Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky

Správa slovenských jaskýň, Liptovský Mikuláš

Jaskyne
Demänovskej doliny
Ramsarská lokalita
stredohorského alogénneho krasu
Západných Karpát

Pavel Bella – Dagmar Haviarová – Ľubomír Kováč – Marcel Lalkovič – Martin Sabol
– Marián Soják – Víťazoslav Struhár – Zuzana Višňovská – Ján Zelinka

Publikácia vydaná v rámci projektu Zlepšenie starostlivosti

o Ramsarskú lokalitu Jaskyne Demänovskej doliny, ktorý
je spolu�nancovaný z Európskeho fondu regionálneho
Investícia do Vašej budúcnosti rozvoja v rámci Operačného programu Životné prostredie.
SPELEOLOGIA SLOVACA 4
Edícia monogra�í Správy slovenských jaskýň

Túto knihu venujeme pamiatke

RNDr. Antona Droppu, CSc.,
ktorý má mimoriadne zásluhy na vedeckom výskume Demänovských jaskýň

Autori: doc. RNDr. Pavel Bella, PhD. – geomorfológia

Mgr. Dagmar Haviarová, PhD. – hydrogeológia
doc. RNDr. Ľubomír Kováč, CSc. – zoológia
Ing. Marcel Lalkovič, CSc. – história
doc. Mgr. Martin Sabol, PhD. – paleontológia
PhDr. Marián Soják, PhD. – archeológia
PhDr. Víťazoslav Struhár – archeológia
RNDr. Zuzana Višňovská, PhD. – zoológia
RNDr. Ján Zelinka – klimatológia

Recenzenti: doc. RNDr. Zdenko Hochmuth, CSc., prof. RNDr. Peter Holec, CSc., RNDr. Vladimír Košel, CSc.,
RNDr. Peter Malík, CSc., Ing. Ján Obuch, PhD., PhDr. Vladimír Peša, PhD., doc. RNDr. Ján Soták, DrSc.

Fotogra�e na obálke: Demänovská ľadová jaskyňa, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník

© 2014 Štátna ochrana prírody SR, Správa slovenských jaskýň, Liptovský Mikuláš
Vydala Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica vo vydavateľstve AEPress, s. r. o., Bratislava

ISBN 978-80-89310-72-2
Obsah

Predhovor ............................................................................................................................................................................................................... 5
Úvod ......................................................................................................................................................................................................................... 7
1 Geogra�cká poloha ..................................................................................................................................................................................... 9
2 Základná fyzickogeogra�cká charakteristika Demänovskej doliny .................................................................................................... 11
Geologické pomery ...................................................................................................................................................................................... 11
Geomorfologické pomery ......................................................................................................................................................................... 14
Klimatické pomery ....................................................................................................................................................................................... 20
Hydrologické pomery.................................................................................................................................................................................. 21
Pedogeogra�cké pomery .......................................................................................................................................................................... 23
Biogeogra�cké pomery .............................................................................................................................................................................. 23
3 Podmienky vývoja, morfológia a genéza jaskýň ............................................................................................................................. 25
Základné údaje o jaskyniach ................................................................................................................................................................... 25
Geologické a hydrogra�cké podmienky vývoja jaskýň ................................................................................................................. 27
Hlavné morfogenetické časti jaskynného systému ...................................................................................................................... 32
Morfologické tvary indikujúce vznik a vývoj jaskýň ....................................................................................................................... 40
Rekonštrukcia hlavných vývojových fáz jaskynného systému ................................................................................................... 47
Pavel Bella, Helena Hercman, Michał Gradziński, Petr Pruner, Jaroslav Kadlec, Pavel Bosák, Jerzy Głazek†,
Michał Gąsiorowski, Tomasz Nowicki, Stanislav Šlechta .............................................................................................................. 47
Osobitosti speleogenézy vo vrcholovej časti Krakovej hole ........................................................................................................ 53
Genetické typy jaskýň v Demänovskej doline .................................................................................................................................. 53
4 Prúdenie a chemické zloženie vôd v krase......................................................................................................................................... 55
Povrchové vody ............................................................................................................................................................................................. 55
Podzemné vody ............................................................................................................................................................................................. 59
Vzťah povrchových a podzemných vôd ............................................................................................................................................... 68
Chemické zloženie vôd .............................................................................................................................................................................. 73
5 Jaskynné sedimenty a chemogénne výplne ..................................................................................................................................... 81
Autochtónne výplne ................................................................................................................................................................................... 81
Alochtónne výplne ....................................................................................................................................................................................... 89
Emanácia prirodzenej radiácie z alochtónnych �uviálnych sedimentov .............................................................................. 92
6 Mikroklíma a zaľadnenie jaskynných priestorov ............................................................................................................................ 93
Vplyv vonkajšej klímy na mikroklímu jaskýň..................................................................................................................................... 93
Základná mikroklimatická charakteristika jaskýň ......................................................................................................................... 94
Zaľadnenie Demänovskej ľadovej jaskyne ........................................................................................................................................ 97
7 Fauna jaskýň .................................................................................................................................................................................................. 107
Bezstavovce (Evertebrata) ........................................................................................................................................................................ 107
Stavovce (Vertebrata) ................................................................................................................................................................................. 121
8 Paleontologické nálezy .............................................................................................................................................................................. 129
Pleistocénna fauna cicavcov z Demänovských jaskýň .................................................................................................................. 129
9 Praveké a protohistorické osídlenie Demänovskej doliny a priľahlej časti Nízkych Tatier ............................................ 135
História bádania ........................................................................................................................................................................................... 135
Počiatky osídlenia v dobe kamennej a prví metalurgovia ........................................................................................................... 135
Vzostup osídlenia v dobe bronzovej ..................................................................................................................................................... 137
Vrchol horskej civilizácie a budovanie hradísk v dobe železnej................................................................................................. 141
Púchovská kultúra a Kelti v Nízkych Tatrách ..................................................................................................................................... 143
Cudzie etniká a poslední Germáni ........................................................................................................................................................ 145
10 Z histórie jaskýň Demänovskej doliny ................................................................................................................................................. 147
Prvotný záujem o Demänovské jaskyne ............................................................................................................................................. 147
Začiatky odborného záujmu .................................................................................................................................................................... 148
Demänovské jaskyne ako objekt širšieho záujmu .......................................................................................................................... 150
Prvé sprístupnenie Demänovskej ľadovej jaskyne ......................................................................................................................... 152
Záujem o Demänovské jaskyne do roku 1918 ................................................................................................................................. 154
Po roku 1918 .................................................................................................................................................................................................. 155
Jaskyňa Okno ................................................................................................................................................................................................. 156
Objav novej jaskyne a jej sprístupnenie ............................................................................................................................................. 157
Iné jaskyne Demänovskej doliny............................................................................................................................................................ 160
Vývoj od roku 1945 ...................................................................................................................................................................................... 162
Demänovská ľadová jaskyňa ................................................................................................................................................................... 162
Demänovská jaskyňa mieru..................................................................................................................................................................... 163
Po poštátnení jaskýň ................................................................................................................................................................................... 164
Centralizácia jaskyniarstva od roku 1970........................................................................................................................................... 166
Po roku 1990 .................................................................................................................................................................................................. 169
11 Ochrana a využívanie jaskýň ................................................................................................................................................................... 171
Environmentálne problémy ochrany alogénneho krasu a jaskýň v Demänovskej doline ............................................. 171
Legislatívna ochrana Demänovských jaskýň .................................................................................................................................... 173
Jaskyne Demänovskej doliny v zozname mokradí medzinárodného významu ................................................................. 174
Jaskyne ako náučné lokality, prevádzka a rozvoj sprístupnených jaskýň .............................................................................. 175
Praktická starostlivosť o nesprístupnené jaskyne .......................................................................................................................... 176
Záver ......................................................................................................................................................................................................................... 177
Poďakovanie .......................................................................................................................................................................................................... 179
Literatúra ................................................................................................................................................................................................................ 181
Caves of the Demänová Valley ...................................................................................................................................................................... 191
Predhovor
J askyne Demänovskej doliny patria medzi najvýznam-
nejšie prírodné úkazy na Slovensku. V rozčlenenom
alogénnom krase na severnej strane Nízkych Tatier sú
neobyčajnou sústavou jaskýň, najdlhšou na Slovensku,
ktorá sa začala vytvárať už pred štvrtohorami v závis-
losti od postupného zahlbovania doliny. Širokej verej-
nosti sú známe najmä sprístupnené jaskyne – Demä-
novská jaskyňa slobody s čarokrásnou sintrovou výzdo-
bou a Demänovská ľadová jaskyňa známa od dávnych
čias. V posledných rokoch do ich podzemia každoročne
zavíta takmer dvestotisíc návštevníkov, v minulosti
i viac. Demänovská jaskyňa slobody je dlhodobo najviac
navštevovanou sprístupnenou jaskyňou na Slovensku.
Jej objavenie a sprístupnenie bolo prvotným stimulom
rozvoja turizmu v Demänovskej doline.
Demänovské jaskyne sú známe aj originálnym vývo-
jom jaskynných úrovní, ktorý súvisí s vývojom riečnych
terás na povrchu. Obrázok typických jaskynných úrovní
v Demänovskej doline možno vidieť vo viacerých ve-
deckých monogra�ách o krase a jaskyniach, ktoré vyšli
v 70. a 80. rokoch minulého storočia.
Objavovanie a skúmanie Demänovských jaskýň ne-
ustále pokračuje, hoci sa ním doteraz zaoberali viaceré
generácie jaskyniarov. V posledných rokoch najmä ob-
javením nových priestorov v Pustej jaskyni a jaskyni
Štefanová nadobudol plán Demänovských jaskýň nové
kontúry. Naďalej existujú perspektívne miesta ďalších
objavov. Nové metódy geologického a geomorfologic-
kého výskumu umožňujú získavať nové poznatky odha-
ľujúce zákonitosti vývoja tohto neobyčajného jaskynné-
ho systému. K detailnejšiemu poznaniu Demänovských
jaskýň výrazne prispieva aj hydrologický, klimatologic-
ký, biospeleologický, paleontologický či archeologický
výskum. Okrem rôznorodých prírodných hodnôt sú jas-
kyne v Demänovskej doline zaujímavé aj z historického
hľadiska, najmä Demänovská ľadová jaskyňa.
Na pozoruhodné až výnimočné jaskyne v Demänov-
skej doline sa viažu až tri národné prírodné pamiatky
– Demänovské jaskyne (systém geneticky súvisiacich
a speleologicky poprepájaných jaskýň), jaskyňa Štefa-
nová a jaskyňa Okno. Jaskyne sú najvzácnejšou časťou
Národnej prírodnej rezervácie Demänovská dolina na
území Národného parku Nízke Tatry. Z hľadiska výskytu
vzácnej jaskynnej fauny a rozsiahlych podzemných rie-
čísk sú jaskyne Demänovskej doliny od roku 2006 zara-
dené do zoznamu medzinárodne významných mokradí
(Ramsarský dohovor).
S pokračujúcim intenzívnym rozvojom cestovného
ruchu a turizmu v Demänovskej doline však naďalej
pretrvávajú problémy ochrany tamojšieho alogénne-
ho krasu, ktorý patrí medzi najzraniteľnejšie krajin-
né systémy. Ochrana krasu a jaskýň v Demänovskej
doline si vyžaduje ďalší výskum a monitorovanie prí-
rodných zložiek a procesov na povrchu i v jaskyniach
s praktickými environmentálnymi aplikáciami.
Od roku 1957, keď vo Vydavateľstve Slovenskej aka-
démie vied v Bratislave vyšla monogra�a A. Droppu,
sa o Demänovských jaskyniach publikovalo množstvo
štúdií, vedeckých i odborných správ geologického, geo-
morfologického, klimatologického, hydrologického,
biospeleologického, historického či iného zamerania.
Nastal čas tieto poznatky skompletizovať a doplniť
o výsledky najnovších výskumov realizovaných Štát-
nou ochrany prírody SR, Správou slovenských jaskýň
v Liptovskom Mikuláši v spolupráci s viacerými uni-
verzitami a vedeckými ústavmi. Pritom treba vyzdvih-
núť aj výsledky náročného speleologického priesku-
mu, ktorý dlhoročne vykonávajú dobrovoľní jaskyniari
z radov Slovenskej speleologickej spoločnosti.
Do rúk sa Vám dostáva monogra�cká publikácia,
ktorá podáva ucelený obraz o výnimočnom krase a jas-
kyniach Demänovskej doliny. Prezentuje súčasný stav
vedeckých poznatkov a je východiskom pre ďalší vý-
skum doteraz neodhalených tajomstiev podzemia
Demänovskej doliny.
Pavel Bella
5
 Podzemná Demänovka, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník

6
Úvod
J askyne v Demänovskej doline na severnej strane Níz-
kych Tatier sú najtypickejším a najreprezentatívnej-
ším príkladom speleogenézy alogénneho kontaktného
krasu monoklinálnych chrbtov v stredohorskej polohe
Západných Karpát, mnohokrát spomínaným v celo-
svetovej literatúre. Najmä od objavenia Demänovskej
jaskyne slobody v roku 1921 sa Demänovské jaskyne
stali objektom speleologického prieskumu, rozvoja pre
turizmus, ale aj postupne rozvíjajúceho sa vedeckého
výskumu, ktorého výsledky sú dôležité aj pre ochranu
prírody. Jaskyne Demänovskej doliny, vytvárajúce ne-
obyčajnú sústavu podzemných chodieb s rôznorodými
prírodnými hodnotami, sú zaujímavé nielen geologicky,
mineralogicky či geomorfologicky, ale aj z hľadiska hyd-
rológie, speleoklimatológie, biospeleológie či paleonto-
lógie. Keďže niektoré tamojšie jaskyne pútali pozornosť
človeka odnepamäti, majú bohatú históriu. Z niekto-
rých jaskýň pochádzajú aj archeologické nálezy.
Nadväzujúc na početné výskumy predložená pub-
likácia je odrazom multidisciplinárneho prístupu vý-
skumu krasu a jaskýň v Demänovskej doline, ktorý
Správa slovenských jaskýň začala preferovať, podpo-
rovať a prakticky vykonávať najmä od polovice 90. ro-
kov minulého storočia. Vďaka jej dlhoročnej vedeckej
spolupráci s Geologickým ústavom akadémie vied
Českej republiky v Prahe, Geologickým ústavom Poľ-
skej akadémie vied vo Varšave, Geologickým ústavom
Jagielonskej univerzity v Krakove, Ústavom geogra�e
a regionálneho rozvoja Vroclavskej univerzity vo Vroc-
lave, Ústavom ekologických a biologických vied Príro-
dovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika
v Košiciach, Katedrou geológie a paleontológie na Prí-
rodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Brati-
slave, Štátnym geologickým ústavom Dionýza Štúra
v Bratislave i Archeologickým ústavom Slovenskej
akadémie vied v Nitre sa odvtedy získalo množstvo
nových a zaujímavých poznatkov o tomto výnimoč-
nom krasovom území a jaskyniach.
Obsahová štruktúra publikácie zodpovedá jej celko-
vému zámeru podať súborné vedecké poznatky o De-
mänovských jaskyniach, nadväzujúc na monogra�u
A. Droppu z roku 1957. V úvodnej časti publikácie sa
podáva základná fyzickogeogra�cká charakteristika
Demänovskej doliny, ktorej geologická stavba a prí-
rodný ráz predurčili vytváranie a ostatné osobitosti
Demänovských jaskýň. Kapitola o podmienkach vý-
voja, morfológii a genéze jaskýň objasňuje zákonitosti
a procesy geomorfologického vývoja jaskynného sys-
tému. Jej samostatná časť podáva rekonštrukciu hlav-
ných vývojových fáz jaskynného systému, ktorá je vý-
sledkom širšej vedeckej spolupráce nad rámec základ-
ného autorského kolektívu tejto monogra�e. K tejto
kapitole prislúcha najnovší plán Demänovského jas-
kynného systému, ako aj nové plány jaskyne Štefano-
vá a Suchej jaskyne po ich domeraní. Ďalšia kapitola
opisuje súčasnú hydrogra�u, prúdenie a chemizmus
vôd v krase, ktoré sú jednou zo základných prírodných
zložiek jaskynného prostredia. Nasledujúce kapitoly
sa zaoberajú jaskynnými sedimentmi, mikroklímou
a zaľadnením jaskynných priestorov, jaskynnou bio-
tou i paleontologickými nálezmi. Najnovšie výsledky
sedimentologického výskumu pomáhajú objasňovať
zložitý vývoj jaskýň ovplyvňovaný pleistocénnym za-
ľadnením južných častí doliny pod hlavným chrbtom
Nízkych Tatier. Mikroklimatické osobitosti podzem-
ných priestorov podmieňujú výskyt ľadu v spodných
častiach Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorej ochra-
na si naďalej vyžaduje zvýšenú pozornosť. Vzácnosť
až unikátnosť jaskynnej fauny umocňuje výskyt via-
cerých endemitných druhov troglobiontov i chlad-
nomilných druhov netopierov. Na tunajšie početné
osteologické zvyšky pleistocénnych stavovcov sa do-
konca viažu stredoveké state o „liptovských drakoch“.
Nechýba ani kapitola o pravekom a protohistorickom
osídlení Demänovskej doliny a priľahlej časti Nízkych
Tatier vrátane jaskýň. Pomerne rozsiahla kapitola sa
7
 venuje histórii Demänovských jaskýň, ktoré sa vzhľa-
dom na ich výnimočnosť veľkou mierou odzrkadľujú
v celkovej histórii speleológie na Slovensku. Nakoniec
sa zdôrazňujú základné princípy a osobitosti ochrany
dosť zraniteľného alogénneho krasu, súborne sa ana-
lyzujú a charakterizujú environmentálne problémy
ochrany a využívania Demänovských jaskýň. Jedným
z hlavných poslaní tejto publikácie je súborná prezen-
tácia jaskýň v Demänovskej doline ako ramsarskej lo-
Kamenné slnko, Panenská chodba, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník
8
kality zapísanej do zoznamu medzinárodne význam-
ných mokradí.
Dúfame, že táto monogra�cká publikácia, ktorá
vyšla v edícii Speleologia Slovaca, dôstojne obohatí
početnú slovenskú speleologickú literatúru a poslú-
ži nielen jaskyniarom, ale aj geológom, geografom,
biológom, ochrancom prírody, študentom či iným
záujemcom o Demänovské jaskyne a prírodu Slo-
venska.
 1
Geogra�cká poloha

