v archeologických

a písomných prameňoch
Ján Vavruš
Identifikácia prvej generácie Maďarov na Predmety s východnými analógiami a kultúrny

základe archeologických nálezov s východnými ana- pôvod umenia taškovitých kovaní nachádzame
lógiami je podľa K. Mesterházyho (1994, 28) mož- v stredoázijskom sogdickom umení (Mesterházy 1994,
ná na 85 náleziskách v Karpatskej kotline. Prísluš- 55), teda v regióne odkiaľ pochádzajú aj mince Sa-
níci tzv. prvej generácie sa narodili ešte v Etelköze, manidovcov. Prísun mincí z východu je však chrono-
ale pochovaní mali byť v prvej polovici, ale najmä logicky neskoršia záležitosť ako príchod Maďarov do
v prvej tretine 10. storočia v Karpatskej kotline. Karpatskej kotliny, a preto je nepravdepodobné po-
So sebou si mali priniesť predmety analogické ná- važovať vplyv umeleckého okruhu taškovitých kova-
lezom pochádzajúcim z teritórií na východ od Kar- ní za súčasný s obdobím prvej maďarskej generácie.
patskej kotliny. Predmety východného pôvodu teda Podľa mapy K. Mesterházyho je tzv. prvá generácia
K. Mesterházy datuje do obdobia „zaujatia vlasti“ zastúpená aj na slovenských lokalitách Prša, Tvrdo-
(896 – 907) a naopak, výskyt predmetov východné- šovce a Hlohovec, kde sa vyskytovali mince Nasr b.
ho pôvodu považuje za dôkaz prítomnosti prvej ma- Ahmeda (914 – 943). Minca z Hlohovca bola však vy-
ďarskej generácie. Medzi náleziská prvej generácie razená až v rokoch 918 – 919 v Samarkande (Karaba-
zaradil K. Mesterházy aj lokality, kde sa našli mince cek 1870, 117), je preto nepravdepodobné, aby hro-
samanidovských panovníkov a severotalianske min- bový nálezový celok patril prvej generácii Maďarov.
ce typu Berengar rex. Počet nálezísk prvej generácie zobrazený na
mape K. Mesterházyho je podľa nášho úsudku predi-
menzovaný. Súhlasíme s názorom, že sa na týchto ná-
leziskách nachádza relatívne najstarší staromaďarský
archeologický inventár, ale jeho absolútne datovanie
nekorešponduje s časovým intervalom prvej maďar-
skej generácie (Vavruš 2002, 891-900). Maďari zís-
kavajú mince až po usídlení sa v Karpatskej kotline,
nepriniesli si ich so sebou. Aj podľa L. Kovácsa (1989,
125) datovanie výskytu arabských mincí v Karpatskej
kotline vôbec nesúvisí s obdobím zaujatia vlasti. Vý-
skyt arabských mincí na lokalite preto nepovažujeme
za archeologický dôkaz prítomnosti príslušníkov pr-
vej maďarskej generácie.
Pre skúmanie absolútneho datovania prísunu
samanidovských mincí majú veľký význam uzavreté
nálezové celky. Napríklad poklad približne 400 mincí
– dirhemov z Marmarošskej župy (juhovýchod Zakar-
patskej Ukrajiny a severozápad Rumunska) obsaho-
val najmladšie razby z rokov 935 – 941. Okrem 224
dirhemov Nasr b. Ahmeda (914 – 943) tu boli dirhe-
my razené panovníkmi Ismailom b. Ahmedom (892 –
907) a Ahmedom b. Ismailom (907 – 914). Časový od-
Obr. 1. Taškovité kovanie z Hlohovca stup najmladšej a najstaršej mince z pokladu je oko-
183
Ján Vavruš
Obr. 2. Rozšírenie relatívne najstarších staromaďarských nálezov v Karpatskej kotline podľa K. Mesterházyho (1994)
lo 40 rokov. V hroboch nie je neobvyklý časový odstup rým názvom Sabartoi asphaloi. Títo Maďari posielajú
i viac ako 20 rokov (napr. Dobrá, Kenézlő). Tento pok- obchodníkov k Maďarom do Karpatskej kotliny a čas-
lad sa dostal do Karpatskej kotliny niekedy po roku to od nich dostávajú správy. Oblasť Perzie, kde Sa-
940 zrejme ako výsledok obchodných kontaktov. bartoi asphaloi žili, sa dá interpretovať aj ako územie
Vo všeobecnosti je známe, že mince sama- Baškirska, kde Maďarov identifikujeme v 13. storočí.
nidovských panovníkov boli osvedčeným platidlom Práve v 10. storočí bolo Baškirsko pod politicko-kul-
vtedajšieho svetového obchodu. Nachádzame ich na túrnym vplyvom Samanidovcov, čo považujeme za
Ukrajine, v Rusku, Škandinávii, severnej a západnej ďalší podporný argument načrtnutej lokalizácie. Via-
Európe. Vyrazené boli na územiach patriacich emi- cerí islamskí geografi a historici (Al-Masudi, Al-Idri-
rom perzského pôvodu v mestách Balkh, Shash, An- si, Ibn Hauqal) totiž označujú Maďarov aj názvom
daraba, Merw, Samarkand a iné. Samanidovci boli Bascart, Basgird, Baggird, Baggard (Pauliny 1999,
nezávislí od kalifa v Bagdade, uznávali ho len for- 170, pozn. 50).
málne. Práve počas vlády Nasr b. Ahmeda dosiahlo Vráťme sa však k problematike generácií.
ich teritórium najväčší územný rozsah. Uvádza sa, že K. Mesterházy (1994, 53) uvažoval aj o tom, že prvá
emir mal príjem 45 mil. dirhemov, z toho na štátny generácia nebola bohatá. Zámožnejšia bola druhá
aparát a armádu spotreboval 20 mil. dirhemov ročne generácia, pretože bohatstvo narastalo v dôsledku
(Kovács 1989, 120). koristi z nájazdov a obchodnej aktivity. S týmto ná-
O kontaktoch Maďarov s územím Samanidov- zorom sa dá súhlasiť. Všeobecne si však môžeme po-
cov svedčia nielen archeologické, ale aj písomné pra- ložiť otázku, či sa archeologický inventár naozaj dá
mene. Konštantín Porfyrogenet (DAI, kap. 38) nás členiť na inventár prvej a druhej generácie, keďže
(okolo r. 950) informuje, že časť Maďarov sa usídlila ani samotné mince neumožňujú jemnejšie typolo-
na východe v oblasti Perzie a dodnes sa nazývajú sta- gicko-chronologické členenie inventáru.
184
Obr. 3. Koncentrácia nálezov arabských mincí z 10. storočia na území strednej a východnej Európy podľa Cs. Bálinta (1991)
generácie však nie je možné. Napríklad analýza C 14

s 84 % pravdepodobnosťou predpokladá pochovanie
bojovníka medzi rokmi 950 – 1030. Tento mladý (14
až 18-ročný) bojovník by najskôr patril k tretej alebo
štvrtej generácii, hoci sa tu našlo osem mincí typu
Berengar rex (888 – 915), tri mince Ľudovíta Dieťaťa
(900 – 911, vyrazené 900 – 902) a jedna minca Be-
rengara kde je otázne, či pochádza z obdobia vlády
kráľovskej (888 – 915), alebo cisárskej (915 – 924).
Problematika generácií z pohľadu písom-
ných prameňov poukazuje na interpretáciu v tom
zmysle, že prvá generácia sú bojovníci Arpáda. Ten
podľa Anonyma (Múcska 2000, 109) zomrel v roku
907. Arpádovská dynastia pokračuje Zoltánom, kto-
rého Arpád splodil už v Karpatskej kotline. Arpád vie-
Obr. 4. Depot približne 400 mincí z Marmarošskej župy, uložený dol Maďarov krátku dobu, zdá sa, že zomrel mladý,
v MNM asi 35-ročný. Syn Zoltán sa narodil okolo roku 900,
možno až 905. Jeho vrstovníkmi boli Lél a Bulču, po-
Značný časový odstup od vyrazenia mince, jej získa- pravili ich po bitke na Lechu v roku 955 (Thurn 1983,
nia, použitia ako ozdobnej nášivky a pochovanie bo- 307). Ak by Lél a Bulču mali patriť k prvej generácii,
jovníka je zrejmý aj z dosiaľ najlepšie preskúmaného potom by popravili 80-ročných starcov, čo je ne-
staromaďarského hrobu z Gnadendorfu (Daim 2006). pravdepodobné. Lél a Bulču patria k druhej generá-
Hrob obsahoval kovania opaska a šable patriace šty- cii, ku generácii bojovníkov žijúcich z koristníckych
listicky do okruhu predmetov s východnými analógi- nájazdov do západnej Európy. Kniežaťu Zoltánovi
ami. Datovanie týchto predmetov do obdobia prvej sa narodil syn Takšoň v roku 931. Keď knieža Zoltán
185
Ján Vavruš
to jedna z najredšie osídlených oblastí Európy. Ar-

cheologický materiál preukázal, že napríklad na
pohrebisku Karos sa pochovávalo približne 60 – 70
rokov (Révesz 1992), ale pohrebiská belobrdské-
ho typu, ako ich poznáme z Ponitria, sa na hornom
Potisí nevyskytujú. Tretia až štvrtá generácia Ma-
ďarov sa z Potisia sťahuje preč, čo súvisí s celkový-
Minca Ismail b. Ahmeda (892-907) mi zmenami ekonomiky maďarskej spoločnosti.
V čase bitky pri Bratislave však sídelné ja-
dro starých Maďarov bolo stále ešte v Potisí a mož-
no sa tu usídlili so súhlasom, resp. po dohode s Mo-
ravanmi. V júli roku 900 sa sťažujú bavorskí biskupi,
že Moravania medzi seba prijali nemalý počet Maďarov
a podľa ich zvyku si ostrihali dohola hlavy a spoločne
útočili proti Bavorom (MMFH III, 231-232). Prameň
mlčí o tom, že Maďari ako spojenci Arnulfa bojovali
Minca Ahmeda b. Ismaila (907-914)
v rokoch 899 – 900 proti Berengarovi a v rokoch 892
– 894 proti Svätoplukovi I. Práve pre spojenectvá Ar-
nulfa s barbarmi pápež Ján IX. Arnulfovi nedôveroval,
zbavil ho cisárskej hodnosti a za cisára pomazal Lam-
perta Spoletského (MMFH III, 233).
Ako sme spomenuli, maďarskí bojovníci sa ne-
chávali najímať na rozličné prepady rivalov a navzájom
Minca Nasr b. Ahmeda (914-943) bojujúcich mocenských zoskupení. Keďže nás prame-
ne informujú, že Moravania bojujú spolu s Maďarmi a
Obr. 5. Samanidovské mince z lokality KAROS (L. Révesz 1996) inokedy proti nim, svedčí to o značnej nejednotnosti
– rozpoltenosti moravskej spoločnosti. Aj v ostatnej
a jeho bojovníci zapustili korene po celom Uhorsku Európe pozorujeme, že sa vzájomné spojenectvá a ne-
(teda sa tu natrvalo usídlili), oženil Zoltán syna Tak- priateľstvá rýchlo menili, takmer každý bojoval s kaž-
šoňa s manželkou z „kumánskej“ krajiny. Takšoňova dým. Proti Bulharom bojujú Maďari v roku 895/896
manželka teda pochádzala z územia mimo Karpatskej ako spojenci Byzancie, ale už v roku 913 sa Byzancii
kotliny. Ako nás informuje Anonymus, ešte aj za ži- nepodarilo získať Maďarov a Pečenehov na boj proti Si-
vota Takšoňa z krajiny Bular (Povolžie v susedstve meonovi. V bitke pri Acheloi (917) bojujú proti Byzan-
Baškirska) prišli vznešení páni s veľkým množstvom cii Maďari s Bulharmi. Dobyli hraničnú pevnosť Debelt
izmaelitov (950 – 960). Kontakty s povolžskými no- a útočili až na Konštantínopol (Dimitrov 1998, 59-63).
mádmi za vlády Takšoňa teda časovo spadajú presne Pečenehovia, spočiatku ako spojenci Byzancie, vyhnali
do toho istého obdobia, ako záznam o kupcoch z vý- Maďarov z Etelközu, ale zároveň sa zúčastňujú aj úto-
chodu od Konštantína Porfyrogeneta. Takšoň splodil kov proti Byzancii.
syna Gejzu, otca kráľa Štefana. Útoky Maďarov do západnej Európy sa po
Maďari sa v období Arpádovej vlády sťahujú vpáde do Itálie 899/900 sústreďujú na oblasti hor-
do Karpatskej kotliny, lebo ich porazili Pečeneho- ného Rakúska, Bavorska, Saska a Durínska. V roku
via, „úplne vyhubili ich rodiny“ a vyhnali z Etelközu 915 sa dostali až do Dánska. V rokoch 921/922 pri-
(895/96). Maďarov prekvapili v čase, keď bola väč- chádzajú do Itálie znova, tentoraz už bojujú za zá-
šina bojovníkov na vojenskej výprave proti Simeonovi ujmy Berengara. Pre správne chápanie chronológie
v Bulharsku. Pripomíname, že Maďari žili v Etelköze generácií je potrebné zodpovedať otázku, či mince
asi jednu generáciu, ale nemáme odtiaľ žiadne re- Berengara zo staromaďarských hrobov pochádzajú
levantné archeologické nálezy. z prvého ťaženia do Itálie v rokoch 899/900, alebo
Obsadením horného Potisia získali Maďari z druhého ťaženia v rokoch 921/922. V hroboch sú čas-
priestor chránený Karpatským oblúkom a ako spo- té kombinácie mincí Berengar rex (888 – 915) s mlad-
mínajú pramene, od tej doby proti Pečenehom ne- šími mincami Berengar imperator (915 – 924). Keď-
bojovali (DAI, kap. 38). Novoobsadené územia boli že až 80 % mincí Berengara sa našlo v hroboch spo-
pred príchodom Maďarov neosídlené a dodnes je lu s mladšími mincami, je oveľa pravdepodobnejšie,
186
Obr. 6. Hlavné centrá Samanidovcov
Obr. 7. Genealógia Samanidovcov
187
Ján Vavruš
BASCHKIREN
SAMANIDEN
Obr. 8. Samanidovci a prísun ich mincí do Karpatskej kotliny
Obr. 9. Sídla Maďarov v 9. storočí (Daim 2006)
188
895
899-900
894-895
Obr. 10. Postup Maďarov do Karpatskej kotliny a prvý nájazd do severnej Itálie
že Maďari dostali tieto mince ako odmenu za zásluhy Pri vpáde do Španielska v roku 942 sú Maďari spo-
z bojov v 20. rokoch 10. storočia. V tomto období boli jencami Huga Provensálskeho. Bojovník zajatý
príslušníci prvej generácie už v „dôchodkovom veku“, počas tohto ťaženia pri Leride mal informovať,
väčšina bojovníkov mala 20 – 30 rokov, teda účastníci že na sever od sídiel Maďarov sa nachádza „mes-
druhého vpádu do Itálie boli synovia narodení prevaž- to“ (krajina?) Morava, ktoré je vlasťou ostat-
ne v Karpatskej kotline. Napríklad mladý bojovník po- ných Slovanov. Arabský text obsahuje aj mená
chovaný vo Verebe mal len 20 – 24 rokov, ale rozdiel siedmich maďarských vezírov (náčelníkov), zá-
medzi najstaršou a najmladšou mincou bol asi 50 ro- znam W.l.gudi sa interpretuje ako Bulssu a L.j.s
kov. Najstaršia minca z hrobu bola vyrazená v rokoch ako Lel (Czeglédy 1979, 273-274). Pozoruhodná
858 – 867. Mince získal bojovník zrejme ako jeden ce- je Anonymova konštrukcia, že vlastne Bulssu je
lok, sústredenie mladších a starších mincí teda súvisí syn Bogata, resp. Bugata, ktorý, ako sme spo-
s aktivitami severotalianskej populácie (Vavruš 2003, menuli, bol spojencom Berengara. Anonymus
138). Nie je vylúčené, že sa sústredenie mincí realizo- o Bogatovi nič bližšieho neuvádza, jeho meno
valo na vyplácanie tribútov a použili sa pritom staré, len spomína, a to štyrikrát vo formulácii Bulssu
opotrebované mince. filius Bogat. Dá sa teda predpokladať, že Bogat,
Podľa cremonského biskupa Liutpranda ako veľmož slovanského pôvodu, patril k odboj-
(MMFH I, 147) udržiavali s Berengarom priateľské vzťa- ným skupinám, ktoré sa pridali k Maďarom.
hy vojvodovia Bugat a Dursac, ktorí bojovali proti jeho Či Bulssu je naozaj synom Bogata, je však
nepriateľom. Zaujímavosťou sú ich osobné mená slo- otázne. Trošku iný príbeh nám zanechal Konštantín
vanského pôvodu: Bugat od slova bohatý (Bohatier) a Porfyrogenet (DAI, kap. 40). Podľa neho Bultzu je
Dursac pravdepodobne od slova držať.
189
Ján Vavruš
Obr. 11. Pohrebiská so staromaďarskými nálezmi a lokality s ojedinelými nálezmi, resp. hrobmi
Opis znakov:
- pohrebiská s veľkomoravskou tradíciou
- ojedinelé staromaďarské nálezy, príp. hroby
- malé staromaďarské pohrebiská
- pohrebisko so staromaďarskými hrobmi a aj s hrobmi s etnicky indiferentným archeologickým inventárom z konca 10. a zač. 11. storočia
Obr. 12. Generácie Arpádovcov
190
synom Karchasa Kalisa. Kalis (Kali) je (vraj) vlastné cia MMFH prekladá edíciu MGH vetou: „A na Mora-
meno, Karchas rovnako ako Gyulas je hodnosť, ale vě (začala) válka s Uhry a země byla přemožena“,
vyššia ako Karchas. Tieto hodnosti sú (podľa Kon- poznámku „d“ neuvádza. Táto latinská veta sa dá
štantína) na úrovni sudcovského stavu. Ioannes Sky- interpretovať rozličným spôsobom podľa toho, či
litzes a aj Anonymus však poznajú meno Gyula ako čítame „victa“ alebo „vincta“. Kto zvíťazil a kto
osobné meno, a nie ako hodnosť. Bultzu bol podľa a kedy bol porazený, nie je z týchto análov celkom
Ioannesa Skylitza pokrstený a povýšený na patricia, jasné. Ďalšia nevyjasnená otázka znie, prečo autor
čo sa udialo niekedy v roku 948 počas návštevy ma- análov píše o Morave ako o vlasti (patria), keď ich
ďarských vyslancov v Byzancii, keď zjednali mier na písal v kláštore St. Gallen. Termín „patria“ prekla-
päť rokov. dá česká edícia ako „země“, pritom latinský výraz
Z Konštantínovej a rovnako aj z Anony- „patria“ je oveľa hlbším vyjadrením vzťahu autora
movej genealógie je evidentné, že Bulssu (Bult- k príslušnému teritóriu. Bol snáď autor tých-
zu) nepochádzal z Arpádovho potomstva, no na- to análov Moravanom, ak mali byť porazení Mo-
priek tomu mal byť podľa Konštantína v poradí ravania, alebo tu ide o bavorského autora z kláš-
tretím archonom a súčasne aj karchasom krajiny tora St. Gallen, teda nie Moravana? Bavori boli
Maďarov. od roku 901 zaviazaní mierovou dohodou pomôcť
Písomné pramene týkajúce sa bitky pri Moravanom v prípade vojenskej hrozby. Interpre-
Bratislave sme už rozdiskutovali z rozličných uh- tácia „victa“, resp. „vincta“ pre celkový kontext
lov pohľadu. Samotnú lokalizáciu bitky k Brati- vety a análov teda nebola v odbornej literatúre
slave zaznamenanú v Annales Iuvavensis Maximi dostatočne zhodnotená.
je potrebné chápať v širšom geografickom pries- Definitívnu porážku Moravanov Maďarmi
tore. Priebeh bitky opísaný v Aventinových aná- už v roku 902 preto považujeme na základe uvede-
loch je fikcia (Vyvíjalová 1987). Zo záznamov nek- ného prameňa za nepravdepodobnú. Györffyho inter-
rológií je zrejmé, že všetci biskupi nezomreli v je- pretácia neberie do úvahy napríklad údaje z Fuldských
den deň, a preto sa nedá uvažovať o jednom bi- análov. Podľa nich došlo v roku 901 medzi Bavormi a
tevnom poli. Išlo tu zrejme o viacero bojových Moravanmi k zmiereniu a v roku 902 Moravania pora-
šarvátok s veľmi pohyblivými maďarskými jazd- zili Maďarov a obrátili ich na útek (MMFH I, 128-129).
cami, vojská sa snažili získať čo najvýhodnejší Porážku Maďarov v roku 902 zaznamenáva tiež Heri-
moment prekvapenia. Prílišná roztrieštenosť ba- manova kronika a Švábska svetová kronika (MMFH I,
vorského vojska bola zrejme hlavnou príčinou ne- 160, 170).
úspechu. Viaceré pramene konkrétnu lokalitu ani Predstavy o koexistencii maďarského a slo-
nespomínajú, môžeme sa stretnúť len so všeobec- vanského etnického elementu v Karpatskej kotline vý-
ným opisom „in oriente“. Otázka znie, či sa Mo- razným spôsobom dokresľujú archeologické nálezy. Ich
ravania tejto bitky vôbec zúčastnili a ak áno, na geografické rozšírenie a chronologicko-typologic-
koho strane bojovali. ké zmeny svedčia o postupnom usídľovaní sa novopri-
Diskutovanou otázkou je preto datovanie šlého (maďarského) obyvateľstva na dolnom toku Váhu
definitívnej porážky Moravanov. Gy. Györffy (1994) a Nitry, na miestach s relatívne nízkou hustotou slo-
interpretuje údaj v Annales Alamannici „Et bellum vanského osídlenia. Bojovnícke hroby nachádzame na-
in Maraha cum Ungaris et patria victa“ vročený jmä pri brodoch, čím sa potvrdzuje cielený záujem kon-
k roku 902 ako dátum zničenia Veľkej Moravy, trolovať komunikácie vedúce k nitrianskemu centru.
vrátane hlavných centier v povodí rieky Morava. V samotnej Nitre nedosahuje hustota staroma-
Nit-ru a Bratislavu si podľa Györffyho mali Maďa- ďarských nálezov ani zďaleka dimenziu osídle-
ri podmaniť už roku 900 po návrate z Itálie. Túto nia medzi Váhom a Dudváhom. Na rozdiel od hor-
interpretáciu bez ďalšieho kritického posúdenia ného Potisia, ktoré Maďari niekedy v poslednej tre-
preberajú aj iní autori, pritom písomné pramene tine 10. storočia vyprázdnili, dochádza v oko-
naznačujú aj odlišnú interpretáciu a chronológiu. lí Nitry k neobvyklému populačnému nárastu.
V prvom rade je potrebné sa zamyslieť nad poznám- Pohrebiská tzv. belobrdského typu svojou počet-
kou v edícii MGH SS 1 na strane 54, stredný stĺpec nosťou a celkovou hustotou ukazujú na približne
– poznámka „d“, kde je uvedené „d) vincta 3. 4.“. 2,5 – 3-násobný nárast obyvateľstva koncom 10.
Malo by to znamenať, že Codex Modoetiensis (3) storočia. V počiatkoch Uhorského kráľovstva tu teda
a Codex Veronensis (4) treba čítať „Et bellum in žilo oveľa viac obyvateľov, ako vo vrcholnom období
Maraha cum Ungaris et patria vincta“. Česká edí- Veľkomoravskej ríše.
191
Ján Vavruš
Pri tzv. belobrdských pohrebiskách nie je zadunajských nálezov je vo výraznom nepomere

možná ich jednoznačná etnická interpretácia. Be- s rozšírením staromaďarských nálezov na juhozá-
lobrdské pohrebiská sú kultúrno-historický feno- padnom Slovensku alebo v severnom Potisí. Kro-
mén, sú výsledkom spolužitia Slovanov a Maďarov, nikár Aventinus dokonca považoval zadunajské
pričom maďarský etnický element prispôsobil svo- mestá a komitáty za Gizelino veno, ktoré pripadlo
je hospodárstvo novým podmienkam usadlého spô- kráľovi Štefanovi (Veszprémy 2000, 608), čo by do
sobu života. Štvrtá maďarská generácia stráca svoj istej miery vysvetľovalo absenciu najstarších ma-
pôvodný, archeologicky rozpoznateľný kultúrny ha- ďarských nálezov. Bavori však jednoznačne ne-
bitus, preto archeologické nálezy z konca 10. sto- disponovali dostatočnou vojenskou silou proti Ma-
ročia už nedokážeme etnicky interpretovať. Ja- ďarom, aby mohli v 10. storočí Zadunajsko kon-
zykovedným výskumom sa zistilo, že transformácia trolovať, teda ako veno poskytli územie, ktoré fak-
maďarského hospodárstva na usadlý spôsob života ticky vôbec nemali pod kontrolou.
bola výrazne ovplyvnená skúsenosťami slovanského Transformácia hospodársko-spoločen-
obyvateľstva Karpatskej kotliny (Benkö 2000, 565). ských štruktúr maďarskej spoločnosti v 10. storočí
Nebývalý rozvoj pozorujeme v Nitre, kde bolo sídlo bola pre ďalšiu existenciu arpádovskej dynastie
Michala, kresťana, ktorého pohanské meno už ani nevyhnutná. Obchod s východom upadá, končí sa
nepoznáme. Bol bratom veľkokniežaťa Gejzu. Mi- obdobie koristníckych nájazdov a inkasovania tri-
chalovi synovia boli Ladislav (Lysý) a Vazul, pred- bútov. Archeologické nálezy dokumentujú nárast
pokladá sa, že ich matka mala slovanský pôvod. používania zbraní západného a severského pôvo-
Maďarskí historici sa domnievajú, že nie- du, Maďari teda postupne menia aj vlastnú bojovú
kedy za vlády Gejzu dochádza k preneseniu hlav- taktiku. Kedysi obávaní jazdci sa dostávajú do de-
ného strediska arpádovskej dynastie z Potisia do fenzívnej pozície nielen voči Bavorom, ale aj voči
Ostrihomu (Kristó 2000, 568). Archeologické ná- formujúcemu sa českému i poľskému štátu, vy-
lezy a ich chronológia dosvedčujú, že v prvej po- užívajú opevnené hradiská na obranu vlastnej kra-
lovici 10. storočia husto osídlené severné Potisie jiny. Prechod na usadlý spôsob života prináša so
je koncom 10. storočia oveľa redšie osídlené ako sebou i definitívnu akceptáciu kresťanstva, roz-
nitrianske teritórium na juhozápadnom Sloven- voj cirkevných a svetských inštitúcií. Vhodnou so-
sku. Zaujímavý je archeologický obraz územia Za- bášnou politikou si arpádovská dynastia upevňuje
dunajska, kde nachádzame najstaršie staromaďar- pozíciu v strednej Európe a Uhorské kráľovstvo sa
ské nálezy veľmi sporadicky. Kvantitatívny aspekt stáva významným geopolitickým subjektom.
Literatúra
Pramene: torischer Sicht. In: Ausgewählte Probleme europäischer Land-

DAI - De administrando imperio. Die Byzantiner und ihre nahmen des Früh- und Hochmittelalters. Sigmaringen 1994,
Nachbarn. In: Byzantinische Geschichtsschreiber. Wien 1995. 67-79.
MMFH - Magna Moravia Fontes Historici I – V. Ed: L. Havlík. Brno Karabacek 1870 – J. Karabacek: Archeologiai levelek. XX. In: Ar-
1966-1971. cheologiai Értesítő 3, 117-
MGH SS - Monumenta Germaniae historica. Annales et chronica 118. Budapest 1870.
aevi Carolini. Ed.: Pertz G.H. Hannover 1826. Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarische Landnahme-
zeit. Budapest 1989.
Kristó 2000 – Gy. Kristó: Die Arpaden und Ungarn. In: Europas
Benkö 2000 – L. Benkö: Die Sprache der Ungarn. In: Europas Mitte um 1000, Band 2,
Mitte um 1000, Band 2. Hrsg.: Alfred Wieczorek und Hans-Martin Hrsg.: Alfred Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Stuttgart 2000,
Hinz. Stuttgart 2000, 564-565. 566-569.
Czeglédy 1979 – K. Czeglédy: Új arab forrás a magyarok 942. Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die Landnahme der Ungarn
évi spanyolországi kalandozásáról. In: Magyar Nyelv. Budapest aus archäologischer Sicht. In: Ausgewählte Probleme europäis-
1979, 273-275. cher Landnahmen des Früh- und Hochmittelalters. Sigmaringen
Daim 2006 – F. Daim: Heldengrab im Niemandsland. Mainz 1994, 23-62.
2006. Múcska 2000 – V. Múcska: Kronika anonymného notára Bela Ges-
Dimitrov 1998 – Ch. Dimitrov: Blgaro-vengerskije otnašenija prez ta Hungarorum. Budmerice 2000.
srednovekovieto. Sofija 1998. Pauliny 1999 – J. Pauliny: Arabské správy o Slovanoch. Bratislava
Györffy 1994 – Gy. Györffy: Die Landnahme der Ungarn aus his- 1999.
192
Révesz 1992 – L. Révesz: A karosi honfoglalás kori temetők. Mis- In: Zborník FF UK Musaica, Bratislava 2003, 137-142.
kolc 1992. Veszprémy 2000 – L. Veszprémy: Königin Gisela von Ungarn.
Thurn 1983 – H. Thurn: Byzanz wieder ein Weltreich. In: Byzanti- In: Europas Mitte um 1000, Band 2. Hrsg.: Alfred Wieczorek
nische Geschichtsschreiber 15. Graz-Wien-Köln 1983. und Hans-Martin Hinz. Stuttgart 2000, 608-612.
Vavruš, 2002 – J. Vavruš: Zur frage der absoluten Datierung der Vyvíjalová 1987 – M. Vyvíjalová: Bitka pri Bratislave roku 907.
ältesten ungarischen Funde. In: rcheologické rozhledy LIV, 2002, In: Študijné zvesti AU SAV 21, 1985, 221-247.
891-900.
Vavruš 2003 – J. Vavruš: Západoeurópske mince v hroboch z 10.
storočia a ich význam pre datovanie archeologického inventáru.
Summary
First Magyar generation in archaeological and written sources
Archaeological sources from the 10th century in total number. At the time of the Battle of Bratislava,
a significant way document the historical process the main core of settlement of the old Magyars was
of conquest and settlement of the Carpathian Ba- still in the area of Potisie, where the concentration
sin by members of the Magyar ethnic group. Howe- of the oldest finds is the biggest.
ver, identification of the so-called first generation
of the Magyars with regards to the time delay of the The Battle of Bratislava recorded in Annales Iuvaven-
archaeological sources against the written sources sis Maximi in the year 907 needs to be interpreted
is problematic. From the written sources, we know, in a broader geographic area. From records of necro-
for example, that the Magyars lived in the Atelkuzu logies, it is clear that bishops, battle participants,
territory for at least one generation, but, until now, did not die on one day and one battle field is also
no relevant archaeological finds have been detected out of question. There were probably more battle en-
that would ethnically identify them in this area. counters with very mobile Magyar riders; the armies
Neither the sepulchral finds discovered in the area tried to attain the most favourable moment of sur-
of south-western Slovakia can be dated in the period prise. Excessive fragmentation of the Bavarian army
from before the year 920. Only the process of the more was the main cause of its failure. Several written sou-
permanent settlement is archaeologically documen- rces do not even mention the specific location, whe-
ted; therefore, not even a more exact localisation of reby we can only find the general description “in ori-
the Battle of Bratislava based on archaeological sou- ente”. The question if the Moravians participated in
rces is possible because of negligible territorial den- this battle at all and if so, which side they fought on
sity of relevant archaeological finds as well as their will remain unanswered.
193
194
Funkčné členenie veľkomoravských opevnených

sídlisk na základe ich spoločenského významu
a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí
(Morava a západné a stredné Slovensko)
Drahoslav Hulínek
Problematika veľkomoravských hradísk pat- I. K problematike opevnených sídlisk pred záni-

rí medzi dlhodobo pertraktované témy najmä na kom Veľkej Moravy
poli moravskej, slovenskej a českej archeológie, So vznikom veľkomoravského štátu na-
ale aj iných príbuzných vedeckých disciplín. Môj stal progres spoločenských, hospodárskych, ale
príspevok sa zaoberá funkčným členením veľko- i vojensko-politických vzťahov. To sa prejavilo
moravských opevnených sídlisk na základe ich popri rozvoji niektorých pretrvávajúcich hradísk
spoločenského významu s dôrazom na ich možný i v rozmachu budovania nových opevnených síd-
kontinuálny vývoj v 10. storočí po zániku Veľkej Mo- lisk. O existencii hradísk na veľkomoravskom
ravy. Okrem dejinno-chronologických súvislostí sa území informuje písomný prameň, tzv. Bavor-
snažím sledovať pretrvávanie, respektíve strácanie ský geograf pri opise hradov a krajín na se-
alebo posilňovanie spoločenského významu funk- vernej strane Dunaja. V jeho prvej časti sa
cie danej lokality aj po zániku Veľkej Moravy (obr. uvádza, že Moravania (Marharii) mali 11 hra-
1, 2, 12). V prvej hlavnej časti svojej štúdie sa za- dov. Táto zmienka o 11 moravských hradoch
oberám stručným charakterizovaním vývoja včas- sa podľa interpretácie zaužívanej na Sloven-
nostredovekých opevnených sídlisk pred zánikom sku týkala nielen územia vlastnej Moravy, ale
Veľkej Moravy. Po načrtnutí stavu opevnených síd- možno aj Nitrianska, pričom časovo mala súvi-
lisk s dôrazom na 9. storočie zameriavam v jej dru- sieť s obdobím medzi rokmi 815 – 817 alebo po
hej časti svoju pozornosť na 10. storočie. Práca je roku 843 (Ratkoš 1968, 129; Ruttkay 1994, 71).
geograficky vymedzená na územie Moravy a zá- Z tzv. Bavorského geografa pochádza aj druhá
padného a stredného Slovenska. Problematika vý- zmienka o ľude nazývanom Moravania (Mereha-
voja hradísk z predveľkomoravského obdobia nie nos), kde sa v súvislosti s opevnenými sídliska-
je predmetom tejto štúdie. Ale v rámci korektnosti mi uvádza, že na ich území bolo 30 hradov. Táto
súpisu včasnostredovekých lokalít z 8. až 10. sto- druhá zmienka podľa tejto interpretácie pravde-
ročia ich tam zaraďujem. podobne súvisela s obdobím medzi rokmi 882
Dôraz kladiem na priestor, ktorý je v rele- – 883, keď na Veľkej Morave vládol Svätopluk a
vantnej literatúre spochybniteľný v minimálnej mie- jej súčasťou bolo aj Zátisie (Ratkoš 1968, 129).
re ako stabilné územné jadro veľkomoravského štá- V pravdepodobnejšej interpretácii J. Steinhübel
tu na báze kultúrnej, materiálnej a politickej. Ide (1998a, 405-407) vysvetľuje, že názov Marharii
o územie Moravy bez českého Sliezska (Galuška 2004, (11 hradov) sa týka územia vlastnej Moravy zá-
64, 65; Ratkoš 1990, 51-56) (obr. 10, 11, 12, 13) a padne od Malých a Bielych Karpát. Územia Nit-
jeho nitrianskej časti – súčasné západné a stredné rianska sa týka názvov Merehanos s 30 hradmi.
Slovensko (viac Hulínek/Čajka 2004, 77-85; Stein- Pričom dodáva, že správy o počte hradov vznik-
hübel 1998a, 369-414; 1998c, 91). Pri porovnávaní li asi desať rokov po ovládnutí Pribinovej dŕžavy
lokalít sa nevyhýbam ani iným územiam, a to najmä (t. j. Nitrianska) Mojmírom, preto vtedajší autor
tým, ktoré len nejaký čas patrili pod kultúrnu sféru už medzi oboma časťami Veľkej Moravy nebadal
Veľkej Moravy, ale dôraz kladiem na územia, ktoré sú až tak zásadný rozdiel. Obyvateľstvo považoval
nosnými v tejto štúdii – Morava, územie západného a za Moravanov a pretrvávajúci geograficko-po-
stredného Slovenska. V predostretej štúdii sa neza- litický rozdiel spred roka 833 naznačil iba mi-
oberám opevnenými sídliskami, ktoré vznikli v prie- nimálnou odchýlkou v názvoch – Marharii a Mer-
behu 10. storočia po zániku Veľkej Moravy. hani (obr. 2.3.13).
195
Drahoslav Hulínek
Morava a
západné a
stredné
Slovensko
Obr. 1. Potenciálna, sumarizujúca krivka priebehu množstva výskytu opevnených sídlisk na Morave a západ-
nom a strednom Slovensku v 8. - 10. storočí s dôrazom na veľkomoravske obdobie. Do úvahy sú predovšetkým
brané archeologicky doložené lokality.
Morava
Nitriansko
(západné a
stredné
Slovensko)
Obr. 2. Potenciálna krivka priebehu výstavby opevnených sídlisk na Morave a západnom a strednom Slovensku
v 8.- 9. storočí s dôrazom na veľkomoravské obdobie. Do úvahy pripadajú predovšetkým archeologicky
doložené lokality.
196
Merehanos
Marharii
Obr. 3. Pokus o percentuálny pomer počtu hradísk na základe správ Bavorského geografa.
Obr. 4. Hypotetický pokus o porovnanie počtu opevnených sídlisk na základe správ Bavorského geografa
a výsledkov aktuálneho archeologického bádania v súvislosti s počtom lokalít vo veľkomoravskom období.
197
Drahoslav Hulínek
U mnohých novovznikajúcich hradísk z ob- iba krátkodobého a refugiálneho charakteru (ka-

dobia existencie Veľkej Moravy je veľmi problema- tegória potvrdenosti 4). Takéto som medzi veľko-
tické určiť dobu ich vzniku. Ešte problematickejšie moravské hradiská nezaradil (Hulínek/Čajka 2004,
je to aj v súvislosti so zánikovými horizontmi, re- 87). Na základe podobných archeologických a šta-
spektíve s ich nasledujúcim kontinuálnym preží- tistických kritérií môžeme predpokladať, že na Mo-
vaním. Vyplýva to najmä z následnej zastavanosti rave sa v rámci súčasných štátnych hraníc vysky-
danej plochy a stavom výskumu. Z týchto dôvodov tovalo 15 – 20 opevnených sídlisk. Počty hradísk
je veľmi problematické určiť relatívne presný po- v rámci uvedenej odchýlky (+/-: 5 – 10) zohľadňujú
čet hradísk v danom časovom úseku v 8. – 10. sto- aj prípadné počty uvádzané v rámci predpoklada-
ročí, ba momentálne takmer nemožné. Najlepšia ných viackrát spomínaných dobových hraníc medzi
situácia v tomto smere (s časovým určením mož- Nitrianskom a Moravou (napr. ich potenciálne bolo
ných počiatkov vzniku hradísk na Morave, západ- 18 – 23).
nom a strednom Slovensku) je pred vznikom Veľ- Pomer v rozmedzí 1:2 až 1:3 mnou zatiaľ
kej Moravy. V predveľkomoravskom období sa dá predpokladaného počtu hradísk medzi moravskou
počet novovzniknutých opevnených sídlisk, aj keď a nitrianskou časťou Veľkej Moravy do určitej miery
do určitej miery iba hypoteticky, čiastočne zistiť iba hypoteticky korešponduje s údajmi v spise Ba-
presnejšie. A to prostredníctvom okolností v súvis- vorský geograf, kde sa tento pomer na základe in-
losti s prvotnými impulzmi so stavebným využitím terpretácií J. Steinhübla (1998a, 405-407) pribli-
danej lokality, ale aj s určitou špecifickosťou nále- žuje do okolia úrovne 1:3, respektíve tiež do roz-
zového materiálu – ide najmä o kovové nálezy sú- medzia 1:2 až 1:3. Tento čiastočný pomerný sú-
visiace aspoň čiastočne s karolínskym alebo niek- lad ešte podporuje aj fakt, že do uvedených počtov
dajším avarsko-slovanským kultúrno-výrobným nebolo zaradené územie východného Slovenska, Východné
prostredím. No i tieto zistenia pokiaľ ide o presné ktorého minimálne určitá časť bola možno okam- Slovensko_hradiská
chronologické zaradenie v súvislosti s predveľko- žite po vzniku Veľkej Moravy súčasťou Nitrianska
moravským obdobím narúša možnosť pretrvávania (Steinhübel 2004). V budúcnosti možný zväčšený
výskytu predmetov napríklad karolínskeho typu počet moravských hradísk môže potenciálne na-
v nasledujúcich časových úsekoch. Vo väčšine prí- vodiť iba jednoznačne archeologicky a historicky
padov je jediným datovacím kritériom keramický doložené zistenie, že dolnorakúske hradiská na-
nálezový materiál, ktorého chronológia nie je do- chádzajúce sa severne od rieky Dunaj boli už vo Východné
statočne prepracovaná, respektíve je pre datova- svojich počiatkoch súčasťou Moravy. Boli však Slovensko_hradiská
nie ťažšie využiteľná, a tým aj menej smerodajná v menšom počte oproti východoslovenskému pries-
(Štefanovičová 1989a, 93-94). Napriek týmto sku- toru, kde predpokladáme 5 – 10 hradísk, o ktorom
točnostiam môžeme určitý nárast vzniku hradísk sa tiež uvažuje, že bol stabilnou súčasťou Nitrian-
predpokladať od druhej tretiny 9. storočia, čo po- ska (obr. 1, 2, 3, 4, 13). Opevnené sídliská na úze-
tvrdzuje aj spomínaná správa tzv. Bavorského ge- mí Moravy, západného a stredného Slovenska boli
ografa (Ratkoš 1968, 129). Zmienka o 30 hradoch v priebehu 8./9. – 10. storočia diferencované svo-
naznačuje pomernú hustotu výskytu hradísk. Na jím územnosprávnym, mocenským a vojensko-stra-
základe doterajšieho stavu archeologickej potvr- tegickým významom (Hulínek/Čajka 2004; Hulínek
denosti môžeme v 9. storočí – po jeho prvej treti- 2006/07, 7).
ne, predpokladať, že na území západného a stred- Po vzniku Veľkej Moravy nastala aj vý-
ného Slovenska sa vyskytovalo minimálne okolo raznejšia diferenciácia hradísk. Rozpoznávame
35 – 40 hradísk (odchýlka+/-: 10 – 20; v dobových štyri základné typy opevnených sídlisk: 1. centrál-
predpokladaných hraniciach medzi Nitrianskom a ne opevnené sídliská priamo podliehajúce správe
Moravou 32 – 37 hradísk). Zďaleka nie všetky ďal- kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami pred-
šie potenciálne hradiská, ako naznačila už v závere mestského typu; 2. lokálne správne centrá územ-
prezentovaná kategorizácia, sú dokázané archeo- no-administratívnych celkov predstavujúcich zá-
logicky, preto sa toto číslo môže časom upraviť. kladné teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského
Zatiaľ môžeme výskyt ďalších hradísk predpokladať štátneho útvaru; 3. hradiská s dominujúcou vojen-
iba teoreticky. Viaceré potenciálne opevnené síd- skou, strážnou funkciou; 4. refúgiá. Hradiská da-
liská môžeme teda označovať len ako výšinné po- ného typu plnili spoločenskú funkciu, akú mali aj
lohy s fragmentárnymi stopami osídlenia zo včas- tie hradiská, ktoré sú kategorizované rádovo vyš-
ného stredoveku, ktoré mnohokrát mohlo byť ším číslom. Napríklad opevnené sídliská 1. typu pl-
198
nili funkciu aj lokálneho centra (2), ale aj strážnu lom panovníka. A to aj napriek tomu, že by sme hy-
(3) i útočištnú (4) úlohu. Lokálne opevnené centrá poteticky predpokladali, že panovník mal v rám-
zase plnili funkciu strážnu a útočištnú. Z tejto sku- ci celej Veľkej Moravy jedno stále sídlo. Nitra zase
točnosti vyplýva polyfunkčnosť mnohých hradísk. zohrávala v rámci Nitrianska špecifickú sídelnú
Sídliskové aglomerácie (ich súčasťou bolo cen- úlohu, čím sa upozorňovalo na určitú duálnosť
trálne opevnené sídlisko celoštátneho významu) veľkomoravského štátu (Snášil 2001, 349-350;
a lokálne správne centrá môžeme do určitej mie- Steinhübel 2000b). Sídliskové aglomerácie pred-
ry stotožniť s označením známym v 9. storočí – ako mestského charakteru boli predovšetkým mo-
civitas. S týmto termínom sa stretávame vo Fuld- censkými, politickými a správnymi centrami (Šte-
ských análoch v súvislosti s udalosťami z roku 864, fanovičová 1995, 265). Veľkomoravské sídliskové
pri ktorých sa spomína Devín: „in quadam civita- aglomerácie predmestského typu však určite patri-
te, quae lingua gentis ilius Dowina“ (Ratkoš 1968, li aj medzi religiózne strediská. Okrem Olomouca
409). Čiže podľa tejto písomnej informácie jestvo- sa na každej aglomerácii našli archeologicky
vali aj vo veľkomoravskom prostredí významnejšie doložené pozostatky sakrálnych architektúr po-
správne centrá. Ich existencia tiež pravdepodobne stavených v 9. storočí, v prípade Nitry aj doklad
naznačuje teritoriálne rozčlenenie štátu (Ruttkay v písomných prameňoch (Plachá/Hlavicová/Keller
2005a, 78). 1990; Štefanovičová 1995, 265-272; Bednár 2002,
88-96).
I. 1. Centrálne opevnené sídliská priamo podlie- Zo spomínaných sídliskových aglomerácií
hajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglo- môžeme na základe aktuálnej nálezovej situácie
meráciami predmestského typu vyčleniť tri dominujúce: Mikulčice, Staré Město
Na území Moravy, stredného a západného – Uherské Hradiště a Nitra (predovšetkým v Nit-
Slovenska spĺňali status centrálneho opevneného riansku – na území Slovenska). Dokazuje to ich
sídliska kniežacieho významu so sídliskovými aglo- plošná veľkosť a značná koncentrácia sídlisk (aj
meráciami predmestského typu (Hulínek 2006/07, opevnených) a objektov rôzneho charakteru (pro-
6-15) aj na základe vnú-tornej zástavby polohy Mi- fánneho, sakrálneho, výrobno-poľnohospodár-
kulčice (Poulík 1975), Staré Město – Uherské Hra- skeho). Moravské sídliskové aglomerácie v Mi-
diště (v rámci opevnenej aglomerácie dominovala kulčiciach a v Starom Měste môžeme charakterovo
poloha Na dědine;), Pohansko pri Břeclavi (Ma- takmer stotožniť s prvotnými včasnostredovekými
cháček 2001a; 2005), Olomouc (Bláha 2001), Nit- mestami. Na Slovensku za sídliskovú aglomeráciu
ra – hrad (Bednár 2002, 88-97), Bratislava – hrad tohto druhu je považovaná Nitra, ktorá aj z dôvodu
(Štefanovičová 1975) a Devín – hrad (Plachá/Hla- väčšej členitosti terénu (napr. hradný vrch a vrch
vicová/Keller 1990). Tie-to hradiská boli súčas- Zobor) netvorila taký kompaktný sídliskovo-aglo-
ťou sídliskových aglomerácií predmestského typu meračný celok ako spomínané dve moravské loka-
(v prípade Devína to nie je jednoznačné), ku kto- lity, najmä ako v prípade Mikulčíc (Hulínek/Čajka
rým ešte patrili hradiská plniace aj inú funkciu, 2004, 91-94; Měřínský 2001a, 299). V tomto ohľa-
najmä strážnu. Okrem toho boli súčasťou sídlis- de (topograficky podobne) sa dá iba uvažovať aj
kovej aglomerácie predhradia (aj opevnené: Nitra o veľkých sídliskových oblastiach (dvoch aglome-
– Na vŕšku; Bednár 2002, 88-97). Strediskami, kde ráciách) v priestore Bratislava – Devín. Spomínané
sa v sídliskovej aglomerácii koncentrovala reme- tri sídliskové aglomerácie (Mikulčice, Staré Měs-
selná produkcia, boli aj osady so špecializovanou to – Uherské Hradiště, Nitra) aj s ich centrálnymi
výrobou (Štefanovičová 1995, 265; 2004b). Dôle- opevnenými sídliskami môžeme považovať do urči-
žité postavenie v rámci sídliskových aglomerácií tej miery za dlhodobejšie veľkomoravské centrá, či
mali aj roľnícke osady zabezpečujúce poľnohos- už profánneho, hospodárskeho a sakrálneho výz-
podársku produkciu. Povinnosťou obyvateľstva namu. Pričom do určitej miery mohla niektorá
týchto otvorených sídlisk bolo starať sa o údrž- z týchto funkcií (profánna, hospodárska atď.) štát-
bu fortifikácií, pričom v čase nebezpečenstva im neho centra dominovať.
okolité opevnené plochy poskytli ochranu (Rut- Mikulčice boli dominujúce politicko-mo-
tkay 1994, 70). Centrálne hradisko, ktoré bolo sú- censké centrum Veľkej Moravy. Mnohí ho dávajú
časťou sídliskovej aglomerácie, malo dôležitý podo súvislosti s pevným Rastislavovým valom spo-
litický význam, pričom dokonca mohlo byť za ur- menutým počas franského ťaženia v roku 855 a
čitej situácie stálym, respektíve prechodným síd- s nevýslovne rozsiahlym hradiskom (pevnosťou) a
199
Drahoslav Hulínek
všetkým starodávnym nepodobným, spomenutým skohradišťskej sídliskovej aglomerácie. Staré Měs-

počas ťaženia Karola, syna Ľudovíta Nemca, pro- to sa rozprestiera na pravom brehu rieky Moravy,
ti Rastislavovi v roku 869. Správy sa nachádzajú v tesnej blízkosti Uherského Hradišťa, ktoré sa na-
vo Fuldských análoch. Obe východofranské ťaženia chádzajú na jej ľavom brehu. Sídliskovú aglome-
počas vlády Ľudovíta Nemca skončili neúspešne ráciu v Starom Měste – Uherskom Hradišti tvorili
(Lukačka 1999, 155-158; Poulík 1975, 153-160; viaceré polohy aj so zachovanými zvyškami opev-
Steinhübel 2004, 120, 128, 129). Mikulčickej síd- není. V konečnom dôsledku išlo o rozsiahle opev-
liskovej aglomerácii – okrem množstva polôh – do- nené sídlisko s pohrebiskami, kostolmi, remesel-
minovali lokality Valy a poloha Štěpnice. V okolí nými areálmi. Rozprestieralo sa predovšetkým na
centrálnej opevnenej polohy Valy a v predhradí na pravom brehu rieky Moravy (Staré Město) a v mest-
Štěpnici sa nachádzali opevnené/ohradené dvor- skej časti Rybárny, kde je zatiaľ sporadicky zistené
ce alebo pohrebiská – cintoríny aj s kostolmi (na- osídlenie s mohutnou fortifikáciou (Galuška 1998,
príklad ohradená plocha s cintorínom v blízkosti 345). Ďalej tu bolo skôr potenciálne opevnené síd-
kostola 6 alebo pri kostole 10, kde bol pravde- lisko (pravdepodobnejšie otvorené sídlisko) s po-
podobne dvorec a poloha Kláštorisko). Hypotetic- zostatkami remeselnej výroby so zvyškami dreve-
ky sa uvažuje o existencii dvorca na ploche v oko- ných stavieb na riečnom ostrove sv. Jiří a ďalej po-
lí kostola v Kopčanoch, v súčasnosti na slovenskej loha Uherské Hradiště – Sady (Galuška 2001, 124;
strane. V tomto priestore sa nachádzajú aj veľko- 2004, 50-128). V Starom Měste dominovali dve vy-
moravské hroby, pričom aj o miestnom, dodnes výšené terasy, ktoré vyčnievali z predhoria Chří-
stojacom kostole sv. Margity sa predpokladá, že bov. Výrazná časť týchto dvoch ostrohovitých vy-
pochádza z 9. storočia z obdobia vlády Rastislava výšenín bola s najväčšou pravdepodobnosťou vo
a Svätopluka I. (Baxa/Glaser-Opitzová/Katkinová/ veľkomoravskom období zastavaná (Galuška 2001,
Ferus 2004; Baxa/Ferus/Glaser-Opitzvá/Katkinová 124). Na západnejšie položenej vyvýšenej terase
2005, 48-50). Opevnené predhradie na Štěpnici sa okrem iného našli pozostatky po výraznejšom
bolo pravdepodobne osídlené bojovníckou dru- osídlení na polohách Špitálky, Na Špitálkach, Čer-
žinou. Na polohe sa nachádzala početná zástavba túj kút a Písečnice. Na východnejšie položenej vý-
zrubových objektov (približne 250 priestorových šinnej terase sa okrem iných vyskytovali veľko-
príbytkov), kde žilo okolo 1 000 bojovníkov. For- moravské lokality Na valách, Nad haltýři, Nový
tifikácie – val, ako obranné predvalie sa nachá- svět a na Padělkách. Poloha Na valách plnila funk-
dzalo v polohe Těšínsky les a Kostelec. Na základe ciu dominujúceho včasnostredovekého hradiska,
terajšieho stavu bádania môžeme konštatovať, že ktorého počiatky sú najneskôr datované na pre-
v celej mikulčickej aglomerácii žilo počas jej roz- lom 8. a 9. storočia. Je viac ako pravdepodobné,
kvetu približne 2 000 ľudí. Mikulčická sídlisková že v tomto časovom období bola lokalita Na valách
aglomerácia bola významným centrom celého Mo- sídlom spoločensky vyššie postavenej vrstvy oby-
ravského kniežatstva a patrila medzi najvýznam- vateľstva. Postupným dejinným vývojom nastalo
nejšie centrálne polohy vo Veľkej Morave. Niektorí v období Veľkej Moravy prepojenie jednotlivých
bádatelia ju potenciálne považujú za hlavné síd- sídlisk v užšom územnom priestore, a tak vznikla
lo tohto štátu na čele s mojmírovskou dynastiou plošnými rozmermi značná sídlisková aglomerácia
(Poulík 1957, 241-388; 1963; 1967, 692-698; 1972, dosahujúca 300 – 400 ha. Prepojenie jednotlivých
5-56; 1975; Poláček 1994; 1996a, 213-260; 1998, osád sídliskovej aglomerácie nastalo s najväčšou
359-362). pravdepodobnosťou okolo polovice, respektíve
Staroměstsko-uherskohradišťská sídlisko- v druhej polovici 9. storočia. (Galuška 2001, 130).
vá aglomerácia (ďalej iba staroměstská alebo Sta- Dokazuje to aj skutočnosť, že z lokálneho pohre-
ré Město) sa skôr pokladá za potenciálne nábožen- biska v centrálnom hradisku Na valách, vznikol vý-
ské centrum Veľkej Moravy (významnejší sídliskový znamný cintorín pre celú sídliskovú aglomeráciu.
areál kresťanského, možno aj byzantsko-misijné- Preto je viac či menej opodstatnené, že lokalita
ho charakteru na polohe Uherské Hradiště – Sady; Na valách začala plniť predovšetkým účel cintorí-
Avenarius 1992, 73; Galuška 1996a, 17-29; Galuš- na a sídliskový charakter postupne úplne stratila
ka/Vaškových 2002; Snášil 2001, 356). Tieto kon- (Galuška 2001, 130).
štatovania sa však pohybujú vo veľmi hypotetickej V rámci aglomerácie získala na význame
rovine a vôbec nemožno vylučovať ani dominujúci poloha Na dědine, kde vybudovali okolo polovice
politicko-mocenský význam staroměstsko-uher- 9. storočia významnú profánnu stavbu pre člena
200
najvyššej veľkomoravskej vrstvy. Nadväzne na túto ešte nachádzala autonómna poloha so sakrálnou
kamennú stavbu neskôr vybudovali aj centrálnu architektúrou Modrá u Velehradu. Na základe tých-
sakrálnu architektúru sv. Michala. V blízkom oko- to nálezových súvislostí sa sídlisková aglomerácia
lí sa na polohe nachádzalo značné množstvo dre- Staré Město – Uherské Hradiště pokladá aj za do-
vených stavieb (zruby, chaty a hospodárske ob- minantné cirkevné sídlo veľkomoravského štátu,
jekty), ktoré dali polohe v rámci celej sídliskovej pričom sa nevylučuje ani jej podobný spoločenský
aglomerácie výnimočnejší ráz (Galuška 2001, 130). význam. (Galuška 1990; 1996a; 1996b; 1997; 1998;
Svetská stavba bola dlhá 18 m a široká približne 2000; 2001; Hrubý 1955; 1965).
10 m. Aj vďaka týmto nálezovým okolnostiam moh- Na základe terajších znalostí je ťažko ur-
la mať sídlisková aglomerácia vo veľkomoravskom čiť, ktorá aglomerácia s centrálnym hradiskom
období svoje ústredné centrum s najväčšou pravde- bola hlavným panovníckym sídlom Veľkej Moravy.
podobnosťou na území Starého Města, a to v jeho Nie je vylúčené, že mohlo dochádzať k lokačnému
východnej časti, kde sa nachádzala poloha Na dě- posunu hlavného sídla jednotlivých panovníkov
dine. Podľa iných názorov to bolo na ostrove sv. mojmírovskej dynastie. Preto táto sídlisková aglo-
Jiří na rieke Morave (súčasná centrálna historická merácia s centrálnym hradiskom, ktorá bola síd-
časť Uherského Hradišťa), kde sa nachádzalo síd- lom v danom období vlády niektorého panovníka,
lisko siahajúce svojím pôvodom do predveľkomo- nemusela byť dominantným sídlom v období vlády
ravského obdobia (Hrubý 1965; Procházka 1990, iného panovníka. Podobné dlhodobo postupné lo-
293). Tento druhý variant miestneho ústredného kačné posuny sídiel máme doložené v období včas-
centra nie je relevantne nálezovo preukázateľný ného stredoveku aj inde v Európe – napríklad aj
a zatiaľ nepravdepodobný, nakoľko nie je v tom v kultúrne blízkom Bulharsku (hlavné sídlo bolo
priestore jednoznačne dokázaná existencia for- najskôr v Pliske, následne po nej získala v druhej
tifikácií. Zatiaľ sa ich výskyt skôr spochybňuje, ako polovici 9. storočia toto postavenie Preslav; Mi-
potvrdzuje. Ostrov sv. Jiří nesie pomenovanie na chajlova 2004, 252-283; Vaklinov 1977, 47-247)
základe včasnostredovekého kostola, ktorého po- alebo vo Franskej ríši (James 1997, 179). Môže-
čiatky niektorí bádatelia predpokladajú už v období me hovoriť o rôznosti novodobej vedeckej iden-
Veľkej Moravy. Ostrov sa nachádzal juhovýchodne tifikácie hlavných sídiel pre daného veľkomorav-
od hlavného toku rieky Moravy (Galuška 2001, 127; ského panovníka (Snášil 2001, 356). Napríklad
2004, 50-139). Slovanské osídlenie ostrova môže- sa predpokladal nedoložený variant, že Mikulčice
me predpokladať už v predveľkomoravskom období boli pôvodným Rastislavovým a spočiatku aj Svä-
(Galuška 2001, 128). Sídlisková aglomerácia Sta- toplukovým sídlom. Až neskôr sa mohol Svätopluk
ré Město – Uherské Hradiště o rozlohe asi 400 ha rozhodnúť presunúť hlavné sídlo Veľkej Moravy na
bola dôležitým centrom veľkomoravského štátu. Aj sídliskovú aglomeráciu Staré Město – Uherské Hra-
archeologickými výskumami doložená existencia diště (Veligrad), ktorá mala byť aj významným kul-
niektorých aj honosnejších sakrálnych stavieb ju túrnym a náboženským centrom (Snášil 2001, 355-
potenciálne pasuje do pozície spomínaného du- 356). V tomto duchu sa L. Galuška domnieva, že po-
chovného centra. Túto skutočnosť dokazujú nájde- čas vlády Mojmíra I. a Rastislava boli hlavným síd-
né zvyšky sakrálnych architektúr na polohách ro- lom veľkomoravského štátu Mikulčice. Svätopluk
tunda sv. Michala v tesnej blízkosti svetskej stav- mal podľa neho preniesť hlavné sídlo do Starého
by na polohe Na dědine – vo veľkomoravskom ob- Města – Uherského Hradišťa, kde po ňom sídlil
dobí spoločensky dominujúcej lokality v rámci ce- i Mojmír II. (2004, 84). Podľa inej teórie mohol
lej aglomerácie; kostol v Starom Měste – Na valách mať panovník viac dominujúcich sídiel – najčastej-
s cintorínom; Uherské Hradiště – Špitálky a Sady šie 2 – 3. Napríklad panovník merovejskej dynastie
– významný, výšinný, cirkevný areál možno kláš- Chilperich I. (539 – 584) sa počas obdobia svo-
torného charakteru; Staré Město – osada Špitálky jej vlády najčastejšie nachádzal v sídlach Rouene,
– kostol a jeho okolie pravdepodobne obkolesovala Soissonse a Paríž. Podobné príklady môžeme vní-
drevená ohrada, pričom lokalita hypoteticky moh- mať aj u iných franských panovníkov. Nehovoriac
la plniť úlohu dvorca, alebo areálu obchodníkov o tom, že v stredoveku často dochádzalo k tomu,
v rámci staroměstsko-uherskohradišťskej opev- že panovník kočoval po krajine s podstatnou čas-
nenej plochy; ďalej bola lokalitou s kostolom po- ťou svojho dvora (James 1997, 179). Niektorý
loha Staré Město – osada IV (Galuška 1996a; Hru- z týchto variantov s ohľadom určenia sídla panov-
bý 1965). V zázemí tejto sídliskovej aglomerácie sa níka, ba možno aj všetky, môžeme dať do súvis-
201
Drahoslav Hulínek
losti s Veľkou Moravou, respektíve už ich aj pred- ku a ďalší areál dnešného starého mesta (Ruttkay
pokladáme. Aj keď podľa L. Galušku mal panovník 1999b, 310). V nitrianskej sídliskovej aglomerácii
iba jedno sídlo a nepredpokladá kočovanie panov- sa podľa doterajších zistení nachádzalo 18 neo-
níka po krajine (2004, 85). Odvoláva sa pritom aj pevnených sídlisk a 13 pohrebísk z 9. – 10. storo-
na údaj spomenutý v diele Ibn Rustu „Kniha vzác- čia (Bednár 2004). Na základe aktuálnej nálezovej
nych drahocenností“. Autor tam uvádza: „Má (Svä- situácie môžeme podľa M. Ruttkaya o včasno-
topluk) vynikajúce, pevné a vzácne brnenia a mes- stredovekej Nitre konštatovať: okrem iných nit-
to, v ktorom sídli, sa volá ´Girwáb. V tomto meste rianskych lokalít „územie dnešného hradu (vtedaj-
sa koná trh každý mesiac tri dni.“ (Galuška 2004, šieho hradiska) až po tržnicu a od ulice Fraňa Moj-
84; Pauliny 1999, 97-99). tu po Párovskú ulicu tvorilo jednu veľkú sídliskovú
Doteraz nie je jasné, ktorú sídliskovú aglo- aglomeráciu, ktorú možno bez zaváhania porov-
meráciu môžeme stotožniť s centrálnym „gradom“ nať s najväčšími dobovými stredoeurópskymi me-
Morava. Tento názov okrem iného pravdepodobne tropolami“ (2005b, 63-64). Nitra okrem význam-
vyplýva aj z analógie rieka Nitrava – mesto Nitra- nej politicko-mocenskej a hospodárskej funkcie
va – kniežatstvo Nitrava, preto tiež mohla byť rie- spĺňala úlohu duchovného strediska s písomne do-
ka Morava - mesto Morava - kniežatstvo Morava loženým biskupstvom. V rámci Veľkej Moravy mala
(Steinhübel 2004, 60-70). Neustále sa vedú dis- špecifické postavenie, keďže bola najvýznamnej-
kusie o lokalizácii gradu Morava, pričom do úvahy ším centrálnym sídliskom nitrianskej časti Veľkej
pripadajú Mikulčice a Staré Město – Uherské Hra- Moravy. V nej sídlil pred svojím nástupom na vla-
diště (Havlík 1992, 142; 1994, 38; podrobne roz- dársky veľkomoravský stolec Svätopluk ako údelné
analyzoval aj so zreteľom na dovtedajší stav bá- knieža v Nitriansku, ktoré si po roku 833 zachovalo
dania Snášil 2001; Steinhübel 2004, 67-69). V prí- určitú autonómiu v rámci tejto západoslovanskej
pade polohy Staré Město – Uherské Hradiště sa mal ríše. Nitriansko plnilo funkciu údelného knie-
jej potenciálny názov Morava, v tradícii známy ako žatstva v rámci Veľkej Moravy (Steinhübel 1998a,
veľký hrad, respektíve mesto, pretransformovať do 394-416; 2004, 135-137). V prípade Nitry upo-
výrazu Veligrad/Velehrad (Poulík 1985, 31; Snášil zorňuje na jej spomínaný dlhodobý centrálny vý-
2001). znam aj špecifické postavenie Nitrianska v rám-
Na základe doterajšieho stavu poznania ci určitej geopolitickej duálnosti Veľkej Moravy.
poznáme zatiaľ tri dominujúce sídliskové aglome- Nitra bola sídlom významnej časti Veľkej Moravy
rácie Mikulčice, Staré Město a v rámci územia Slo- – Nitrianskeho kniežatstva. V rámci svojho dlho-
venska (Nitrianska) Nitru. Najvýznamnejšia síd- dobého dejinného významu plnila aj sídelnú úlohu
lisková aglomerácia na dnešnom území Slovenska niektorých rodinných príslušníkov vládnucej dy-
pokračovala v tradícii významného včasnofeudál- nastie na celej Veľkej Morave. Dokazuje to aj sprá-
neho centra z čias Pribinovho kniežatstva (Bednár va o Svätoplukovom údelnom kniežatstve v Nitre
1998c; Steinhübel 2004). V období veľkomoravské- (855? – 870), ktorý bol významným členom moj-
ho štátu ju okrem neopevnených sídlisk remesel- mírovskej dynastie. Svätopluk, ktorý bol Rastisla-
no-výrobného, alebo poľnohospodárskeho cha- vovým synovcom, bol dokonca nejaký čas jeho spo-
rakteru tvorilo hradisko centrálneho významu na luvládcom (862/863 ak nie už skôr – v 50. rokoch
hradnom kopci. Okrem neho aj jeho možné pred- 9. storočia, odkedy pravdepodobne vládol v Nitre;
hradie Na vŕšku (Bednár 2002, 88-96) a dve opev- Marsina/Steinhübel/Lukačka/Pauliny 1999, 289-
nené sídliská s možnou strážnou funkciou na po- 295; Steinhübel 2004, 128). Veď aj v Moravsko-pa-
lohách Lupka (Chropovský 1962, 175-176) a Mar- nónskych legendách sa v Živote Metoda uvádza, že
tinský vrch (Bednár 2001, 32-33). Ako refúgium knieža Rastislav poslal posolstvo byzantskému ci-
možno využili pôvodom praveké hradisko na vr- sárovi Michalovi (pred príchodom byzantskej mi-
chu Zobor (Chropovský 1978, 136) a polohu Ši- sie) spolu so Svätoplukom. Okrem iného (napriek
beničný vrch (Pramene I-1 1989, 196). P. Bednár ovplyvneniu súdobého autora mocenským význa-
(2001, 29) však útočištné využitie týchto dvoch mom Svätopluka v čase vzniku diela – po roku 885,
naposledy menovaných hradísk vo včasnom stre- ktorý bol v rokoch 871 – 894 vládcom celej Veľkej
doveku oprávnene spochybňuje. Jadrom nitrian- Moravy) môže tiež upozorňovať na určitú mocen-
skej sídliskovej aglomerácie bol osídlený pries- sko-politickú akceptáciu spoluvládcovstva Sväto-
tor neagrárneho charakteru, ktorý predstavovali pluka, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou po-
polohy hrad (vlastne celý hradný kopec), Na vŕš- čas vlády Rastislava sídlil v Nitre (Lukačka 1999,
202
190; Marsina 1999, 37). Inak v podobnom duchu teticky predpokladať variant, že pred vznikom Mo-
je doložená správa aj v Nestorovej kronike. Nestor ravského alebo Nitrianskeho kniežatstva existovalo
údaje pravdepodobne prebral a preinterpretoval viacero slobodných kmeňových (?) alebo skôr nad-
z Moravsko-panónskych legiend – zo Života Me- kmeňových, respektíve iných územných celkov (te-
toda (Erben 1940, 41). Rovnako môžeme vnímať aj ritórií) – napríklad ďalších kniežatstiev, ktoré spra-
list pápeža Hadriána II. Rastislavovi, Svätoplukovi vovalo dané knieža, veľmož. Takýto vývoj môže na-
a blatnohradskému Koceľovi. A to aj napriek tomu, značovať situácia na severozápade Slovenska alebo
že pravosť tohto listu sa spochybňuje, lebo jeho na severe Moravy, kde môžeme predpokladať samo-
pravdepodobné – prepísané znenie sa zachovalo statné autonómne jednotky. Napríklad v Olomouci
iba v Živote Metoda (VIII. kapitola, pričom okrem zaniklo v miestnej oblasti v období formovania sa
úvah, popierajúcich existenciu listu sa vyslovujú aj Moravského kniežatstva centrálne hradisko na po-
iné interpretácie, v ktorých sa hovorí, že ide o zne- lohách Povel – Nové sady (Bláha 2001; 2002). Alebo
nie vychádzajúce až z dvoch listov pápeža Hadriána v priestore severozápadného Slovenska stratilo po
II.; Marsina 1999, 21-22, 40-42). Nitra pravdepo- prvej tretine 9. storočia čiastočne na význame opev-
dobne bola aj sídlom Slavomíra, keď bola morav- nené sídlisko na Ostrej skale a jeho úlohu minimálne
ská časť Veľkej Moravy z dôvodu franskej nadvlády z časti prebralo hradisko v Divinke (Hulínek/Čajka
v rukách markgrófov Východnej marky Wilhema II. 2004, 94, 108-109). Tieto zmeny, ktoré hypoteticky
a Engelšaka. Po návrate Svätopluka na Veľkú Mora- mohli negatívne postihnúť niektoré predveľkomo-
vu a jeho vstúpení do starého, Frankami dobytého ravské mocenské centrá, potenciálne súvisia buď
Rastislavovho hradu (buď Mikulčice alebo možno s ich súperením o moc v širšom naddunajskom re-
menej pravdepodobne Staré Město), tajnom spo- gióne, alebo s upevňovaním moci Pribinu a Mojmíra
jení sa s odbojným Slovomírom, zničení Karolma- a ich pravdepodobnými mocenskými stretmi. V kaž-
novho (syn Ľudovíta Nemca) vojska, kedy zahynuli dom prípade to však naznačuje význam oboch sever-
obaja markgrófi, sa opäť spojila nitrianska a mo- ných centier (aj z moravskej a aj z nitrianskej časti),
ravská časť štátu pod jednotnú vládu kniežaťa Svä- vychádzajúci z ich predveľkomoravskej politicko-
topluka (871 – 894; Galuška 2004, 67-68; Lukačka územnej samostatnosti. Súvislosti podobného cha-
1999, 158-159; Steinhübel 2004, 127-128). Spo- rakteru sa môžu týkať aj iných polôh, najmä sídlisko-
ločensko-politický význam Nitry dokresľuje aj fakt, vých aglomerácií alebo v menšej miere možno i niek-
že tu s najväčšou pravdepodobnosťou sídlil ďalší torých budúcich veľkomoravských centier lokálneho
syn Svätopluka I. a odporca jeho nasledovníka a významu. Určitý význam viacerých lokalít ako cen-
brata, panovníka Mojmíra II. – nitriansky vojvoda, tier niekdajších samostatných regiónov (napríklad
respektíve knieža Svätopluk II. (Steinhübel 2004, Bratislava, Devín, olomoucká aglomerácia) sa s naj-
135-137, 147). väčšou pravdepodobnosťou vo väčšej či menšej
Ďalšiu skupinu sídliskových aglomerácií, miere v istých prípadoch čiastočne zachoval i vo
v ktorých sa nachádzali centrálne opevnené síd- veľkomoravskom období. Vtedy mohli mať niektoré
liská podliehajúce správe kniežatstva, boli Devín, centrá aj vďaka tradícii oproti iným hradiskám hie-
Břeclav, Olomouc a Bratislava. Sú to lokality, kto- rarchicky väčší politický význam. V tomto prípade iba
ré na základe doterajšej nálezovej situácie a čias- voči niektorým centrám lokálneho významu. Mohlo
točne aj interpretácie zachovaných písomných pra- ísť o kniežatá a ich teritóriá, ktoré zostali po vzni-
meňov nemali kvantitatívne ani kvalitatívne toľko ku Veľkej Moravy lojálne voči vládnucej dynastii. Ná-
významných spoločenských polôh alebo objektov, sledne boli dosadené do štátneho aparátu jednotli-
či už sakrálneho alebo profánneho významu (na- vých území aj oblastí, či už dávnejšie zabratých, ne-
príklad doložený alebo predpokladaný počet sakrál- skôr obsadených alebo prípadne aj dobytých, ak na-
nych architektúr) ako Mikulčice, Staré Město – Uher- stalo zmierenie. Prípadne tam bol dosadený ako tzv.
ské Hradiště a s najväčšou pravdepodobnosťou Ni- miestodržiteľ iný vládca, možno i z miestneho vý-
tra. V niektorých prípadoch možno ide o lokality, znamnejšieho, prípadne aj kniežacieho, ale lojálne-
ktoré mohli byť počas formovania sa moravskej, ni- ho rodu. Do určitej miery je to badateľné na príklade
trianskej – kniežacej a neskôr veľkomoravskej štát- Veľkou Moravou ovládaných Čiech, kde Svätoplukom
nej organizácie významnejšími politicko-územnými dosadený Přemyslovec Bořivoj bolo dominantné
centrami predveľkomoravských územných jednotiek – knieža, ktoré bolo lojálne voči panovníkovi Veľkej
v tomto procese mocensky menej silných kniežat- Moravy (Galuška 2004, 85; Havlík 1981-1982; 1992,
stiev, respektíve veľkovojvodstiev. Môžeme hypo- 180-192).
203
Drahoslav Hulínek
Naznačuje to napríklad správa o sídle bis- Čiže opevnené sídliská, ktoré mohli plniť
kupstva v Olomouci, čo upozorňuje na väčší vý- úlohu centier v politickej a správnej hierarchii po-
znam sídliskovej aglomerácie a zároveň na určitú tenciálne významnejších a väčších územných jed-
autonómnosť tejto oblasti v rámci moravskej čas- notiek (územnosprávnych teritórií; podobnosť vo
ti Veľkej Moravy (Bláha 2002). V podobnom duchu franských veľkovojvodstvách – kniežatstvách, ale-
vnímame aj autonómny význam Nitry v Nitrian- bo z 10. storočia známa provincia Váh na území sú-
skom údelnom vojvodstve (veľkovojvodstve), res- časného Slovenska), boli pravdepodobne takmer
pektíve kniežatstve, ktoré však bolo hierarchicky vždy kvantitatívne väčšie a spoločensky význam-
na základe politických daností veľkomoravského nejšie (prípadne už boli sídliskovými aglomerácia-
štátu významnejšie (ako napríklad Olomouc) a mi) ako centrá lokálne menších a mocensky menej
malo autonómnejšie postavenie oproti iným sú- významných územnosprávnych lokálnych oblastí.
dobým veľkomoravským centrám akéhokoľvek Týmito spoločensky významnejšími centrami mohli
spoločenského významu (okrem Mikulčíc a sta- byť najmä sídliskové aglomerácie s centrálnymi hra-
roměstsko-uherskohradišťskej sídliskovej aglo- diskami – a to Břeclav, Olomouc, Devín a Bratisla-
merácie). Veď aj na základe už spomínaných pí- va, pričom pravdepodobne podliehali vládnucemu
somných prameňov a ich interpretácie za pomoci dvoru, respektíve vládnucej dynastii veľkomorav-
archeologických poznatkov môžeme vydedukovať ského štátu. Ich geografické situovanie podob-
už viackrát spomínanú duálnosť Veľkej Moravy, ne ako v prípade Mikulčíc, Starého Města a Nit-
ktorá mala dve základné politicko-územné časti ry súviselo aj so strategickou a spoločenskou vý-
– Moravskú (jej súčasťou bola napríklad olomouc- hodnosťou ich polohy. Rovnako sa mnohokrát na-
ká oblasť) a Nitriansku (Steinhübel 2004, 143; Hu- chádzali na trase obchodných ciest, v povodí riek,
línek/Čajka 2004). ako dôležitých komunikačných, obranných, a hos-
V línii predchádzajúcich slov môžeme podárskych tepien, alebo na dominujúcich, ale pre
uvažovať, že rovnako ako vo Franskej ríši bola už stavbu a dlhodobé osídlenie prístupných výšin-
aj na Veľkej Morave v nadväznosti na predchád- ných terénoch, pri jazerách a podobne. Týkalo sa
zajúci politicko-mocenský vývoj viacstupňová to pravdepodobne i anektovaných území a ich cen-
územná správa, ktorá poukazuje na zložitosť po- tier v Panónii (Blatnohrad), v Malopoľsku, alebo
liticko-administratívnych daností Veľkej Moravy. lokality v pražskej kotline v Čechách. Na základe
Táto viac-stupňová teritoriálna diferenciácia Veľ- predchádzajúcich vyjadrení oprávnene predpokla-
kej Moravy možno čiastočne kopírovala vývoj for- dám viacstupňovú hierarchizáciu územnospráv-
movania štátu. Čiže od vznikania a upevňovania nych jednotiek veľkomoravského štátu. S tým sú-
si moci oboch pravdepodobných dominujúcich visí aj rozličný spoločenský význam a funkcia cen-
kniežatstiev (Moravského a Nitrianskeho) až po trálnych hradísk. Hypoteticky môžem naznačiť zá-
proces vzniku a následného rozširovania veľko- kladnú štvorstupňovú štruktúru, ktorej prvé tri
moravského štátu. Vo všetkých prípadoch v kon- stupne sú súčasťou centrálnych opevnených síd-
texte zabratia iných územných celkov. Čiže ten- lisk podliehajúcich správe kniežatstva so sídlisko-
to proces v predveľkomoravskom období súvisel vými aglomeráciami predmestského typu (typ 1) a
aj s anektovaním alebo dobrovoľnou fúziou rôz- IV. stupeň tejto štruktúry korešponduje s lokálno-
nych politicky samostatných územných celkov – správnymi centrami (typ 2). Táto štvorstupňová
v mnohých prípa-doch niekdajších kmeňových te- štruktúra centrálnych opevnených polôh nadvä-
ritórií, kniežatstiev – vojvodstiev do dvoch do- zuje na typologizáciu opevnených sídlisk na pred-
minujúcich: Moravského a Nitrianskeho kniežat- chádzajúcich stranách.
stva. Rovnako v samotnom včasnostredovekom I. Dominujúce veľkomoravské centrá –
európskom štáte dochádzalo k administratívnym Mikulčice a Staré Město – Uherské Hradiště.
zásahom od centrálnej moci. Veď napríklad po II. Nitra – ktorá je sídlom dominujúceho
Karolmanovom zajatí oddelil východofranský pa- územného celku – Nitrianska, čo upozorňovalo na
novník Ľudovít správu Východnej marky od Ko- určitú duálnosť územného členenia veľkej Moravy
rutánska. Vznikli dve správy, pričom markgrófom – na moravskú a nitriansku časť.
Východnej marky sa stal Werinhar (863 – 865) a III. a) Olomouc, Břeclav – Pohansko, De-
korutánskym markgrófom Gundakar (863 – 865) vín, Bratislava a možno i iné, ktoré mohli plniť
(Steinhübel 2004, 123). K podobným aktom moh- úlohu sídiel veľkovojvodstiev, respektíve menších
lo dochádzať aj na Veľkej Morave. kniežatstiev – významnejších územnosprávnych
204
teritórií lokálno-oblastného významu. Sú to s naj- a uhorský štát. Malé kniežatstvá, tesnejšie alebo
väčšou pravdepodobnosťou iba centrálne opevne- len voľne podriadené hlavnému přemyslovskému a
né sídliská priamo podliehajúce správe kniežatstva arpádovskému kniežaťu, zrušil v Čechách až Bole-
so sídliskovými aglomeráciami predmestského slav I. a v Uhorsku Štefan I.“ (2004, 143).
typu; v prípade lokality Břeclav – Pohansko moh- Ďalšej sídliskovej aglomerácii Břeclav
lo ísť podľa J. Macháčka aj o tzv. komplementárne – Pohansko (pravdepodobne centra III. stupňa)
sídlisko k jednému z najvýznamnejších veľkomo- dominovalo vo včasnom stredoveku vybudované
ravských centier včasnostredovekej Moravy – nížinné opevnené sídlisko. Sídlisková aglomerá-
k Mikulčiciam, veď vzdušnou čiarou je od nich cia mala dôležitý hospodársky význam. Bola cen-
vzdialené iba 16 km (2005, 132). trom obchodu, remesla, ale aj poľnohospodárstva.
b) Pražská aglomerácia, prípadne Levý Medzi spoločensky najvýznamnejšiu sídliskovú
Hradec, Blatnohrad, Demblin, Stradów, Zawad, časť v rámci opevnenej polohy Pohanska pri Břec-
Naszacowice a iné, čiže centrá území anektova- lavi patril palisádou obohnaný dvorec (rozloha asi
ných Veľkou Moravou po je vzniku. 1 ha). Mohutné palisádové opevnenie tohto dvor-
IV. Lokálne správne centrá územno-ad- ca vybudovali v dvoch etapách. Súčasťou dvorca
ministratívnych celkov predstavujúcich základné bola sakrálna časť s kresťanskou architektúrou a
teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štát- cintorínom. Ďalej na dvorci zohrávala významnú
neho útvaru. Tu už môžeme predpokladať určitú úlohu obytná časť. Domy mali podmurovku a lia-
autonómnosť feudálnych lénnych panstiev včas- tu maltovú podlahu. Ďalšia časť pozostávala vo
nostredovekého, feudálneho štátu. veľkomoravskom období z nadzemnej kolovej
Táto štvorstupňová hierarchizácia významu stavby (respektíve stavieb) väčších rozmerov, kto-
centrálnych veľkomoravských opevnených sídlisk rá potenciálne mohla plniť zhromažďovaciu funk-
má byť iba orientačnou pomôckou pri určovaní ich ciu (Dostál 1975, 80). V rámci dvorca sa počas jeho
významu vo včasnostredovekom štáte, ktorý ešte existencie určite nevyskytovali výrobno-remesel-
len formuje svoje sociálne štruktúry. Upozorňuje nícke objekty. Tie sa rozprestierali mimo neho, ale
na polyfunkčnosť, menlivosť a na vysokú varia- zato v rámci celej opevnenej plochy 28 ha areálu
bilitu typov veľkomoravských opevnených síd- – v severovýchodnej časti. V rámci opevnenej plo-
lisk, ktorú som spomínal pri základnej štvorčlen- chy sa nachádzali i objekty, ktoré súviseli i s ob-
nej typologizácii všetkých veľkomoravských opev- chodnou činnosťou (Macháček 2001a; 2005). Vý-
nených sídlisk, uvedenej na začiatku tejto časti. robno-remeselné objekty výraznejšie zasahovali
Preto nevylučujem, ba skôr predpokladám funkč- i mimo tejto vonkajšej opevnenej plochy. Počiatky
nú variabilnosť významu jednotlivých centrálnych opevneného sídliska, ale aj dvorca siahajú v rám-
opevnených sídlisk. Nevylučujem ani zmenu ich ci celého opevneného areálu do počiatkov veľko-
funk-čného významu počas trvania veľkomorav- moravského osídlenia Pohanska. Absolútne da-
ského štátu. Preto potenciálne predpokladám mo- tovanie jeho vzniku na základe neprehľadnej si-
censkú a správnu kvalitatívnu zmenu jednotlivých tuácie je rámcovo zaradené do 9. storočia, pričom
centrálnych opevnených sídlisk, či už k väčšiemu presnejšie zistenia sú predmetom neustále pre-
alebo menšiemu spoločenskému významu, v rám- biehajúceho vedeckého bádania. S istou pravde-
ci naznačenej hierarchizácie. Nie je vylúčená ani podobnosťou však môžeme konštatovať, že dvo-
budúca zmena počtu stupňov v hierarchizácii vý- rec v Pohansku vznikol asi v druhej štvrtine 9. sto-
znamu centrálnych hradísk. Rovnako tiež predpo- ročia. Do tohto obdobia môžeme potenciálne da-
kladám viaceré variačné, funkčné odchýlky tých- tovať aj počiatky vzniku celého centrálneho opev-
to stupňov a špecifiká jednotlivých, konkrétnych neného komplexu (hradiska aj s dvorcom). Dvo-
opevnených sídlisk. Pričom dôležitú a určujúcu rec v Pohansku pri Břeclavi dosiahol s najväčšou
úlohu nehral len mocensko-politický a vojenský pravdepodobnosťou vrchol v 2. tretine 9. storočia,
prvok, ale aj ich obchodný a hospodársky význam. čiže v období panovania Rastislava. Pohansko bolo
Táto štvorstupňová hierarchizácia neprotirečí tvr- na základe viacerých náznakov postavené ako nový
deniu J. Steinhübla: „Obe kniežatstvá Morava a sídliskový konglomerát, ako prejav moci vysoko
Nitrava, z ktorých sa mojmírovský štát od obdo- postaveného predstaviteľa krajiny, respektíve čle-
bia okolo roku 833 skladal, sa členil na niekoľko na vládnucej vrstvy (Dostál 1979; Procházka 1990,
menších kniežatstiev. Túto dvojstupňovú knie- 289; Macháček 2005). Celý sídliskový komplex
žaciu subordináciu mal aj neskôr vznikajúci český v Pohansku pri Břeclavi môžeme na základe arche-
205
Drahoslav Hulínek
ologických, architektonických a historických zna- rium a palatium moravských panovníkov, s ktorý-

lostí prirovnať ku kráľovskému a cisárskemu falcu mi, aj ako komplementárne sídlisko k Mikulčiciam,
z franského prostredia. A to aj s rozsiahlym pred- bolo osudovo spojené (2005).
hradím a s výrazným zastúpením hospodárskych Napriek nedostatočne vypovedajúcej ná-
objektov. Poľnohospodársku produkciu a z nej vy- lezovej situácii v súvislosti s jednoznačnou loka-
plývajúce zásobovanie potravinami zabezpečovalo lizáciou centrálneho opevneného sídliska sa vý-
množstvo osád nachádzajúcich sa v širšom zázemí znamnejšia veľkomoravská sídlisková aglomerácia
rozsiahleho opevneného komplexu. Významnou nachádzala s veľkou pravdepodobnosťou v pries-
súčasťou (palatium) karolínsko-otonského fal- tore súčasného Olomouca. Na predveľkomoravské
cu boli reprezentatívno-sídelné (tzv. kráľovské) olomoucké hradisko, lokalizované na lokalitách
objekty a s nimi súvisiaca sakrálna architektúra Povel a Nové Sady, nadväzovalo pravdepodobne
(nachádzajúce sa v dvorci v rámci opevneného nové, zatiaľ jednoznačne presne nelokalizované
komplexu). Palatium v Pohansku pri Břeclavi vy- stredohradištné opevnené sídlisko, ktoré sa roz-
kazovalo analogické prvky so staršími otonskými prestieralo na sever od neho, bližšie k brodu cez
falcami v Tillede, Grone (Binding 1996; Macháček rieku Moravu. Bolo širšie lokalizované na polohe
2001a; 2005, 106). Významnou súčasťou falcu je olomouckého kopca. Presnejšie, ale iba potenci-
sálová stavba – zhromaždisko, ktorá je doložené aj álne lokalizovanie centra je umiestňované v ob-
z Pohanska. Funkciu takejto auly mohol potenciál- lasti predhradia neskoršieho přemyslovského hra-
ne na základe najnovších interpretácií plniť objekt du (poloha B), ktorý postavili na dómskom návrší
(10 a 113), ktorý bol pôvodne charakterizovaný – poloha C (Bláha 2001, 42). Nad predhradím sa od
ako dve nadzemné stavby (Macháček 2001a). Tie- juhozápadu týči Michalský kopec, kde sa na jeho
to atribúty jednoznačne vypovedajú o významnom vrchole vyskytovalo kultové predkresťanské mies-
sídliskovom komplexe aj s fortifikáciami, typickom to. Zo stredohradištného obdobia je zatiaľ napriek
pre sídlo významného hodnostára, alebo prísluš- výrazným druhotným zásahom doložené osídlenie
níka vládnucej vrstvy veľkomoravského štátu. Res- minimálne na 10 ha plochy súčasného Olomou-
pektíve táto sídlisková aglomerácia mohla byť hie- ca (Bláha 2001, 63). Centrálne stredohradištné
rarchicky menej významnou sídelnou rezidenciou olomoucké hradisko, zatiaľ bez doložených for-
celoštátneho významu popri iných nižších funkci- tifikácií, plnilo v 9. storočí významnú úlohu nie-
ách. Svojím spoločenským významom prevyšovala len lokálneho centra, ale aj reprezentatívnu úlohu
funkciu lokálneho, územnosprávneho, oblastného v rámci veľkomoravského štátu. Vzniklo v prvej po-
centra (Macháček 2001a) – pravdepodobne III. lovici 9. storočia a mohlo byť popredným mocen-
stupeň hierarchizácie centrálnych polôh. Niektorí sko-spoločenským sídelným centrom olomouckej
bádatelia stotožňujú Pohansko pri Břeclavi s náz- sídliskovej aglomerácie, ktorá bola popredným
vom Lauentenburch, zachovaným nemeckým po- strediskom nadlokálneho (III. stupeň hierarchizá-
menovaním z včasnostredovekého obdobia, ktorý cie) významu v rámci moravského štátu ovládané-
patril lokalite nachádzajúcej sa na Slovanmi osíd- ho Mojmírom I. a neskôr celej Veľkej Moravy. S naj-
lenom územnom priestore (Havlík 1963, 43; Ma- väčšou pravdepodobnosťou bolo sídlom teritória,
cháček 2005, 131). Význam Pohanska musíme chá- ktoré svojím významom a veľkosťou prevyšovalo
pať s celkovým sídliskovým konglomerátom aj s ne- územný celok lokálneho oblastného významu (III.
opevnenými predhradiami, už v polohe podobnej stupeň hierarchizácie). Môžeme ju do určitej mie-
so sídliskovou aglomeráciou predmestského typu. ry porovnať s veľkovojvodstvom (oproti menšiemu
Aj z tejto výraznejšej hustoty osídlenia, ale aj vojvodstvu) vyskytujúcim sa vo franskom prostredí
z jeho typologicko-funkčnej bohatej rôznorodosti v druhej polovici prvého tisícročia (Bláha 1980b,
(sídelnej – dvorec, vojenskej a remeselnej, poľno- 301-311; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Staňa
hospodárskej) vyplýva, že Pohansko plnilo funkciu 1985, 192).
správnu, sídelnú i vojenskú. No dôraz bol pravde- Niektorí bádatelia uvažujú, že Olomouc bol
podobne kladený na spomínanú hospodársku (re- biskupským sídelným miestom (Bláha 2002, 138).
meselnú) a obchodnú funkciu (Dostál 1967; 1970; Odôvodňujú to aj na základe objavených zvyškov
1975; 1985; 1986; 1988b; 1993; Macháček 2001a; malty z objektov olomouckej sídliskovej aglomerá-
2001b; 2002a; Měřínský 2001b; Vignatiová 1992; cie z obdobia okolo roku 900. Tieto nálezy upozor-
1996; Vignatiová/Klanicová 2001). Podľa J. Ma- ňujú na existenciu možnej murovanej stavby, res-
cháčka bola Břeclav – Pohansko munitium, empo- pektíve stavieb pravdepodobne sakrálneho cha-
206
rakteru. Hypotézu, že Olomouc mohol plniť úlohu architektúry z 9. a hrobov z 2. polovice 9. storočia,
sídla biskupa, navodzuje aj nález železného stilu nález veľkomoravského pohrebiska v dnešnej obci
datovaného najneskôr do prvej polovice 10. sto- na polohe Za kostolom a existencia dvoch hradísk
ročia. Olomouc mohol byť sídlom jedného zo su- v Devínskej Novej Vsi a ďalších včasnostredovekých
fragánov približne okolo roku 900 Mojmírom II. lokalít však umožňujú interpretovať funkciu devín-
obnovenej moravskej arcidiecézy. Pravdepodobne skej sídliskovej oblasti ako samostatnú aglomerá-
naň nadviazalo v 70. rokoch 10. storočia vzniknu- ciu s významnejším spoločenským a náboženským
té moravské biskupstvo (mohúčska synoda 976) a zázemím (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Plachá/Hla-
v roku 1062/1063 obnovená moravská cirkevná vicová/Keller 1990, Tab. 2). Podľa J. Steinhübla
provincia (Havlík 1992, 281-282). Miestna nálezo- knieža Rastislav, potom ako verejne podporoval
vá situácia z veľkomoravského obdobia je výrazne Karolmana, pravdepodobne už od roku 858 sídlil
narušená neskoršou zástavbou. Veď olomoucká na Devíne na úkor hlavného centra v Mikulčiciach.
sídlisková aglomerácia (aj s nekropolami) si kon- Devín bol výhodným strategickým miestom, odkiaľ
tinuitne zachovala dôležité postavenie i na prelo- mohol Rastislav priamejšie a pohotovejšie ovplyv-
me 9. a 10. storočia po zániku Veľkej Moravy (Blá- ňovať situáciu v širšom východofranskom pohraničí
ha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1984, 133-146; na pravom brehu Dunaja v prospech seba a zároveň
1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Staňa 1985, niekedy aj v kontexte záujmov svojho spojenca Ka-
192). Súčasťou olomouckej sídliskovej aglomerá- rolmana (2004, 124-126). Interpretáciu tejto síd-
cie bola poloha Kláštorné hradisko, kde zatiaľ len liskovej oblasti ako aglomerácie predmestského
môžeme uvažovať o existencii hradiska vo veľko- typu môže podporiť aj jej súvis s moravskou čas-
moravskom období. (Bláha 1980a, 27-40; 1980b, ťou Veľkej Moravy. Tiež si je potrebné uvedomiť, že
301-311; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Do- v tom čase bolo koryto Dunaja aj so svojimi rame-
hnal 1974, 106-111; 1985, 97-113; 1994, 211-226; nami medzi Devínom a Bratislavou oproti súčasné-
1998; Michna 1982, 716-744; 1988). mu stavu značne vodnatejšie. Z týchto dôvodov bol
Existencia sídliskovej aglomerácie sa ako asi 6 až 8 km dlhý úsek ľavého brehu Dunaja me-
čiastočne problematická javí v oblasti Devína (III. dzi Karlovou Vsou a Devínom ťažko prekonateľným
stupeň hierarchizácie významu centrálnych polôh terénom, na ktorý bezprostredne nadväzovali sva-
– v čase ohrozenia krajiny bol pravdepodobne po- hy Malých Karpát (masív Devínskej Kobyly). Daný
hraničným sídlom panovníka). Jej súčasťou, okrem úsek mohol na vtedajšie technické možnosti tvoriť
otvorených sídlisk a pohrebísk (napríklad polohy ťažšie zdolateľnú prírodnú prekážku. Tieto skutoč-
Za kostolom, Vinohrady a Staré Vinohrady), bolo nosti sú v menšej miere badateľné počas povodní
centrálne hradisko nad sútokom Moravy s Dunajom aj v súčasnosti. Vo včasnom stredoveku boli strate-
a dve strážne opevnené sídliská v Devínskej Novej gicky významné husto osídlené územia Bratislavy a
Vsi na polohách Nad lomom a Na pieskach. Na vý- Devína. (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). Práve preto
znam Devína vo veľkomoravskom období upozor- absencia výraznejšieho včasnostredovekého osíd-
ňujú Fuldské anály (Plachá/Hlavicová/Keller 1990, lenia (až na sporadické nálezy z polohy Benčíkov
20-124). V nich sa spomína, že východofranský pa- dvor a kaplnka sv. Urbana) v územnom priestore
novník Ľudovít obkľúčil v roku 864 vojsko kniežaťa od bratislavskej mestskej časti Karlova Ves (Ri-
Rastislava v akomsi meste zvanom Dowina, kde viéra – Devínska/Slovanská cesta) až po začiatok
s ním uzavrel pre Rastislava kompromisný, vazalský mestskej časti Devín (Pramene I-1, 26-37, obr. 3;
mier, ktorý potom slovanský vládca viac-menej ne- Štefanovičová 1993, mapa na predsádke vpredu)
dodržiaval (Ratkoš 1968, 91-92; Steinhübel 2004, nie je možno náhodná (Hulínek/Čajka 2004, 93-
124-126). 94). V tomto priestore sa síce nachádzajú zvyšky
Môžeme hypoteticky uvažovať, že devín- valov (Pramene I-1, 26-37, obr. 3; Štefanovičová
sky sídliskový priestor spolu s bratislavským tvorili 1993, mapa na predsádke vpredu), ale pokiaľ by
jednotnú sídliskovú aglomeráciu v rámci oblasti boli využívané vo včasnom stredoveku, tak by skôr
Bratislavskej brány (Bednár 2001, 32). Prípadne podporovali určitú izolovanosť devínskej oblas-
býva Devín považovaný iba za špecifické pohranič- ti oproti územiu východne od Malých Karpát. Po-
né sídlo feudála, ktorý si tu dal postaviť sakrálnu tom práve tieto pozostatky fortifikácií mohli plniť
stavbu (Štefanovičová 2002, 114). Okrem týchto obrannú úlohu voči vojenským vpádom z východu
názorov môžeme uvažovať aj o inom spoločenskom (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). V tom čase bol geo-
postavení Devína. Nájdenie pozostatkov kamennej graficky výhodnejší prienik do devínskej územnej
207
Drahoslav Hulínek
oblasti obídením Devínskej Kobyly Líščím údolím gicky zistená najväčšia sakrálna stavba na území
v Karlovej Vsi, Krčacami a Dúbravkou smerom na Slovenska vo veľkomoravskom období), ktorá sa
Devínsku Novú Ves. Táto prístupová cesta zvýraz- nachádzala na vnútornej ploche centrálneho hra-
ňuje strategický význam hradísk v Devínskej Novej diska (Štefanovičová 1975; 1995, 270-271; 2004a;
Vsi (Na pieskach a Nad Lomom). Tie vďaka svojej 2004b, 10, 21-22; Štefanovičová/Henning/Ruttkay
geografickej polohe boli najvýznamnejšími stráž- 2007, 237-250). Z lokality poznáme tiež fragmenty
nymi bodmi pri obrane devínskej sídliskovej aglo- malého kamenného paláca s dvoma miestnosťami,
merácie predpokladaného predmestského typu. ktoré sa našli na najvyššej polohe kopca pod sú-
Význam rieky Moravy ako komunikačnej tepny upo- časnou západnou polovicou hradného paláca. Vý-
zorňuje na súvis Devína s územím západne od Ma- chodne od predchádzajúceho objektu boli nájdené
lých Karpát. Práve povodím Moravy viedla jedna pozostatky zrubovej stavby s kamennou podmurov-
z trás cesty smerom na sever (tzv. Jantárová cesta) kou z lomového kameňa kladeného na hlinu. Spo-
už od obdobia praveku. Devín tvoril jej významný mínané objekty boli svojou stavebnou úrovňou nie
bod, pretože sa nachádza na križovatke medzi ňou veľmi často sa vyskytujúcimi svetskými objektmi.
a cestou vedúcou povodím Dunaja v smere východ S podobnými stavbami sa môžeme napríklad stret-
– západ (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Hulínek/Pla- núť iba na minimálne rovnako významných veľko-
chá 2000, 37-38). Devín až v 10. storočí, po zániku moravských lokalitách ako Staré Město pri Uher-
Veľkej Moravy, stratil na spoločenskom význame. skom Hradišti, Pohansko, Brno – Líšeň, Mikulčice
Ako významný strategický bod však neunikol mo- i Nitra (Štefanovičová 1975, 84-100; Štefanovičo-
cenským ambíciám formujúceho sa Uhorského vá/Henning/Ruttkay 2007, 237-250). Význam lo-
kráľovstva. kality ako sídliskovej aglomerácie potvrdzujú aj
Skutočnosť, že Devín bol do určitej miery nálezy sídliskových objektov na území dnešného
niekedy typický inými dejinnými súvislosťami ako mesta Bratislavy „tiahnuce sa“ východne od Bra-
územie východne od Malých Karpát, dokazujú aj tislavskej brány. Tu sa nachádzajú fragmentálne
niektoré paralely z praveku. Je to napríklad na Slo- pozostatky množstva včasnostredovekých ob-
vensku v určitej miere výnimočná plynulosť osíd- jektov rozrušených neskoršou zástavbou. Jeden
lenia od horizontu Blučina – Kopčany (na prelome z posledných objavov z tohto priestoru pochádza
strednej a mladšej doby bronzovej na Slovensku) z bratislavskej polohy Vydrica, kde sa našli viaceré
až po laténske obdobie bez výraznejších stôp vo- nálezové situácie zo včasnostredovekého obdobia.
jenského atakovania. Dokazuje to aj prechodný Medzi najzaujímavejšie nálezy z tejto lokality pa-
stupeň (HB3) medzi dobou bronzovou a železnou, trí drevozemná stavba, ktorá dosahovala dĺžku až
v ktorom je doložená kontinuita osídlenia (na väč- 12 m. Objekt je predbežne rámcovo datovaný do
šine súdobých lokalít nezachytená) devínskej vy- 8. až 9. storočia (Jelínek 2008, 124). Poloha Brati-
výšeniny. Rovnako na Devíne nie je v nálezoch ba- slava sa spomína aj v Salzburských letopisoch. V nich
dateľný východný, kimérsky (až na poškodené sa konštatuje, že pri Brezalauspurchu sa odohrala
bronzové kovanie z konského postroja), ani ne- 4. júla osudná bitka medzi maďarskými a bavorský-
skorší trácky zásah. Dokonca na Devíne nie sú roz- mi vojskami, v ktorej boli Bavori na hlavu zdolaní
poznateľné ani ich výraznejšie kultúrne vplyvy (Ratkoš 1968, 379-381). Maďari si aj vďaka tomuto
(Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Plachá/Paulík 2000, víťazstvu upevnili svoje pozície v Karpatskej kotline
37; 2001, 162). a zároveň si otvorili cestu do západnej Európy. Nit-
Ďalšia sídlisková aglomerácia predmest- ra a Bratislava sú zatiaľ jediným veľkomoravskými
ského typu sa nachádzala v historickej Bratislave. sídliskovými aglomeráciami s predmestskými prv-
Tvorilo ju centrálne hradisko lokalizované na hra- kami, doloženými na území Slovenska v pravdepo-
de a otvorené sídliská. Tie sa rozprestierali najmä dobných dobových hraniciach Nitrianskeho knie-
v priestore, kde sa neskôr rozrástlo stredoveké žatstva (územie východne od hrebeňa Malých a Bie-
mesto. Môžeme predpokladať, že tu existoval väčší lych Karpát, teda pravdepodobne bez devínskej
počet veľkomoravských sídlisk. Poznatky o nich sú sídliskovej oblasti).
fragmentárne, pretože intenzívna výstavba v na- Pre porovnanie môžeme konštatovať,
sledujúcich storočiach tu znemožnila vykonať roz- že v priebehu 9. storočia tvorili podobnú centrál-
siahly súvislejší archeologický výskum. Religiózny nu úlohu (v danej oblasti) ako Mikulčice a Staré
význam Bratislavy zdôrazňuje odkrytie pozostat- Město, ale spoločensky menej významnú ako hra-
kov sakrálnej stavby – baziliky (doteraz archeolo- diská formujúce sa ako viacdielne kmeňové cen-
208
trálne opevnené sídliská v malopoľskom priesto- diu bola najmä sídlisková aglomerácia v pries-
re, ale i iných stredoeurópskych regiónoch, ktoré tore Balatonu. V Zadunajsku zohrávalo v prie-
pravdepodobne boli čo len krátky čas súčasťou Veľ- behu 9. storočia dôležitú úlohu Panónske knie-
kej Moravy. Vtedy sa stali centrami v rámci územ- žatstvo, spravované približne v rokoch 840 – 861
no-administratívneho členenia veľkomoravského Pribinom. Dominantným opevneným sídliskom
štátu (3. stupeň hierarchizácie spoločenského v tomto priestore bol Blatnohrad, ktorý bol
významu centra a oblasti, ktorú miestny veľmož centrom formujúcej sa sídliskovej aglomerácie
spravoval). Išlo napríklad o opevnené sídliská v okolí Balatonu (Steinhübel 2004, 113).
v Dembline, Stradówe, Zawade či Naszacowiciach V tejto súvislosti treba konštatovať, že po
(Poleski 2004, 162). Podobná situácia bola i v inej páde Avarského kaganátu sa na území Zadunajska
časti Poľska, v Dolnom Sliezsku, kde nadväzne, re- takmer nevyskytovali – s výnimkou blatenského
spektíve po vzore na predchádzajúce mocensko- sídliskového priestoru – nížinné a výšinné (jed-
spoločenské štruktúry, bola v 10. a 11. storočí do- noznačne vyplývajúce z geografických dôvodov)
minantným centrálnym opevneným sídliskom po- hradiská, aké boli typické pre oblasť Moravy a Nit-
loha v Opole (centrum Opolanov; Kurnatowska rianska. Okrem prírodných daností to súviselo aj
2002b, 161-163). Rovnaká situácia bola aj v Če- s už naznačenou historickou tradíciou, keď tunaj-
chách. Centrami miestnych kniežatstiev, respek- ší Slovania využívali najmä niekdajšie rímske pev-
tíve daných územných jednotiek (teritórií) tu na- nosti a iné sídliskové objekty, ktoré tu plnili úlo-
príklad boli hradiská v Starej Kouřimi – s výrazne hu sídlisk, aj s určitými, z minulosti zachovanými
doloženými kontaktmi s moravským kultúrnym fortifikačnými dispozíciami (Steinhübel 2004,
prostredím (napríklad špecifická mutácia pôvod- 96; Szöke 2002, 79-80). Napríklad pri ústí Zaly do
ného veľkomoravského šperkárstva), v Libici a naj- Blatenského jazera sa nachádzala bývalá rímska
mä opevnené sídliská v priestore Pražskej kotliny. pevnosť Valcum (Fenékpuszta). Čiastočne zbo-
V rámci vznikajúcej pražskej sídliskovej aglome- rená rímska pevnosť bola opäť využívaná v 9. sto-
rácie postupne dominovalo v 9. storočí (najmä až ročí Slovanmi, keď v jej priestoroch mali opevne-
v jeho závere) hradisko na hrade ako svetské, ale né sídlisko (Müller 1991; 1996; 1997; 2002; Stein-
aj sakrálne centrum (Borkovský 1956; 1969; Frolík hübel 2004, 100-101).
2001, 107-110; Frolík/Maříková-Kubková/Ružičko- Na území neskoršieho Pribinovho Za-
vá/Zeman 2000; Lutovský 2001, 245-266; Sláma dunajska existovali po páde Avarského ka-
1986, 46-48). Situácia v Čechách je oproti morav- ganátu štyri menšie kniežatstvá: Ptujsko (na
sko-nitrianskemu priestoru rozdielna v tom, že na území dnešného Slovinska s centrálnym síd-
ňom bol už od druhej tretiny 9. storočia sformova- lom a hradom Ptuj – Poetovio, bývalé halštat-
ný jednoliaty štátny celok, pre ktorý bola charakte- ské sídlisko a rímsky tábor), Dudlebsko (naj-
ristická istá duálnosť moravskej a nitrianskej časti významnejším sídliskom bola bývalá rímska lo-
(Steinhübel 2004). V priestore Malopoľska, Sliez- kalita Sabária, už v 9. storočí označená pojmom
ska a Čiech sa s formovaním štátnych prvkov po- civitas), Blatensko (najvýznamnejším sídlom
dobného charakteru stretávame najmä pod veľko- bol Blatnohrad – Mosapurc alebo Mosaburg –
moravským vplyvom až v druhej polovici 9. a jed- s určitými fortifikačnými prvkami podobnými
noznačnejšie až v 10. storočí (Třeštík 1997; 2001; s moravsko-nitrianskym prostredím) a severo-
Bubeník/Pleinerová/Profantová 1998, 134-135). východné Zadunajsko – územie severne od Bla-
Situácia v Zadunajsku bola do určitej miery tenska a východne od Hornej Panónie (cen-
podmienená neustálymi mocenskými stretmi me- trálnym sídlom bol možno Ostrihom – Solva,
dzi Franskou a Veľkomoravskou ríšou. Napriek tomu Vesprém, možno na jeho úplnom západnom okraji
tu môžeme, pokiaľ ide o opevnené sídliská, badať Arabona – Ráb, ktorý asi tiež nadväzuje na castel
čiastočne inú situáciu, ako to bolo v územnom jad- z doby rímskej, alebo zatiaľ neidentifikovateľný
re štátu – v Nitriansku a na Morave (Steinhübel Orath; Steinhübel 2004, 108-117). Severovýchod-
2004). Miestne pevnosti nevychádzali iba z tra- né Zadunajsko dobyl od Pribinu v roku 861 veľko-
dície strategickej a geografickej výhodnosti niek- moravský panovník Rastislav (Steinhübel 2004,
dajších rímskych castelov a vojenských staníc, ale 22; Tomka 2004, 389-401; Tóth 1999/2000, 441-
aj z ich stavebných dispozícií. V tomto kontexte 454), kedy Moravania Pribinu usmrtili. Na Pri-
tu môžeme vnímať väčšinu opevnených sídlisk. binovo miesto v Blatnohrade nastúpil jeho syn
Podobnejšia k moravsko-nitrianskemu prostre- Koceľ (Lukačka 1999, 143).
209
Drahoslav Hulínek
Blatnohrad môžeme stotožniť s opevneným síd- vi) pripadol po smrti jeho otca zabitého Moravanmi. A tu
liskom nájdeným na Hradskom ostrove v Zalavári. Ako v onen deň vykonal cirkevné bohoslužby a v nasledujúci
prvý túto včasnostredovekú polohu identifikoval v roku deň vysvätil na majetku patriacom Wittimarovi kostol na
1841 J. Kollár (Tóth 1999/2000, 441-454). Archeologický poctu svätého Štefana Prvomučeníka.“ (Lukačka 1999,
výskum tu v rokoch 1946 – 1948 robil A. Radnóti, od 50. 143). Kostol bol súčasťou opevneného panského dvorca
rokov 20. storočia ho začal robiť G. Féher (v rokoch 1951 až s palisádovou ohradou (Müller 1995, 91-100; 1996, 136).
1954) a po ňom A. Cs. Sós, ktorá ukončila výskumné práce Balatonská sídlisková aglomerácia viac-menej kontinuit-
v roku 1992. Na ne nadviazal B. M. Szöke, ktorý prene pretrvala do 11. storočia.
vzal vedenie nad archeologickými výskumami (Sós 1973;
Szöke 2002; Váňa 1977, 95). Centrálne opevnené síd- I. 2. Opevnené sídliská – lokálne centrá územno-
lisko, ďalšie opevnené aj otvorené sídliská v okolí, množ- administratívnych celkov predstavujúcich základ-
stvo sakrálnych objektov a cintoríny tvorili nahustený né teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štát-
sídliskový priestor vyskytujúci sa na lokalitách – najmä neho celku
jednotlivých vystupujúcich ostrovných plochách v povo- Lokálne centrá tvorili strediská územných
dí rieky Zaly ústiacej do Balatonu. Do určitej miery mô- oblastí, ktoré organizačne delili Veľkú Moravu (Šal-
žeme balatonský sídliskový priestor typologicky stotožniť kovský 1987, 131). Tieto územné jednotky (najmä
s veľkomoravskými aglomeráciami predmestského typu 4. stupeň územnosprávnej hierarchizácie), ktoré boli sú-
z priestoru Moravy a Nitrianska. V balatonskom priestore časťou moravskej alebo nitrianskej časti Veľkej Moravy,
prežíval aj vo veľkomoravskom období ostrovný keszthe- mohli kontinuálne nadväzovať na predpokladané pôvod-
lyský, neskoroavarsko-slovanský (ďalej len slovanský), ale né kmeňové, ale aj organizačné a vývojovo vyššie nad-
aj súdobý dalmátsky, kötlašský, bulharský a franský vplyv kmeňové útvary formujúce sa minimálne už od prelomu
(Müller 1995; 1996). Nielen centrálne hradisko, ale celú 8. a 9. storočia. Tieto územno-administratívne jednotky
sídliskovú aglomeráciu môžeme stotožniť s označením sa postupne počas existencie veľkomoravského štátu
civita/s/ Mosaburg (nemecká podoba mena), alebo Urbs v mnohých prípadoch transformovali ako hradské ob-
paludarum (latinská podoba mena) – zodpovedá slovan- vody – španstvá (Šalkovský 1988b, 400). Tieto hradiská
skému Blatenský kostel (Szöke 2002, 79; Steinhübel 2004, boli sídlom miestneho veľkomoravského správcu/veľmo-
113; Tóth 1999/2000). Centrálne hradisko na Hradnom ža – župana, dosadeného alebo vo funkcii potvrdené-
ostrove (Vársziget) bolo trojdielne. Súčasťou jeho opev- ho vládcami mojmírovskej dynastie a pravdepodobne
nej plochy boli okrem dominujúceho sídelného panského i kniežatami ich dvora, ktorý plnil panovníkove príkazy,
dvorca obytné (či už pre svetských alebo náboženských bol správcom jeho majetku a styčnou rukou štátu (vý-
predstaviteľov) a sakrálne objekty. Trojdielne opevnené konnej i súdnej moci – na spôsob franských grófov) (Ga-
sídlisko malo drevozemné opevnenie, vykazujúce po- luška 2004, 75; Havlík 1981-1982; 1992; Ruttkay 2005a,
dobnosť so súdobými lokalitami z česko-moravsko-ni- 78). Skutočnosť, že územie veľkomoravského štátu bolo
trianskeho prostredia (Váňa 1977, 95). Na polohe Várszi- správne a kultúrne diferencované, môže okrem iného na-
get pravdepodobne postavili Pribinov kostol, spomínaný značovať rozdielne hospodárske zázemie a s ním súvisia-
v spise Conversio (spis O obrátení Bavorov a Korutáncov cu špecifickú výrobnú činnosť v jednotlivých regiónoch.
na vieru), ktorého zvyšky neskôr zničila pieskovňa. Podľa Napríklad výskyt a výroba daného typu vyspelých foriem
tohto písomného prameňa vysvätil kostol na počesť Má- keramiky bola rozdielna v závislosti od daného regiónu.
rie Bohorodičky v roku 850 arcibiskup Liupram (Lukačka Každý typ keramiky vykazoval špecifiká hrnčiarskych die-
1999, 142). Z polohy Récéskút pochádza významný nález lní daného lokálneho územia, čo súviselo aj so širším eko-
trojloďovej baziliky odkrytý A. Radnótim. Okrem množ- nomickým dosahom z hľadiska politického členenia šir-
stva nálezových situácií stojí za pozornosť aj v rámci síd- šieho (veľkomoravského) územia (Macháček 2001c, 251,
liskových útvarov rôzneho charakteru opevnený panský 256-257; Chropovský 1962). Táto rozdielnosť regiónov je
dvorec (800 m štvorcových, 25 x 32m) na ostrove – po- badateľná i v tom, že rôzne lokálne oblasti aj so svojimi
lohe Zalaszbar-Borjúállás, ktorý sa nachádzal 600 m ju- centrami sa líšili rôznymi pomermi množstva domáckej a
hozápadne od Hradského ostrova. Jeho objaviteľ R. Mül- remeselnej keramiky. To naznačuje rozdielnu remeselnú
ler (1995; 1996, 136) ho stotožňuje s Wittimarovým ma- a ekonomickú úroveň a tradíciu danej lokálnej oblasti
jetkom v Blatenskom kniežatstve, na ktorom bol podľa – regiónu (Macháček 2001c, 263). Viaceré centrá územ-
Conversia vysvätený kostol sv. Štefanovi Prvomučeníko- no-administratívnych celkov vo svojej funkcii nadviazali
vi. Prameň uvádza: „V roku 865 ctihodný salzburský ar- na predchádzajúce dejinné obdobie, kedy pred vznikom
cibiskup Adalvin slávil Kristovo narodenie na Koceľovom veľkomoravského štátneho útvaru začali plniť podobnú
hradisku, novšie zvanom Blatnohrad, ktorý mu (Koceľo- úlohu (Hulínek/Čajka 2004, 94-95).
210
Táto nadväznosť nastala aj v oblasti br- Hierarchicky menej významnú centrálnu

nianskeho územného regiónu, kde aj vo veľkomo- funkciu lokálneho (oblastného; dokonca hypote-
ravskom období plnilo úlohu lokálneho územného ticky možno iba sídlo kmeťa) významu mohlo v se-
centra opevnené sídlisko Brno – Líšeň – Staré Zám- vernej časti Moravy zohrávať aj opevnené sídlisko
ky. Hradisko sa nachádzalo v hustejšie osídlenom v Přerove (Kohoutek 1993, 94-95; Lutovský 2001,
priestore už možno s vytvárajúcimi sa alebo vytvo- 271-272; Staňa 1970, 79-105; 1985, 192; 1998,
renými prvkami sídliskovej aglomerácie predmest- 49-69; 1999, 760-773). Hypoteticky môžeme uva-
ského typu (na rozmedzí 3. a 4. stupňa hierarchi- žovať, že přerovský lokálny región bol možno sú-
zácie územnosprávnych centier a ich oblastí). Spo- časťou potenciálne väčšieho a spoločensky význam-
ločenský význam tohto opevneného sídliska do- nejšieho územnosprávneho celku (možno kniežat-
kazuje aj vymedzený, pravdepodobne veľmožský stva alebo veľkovojvodstva) so sídlom v Olomouci.
dvorec v rámci opevnenej plochy akropoly (Poulík Respektíve opevnené sídlisko v Přerove bolo cen-
1949, 40, 45, 45-91; 1948-1950, 99–104; Staňa trom samostatného územnosprávneho celku v naj-
1960, 240-293; 1972, 109-171; 1985, 190; 1988, severnejších častiach Moravy.
171-172; 1996, 269-275). Nevylučujem možnosť, Na území Nitrianska, v severnej časti
že teritórium, ktoré hradisko v Brne – Líšni spra- stredného Slovenska, je badateľný lokačný posun
vovalo, prevyšovalo lokálny oblastný charakter centra lokálneho významu. Pôvodne funkciu hlav-
(3. stupeň hierarchizácie). Viac svetla do prípad- ného strediska oblasti asi plnilo opevnené sídlis-
ného prehodnotenia spoločenského zatriedenia ko Ostrá skala vo Vyšnom Kubíne. Okolo polovice
tohto centrálneho opevneného sídliska môžu pri- 9. storočia vzniklo hradisko v Divinke v blízkosti
niesť až výsledky ďalšieho bádania. Žiliny a predpokladá sa, že v tomto prípade na-
Môžeme iba predpokladať, že lokálnym stal lokačný posun centrálneho hradiska (Moravčík
centrom na pomedzí brnianskeho a pomoravské- 1978, 58-59). V tomto období ale nemôžeme ho-
ho regiónu bolo opevnené sídlisko sv. Klimenta voriť o všeobecnom úpadku hradiska na Ostrej ska-
v Osvětimanoch. Toto hradisko možno zohrávalo le nad Vyšným Kubínom. Nastala zrejme iba zme-
aj výnimočnejšiu hospodársku (uvažuje sa o spra- na jeho postavenia v spoločenskom systéme, keď
covaní železa) funkciu oproti iným hradiskám rov- sa s veľkou pravdepodobnosťou stáva opevneným
nakej funkcie (Menoušková 2001; Staňa 1985, 199; sídliskom strážneho typu. Je však možný aj iný va-
Zacherle 1975; 1987). riant, podľa ktorého by bola oblasť rozdelená pod
Znojemské opevnené sídlisko zase plnilo obe hradiská (Ostrá skala a Divinka). K podobnému
funkciu lokálneho správneho centra v juhozápad- presunu došlo aj v južnej časti stredného Považia,
nej oblasti moravskej časti Veľkej Moravy (Klíma keď po zániku hradiska v Pobedime prebral jeho
1989a; 1989b; 1993a; 1993b; 1999; 2001; Lutovský funkciu dvorec v Ducovom (Ruttkay 1998, 411).
2001, 376; Měřínský 1989, 112-113) V týchto súvislostiach sa uvažuje, že aj v priestore
Juhomoravské hradisko na polohe Pohan- Bojnej sa v čase Nitrianskeho kniežatstva už v pr-
sko u Nejdeku plnilo vo veľkomoravskom období vej tretine 9. storočia nachádzalo významné spo-
s najväčšou pravdepodobnosťou buď bližšie ne- ločenské, mocenské a náboženské centrum Bojná
určiteľnú lokálnu územnosprávnu funkciu (danej – Valisko, okolo ktorého sa koncentrovalo via-
lokálnej oblasti) v rámci väčšieho a významnej- cero hradísk – Bojná II, Bojná III, Bojná – Marhát,
šieho břeclavsko-pohanského územného priesto- Bojná – Úhrad. Môžeme iba predpokladať, že hra-
ru – kniežatstva (možno porovnateľnú s franským diská v Bojnej aj v kontexte pretrvávania svojej
veľkovojvodstvom prevyšujúcim svojím významom funkcie stratili po vzniku Veľkej Moravy na význa-
vojvodstvo; Klanicová 2001; Procházka 1989, 57- me, respektíve už dokonca vôbec neboli využívané,
58; 1990, 293; Staňa 1985, 194) alebo bolo vý- prípadne iba v minimálne miere. Lenže táto sku-
znamnejším veľmožským, strážnym sídlom v sú- točnosť, podobne ako v prípade iných hradísk na
vislosti s blízkou sídliskovou aglomeráciu Břec- území Slovenska, nie je vôbec potvrdená. V tomto
lav – Pohansko. Nevylučujem však ani možnosť, že ohľade vyrieši mnohé otázky Bojnej vyhodnotenie
bolo centrom samostatnejšieho územnosprávneho práve prebiehajúceho archeologického výskumu
celku a jeho blízkosť so sídliskovou aglomeráciou (Pieta/Ruttkay 2007, 54-57).
v Pohansku – Břeclavi je buď náhodná, alebo vy- Počas existencie Veľkej Moravy môžeme
plývala z dobových, strategicky výhodných daností badať výraznejšie územnosprávne členenie na úze-
pri výbere polohy v Nejdeku. mí stredného a západného Slovenska. Prejavuje sa
211
Drahoslav Hulínek
aj v hustejšom výskyte centrálnych hradísk na ce- Na území stredného a západného Slo-

lom území Veľkej Moravy (vznikajú nové územno- venska sa dvorce vyskytovali iba na výšinných po-
správne oblasti). Územnosprávny celok je rozpo- lohách a obvykle mali geometrický, štvoruholní-
znateľný v severnej časti stredného Považia, kto- kový pôdorys (Ruttkay 1999a, 20). Viaceré zhod-
rého lokálnym centrom bolo pravdepodobne včas- né stavebné črty ako dvorec v Ducovom malo
nofeudálne opevnené sídlisko v Trenčíne – poloha neďaleké veľkomoravské opevnené sídlisko v Nit-
hrad (Nešporová 1978, 217-223; 1993). rianskej Blatnici (Ruttkay 1998, 410-416; 2002c,
Územnosprávna jednotka v rámci veľko- 135-145). Z hľadiska časového aj funkčného za-
moravského štátneho útvaru pravdepodobne radenia je zatiaľ problematické posúdiť lokalitu
vznikla aj v priestore stredoslovenskej kotliny, donedávna vnímanú ako opevnené sídlisko dvor-
kde sa neskôr v období existencie uhorského štá- cového typu na ostrohu v Nitre, časť Drážovce.
tu sformoval Zvolenský komitát. Jej centrom bolo Skôr je však viac ako pravdepodobné, že toto po-
pravdepodobne hradisko vo Zvolene, časť Môťová, tenciálne stredoveké veľmožské sídlo nemá s ob-
lokalizované v polohe Priekopa (Mácelová 1998, dobím 9. až 10. storočia, pokiaľ ide o fortifikácie,
402, 404). Na území hornej Nitry a južného Turca žiadny časový súvis (Pramene I-1 1989, 212-213;
bolo naďalej miestnym centrom hradisko rozpres- Ruttkay 2005b).
tierajúce sa v katastri obcí Jasenovo a Nitrianske Môžeme predpokladať aj špecializovanú
Pravno – Vyšehradné, lokalizované na polohe Vy- hospodársku funkciu dvorcov. Pravdepodobne sa to
šehrad. V priestore Slovenskej brány to mohol byť týkalo spoločensky aj mocensky menej významné-
neskorší župný hrad Starý Tekov (Habovštiak 1974, ho dvorca vlastnícko-strážneho charakteru v Nit-
8-15; Bednár 2001, 32; 2004, 13-15; Bednár/Fotto- rianskej Blatnici. V jeho blízkosti sa realizovala
vá 2001, 37). V južných častiach Slovenska sa dôle- ťažba železnej rudy, čo bolo pravdepodobne jed-
žitou veľkomoravskou lokalitou javí Bíňa, čo môžu nou z príčin jeho vzniku (Ruttkay, 1975a, 97-100;
v budúcnosti dosvedčiť aj ďalšie archeologické zis- 1978a, 143-144; 1978b, 211-217; 1980a 241-245;
tenia. Nie je vylúčené, že lokalita sa časom zaradí 1980b, 185-191; 1981, 256-260; 1985a, 173,
medzi opevnené sídliská, u ktorých môžeme pred- 178; 1998; 410-416; 1999a, 19-20; 2002c, 137).
pokladať, čo len potenciálnu veľkomoravskú exis- Č. Staňa (1985, 172-173) zaradil dvorec v Du-
tenciu, prípadne možno ešte skoršiu spred vzniku covom medzi včasnofeudálne hrady, pričom ten-
Veľkej Moravy. Zatiaľ však doteraz zistené tri prs- to útvar mal podľa neho svoju analógiu na Morave
tence valov (zdôrazňujú skôr strážny charakter a v Zelenej hore v Radslaviciach pri Vyškove. Túto
prechodný charakter využitia lokality) s najväčšou podobnosť odôvodňoval malou rozlohou oboch
pravdepodobnosťou nesúvisia s veľkomoravským opevnených sídlisk (nepresiahla cca 1 ha) a ich
obdobím a staršie fortifikácie zatiaľ nie sú dolo- výšinnou polohou. Avšak podľa autora výskumu
žené (Habovštiak 1966, 473). Zatiaľ nemôžeme ani dvorec v Ducovom nebol len súkromným sídlom
vyvrátiť názor, že lokalita v Bíni bola vo veľkomo- veľmoža v jeho lénnom panstve, ale aj správnym
ravskom období iba sídliskom. centrom celej územnej oblasti ako prejavu terito-
Špecifickými opevnenými sídliskami boli riálneho rozčlenenia Veľkej Moravy (Ruttkay 1989,
feudálne panské dvorce – curtis. Niektoré dvor- 63; 1998, 411). Dvorec v Ducovom je čiastočne po-
ce sa viacerými funkčnými črtami, predovšetkým dobný s dvorcom v Pohansku pri Břeclavi. Treba
však svojím sídelno-reprezentačným účelom (ako však zdôrazniť, že tento dvorec predstavuje oproti
napríklad Pohansko pri Břeclavi), podobali ka- dvorcu v Ducovom funkčne iný variant sídlisk toh-
rolínskej falci (Macháček 2001a, 275-286). Dvor- to druhu (Ruttkay 1994, 72-73). Obe polohy sú od-
ce sú včasnofeudálne veľmožské sídla s palácom líšené vo svojej geografickej dispozícii – výšinná
a sakrálnou architektúrou, kde sa spájala cir- (Ducové) a nížinná (Pohansko). Rozdielnosť je ba-
kevná a svetská moc (Dostál 1988a, 284). Po- dateľná aj v tom, že na hradisku v Pohansku sa na-
dobným opevneným sídliskom mohol byť dvorec chádzajú kompaktné priestory či už výrobného,
v Ducovom. To však viac vystihuje označenie alebo iného charakteru (Macháček 2001a, 275;
„castellum“ s palisádovým opevnením. Dvorce 2002a, 115). Dvorec v Pohansku, ktorý sa nachá
typu curtis mali skôr neopevnené ohrady zo ži- dzal vo vnútri areálu hradiska a zaberal plochu asi
vých plotov, respektíve pletené oplotenie, pri- 1 ha, bol pravdepodobne sídlom správy kniežacie-
čom niekedy sa vybudovala priekopa, respektíve ho majetku so sústredenou pevnostnou, vojenskou
val (Ruttkay 2002c, 141). a sídelno-reprezentačnou funkciou. Hospodársko-
212
výrobná základňa sa nachádzala v jeho tesnej blíz- Iní autori nevylučujú jeho užší súvis s fran-
kosti v rámci celého hradiska. V Ducovom bola re- ským prostredím, pričom mohlo byť súčasťou územ-
meselná činnosť vyčlenená mimo opevnenú plo- no-politickej sféry Východnej marky (Szameit
chu. Objekty významnejšieho remeselného a poľ- 1995; 1998, 72-73; Třeštík 1997, 356). Viacerí, na-
nohospodárskeho charakteru sa nachádzali v šir- jmä rakúski bádatelia vnímajú hradisko Thunau, ale
šom a nie v tesnom okolí. Výšinná poloha dvorca aj ostatné opevnené sídliská v priestore waldvier-
v Ducovom však zvýrazňovala jeho mocenský a stra- telského Dolného Rakúska ako lokality, ktoré sa
tegický význam s charakteristickými znakmi včas- nachádzali na územnom medzičlánku medzi Vý-
nofeudálneho veľmožského sídla (Dostál 1988a, chodnou markou (Bavorskom) a veľkomoravským
283-285; Ruttkay 1994, 72-73). O opevnených síd- štátom (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; Wolf-
liskách dvorcového typu sa uvažuje aj v súvislosti ram 1995, 311; Zehetmayer 2007b, 22-27, 2.1).
s lokalitami vo Zvolene – časť Môťová, poloha Prie- V určitých súvislostiach môžeme akceptovať teóriu
kopa a v Trenčíne, poloha hrad (Ruttkay 2002c, Z. Měřínskeho, ktorá sa týka najmä oblasti okolo
145-146). Kampy: „Otázkou zostáva príslušnosť oblasti okolo
Pre moravskú časť Veľkej Moravy boli ty- Kampy s centrom na hradisku Gars-Thunau, kde je
pické dvorce v rámci plochy väčších opevnených síd- nejasné, či sa stala najneskôr od doby vlády Sväto-
lisk. Týkalo sa to spoločensky významnejších hra- pluka I. súčasťou jeho štátu, alebo išlo o klientsky
dísk. Išlo o opevnené sídliská, či už v rámci síd- pohraničný útvar na pomedzí Veľkej Moravy a Vý-
liskovej aglomerácie, v tomto prípade spomínané chodofranskej ríše, respektíve jej »bavorského vý-
Břeclav – Pohansko, v centrálnom hradisku lo- chodu«.“ (Měřínský 2006, 718). Mestská obec Gars
kálneho významu v Brne – Líšni (Staré Zámky), am Kamp (priemerná nadmorská výška v obci je
hie-rarchicky možno menej významných veľmož- 256 m n. m.) sa rozprestiera južne od mesta Horn,
ských hradiskách – Strachotín (Petrova Louka) a severne od mesta Krems. Včasnostredoveké hra-
možno Rajhrad. Pri Rajhrade sa tiež okrem iných disko je lokalizované v miestnej katastrálnej časti
teórií predpokladá, že keď bolo vybudované väč- Thunau am Kamp (okolo 298 m n. m.). Hradisko sa
šie 13 ha hradisko, tak existencia dvorca (možno aj rozprestiera na vrchu Schanzberg (437 m n. m.) – na
lokálno-centrálneho významu) stratila na význame jeho polohách „Schanze“ a „obere Holzwiese“. Ost-
a posilnila sa strážno-útočištná funkcia hradiska roh je vymedzený dvoma menšími prítokmi riečky
(Měřínský 2001a). L. Galuška (2004, 76) predpokla- Kamp. Strmé terénne zlomy a terasovitosť terénu
dá, že hradiská typu Nejdek, Strachotín, Rajhrad a tvoria do značnej miery prirodzenú ochranu tejto
možno Přerov boli pevnostnými útvarmi, kde sídlili lokality. Vnútorný areál dvojdielneho opevneného
tzv. kmeti, ktorí boli nižšími správnymi úradníkmi. sídliska v Thunau bol charakteristický rôznorodým
Tí boli podriadení županom, v tomto prípade z lokál- osídlením, pričom jeho počiatky vo včasnom stre-
nych centier, respektíve niektorým lojálnym knieža- doveku siahajú do záveru 8. storočia. Jedna časť
tám, významným hodnostárom a veľmožom z vlád- lokality sa nachádzala na polohe „obere Holzwie-
covského dvora štátu. se“, ktorá zohrávala významnú úlohu už v praveku,
Úlohu lokálneho centra administratívne- na čo nadviazalo aj včasnostredoveké osídlenie.
ho celku, aj s dvorcom vo vnútri opevnenej plochy, V 8. storočí v karolínskom období vznikla na polo-
ktoré bolo s najväčšou pravdepodobnosťou v zatiaľ he včasnostredoveká slovanská osada. Jej obyva-
ťažko určiteľnom časovom úseku súčasťou veľko- telia s najväčšou pravdepodobnosťou využili pra-
moravského štátu, je hradisko Gars am Kamp, časť veký val, zatiaľ bez jednoznačne doložených dru-
Thunau am Kamp – Schanze a obere Holzwiese v dol- hotných stavebných zásahov. Pri archeologickom
norakúskom Waldvierteli, okres Horn. Hradisko sa výskume fortifikácií sa zistili tri časové horizonty
pravdepodobne nachádzalo na území, ktoré mohlo výstavby včasnostredovekých obydlí. Sídlisko sa
byť podľa niektorých bádateľov súčasťou jadra Mo- postupne rozrastalo. Pravdepodobne naberalo na
ravského kniežatstva, respektíve neskoršej Veľkej spoločenskej dôležitosti v súvislosti s možným po-
Moravy (Hulínek 2003; Justová 1990; Žemlička 2006, stavením miestneho lokálneho centra (Cech 2001;
76). V tomto kontexte môžeme uvažovať o bezpro- Friesinger 1965b; 1975; 1977; 1991; 1992; Frie-
stredne nasledujúcom období (10./11. stor. a na- singer/Mitscha-Märheim 1972). V 9. storočí po-
sledujúce), keď niektorí autori považujú napríklad lohu nanovo opevnili. Nové fortifikácie zasahovali
panstvo Raabs za niekdajšiu súčasť Moravy (Kupfer do priestoru predhradia – Schanze. Praveké opev-
1999, 50; Felgenhauer-Schmiedt 2001, 201-215). nenie a dovtedy stojace obytné stavby na polohe
213
Drahoslav Hulínek
Holzwiese zlikvidovali a vybudovali nové fortifiká- okolnosti jednoznačne vykazujú súvislosť s ostat-
cie. Najstaršie včasnostredoveké fortifikácie hra- ným slovanským územím naddunajského priestoru
diska v Thunau vznikli pravdepodobne v prvej po- strednej Európy – Moravou, Slovenskom (najmä
lovici 9. storočia a chránili polohu Holzwiese. Pre západná a stredná časť) a Čechmi (Cech 2001, 6n.,
vnútorné jadro opevňovacieho systému bola cha- vrátane dát na CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991;
rakteristická tzv. komorová konštrukcia. Val bol 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972).
vystužený vedľa seba postavenými zrubovo via- Vo veľkomoravskom období už pravde-
zanými drevenými komorami vyplnenými zeminou podobne nebolo v druhej polovici 9. storočia na
a kameňmi (Cech 2001; Friesinger 1965b; 1975; východnom Slovensku funkčné opevnené sídlisko
1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972). v Smižanoch – Spišských Tomášovciach (Hradis-
V rámci vnútornej opevnenej plochy hradiska vzni- ko I – 3 polohy). Od 2. polovice 9. storočia vzni-
kol palisádou chránený veľmožský dvorec – podob- kalo hradisko v Smižanoch – Hradisko II na Čin-
né typy dvorcov v rámci včasnostredovekých opev- gove (situované asi 800 m juhozápadne od Hra-
nených plôch sa často vyskytovali najmä na Mo- diska I na pravom brehu Hornádu). Hradisko II,
rave. Dvorec mal lichobežníkový pôdorys. Svojimi nachádzajúce sa na ostrožnom výbežku vrchu
viacerými dispozičnými, ale aj stavebnými prvka- Čingov, pretrvalo vo svojom osídlení do 12. sto-
mi je podobný palatiu (respektíve dvorcu vo vnú- ročia, pričom jeho opevnená plocha mala rozlo-
tri miestneho nížinného hradiska) v Pohansku pri hu 230 x 150 m (Čaplovič D. 1998, 114; Jarovský
Břeclavi (Macháček 2001a, 288). Zo severu sa do 1977, 164; Šalkovský 2006, 239-256, obr. 1; Vla-
dvorca vchádzalo 4,2 m širokou bránou. V interié- dár 1978, 81-89). Nie je ale vylúčené, že obe hra-
ri dvorca odkryli stavbu neznámeho charakteru. diská pretrvali do 12. storočia, čiže staršie opev-
V polovici 9. storočia na polohe „untere Holzwie- nené sídlisko – Hradisko I spolu s mladším Hra-
se“, na ploche pôvodne staršieho cintorína, posta- diskom II. Túto možnosť zatiaľ nevyvracajú do-
vili jednoloďový kamenný kostolík s polkruhovitou teraz zistené nálezové okolnosti na oboch po-
apsidou. V 10. storočí vybudovali na lokalite väč- lohách (viac Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Bé-
šiu zrubovú stavbu na kamennej podmurovke, kto- reš/Hajnalová/Hušťaková/Krempaská/Javorský
rá tu stála do začiatku 11. storočia. Tá plnila funk- 2006, 221-224). Iba za hypotézu môžeme zatiaľ
ciu sídla miestneho veľmoža. Na polohe Schanze pokladať teóriu, v ktorej sa tvrdí, že zánik Hradis-
sa pred výstavbou jej opevnenia nachádzalo ok- ka I a vznik Hradiska II môžeme dať do súvislosti
rem iného slovanské pohrebisko z polovice 9. sto- etatizačným procesom veľkomoravských panov-
ročia. Na celej lokalite (obe polohy) sú rozpozna- níkov v druhej polovici 9. storočia (viac Šalkovský
teľné viaceré miesta, kde pochovávali zosnulých. 2006, 254, Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Bé-
Po vybudovaní opevnenia na polohe Schanze okolo reš/Hajnalová/Hušťaková/Rempaská/Javorský
roku 900 sa na jeho vnútornú stranu napájali v ra- 2006, 221-224). Z opevneného sídliska – Hradis-
dovej zástavbe usporiadané zrubové domy (z mo- ko I pochádza aj nález ostrohy s háčikom, nesko-
hutných drevených brvien). Val je v súčasnosti vo roavarského bronzového jazykovitého nákončia
svojom pôdoryse rozpoznateľný v tvare písmena U. s esovitým rastlinným ornamentom a bronzovou
Fortifikačný – opevňovací systém polohy Schan- náušnicou. Tieto nálezy podporujú jeho možné
ze pozostával z komorovej konštrukcie s čelnou datovanie do predveľkomoravského obdobia (Bé-
kamennou stenou a na vnútornej strane zo ste- reš/Štukovská 1980, 44; Javorský 1998, 6, 8; Šte-
ny zhotovenej z veľkých dosák. Brána prerušovala fanovičová 1989b, 85-102; Šalkovský 2006, 253;
val na južnej a severnej strane (Cech 2001, vrátane Vladár 1978, 81-89).
CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/ Na území Spiša plnilo úlohu pravdepodob-
Mitscha-Märheim 1972). ného lokálneho centra v predveľkomoravskom ob-
Svoj význam zmenila poloha v Thunau dobí opevnené sídlisko v Smižanoch – Spišských
v druhej polovici 11. storočia, keď na nej rakúski Tomášovciach (Hradisko I). Potom, podľa jednej
markgrófi postavili stredoveký hrad Gars. Hradis- z hypotéz, v druhej polovici 9. storočia prebera-
ko v 9. až 10. storočí pravdepodobne plnilo v tunaj- lo územnosprávnu funkciu Hradisko II na Čingove
šom územnom priestore úlohu lokálneho centra. v Smižanoch (Čaplovič D. 1998, 82-83, 109; Javor-
Lokalita sa dáva do súvislosti s „Jozefovým knie- ský 1977, 164; 1998, 6-8; Šalkovský 2006, 253-254;
žatstvom“. Stavebné prvky fortifikácií tohto opev- Štefanovičová 1989b, 85-102; Vladár 1978, 81-89).
neného sídliska, jeho funkčné i súčasné nálezové V prípade, že obe hradiská pretrvali do 12. storo-
214
čia, tak teória o lokačnom posune lokálneho centra plínske hradisko. Fortifikačný systém v Zemplíne
nemusí byť považovaná za najpravdepodobnejšiu pozostával v prvej stavebnej fáze z drevozemnej
(viac Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Béreš/Haj- roštovej konštrukcie. Pravdepodobne bol vybu-
nalová/Hušťaková/Krempaská/Javorský 2006, 221- dovaný v druhej polovici 9. storočia. V 10. storočí
224). bol tento drevohlinitý opevňovací systém prekrytý
V oblasti Šariša bolo pravdepodobne hos- zemným valom a v 11. storočí bol znova prestava-
podársko-správnym centrom potenciálne opev- ný drevozemnou konštrukciou (Benadik 1964, 151-
nené sídlisko v katastri obce Hradisko, lokalizova- 160; Čaplovič D. 1985, 75-77; 1998, 145).
né na polohe Hradek. Jeho fortifikačný systém je
charakterizovaný dvojitým valom, pričom na jeho I.3. Hradiská s dominujúcou vojenskou a stráž-
ploche sa nachádzajú nálezy rámcovo datované nou funkciou
do 9. – 10. storočia (Budinský-Krička 1961, 359; Hradiská tejto kategórie sa nachádza-
360; Čaplovič D. 1998, 140). Severozápadne od po- jú v rôznych súvislostiach. V prvom rade boli in-
lohy Hradek sa nachádzalo strážne opevnené síd- tegrálnou súčasťou sídliskových aglomerácií pred-
lisko v Šarišských Sokolovciach (Hradova Hura; zá- mestského typu (zatiaľ skôr rozpoznateľné na zá-
ver 9. – 10. stor.), ktoré tvorila akropola chránená padnom a strednom Slovensku), kde plnili funkciu
dvojdielnym valovým systémom a predhradie s jed- obranných bodov. Prípadne sa rozprestierali v šir-
nodielnym fortifikačným systémom, pričom bolo šej blízkosti takýchto sídliskových aglomerácií a
ďalším valom dodatočne rozčlenené na dve časti. opevnených sídlisk – lokálnych centier, čiže boli
Z hradiska máme okrem sídliskových objektov aj predsunutými obrannými pevnosťami. Často sa
doklady o kováčskej výrobe (Béreš 1978, 205-207). nachádzali aj v oblastiach, ktoré boli dôležité zo
Zo Šariša poznáme aj ďalšie potenciálne opevnené svojho strategického dôvodu, či už v priestore hor-
sídlisko, možno so strážnou funkciou, ktoré vznik- ských priechodov, nad údoliami riek, alebo v kot-
lo na prelome 9. a 10. storočia v Obišovciach – po- linách. Od útočiska sa odlišovali v tom, že na ich
loha Stráža (Slivka/Čaplovič 1983, 286). V južnom ploche dlhodobo sídlila minimálne vojenská po-
povodí Hornádu mohlo spĺňať úlohu lokálneho sádka (Hulínek/Čajka 2004, 95-96). Vojenskú po-
centra potenciálne opevnené sídlisko Abaóvár, sádku a jej predstaveného menoval buď priamo
ktoré sa nachádza v katastri obce Seňa na polohe panovník, alebo knieža z danej oblasti podliehaj-
Várhely (Hradová). Potenciálne opevnené sídlisko úci panovníkovi, prípadne správca-župan lokálnej
je predbežne rámcovo datované do 9. – 10. sto- oblasti (Galuška 2004, 75).
ročia, pričom z neho poznáme keramický nálezový V blízkosti lokálneho centra v Brne – Líš-
materiál rámcovo tiež pochádzajúci z tohto obdo- ni mohli úlohu strážnych hradísk plniť opevnené
bia (Čaplovič D. 1998, 141-142). sídlisko v Ivančiciach (Réna; Bálek/Čižmář 1990;
V priestore Košickej kotliny mohlo byť lo- Staňa 1985, 193; 1988, 173) s najväčšou pravde-
kálnym centrom hradisko na vrchu Hradová nad podobnosťou aj hradisko v Rajhrade (Unger/Kos
Košicami (Čaplovič D. 1998, 142). Pravdepodobné 2002; Staňa 1985, 195) a pravdepodobne plošný-
centrálne postavenie v medziregióne Ondavy moh- mi rozmermi malé strážne hradisko v Lažánkach
lo mať hradisko lokalizované na miernej výšinnej (U hráze; Doležal 1997, 212-214; 1999, 342-
terase v polohe Hurka, v katastri obce Budkovce. 343).
Túto lokalitu prostredníctvom nálezov môžeme za- Na prechode z břeclavského a mikulčického
tiaľ rámcovo datovať do 9. – 10. storočia (Čaplovič územného priestoru smerom do okolia brnianske-
D. 1998, 143). Nie je však vylúčené, že potenciál- ho regiónu bol významným strážnym hradiskom a
ne hradisko plnilo iba strážnu funkciu. Popri hra- pravdepodobne aj veľmožským sídlom Strachotín
disku v Brekove (územnosprávne postavenie malo – Petrova Louka (Kundera/Měřínský 1989, 56; Mě-
už pravdepodobne v predveľkomoravskom období) řínský 1981; 1985b). Predsunutým strážnym bo-
mohlo plniť centrálnu funkciu v oblasti Zemplína dom v blízkosti břeclavskej, ale do určitej miery aj
aj opevnené sídlisko v obci Zemplín, lokalizované mikulčickej sídliskovej aglomerácie bolo Pohan-
na polohe poniže sútoku Ondavy a Latorice nad po- sko u Nejdeku, ktoré však zároveň mohlo poten-
vodím rieky Bodrog (pôvodne keltsko-dácke hra- ciálne plniť úlohu lokálneho centra, možno hie-
disko). Respektíve tu mohlo neskôr dôjsť k lokač- rarchicky menšieho spoločenského významu (Kla-
nému posunu, keď významnejšiu spoločensko-mo- nicová 2001; Novotný B. 1963; Procházka 1989,
censkú funkciu prebralo namiesto Brekova zem- 57-58; 1990, 293; Staňa 1985, 194).
215
Drahoslav Hulínek
V súvislosti s pravdepodobným územno- a južnej časti Turca spravovanej centrálnym opev-

správnym celkom na juhozápadnej Morave, kde neným sídliskom v Jasenove – poloha Vyšehrad to
sa lokálne centrum nachádzalo v Znojme, bolo bolo jeho predsunuté strážne hradisko v Prievi-
strážnym opevneným sídliskom Paliardiho hra- dzi, časť Štvrte – Hradec a opevnené sídlisko v Boj-
disko vo Vysočanoch nad Dyjí (Medunová-Be- niciach – Zámok. Strategicky významný bol pries-
nešová 1977; Medunová 1990, 35-36; Poláček tor Slovenskej brány. Tadiaľto, po Pohroní, sme-
1996b, 298-304; Sobotka 1950; Sobotka/Sejbal rovala cesta do severných častí Slovenska. V tej-
1959, 79-98). Typickým strážnym hradiskom, to oblasti plnili funkciu strážnych bodov hradiská
ktoré Č. Staňa nazýva včasnostredovekým hra- v Malých Kozmálovciach – Grác, Tlmačoch – Hrá-
dom, bola Zelená Hora (1985). dze, v Hronskom Beňadiku – Beňadická skala a za-
Na Vyškovsku, južne od Olomouca, moh- tiaľ iba uvažujeme o archeologicky nedoloženom
lo plniť strážnu funkciu potenciálne opevnené hradisku v Rybníku – Krivín. Lokálnym centrom
sídlisko Ježkovice – Černov. Strážnym hradiskom v oblasti stredoslovenskej kotliny bolo pravde-
v súvislosti s možným lokálnym centrom v Přerove podobne hradisko vo Zvolene, časť Môťová (Má-
na severe Moravy bolo menšie opevnené sídlisko celová 1998, 402-403). V jeho blízkosti moh-
v Ústí (Kouřil 1998, 356-357; Šmíd 1991, 52). lo plniť funkciu strážneho bodu hradisko v Detve
Výšinné strážne hradiská v severných čas- – poloha Kalamárka. Špecifické postavenie v rám-
tiach Moravy mohli byť potenciálne opevnené síd- ci hradísk s vojensko-strážnou funkciou mali tie,
liská v Hostýne (nie je vylúčené, že išlo iba o včas- ktoré dosahovali aj dôležitý hospodársky význam.
nostredoveké refúgium), v Kláštove (oba na se- Nachádzali sa buď v blízkosti trhov alebo v mies-
verovýchode) a v Maříne (severozápadný okraj Mo- tach, kde sa ťažili nerastné suroviny. Túto úlohu
ravy; Staňa 1985, 199). Na západnom okraji Mo- aj po hospodárskej stránke relatívne významných
ravy v súčasnom kraji Vysočina mohli byť stráž- lokalít spĺňali Bojná – Valisko a Mužla – časť Čen-
nymi pohraničnými hradiskami skôr potenciálne kov (Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993, 166). Do-
opevnené sídliská v Kramolíne a v Starom Hobzí. konca pri Bojnej – Valisko môžeme v budúcnosti
V Nitriansku v blízkosti bratislavskej síd- predpokladať, že ak sa vyhodnotia najnovšie ná-
liskovej aglomerácie plnilo strážnu funkciu hra- lezové okolnosti, tak budeme môcť toto opevnené
disko vo Svätom Jure, rozprestierajúce sa nad bý- sídlisko vo veľkomoravskom období zaradiť medzi
valou osadou Neštich (Kraskovská 1963, 67-103). spoločensky významnejšie lokality (napr. minimál-
Neďaleko sa pôvodne nachádzalo praveké hra- ne typ 1 – lokálne centrum) (Pieta/Ruttkay 2007;
disko na polohe Zámčisko v Modre. Aj keď ho za- Ruttkay 2005a, 77-82).
raďujem medzi strážne hradiská, nevylučujem, že Dôležitou úlohou niektorých hradísk s vo-
poloha vo včasnom stredoveku plnila iba funk- jensko-strážnou funkciou bolo chrániť pohrani-
ciu refúgia. (Farkaš 2001, 165). V blízkosti dvor- čie. Predpokladáme, že okrem iných túto funkciu
ca v Ducovom, lokálneho centrálneho opevneného spĺňali aj hradiská, ktoré boli súčasťou devínskej
sídliska, sa nachádzali hradiská s predpokladanou sídliskovej oblasti – dve strážne hradiská v De-
strážnou funkciou pod pohorím Považský Inovec vínskej Novej Vsi a centrálne opevnené sídlisko na
v intraviláne obce Hrádok a potenciálne hradisko hradnom vrchu. Nejde však o moravsko-nitrianske
v Piešťanoch, časť Kocurice – ploha Dlhé pole a pohraničie, ale o vzťah k južnému, zadunajskému
v severnej časti Malých Karpát v Prašníku (osa- predpoliu. Ďalšie opevnené sídliská s dominujúcou
da u Fajnorov) – poloha Hrádok. Strážnymi bodmi vojenskou či strážnou funkciou na území západné-
v okolí pravdepodobného miestneho centrálne- ho a stredného Slovenska mohli byť napríklad Ka-
ho opevneného sídliska v Trenčíne boli hradiská menec pod Vtáčnikom – Hrádok, Majcichov – Valy
v predhorí a v pohorí Bielych Karpát v Bošáci – Sr- a potenciálne hradisko Podbranč, časť Podzámok
ňanský háj a Zemianskom Podhradí – Martákova – Majeričky/Starý hrad. Rozsah plochy viacerých
skala. V predhorí Považského Inovca to bolo hra- strážnych hradísk (v priestore Slovenskej brány,
disko na beckovskom hradnom kopci. Neďaleko devínskej sídliskovej oblasti a inde), respektíve
Manínskych vrchov v Ladcoch – časť Tunežice sa dvorcov (Nitrianska Blatnica) nepresahoval 3 –
nachádzalo hradisko na polohe Hradište. Strážnu 5 ha. Nebola na nich výraznejšia hustejšia zástav-
funkciu v blízkosti Trenčína možno plnilo Slovanmi ba, iba objekty vlastníka, respektíve jeho družiny,
využívané bývalé laténske hradisko Čertova skala prípadne stavby vojenského charakteru. Strážne
v Trenčianskych Tepliciach. V oblasti hornej Nitry hradiská mali výrazný podiel v počte hradísk na
216
území Slovenska, aj keď plnili predovšetkým for- Aj dolnorakúsku polohu v Oberleis – Ober-
tifikačný predvoj v blízkosti hradísk väčšieho spo- leiserberg (okres Korneuburg), kde bolo prave-
ločenského významu. Na Orave svoju strážnu funk- ké opevnené sídlisko, druhotne využili vo včas-
ciu s najväčšou pravdepodobnosťou naďalej plnom stredoveku. Oberleis sa nachádza v Dolnom
nilo hradisko v Istebnom. Hypoteticky môžeme za Rakúsku v blízkosti mesta Korneuburg, severne od
opevnené sídlisko tohto typu považovať aj archeo- Ernstbrunnu. Opevnené sídlisko je lokalizované na
logicky jednoznačne nedoložené hradisko na Orav- polohe Oberleiserberg (454 m n. m.). Archeologic-
skom hrade. Nálezy pochádzajúce z tejto lokality ký výskum na lokalite okrem iných robili v rokoch
sú však rámcovo zadatované do 9. storočia a nie sú 1925 – 1931 H. Mitscha-Märheim, od roku 1976
tu doložené fortifikácie (Hulínek/Čajka 2004). H. Friesinger (Institut für Ur- und Frühgeschichte
Pravdepodobne typicky strážnymi včas- der Universität Wien). Výskum na lokalite prebiehal
nostredovekými hradiskami, ktoré sa rozprestierali do roku 1990. Aj keď sa na nej vyskytuje veľkomo-
v širšom pohraničnom priestore medzi moravskou ravský nálezový materiál, pokiaľ ide o fortifikácie,
časťou Veľkej Moravy a Východnou markou, boli opev- tak pri ich skúmaní sa nezistil včasnostredoveký
nené sídliská na území Dolného Rakúska severne od slovanský pôvod. Je to praveké hradisko, ktoré vy-
Dunaja (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; Wolfram užili vo včasnom stredoveku ako významný stráž-
1995, 311). Ide o politicky a mocensky nestabilný ny strategický bod. Stavebná úprava opevnení vo
územný priestor, kde zohrávalo dominantnú funk- včasnom stredoveku nie je jednoznačne doložená
ciu lokálneho centra už spomínané opevnené síd- (H. Friesinger/I. Friesinger 1977, 108-120; Kern
lisko Gars am Kamp, časť Thunau am Kamp – Schanze 1981, 513-514; Mitscha-Märheim 1937; 1955/1956,
a obere Holzwiese. Bolo to územie veľmi blízke s Mo- 31-41).
ravou – minimálne kontaktne, na spoločensko-kul- Vo včasnom stredoveku bolo pravdepodobne
túrnej báze s nejaký čas bolo aj súčasťou veľkomo- vybudované opevnené hradisko Stein an der Donau
ravského štátu (Felgenhauer-Schmiedt 2006, 258). (Dolné Rakúsko, okres Krems an der Donau). Nachád-
Pôvodne praveké hradisko, pravdepodobne za sa vo východnom Waldvierteli, západne od mesta
druhotne využité vo včasnom stredoveku ako stráž- Krems (okolo 199 m n. m.) a plnilo strážnu funkciu.
ne hradisko respektíve iba útočisko, bola lokalita Územne patrilo buď do veľkomoravského štátneho
v Maissau. Maissau (okolo 341 m n. m.) sa rozprestie- útvaru, alebo do prechodnej oblasti medzi Veľkou
ra západne od okresného sídla Hollabrunn. Hradisko Moravou a franským štátnym prostredím (Hrodegh
sa nachádza v Limbergu (okolo 288 m n. m.), ktorý 1925, 103; Mitscha-Merheim 1958/1960, 44; Pitioni
je pod správou Maissau. Opevnené sídlisko je lokali- 1937, 42).
zované na polohe Heidenstatt pri Limbergu. Táto lo- Ďalšie, pravdepodobne strážne hradisko sa
kalita obsahovala predovšetkým keramický nálezový nachádzalo v Senftenbergu (Dolné Rakúsko, okres
materiál a jej opevnenie nemôžeme svojím pôvodom Krems an der Donau). S najväčšou pravdepodobnosťou
považovať za včasnostredoveké. Bola to pôvodne pra- išlo o opevnené sídlisko vybudované vo včasnom stre-
veká opevnená poloha, vo včasnom stredoveku dru- doveku. Obec Senftenberg sa nachádza vo východnom
hotne osídlená Slovanmi. Jej bližší spoločensko-vo- Waldvierteli (v obci okolo 254 m n. m.), severozápad-
jenský význam zatiaľ nemôžme jednoznačne bližšie ne od mesta Krems. Nachádzalo sa v územnej oblasti,
určiť. Nasledujúci výskum však môže prezradiť nové ktorá pravdepodobne mohla byť v 9. storočí súčasťou
skutočnosti o tomto hradisku. Zatiaľ lokalitu zaraďu- Veľkej Moravy, respektíve bola prechodným územím
jem medzi potenciálne včasnostredoveké opevnené medzi Východnou markou, Bavorskom a Moravou (H.
sídliská (Friesinger 1965a; 1965b; Trnka/Tuzar 1981). Friesinger/I. Friesinger 1977, 108).
Vo včasnom stredoveku vybudovali pravde- V podobnom kontexte plnilo strážnu funk-
podobne aj hradisko v Langenlois – Schiltern (oko- ciu hradisko Sand pri Raabs, ktorého počiatky mô-
lo 219 m n. m.; okres Krems an der Donau), ktoré žeme datovať do prvej polovice 10. storočia. Jeho
sa nachádzalo vo východnom Waldvierteli, severne existencia už ale súvisí s nasledujúcim obdobím,
od Kremsu. Archeologický výskum na lokalite viedol keď hradisko tvorilo základ dodnes stojaceho hra-
v roku 1939 E. Beninger (Naturhistorisches Muzeum du, formujúceho sa strediska stredovekého po-
in Wien) a v roku 1979 G. Trnka (Institut für Ur- und zemkového panstva (Bors 1993, 521-524, Felgen-
Frühgeschichte der Universität Wien). Opevnené síd- hauer-Schmiedt 1996, 201; 2001, 85-104).
lisko plnilo strážnu funkciu (Beninger 1964, 395-401; Okrem hradísk s pravdepodobnou centrál-
Trnka 1981). nou správnou funkciou sa na východnom Sloven-
217
Drahoslav Hulínek
sku nachádzali v 9. storočí opevnené sídliská so ré vznikli v predchádzajúcich dejinných obdobiach