D emänovská dolina sa nachádza na severnej stra-

ne Nízkych Tatier, južne od Liptovského Mikuláša.
V rámci Fatransko-tatranskej oblasti Západných Kar-
pát táto časť Nízkych Tatier patrí do geomorfologické-
ho podcelku Ďumbierske Tatry.
Demänovská dolina sa začína na kryštaliniku pod
hlavným chrbtom Nízkych Tatier v úseku Krúpova
hoľa (1927 m), Chopok (2024 m), Dereše (2003 m)
a Poľana (1889 m). V týchto miestach dosahuje šírku
6,7 km, odkiaľ sa v priamej dĺžke 10 km tiahne sever-

Obr. 1.1 Pohľad na Demänovskú dolinu z hlavného chrbta Nízkych Tatier, v pozadí Liptovská kotlina, Západné Tatry a Chočské vrchy.
Foto: M. Rengevič

9
 Obr. 1.2 Panoramatický pohľad na Demänovskú dolinu spod vrchola Sinej. Foto: P. Gažík

Obr. 1.3 Zúžená časť Demänovskej doliny prerezaná cez monoklinálne uložené súvrstvia vápencov a dolomitov krížňanského príkrovu.
Foto: P. Gažík

ným smerom a vo výške 705 m n. m. pri obci Pavčina
Lehota ústi do Liptovskej kotliny. Z východu Demänov-
skú dolinu ohraničuje bočná horská rázsocha Prašivej
(1667 m), Tanečnice (1680 m), Krakovej hole (1751 m),
Pustých (1501 m) a Demänovskej hory (1304 m), na-
zývanej aj Demänovská Poludnica. Zo západu ju ohra-
ničuje bočná horská rázsocha rázsocha Zákľuk (1914
m), Bôru (1888 m) a Sinej (1560 m). V strednej časti sa
dolina vrezáva do vápencov a zužuje, pri ústí do Lip-
tovskej kotliny je široká len 2,4 km (obr. 1.1 a 1.2). Cel-
kove Demänovská dolina zaberá rozlohu 46,5 km2.
Územie doliny administratívne prináleží rovno-
mennej obci Demänovská Dolina, ktorá je súčasťou
okresu Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji. Z hľadiska
územnej ochrany prírody leží v Národnom parku Nízke
Tatry.
Severná časť Demänovskej doliny, ktorú budujú
mezozoické karbonátové horniny, má rozlohu 15,5 km2
(obr. 1.3). Podľa regionálneho geomorfologického člene-
nia v rámci Ďumbierskych Tatier zaberá západnú časť
Demänovských vrchov (spolu s krasovou časťou sused-
nej doliny Mošnica). Na kras sa územne viaže prevažná
časť Národnej prírodnej rezervácie Demänovská dolina.
Väčšina jaskýň je vytvorená na pravej strane Demä-
novskej doliny medzi Machnatou a Čiernou dolinkou.
Vysoký stupeň podzemného skrasovatenia prislúcha aj
Stodôlke (1208 m) medzi Zadnou vodou a povrchovým
tokom Demänovky poniže Lúčok.

10

Základná fyzickogeogra�cká
charakteristika Demänovskej doliny
Geologické pomery
V rámci geologického členenia Západných Karpát
ďumbierska časť Nízkych Tatier je súčasťou Tatransko-
-fatranského pásma jadrových pohorí. Svojou polohou
prislúcha južnému radu jadrových pohorí. Z hľadiska
geologickej stavby jadrové pohoria zahrnujú kryšta-
lický fundament tatrika a jeho sedimentárnu obalovú
sériu, na ktorej sú presunuté subtatranské príkrovy
(tektonické jednotky fatrika a hronika; obr. 2.1).
Južnú časť Demänovskej doliny a priľahlý úsek hlav-
ného chrbta Nízkych Tatier budujú horniny kryštali-
nika, najmä biotitické tonality až granodiority (ďum-
biersky typ) a leukokrátne granity, ktorých intrúzie
koncom hercýnskej orogenézy vystužili staršie prvo-
horné kryštalické bridlice vytvorené v dôsledku silnej
regionálnej metamorfózy počas hercýnskeho vrásne-
nia (obr. 2.2). Na východných svahoch Poľany (1889 m)
a Bôru (1888 m) v západnej časti doliny a na Ostredku
(1166 m) sú zastúpené muskoviticko-biotitické grano-
diority a granity (prašivský typ). Na východnej rázso-
che medzi Prašivou (1667 m) a Tanečnicou (1680 m)
vystupuje pruh biotických a dvojsľudných rúl (Kettner,
1927; Maheľ et al., 1964; Biely et al., 1992, 1997).
V pruhovitom úseku tiahnucom sa z východu od
sedla Javorie medzi Tanečnicou (1680 m) a Krakovou
hoľou (1751 m) cez sedlo medzi Ostredkom (1166 m)
a Stodôlkou (1208 m) až po sedlo medzi Bôrom
(1888 m) a Sinou (1560 m) na kryštalickom podkla-
de zachovali spodnotriasové sedimentárne horniny
lúžňanského súvrstvia (kremence, kremenné a arkó-
zové pieskovce, droby a drobové pieskovce), tvoriace
pôvodný obal kryštalinika. Lúžňanské súvrstvie spo-
lu s verfénskymi vrstvami (slienité, ílovité a piesčité
bridlice, piesčité vápence, vápnité brekcie) vystupujú
aj v oblasti sedla Biela púť (Droppa, 1972; Lehotský
et al., 1979). Biely et al. (1992) v tejto oblasti uvádza
bridlice a kremenné pieskovce karpatského keupera
2
(norik). V sedle Javorie na povrch vystupuje úzky pruh
permských pestrých bridlíc vážnianskeho súvrstvia.
Na rozhraní obalu kryštalinika a jednotky krížňanské-
ho príkrovu sa tiahne prerušovaný pruh rauvakov (skýt
– anis), ktoré predstavujú kavernózne dolomitické vá-
pence žltkastých a hnedých odtieňov. Ide o lokálne
striedanie bridlíc, dolomitov a vrstevnatých rauvakov,
ktoré často obsahujú úlomky dolomitov a verfénskych
bridlíc (Biely et al., 1992, 1997). V porovnaní s hornina-
mi kryštalinika a vápenco-dolomitovými súvrstviami
subtatranských príkrovov sú v obalovej sérii tatrika
zastúpené aj menej odolné horniny. Preto sa v týchto
miestach vytvorili horské sedlá.
Nad tatrikom ležia príkrovové jednotky druho-
horných vápencov a dolomitov – spodný krížňanský
príkrov (tektonická jednotka fatrika) a vrchný choč-
ský príkrov (tektonická jednotka hronika). Strednú
a severnú časť doliny buduje najmä mohutný kom-
plex karbonátových hornín krížňanského príkrovu
prevažne zliechovskej sekvencie, na jej východnom
okraji iľanovskej sekvencie. Zastúpený je najmä stred-
notriasovými gutensteinskými vápencami a dolo-
mitmi (obr. 2.3), v menšej miere vrchnotriasovými
bridlicami karpatského keupera, jurskými vápencami,
neokómskymi slieňovcami a slienitými vápencami
(Kettner, 1927; Maheľ et al., 1964 a iní). Vrstvy sivých
až čiernych gutensteinských vápencov a dolomitov
(anis) budujú východné svahy Sinej (1560 m) a Na
jame (1438 m), ako aj spodnú časť svahu na pravej
strane doliny, kde je vytvorený rozsiahly jaskynný sys-
tém. Dosahujú hrúbku do 200 m. Miestami sú v nich
aj vložky krinoidových vápencov a dolomitov (napr.
v Demänovskej jaskyni mieru, obr. 2.4), ako aj vrs-
tevnatých kalových vápencov ojedinele s rohovcami
(Droppa, 1972; Pavlarčík, 1984; Biely et al., 1997). Na
pravej strane doliny nad gutensteinskými vápencami
sú uložené ramsauské dolomity (anis – karn), ktoré
v oblasti Pustých (1501 m) majú hrúbku až 500 m
11
 Obr. 2.1 Geologická mapa Demänovskej doliny (podľa Bieleho et al., 1992, upravené; gra�cké spracovanie: P. Gažík). Vysvetlivky: Kvartér: 1 – �uviálne
nivné hliny alebo štrkovité hliny súčasných dolinných nív a nivných kužeľov (holocén), 2 – glaci�uviálne piesčité štrky balvanovité (vrchný pleistocén),
3 – glacigénne balvanovito-blokovité sedimenty morén (vrchný pleistocén), 3a – morénové valy (vrchný pleistocén), 4 – glacigénne balvanovito-bloko-
vité sedimenty morén spolu s periglaciálnymi sedimentmi kamenito-blokovitými (vrchný pleistocén), 5 – svahové hliny vcelku, podradne s obsahom
sutín (kvartér nečlenený), 6 – sutinové osypy prevažne piesčito-kamenité (kvartér nečlenený), 7 – periglaciálne kamenné moria a blokoviská (kvartér
nečlenený), 8 – svahoviny vcelku (kvartér nečlenený); Hronikum: 9 – chočské dolomity (pelsón), 10 – gutensteinské vrstvy: vápence s vložkami dolo-
mitov, polohy brekcií (egej – pelsón); Fatrikum: 11 – slienité vápence, sliene a kalpionelové vápence (titón – hoteriv), 12 – jura iľanovskej sekvencie:
vápence, pieskovce, slieňovce (jura), 13 – kössenské vrstvy: kalové, organodetrické, krinoidové vápence, vápnité bridlice (rét), 14 – karpatský keuper: ílo-
vité bridlice, vložky pieskovcov a dolomitov (norik), 15 – dolomity so silicitmi (karn – norik), 16 – čierne doskovité vápence (ladin – karn), 17 – tmavosivé
a organodetrické vápence (anis – ladin), 18 – ramsauské dolomity (anis – karn), 19 – gutensteinské vrstvy: sivé až čierne vápence s polohami dolomitov
(anis); Tatrikum: 20 – karpatský keuper: bridlice, kremenné pieskovce (norik), 21 – rauvaky (skyt – anis), 22 – lúžňanské súvrstvie: kremence, kremenné,
arkózové a drobové pieskovce, droby (skýt), 23 – leukokrátne granity, 24 – muskoviticko-biotitické granodiority až granity (prašivský typ), 24a – mus-
koviticko-biotitické granodiority až granity, oblasti s anizotropnou stavbou, 25 – biotitické tonality až granodiority (ďumbiersky typ), 25a – biotitické
tonality až granodiority, oblasti s anizotropnou stavbou, 26 – ortoruly typu „Struhár“, 27 – biotitické a dvojsľudné ruly s páskovanou textúrou