strážnou a refugiálnou funkciou. V blízkosti opev- bez ich druhotných stavebných úprav. Druhotne vy-
neného sídliska na Čingove to bolo potenciálne užívali najmä fortifikácie pochádzajúce predovšet-
hradisko v Spišskom Podhradí – poloha Dreveník kým z mladšej a neskorej doby bronzovej, ale i zo
(Vladár 1978, 81-89; Čaplovič D. 1998, 109). staršej a mladšej doby železnej. V období Veľkej
V oblasti Šariša bolo pravdepodobne hos- Moravy sa nachádzali predovšetkým v hornatých
podársko-správnym centrom potenciálne opev- oblastiach stredného Slovenska, kde boli najvý-
nené sídlisko v katastri obce Hradisko, lokalizo- hodnejšie geografické podmienky na ich výstavbu.
vané na polohe Hradek (Budinský-Krička 1961, Novovznikajúce refúgiá mnohokrát nemali výrazný
359-360). Severozápadne od polohy Hradek sa na- fortifikačný systém, ale využívali najmä prírodnú
chádzalo strážne opevnené sídlisko v Šarišských konfiguráciu terénu. Niekedy na danej polohe na-
Sokolovciach (Hradová hura; záver 9. – 10. stor.), vŕšili valy, pričom mohli vyhĺbiť aj priekopy. Úto-
ktoré tvorila akropola, chránená dvojdielnym va- čištné polohy chrániace obyvateľstvo pred nepria-
lovým systémom, a predhradie s jednodielnym teľom sa nachádzali v blízkosti ciest a horských
fortifikačným systémom, pričom bolo ďalším va- priechodov. Každá včasnostredoveká opevnená
lom dodatočne rozčlenené na dve časti. Z hradis- poloha (vrátane centrálnych opevnených sídlisk)
ka máme okrem sídliskových objektov aj doklady plnila popri svojom funkčnom začlenení úlohu úto-
o kováčskej výrobe (Béreš 1978, 205-207). Zo Šari- čiska pre obyvateľstvo z okolitých otvorených síd-
ša poznáme ďalšie potenciálne opevnené sídlisko, lisk, aj s jeho dobytkom, najvzácnejšími predmetmi
možno so strážnou funkciou, ktoré vzniklo na pre- a jedlom, pričom mužská časť obyvateľstva hľada-
lome 9. a 10. storočia v Obišovciach – poloha Strá- júca ochranu z okolitých otvorených sídlisk moh-
ža (Slivka/Čaplovič 1983, 286). la výrazne posilniť jeho obranyschopnosť (Galuška
V priestore Košickej kotliny mohlo byť lokál- 2004, 95; Hulínek/Čajka 2004, 90-91).
nym centrom hradisko na vrchu Hradová nad Košica- Pravdepodobnú úlohu refúgia mohli vo
mi. Opevnené sídlisko so strážno-refugiálnou funk- včasnom stredoveku plniť napríklad tieto, v súvis-
ciou sa mohlo v tejto oblasti potenciálne nachádzať losti so včasným stredovekom prevažne potenciál-
na polohe Breh – Kláštorná hura v katastri obce Kláš- ne a archeologicky jednoznačne nedoložené opev-
torná nad Hornádom (Čaplovič D. 1998, 142). nené polohy:
Pravdepodobné centrálne postavenie * Morava: Hornice – Turecký kopec, Chvalčov – Hos-
v medziregióne Ondavy mohlo mať hradisko lokalizo- týn (uvažuje sa aj o strážnej funkcii), Ježkovice
vané na miernej výšinnej terase v polohe Hurka, v ka- – Černov (uvažuje sa aj o strážnej funkcii), Nová
tastri obce Budkovce. Túto lokalitu prostredníctvom Hradečná – poloha Hradisko, Roštín – Brdo, Sla-
nálezov môžeme rámcovo datovať do 9. – 10. sto- vičím – Rudimov – Gradca, Stavenice, Vysoké Pole
ročia (Čaplovič D. 1998, 143). Nie je však vylúčené, že – Klášťov (uvažuje sa aj o strážnej funkcii).
toto potenciálne hradisko plnilo strážnu funkciu. * Západné a stredné Slovensko: Hričovské Pod-
hradie – Mikov kopec, Klátová Nová Ves – Cibaj-
I.4. Refúgiá ka, Lopušné Pažite, časť Lopušná – Hrádok, Malá
Nachádzali sa najmä v ťažko prístupnom Čierna – Dubica, Nemečky – Štolny?, Nitra? – vrch
horskom teréne. Preto sa viac vyskytujú, alebo ich Zobor, Nitra, časť Hrnčiarovce – Žibrica, Podhradie
viac predpokladáme, na horsky členitejšom území – Erdegovo, Prosiek – Hrádok, Skalka nad Váhom,
západného a stredného Slovenska ako na Morave. miestna časť Skala – poloha Chochel, Slovenské
Oproti predchádzajúcim trom typom ide o špecific- Pravno – Šiance, Sučany – Skala, Zemianske Kos-
ké lokality, ktoré nespĺňali znaky trvalo osídlené- toľany – Hradištia, Zemianske Podhradie – Baš-
ho včasnostredovekého hradiska. Refúgiá osídľo- ta, Zemianske Podhradie – Hradiská, Turie – ex-
valo obyvateľstvo neopevnených sídiel iba krát- travilán.
kodobo, v čase bezprostredného vojenského ohro- Väčšina týchto lokalít je zaradená do kate-
zenia. górie potenciálnych hradísk na základe fragmen-
Na útočistných polohách sa v mnohých prí- tárnych, respektíve možno iba náhodných, najmä
padoch archeologicky nezistili stavebné práce for- keramických nálezov. Prevažná časť z nich nebola
tifikačného charakteru súvisiace s obdobím včas- archeologicky preskúmaná a ich spoločenský vý-
ného stredoveku. Pri tejto skupine hradísk Slo- znam je z týchto dôvodov nevyšpecifikovaný. Re-
vania najčastejšie využívali opevnené polohy, kto- spektíve ich rôzni autori považujú za refúgiá. For-
218
tifikácie na týchto polohách buď pochádzajú zo Veľkomoravskej ríše na území západného a stred-
starších období než je stredovek, alebo nie sú za- ného Slovenska opevnené sídliská, ktoré mali pre-
tiaľ vôbec datované. Nevylučujeme, že rozsiahlejší dovšetkým napomôcť odvráteniu maďarského vo-
archeologický výskum na niektorých z týchto lo- jenského tlaku. O budovaní opevnených sídlisk
kalít môže nastoliť kvalitatívnu zmenu posudzo- z dôvodu obrany pred nájazdmi Maďarov sprostred-
vania ich spoločenského významu. Neustále je ale kovane vypovedá aj arabský geograf Gardizí: „Slo-
možný aj opak – nepreukáže sa ani len ich poten- vania s obľubou stavajú pevnosti (opevnené síd-
ciálny refugiálny význam, ba dokonca sa nepotvrdí la). Vždy si niekoľko ľudí spolu postaví pevnosť.
ani existencia opevnenej polohy vo včasnom stre- Maďari totiž ustavične útočia na Slovanov a pre-
doveku (Hulínek/Čajka 2004). Vďaka rozsiahlejším padávajú ich. Keď majú prísť Maďari, Slovania sa
výskumom môžeme za predbežne archeologicky utiahnu do opevnených sídel. V nich trávia aj zimu
doložené včasnostredoveké refúgium s fortifiká- a v lete žijú v lesoch.“ (Pauliny 1999, 132).
ciami pochádzajúcimi zo staršieho (t. j. praveké- Významným obranným konglomerátom,
ho) obdobia považovať hradisko Zemianske Pod- ktorý pravdepodobne plnil dôležitú úlohu v čase
hradie – Hradiská. Tu sa včasnostredoveké nálezy nájazdov starých Maďarov, pričom chránil pred ich
oproti dlhotrvajúcim nepodloženým a zveličeným nájazdmi severné územia Slovenska, bola sústava
predpokladom našli v zanedbateľnom množstve a hradísk v priestore Slovenskej brány. Ich datovanie
polohu ako refúgium asi využívali veľmi zriedkavo však nie je v literatúre jednoznačne podložené ar-
(Veliačik/Romsauer 1999, 225-251). Za doloženú cheologickými nálezmi (Tlmače, Malé Kozmálovce,
refugiálnu polohu s pôvodne starším opevnením Hronský Beňadik, Starý Tekov), prípadne archeo-
môžeme považovať aj Chochel v Skalke nad Váhom logickým výskumom ani doložené (Rybník). Podľa
(Hanuliak 1999, 309-331). A. Habovštiaka a Š. Holčíka (1979, 90-91) mohlo
vzniknúť v tomto priestore v kritickom období pre-
II. Opevnené sídliská počas zániku a po zániku lomu 9. a 10. storočia hradisko na Beňadickej ska-
Veľkej Moravy le v Hronskom Beňadiku (aj datovanie ostatných
Charakterizovať opevnené sídliská na úze- hradísk v tomto priestore pravdepodobne rámcovo
mí Moravy, stredného a západného Slovenska na spadá do tohto obdobia). V tomto časovom úseku
základe ich spoločenského a vojenského významu vzrástol význam včasnostredovekého sídliska kto-
v 10. storočí po zániku Veľkej Moravy je problema- ré vzniklo v závere 8., prípadne v prvej polovici 9.
tickejšie ako v 9. storočí. Súvisí to najmä so spolo- storočia v Detve neďaleko Zvolena, v polohe Ka-
čenským a mocenským vývojom na Morave a v Nit- lamárka, kde bol na prelome 9. a 10. storočia vy-
riansku, ktorý vyústil do zániku veľkomoravského budovaný fortifikačný systém (Šalkovský 1994a,
štátu. Môžeme predpokladať nasledujúce príčiny 175-178). Kvôli vojenskému tlaku Maďarov presta-
zániku Veľkej Moravy: neúnosné výboje Svätoplu- vali fortifikačný systém na opevnenom sídlisku vo
ka I., keď štát po jeho smrti nemal potenciál dlho- Svätom Jure, lokalizovanom nad osadou Neštich
dobo udržať a spravovať také veľké územie, čo ho (Kraskovská 1963, 91-99).
značne vyčerpávalo a prezentovalo to jeho kreh- Podobne tomu bolo i na Morave, kde vzni-
kú územnú a organizačnú integritu; ničivé útoky kali alebo boli prestavané mnohé hradiská, aby
vojsk Východofranskej ríše, najmä Bavorov; mož- kvalitnejšie plnili úlohu obranných polôh. Práve
né strety s přemyslovskými Čechami (spojencami na Morave sa stretávame s javom, že sa v čase po-
Bavorov), vyplývajúcimi z odtrhnutia sa od Veľkej liticky a mocensky nestabilného obdobia na pre-
Moravy (od nadvlády Mojmírovcov) a s procesom lome 9. a 10. storočia uvažuje o rozširovaní pôvod-
vznikania českého štátu; vnútorné dynastické a ne plošne menších hradísk. Po tomto rozšírení sa
teritoriálne rozpory po smrti Svätopluka I.; naj- dané hradiská stali súčasťou opevnených sídlisk
mä príchod Maďarov do Karpatskej kotliny (Ga- patriacich do skupiny nad 10 ha. Na základe niek-
luška 2004, 134-129; Hulínek 2005; Janáček/Er- torých teórií možno vybudovali v Rajhrade v prelo-
šil/Spěváček/Třeštík 1980, 90-104; Měrinský 2006, movom období na rozhraní 9. a 10. storočia forti-
945-967; Ruttkay 2005a, 78-9; Steinhübel 2004, fikácie, ktoré obkolesili dovtedajší dvorec a vznik-
147-166; 2007,59-61). Zánikom Veľkej Moravy sa lo 13 ha hradisko. Pravdepodobne lokálno-cen-
v určitej miere narušilo dovtedajšie usporiadanie trálny význam dvorca pominul a hradisko väčších
spoločnosti. Napriek vtedajším pohnutým dejin- rozmerov plnilo najmä strážnu a útočištnú funkciu
ným udalostiam vznikali práve v závere existencie (Měřínský 2001a, 300; 2001b, 74). Nevylučuje sa
219
Drahoslav Hulínek
ani možnosť, že rozsiahle opevnené sídlisko spo- tomu bolo v 9. storočí. Územné jadro a centrá no-
lu s dvorcom vo svojom areáli tu vzniklo súbežne vovznikajúceho štátu boli v stredných Čechách
už v predchádzajúcom období. Možno podobná si- – Pražský hrad, Vyšehrad a okolité hradiská a síd-
tuácia ako v Rajhrade bola aj v Strachotíne. Tam liská ako súčasť pražskej sídliskovej aglomerácie.
najskôr v priebehu 9. storočia vznikol dvorec s roz- Donedávna bolo považované za konkurenčne naj-
lohou 0,6 ha (prvá skupina rozlohou malých opev- významnejšie mocenské centrum voči přemyslov-
nených sídlisk) a neskôr na prelome 9. a 10. sto- ským centrám opevnené sídlisko v Libici nad Cidli-
ročia tu vybudovali väčšie opevnené sídlisko s roz- nou. To sa nachádzalo neďaleko českých Poděbrad
lohou 17 ha z dôvodu posilnenia jeho strážnej a a sídlil tam rod Slavníkovcov. Jeho význam s naj-
útočištnej funkcie. V podobnom duchu rozšírenia väčšou pravdepodobnosťou stúpol po páde ďal-
pôvodnej plochy, ale skôr hradiska, sa uvažuje aj šieho významného centra – hradiska v Kouřimi, ku
v súvislosti s hradiskom sv. Klimenta v Osvětima- ktorému došlo okolo polovice, respektíve v 2. po-
noch (Galuška/Vaškových 2002, 91-98). lovici 10. storočia (Čtverák/Lutovský/Slabina/Smej-
Územie Veľkej Moravy bolo po jej zániku tek 2003, 140-141; Šolle 1981). Práve vtedy začalo
napriek kontinuálne pretrvávajúcej existencii hradisko v Libici významným spôsobom zaisťovať
Nit-rianskeho kniežatstva rozdrobené na men- obchodnú cestu smerujúcu na východ, ktorá bola
šie mocenské a hospodárske autonómne územ- životodarnou tepnou pre hospodárstvo a obchod
né jednotky (Hrubec 1980, 230). Po zániku Veľko- přemyslovského štátu. V nových bádateľských in-
moravskej ríše nedosahovalo územie Slovenska a díciách môžeme skôr predpokladať, že Slavníkovci
Moravy taký spoločensko-kultúrny a politický vý- neboli rovnocenným súperom Přemyslovcov v boji
znam, ako počas jej existencie. V 10. storočí ne- o hegemóniu v Čechách. Pravdepodobne iba re-
boli oblasti Slovenska súčasťou organizačne sta- voltovali voči Přemyslovcom, vtedy dominujúcemu
bilného politického útvaru ako bola v 9. storočí a jedinému vládcovskému rodu v Čechách. Práve
Veľká Morava. Na Morave bola odlišnejšia situácia revolta Slavníkovcov znamenala prvú výraznejšiu,
iba do určitej miery. ale nie nezvládnuteľnú krízu formujúceho sa pře-
myslovského štátu (Sláma 2002; 2006; Lutovský/
II.1. Územie Moravy Petráň 2004, 7-141). Rozvrátenie mikulčickej síd-
Morava sa v priebehu 10. a na začiatku 11. liskovej aglomerácie (ktoré mohlo potenciálne sú-
storočia začala stávať stabilnou súčasťou přemys- visieť aj s útokom Maďarov (Galuška 2004, 94, 134-
lovského českého štátu, jedného z dominujúcich 139; Kouřil 2003, 241-255) nastalo na začiatku 10.
spoločensko-mocenských nástupcov Veľkej Mo- storočia počas a po páde veľkomoravského štátu.
ravy v regióne. Nielen v súvislosti s upevňovaním Je pravdepodobné, že hlavný maďarský útok sme-
přemyslovskej moci, ale najmä v súvislosti s ma- roval práve k Mikulčiciam. V tejto súvislosti tu na-
ďarskými výbojmi (pravdepodobne na začiatku stal spoločensko-funkčný lokačný posun, keď sa
10. stor.) nedosahujú niektoré bývalé najvýznam- začalo osídlenie v nasledujúcich storočiach sú-
nejšie veľkomoravské centrá na Morave niekdajší streďovať do priestoru dnešného mesta Hodonín.
spoločenský význam, respektíve dochádza k ich K takmer úplnej deštrukcii břeclavsko-po-
zániku, prípadne k lokačnému posunu. Na Mo- hanskej sídliskovej aglomerácie došlo pravde-
rave postupne zanikli alebo nastal radikálny úpa- podobne najmä z dôvodu maďarského vpádu na
dok funkčného významu niekdajších dominujúcich prelome 9. a 10. storočia, respektíve v prvej polo-
plôch. Išlo najmä o Mikulčice (kontinuita osíd- vici 10. storočia. Vtedy nastal takmer úplný koniec
lenia do 11. storočia vo veľmi obmedzenej a za- osídlenia. Sporadické osídlenie lokality pravde-
nedbateľnej miere), Břeclav – Pohansko (Měřínský podobne čiastočne pretrvávalo v priestore zdevas-
2006, 962-964). Iba do určitej miery sa tak sta- tovaného kostola. Radikálny úpadok lokality na-
lo v Starom Měste – Uherskom Hradišti, keď tu ne- značuje aj čiastočná renesancia pohanského kul-
nastal ani tak úpadok, ale určitý regres, ktorý zna- tu. Definitívnym zabratím Moravy přemyslovským
menal transformáciu kvality významu lokality. Ok- štátom okolo roku 1018/1019 preberá úlohu niek-
rem vojensky nestabilnej situácie tento stav sú- dajšieho veľkomoravského opevneného sídliska
visel i s politicko-mocenskými zmenami v stre- v Pohansku hrad Břeclav, rozprestierajúci sa 4 km
doeurópskom regióne, keď sa najvýznamnejšie severozápadným smerom (Měřínský 2001b, 74; Ga-
štátne centrá nenachádzali na Morave. Tá už ne- luška 2004, 135), a sídliská v priestore, kde vznik-
bola dominantnou súčasťou štátneho celku, ako lo mesto Břeclav.
220
Hradiská, ktoré pravdepodobne dobyli Ma- však naďalej plní významnú úlohu v rámci formu-
ďari, boli Brno – Staré Zámky u Líšně, Znojmo a júceho sa přemyslovského štátu a to na tom istom
Strachotín. Možno to dokladajú ako v prípade Mi- mieste, kde sa asi v 9. storočí nachádzalo veľkomo-
kulčíc a Břeclavi – Pohanska deštrukčné horizonty ravské centrum. Po zániku Veľkej Moravy je pred-
a nálezy romboidných streliek, ktoré sa potenciál- pokladaný krátky a nie veľmi významný úpadok. Vo
ne dávajú do súvislosti s útokom pravdepodobne včasnostredovekých dejinách Olomouca to mohol
kočovného etnika (Galuška 2004, 135). V mate- byť len zanedbateľný prechodný jav (Bláha 1980a,
riálnej báze nebol maďarský zásah výraznejšie roz- 27-40; 1980b, 301-311; 1984, 133-146; 1986, 435-
poznateľný na severnejších lokalitách v priestore 440; 1988, 170-171; 1995; 2001a; 2002). Analógie
Olomouca, ale ani v okolí Starého Města – Uher- s podobným kontinuálnym vývojom v niekdajších
ského Hradišťa, kde môžeme predpokladať určité veľkomoravských centrách aj s pretrvávajúcou
prežívanie niekdajších veľkomoravských mocen- dôležitou mocenskou a spoločenskou funkciou
ských štruktúr, podobne ako tomu bolo v severnej môžeme výraznejšie badať v nitrianskej časti. Veď
polovici územia Slovenska (Galuška 2004, 139). podobná situácia významného kontinuálneho pre-
Po roku 1018/1019 sa Morava definitívne žívania, ale už v rámci formovania sa arpádovské-
stala súčasťou českého štátu, kedy ju k nemu (aj ho štátu, nastala na území terajšieho Slovenska
po konfliktoch s Poľskom) pripojil knieža Oldřich. v Nitre a Bratislave (dejinný proces v Nitriansku
Uvažuje sa, že Morava bola oficiálne súčasťou čes- v tomto kontexte pozri: Hulínek/Čajka 2004, 87-
kého štátu už v rokoch 992 – 994. Iba hypoteticky 89, 97-98; Steinhübel 2000a; 2004, 147-329).
sa predpokladá, že Morava, alebo jej územné čas- Hradisko sv. Hypolita v Znojme, ktoré bolo
ti, bola s najväčšou pravdepodobnosťou de facto významnejšie lokálne centrum v 9. storočí, pravde-
ovládaná Přemyslovcami už väčšinu 10. storočia podobne pretrvalo v tejto funkcii do priebehu pr-
– asi od obdobia vlády Přemyslovca Boleslava I. vej polovice 10. storočia, kedy mohlo byť dobyté
po zavraždení Václava I. (935) (Charvát 2007, 191; Maďarmi. Samotné kontinuálne osídlenie na loka-
Janáček/Eršil/Spěváček/Třeštík 1980, 109-110; Tře- lite vo výraznejšej miere naďalej pretrváva (Galuš-
štík 1997, 325; 2006). Boleslav bol prvým pře- ka 2004; Klíma 1989a; 1989b; 1993a; 1999; 2001,
myslovským kniežaťom, ktorý jednoznačnejšie eli- 229-241; Wihoda 2006, 54). Na niekdajšie včasno-
minoval moc viacerých nepřemyslovských kniežat, stredoveké hradisko nadviazalo počas existencie
čím centralizoval moc do svojich rúk, aby ovládol českého štátu dôležité kráľovské mesto Znojmo.
významnú časť strednej Európy, vrátane Moravy, Na hradisku, ktoré bolo vo veľkomorav-
časti Nitrianska, Krakovska a iných (Třeštík 1997, skom období lokálnym centrom v Brne – Líšni (Sta-
437). S týmto aktom mohlo súvisieť dobytie via- ré Zámky), nastal na rozhraní 9. a 10. storočia
cerých českých kniežacích hradísk a možno niek- pravdepodobne zo spomínaného dôvodu vojenské-
torých moravských, ktorých zánikové horizonty ho vpádu rozsiahly požiar, ktorý ho celé zničil. Ná-
sú potenciálne kladené do prvej polovice 10. sto- sledne na vyvýšenej polohe (akropole) bola v jej
ročia, pričom ich s najväčšou pravdepodobnosťou západnej časti vymedzená menšia plocha. Jej for-
mohli nahradiť přemyslovské opevnené správne tifikáciu tvorilo drevohlinité opevnenie s kamen-
centrá (Třeštík 1997, 437-439; 2006). nou stenou. Opevnené sídlisko však nedosahova-
Okrem deštrukčných horizontov môžeme lo predchádzajúci spoločenský význam a pravde-
na Morave rozpoznať kontinuálne osídlenie lokalít podobne onedlho upadlo, respektíve zaniklo. Na-
s niekdajšími veľkomoravskými opevnenými síd- proti tomu v nasledujúcich storočiach získava na
liskami aj v 10. storočí. Na olomouckú sídliskovú význame osídlenie ďalšieho brnianskeho pries-
aglomeráciu z doby veľkomoravskej s centrálnym toru. Osídľované je najmä jadro dnešného mesta
opevneným hradiskom plynule nadviazal podobný Brno, čiže je tu rozpoznateľný určitý lokačný po-
sídliskový komplex aj v nasledujúcom období (10. sun ako v Mikulčiciach – Hodoníne, Břeclavi – Po-
– 11. stor.) s dominantným přemyslovským knie- hansku – mesto Břeclav atď. (Staňa 1960, 240-
žacím hradom, neskôr aj so sformovaným mestom. 293; 1961, 110-120; 1972, 109-171; 1985, 190;
To dokazuje rozdielny vývoj oproti Mikulčiciam, ale 1988, 171-172; 1996, 269-275). Podobný vývoj
v oveľa menšej miere oproti Starému Městu – Uher- ako u centrálnych hradísk môžeme v 10. storočí
skému Hradišťu, kde nastala určitá transformácia čiastočne vnímať i pokiaľ ide o strážne hradiská.
významu lokality, pričom v Sadoch sa nachádzalo Počiatky osídlenia strážneho hradiska sv. Klimenta
najväčšie mladohradištné pohrebisko. Olomouc v Osvětinamoch sú najneskôr datované do polovice
221
Drahoslav Hulínek
9. storočia, pričom jednoznačne pretrvalo do pre- Dolných Věstonic (poloha Vysoká Záhrada), ktoré
lomu 9. a 10. storočia. Ale predpokladá sa jeho, do vybudovali v priebehu prvej polovice 11. storočia
určitej miery kontinuálne, osídlenie i v 10. a 11. (Galuška 2004; Kostelníková 1977, 58-59; Kundera/
storočí, kedy malo skôr strážny význam, na rozdiel Měřínský 1989, 56; Měřínský 1981; 1985a; 1985b;
od jeho niekdajšej funkcie centra lokálneho význa- B. Novotný 1963-1964; 1968, 90-92; Procházka
mu vo veľkomoravskom období (Menoušková 2001, 1990, 293).
173). Iba do určitej miery podobný osud ako
Podobný priebeh môžeme rozpoznať aj na opevnené sídlisko v Strachotíne postihol aj stráž-
mnohých strážnych hradiskách, keď niektoré sa ne alebo lokálno-centrálne veľkomoravské hradis-
prispôsobia novým spoločensko-mocenským po- ko Rajhrad, ktoré zaniklo v priebehu 10. storočia.
merom a iné postihne zánik. Nálezová situácia vyplývajúca z odkrytia hrobov
Môžeme predpokladať že hradisko na po- z neďalekého pohrebiska v Rebešoviciach nazna-
lohe Réna v Ivančiciach južne od Brna naďalej pl- čuje, že k zániku hradiska v Rajhrade došlo okolo
nilo strážnu funkciu i v 10. storočí (Bálek/Čižmář polovice 10. storočia (Staňa 1985, 195n.).
1990, 587-592; Čižmář/Stuchlík 1971, 119-126; V 10. storočí môžeme hypoteticky uvažo-
Staňa 1985, 193; 1988, 173). vať o strážnej funkcii potenciálneho opevneného
V 10. storočí, respektíve do jeho priebehu, sídliska v Kramolíne.
pravdepodobne pretrvávalo i hradisko v Lažánkach Môžeme iba predpokladať, že opevnené
(u Hraze), podobne ako iné malé, zatiaľ najmä iba sídlisko v Chvalčove – Hostýne bolo na prelome 9.
potenciálne, výšinné opevnené sídliská Hornice – a 10. storočia refúgium, no nie je vylúčená ani jeho
Turecký kopec, Staré Hobzí, Vysočany – Paliardiho strážna funkcia. Hypoteticky mohol jeho vznik, po-
hradisko (polohu využívali až do 14. stor.) alebo dobne ako v iných moravských prípadoch, súvisieť
možno aj dolnorakúsky Oberpfaffendorf – Sand, s obdobím, keď dochádzalo k rozvráteniu veľko-
ktoré možno z obranných dôvodov vznikali v po- moravského štátu. V tomto spoločensky i vojen-
liticko-mocenskom nestabilnom období na pre- sky nestabilnom období mohlo obyvateľstvo ako
lome 9. a 10. storočia (Doležal 1997, 213; 1999; ochranu príležitostne využívať pôvodne praveké
Měřínský 1986, 42-44; Nekuda 1964; Poláček 1994, fortifikácie. Táto teória, ako aj samotná existencia
243-263; 1996b). Veľkomoravské strážne hradisko hradiska vo včasnom stredoveku, nie je zatiaľ ar-
v Radslaviciach – Zelenej Hore kontinuálne existo- cheologicky doložená (Čižmářová 1993, 53-54; Čiž-
valo aj v priebehu 10. storočia. Z tohto obdobia sú mářová/Šmíd 1991, 73; Ludikovský 1971, 40-44;
doložené zvyšky zásobných jám, najmä obilných. Měřínský 1977; Staňa 1985, 199).
Odkryli sa aj pozostatky obydlí s kamennou pecou Úlohu lokálneho centra administratívne-
v rohu (Staňa 1964, 56-59; 1985, 194; 1993, 181- ho celku aj s dvorcom vo vnútri opevnenej plo-
197; 1996, 275-278). chy, bolo hradisko Gars am Kamp, časť Thunau
Pravdepodobne strážne opevnené síd- am Kamp – Schanze a obere Holzwiese v dolno-
lisko v Strachotíne (Petrova Louka) bolo miestne rakúskom Waldvierteli – okres Horn. Hradisko sa
veľmožské sídlo bez právomoci lokálneho centra, pravdepodobne nachádzalo na území, ktoré moh-
ktoré v kritickom období na prelome 9. a 10. sto- lo byť podľa niektorých bádateľov súčasťou jadra
ročia rozšírili na hradisko väčších rozmerov s po- Moravského kniežatstva, respektíve neskoršej Veľ-
silnením strážnej a útočištnej funkcie. Hradisko kej Moravy (Hulínek 2003; Justová 1990). V tomto
pravdepodobne zaniklo v priebehu 10. storočia. kontexte môžeme uvažovať o bezprostredne nasle-
V jednom mieste bola deštrukcia včasnostredove- dujúcom období (10./11. stor. a nasledujúce), keď
kého opevneného sídliska prekrytá hromadnými niektorí autori považujú napríklad panstvo Raabs
nálezmi keramických nádob a železných nástrojov, za niekdajšiu súčasť Moravy (Kupfer 1999, 50; Fel-
časovo zaradených do prvej polovice 10. storočia. genhauer-Schmiedt 2001, 201-215).
Na základe týchto nálezových skutočností môžeme Iní autori nevylučujú jeho užší súvis s fran-
uvažovať, že zánik približne 17 hektárového hra- ským prostredím, pričom mohlo byť súčasťou územ-
diska nastal v tomto časovom období. Osídlenie no-politickej sféry Východnej marky (Szameit
však na tejto polohe kontinuálne naďalej pretrvá- 1995; 1998, 72-73; Třeštík 1997, 356). Viacerí, naj-
valo i v 11. – 14. storočí. Osídlený priestor tohto mä rakúski bádatelia vnímajú hradisko Thunau, ale
niekdajšieho hradiska v tomto neskoršom období aj ostatné opevnené sídliská v priestore waldvier-
tvorilo predhradie opevneného sídliska v katastri telského Dolného Rakúska, ako lokality, ktoré sa
222
nachádzali na územnom medzičlánku medzi Vý- panovníka Svätopluka do slovanského prostredia

chodnou markou (Bavorskom) a veľkomoravským boli z dlhodobého politického, vojenského a eko-
štátom (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; 2006, nomického hľadiska pre Veľkú Moravu neúnosné a
258; Harold 2007, 82-89; Wolfram 1995, 311). začali jej rozpad.
Mestská obec Gars am Kamp (priemerná nadmor- V období rozvrátenia Veľkej Moravy zanik-
ská výška v obci je 256 m n. m.) sa rozprestiera juž- li obe hradiská v Devínskej Novej Vsi (Na pieskach
ne od mesta Horn, severne od mesta Krems. Včas- a Nad lomom; Kraskovská 1962, 249; 1966, 157) a
nostredoveké hradisko je lokalizované v miestnej pravdepodobne aj opevnené sídlisko v Majcichove
katastrálnej časti Thunau am Kamp (okolo 298 m (Chropovský 1978, 123-124). V prípade Majcicho-
n. m.). Hradisko sa rozprestiera na vrchu Schanz- va sa však toto tvrdenie pohybuje iba v hypote-
berg (437 m n. m.) – na jeho polohách „Schanze“ tickej rovine a jeho presnejšie časové zaradenie,
a „obere Holzwiese“. Ostroh je vymedzený dvoma predbežne kladené do 8. až 10. storočia, nebolo do
menšími prítokmi riečky Kamp. Strmé terénne zlo- spracovania tejto štúdie vyšpecifikované (Fottová/
my a terasovitosť terénu tvoria do značnej miery Henning/Ruttkay 2006, 226-227) Nezaniklo však
prirodzenú ochranu tejto lokality. osídlenie na polohách, kde sa počas existencie
Svoj význam zmenila poloha v Thunau Veľkej Moravy nachádzali opevnené sídliská, kto-
v druhej polovici 11. storočia, keď rakúski markgró- ré boli súčasťou nitrianskej sídliskovej aglomerá-
fi na nej postavili stredoveký hrad Gars. Hradisko cie – lokality Martinský vrch, Na vŕšku a Hrad (Bed-
v 9. až 10. storočí pravdepodobne plnilo úlohu lo- nár/Fusek 1998, 111). Na polohe Martinský vrch už
kálneho centra v tunajšom územnom priestore. pravdepodobne po zániku Veľkej Moravy nebolo
Lokalita sa dáva do súvislosti s „Jozefovým knie- hradisko. V 11. storočí tu existoval románsky kos-
žatstvom“. Stavebné prvky fortifikácií tohto opev- tol, v okolí ktorého sa začalo pochovávať (Chropov-
neného sídliska, jeho funkčné i súčasné nálezové ský 1972). Poloha Na vŕšku bola kontinuálne osíd-
okolnosti jednoznačne vykazujú súvislosť s ostat- lená naďalej a po vzniku uhorského štátu sa stáva
ným slovanským územím naddunajského pries- dôležitou súčasťou uhorskej vrcholnostredovekej
toru strednej Európy – Moravy, Slovenska (najmä Nitry. V 10. storočí bola osídlená aj poloha hrad,
západná a stredná časť) a Čiech (Cech 2001, 6n., pričom naďalej plnila funkciu hradiska (Bednár
vrátane dát na CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1997a, 20-21; Bednár/Fusek 1998, 111; Bednár/Sa-
1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972; Wihoda muel 2001, 304, 331-337). Na základe týchto sku-
2006, 54). točností môžeme minimálne konštatovať, že Nitra
V podobnom kontexte plnilo strážnu funk- bola kontinuálne osídlená i v 10. storočí, nadväzu-
ciu hradisko Sand Raabs, ktorého počiatky môžeme júc tak na výrazné predchádzajúce obdobie (Bed-
datovať do prvej polovice 10. storočia. Jeho exis- nár/Fusek 1998, 109-111; Ruttkay 2002a, 116-118;
tencia už ale súvisí s nasledujúcim obdobím, keď 2002b, 223-224). Nitra bola naďalej centrom Nit-
hradisko tvorilo základ dodnes stojaceho hradu, rianska, útvaru do určitej miery nadväzujúceho na
formujúceho sa strediska stredovekého pozemko- stav predchádzajúceho veľkomoravského obdobia,
vého panstva (Bors 1993, 521-524, Felgenhauer- aj keď s podstatne vyššou mocenskou rozdrobe-
Schmiedt 1996, 201; 2001, 85-104). nosťou jeho jednotlivých územných celkov. Záro-
veň mala oveľa menší mocenský vplyv na území
II.2. Územie západného a stredného Slovenska vtedajšieho Slovenska. Územné jadro poveľkomo-
Nájazdy Maďarov boli jednou z príčin pádu ravského Nitrianska, ktoré Maďari po vojenských
Veľkej Moravy. Ich príchod ovplyvnil aj vývoj opev- úspechoch získali okolo roku 920 spod nadvlády
nených sídlisk, ktoré sa nachádzali predovšetkým Přemyslovcov, tvorili priľahlé oblasti juhozápad-
v juhozápadnej oblasti Slovenska. Proces zmien sa ného Slovenska s centrom v Nitre. Na čelo toh-
odohrával nielen v čase zániku Veľkej Moravy, a nie- to útvaru sa postavili maďarské kniežatá. Prvým
len do roku 955, keď boli pri rieke Lech Maďari zdo- maďarským kniežaťom v Nitriansku v roku 920 sa
laní a boli donútení vzdať sa svojho kočovnícko-ko- na rozdiel od tvrdenia stredovekého uhorského
ristníckeho spôsobu života. Ďalšou príčinou konca kronikára Šimona z Kézy nestal Lél, ale jeho otec
existencie Veľkej Moravy bola dlhotrvajúca franská Taš. Až po ňom zdedil Nitriansko spomínaný Lél
rozpínavosť. Vojská Východofranskej ríše neustá- (Steinhübel 1999, 589-590; 2007, 65). Mocen-
le atakovali západnú a juhozápadnú hranicu štá- sko-organizačná štruktúra Nitrianska, zachova-
tu. Rovnako aj predchádzajúce expanzívne výboje ná ešte z čias Veľkej Moravy, výrazne napomohla
223
Drahoslav Hulínek
pri jeho existencii v týchto i nasledujúcich dej- 150, 153; Ruttkay 1985b, 17). Česká nadvláda ne-
inných obdobiach 10. storočia (Steinhübel 1999, siahala na úzke územné jadro pretrvávajúceho Nit-
569-593). rianskeho kniežatstva.
Maďarská vojenská dominancia na úze- Počas formovania sa predpokladov pre
mí dnešného Slovenska bola v druhej štvrtine vznik Uhorského kráľovstva bola Nitra v tretej tre-
10. storočia, respektíve do jeho polovice, na severe tine 10. storočia sídlom údelných kniežat z rodu Ar-
badateľná iba po čiaru Hlohovec – Nitra – Levice – pádovcov. V rokoch 971 až 995 v nej vládol Michal,
Krupina – Lučenec – Rimavská Sobota – Turňa – Mi- ktorý bol mladším bratom uhorského kniežaťa Gej-
chaľany (Ruttkay 1985a, 156-157). Z týchto dôvo- zu, sídliaceho v Ostrihome (971 – 997). Približne
dov bola v prvej polovici 10. storočia predovšetkým dva roky pred Gejzovou smrťou sa stal roku 995
juhozápadná časť územia Slovenska vystavená ná- údelným kniežaťom v Nitre jeho syn, budúci uhor-
poru a následnému osídľovaniu Maďarmi. Je mož- ský kráľ Štefan I. Gejza dal pravdepodobne odstrá-
né, že časť slovanského obyvateľstva sa presunula niť svojho mladšieho brata Michala, aby nitrianske
do severnejších hornatejších oblastí stredného údelné kniežatstvo zostalo voľné pre jeho syna
Slovenska, kde miestne geografické podmienky (Steinhübel 1998b, 111-112). Po Gejzovej smrti sa
boli nevýhodné pre pohyb maďarských jazdeckých stal jeho syn najmocnejším uhorským kniežaťom.
družín a ich spôsob boja (Šalkovský 1988b, 402). Ešte predtým, ako sa vytvorili najvhodnejšie pred-
Preto aj napriek možnej územnej celistvosti Nit- poklady pre vznik Uhorského kráľovstva, musel
rianska nemohli Maďari jeho horské severné oblasti, jeho budúci korunovaný panovník predovšetkým
a tým pádom aj Oravu, výraznejšie mocensky ovlád- potlačiť povstanie šomoďského kniežaťa Kopáňa,
nuť. S týmto obdobím sa viaže vznik hradiska v No- ktorý ovládal podstatnú časť Zadunajska (Steinhü-
vej Bani, lokalizovaného na polohe Zámčisko, kto- bel 1998b, 112).
ré pretrváva od 10. až do 13. storočia (Kliský 1976, Severné časti Slovenska – hornú časť budú-
461). Hypoteticky mohol vznik viacerých, najmä ceho Trenčianskeho komitátu, Oravu, Liptov a Tu-
zatiaľ archeologicky nepotvrdených, čiže pravde- riec, môžeme v tomto období, t. j. pred koncom
podobných hradísk súvisieť so zamedzením vpádu 10. storočia, stotožniť so vznikajúcou provinciou
maďarských družín na sever. Túto teóriu môže pod- Váh (provintia Uvag). Spolu s Krakovskom boli tie-
poriť až archeologický výskum, najmä potenciálnu to severné územia donedávna ovládané Přemys-
lokalitu, ak sa dokáže existencia hradísk súvisiacich lovcami. Až keď poľský panovník Meško I. dobyl od
s uvedeným časovým úsekom včasného stredoveku. Přemyslovcov Krakov, mohlo byť toto územie pri-
Územie Oravy v 10. storočí strácalo v sú- pojené späť k Nitriansku (Steinhübel 1999, 607-
vislosti s existenciou hradísk čiastočne na svo- 609). Provincia Váh spolu s ďalšími troma územia-
jom význame. Je však dosť pravdepodobné, že nami (Hont, nitrianska provincia a územie budúceho
sledujúce objavy a prehodnotenie doterajších ná- Boršodského komitátu na východe Slovenska) tvo-
lezov môžu toto tvrdenie vyvrátiť. Nehovoriac rila veľké Nitrianske kniežatstvo so sídlom v Nitre
o tom, že datovanie niektorých oravských hradísk (Steinhübel 1998b, 111-114). Samotná Nitra bola
vzniklo tiež na základe hodnotenia nálezov kerami- sídlom jednej z týchto častí - tzv. menšie, pro-
ky, pri ktorých rozdiely medzi 9. a 10. storočím (re- vinčné Nitrianske kniežatstvo (juhozápadné Slo-
spektíve jeho prvou polovicou) sú pomerne ťažko vensko – južne od Trenčína). Na jeho čele stálo
badateľné. provinčné knieža z rodu Poznanovcov. Tento rod,
Po porážke Maďarov v roku 955 pri rie- pravdepodobne slovanského pôvodu, bol výraznou
ke Lech došlo k regresu ich moci. Podľa P. Ratkoša oporou Štefana I. pri získavaní mocenských po-
(1965, 149-150; 1984, 23) mohli byť v prvej po- zícií pri procese vznikania Uhorského kráľovstva
lovici 10. storočia severné územia Slovenska sú- (Lukačka 1994, 129-178; Steinhübel 1998b, 111-
časťou bielochorvátskeho kniežatstva s centrami 114). Mocenský vplyv v rokoch 1001 – 1018, prí-
v okolí Krakova a Wiślice, ale v súčasnosti je veľ- padne až do roku 1030, prebral nad Nitrianskom,
mi problematické túto zatiaľ hypotézu potvrdiť. respektíve nad viacerými časťami vtedajšieho úze-
Okolo roku 965 zabrali časť Slovenska přemyslov- mia Slovenska až po Dunaj (Ostrihom), ďalší pro-
ské Čechy, pričom sa pod ich nadvládu dostali se- tivník Štefana I. – Boleslav Chrabrý z piastovskej
vernejšie územia a ich mocenský záber zďaleka ne- dynastie (Ratkoš 1965, 150, 154-156, 164; Stein-
zasiahol oblasti, na ktorých spolu so slovanským hübel 2000a, 19). So štátotvorným procesom vzni-
prežívalo i maďarské obyvateľstvo (Ratkoš 1965, ku Uhorského kráľovstva súvisí aj rozsiahlejší zá-
224
nik niektorých hradísk v priebehu druhej po- 178; Sedlák 1994; Žudel 1984). Sídliskové aglome-
lovice 10. a na začiatku 11. storočia. Medzi za- rácie predmestského typu z čias Veľkej Moravy (Nit-
niknuté opevnené sídliská môžeme zaradiť dvorec riansko, Bratislavsko) sú bez výraznejšej zmeny in-
v Ducovom – pravdepodobne zničený po polovici tenzívne osídlené aj v priebehu 10. storočia. Do-
10. storočia (rádiokarbónová metóda ho datuje konca nedošlo ani k výraznejšiemu úpadku, či už
medzi roky 940 – 970; Ruttkay 2002c, 141). Pred- zástavby, alebo prebiehajúcej výstavby vnútor-
pokladá sa, že v závere 10., prípadne na začiatku ných plôch opevnených sídlisk, respektíve jed-
11. storočia, zanikli hradiská v priestore Sloven- notlivých častí sídliskových aglomerácií. Z oblasti
skej brány – v Malých Kozmálovciach, Rybníku, Tl- Bratislavy máme výraznejšie kontinuálne osídlenie
mačoch a Hronskom Beňadiku (Ruttkay 1985a, doložené aj v priebehu 10. storočia (Pramene I-1
153; 1985b, 14). Vznikom Uhorského kráľovstva 1989, 20-25, 34-39). Z centrálneho hradiska bra-
nastala kvalitatívne nová situácia. Územie Sloven- tislavskej sídliskovej aglomerácie, nachádzajúce-
ska sa odvtedy postupne stáva súčasťou Uhorské- ho sa na polohe Hrad, nemáme doklady o tom, že
ho kráľovstva na čele so Štefanom I. Po rozpade by ho napríklad Maďari, respektíve niekto iný vo-
ríše vybudovanej poľským panovníkom Boleslavom jensky zničil (Štefanovičová 1993, 302). Rovnako
Chrabrým v roku 1030 sa podstatná časť bývalého je tomu aj v podhradí. Osídlenie v niekdajšej de-
Nitrianskeho kniežatstva formálne stala súčasťou vínskej sídliskovej aglomerácii je rozpoznateľné
Uhorska. Prakticky však proces pričleňovania jed- i v 10. storočí. Je tomu tak aj napriek skutočnos-
notlivých oblastí Slovenska do Uhorského kráľov- ti, že obe hradiská v Devínskej Novej Vsi zanikli
stva prebiehal minimálne až do 12. storočia (Varsik v priebehu prvej polovice 10. storočia. Naďalej bola
1994, 11-42). Mnohé hradiská, ktoré vznikli v 8. výrazne osídlená nitrianska sídlisková aglomerá-
– 10. storočí, pretrvali až do 12., výnimočne do 13 cia (Hanuliak 1993). Nitra a Bratislava nadviazali
storočia, napríklad v Novej Bani – poloha Zámčis- po vzniku Uhorského kráľovstva na niekdajšie po-
ko (Kliský 1976, 461). Takýto vývoj sa týka aj opev- stavenie veľkomoravskej sídliskovej aglomerácie
neného sídliska Ostrá skala nad Vyšným Kubínom, predmestského typu. Neskôr sa stali významnými
z ktorého sú najmladšie nálezy datované do stredovekými mestami a spoločensko-mocenskými
13. storočia. Strategická poloha viacerých slovan- centrami rozprestierajúcimi sa okolo kamenných
ských opevnených polôh bola využívaná naďalej a hradov (Štefanovičová 1995, 272).
v 13. storočí na nich vznikli stredoveké hrady (napr. Sídliskové aglomerácie s opevnenými síd-
Beckov, Bratislava, Devín, Lednica, Nitra, Tren- liskami z veľkomoravského a poveľkomoravského
čín). V okolí niektorých z nich sa začali formovať prostredia boli základom miest, ktorých veľký roz-
stredoveké mestá (napr. Nitra, Bratislava, Trenčín, voj nastal v západnej a následne aj strednej Eu-
Beckov). Táto skutočnosť sa možno týkala aj Oravy, rópe po roku 1000. Vrchol tohto rozvoja nastal
keď v Oravskom Podzámku miesto potenciálneho, v západnej Európe v 12./13. storočí (Le Goff 1999,
respektíve pravdepodobného včasnostredovekého 22; Rossiaud 1999, 123-155). V stredoeurópskom
opevneného sídliska postavili stredoveký hrad. priestore nastal tento proces v podobných spolo-
Funkčné rozčlenenie opevnených sídlisk čensko-kultúrnych podmienkach najmä v 13., prí-
stredného a západného Slovenska v 10. storočí vo padne v 14. storočí.
viacerých prípadoch plynulo nadväzuje na pred- Postavenie lokálneho centra, aj keď s is-
chádzajúce dejinné obdobie. Úloha Nitry, ako vý- tou funkčnou retardáciou, naďalej pretrvalo na
znamného politicko-administratívneho centra Nit- polohe Hrad v Trenčíne (Nešporová 1978, 217-223)
rianskeho kniežatstva, pretrvávala. Podobne aj a pravdepodobne aj na polohe Priekopa vo Zvolene
Bratislava zostala mocenským strediskom určitej – miestna časť Môťová (Mácelová 1992, 73; 1998,
časti západoslovenského regiónu (Kučera 1974, 53- 402-403). Je otázne, či v 10. storočí opevnené síd-
54; Steinhübel 1998b; 1999, 569-614). Pretrváva- lisko v Jasenove na polohe Vyšehrad aj naďalej pl-
júci administratívno-politický význam týchto cen- nilo úlohu lokálneho centra na juhu Turca a v se-
tier je badateľný, ako aj pri formovaní počas exis- vernej časti hornej Nitry. J. Beňko (1996, 33-34) a
tencie uhorského štátu. Nitra a Bratislava sa sta- D. Čaplovič (1999, 332) konštatujú, že nie, aj keď
li sídlami komitátov reprezentujúcich územno-ad- na druhej strane potvrdzujú, že sídliskový útvar
ministratívne členenie Uhorského kráľovstva, kto- opevneného charakteru je osídlený aj naďalej.
ré vychádzalo z veľkomoravskej tradície (Lukačka V 10. – 11. storočí má osídlenie na tejto polohe
1994, 129-178; Ratkoš 1984; Ruttkay 1985a, 152, klesajúcu tendenciu (Remiášová 1998, 81).
225
Drahoslav Hulínek
O pretrvávaní územno-organizačných cel- tomu bolo tak aj pred rokom 833, v období exis-
kov z Veľkej Moravy v prvej polovici 10. storo- tencie Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. Tie-
čí môžu svedčiť aj také správne sídla ako dvorec to fakty naznačujú, že východné Slovensko bolo
v Ducovom a v Nitrianskej Blatnici. Z pohľadu rie- asi politicko-mocensky nestálym územím, kadiaľ
šenej problematiky je zaujímavá situácia v Nitrian- sa najmä v prvej polovici 9. storočia posúvala vý-
skej Blatnici, kde v 9. storočí dominovala strážna a chodná hranica Nitrianskeho kniežatstva. Za stále
hospodárska funkcia. Dvorec sa v prvej polovici 10. územné jadro Nitrianskeho kniežatstva, ak aj ne-
storočia pretransformoval na panské sídlo s územ- šlo spočiatku o spoločný politický priestor, mož-
no-organizačnými právomocami (Ruttkay 1991, no považovať územia takmer celého súčasného
101). Dvorec v Ducovom pravdepodobne zanikol vo západného a stredného Slovenska. Išlo o oblasti
víre udalostí súvisiacich s uhorským štátotvorným v povodí Dunaja a jeho dominujúcich severných
procesom okolo polovice, respektíve v druhej po- prítokov – Váhu, Nitry a Hrona. Na základe tých-
lovici 10. storočia (Ruttkay 2002c). to skutočností sa ale vôbec nedá vylúčiť, že vý-
Na západnom a strednom Slovensku pl- chodné Slovensko sa v priebehu 9. – 11. storočia
nili v 10. storočí strážnu funkciu nielen niektoré etablovalo ako súčasť východného Nitrianska (Hu-
opevnené sídliská pretrvávajúce z doby veľkomo- línek/Čajka 2004, 77). Na území východného Slo-
ravskej, ale aj novovzniknuté hradiská. Na Orave venska na rozdiel od územného jadra Nitrianskeho
je zatiaľ zle rozpoznateľná situácia v prípade Orav- kniežatstva tiež chýbajú nálezy blatnicko-mikul-
ského hradu v Oravskom Podzámku. Predpoklada- čickej, respektíve avarsko-slovanskej kovovej in-
né prenikanie slovanského obyvateľstva na sever dustrie. Výnimkou je, okrem iných menej význam-
(Šalkovský 1988b, 402) mohlo priaznivo vplývať na ných objavených predmetov (napríklad nákrčník a
opätovnú, výraznejšiu osídlenosť Ostrej skaly vo bronzové rámové nákončie, obe avarskej proveni-
Vyšnom Kubíne, ako aj na osídlenie regiónu vše- encie), nález jazykovitého nákončia zo Spišských
obecne. Zároveň sa predpokladá neprerušená kon- Tomášoviec – Smižian (Hradisko I; Javorský 1977,
tinuita osídlenia tejto lokality. Výrazné sú dve fázy 163-164; Šalkovský 2006, 253; Staššíková-Štukov-
osídlenia – na prelome 8. a 9. storočia a v 10. sto- ská/Šalkovský/Béreš/Hajnalová/Hušťáková/Krem-
ročí. Z týchto dôvodov sa uvažuje o udržiavaní vý- paská/Javorský 2006, 216-217). Hradisko I sa roz-
znamu tejto lokality od 9. až do 13. stor. (P. Čaplo- prestiera v katastri dvoch obcí – Smižany a Spiš-
vič 1987, 213-219). V spomínanom 10. storočí mô- ské Tomášovce na troch polohách: akropola, se-
žeme hovoriť minimálne o strážnej funkcii polohy verovýchodný areál (Sedlo) a západný areál (Pod
Ostrá skala vo Vyšnom Kubíne. Skôr strážnu ako hradiskom). Toto opevnené sídlisko býva mno-
refugiálnu úlohu naďalej plnilo opevnené sídlisko hými bádateľmi považované za lokálne centrum
v Istebnom na polohe Hrádok. v oblasti Spiša, respektíve širšieho územia sever-
Do určitej miery špecifickou, ale vý- nej časti východného Slovenska až po druhú po-
znamnou súčasťou širšej veľkomoravskej kultúr- lovicu 9. storočia (Javorský 1977, 153-156; 1980,
no-územnej zóny bolo východné Slovensko. Špe- 131-135; Béreš/Štukovská 1980, 42-46, Šalkovský
cifickou preto, lebo práve jeho územím v priebehu 2006, 253-254, Staššíková-Štukovská/Šalkovský/
9. – 11. storočia pod vplyvom dejinných udalostí Béreš/Hajnalová/Hušťáková/Krempaská/Javorský
pravdepodobne prechádzala východná hranica 2006, 221-225). V 10. storočí nebolo východné
jadra Nitrianskeho kniežatstva. Išlo o priestor od Slovensko, najmä pokiaľ ide o hornaté oblasti se-
Slovenského Rudohoria po Zemplín, resp. až po Uh verovýchodných Karpát, príliš výrazne zasiahnuté
(kde sa v priestore dnešného Užhorodu nachádza- expanziou maďarských kmeňov. Maďari pravde-
lo centrálne opevnené sídlisko miestnej oblasti), podobne nemali záujem sa vo väčšej miere dlho-
hypoteticky po oblúk Východných Karpát v Podkar- dobo usadiť v povodí riek Hornád, Bodrog, La-
patskej Rusi (Hulínek/Čajka 2004, 77-78; Steinhü- torica, Ondava, alebo na západnej strane, tesne
bel 2000b, 311-313; 2004). J. Steinhübel (1998a, pri severovýchodnom oblúku Karpát. Veď okrem
369-414; 1998c, 91) sa vyjadruje, že takmer celé toho, že narazili na sieť vybudovaných hradísk,
územie Slovenska, ohraničené od bulharského Po- nemali v tejto oblasti dostatočné prírodné pod-
tisia Matrou, Novohradskými a Bukovými horami a mienky pre svoje vtedy nomádske spoločenstvo,
od franských pohraničných mariek Dunajom až po sprevádzané veľkými stádami dobytka. Maďarské
hrebeň pohoria Malých a Bielych Karpát patrilo Nit- kmene tiahli viac na západ, na územia rozsiahlych
rianskemu kniežatstvu. Dá sa iba predpokladať, že nížin v Potisí a na strednom Dunaji k tesnej blíz-
226
západné
a stredné
Slovensko
Morava
Obr. 5. Percentuálny pomer potenciálneho počtu opevnených sídlisk na Morave a západnom Slovensku
v 8. - 10. storočí v rámci súčasných politických hraníc, bez ohľadu na archeologickú potvrdenosť
západné
a stredné
Slovensko
Morava
Obr. 6. Percentuálny pomer potenciálneho počtu opevnených sídlisk na Morave a západnom Slovensku
v 8. - 10. storočí v rámci predpokladaných dobových politických hraníc medzi Moravou a Nitrianskom,
bez ohľadu na archeologickú potvrdenosť
kosti Frankov a následne i do centrálnych oblastí (Čaplovič D. 1998, 151; Ruttkay 1985a, 160; 2002d,
Veľkej Moravy (Čaplovič D. 1998, 149-150). Z vý- 184). Výraznejšie zmeny nastávajú až v 11. –
chodného Slovenska pochádzajú najstaršie vrst- 12. storočí, keď sa východné Slovensko postupne
vy maďarských hrobov predovšetkým z prelomu 9. stáva súčasťou formujúceho sa Uhorského kráľov-
a 10. storočia (Ruttkay 2002d, 181). V 10. storočí stva (Varsik 1994).
môžeme na území východného Slovenska pred-
pokladať čiastočne nenarušený vývoj, kontinuál- III. Záverečné poznámky
ne nadväzujúci najmä pokiaľ ide o sídliskový as- Na Slovensku môžeme predpokladať 84
pekt na veľkomoravské obdobie. Sídlisková štruk- polôh, ktoré podľa príslušnej literatúry súvisia
túra v niekdajších východných oblastiach už za- s opevnenými sídliskami na území západného a
niknutej Veľkej Moravy sa v 10. storočí podstatne stredného Slovenska a sú datované do obdobia od
nezmenila, a to dokonca aj v oblastiach priame- prelomu 8. a 9. do 10. storočia s dôrazom na veľko-
ho etnického styku a možného, ale na východe moravské obdobie (Hulínek/Čajka 2004, 105). To je
Slovenska nie jednoznačne doloženého mieša- 67 % z celkového počtu 126 lokalít uvedených v sú-
nia sa slovanského a maďarského obyvateľstva pise tejto štúdie. Na Morave, pri rešpektovaní sú-
227
Drahoslav Hulínek
časných štátnych hraníc a aktuálneho stavu báda- Nitrianskeho kniežatstva, najmä pred vznikom Veľ-
nia, predpokladám existenciu 42 opevnených síd- kej Moravy nie sú zatiaľ vôbec presne jednoznačne
lisk bez ohľadu na ich archeologickú potvrdenosť a geograficky stanovené (názory na tento problém
s dôrazom na veľkomoravské obdobie. To je 33 % sa rôznia). Z toho dôvodu nie je možné presne určiť
z celkového počtu 124 lokalít (obr. 5). plošné rozmery oboch kniežatstiev, ale iba predpo-
Do tohto počtu sú zaradené archeologicky kladať územia, ktoré boli jednoznačne a neodškrie-
doložené hradiská, či už bez špecifikácie alebo vy- piteľne dominujúcou súčasťou kryštal izačného
špecifikované a potenciálne hradiská, ktoré zatiaľ územného jadra Veľkej Moravy. A práve hradiskám
nie sú relevantne potvrdené. V moravskej súdobej na tomto území je venovaná táto práca (Morava,
časti (8. – 10. stor. – predveľkomoravské a veľko- západné a stredné Slovensko; Galuška 2004; Hu-
moravské obdobie, keď sú rešpektované pravde- línek/Čajka 2004, 77-78). Na mnohých polohách
podobné dobové hranice) na území skúmanom v skúmanej oblasti tejto práce neboli realizované
v práci to je 47 polôh (37 % z celkového počtu lo- systematické výskumy. Z toho dôvodu bolo prob-
kalít uvedených v súpise) a v nitrianskej to bolo 79 lematické datovanie danej lokality, analyzovanie
polôh (63 % z celkového počtu lokalít uvedených jej hospodárskeho zázemia, jej funkčné zaradenie
v súpise) (obr. 6). v kontexte včasnostredovekej spoločnosti a v ne-
Rozdielny počet lokalít medzi oboma čas- poslednom rade aj konkrétnejšia charakteristika
ťami, najmä s dôrazom na obdobie Veľkej Mo- fortifikačného systému.
ravy, súvisel predovšetkým s konfiguráciou te-
rénu oboch území. Na Morave boli hustejšie síd- III.1. Prvá kategória z hľadiska rozsahu a inten-
liskové oblasti, v rámci ktorých dominovali roz- zity uskutočneného archeologického výskumu
siahlejšie, často nížinné opevnené sídliská, v mno- Problémy podobného charakteru boli
hých prípadoch aj s dvorcami v rámci, ale aj mimo v oveľa menšej miere badateľné na tých polohách,
opevnenej plochy. Na Slovensku, najmä v jeho se- kde sa vykonal rozsiahlejší archeologický výskum.
vernejších častiach, je výrazne členitý horský te- Z hľadiska kvality informácií predstavujú prvú, naj-
rén, ktorý neumožňoval existenciu hustejšej kon- vyššiu kategóriu. Ich včasnostredoveké stavebné
centrácie sídlisk, respektíve sídliskových objektov. dispozície sú archeologicky doložené, prostred-
Preto sú tieto sídliská, vrátane opevnených, síce níctvom čoho sa dajú charakterizovať aj ich bliž-
početnejšie, ale autonómnejšie a viac roztrúsené šie, najmä funkčné špecifiká:
po krajine, s menšou hustotou osídlenia. Väčšie * Morava: Břeclav (Pohansko) – hradisko s dvor-
vzdialenosti medzi nimi si vynútili na viacerých vý- com; Brno – Líšeň (Staré Zámky) – predpokladá sa
šinných polohách budovať fortifikácie zo strate- hradisko s dvorcom; Mikulčice (Valy a Štěpnice) –
gických dôvodov, najmä obranných a mocenských hradisko plus dvorec/e v okolí; Nejdek (Pohansko)
– upevnenie moci vládcu, kniežaťa alebo veľmoža. – hradisko; Olomouc (Povel a Nové sady) – hradis-
V podobnom duchu boli využívané aj praveké vý- ko; Radslavice (Zelená hora) – hradisko; Rajhrad
šinné polohy, najmä z obdobia mladšej a neskorej – hradisko; Staré Město – Uherské Hradiště (vrá-
doby bronzovej a púchovskej kultúry. Využívanie tane autonómnejších polôh – napríklad Na valách
pravekých opevnených sídlisk súviselo s dlhodobo pred vznikom veľkej Moravy); Strachotín (Petrova
výhodnou geografickou polohou pre ľudské osíd- louka) – pravdepodobne hradisko s dvorcom; Znoj-
lenie, ale často bývali tiež využité iba ako útočiská mo – Hradiště sv. Hypolita – hradisko.
v stave akútneho nebezpečenstva, najmä v horna- * Západné a stredné Slovensko: Bojná (Valisko) –
tom území Slovenska (Hulínek/Čajka 2004). Až po hradisko; Bratislava (hrad) – hradisko; Detva (Ka-
týchto faktoch mohla mať na rozdielny počet hra- lamárka) – hradisko; Devín (hrad) – hradisko; De-
dísk medzi Nitrianskom a Moravou aj hypoteticky vínska Nová Ves (Nad lomom a Na Pieskach) – dve
vplyv možná väčšia veľkosť pôvodne Pribinovho, hradiská; Divinka (Veľký Vrch) – hradisko; Ducové
Nitrianskeho kniežatstva nad Moravským. Ale to je (Kostolec) – dvorec; Jasenovo (Vyšehrad) – hra-
zatiaľ nepotvrdená hypotetická úvaha. Pokiaľ ide disko; Mužla, časť Čenkov – hradisko; Nitra (hrad a
o porovnanie plošnej rozlohy území oboch dobo- Na vŕšku) – hradisko a predhradie alebo hradisko;
vých častí v kilometroch štvorcových s počtom hra- Nitrianska Blatnica (Jurko) – dvorec; Nová Baňa
dísk na nich, tak v tomto ohľade to zatiaľ nemô- (Zámčisko) – hradisko; Pobedim (Hradištia a Pod-
že mať nápomocnú a smerodajnú funkciu. A to aj hradištia) – hradisko; Považská Bystrica (Dedo-
z toho dôvodu, že dobové hranice Moravského a vec) – sídlisko chránené drevenou ohradou; Prie-
228
vidza, časť Štvrte (Hradec) – hradisko; Smolenice jeho prestavba. Prípadne nie je doložený druhot-
(Molpír) – hradisko; Svätý Jur (Neštich) – hradis- ný stavebný zásah do pôvodných fortifikácií. Zato
ko; Trenčín (hrad) – opevnené sídlisko dvorového sú z týchto lokalít doložené výraznejšie stopy po
typu?; Vyšný Kubín (Ostrá skala) – hradisko; Zvo- osídlení. Do tejto kategórie patria aj tie polohy, na
len, miestna časť Môťová (Priekopa) – hradisko, ktorých sa nachádza výraznejšie včasnostredoveké
potenciálne uvažujeme aj o špecifickejšom ozna- osídlenie a takmer určite plnili funkciu opevnené-
čení – útvar dvorového typu. ho sídliska. Pri týchto lokalitách však zatiaľ jed-
Mnohé z týchto vymenovaných lokalít noznačne nevieme, z ktorého obdobia pochádzajú
boli osídlené aj v prechádzajúcich dejinných ob- fortifikácie, no minimálne predpokladáme, že boli
dobiach, pričom došlo pri výstavbe včasnostre- vo včasnom stredoveku stavebne upravené. Rov-
dovekého hradiska k využitiu starších dispozícií, nako sú sem zaradené aj tie polohy, ktorých prí-
niekedy ale aj k výrazným stavebným druhotným padné včasnostredoveké fortifikačné dispozície
úpravám. boli rozrušené neskoršou stredovekou zástavbou,
alebo inou ľudskou činnosťou v dejinne mladšom
III.2. Druhá kategória období, prípadne polohy nielen so staršou staveb-
Datovanie opevnených sídlisk a ich funkč- nou dispozíciou, ale aj s neskoršou stredovekou
né zaradenie bolo v mnohých prípadoch problema- zástavbou (Beckov – hrad). Medzi hradiská tretej
tické aj na tých lokalitách, kde sa robili rozsiahlej- kategórie patria lokality:
šie archeologické výskumy. Tieto lokality patria do *Morava: Kramolín (nevylučuje sa ani štvrtá ka-
druhej kategórie. tegória); Olomouc – centrum (olomoucký kopec)
Na nich je existencia výstavby včasnostre- – možno aj s dvorcom; Přerov – historické jadro
dovekých hradísk doložená, ale bez výraznejšej mesta; Vysočany nad Dyjí – Paliardiho hradisko.
chronologickej etapizácie. Kritériom časového za- * Západné a stredné Slovensko: Beckov – hrad;
radenia bol najmä keramický materiál, ktorý nie Bojnice – zámok; Kamenec pod Vtáčikom – Hrá-
je dostatočne vypovedajúci. Ide najmä o polohy, dok; Ladce, časť Tunežice – Hradište; Trenčian-
ktoré sú často rámcovo datované do 9. – 10. sto- ske Teplice – Čertova skala; Zemianske Podhradie
ročia. Do tejto kategórie sú zaradené staršie opev- – Martákova skala.
nené sídliská, pri ktorých sú doložené náznaky, že
na nich vo včasnom stredoveku došlo k stavebným III. 4. Štvrtá kategória
úpravám. Napriek širšej rámcovosti datovania Problematickými zostávajú tie lokality,
predpokladáme, že hradiská druhej kategórie exis- ktoré sú medzi opevnené sídliská z 8. – 10. sto-
tovali aj v období Veľkej Moravy. Zaraďujeme sem ročia zaradené s výraznejšími pochybnosťami, a
nasledujúce hradiská: tým sú iba potenciálnymi včasnostredovekými hra-
* Morava: Ivančice (Réna) – hradisko; Kostelec na diskami. Nie je vylúčené, že ich archeologicky do-
Hané (Kozí brada) – hradisko; Lažánky (U hráze) ložené včasnostredoveké dispozície sa prípadným
– hradisko; Osvětimany (sv. Kliment) – hradisko, výskumom potvrdia. Ďalšie sú charakterizované
Ústí – hradisko. prevažne ako včasnostredoveké výšinné polohy
* Západné a stredné Slovensko: Bíňa; Bošáca (Sr- iba prostredníctvom zriedkavo zastúpeného ná-
ňanský háj) – hradisko; Hrádok (intravilán) – hra- lezového materiálu. Pretože sa na nich často na-
disko; Hronský Beňadik (Beňadická skala) – hra- šli iba keramické črepy, uvažuje sa o nich ako
disko; Istebné (Hrádok) – hradisko; Majcichov o potenciálnych a nie o spoľahlivo určených včas-
(Valy) – hradisko; Malé Kozmálovce (Grác) – hra- nostredovekých hradiskách (Šalkovský 2002, 123).
disko; Modra – Harmónia, poloha Zámčisko – hra- Medzi nimi nájdeme aj také, o ktorých sa predpo-
disko; Nitra (Lupka) – hradisko; Nitra (Martinský kladá, že ich Slovania osídlili iba sporadicky v rám-
vrch) – hradisko?; Piešťany, osada U Fajnorov ci krátkodobého druhotného obsadenia niekdajšej
(Prašník) – hradisko; Tlmače (Hrádze) – hradisko. pravekej opevnenej polohy. Počas tohto pobytu sa
archeologicky nedokázal výraznejší stavebný zá-
III.3. Tretia kategória sah a nezachovali sa ani stopy včasnostredoveké-
Medzi hradiská tretej kategórie patria tie ho osídlenia (Hulínek/Čajka 2004). Do štvrtej ka-
polohy, na ktorých bolo v starších dejinných úse- tegórie patria tieto lokality:
koch opevnené sídlisko, ale zo včasnostredove- * Morava: Bělotín – Železná vrata; Bělotín – Ra-
kého obdobia nie je zatiaľ jednoznačne dokázaná díčko; Bítov; Čáslavice (miestna časť Sádek) – Sá-
229
Drahoslav Hulínek
dek; Hornice – Turecký kopec; Chvalčov – Hostýn; nesúvislej úrovni. Aj z toho dôvodu sa uvažuje, že
Ježkovice – Černov; Kramolín (uvažujem aj o tre- plnili iba refugiálnu funkciu. Takáto situácia je ar-
tej kategórii); Křenov – Mařín – Zadní Arnoštov; cheologicky preukázaná napríklad v Skalke nad Vá-
Modrá u Velehradu; Moravičany; Nová Hradečná hom – Chochel. Ide o lokalitu archeologicky preskú-
– poloha Hradisko; Nechvalín – dvorec?; Olomouc manú, na ktorej sa nachádzalo výšinné opevnené
– kláštorné hradisko; Rokytná – Moravský Krum- sídlisko z doby bronzovej, laténskej a rímskej. Uva-
lov; Roštín – Brdo; Slavičím – Rudimov – Gradca; žuje sa tu síce o výstavbe sakrálnej architektúry už
Staré Hobzí; Starý Jičín; Stavenice; Sudoměřice; v 9. storočí, ale vo včasnom stredoveku ide o sú-
Vysoké Pole – Klášťov. vislejšie neobývanú, ale dobre brániteľnú polohu,
* Západné a stredné Slovensko: Brodské – Ve- pripomínajúcu včasnostredoveké refugiálne opev-
leš; Dolná Maríková – Široká – Hrádok; Dolný Ku- nené sídlisko (Hanuliak 1999, 309-328). Za ďalšie
bín, časť Veľký Bysterec – Trniny; Hatné – Hrádky, archeologicky doložené včasnostredoveké refúgiá,
ľavý breh potoka; Hlohovec – intravilán; Hričovské pôvodom pochádzajúce zo staršieho obdobia, mô-
Podhradie – Mikov kopec; Klátová Nová Ves – Šan- žeme do určitej miery považovať aj Prosiek (Budin-
ce – Cibajka; Lednica – poloha hrad; Lopušné Pa- ský-Krička 1965, 183-184; Pieta 1972, 75-76; 1995,
žite, časť Lopušná – Hrádok; Malá Čierna – Dubica; 106-107). Na základe súčasného stavu bádania
Nemečky – Štolny; Nevidzany – breh potoka Ši- minimum dokázaných, ale prevažne a absolútne
ročina; Nitra, časť Dražovce – dvorec?; Nitra, časť archeologicky nedoložených refúgií zatiaľ spájame
Hrnčiarovce – Žibrica; Nitra – Šibeničný vrch; Nitra s opevnenými sídliskami štvrtej kategórie.
– Zobor; Oravský Podzámok – hrad; Piešťany, časť
Kocurice – Dlhé pole; Podbranč, časť Podzámok – Na Morave v 10. storočí po zániku Veľkej
Starý hrad; Podhradie – Erdegovo; Prosiek – Hrá- Moravy postupne zanikli alebo nastal radikálny
dok (refúgium); Pružiná – Mesciská; Rybník – Kri- úpadok funkčného významu niekdajších dominu-
vín; Skalka nad Váhom – Chochel; Slovenské Prav- júcich plôch. Išlo najmä o Mikulčice (kontinuita
no – Šiance; Starý Tekov – Hrádze; Sučany – Ska- osídlenia do 11. storočia vo veľmi obmedzenej a
la; Sudince; Sudovce; Tekovský Hrádok – neďaleko zanedbateľnej miere), Břeclav – Pohansko (Mě-
cintorína; Teplý Vrch – Hradiště; Trnová Hora, časť řínský 2006, 962-964). Iba do určitej miery sa tak
Kľačany – Záhumenie; Turčianske Jaseno, časť Hor- stalo v Starom Měste –Uherskom Hradišti, keď tu
né Jaseno – Hradište; Turčianske Kľačany –Hrádok; nenastal ani tak úpadok, ale určitý regres, ktorý
Turie – Hrádek; Zemianske Kostoľany – Hradištia; znamenal transformáciu kvality významu lokality.
Zemianske Podhradie – Bašta; Zemianske Pod-
hradie – Hradiská (sporadicky a krátkodobo, mož- Aj keď Nitra, Bratislava a Devín po záni-
no skôr navštevované refúgium); Zvolen, miestna ku Veľkej Moravy už pravdepodobne nie sú cen-
časť Lieskovec – Hrádok; Žilina, miestna časť Zá- trami štátneho útvaru, existujú aj naďalej. Na
stranie – Straník. týchto významných včasnostredovekých loka-
Na polohách štvrtej kategórie sa buď ne- litách to dokazuje ich kontinuita osídlenia v 9.
vykonal relevantný archeologický výskum, alebo – 10. storočí. Taktiež úloha Nitry, ako význam-
povrchový prieskum nebol dostatočne informa- ného politicko-administratívneho centra, a Bra-
tívny. Ak sa aj na nich realizoval výkop menšieho tislavy, ako mocenského strediska veľkej časti
rozsahu, tak nálezové situácie nie sú zatiaľ dosta- západoslovenského regiónu, zrejme pretrváva.
točne vypovedajúce. Prípadne sa na nich vykonal Je evidentné, že pretrvávajúci administratívno-
systematický archeologicky výskum, ale v osídlení politický význam týchto centier je badateľný aj
dominovalo na lokalite iné dejinné obdobie a slo- pri formovaní sa uhorského štátu. Nitra aj Bra-
vanské sa výraznejšie a dlhodobejšie nepreukáza- tislava sa stávajú sídlami komitátov, ktoré pred-
lo. Najlepšie je tento posledne menovaný prípad stavovali územno-administratívne členenie
archeologicky rozpoznateľný v Zemianskom Pod- Uhorska. Aj ďalšie rozčlenenie hradísk v 10. sto-
hradí – poloha Hradiská. Tam je slovanský inventár ročí nadväzuje na veľkomoravské obdobie. Na-
zastúpený výrazne marginálne (Veliačik/Romsauer ďalej existujú opevnené sídliská, ktoré plnia
1999, 225-251). Z týchto dôvodov sú medzi loka- úlohu lokálnych centier, pričom niektoré z nich
litami štvrtej kategórie aj tie opevnené sídliská, sa neskôr stávajú strediskami komitátov (Tren-
ktorých včasnostredoveké osídlenie bolo arche- čín, Starý Tekov). Rovnako v 10. storočí existo-
ologicky zatiaľ preukázané na veľmi sporadickej, vali strážne hradiská a refúgiá.
230
Rad1; 12; 29 % Rad1; 9; 21 %

opevnené sídliská z 8. - 10. stor.,
u ktorých nebola doložená kon-
tinuita ich existencie v 10. stor.
včasnostredoveké opevnené
sídliská, ktoré zanikli v priebehu
10. stor.
veľkomoravské opevnené sídliská,

Rad1; 21; 50 % ktoré pretrvali aj po 10. stor.
Obr. 7. Morava - potenciálny percentuálny pomer výskytu opevnených sídlisk s dôrazom na 10. storočí

u ktorých nebola doložená kon-
36; 43 % 27; 32 %
10. stor.

ktoré pretrvali aj po 10. stor.
21; 25 %
Obr. 8. Západné a stredné Slovensko - potenciálny percentuálny pomer pretrvávania veľkomoravských

opevnených sídlisk v 10. storočí

47; 37 % 38; 30 % u ktorých nebola doložená kon-
10. stor.

41; 33 % ktoré pretrvali aj po 10. stor.
Obr. 9. Morava, západné a stredné Slovensko - potenciálny percentuálny pomer pretrvávania

veľkomoravských opevnených sídlisk v 10. storočí
231
Drahoslav Hulínek
Charakterizovať opevnené sídliská na úze- alebo interpretácia ich nálezovej situácie so zame-
mí Moravy, stredného a západného Slovenska na raním na 10. storočie je zatiaľ za súčasného stavu
základe ich spoločenského a vojenského významu poznania nezistiteľná (obr. 7).
v 10. storočí, je problematickejšie ako v 9. sto- Na skúmanom území západného a stredné-
ročí. Zánikom Veľkej Moravy sa v určitej miere naho Slovenska z celkového počtu lokalít z 8. – 10.
rušilo dovtedajšie usporiadanie spoločnosti. Nap- storočia, ktoré predtým existovali aj vo veľkomo-
riek tomu spoločenské a mocenské postavenie jed- ravskom období pretrvalo (odchýlky plus/mínus 5)
notlivých opevnených sídlisk, ktoré kontinuálne celé 10. storočie 36 (43%). V priebehu 10. storočia
pretrvali z predchádzajúceho obdobia, vychádza zaniklo 21 lokalít (25%), ktoré existovali vo veľko-
z veľkomoravskej tradície. Len dochádza u daného moravskom období. K zániku došlo buď z dôvodu
hradiska či už k zmene funkcie, alebo naďalej pre- vojenských atakov, k lokačnému presunu sídiel na
trváva tá istá funkcia aj v 10. storočí. iné blízke lokality, prípadne prirodzene zanikli,
Viaceré strážne hradiská na území Moravy lebo lokalita stratila strategický, vojenský, hospo-
postihol podobný vývoj, súvisiaci skôr s deštruk- dársky a spoločenský význam. Približne 27 lokalít
ciou ako centrálne polohy. Celkovo však môžeme (32%) z celkového počtu opevnených sídlisk v 8.
predpokladať, že nedošlo k výraznému úpadku – 10. storočí nie je v 10. storočí doložených. Tieto
niekdajších veľkomoravských opevnených sídlisk. lokality zanikli buď pred 10. storočím, alebo in-
Došlo iba k istému zníženiu ich počtu a zmene ich terpretácia ich nálezovej situácie so zameraním na
funkčného významu. 10. storočie je zatiaľ za súčasného stavu poznania
Na skúmanom území, z celkového po- nezistiteľná (obr. 8).
čtu 126 lokalít z priebehu 8. – 10. storočia uvá-
dzaných v tomto príspevku, pretrvalo (odchýlky
plus/mínus 5) celé 10. storočie okolo 47 opev- Súpis opevnených sídlisk v 8. až 10. storočí
nených sídlisk, ktoré predtým existovali aj vo
veľkomoravskom období (to je 37 %). V priebehu Vysvetlivky:
10. storočia pravdepodobne zaniklo 41 lokalít
Čierna: opevnené sídliská z priebehu 8. – 10. storočia, u kto-
(33 %), ktoré existovali vo veľkomoravskom ob- rých nebola doložená kontinuita ich existencie v 10. storo-
dobí. K zániku došlo buď z dôvodu vojenských ata- čí, alebo kontinuita výraznejšieho osídlenia, čiže osídlenie
kov, lokačného presunu sídiel na iné blízke polohy, pretrvalo iba v minimálnej miere.
prípadne došlo k ich prirodzenému zániku, lebo lo-
Oranžová: včasnostredoveké opevnené sídliská, ktoré zanikli
kalita stratila strategický, vojenský, hospodársky v priebehu 10. storočia. Rovnako nastalo ukončenie osídlenia
a spoločenský význam. Približne 38 lokalít (30 %) danej polohy, alebo pretrvalo iba vo výrazne zanedbateľnej
z celkového počtu opevnených sídlisk v 8. – 10. a fragmentárnej miere.
storočí nie je v 10. storočí doložených. Tieto lo-
Červená: veľkomoravské opevnené sídliská, ktoré pretrvali aj
kality buď zanikli skôr ako v 10. storočí, alebo in-
po 10. storočí, prípadne sa na nich zachovalo kontinuálne vý-
terpretácia ich nálezovej situácie so zameraním na raznejšie a komplexnejšie osídlenie.
10. storočie je zatiaľ za súčasného stavu poznania
nezistiteľná (obr. 9). Farebná diferenciácia hradísk má predovšetkým potenciálny
Na skúmanom území Moravy z celkové- a informačný charakter a jej vedecká výpoveď nie je úplne
relevantná.
ho počtu lokalít z priebehu 8. – 10. storočia pre-
trvalo (odchýlky plus/mínus 5) celé 10. storočie Územie Moravy (obr. 11, 12, 13)
12 opevnených sídlisk, ktoré predtým existovali
aj vo veľkomoravskom období. V priebehu 10. sto- • 1. BĚLOTÍN – ŽELEZNÁ VRATA, okres Přerov, Olo-
ročia zaniklo 21 lokalít (50 %), ktoré existovali moucký kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy
– štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu bádania ne-
vo veľkomoravskom období. K zániku došlo buď určiteľná (Kouřil 1998).
z dôvodu vojenských atakov, lokačnému presunu • 2. BĚLOTÍN – RADÍČKO, okres Přerov, Olomoucký
sídiel na iné blízke lokality, prípadne prirodzene kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvr-
zanikli, lebo lokalita stratila strategický, vojenský, tá kategória. Funkcia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná
(Kouřil 1998).
hospodársky a spoločenský význam. Približne 9 lo-
• 3. BÍTOV, okres Znojmo, Juhomoravský kraj, Česká
kalít (21 %) z celkového počtu opevnených sídlisk republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória.
v 8. – 10. storočí nie je v 10. storočí doložených. Funkcia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná (Kouřil/Mě-
Tieto lokality buď zanikli skôr ako v 10. storočí, řínský/Plaček 1994, 122-123).
232
• 4. BŘECLAV – POHANSKO, okres Břeclav, Juhomorav- ciálneho opevneného sídliska (Kos/Koštuřík 1972, 36-37; 1973,
ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá 20-21; 1974, 105-106; 1975, 91-92; 1978, 19; Koštuřík/Kos 1980,
kategória. Funkcia: správna, sídelná i vojenská. No dôraz bol 113; Koštuřík/Kovárník 1986, 173-255; Lutovský 2001, 144, 154;
pravdepodobne kladený na hospodársku funkciu. V moravskom Poláček 1995, 261-276; 1996b 285-297).
priestore však zohrávala pohansko-břeclavská sídlisková aglo- • 13. KŘENOV – MAŘÍN – ZADNÍ ARNOŠTOV, okres Svi-
merácia menší spoločenský význam ako dve dominujúce – mi- tavy, Pardubický kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej
kulčická a staroměstsko-uherskohradišťská (Dostál 1967; 1970; Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: potenciálna strážna (Lu-
1975; 1979; 1985; 1986; 1988a; 1988b; 1993; Macháček 2001a; tovský 2001, 148; Novotný 1971; Staňa 1985, 199).
2001b (v oboch príspevkoch od J. Macháčka je uvedená ďalšia • 14. LAŽÁNKY – U HRÁZE, okres Brno-venkov, Juho-
kompletizujúca literatúra k tejto lokalite); 2002a, 2002b; 2005 moravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy
(v príspevku je uvedená tiež kompletizujúca literatúra ku lokali- – druhá kategória. Funkcia: strážna (Doležal 1997, 212-214;
te); Vignatiová 1992; 1996 (v príspevku je uvedená ďalšia kom- 1999, 342-343; Hašek/Záhora 1998; Lutovský 2001).
pletizujúca literatúra k tejto lokalite). • 15. LUKOV – OSTROH, okres Znojmo, Juhomoravský
• 5. BRNO – LÍŠEŇ – STARÉ ZÁMKY, mesto Brno, Ju- kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá
homoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Mo- kategória. Funkcia: potenciálne strážna (Kovárník 1993, 128).
ravy – prvá kategória. Funkcia: hradisko plnilo centrálnu úlohu. • 16. MIKULČICE, sídlisková aglomerácia – okrem
Zaniklo na prelome 9. a 10. storočia. Následne na jeho akropole množstva polôh dominujúce lokality Valy a poloha Štěpnice
vzniklo menšie opevnené sídlisko, ktoré už zďaleka nedosahova- (predhradie), okres Hodonín, Juhomoravský kraj, Česká re-
lo niekdajší spoločenský význam polohy (Staňa 1972, 109-171; publika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funk-
1985, 190; 1988, 171-172; 1996, 269-275). cia: mikulčická sídlisková aglomerácia bola významným centrom
• 6. ČÁSLAVICE, MIESTNA ČASŤ SÁDEK – SÁDEK, okres (politickým, vojenským, obchodným a sakrálnym) celého mo-
Trebíč, kraj Vysočina, Česká republika, moravská časť Veľkej ravského kniežatstva. Mikulčická sídlisková aglomerácia patrila
Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu bádania medzi absolútne najvýznamnejšie centrálne polohy vo Veľkej Mo-
neurčiteľná. rave. Niektorí bádatelia ju považujú za hlavné sídlo tohto štátu
• 7. HORNICE – TURECKÝ KOPEC, okres Třebíč, kraj Vy- na čele s mojmírovskou dynastiou. Mikulčice boli dominujúce po-
sočina, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvr- liticko-mocenské centrum Veľkej Moravy (Klanica 1968, 628-644,
tá kategória. Funkcia: refugiálny význam lokality môže byť iba 703-704; 1972, 128-188, 239-240; Kavanová 1985; 1999; Mazuch
pravdepodobný. Nie je vylúčené, že prípadným archeologickým 2003; Poulík 1957, 241-388; 1963; 1967, 692-698; 1972, 5-56;
výskumom sa zmení jej funkčné zaradenie. Rovnako sa nemusí 1975; Poláček 1994; 1996a, 213-260 /ďalšia kompletizujúca lite-
potvrdiť existencia včasnostredovekého opevneného sídliska ratúra k tejto lokalite je uvedená v tomto príspevku/; 1998, 359-
(Poláček 1994, 243-263; 1996b, 283-306). 362 /ďalšia kompletizujúca literatúra k tejto lokalite je uvedená
• 8. CHVALČOV – HOSTÝN, okres Kroměříž, Zlínsky v tomto príspevku/; 1999; 2000a; 2000b).
kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá • 17. MODRÁ U VELEHRADU, okres Uherské Hradiště,
kategória. Funkcia: môžeme iba predpokladať, že lokalita plnila Zlínsky kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy –
potenciálnu strážnu funkciu na prelome 9. a 10. storočia, no nie štvrtá kategória. Funkcia: hypoteticky sa predpokladá, že kos-
je vylúčené, že bola iba refúgium. Hypoteticky to mohlo súvisieť tol s cintorínom bol súčasťou včasnostredovekého dvorca, kto-
s obdobím, keď dochádzalo k rozvráteniu veľkomoravského štátu rý sa rozprestieral neďaleko sídliskovej aglomerácie Staré Měs-
(Lutovský 2001, 106; Měřínský 1977; Staňa 1985, 199). to – Uherské Hradiště. Treba však konštatovať, že priamo pod vy-
• 9. IVANČICE – RÉNA, okres Brno-venkov, Juhomorav- výšeninou sa nachádzala väčšia včasnostredoveká osada, ktorá
ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – dru- mohla byť sídliskovým, aj hospodárskym zázemím prípadného
há kategória. Funkcia: strážna (Bálek/Čižmář 1990, 587-592; dvorca. V súčasnosti sa tu nachádza archeologický skanzen veno-
Staňa 1985, 193; 1988, 173). vaný opevneným sídliskám včasného stredoveku (Cibulka 1958;
• 10. JEŽKOVICE – ČERNOV, okres Vyškov, Juhomorav- Galuška 1998; 2001; 2004, 64-139; 2005a; 2005b).
ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvr- • 18. MORAVIČANY, okres Šumperk, Olomoucký kraj,
tá kategória. Funkcia: môžeme iba uvažovať o strážnej funkcii Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-
opevneného sídliska. Prípadne sa môžeme domnievať, že išlo o tegória. Funkcia: za súčasného stavu bádania ťažko určiteľná
refúgium (Lutovský 2001, 113; Poulík 1988, 197, 206; Měřínský (konzultácie s V. Gošom, ktorý ale absolútne vyvracia, že by sa na
2001a, 301). tejto lokalite nachádzalo včasnostredoveké opevnené sídlisko;
• 11. KOSTELEC NA HANÉ – KOZÍ BRADA, okres Pro- Goš 1971, 225-228; 1974, 80-94; 1988, 181-182, 184-185; Kou-
stějov, Olomoucký kraj, Česká republika, moravská časť Veľ- řil 1998, 357; Lutovský 2001, 196; Měřínský 1986, 45, 47; Nekvasil
kej Moravy – druhá kategória. Funkcia: sídlisko z dôvodu bez- 1964).
pečnosti doplnili o palisádové opevnenie. Bola tu podobná for- • 19. NECHVALÍN – okres Hodonín, Juhomoravský kraj,
ma osídlenia ako na ktoromkoľvek inom sídlisku – osade. Pravde- Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kate-
podobne neskoršia výstavba palisádového opevnenia môže po- gória. Funkcia: na lokalite sa nachádzalo pohrebisko. Uvažuje sa
tenciálne upozorňovať na prepojenie ochrannej funkcie pre oby- o existencii dvorca, ale v absolútne hypotetickej a archeologicky
vateľov sídliska so strážnou a útočištnou pre ľudí zo širšieho oko- nepotvrdenej rovine (Galuška 2004; Klanica 1997, 42-57).
lia. Porovnateľným opevneným sídliskom – osadou je Dedovec • 20. NEJDEK – POHANSKO, okres Břeclav, Juhomorav-
na severozápadnom Slovensku (Lutovský 2001, 104; Šmíd 2000, ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá
168-169). kategória. Funkcia: hradisko vo veľkomoravskom období s na-
• 12. KRAMOLÍN, okres Třebíč, Kraj Vysočina, Čes- jväčšou pravdepodobnosťou dominovalo svojou správnou, lo-
ká republika, moravská časť Veľkej Moravy – tretia až štvrtá kálnou územno-správnou funkciou v kontexte jeho hospodár-
kategória. Funkcia: v strednej dobe hradištnej môžeme hypo- sko-obchodného významu v širšom, břeclavsko-pohanskom úze-
teticky uvažovať o strážnej alebo refugiálnej funkcii tohto poten- mnom priestore, alebo bolo centrom samostatného lokálneho
233
Drahoslav Hulínek
územnosprávneho celku, do určitej miery nezávislého na polohe gória. Funkcia: za súčasného stavu bádania môžeme zatiaľ uva-
Břeclav – Pohansko (Klanicová 2001; Novotný B. 1963; Procházka žovať o refugiálnej funkcii polohy (Červinka 1892; Dohnal 1988;
1989, 57-58; 1990, 293; Staňa 1985, 194). Chybová 1998, http: //www.machara.cz/rostin/history.htm; Me-
• 21. NOVÁ HRADEČNÁ – POLOHA HRADISKO, okres noušková 2001, 159-184; Přikryl 1890; Sklenář/Sklenářová 2002;
Olomouc, Olomoucký kraj, Česká republika, moravská časť Veľ- Skutil 1961).
kej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: zatiaľ môžeme skôr hy- • 31. SLAVIČÍM – RUDIMOV – GRADCA, okres Zlín, Ju-
poteticky uvažovať iba o refugiálnej funkcii polohy (Kouřil 1998, homoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Mo-
358; Nekvasil 1978). ravy – štvrtá kategória. Funkcia: možno išlo o refúgium (Dostál
• OLOMOUC, okres Olomouc, Olomoucký kraj, Česká 1966, 162-164; Lutovský 2001, 287; Pavelčík 1958).
republika, moravská časť Veľkej Moravy. • 32. STARÉ HOBZÍ, okres Jindřichův Hradec, kraj Vy-
• 22. OLOMOUC - POVEL - NOVÉ SADY – prvá kategória. sočina, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá
Funkcia: predveľkomoravské hradisko sa pokladá za sídlo miest- kategória. Funkcia: môžeme iba uvažovať o potenciálnej stráž-
neho kniežaťa a jeho družiny (Bláha 2002, 138) počas obdobia nej funkcii hradiska. (Nekuda 1964; Lutovský 2001, 303; Poláček
formovania sa Moravského kniežatstva s vládou Mojmírovcov 1996b, 283-303).
(Kouřil 1998, 358; Nekvasil 1978). • 33. STARÉ MĚSTO – UHERSKÉ HRADIŠTĚ (pravde-
• 23. OLOMOUC – CENTRUM – OLOMOUCKÝ KOPEC, Pe- podobný súdobý názov Velegrad), okres Uherské Hradiště,
trské návršie – tretia kategória. Funkcia: viac ako pravdepo- Zlínsky kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy
dobné stredohradištné hradisko zatiaľ bez doložených fortifiká- – prvá kategória. Funkcia: sídlisková aglomerácia Uherské Hra-
cií mohlo potenciálne plniť v 9. storočí významnú úlohu nielen diště – Staré Město s rozlohou asi 400 ha bola dôležitým cen-
lokálneho centra, ale aj reprezentatívnu úlohu v rámci veľko- trom veľkomoravského štátneho útvaru. Predpokladá sa, že po-
moravského štátu. pri Mikulčiciach, Břeclavi, Olomouci, Nitre, Devíne a Bratislave
• 24. Olomouc – kláštorné hradisko, moravská časť bola jedným z hlavných sídiel. Archeologickými výskumami do-
Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľná. V sú- ložená existencia niektorých aj honosnejších sakrálnych stavieb
časnosti nie je jednoznačne archeologicky určené, či polohu mô- ju pasuje do pozície duchovného centra (Galuška 1990; 1996a;
žeme považovať za včasnostredoveké hradisko, preto ju zaraďu- 1996b; 1997; 1998; 2000; 2001; 2004; Galuška/Vaškových 2002;
jem medzi potenciálne lokality. Hrubý 1955).
• Literatúra pre všetky lokality v úzkom olomouckom • 34. STARÝ JIČÍN, okres Nový Jičín, Moravskoslezský
územnom priestore (aglomerácii): Bláha 1980a, 27-40; 1980b, kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá
301-311; 1984, 133-146; 1986, 435-440; 1988, 170-171; 1995; kategória. Funkcia: zatiaľ neurčiteľná (Kouřil 1998, 357).
2001; 2002; Dohnal 1974; 106-111; 1985, 97-113; 1994, 211- • 35. STAVENICE, Olomoucký kraj, okres Šumperk,
226; 1998; Lutovský 2001, 221; Michna 1982, 716-744; 1988; No- Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-
votný B. 1962, 211-217; 1964, 392-415; Richter 1959, 120-121; tegória. Funkcia: na základe doterajšieho stavu poznania mô-
Staňa 1985, 192. žeme v 9. – 10. storočí zatiaľ hovoriť o potenciálnej útočištnej
• 25. OSVĚTIMANY – SV. KLIMENT; okres Uherské Hra- funkcii (Lutovský 2001, 311; Goš 1971; Měřínský 1986, 45).
diště, Zlínsky kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej • 36. STRACHOTÍN – PETROVA LOUKA, okres Břec-
Moravy – druhá kategória. Funkcia: dnes môžeme iba pred- lav, Juhomoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľ-
pokladať, že ide o lokálne centrum na pomedzí brnianskeho a kej Moravy – prvá kategória. Funkcia: pravdepodobne išlo
pomoravského regiónu (Galuška 1993; Galuška/Vaškových 2002, o miestne veľmožské sídlo, plniace skôr funkciu strážneho cha-
89-101; Hrubý 1959; 1961; Lutovský 2001, 231; Menoušková 2001; rakteru, bez právomocí lokálneho centra. V kritickom období,
ďalšia literatúra uvedená v tomto príspevku). na prelome 9. a 10. storočia, ho rozšírili na hradisko väčších
• 26. PŘEROV – HISTORICKÉ JADRO MESTA, okres rozmerov, s posilnením strážnej a útočištnej funkcie (Hašek/
Přerov, Olomoucký kraj, Česká republika, moravská časť Měřínský 1982, 118-122; Kostelníková 1977, 58-59; Kundera/
Veľkej Moravy – tretia kategória. Funkcia: lokalita moh- Měřínský 1989, 56; Lutovský 2001, 63; Měřínský 1981; 1985a;
la zohrávať dôležitú úlohu lokálneho centra v stredohradišt- 1985b; Novotný B. 1963-1964; 1968, 90-92; Poulík 1948-1950;
nom období, buď v samostatnej územno-správnej oblasti, alebo Procházka 1990, 293; Zeman/Havlíček 1977).
v rámci možného, hierarchicky vyššieho olomouckého regiónu (Ko- • 37. SUDOMĚŘICE, okres Hodonín, Juhomoravský
houtek 1993, 94-95; Lutovský 2001, 271-272; Peška/Plaček 2002; kraj, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funk-
Staňa 1970, 79-105; 1985, 192; 1998, 49-69; 1999, 760-773). cia: za súčasného stavu bádania neurčená (Lutovský 2001, 316-
• 27. RADSLAVICE – ZELENÁ HORA, okres Vyškov, Ju- 317; Novotný B. 1961).
homoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Mo- • 38. ŠUMICE – OKRES ZNOJMO, Juhomoravský kraj,
ravy – prvá kategória. Funkcia: malé veľkomoravské opevnené moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia:
sídlisko strážneho typu. (Staňa 1964 56-59; 1985, 194; 1993, neurčiteľná (Čižmář 2004, 246; Stuchlík/Stuchlíková 1999,
181-197; 1996, 275-278). 95-114).
• 28. RAJHRAD, okres Brno venkov, Juhomoravský • 39. ÚSTÍ, OKRES PŘEROV, Olomoucký kraj, Česká
kraj – prvá kategória. Funkcia: strážna (Nekvasil 1954, 433- republika, moravská časť Veľkej Moravy – druhá kategória.
437, 465-468; Skutil 1983; Staňa 1985, 195; Unger/Kos 2002, Funkcia: hradisko patrí plošnými rozmermi do skupiny ma-
292-294). lých strážnych opevnených sídlisk, keď dosahuje rozlohu okolo
• 29. ROKYTNÁ – MORAVSKÝ KRUMLOV, okres Znoj-mo, 1,6 ha. Určitú príbuznosť vykazuje s výrazne malým hradiskom
Juhomoravský kraj – štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného (rozlohou) v Lažánkach (Kouřil 1998, 356-357; Šmíd 1991, 52;
stavu poznania zatiaľ nezistená (Čižmář 2002; Lutovský 2001, Peška/Plaček 2002).
284; Novotný B. 1981a; 1981b). • 40. VYSOČANY NAD DYJÍ – PALIARDIHO HRADISKO,
• 30. ROŠTÍN – BRDO, okres Kroměříž, Zlínsky kraj, okres Znojmo, Juhomoravský kraj, moravská časť Veľkej Mo-
Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kate- ravy – tretia kategória. Funkcia: hradisko plnilo strážnu funk-
234
ciu (Lutovský 2001, 363-364; Medunová-Benešová 1977; Medu- • 12. BRATISLAVA, ČASŤ DEVÍNSKA NOVÁ VES – NAD LO-
nová 1990, 35-36; Poláček 1996b, 298-304; Sobotka 1950; So- MOM, Bratislavský VÚC, Slovenská republika, moravská časť
botka/Sejbal 1959, 79-98). Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia: strážna (Kraskovská
• 41. VYSOKÉ POLE – KLÁŠŤOV, OKRES ZLÍN, Zlínsky 1966, 147-165).
kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá • 13. BRATISLAVA, ČASŤ DEVÍNSKA NOVÁ VES – NA PIES-
kategória. Funkcia: môžeme uvažovať o potenciálnej strážnej KACH, Bratislavský VÚC, Slovenská Republika, moravská časť
funkcii, alebo išlo o refúgium (Červinka 1928; Staňa 1985, 199). Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia: strážna (Kraskovská
• 42. ZNOJMO – HRADIŠTĚ SV. HYPOLITA, okres Zno- 1962, 241-252).
jmo, Juhomoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľ- • 14. BRODSKÉ – VELEŠ, Trnavský VÚC, Slovenská repub-
kej Moravy – prvá kategória. Funkcia: opevnené sídlisko plnilo lika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: po-
funkciu lokálneho správneho centra v juhozápadnej oblasti mo- tenciálna strážna (Pramene I-2 1989, 292-293).
ravskej časti veľkej Moravy – v Moravskom kniežat-stve (Dostál • 15. DETVA – KALAMÁRKA, Banskobystrický VÚC, Slo-
1961, 108-116; Geisler /Procházka 1989; Kalousek 1955; Klíma venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.
1989a; 1989b; 1993a; 1993b; 1999; 2001; 2004; Lutovský 2001, Funkcia: strážna (Šalkovský 1994a, 155-185; 1994b).
376; Měřínský 1989, 112-113). • 16. DIVINKA – VEĽKÝ VRCH, Žilinský kraj, Slovenská re-
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia:
Územie Slovenska (obr. 10, 12, 13) lokálne centrum (Moravčík 1978, 58-59; Pramene II 1992, 187).
• 17. DOLNÝ KUBÍN, ČASŤ VEĽKÝ BYSTEREC – TRNINY, Ži-
• 1. Beckov – hrad, Trenčiansky VÚC, Slovenská repub- linský kraj, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
lika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia kategória. Funkcia: – štvrtá kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Čaplovič P. 1987,
strážna (Kodoňová/Tóthová 1995). 217-219, Hulínek/Čajka 2004).
• 2. BÍŇA, Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nit- • 18. DOLNÁ MARÍKOVÁ – POLOHA ŠIROKÁ, Trenčiansky
rianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. Funkcia: strážna VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá
(Habovštiak 1966, 439-489, 1978). kategória. Funkcia: potenciálne, hypotetické refúgium (Hulínek/Čaj-
• 3. BOJNÁ – VALISKO (Turecké valy), Nitriansky VÚC, ka 2004; Moravčík 2002, 9).
Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá ka- • 19. DUCOVÉ – KOSTOLEC, Trnavský kraj, Slovenská re-
tegória. Funkcia: centrálna do priebehu prvej polovice 9. storo- publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória – ide o prvú
čia (Bača/Turčan 2007; Bialeková 1978a; Janošík/Pieta 2007; Pi- fázu osídlenia. Funkcia: veľmožské sídlo, dvorec, lokálne centrum
eta/Ruttkay 2007, 21-70; Pramene I-2 1989, 321; Turčan 2007). (Ruttkay 1971, 29-48; 1972, 130-139; 1973a, 43-68; 1973b, 94-103;
• 4. BOJNÁ – BOJNÁ II, Nitriansky VÚC, Slovenská re- 1976, 190-196; 1978a, 63-71, 143-144; 1985a, 141-185; 1985b, 5-
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funk- 25; 1989, 57-107; 1991, 89-103; 1994, 70-83; 1998, 405–418; 2002c,
cia: centrálna (Janošík/Pieta 2007; Pieta 2007, 173-190; Pieta/ 135-147, 2006, 191-197).
Ruttkay 2007, 21-70). • 20. HATNÉ – HRÁDKY (?), Trenčiansky VÚC, Slovenská re-
• 5. BOJNÁ – BOJNÁ III, Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia:
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funk- potenciálne refúgium (Hulínek/Čajka 2004; Moravčík 2002, 7-25).
cia: centrálna (Janošík/Pieta 2007; Pieta 2007; 173-190, Pieta/ • 21. HLOHOVEC – KAŠTIEĽ, Trnavský VÚC, Slovenská re-
Ruttkay 2007, 21-70). publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funk-
• 6. BOJNÁ – MARHÁT (Bojná/Moravany nad Váhom), cia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná (Pramene I-2 1989, 438-
Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej 439).
Moravy – tretia kategória. Funkcia: centrálna (Janošík/Pieta • 22. HRÁDOK – INTRAVILÁN, Trenčiansky kraj, Slovenská
2007; Pieta/Ruttkay 2007, 21-70). republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. Funk-
• 7. BOJNÁ – ÚHRAD, Nitriansky VÚC, Slovenská repub- cia: strážna (Bialeková 1978b, 84; Pramene I-2 1989, 388-390).
lika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia kategória. Funkcia: • 23. HRIČOVSKÉ PODHRADIE – MIKOV KOPEC, Žilinský
strážna (Janošík/Pieta 2007; Pieta/Ruttkay 2007, 21-70). VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá
• 8. BOJNICE – ZÁMOK, Trenčiansky VÚC, Prievidza, kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Pramene II 1992, 189).
Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia • 24. HRONSKÝ BEŇADIK – BEŇADICKÁ SKALA, Ban-
kategória. Funkcia: strážna (Bialeková 1990; Pramene II 1992, skobystrický VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej
100). Moravy – druhá kategória. Funkcia: strážna (Habovštiak/Holčík
• 9. BOŠÁCA – SRŇANSKÝ HÁJ, Trenčiansky VÚC, Slo- 1975; 1979, 73-93).
venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kate- • 25. ISTEBNÉ – HRÁDOK, Žilinský VÚC, Slovenská republi-
gória. Funkcia: strážna (Pramene I-2 1989; Staššíková-Šťukovská ka, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. Funkcia: stráž-
1984, 200). na (Čaplovič P. 1987, 216; Hulínek/Čajka 2004).
• 10. BRATISLAVA – HRAD, Bratislavský VÚC, Sloven- • 26. JASENOVO – VYŠEHRAD, Žilinský VÚC, Slovenská re-
ská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia:
Funkcia: centrálne opevnené sídlisko priamo podliehajúce sprá- lokálne centrum (Remiášová 1975, 91-92; 1978a, 205-206; 1978b,
ve kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského 144-146; 1978c; 1980a, 231-233; 1980b, 13-30; 1998, 73-83).
typu (Štefanovičová 1975; 1993, 275-325; Štefanovičová/Hen- • 27. KAMENEC POD VTÁČNIKOM – HRÁDOK, Trenčiansky
ning/Ruttkay 2007, 237-246; Vallašek 1999). VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia
• 11. BRATISLAVA, ČASŤ DEVÍN – HRAD, Bratislavský kategória. Funkcia: potenciálna strážna (Remiášová 1986, 72).
VÚC, Slovenská republika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá • 28. KLÁTOVÁ NOVÁ VES – ŠANCE (CIBAJKA), Trenči-
kategória. Funkcia: centrálne opevnené sídlisko pria-mo podlie- ansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
hajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami pred- – štvrtá kategória. Funkcia: možno potenciálne refúgium (Pra-
mestského typu (Plachá/Hlavicová/Keller 1990). mene I-2 1989, 331).
235
Drahoslav Hulínek
• 29. LADCE, ČASŤ TUNEŽICE – HRADIŠTE, Trenčian- • 43. NITRA, ŠIBENIČNÝ VRCH (BORINA), Nitriansky
sky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
– tretia kategória. Funkcia: pravdepodobne strážna (Petrov- – štvrtá kategória, Funkcia: hypoteticky refugiálna alebo po-
ský-Šichman 1964, 52; Pramene II 1992, 81-82). loha absolútne dejinne nesúvisela so včasnostredovekým ob-
• 30. LEDNICA – HRAD, Trenčiansky VÚC, Slovenská dobím – nebola vtedy vyžívaná (Pramene I-1 1989, 196).
republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. • 44. NITRA - ZOBOR (TEMENO), Nitriansky VÚC, Slo-
Funkcia: na základe súčasného stavu bádania sa uvažuje, že ide venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-
o možné refúgium (Petrovský-Šichman 1964, 56-57; Pramene II tegória. Funkcia: hypoteticky refugiálna alebo poloha absolút-
1992, 81-82). ne dejinne nesúvisela so včasnostredovekým obdobím – nebola
• 31. LOPUŠNÉ PAŽITE, ČASŤ LOPUŠNÁ – HRÁDOK, Ži- vtedy vyžívaná (Bednár 2001, 29; Chropovský 1978, 135-136;
linský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Mo- Ruttkay 1999b, 309; 2002b).
ravy – štvrtá kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Šedo • 45. NITRA, ČASŤ DRÁŽOVCE, Nitriansky VÚC, Slo-
1981, 281-282; 1987, 100-101). venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-
• 32. MAJCICHOV – VALY (VÁRHELY), Trnavský VÚC, tegória. Funkcia: v 8. až 10. stor. poloha ako opevnené síd-
Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá lisko s najväčšou pravdepodobnosťou nebola využívaná, pan-
kategória. Funkcia: lokálne centrum (Chropovský 1978, 123- ské sídlo – dvorec pochádza 11. respektíve polovice 12. stor.
124; Fottová/Henning/Ruttkay 2006, 217-236, Pramene I-2 (Kraskovská 1961, 161-184; Pramene I - 1 1989, 212-213; Rut-
1989, 445). tkay 2002c, 2005b).
• 33. MALÁ ČIERNA – DUBICA, Žilinské VÚC, Slo- • 46. NITRA, ČASŤ HRNČIAROVCE – ŽIBRICA, Nitrian-
venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka- sky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
tegória. Funkcia: za súčasného stavu poznania môžeme uva- – štvrtá kategória. Funkcia: hypoteticky refugiálna alebo po-
žovať o útočištnej funkcii (Pramene II 1992, 192). loha absolútne dejinne nesúvisela so včasnostredovekým ob-
• 34. MALÉ KOZMÁLOVCE – GRÁC (VRCH PIPIŠKA), Ni- dobím – nebola vtedy vyžívaná (Janšák 1929, 12-16; Pramene
triansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej I-1 1989, 214-215).
Moravy – druhá kategória. Funkcia: strážna, (Habovštiak 1974; • 47. NITRIANSKA BLATNICA – OSTROH S KOSTOLOM
1978, 124; Pramene I-1 1989, 157-158). (JURKO) A POLOHA PÚSŤ, Nitriansky VÚC, Slovenská re-
• 35. MODRA, ČASŤ HARMÓNIA – ZÁMČISKO, Brati- publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.
slavský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Mo- Funkcia: strážna, ale aj sprievodná hospodárska funkcia v sú-
ravy – druhá kategória. Funkcia: strážna, nevylučujem, že išlo vislosti s ťažbou limonitickej rudy, dvorec, veľmožské sídlo.
iba o refúgium (Farkaš 2001, 135-168). (Ruttkay1975a, 97-100; 1977, 243-251; 1978a, 143-144; 1978b,
• 36. MUŽLA - MIESTNA ČASŤ ČENKOV, Nitriansky VÚC, 211-217; 1980a, 241-245; 1980b, 185-191; 1981, 256-260;
Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá 1998, 405-418; 2002c, 135-147; 2005a; 2006, 193-197; 2007,
kategória – druhá fáza osídlenia v 10. stor. nestabilná, ale 20-21).
bez deštrukcie. Funkcia: dominujúca strážna (Hanuliak/Kuz- • 48. NOVÁ BAŇA – ZÁMČISKO, Banskobystrický VÚC,
ma/Šlakovský 1993). Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá
• 37. NEMEČKY – ŠTOLNY, Nitriansky VÚC, Slovenská kategória. Funkcia: strážna (Kliský 1976, 453-461).
republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. • 49. ORAVSKÝ PODZÁMOK – HRAD, Žilinský VÚC, Slo-
Funkcia: za súčasného stavu poznania neurčiteľná, dá sa iba venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-
uvažovať o refúgiu (Pramene I-2 1989, 347). tegória. Funkcia: iba hypoteticky sa dá uvažovať o strážnej ale-
• 38. NEVIDZANY – BREH POTOKA ŠIROČINA, Nitrian- bo refugiálnej (Pramene II 1992, 20; Petrovský-Šichman 1964,
sky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy 87).
– štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu poznania ne- • 50. PIEŠŤANY, ČASŤ KOCURICE – DLHÉ POLE, Trnav-
určiteľná (Bátora 1983, 36; Pramene I-1, 1989, 195). ský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
• 39. NITRA – HRAD, Nitriansky VÚC, Slovenská re- – štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu poznania ťaž-
publika, Nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. ko určiteľné potenciálne mohla byť strážna (Pramene I-2 1989,
Funkcia: centrálne opevnené sídlisko priamo podliehajúce 451; Studeníková 1980, 197-198).
správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami pred mes- • 51. POBEDIM – HRADIŠTIA A PODHRADIŠTIA, Tren-
tského typu (Bednár 1994; 1995; 1997a; 1997b; 1998a; 1998b; čiansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľ-
1998c; 2002, 88-97; 2004; 2005; 2007, 205-215; Bednár/Sa- kej Moravy - prvá kategória. Funkcia: významnejšie centrum
muel 2001; 2002b; Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007). v predveľkomoravskom období (Bialeková 1963; 1965; 1972a;
• 40. NITRA – LUPKA, Nitriansky VÚC, Slovenská re- 1972b; 1975a; 1975b; 1977; 1978a, 149-177; 1978b, 159-167;
publika, Nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. 1996, 141-148; 1998).
Funkcia: strážna a remeselno-hospodárske centrum (Chropov- • 52. PODBRANČ, ČASŤ PODZÁMOK, MAJERIČKY – STA-
ský 1962; Pramene I-1 1989, 201). RÝ HRAD, Trnavský VÚC, Slovenská republika, moravská časť
• 41. NITRA – MARTINSKÝ VRCH, Nitriansky kraj, Slo- Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: hypoteticky stráž-
venská republika, Nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá ka- na, (Trnavský VÚC, Dekan 1948-1949; Pramene I-2, 307).
tegória. Funkcia: strážna (Chropovský 1972, 177-179; 1978, • 53. PODHRADIE – ERDEGOVO, Trenčiansky kraj, Slo-
136). venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-
• 42. NITRA – NA VŔŠKU, Nitriansky VÚC, Slovenská re- tegória. Funkcia: potenciálne refúgium, nevylučuje sa možné
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funk- budúce preklasifikovanie funkcie lokality v súvislosti so včas-
cia: buď predhradie hradiska na polohe hrad alebo najmä spo- ným stredovekom (Pramene II 1992, 113-114).
čiatku samostatné strážne hradisko v rámci aglomerácie (Bednár • 54. POVAŽSKÁ BYSTRICA – DEDOVEC, Trenčiansky
2002, 88-97; Chropovský 1972, 176-177; 1978, 135-136). VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
236
– prvá kategória. Funkcia: osada hospodárskeho charakteru, • 69. TEPLÝ VRCH – HRADIŠTE, Banskobystrický
ktorej obyvatelia si svoju ochranu podporili vybudovaním dre- VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
venej ohrady, respektíve palisády, (Pramene II 1992, 84-86; Pe- – štvrtá kategória (na obr. 5. je na mape znázornené pod
trovský-Šichman 1964, 66). číslom 66). Funkcia: hypoteticky môžeme uvažovať, že išlo
• 55. PRAŠNÍK, OSADA U FAJNOROV – HRÁDOK, Tr- o refúgium (Pramene II 1992, 134).
navský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Mo- • 70. TLMAČE (PÔVODNE KOZÁROVCE) – HRÁDZE,
ravy – druhá kategória. Funkcia: strážna (Novák 1975, 69; Nit-riansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľ-
1976, 165; 1977, 200-201; 1980a, 190-191; 1980b, 151-152). kej Moravy – druhá kategória (na obr. 5 je na mape zná-
• 56. PRIEVIDZA, ČASŤ ŠTVRTE (HRADEC) – HRADIS- zornené pod číslom 65). Funkcia: opevnené sídlisko z Tl-
KO, Trenčiansky VÚC, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá ka- máč je súčasťou systému hradísk nachádzajúcich sa v pries-
tegória. Funkcia: strážna (Bialeková/Pieta 1964, 447-466). tore Slovenskej brány. Funkciu lokálneho správneho centra
• 57. PROSIEK – HRÁDOK, ŽILINSKÝ VÚC, Slovenská tejto oblasti pravdepodobne tvorilo opevnené sídlisko v Sta-
republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. rom Tekove na polohe Várhegy. Výšinné hradisko Tlmače –
Funkcia: refúgium (Budinský-Krička 1965, 183-184; Pieta 1972, Hrádze malo strategicko-strážnu funkciu (Habovštiak 1975,
75-76; 1995, 106-107). 97-116).
• 58. PRUŽINNÁ, OSADA RIEDKA – MESCISKÁ, Trenči- • 71. TRENČIANSKE TEPLICE – ČERTOVA SKALA, Tren-
anske VÚC, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. čiansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej
Funkcia: hypoteticky refugiálna (Pieta/Moravčík 1999, 137; Mo- Moravy – tretia kategória. Funkcia: pravdepodobne strážne
ravčík 2000, 132). opevnené sídlisko (Pramene I-2 1989, 411; Pieta 2000, 129-
• 59. RYBNÍK (BÝVA LOKALIZOVANÉ AJ DO OBCE PSI- 149).
ARE) – KRIVÍN, Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitri- • 72. TRENČÍN – HRAD, Trenčiansky VÚC, Slovenská
anska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: stráž- republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.
na (Janšák 1929, 27-30, tab. 11, obr. 31, 34; Pramene I-1 1989, Funkcia: trenčianske výšinné sídlisko môžeme považovať za
163-164; Šalkovský 2002, 125). opevnené sídlisko dvorcového typu, ktoré plnilo politicky,
• 60. SKALKA NAD VÁHOM, MIESTNA ČASŤ SKALA – vojensky a hospodársky centrálnu funkciu v oblasti stredné-
CHOCHEL, Trenčiansky VÚC, Trenčín – štvrtá kategória. Funk- ho Považia pravdepodobne na území od Beckova po Považskú
cia: refúgium (Hanuliak 1997a, 16-21; 1997b, 72-75; 1998, 71- Bystricu (Pramene I-2 1989, 413-414; Nešporová 1978, 217-
72; 1999, 309-331). 223; 1993).
• 61. SLOVENSKÉ PRAVNO – ŠIANCE, Žilinský VÚC, • 73. TRNOVA HORA, ČASŤ KĽAČANY – ZÁHUMIE,
Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá Banskobystrický VÚC, Slovenská republika, nitrianska
kategória. Funkcia: hypoteticky refugiálna (Petrovský-Šichman časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľ-
1964, 82; Pramene II 1992, 64). ná (Pramene II 1992, 183).
• 62. SMOLENICE - MOLPÍR, Trnavský VÚC, Slovenská • 74. TURČIANSKE JASENO, ČASŤ HORNÉ JASENO
republika, nitrianska časť Veľkej Moravy - prvá kategória, – HRADIŠTE, Žilinský VÚC, Slovenská republika, nitrian-
Funkcia: strážna (Turčan 1994, 75-87; 1995, 77-82). ska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: po-
• 63. STARÝ TEKOV – HRÁDZE, Nitriansky VÚC, Slo- tenciálne opevnene sídlisko pravdepodobne refugiálneho
venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka- charakteru (Hulínek/Čajka 2004, 107).
tegória. Funkcia: potenciálne lokálne centrum (Bednár/Fot- • 75. TURČIANSKE KLAČANY – HRÁDOK, Žilinský
tová 2001, 36-38; Habovštiak 1978, 193-195). VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
• 64. SUČANY – SKALA, Žilinský VÚC, Slovenská re- – štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľná (Petrovský-Šich-
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. man 1964, 84; Pramene II 1992, 67).
Funkcia: hypoteticky refugiálna (Petrovský-Šichman 1964; Pra- • 76. TURIE, Žilinský VÚC, Slovenská republika,
mene II 1992, 65). nit-rianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória (Pra-
• 65. SUDINCE, Banskobystrický VÚC, Slovenská re- mene II 1992, 199; Šedo 1976, 200). Funkcia: s najväčšou
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. pravdepodobnosťou ide o opevnené sídlisko refugiálneho
Funkcia: hypoteticky refugiálna (Pramene II 1992, 170). charakteru, rozprestierajúce sa v blízkosti centrálneho hra-
• 66. SÚDOVCE, Banskobystrický VÚC, Slovenská re- diska v Divinke (Pramene II 1992, 199).
publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. • 77. VYŠNÝ KUBÍN – OSTRÁ SKALA, Žilinský VÚC,
Funkcia: neurčiteľná (Pramene II 1992, 170). Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá
• 67. SVÄTÝ JUR – NEŠTICH, Bratislavský VÚC, Slo- kategória. Funkcia: opevnené sídlisko pravdepodobne plnilo
venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá v prvom časovom horizonte centrálnu správnu funkciu v re-
kategória. Funkcia: opevnené sídlisko vo Svätom Jure pl- gióne. V ostatných obdobiach pravdepodobne plnilo stráž-
nilo funkciu strážno-vojenskej pevnosti. Zo severovýchodnej nu funkciu, alebo funkciu lokálneho centra (vo veľkomorav-
strany chránilo vstup do Bratislavskej brány, a tým aj záro- skom období), prípadne si ju prerozdelilo s hradiskom v Di-
veň nepriateľský prienik do bratislavskej sídliskovej aglome- vinke (Čaplovič P. 1987, 217-242; Hulínek/Čajka 2004).
rácie, ktorej bolo predsunutým strážnym bodom (Kraskovská • 78. ZEMIANSKE KOSTOĽANY – HRADIŠTIA, Tren-
1963, 67-103). čiansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej
• 68. TEKOVSKÝ HRÁDOK – NEĎALEKO CINTORÍNA, Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: zatiaľ sa uvažuje o re-
Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej fugiálnej funkcii (Pramene II 1992, 118).
Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: bližšie podrobnosti o tej- • 79. ZEMIANSKE PODHRADIE – BAŠTA, Trenčiansky
to lokalite z dôvodu nevykonaného systematického výskumu VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy
nie sú známe, aj keď môžeme uvažovať, že ide o opevnené síd- – štvrtá kategória. Funkcia: pravdepodobne išlo o refúgium
lisko so strážnou funkciou (Pramene I-1 1989, 170-171). (Bárta 1962, 44; Ruttkay 1975b, 192).
237
Drahoslav Hulínek
ERRÁTA
Oprava k článku „Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk na základe
ich spoločenského významu a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí (Morava a
západné a stredné Slovensko)“ od autora Drahoslava Hulínka.
s. 238, obr. č. 10: Oprava celého obrázka.
16 31 49
18 20
23 84 25 17
30 76 75 77
29 54 57
33 74
58 64
60 61
71
79-81
9 72
26
1 8 56
14 52
55 51 22 37 78 53
50 19 27 73
3-7 28 82 15
62
47 83
48
35 21
24
32 45 46 68 59
67
12 13 39-44 34
38 66
63 69
11 10 65
70
36 0 50 km
Obr. 10. Včasnostredoveké opevnené sídliská na území západného a stredného Slovenska v 8. – 10. storočí.
Čísla sú zhodné s číslami uvedenými v súpise lokalít.
238
35 21
13 18 1,2
22,23, 24
11 26 39 34
14 5 27 17 8
10 30 41
6 12 9 33
32 19
28 25 31
40 3 29
7 38
42 36 16 37
15
20 S
4
0 100km
lokalita
súčasná politická hranica medzi štátmi
hranice Moravy v rámci českých krajín
Obr. 11. Včasnostredoveké opevnené sídliská na území Moravy v rámci súčasných politických hraníc
v 8. – 10. storočí. Znázornené sú archeologicky doložené, ale aj potenciálne (archeologicky nedoložené)
lokality. Čísla sú zhodné s číslami uvedenými v súpise lokalít.
239
Drahoslav Hulínek
35 21
ra
18 1,2 Od
13
22-24 34
39
11 26
14 8
27 16
10 30 17 41 18 31
12 5
20 84
6 19 33 23 76
9 28 75 49
25 17
32 31 30 25
7 40
3
29
38 54 33 64 77
36 16 60 61 74 57
29 58
15 42 37
26
79-81 71 8
20 9
4 72 56
1 37 78
52 51 22 53
14 73 82
19 3-7 27 15
55 28 48 83
50 47 45 24
46 68
35 34 59
Dunaj 62 21 38
39-44 63
12 13 32 66
67 65 69
70
11 10
2
36
Dunaj
Morava v súčasných
politických hraniciach
Západné a stredné Slovensko 0 100 km

v súčasných politických hraniciach
LEGENDA
Morava, západné a stredné Slovensko – skúmaná oblasť štúdie
Súčasná politická hranica medzi Moravou a Slovenskom
Najvýznamnejšie mocenské centrá Veľkej Moravy a Nitrianska, ktoré boli súčasťou

sídliskových aglomerácií predmestského typu
Významnejšie mocenské centrá, ktoré boli súčasťou sídliskových aglomerácií
Centrálne opevnené sídliská (lokálne)
Strážne opevnené sídliská
Refúgiá alebo potenciálne – funkčne neurčené opevnené sídliská
Územia, ktoré potenciálne mohli byť súčasťou územného jadra budúcej Veľkej
Moravy (Moravského a Nitrianskeho kniežatstva)
* V priebehu 8. – 10. storočia sa funkcia hradiska mohla viackrát zmeniť. Znázornené je jeho najvýznamnejšie
funkčné postavenie počas tohto obdobia. Pri lokalitách č. 3–7 na západnom a strednom Slovensku sa nedá vy-
lúčiť, že niektorá z nich bola aj lokálnym centrom.
Obr. 12. Včasnostredoveké opevnené sídliská na území Moravy, západného a stredného Slovenska v 8. – 10. sto-
ročí. Znázornené sú archeologicky doložené, ale aj potenciálne (archeologicky nedoložené) lokality. Čísla sú
zhodné s číslami uvedenými v súpise lokalít.
240
srbské kmene
Levý Hradec
hradiská v katastri mesta - Praha
Kouřim
Sliezsko
ČECHY 22-24
Malopoľsko
11 Naszacowice
26
14 27
5 33 16
9 77
28 25 25
29 ny
40 36
42 20 16 172 71 Východné Slovensko
79-81 8 26
9 22
51 19 3-7 56
4 15
62 55 47 27 48
83
35 68 24
45
12 13
67 32 39-4434 63 Potisie
Thunau am Kamp 11 70
10
2
Východofranská ríša 36
Maďari
Panónia
Blatnohrad
LEGENDA
Maximálny doložený územný rozsah Veľkej Moravy
Maximálny pravdepodobný územný rozsah Veľkej Moravy
Morava, západné a stredné Slovensko – skúmaná oblasť štúdie
Súčasná politická hranica medzi Moravou a Slovenskom
Najvýznamnejšie mocenské centrá Veľkej Moravy a Nitrianska, ktoré boli

súčasťou sídliskových aglomerácií predmestského typu
Významnejšie mocenské centrá, ktoré boli súčasťou sídliskových aglomerácií
Centrálne opevnené sídliská (lokálne)
Strážne opevnené sídliská
Refúgiá alebo potenciálne – funkčne neurčené opevnené sídliská
Územia, ktoré potenciálne mohli byť súčasťou územného jadra budúcej