12
Obr. 2.2 Hlavný chrbát Nízkych Tatier budovaný horninami kryštalinika, západne od Chopka (2024 m), na severnej strane rozčlenený ľadovcovými
kotlami; vľavo okraj monoklinálnej štruktúry triasových karbonátov. Foto: P. Bella

(Biely et al., 1997). Ramsauské dolomity sú aj na juž- Severný okraj Demänovskej doliny lemuje úzky pruh
nom svahu Sinej (1560 m) a v severnej časti doliny. karbonátových brekcií, zlepencov, pieskovcov a orga-
V ramsauských dolomitoch na pravej strane doliny nodetritických vápencov borovského súvrstvia (vrch-
miestami vystupujú pruhy čiernych doskovitých vá- ný lutét – priabón) popríkrovovej paleogénnej výplne
pencov (ladin – karn), ako aj tmavosivých a organo- Liptovskej kotliny (Gross et al., 1980).
detritických vápencov (anis – ladin). Vrcholovú časť Z kvartérnych útvarov sú v Demänovskej doline
Magury (1377 m), Kurencov (1284 m) a priľahlý úsek najviac zastúpené glacigénne balvanito-blokovité se-
horskej rázsochy medzi Demänovskou a Iľanovskou
dolinou budujú dolomity so silicitmi (karn – norik),
ílovité bridlice (s vložkami pieskovcov a dolomitov)
karpatského keupera (norik), kalové, organodetritic-
ké, oolitické, krinoidové a lumachelové vápence, ílovi-
té a slienité bridlice kössenských vrstiev (rét), jurské
vápence, pieskovce a slieňovce iľanovskej sekvencie,
ako aj kriedové slienité vápence, sliene a kalpionelo-
vé vápence osnického a mráznického súvrstvia (titón
– hoteriv) (Biely et al., 1992, 1997).
Vo vrcholovej časti Demänovskej hory (1304 m)
a v najvyššej časti Krakovej hole (1751 m) na komple-
xe hornín krížňanského príkrovu ležia strednotriaso-
vé vápence a dolomity bielovážskej série chočského
príkrovu (Biely et al., 1992, 1997). Na gutensteinských
vrstvách tvorených vápencami s vložkami dolomitov,
miestami aj s polohami brekcií (egej – pelsón), sú ulo-
žené ramsauské dolomity (pelsón).
Subtatranské príkrovy sa presunuli vo vrchnej krie-
de počas alpínskej orogenézy. Tektonický výzdvih níz-
kotatranského pohoria nastal po paleogéne, najmä na
konci oligocénu a v miocéne, pokračoval aj v štvrto- Obr. 2.3 Monoklinálne uložené strednotriasové gutensteinské
horách. Pritom vznikla vyklenutá hrasť, na juhu strmo vápence, bralo Veľký Sokol v krasovej časti Demänovskej doliny.
obmedzená zlomami a pozvoľne upadajúca na sever. Foto: P. Bella

13
 Obr. 2.4 Krinoidové vápence v Demänovskej jaskyni mieru.
Foto: P. Staník
dimenty morén na dne bývalých zaľadnených dolín
Demänovky a Zadnej vody (obr. 2.5). Glaci�uviálne
piesčité štrky balvanovité sú uložené poniže konco-
vých morén najmä na Lúčkach a v širšej časti doliny
Zadnej vody po Repiská, pred užšími prelomovými
úsekmi dolín zahĺbenými do vápencov. Úzke tiesňa-
vovité doliny obmedzovali transport glaci�uviálnych
sedimentov, najmä väčších balvanov, do nižšej časti
Demänovskej doliny (Dosedla, 1949). Zvyšky glaci-
�uviálnych sedimentov sa zachovali aj v úzkej časti
doliny poniže sútoku Demänovky a Zadnej vody. V se-
vernej, mierne širšej časti doliny tvoria poriečnu nivu
Demänovky. Za vyústením doliny do Liptovskej kotli-
ny sa vytvoril proluviálny náplavový kužeľ. Deluviálne
sedimenty sú vo väčšej miere nahromadené na mier-
nejšom svahu južnejšie od Lúčok (Biely et al., 1992).
V jaskyniach sa na viacerých miestach zachovali
alochtónne �uviálne sedimenty – žulové okruhliaky,
štrky a piesok, ako aj povodňové jemnozrnné sedi-
menty. Autochtónnu výplň jaskýň tvoria najmä che-
mogénne sintrové útvary, ostrohranné balvany a su-
tina zo zrútených, opadávajúcich a odvetrávajúcich
skalných stropov.
Geomorfologické pomery
Vzhľadom na odlišnú geologickú stavbu, hypso-
gra�u a modeláciu reliéfu sa južná a severná časť De-
mänovskej doliny dosť výrazne odlišujú aj rozdielnou
morfológiou terénu.
Reliéf na nekarbonátových horninách. Južnej časti
doliny na horninách kryštalinika prislúcha veľhorský
hôľny a glaciálno-hôľny reliéf. Hladšie modelované
homoľovité tvary sú na hlavnom chrbte Nízkych Ta-
tier a priľahlých častiach bočných rázsoch. V horných
častiach dolín a ich záveroch prevláda glaciálny reliéf,
čiastočne pozmenený periglaciálnymi a �uviálnymi
procesmi (obr. 2.2). V závere Demänovskej doliny bolo
14
Obr. 2.5 Nevytriedené morénové sedimenty nad Lúčkami.
Foto: P. Bella
deväť kotlových ľadovcov, z ktorých sa vytvorili dva
dolinné ľadovce. Ľadovec Zadnej vody (spomína sa aj
ako ľadovec Palúčanky) vznikol spojením ľadovcových
prúdov zo siedmich kotlov (kar pod Veľkým Derešom,
kar medzi Malým a Veľkým Derešom, kar Malého De-
reša, kar Poľany, kar Soliska, kar Kobyly a kar Hlbokej).
Ľadovec Demänovky (ľadovec Lúčanky) vznikol spoje-
ním dvoch ľadovcových prúdov z kotla Širokej a dvo-
jitého kotla Lukovej (Vitásek, 1923a,b, 1924; Volko-
-Starohorský, 1939, 1943; Kunský, 1953; Louček et al.
1960; Droppa, 1972).
Ľadovcové kotly na severnej strane hlavného chrb-
ta Nízkych Tatier dosahujú hĺbku 250 až 350 m. Sú
prameniskami Demänovky, Otupianky, Zadnej vody
a ich počiatočných prítokov. Najväčší kotol, ktorý sa
nachádza medzi Veľkým Derešom (2003 m) a Chop-
kom (2024 m), je dlhý 850 m a široký 1050 m (obr. 2.6).
Dvojitý kotol Lukovej na severnom svahu Chopka
(2024 m) dosahuje šírku 1000 m a dĺžku 800 m. Čin-
nosťou ľadovcov sa pôvodné riečne doliny pretvorili
na doliny so širším dnom a bočnými strmými stenami
(s priečnym pro�lom tvaru U). V horných úsekoch do-
lín, ktoré boli vyplnené ľadovcom, sú zvyšky čelných,
bočných i spodných morén.
V doline Demänovky (Lúčanky) najnižšia konco-
vá čelná moréna (990 m n. m.) je uložená tesne nad
stykom nekrasového a krasového územia nad Lúč-
kami. Čelná moréna I. ústupového štádia je vo výške
1100 m n. m. (oproti ústiu dolinky Podroh), II. ústu-
pového štádia vo výške 1225 m n. m. (ľadovec Širo-
kej) a 1240 m n. m. (laďovec Lukovej), III. ústupového
štádia vo výške 1510 m n. m. V doline Zadnej vody
(Palúčanky) koncovú čelnú morénu z väčšej časti
pravdepodobne rozplavila Zadná voda. Čelná moréna
I. ústupového štádia leží vo výške 1025 m n. m. (južne
od ústia dolinky Vyšné Šúlkovo). Na jej nerovnom po-
vrchu sa vytvorilo Vrbické pleso (1120 m n. m.) – naj-
väčšie jazero ľadovcového pôvodu v Nízkych Tatrách
(obr. 2.7). Čelná moréna II. ústupového štádia je vo
Obr. 2.6 Ľadovcový kotol medzi Veľkým Derešom a Chopkom. Foto: P. Bella