Veľkej Moravy (Moravského a Nitrianskeho kniežatstva)
* V priebehu 8. – 10. storočia sa funkcia hradiska mohla viackrát zmeniť. Znázornené je jeho najvýznamnejšie
funkčné postavenie počas tohto obdobia. Pri lokalitách č. 3–7 v Nitrianskej časti sa nedá vylúčiť, že niektorá
z nich bola aj lokálnym centrom.
Obr. 13. Územný rozsah Veľkej Moravy
241
Drahoslav Hulínek
Literatúra
Avenarius 1992 – A. Avenarius: Byzantská kultúra v slovan- Beninger 1964 – E. Beninger: Die Wehrlagen auf dem Burg-
skom prostredí v VI. – XII. stor. Bratislava 1992. stall zu Schiltern, Niederösterreich. In: P. Grimm (Hg.): Va-
Bálek/Čižmář 1990 – M. Bálek/M. Čižmář: Nové poznatky o hra- ria archaeologica. Wilhelm Unverzagt zum 70. Geburstag dar-
dišti Réna u Ivančic. Arch. Rozhledy 42, 1990, 582-592. gebracht. Berlin 1964, 395-401.
Bača/Turčan 2007 – R. Bača/V. Turčan: Depoty z Bojnej v zbier- Beňko 1996 – J. Beňko: Starý Turiec. Martin 1996.
kach Archeologického múzea SNM. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay Béreš 1978 – J. Béreš: Šarišské Sokolovce, okres Prešov. In:
2007. VSNS 1978, 205-207.
Bátora 1983 – J. Bátora: Nové archeologické lokality a nálezy Béreš/Štukovská 1980 – J. Béreš/D. Štukovská: Výskum slovan-
z Požitavia, Ponitria a Pohronia. AVANS 1982, 1983, 36, 37. ského hradiska v Spišských Tomášovciach, AVANS 1978, 1980,
Bárta 1962 – J. Bárta: Bošácka dolina od praveku po prítom- 42-46.
nosť. In: Vlastivedný Obzor, 1962, 35-38. Bialeková 1963 – D. Bialeková: Výskum slovanského hradiska
Baxa/Glaser-Opitzová/Katkinová/Ferus 2004 – P. Baxa/R. Gla- v Pobedime v rokoch 1959 – 1962. Arch. Rozhledy 15, 1963,
ser-Opitzová/J. Katkinová/V. Ferus: Veľkomoravský kostol 349-364, 369-372.
v Kopčanoch. Pam. Múz. 4/2004, 65. Bialeková 1965 – D. Bialeková: Výskum slovanského hradiska
Baxa/ Ferus/ Glaser-Opitzvá/Katkinová 2005 – P. Baxa/ R. Gla- v Pobedime v r. 1964. Arch. Rozhledy 17, 1965, 516, 530-538.
ser Opitzová/ J. Katkinová/ V. Ferus: Veľkomoravské hroby pri Bialeková 1972a – D. Bialeková: Influence carolingienne sur
kostole sv. Margity v Kopčanoch. Pam. Múz. 3/2005, 48-50. lárt de la Slovaquie du sudouest sous le jour des recherches
Bednár 1994 – P. Bednár: Die Nitraer Burg im 9. – 12. Jahrhun- effectuées a Pobedim – distr. Trenčín. In: Les questtions fon-
dert. In: Frühmittelalterliche Burgen Mitteleuropas bis zum damentales du peuplement du Bassin des Carpathes du VIIIe
Ende des 12. Jahrhunderts. 4. Castrumbene-Konferenz, 10. au Xe siécle. Conférence Internationale 1971 á Szeged – Bu-
– 13. Oktober 1994. Visegrád 1994, 18, 19. dapest. Budapest 1972a, 103-110.
Bednár 1995 – P. Bednár: Zisťovací výskum na južnom nádvorí Bialeková 1972b – D. Bialeková: Výskum slovanského hradiska
Nitrianskeho hradu. AVANS 1993, 1995, 31-33. v Pobedime, okr. Trenčín. Arch. Rozhledy 24, 1972b, 121-129.
Bednár 1997a – P. Bednár: Nitriansky hrad v 9. stor. a jeho vý- Bialeková 1975a – D. Bialeková: Pobedim. Slovanské hradisko a
znam v sídliskovej štruktúre veľkomoravskej Nitry. In: R. Mar- sídliská z 9. storočia. In: III. medzinárodný kongres slovanskej
sina/A. Ruttkay (zost.): Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1997, archeológie. Bratislava 7. – 14. september 1975. Nitra 1975a.
19-32. Bialeková 1975b – D. Bialeková: Pobedim. Überblick über die
Bednár 1997b – P. Bednár: Výskum západného opevnenia hrad- slawischen Fundstellen. In: III. internationaler Kongress für
ného kopca v Nitre. AVANS 1995, 1997, 29-31. slawische Archäologie, Bratislava 7. – 14. september 1975.
Bednár 1998a – P. Bednár: Archeologický výskum na nádvorí Nitra 1975.
paláca Nitrianskeho hradu. AVANS 1996, 1998, 28-31. Bialeková 1977 – D. Bialeková: Sporen von Slawischen Fund-
Bednár 1998b – P. Bednár: Die Entwicklung der Befestigung plätzen in Pobedim (Typologie und Datierung). Slov. Arch. 25,
der Nitraer Burg im 9. – 12. Jahrhundert. In: Henning/Rut- 1977, 103-160.
tkay 1998, 371-382. Bialeková 1978a – D. Bialeková: Výskum a rekonštrukcia for-
Bednár 1998c – P. Bednár: Hradiská. In: Fusek/Zemene 1998, tifikácie na slovanskom hradisku v Pobedime. Slov. Arch. 26,
97. 1978, 149-177.
Bednár 2001 – P. Bednár: Sídlisková štruktúra Nitry v 9. sto- Bialeková 1978b – D. Bialeková: Bojná, okres Topoľčany; Boj-
ročí. In: Galuška/Kouřil/Měřínský 2001, 29-39. nice, okres Prievidza; Hradec, okres Prievidza; Hrádok, okres
Bednár 2002 – P. Bednár: Nitra v 9. storočí (K problematike lo- Trenčín; Pobedim, okres Trenčín. In: VSNS 1978, 29, 83, 84,
kalizácie kniežacieho sídla a Pribinovho kostola). In: R. Mar- 159-167.
sina (ed.): Nitra v slovenských dejinách. Nitra 2002, 88-98. Bialeková 1990 – D. Bialeková: Slovanské sídliská v Bojniciach.
Bednár 2004 – P. Bednár: Befestige Sitze im Umkreis von Nitra Štud. Zvesti AÚ SAV 26, 1990, 115-127.
und Starý Tekov im 9. – 13. stor. In: Ruttkay/Ruttkay M./Bed- Bialeková 1996 – D. Bialeková: Der slawische Burgwall von Po-
nár (Hrsg.) 2004, 11-26. bedim (Ein Beitrag zur Lösung chronologischer und gesells-
Bednár 2005 – P. Bednár: Nitriansky hrad vo svetle archeolo- chaftlich-historischer Fragen). In: Staňa/Poláček 1996, 141-
gických objavov. In: Ruttkay M. 2005a, 91-98. 148.
Bednár 2007 – P. Bednár: Nitriansky hrad v 9. stor. In: Pieta/ Bialeková 1998 – D. Bialeková: Zur Bautechnik der Befesti-
Ruttkay/Ruttkay 2007. gungsmauer des Burgwalls in Pobedim, Bez. Trenčín. In: Hen-
Bednár/Fottová 2001 – P. Bednár/E. Fottová: Výskum v Starom ning/Ruttkay 1998, 383-390.
Tekove. AVANS 2000, 2001, 36-38. Bialeková/Paulík 1959 – D. Bialeková/J. Paulík: Nové nálezy
Bednár/Fusek 1998 – P. Bednár/G. Fusek: Kontinuita slovan- z „Hradíšť“ pri Pobedime. Štud. Zvesti AÚ SAV 1959, 153-158.
ského osídlenia. In: Fusek/Zemene 1998, 109-111. Bialeková/Pieta 1964 – D. Bialeková/K. Pieta: Zisťovací výskum
Bednár/Samuel 2001 – P. Bednár/ M. Samuel: Entwicklung der v Hradci, okr. Prievidza. Slov. Arch. 12, 1964, 447-466.
Befestigung der Nitraer Burg im 11. Jahrhundert. Slov. Arch. Binding 1996 – G. Binding: Deutsche Königspfalzen. Von Karl
49, 2001, 301-345. dem Grossen bis Friedrich II. (765 – 1240). Darmstadt 1996.
Benadik 1964 – B. Benadik: Slovanské nálezy z výskumu valu Bláha 1980a – J. Bláha: K počátkům slovanského osídlení Olo-
na hradisku v Zemplíne. Štud. Zvesti AÚ SAV 14, 1964, 151- mouckého kopce. In: B. Dostál/J. Vignatiová (red.): Slované
160. v 6. – 10. století, Brno 1980, 27-40.
242
Bláha 1980b – J. Bláha: Otázka kontinuity slovanského osíd- tovský/M. Slabina/L. Smejtek: Encyklopedie hradišť v Če-
lení Olomouckého kopce a několik poznámek k hmotné kultuře chách. Praha 2003.
olomouckých Slovanů, Brno 1980, 27-40, VVM 32, 301-311. Daim/Lauermann 2006 – F. Daim/E. Lauermann: Das Fru-
Bláha 1984 – J. Bláha: Časněslovanská osada v Olomouci a po- hungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederostereich).
čátky řemeselnicko-kupeckého podhradí. Arch. Hist. 9, 133- Monographien des Romisch-Germanischen Zentralmuseums
146 Band 64. Mainz 2006.
Bláha 1986 – J. Bláha: K otázce lokalizace „centrálních funk- Dekan 1948-1949 – J. Dekan: K problémom slovanského osíd-
cí“ v areálu Olomouckeho kopce, Umění 34, 435-440. lenia na Slovensku. Hist. Slovaca 6-7, Bratislava 1948-1949,
Bláha 1988 – J. Bláha: Předběžná zpráva o objevu předvelko- 55-82.
moravského ústředí v Olomouci. Arch. Hist. 13, 1988, 155- Dohnal 1974 – V. Dohnal: Sondáž na Dómske návrší v Olomouci
171. (okr. Olomouc), Přehled výzkumů 1973, 1974 Brno, 106-111.
Bláha 1995 – J. Bláha: Několik archeologických úvah k počát- Dohnal 1985 – V. Dohnal: Ranostředověké osídlení a počátky
kům kláštera Hradisko, Historická Olomouc 100, 83-92. hradu v Olomouci, Časopis Slezského muzea 34 – série B, 97-
Bláha 2001 – J. Bláha: Archeologické poznatky k vývoji a vý- 113.
znamu Olomouce v období Velkomoravské říše. In: Galuška/ Dohnal 1988 – V. Dohnal: Opevněná sídliště z doby popelnico-
Kouřil/Měřínský 2001, 41-68. vých polí na Moravě. Studie Muzea Kroměřížska 1988.
Bláha 2002 – J. Bláha: Olomouc. In: Wieczorek/Hinz 2002, Dohnal 1994 – V. Dohnal: Ústřední část olomouckeho hradu,
138. Časopis Slezského muzea 43 – série B, 211-226.
Borkovský 1956 – I. Borkovský: Přemyslovská hradiště jako pra- Dohnal 1998 – V. Dohnal: Opevnění raně středověké Olomou-
men historického zkoumání. Pam. Arch. 47, 1956, 348-361. ce. Časopis Slezského zemského muzea 47 – série B, 193-205.
Borkovský 1969 – I. Borkovský: Pražský hrad v době přemyslov- Doležal 1997 – J. Doležal: Lažánky (okr. Brno-venkov). „U hrá-
ských knížat. Praha 1969. ze“, „U čertovy hráze“. Přehled výzkumů 1993-1994, 1997,
Bors 1993 – K. Bors: KG Oberpfaffendorf, SG Raabs an der 212-215.
Thyaya, Fundberichte aus Österreich 31, 1992, 521-524. Doležal 1999 – J. Doležal: Lažánky (okr. Brno-venkov).
Bubeník/Pleinerová/Profantová 1998 – J. Bubeník/I. Pleinero- „U hráze“, „U čertovy hráze“. Přehled výzkumů 1999, 1997,
vá/N. Profantová: Od počátku hradišť k počátkum přemyslov- 342, 343.
ského státu. Pam. Arch. 89, 104-145. Dostál 1961 – B. Dostál: Velkomoravské Znojemsko ve světle
Budinský-Krička 1961 – V. Budinský-Krička: Slovanské osíd- archeologických nálezů. In: Sborník prací Filosofické Fakulty
lenie na severovýchodnom Slovensku. Slov. Arch. 9, 1961, Brno E 6, 97-126
347-377. Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebiště ze střední doby
Budinský-Krička 1965 – V. Budinský-Krička: Zpráva o predbež- hradištní na Moravě. Praha 1966.
nom archeologickom prieskume v Liptove v roku 1963. Štud. Dostál 1967 – B. Dostál: Typy slovanských sídlištních objektů
Zvesti AÚ SAV 15, 1965, 177-278. z Břeclavi – Pohanska. In: Sborník prací Filozofické fakulty
Cech 2001 – B. Cech: Thunau am Kamp – Eine befestigte Brněnské univerzity E 12, 81-132.
Höhensiedlung (Grabung 1965 – 1990). Die keramischen Fun- Dostál 1970 – B. Dostál: Severovýchodní předhradí Břeclavi
de der frühmittelalterlichen Befestigung. Wien 2001, vrátane – Pohanska. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské
dát na CD, tiež 2001. univerzity E 15, 117-144.
Cibulka 1958 – J. Cibulka: Velkomoravský kostel v Modré u Ve- Dostál 1975 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko IV. Velkomoravský
lehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha 1958. velmožský dvorec, Spisy FF č. 208. Brno 1975.
Čaplovič D. 1985 – D. Čaplovič: Výsledky výskumu hradiska Dostál 1979 – B. Dostál: K opevnění Břeclavi – Pohanska. In:
v Zemplíne. AVANS 1984, Nitra 1985, 75-77. Sborník prací Filosofické Fakulty Brno E 29, Brno 1979, 143-
Čaplovič D. 1998 – D. Čaplovič: Včasnostredoveké osídlenie 166
Slovenska. Bratislava 1998. Dostál 1985 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko III. Časně slovan-
Čaplovič P. 1987 – P. Čaplovič: Orava v praveku, vo včasnej dobe ské osídlení. Brno 1985.
dejinnej a na začiatku stredoveku. Martin 1987. Dostál 1986 – B. Dostál: Velké zahloubené stavby z Břeclavi
Červinka 1892 – I. L. Červinka: Pravěká hradiska na Moravě. – Pohanska. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské
Kroměříž 1892, 22. univerzity E 31, 97-137.
Červinka 1928 – I. L. Červinka: Slované na Moravě a říše vel- Dostál 1988a – B. Dostál: Velmožské dvorce ve struktuře vel-
komoravská. Jejich rozsídlení, památky a dějiny. Brno 1928. komoravského státu. Slov. Arch. 36, 1988, 283-290.
Čižmář 2002 – Z. Čižmář: Moravský Krumlov (k. ú. Rokytná, Dostál 1988b – B. Dostál: Raně městské prvky hradiště Břec-
okr. Znojmo). Přehled výzkumů 2002 (43), 2002, 275-276. lavi – Pohanska, Rodná země, 1988, 146-155.
Čižmář 2004 – Z. Čižmář: Encyklopedie hradišť na Moravě a ve Dostál 1993 – B. Dostál: Velkomoravský řemeselnický areál
Slezsku. Praha 2004. v Břeclavi – Pohansku. Jižní Morava 29, 31-53.
Čižmář/Stuchlík 1971 – M. Čižmář/S. Stuchlík: Velatické hra- Eisner 1921 – J. Eisner: Zbierka pamiatok pravekých a pamia-
disko „Réna“ u Ivančič. Sborník prací Filosofické Fakulty tok na počiatku doby dejinnej v múzeu v Turčianskom Sv. Mar-
Brno, 1971, 119-126. tine. Čas. MSS 18, 1921, 1-21.
Čižmářová 1993 – J. Čižmářová: Erforschung des Burgwalles Eisner 1947 – J. Eisner: Slovensko v dobe kultúry hradištnej.
am Hostýn (Gemeinde Chvalčov, Bez. Kroměříž). Přehled vý- In: Slovenské dejiny I. Bratislava 1947, 120-158.
zkumů 1989, 1993, 53, 54. Erben 1940 – K. J. Erben: Nestorův letopis ruský. Praha 1940.
Čižmářová/Šmíd 1991 – J. Čižmářová/M. Šmíd: Rettungsgra- Farkaš 2001 – Z. Farkaš: Zisťovací výskum v Modre, poloha
bung am Hostým (Gemeide Chvalčov, Bez. Kroměříž). Přehled Zámčisko. Zbor. SNM Arch. 95, 2001, 135-168.
výzkumů 1988, 1991, 73. Felgenhauer-Schmiedt 1996 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Ar-
Čtverák/Lutovský/Slabina/Smejtek 2003 – V. Čtverák/M. Lu- chäologische Beiträge zur mittelalterlichen Siedlungsge-
243
Drahoslav Hulínek
schichte im nordwestlichen Waldviertel. Jahrbuch für Lan- ských opevnění Starého Města. In: Z pravěku do středověku
deskunde von Niederösterreich, Neue Folge 62/1, 1996; – Aus der Urgeschichte zur Mittelalter. Sborník k 70. naroze-
201-215. ninám Vladimíra Nekudy. Brno 1997, 73-78.
Felgenhauer-Schmiedt 2001 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Die Galuška 1998 – L. Galuška: Die grossmährische Siedlungsaglo-
Burg auf der Flur Sand bei Raabs an der Thyaya. In: Galuš- meration Staré Město–Uherské Hradiště und ihre Befestigun-
ka/Kouřil/Měřínský 2001, 85-105. gen. In: Henning/Ruttkay 1998, 341-348.
Felgenhauer-Schmiedt 2006 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Nie- Galuška 2000 – L. Galuška: Najstarší dějiny Starého Města. In:
derostereich im 10. Jahrhundert – Der archäologische Be- Staré Město v proménach staletí, Staré Město 2000, 29-117.
fund. In: Daim/Lauermann 2006, 253-267. Galuška 2001 – L. Galuška: Staroměstsko-uherskohradišťská
Fottová/Henning/Ruttkay 2007 – E. Fottová/J. Henning/M. aglomerace – vývoj osídlení a přírodní podmínky v 6. – 10.
Ruttkay: Archeologický výskum včasnostredovekého hradiska století. In: Galuška/Kouřil/Měřínský 2001, 123-138.
v Majcichove. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007. Galuška 2004 – L. Galuška: Slované – doteky předků. Brno
Friesinger 1965a – H. Friesinger: Beiträge zur Besiedlungsge- 2004.
schichte des nördlichen Niederösterreich im 9. – 11. Jahrhun- Galuška 2005a – L. Galuška: Archeologický skanzen v Modré
dert Arch. Austriaca 37, 92, 93. u Velehradu. Velkomoravské opevněné sídliště středního Po-
Friesinger 1965b – H. Friesinger: Beiträge zur Besiedlungsge- moraví. Arch. Hist. 30/5, 2005, 9-22.
schichte des nördlichen Niederösterreich im 9. – 11. Jahrhun- Galuška 2005b – L. Galuška: Archeologický skanzen v Modré
dert Arch. Austriaca 38, 47-56. u Velehradu – opevněné velkomoravské sídliště středního Po-
Friesinger 1975 – H. Friesinger: Die Siedlungs- und Befesti- moraví. Idea a současný stav. In: Ruttkay M. 2005a, 123-134.
gungsanlagen auf der Schanze und Holzwiese in Thunau, Ge- Galuška/Kouřil/Měřinský 2001 – L.Galuška/P.Kouřil/Z. Měřin-
meinde Gars am Kamp. Die Befestigungsanlagen in Thunau, ský: Velká Morava mezi východem a západem. Brno 2001.
5000 Jahre Siedlung im Garser Raum, Katalogreihe des Kra- Galuška/Vaškových 2002 – L. Galuška/M. Vaškových: Památník
huletz- Museums Eggenburg 3 1975, 41-54. Velké Moravy. Staré Město, Uherské Hradiště, Modrá, sv. Kli-
Friesinger 1976a – H. Friesinger: Thunau am Kamp. Fundber. ment u Osvětiman. Uherské Hradište 2002.
Österreich 15, 1976 (1977), 301-302. Geisler/Procházka 1989 – M. Geisler/R. Procházka: Průzkum
Friesinger 1976b – H. Friesinger: Die Slawen in Niederöster- valů hradiště ve Znojmě (okr. Znojmo). Přehled výzkumů
reich. Wissenschaftliche Schriften Niederösterreich 15. St. 1986, 1989, 55.
Pölten – Wien 1976. Le Goff 1999 – J. Le Goff: Středověký člověk. In: J. Le Goff
Friesinger 1977 – H. Friesinger: Thunau am Kamp. Fundber. Ös- (ed.) – Středověký člověk a jeho svět. Praha 1999, 9-38.
terreich 16, 1977 (1978), 470-471. Le Goff 2005 – J. Le Goff: Kultura středověké Evropy. Praha
Friesinger 1991 – H. Friesinger: Ein Vierteljahrhundert Grabun- 2005. (francúzsky orginál La Civilisation de IÓccident médi-
gen in Thunau/Gars am Kamp. Arch. Österreich 2/1, 1991, 6 n. éval, Paríž 1964 a 1982, do českého jazyka preložil Josef Čer-
Friesinger 1992 – H. Friesinger: Historische Nachrichten zur mák).
Geschichte der slawischen Befestigunsanlage von Thunau. Goš 1971 – V. Goš: Slovanské hradiště u Stavenic na severní
Sborník prací Filosofické fakulty, Brno 1992. Moravě. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brno E 16, 225-
H. Friesinger/I. Friesinger 1977 – H. Friesinger/I. Friesinger: 228.
Niederösterreich im 9. und 10. Jh. In: Katalog: Germanen, Goš 1974 – V. Goš: Sbírka vlastivědného kroužku v Moraviča-
Awaren, Slawen in Niederösterreich. Das erste Jahrtausend nech (okr. Šumperk). Zprávy Československé společnosti arch.
nach Christus. Wien 1977, 108 -130. 16, 69-112.
Friesinger/Mitscha-Märheim 1972 – H. Friesinger/H. Mitscha- Goš 1988 – V. Goš: Slovanské osídlení severní Moravy. In: Rod-
Märheim: Výskum na hradisku Schanze v Thunau pri Garse. ná země, Brno 1988, 181-190.
Monumentorum Tutela 8, Bratislava 1972, 209-227. Habovštiak 1966 – A. Habovštiak: K otázke datovania hradiska
Frolík 2001 – J. Frolík: Nejstarší církevní architektura na Praž- v Bíni. Slov. Arch. 14, 1966, 439-486.
ském hradě – současný stav poznání. Měřínský/Galuška/Kou- Habovštiak 1974 – A. Habovštiak: Praveké a ranohistorické síd-
řil 2001, 107-115. liská v oblasti Slovenskej brány. Vlast. Čas. 23, 1974, 10.
Frolík/Maříková-Kubková/Růžičková/Zeman 2000 – J. Frolík/J. Habovštiak 1975 – A. Habovštiak: Hradisko z 9. – 10. stor. v Tl-
Maříková-Kubková/E. Růžičková/A. Zeman: Nejstarší sakrální mačoch. Slov. Arch. 23, 1975, 97-118.
architektura Pražského hradu. Výpověď archeologických pra- Habovštiak 1978 – A. Habovštiak: Bíňa, okres Nové Zámky;
menů Praha 2000. Hronský Benadik, okres Levice; Malé Kozmálovce, okres Le-
Fusek/Zemene 1998 – G. Fusek/M. R. Zemene (zost.): Dejiny vice; Starý Tekov, okres Levice; Tlmače okres Levice. In: VSNS
Nitry od najstarších čias po súčasnosť. Nitra 1998. 1978, 21-25, 87-89, 124, 193-195, 215, 216.
Galuška 1990 – L. Galuška: 40 let archeologických výzkumů Habovštiak/Holčík 1979 – A. Habovštiak/Š. Holčík: Poveľko-
ve Starém Měste u Uherského Hradiště. In: L. Galuška (ed.): moravské hradisko na Beňadickej skale. Zbor. SNM 73. Hist.
Starměstská výročí. Brno 1990, 13-19. 19, 1979, 73-93.
Galuška 1993 – L. Galuška: Archeologický výzkum na slovan- Hanuliak 1997a – M. Hanuliak: Výsledky archeologického výs-
ském hradišti sv. Klimenta u Osvětiman v roce 1989. Přehled kumu v Skalke nad Váhom a ich vzťah k benediktínskemu opát-
výzkumů 1989, 73, 74. stvu. In: Skalka pri Trenčíne. Miesto legiend a pútí. Zborník
Galuška 1996a – L. Galuška: Uherské Hradište – Sady. Křes- z vlastivedného seminára 23. mája 1996. Trenčín 1997, 16-
ťanské centrum Říše velkomoravské. Brno 1996. 21.
Galuška 1996b – L. Galuška: The Question of Evaluating and Hanuliak 1997b – M. Hanuliak: Prvá etapa výskumu v Skalke
the Present Level of Knowledge of Staré Město – Uherské Hra- nad Váhom. AVANS 1995, 1997, 72-75.
diště. In: Staňa/Poláček 1996, 189-197. Hanuliak 1998 – M. Hanuliak: Druhá etapa výskumu v Skalke
Galuška 1997 – L. Galuška: K problematice předvelkomorav- nad Váhom. AVANS 1996, 1998, 71, 72.
244
Hanuliak 1999 – M. Hanuliak: Skalka nad Váhom a jej význam kladě archeologických pramenů. http://www.machara.cz/
v dejinách osídlenia trenčianskeho miniregiónu. Slov. Arch. rostin/history.htm.
46, 1999, 309-331. James 1997 – E. James: Frankové. Praha 1997.
Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993 – M. Hanuliak/I. Kuzma/P. Janáček/Eršil/Spěváček/Třeštík 1980 – J. Janáček/J. Eršil/J.
Šalkovský: Mužla – Čenkov I. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Ni- Spěváček/D. Třeštík: České země v období raného feudalismu
tra 1993. (10. – 12. století). In: J. Purš/M. Kropilák (red.): Přehled dě-
Harold 2007 – H. Hajnalka: Die Besiedlung Niederosterreichs jín Československa. Praha 1980.
im Fruhmittelalter. In: Zehetmayer 2007b. Janšák 1929 – Š. Janšák: Slovenské hradiská z doby halštat-
Hašek/Měřínský 1982 – V. Hašek/Z. Měřínský: Aplikace geofy- skej. Sbor. MSS 23, 1929, 1-33.
zikálnych metod a výzkumné práce na hradišti Petrova louka Janošík/Pieta 2007 – J. Janošík/K. Pieta: Nález zvona na hra-
u Strachotína (okr. Břeclav) v roce 1979. Metodologické pro- disku z 9. stor. v Bojnej. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.
blémy československé archeologie. Praha 1982, 118-122. Javorský 1977 – F. Javorský: Výsledky z archeologického výsku-
Hašek/Záhora 1998 – V. Hašek/R. Záhora: Zpráva o archeogeo- mu v Slovenskom raji. AVANS 1976, 1977, 153-166.
fyzikální prospekci na akci Lažánky – slovanské hradisko, okr. Javorský 1998 – F. Javorský: Kostol sv. Ladislava, kaplnka Zá-
Brno 1998. poľských a kláštor minoritov v Spišskom Štvrtku. Spišská Nová
Havlík 1963 – L. Havlík: Staří Slované v rakouskem Podunají v Ves 1998.
době od 6. do 12. stor. Praha 1963. Jelínek 2008 – P. Jelínek: Výskum bratislavského Pohradia
Havlík 1981-1982 – L. Havlík: Moravská společnost a stát v 9. – Vydrice. Hist. revue 19/7-8, 2008, 123-124.
století, II. Moravský stát a jeho vládní organizace v 9. století. Justová 1990 – J. Justová: Dolnorakouské Podunají v raném
Slavia Antiqua XXVIII, 1981-1982, 71-112. stredověku. Praha 1990.
Havlík 1992 – L. Havlík: Kronika o Velké Moravě. Brno 1992. Kalousek 1955 – F. Kalousek: Velkomoravské hradisko ve Zno-
Havlík 1994 – L. Havlík: Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slo- jmě –Hradišti na Moravě. In: Sborník prací Filosofické fakulty
vanů. Brno 1994. Brno E 6, 1955, 97-126.
Hrodegh 1925 – A. Hrodegh: Die Urgeschichte. Das Waldvier- Kavanová 1985 – B. Kavanová: Příspěvek ke stratigrafii opev-
tel 2, 103. něního hradiště v Mikulčicích. Sborník NM Historie 31, 1985
Hrubec 1980 – I. Hrubec: Návrh chronológie praveku a včasnej 155-159.
doby dejinnej na Slovensku. Poveľkomoravské obdobie a stre- Kavanová 1999 – B. Kavanová: Mikulčice – sídliště na „Kláš-
dovek. Slov. Arch. 28, 1980, 229-237. terisku“. Přehled výzkumů 40, 1997-1998, 1999, 65-125.
Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebiš- Kern 1981 – A. Kern: Fundberichte aus Österreich 20, 1981,
tě „Na valách“. Praha 1955. 513,514.
Hrubý 1959 – V. Hrubý: Velkomoravské hradisko sv. Klimenta Klanica 1968 – Z. Klanica: Zur Frage der Anfänge des Bur-
u Osvětiman. Časopis Moravského muzea – Vědy spoločenské gwalles „Valy“ bei Mikulčice. Arch. Rozhledy 20, 626-644,
44, 19-70. 703,704.
Hrubý 1961 – V. Hrubý: Velkomoravské hradisko sv. Klimenta u Klanica 1972 – Z. Klanica: Současný stav výzkumu v Mikulči-
Osvětiman. Drobné tisky prehistorického oddělení Moravské- cích. Arch. Rozhledy 24, 128-188, 1972, 239-240.
ho musea 1. Klanica 1997 – Z. Klanica: Ždánicko v 6. – 9. století. In: S.
Hrubý 1965 – V. Hrubý: Staré město. Velkomoravský Velehrad. Stuchlík/Z. Klanica/Z. Měřínský: Pravěk a středověk Ždánicka.
Praha 1965. Brno 1997, 39-58.
Hulínek 2003 – D. Hulínek: Veľkomoravské hradiská v Dolnom Klanicová 2001 – E. Klanicová: Archeologické lokality z doby
Rakúsku. Hist. revue 14/2, 2003, 6-7. hradištní v zázemí hradiska Pohansko u Břeclavi. In: Z. Mě-
Hulínek 2005 – D. Hulínek: Hradiská slovanského Nitrianska. řínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od zahájení
Hist. revue 16/3, 2005, 4-6. výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko. Archaeo-
Hulínek 2006/07 – D. Hulínek: Najvýznamnejšie centrá Veľkej logia mediaevalis Moravica et Silesiana. Brno 2001, 159-184,
Moravy. Hist. revue 17/11-12, 2006/07, 6-15. 31-37.
Hulínek/Čajka 2004 – D. Hulínek/M. Čajka: Včasnostredoveké Klíma 1989a – B. Klíma: Nová etapa archeologických výzkumů
hradiská na Orave v kontexte hradísk na strednom a západ- Znojma – Hradiště. In: Jižní Morava 25, 125-144.
nom Slovensku. Slov. Arch. 52 – 1, 2004, 77-120. Klíma 1989b – B. Klíma: Nový výzkum na hradišti ve Znojmě
Hulínek/Plachá 2000 – D. Hulínek/V. Plachá: Rímske stavby na (okr. Znojmo). Přehled výzkumů 1986, 1989, 53, 54.
Devíne vo svetle najnovších archeologických výskumov. Bra- Klíma 1993a – B. Klíma: Výzkum na Hradišti sv. Hypolita 1990
tislava. Spisy MM 12, 2000, 37-48. (okr. Znojmo). Přehled výzkumů 1990, 1993, 90, 91.
Charvát 2007 – P. Charvát: Zrod českého státu. Praha 2007. Klíma 1993b – B. Klíma: Die Anfänge und Entwicklung des gro-
Chropovský 1962 – B. Chropovský: Slovanské pohrebisko v Ni- ssmährischen Burgwalles Pöltenberg (Znojmo). In: Actes du
tre na Lupke. Slov. Arch. 10, 1962b, 175-240. XIIe Congrés International des Sciences Préhistoriques et
Chropovský 1972 – B. Chropovský: Príspevok k problematike Protohistoriques Bratislava 1991, T 4. Bratislava, 91-96.
cirkevnej architektúry a počiatkom kresťanstva na Slovensku. Klíma 1999 – B. Klíma: Hradiště sv. Hypolita ve Znojmě. Deset
Monumentorum Tutela 8, 1972, 173-208. let archeologických výzkumů velokomoravského centra (1986
Chropovský 1978 – B. Chropovský: Majcichov, okres Nitra, Ni- – 1995).
tra, okres Nitra. In: VSNS 1978, 123, 124, 133-143. Klíma 2001 – B. Klíma: Archeologický výskum ve velkomorav-
Chybová 1998 – H. Chybová: Pravěké a slovanské osídlení Kro- ském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Galuška/
měřížska. Kroměříž 1998. Kouřil/Měřínský 2001, 229-241.
Chybová http://www.machara.cz/rostin/history.htm – H. Chy- Klíma 2004 – B. Klíma: Objev části velkomoravského pohřebiš-
bová: Historie obce Roštín. Vývoj a osídlení katastrálního tě pod středověkým až novověkým hřbitovem u kostela sv. Hy-
území obce Roštína od pravěku po vrcholný středověk na pod- polita ve Znojmě – hradišti. In: Fusek 2004,179-190.
245
Drahoslav Hulínek
Kliský 1976 – M. Kliský: Výšinné slovanské sídlisko na Zámčisku Lukačka 1999 – J. Lukačka: Slovensko na prahu dejín. In: Pra-
pri Novej Bani. Slov. Arch. 24, 1976, 453-461. mene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami
Kodoňová/Tóthová 1995 – M. Kodoňová/Š. Tóthová: Hrad Bec- cudzincov. Bratislava 1999, 133-217.
kov. Bratislava 1995. Lutovský 2001 – M. Lutovský 2001: Encyklopedie slovanské ar-
Kohoutek 1993 – J. Kohoutek: Výzkum v Přerově – Horním ná- cheologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha 2001.
městí v roce 1990. Přehled výzkumů 1990, 1993, 94, 95. Lutovský/Petráň 2004 – M. Lutovský/M. Petrán: Slavníkovci,
Kolník 1999 – T. Kolník: Nové pozoruhodné nálezy zo Zemian- mýtus českého dejepisectví. Praha 2004.
skeho Podhradia. Štud. Zvesti AÚ SAV 33, 1999, 227-231. Mácelová 1991 – M. Mácelová: Druhá sezóna výskumu hradiska
Kos/Koštuřík 1972 – O. Kos/P. Koštuřík: Výskum na hradisku Priekopa vo Zvolene. AVANS 1989, 1991, 62, 63.
u Kramolína v roce 1971, okr. Třebíč. Přehled výzkumů 1971, Mácelová 1992 – M. Mácelová: Tretia sezóna výskumu hradiska
1972, 36, 37. Priekopa vo Zvolene. AVANS 1990, 1992, 73.
Kos/Koštuřík 1973 – O. Kos/P. Koštuřík: Archeologický výzkum Mácelová 1998 – M. Mácelová: Der Burgwall Priekopa in Zvo-
na hradisku u Kramolína v roce 1972, okr. Třebíč. Přehled vý- len und die frühmittelalterliche Besieduleng des Zvolner Bec-
zkumů 1972, 1973. kens. In: Henning/Ruttkay 1998, 399-404.
Kos/Koštuřík 1974 – O. Kos/P. Koštuřík: Třetí výskumná sezóna Macháček 2001a – J. Macháček: Pohansko bei Břeclav – ein
na hradisku u Kramolína, okr. Trebíč. Přehled výzkumů 1973, bedeutendes Zentrum Grossmährens. In: Galuška/Kouřil/Mě-
1975, 105, 106. řínský 2001, 275-290.
Kos/Koštuřík 1975 – O. Kos/P. Koštuřík: Výskum na hradisku Macháček 2001b – J. Macháček: Pohansko u Břeclavi po roce
u Kramolína v roce 1974, okr. Trebíč. Přehled výzkumů 1974, 1990. Příspevok ke čtyřicátému výročí zahájení archeologfic-
1975, 91, 92. kých výzkumů. In: Z. Měřínský (ed.): Konference Pohansko
Kos/Koštuřík 1978 – O. Kos/P. Koštuřík: Výskum na hradisku 1999. 40 let od zahájení výzkumu slovanského hradiska Břec-
u Kramolína v roce 1976, okr. Trebíč. Přehled výzkumů 1976, lav – Pohansko. Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesia-
1978, 19. na. Brno 2001, 159-184, 71-91.
Kostelníková 1977 – M. Kostelníková: Výzkum hradiště Petrova Macháček 2001c – J. Macháček: Studie k velkomoravské ke-
louka u Strachotína v roce 1975 (okr. Břeclav). Přehled výzku- ramice. Metody, anylýzy, metody. Brno 2001.
mů 1975, 1977, 58, 59. Macháček 2002a – J. Macháček: Pohansko u Břeclavi. In: Wie-
Kovárník 1993: Nové archeologické nálezy ze Znojemska a Tře- czorek/Hinz 2002, 115.
bíčška. Přehled výzkumů 1990, 115-126. Macháček 2002b – J. Macháček: Břeclav – Pohansko V. Sídlištní
Kouřil 1998 – P. Kouřil: Frühmittelalterliche Befestigungen in aglomerace v Lesní školce. Digitální katalóg archeologických
Schlesien und Nordmähren. In: Henning/Ruttkay 1998, 349- pramenů. Brno 2002. 101 s., CD.
358. Macháček 2005 – J. Macháček: Raně středověké Pohansko
Kouřil 2003 – P. Kouřil: Starí Maďaři a Morava z pohledu ar- u Břeclavi: munitio, palatium, nebo emporium moravských
cheologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Praha 2003, 110-146. panovníků. Arch. Rozhledy. 57, 2005, 100-138.
Kouřil/Měřínský/Plaček 1994 – P. Kouřil/Z. Měřínský/M. Plaček: Marsina 1999 – R. Marsina: Svedectvo listov a listín. In: Mar-
Opevnená sídla na Moravě a ve Slezsku. Arch. Hist. 19, 1994, sina/Steinhübel/Lukačka/Pauliny 1999, 19-83.
121-150. Mazuch 2003 – M. Mazuch: Předstihový výzkum na tzv. „ak-
Kraskovská 1961 – Ľ. Kraskovská: Výskum na hradisku v Dra- ropoli“ velkomoravského hradišté Mikulčice – „Valy“. Přehled
žovciach. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, 161-184. výzkumů 2003 (44), 2003, 44-56.
Kraskovská 1962 – Ľ. Kraskovská: Slovanské hradisko pri De- Medunová 1990 – A. Medunová: Jungäneolitsche Idole von Pa-
vínskej Novej Vsi. Slov. Arch. 10, 1962, 241-252. liardi-Burgwall bei Vysočany (Bez. Znojmo). Přehled výzkumů
Kraskovská 1963 – Ľ. Kraskovská: Veľkomoravské hradisko 1989, 35, 36.
v Jure pri Bratislave. Zbor. SNM. 57 Hist 3, 1963, 67-103. Medunová-Benešová 1977 – A. Medunová-Benešová: „Paliardi-
Kraskovská 1966 – Ľ. Kraskovská: Slovanské hradisko v Devín- ho hradisko“. Eine äneolitische Höhensiedlung bei Vysočany,
skej Novej Vsi Nad Lomom. Slov. Arch. 14, 1966, 147-165. Bez. Znojmo. Katalog der Funde. Brno 1977.
Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Menoušková 2001 – D. Menoušková: Hradisko sv. Klimenta. In:
Bratislava 1974. Z. Měřínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od za-
Kundera/Měřínský 1989 – L. Kundera/Z. Měřínský: Výzkum hájení výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko.
„Petrovy louky“ u Strachotína v roce 1986 (okr. Břeclav). Pře- Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana. Brno 2001,
hled výzkumů 1986, 1989, 56. 159-184.
Kupfer 1999 – E. Kupfer: Der ältere babenbergische Grundbe- Měřínský 1977 – Z. Měřínský: Zjisťovací výzkum slovanského
sitz in Niederösterreich und die Bedeutung der Königsschen- osídlení Hostýna, obec Chvalčov (okr. Kroměříž). Přehled vý-
kungen für die Entstehung der landesfürstlichen Macht. Stu- zkumů 1975, 60.
dien und Forschungen aus dem Niederösterreichischen In- Měřínský 1981 – Z. Měřínský: Archeologický výzkum hradiska
stitut für Landeskunde 26, 17-65. „Petrova louka“ u Strachotína, Jižní Morava 17, 204-206.
Kurnatowska 2002 – Z. Kurnatowska: Centra organizace vlády. Měřínský 1985a – Z. Měřínský: Archeologická topografie kata-
In: Wieczorek/Hinz 2002, 161-163. strálních území obcí v oblasti vodního díla Nové Mlýni (okres
Ludikovský 1971 – K. Ludikovský: Keltské oppidum Hostýn Břeclav). In: Jižní Morava 21, 205-220.
(obec Chvalčov, okr. Kroměříž). Přehled výzkumů 1970, 1971, Měřínský 1985b – Z. Měřínský: Výzkum „Petrovy louky“ u Stra-
40-44. chotína v roce 1983 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1983,
Lukačka 1994 – J. Lukačka: Die Kontinuität der Besiedlung 1985, 47, 48.
auf dem Gebiet des Komitates Nitra im 9. – 13. Jahrhundert. Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-
In: Beiträge zur ältesten Besiedlung der Slowakei. Bratislava cheologických nálezů. Pam. Arch. 77, 18-80.
1994, 129-178. Měřínský 1989 – Z. Měřínský: K problematice osídlení Znojem-
246
ska a Bítovska v předvelkomoravském a velkomoravském ob- Nekvasil 1978 – J. Nekvasil: K otázkám kolem hradiska u Nové
dobí. Časopis Moravského muzea 74, 111-120. Hradečné okr. Olomouc. Arch. Rozhledy 30, 1978, 490.
Měřínský 2001a – Z. Měřínský: Die Zentren Grossmährens. In: Nešporová 1978– T. Nešporová: Trenčín, okres Trenčín. In:
Galuška/Kouřil /Měřínský 2001, 297-304. VSNS 1978, 217-223.
Měřínský 2001b – Z. Měřínský: Hradisko Břeclav – Pohansko a Nešporová 1993 – T. Nešporová: Najstaršie osídlenie Trenčína.
počátky Břeclavského hradu. In: Z. Měřínský (ed.): Konferen- In: Trenčín. Vlastivedná monografia. 1. Bratislava 1993, 33-46.
ce Pohansko 1999. 40 let od zahájení výzkumu slovanského Novák 1975 – P. Novák: Záchranný výzkum na hradišti v Praš-
hradiska Břeclav – Pohansko. Archaeologia mediaevalis Mo- níku. AVANS 1974, 1975, 69.
ravica et Silesiana. Brno 2001, 71-91. Novák 1976 – P. Novák: Záchranný výzkum na hradišti v Praš-
Měřínský 2006 – Z. Měřínský: České země od příchodu Slovanů níku. AVANS 1975, 1976, 164, 165.
po Velkou Moravu. Praha 2006. Novák 1977 – P. Novák: Výzkum hradiště v Prašníku. AVANS
Michajlova 2004 – T. Michajlova: Za blagoustrojstvo na rajona 1976, 1977, 200, 201.
okolo „administrativna“ sgrada v Preslav, Pliska – Preslav 10, Novák 1980a – P. Novák: Záchranný výzkum hradiště v Praš-
2004. níku. AVANS 1978, 1980, 190, 191.
Michna 1982 – P. J. Michna: K utváření raně středověké Moravy Novák 1980b – P. Novák: Pokračování výzkumu hradiště v Praš-
(Olomouc a historické Olomoucko v 9. až počátku 13. století). níku. AVANS 1979, 1980, 151, 152.
Československý časopis historický 30, 713-744. Novotný B. 1961 – B. Novotný: Výzkum hradiště „Hrůdy“ u Su-
Michna 1988 – P. J. Michna: Počátky hradu olomouckých Pře- doměřic nad Moravou. Sbor. Československé společnosti ar-
myslovců. In: P. J. Michna/M. Pojsl: Románsky palác na Olo- cheologické 1, 1961, 61-81.
mouckem hradě. Brno 1988, 13-117. Novotný B. 1962 – B. Novotný: K otázce vzťahu medzi stredo-
Mitscha-Märheim 1937 – H. Mitscha-Märheim: Oberleiserberg hradištním a pozdne hradištním osídlením na území dnešní
und seine Bedeutung im Laufe der Jahrhunderte. Ebendorf Moravy. Pam. Arch. 53, 1962, 211-217.
1937. Novotný B. 1963 – B. Novotný: Výzkum velkomoravského hra-
Mitscha-Märheim 1955/1956 – H. Mitscha-Märheim: Oberleis, diště „Pohanska“ u Nejdeku na lednickém ostrově. Pam. Arch.
Niederleis, von der Urzeit zum Mittelalter. Jahrbuch für Lan- 54, 3-40.
deskunde von Niederösterreich 33, 1955/1956, 31-41. Novotný B. 1963-1964 – B. Novotný: Výzkum nížinného opev-
Mitscha-Märheim 1958/1960 – H. Mitscha-Märheim: Archäo- nění „Petrova louka“ u Strachotína. In: Sborník III. Karlu Ti-
logische Anmerkungen zur Frage der slawischen Besiedlung helkovi k pětašedesátinám. Brno 1963-1964, 167-173.
Niederösterreichs. Jahrbuch für Landeskunde von Niederös- Novotný B. 1964 – B. Novotný: K otázce osídlení Olomouckého
terreich 34, 1958-1960. kopce a kláštera – Hradiska ve střední a pozdní době hradišt-
Moravčík 1978 – J. Moravčík: Divinka, okres Žilina, Považská ní. Pam. Arch. 55, 1964, 392-415.
Bystrica, okres Považská Bystrica, Žilina, okres Žilina. In: Novotný B. 1968 – B. Novotný: Záchranný výzkum na hradišti
VSNS 1978, 58-60, 172-175. „Louka sv. Petra“ u Strachotína. Přehled výzkumů 1967, 1968,
Morvačík 2000 – J. Moravčík: Prieskumy opevnení v okolí Po- 90-92.
važskej Bystrice. AVANS 1998, 2000, 131, 132. Novotný B. 1971 – B. Novotný: Staroslovanské výšinné hradis-
Moravčík 2002 – J. Moravčík: Opevnenia severozápadného Po- ko Mařín u Křenova na Svitavsku. In: Sborník prací Filozofické
važia. Vlast. Zbor. Považia 21, 2002, 7-25. fakulty Brno E 16, 1971, 217-223.
Müller 1991 – R. Müller: Ethnische Verhältnisse in der Um- Novotný B. 1981a – B. Novotný: Archeologický výzkum hradu
gebung von Keszthely und Zalavár im 9. – 10. Jahrhundert. „Rokytná“ na Moravě z 11. až první poloviny 12. století, jeho
In: W. Katzinger/G. Marckhgott (Red.): Baiern, Ungarn und hradský obvod a románsky dvorec Řeznovice. Arch. Historica
Slawen im Donauraum, 1991. 6, 221-238.
Müller 1995 – R. Müller: Ein karolingerzeitlicher Herrenhof in Novotný B. 1981b – B. Novotný: Výzkum výšínného mladohra-
Zalaszabar (Ungar, Komitat Zala). Sborník prací Fil. fak. Brno dištního opevnění Rokytné na Moravsko-Krumlovsku, jeho
E40, 1995, 91-100. hradský obvod a románsky dvorec Řeznovice. Vlastivědný
Müller 1996 – R. Müller: Ein Nebenschauplatz, die Befestigung věstník moravský 33, 282-301.
von Fenékpusta. In: Staňa/Poláček 1996, 127-139. Pavelčík 1958 – J. Pavelčík: Slovanská pohrebiště u Rudimova
Müller 1997 – R. Müller: Die Umgebung des Zala Flusses im 8. okr. Val. Klobouky. Přehled výzkumů 1958, 69, 1958.
– 10. Jahrhundert. In: D. Čaplovič – J. Doruľa: (ed.): Central Pauliny 1999 – J. Pauliny: Arabské správy o Slovanoch. Bra-
Europe in 8th – 10th Centuries. Bratislava 1997, 74-80. tislava 1999.
Müller 2002 – R. Müller: Die Bevökerung von Fenékpuszta in Peška/Plaček 2002 – J. Peška/M. Plaček: Dědičství věků. Ne-
der Frühawarenzeit. In: Christentum in Pannonien im ersten movité archeologické památky Přerovska. Olomouc 2002.
Jahrtausend. Internationale tagung im Balaton Museum in Petrovský-Šichman 1964 – A. Petrovský-Šichman: Slovanské
Keszthely vom 6. bis 9. November 2000. Zalai Múzeum 11, osídlenie severného Slovenska. Vlast. Zbor. Považia 6. 1964,
2002, 93-101. 50-106.
Nekuda 1964 – V. Nekuda: Příspěvek ke slovanskému osídlení Pieta 1972 – K. Pieta: Slovanské osídlenie Liptova. Liptov 2,
Horního Podyjí. Časopis Moravskeho muzea – Vědy spoločen- 1972, 67-82.
ské 49, 1964, 61-68, tab. I-XIV. Pieta 1995 – K. Pieta: Nové nálezy z Prosieka. AVANS 1993,
Nekvasil 1954 – J. Nekvasil: Výzkum v Rebišovicích na Moravě 1995, 106, 107.
ve světle archeologických výzkumů. In. Arch. Rozhledy 6, 433- Pieta 2000 – K. Pieta: Laténezetlicher Burgwall und Opferplatz
437; 465-468. (?) in Trenčianske Teplice. In: J. Bouzek/H. Friesinger/K. Pi-
Nekvasil 1964 – J. Nekvasil: Zjišťovací výzkum na raně stře- eta/B. Komoróczy (Hrsg.): Gentes, Reges und Rom. Auseinan-
dověkém hradisku v Moravičanech. Přehled výzkumů 1963, dersetzung – Anerkennung – Anpassung. Festschrift für Ja-
1964, 62, 63. roslav Tejral zum 65. Geburtstag. Brno 2000 129-155.
247
Drahoslav Hulínek
Pieta 2007 – K. Pieta: Hradiská Bojná II. a Bojná III. In: Pi- Pramene I-1 1989 – D. Bialeková (ed.): Pramene k dejinám
eta/Ruttkay/Ruttkay 2007. osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia I, zv. 1. Zá-
Pieta/Moravčík 1999 – K. Pieta/J. Moravčík: Včasnostredove- padoslovenský kraj, Nitra 1989.
ké hradisko pri Pružine. AVANS 1997, 1999, 137. Pramene I-2 1989 – D. Bialeková (ed.): Pramene k dejinám
Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2006 – K. Pieta/A. Ruttkay/M. Ruttkay osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia I, zv. 2. Zá-
(ed.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho padoslovenský kraj, Nitra 1989.
kniežatstva. Nitra 2006. Pramene II 1992 – D. Bialeková (ed.): Pramene k dejinám
Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007 – K. Pieta/A. Ruttkay/ M. Rut- osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia II. Stredoslo-
tkay (ed.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrian- venský kraj, Nitra 1992.
skeho kniežatstva. Nitra 2007. Procházka 1989 – R. Procházka: Zjisťovací průzkum slovan-
Pieta/Ruttkay 2007 – K. Pieta/A. Ruttkay: Bojná – mocenské ského opevnění na Pohansku u Nejdeku (obec Lednice, okres
a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. In: Pi- Břeclav). Přehled výzkumů 1986, 1989, 57, 58.
eta/Ruttkay/Ruttkay 2006. Procházka 1990 – R. Procházka: Charakteristika opevňovacích
Plachá/Hlavicová/Keller 1990 – V. Plachá/J. Hlavicová/I. Kel- konstrukcí předvelkomoravských a velkomoravských hradišť
ler: Slovanský Devín. Bratislava 1990. na Moravě. In: Pravěké a slovanské osídlení Moravy. Sborník
Plachá/Paulík 2000 – V. Plachá/J. Paulík: Počiatky osídlenia k 80. narozeninám Jozefa Poulíka. Brno 1990, 286-306.
devínskeho hradiska v mladšej dobe bronzovej. Slov. Arch. Přikryl 1890 – F. Přikryl: Svatý Kliment u Osvětiman, Brno
48, 2000, 37-86. 1890.
Plachá/Paulík 2001 – V. Plachá/J. Paulík: Najnovšie výsledky Ratkoš 1965 – P. Ratkoš: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In:
výskumu na Devíne. AVANS 2000, 2001, 161-163. O počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1965, 141-178.
Poláček 1994 – L. Poláček: Zum Stand der Erkenntnis der früh- Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Pramene k dejinám Veľkej Moravy.
mittelalterlichen Keramik aus dem 8. bis zur mitte des 11. Bratislava 1968.
Jahrhunderts in Südwestmähren. In: Staňa 1994, 243-263. Ratkoš 1984 – P. Ratkoš: Kontinuita slovanského osídlenia v
Poláček 1995 – L. Poláček: Hradisko u Kramolína. Archeolo- 9. – 11. stor. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej
gický výzkum a jeho výpověď o slovanském osídlení hradis- ríše. Hist. Štúd. 27-2, 1984, 9-38.
ka. Vlastivědný Věstník Moravský, 1995, 261-276. Ratkoš 1990 – P. Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej.
Poláček 1996a – L. Poláček: Zum Stand der siedlungsarchäo- Košice 1988.
logischen Forschung in Mikulčice. In: Staňa/Poláček 1996, Remiášová 1975 – M. Remiášová: Archeologický výskum na
213-260. hradisku Vyšehrad. AVANS 1974, 1975, 91, 92.
Poláček 1996b – L. Poláček: Archäologische Erforschung Remiášová 1978a – M. Remiášová: Pokračovanie výskumu na
mährischer Höhenburgwälle. In: Staňa/Poláček 1996, 283- lokalite Vyšehrad. AVANS 1977, 1978, 205, 206.
309. Remiášová 1978b – M. Remiášová: Nitrianske Pravno – Vyše-
Poláček 1998 – L. Poláček: Neue Forschungen zum Burgwall hradné, hradisko Vyšehrad, okres Prievidza. In: VSNS 1978,
von Mikulčice. In: Henning/Ruttkay 1998, 359-362. 144-146.
Poláček 1999 – L. Poláček: Raná grafitová keramika a otáz- Remiášová 1978c – M. Remiášová: Hradisko Vyšehrad. Arch.
ka osídlení Mikulčíc v 10. století. Arch. Rozhledy 51, 740- Hist. 6, Brno 1978c, 467-471.
759. Remiášová 1980a – M. Remiášová: Pokračovanie výskumu
Poláček 2000a – L. Poláček (Hrsg.): Studien zum Burgwall hradiska Vyšehrad. AVANS 1978, 1980, 231-233.
von Mikulčice IV, Brno 2000. Remiášová 1980b – M. Remiášová: Hradisko Vyšehrad. Horná
Poláček 2000b – L. Poláček: Burgwälle, Burgen und Burg- Nitra 9, 1980, 13-30.
städte in Mähren. In: A. Wieczorek/H. Hinz (Hrsg): Europas Remiášová 1986 – M. Remiášová: Z činnosti archeologického
Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäo- oddelenia múzea v Bojniciach. Horná Nitra 12, 1986, 57-95.
logie, Band 1. Stuttgart 2000, 289-292. Remiášová 1998 – M. Remiášová: Vyšehrad ako feudálne síd-
Poleski 2004 – J. Poleski: Wczesnośredniowieczne grody lo. Stud. Arch. Slov. Mediaev. 1, 1998, 73-83.
w dorzeczu Dunajca. Kraków 2004. Richter 1959 – V. Richter: Raněstředověká Olomouc. Praha
Poulík 1948-1950 – J. Polík: Jižní Morava – země dávných – Brno 1959.
Slovanů. Brno 1948-1950. Rossiaud 1999 – J. Rossiaud: Měšťan a život ve městě. In:
Poulík 1949 – J. Poulík: Velkomoravské středisko Staré Zám- J. Le Goff (ed.): Středověký člověk a jeho svět. Praha 1999,
ky u Brna. Arch. Rozhledy 1, 40, 45, 49-51. 123-157.
Poulík 1957 – J. Poulík: Výsledky výzkumu na velkomorav- Ruttkay 1971 – A. T. Ruttkay: Druhá fáza kostolného cintorí-
ském hradišti „Valy“ u Mikulčic. Pam. Arch. 48, 241-388. na Na Kostolci pri Ducovom. In: Zaniklé středověké vesnice
Poulík 1963 – J. Poulík: Dvě velkomoravské rotundy v Mikul- v ČSSR ve světle archeologických výzkumů. Sborník prací
čicích. Praha 1963. přednesených na III. celostátnim semináři o problematice
Poulík 1967 – J. Poulík: Pevnost v lužním lese. Praha 1967. středověkých vesnic, II. Uherské Hradiště 1971, 29-48.
Poulík 1972 – J. Poulík: Velkomoravské mocenské centrum Ruttkay 1972 – A. T. Ruttkay: Výskum včasnostredovekého
v Mikulčicích. In: Monumentorum Tutela – Ochrana pamia- opevneného sídla v Ducovom, okres Trnava. Arch. Rozhledy
tok 8, 1972, 5-56. 24, 1972, 130-139, 217-220.
Poulík 1975 – J. Poulík: Mikulčice – sídlo a pevnost knížat Ruttkay 1973a – A. T. Ruttkay: Druhá fáza kostolného cin-
velkomoravských. Praha 1975. torína na Kostolci pri Ducovom. In: Zaniklé středověké osady
Poulík 1985 – J. Poulík: Velká Morava. Cyrilometodéjská mise, v Československu II. Uherské Hradiště 1973, 43-68.
Slovo k historii 2. Praha 1985. Ruttkay 1973b – A. T. Ruttkay: Sídlo veľkomoravského veľmo-
Poulík 1988 – J. Poulík: K otázce vzniku předvelkomoravských ža v Ducovom pri Piešťanoch. In: Domová pokladnica. Bra-
hradišť. Slov. Arch. 36, 1988, 189-216. tislava 1973, 94-103.
248
Ruttkay 1975a – A. T. Ruttkay: Novoobjavená včasnostredove- Ruttkay 2007 – A. T. Ruttkay: O možnostiach archeológie pri
ká rotunda a zaniknutý sídliskový región v Inoveckom pohorí historicko-demografických analýzach. In: Ve službách arche-
pri Nitrianskej Blatnici. Vlast. Čas. 24, 1975, 97-100. ologie 1/2007, Brno 2007, 7-26.
Ruttkay 1975b – A. T. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung Ruttkay M. 2005a – M. Ruttkay (ed.): Dávne dejiny Nitry a oko-
des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slo- lia. Nitra 2005.
wakei I. Slov. Arch. 23, 1975, 119-216. Ruttkay M. 2005b – M. Ruttkay: Niektoré nové objavy v Nitre
Ruttkay 1976 – A. T. Ruttkay: Výsledky výskumu v Ducovom na a okolí zo včasného a vrcholného stredoveku. In: Ruttkay M.
Kostolci v r. 1968 – 1972 a 1975. AVANS 1975, 1976, 190-196. 2005a, 55-76.
Ruttkay 1978a – A. T. Ruttkay: Ducové, okres Trnava; Nitrianska Ruttkay/Ruttkay M./Bednár 2004 – A. Ruttkay/M. Ruttkay/P.
Blatnica, okres Topoľčany. In: VSNS 1978, 63-71, 143,144. Bednár (Hrsg.): Burgen und Siedlungsstruktur. Castrum Bene
Ruttkay 1978b – A. T. Ruttkay: Výsledky ďalšej etapy výskumu 7. Nitra 2004.
v Nitrianskej Blatnici. AVANS 1977, 1978, 211-217. Sedlák 1994 – V. Sedlák: Die älteste Besiedlung der Komitates
Ruttkay 1980a – A. T. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitrianskej Bratislava. In: Beiträge zur ältesten Besiedlung der Slowakei
Blatnici v roku 1978. AVANS 1978, 1980, 241-245. (SHS 18). Bratislava 1994, 13- 128.
Ruttkay 1980b – A. T. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitrianskej Sklenář/Sklenářová 2002 – K. Sklenařová/Z. Sklenařová: Roš-
Blatnici v roku 1979. AVANS 1979, 1980, 185-191. tín. In: K. Sklenář/Z. Sklenářová/M. Slabina: Encyklopedie
Ruttkay 1981 – A. T. Ruttkay: Správa o výskume v Nitrianskej pravěku v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha 2002, 306.
Blatnici v roku 1980. AVANS 1980, 1981, 256-260. Skutil 1961 – J. Skutil: Roštínské hradisko v Chřibech na Mo-
Ruttkay 1985a – A. T. Ruttkay: Problematika historického vý- ravě. Zprávy oblastního muzea v Gottwaldově. 1961, č. 1-2,
voja na území Slovenska v 10. – 13. stor. z hľadiska archeolo- 39, 40.
gického bádania. In: J. Poulík/B. Chropovský a kol.: Velká Mo- Skutil 1983 – J. Skutil: Raně středověký Rajhrad a jeho místní
rava a počátky československé státnosti. Praha – Bratislava a funkční proměny. In: Historická geografie 21, 235-253.
1985, 141-185. Sláma 1986 – J. Sláma: Střední Čechy v raném středověku II.
Ruttkay 1985b – A. T. Ruttkay: Štruktúra osídlenia a dejiny Hradiště, příspěvky k jejich dějinám a významu. Praehistorica
územia Slovenska vo včasnom stredoveku. Štud. Zvesti AÚ SAV XI. Praha 1986.
21, 1985, 5-25. Sláma 2002 – J. Sláma: Přemyslovci a Slavníkovci.. In: Wieczo-
Ruttkay 1989 – A. T. Ruttkay: Feudálne sídla a fortifikačné za- rek/Hinz 2002, 155, 156.
riadenia na Slovensku spred polovice 13. stor. (Problematika Sláma 2006 – J. Sláma: Počátky přemyslovského státu.
a najnovšie výskumy). Zbor. SNM. 83 Hist. 29, 1989, 57-107. In: Sommer 2006, 30-52.
Ruttkay 1991 – A. T. Ruttkay: Slovania, veľkomoravský štát a Slivka/Čaplovič 1983 – M. Slivka/D. Čaplovič: Včasnostredo-
stredoveká slovenská národnosť. In: Dejiny dávnovekého Slo- veké osídlenie Šariša. Študij. Zvesti AÚ SAV 20, Nitra 1983,
venska. Bratislava 1991, 89-103. 273-301.
Ruttkay 1994 – A. T. Ruttkay: Slovensko v 5. – 10. stor. Náčrt Snášil 2001 – R. Snášil: Grad Morava. In: Galuška/Kouřil/Mě-
dejín a pramene pre poznanie vojenstva. In: Vojenské dejiny řínský 2001, 355-365.
Slovenska I. Bratislava 1994, 67-101. Sobotka 1950 – J. Sobotka: Paliardiho hradisko, dávné sídliště
Ruttkay 1998 – A. T. Ruttkay: Zur frühmittelalterliche Hof-, na Želetavce. Moravské Budějovice 1950.
Curtis- und Curia regalis-Frage in der Slowakei. In: Henning/ Sobotka/Sejbal 1959 – J. Sobotka/J. Sejbal: Palliardiho hra-
Ruttkay 1998, 405-418. disko, výšinné sídliště z mladší doby hradištní datované mince-
Ruttkay 1999a – A. T. Ruttkay: Feudálne sídla na Slovensku do mi. Časopis Moravského muzea. Vědy společenské XLIV, 79-98.
polovice 13. stor. Pam. Múz., 1999, 19-23. Staňa 1960 – Č. Staňa: Slovanské obytné objekty na hradišti
Ruttkay 1999b – A. T. Ruttkay: Počiatky stredovekej Nitry Staré Zámky u Lišně. Pam. Arch. 51, 1960, 240-293.
(o vzťahu hmotných a písomných prameňov). In: Avenarius/ Staňa 1961 – Č. Staňa: Depot želez a žernovů na slovanském
Ševčíková 1999, 299-327. hradišti Staré Zámky u Lišně. In: Sborník Československé spo-
Ruttkay 2002a – A. T. Ruttkay: Vývoj štátnych štruktúr u zá- lečnosti archeologické 1, 110-120.
padných Slovanov. In: Wieczorek/Hinz 2002, 116-118. Staňa 1964 – Č. Staňa: Zjisťovací výzkum na hradisku Zelená
Ruttkay 2002b – A. T. Ruttkay: Nitra a Zobor. In: Wieczorek/ Hora u Vyškova na Morave. Přehled výzkumů AU ČSAV v Brne
Hinz 2002, 223-224. 1963, Brno 1964, 56-59.
Ruttkay 2002c – A. T. Ruttkay: Dvorce v 9. až 13. storočí. In: A. Staňa 1970 – Č. Staňa: Slovanské osídlení na území města Pře-
Ruttkay/M. Ruttkay/P. Šalkovský (ed.): Slovensko vo včasnom rova. In: Dějiny města Přerova I. Přerov 1970, 79-105.
stredoveku. Nitra 2002, 135-149. Staňa 1972 – Č. Staňa: Velkomoravské hradiště Staré Zámky
Ruttkay 2002d – A. T. Ruttkay: O interetnických vzťahoch po u Lišně, stavební vývoj. In: Monumentorum Tutela 8, Bratisla-
rozpade Veľkej Moravy. In: A. Ruttkay/M. Ruttkay/P. Šalkov- va 1972, 109-171.
ský (ed.): Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, 179- Staňa 1985 – Č. Staňa: Mährische Burgwälle im 9. Jahrhun-
188. dert. In: Die Bayern und ihre Nachbbarn. 2. Berichte des Sym-
Ruttkay 2005a – A. T. Ruttkay: Sídla spoločenských elít na posiums der Kommision für Frühmittelalterforschung 1982.
strednom Ponitrí v 9. – 13. storočí. In: Ruttkay M. 2005, 77- Wien 1985, 157-200.
90. Staňa 1988 – Č. Staňa: Velkomoravské počátky Brněnska.
Ruttkay 2005b – A. T. Ruttkay: Archeologický výskum Kostola In: Rodná země. Brno 1988, 168-180.
sv. Michala v Dražovciach a na jeho okolí. In: Ruttkay M. 2005, Staňa 1993 – Č. Staňa: Pustiměrský hrad. Arch. Hist. 18, 1993,
99-108. 181-197.
Ruttkay 2006 – A. T. Ruttkay: Významné archeologické loka- Staňa 1994 – Č. Staňa (ed.): Slawische keramik in Mitteleuro-
lity z včasného stredoveku v oblasti Považského Inovca. In: pa vom 8. bis zum 11. Jahrhundert. Internationale Tagungen
Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2006. in Mikulčice I. Brno, 1994.
249
Drahoslav Hulínek
Staňa 1996 – Č. Staňa: Archäologische Erforschung mähris- Šalkovský 1994a – P. Šalkovský: Frühmittelalterliche Burgwal
cher Höhenburgwälle. In: Staňa/Poláček 1996. bei Detva. Slov. Arch. 42, 1994, 155-185.
Staňa 1998 – Č. Staňa: Přerov – eine Burg des Boleslaw Chrobry Šalkovský 1994b – P. Šalkovský: Hradisko v Detve. Katalóg ar-
in Mähren. In: Henning/Ruttkay 1998. cheologických prameňov z doby bronzovej, halštatskej, la-
Staňa 1999 – Č. Staňa: Dva unikátní raně středověké nálezy ténskej a rímskej, z obdobia sťahovania národov a včasného
z Přerova na Moravě (kožený svršek boty a olověné mincovní stredoveku. Nitra 1994.
závaží). In: Arch. Rozhledy 51, 760-773. Šalkovský 2002 – P. Šalkovský: Hradiská na Pohroní. In:
Sommer 2006 – P. Sommer (ed.): České země v raném středo- A. Ruttkay/Ruttkay M./P. Šalkovský (ed.): Slovensko vo včas-
věku. Praha 2006. nom stredoveku. Nitra 2002, 123-135.
Sós 1973 – A. Sós: Die slawische Bevölkerung Westungarns Šalkovský 2006 – P. Šalkovský: Výskum a rekonštrukcia fortifi-
im 9. Jahrhundert. Münchner Beiträge zur Vor- und Frühge- kácie západného areálu včasnostredovekého hradiska. Slov.
schichte 22, Mnüchen 1973. Arch. 54-2, 2006, 239-257.
Staššíková-Štukovská 1984 – D. Staššíková-Štukovská: Výsledky Šedo 1976 – O. Šedo: Nové nálezy zo stredovekého opevnenia
prieskumu na strednom Považí. AVANS 1983, 1984, 199-208. Hrádek a zo sídliska Za hrádek v Turí. AVANS 1975, 1976, 200, 201.
Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Béreš/Hajnalová/Hušťaková/ Šedo 1981 – O. Šedo: Druhá sezóna výskumu v Lopušných Pa-
Krempaská/Javorský 2006 – D. Staššíková-Štukovská/P. Šal- žitiach. AVANS 1980, 1981, 281, 282.
kovský/J. Béreš/E. Hajnalová/E. Hušťaková/Z. Krempaská/F. Šedo 1987 – O. Šedo: Prieskum na trase plynovodu medzi Hor-
Javorský: Včasnostredoveké hradisko I Spišské Tomášovce ným Vadičovom a Kysuckým Novým Mestom. AVANS 1986,
– Smižany – 1. etapa spracovania, 2006, Zbor. SNM, C, Arche- 1987, 100, 101.
ológia 16, 2006, 167-234. Šmíd 1991 – M. Šmíd: Včasnostredoveký materiál z hradiska pri
Steinhübel 1998a – J. Steinhübel: Pôvod a najstaršie dejiny Ústí (okres Přerov). Přehled výzkumů 1988, 1991, 52.
Nitrianskeho kniežatstva. Hist. Čas. 46/3, Bratislava 1998, Šmíd 2000 – M. Šmíd: Kostelec na Hané (okres Prostějov).
369-416. Přehled výzkumů 1999, 2000, 168, 169.
Steinhübel 1998b – J. Stenhübel: Kniežatá Michal a Štefan. Šolle 1981 – M. Šolle: Kouřim v průběhu věků. Praha 1981.
Knieža Poznan. In: Fusek/Zemene 1998, 111-114. Štefanovičová 1975 – T. Štefanovičová: Bratislavský hrad
Steinhübel 1998c – J. Steinhübel: Pribinova Nitra. In: Fusek/ v 9. stor. Bratislava 1975.
Zemene 1998, 91, 92. Štefanovičová 1989a – T. Štefanovičová: K niektorým problé-
Steinhübel 1999 – J. Steinhübel: Vznik Uhorska a Nitrianske mom veľkomoravských hradísk na Slovensku. Časopis Morav-
kniežatstvo. Hist. Čas. 47/4, 1999, 569-614. ského musea 74, Brno 1989, 89-98.
Steinhübel 2000a – J. Steinhübel: Uhorské kráľovstvo a Nit- Štefanovičová 1989b – T. Štefanovičová: Osudy starých Slo-
rianske kniežatstvo za vlády Štefana I. Hist. Čas. 48/1, 2000, vanov. Bratislava 1989.
3-34 Štefanovičová 1993 – T. Štefanovičová: Slovanská Bratislava.
Steinhübel 2000b – J. Steinhübel: Das Fürstentum von Neut- In: T. Štefanovičová (zost.): Najstaršie dejiny Bratislavy. Bra-
ra (Nitra) im Grossmährischen Reich und Ungarn. In: A. Wi- tislava 1993, 275-325.
eczorek/H. Hinz (Hrsg): Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Štefanovičová 1995 – T. Štefanovičová: Zur frühstädtischen
Geschichte, Kunst und Archäologie, Band 1. Stuttgart 2000, Entwicklung ausgewählter großmährischen Zentrem. In: Burg
311-313. – Burgstadt – Stadt zur genese mittelalterlicher nichtagra-
Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Roz- rischer Zentrum in Ostmitteleuropa. Berlín : Akademie Verlag
právanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťa- 1995, 265-273.
hovania národov do začiatku 12. stor. Bratislava 2004. Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Devín a Bratislava: dva
Steinhübel 2007 – J. Steinhübel: Die Herrschaft der Ungarn významné body včasného stredoveku na strednom Dunaji. In:
uber die Slowakei. Slawen, Ungarn, Baiern und Sachsen in A. Wieczorek – H.- M. Hinz (Hrsg.): Europas um 1000. Beiträge
den Jahren 896–921. In: Zehetmayer 2007b. zur Geschichte un Archäologie. 1. stuttgart 2000, 121-125.
Studeníková 1980 – E. Studeníková: Sídliskové nálezy z Piešťan Štefanovičová 2004a – T. Štefanovičová: Die Bratislavaer Burg
– Kocuríc. AVANS 1979, 1980, 197, 198. im Früh-und Hochmittelalter und ihr Siedlungshinterland. In:
Szameit 1995 – E. Szameit: Gars-Thunau – frühmittelalterliche Ruttkay/Ruttkay M./Bednár 2004, 289-96.
fürstliche Residenz und vorstädtisches Handelszentrum. In: Štefanovičová 2004b – T. Štefanovičová: Výskum dómu
H. J. Brachmann (Hrsg.): Burg – Burgstadt – Stadt. Zur Ge- sv. Martina. In: T. Štefanovičová a kol.: Dóm sv. Martina
nese mittelalterlicher nichtagrarischer Zentren in Ostmitte- v Bratislave. Archeologický výskum 2002–2003. Bratislava
leuropa. Berlin 1995, 274 ff. 2004.
Szameit 1998 – E. Szameit: Zum frühmittelalterlichen Burgwall Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007 – T. Štefanivičová/J.
von Gars/Thunau. Bemerkungen zu den Fortifikationsresten Henning/M. Ruttkay: Možnosti prezentácie veľkomoravských
und der Innenbebauung. Ein Vorbericht. In: Henning/Ruttkay archeologických pamiatok na Bratislavskom hrade. In: Pieta/
1998, 71-79. Ruttkay/Ruttkay 2007.
Szöke 2002 – B. M. Szöke: Karolínska Civitas Mosaburg (Za- Tomka 2004 – P. Tomka: Kulturwechsel der spätantiken Be-
lavár). In: Wieczorek/Hinz 2002 völkerung eines Auxiliarkastells: Fallbeispiel Arrabona. In:
Šalkovský 1987 – P. Šalkovský: Velikomoravskije gorodišča Slo- H. Friesinger/A. Stuppner (Hrsg.): Zentrum und Peripherie
vakii. In: Trudy piatogo meždunarodnogo kongressa slavian- – Gesellschaftliche Phänomene in der Frühgeschichte. Mittei-
skoj archeologii. I-2b. Moskva 1987, 126-133. lungen der Prähistorischen kommission. Band 57. Wien 2004,
Šalkovský 1988a – P. Šalkovský: Druhá etapa zisťovacieho 389-401.
výskumu v Detve. AVANS 1987, 1988, 129, 130. Tóth 1999/2000 – E. Tóth: Mosaburg und Moosburg. Acta Ar-
Šalkovský 1988b – P. Šalkovský: K vývoju a štruktúre osídlenia chaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 51. Budapest
v dobe slovanskej. Slov. Arch. 36, 1988, 379-414. 1999/2000, 441-454.
250
Trnka 1981 – G. Trnka: Die ur- und frühgeschichtliche Besied- Vignatiová/Klanicová 2001 – J. Vignatiová/E. Klanicová:
lung des Burgstalles von Schiltern, NÖ, Wien 1981. Predbežná správa o výsledcích archeologického výzkumu na
Trnka/Tuzar 1981 – G. Trnka/J. Tuzar: Fundberichte aus Öster- jižním předhradí Pohanska u Břeclavi v letech 1991–1994. In:
reich 20, 1981, 545-546. Z. Měřínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od za-
Třeštík 1997 – D. Třeštík: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do hájení výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko.
dějin. Praha 1997. Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana. Brno 2001,
Třeštík 2001 – D. Třeštík: Vznik Velké Moravy. Moravané, Če- 21-30.
chové a střední Evropa v letech 791 – 871. Praha 2001. Vladár 1978 – J. Vladár: Umenie dávnovekého Spiša. Brati-
Třeštík 2006 – D. Třeštík: Zformování se střední Evropy a sym- slava 1978.
bolický rok 1000. In: Sommer 2006. Wihoda 2006 – M. Wihoda: Morava v 10. století. In: Sommer
Turčan 1994 – V. Turčan: Ďalšie slovanské nálezy zo Smoleníc 2006, 33-73.
– Molpíra. Zbor. SNM. 88 Arch. 4, 1994, 75-81. Wolfram 1995 – H. Wolfram: Grenzen und Räume. Geschich-
Turčan 1995 – V. Turčan: Nové nálezy ostrôh zo Smoleníc te Österreichs vor seiner Entstehung. Österreichische Ge-
– Molpíra. Zbor. SNM. 89 Arch. 5, 1995, 77-82. schichte 378 – 907. Wien 1995.
Turčan 2007 – V. Turčan: Depoty z Bojnej v zbierkach Archeolo- Zacherle 1975 – S. Zacherle: Geologická pozorování na hra-
gického múzea SNM. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007. disku sv. Klimenta u Osvětiman a otázka provenience velko-
Unger/Kos 2002 – J. Unger/P. Kos: Rajhrad (okr. Brno-ven- moravského stavebního materiálu. Časopis Moravského Mu-
kov). Přehled výzkumů 43, 2002, 292-294. sea Zemského, vědy společenské LX, Brno 1975, 79-98.
Vaklinov 1977 – C. Vaklinov: Formirane na starobˇlgarskata Zacherle 1987 – S. Zacherle: Nové poznatky o klimentském
kultura. Sofia 1977. hradisku u Osvětiman, Slovácko XXIX, Uherské Hradište
Vallašek 1999 – A. Vallašek: Predsunutý obranný systém bra- 1987, 21-33.
tislavského hradiska. Zbor. SNM. 93 Arch. 9, 1999, 105-114. Zehetmayer 2007a – R. Zehetmayer: Zur Geschichte des nie-
Váňa 1977 – Z. Váňa: Objevy ve světe dávných Slovanů. Pra- derosterreichischen Raums im 9. und in der ersten Hälfte
ha 1977. des 10. Jahrhunderts. In: Zehetmayer 2007b.
Varsik 1994 – B. Varsik: Kontinuita medzi veľkomoravskými Zehetmayer 2007b – R. Zehetmayer (Heraus.): Schicksalsjahr
Slovanmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi. Bra- 907. Die Schlacht bei Pressburg und das fruhmittelalterliche
tislava 1994. Niederösterreich. Katalog zur Ausstellug des Niederöster-
Veliačik/Romsauer 1994 – L. Veliačik/P. Romsauer: Vývoj a reichischen Landesarchivs 3. Juli bis 28. Oktober 2007 in der
vzťah osídlenia lužických a stredodunajských popolnicových Kulturfabrik Hainburg. St. Polten 2007.
polí na západnom Slovensku. Nitra 1994. Zeman/Havlíček – Zeman/Havlíček: Geomorfologická pozice
Veliačik/Romsauer 1999 – L. Veliačik/P. Romsauer: Výsledky lokality Strachotín – Petrova louka (okr. Břeclav). Přehled
výskumu hradiska lužickej kultúry v Zemianskom Podhradí výzkummů 1975, Brno 1977, 59, 60.
(predbežná správa). Slov. Arch. 46, 1999, 225-251. Žemlička 2006 – J. Žemlička: Sídelní geografie přemyslov-
Vignatiová 1992 – J. Vignatiová: Břeclav – Pohansko II. Slovan- ských Čech. In: Sommer 2006.
ské osídlení jižního předhradí, Spisy FF č. 291. Brno 1992. Žudel 1984 – J. Žudel: Stolice na Slovensku. Bratislava
Vignatiová 1996 – J. Vignatiová: Zum Stand der Erforschung 1984.
des Burgwalls Břeclav – Pohansko. In: Staňa/Poláček 1996,
261-266.
Summary
Functional classification of Great Moravian fortified settlements

based on their social importance and continuity of their preservation
in 10th century (Moravia and western and middle Slovakia)
In Slovakia, we can assume 84 locations that, ac- includes archaeologically substantiated hill forts,
cording to corresponding literature, are connec- either without specification or specified and po-
ted with fortified settlements in the area of wes- tential hill forts, which have not been relevantly
tern and middle Slovakia and date back to the pe- confirmed yet. In the Moravian contemporary se-
riod from the turn of the 8th and 9th century until ction (where the probable contemporary borders
the 10th century. That is 67% of the total number are observed) within the territory explored in the
of 126 locations stated in the list of this study. In work, it was 47 locations (37% of the total number
Moravia, respecting the current state borders and of locations stated in the list), and in the Nitra se-
the up-to-date status of exploration, I assume the ction, it was 79 locations (63% of the total number
existence of 42 fortified settlements regardless of of locations stated in the list) (fig. 6).
their archaeological confirmation with emphasis After the year 907 in Moravia, the once domina-
on the Great Moravian period. That is 33% of the ting locations gradually died away or radical dec-
total number of 124 locations (fig. 5). This number line of their functional significance came about. It
251
Drahoslav Hulínek
was especially Mikulčice (continuity of settlement continually survived from the previous period, ori-
until the 11th century to a very limited and neg- ginates from the Great Moravian tradition. The-
ligible degree), Břeclav – Pohansko. It happened re was only a change in the function with a given
only to a certain degree in Staré Město –Uherské hill fort or the function stayed the same also in the
Hradište, where there was not degeneration so 10th century. Several guard hill forts in the territo-
much, but a change in the quality of significance ry of Moravia went through a similar development
of the location. Even though Nitra, Bratislava and connected more likely with destruction than in the
Devín were probably not the centres of the state central locations. Overall, it can be assumed that
after disintegration of the Great Moravia anymore, there was not a relatively significant degeneration
they continued to exist. At these significant early of the former archaeologically substantiated Gre-
medieval locations, continuity of settlement in the at Moravian fortified settlements. There was a de-
9th – 10th century proves it. Also the role of Nitra, crease in their number and a change in their func-
as a significant political and administrative cen- tional importance. In the explored territory, out
tre, and Bratislava, as the ruling centre of a gre- of the total number of 126 locations from the pe-
at part of the region of western Slovakia, probably riod of the 8th – 10th century mentioned in this re-
survived. Also later segmentation of hill forts in port, around 47 fortified settlements (deviation of
the 10th century stems from the Great Moravian plus/minus 5) that existed before also in the Gre-
period. Fortified settlements remained in exis- at Moravian period survived all of the 10th century
tence and fulfilled the role of local centres, whe- (that is 37%). During the 10th century, probably
reby some of them later became the centres of ko- 41 locations (33%) that existed in the Great Mora-
mitats/counties (Trenčín, Starý Tekov). Equally in vian period became extinct. Approximately 38 lo-
the 10th century, there were guard hill forts and cations (30%) out of the total number of the forti-
safe sites. It is more problematic to characterize fied settlements from the period of the 8th – 10th
fortified settlements in the territory of middle and century are not substantiated in the 10th century.
western Slovakia based on their social and milita- These locations either became extinct before the
ry importance in the 10th century than in the 9th 10th century came or interpretation of their status
century. The dissolution of the Great Moravia to a of exploration with the emphasis on the 10th cen-
certain extent eroded the previous arrangement of tury is, for the time being, untraceable with the
the society. Nevertheless, social and ruling positi- current state of knowledge (fig. 9).
on of the individual fortified settlements, which
252
Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace
– Veligrad v době zániku Velké Moravy
Luděk Galuška
Raně středověké osídlení, které se v 9. sto- do průběhu první poloviny 7. století. Právě tehdy
letí rozprostíralo na katastrech dnešních měst Uher- a možná i o něco dříve, se totiž na východním okra-
ské Hradiště a Staré Město v severní části střed- ji severní staroměstské ostrožny usadili první Slo-
ního Pomoraví, představuje územně nejrozsáhlejší vané. Další zlomové body ve vývoji aglomerace, jež
sídelní aglomeraci Velké Moravy (souhrnně Hrubý se odehrály někdy v průběhu druhé poloviny 8. či
1965, Galuška 2001, 123-137, z jiného pohledu Sná- spíše až na přelomu 8. a 9. století, lze spatřovat
šil 1987, 149-156). Tato aglomerace prošla spe- ve vzniku předvelkomoravského opevněného síd-
cifickým vývojem, jehož počátky sahají nejpozději liště-hradiska, opět situovaného na severní sta-
roměstské ostrožně, a také
v založení sídla, snad s funk-
cí kontrolního bodu při dů-
ležitém říčním přechodu,
lokalizovaného na jed-
nom z ostrovů mezi hlavním
a bočním tokem řeky Moravy.
Tento bývalý říční ostrov –
v současnosti přibližně plo-
cha historického jádra měs-
ta Uherské Hradiště – byl ve
středověku jmenován os-
trovem sv. Jiří.
V období Velké Moravy
se na půdě staroměstsko-
uherskohradišť ské aglo-
merace odehrál proces,
v jehož průběhu došlo
k osídlení podstatné části
území na pravém břehu řeky
Moravy v místech Starého
Města a čtvrti „Rybárny“,
rozšířila se osídlená plocha
na říčním ostrově, dobu-
dován byl církevní areál na
sadské výšině v jihovýchod-
Obr. 1. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad. Linie bodů ní části aglomerace. Ruku
– průběh opevnění, drobné tečkování – rozsah osídlené plochy, body v kroužcích s křížky – církevní v ruce s tím ovšem zanikla
stavby, body v čtvercích – stavby profánního charakteru. A – jižní staroměstská ostrožna s kostelem
opevnění bývalého před-
v poloze „Špitálky“, B – severní staroměstská ostrožna s kostelem v poloze „Špitálky“, C – po-
loha „Na Dědině“, D – poloha „U Víta“ a „Za Kostelíkem“, E – Rybárny, F – poloha „Za Radnicí“, velkomoravského hradiska
G poloha „Nad Haltýři“, H – poloha „Padělky“, I – poloha „Na Zahrádkách“, K – ostrov sv. Jiří, na severní staroměstské
M – sadská výšina s církevním areálem. Podle L. Galušky a V. Hrubého. ostrožně, naopak dostavěn
253
Luděk Galuška
byl vnější fortifikační pás

v severozápadní a jižní
části Starého Města, vy-
budována byla mohutná
hradba v „Rybárnách“ na
samém východním okra-
ji aglomerace. Na někte-
rých místech, jako např.
v poloze „Na Valách“
nacházející se na se-
verní staroměstské os-
trožně, nebo na vyvýše-
né poloze „Na Dědině“
v nivě řeky Moravy, do-
šlo ke změně funkční-
ho využití daných míst,
když pozůstatky staveb
a fortifikací někdejšího
hradiska překryly hro-
by neustále se rozšiřující
nekropole, resp. obyd-
lí rybářů vystřídaly stav-
by skvostnější - na maltu
zbudovaná stavba palá-
cového charakteru a kos-
tel-rotunda sv. Michala.
Přesto, že v prů-
běhu více než sta let tr-
vajících vykopávek a vý-
zkumů bylo získáno ne-
malé množství poznatků,
musíme konstatovat, že
naše vědomosti o charak-
teru osídlení jednotlivých
míst staroměstsko-uher-
skohr adišť ské sídelní
aglomerace nejsou do- Obr. 2. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, poloha „Na
Dědině“, nálezová situace objektů mocenského areálu (nahoře), A – pravděpodobný rozsah profán-
stačující a zejména rov- ní kamenné stavby s přístavkem opatřené několika typy litých maltových podlah, B – štěrkový štět,
noměrné. Jejich stav je C – rotunda sv. Michala a pokus o její kresebnou rekonstrukci (dole). Námět a kresba L. Galuška.
logicky přímo úměrný roz-
sahu dosud archeologicky prozkoumaných poloh a 9. až začátku 10. století. Rozkládala se napříč ce-
nalezišť, kvalitě dochování, či spíše stavu narušení lou nivou řeky Moravy širokou v daných místech
původních nálezových situací recentními zásahy a 2,4 - 2,6 km (obr. 1). Její okraje se na východě
konečně také stavu vyhodnocení výsledků součas- opíraly o západní svahy Luhačovické pahorkatiny
ných a především dříve uskutečněných archeologic- a na západě o zvlněnou krajinu předhůří Chřibů
kých výzkumů. Nicméně i z toho co víme, můžeme a vyvýšené terasy vytvořené řekou Moravou. Zřej-
podat následující obraz staroměstsko-uherskohra- mě vyhovující hydrologické poměry výrazně svá-
dišťské aglomerace, v jakém se tato mohla nacházet zané právě s řekou Moravou dovolovaly na úze-
někdy na sklonku existence Velké Moravy. mí aglomerace osídlit nejen relativně nízko se na-
Svého největšího územního a zřejmě i po- cházející štěrko-písčité vyvýšeniny a duny (polohy
pulačního rozsahu dosáhla staroměstsko-uhersko- „Na Zahrádkách“, „Na Zerzavici“), ale dokonce
hradišťská aglomerace v průběhu druhé poloviny i ještě nížeji se rozkládající místa na uherskohra-
254
dišťském říčním ostrově sv. Jiří. Osídlení plně vy- tékané ostrožně z východu ostře vřezané do mo-
užívalo také míst na dvou dominantních staro- ravní nivy (Galuška 1996), v samotném městě jsou
městských vyvýšených ostrožnách, jižní a severní, lokality omezeny téměř výhradně na městské his-
oddělených od sebe Salašským potokem a také míst torické jádro (Snášil/Procházka 1981, 9-58, Sná-
na rozsáhlejších vyvýšených terénech rozprostíra- šil/Novotný 1984, 71-74, Frolíková/Kaliszová 1990,
jících se východně od těchto ostrožen. Hlavní ar- 115-125, Procházka/Havlíček 1996, 200-212).
cheologická naleziště se tak na jižní ostrožně roz- Pravděpodobné centrum celé staroměstsko-
kládají v polohách „Špitálky“ a „Na Špitálkách“, na uherskohradišťské sídlení aglomerace se rozkládalo
severní ostrožně pak v polohách „Na Valách“, „Nad při vodoteči Vláka, na jižním okraji staroměstské
Haltýři“ a v poloze „Padělky“, východně od nich části v poloze „Za Radnicí“ (obr. 1: C, obr. 2). Bylo
se nacházející lokality pak souvisejí s polohami tvořeno reprezentativní stavbou palácového
„Na Zahrádkách“, „Na Kostelíku“, resp. „U Víta“, typu, zděným kostelem - rotundou sv. Michala
„Za Radnicí“ a „Na Dědině“ (Zelnitius 1943, Hrubý a okolním srubovým sídlištěm. Pravý břeh Vláky byl
1965, Galuška 2001, 123-137). V Uherském Hradiš- v daných místech ještě zpevněn valem, který mohl
ti – Sadech v poloze „Špitálky“ se tamní křesťanské sloužit nejen jako opevnění, ale i jako protipovod-
centrum rozkládalo na vysoké, říčkou Olšavou ob- ňová zábrana. Palácová stavba byla vystavěna za
použití kvalitní vápenné
malty, kamenů a druhotně
využitých římských cihel
a snad i jejich „velkomo-
ravských“ napodobenin.
Byla dlouhá minimálně
18 m, široká 10 m a její
střecha byla sestavena
z vypalovaných hliněných
komponentů antického
charakteru. Interiér byl
omítnut, chodilo se po
třech typologicky odlišně
realizovaných maltových
podlahách (Galuška 1990,
121-132).
Vedle stojící ro-
tunda sv. Michala před-
stavuje centrálu, vět-
šinou považovanou za typ
vlastnického kostela. Je
pravděpodobné, že ji vy-
užíval velmož, hypotetic-
ky snad vládce celé aglo-
merace se svojí rodinou,
tedy představitel nobili-
ty, jenž obýval sousední
stavbu palácového typu.
Té ovšem nelze upřít ani
roli místa se sněmovní,
či poradní funkcí. V oko-
lí tohoto mocenského
areálu byly zjištěny po-
Obr. 3. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, poloha
zůstatky sídliště. Smě-
„Na Valách“, nálezová situace centrální části nekropole a základů kostela (nahoře) a pokus o její
kresebnou rekonstrukci. Námět a kresba L. Galuška. rem východním se toto
sídliště táhlo ještě do
255
Luděk Galuška
vzdálenosti cca 600 m až do Rybáren (obr. 1: E). vaná niva. Další stopy výrazného osídlení byly pro-
O struktuře tohoto sídliště nevíme nic bližšího, zkoumány v poloze „Za Zahradou“, jižně od kostela
v Rybárnách však stál kostel blíže neurčeného pů- v poloze „Na Valách“. I tam byly zaznamenány do-
dorysu, v jehož okolí se našly pozůstatky několi- klady výroby, zejména kovářství, nezřídka je však
ka hrobů (Snášil/Kruťa/Stloukal 1993, 115-147). provázejí pozůstatky obydlí. Podobně tomu bylo
Podle Roberta Snášila byl tento kostel zasvěcen v případě polohy „Za Radnicí“, kde však byl v roce
pravděpodobně sv. Klimentu, přičemž později, 1981 ještě prozkoumán tzv. dlouhý výrobní ob-
v 15. století, se právě k němu mělo vztahovat ozna- jekt, či okrsek (obr. 1: F). Šlo o více než 20 m dlou-
čení „capella Morauorum“, kaple Moravanů, ob- hé stavení rozdělené na jakési výrobní boxy s pe-
jevující se v písemných pramenech té doby (Sná- cemi, v nichž se nacházela pracoviště klenotníka,
šil 2001, 179-187). Severoseverovýchodně od mo- hutníka, výrobce keramiky antických tvarů, kováře
cenského areálu se osídlení táhlo do vzdálenosti a snad i skláře (Galuška 1983, 123-136). Tato po-
cca 900 m. Sídliště v těch místech, především pak loha se rozkládá asi 120 m západně od mocenské-
v poloze „Na Kostelíku“ resp. „U Víta“ mělo hlavně ho okrsku „Na Dědině“. Zdůrazňuji to proto, že se
výrobní charakter, neboť tam byl rozpoznán celý zdá, jako by mocenský areál „Na Dědině“ byl ob-
řemeslnický areál (obr.
1: D). Tento areál byl ješ-
tě dále členěn na okrsky:
klenotnický s deseti vý-
robnami, kovářský se dvě-
ma a hrnčířský se třemi
dílnami, které doprovázel
jeden rozměrný objekt
shromažďovacího cha-
rakteru (Galuška 1989,
405-454; 1992, 123-
161). Prokazatelná obyd-
lí v rámci řemeslnického
areálu zjištěna nebyla,
takže máme co do činění
s vysoce specializovanými
dílenskými provozy, je-
jichž chod si vyžadoval
náročnou organizaci po-
čínaje obstaráváním su-
roviny a konče distribucí
výrobků (Galuška 2004,
102-103). Nabízí se otáz-
ka, kdopak asi byl ten, je-
muž byly hotové výrobky,
zejména ony zlaté a stří-
brné šperky, př ípadně
technologicky náročné
výkovky, určeny?
Asi 50 m východ-
ně od polohy „U Víta“,
v poloze „Za Kostelíkem“,
jsme v letech 2005-2006
prozkoumali samý okraj
středohradištního osíd- Obr. 4. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, rozmístění
lení, dále na východ už fortifikace (nahoře) a pokusy o rekonstrukce jednotlivých částí archeologicky zjištěných hradebních
zřejmě byla jen zaplavo- těles 1-5. Podle V. Hrubého a L. Galušky.
256
klopen vysoce specializovanými a zřejmě také 2006, 99-101). Západně a severně od pohřebiště
dobře organizovanými centry výroby. Je to lo- „Na Valách“ se už opět rozkládala sídliště, místy s
gické, neboť kdo jiný si tehdy mohl dovolit dis- roztroušenými hroby nebo malými skupinkami hro-
ponovat surovinami a zároveň odebírat výrobky bů. Až teprve v okrajové poloze „Nad Haltýři“ (obr.
nejen šperkařů, nýbrž i kovářů, sklářů nebo hut- 1:G) se nalezly výrazné doklady slévání barevných
níků, když ne samotný vládce, případně ještě snad kovů představované hlavně pozůstatky několika
vysoce postavený velmož? Ostatně také v Mikul- pecí tzv. kelímkového typu. Stav dochování těch-
čicích se největší procento nálezů souvisejících to pecí a průvodní nálezy umožnily dokonce rekon-
s výrobou šperků nachází právě na tamním tzv. struovat v nich užívané technologické postupy, ná-
knížecím hradě, přičemž podobná situace byla za- sledná analýza slitků pak naznačila, že surovina,
znamenána také na Pohansku u Břeclavi, na půdě která v pecích byla slévána má téměř totožné slo-
známého velmožského dvorce (Klanica 1974, 24, žení jako zvonovina, takže nelze vyloučit dokonce
55, obr. 27; Dostál 1975, 56-57, 1984, 23). i místní výrobu zvonů (Hrubý 1965, 323-336). Na
Jižní až jihovýchodní části severní staro- samém okraji severní staroměstské ostrožny v po-
městské ostrožny, včetně jejích svahů, byly na pře- loze „Padělky“ (obr. 1: H), těsně při linii vnějšího
lomu 9. a 10. století vy-
užívány už výhradně jen
k pohřbívání zemřelých
(obr. 1: B, obr. 3). Na plo-
še cca 4 ha tam v rozmezí
asi jednoho sta let moh-
lo být do země uloženo
snad až 3000 zemřelých,
což z nekropole „Na Va-
lách“ činí největší pohře-
biště z doby trvání Velké
Moravy (Hrubý 1955; Ga-
luška 1993; 71-73; 2002,
56-61). Podstatná část
hrobů se koncentrovala
v okolí tamního sálového
kostela s protáhlou pod-
kovovitou apsidou (Hrubý
1955a, 265-306). Nemálo
hrobů, včetně skupin-
ky s jasnými tzv. proti-
vampyrickými zásahy, se
však nacházelo ještě ve
vzdálenosti 50-70 m vý-
chodně od kostela (Ga-
luška 2004a, 81-90). Je
zřejmé, že staroměstská
nekropole „Na Valách“ ale-
spoň od poloviny 9. sto-
letí plnila funkci cen-
trálního pohřebiště když
ne celé aglomerace, tak
přinejmenším její staro-
městské části, přičemž na Obr. 5. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, Uherské Hra-
němž stojící kostel sehrá- diště-Sady, církevní areál v poloze „Špitálky“. Nálezová situace (nahoře), A - soubor zděných cír-
val roli hlavní pohřebištní kevních staveb a pohřebiště, B – srubové sídliště, C – dlouhá dřevěná halová stavba s přístavkem,
kaple (Galuška/Poláček a pokus o její kresebnou situaci. Námět a kresba L. Galuška.
257
Luděk Galuška
opevňovacího pásu, byly odkryty dvě kamenné zdi palisádou ve funkci ohrady. To vše naznačuje, že kos-
dlouhé 610 a 570 cm a široké 65-70 cm, jež vytvářejí tel ze staroměstské polohy „Špitálky“ byl využíván
téměř rovnoramenný kříž. Vilém Hrubý interpreto- velmi majetnými Moravany, jež patřili ke společen-
val tento nález jako pozůstatek větrného mlýna a ské elitě nejen v rámci obyvatel staroměstsko-uher-
přirovnal jej k pozdějším mlýnům tzv. německého skohradišťské aglomerace, nýbrž i Velké Moravy (Ga-
typu, které se pomocí páky natáčely proti větru luška/Poláček 2006, 101-104).
(Hrubý 1965, 170-174). Pokud by tomu tak bylo, a Z pravobřežní, staroměstské části aglome-
s odstupem času se k danému problému mohu jen race zbývá ještě vyjádřit se k osídlení pískové duny
těžko odpovědně vyjádřit, pak by se jednalo o zřej- v poloze „Na Zahrádkách“, rozkládající se těsně za
mě nejstarší větrný mlýn datovatelný někam ke severovýchodní hranicí intravilánu Starého Měs-
sklonku existence Velké Moravy. ta (obr. 1:I). Bohužel, tamní sídliště bylo již dříve
Jižní staroměstská ostrožna byla na přelo- z větší části zničeno orbou a meliorací, takže na
mu 9. a 10. století využívána zejména k sídlištně vý- základě těch několika prozkoumaných jam mů-
robním účelům (obr. 1: A). Výzkumy Roberta Sná- žeme jen konstatovat, že na přelomu 9. a 10. sto-
šila, ale i jeho předchůdců, např. Františka Myk- letí skutečně existovalo (Hrubý 1965, 91-92),
líka, Antonína Zelnitia či Emanuela Lepky, odkryly stejně ovšem, jako existovalo až do přelomu 11. a
na této ostrožně v polohách „Na Špitálkách“, „Pí- 12. století (Galuška, v tisku 1).
sečnice“, „Čtvrtě“ a na tzv. Myklíkově nalezišti Fortifikaci staroměstské části aglomera-
v poloze „Čertůj kút“ desítky raně středověkých ce tvořil více než 2 km dlouhý pás vnějšího opev-
objektů a hrobů. Doloženo v nich bylo železář- nění (Hrubý 1965, 215-225; Galuška 1998, 341-
ství, kovářství a kovolitectví, vše na podkladě pecí 348). Na jihu se tento pás přimykal k pravému
a průvodních nálezů v podobě odpadu a polotova- břehu řeky Moravy, pak v mírném vlnícím se půl-
rů (Snášil 1981, 67-69). Lidé bydleli v zemnicích oblouku směřoval k severovýchodu a končil v mís-
i stavbách povrchových se srubovou nadzemní kon- tech, kde svah severní ostrožny pozvolna přechá-
strukcí (Hrubý 1965, 52-71). Jako celek vytváře- zel v podmáčenou nivu (obr. 1, obr. 4). Tam opev-
jí objekty na jižní ostrožně podle Viléma Hrubého nění prozatím není doloženo a je otázkou, zda
ovál s nálezově sterilním středem, anebo - pod- k tomu vzhledem k tamní intenzivní zemědělské
le Roberta Snášila - podkovu ústím orientovanou činnosti vůbec kdy dojde, případně, zda tam vůbec
k západu (Hrubý 1965, 68; Snášil 1981, 67). Robert nějaká výraznější forma fortifikace v době Velké
Snášil také soudí, že ono sterilní území uvnitř síd- Moravy existovala. Na východním okraji aglomera-
lištní podkovy, případně oválu, mohlo být využívá- ce, v poloze „Rybárny“, tvořila asi 300 m dlouhou
no jako tržiště. To nelze vyloučit, ovšem ani s jis- fortifikaci mohutná, bezmála 10 m široká hradba
totou odmítnout, nicméně hypoteticky by to mohl – kombinované dřevo-hliněné konstrukce s čelní
potvrzovat tamní, málo vzpomínaný nález bronzové kamennou zdí (Galuška 2006, 486-510). Konečně
byzantské mince císaře Lva VI., který vládl v letech třetí linie opevnění se táhla při pravém břehu Vlá-
886-911 (Hrubý 1965, 347). Kromě možnosti, že se ky, na jižním okraji Starého Města. Souvisela s již
na jižní ostrožně nacházelo tržiště nevylučuji ani vzpomenutým valem na pravém břehu vodoteče
eventualitu, že tato místa, stejně jako další nálezů Vláka, možná v koruně osazeným jednoduchou pa-
prostá místa přiléhající zevnitř k vnějšímu opevňo- lisádou (obr. 4 ).
vacímu pásu, mohla plnit funkci útočiště vesnické- Porovnáme-li nyní původní závěry Viléma
ho obyvatelstva v době nepřátelských útoků. Hrubého týkající se charakteru osídlení Starého
Na samém jihozápadním okraji polohy Města v době těsně před zánikem velkomoravské-
„Špitálky“ stála významná stavba, kostel zřejmě by- ho státu s výsledky nového bádání, můžeme říct,
zantského typu s přistavěným nartexem (Štefanovi- že se poněkud odlišují. Především nelze pracovat
čová 2001, 402), poblíž kterého se pravděpodobně s jím vytvořeným systémem vzájemně oddělených
ještě nacházelo baptisterium, tedy křtitelnice. Hro- „Osad“ (Hrubý 1965), což ostatně zjistil i on sám,
by nalezené v interiéru kostela a nartexu, stejně jako když ve svých posledních pracích již o „Osadách“
v neponičeném okolí obou staveb, byly nezřídka vy- nehovoří, naopak poprvé v nich vzpomíná existen-
baveny honosným šperkem veligradského typu, např. ci „aglomerace Staré Město, Rybárny, ostrov sv. Jiří
odsud pochází i známá stříbrná terčovitá plaketka a Sadská výšina“ (Hrubý 1982, 136, 140, 142, 144,
s vyobrazením jezdce se sokolem, tzv. sokolník (Pou- 145). Zdůrazňuji to proto, že odkazy na „Osady“
lík 1955, 307-351). Areál kostela byl zřejmě obehnán v rámci velkomoravského Starého Města se ne-
258
zřídka objevují i v teprve nedávno vydaných pub- tví je problematické, neboť je dáváno do souvislosti
likacích. Druhý zásadní poznatek souvisí s výrazně především s výrobou bronzových háčkovitých ostruh.
větším zastoupením řemeslné výroby v archeolo- Významnější jsou z ostrova sv. Jiří úlomky vazných
gických nálezech posledních třiceti let a naopak malt a omítek, které dokládají zdejší přítomnost zdě-
s malým zastoupením výroby zemědělské a to zejmé- ných na maltu kladených staveb a to právě z období
na na lokalitách Starého Města. Staré Město prostě zániku Velké Moravy. Zachyceny byly také pozůstatky
nebylo zemědělsky zaměřeným velkosídlištěm s do- zdiva, ovšem bez možnosti určit celý půdorys případ-
klady řemesel, nýbrž raně středověkým „městem“, né stavby. Podle Roberta Snášila by na ostrovním síd-
v němž jasně dominovala leckdy vysoce organizo- lišti na maltu budovaných staveb mohlo být údajně
vaná a specializovaná řemeslná výroba. Bylo to zá- snad až sedm (Snášil 1987, 150-151), sám se ovšem
roveň město, v němž žila silně diferencovaná spo- domnívám, že lze počítat nejvýše se čtyřmi. Jednou
lečnost na čele s reprezentanty té nejvyšší vel- z nich by mohl být kostel či kaple sv. Jiří na dneš-
komoravské nobility. ním Masarykově náměstí (Hrubý 1965, 206-207)
O struktuře osídlení ostrova sv. Jiří v místech a jihovýchodně od něj, v místě rozvodné telekomu-
dnešního historického jádra Uherského Hradiště nikační stanice v ulici Hradební, snad část nikdy ne-
z období konce Velké Moravy toho ještě mnoho neví- dostavěného kostela?, obě z konce velkomoravské-
me (obr. 1: K). Zaznamenány byly především sídlišt- ho období (Procházka/Havlíček 1996, 210). Na se-
ní těžko interpretovatelné jámy, případně vrstvy, ve verozápadním okraji ostrova, dnes při Otakarově
kterých se místy našly doklady řemeslné výroby (Sná- ulici, zase stála věžovitá stavba, budovaná zřejmě
šil 1984, 152-161) Souvisejí zejména se zpracováním na kamenné podezdívce, která měla v daných mís-
kostí a parohů a snad i železa, dokladované kovolitec- tech chránit tamní přechod s komunikací přes řeku
Moravu směřující do sta-
roměstské části aglome-
race (Frolíková-Kaliszová
2001, 115-116). Z přítom-
nosti zděné architektury
i některých dalších nálezů
lze vydedukovat závěr, že
i ostrov sv. Jiří byl v závě-
ru velkomoravského ob-
dobí domovem příslušní-
ků společenské nobility,
nejen řemeslníků a běž-
ných obyvatel aglome-
race. Opevnění ostrova,
byť v některých pracích
dokonce již představené,
prozatím nebylo s jisto-
tou doloženo, takže ho-
vořit o sídlišti na ostrově
sv. Jiří jako o ostrovním
hradisku (Frolíková-Ka-
liszová 2001, 115, 119),
ba dokonce jako o před-
velkomoravském a velko-
moravském hradu (Sná-
Obr. 6. Rozsah a charakter osídlení v oblasti Starého Města a Uherského Hradiště v 11. století. šil 1987, 154), je za sou-
Tečkování – přibližný rozsah osídlené plochy, nevyplněné body – zvažovaná opevnění, černé body časného stavu terénního
v kroužcích s křížky – funkční církevní stavby, černé body v čtverečcích – profánní zděná architek-
výzkumu přinejmenším
tura. A – bývalé velkomoravské opevnění, B – dřevo-hliněná hradba (10./11. stol. nebo 2 pol. 12.
stol.), C – mladohradištní sídliště „Na Zahrádkách“, D – sídliště v poloze „Na Dědině“ s rotundou p ř e d č a s n é ( G a l u š k a ,
sv. Michala, velkomoravskou profánní zděnou stavbou a obydlím kněze, E – kostel s pohřebiště v tisku 2).
v Uherském Hradišti-Sadech. Podle L. Galušky.
259
Luděk Galuška
Uherskohradišťská Sadská výšina na dičních“ Bavorů. Ještě stále byla domovem vý-
sklonku 9. a začátku 10. století měla již na prv- razně diferencované společnosti, byť výbava hro-
ní pohled vzhled významného křesťanského cen- bů z přelomu 9. a 10. století na pohřebišti „Na Va-
tra, ne nepodobného klášternímu založení (Ga- lách“ s tímto tvrzením na první pohled příliš ne-
luška 1996; 2005, 702-705). Ústředí tamního koresponduje. Většina hrobů kladených do této
areálu představoval soubor zděných kostelních doby je totiž buďto úplně prosta výbavy nebo ob-
staveb sestávající z kostela tvaru vepsaného sahuje jen předměty jako součásti kroje, dále no-
kříže s mohutnou čtyřhrannou věží krytou sta- žíky, případně keramické nádoby. Pokud se v nich
novou střechou, z jeho západní přístavby-nar- i vyskytly šperky, pak vesměs ve stříbrném nebo
texu, ze severních přístaveb-hrobové kap- bronzovém provedení, zlaté jsou vzácností. Ten-
le a hrobové komory a konečně z poblíž sto- to stav ovšem nemusí být jen odrazem zvažova-
jící rotundovité stavby-baptistéria (obr. 1: M, ného zchudnutí všech společenských vrstev, ný-
obr. 5). V okolí staveb tohoto architektonického brž může se v něm promítat skutečnost, že při-
souboru i v jeho interiérech již tehdy bylo pohřbe- nejmenším od doby výstavby tamního kostela
no více než 80 společensky významných jedinců, okolo poloviny 9. století byla nekropole „Na Va-
včetně toho nejvýznamnějšího, jenž spočíval lách“ určena výhradně křesťanům, v důsledku če-
v dřevěné okované rakvi, uložené v deskami obité hož - podobně jako na církevním centru na Sa-
a maltou a kameny vyložené hrobce v kapli na sever- dech - ustupovalo vybavování hrobů postupně do
ní straně souboru. Severně od centrálního kostela pozadí. V našich úvahách nemůžeme ovšem vy-
se nacházelo srubové sídliště, jižně pak 36 m dlou- loučit ani možnost, že „Na Valách“ tehdy již sku-
há dřevěná halová stavba s přístavkem. Všechny tečně pohřbívali především chudší vrstvy obyva-
části křesťanského centra byly vzájemně odděleny telstva, zatímco ti bohatí byli uloženi do hrobek
a přitom propojeny úzkými komunikacemi. Dom- v interiérech svých kostelů nebo je pozůstalí po-
nívám se, že sadský církevní areál, někdejší sídlo hřbili v rámci církevního areálu na Sadské výšině.
arcibiskupa svaté církve moravské Metoděje, byl I toto vysvětlení nepostrádá na logičnosti.
v posledním decéniu 9. věku načas opuštěn, ovšem Válečné události z konce 9. století spoji-
v roce 900 došlo k jeho opětovnému osazení. Sou- telné s bratrovražednými boji mezi Mojmírem II. a
dím, že jeho možným uživatelem tehdy mohl být Svatoplukem II. o dědictví velikého knížete Svato-
jeden z nově ordinovaných církevních představi- pluka I., ani ty z počátku 10. století, v nichž hlav-
telů, buďto samotný arcibiskup nebo některý ze ními aktéry byli staří Maďaři a jejich spojenci, se
tří biskupů (např. Jan 2003, 10; 2006, 255-256; podle mého mínění na lokalitách staroměstsko-
Měřínský 2006, 932-934).Ten pak, a možná také uherskohradišťské aglomerace bezprostředně ni-
jeho nástupce, na sadské výšině podle mého mí- jak výrazně neodrazily. V archeologických pra-
nění prováděl praxi i v období, kdy mocenské menech neregistrujeme žádné spálené sídlištní
struktury moravského státu již nějakou dobu ne- vrstvy, žádné zvýšené množství hrobů se stopami
existovaly (Galuška 2007, 53-54). násilné smrti, ani jiné doklady tvrdých bojů. Ony
Význam staroměstsko-uherskohradišťské často vzpomínané propálené omítky vztahované
aglomerace ve struktuře Velké Moravy byl na pře- k těmto událostem mohou souviset i s jinými tře-
lomu 9. a 10. století neoddiskutovatelný. Rozklá- ba i náhodnými událostmi; např. na omítkách po-
dala se v úrodné, hustě osídlené krajině, přičemž cházejících z kostela církevního areálu na výšině
jen její bezprostřední zázemí mohlo mít rozlohu v Uherském Hradišti-Sadech byly rozpoznány místy
okolo 330 km2 (Galuška 2006, 159-164). Ležela na dokonce až tři vzájemně se překrývající propálené
strategicky významném bodu přímo na překřížení vrstvy malované omítky, přičemž až ta poslední,
dvou větví dálkové Jantarové stezky s komunika- zřejmě z období po zániku Velké Moravy, zůstala
cemi místního charakteru, přičemž při průchodu neopravena (Galuška 1996, 36-37). Domnívám se
Pomoravím v severojižním směru ji v žádném pří- proto, že o hradby staroměstsko-uherskohradišť-
padě nebylo možné minout (Hrubý 1965, 28-31). ské aglomerace žádný boj mezi Moravany a Ma-
Byla tehdy domovem snad až několika tisíců lidí, ďary někdy po roce 900 sveden nebyl (Galuška
z nichž někteří mohli být novými osídlenci při- 2004, 134-134, 138-139). Onen rozhodující boj
šlými z jižních oblastí Velké Moravy, odkud je vy- byl podle mého mínění sveden jinde, snad u Nit-
háněl stále intenzivnější tlak jak ze strany ko- ry a poté na Valech u Mikulčic (k tomu blíže Kouřil
čovných nomádů na čele s Maďary, tak i „tra- 2003, 112-120, 136). Tam také padlo zřejmě ne-
260
málo moravských bojovníků, takže dlouhé hrad- ské vrstvy. Z dalších starých velkomoravských ob-
by a brány staroměstsko-uherskohradišťské aglo- jektů v 10. století naopak s konečnou platností za-
merace – Veligradu byly v podstatě nehájitelné, nikly kostely v polohách „Na Valách“ a „Špitálky“,
protože je už neměl kdo hájit. Starým Maďarům je v jejich okolí definitivně ustalo pohřbívání.
prostě jejich obyvatelé otevřeli sami. Na ostrožně v Uherském Hradišti-Sa-
Následující období, zejména 10., ale i 11. dech z někdejšího církevního centra ovšem zůstal
století, je na lokalitách bývalé aglomerace Sta- funkční kostel s křížovou dispozicí a snad i něk-
rého Města a Uherského Hradiště v archeologic- dejší hrobová kaple. V jejich okolí našlo v období
kém materiálu zastoupeno výrazně méně, než je 10. – poloviny 13. století místo svého posledního
tomu v případě nálezů z doby Velké Moravy (Ga- odpočinku více než 900 obyvatel okolních ves-
luška v tisku 1). Zčásti souvisí tato skutečnost nic. Tento počet činí sadskou kostelní nekropoli
v samotném datování pozdní velkomoravské kul- největším mladohradištním pohřebištěm Moravy.
tury. My vlastně jen dedukujeme, kdy např. končí A zde si položme otázku: co asi zapříčilo, že všich-
tzv. „vyspělá velkomoravská keramika“- nezřídka ni chtěli být najednou tak náhle pohřbeni právě
jediný jakžtakž datovatelný nález ze sídlištních u kostela na sadské výšině a úplně zapomněli na
objektů a kdy již nastupuje výroba keramiky mla- to, že celé generace jejich předků spočívají na po-
dohradištní, či kdy se skutečně objevují esovité zá- hřebišti na staroměstských „Valách“. Bylo to po-
ušnice, zřejmě nejtypičtější šperk 11. a 12. století vědomí čehosi v minulosti významného, jež je na
a naopak mizí zástupci honosného veligradského Sady tak přitahovalo, anebo to byla významná
šperku doby velkomoravské. Zčásti je mizivé pro- přítomnost opět ovšem navazující na „slavnou“
cento osídlených poloh na půdě Starého Města minulost tamního kostela? Nevíme. Ať už to však
v době povelkomoravské zapříčiněno také tím, že bylo cokoliv, alespoň částečně srovnatelného vý-
nemalá část obyvatelstva v průběhu 10. století znamu s Veligradem velkomoravským dosáhl Ve-
prostě své bývalé domovy opustila a přesídlila ji- ligrad středověký, dnešní Staré Město, až v prv-
nam. Přesto však někteří zůstali a jak se zdá, pře- ní polovině 13. století, kdy se ocitl v majetku cis-
sunuli se blíže k břehům řeky Moravy, na nivní vy- terciáků z nově založeného kláštera Velehradu.
výšeniny v polohách „Na Zahrádkách“ a zejména Slibně se rozvíjejícímu hospodářskému centru je-
na „Na Dědině“, kde stále funkční byly kostel-ro- jich klášterního panství, tedy trhové vsi Veligra-
tunda sv. Michala a zřejmě i zděná stavba paláco- du, byla však v roce 1257 učiněna krutá přítrž –
vého typu s litými maltovými podlahami (obr. 6). Ta v jeho těsném sousedství založil český král Pře-
podle nových průzkumů mohla být dokonce funkční mysl Otakar II. město Nový Velehrad (Nova We-
ještě v průběhu celého 11. století a tedy mohl v ní lhrad), budoucí Uherské Hradiště.
i se svou rodinou sídlit příslušník vyšší společen-
Literatura
Dostál 1975 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko IV. Velkomoravský uložená na katedře archeologie Filozofické fakulty Univerzity
velmožský dvorec. Brno. Komenského. Bratislava.
Dostál 1984 – B. Dostál: Slovanské řemeslo na jižní Moravě Galuška 1989 – L. Galuška: Výrobní areál velkomoravských kle-
do počátku 10. století. In: Mikulovská sympozia XIII, 13-26. notníků ze Starého Města – Uherského Hradiště. Pam. Arch.
Praha. 80, 1989, 405-454.
Frolíková-Kaliszová 1990 – D. Frolíková-Kaliszová: Výsledky ar- Galuška 1990 – L. Galuška: Předběžné hodnocení výzkumu pro-
cheologického výzkumu v Uherském Hradišti v letech 1987 fánní kamenné architektury ve Starém Městě „Na Dědině“. In:
– 1988, Slovácko XXXI, 1989, 115-125. Staroměstská výročí. Brno 1990, 121-136.
Frolíková-Kaliszová 2001 – D. Frolíková-Kaliszová: Výzkum na Galuška 1992 – L. Galuška: Dvě velkomoravské kovárny s de-
Otakarově ulici v Uherském Hradišti – některé otázky vývoje poty ze Starého Města. Časopis Moravského mus. 77. Brno
velkomoravského hradiska. In: L. Galuška – P. Kouřil. – Z. Mě- 1992, 123-161.
řínský (ed.): Velká Morava mezi Východem a Západem. Brno Galuška 1993 – L. Galuška: Archäologische Untersuchungen in
2001, 115-121. Staré Město bei Uh. Hradiště in den Jahren 1990-1991 (Bez.
Galuška 1983 – L. Galuška: Velkomoravské řemeslo a zpraco- Uherské Hradiště), Přehled výzkumů za r. 1991, 71-73, Taf.
vání kovu ve Starém Městě. Nepublikovaná diplomová práce 13.
261
Luděk Galuška
Galuška 1996 – L. Galuška: Uherské Hradiště – Sady. Křesťan- Hrubý 1965 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravský Velehrad.
ské centrum Říše Velkomoravské.- Brno 1996 Praha 1965.
Galuška 1998 – L. Galuška: Die grossmährische Siedlungsa- Hrubý 1982 – V. Hrubý: Nejstarší dějiny středního Pomoraví.
gglomeration Staré Msto-Uherské Hradiště und ihre Befes- In: Uherskohradišťsko. Brno 1982, 83-167.
tigungen. In: J. Henning – A. T. Ruttkay (Hrsg): Frühmitte- Jan 2002 – L. Jan: Počátky moravského křesťanství a církev-
lalterlicher Burgenbau in Mittel- und Osteuropa. Bonn 1998, ní správa do doby husitské. In: XXVII. Mikulovské sympozium
341-348. 2002, 2002, 7-20.
Galuška 2001 – L. Galuška: Staroměstsko-uherskohradišťská Jan 2006 – L. Jan: Stará Morava mezi Východem a Západem.
aglomerace – vývoj osídlení a přírodní podmínky v 6.-10. sto- In: P. Sommer (ed.): Svatý Prokop, Čechy a střední Evropa.
letí. In: L. Galuška – P. Kouřil. – Z. Měřínský (ed.): Velká Mo- Praha 2006, 251-264.
rava mezi Východem a Západem. Brno 2001, 123-137. Klanica 1974 – Z. Klanica: Práce klenotníků na slovanských
Galuška 2002 – L. Galuška: Deset let archeologických výzkumů hradištích, Studie AÚ ČSAV v Brně II/6. Praha.
Moravského zemského muzea v oblasti Starého Města (1992- Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu ar-
2001). Přehled výzkumů 43 (2001), 51-69. cheologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti
Galuška 2003 – L. Galuška: O otrocích na Velké Moravě a oko- 70. narozenin Dušana Třeštíka. Praha 2003, 75-86.
vech ze Starého Města. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník Měřínský 2006 – Z. Měřínský: České země od příchodu Slovanů
k příležitosti 70. narozenin Dušana Třeštíka. Praha 2003, po Velkou Moravu II. Praha 2006.
75-86. Poulík 1955 – J. Poulík: Nález kostela z doby říše Velkomorav-
Galuška 2004 – L. Galuška: Slované. Doteky předků. O životě ské v trati „Špitálky“ ve Starém Městě. Pam. Arch. 46. Praha
na Moravě 6.-10. století. Brno 2004. 1955, 307-351.
Galuška 2004a – L. Galuška: Velkomoravské hroby revenantů Procházka/Havlíček 1996 – R. Procházka/P. Havlíček: Die
ze Starého Města. In: G. Fusek (red.): Zborník na počesť Da- slawische Besiedlung von Uherské Hradiště und ihr natürli-
riny Bialekovej. Nitra 2004, 81-90. ches Milieu. In: Č. Staňa – L. Poláček (Hrsg): Frühmittelalter-
Galuška 2005 – L. Galuška: Uherské Hradište – Sady. Zaniklý velko- liche Machtzentren in Mitteleuropa – mehrjährige Grabungen
moravský komplex klášterního charakteru s kostelem. In: D. Foltýn und ihre Auswertung. Brno 1996, 199-212.
a kolektiv: Encyklopedie moravských a slezských klášterů. Pra- Snášil 1981 – R. Snášil: Osídlení území města v pravěku a čas-
ha 2005, 702-705. né době dějinné. In: Uherské Hradiště. Dějiny města. Brno
Galuška 2006 – L. Galuška: K otázce otevřených sídlišť raně 1981, 39-79.
středověké Moravy a zázemí staroměstsko-uherskohradišťské Snášil 1984 – R. Snášil: Specializovaná řemesla z ostrovního
aglomerace doby velkomoravské. Slovácko XLVII, 2005, 153- hradiska v Uherském Hradišti a jejich přínos pro další poznání
168. společenské diferenciace 8. – 9. století. In: XIII. Mikulovské
Galuška 2006a – L. Galuška: Velkomoravská hradba v Uherském sympozium 1983. Praha 1984, 152-161.
Hradišti – Rybárnách, Arch. Rozhl. LVIII-2006, 486-510. Snášil 1987 – R. Snášil: Pokus o nový výklad vzniku, vývoje a
Galuška 2007 – L. Galuška: Bylo povědomí o Svatoplukově Mo- funkce velkomoravské aglomerace v oblasti uherskohradišť-
ravě, Veligradu a Metodějově arcibiskupství na Moravě 10. ské. In: XVI. Mikulovské sympozium 1986. Praha 1987, 149-
– 12. století skutečně věcí neznámou? In: Od knížat ke krá- 156.
lům. Sborník u příležitosti 60. narozenin Josefa Žemličky. Snášil 2001 – R. Snášil: „Capella Morauorum“ a Templum Sub
Praha 2007, 50-62. Titulo s. Clementis“. Slovácko XLII, 2000, 179-187.
Galuška v tisku 1 – L. Galuška: Staré Město-Veligrad v období Snášil/Kruťa/Stloukal 1993 – R. Snášil/T. Kruťa/M. Stloukal:
mezi zánikem Velké Moravy a založením Uherského Hradiště- Výzkum v Uherském Hradišti-Rybárnách v roce 1986, část I
Nového Velehradu (10.-polovina 13. století). In: Východní – materiály. Slovácko XXXV, 1993, 115-147.
Morava v 10. – 14. století. Brno. Snášil/Novotný 1984 – R. Snášil /J. Novotný: Výzkumy v Uher-
Galuška v tisku 2 – L. Galuška: Velkomoravská aglomerace Sta- ském Hradišti v roce 1983, Přehl. výzk. 1983, 71-74.
ré Město – Uherské Hradiště: Problém funkcí jejích jednotli- Snášil/Procházka 1981 – R. Snášil/R. Procházka: Příspěvek
vých částí na bázi fortifikací. In: Burg – Vorburg – Suburbium. k poznání velkomoravského střediska severní části Dolnomo-
Zur Problematik der Nebenareale frühmittelalterlicher Zen- ravského úvalu, Slovácko XXIII, 1981, 9-58.
tren. Brno. Štefanovičová 2001 – T. Štefanovičová: Architektúra Veľkej Mo-
Galuška – Poláček 2006 – L. Galuška – L. Poláček: Církevní ar- ravy v európskom kontexte. In: L. Galuška – P. Kouřil. – Z. Mě-
chitektura v centrální oblasti velkomoravského státu. In: řínský (ed.): Velká Morava mezi Východem a Západem. Brno
P. Sommer (ed.): České země v raném středověku. Praha 2006, 2001, 397-406.
92-153. Zelnitius 1943 – A. Zelnitius: Staré Město, archeologický vý-
Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebiš- zkum „Na špitálkách“ od roku 195 do konce r. 1936. Uherské
tě „Na valách“. Praha 1955. Hradiště 1943.
Hrubý 1955b – V. Hrubý: Základy kostela na staroslovanském
pohřebišti ve Starém Městě „Na valách“. Pam. Arch. 46. Pra-
ha 1955, 265-306.
262
Summary
Staré Město-Uherské Hradiště agglomeration –

Veligrad in the time of Great Moravia´s extinction
The fortified settlement agglomeration Staré Měs- We also did not find a higher number of burials with
to-Uherské Hradiště – Veligrad belongs together traces after violent deaths. This leads us to a conclu-
with Mikulčice to the main centres of Great Moravia. sion that there was probably no fight for Veligrad -
At the turn of the 9th and 10th centuries, close be- the Staré Město and Uherské Hradiště territories, at
fore the extinction of Great Moravia, it was a very the end of Great Moravia. Its inhabitants may have
extensive settlement of an urban character. It stre- surrendered their city to Hungarian raiders volunta-
tched on both banks of the Morava river, as well as on rily, without a fight. We have a hypothesis that the
terraces and elevated places in the river basin. The crucial battle – which was fatal for the Moravians
settlement was created by mutually connected are- – was fought against Hungarians in another place,
as, not by separated sites as it was thought of in the probably at Mikulčice, so there were no people to de-
past. In some of the areas dwellings predominated, fend the ramparts of Veligrad.
in some other colonies of craftsmen, in others con- In the time after Great Moravia´s extinction, in the
structions of sacral character and a burial ground, 10th century, a majority of inhabitants left Veligrad
or features belonging to people in power predomi- and moved into settlements in its surroundings. The
nated. The Staré Město-Uherské Hradiště agglome- inhabitants who stayed in Veligrad settled nearer to
ration was inhabited by a significantly differentiated the Morava river, especially at the old centre of power
community lead by princes and manors. The econo- in the eastern part of Staré Město, where two mort-
mic background of the agglomeration was created by ar buldings survived: the palace and St. Michael´s
a high number (several tens) of settlements of a vil- church. In those places the rudiment of medieval Ve-
lage character, which were located on an area of cca ligrad, the village which is written about in a source
340 square kilometres. from the 1141 year, was created. In the 10th up to
Events accompanying the extinction of Great Mora- the 12th centuries there also existed an old church
via, dated into the 905 year, were not provably found in Uherské Hradiště-Sady, which was the only functi-
in the archaeological material from the Staré Město oning construction of the former Christian centre of
and Uherské Hradiště sites. We have neither relicts Great Moravia, a presumable seat of the archbishop
after fight activities, nor burnt or destructed layers. Methodius.
263
264
Aktuálne problémy výskumu pamiatok

staromaďarského etnika na území
dnešného Slovenska
Gabriel Nevizánsky
Úvodom by som chcel poznamenať, že ar- dokumentačnou úrovňou úplne rovnocenné s ná-
cheologický výskum staromaďarských pamiatok lezmi z iných regiónov Karpatskej kotliny.
na území Slovenska nikdy nepatril medzi prefe- Vo svojom poslednom súpise z roku 1994
rované oblasti bádateľskej aktivity. Napriek tej- sme zaregistrovali 114 lokalít (obr. 1), kde sa vyskytli
to negatívnej tendencii však dnes možno kon- viac-menej preskúmané pohrebiská, resp. solitérne
štatovať, že v súčasnosti už disponujeme takým hrobové celky s predmetmi, ktoré možno nepochybne
bohatým a rôznorodým nálezovým fondom sledo- dávať so súvislosti s prítomnosťou staromaďarského
vaných pamiatok, ktoré sú svojim charakterom a etnika (Nevizánszky 1994).
Obr. 1. Nálezy klasických staromaďarských jazdeckých pohrebísk a nekropol pospolitého ľudu z 10. – 11. storočia zo Slovenska.
1. Abrahám; 2. Bajč; 3. Balog nad Ipľom; 4. Bánov; 5. Barca; 6. Bernolákovo; 7. – 8. Bešeňov; 9. Bieľ; 10. Bíňa; 11. Blatné; 12. Bra-
tislava (okolie); 13. Bratislava – Rusovce; 14. Šrobárová, prv. Szilaspuszta; 15. Cabaj; 16. Čakajovce; 17. Ižop; 18. Červeník; 19. Čierna
nad Tisou; 20. Demandice; 21. Dobrá; 22. – 23. Svätý/Dolný Peter; 24. Dubník; 25. Dvorníky; 26. – 27. Dvory nad Žitavou; 28. Galanta;
29. Hlohovec; 30. Holiare; 31. Horné Saliby; 32. – 33. Hoste; 34. – 35. Hurbanovo; 36. – 37. Bohatá; 38. – 39. Chotín; 40. – 42. Imeľ;
43. Iža; 44. Kameničná – Balvany; 45. Kamenín; 46. Komárno; 47. Kostolná pri Dunaji; 48. Košice; 49. Košúty; 50. – 51. Levice; 52.
– 53. Lipová – Ondrochov; 54. Lukáčovce; 55. Malé Kosihy; 56. Marcelová; 57. Matuškovo; 58. Veľký Kýr; 59. Moča; 60. – 64. Nitra; 65.
– 66. Nesvady; 67. – 68. Nové Zámky; 69. Okoličná na Ostrove; 70. Pastovce; 71. Pavlová; 72. Poľný Kesov; 73. Pribeta; 74. Prša; 75. Riš-
ňovce; 76. Rovinka; 77. Salka; 78. – 81. Sereď; 82. Skalica; 83. Sládkovičovo; 84. Smolenice; 85. Somotor – osada Bodrogvécs; 86. Stre-
da nad Bodrogom; 87. Svinice; 88. – 89. Šaľa; 90. Šarovce; 91. Tekovský Hrádok; 92. Trnovec nad Váhom; 93. – 94. Tvrdošovce; 95. Veľká
Mača; 96. Veľké Kosihy; 97. Veľké Lovce; 98. Veľký Grob, hrob 122; 99. Veľký Kamenec; 100. Bátorove Kosihy; 101. – 102. Vozokany; 103.
– 104. Zemianska Olča; 105. – 106. Zemné; 107. Zemplín; 108. Zlatná na Ostrove; 109. Sikenica – časť Trhyňa; 110. Sikenica – časť Veľký
Pesek; 111. Mostová; 112. Veľké Kostoľany; 113. Trnovec nad Váhom; 114. Veľký Meder.
265
Gabriel Nevizánsky
Obr. 2. Levice – Géňa. Nálezy z hrobu 5.
266
klade analogického nálezu

z hrobu 35 na lokalite Décse
– Örménykút a rekonštruk-
cie I. Szatmáriho (1996, 165,
obr. 7) spevňovala ústie tul-
ca. Z ostatných nálezov po-
hrebiska možno uviesť liate
bronzové dvojčlánkové srd-
covité závesky; drobné kru-
hové nášivky; nože a kresadlo
(Fodor/Struhár 2000).
2. LUŽIANKY, časť
Kajsa, okr. Nitra, poloha Kaj-
sianske za železnicou. Po-
čas zemných prác na vý-
stavbe priemyselného zá-
vodu firmy Airliquid za-
chránil M. Ruttkay 16 hrobov,
z ktorých jeden (hrob 7) ob-
sahoval okrem hrotov šípov
a železného obloženia tul-
ca aj súčasti konského po-
stroja. Z polohy strmeňov
v hrobe možno predpokla-
dať, že k jazdcovi s veľkou
pravdepodobnosťou prilo-
žili pôvodne snáď aj sedlo.
V sledovanom prípade mŕtve-
ho uložili v truhlovitej vy-
drevenej priehlbine. Autor
výskumu predpokladá na po-
hrebisku aj existenciu výklen-
kových hrobov. Šperky re-
prezentujú pletené, plechové
a tyčinkové náramky, retiazka
Obr. 3. Levice – Géňa. Šperky a ozdoby z hrobu 3.
s listovitým záveskom, koráli-
ky a ulity slimáka kaurí. Odev
Od polovice 90. rokov 20. storočia sa nálezový fond zdobili predovšetkým striebornými kruhovými nášivka-
rozrástol o nasledovné lokality: mi s perlovcovou výzdobou po obvode. Západný okraj
nekropole zatiaľ nezistili (Ruttkay 2005, 58; 2006).
1. SLÁDKOVIČOVO, časť Malá Mača, okr. Galan-
ta, poloha Obecná lúka. V rokoch 1999 – 2001 na pies- 3. LEVICE, časť Géňa, okr. Levice. Počas výstav-
kovej dune asi 1 200 m SV od Malej Mače sa zachránilo by priemyselného parku v jesenných mesiacoch 2005
dovedna 9 kostrových hrobov, z ktorých jeden obsaho- zachránil G. Nevizánsky (2006) 13 hrobov jazdeckého
val súčasti konského postroja (dvojdielne zubadlo s po- pohrebiska, ktoré datuje do prvých dvoch tretín 10. sto-
strannými krúžkami, dva strmene hruškovitého tvaru) ročia. Zo zachránených predmetov si mimoriadnu po-
a výstroj bojovníka (tri železné hroty šípu, fragmenty zornosť zasluhuje kovanie opaska obdĺžnikového tvaru
dvoch nožíkov, dve pracky, fragment ocieľky a kresací s prelamovaným otvorom typu Jumsk (obr. 2: 2); náuš-
kamienok), resp. keramický fragment. Zvláštnu pozor- nica s príveskom z navlečených bubienkov a strieborné
nosť si zasluhuje kostená tyčinka (dĺ. 113 mm, š. 6 mm) ozdoby štvorcového tvaru, ktoré krášlili kaftan (obr. 3:
(Struhár/Fodor/Jakab 2002, obr. 157: 6), ktorá na zá- 1-10), kovania zo sedla typu Ártánd (obr. 4: 1-23), sú-
267
Gabriel Nevizánsky
Obr. 4. Levice – Géňa. Kovania zo sedla z hrobu 3.
268
Obr. 5. Západoeurópske mince zo staromaďarských hrobov. 1 – 2, 4, 6 – 7: Levice – Géňa; 3: Mostová; 5: Komjatice.
časti konského postroja, hroty šípov, resp. bronzový denár z prvej polovice 10. stor. (obr. 5: 5), ktorý
plechový náramok s rastlinným ornamentom. Našli sa J. Hunka určil ako obolus Raoula Burgundského
aj predierkované talianske denáre, razby Ľudovíta Sle- (923 – 336), vyrazený v Chartres (Nevizánszky/Ožďá-
pého (901 – 905; obr. 5: 1), Huga z Arles (926 – 931), ni 1999).
resp. Huga z Arles a Lothara II. (931 – 947; obr. 5: 2, 4, Výskyt mincí (západoeurópskych, byzant-
6-7; Nevizánsky/Hunka 2007).V hroboch 12 a 13 bez in- ských a arabských) z 10. stor. je typický v hrobovom
ventára, ktoré dislokovali na okraj nekropole, sa zistili inventári staromaďarského etnika. Tieto mince sú
lomové kamene (bazalt). V dvoch prípadoch doložené však až na malé výnimky vždy predierkované a pl-
tzv. parciálne spolupochovanie koňa (t. j. hlavy a konca nili funkciu ozdoby odevu, resp. konského postroja
dolných končatín), z ktorých jeden bol kastrovaný (Mik- (Kovács 1989; Nevizánsky 2006, 301). Vo výnimoč-
líková 2006). Na niektorých lebkách pochovaných žien ných prípadoch sa však našli i nepredierkované min-
sa zistila symbolická trepanácia (Jakab 2006). ce v ústnej dutine, prípadne pri zuboch pochovaného
(napr. Karos II, hrob 15; hrob 52; Révész 1996, 187;
4. KOMJATICE, okr. Nové Zámky, poloha Na Szeged – Csongrádi út., Kürti 1983, 272). V opisova-
kameni. V marci 1997 v profile západného brehu štr- ných prípadoch sa uvažuje, že tieto nepredierkované
koviska objavili kostrový hrob nedospelého jedinca. mince už plnili funkciu obolu. Na základe citovaných
Pred tvárovou časťou lebky, obrátenou na západ, naš- nálezov a hrobového celku z Komjatíc možno spresniť
li nepredierkovaný západoeurópsky strieborný pol- aj datovanie mužského hrobu s mincou typu Bledo-
269
Gabriel Nevizánsky
nis z Nitry – Martinského vrchu (Kolníková 1968) naj- behu 10. storočia ustálil na hranici Bernoláko-
skôr do polovice 10. stor. O výskume na lokalite Mar- vo – Blatné- Smolenice; v údolí Dudváhu naj-
tinský vrch, ktorý realizoval B. Chropovský v rokoch severnejšou lokalitou sú Veľké Kostoľany; na Po-
1961 – 1966, disponujeme pomerne kusými infor- važí čiara Červeník – Hlohovec; v Ponitrí Luká-
máciami. Zatiaľ snáď najucelenejšie poznatky máme čovce – Čakajovce; v Požitaví Bešeňov; na dolnom
o numizmatických nálezoch nájdených v hroboch Pohroní línia Tekovský Hrádok – Dolná Seč – Le-
a objektoch. Na sledovanej lokalite podľa určenia vice; na Poiplí lokality Pastovce – Demandice – Ba-
E. Kolníkovej sa našlo dovedna 7 strieborných mincí: log nad Ipľom – Prša. Na východnom Slovensku
evidujeme sledované hrobové nálezy predovšet-
Uhorsko: neznámy panovník 11. – 12. stor. kým v slovenskej časti Medzibodrožia a v pri-
Koloman (1095 – 1116), denár 1 ks ľahlej obci Zemplín.
Belo II. (1131 – 1141), denár 2 ks Na tomto mieste sa chceme zmieniť aj
Gejza II. (1141 – 1162), denár 1 ks o staromaďarských nálezoch, ktoré sa našli mimo
Ondrej II. (1205 – 1235), denár 1 ks sídliskovej oikumény. V prvom rade ide o ojedinelý
Štefan V. (1270 – 1272), denár 1 ks hrobový nález zo Skalice, ktorý pôvodne publiko-
(Nálezy mincí na Slovensku II. Bratislava 1968, 59.) vala Ľ. Kraskovská (1954) a s menšou korekciou au-
tor príspevku (Nevizánszky 1999). Zničený, možno
Ak však uvedený súbor mincí porovnáme aj neúplný nálezový celok, obsahoval jeden úplne
s kolekciou obolov, ktoré sa našli na neďalekom po- zachovaný strmeň hruškovitého tvaru a uško ďal-
hanskom pohrebisku v Nitre – Šindolke, dospejeme šieho, jeden hrot šípu deltoidného tvaru a konské
k zaujímavému poznatku. Na tejto nekropole sú ok- kosti. V Záhorskom múzeu v Skalici, kde sú sledo-
rem nálezu polovice byzantskej mince – miliarensy vané predmety deponované pod inv. č. A 431, sme
Konštantína VII. Porfyrogeneta a Romana II. z ro- fragment zubadla s pos-tranným krúžkom nenašli.
kov 948 – 959 (Fusek 2003, 186) zastúpené razby na- Podobný osud stihol aj železný hrot strely.
sledovných uhorských panovníkov v počte 16 ks: Šte- V posledných rokoch boli predovšetkým
fan I. (1000 – 1038, Huszár 1); Ondrej I. (1046 – v Rakúsku, vo Francúzku, resp. v Čechách publiko-
1060, Huszár 8); vojvoda Belo (1048 – 1060, Huszár vané také hrobové celky so staromaďarským hro-
11); vojvoda Gejza (1064 – 1074, Huszár 18); Ladislav bovým inventárom, ktoré nepochybne súvisia s ich
I. (1077 – 1095, Huszár 21, 23, 24, 25, 26, 27 a 29; koristníckymi akciami smerované predovšetkým do
Kolníková/Hunka 1987, 59; Fusek 1998). západnej Európy, napr. Aspes-lés Corpsa (Schul-
Numizmatické pramene z Nitry – Šindolky ze 1984); Litoměrice (Profantová/Lutovský 1992);
jednoznačne dokumentujú skutočnosť, že k zániku Gnadendorf (Lauermann 2000; Tobias 2006; Ré-
pohanského pohrebiska dochádza práve nástupom vész 2006) a Lanzenkirchen (Daim 2006). Do vyššie
kráľa Kolomana na trón, kedy dochádza aj k opä- uvedenej kategórie sa hlási aj náš skalický hrob,
tovnému obnoveniu Nitrianskeho biskupstva. Zrejme ktorý je zatiaľ jediný v povodí rieky Moravy.
medzi prvými nariadeniami nového biskupa bol zákaz Druhým dôležitým nálezom nadregionálne-
pochovávania mimo kostolov, a tak dochádzalo aj ho významu je kovanie opaska, ktoré sa našlo v katas-
k založeniu prikostolného cintorína na Martinskom tri obce Spišská Belá, okr. Poprad, v polohe Nohjang
vrchu. Je dosť pravdepodobné, že niekdajší obyvate- (dnes Blízke lúky). Kovanie, pôvodne deponované
lia Šindolky už museli svojich mŕtvych následne po- v kežmarskom múzeu, sa dnes nachádza v Podtat-
chovávať na neďalekej posvätenej pôde pri kostole ranskom múzeu v Poprade a je evidované pod prí-
sv. Martina. rastkovým číslom 1967. Na pôvodnom kartónovom
štítku sa nachádza vlastnoručný zápis M. Grei-
5. MOSTOVÁ, okr. Galanta. Asi 300 m juho- sigera – Szepes Béla „Nohjang“ a podolini vasút
východne od bývalého vinohradu bol zberom nájde- mellett 1893 = Spišská Belá „Nohjang“ vedľa podo-
ný dvojnásobne prederavený denár (obr. 5: 3), kto- línskej železničnej trate. Podarilo sa nám zistiť, že
rý J. Hunka určil nasledovne: Francúzsko, Auvergne, železničnú trať v údolí rieky Poprad postavili okolo
Guillaume=Viliam II. (918 – 926), Brioude (Hunka/ roku 1891 (obr. 6: 1). Nález zrejme pochádza z ob-
Takács 2002). jektu (hrobu?), ktorý devastovali v priebehu zem-
ných prác.
Podľa doterajších našich poznatkov sa se- Opis: Liate kovanie srdcovitého tvaru pok-
verný okraj staromaďarského osídlenia v prie- ryté zelenou patinou (nález doteraz nebol chemicky
270
formácia D. Staššíkovej-Štu-
kovskej). Ďalší obdobný hrot
šípu sa našiel na Dreveníku,
v polohe Ostrá hura (obr. 6:
4; Novotný/Kovalčík 1969, 9,
tab. XV: 603).
Ani v susednom Malo-
poľsku a iných priľahlých
regiónoch severne od Kar-
pát nie sú predmety staro-
maďarskej proveniencie oje-
dinelé (Dabrowska 1979; Po-
leski 1997; Jaworski 2005).
V katastri mesta Przemysl
dokonca odkryli menšie
staromaďarské pohrebisko
z 10. storočia (Koperski/
Parczewski 1978; Koperski
1996).
Doteraz sa v odbornej
literatúre venovala pomerne
malá pozornosť nálezom
z Dvorca, okr. Bánovce nad
Bebravou. Prednedávnom
objavil P. Prohászka v archíve
Národného múzea v Buda-
pešti v maďarčine písaný list
zo dňa 24. mája 1906 (evid.
č. 249/1906), v ktorom vlast-
ník kaštieľa Arthur Csarada
informuje J. Hampla o hro-
Obr. 6. Staromaďarské nálezy zo Spiša. 1: Nálezisko v Spišskej Belej – vyšrafovaný kruh; 2: Spiš- bových nálezoch. Na úpätí te-
ská Belá; 3, 5: Spišské Tomášovce – Smižany; 4: Dreveník – Ostrá hura. rasy za kaštieľom devastovali
robotníci v priebehu zemných
prác na ploche cca 150 m2 28
ošetrený). Na zadnej strane približne v strednej čas- až 30 hrobov, ktoré sa nachádzali v dvoch radoch
ti sú dva nity o dĺžke 5 mm. Výška kovania: 1,8 cm; v hĺbke 20 – 25 cm, resp. 30 – 45 cm. Kostry ležali vo
šírka: 2,5 cm; hrúbka: 0,18 cm (obr. 6: 2). Kovové vystretej polohe s rukami pozdĺž tela, v niektorých
ozdoby opaskov srdcovitého tvaru nemožno považo- prípadoch boli hlavy pochovaných otočené s tvárou
vať v prostredí staromaďarských jazdeckých hrobov doľava. Okrem ľudských kostí informuje autor sprá-
za vzácne. K nálezu zo Spišskej Belej ako najbližšiu vy aj a náleze dvoch konských kostier. O tom, či išlo
analógiu aj z aspektu výzdobných elementov možno o kompletné skelety, alebo iba ich časti, nie je z kon-
uviesť strieborné srdcovité kovanie zo Zalkodu, dnes textu jasné. Časť príloh sa stratila, šperky pochádza-
župa Borsod-Abaúj-Zemplén v severovýchodnom Ma- júce asi z 10 – 15 hrobov A. Csarada zachránil a po-
ďarsku (Hampel 1900, 732 – 733, obr. 3). Na Spi- slal ich do vyššie uvedenej inštitúcie, kde sú dodnes
ši sú však evidované aj deltoidné hroty šípov, napr. evidované pod č. 48/1906.1-14. O nálezoch z Dvor-
Spišské Tomášovce – Smižany (obr. 6: 3, 5), Hra- ca podal svojho času lakonickú informáciu J. Hampel
disko I, poloha 3 (Béreš/Šalkovský 1978, obr. 7: 3, 5; (1907, 163), ale o nálezových okolnostiach sa tam
Staššíková-Štukovská et al. 2006, 216, obr. 18: 3). Na nezmieňuje. Následný výskum na lokalite realizoval
sledovanej lokalite sa našli romboidné strely spolu v roku 1935 V. Budaváry, ktorý vytýčil zisťovaciu son-
s inými typmi pôvodne uložené v tulci aj v jednom du za kaštieľom pozdĺž okraja terasy. V priebehu výs-
zatiaľ nepublikovanom kost-rovom hrobe (ústna in- kumu našiel v hĺ. 145 cm zemnými prácami čiastočne
271
Gabriel Nevizánsky
porušenú, naznak uloženú hornú polovicu kostry, 4. Uzavretý bronzový prsteň z tyčinky kruhového
orientovanú v smere SZ – JV. Z pôvodného miesta vy- prierezu, telo zdobené krátkymi ryhami, pr. 2,2 cm;
sunutá lebka bola s tvárovou časťou otočená na vý- hr. 0,2 cm (obr. 8: 4).
chod. Pri tylovej časti lebky ležala železná sekerka 5. Bronzový krúžok z hrubšej tyčinky s preloženými
obrátená ostrím na západ (obr. 7: 1). V zásype hro- koncami, pr. 2,3 cm; hr. 0,35 cm (obr. 8: 5).
bovej jamy sa našli ľudské kosti minimálne z dvoch 6. Strieborná esovitá záušnica s odlomenou slučkou,
ďalších hrobov. Niekoľko metrov na východ sa našli pr. 2,3 – 2,4 cm; hr. 0,15 cm (obr. 8: 6).
v rovnakej hĺbke dve zvieracie kostry. Žiaľ, autor vý- 7. Strieborná záušnica ukončená slučkou, druhý ko-
skumu o nich v správe neuvádza bližšie informácie. niec mierne zahrotený, pr. 2,7 – 2,8 cm; hr. 0,2 cm;
Nezmieňuje sa o nich ani v krátkej informatívnej š. slučky 0,25 cm (obr. 8: 7).
správe na stránkach časopisu Slovenskej muzeálnej 8. Bronzová esovitá záušnica kruhového tvaru,
spoločnosti (V. B. 1936-1937, 15; V. Budaváry, nález. pr. 2,5 – 3 cm; hr. 0,2 cm; š. slučky 0,4 cm (obr. 8: 8).
správa AÚ SAV, č. 81/1950). Z typologického aspektu 9. Bronzová esovitá záušnica oválneho tvaru s pre-
ojedinelá 125 cm dlhá bojová sekerka bola doteraz krývajúcimi sa koncami, pr. 2,1 – 2,3 cm; hr. 0,3 cm;
iba fotograficky publikovaná autorom lakonickej vý- š. slučky 0,4 cm (obr. 8: 9).
skumnej správy (obr. 7: 2). Sledovaný predmet upú- 10. Fragment bronzového prsteňa zo širšieho pásika
tava na seba pozornosť zvláštnym hríbovitým ukon- (obr. 8: 10).
čením viacnásobne žliabkovaného valcovitého tyla, 11. Menší fragment podobného prsteňa (obr. 8: 11).
ktorého korene treba hľadať v širšom východoeuróp- 12. Menší bronzový tyčinkový náramok so zrezanými
skom priestore. Pretože v tomto prípade ide o oje- koncami, z ktorých jeden je mierne zoslabený, pr. 4,7
dinelý artefakt, istú oporu k jeho datovaniu môžu – 5,2 cm; hr. 0,4 cm (obr. 8: 12).
poskytnúť nálezy zachránené A. Csaradom (za umož- 13. Väčší otvorený krúžok z tyčinky kruhového prie-
nenie publikovania zachránených predmetov ďa- rezu, jeden koniec zoslabený, druhý pravdepodobne
kujem L. Révészovi z Maďarského národného múzea odlomený, pr. 2,8 – 3 cm; hr. 0,3 cm (obr. 8: 13).
v Budapešti). 14. Mierne deformovaný tyčinkový náramok s mier-
ne zoslabenými rovno zrezanými koncami, pr. 6,3 –
6,9 cm; hr. 0,4 cm (obr. 8: 14).
Sledované predmety charakteristické pre

pohrebiská pospolitého ľudu netvoria uzavretý ná-
lezový celok, preto ich možno iba rámcovo datovať
zhruba do druhej polovice 10. a 11. storočia. Pravde-
podobne s uvedenými nálezmi časovo korešponduje
už vyššie uvedená unikátna bojová sekerka objave-
ná v roku 1935. Do sledovanej skupiny zbraní možno
priradiť aj nedávno objavený nestratifikovaný nález
z Bojnej I s podobne upraveným tylom (Pieta/
Ruttkay 2006, obr. 5: 16).
Na území Slovenska, ako už bolo konštatova-

né vyššie, v súčasnosti evidujeme už okolo 120 lokalít
Obr. 7. Dvorec, okr. Bánovce nad Bebravou. Nálezy z výskumu
v roku 1935.
s hrobovými celkami, na ktorých je prítomnosť staro-
maďarského elementu nespochybniteľná. Je logické,
že k uvedenej kategórii nálezov prislúcha aj adek-
Opis nálezov zachránených v roku 1906: vátny počet sídlisk. Žiaľ, domáca odborná spisba za-
1. Bronzová esovitá záušnica o pr. 1,2 – 1,7 cm; tiaľ z tohto aspektu nehodnotila archeologický pra-
š. slučky 0,5 cm (obr. 8: 1). menný fond. Je všeobecne známe, že na skúmaných,
2. Ozdobná záušnica o pr. 1,4 – 1,8 cm; š. slučky relatívne početných sídliskách južného Slovenska sa
0,5 cm (obr. 8: 2). v priebehu 10. storočia náhle objavuje rad takých fe-
3. Uzavretý bronzový prsteň z tyčinky kruhového noménov, ktorých pôvod, rozšírenie a všestranná in-
prierezu, telo šikmo ryhované, pr. 2,3 cm; hr. 0,3 cm terpretácia zatiaľ nebola predmetom detailnejších
(obr. 8: 3). a všestranných štúdií. V keramickej náplni sa okrem
272
Obr. 8. Šperky zo zničených hrobov v roku 1906
273
Gabriel Nevizánsky
Obr. 9. Nálezy hlinených kotlíkov na Slovensku (stav k roku 1994).

1. Andovce; 2. Bajč; 3. Batizovce; 4. Beckov; 5. Bešeňov; 6. Bíňa; 7. Bodza (2 polohy); 8. Bohatá (3 polohy); 9. Bratislava; 10. Brehov;
11. Búč; 12. Budkovce; 13. Devín; 14. Svätý Peter; 15. Dvory nad Žitavou (3 polohy); 16. Dubník; 17. Gbelce; 18. Hlohovec; 19. Holiare;
20. Horné Saliby; 21. Hurbanovo; 22. Chľaba; 23. Chotín (5 polôh); 24. Imeľ; 25. Iža; 26. Komoča; 27. Komárno – časť Hadovce; 28. Ko-
márno – časť Veľký Harčáš; 29. Krásna nad Hornádom; 30. Kvetná; 31. Levice; 32. Malá Mača; 33. Martovce; 34. Moča; 35. Mužla; 36.
Nesvady; 37. Nitra; 38. Nitriansky Hrádok; 39. Nižný Lanec; 40. Nová Vieska; 41. Nové Zámky (3 polohy); 42. Opatovský Sokolec; 43. Pas-
tovce; 44. Patince; 45. Radvaň nad Dunajom; 46. Semerovo; 47. Senec; 48. Svinica; 49. Šamorín; 50. Šalov; 51. Tôň; 52. Uzovská Panica;
53. Veľký Šariš; 54. Zemianska Olča; 55. Zemné; 56. Malý Horeš; 57. Strážne; 58. Veľký Meder; 59. Vlkas; 60. Lesné; 61. Sľažany.
Obr. 10. Šarovce. Nádoba s viacnásobne vodo-

rovne rebrovaným valcovitým hrdlom z hrobu 19
274
Obr. 11. Chaty s hlinenou pecou v rohu (stav k roku 1994).

1. Báhoň – Kaplná; 2. Bajč; 3. Blatné; 4. Bratislava – Mlynská dolina; 5. Bratislava – Rudnayovo nám; 6. Brestovany; 7. Cífer – Pác; 8. Ča-
taj; 9. Červeník; 10. Hosťovce; 11. Chľaba; 12. Chotín; 13. Iža; 14. Jelšovce; 15. Komjatice – poloha Tomášové; 16. Kosihy nad Ipľom;
17. Košúty; 18. Mužla – Čenkov; 19. Nitra – Párovské háje; 20. Nitra – Mikov dvor; 21. Nitra – Šindolka; 22. Nitriansky Hrádok – Vysoký
breh; 23. Palárikovo – Dolný Kerestúr; 24. Patince – Dunajský breh; 25. Patince – Teplica; 26. Piešťany – Banka; 27. Pohranice; 28. Se-
nec – Martin; 29. Sládkovičovo; 30. Sľažany; 31. Zeleneč; 32. Svodín – Busahegy; 33. Šaľa – Veča; 34. Voderady; 35. Zemplín; 36. Obid;
37. Bohatá.
Obr. 12. Kostené ozdoby ochranného puzdra pre reflexný luk. 1. Bešeňov;
2. Tiszaeszlár, hrob 2; 3. – 4. Karos II, hrob 16.
275
Gabriel Nevizánsky
hlinených kotlíkov (obr. 9) objavujú aj iné produk- tenú plastiku, ktorej sa odborná verejnosť doposiaľ
ty nepochybne východoeurópskeho pôvodu. Možno vôbec nevenovala. Plochý poškodený predmet vy-
napríklad uviesť nádoby s rovným valcovitým, resp. hotovený zo zvieracieho rebra, ktorý pravdepodob-
viacnásobne vodorovne rebrovaným hrdlom, ktoré ne imituje konskú hlavu, sa našiel vo výplni chaty I
sú niekedy opatrené aj dvoma protiľahlými uchami spolu aj s fragmentmi hlinených kotlíkov. Sledovaný
(obr. 10). Okrem hrobových nálezov v obciach Bieľ artefakt má jeden koniec odlomený, zachovaná dĺž-
(Eisner 1960, 192, obr. 3); Čakajovce, hroby 440, 449, ka je cca 13 cm.
505 (Rejholcová 1995, 47, 49, 54); Čierna nad Tisou Plochý kostený predmet z Bešeňova je síce
(Pástor 1952, 486, obr. 249); Galanta, časť Matúško- v Karpatskej kotline pomerne zriedkavý, ale ne-
vo (Točík 1992,156, obr. 97: 9); Streda nad Bodrogom možno ho považovať za ojedinelý (obr. 12: 1). Prvý
(Eisner 1966, obr. 5: 2), Šarovce, hrob 19 (Novotný analogický nález uverejnil Gy. László v súvislosti
1964, 69, tab. XIII; Nevizánsky 2006, tab. XI: 3) sa s pokusom o rekonštrukciu staromaďarského puzdra
našli aj na niektorých sídliskách, napr. Nové Zámky, pre luk. Uvádza hrobový nález z lokality Tiszaeszlár,
poloha pri Nesvadskej ceste (Liszka 1990, 5, obr. 4: 2, poloha Újtelep (obr. 12: 2), kde sa v jazdeckom hro-
6: 1); Trebišov (Čaplovič 1979, obr. 13: 1, obr. 16 – be 2 našla takmer identická platnička o celkovej
ľavý dolný roh) a Zemplín – Hradisko (Benadik 1964, dĺžke 22,2 cm a max. š. 2,7 cm (László 1955, 113,
obr. 2: 6). obr. 18: 1). Druhú analogickú dvojicu kostených
V sledovanom období sa medzi sídliskovými ozdôb so štylizovanou zvieracou hlavou (obr. 12:
objektmi neúmerne zvýšil podiel hlinených kopulovi- 3-4) zaznamenali v jazdeckom hrobe 16 na lo-
tých pecí z rohu polozemníc (obr. 11). Za nový prvok kalite Karos II (Révész 1996, 19, tab. 28: 13-14).
v osadách možno považovať aj zriaďovanie žľabových Sledované predmety sú dnes vo všeobecnosti po-
systémov, resp. budovanie samostatných hlinených važované za ozdoby ústia ochranného puzdra pre
pecí. V archeozoologickom materiáli dochádza k náh- reflexný luk, do ktorého ho vkladali v transportnej
lemu zvýšeniu podielu konských kostí (Vörös 2006). polohe (László 1955; Révész 1996, 155). Platničky
Na lokalitách sledovanej kategórie sa objavujú pre- nájdené v hroboch boli opatrené v blízkosti kon-
dovšetkým kovové a predmety staromaďarskej pro- cov dvojicou otvorov. Na náleze z Bešeňova dier-
veniencie, z ktorých mimoriadnu pozornosť si zas- ky absentovali. Nemožno však vylúčiť, že uvedený
luhuje pomerne vzácny kostený nález z Bešeňova, exemplár sa zlomil práve pri snahe vyvŕtania ta-
z polohy Paškom. Začiatkom 60. rokov 20. storočia kýchto otvorov a už hotový produkt sa tak stal bez-
publikoval A. Habovštiak (1961, 459, obr. 6: 2) kos- cenným odpadom.
Literatúra
Benadik 1964 – B. Benadik: Slovanské nálezy z výskumu valu na v Malej Mači. AVANS 1999, Nitra 2000, 33-34, obr. 11.
Hradisku v Zemplíne. Štud. Zvesti AÚ SAV 14, 1964, 151-160. Fusek 1998 – G. Fusek: Gräber mit Arpadenmünzen aus dem Grä-
Béreš/Šalkovský 1978 – J. Béreš/P. Šalkovský: Výskum slovanské- berfeld von Šindolka in Nitra. Slov. Arch. 46, 1998, 71-118.
ho hradiska v Spišských Tomášovciach. AVANS 1977, Nitra 1978, Fusek 2003 – G. Fusek: Ein Grab aus Nitra – Šindolka mit einer
36-38. byzantinischen Münze. In: Slowanie i ich sąsiedzi we wczesnym
Čaplovič 1979 – D. Čaplovič: Slovanská a stredoveká osada v Tre- średniowieczu (red. Marek Dulinicz), Lublin – Warszawa 2003,
bišove. Nové Obzory 21, 1979, 147-169. 185-189.
Dabrowska 1979 – E. Dabrowska: Élements hongrois dans les trou- Habovštiak 1961 – A. Habovštiak: Príspevok k osídleniu našej ní-
vailles archeologiques au nord des Karpates. Acta Arch. Acad. žinnej dediny v XI. – XIII. storočí. Slov. Arch. 9, 1961, 451-482.
Scien. Hungaricae 31, 1979, 341-356. Hampel 1900 – J. Hampel: A honfoglalási kor hazai emlékei. In:
Daim 2006 – F. Daim: Ein frühungarisches Reitergrab in Lanzen- Gy. Pauler - S. Szilágyi (Ed.): A magyar honfoglalás kútfői. Bu-
kirchen, Niederösterreich. In: F. Daim /E. Lauermann (Ed.): Das dapest 1900, 507-830.
frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Hampel 1907 – J. Hampel: Ujabb tanulmányok a honfoglalás kor
Mainz 2006, 269-272. emlékeiről. Budapest 1907.
Eisner 1960 – J. Eisner: Slované a Maďaři v archeologii. Slavia Hunka/Takács 2002 – J. Hunka/M. Takács: Francúzska strieborná
Antqua 7, 1960, 189-210. minca zo začiatku 10. storočia z Mostovej. Slov. numizmatika 16,
Eisner 1966 – J. Eisner: Rukověť slovanské archeologie. Praha 2002, 190-192.
1966. Huszár 1979 – L. Huszár: Münzkatalog Ungarn von 1000 bis heu-
Fodor/Struhár 2000 – R. Fodor/V. Struhár: Stredoveké pohrebisko te. Budapest 1979.
276
Jakab 2006 – J. Jakab: Antropológia staromaďarských kostier Pástor 1952 – J. Pástor: Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. Arch.
z Levíc so „symbolickými trepanáciami“. Slov. Arch. 54, 2006, Rozhledy 4,1952, 485-487.
359-351. Pieta/Ruttkay 2006 – K. Pieta/A. Ruttkay: Bojná – mocenské a
Jaworski 2005 – K. Jaworski: Grody w Sudetach (VIII – X w.). Wro- christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. In: K. Pieta -
claw 2005. A. Ruttkay - M. Ruttkay (Ed.): Bojná hospodárske a politické cen-
Kolníková 1968 – E. Kolníková: Prvý nález karolínskej mince na trum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2006, 21-69.
Slovensku. Numizmatické listy 23, 1968, 12-24. Poleski 1995 – J. Poleski: Kleinpolen im 8. – 10. Jahrhundert. In:
Kolníková/Hunka 1987 – E. Kolníková/J. Hunka: Prírastky mincí Central Europe in 8th – 10th Centuries / Mitteleuropa im 8. – 10.
v Archeologickom ústave SAV v roku 1986. AVANS 1987, 56-61. Jahrhundert. Bratislava 1997, 15-26.
Koperski/Parczewski 1978 – A. Koperski/M. Parczewski: Wczesno- Profantová/Lutovský 1992 – N. Profantová/M. Lutovský: Staroma-
srednoiwieczny grób wegra-koczownika z Przemysla. Acta Arch. ďarské nálezy z Čech. In: Sborník společnosti přátel starožitno-
Carpathica 18, 1978, 151-199. stí 3, Praha 1992, 3-16.
Koperski 1996 – A. Koperski: Przemysl. In. I. Fodor (Ed.): Hon- Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach
foglaló magyarság. Budapest 1996, 439-448. (9. – 12. storočie) Katalog. Nitra 1995.
Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarischen Landna- Révész 1996 – L. Révész: A karosi honfoglalás kori temetők. Mis-
hmezeit. Budapest 1989. kolc 1996.
Kraskovská 1954 – Ľ. Kraskovská: Nález staromaďarského hrobu Révész 2006 – L. Révész: Auswertung der Funde. In: F. Daim –
v Skalici. Arch. Rozhledy 6, 1954, 351-352. E. Lauermann (Ed.): Das frühungarische Reitergrab von Gnaden-
Kürti 1983 – B. Kürti: Honfoglalás, megtelepedés, államalapítás. dorf (Niederösterreich). Mainz 2006, 119-158.
In: Gy. Kristó (Ed.): Szeged története I., Szeged 1983, 221-275. Ruttkay 2005 – M. Ruttkay: Niektoré nové objavy v Nitre a okolí
László 1955 – Gy. László: A kenézlői honfoglalás kori íjtegez. Fo- zo včasného a vrcholného stredoveku. In: M. Ruttkay (Ed.): Dáv-
lia Arch. 7, 1955, 111-122. ne dejiny Nitry a okolia vo svetle najnovších archeologických ná-
Lauermann 2000 – E. Lauermann: Ein landnahmezeitliches Rei- lezov. Nitra 2005, 55-75.
tergrab aus Gnadendorf. Arch. Österreich 11/2, 2000, 34-35. Ruttkay 2006 – M. Ruttkay: Nové staromaďarské pohrebisko v Lu-
Liszka 1990 – J. Liszka: Výskum zaniknutej stredovekej osady žiankach. AVANS 2004, Nitra 2006, 165-167, obr. 88-90.
v Nových Zámkoch. Castrum Novum 4, 1990, 3-15. Schulze 1984 – M. Schulze: Das ungarische Kriegergrab von
Miklíková 2006 – Z. Miklíková: Kostrové zvyšky koní zo staroma- Asprés-les-Corps. Jahrb. RGZM 31, 1984, 473-514.
ďarského pohrebiska v Leviciach. Slov. Arch. 54, 2006, 353-362. Staššíková-Štukovská et al. 2006 – D. Staššíková-Štukovská/P. Šal-
Nálezy mincí na Slovensku II. Bratislava 1968. kovský/J. Béreš/E. Hajnalová/E. Hušťáková/Z. Krempaská/F. Ja-
Nevizánszky 1994 – G. Nevizánszky: A Kárpát-medence északi tér- vorský: Včasnostredoveké hradisko I Spišské Tomášovce – Smiža-
ségének régészete a honfoglalás korában. In: L. Kovács (Ed.): ny – 1. etapa spracovania. Zbor. SNM. Arch. 16, 2006, 187-234.
Honfoglalás és régészet. Budapest 1994, 171-179. Struhár/Fodor/Jakab 2002 – V. Struhár/R. Fodor/J. Jakab: Sta-
Nevizánszky 1999 – G. Nevizánszky: Magyar jellegű régészeti lele- romaďarský jazdecký hrob z Malej Mače. AVANS 2001, Nitra 2002,
tek Cseh- és Morvaországban. In Tudományos Füzetek Magyarok 205-206, obr. 157.
térben és időben. Tata 1999, 125-139. Szatmári 1996 – I. Szatmári: Honfoglalás lovas kori sírok Décsén.
Nevizánsky 2006 – G . Nevizánsky: Staromaďarské jazdecké po- In: M. Wolf – L. Révész (Ed.): A magyar honfoglalás korának ré-
hrebisko v Leviciach-Géni. Slov. Arch. 54, 2006, 285-328. gészeti emlékei. Miskolc 1996, 162-186.
Nevizánsky/Hunka 2007 – G. Nevizánsky/J. Hunka: Talianske min- Tobias 2006 – B. Tobias: Katalog der Fundgegenstände.
ce zo staromaďarského jazdeckého pohrebiska v Leviciach-Géni. In: F. Daim – E. Lauermann (Ed.): Das frühungarische Reitergrab
Slov. Numizmatika 18, 2007, 254-251. von Gnadendorf (Niederöstrreich). Mainz 2006, 5-28.
Nevizánszky/Ožďáni 1999 – G. Nevizánszky/O. Ožďáni: Hrob s ne- Točík 1992 – A. Točík: Materiály k dejinám južného Slovenska
predierkovanou západoeurópskou mincou z 10. stor. v Komjatici- v 7. – 14. storočí. Štud. Zvesti AÚ SAV 28, 1992, 5-250.
ach. AVANS 1997, Nitra 1999, 121-122. V. B. 1936-1937 – V. B /Vojtech Budaváry/: Archeologické vý-
Novotný 1964 – B. Novotný: Slovanské radové pohrebisko v Ša- skumy na Slovensku v r. 1933 – 1936. Časopis MSS 27-28, 1936-
rovciach, okr. Levice. Musaica 4, 1964, 65-80. 1937, 11-17.
Novotný/Kovalčík 1969 – B. Novotný/R. M. Kovalčík: Katalóg ar- Vörös 2006 – I. Vörös: Ló az Árpád–kori Magyarországon. Folia
cheologických pamiatok Spiša 1. Vlastivedná miestnosť Spišské Arch. 52, 2006, 163-216.
Podhradie. Poprad 1969.
Summary
Current problems of research of monuments of old Magyar ethnic group

within territory of today’s Slovakia
In the territory of Slovakia, there are currently nad Ipľom-Prša. In eastern Slovakia, the contempo-
around 120 archaeological sites with burial units in rary finds concentrate in Medzibodrožie. In addition,
which the presence of the old Magyar element is in- there are also isolated burial finds north of the afo-
dubitable. The northern periphery of the old Magyar resaid settlement habitat, for example Skalica, Dvo-
settlement during the 10th century steadied on the rec, Spišská Belá, Spišské Tomášovce/Smižany. The
boundary of Bernolákovo-Smolenice-Červeník-Hlo- monitored category of finds also corresponds with
hovec-Čakajovce-Bešeňov-Levice-Demandice-Balog an adequate number of settlements. At the contem-
277
Gabriel Nevizánsky
porary settlements of the 10th century in the ter- ling, canal systems, in archaezoological material sig-
ritory of southern Slovakia, a series of phenomena nificant increase of proportion of horse bones, etc.).
suddenly appears that is undoubtedly related to co- At some locations besides points of rhomboid pro-
ming of a new ethnic group (clay kettles, two handle jectiles, also other objects of the old Magyar prove-
or handleless pots with flat or ribbed tubular throat, nience are documented, for example Bešeňov.
clay cupola-shaped furnaces in the corner of a dwel-
278
Odraz politicko-spoločenského vývoja v 10. storočí

na pohrebiskách stredného Podunajska
I.1. Úvod vej polovici 10. storočia prechádza spoločensko-po-

Na územie okolo stredného toku Dunaja na litickým vývojom, na ktorom sa rôznou intenzitou po-
prelome 9. a 10. storočia postupne prenikajú a usa- dieľali udalosti súvisiace s príchodom a usadzovaním
dzujú sa nové, pôvodne východoeurópske stepné staromaďarských kmeňov. Výrazným archeologickým
kmene, v odbornej historickej literatúre často na- indikátorom zmien sú nálezy staromaďarských hro-
zývané spoločným názvom „staromaďarské“. Pri- bov, ktoré sa koncentrujú iba na časti zvoleného
spievajú k spoločenským, etnickým a politickým zme- územia, čo prostredníctvom archeologických nálezov
nám na území strednej Európy, ktorých detailnejšie pohrebísk umožňuje plastickejšie sledovať vytýče-
poznanie je už dlhšiu dobu predmetom živého zá- ný cieľ. Širšie územie stredného Podunajska sa dnes
ujmu bádateľov. Vyvolávajú rad vojnových konfliktov nachádza v štyroch rôznych štátoch Európskej únie
po celej Európe (patrí k nim i bitka bavorských vojsk – Rakúsku, Česku, Slovensku a Maďarsku (obr. 1), čo
so starými Maďarmi pri Bratislave v roku 907). Témou sa prejavuje i v odborných publikáciách archeológov,
predkladanej práce je pohľad na politicko-spoločen- v ktorých prevažujú práce venované územiu podľa
ské zmeny širšieho územia stredného Podunajska národnosti a štátnej príslušnosti konkrétneho bá-
prostredníctvom stavu poznatkov o časovom a pries- dateľa nad príspevkami venovanými celému územiu
torovom rozsahu archeologických nálezov pohrebísk stredného toku Dunaja. Tejto skutočnosti sa v pred-
a vybraných technológií výroby a výzdoby ozdôb. Za kladanej práci nedalo vždy vyhnúť, keďže stav vý-
širšie územie stredného Podunajska považujeme úze- skumu pohrebísk z prvej polovice 10. storočia je rôz-
mie okolo toku Dunaja medzi ústím Ráby, Viedňou, ny, takže si podľa potreby v niektorých kapitolách
Bratislavou, Budapešťou a Dunaujvárosom a dol- príspevku vypomáhame detailnejším členením podľa
nej tretiny všetkých prítokov a na juhu vrátane úze- politickej príslušnosti územia k dnešným štátom
mia po Balaton (s výnimkou oblasti medzi Tisou a (slovenská, rakúska, moravská alebo maďarská časť
Dunajom). Takto vyčlenené územie zahŕňa i oblasť stredného Podunajska).
okolo Balatonu. Táto časť stredoeurópskeho územia
sa v poslednej tretine 9. storočia prejavuje v arche- I.2. Historicko-archeologická situácia stredného
ologických nálezoch výskytom analogických pred- Podunajska so zreteľom na hroby a pohrebiská
metov a pohrebných zvykov na pohrebiskách a v pr- Pred príchodom a usadením sa staroma-
ďarských kmeňov na území stredného Dunaja v pos-
lednej tretine 9. storočia prevládali na celom území
stredného Podunajska rovnaké hlavné znaky pohreb-
ných zvykov, čo sa archeologicky prejavuje kostro-
vým pochovávaním, tvarom hrobovej jamy, uložením
a orientáciou nebožtíka (obvykle západ – východ) a
prítomnosťou sociálne a kultúrne charakteristických
nálezov výbavy a výstroja v hrobe s regionálnymi špe-
cifikami (mohyly, výklenky, detaily úpravy hrobovej
jamy alebo výbavy atď.). Pohrebiská s prítomnosťou
vysokej elity boli situované v rôznych polohách hra-
dísk, často okolo kostolov (napr. Zalavár – Hradský
Obr. 1. Územie stredného Podunajska ostrov, Zalavár – Récéskút, Mužla – Čenkov, Bratisla-
279
va – hrad, Devín – hrad, Bíňa, Ducové, Gars-Thunau na sídliskách, situovanie pochovaného v skrčenej po-
– poloha Schanze, Břeclav – Pohansko – veľmožský lohe na boku alebo dolu tvárou v hroboch na pohre-
dvorec, Mikulčice). Inou skupinou sú samostatné biskách atď. (podrobnejší prehľad k pohrebiskám na-
pohrebiská, na ktorých pochovávali obyvateľov síd- posledy publikoval J. Unger 2006, 43-51). Vo výbave
liacich v menších mocenských strediskách alebo bliž- hrobov (obr. 2 – 5) sa nachádzajú nálezy charakteris-
šie nešpecifikovaných sídliskách, kde sa popri jed- tických foriem šperkov (náušnice, koráliky, prstene),
noduchšie vybavených hroboch vyskytujú i hroby re- výstroja (ostrohy, garnitúry ostrôh, obsahy vreciek
gionálnej elity (napríklad Čakajovce, Trnovec nad Vá- na propriety), zbraní (sekery, meče, nože). Pohrebné
hom, Borovce, Bojničky, Nitra – Lupka, Bratislava zvyky majú spoločné črty (orientácia hrobu, pietne
– Rusovce, Bernhardsthal, Wimm, Pottenbrunn, Bo- uloženie pochovaného na chrbát, tvar hrobu atď.).
leradice, Bulhary, Bzenec, Dolní Věstonice, Prušánky, V archeologických nálezoch nájdených v hroboch sa
Alsórajk, Garabonc-Ófalu, Zalaszabar-Dezsősziget, prostredníctvom predmetov cudzej proveniencie od-
Vörs. Podľa najnovších výsledkov interdisciplinárne- ráža skutočnosť, že širšie územie stredného Podunaj-
ho výskumu v Kopčanoch sa na tomto type pohrebísk ska ležalo na križovatke ciest medzi východom a zá-
tiež mohli ojedinelo vyskytovať kostoly (Baxa/Glaser- padom, ako i juhom a severom, čo vplývalo na rozvoj
Opitzová 2005, 24). Výnimky zo zaužívaného pietneho obchodných a kultúrnych kontaktov včasnostredove-
spôsobu pochovávania predstavujú jednotlivé hroby kého osídlenia, rozvoj technológií a pravdepodobne
Obr. 2. Ilustrácia k výzoru, výstroja a výzbroje veľkomoravského jazdeckého veľmoža podľa L. Galušku (2004, 93)
280
Obr. 4. Borovce, hrob č. 221. Veľkomoravská železná sekera,