výške 1336 m a 1360 m n. m., III. ústupového štádia vo Podľa Vitáska (1923a) a Loučeka et al. (1960) vyš-
výške 1526 m n. m. (Droppa, 1972). šie časti dolín na severnej strane Nízkych Tatier boli
Volko-Starohorský (1939, 1943) predpokladá, že zaľadnené v staršom a strednom würme (v štadiáloch
ľadovce v Demänovskej doline najnižšie siahali až po W1 a W2), kary aj koncom stredného würmu (v štadiáli
Repiská a ústie Machnatej dolinky. Veľké žulové blo- W3). Na základe dvojitého obrusu okraja ľadovcových
ky na Lúčkach (dlhé 3,3 až 6,4 m a široké do 3,3 m, zo dolín Vitásek (1923a) uvažuje aj o staršom zaľadnení
sedimentov vyčnievajú do výšky 1,6 m), ako aj na Re- Demänovskej doliny. Droppa (1967, 1972) považuje
piskách považuje za bludné balvany transportované
bývalým ľadovcom. Pomerne veľké, sčasti zaoblené
žulové balvany sa vyskytujú aj v glaci�uviálnych se-
dimentoch uložených na dne nižšej prelomovej vá-
pencovej časti doliny. Droppa (1972) spomína balvan
veľký 3 x 3 x 2 m pri parkovisku pred Demänovskou
jaskyňou slobody. Jeden z balvanov uložených medzi
Objavným ponorom a ústím dolinky Vyvieranie má
rozmery 2,5 x 1,5 x 1,2 m. V doline Zadnej vody Volko-
-Starohorský (1943) opisuje čelnú Sihotiansku morénu,
ktorú lokalizuje poniže sútoku Otupianky (Sihotianky)
a Zadnej vody vo výške 925 až 950 m n. m. (Zadná
voda tečie jej západným okrajom). Rozlišuje aj nižšiu,
viac rozrušenú čelnú Repištiansku morénu (Zadná
voda tečie jej východným okrajom). Podobný rozsah
zaľadnenia doliny Zadnej vody predpokladá Kunský
(1953). Za zvyšky koncovej morény možno považovať
uloženiny morénového materiálu, ktoré sa zachovali Obr. 2.7 Vrbické pleso, v pozadí ľadovcom modelovaná dolina Zadnej
na Repiskách vo výške 890 m n. m. (Droppa, 1972). vody. Foto: P. Bella

15
 najnižšiu koncovú morénu za risskú. Podľa Lukniša
(1964) morény z doby maximálneho rozsahu ľadov-
cov posledného zaľadnenia Nízkych Tatier sú zo stred-
ného würmu (zo štadiálnej oscilácie B prislúchajúcej
skorej časti štadiálu W2 alebo zo štadiálnej oscilácie C
prislúchajúcej neskorej časti štadiálu W2). Z vekov izo-
topových datovaní (metódami 14C, 10Be a 3He) v rozpä-
tí 10- až 50-tisíc rokov vyplýva, že posledné maximál-
ne zaľadnenie na severnej pologuli bolo pred 26,5- až
20-tisíc, resp. 19-tisíc rokmi (Clark et al., 2009). Rozpla-
vením glaciálnych sedimentov a ich uložením poniže
koncových čelných morén na Lúčkach a Repiskách sa
vytvorili glaci�uviálne kužele. V severnejšej časti do-
liny redeponované glaci�uviálne sedimenty tvoria vý-
plň povrchových i podzemných riečísk alochtónnych
vodných tokov.
Vplyvom glaciálnych a periglaciálnych procesov
vznikli regelačné rozsadliny (na hrebeni Derešov
a Chopku), kamenné (balvanové) moria (vo vrcholovej
časti Derešov a Chopka), zlomiská, tufurové kopčeky
(na hlavnom chrbte výhodne od Chopku) či soli�ukč-
né prúdy v celej vrcholovej oblasti (Louček et al. 1960;
Midriak, 1983). Miestami vidieť aj periglaciálne kotly
a skalné zruby. Severné svahy Chopka, Derešov a Poľa-
ny rozbrázďujú lavínové ryhy (Droppa, 1972).
Reliéf na karbonátových horninách. Vzhľadom na
zväčša hladšie modelovaný reliéf na horninách kryš-
talinika v severnej polovici Demänovskej doliny, budo-
vanej karbonátovými horninami, prevláda vysočinový
podhôľny reliéf s početnými bralnými formami. Tek-
tonicko-stratigra�cká jednotka krížňanského príkrovu
predstavuje výraznú morfoštruktúru monoklinálnych
chrbtov s mnohými stupňovitými skalnými radmi.
Vrstvy mezozoických karbonátových hornín majú
sklon prevažne 35° až 52° na severovýchod. V rámci
geomorfologickej typológie krasu na Slovensku ide
o jeden z najreprezentatívnejších príkladov rozčlene-
Obr. 2.8 Krasová časť Demänovskej doliny s početnými bralnými
výstupmi vápencov, v pozadí hlavný chrbát Nízkych Tatier. Foto: P. Bella
16
ného krasu monoklinálnych hrebeňov a chrbtov (pozri
Jakál, 1993; obr. 2.8).
Z dôvodu jednostranného úklonu vápencových
a dolomitových súvrství sa v horných častiach boč-
ných horských rázsoch geogra�cké rozvodie nezhodu-
je s hydrogeologickým rozvodím. Bočná vetva Javoro-
vej priepasti, ktorej hlavné časti podzemných priesto-
rov sú v susednej, východnejšie ležiacej Jánskej doline,
vyúsťuje na povrch neďaleko priepasťovej jaskyne Ko-
sienky vo vrcholovej časti západného svahu Krakovej
hole. Pravdepodobne aj priepasťová jaskyňa Kosienky
je bočnou vetvou Javorovej priepasti.
Kras v Demänovskej doline predstavuje silno až
veľmi silno členitý dolinový kras s prevládajúcou �u-
viokrasovou modeláciou. Asymetrické uloženie kom-
plexu karbonátových mezozoických hornín vzhľadom
na vyššie položený centrálny chrbát Nízkych Tatier
budovaný horninami kryštalinika podmieňuje alogén-
ny vývoj krasu. Alochtónne vodné toky na povrchu
prerezávajú príkrovový komplex karbonátových hor-
nín. Vytvorili hlbokú �uviokrasovú dolinu tiesňavové-
ho rázu. Rozčlenený reliéf v krasovej časti doliny má
charakter vyššej hornatiny s výškami okolo 1450 až
1550 m n. m., miestami dokonca veľhornatiny s výš-
kami do 1750 m n. m. Vývoj doliny i jaskynného systé-
mu okrem úložných pomerov karbonátových hornín
podmienili dva hlavné systémy tektonických porúch
smeru JV – SZ a JZ – SV.
V krasovej časti Demänovskej doliny vo vzťahu
k úložným pomerom karbonátových hornín hlavná
prelomová dolina v úsekoch predisponovaných tekto-
nickými poruchami smeru JV – SZ sleduje smer vrstiev
vápencov. Bočné svahové dolinky na ľavej strane viac-
-menej klesajú v smere sklonu vrstiev hornín, naopak
na pravej strane prerezávajú čelá vrstiev a klesajú
proti smeru sklonu vrstiev hornín. Na morfológiu pra-
vostranných svahových doliniek vplývajú aj litologic-
ké pomery. Ich horné časti vytvorené v dolomitoch
sú širšie a hladšie modelované. V stredných častiach
viacerých doliniek (Okno, Beníková) sú skalné stupne,
ktoré sa viažu na vrstvové čelá vápencov uložených
pod dolomitmi. Výrazné skalné stupne pokračujú aj
na svahoch medzi bočnými dolinkami. Dolné zúžené
úseky doliniek vrezané do vápencov majú tiesňavovi-
tý charakter. Viac zahĺbená Machnatá dolinka a dolin-
ka Vyvieranie majú rovnomernejší a menší sklon bez
väčších skalných stupňov v ich občasných riečiskách.
Výrazná disekcia georeliéfu (miestami až vyše
700 m), ako aj značná sklonitosť svahov spôsobujú ne-
patrný výskyt povrchových krasových foriem. Okrem
puklinových škráp sa sporadicky vyskytujú závrty,
avšak v iba priaznivejšej polohe na mierne sklonených
povrchoch. Na Lúčkach je 14 misovitých i lievikovi-
tých závrtov, ktoré miestami narušujú mierne šikmý
povrch glaci�uviálnych nánosov. Najväčší závrt (lie-
vikovitý) je hlboký 7 m (od spodného okraja) a široký
Obr. 2.9 Najväčší závrt v glaci�uviálnych sedimentoch, horná časť Lúčok. Foto: P. Bella ml.