9. storočie. Foto: M. Novotná.
i na pestrosť etnického zloženia iných národností po-
pri prevažujúcich Slovanoch.
Z politického hľadiska bola väčšina územia
stredodunajského priestoru súčasťou Moravského a
Nitrianskeho kniežatstva, okrem Zadunajska, ktoré si
v 9. storočí vazalským spôsobom pripútala Východná
marka. V čase vlády Svätopluka sa aj toto územie sta-
lo na krátku dobu súčasťou Veľkej Moravy (Steinhübel
2004, 134), ale koniec franského panstva v Panónii
spravili až staromaďarské nájazdy v rokoch 898/900
(Havlík 1970, 33).
Starí Maďari sa po roku 896 na základe sú-
hlasu Moravanov usadili v Potisí. Uvažuje sa, že časť
zostala naďalej za Karpatmi na území neskoršej Ha-
Obr. 3. Ilustrácia Slovanky inšpirovaná nálezmi z hrobu č. 82 liče (Steinhübel 2004, 151; Ruttkay 2003). Archeo-
v Borovciach. Kresba: Ivan Berta.
logicky sa táto skutočnosť prejavuje nálezmi najmä
typických pohrebísk v Potisí a v nálezoch v Poľsku
(Budinský-Krička/Fettich 1973, Abb. 26; Mesterházy
1990; Bronicki/Michalik/Woloszyn 2003, 228-230).
Od hrobov usadlého stredodunajského obyvateľstva
sa staromaďarské hroby odlišujú pohrebnými zvyk-
Obr.5. Borovce, okres Piešťany. Výber typických veľkomoravských Obr. 6. Sárospatak-Baksahomok, hrob č. 3, pozlátené striebro,
šperkov elity zdobených granuláciou, 9. storočie. Zobrazené sú 10. storočie. Staromaďarská ozdoba vrkoča (Wieczorek/Hinz 2000,
gombíky a náušnice. Foto: M. Novotná. 183).
281
Obr. 7. Hlohovec, pozlátené striebro, 10. storočie. Ozdoba tašky Obr. 8. Karos-Eperjesszög, pohrebisko III, hrob č. 11. Rekon-
(Wieczorek/Hinz 2000, 311). štrukcia ozdôb na tulci, 10. storočie (Wieczorek/Hinz 2000,
s. 317).
losťami (napr. ukladanie parciálnych častí koňa do Napríklad staromaďarský hrob v Asprès les Corpes vo
hrobu zomrelého) a vo výbave a výstroji pochova- Francúzsku (k problematike staromaďarských hrobov
ného charakteristickými ozdobami a zbraňami (obr. v iných kultúrach najnovšie pozri Schulze-Dörrlamm
6 – 9). Väčšina autorov sa stotožnila v názore, že 2002; Daim/Lauermann (Hrsg.) 2006; Daim (Hrsg.)
k strednému Dunaju starí Maďari prenikli a usadili sa 2007).
v niekoľkých vlnách v priebehu 10. storočia. Podľa
novšieho výskumu niektorých bádateľov je možné II. Analýza
najstaršie staromaďarské hrobové celky na juhozá- II.1. Stav výskumu a klasifikácia pohrebísk
padnom Slovensku datovať až po rokoch 920 – 925 O geografickom rozšírení najmä hrobov so
(novšie prehľady napr. Ruttkay 2003, 226; Vavruš staromaďarskými archeologickými nálezmi v Európe
2006, 241). alebo jej niektorej časti nás informujú viaceré súbor-
Na pohrebiskách z 10. storočia sa prejavuje né práce s podrobným zmapovaním nálezov, na zá-
výrazná zmena vo výbave a pohrebných zvykoch, kto- klade ktorých máme dnes relatívne dobrú predstavu
rá pre časť územia, kde sa vyskytuje maďarsko-slo- o rozšírení staromaďarských hrobov i nálezov v Kar-
vanská kultúrna symbióza, bola kultúrne označená patskej kotline v 10. storočí (Kiss 1985, Karte 1-29;
ako belobrdská, čo viedlo k cca 50-ročnej, doteraz Točík 1968, Abb. 1, 1992; Nevizánsky 2007, 1; Schul-
neukončenej odbornej polemike o náplni a územnom ze-Dörrlamm 1988; Felgenhauer-Schmiedt 2006,
rozsahu tejto kultúry (Kiss 1973; Giesler 1981; Rejhol- Abb. 1; Szameit 2007, 76, Abb 3.2 a i.). Dnes sa
cová 1982; Bálint 1991, 159-194; Štefanovičová 1983; už nedá pochybovať o potrebe odlišovať epizodic-
1990, 1996, 2002 a i.). Jednoduché staromaďarské ké ojedinelé hrobové nálezy alebo predmety, kto-
obyvateľstvo početnejšie preniklo do stredodunaj- ré nemali významnejší kultúrny vplyv na miestne
ského priestoru po obsadení strategických bodov na obyvateľstvo (Takács 2006; Felgenhauer-Schmied
juhozápadnom Slovensku (r. 920 – 925) a obsadilo 2006; Daim (Hrsg.) 2007), od pohrebísk, ktoré in-
redšie osídlené časti Podunajskej nížiny, priaznivej- dikujú dlhodobejšiu sídelnú prítomnosť, a teda ich
šie pre pastierstvo (Ruttkay 2002a, 117). možno považovať za doklady výraznejšieho vplyvu
Pri početných bojových konfliktoch starých staromaďarskej kultúry na miestne obyvateľstvo.
Maďarov a geografickej šírke ich nájazdov (podrobnej- Všeobecne možno konštatovať, že na širšom úze-
šie k šírke zásahu staromaďarských kmeňov v Európe mí stredného Podunajska sa pohrebiská s prítom-
pozri Fodor 1996, mapa na s. 481; Schulze-Dörrlamm nosťou staromaďarských hrobov prvej polovice 10.
2002, Abb. 1 a i.) sa jednotlivé hroby bojovní- storočia koncentrujú v jeho maďarskej časti a na ju-
kov môžu vyskytnúť v úplne nečakaných kultúrach. hozápadnom Slovensku.
282
náleziská stredodunajského priestoru, ako i klasifi-

kácia včasnostredovekých pohrebísk v stredodunaj-
skom priestore podľa ich pôvodného kontinuálneho
používania v čase. V terénnom výskume prevažujú zá-
chranné výskumy a bádateľov, ktorí by sa už v teréne
snažili zistiť rozsah pohrebiska v čase a priestore, je
veľmi málo. Tematické zámery tohto charakteru sú
problematicky podporované, alebo nie sú podpore-
né vôbec. Nie je mi známy kolektív autorov, ktorý by
s primeranou zodpovednosťou realizoval takúto ve-
rifikáciu pre pohrebiská stredného Podunajska a do-
plnil by tak existujúcu databázu všetkých pohrebísk
so spoľahlivými údajmi o ich pôvodnom priestorovom
a časovom rozsahu.
Z odbornej literatúry vieme, že vzťahy do-
máceho obyvateľstva so staromaďarským etnikom
mohli byť rôzne, od vyslovene konfrontačných až po
účelové spojenectvo (viac napr. Ratkoš 1987; Ruttkay
2002a, 117; Steinhübel 2004, 149-158) a dá sa pred-
pokladať, že odraz týchto vzťahov sa môže okrem iné-
ho prejavovať na pohrebiskách v podobe kontinuity a
diskontinuity pochovávania. Skutočný časový rozsah
pochovávania na pohrebiskách možno pre poznanie
politicko-spoločenského vývoja stredodunajského
priestoru v 10. storočí považovať za dôležitý prameň,
ako na túto skutočnosť už dávnejšie poukázali niek-
torí bádatelia (Rejholcová 1982, 200-201; Štefano-
vičová 1983, 37; Měřínský 1986, obr. 1). Klasifikáciu
pohrebísk stredodunajského priestoru z pohľadu ich
pôvodného rozsahu kontinuálneho pochovávania
možno získať zo spracovania jednotlivých lokalít, ale
chýba univerzálny prehľad, ktorý sme pracovne vy-
tvorili pre potreby tohto príspevku. Problém pred-
stavovala už spomenutá skutočnosť, že pre väčšinu
Obr. 9. Ilustrácia ku kroju a ozdobám staromaďarských ozdôb nálezov pohrebísk v stredodunajskom priestore ne-
nájdených v hrobe č. 49 v Algyő (B. Kürti 1996, s. 160, 5. kép). poznáme časový ani priestorový rozsah kontinuálne-
ho pochovávania, čo umožnilo vychádzať len z ana-
Kartografický prehľad o staromaďarských hrobových lýzy malého percenta známych lokalít. Výsledkom je
nálezoch v strednej Európe spolu s analýzou ich ob- zistenie, že horizont hrobov z konca 9. a prvej po-
sahu je základom veľkého množstva odborných ar- lovice 10. storočia sa nachádza na štyroch typoch
cheologických prác zameraných na historicko-ar- pohrebísk:
cheologické interpretácie prvej polovice 10. sto- Prvý typ: Pohrebiská slovanského obyva-
ročia (napr. Kiss 1985, Karte 1-29; Schulze-Dörrlam teľstva, ktoré boli založené vo veľkomoravskom alebo
1988, Abb. 48, 54, 57; Mesterházy 1990, 2. kép; Rut- predveľkomoravskom období a pochovávanie na nich
tkay 2002b, 180-181; Hanuliak 1990; 1996; 2004, končí pravdepodobne v prvej alebo druhej tretine 10.
255-280). Treba však doplniť, že údaj o pôvodnom storočia (napr. Nitra – Lupka, Břeclav – veľmožský dvo-
rozsahu kontinuálneho pochovávania na týchto poh- rec, Staré Město –Valy, Mikulčice – 6. a 12. kostol);
rebiskách sa nesleduje. Je to spôsobené i tým, že pre Druhý typ: V predveľkomoravskom až veľko-
väčšinu včasnostredovekých pohrebísk a hrobov nie moravskom období založené pohrebiská, ale pocho-
je údaj o ich časovom a priestorovom rozsahu k dis- vávanie končí v 11., prípadne 12. storočí (napr. Vörs,
pozícii, respektíve ho nepoznáme. Chýba i systema- Trnovec nad Váhom, Čakajovce, Borovce, Nechvalín,
tický výskum, ktorý by sa zaoberal touto otázkou pre Prušánky, Mušov, Dolní Věstonice);
283
Obr. 10. Mapa stredodunajského pries-

toru s nálezmi pohrebísk s horizontmi
9. a prvej polovice 10. storočia. Ná-
zvom sú označené pohrebiská dru-
hého typu tu prezentovanej klasifiká-
cie. Kresba M. Pekáriková podľa pod-
kladov D. Staššíkovej-Štukovskej. Značky
bez označenia znamenajú pohrebiská
s nálezmi z 9. alebo 10. storočia, ale bez
dostupných poznatkov o ich pôvodnom
rozsahu v čase.
Tretí typ: Veľkorodinné staromaďarské pohre- Dostál 1966; Hanuliak 2004, 37-46; Unger 2006,
biská používané prevažne v prvej polovici 10. storočia 43-54, 78-90, 95-100).
jednou až troma generáciami (napr. Zemplín, Karos Autori pri sledovaní politicko-spoločenského vývoja
III, Tiszabezdéd); stredného Podunajska v 10. storočí z pohľadu hrobo-
Štvrtý typ: Iným typom sú pohrebiská, ktoré vých nálezov venujú pozornosť vybranému horizontu
začínajú s pochovávaním v 10. storočí a kontinuálne nálezov, ako sú staromaďarské, veľkomoravské, po-
pokračujú do 11., prípadne 12. storočia (napríklad veľkomoravské alebo tzv. belobrdské hroby a inter-
Halimba, Ártánd, Püspöskladány-Eperjesvölgy, Malé pretácie týchto nálezov vôbec nekonfrontujú, ale-
Kosihy I, Devín). K podrobnejšiemu pohľadu na kla- bo v minimálnom rozsahu, s detailnejším poznatkom
sifikáciu a výskyt včasnostredovekých pohrebísk na o pôvodnom časovom rozsahu pohrebísk (Točík 1968;
Slovensku a Morave podľa kritéria ich časového roz- Giesler 1981; Kiss 1985; Schulze-Dörrlam 1988; Bálint
sahu pozri Staššíková-Štukovská 2004, 174-175. 1991, 159-205 a i.). Pre objektívnosť však treba do-
Treba poznamenať, že uvedená klasifikácia dať, že k publikovaniu ucelenejšie preskúmaných po-
sa týka len pohrebísk a nezahŕňa ojedinelé hro- hrebísk, v našej klasifikácii označených ako 2. typ,
by, ako je napríklad Gnadendorf alebo hroby na sa pristúpilo až v poslednej dobe – napr. Čakajovce
sídliskách, teda nie je prehľadom o pochovávaní (Rejholcová 1995), Mušov (Jelínková 1999), Rajhrad
v 10. storočí. Prehľad o prejavoch pohrebných zvyk- (Staňa 2006), Nechvalín a Prušánky I, II (Klanica
lostí možno získať v inej odbornej literatúre (napr. 2006), Dolní Věstonice (Ungermann 2007). Mnohé
284
to obdobia (Kiss 1985, 348-363). Vychádzajúc z tejto

práce s kritickým vyhodnotením a doplnením novších
lokalít z rôznych ďalších prameňov (Fodor 1996;
Schulze-Dörrlamm 1988, 2002; Mesterházy 1990) sa
na území širšieho stredného Podunajska, dnes pa-
triacom Maďarsku, vyskytuje cca 178 pohrebísk, na
ktorých sa preskúmali alebo potenciálne sa môžu vy-
skytovať hroby z konca 9. až prvej polovice 10. sto-
ročia. Zistený priestorový, a teda i časový rozsah po-
chovávania má cca 8,5 % pohrebísk (čo je cca 15 lo-
kalít). Uvedený údaj (8,5 % pohrebísk, u ktorých po-
známe časový rozsah kontinuálneho pochovávania
Obr. 11. Staré Město, strieborný mesiačikovitý závesok, 9. storočie na pohrebisku s horizontom hrobov prvej polovice
(podľa Dekan 1976, obr. 157)
10. storočia) treba považovať pri použitej metodike
nie sú doteraz celistvo vypublikované, ako napríklad za približný. Ukazuje nám však priepastný rozdiel
Vörs. Nie je to len otázka slovenských alebo morav- medzi kvantitou zistených pohrebísk a kvalitou ich
ských bádateľov, ale na pokrivkávanie v spracova- výskumu (v zmysle počtu preskúmaných hrobov zo
nosti slovanských pohrebísk oprávnene dávnejšie skutočne existujúcich hrobov).
poukázal Cs. Bálint v súvislosti s problematikou 10. Vyčlenený počet lokalít sme ďalej klasifikovali
storočia v južnom Maďarsku (Bálint 1991, 191), pri- podľa obdobia kontinuálneho pochovávania. Do prvé-
čom dodnes nie je nanovo spracovaná problematika ho typu pohrebísk (začiatok pochovávania v 9. storočí,
köttlašskej kultúry a napríklad Krungl, jedno z naj- ukončenie pochovávania v 10. storočí) nemôžeme za-
významnejších a dávnejšie preskúmaných pohrebísk radiť ani jedno konkrétne nálezisko. Preskúmané čas-
köttlašskej kultúry, nie je stále úplne vypublikované. ti pohrebísk, ktoré by do nášho prvého typu pohrebísk
Ako bolo napísané vyššie, nemáme poznatky mohli patriť, ako napríklad Garabonc I a II (Szöke/Ván-
o časovom rozsahu pochovávania na pohrebiskách dor 1992), autori považujú za náleziská datované do
v stredodunajskom priestore. Tvorba týchto poznat- 9. a prvej polovice 10. storočia, ale skutočný rozsah
kov pre všetky známe pohrebiská s nálezmi z prvej pohrebiska, podľa môjho posúdenia publikovaného
polovice 10. storočia ďaleko presahuje rozsah mož- plánu, sa zdá nepot-vrdený sondami, a tak sa nedalo
ností autorky i tohto príspevku. Preto sa pozornosť s istotou vylúčiť, či náhodou nemá pohrebisko mladší
zamerala na vytypovanie lokalít, ktorých stav výs- a aj starší horizont, a teda nepatrí do nášho druhého
kumu a publikovania umožňuje s významnou dávkou typu, ako napríklad blízka lokalita Vörs s pochováva-
presnosti ich zaradenie do jednej zo štyroch typov ním od 8. do 11. storočia (Költő/Lengyel/Pap/Szentpé-
pohrebísk našej vyššie spomenutej klasifikácie (obr. teri 1992) alebo Zalavár-Récéskút (Sós/Bökönyi 1963).
10). Cieľom tejto analýzy bola i snaha získať konkrét- Uvedený problém by sme mohli rozšíriť na väčšinu po-
nejšie údaje k nálezovej situácii staromaďarských hrebísk s veľkomoravskými nálezmi z karolínskeho ob-
hrobov v kontexte pohrebísk s horizontmi prvej po- dobia v okolí Balatonu. Nevylučujem, že maďarskí ko-
lovice 10. storočia ako východiska pre interpretáciu legovia v porovnaní s mne dostupnými publikáciami o
politicko-spoločenského vývoja širšieho stredodu- problematike pohrebísk v Zalavári a jeho okolí už mno-
najského priestoru. V tejto súvislosti porovnávame hé veci v teréne spresnili, ako naznačujú niektoré pub-
dosiahnuté výsledky s doterajšími poznatkami a so likované informácie (napr. Szöke et all. 2004), ale chý-
situáciou staromaďarských pohrebísk v Potisí. Vzhľa- ba ich publikované spracovanie, a teda sa nedali v tej-
dom na spomenutý stav výskumu treba považovať to práci využiť.
výsledky za orientačný podnet k dlhšie prebiehajúcej Ako o treťom type pohrebiska, teda staroma-
diskusii na túto tému. ďarského veľkorodinného pohrebiska, možno uva-
žovať v lokalite Aldebrő-Mocsáros, ale podľa prilo-
II.1.1. Maďarská časť širšieho územia stredného ženého plánu výskumu sa nedá vierohodne potvrdiť,
Podunajska či západná strana pohrebiska je skutočne jeho hra-
A. Kiss vo svojej práci venovanej pohrebis- nica (Fodor 1996, 381, 458 mapa 16). Veľkorodin-
kám s nálezmi z 10. – 11. storočia s vyhodnotením ným staromaďarským pohrebiskom môže byť nález
staromaďarských nálezov z územia ich výskytu v ce- z Bany, prípadne z Verebu (Mesterházy 1994, 28-31,
lej strednej Európe zmapoval 1 648 pohrebísk z toh- Abb. 17).
285
Hroby so staromaďarskými nálezmi a s veľko- Rakúska sa podobne ako v Maďarsku nedá vierohod-
rodinným usporiadaním sa vyskytujú ako súčasť roz- ne určiť. Podľa historicko-archeologickej situácie sa
siahlejších pohrebísk štvrtého typu podľa našej kla- zdá, že by mohli mať početne výraznejší výskyt po-
sifikácie, teda s pochovávaním od 10. do 11., až 12. hrebiská druhého typu (založené v 9. storočí a pre-
storočia, ako napríklad Halimba (Török 1962), prí- trvávajúce do 11. až 12. storočia). Staromaďarské
padne lokality Székesfehérvár, Sorokpolány alebo hroby sa na pohrebiskách nevyskytujú. Uvedené zis-
Balatonszemes. tenie opäť korešponduje s názormi bádateľov vy-
Určiť s primeranou dávkou presnosti, aký per- chádzajúcimi z analýz archeologických nálezov a his-
centuálny podiel má prvý, tretí alebo štvrtý typ poh- torickej situácie (posledne k problematike v zborníku
rebiska v porovnaní so všetkými nálezmi pohrebísk od Zehetmayera 2007).
v maďarskej časti stredodunajského priestoru,a nedá
sa ani overiť, či tu skutočne neexistuje druhý typ po- II.1.3. Moravská časť stredného Podunajska
hrebiska. Možno iba z historicko-archeologického vý- Prehľad o výskyte pohrebísk bol čerpaný
voja skúmaného územia v 9. storočí hypoteticky pred- z prác B. Dostála (1966) s doplnením novších po-
pokladať, že druhý a štvrtý typ pohrebísk našej kla- znatkov o topografii 9. a 10. storočia (Měřínský
sifikácie môže byť pre maďarskú časť územia stred- 1986; Poláček 2002). Na vyčlenenom území Moravy
ného Podunajska početne výraznejší, ako sa to z do- sa nachádza cca 270 pohrebísk (bez ohľadu na ka-
terajších výskumov javí. Uvedený predpoklad by zod- taster), z toho cca 18 % je preskúmaných tak, že
povedal i historicko-archeologickej situácii v severnej ich môžeme zaradiť do niektorého typu tu prezen-
Panónii, kde podľa interdisciplinárnych dokladov spo- tovanej klasifikácie pohrebísk v stredodunajskom
ločenských vedných disciplín pretrvávajú ostrovčeky priestore. Pohrebiská prvého typu sú napríklad lo-
pôvodného slovanského obyvateľstva z 9. storočia kality Břeclav – veľmožský dvorec a Velké Bílovice.
do mladších období (Kniezsa 1938; Bálint 1991, Karte Prekvapujúci je počet lokalít druhého typu, kto-
I, II; Ruttkay 2006, 20-24 a i.). ré, podľa legendy k mape č. 1 u Z. Měřínskeho, sú
známe v počte 28 a autor niektoré tiež v texte vy-
II.1.2. Rakúska časť stredného Podunajska menováva (Měřínský 1986, 37, obr. 1). K nim pat-
Na stredodunajskom území v Rakúsku bolo ria napríklad Dolní Věstonice, Přerov – Předmostí,
možné pre koniec 9. a prvú polovicu 10. storočia na Prušánky, Mušov, Mikulčice 6. a 12. kostol, Uher-
základe súborných prác J. Justovej (1990, 230-259), ské Hradiště – Sady, Holubice, Držovice, Nechva-
Gieslera (1981, 161) a s doplnením podľa E. Szamei- lín (Měřínský 1986, 37). Staromaďarské pohrebiská
ta a H. Heroldovej (2007) kriticky zaradiť 120 po- (tretí typ) sa tu nenachádzajú, štvrtý typ pohrebísk
hrebísk, z toho asi cca 8 % umožňuje hovoriť k ich sa na Morave pri súčasnom stave výskumu ťažko de-
pôvodnému časovému rozsahu, ale ani jedno nie je finuje, s otáznikom sa uvažuje o takejto možnos-
kompletne preskúmané. K prvému typu možno s otáz- ti v súvislosti s pohrebiskom v Horních Dunajovi-
nikom zaradiť lokality Bernahardsthal-Kohlfahrt a ciach alebo Starej Břeclavi (Měřínský 1986, 37), ale
Wartmannstetten. Druhý typ by mohlo predstavovať vzhľadom na stav výskumu tu tento typ pohrebiska
pohrebisko v Kottlachu a je možné že i pohrebisko nemôžeme s istotou potvrdiť. Podobne ako u pred-
Steinbrunn, ako i nálezy v Thunau am Kamp, poloha chádzajúcich štátov, ani na Morave, teda v Českej
Winkelhoferova tehelňa. Veľkorodinné staromaďar- republike, nemôžeme pre širšiu oblasť stredného
ské pohrebisko tu spoľahlivo nepoznáme, k nálezom Podunajska bližšie špecifikovať percentuálny po-
ojedinelých staromaďarských hrobov je k dispozícii diel pohrebísk prvého a druhého typu v doteraz
novšie spracovanie (Daim/Lauermann (Hrsg.) 2006; zistených nálezoch a dokonca ani spoľahlivo potvr-
Daim (Hrsg.) 2007). Staromaďarské hroby sa vyskyt- diť výskyt pochovávania na pohrebiskách štvrtého
li v Bad Deutsch Altenburgu, rozsah pohrebiska nie typu. Zatiaľ sa dá hypoteticky predpokladať, že tu
je známy, indície nasvedčujú, že pôvodne bolo roz- budú prevažovať pohrebiská druhého typu. Pred-
siahlejšie. Štvrtým typom lokality (pochovávanie za- mety v hroboch, ktoré by mohli byť staromaďarské,
čína v 10. storočí a končí v 12. storočí) by hypoteticky sú na Morave v prvej polovici 10. storočia ojedinelé
mohlo byť pohrebisko v Zwentendorfe. Preskúmané (k problematike pozri Měřínský 1986, 27-34; Kou-
boli len hroby s nálezmi z 10. – 11. storočia, ale exis- řil 2003). Takisto tu chýbajú niektoré typy nálezov,
tenciu hrobov z 9. storočia nevieme vylúčiť. ktoré sa početne výraznejšie vyskytujú vo výbave
Podiel jednotlivých typov pohrebísk na všet- hrobov na Slovensku a v Maďarsku v štvrtom type
kých známych lokalitách na stredodunajskom území pohrebísk.
286
II.1.4. Slovenská časť stredného Podunajska

Ako prameň pre určenie nálezov včasno-
stredovekých pohrebísk v slovenskej časti stred-
ného Podunajska sa používali časti Prameňov
I/1, 2 (Bialeková 1989) s novšími doplneniami
podľa dostupných informácií v jednotlivých čís-
lach periodika AVANS. Na slovenskej časti stred-
ného Podunajska sme zaznamenali 332 nálezov in-
dikujúcich včasnostredoveké pohrebisko (častou
situáciou je viac pohrebísk v jednom katastri, na-
príklad v Nitre je cca 40 lokalít). Z uvedeného po-
čtu je 90 so staromaďarskými nálezmi (spracova-
né podľa obr. 1 u G. Nevizánskeho 2007, 1. kép).
Cca 10 % (33 pohrebísk) z počtu 332 sme moh-
li zaradiť do typov podľa našej klasifikácie. Prvý
typ pohrebiska (pochovávanie začína v 9. sto-
ročí a končí v 10. storočí) môžu predstavovať lo-
kality Nitra – Lupka alebo Skalica (posledná s ur-
čitou neistotou z dôvodu dosiaľ nepreskúmaných
hrobov). Začiatok kostrového pochovávania na
prelome 8./9. storočia a koncom pochovávania
Obr. 12. Výber náušníc a príveskov z 10. storočia. Borovce, okres
v 11. až 12. storočí, teda druhý typ pohrebiska Piešťany. Foto: P. Kóša.
našej klasifikácie, možno predpokladať napr. pre
lokality Čakajovce, Trnovec nad Váhom, Borovce, II.2. Vybrané technológie
Ducové. Inú možnosť na detailnejšie posúdenie in-
Tretí typ pohrebiska – veľkorodinné sta- tenzity vplyvov staromaďarského etnika na domáce
romaďarské pohrebisko sa síce často spomína stredodunajské prostredie v prvej polovici 10. sto-
s nálezmi napr. v Hlohovci, Červeníku a ďalších, ročia nám môže poskytnúť sledovanie technologic-
ale rozsah pohrebiska, z ktorého nálezy pochádza- kých detailov výzdoby. V predkladanom príspevku
jú, sa nezistil. Vzhľadom na skutočnosť, že hroby nie je priestor na podrobnejšie sledovanie jednotli-
so staromaďarskými nálezmi sa na Slovensku vy- vých druhov materiálnej kultúry, ktorým je venovaná
skytujú v kontexte domácich pohrebísk, napr. hrob rozsiahla odborná literatúra hlavne v Maďarsku a na
č. 579 v Čakajovciach (Rejholcová 1995, 182), sa Slovensku a rad neukončených polemík o pôvode via-
vynára otázka, či spomínané staromaďarské hro- cerých typov predmetov. Ako nespochybniteľne
by z Hlohovca a Červeníka sú skutočne jednozna- kultúrne staromaďarské možno označiť ozdoby le-
čne staromaďarské veľkorodinné pohrebiská, ale- védskeho pôvodu a v stredodunajskej oblasti domá-
bo sú horizontom rozsiahlejšieho pohrebiska? Ak ce šperky – veligradské a podunajské (najčastejšie
zostaneme prísne konzekventní, tak stav výskumu náušnice, prstene, pracky a kovania opaskov a i.).
nedovoľuje potvrdiť ani pre jednu lokalitu na Slo- Nedá sa pochybovať, že obe morfologicky a kultúrne
vensku potvrdené pohrebisko tretieho typu našej rozdielne skupiny šperkov sú produktom vyspelého
klasifikácie. remeselného prostredia. Nebudeme venovať pozor-
Štvrtým typom pohrebiska sú napríklad nosť jednotlivým typom staromaďarských alebo stre-
Malé Kosihy, Nitra – Šindolka, Nitra – amfiteáter. dodunajských šperkov, pozornosť sa venuje techno-
Podobne ako na Morave, i na Slovensku sa objavujú lógiám výzdoby (obr. 2 a 4). Šperky a ozdoby patria
pohrebiská štvrtého typu, ktoré pokračujú do no- k často publikovaným predmetom, preto nie je na
voveku, napríklad Ducové. Podobne ako v iných štá- nich ťažké makroskopickým pohľadom definovať
toch širšieho územia stredného Podunajska, ani na niektoré výzdobné techniky. Na staromaďarských
Slovensku nevieme určiť podiel jednotlivých typov ozdobách sa v prevažujúcej miere objavuje ako vý-
pohrebísk v rámci všetkých 332 pohrebísk. V nami zdobná technológia pozlacovanie striebra, po-
klasifikovaných 10 % lokalít prevažujú pohrebiská mocou ktorého sa dotvárajú efektné ornamenty na
druhého a štvrtého typu, pohrebiská tretieho typu taškách, tulcoch, kovaniach opaskov alebo na ná-
sa podľa zvolených kritérií nepodarilo potvrdiť. ušniciach (obr. 6, 7).
287
na inom type šperkov nevyskytuje. Ak prijmeme hy-

potézu, že šperky, ktoré sú typické pre stredodu-
najské nálezy, boli väčšinou vyrábané domácimi re-
meselníkmi, tak z našej rámcovej analýzy založenej
hlavne na predbežnom pozorovaní sa zdá, že do tech-
ník výroby pôvodných šperkov v stredodunajskom
priestore sa v širšom rozsahu pozlacovanie striebra
v 10. storočí nedostáva. Vtejto súvislosti je potrebné
si položiť otázku: „prečo?” Odpoveď môže priniesť
ďalší podrobnejší interdisciplinárny výskum techno-
logií výroby a výzdoby šperkov v 9./10. storočí, ktoré
by tieto rámcové pozorovania spresnil a doplnil.
Iným príkladom vplyvov staromaďarského
etnika na stredodunajský priestor v oblasti remesiel
môžu byť technológie výroby skiel. V hroboch žien a
Obr. 13. Borovce, okres Piešťany. Náhrdelník z prelomu 9. a 10. sto-
ročia. Foto: M. Novotná. detí v stredodunajskom priestore patria k relatívne
častým nálezom sklené koráliky. Pri analýze techno-
Z domáceho stredodunajského výrobného prostredia lógií a typov korálikov zo skla na pohrebiskách dru-
predmety s takouto technológiou výzdoby nepozná- hého typu sa zaznamenal výrazný typologický a tech-
me a nemáme ich ani doložené na nálezoch druhej nologický rozdiel medzi korálikmi poslednej tretiny
polovice 10. storočia. Samozrejme, ide o rámcový 9. a prvej polovice 10. storočia (Staššíková-Štukovská/
poznatok, ktorý si vyžaduje spresnenie podrobnej- Plško 1997). Hovoríme o početne prevažujúcom type
ším výskumom, možno zaznamenať významnejší vý- náhrdelníku, pretože v korálikoch sa môžu vyskytnúť
skyt strieborných šperkov zdobených zlatom v prvej jednotlivo alebo málopočetne i typy z rôznych kultúr
alebo v druhej polovici 10. storočia. V 10. storočí sa a oblastí, ale početne prevažujú takpovediac časovo
šperky rustikalizujú, ale nemiznú z nálezov v hroboch a kultúrne „aktuálne“ typy (Staššíková-Štukovská/Plš-
ko 1997, Taf. 21). Najrozšírenejšími korálikmi v stre-
dodunajskom priestore v poslednej tretine 9. sto-
ročia boli koráliky zhotovené ťahaním skleného vlák-
na; jednoduché alebo viacnásobne členené koráliky
vyrobené z rôznych podskupín sodno-vápenatého,
natronového alebo popolového skla (obr. 13). V 10.
storočí sa postupne prevažujúcim korálikom náhrdel-
níkov vo výbave hrobov stáva drobný korálik (veľkosť
do 4 mm) žltej, bielej alebo zelenej farby zhotove-
ný jednoduchým zvinutím a zo skla binárneho, olov-
natého (PbO-SiO2). Táto zmena typov a receptúr ne-
prebehla skokom, čoho dokladom sú v náhrdelníkoch
Obr. 14. Borovce, okres Piešťany. Náhrdelník zo sklených korálikov z hrobov kombinované typy drobných binárnych ko-
z olovnatého binárneho skla, 10. storočie. Foto: D. Staššíková-Štu- rálikov s väčšími sodnými korálikmi, zhotovené ťaha-
kovská. ním skleného vlákna (obr. 14). Obe receptúry výroby
skla, z ktorého sú koráliky zhotovené, sú diametrál-
10. storočia. Pôvodné ozdoby sú v stredodunajskom ne odlišné v použitých surovinách. Pôvod binárnych
prostredí zdobené pozlacovaním bronzu alebo mo- skiel nie je objasnený. Okrem archeologických do-
sadze (obr. 11, 12), prípadne sú celostrieborné alebo kladov nemáme iné pramene, ktoré by nám poskyto-
celozlaté (obr. 5). Skutočnosti, že typy staromaďar- vali informácie o pôvode binárnych olovnatých skiel
ských ozdôb neboli prevzaté domácim slovanským v stredodunajskom priestore. Súvis so staromaďar-
obyvateľstvom sa dá porozumieť, ale pri remeslách ským remeselným prostredím môžeme vylúčiť, a to
a technológiách sa poznatky šíria bez ohľadu na kul- na základe veľkomoravských nálezov, ako napríklad
túrne či etnické bariéry. Výzdoba strieborných pred- nález náhrdelníka z binárnych skiel v hrobe č. 1 na
metov zlatom sa okrem staromaďarských ozdôb v pr- veľmožskom dvorci na Pohansku (nepublikovaný ma-
vej polovici 10. storočia v stredodunajskom priestore teriál autorky). Binárne olovnaté sklo je brilantné,
288
lesklé a efektné a čo je dôležité, má nižší bod mäk- mi hrobov z konca 9. a prvej polovice 10. storočia
nutia a tavenia ako sodné sklo. Z doterajších nálezov v celom stredodunajskom priestore (rozsah poznáme
je zrejmé, že veľkomoravské výrobné centrá poznali iba pre 8 – 12 % zo známych pohrebísk). Najproble-
binárne olovnaté sklá, ale z nejakého dôvodu dáva- matickejšia situácia v stave výskumu celistvosti po-
li prednosť korálikom zo sodných skiel zhotovených hrebísk je v rakúskej a maďarskej časti stredodunaj-
komplikovanou technikou ťahania skleného vlákna a ského priestoru (najmä v oblasti Zaly) a relatívne naj-
následnými ďalšími technikami, ako je prelínanie ski- lepšia na Morave. Pri týchto výsledkoch treba vždy
el s kovovými fóliami, formovanie matricou alebo ná- pamätať na veľkosť súboru, na ktorom sú založené, a
strojom atď. Teda sklárskymi technikami z vyspelého skutočnosť, že ich treba považovať za predbežné, kde
byzantského sklárskeho prostredia, čo predpokladá je nutné spresnenie použitím inej metodiky a vyža-
i prítomnosť týchto sklárov na veľkomoravských dvo- duje si iné podmienky ako mala autorka k dispozícii.
roch vládnucej elity. Príchod starých Maďarov prispel Zároveň nás táto skutočnosť upozorňuje na potrebu
ku koncu politickej moci Veľkej Moravy a k zmene ob- venovať v archeologickom výskume pohrebísk širšie-
chodných vzťahov a presunom remeselníkov. Tieto ho stredodunajského priestoru väčšiu pozornosť ve-
skutočnosti nepochybne ovplyvňovali aj remeselné rifikovaniu ich rozsahu v čase a priestore.
prostredie sklených korálikov. Najjednoduchšie vý- Z analýzy dostupných poznatkov sme vo všet-
chodisko v hľadaní odpovede pre vysvetlenie šta- kých častiach stredodunajského priestoru nemohli
tisticky prevažujúcich korálikovv z binárnych skiel s istotou potvrdiť existenciu samostatného staro-
v nálezoch 10. storočia sa javí v príchode nových re- maďarského pohrebiska (tretí typ klasifikácie), a to
meselníkov s novými receptúrami. Túto hypotézu za- z toho dôvodu, že u väčšiny týchto hrobov nie je zná-
tiaľ nálezy nedovolia potvrdiť. Binárne sklá sú na vý- my rozsah pohrebiska. Je to rozdiel v porovnaní s Po-
chode Európy rozšírené v mladších obdobiach ako tisím, kde bolo preskúmaných viacero rozsahom ne-
9. alebo 10. storočie. Iným zložitejším vysvetlením spochybniteľne veľkorodinných staromaďarských po-
je hľadať pôvod zmien receptúr výroby skla v kon- hrebísk. Pre maďarskú časť stredodunajského pries-
tinuálnom vývoji domácich technológií. Túto hy- toru je dôležité upozorniť na známu skutočnosť, že
potézu potvrdzujú nálezy korálikov v hroboch veľko- pre detailnejšie rozšírenie staromaďarských nálezov
moravskej elity (napríklad v Břeclavi-velmožský dvo- je dôležité rozlišovať oblasť Zaly a bezprostredne Du-
rec), ako i výrazný výskyt korálikov z binárnych ski- naja (priestor medzi tokom Tisy a Dunaja sme do prá-
el v 10. storočí okrem Slovenska i v Čechách. V po- ce nezahrnuli), kde sú vo výskyte staromaďarských
rovnaní so sodnými sklami majú binárne sklá nižší nálezov rozdiely (pozri Kiss 1985, Karte 1 – 23).
bod mäknutia a tavenia, čo umožňovalo zhotovovať V oblasti Zalaváru a Keszthely podrobnejšie venuje
drobné koráliky ( 3mm dlhé), ktoré sa stali dostupné pozornosť nálezom z 9. a 10. storočia, ako i zložitej
širšiemu spektru obyvateľstva. Nástup tejto techno- etnickej situácii R. Müller (1991). Informácie R. Mül-
lógie mohol urýchliť odchod remeselníkov spojených lera o možnej prítomnosti staromaďarských hrobov
s veľkomoravským elitným prostredí, čo bol priamy v 10. storočí v nálezoch v Zalavári sa nedajú nami
dôsledok politicko-spoločenských zmien v 10. storo- zvolenou metodou analýzy potvrdiť (Müller 1991,
čí. Vo výrobe skiel sa otvoril priestor pre rozvoj iného 171-172).
typu korálikov, možno dovtedy len okrajového, kto- Staromaďarské nálezy sa v stredodunajskom
rý zjednodušenou technológiou výroby skla dokázal priestore preukázateľne v prvej polovici 10. storočia
uspokojiť pretrvávajúci dopyt po sklených šperkoch nachádzajú v kontexte pohrebísk tretieho typu podľa
od usadlého obyvateľstva. Rozvoj výroby binárnych našej klasifikácie. Ani pre staromaďarské nálezy
skiel a zmeny v technike formovania korálikov mož- z Hlohovca a Červeníka nepoznáme rozsah pohre-
no považovať za dôsledok politicko-spoločenských biska ku ktorému patria, preto môžeme interpre-
zmien v stredodunajskom priestore v prvej polovici táciu týchto hrobov, vyskytujúcich sa v odbornej
10. storočia. literatúre ako veľkorodinné staromaďarské pohre-
bisko, považovať za hypotetickú. Je to z toho dôvo-
III. Diskusia du, že v slovenskej časti stredodunajského pries-
Z analýzy pohrebísk podľa zvolenej klasifi- toru doteraz chýbajú v teréne spoľahlivo preukázané
kácie pôvodného časového rozsahu pochovávania na pôvodné rozsahy pohrebísk, na ktorých sa našli sta-
pohrebisku sa zhodne konštatovala štatisticky málo romaďarské hroby z prvej polovice 10. storočia. Po-
výrazná úroveň súčasných poznatkov o pôvodných hrebiská s kontinuálnym pochovávaním od 8./9. do
rozsahoch včasnostredovekých pohrebísk s horizont- konca 11. – 12. storočia sa vyskytujú v celom stred-
289
nom Podunajsku v bližšie nešpecifikovanej hustote užitie výzdoby farebnými kovmi od často sa na sta-
(stav výskumu nedovoľuje podrobnejšiu analýzu). romaďarských nálezoch vyskytujúcej kombinácie zla-
Staromaďarské hroby sú ich súčasťou len v maďar- ta a striebra. Novú technológiu zdobenia nemáme
skej časti stredodunajského priestoru s výnimkou Za- potvrdenú v šperkoch z 10. storočia s výnimkou kul-
laváru a na juhozápadnom Slovensku s výnimkou po- túrne staromaďarských nálezov. Táto skutočnosť by
hrebísk v Bratislave, Devíne a Nitry – starom meste sa mohla interpretovať ako samostatná existencia a
a hrade. Staromaďarské hroby sa nevyskytujú na po- vývoj domácich šperkárskych remesiel, možno viac
hrebiskách druhého typu na Morave a Rakúsku, ako v rustikálnej ako elitnej podobe. U Slovanov, re-
i na Slovensku – severnejšie od Trnavy, Hlohovca, spektíve u autochtónneho obyvateľstva možno túto
Nitry a Levíc. Táto nálezová situácia pre staromaďar- zmenu interpretovať ako zmenou kultúrnych a po-
ské hroby je rozdielna v porovnaní s existujúcimi sa- litických pomerov vyvolaný vplyv na vývoj domácich
mostatnými pohrebiskami veľkorodinného typu, kto- technológií. V podobných kontextoch možno inter-
ré boli preskúmané v Potisí. Ak budeme vychádzať pretovať i zmeny technológií výroby drobných skle-
len z analyzovaných nálezov pohrebísk a výsledkov ných ozdôb, ktoré viedli k rozvinutiu výroby binár-
tejto analýzy, tak kontinuálne pohrebiská, kde sa za- nych skiel a k jednoduchšej technike formovania ko-
čalo pochovávať pred príchodom starých Maďarov do rálikov. Z pohľadu vývoja sklárskej výroby možno po-
Karpatskej kotliny a pochovávanie končí v 11. alebo užitie binárnych skiel považovať za progresívny krok,
12. storočí, ukazujú aj na kontinuitu sídlisk, čo pod- ktorý mohol prispieť k dostupnosti sklených šperkov
poruje historicko-archeologické interpretácie o po- širšej skupine obyvateľstva ako boli najvyššie elity
kračovaní vývoja po politickom rozpade Veľkej Mora- 9. storočia.
vy v rámci menších regionálnych celkov, ku ktorému
sa už dnes prikláňa väčšina bádateľov. Samozrejme, IV. Záver
že z analyzovaného počtu pohrebísk sa nedá vysloviť V predloženom príspevku sme sa analýzou
úsudok, v akom geografickom rozsahu pokračovali dostupných prameňov z odbornej literatúry pokú-
pôvodné sídla stredodunajskej populácie v kontinu- sili spresniť poznatky o pôvodnom časovom rozsa-
álnom vývoji i v 10. a nasledujúcich storočiach. Sku- hu kontinuálneho pochovávania na včasnostredo-
točnosť, že na niektorých z týchto pohrebísk nachá- vekých pohrebiskách stredodunajského priestoru,
dzajúcich sa v maďarskej a juhozápadoslovenskej čas- v ktorých sa nachádzajú horizonty nálezov z 9. a 10.
ti stredodunajského priestoru sa v kontexte pohre- storočia. Geograficky bolo územie stredného Podu-
biska vyskytujú i staromaďarské hroby, by mohla byť najska špecifikované ako územie okolo toku Dunaja
interpretovaná ako výsledok účelového spojenectva a jeho prítokov v časti od vtoku Ráby po Dunaujváros
medzi Slovanmi a starými Maďarmi, ktoré sa spomína vrátane územia od Balatonu po Dunaj a územných
v historických správach týkajúcich sa prvej polovice oblastí okolo dolnej tretiny všetkých prítokov (s vý-
10. storočia (prehľad Steinhübel 2004, 155-160). nimkou územia medzi Dunajom a Tisou). Na týchto
Skutočnosť, že starí Maďari pochovávali svojich pohrebiskách sa kultúrne špecifikovala prítomnosť
mŕtvych na pôvodných slovanských domácich po- staromaďarských hrobov. Týmto spôsobom sa sle-
hrebiskách, hoci ich hroby na pohrebiskách v sídlach dovala otázka politicko-spoločenských pomerov pr-
veľkomoravských elít v Bratislave, Nitre, Zalavári, vej polovice 10. storočia. Vzhľadom na metódu ana-
v Pohansku či Mikulčiciach nepoznáme, by skôr lýzy sa dosiahnuté výsledky považujú za orientačné
v niektorých častiach stredného Podunajska uka- (presné vymedzenie rozsahu známych pohrebísk
zovala na vedomú a dobrovoľnú symbiózu dvoch v čase by si vyžadovalo kolektívnu prácu, založenú
rozdielnych kultúr, ktoré si v zložitých politicko-zá- na okrem publikovaných správ i v terénnej verifiká-
ujmových pomeroch našli spoločného nepriateľa cii známych nálezísk). V celom priestore stredného
(Moravanov a Bavorov). Kontinuitu života v prvej po- Podunajska sa konštatovala prítomnosť dlhodobo
lovici 10. storočia na území obsadzovanom starými kontinuálnych pohrebísk (druhý typ tu predloženej
Maďarmi predpokladajú aj iní bádatelia (napr. Rut- klasifikácie), teda založených na prelome 8./9. sto-
tkay 1985, 152; Vondráková 1996). ročia (podľa súčasného datovania) a s koncom po-
Iným aspektom, na ktorom sme v tomto prís- chovávania v 11. až prvej polovici 12. storočia, prí-
pevku sledovali možnosť detailnejšieho pohľadu na padne i s ďalším mladším vývojom (napr. Ducové,
odraz politicko-spoločenského vývoja v prvej po- Uherské Hradiště – Sady). V kontexte pohrebísk
lovici 10. storočia, boli vybrané technológie. Z ana- druhého typu sa nachádzajú staromaďarské hroby
lýzy vyplynulo, že môžeme odlišovať domáce pona maďarskej a juhozápadoslovenskej strane, nevy-
290
skytujú sa v rakúskej, moravskej a severnejších ob- mácich a iných šperkárskych remeselníkov, pričom
lastiach slovenskej časti stredného Podunajska. Po- sa oddeľovala elitná a rustikálna výroba šperkov.
hrebiská druhého typu sú v našej analýze štatisticky Pri sledovaní technológií skiel sa zamera-
relatívne prevládajúce. Samostatné staromaďarské la pozornosť na pôvod a rozšírenie technológie bi-
veľkorodinné pohrebiská sme na území stredného nárnych olovnatých skiel, pozorovaná v súvislosti
Podunajska zvolenou metodikou nedokázali potvr- s drobnými korálikmi, vyskytujúcimi sa v hroboch
diť, nakoľko chýbajú údaje o pôvodnom rozsahu do- od 9. storočia a s rozšírením v 10. storočí. Pôvod
teraz preskúmaných nálezísk a to i pri nálezoch ako tejto technológie je nejasný, ale vzhľadom na vý-
sú staromaďarské hroby z Hlohovca alebo Červení- skyt nálezov pred príchodom starých Maďarov a po-
ka. Táto nálezová situácia je rozdielna v porovnaní užitie jednoduchších techník formovania v porov-
s pohrebiskami v Potisí, kde sa o prítomnosti samo- naní s prevažujúcimi korálikmi 9. storočia je možné
statných veľkorodinných staromaďarských pohre- predpokladať znalosť tejto technológie v miestnych
bísk nedá pochybovať. Z hospodársko-politického veľkomoravských dielňach. Politicko-spoločenské
pohľadu je možné uvedenú situáciu interpretovať zmeny, ktoré súvisia s koncom 9. storočia, vyvolali
ako doklad pokojného, možno účelového spojenec- presun veľkomoravských elít, a tým i možnú zmenu
tva miestneho a staromaďarského obyvateľstva, v remeselnom prostredí, čo mohlo pôsobiť na presa-
ktorý sa mohol prejavovať na niektorých úze- denie sa a rozvoj dovtedy okrajovej sklárskej tech-
miach slovenskej a maďarskej časti stredodunajské- nológie.
ho priestoru v prvej polovici 10. storočia. Na ostat- Pre detailnejšie precizovanie doterajších
ných územiach takéto doklady chýbajú. poznatkov o vývoji politicko-spoločenských pome-
Z oblasti technológií sa v okruhu staro- rov v prvej polovici 10. storočia v stredodunajskom
maďarských šperkov dá vypozorovať častý výskyt priestore možno považovať za perspektívny prameň
technológie výzdoby striebra zlatom, na rozdiel od málo využívané detaily technológie ozdôb zo skla a
miestnych stredodunajských šperkov, kde sa táto farebných kovov a spresňovanie pôvodného rozsa-
technológia v 10. storočí výraznejšie nevyskytuje. hu kontinuálneho pochovávania na pohrebiskách.
Dôvody môžeme vidieť i v súbežnej existencii do-
Literatúra
Bálint 1991 – Cs. Bálint: Südungarn im 10. Jahrhundert. Buda- Felgenhauer-Schmiedt 2006 – A. Felgenhauer-Schmiedt: Niederös-
pest 1991. terreich im 10. Jahrhundert. In: Daim, F./Lauermann (Hrsg.): Das
Baxa/Glaser-Opitzová 2005 – P. Baxa/R.Glaser-Opitzová: Prvé vý- frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich).
sledky výskumu cintorína pri kostole sv. Margity v Kopčanoch. Mainz 2006, s. 253-267.
Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 8, Trnava 2005, s. 17-25. Fodor 1996 – I. Fodor: The Ancient Hungrians. Exhibition Catalo-
Bialeková 1989 – D. Bialeková (zost.): Pramene k deji- gue. Budapest 1996.
nám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia. I. zv., 1. a 2. Galuška 2004 – L. Galuška: Slované – doteky předků. Brno 2004.
časť, Nitra 1989. Giesler 1981 – J. Giesler: Untersuchungen zur Chronologie der
Bronicki/Michalik/Wołoszyn 2003 – A. Bronicki/M. Michalik/M. Bijelo Brdo-Kultur. Prähistorische Zeitschrift 56. band, Heft 1,
Wołoszyn: Kolejny tzw. Staromadziarski zabytek z Małopolski. In: 1981, s. 4-166.
Woźniak/Gancarski: Polonia minor medii aevii. Kraków-Krosno Hanuliak 1990 – M. Hanuliak: Aussagefähigkeiten archäolo-
2003, s. 211-238. gischer Quellen aus Flachgräberfeledern des 9. – 12. Jahr-
Budinský-Krička/Fettich 1973 – V. Budinský-Krička/N. Fettich: hunderts. Slov. Arch., 38, s. 147-191.
Das altungarische Fürstengrab von Zemplín. Bratislava 1973. Hanuliak 1996 – M. Hanuliak: Gräberfelder aus dem 9. – 12. Jh. in
Daim 2007 – F. Daim (Hrsg.): Heldengrab im Niemandsland. Ein der Slowakei aus der Sicht geographisch-statistischer Anzeiger.
frühungarischer Reiter aus Niederösterreich. Begleitbuch zur In: D. Bialeková/J. Zábojník (Hrsg.): Ethnische und kulturelle
gleichnamigen Ausstellung des RGZM 14. September bis 19. No- Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis zum 11. Ja-
vember 2006. Mosaiksteine – Forschungen am Römisch-Germa- hrhundert. Bratislava 1996, s. 333-352.
nischen Zentralmuseum, Band. 2, Mainz 2007. Hanuliak 2004 – M. Hanuliak: Veľkomoravské pohrebiská. Pocho-
Daim/Lauermann 2006 – F. Daim/Lauermann (Hrsg.): Das vávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra 2004.
frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Havlík 1970 – L. E. Havlík: Panonie ve světle franských pramenů
Mainz 2006. 9. století. (Ke konfrontaci pramenů s novějším řešením někte-
Dekan 1976 – J. Dekan: Veľká Morava. Bratislava 1976. rých otázek.) Slavia antiqua 17, 1970, s. 1-36.
Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebiště ze střední doby Herold 2007 – H. Herold: Die Besiedlung Niederösterreuchs un
hradištní na Moravě. Praha 1966. Frühmittelalater. In: Zehetmayer (Hrsg.): Schicksalsjahr 907. Die
291
Schlacht bei Pressburg und das Frühmittelalterliche Niederöster- bádania. In: Velká Morava a počátky československé státnosti.
reich. St. Pölten 2007, s. 77-91. Bratislava 1985, s. 141-185.
Jelínková 1999 – D. Jelínková: Slovanské pohřebiště z 9. až 12. Ruttkay 2002 – A. Ruttkay: Dvorce v 9. až 13. storočí. In: Ruttkay,
století v Mušově. Katalog. Brno 1999. A./Ruttkay, M./Šalkovský, P. (ed.): Slovensko vo včasnom stre-
Justová 1990 – J. Justová: Dolnorakouské Podunají doveku, Nitra 2002, s. 135-147.
v raném středověku. Praha 1990. Ruttkay 2002a – A. T. Ruttkay: Vývoj štátnych štruktúr u západ-
Kiss 1973 – A. Kiss: Zur Frage der Bjelo Brdo Kultur. Acta archaeo- ných Slovanov (na území dnešného Slovenska). In: Střed Evropy
logica Academiae Scientiarum Hungariae 25, 1973, s. 327-340. okolo roku 1000. Svazek esejí 1, Praha 2002, s. 116-118.
Kiss 1985 – A. Kiss: Studien zur Archäologie der Ungarn im 10. Ruttkay 2002b – A. Ruttkay: O interetnických vzťahoch po rozpa-
und 11. Jahrhundert. In: Friesinger, H.-Daim, F.: Die Bayern und de Veľkej Moravy. In: Ruttkay, A./Ruttkay, M./Šalkovský, P. (ed.):
ihre Nachbarn II. Wien 1985, s. 217-379. – Slovensko vo včasnom stredoveku, Nitra 2002, s. 179-210.
Klanica 2006 – Z. Klanica: Nechvalín, Prušánky. Čtyři slovanská Ruttkay 2003 – A. T. Ruttkay: Poznámky k etnickým a kultúrnym
pohřebiště I, II. Brno 2006. vzťahom na území Slovenska pred 13. storočím. Archaeologia
Kniezsa 1938 – I. Kniezsa: Ungarns Völkerschaften im XI. Jahr- historica 28/03, s. 223-234.
hundert. In: Archivum Europae Centro-Orientalis IV, Budapest Ruttkay 2006 – A. T. Ruttkay: O etnických pomeroch a kultúrnych
1938, s. 241-411. vzťahoch územia Slovenska vo včasnom a vrcholnom stredoveku
Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu arche- z hľadiska archeológie. Studia historica Tyrnaviensia VI, Trnava
ologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. na- 2006, s. 19-42.
rozenin Dušana Třeštíka. Praha 2003, s. 110-146. Schulze-Dörrlamm 1988 – M. Schulze-Dörrlamm: Untersuchun-
Kürti 1996 – B. Kürti: A Honfoglaló Magyar Női Vi- gen zur Herkunft der Ungarn zum Beginn ihrer Landnahme im
selet. (Leletek és rekonstrukciók). A Magyar Hon- Karpatenbecken. Römisch-Germanisches Zentralmuseum, 35.
foglalás Korának Régészeti Emlékei. Miskolc 1996, Jahrgang, Mainz 1988, s. 373-478.
s. 148-161. Schulze-Dörrlamm 2002 – M. Schulze-Dörrlamm: Die Ungarnein-
Mesterházy 1990 – K. Mesterházy: Temetkezési rend az ártand fälle des 10. Jahrhunderts im Spiegel archäologischer Funde. In:
10-11 századi temetőben. Archaeologiai Értesitő, vol. 117, 1990, J. Henning (Hrsg.): Europa im 10. Jahrhundert Archäologie einer
s. 50-57. Aufbruchszeit. Internationale Tagung in Vorbereitung der Auss-
Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die Landnahme der Ungarn tellun „Otto der Große, Magdeburg und Europa“, Mainz 2002,
aus archäologischer Sicht. In: M. Müller-Wille and R. Schneider s. 109-122.
(Ed.): Aussgewählte Probleme der europäischen Landnahmen Sós/Bökönyi 1963 – A. Sós/S. Bökönyi: Zalavár. Budapest 1963.
des Früh- und Hochmittelalters. Sigmaringen 1994, s. 23-64. Staňa 2006 – Č. Staňa: Velkomoravské pohřebiště
Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar- v Rajhradě a Rajhradicích. Katalog. Brno 2006
cheologických nálezů. Pam. Archeol. LXXVII-1, 1986, s. 18-80. Staššíková-Štukovská 2004 – D. Staššíková-Štukovská: Pohanstvo
Müller 1991 – R. Müller: Ethnische Verhältnisse in der Umgebung a kresťanstvo – k vybraným archeologickým prameňom vo včas-
von Keszthely und Zalavár im 9. – 10. Jahrhundert. In: W. Kat- nom stredoveku. In: Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konfe-
zinger und G. Marckhgott (Red.): Beiern, Ungarn und Slawen in rencie usporiadanej 5. – 6. II. 2003 v Banskej Bystrici. Bratislava
Donauraum, Linz 1991, s. 163-172. 2004, s. 171-190.
Költő/Lengyel/Pap/Szentpéteri 1992 – L. Költő/I. Lengyel/I. Staššíková-Štukovská/Plško 1997 – D. Staššíková-Štukovská/A.
Pap/J. Szentpéteri: Vorläufige Ergebnisse der Ausgrabungen am Plško: Typologische und technologische Aspekte der Perlen aus
Gräberfeld Vörs aus dem 9. – 11. Jahrhundert (Ungarn, Komitat dem frühmittelalterlichen Gräberfeld in Borovce. In: Perlen. Ar-
Somogy). (Zur Problematik der Ethnika und archäologischen Kul- chäologie, Techniken, Analysen. Akten des Internationalen Per-
turen in frühmittelalterlichen Pannonien). Slov. Arch. 40, 1992, lensymposium in Mannheim vom 11. bis 14. November 1994,
s. 223-241. Herausgegeben von Uta von Freeden und Alfred Wieczorek.
Nevizánsky 2007 – G. Nevizánsky: A honfoglaló magyarság régés- Kolloquien zur vor- und Fruhgeschichte. Band 1. Bonn 1997,
zeti kutatásának időszerű problémái a mai Szlovákia területén. s. 259-274, Taf. 21-24.
Gömörország, VIII. Évfolyam, 4. Szám, 2007, s. 4-16. Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bra-
Pesez/Piponnier 1988 – J.-M. Pesez/F. Piponnier: Les traces ma- tislava 2004.
térielles de la guerre sur un site archéologique. Castrum 3, Guer- Steinhübel 2007 – J. Steinhübel: Die Herrschaft der Ungarn über
re, Fortification et habitat dans le monde méditerranéen au die Slowakei. Slawen, Ungarn, Baiern und Sachsen in den Ja-
moyen âge, publications de la Casa de Velázquez – série arché- hren 896 – 921. In: R. Zehetmayer (Hrsg) 2007: Schicksalsjahr
ologie – fasc. XII, collection de l´école française de Rome – 105, 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Nie-
1988, s. 11-16. derösterreich, St. Pölten 2007, s. 57-65.
Poláček 2002 – L. Poláček: Hradiště, hrady a hradská města na Szameit 2007 – E. Szameit: Gedanken zum ostfränkischen
Morave. In: Střed Evropy okolo roku 1000, 102-103. Praha 2002. Kriegswesen des 9. und 10. Jahrhunderts. In: R. Zehelmayer
Ratkoš 1987 – P. Ratkoš: Vzťahy naddunajských Slovanov a sta- (Hrsg) 2007: Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und
rých Maďarov v rokoch 881 – 1018. In: Historický časopis 35, das frühmittelalterliche Niederösterreich, St. Pölten 2007, s. 67-
1987, č. 6, 801-818. 76.
Rejholcová 1982 – M. Rejholcová: K problematike severnej hrani- Szőke/Vándor 1992 – B. M. Szőke/L. Vándor: Katalog der Gräber
ce výskytu tzv. belobrdských pohrebísk. Slov. Arch. XXX-1, 1982, von Garabonc – Ófalu I-II. ANTAEUS 21/1992, s. 205-261.
s. 199-209. Szőke/Wedepohl/Kronz 2004 – B. M. Szőke/K. H. Wedepohl/A.
Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. Kronz: Silver-Stained Windows at Carolingian Zalavár, Mosa-
– 12. storočie). Katalóg. Analýza. Nitra 1995. burg (Southwestern Hungary). Journal of Glass Studies, Vol. 46,
Ruttkay 1985 – A. Ruttkay: Problematika historického vývoja na 2004, s. 85-104.
území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického Štefanovičová 1983 – T. Štefanovičová: Príspevok archeológie
292
k osídleniu Slovenska v 10 – 12. storočí. Zborník Filozofickej fa- Panoráma biologické a sociokultúrní antropologie 25. Modulové
kulty Univerzity Komenského, roč. XXXIV, Bratislava 1983, s. 43- učební texty pro studenty antropologie a „příbuzných“ oborů.
40. Brno 2006.
Štefanovičová 1990 – T. Štefanovičová: K problémom slovanské- Ungerman 2007 – Š. Ungerman: Raně středověké pohřebiště
ho osídlenia Slovenska v 8. – 10. stor. vo svetle archeologických v Dolních Věstonicích – Na pískách. Disertační práce. Brno 2007.
nálezov. In: Slovenský národopis. Roč. 38, 1990, , 402-412. Vavruš 2006 – J. Vavruš: Die Bevölkerungsentwicklung im 9. – 11.
Štefanovičová 1996 – T. Štefanovičová: Anfänge der Stadt Bra- Jahrhundert in der süd-westlichen Slowakei. In: Gálik, M./Štefa-
tislava (Presburg) im Lichte der Archäologischen Funde. Acta novičová, T. (ed.): Trade, Journeys, Inter- and intracultural Com-
Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 48, 1996, munication in East an West (up to 1250). Papers Presented at the
s. 463-470. International Workshop (Humboldt-Kolleg) Dolná Krupá, Slovak
Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Osídlenie Nitry na pre- Republic, June 2-6, 2004, s. 233-245, Bratislava 2006.
lome 9. – 10. storočia a príchod Maďarov. In: R. Marsina (zost.): Vondráková 1996 – M. Vondráková: Feststellungsmöglichkeiten der
Nitra v slovenských dejinách. Vrútky : Matica slovenská 2002, Anthropologie über die Ethnizität der Populationen aus Gräberfeldern
s. 125-139. der sog. Bijelo-Brdo-Kultur. In: Bialekova, D./Zabojnik, J. (Hrsg.):
Takács 2006 – M. Takács: Siedlungsgeschichtliche Auswertung. Ethnische und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6.
In: Daim, F./Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab bis zum 11. Jahrhundert. Bratislava 1996, s. 409-420.
von Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006, s. 211-252. Wieczorek/Hinz 2000 – A. Wieczorek/H.-M. Hinz (Hrsg.): Europas
Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Süd- Mitte um 1000. Stuttgart 2000.
westslowakei. Bratislava 1968. Zehetmayer 2007 – R. Zehetmayer: Zur Geschichte des niederös-
Török 1962 – Gy. Török: Die Bewohner von Halimba im 10. und 11. terreichischen Raums im 9. und in der ersten Hälften des 10. Ja-
Jahrhundert. Budapest 1962. hrhunderts. In: R. Zehetmayer (Hrsg.): Schicksalsjahr 907. Die
Unger 2006 – J. Unger: Pohřební ritus 1. až 20. století v Evropě Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Niederöster-
z antropologicko-archeologické perspektivy. In: J. Malina (ed.): reich. St. Pöltem 2007, s. 17-29.
Summary
Reflection of political and social development of 10th century

at burial grounds of Middle Transdanubia
The topic of the work is a view of political and so- garian, Austrian, Moravian and Slovak part of Middle
cial changes of Middle Transdanubia related to the Transdanubia is monitored. It seems that the burial
old Magyar cultural influences in the first half of the ground type II is spread more significantly than an-
10th century based on selected archaeological finds ticipated, especially in the Moravian and Slovak part,
at burial grounds. The territory of broader Middle but also in the vicinity of Zala. The finding supports
Transdanubia is considered as the area around Danu- the opinion of those scientists who do not see the re-
be River stretching from Kamp inflow to approxima- flection of the political and social development in the
tely Dunaujváros, including the lower third of all the 10th century in a significant interruption of the life,
tributaries. With the help of archaeological finds, the but in another form of interactions and development
burial customs and the ethnic situation in a defined of the cultures. The least of the knowledge about the
area before coming of the old Magyar tribes are spe- scope of the burial grounds pertains to the Austrian
cified. Attention is paid to the status of knowledge part of Middle Transdanubia.Empirically, attention is
about the time scope of the burial grounds as a mo- paid to monitoring of development of domestic and
nitored indicator for political, social and cultural brought technologies for materials and decoration
changes. From the known burial grounds, only up to techniques for silver, gold and glass. Adoption of
8% has a known scope of time and area. According to technologies was not proven by evidence. With social
the criterion of the time scope of continuous burial and economic environment, this finding would ra-
with the condition of presence of graves from the ho- ther speak of separate development of the domestic
rizon of the first half of the 10th century, the burial and newly come population. In conclusion, the need
grounds are divided into four types. Type I – burying for more consistent research of the original scope of
began in the 8th century and ended in the first half the burial grounds is observed because fragments of
of 10th century. Type II – burying began in the 8th graves without a known scope of burying cannot pro-
century and ended in 11th – 12th century. Type III vide the objective predicative value in relation to the
– big family old Magyar burial grounds (end of 9th theories and hypotheses on details of the political
– first half of 10th century).Type IV – burying began and social development of Middle Transdanubia in
in the 10th century and ended in the 11th, possibly in the 10th century.
the 12th century. Spread of these types in the Hun-
293
294
Osídlenie Nitry v 10. storočí.

Kontinuita alebo diskontinuita?
Gabriel Fusek
Vo včasnostredovekom období sa rozklad ešte pred svojou smrťou (asi r. 971) dal Nitrianske
štátnej moci chápe ako neschopnosť panovníckeho kniežatstvo do údelu svojmu mladšiemu synovi Mi-
rodu vládnuť. Buď kvôli tomu, že dynastický rod vym- chalovi. Po Takšoňovej smrti sa stal suverénnym pa-
rel, alebo preto, že nebol schopný zabezpečiť vojen- novníkom starší z bratov Gejza, Michal si podržal Nit-
skú obranu svojej ríše (Ratkoš 1988, 121). Takáto si- ru. Toho dal Gejza asi v roku 995 odstrániť a vládu
tuácia na Veľkej Morave nastala začiatkom 10. stor. nad Nitrianskym kniežatstvom odovzdal svojmu sy-
Vplyvom rôznych vonkajších aj vnútorných okolností novi Štefanovi. Po Gejzovej smrti v roku 997 vypuklo
nastali v 10. storočí v jej východnej časti, v Nitrian- Kopáňovo povstanie. V boji proti nemu Štefan zvíťa-
skom kniežatstve, viaceré mocenské zmeny a aj sta- zil a ujal sa dedičstva po svojom otcovi. Kniežací sto-
bilizácia nových pomerov. Hlavnú úlohu tu zohrávali lec v Nitre nechal Štefan neobsadený.
záujmy nového etnika v Karpatskej kotline – Maďarov, Tento stručný prehľad dejín v 10. storočí,
ktorí sa v nej trvalo začali usadzovať od roku 896. pri ktorom som čerpal z práce J. Steinhübla (2004,
Počas útoku Maďarov proti Moravanom 156-164, 197-201), nás nenecháva na pochybách
v roku 906 zahynuli Mojmírovci a vládu nad Veľkou o významnom postavení Nitry v danom období. Získala
Moravou zdedili ich príbuzní českí Přemyslovci. Ako a udržala si ho od dôb nezávislého Pribinovho knie-
súčasť protisaskej aliancie sa v tom čase stali spo- žatstva v prvej tretine 9. storočia, v roku 833 pri-
jencami Maďarov. Po zničujúcej porážke Bavorov pojeného k Moravskému kniežatstvu Mojmírovcov.
v bitke pri Bratislave dňa 4. júla 907 upriamili Maďari Z osudov Nitrianskeho kniežatstva však nemožno pria-
svoju pozornosť na získanie časti územia Východnej močiaro usudzovať, že dôsledkom prevzatia moci ma-
marky a Přemyslovci ako ich spojenci si udržali moj- ďarskou vojenskou a spoločenskou elitou bola dis-
mírovské dedičstvo. V roku 915 vznikla štvorstran- kontinuita v jeho osídlení a etnickom zložení. Na zák-
ná italsko-bavorsko-česko-maďarská protisaská ko- lade historických prameňov to presvedčivo doložil vo
alícia. Keď Česi v roku 920 nedodržali svoje záväzky, svojej monografii o dejinách Slovenska po páde Veľ-
Maďari zaútočili na Nitrianske kniežatstvo, ovládli ho kej Moravy M. Kučera (1974). Mocenským a ani eko-
a následne vyplienili Moravu a Čechy. Po uzavre- nomickým záujmom predstaviteľov maďarskej aristo-
tí mieru vytýčili vzájomné hranice na rieke Morave, kracie nemohla byť devastácia krajiny, ktorú mienili
a tak sa Nitrianske kniežatstvo stalo súčasťou budú- trvalo pripojiť k svojim územiam, pretože by z nej ne-
ceho Uhorska. Prvým nitrianskym staromaďarským mohli profitovať. Preto sa predpokladá, že po prvot-
kniežaťom sa stal v roku 920 pravdepodobne Taš, po nom vojenskom obsadení strategických bodov nasta-
ktorom zdedil kniežatstvo jeho syn Lél. V bitke pri Le- la stabilizácia pomerov a zo strany časti miestnych
chu v auguste 955 zahynuli takmer všetci maďarskí slovanských veľmožov aj kolaborácia s novou mocou.
bojovníci z troch kniežatstiev. Okrem vojsk z Biharska Etnickému princípu bola v tej dobe nadradená snaha
a južného Zadunajska sa bitky zúčastnili aj nitrian- vytvoriť hospodársku základňu na fungovanie rodia-
ske vojská kniežaťa Léla, ktorý po prehratej bitke od- ceho sa štátu (Kučera 1974, 56-59). Na príklade Nitry
visol na šibenici. Vojensky oslabené Nitrianske knie- sa pokúsim ukázať, ako sa pohnuté dejinné udalosti
žatstvo pričlenili k svojim územiam Arpádovci, ktorí 10. storočia javia vo svetle archeologických nálezov
sa bitky na Lechu nezúčastnili. Nitriansko sa spolu a zároveň, či tu možno na základe archeologických
s Biharskom stalo jedným z údelných kniežatstiev ar- prameňov hovoriť o kontinuite alebo diskontinuite
pádovskej ríše. Starší syn uhorského kniežaťa Takšo- osídlenia v dobe od rozpadu Veľkomoravskej ríše po
ňa Gejza získal asi roku 967 údel v Biharsku. Takšoň obdobie založenia Uhorského kráľovstva.
295
Gabriel Fusek
Obr. 1. Veľkomoravská Nitra. Legenda: a - hrad; b - predhradie; c - pravdepodobne kláštor; d - pravdepodobne kostol; e - predpokladaný
kostol; f - sídlisko; g - pohrebisko; h - hroby na sídlisku.
296
Obr. 2. Nitra v 10. storočí. Legenda: a - hrad; b - predhradie; c - pravdepodobne kláštor; d - pravdepodobne kostol; e - sídlisko;
f - hroby na sídlisku; g - j - pohrebisko (g - veľkomoravské so zánikom v priebehu prvej polovice 10. stor.; h - veľkomoravské až belobrdské,
9. - 11. stor.; i - staromaďarské, asi druhá štvrtina 10. stor.; j - belobrdské, druhá polovica 10. - 11. stor.).
297
Gabriel Fusek
Pre potreby kniežacieho dvora a cirkevných ramika miestnej výrobnej tradície. Medzi včasnostre-
inštitúcií vybudovali v priebehu 9. storočia v Nitre dovekými nálezmi sa tu nevyskytujú ani hrnce zdo-
hradské mesto s priľahlým zázemím (obr. 1). Jeho bené radielkom. Táto výzdoba je východoeurópskeho
ústredím bolo opevnené kniežacie sídlo na hradnom pôvodu a v Karpatskej kotline jej počiatky súvisia
kopci, obopnuté širokým meandrom rieky. Na vyvýše- s príchodom staromaďarských kmeňov (Měřínský
nine v dnešnom centre mesta sa rozprestieralo opev- 1986, 31). Nepublikované málopočetné črepy kot-
nené predhradie. Chránilo síce prístup k hradu, ale líkov a radielkom zdobených hrncov zo sídliska na
nepriliehalo k nemu, pretože medzi nimi tiekla Nit- Šindolke sú mladšie, pochádzajú z kontextov datova-
rička, vedľajšie rameno rieky Nitry. Z ďalších troch ných až do vrcholnostredovekého obdobia.
strán sa pod predhradím nachádzali osídlené pries- Podľa niektorých autorov nastala so sta-
tory podhradia. Zo západnej a východnej strany bolo romaďarským osídlením určitá zmena aj v stavebnej
osídlenie ohraničené nivou rieky. Zatiaľ nie je isté, kultúre. Spája sa s ním predovšetkým masové roz-
pokiaľ siahalo podhradie južným smerom. Neopev- šírenie zemníc s hlinenou pecou namiesto pece ka-
nené osady agrárno-výrobného zázemia sa spolu mennej (Nevizánszky 1993, 60). Tu treba konštato-
s poľami nachádzali na terasách rieky Nitry. Je mož- vať, obdobne ako v prípade keramiky, že takéto prí-
né, že už v 9. storočí sa na svahu Zobora nachádzal aj padné doklady staromaďarského osídlenia z Nitry sú
kláštor sv. Hypolita. Obytné stavby a výrobné objekty až z mladšieho dáta než je 10. storočie, čo je na zá-
boli archeologicky skúmané predovšetkým na ľavo- padnom Slovensku všeobecný trend, pretože výskyt
brežnej terase a na východnom a južnom podhradí, zemníc s hlinenými pecami stúpa až od 11. storočia
ako aj na akropole hradu. Sepulkrálne pamiatky sú (Ruttkay, M. 1997, 247). Hlinené pece sa na západ-
známe z oboch riečnych terás, z predhradia, podhra- nom Slovensku v menšej miere objavujú už od včas-
dia i samotného hradu (Fusek 2008). Nitrianske ná- noslovanského obdobia, ale charakteristickým vyku-
leziská z 9. – 10. storočia sa rozprestierajú na ploche rovacím zariadením Slovanov na danom území bola
asi 20 km2 a ich okraje sú od centra vzdialené 6 – 8 km. pec kamenná. To je i jeden z dôvodov, prečo niekedy
Ide o koncentráciu osídlenia, ktorá nemá na Sloven- býva odmietaný vzťah medzi typom pece (tak kamen-
sku obdobu (Hanuliak 2002, 114). nej, ako aj hlinenej) v obydlí a etnickou príslušnos-
Na analýzu máme k dispozícii tri druhy ar- ťou jeho staviteľov. Ďalším dôvodom je, že prechod
cheologických pamiatok z 10. storočia: sídliská, po- od používania kamenných piecok k hlineným v dobe
hrebiská a hradiská (obr. 2). Čo sa týka datovania, okolo prelomu 1. a 2. tisícročia sa netýka len Kar-
s najnespoľahlivejšími údajmi pracujeme na síd- patskej kotliny, pretože je známy aj z územia južných
liskách. Prevažnú väčšinu nálezov tu predstavuje ke- a východných Slovanov (Ruttkay, M. 2002, 272, obr. 7;
ramika, nálezové súbory datované prostredníctvom Šalkovský 2001, 104). Na druhej strane však nemožno
iných artefaktov sú výnimočné. Nie je to špecifický obchádzať fakt, že západne a severne od Karpatskej
problém Nitry, na západnom Slovensku je to vše- kotliny sa vo vrcholnostredovekom období používa-
obecný jav. Zatiaľ ešte stále nevieme bezpečne od- nie hlinených pecí významnejšie neudomácnilo. Táto
líšiť keramiku z 9. storočia od keramiky z 10. sto- skutočnosť naznačuje vzťah stredného Podunajska
ročia, alebo dokonca ani od keramiky prinajmenšom k východoeurópskym oblastiam, sprostredkovaný
z prvej tretiny 11. storočia. Preto je obraz osídlenia staromaďarskými prisťahovalcami. V tomto príspev-
z pohľadu vývoja sídliskovej štruktúry v 9. – 10. sto- ku nie je možné detailnejšie sa tomuto zložitému
ročia nemenný (Fusek 1997, 48). Na základe keramiky problému venovať. Isté však je, že na sídliskách z 10.
zvyčajne nevieme posúdiť, či niektoré sídliská vznikli storočia sa v Nitre doložila kontinuita výroby kerami-
v 9. storočí a v 10. storočí zanikli, alebo či boli niek- ky, ako aj stavby obydlí z veľkomoravského obdobia.
toré sídliská založené až v 10. storočí, prípadne či Určité zmeny sa prejavili až v neskoršom období, v 11.
jestvovali v celom tomto čase. Práve pokračovanie – 12. storočí. Je to pozoruhodný poznatok, pretože
výrobnej tradície keramiky z veľkomoravského obdo- analýza pohrebísk podáva o niečo iný obraz.
bia je jedným z argumentov, že v 10. storočí nedošlo Podobne ako na celom západnom Sloven-
ku genocíde alebo odsunu pôvodného slovanského sku, aj v Nitre a v jej najbližšom zázemí sa stretáva-
obyvateľstva (Ruttkay, M. 1998, 80). Na sídliskách me s viacerými kategóriami pohrebísk z 10. storočia.
staromaďarskej populácie sa zvyčajne vyskytujú hli- V prvom rade sú to pohrebiská veľkomoravské, na
nené kotlíky a nádoby s rebrovaným hrdlom, obvykle ktorých sa pochovávalo zhruba do polovice 10. sto-
dvojuché (Takács 2000, 121). Z nitrianskych sídlisk ročia a v priebehu týchto piatich decénií postupne
nie je takáto keramika známa, nachádza sa tu len ke- zanikali. Od tejto doby doznievania kultúry veľko-
298
Obr. 3. Nitra - Šindolka, pohrebisko belobrdského typu. Hrob F58 s nálezmi domáceho i cudzieho pôvodu. Číslovanie predmetov zod-
povedá číslovaniu na kresbe hrobu.
299
Gabriel Fusek
moravského obdobia začal zanikať aj zvyk pochová- aj na svahu Boriny v Čermáni (Hanuliak 2004, 269).
vania v priestore sídlisk (Hanuliak 2004, 38-39, 59, Z okraja čiastočne skúmaného pohrebiska na Šin-
60). Potom sú to pohrebiská, na ktorých sa kontinu- dolke zatiaľ pochádza pomerne nevýrazný materiál
álne pochovávalo od veľkomoravského obdobia až datovaný na prelom 9./10. storočia (Ruttkay/Rut-
do obdobia uhorského. Svojráznu skupinu tvoria sta- tkayová 2006), preto ťažko povedať, či na ňom po-
romaďarské pohrebiská (v Nitre boli založené po roku chovávali aj v 10. storočí. Týka sa to aj menších častí
920). Spravidla sa na nich nepochovávalo dlhšie než pohrebísk skúmaných v Lužiankach (Hanuliak 2004,
do 70. – 80. rokov 10. storočia. (Szőke 1962, 9-10). 267), Mlynárciach (Hanuliak 2004, 270) a na Čermáni
Od polovice 10. storočia zakladali aj nové pohrebiská (Hanuliak 2004, 269).
s pamiatkami belobrdského typu, z ktorých najmlad- Na dvoch pohrebiskách začalo svojich po-
šie v našom prostredí zanikali v dobe okolo prelomu zostalých pochovávať slovanské obyvateľstvo v 9.
11. a 12. storočia. O problematike cintorínov pri kos- storočí a pochovávanie tu kontinuálne pokračovalo
toloch nie je potrebné sa zmieňovať, pretože tie v Nit- až do 11. storočia. V Horných Krškanoch sa našlo 101
re z 9. a 10. storočia nepoznáme. hrobov, z nich 15 je veľkomoravských, 35 hrobov je
Pri vyhodnotení pohrebísk z 9. – 12. storočia z nasledujúceho horizontu, v ktorom sa nachádzajú
sa zistilo, že je jednak badateľný postupný úbytok ich predmety staromaďarského pôvodu spolu s poveľko-
počtu a jednak narastá počet pohrebísk s väčším poč- moravskými predmetmi, ďalšie sú už z prvého stup-
tom hrobov. Situácia sa stabilizovala až počas druhej ňa belobrdskej kultúry a najmladšie hroby sú z prvej
polovice 11. a v 12. storočí. Tento vývoj odzrkadľuje tretiny 11. storočia (Hanuliak 1992, 255-257). Naj-
proces vzniku, rozvoja a postupnej stabilizácie síd- rozsiahlejšie skúmané pohrebisko z Čakajoviec s 805
liskovej štruktúry hradského mesta v meniacom sa hrobmi sa nachádzalo na okraji zázemia nitrianskeho
politicko-štátnom, svetonázorovom a etnickom pro- hradského mesta. Inhumačne sa na ňom pochováva-
stredí (Hanuliak 2002, 118, obr. 19). Niektoré polo od začiatku 9. až po začiatok 12. storočia. Pôvodne
hrebiská sa preskúmali celé alebo ich podstatná časť, veľkomoravské pohrebisko začali po svojom príchode
iné sa skúmali len čiastočne. K hodnoteniu a datova- používať aj príslušníci maďarského etnika. Nimi pri-
niu pohrebísk, z ktorých sa preskúmalo len málo hro- nesené predmety východoeurópskeho pôvodu sa nie-
bov je potrebné pristupovať s určitou skepsou, pre- kedy nachádzali v hroboch samostatne, inokedy spo-
tože ich skutočná vypovedacia hodnota v otázkach, lu s predmetmi domáceho pôvodu. Je pozoruhodné,
ktoré študujeme, je pomerne nízka. Nie vždy mož- že z Čakajoviec ani Horných Krškán nie je doložená
no vylúčiť, že ide o zvyšky pohrebísk s rôznym chro- jazdecká zložka staromaďarského obyvateľstva.
nologickým rozsahom, ktorých je viacero typov, sta- V dobe okolo polovice 10. storočia sa materiálna kul-
novených podľa doby ich založenia a zániku (Staš- túra pretransformovala do podoby charakteristickej
šíková-Štukovská 2004, 174-175). pre belobrdskú kultúru (Hanuliak/Rejholcová 1999;
Spomedzi veľkomoravských pohrebísk pre- Rejholcová 1995a; 1995b).
žívajúcich do prvej polovice 10. storočia treba uviesť Až na jeden dávnejší náhodný nález hro-
nálezisko Lupka s 91 hrobmi (Chropovský 1962). Ok- bu s prackou, dvoma staromaďarskými strmeňmi
rem iného sa tu našli aj dve lýrovité pracky. Tieto a plechovým náramkom z Mlynáriec (Eisner 1933,
môžu, ale nemusia súvisieť s príchodom starých Ma- 282) sme z Nitry nepoznali samostatné pohrebisko
ďarov na juhozápadné Slovensko. Podľa T. Štefanovi- strednej vrstvy staromaďarskej spoločnosti. Pred-
čovej (2002, 132-133) sa sem mohli dostať aj z Bal- nedávnom sa ale v Lužiankach podarilo zachrániť 16
kánu, pretože i tam sa pracky tohto typu vyskytujú hrobov tohto typu. Podľa predbežnej informatívnej
a zároveň podľa šperkov možno usudzovať, že na správy sa medzi nimi vyskytol typický jazdecký hrob
Lupke pochovávalo obyvateľstvo južnoslovanského s charakteristickou výzbrojou, ako aj bohatšie hroby
pôvodu. Kontinuálne od 9. do 10. storočia sa po- žien (Ruttkay, M. 2005, 58).
chovávalo aj na pohrebisku na Dolnozoborskej ceste Pohrebiská zakladané až v druhej polovici
(51 – 52 hrobov), pričom predmety staromaďarského 10. storočia patria k pamiatkam belobrdského typu.
pôvodu odtiaľ nepochádzajú. K najmladším nálezom Na Šindolke sa našli dve takéto pohrebiská. Počiatky
patria esovité záušnice, z čoho vyplýva, že sa na po- väčšieho z nich, s 204 hrobmi, siahajú do polovice
hrebisku pochovávalo minimálne po polovicu 10. sto- 10. storočia a nepretržite sa na ňom pochovávalo do
ročia. (Chropovský 1978). Menšie časti veľkomorav- záveru 11. storočia. V najstarších hroboch sa nachá-
ského pohrebiska pretrvávajúceho do 10. storočia, dzajú ešte šperky veľkomoravského rázu (obr. 3: 3, 8)
ale bez nálezov východoeurópskeho pôvodu, skúmali a predmety východoeurópskeho pôvodu, pre-
300
dovšetkým hroty šípov a koráliky. Menšie po- vateľstva živiaceho sa roľníctvom môžeme zdôvodniť
hrebisko s 99 hrobmi založili v závere 10. sto- aj neprítomnosť charakteristických staromaďarských
ročia a pochovávali na ňom asi 30 – 40 rokov (Fu- nálezov v stabilných agrárnych sídliskách. Ak si vyš-
sek 2006, 143-147). Ku koncu 10. storočia začali po- šie postavená zložka maďarského obyvateľstva udr-
chovávať aj na tej časti belobrdského pohrebiska žala svoj tradičný kroj, výzbroj i pohrebné zvyky, lo-
v Mlynárciach, kde sa podarilo zachrániť 72 hrobov gicky musíme uvažovať aj o tom, že žila vo svojich
z predpokladaných 300 – 400. Pohrebisko presta- tradičných obydliach – jurtách. Pretože pôdy v oko-
li používať v závere 11. storočia (Točík 1960). lí Nitry boli po stáročia orané, archeologicky zachytiť
V mieste dnešného amfiteátra sa nachádzalo po- stopy po stanových táboroch je prakticky nemožné.
hrebisko belobrdskej kultúry z druhej polovice 10. Redukcia počtu pohrebísk v porovnaní
až prvej polovice 11. storočia, zachránilo sa z neho s veľkomoravským obdobím naznačuje aj tendenciu
166 hrobov (Čaplovič 1954). V hroboch staršieho ho- redukovania počtu agrárnych sídiel v zázemí hrad-
rizontu sa rozpoznal inventár pôvodného domáceho ského mesta. Archeologicky doložená kontinuita vi-
slovanského obyvateľstva (Hanuliak 1992, 255), vy- dieckeho sídliska zo včasného do vrcholného stre-
skytli sa ale aj predmety východoeurópskeho pôvodu. doveku je zatiaľ len na Šindolke (Fusek 2006) a v Dol-
V zázemí hradského mesta sa malé časti pohrebísk be- ných Krškanoch (Ruttkay, M. 2005, 59). Ukazuje sa,
lobrdského typu skúmali aj v Drážovciach (Hanuliak že už v 10. storočí začali štrukturálne zmeny v osíd-
1989, 213) a na Mikovom dvore (Hanuliak 1989, 218). lení, ktoré neskôr vyústili do odčlenenia sa katastrov
Dnes sú už známe hroby s charakteristickým belo- dedín od Nitry (Ruttkay, A. 1999, obr. 2). Iná situácia
brdským inventárom aj v južnej časti predhradia, kto- je však v podhradí, kde je pokračovanie kontinuálne-
ré v súčasnosti skúma Matej Ruttkay na Školskej ulici ho osídlenia doložené vo viacerých polohách. Už vo
a v severnej časti východného podhradia (Ruttkayo- veľkomoravskom období sa v podhradí vytvoril zá-
vá/Ruttkay 1997, 105, obr. 4). rodok štvrtí budúceho stredovekého mesta (Bednár/
Na rozdiel od situácie na sídliskách informu- Fottová 2003, 310-313; Ruttkay, A. 1999, 317-321;
je predložený sumárny pohľad na pohrebiská o dy- Ruttkay, M. 2005, 63-64).
namických zmenách v etnickom zložení obyvateľstva Ak porovnáme archeologické pramene zís-
Nitry v 10. storočí. Charakter interetnických vzťahov kané výskumom hradísk, zisťujeme, že omnoho hor-
je najlepšie dokumentovaný na pohrebiskách prosté- šie sme informovaní o situácii na predhradí než na
ho ľudu, používaných aj po zániku veľkomoravského samotnom hrade. Nie je to len dôsledkom intenzív-
štátu. Spoločný výskyt predmetov domáceho i cud- nejšej zástavby predhradia, ale predovšetkým sys-
zieho pôvodu, ako aj udržanie si pohrebných zvyk- tematickejšieho prístupu k terénnemu výskumu hra-
lostí, upozorňuje skôr na mierovú než konfrontačnú du a publikovania jeho výsledkov. Dnes už bezpečne
koexistenciu slovanského a staromaďarského oby- vieme, že v 9. storočí vybudovali na vrchole hradné-
vateľstva v prvej polovici 10. storočia. Táto mode- ho kopca komplex kamenných murovaných stavieb.
lová situácia je potvrdená na rade ďalších pohrebísk Máme k dispozícii dostatok indícií na tvrdenie, že sa
zo západného Slovenska (Hanuliak 2004, 215-219). našli nielen zvyšky profánnych stavieb, ale aj stopy
Novoprišlé staromaďarské obyvateľstvo sa pričleni- po kresťanskom chráme (Bednár 2005, 91-92). Ne-
lo k slovanských agrárnym komunitám a spojilo sa vidno dôvod, prečo by sa malo uvažovať o tom, že ar-
s nimi príbuzenskými a susedskými väzbami (Hanuli- cibiskupom Adalrámom v roku 828 vysvätený kostol
ak 2002, 121). Uvedené súžitie sa prejavilo aj vzni- pre Pribinovu manželku by sa mal hľadať inde, naprí-
kom materiálnej kultúry belobrdského typu niekedy klad na Martinskom vrchu, než na akropole knieža-
v dobe okolo polovice 10. storočia. V staršom stupni cieho hradu. Úcta k svätcovi Emerámovi v príbuzen-
sa z jej inventára postupne vytrácajú etnošpecifické stve Pribinovej manželky je potvrdená z historických
prvky, takže v pokročilejšom 11. storočí už môžeme prameňov, preto možno predpokladať, že mu bol za-
belobrdské pohrebiská vnímať len ako doklad pocho- svätený aj Pribinom postavený kostol (Steinhübel
vávania obyvateľstva uhorského štátu. 2004, 77, 79). Svätý Emerám je jedným z patrónov
Dve samostatné pohrebiská strednej vrstvy biskupského chrámu dodnes. Osudy samotnej stavby
staromaďarskej spoločnosti sa nenašli priamo v hrad- v 10. storočí nie sú známe. Valové opevnenie hrad-
skom meste, ale na periférii jeho zázemia. Táto časť ného kopca bolo v priebehu druhej polovice 9. až
maďarskej pospolitosti, členmi ktorej boli aj vojenské prvej polovice 11. storočia trikrát prebudovávané.
zložky, tu ešte určitú dobu žila svojím tradičným spô- V sutinách použitých pri výstavbe najmladšieho valu
sobom života. Teritoriálnym vyčlenením sa od oby- sa našli pozostatky rozrušenej stavby, zrejme kos-
301
Gabriel Fusek
tola – fresky, architektonické články, kvádriky (Bed- Zánikom Veľkej Moravy a podmanením si Nit-
nár 1997, 21; Bednár/Samuel 2001, 307) – ktorý ry Maďarmi došlo k narušeniu väzieb nutných pre
vtedy buď asanovali, alebo opravovali. Analogicky kontinuálny vývoj miestnej hmotnej a duchovnej ku
k situácii v iných včasnostredovekých centrách oča- túry. Archeologicky je to najlepšie dokumentované
kávame, že aj na predhradí a dokonca i v podhradí stá- dožívaním šperkov veľkomoravského rázu v prvej po-
li v 9. storočí sakrálne stavby. Pre žiadnu takú stavbu lovici 10. storočia, ktorých štýlotvorné prvky sa ďalej
však nemáme v predhradí archeologický doklad. Ale organicky nerozvíjali, ako aj niektorých prejavov po-
v severovýchodnej časti podhradia, na dnešnej Ku- hrebných zvyklostí. Na relatívne stabilnú hospodár-
peckej ul., sa v subpozícii s jedným hrobom z pohrebisku situáciu ale upozorňuje každodenný spôsob živo-
ska z 10. – 11. storočia našla zásobná jama z 9. – 10. ta agrárneho obyvateľstva v zázemí hradského mes-
storočia, obsahujúca pieskovcový opracovaný kváder ta, kde k zmenám v materiálnej i stavebnej kultúre
a veľké množstvo malty. Nálezová situácia ukazuje, došlo až v priebehu 11. – 12. storočia. V 10. storočí
že tu vo veľkomoravskom období stála murovaná začali v zázemí Nitry štrukturálne zmeny, ktoré vyús-
stavba. Bol vyslovený predpoklad, že môže ísť o po- tili do vzniku siete vidieckych sídel v jej okolí, známe
zostatky kostola, rozrušeného počas vojnových uda- z historických prameňov. Akulturačný proces neposti-
lostí v 10. storočí. (Ruttkayová/Ruttkay 1997, 109). hol len pôvodné miestne slovanské obyvateľstvo, ale
Túto pomerne pravdepodobnú domnienku však môže aj novoprišlé obyvateľstvo maďarského pôvodu. Ako
potvrdiť len prípadný priamy nález stavby. o tom svedčia pohrebiská, vyššie vrstvy staromaďar-
Najstarší z valov hradu bol zničený silným po- skej spoločnosti si tradičný spôsob života udržali po-
žiarom, čo dokladá nálezová situácia na všetkých skú- merne krátku dobu. Nielen u nich, ale aj u prostého
maných miestach. K tomuto požiaru došlo niekedy v 10. obyvateľstva, ktoré sa zapojilo do agrárnych komu-
alebo začiatkom 11. storočia. (Bednár 2005, 93; Bed- nít pôvodného slovanského obyvateľstva, v priebehu
nár/Samuel 2001, 303). Zaiste by bolo lákavé spájať zá- niekoľkých decénií zanikli charakteristické prvky ma-
nik tohto opevnenia s niektorou známou historickou teriálnej kultúry a aj spôsobu pochovávania. Tento
udalosťou, ale široké časové rozpätie to neumožňuje. obojstranný akulturačný proces i proces vzájomného
Funkčnú kontinuitu hradu ako kniežacieho sídla v uhor- prispôsobovania sa vyústil do vzniku pamiatok be-
skom období potvrdzuje nielen viacnásobná oprava lobrdského typu v druhej polovici 10. storočia. Vý-
jeho opevnenia, ale aj skutočnosť, že neskôr sa tu roz- sledkom tejto postupnej transformácie bol vznik ma-
vinul stredoveký hrad. Včasnostredoveké predhradie teriálnej kultúry, ktorá po vzniku Uhorského kráľov-
s priľahlým podhradím bolo sídelným priestorom, v kto- stva už strácala etnošpecifický charakter.
rom sa sformovalo stredoveké mesto.
Literatúra
Bednár 1997 – P. Bednár : Nitriansky hrad v 9. storočí a jeho výz- Čaplovič 1954 – P. Čaplovič: Slovanské pohrebište v Nitre pod Zo-
nam v sídliskovej štruktúre veľkomoravskej Nitry. In: R. Mar- borom. Slov. Arch. 2, 1954, 5-50.
sina - A. Ruttkay (Ed.): Svätopluk 894 – 1994. Materiály z kon- Eisner 1933 – J. Eisner: Slovensko v pravěku. Bratislava 1933.
ferencie organizovanej Archeologickým ústavom SAV v Nitre Fusek 1997 – G. Fusek: Poznámky k výskumu neopevnených veľko-
v spolupráci so Slovenskou historickou spoločnosťou pri SAV. Nit- moravských sídlisk v Nitre. In: R. Marsina - A. Ruttkay (Ed.): Svä-
ra 1997, 19-32. topluk 894 – 1994. Materiály z konferencie organizovanej Arche-
Bednár 2005 – P. Bednár: Nitriansky hrad vo svetle archeolo- ologickým ústavom SAV v Nitre v spolupráci so Slovenskou his-
gického výskumu. In: M. Ruttkay (Ed.): Dávne dejiny Nitry a torickou spoločnosťou pri SAV. Nitra 1997, 47-52.
okolia vo svetle najnovších archeologických nálezov. Zborník Fusek 2006 – G. Fusek: Nitra-Šindolka. Stredoveké sídliská a po-
z konferencie konanej pri príležitosti Dňa Nitranov 2. júla 2005. hrebiská. In: J. Gancarski (Red.): Wczesne średniowiecze w Kar-
Nitra 2005, 91-98. patach polskich. Krosno 2006, 135-150.
Bednár/Fottová 2003 – P. Bednár/E. Fottová: Nitra-tržnica – prí- Fusek 2008 – G. Fusek: Die Nebenareale in der Struktur der
spevok k poznaniu zázemia stredovekého mesta. Arch. Hist. 28, großmährischen nitraer Burgstadt. In: L. Poláček (Hrsg.): Burg
2003, 303-315. – Vorburg – Suburbium. Zur Problematik der Nebenareale früh-
Bednár/Samuel 2001 – P. Bednár/M. Samuel: Entwicklung der Be- mittelalterlicher Zentren. Internat. Tagungen Mikulčice 7. Brno
festigung der Nitraer Burg im 11. Jahrhundert. Slov. Arch. 49, 2008, 271 - 290.
2001, 301-345. Hanuliak 1989 – M. Hanuliak: Okres Nitra. In: Pramene k dejinám
302
osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia I/1. Bratislava, Internationale Tagung in Vorbereitung der Ausstellung „Otto
hlavné mesto SSR a Západoslovenský kraj. Nitra 1989, 179-236. der Große, Magdeburg und Europa“. Mainz am Rhein 2002,
Hanuliak 1992 – M. Hanuliak: Gräberfelder der slawischen Po- 267-282.
pulation im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. Slov. Ruttkay, M. 2005 – M. Ruttkay: Niektoré nové objavy v Nitre a
Arch. 40, 1992, 243-308. okolí zo včasného a vrcholného stredoveku. In: M. Ruttkay (Ed.):
Hanuliak 2002 – M. Hanuliak: Hroby a ich svedectvo k dejinám Nit- Dávne dejiny Nitry a okolia vo svetle najnovších archeologických
ry v 9. – 12. storočí. In: R. Marsina (Zost.): Nitra v slovenských nálezov. Zborník z konferencie konanej pri príležitosti Dňa Nit-
dejinách. Martin 2002, 113-124. ranov 2. júla 2005. Nitra 2005, 55-75.
Hanuliak 2004 – M. Hanuliak: Veľkomoravské pohrebiská. Pocho- Ruttkay/Ruttkayová 2006 – Ruttkay/Ruttkayová: Záchranný ar-
vávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra 2004. cheologický výskum v Nitre – Šindolke. AVANS 2004, 2006, 174,
Hanuliak/Rejholcová 1999 – M. Hanuliak/M. Rejholcová: Po- 175.
hrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Vyhodnotenie. Bra- Ruttkayová/Ruttkay 1997 – J. Ruttkayová/M. Ruttkay: Výsledky
tislava 1999. výskumu v Nitre – Starom meste v r. 1994. Arch. Hist. 22, 1997,
Chropovský 1962 – B. Chropovský: Slovanské pohrebisko v Nitre 103-113.
na Lupke. Slov. Arch. 10, 1962, 175-240. Staššíková-Štukovská 2004 – D. Staššíková-Štukovská: Pohanstvo
Chropovský 1978 – B. Chropovský: Pohrebisko z 9. – 10. storočia a kresťanstvo – k vybraným archeologickým prameňom vo včas-
v Nitre pod Zoborom. Slov. Arch. 26, 1978, 175-219. nom stredoveku. In: Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konfe-
Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie rencie usporiadanej 5. – 6. II. 2003 v Banskej Bystrici. Bratislava
o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava 2004, 171-189.
1974. Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky
Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar- stredovekého Slovenska. Rozprávanie o dejinách nášho územia
cheologických nálezů. Pam. Arch. 77, 1986, 18-80. a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storo-
Nevizánszky 1993 – G. Nevizánszky: A szlovákiai Kisalföld faluása- čia. Bratislava 2004.
tásainak tanulságai. In: M. Cseri (Szerk.): A Kisalföld népi épités- Szőke 1962 – B. Szőke: A honfoglaló és kora Árpád-kori magyar-
zete. A Győrött 1993. május 24-25-én megrendezett konferencia ság régészeti emlékei. Rég. Tanulmányok I. Budapest 1962.
anyaga. Szentendre-Győr 1993, 57-70. Šalkovský 2001 – P. Šalkovský: Häuser in der frühmittelalterlichen
Ratkoš 1988 – P. Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Ko- slawischen Welt. Nitra 2001.
šice 1988. Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Osídlenie Nitry na pre-
Rejholcová 1995a – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach lome 9. – 10. storočia a príchod Maďarov. In: R. Marsina (Zost.):
(9. – 12. storočie). Analýza. Nitra 1995. Nitra v slovenských dejinách. Martin 2002, 125-139.
Rejholcová 1995b – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach Takács 2000 – M. Takács: Wirtschafts- und Siedlungswesen in Un-
(9. – 12. storočie). Katalóg. Nitra 1995. garn zur zeit der Staatsgründung. In: A. Wieczorek - H.-M. Hinz
Ruttkay, A. 1999 – A. Ruttkay: Počiatky stredovekej Nitry (o vzťa- (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte un
hu hmotných a písomných prameňov). In: A. Avenarius - Z. Še- Archäologie. 1. Stuttgart 2000, 121-125.
včíková (Ed.): Slovensko a európsky juhovýchod. Medzikultúrne Točík 1960 – A. Točík: Radové pohrebisko devínskeho typu z XI.
vzťahy a kontexty. Zborník k životnému jubileu Tatiany Štefano- stor. v Mlynárciach pri Nitre. Slov. Arch. 8, 1960, 270-284.
vičovej. Bratislava 1999, 299-327.
Ruttkay, M. 1997 – M. Ruttkay: Vykurovacie zariadenia v domoch
Skratky časopisov:
na ranostredovekých sídliskách západného Slovenska. In: Z pra-
Arch. Hist. = Archaeologia historica. Brno
věku do středověku. Sborník k 70. narozeninám L. Nekudu. Brno
AVANS = AVANS. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku
1997, 237-249.
v roku. Nitra
Ruttkay, M. 1998 – M. Ruttkay: Siedlungsarchäologische Be-
Pam. Arch. = Památky archeologické. Praha
obachtung zum Landesausbau im frühen Mittelalter (Westslo-
Pregląd Arch. = Przegląd Archeologiczny. Wrocław
wakei). Pregląd Arch. 46, 1998, 73-88.
Slov. Arch. = Slovenská archeológia. Časopis Archeologického
Ruttkay, M. 2002 – M. Ruttkay: Ländliche Siedlungen des 9. bis
ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Nitra
11. Jahrunderts im Mitteldonaugeniet. In: J. Henning (Hrsg.):
Europa im 10. Jahrhundert. Archäologie einer Aufbruchzeit.
Summary
Settlement of Nitra in 10th century. Continuity or discontinuity?

Dissolution of Great Moravia and conquest of Nitra elements did not organically develop further, as well
by the Magyars eroded the links necessary for con- as of some expressions of burial customs. A relative-
tinuous development of the local material and spiri- ly stable economic situation is however reminded by
tual culture. Archaeologically, it is best documented the everyday way of life of agrarian population in the
by dying out of Great-Moravian-type jewellery in the background of a fortified city, where changes in the
first half of the 10th century, whose style creating material and architectural culture came about only
303
Gabriel Fusek
during the 11th – 12th century. In the 10th century population that joined the agrarian communities of
in the background of Nitra, structural changes be- the original Slavic population did the characteristic
gan that resulted in formation of the network of ru- elements of the material culture and also the way of
ral settlements in its vicinity known from historical burying become extinct. This bilateral acultural pro-
sources. The acultural process did not affect only the cess and the process of mutual adjustment resulted
original local Slavic population, but also the newly in formation of Belobrd-type monuments in the se-
come population of the Magyar origin. As indicated cond half of the 10th century. The result of this gra-
by burial grounds, the higher classes of the old Ma- dual transformation was formation of the material
gyar society preserved the traditional way of life for culture that was already losing its ethno specific cha-
a relatively short period of time. Within several de- racter after rise of the Hungarian Kingdom.
cades, not only with them, but also with the simple
304
Prvé staromaďarské nálezy

z okolia Bratislavy
Vladimír Turčan
Vpád staromaďarských kočovných kmeňov do kaním starých Maďarov na juhozápadné Slovensko,

Karpatskej kotliny je v archeologických prameňoch ale snáď s prúdom prenikajúcim Podunajskom na zá-
doložený v podstate len hrobovými nálezmi. Predsta- pad. Treba ale uviesť, že na južnej Morave nemožno
vujú ich kostrové pohrebiská, dosahujúce maximálne vzhľadom na charakter archeologických nálezov (Lu-
niekoľko desiatok hrobov (Točík 1987, 183-184). Ob- tovský 2001, 203-204) počítať s dlhodobejším po-
sahujú typický inventár, výrazne sa odlišujúci od ma- bytom starých Maďarov západne od rieky Váh. S ich
teriálnej kultúry predchádzajúcej doby veľkomorav- prítomnosťou môže snáď súvisieť meč s rukoväťou
skej i nasledujúceho horizontu tzv. belobrdských po- typu Y, vybagrovaný zo štrkov Dunaja v širšom pries-
hrebísk. Rozloženie staromaďarských pohrebísk zá- tore Bratislavy (Turčan 1997, 79-83), keďže meče
roveň mapuje smery a rozsah postupu týchto kme- uvedeného typu sú známe zo staromaďarských bojov-
ňov. Pokiaľ sa týka juhozápadného Slovenska, teda níckych hrobov v Marcelovej a v Hurbanove (Ruttkay
územia ležiaceho severne od stredného toku Dunaja, 1976, 251). Nález mohol byť však na miesto výskytu
v hrubých rysoch totožného s pôvodným Nitrianskym transportovaný prúdom vody z väčšej vzdialenosti
kniežatstvom (Steinhübel 2004, 67 a ď.), nepresa- a s udalosťami v Bratislavskej bráne nemusel mať
hovali dosiaľ známe hrobové nálezy na západe líniu priamu súvislosť. V uvedenom regióne neboli dosiaľ
Červeník – Sereď – Sládkovičovo – Čierny Brod – Ze- nálezy staromaďarského charakteru zaznamenané, a
mianska Olča (obr. 1). Podľa A. Točíka išlo o vojen- to ani v miestnych mocenských centrách, konkrétne
skú hranicu, tiahnucu sa Považím (Točík 1987, 181). na hradiskách Bratislava – Hrad a Bratislava – De-
vín, ani v ich hospodárskom zázemí. Situácia tu po-
ukazuje skôr na sídelnú kontinuitu (Plachá/Hlavicová
2003, 48-50; Štefanovičová 1975, 19-20).
V poslednom období sa podarilo SNM –
Archeologickému múzeu získať, resp. zdokumentovať
nálezy, dokazujúce, že príslušníci staromaďarských
kmeňov predsa len prenikli k tesnej blízkosti Bra-
tislavskej brány, konkrétne do dnešných obcí Most
pri Bratislave a Rovinka. Obce sú od Bratislavského
hradu vzdialené vzdušnou čiarou 12-14 km (obr. 2),
pričom celé územie je rovinaté, resp. pieskovými du-
Obr. 1. Mapa staromaďarských pohrebísk na juhozápadnom Slo- nami len mierne zvlnené, čiže bezproblémové pre po-
vensku. 1. Most pri Bratislave, 2. Rovinka (podľa A. Točíka 1987, hyb nomádov.
doplnené).
Jedinou výnimkou je hrob zo Skalice, extrémne vy- Most pri Bratislave (okres Senec)
sunutý západným smerom. Tento hrobový celok, od- Nálezy zistil spolupracovník SNM – Archeolo-
krytý bez prítomnosti archeológa, pozostáva z ma- gického múzea východne od obce na miernej pieskovej
sívnych železných strmeňov, uzdy a strelky. Podľa dune v polohe Za Frývaldským (obr. 3) po orbe na je-
údajov nálezcov (išlo o deti) by malo ísť o jazdecký seň roku 2006. V zemine objavil dva strmene a zubad-
hrob (Kraskovská 1954, 351). Vzdialenosť hrobu od lo. Krátkodobým záchranným výskumom bol na mies-
spomenutej považskej línie a zároveň jeho blízkosť te nálezu odkrytý kostrový hrob, obsahujúci okrem
k Mikulčiciam naznačuje, že zrejme nesúvisí s preni- uvedených nálezov aj 5 kusov strieborných nášiviek
305
Vladimír Turčan
pravdepodobne na vyvýšenom
stupienku dva strmene (1, 2)
a zubadlo (3), pod hornou časťou
tela nepravidelne rozložené ná-
šivky (4) a kruhová ozdoba s tŕň-
mi (5).
Opis predmetov:
1. – 2. Strmene železné okrúhle
s pravouhlým držadlom bez krčku,
oblúkovité stúpadlo roztepané, zo
spodnej strany zosilnené so sla-
bo profilovaným pozdĺžnym re-
bierkom. Rozmery: 1.: v. 13,8 cm,
max. š. 11,2 cm, š. stúpadla 3,9
cm, š. krčka 3,5 cm, otvor uška 2,0
x 0,9 cm, prierez ramena 0,5 x 1,1
cm (obr. 5: 1); 2.: v. 14,3 cm, max.
š. 12,0 cm, š. stúpadla 3,3 cm, š.
krčka 3,9 cm, otvor uška 2,4 x 0,9
cm, prierez ramena 0,9 x 10,6 cm
(obr. 5: 2).
3. Zubadlo železné tyčinkovité
dvojdielne, ukončené krúžkami.
Všetky štyri konce tyčiniek ohnu-
té do oblúka a nespojené, krajné
konce sú roztepané, vnútorné len
Obr. 2. Mapa staromaďarských nálezov z okolia Bratislavy zahnuté. Rozmery: dĺ. 23,1 cm,
a striebornú ozdobu s tŕňmi. Zbe-
rom na poli boli zistené ďalšie dve
ozdoby a plechový gombík.
Hrob 1/06:
Hrobová jama, hlboká cca
50 cm, zapustená do žltej, pies-
kovitej zeminy, sa nečrtala s vý-
nimkou tmavého prerušovaného
oblúkovitého pásiku cca 20 cm
za hlavou pochovaného. Kostra,
orientovaná v smere západ – vý-
chod bola 169 cm dlhá. Lebka bola
postmortálnym procesom sklo-
nená k ľavej strane s rukami voľne
položenými pozdĺž tela, s nohami
vo vyrovnanej polohe a s chodi-
dlami situovanými takmer kolmo
nahor. Kosti hrudného koša ne-
boli v pôvodnej anatomickej po-
lohe, pravdepodobne v dôsled-
ku vykradnutia hrobu (obr. 4). Pri
ľavej strane panvy sa nachádzali Obr. 3. Most pri Bratislave. Lokalita je vyznačená bodkou.
306
dĺ. tyčiniek 8,2 cm, hr. tyčiniek 0,5 – 0,7 cm, veľkosť prerazenými otvormi. Rozmery: dĺ. 2,1 – 3,8 cm, š. 1,9 –
očiek 0,8 – 1,1 cm, priemer krúžkov 4,8 – 5,1 cm, hr. 2,1 cm, hŕ. 0,02 – 0,04 cm, priemer otvorov 0,2 cm
krúžkov 0,4 x 0,7 cm (obr. 5: 5). (obr. 7: 4-8).
4. – 8. Päť kusov nášiviek kruhovitých tepaných zo Hoci skelet pochovaného jedinca je k dis-
strieborného plechu v strede s vypuklinou, orámo- pozícii len z Mostu pri Bratislave, vzhľadom na cha-
vanou plastickou vlnicou, pri okraji prerazené vždy rakter nálezov z Rovinky možno aj v tomto prípade
dvojice dierok. Rozmery: priemer 2,4 cm, hr. 0,05 cm hovoriť o lokalite pohrebiskového charakteru. Ani
(obr. 5: 6, 9-12). v jednom prípade sa však nedá vysloviť k otázke, či
9. Kruhové rozetové tepané strieborné kovanie s išlo o ojedinelé hroby alebo pohrebiská. Dosiaľ zná-
ôsmimi lístkami okolo stredového otvoru s dvoma me staromaďarské lokality však pozostávali väčšinou
tŕňmi na zadnej strane. Rozmery: priemer 2,2 cm, z viacerých hrobov, nepresahujúcich niekoľko de-
hr. 0,3 cm (obr. 5: 3). siatok pochovaných, často uložených v radoch (Točík
Zber na lokalite: 1987, 184 – 185; Nevizánsky 2006, 294). Spresnenie
1. – 2. Dve kruhové kovania tepané zo strieborného informácií v tomto smere neposkytlo ani vyhodnoco-
plechu, zdobené štyrmi okrajovými pukličkami uspo- vanie rastových príznakov na leteckých fotografiách
riadanými do kríža okolo stredového otvoru. Okrajo- ani na ortomape.
vé plôšky medzi pukličkami zdobené krátkymi prieč-
nymi ryžkami. Na spodnej strane sú umiestnené dva
tŕne. Rozmery: priemer 2,9 cm, otvor 0,6 cm, dĺ. tŕ-
ňov 1,1 cm, hr. 0,2 cm (obr. 5: 7, 8).
3. Gombík guľovitý dutý, vyrobený zo strieborné-
ho plechu, s uškom, s hladkým nezdobeným povr-
chom. Rozmery: priemer 1,8 cm, hrúbka uška 0,2 cm.
(obr. 5: 4).
Rovinka (okres Senec)
V súkromnej zbierke sa nachádzajú nálezy
pochádzajúce podľa údajov majiteľa (a zároveň nález-
cu) z poľa, ležiaceho severovýchodne od obce v polo-
he Tretí diel (obr. 6). Ich vzťah nie je možné overiť,
podľa získaných informácií boli strmene a strieborné
pliešky situované vedľa seba, zubadlo bolo nájdené
zvlášť a v inom čase.
Opis predmetov:
1. – 2. Strmene železné okrúhle s pravouhlým drža-
dlom bez krčku, oblúkovité stúpadlo roztepané, zo
spodnej strany zosilnené so slabo profilovaným po-
zdĺžnym rebierkom. Rozmery: 1.: v. 14,0 cm, max.
š. 12,6 cm, š. stúpadla 3,2 cm, š. krčka 3,1 cm, otvor
uška 1,6 x 0,8 cm, prierez ramena 1,0 cm (obr. 7: 1);
2.: v. 13,5 cm, max. š. 11,9 cm, š. stúpadla 2,9 cm,
š. krčka 3,3 cm, otvor uška 1,5 x 0,8 cm, prierez ra-
mena 0,9 cm (obr. 7: 2).
3. Zubadlo železné tyčinkovité dvojdielne ukončené Obr. 4. Most pri Bratislave. Hrob 1/06.
krúžkami. Všetky štyri konce tyčiniek sú ohnuté do
oblúka a nespojené, krajné konce roztepané, vnútor- Ako bolo uvedené vyššie, s výnimkou ten-
né len zahnuté. Rozmery: dĺžka 27,1 cm, dĺ. tyčiniek kého pásiku za hlavou pochovaného nebola v Mos-
9,0 cm, hr. tyčiniek 0,4 – 0,6 cm, veľkosť očiek 1,1 te pri Bratislave identifikovaná hrobová jama. Nie je
– 1,2 cm, priemer krúžkov 4,7 – 5,0 cm, hr. krúžkov však dôvod predpokladať iný než jej štandartný ob-
0,6 cm (obr. 7: 3). dĺžnikový tvar (Hanuliak 1994, 12; Nevizánsky 2006,
4. – 8. Päť plieškov strieborných nepravidelného 294; Točík 1987, 185). Polohu pochovaného jedinca,
štvorcového tvaru rôznej veľkosti, s dvoma až štyrmi t. j. vystretá poloha kostry s rukami pozdĺž tela a vy-
307
Vladimír Turčan
Obr. 5. Most pri Bratislave. 1, 2, 3, 6 – 12: hrob 1/06; 4, 7, 8 zber. 1, 2, 5 železo; 3,4, 6 – 12 striebro.
stretými dolnými končatinami (obr. 4), možno tak- vlastných pároch nie sú totožné (obr. 5: 1, 2; 7: 1, 2).
isto charakterizovať ako typickú pre pohrebné zvyky Pri všetkých štyroch exemplároch ide o typ IV triede-
staromaďarských nomádov, čo platí aj pre západo-vý- nia A. Ruttkaya (A. Ruttkay 1976, 354). Tieto tvary bý-
chodnú orientáciu tela s hlavou smerujúcou na západ vajú bežnou súčasťou staromaďarských hrobov. Po-
(Hanuliak 1994, 21-23; Nevizánsky 2006, 295; Točík známe ich napr. z Bánova (Točík 1968, Taf. IV: 19, 20),
1987, 189). Kolmo postavené chodidlá si zachovali Červeníka (Točík 1968, Taf. X: 1, 2), Dolného Petra (To-
pôvodnú pozíciu zrejme preto, lebo sa dotýkali okra- čík 1968, Taf. XX: 45, 46), Košútov (Točík 1968, Taf. XXI:
ja hrobovej jamy. Za výnimočný jav nemožno označiť 3, 4), Prše (Točík 1968, Taf. XXIX: 15, 16) a Serede (To-
ani postmortálne narušenie hrobu (Točík 1987, 189). čík 1968, XXXIII: 22, 23; Taf. XLII: 30, 31; Taf. XLIX: 5,
Hrob v Moste pri Bratislave mal takýto zásah do hrud- 6). Tvarovo obvyklé sú aj zubadlá. V oboch prípadoch
ných partií, evidentne ako následok vykradnutia. ide o jednoduché dvojdielne typy ukončené krúžkami
Doklady materiálnej kultúry z oboch lo- (obr. 5: 5; 7: 3), ktoré A. Ruttkay vyčlenil ako typ II
kalít predstavujú predovšetkým artefakty súvisiace a počiatok ich výskytu v Karpatskej kotline datoval do
s jazdectvom. V prvom rade je to dvojica tvarovo rov- prvej polovice 10. stor. (A. Ruttkay 1976, 357-358).
nakých strmeňov, pričom rozmery exemplárov ani vo Treba ešte uviesť, že v Moste pri Bratislave sa pár
308
Obr. 6. Rovinka. Lokalita vyznačená bodkou.
strmeňov a zubadlo našli uložené pri ľavej panvovej Ďalšia kruhová ozdoba z hrobu mala v stre-
kosti pochovaného na vyvýšenom stupienku, teda de otvor a na spodnej strane dvojicu špicov na upev-
v totožnej situácii, akú zistil M. Ruttkay v Lužiankach nenie do podkladu (obr. 5: 3). Podobne ako ďalšie
(hrob 7; M. Ruttkay 2006, 166). odlišne zdobené exempláre rovnakej konštrukcie,
Súčasťou hrobového inventára v Moste bolo pochádzajúce zo zberu (obr. 5: 7, 8), slúžili k vý-
aj päť okrúhlych strieborných nášiviek (obr. 5: 6, 9- zdobe predmetu s pevnejším podkladom, najskôr
12), nájdených pod hrudníkom pochovaného. Ich tvar drevenej časti sedla.
i aplikované výzdobné motívy sú takmer totožné s ko-
Za výzdobné elementy dreveného sedla
lekciou nášiviek z hrobu 7/53 v Seredi I, kde sa na-
možno označiť aj päť strieborných prederavených
šli v rovnakej polohe (Točík 1968, 43-44, Taf. XXXIV:
plieškov nerovnakého tvaru, pochádzajúcich z Ro-
11-20). Tieto ozdoby, prišité k podkladu pomocou
dierok na nášivkách, zdobili pravdepodobne okra- vinky (obr. 7: 4-8). Pochádzajú zo zberu, avšak
jové časti odevu (Hanuliak/Rejholcová 1999, 74; Ne- pôvodné uloženie analogických plieškov poznáme
vizánsky/Ratimorská 1991, 274). V Čakajovciach sa na napr. z hrobu 4/55 zo Serede II, kde sa nachádzali
spodnej strane nášiviek našli zbytky kože (Rejholcová pri kostre koňa (Točík 1968, 54, Taf. XLVII: 1-10),
1995, 75). Niektorí bádatelia nevylučujú, že kruhové alebo z Levíc. Tu sa zistili pri zadných končatinách
nášivky mohli byť aplikované aj ako ozdoba pokrýv- konského skeletu (Nevizánsky 2006, 300, Tab. VI:
ky hlavy (Hanuliak 1994, 57; Nevizánsky/Ratimorská 17-23). Podľa G. Nevizánskeho pliešky zdobili zrej-
1991, 274) alebo obuvi (Nevizánsky/Ratimorská 1991, me horný okraj prednej rázsochy dreveného sedla
274). (Nevizánsky 2006, 300).
309
Vladimír Turčan
Obr. 7. Rovinka. Zber na poli. 1 – 3 železo; 4 – 8 striebro.
Pre úplnosť treba spomenúť aj nález strie- patskej kotliny. Napriek tomu, že v samotnej
borného plechového dutého gombíka z Mostu pri Bratislavskej bráne vrátane jej hradísk (Bra-
Bratislave (obr. 5: 4), získaného zberom na poli tislava – Hrad, Devín) sa dosiaľ nezistili žiadne
v blízkosti hrobu. Takýto tvar spínadla poznáme archeologické doklady podobného charakteru,
napr. zo staromaďarského pohrebiska v Nesva- nebolo to zrejme z dôvodu nedostatočnej vo-
doch (Nevizánsky/Ratimorská 1991, 275). jenskej sily nomádov dostať pod kontrolu tento
Záverom možno konštatovať, že v Moste mikroregión. Dejinné pozadie uvedených sku-
pri Bratislave a v Rovinke sa podarilo zistiť prvé točností nie je však zrejme možné osvetliť ar-
doklady pobytu staromaďarských jazdcov v oko- cheologickými dokladmi, ale skôr historickými
lí Bratislavy z obdobia ich obsadzovania Kar- prameňmi.
310
Literatúra
Hanuliak 1994 – M. Hanuliak: Malé Kosihy I. Pohrebisko z 10. – 11. Ruttkay A. 1976 – A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung des
storočia (archeologicko-historické hodnotenie). Nitra 1994. 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhundert in der Slowakei (II).
Hanuliak/Rejholcová 1999 – M. Hanuliak/M. Rejholcová: Pohre- Slov. Arch. 24, 1976, s. 245-216.
bisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra 1995. Ruttkay M. 2006 – M. Ruttkay: Nové staromaďarské pohrebisko
Kraskovská 1954 – Ľ. Kraskovská: Nález staromaďarského hrobu v Lužiankach. AVANS v roku 2004, Nitra 2006, s. 165-167.
v Skalici na Slovensku. Arch. Rozhledy 6, 1954, s. 351-352. Štefanovičová 1975 – T. Štefanovičová: Bratislavský hrad v 9. – 12.
Lutovský 2001 – M. Lutovský: Encyklopedie slovanské archeologie storočí. Bratislava 1975.
v Čechách, na Moravě a ve Slezku. Praha 2001. Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky
Nevizánsky 2006 – G. Nevizánsky: Staromaďarské jazdecké pohre- stredovekého Slovenska. Bratislava 2004.
bisko v Leviciach – Géni. Slov. Arch. 54, 2006, s. 285-328. Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Süd-
Nevizánsky/Ratimorská 1991 – G. Nevizánsky/P. Ratimorská: Sta- westsloakei. Bratislava 1968.
romaďarské kostrové pohrebiská z 10. storočia v Nesvadoch. Točík 1987 – A. Točík: Nachgroßmährische Gräberfelder des 10.
Arch. Rozhledy 43, 1991, s. 259-280. und 11. Jh. in der Südwestslowakei. Štud. Zvesti AÚ SAV 23,
Plachá/Hlavicová 2003 – V. Plachá/J. Hlavicová: Devín. Slávny 1987, s. 177-241.
svedok našej minulosti. Bratislava 2003. Turčan 1997 – V Turčan: Stredoveký meč vybagrovaný z Dunaja.
Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach Zbor. SNM. Arch. 7, 1997, s. 79-83.
(9. – 12. storočie). Analýza. Nitra 1995.
Summary
First old Magyar finds from Bratislava vicinity

The burial grounds known until now from the peri- der’s grave was investigated (fig. 4, 5) and in Ro-
od of invasion of the old Magyar tribes into the Car- vinka (Bratislava district), where finds from the ar-
pathian Basin in principle do not exceed Považie chaeological collection are documented (fig. 7). At
westward (fig. 1). In the report, new finds are pu- the mentioned locations (fig. 2, 3, 6), the first evi-
blished from the period of coming of the old Magyar dence of living of the old Magyar riders in the very vi-
tribes into the Carpathian Basin including a grave in cinity of Bratislava was obtained.
Most pri Bratislave (Bratislava district), where a ri-
311
312
Kostra mladej ženy z Mosta pri Bratislave

a antropológia starých Maďarov na Slovensku
Július Jakab
Kmeňový zväz nomádskeho etni-

ka starých Maďarov prišiel na naše územie
z východu. O somatických atribútoch starých
Maďarov na území Slovenska nemáme jed-
noznačné poznatky. Uzavreté pohrebiská,
ktoré možno označiť za staromaďarské sú
málopočetné a vypovedaciu hodnotu kos-
tier väčšinou znižuje aj veľmi zlý stav ich
zachovalosti. Všetky antropologické ná-
lezy z konca 9. a začiatku 10. storočia,
t. j. z tzv. prvej vlny príchodu starých Ma-
ďarov na naše územie (keď ich kostrové
zvyšky určite patrili jedincom tzv. prvej ge-
nerácie, ktorí sa nenarodili na území dneš-
ného Slovenska), majú preto nesmierny vý-
znam. Kostra mladej ženy z Mosta pri Bra-
tislave patrí k takýmto nálezom. Poskytla
výsledky, ktoré v kontexte s doterajšími poz-
natkami o telesných vlastnostiach starých Ma-
ďarov potvrdzujú, že je to výnimočný nález z
nášho územia. Lebka jednoznačne predstavuje
miešanca medzi europoidným (bielym) a mon-
goloidným (žltým) plemenom. Odchýlky a stu-
peň rozvoja reliéfu svalových úponov na kos-
tiach z chrbtice, panvy a z horných i dolných
končatín svedčia o dlhodobom vykonávaní fy-
zickej činnosti, ktorá zrejme súvisela s jazdou
na koni.
Relatívne presné chronologické urče-
nie nálezových celkov je doménou archeológov.
Pri určení východísk riešenia etnogenetických Obr. 1. „Občiansky“ pohľad na lebku (bez mierky)
otázok v historickej antropológii majú preto ich
závery vždy kľúčový význam. V. Turčan zo SNM –
Archeologického múzea v Bratislave zachránil v roku 2006 re. Antropologická analýza kostry sa realizovala v roz-
porušený hrobový nález v katastri obce Most pri Bratislave, sahu softvéru ANTRIS v AÚ SAV (Jakab/Poláčik 1990)
v polohe Za Frývaldom (Turčan 2008). Išlo o jazdec- a bola doplnená o niektoré kategórie morfologických, ale
ký hrob (hrob 1/2006), datovaný hrobovým in- najmä hodnoty metrických znakov, typických pre mongo-
ventárom do prvej polovice 10. storočia. Vedúci ar- loidov (Alexejev/Debec 1964; Roginskij/Levin 1978; Knus-
cheologického výskumu odovzdal kostru z hrobu na smann 1988). Do dokumentačných fondov AÚ SAV v Nitre
odbornú analýzu do Archeologického ústavu SAV v Nit- bol odovzdaný antropologický posudok (č. 16238/2007).
313
Július Jakab
glabella je naznačená, ar-

cus superciliares sú ľahko na-
značené, čelo je takmer kol-
mé, processus mastoideus sú
stredne veľké a protuberan-
tia occipitalis externa (Bro-
ca) je tiež stredne veľká. Re-
liéf planum nuchale je stred-
ne mohutný a profil záh-la-
via (Gerasimov) je klenutý.
Spina nasalis anterior (Bro-
ca) dosahuje 2. stupeň, re-
liéf splanchnokránia je stred-
ne výrazný, zhryz psalidontný
a laterálna časť horného okra-
ja okrúhlych očníc je ostrá.
Zygomatické oblúky sú veľmi
tenké a lícne kosti sú stredne
vysoké s hrboľatým povrchom.
Nosový otvor je nízky a široký.
Gracilná sánka má malú hla-
vicu a jej telo je v oblasti M2
úzke. Trigonum mentale je
malé a mandibulárny uhol má
takmer hladký povrch. Veľmi
slabá abrázia zubov bola zas-
túpená okrem plošného typu
zrejme aj miskovitým typom.
Z mongoloidných čŕt bol ok-
rem plochých čeľustných jám
(fossa caninae) evidovaný
3. stupeň lopatovitosti obi-
dvoch vnútorných rezákov a
Obr. 2. Štyri základné pohľady na lebku pravého vonkajšieho rezáka
čeľuste (obr. 3c, d, f – h; dru-
Fotografie i obrazové prílohy posudku tohto príspevku hý rezák vľavo postmortálne chýbal). Zatekanie sklo-
vyhotovil autor. viny sa hodnotilo na všetkých zachovaných zuboch
Možno konštatovať, že ide o prvý známy nález sánky. 4. stupeň je prítomný na M1 a M2 vľavo, 3.
veľmi dobre zachovanej kostry mladého jedinca z jazdec- stupeň na M1 vpravo a 2. stupeň na M3 vpravo. M2
kého hrobu zo začiatku 10. storočia na Slovensku. Na vpravo a M3 vľavo chýbajú po postmortálnej strate.
lebke sú neprehliadnuteľné mongoloidné črty (obr. 1). Na rovnakých zuboch sánky sa hodnotil aj protostylid
Na postkraniálnej kostre sú viaceré vrodené i získané od- a foveola protostylidei. Protostylid nie je vytvorený
chýlky a chorobné zmeny. Lebka ženy (zomrela vo veku ani v najjednoduchšej podobe a foveola protostyli-
medzi 20. až 30. rokom, t. j. adultus I) sa zachovala ako dei je prítomná ako veľmi malá na obidvoch M1. Na
mierne asymetrické (hypoplázia neuro- i splanchnokrá- ostaných stoličkách nie je vytvorená. Zaujímavé je,
nia vľavo), mierne korodované, ale takmer nepoškodené že na obidvoch M1 čeľuste je vyvinutý 4. stupeň Ca-
cranium (obr. 2). Má strednú stavbu, so slabým až stred- rabelliho hrbčeka a na druhých molároch čeľuste nie
ne mohutným rozvojom reliéfu svalových úponov. je tento hrbček vytvorený – 0. stupeň (obr. 3e; M3
Z hodnotenia opisných, resp. morfologic- v čeľusti obojstranne postmortálne chýbajú). Ko-
kých znakov vyplýva, že z vertikálnej normy je obrys rodované kosti takmer nepoškodenej postkraniálnej
neurokránia ovoidný a zygomatické oblúky sú kryp- kostry sú gracilnej až strednej stavby so slabým až
tozygické. Tubera frontalia et parietalia sú veľké, stredne mohutným reliéfom svalových úponov. Panva
314
(ako celok) je veľmi širo-

ká a nízka s priestrannými
lopatami panvových kostí
i slabo vyvinutým relié-
fom svalových úponov.
Vchod do malej panvy je
veľmi široký a oválny, an-
gulus subpubicus má jed-
noznačne vyše 100° a fo-
ramen obturatum má tro-
juholníkovitý tvar s os-
trým okrajom. Incisura
ischiadica major je veľ-
mi široká a plytká, sulcus
praeauricularis je široký
i hlboký a arc compos tvo-
rí jednoznačne zdvojený
oblúk. Telo sedacej kosti
je veľmi úzke s nevýraz-
ným tuber ischiadicum,
crista ischiadica je vy-
tvorená v tvare veľmi
plochého „S“, fossa ili-
aca sú veľmi nízke a ši-
roké, tzv. veľká panva
(pelvis major) je veľmi
široká a krížová kosť je
široká a nízka.
Z anomálií sa evi-
dovali predovšetkým vsu-
nuté kosti na mozgovni
– ossa suturae lambdo-
ideae bilat., os suturae Obr. 3. Stropy očníc (cribra orbitalia bilat.): a – vpravo, b – vľavo; čeľusť: c – zuboradie; d – h – zuby
coronalis lat. dx., os pa- v čeľusti (z ligválnej strany): d – lopatovitosť rezákov a pravého očného zuba, e – Carabelliho hrbček
rietale interstitiale bi- na M1 a M2 vpravo, f-h – lopatovitosť I1 vľavo (f), I1 vpravo (g) a I2 vpravo (h)
partitus lat. dx. Na kos-
tiach postkraniálnej kostry išlo hlavne o rozličné tritické zmeny na artikulačných výbežkoch viacerých
otvory – foramen corporis sterni (cca 4 mm), per- krčných stavcov (obr. 5d – g) a jemné zmeny na ra-
foratio septi olecrani bilat. (l. dx. cca 8 mm; l. sin cca menných kostiach i palmárnej strane z článkov prs-
10 mm), ale aj odchýlky v obojstrannom zdvojení kĺ- tov rúk. Medzi zmeny nejasnej etiológie sa zaradili
bovej plochy bedrovej kĺbovej jamky (facies lunata krátke, plytké ryhy s hladkým povrchom. Nachádzajú
acetabuli bipartitus bilat.; obr. 4c, d) a kratšej pra- sa symetricky obojstranne medzi sutura sagittalis
vej kľúčnej kosti s atypicky rozšíreným akromiálnym a tuber parietale (vpravo: cca 9, 7 a 8 mm, vľavo: cca
koncom (obr. 4a, b). Z patologických zmien sa evi- 9, 7 a 6 mm).
dovala na lebke len mierna forma cribra orbitalia bi- Analýza hodnôt metrických znakov sa zame-
lat (obr. 3a, b). Na kostiach postkraniálneho ske- rala okrem základnej antropologickej charakteristiky
letu boli tieto zmeny početnejšie. Išlo jednak o vro- pomocou programov ANTRIS v AÚ SAV v Nitre (Jakab/
dené chyby – spina bifida L V totalis (obr. 4e – g) Poláčik 1990) aj na znaky pre stanovenie mongo-
a canalis sacralis apertus (obr. 5a) a jednak získané loidných čŕt (Alexejev/Debec 1964; Roginskij/Levin
zmeny v dôsledku nadmernej fyzickej záťaže – pre- 1978). Antropometrické znaky sú označené podľa
liačiny na terminálnych plochách všetkých drieko- nemeckej učebnice (Knussmann 1988). Znaky, ktoré
vých stavcov (výraznejšie na L IV a L V; obr. 5b, c), ar- nie sú v uvedenej učebnici definované sa hodnotili
315
Július Jakab
i označili podľa ruskej učebnice

(Alexejev/Debec 1964). Hod-
noty absolútnych mier sú uve-
dené v milimetroch. Merné jed-
notky kapacity lebky, uhlov
a výšky postavy sú vyznače-
né. Členenie intervalov ab-
solútnych hodnôt antropome-
trických znakov sa riadi učeb-
nicou V. P. Alexejeva a G. F. De-
beca (1964) a kategórie ka-
pacity lebky, indexov i výš-
ky postavy rešpektujú učeb-
nicu R. Knussmanna (1988).
Programy ANTRIS-u informujú,
že ide o ženu (IDS: -1,21)
s dlhou mozgovňou (M 1. 179)
so stredne dlhou bázou lebky
(M 5. 96) a zároveň s veľmi ši-
rokou mozgovňou (M8. 145) so
širokým čelom (M 9. 96) i s vy-
sokou mozgovňou (M17. 134)
a s aristenkefalnou kapacitou
(M 38. 1485 cm3). Šírka i výška
tvárovej časti lebky (M45. 126;
M47. 111), ako aj výška hor-
nej tváre (M48. 67) sú stred-
né. Pravá očnica je široká (M51.
lat. dx. 42) a nízka (M52. lat.
dx. 32) a zároveň ľavá očnica
je veľmi široká (M51. lat. sin. Obr. 4. Kľúčne kosti zo spodnej strany: a – vpravo, b – vľavo; panvové kosti (facies lunata ace-
45) a nízka (M52. lat. sin. 32). tabuli bipartitus bilat.): c – vpravo, d – vľavo; piaty driekový stavec (spina bifida L V totalis):
Nosový otvor je široký (M54. e – kraniálna strana, f – kaudálna strana, g – pohľad šikmo z ľavej, spodnej strany
26) a nos je nízky (M55. 46).
Hĺbka tzv. čeľustných jám (fossa caninae) je vpravo xilárny index: 18,7). Na kostiach postkraniálneho
0,9 mm i vľavo 1,4 mm veľmi malá. Podľa vypočíta- skeletu sa pomocou programov ANTRIS-u určilo, že
ných hodnôt indexov je mozgovňa brachykránna obidva femury sú pilastrické (lat. dx. 113,6; lat. sin.
(MI 1. 81,0), ortokránna (MI 2. 74,9) a metriokrán- 119,0), ale hyperplatymérne (lat. dx. 72,4; lat. sin.
na (MI 3. 92,4). Tvárová časť lebky je mezoprozopná 69,0). Prierez diafýzy pravej tíbie je v strede (72,0)
(MI 38. 88,1) a horná tvár mezénna (MI 39. 53,2). i pri foramen nutricium (71,4) euryknémny. Ľavá tí-
Pravá očnica je mezokonchná (MI 42. lat. dx. 76,2) bia má prierez diafýzy v strede mezoknémny (65,4)
a ľavá je chamékonchná (MI 42. lat. sin. 71,1). Nos a pri foramen nutricium euryknémny (71,4). Vypočí-
je chamérinný (MI 48. 56,5) a čeľusť je brachyuran- taná výška postavy je vysoká (159,6 cm).
ná (MI 54. 119,6) i ortognátna (MI 60. 94,8). Zis- Poznatky z antropológie starých Maďarov,
tili sa aj hodnoty antropometrických znakov, zame- resp. výskum kostrových sérií z tohto obdobia úzko
raných na stanovenie základných charakteristík no- súvisí so stavom a úlohami historickej antropológie
sových kostí (M49a. 22,4; M49b. 11,1?; dakryálny in- na Slovensku. Určujúce problémy historickej antro-
dex: 49,6?; M57. 10,6; M57a. 4,7; simotický index: pológie na Slovensku, ktoré boli už dávnejšie for-
44,3), resp. stupňa vertikálnej a horizontálnej pro- mulované (Jakab 1993a), sú stále aktuálne.
filácie tváre (M72. 89; M73. 95; M74. 81; M75. 71; Tzv. staromaďarské pohrebiská, resp. hroby
M75(1). 18; M76a. 139; M77. 145; M78. lat. dx. 93; treba chápať ako integrálnu súčasť územia, etapovite
M78. lat. sin. 93; nazomalárny index: 16,2; zygoma- obsadzovaného od konca 9. a začiatku 10. storočia
316
bojovými družinami a nás-

ledne i pospolitým ľudom
starých Maďarov, keď juž-
ná časť územia Slovenska
tvorila jeho najsevernej-
šie teritórium (Nevizánsky
2008). Prirodzene, antro-
pologický materiál z toh-
to obdobia vyzdvihnutý
na území Slovenska nie
je rovnocenný s materiá-
lom z územia medzi Ti-
sou a Dunajom. Pretrváva
problém presnejšieho da-
tovania jednotlivých hro-
bov, resp. ich označenie
za staromaďarské. Exis-
tujú názory, že prevažná
časť pohrebísk tzv. belo-
brdskej kultúry patrí po-
spolitému ľudu staroma-
ďarského etnika (Szőke
1962; Točík 1973). Ak by si
tieto názory osvojila väč-
šina odborníkov, pre slo-
venských antropológov
by to znamenalo pozitív- Obr. 5. Odchýlky a zmeny na stavcoch: a – krížová kosť z chrbtovej strany (canalis sacralis apertus);
ny obrat. Kostrové súbory b, c – preliačiny na dolných terminálnych plochách tiel štvrtého a piateho driekového stavca; d – g
z tzv. belobrdských pohre- – zmeny na krčných stavcoch (d – C III-kraniálna strana, e – C III-kaudálna strana, f – C IV-kraniálna
bísk by sa mohli skúmať strana, g – C IV-kaudálna strana)
ako série staromaďarskej
populácie. Parciálne poznatky o antropológii starých a v aplikácii multivariačných štatistických postupov
Maďarov sa pokúsili komplexne zhrnúť viacerí maďar- na širšie porovnanie vymretých včasnostredovekých
skí antropológovia (Éry 1994; 1996; Guba et al. 1996; populácií, s cieľom vyčlenenia tzv. markerov na se-
Marcsik et al. 1996; Pap 1978/79; Szathmáry 1996). parovanie biologicky odlišných jedincov, prípadne
Horizontálnu profiláciu tváre historických populácií cudzích skupín kostier od autochtónnej populácie.
na územiach obývaných aj starými Maďarmi sa sna- Problém antropológie starých Maďarov na Slovensku
žil komplexnejšie hodnotiť len T. Tóth (1958). Na Slo- súvisí teda tiež predovšetkým s absenciou koordiná-
vensku máme z 10. storočia väčšinou málopočetné tora antropologického výskumu vymretých populácií
kostrové súbory, ktoré predstavujú väčšinou iba časť a v tomto prípade najmä v cieľavedomej koncepcii
pôvodného pohrebiska. Poskytli zatiaľ len štandard- systematického štúdia tzv. mongoloidných znakov
né poznatky o súvekom obyvateľstve (Jakab 1977; v kostrových súboroch z archeologických výskumov
1980a; 1980b; 2006; Vondráková 1994). na území Slovenska. Treba sem zaradiť už aj rela-
Problém biologického potvrdenia jedincov tívne nepočetné nálezy z obdobia sťahovania ná-
s odlišným pôvodom, t. j. príslušníkov cudzieho et- rodov po starší úsek stredoveku, t. j. približne od
nika, vo včasnom stredoveku je v antropológii stá- poslednej štvrtiny 5. storočia minimálne do kon-
le otvorený. Jeho riešenie si vyžaduje komplexný ca 12. storočia.
prístup najmä v presnej charakteristike súčasných Sporadické práce slovenských antropológov
poznatkov o fyzickom habite včasnostredovekých po- hodnotia vlastne iba konkrétne nálezy kostier, kto-
pulácií na Slovensku a priľahlých územiach. Taktiež ré sa svojím vzhľadom evidentne odlišujú od ostat-
v akceptovaní údajov antropologického hodnotenia ných (Šefčáková/Thurzo 1994), resp. len konštatujú
o jedincoch iba z hrobov s jednoznačným datovaním prítomnosť mongoloidných znakov v analyzovanej
317
Július Jakab
sérii bez ich podrobného hodnotenia v súbore, resp. mongoloida. O mongoloidnosti kostry svedčia hlav-
v súboroch (Jakab 1993; 2006; Thurzo 1976; 1987; ne ploché čeľustné jamy, výrazne lopatovité rezáky
Vlček 1956). Výsledky porovnaní kostrových súborov a neobvykle plochá tvárová časť lebky, dokumentova-
z tohto úseku našich dejín sú formulované prevaž- ná okrem hodnôt nazomalárneho a zygomaxilárneho
ne len vo všeobecnej rovine (Jakab 1989; Thurzo uhla predovšetkým hodnotou zygomaxilárneho in-
1975; 1979; 1988; 1997; Thurzo/Korbačková 1983; dexu a veľmi malou hĺbkou tzv. čeľustných jám. Nap-
Vondráková 1979; Vondráková/Tirpáková 2004). riek mladému veku a najmä vrodeným chybám, kto-
Kostra mladej ženy, vyzdvihnutá zo staroma- ré spôsobili jej fyzickú menejcennosť, o dlhodobom
ďarského hrobu v Moste pri Bratislave, jednoznačne fyzickom zaťažovaní organizmu svedčia odchýlky
predstavuje výnimočný nález z nášho územia pre- a stupeň rozvoja reliéfu svalových úponov na stav-
dovšetkým preto, že ide o veľmi dobre zachovanú coch z krčnej chrbtice, kostiach z panvy a z horných
kostru miešanca medzi Európanmi a Mongolmi, tzv. i dolných končatín.
Literatúra
Alexejev/Debec 1964 – V. P. Alexejev/G. F. Debec: Kraniometrija. Marcsik et al. 1966 – A. Marcsik/L. Szathmári/Zs. Guba/L. Almási:
Metodika antropologičeskich issledovanij. 1. Moskva 1964, 128 s. Ibrány–Esbóhalom és Szegvár–Oromdűlő 10–12. századi népes-
Éry 1994 – K. Éry: A Kárpát-medence embertani képe a honfoglalás ségének összehasonlító vizsgálata kraniológiai jellegek alapján.
korába. In: Honfoglalás és régészet. Budapest 1994, 217-224,291- In: Honfoglaló magyarság Árpádkori magyarság. Antropológia-
302. Régészet-Történelem. Szeged 1996, 143-155.
Éry 1966 – K. Éry: Honfoglaló magyarság – Árpád-kori magyarság a Martin/Saller 1957 – R. Martin/K. Saller: Lehrbuch der Anthropo-
testmagasság tükrében. In: Honfoglaló magyarság Árpádkori ma- logie (3. Auflage). Band I. Gustav Fischer Verlag. Stuttgart 1957,
gyarság. Antropológia-Régészet-Történelem. Szeged 1996, 103- 661 s.
111. Nevizánsky 2008 – G. Nevizánsky: Súčasný stav výskumu staroma-
Guba et al. 1966 – Zs. Guba/L. Szathmári/L. Szűcs/L. Almási: ďarských pohrebísk na Slovensku. In: Bitka pri Bratislave v roku
A honfoglalás kori (10. századi) népességek alkata. In: Honfogla- 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska. Ed: T. Štefanovi-
ló magyarság Árpádkori magyarság. Antropológia-Régészet-Tör- čová a D. Hulínek. Bratislava, 2008, s.265.
ténelem. Szeged 1996, 97-102. Pap 1978-79 – I. Pap: Data on the anthropology of the Arpadian
Jakab 1980a – J. Jakab: Antropologická charakteristika kostrového age population of the plain between Rivers Danube and Tisza. An-
materiálu z pohrebiska v Zemnom. Slov. Arch. 28, 1980, 401-436. throp. Hung. 16, 1978/79, 77/116.
Jakab 1980b – J. Jakab: Príspevok k antropológii pohrebiska z 10. Roginskij/Levin 1978 – Ja. Ja. Roginskij/M. G. Levin: Antropologi-
storočia v Galante. Sbor. Národ. Mus. Praha. Řada Přír. 149/3-4, ja, Moskva 1978, 528 s.
1980, 145-150. Szathmári 1966 – L. Szathmári: Honfoglalás kori népességünk
Jakab 1989 - J. Jakab: The Anthropological Analysis of the Dif- struktúrája. In: Honfoglaló magyarság Árpádkori magyarság. An-
ferences among the Early Medieval Sets of the Territory of Slo- tropológia-Régészet-Történelem. Szeged 1996, 87-96.
vakia on the Basis of Non-metrical Skeletal Traits. Slov. Archeol. Szőke 1962 – B. Szőke: A honfoglaló és kora-Árpád-kori magyarság
37, 1989, č. 1, s. 105-150. régészeti emlékei, „Régészeti Tanulmányok”, č. 1, Budapest 1962.
Jakab 1993a – J. Jakab: Aufgaben der historischen Anthropolo- Šefčáková/Thurzo 1994 – A. Šefčáková/M. Thurzo: Mongoloid in-
gie in der Slowakei. In: Actes du XIIe Congr s International des dividuals from the migration period (5th century A.D.) at the De-
Sciences Préhistoriques et Protohistoriques. Bratislava, 1-7 Sep- vín castle (Bratislava, Slovakia). Anthropologie (Brno), 32, 1994,
tembre 1991. 1. Bratislava 1993, s. 201-204. č. 1, s. 65-76.
Jakab 1993b – J. Jakab: Anthropologische Analyse des Gräber- Thurzo 1975 – M. Thurzo: Diferencie somatometrických znakov
feldes in Komárno-Schiffswerft II. Teil). Slov. Archeol., 41, 1993, včasnohistorických populácií v stredodunajskej časti Karpatskej
č. 2, s. 306-335. kotliny. Kandidátska dizertácia, Bratislava 1975, 230 s.
Jakab 2006 – J. Jakab: Antropológia staromaďarských kostier Thurzo 1976 – M. Thurzo: Mongoloide Elemente in der Entwicklung
z Levíc so „symbolickými trepanáciami“. Slov. Archeol., 54, 2006, Mitteleuropäischer Populationen. Anthropologie (Brno), 1976,
č. 2, s. 329-351. č. 1,2, s.113-119.
Jakab/Poláčik 1990 – J. Jakab/Š. Poláčik: Anthropological Infor- Thurzo 1979 – M. Thurzo: Zovšeobecnená Mahalanobisova vzdia-
mation System at the Archaeological Institute of Slovak Academy lenosť medzi populáciami včasnohistorických Avarov, Slovanov a
of Sciences in Nitra. Slov. Archeol., 38, 1990, 193-208. Maďarov. In: Acta Rer. natur. slov., Bratislava, 25, 1979, 139-160.
Knussmann 1988 – R. Knussmann: Anthropologie. Handbuch der Thurzo 1987 – M. Thurzo: Anthropological evidence of the presence
vergleichender Biologie des Menschen (4. Auflage des Lehrbuchs of Avars in Slovakia (Czechoslovakia) in the 7th-8th centuries A.D.
der Anthropologie begründet von Rudolf Martin). Band I und II. In: Zbor. Slov. nár. Múz., Prír. Vedy, Bratislava, 33, 1987, 173-182.
Gustav Fischer Verlag. Jena 1988, 742 s. Thurzo 1988 – M. Thurzo: Teritoriálne a chronologické diferencie
Marcsik 1997 – A. Marcsik: Szegvár-Oromdűlő 10. és 11. századi em- základných kraniometrických znakov populácií avarského obdobia
bertani lelteinek viszgálata. Móra Ferenc Múz. Évk. Stud. Arch. 3, na Slovensku. In: Zbor. Slov. nár. Múz., Prír. Vedy, Bratislava, 34,
1997, 287-322. 1988, 105-222.
318
Thurzo 1997 – M. Thurzo: Základné morfoskopické, morfometrické Turčan 2008 – V. Turčan: Prvé staromaďarské nálezy z okolia Bra-
a paleopatologické poznatky o včasnoslovanskom a predveľkomo- tislavy. In: Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj
ravskom obyvateľstve Slovenska. Habilitačná práca, Bratislava stredného podunajska. Ed: T. Štefanovičová a D. Hulínek. Brati-
1997, 46 s. slava, 2008,s. 305.
Thurzo/Korbačková 1983 – M. Thurzo/A. Korbačková: Some eu- Vlček 1956 – E. Vlček: Antropologický materiál zo Žitavskej Tône.
ropoid and mongoloid features in skeletal remains from the ava- Slov. Archeol. 4, 1956, č. 1, s. 132-154.
rian-slavonic cemetery (7th–8th C. A.D.) at Šebastovce, district Vondráková 1979 – M. Vondráková: Výskyt mongoloidných znakov
Košice (Czechoslovakia). In: Acta Rer. natur. slov., Bratislava, 29, na zuboch a chrupe Slovanov. In: Acta interdiciplinaria archeolo-
1983, 187-222. gica, Nitra 1979, 125-131.
Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon- Vondráková 1994 – M. Vondráková: Malé Kosihy II. Antropologický
takte aus der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. In: II. rozbor pohrebiska z 10. – 11. storočia. Nitra 1994.
Internationalen Kongress für Slawische Archäologie, Berlin, 2, Vondráková/Tirpáková 2004 – M. Vondráková/A. Tirpáková: Cranio-
1973, 351-356. metrical differences in some medieval populations from the ter-
Tóth 1958 – T. Tóth: Profilation horizontale du crane facial de la po- ritory of Slovakia. In: Slov. Antropol., Bratislava 6 (n. s. 1), 2004,
pulation ancienne et contemporaine de la Hongrie. Crania hung., 184-189.
3, 1958, č. 1/2, 3-126.
Summary
Skeleton of young woman from Most pri Bratislave

and anthropology of old Magyars in Slovakia
The cemeteries of ancient Hungarian or their single gistered. The eroded bones of almost complete po-
graves were integral part of the terri-tory of Slova- stcranial skeleton of gracile to medium stature with
kia, that had been from the end of 9th and the be- low to medium muscle attachment relief showed only
ginning of 10th century gradually occupied by the- standard anomalies - foramen lumbar vertebras’ bo-
ir warriors groups and later settled by their common dies depressions were observed.
people. The anthropological material from this pe- The endocranial volume of the skull (brain case) is
riod, i. e. from the so-called first wave of incoming aristencephalic (1485 cm3). The neu-rocranium is
ancient Hungarians in our territory is rare in compa- long (179 mm), very wide (145) and high (134), with
rison to the rich material from the territory between medium-lenght base (96) and wide forehead (96). It
Tisza and Da-nube rivers. Moreover, problem of more is brachycephalic (81.0), orthocephalic (74.9) and
accurate dating and identifying such graves persist metriocephalic (92.4). All values of the measure-
in the archaeology. ments and indexes of splanchnocranium (face) be-
The analyzed skeleton from Most near Bratislava re- long to the medium categories (M45. 126; M47. 111;
presents first, very well-preserved find of remains of M48. 67; MI 38. 88.1; MI 39. 53.2). Both orbits are
a young woman (IDS: -1.21; Adultus I) with the dis- low (bilat. 32), but right one is wide (42) and meso-
tinctive mongoloid fea-tures. It comes from the so- conchic (76.2) and left one very wide (45) and cha-
called rider’s grave dated to the beginning of 10th mae-conchic (71.1). A wide nasal aperture (26) is low
century. The skele-ton is unique since it represents (46) and chamaerhinic (56.5). The depth of canine
the hybrid between a European and Mongolian, so- fossa is very small (lat. dex. 0.9; lat. sin. 1.4). Basic
called mon-goloid. The flat fossa caninae, shovel- characteristic of the nasal bones are given by measu-
shaped incisors and unusually flat facial part of the rements (M49a. 22.4; M49b. 11.1?; M57. 10.6; M57a.
skull documented by the low values of nasomalar and 4.7) and indexes (dacryal i. 49,6?; simotic i. 44,3).
zygomaxillar angles as well as by the low value of zy- The level of vertical and horizontal profiling of the
gomaxillar index. Despite of the young age of this wo- face is documented by the angles (M72. 89; M73. 95;
man and the congenital aberrations that surely cau- M74. 81; M75. 71; M75(1). 18; M76a. 139; M77. 145;
sed some physical handicap during her life, we ob- M78. lat. dex. 93; M78. lat. sin. 93) and by indexes
served massive changes on ver-tebral column, pelvis, (nasomalar i. 16.2; zygomaxillar i. 18.7). The diaphy-
upper and lower limbs that indicate a long time phy- ses of femurs are pilastric (lat. dex. 113.6; lat. sin.
sical overloading of the individual. 119.0) and hyperplatymeric (lat. dex. 72.4; lat. sin.
The skull is preserved as slightly asymmetrical and 69.0). The diaphysis of the right tibia is eurycnemic
eroded cranium, with frequently ob-served bone (in the middle 72.0; near foramen nutricium71.4).
anomalies (ossa suturae lambdoideae bilat., os su- The left tibia is mesocnemic (65.4) in the middle and
turae coronalis lat. dex., os parie-tale interstitiale eurycnemic (71.4) near foramen nutricium. The stu-
bipartitus lat. dex.). As for the skull pathologies, died woman was tall (159.6 cm).
only moderate cribra orbitalia bilat. has been re-
319
AUTORI:
PhDr. Darina Bialeková, CSc. Mgr. Beáta Pintérová, PhD.

Štefánikova 72 Filozofická fakulta UKF
949 01 Nitra Štefánikova 67
949 74 Nitra
PhDr. Gabriel Fusek, CSc.
Archeologický ústav SAV PhDr. Naďa Profantová, CSc.
Akademická 2 Archeologický ústav AV ČR
949 21 Nitra Letenská 4
Praha 3
PhDr. Luděk Galuška, CSc.
Moravské muzeum Prof. PhDr. Vincent Sedlák, DrSc.
Zelní trh 2 Filozofická fakulta TU
600 00 Brno Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z. Mgr. Danica Staššíková - Štukovská
Vajnorská 8/A Archeologický ústav SAV
831 04 Bratislava Akademická 2
949 21 Nitra
RNDr. Július Jakab, CSc.
Archeologický ústav SAV Prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc.
Akademická 2 Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z.
949 21 Nitra Vajnorská 8/A
831 04 Bratislava
Doc. PhDr. Pavel Kouřil, CSc.
Archeologický ústav AV ČR PhDr. Ján Steinhübel, CSc.
Královopolská 23 Historický ústav SAV
600 00 Brno Klemensova 19
813 64 Bratislava
Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc.
Nám. SNP č. 3 PhDr. Vladimír Turčan
811 06 Bratislava SNM – Archeologické múzeum
Žižkova 2-4
Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. 811 00 Bratislava
Matica slovenská
Grösslingova 23 Prof. PhDr. Josef Unger, CSc.
812 51 Bratislava Ústav antropologie Přírodovědecké fakulty
Masarykovy univerzity
Prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc. Kotlářská 2
Katedra archeologie a muzeologie FF MU 611 37 Brno
A. Nováka 1
600 00 Brno Mgr. Ján Vavruš, PhD.
A. Lišku
PhDr. Károly Mesterházy 911 05 Zamarovce
Magyar Nemezeti múzeum
Múzeum körút, Budapest Dr. László Veszprémy
Hadtörténeti intézet és múzeum
PhDr. Gabriel Nevizánsky, CSc. Kapisztrán tér 2-4
Archeologický ústav SAV 1014 Budapest
Akademická 2
949 21 Nitra
320

Great Moravia

Hochgeladen von

Dokumentinformationen

Copyright

Verfügbare Formate

Dieses Dokument teilen

Dokument teilen oder einbetten

Freigabeoptionen

Stufen Sie dieses Dokument als nützlich ein?

Sind diese Inhalte unangemessen?

Copyright:

Verfügbare Formate

Great Moravia

Hochgeladen von

Copyright:

Verfügbare Formate

ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA

zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek

BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907

Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie

Zborník príspevkov z kolokvia:

BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907

zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek

pri príležitosti 1100. výročia prvej písomnej zmienky o Bratislave

Kolokvium sa uskutočnilo v Bratislave 19. - 20. júna 2007

Výbor SAHI, občianske združenie:

Odborný a jazykový redaktor:

prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc. - vedúca organizačného tímu

Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.

Kolokvium bolo zorganizované

Na obálke: Minca Štefana I. „PRESLAWA CIV” vyrazená v Bratislave

© Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie

ISBN 978 - 80 - 970077 - 7 - 5

Autori ............................................................................................................................................................................ 320

Tatiana Štefanovičová, Drahoslav Hulínek

K vypovedacej hodnote údajov o slovanských

Bartoňková 1965 – D. Bartoňková: Uherské písemné prameny

Bitka pri Bratislave v roku 907

Battle of Bratislava in year 907 from perspective of historical sources

Bitka pri Bratislave vo svetle slovenskej

História bádania maďarských autorov Snáď najvýraznejšie sa prvky nacionalizmu

22 SALAMON, F.: A honfoglalás éve. Budapest 1883.

48 MORAVCSIK, Gy.: Bizánc és a magyarság. Budapest 2003.

Battle of Bratislava in light of Slovak and Hungarian historiography

Boj pri Bratislave (907)

Východofranského kráľovstva.28 Zdôraznil, že z po- ve umiestnený na území spriatelenej socialistickej

Battle of Bratislava (907) in Hungarian historiography

Maďari, Slovania, Bavori a Sasi

24 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 131-132, 141-142.

59 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 117, 214, 215-217, 233-234, 263.

81 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267.

93 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 369-374.

Magyars, Slavs, Bavarians and Saxons in years 896 – 933

O pôvode názvu Bratislavy

6 x 6 m, nezriedka až 20 x 20 m. Veže boli murova- ujímavý, že ho môžeme dobre sledovať v prameňoch

About origin of name of Bratislava

Geografické predpoklady vzniku štátov

Hneď úvodom považujeme za potrebné siahnutú pôdu na obrábanie Panóncom.1 Zastávame

11 KUČERA, M.: Postavy Veľkomoravskej ríše. Martin: Osveta 1986, s. 16.

21 Názor nebol publikovaný, iba prednesený na prednáške.

29 Porov. pozn. č. 30.

77 GYÖRFFY, Gy.: Tanulmányok a Magyar állam eredetéről. Budapest 1959, s. 85.

84 Okres Dunajská Streda; MOL DL 727.

Geographic conditions for formation of states in Early Middle Ages

Morava v 10. a na počátku 11. století

dého Oty III. (980-1002, král 983, císař 996) a jeho

„regnum“. Nakonec pak došlo roku 995

Po rozpadu Velké Moravy se na Moravě patrně

V poslední době se k problematice moravské-

Obr. 9. Listina Jindřicha IV. (1050-1106, spolukrál 1053, ba-

svést další úspěšnou bitvu s Maďary kdesi na pomezí

povelkomoravském a podobně přetrvávají

rá se po obsazení Olomouce, Vratislavi a

Vyškovsko na střední Moravu, aby se všechny spojily

k jihu (podle Kosmy hranice na jihu roku 1082 tvořila

které měly jít proti proudu Dunaje až

1 vrzích jako určitá provincie

Obr. 23. Dolní Věstonice „Vysoká zahrada“ (okr. Břeclav). Vrstev-

k textu snad z doby kolem roku 973, kdy bylo bis-

její diecéze v Halberstadtu (Sasko-