52 m (Droppa, 1957, 1972; obr. 2.9). Lúčky predsta- glacilimnických (?) sedimentov (Auxt et al., 2012). Závr-
vujú erózno-tektonickú kotlinovitú depresiu vo výške tovité depresie hĺbkou nepresahujú hrúbku glaci�uviál-
900 až 975 m n. m. na styku nekrasového a krasového nych sedimentov. Na ich formovaní sa pravdepodobne
územia (s ostrým ohraničením na západe a strmými podieľala sufózia v dobre priepustných glaci�uviálnych
vápencovými svahmi na severovýchode), zvýraznenú sedimentoch, resp. na ich rozhraní s podložnými me-
väzbou na menej odolné spodnotriasové pieskovce nej priepustnými glacilimnickými sedimentmi. V rámci
a bridlice (obr. 2.10). Pokrývajú ju glaci�uviálne sedi- genetickej klasi�kácie prislúchajú sufóznym závrtom
menty, tokom Demänovky redeponované z čiastočne (Waltham a Fookes, 2003), resp. tzv. aluviálnym zá-
rozplavených ľadovcových morén (Vitásek, 1923a; vrtom (Sweeting, 1972; Bögli, 1978; Jakál, 1982 a iní).
Dosedla, 1949; Droppa, 1957, 1967, 1972; Louček et Niektoré závrtovité depresie, najmä tesne pod čelnou
al. 1960). Rad menších závrtov lemuje ľavý breh Prieč- morénou, mohli v prvotnej fáze vznikať ako výtopisko-
neho potoka na západnom okraji Lúčok. Jeden z osa- vé depresie po roztopení „mŕtveho“ ľadu v netriede-
motených závrtov vytvorených priamo na vápencoch ných morénových sedimentoch. Podobne v hornom
je na severnom okraji Stodôlky (1208 m), neďaleko úseku doliny Zadnej vody na horninách kryštalinika
sútoku občasnej Demänovky a Zadnej vody. Hlbšie Volko-Starohorský (1943) opisuje na morénových sedi-
závrtovité depresie ústia do vstupnej priepasti Pus- mentoch „priepadliská“ pripomínajúce závrty.
tej jaskyne a hornej časti jaskyne Vyvieranie. Závrty
na Lúčkach opísal Volko-Starohorský (1939), v hornej
časti Demänovskej doliny Jalový (1953); ucelený sú-
pis a základné údaje o závrtoch v celej doline podáva
Droppa (1957, 1972).
„Náplavové“ závrty na Lúčkach sa údajne viažu na
niekdajšie „prapotočiská“, resp. ponory Demänovky
(Volko-Starohorský, 1939; Droppa, 1957, 1967). Na
okraji týchto závrtov však zväčša nie sú prítokové ka-
nály, typické pre ponorové závrty. Vrty (V-1, V-2 a V-3)
preukázali, že hrubozrnné glaci�uviálne sedimenty nie
sú uložené priamo na strednotriasových vápencoch,
ako to v nadväznosti na výskyt tamojších závrtov pred-
pokladali Volko-Starohorský (1939), Dosedla (1949)
i Droppa (1967, 1972). Hrubozrnné glaci�uviálne sedi-
menty siahajú do hĺbky 14 až 17 m, pod nimi sú váp- Obr. 2.10 Pohľad na Lúčky z Ostredka (1166 m), v pozadí Krakova hoľa
nité i nevápnité piesčité, prachovité až ílovité súvrstvia (1751 m) a Pustie (1501 m). Foto: P. Bella

17
 Koróznou a mechanickou eróznou činnosťou po-
norných alochtónnych vodných tokov sa v podzemí
vytvorili rozsiahle jaskynné priestory, prevažne na
pravej strane doliny. Demänovský jaskynný systém
presahuje dĺžku 37 km. Od ponorov smerom k výve-
rovej časti postupne zahŕňa Pustú jaskyňu, Demänov-
skú jaskyňu slobody, Demänovskú medvediu jaskyňu,
Jaskyňu trosiek, Údolnú jaskyňu, Jaskyňu pod útesom,
jaskyňu Točište 15, jaskyňu Vyvieranie, Demänovskú
jaskyňu mieru, Pavúčiu jaskyňu a Demänovskú ľadovú
jaskyňu, ktoré sú navzájom speleologicky prepojené
a tvoria súvislý celok. S týmto jaskynným systémom
geneticky súvisí aj jaskyňa Štefanová (14 703 m), jas-
kyňa Okno (2289 m), Suchá jaskyňa (1414 m), jaskyňa
Beníková (490 m) a niektoré ďalšie menej rozsiahle
jaskyne.
Demänovská dolina sa vytvárala zahlbovaním rie-
čiska alochtónnej Demänovky. V niektorých úsekoch
sa dolina rozšírila zrútením jaskynných chodieb, na čo
poukazujú veľké jaskynné otvory v strmých skalných
stenách zachované v rôznej nadmorskej výške (Veľké
okno, Malé okno, Zbojnícka jaskyňa, Sovie oči a iné).
Droppa (1963a) nepredpokladá, že úsek doliny budo-
vaný vápencami vznikol zrútením stropu jednej roz-
siahlej jaskyne s podzemným riečiskom Demänovky.
Na mladšiu fázu laterálnej erózie v rámci postupného
zahlbovania doliny poukazuje výrazný pozdĺžny pre-
vis (abri) na jej pravej strane poniže vyústenia dolin-
Obr. 2.11 Krútňavový hrniec v Radovej dolinke. Foto: P. Bella
18
ky Okno. V dolných častiach Radovej dolinky a dolinky
Vyvieranie sa v riečisku pod skalnými prahmi vytvorili
väčšie i menšie krútňavové (evorzné) hrnce (obr. 2.11).
Periglaciálne procesy sa prejavili aj na modelácii
vápencovej časti doliny. Vytvorili sa tu izolované ska-
ly, mrazové zruby, dolinné stupne a zúžené hrebene,
napr. len 50 cm široký hrebeň medzi kótou Na jame
(1438 m) a Sinou (1560 m). Na vápencových čelách
vznikajú spomínané mrazové zruby. V dolinke Bení-
kovej kolmé steny dosahujú výšku 80 m (bralo Bašta),
v doline Nižného Blatníka výšku 100 m (Veľký Sokol).
Pod nimi sú väčšinou ostrohranné sutiny a balvany. Vo
svahových dolinách sa vytvárajú dolinné skalné stup-
ne. V dolinke Beníkovej skalný stupeň dosahuje výšku
20 m, v dolinke Okno výšku 50 m. Na jar tu vznikajú
mohutné vodopády. Periglaciálne kužele z ostrohran-
ného vápencového a dolomitového materiálu pokrý-
vajú úpätie pohoria pri vyústení Demänovky (Droppa,
1972). Na severozápadnom úpätí Stodôlky (1208 m),
podrezanom zahlbovaním Zadnej vody, je v blízkosti
Striebornej jaskyne blokovisko po zrútení okraja skal-
ného radu vápencov.
Vývoj Demänovskej doliny v rámci denudačnej
chronológie Západných Karpát
Postupnosti vytvárania reliéfu centrálnej časti Níz-
kych Tatier a zahlbovania Demänovskej doliny zodpo-
vedajú erózno-denudačné formy vytvorené pri via-
cerých fázach planácie reliéfu. V určitých výškových
polohách sa miestami zachovali zvyšky planačných
povrchov, ktoré pravdepodobne predstavujú frag-
menty stredohorskej, podstredohorskej a poriečnej
rovne (Droppa, 1972; Lacika, 1992; Bella, 2002). Najmä
staršie planačné povrchy silne deštruovali �uviálne
a svahové procesy pôsobiace až do súčasnosti.
Za zvyšky stredohorského zarovnaného povrchu
sa považujú časti bočných horských rázsoch vo výške
1400 až 1450 m n. m. Poukazujú na „úroveň“ nerozčle-
neného terénu v neskoršom miocéne. Podľa Droppu
(1966) plošina Magury (1416 m) v závere Ludrovskej
doliny, neveľká plošina Na jame (1438 m) v Demänov-
skej doline a rozsiahlejšia plošina Ohnište (1491 m)
medzi Jánskou a Malužinskou dolinou predstavujú re-
likty pôvodne súvislej neogénnej krasovej plošiny na
severnej strane Nízkych Tatier, ktorú v pliocéne a naj-
mä v pleistocéne rozrezali povrchové vodné toky na
pretiahle horské rázsochy. V Demänovskej doline do
tejto generácie georeliéfu možno zaradiť aj znížené
časti bočného hrebeňa Pustých (1501 m) a Krčahova
(1475 m) na západnom svahu Krakovej hole, ako aj
plochý hrebeň nad Repiskami medzi Demänovskou
dolinou a dolinou Mošnice, ktorý je vytvorený na
horninách obalovej série a kryštalinika a výškovo zod-
povedá fragmentu krasovej plošiny Na jame (Bella,
2002). Kettner (1927) zistil vo výškach 1300 až 1400 m
n. m. na východnom svahu Na jame (1438 m) žulové
okruhliaky. Droppa (1970, 1972) ich nepovažuje za
zvyšky riečnych nánosov in situ, ale za zvyšky opevne-
ného sídliska lužickej kultúry. Zvyšky stredohorského
planačného povrchu sú vo výškach 600 až 650 m nad
terajším dnom Demänovskej doliny. Ako uvádza Drop-
pa (1972), v Demänovských vrchoch z pôvodného za-
rovnaného povrchu vyčnievajú tvrdoše Sinej (1560 m)
a Krakovej hole (1751 m).
Podstredohorskej rovni prislúchajú zmiernenia až
plošinkové úseky na svahoch a hrebienkoch vo výške
1200 až 1250 m n. m. Na pravej strane Demänov-
skej doliny sú zmiernenia sklonu hrebeňa Pustých
(1501 m) a západného svahu Magury (1377 m). Na
hrebeni s Iľanovskou dolinou je kóta 1250 m, Rovná
(1232 m) i zarovnaný podvrcholový hrebeň Kureniec
(1284 m). Na ľavej strane Demänovskej doliny je vý-
razný svahový odpočinok s kótou 1226 m nad Repis-
kami. Následnou denudáciou sa do terajšej podoby
znížila vrcholová časť rázsochy Stodôlky (1208 m)
medzi dolinou Zadnej vody a dolinou Demänovky,
ktorá vybieha od plochého hrebeňa kóty 1262 m
juhozápadne od Záhradiek. Zvyšky tohto planačné-
ho povrchu sú vo výškach okolo 450 m nad terajším
hlavným riečiskom v Demänovskej doline. Zachované
zvyšky podstredohorského povrchu sú na viacerých
miestach oddelené hornými časťami bočných sva-
hových doliniek (Bella, 2002). Lacika (1992) v geo-
morfologickej mape ŠPR Demänovská dolina zakreslil
zvyšky štruktúrno-denudačnej plošiny na západnom
svahu Magury (1377 m), zjz. svahu Pustých (1501 m)
a jv. svahu Sinej (1560 m) na hrebeni medzi Radovou
dolinkou a Repiskami.
Mladšie pediplanačné svahové „odpočinky“ vo
výške okolo 950 m n. m., ktoré vidieť nad strmými
dolnými časťami svahov doliny, poukazujú na jej bý-
valé, pomerne ploché dno vo vrchnom pliocéne (obr.
2.12). Na pravej strane doliny sa pozorujú na západ-
nom svahu Magury (1377 m), ako aj medzi dolinka-
mi Vyvieranie, Okno, Beníková a Čiernou dolinkou.
Paralelne s dnom doliny sa zachovali v pozdĺžnom
páse, ktorý je rozčlenený spodnými časťami bočných
svahových doliniek. Po vytvorení poriečnej rovne sa
riečna sieť v pleistocéne intenzívne fázovito zahlbo-
vala, čím sa reliéf výraznejšie rozčlenil. Fázam preru-
šovania zahlbovania doliny zodpovedajú jaskynné
úrovne a riečne terasy v severnej časti doliny. Nad
terajším dnom Demänovskej doliny sú zvyšky po-
riečnej rovne vo výškach 180 – 220 m. Droppa (1972)
zaraďuje kóty Pálenica (1021 m) a Kalište (986 m) na
severnom okraji Demänovskej doliny do denudačné-
ho niveau N-III Dineva (1942), ktoré sa prejavuje na
celej severnej strane Nízkych Tatier.
Severné svahy Nízkych Tatier sa skláňajú do pahor-
katinového reliéfu Liptovskej kotliny. Dnešné morfo-
logické ohraničenie Liptovskej kotliny je výsledkom
terciérnej a kvartérnej tektoniky a následných erózno-
Obr. 2.12 Ústie Demänovskej doliny do Liptovskej kotliny s vrchno-
pliocénnymi svahovými „odpočinkami“. Foto: P. Bella
-akumulačných procesov. Na styku s Demänovskými
vrchmi je preukázaný zlom, ktorý sa tiahne juhový-
chodne od Dúbravy smerom na Ploštín až k Liptovské-
mu Mikulášu (Gross, 1980). Široké chrbty pahorkatiny
bez riečnych sedimentov, ktoré sú v priľahlej časti kot-
liny vo výškach okolo 670 až 720 m n. m., predstavu-
jú zvyšky jej predpleistocénneho dna (Vitásek, 1932;
Dinev, 1942) a považujú sa za zvyšky poriečnej rovne
(Droppa, 1964; Škvarček, 1968). Rieka Váh a jej prítoky
vytvorili v kotline sústavu nízkych, stredných a vyso-
kých riečnych terás (Droppa, 1964, 1970).
V severnej časti Demänovskej doliny, od ústia Čier-
nej dolinky po vyústenie hlavnej doliny do Liptovskej
kotliny, sa zachovala riečna terasa T-III. Na pravej stra-
ne doliny jej skalná báza je vo výške 10 m nad terajším
tokom Demänovky, pokrývajú ju 3 m hrubé nánosy
štrku. Táto terasa pokračuje aj v priľahlej časti Liptov-
skej kotliny poniže autocampingu. Nižšiu skalnú bázu
tejto terasy na ľavej strane doliny vo výške 6,7 m nad
terajším tokom Demänovky, pokrytú riečnymi štrkmi
v hrúbke 4 m, Droppa (1972) vysvetľuje poklesom po-
zdĺž tektonického zlomu, na ktorom je založený tento
úsek doliny. Južnejšie sa zvyšky terasy T-III najďalej od-
kryli poniže brala Malý Sokol, vo výške okolo 10 m nad
terajším riečiskom. Nižšia terasa T-II sa zachovala na
ľavej strane doliny povyše rybníkov, jej bázu vo výš-
ke 2 m nad terajším tokom Demänovky pokrýva 5 m
hrubá akumulácia štrkov. Ďalšie úseky stredných te-
rás, ani žiadne vysoké riečne terasy sa v Demänovskej
doline nepozorujú. Najnižšou terasou je poriečna niva
Demänovky tvorená štrkovo-pieskovou akumuláciou
(Droppa, 1972).
V krasovej časti Demänovskej doliny na postupnosť
jej zahlbovania v pliestocéne poukazujú jaskynné úrov-
ne, ktoré sa vytvárali spätnou eróziou v nadväznosti
na bývalú úroveň vyvieračiek ponorných alochtónnych
vodných tokov. Vývoj jaskynných úrovní sa koreluje
s vývojom pleistocénnych riečnych terás Demänovky
a Váhu v Liptovskej kotline (Droppa, 1963b, 1966, 1972).
V severnej časti doliny najbližšie k jaskynným úrovniam
siaha spomenutá terasa T-III odkrytá A. Droppom po-
19
 niže brala Malý Sokol. Spresniť geochronológiu vývoja
jaskynných úrovní (pozri Bella et al., 2011) a rekonštru-
ovať rozdielnosti vývoja jaskynných úrovní a zahlbo-
vania krasovej časti Demänovskej doliny v spodnom
pleistocéne a mladších obdobiach štvrtohôr umožnilo
datovanie bazálnych sintrových kôr rádioizotopovými
metódami U-series (Hercman et al., 1997, 1998, 2000,
2006) a magnetostratigra�cký výskum jaskynných se-
dimentov (Pruner et al., 2000; Pruner a Bosák, 2001;
Kadlec et al., 2003, 2004). Pred 1,77 až 0,78 mil. rokov
sa krasová časť Demänovskej doliny (v úseku medzi
jaskyňou Okno, Zbojníckou jaskyňou a Demänovskou
ľadovou jaskyňou) zahĺbila o 95 až 110 m; intenzita
zahlbovania bola približne 9 až 10 cm za tisíc rokov.
V období pred 1,1 až 0,78 mil. rokov sa doliny v Demä-
novských vrchoch na severnej strane Nízkych Tatier
pravdepodobne zahlbovali intenzitou až 32 cm za tisíc
rokov (Kadlec et al., 2013). V strednom a vrchnom ple-
istocéne a holocéne (od 0,78 mil. rokov po súčasnosť)
sa uvedená časť doliny zahĺbila o 45 až 50 m; intenzi-
ta zahlbovania bola približne 5 až 6 cm za tisíc rokov.
Nerovnaká intenzita zahlbovania Demänovskej doliny
v štvrtohorách poukazuje na intenzívnejší tektonický
zdvih územia predmetnej časti Nízkych Tatier v spod-
nom pleistocéne v porovnaní s jeho zdvihom v stred-
nom a vrchnom pleistocéne (Bella et al., 2012).
Klimatické pomery
V rámci typológie klimatických oblastí Slovenska
(Lapin et al., 2002) územie Demänovskej doliny leží
v chladnej oblasti, ktorá má júlový priemer teploty
vzduchu menej ako 16 °C a je veľmi vlhká. V závislosti
od nadmorskej výšky prislúcha až do jej troch okrskov.
Nižšie okrajové časti Nízkych Tatier zo strany Liptov-
skej kotliny sú v mierne chladnom okrsku C1 (júlový
priemer teploty vzduchu ≥12 °C až <16 °C). Stredohor-
ská časť doliny je v chladnom horskom okrsku C2 (jú-
lový priemer teploty vzduchu ≥10 °C až <12 °C). Naj-
vyššie časti hlavného chrbta Nízkych Tatier a bočných
horských rázsoch (v úsekoch Poľana – Bôr a Krúpova
hoľa – Krakova hoľa) patria do studeného horského
okrsku C3 (júlový priemer teploty vzduchu <10 °C).
Na severnom okraji a v stredohorskej časti doliny
priemerná teplota vzduchu v januári je -5 až -7 °C,
na hlavnom chrbte Nízkych Tatier a priľahlých naj-
vyšších častiach bočných horských rázsoch (približ-
ne nad 1500 m n. m.) dosahuje -7 až -10 °C (Petrovič
et al., 1972; Petrovič a Šoltís, 1977; Šamaj a Valovič,
1981; Holý, 1986; Šťastný et al., 2002 a iní). Za obdo-
bie rokov 1931 – 1960 priemerná ročná teplota vzdu-
chu v stanici Chopok (2005 m n. m.) bola -1,1 °C, kým
v strednej časti Liptovskej kotliny v stanici Liptovský
Mikuláš (569 m n. m.) dosiahla 6,9 °C. V Demänovskej
doline a priľahlých oblastiach najteplejšími mesiac-
mi sú júl a august, najchladnejšími január a február
(tab. 2.1). Rozdiel priemernej ročnej teploty vzduchu
medzi kotlinovými a vysokohorskými oblasťami je až
9 °C. V najvyšších horských polohách Nízkych Tatier je
obdobie s priemernými kladnými teplotami vzduchu
v porovnaní s podhorím v priemere o tri mesiace krat-
šie (Soták a Borsányi, 2004).
Vertikálne členitý reliéf Demänovskej doliny vplý-
va aj na úhrny a priestorovú diferenciáciu zrážok (tab.
2.2). Vplyvom orogra�ckého zosilnenia sú mesačné
i extrémne úhrny zrážok v horských oblastiach vyš-
šie ako v podhorských oblastiach. Vo vysokohorských
polohách hlavného chrbta Nízkych Tatier a priľahlých
bočných horských rázsoch je priemerný ročný úhrn
zrážok 1400 až 1700 mm, maximálne ročné úhrny
1900 až 2300 mm a minimálne ročné úhrny sú oko-
lo 1000 mm (Soták a Borsányi, 2004). V zrážkomer-
nej stanici Chopok ročné úhrny zrážok za obdobie
rokov 1995 – 2004 boli 834 až 1316 mm (Slovenský
hydrometeorologický ústav). V stredohorskej časti
doliny ročne spadne 1000 až 1400 mm zrážok (v ro-
koch 1951 – 1980 bol v Jasnej priemerný ročný úhrn
zrážok 1327 mm), na severnom okraji doliny 900 až
1000 mm. Najvyššie dlhodobé priemerné úhrny zrá-

Tab. 2.1 Priemerné mesačné teploty vzduchu v °C na klimatologickej stanici Chopok (2005 m n. m.) za obdobie rokov 1981 – 2011.

Stanica I. II III. IV. V. VI. VII. VIII. IX. X. XI. XII. Priemer
Chopok -8,7 -8,8 -6,5 -0,7 2,9 6,2 8,7 8,6 5,1 -0,4 -2,2 -7,8 -0,3
Zdroj: Slovenský hydrometeorologický ústav.

Tab. 2.2 Priemerné mesačné úhrny zrážok v mm zo zrážkomerných staníc Chopok (2005 m n. m.), Jasná (1196 m n. m.) a Liptovský
Mikuláš (567 m n. m.) za obdobie rokov 1981 – 2007.

Stanica XI. XII. I. II III. IV. V. VI. VII. VIII. IX. X. Σ

Chopok 66 82 66 66 74 74 104 126 130 110 84 65 1 044
Jasná 115 87 65 69 87 110 155 149 141 123 118 107 1 325
Liptovský Mikuláš 39 38 33 28 39 41 68 85 84 69 56 40 619
Zdroj: Slovenský hydrometeorologický ústav.

20
 Tab. 2.3 Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou (1 cm a viac) zo zrážkomerných staníc Chopok (2005 m n. m.) a Jasná
(1196 m n. m.) za obdobie rokov 2009 – 2011.
Stanica I. II III. IV. V.
Chopok 31 28 31 30 17
Jasná 26 28 26 8 1
Zdroj: Slovenský hydrometeorologický ústav.
žok pripadajú na letné mesiace (jún – júl), najnižšie
úhrny sú v zimnom polroku (Petrovič et al., 1972; Pet-
rovič a Šoltís, 1977; Šamaj a Valovič, 1981; Holý, 1991;
Faško a Šťastný, 2002 a iní).
Smerom do vyšších polôh sa dĺžka obdobia so sne-
žením zväčšuje (tab. 2.3). V stredohorských polohách
Nízkych Tatier snehová pokrývka trvá 115 až 140 dní
(od prvej dekády decembra do prvej až druhej dekády
apríla), vo vysokohorskej oblasti hlavného chrbta 170
až 185 dní (od druhej dekády novembra až do polovice
mája), počas niektorých rokov aj viac ako 200 dní (od
konca septembra až do konca mája). Vrcholové partie
hlavného chrbta Nízkych Tatier majú vplyvom silné-
ho nárazového vetra častý de�cit snehovej pokrývky.
V severne orientovaných horských oblastiach Nízkych
Tatier priemerné výšky snehovej pokrývky sa pohybujú
v rozsahu 60 až 80 cm, v hrebeňových vysokohorských
polohách v rozsahu 130 až 145 cm. Na náveterných
svahoch v hrebeňových vysokohorských polohách
maximálne výšky snehovej pokrývky dosahujú 250 až
300 cm (Konček a Briedoň, 1964; Šavrnoch, 1978; Ša-
maj a Valovič, 1981; Soták a Borsányi, 2004 a iní).
Na okolitých hrebeňoch Nízkych Tatier prevláda se-
verojužné prúdenie vzduchu, pomerne často vzduch
prúdi aj od juhozápadu a severozápadu. Okrem pre-
vládajúcich smerov vetra podmienených všeobecným
prúdením vzduchu je silná veternosť spojená aj so zá-
Obr. 2.13 Demänovka pod Podrohom v dolnej časti Širokej doliny.
Foto: P. Bella
VI. VII. VIII. IX. X. XI. XII. Σ
3 1 1 8 15 20 30 215
– – – – 6 6 23 125
padným až severným prúdením vzduchu pri precho-
doch frontálnych poveternostných systémov a vpá-
doch labilných vzduchových hmôt, ktoré sa do našej
oblasti dostávajú zväčša od západu až severu. Podľa
dlhodobého priebehu priemerných mesačných nára-
zov vetra sa najväčšia veternosť vo vysokohorských
polohách vyskytuje v zime a najmenšia v lete (Otruba,
1964; Petrovič a Šoltís, 1977; Šamaj a Valovič, 1981;
Holý, 1984; Borsányi a Soták, 2007 a iní). V rámci vše-
obecného prúdenia vzduchu sú vetry v Demänovskej
doline vzhľadom na značnú členitosť terénu orogra�c-
ky zosilňované alebo zoslabované. Najsilnejšie vetry sú
na horských hrebeňoch. Na oboch stranách hlavného
chrbta Nízkych Tatier sa vyskytujú silné padavé vetry
v smere osi hlavných dolín. Bočné svahy majú zložitej-
šie rozloženie vetrov ako dno doliny (Šavrnoch, 1978).
Hydrologické pomery
Demänovskú dolinu odvodňuje Demänovka, ľa-
vostranný prítok Váhu. V nadmorskej výške asi 700 m
vteká z Nízkych Tatier do Liptovskej kotliny (pri Pavči-
nej Lehote). Do Váhu sa vlieva v strednej časti kotliny
na západnom okraji Liptovského Mikuláša. V klesa-
júcej hierarchickej klasi�kácii je Demänovka tokom
III. rádu. Od prameňa pod hlavným chrbtom Nízkych
Tatier po ústie do Váhu Demänovka dosahuje dĺž-
ku 18,3 km (Šavrnoch, 1978). Jej povodie má rozlohu
62,6 km2 (Drahoš et al., 1992) s lesnatosťou asi 60 %
(Balco, 1977).
Demänovka pramení v skalnom kotli pod Krúpo-
vou hoľou 1927 m), na kryštaliniku priberá ľavostran-
ný prítok Luková prameniaci pod Chopkom (2024 m)
a ďalšie menšie prítoky (obr. 2.13). Na krasové úze-
mie vteká na Lúčkach vo výške 950 m n. m., kde sa
v závislosti od veľkosti prietoku čiastočne alebo úpl-
ne ponára do podzemia. Pod hlavným kryštalickým
chrbtom Nízkych Tatier pramenia aj ďalšie prítoky
Demänovky. Priečny potok, prameniaci pod Chop-
kom (2024 m), vteká do Demänovky na západnom
okraji Lúčok, kde sú aj jeho ponory. Zadná voda (obr.
2.14), ktorá pramení pod Poľanou (1889 m), vteká
na krasové územie na západnom svahu Stodôlky
(1208 m) a vo výške 839 m n. m. sa časť jej vôd poná-
ra do podzemia a preteká spodnými časťami jaskyne
Štefanová (Haviarová, 2008). V doline Zadnej vody
21

Obr. 2.17 Zadná voda nad Repiskami počas jarného topenia snehu.
Foto: P. Bella
pri Mikulášskej chate sa nachádza morénové Vrbic-
ké pleso, najväčšie prírodné jazero v Nízkych Tatrách
(obr. 2.7) s plochou 6873 m2 a hĺbkou 4,16 m (Droppa,
1972; Balco, 1977). Menšie jazerá sú v ľadovcových
kotloch Lukovej a pod Derešami. Pred vtokom na
krasové územie Zadná voda z pravej strany priberá
Otupianku prameniacu pod Derešami (2003 m). Roz-
loha nekrasovej časti Demänovskej doliny je 31 km2.
Na krasovom území sa alochtónne vodné toky
v závislosti od veľkosti prietoku úplne alebo čiastoč-
ne strácajú do podzemia (obr. 2.15). Vody z ponorov,
ako aj vody z povrchových riečisk prenikajú najmä
do nižšie položeného podzemného toku Demänov-
ky, ktorej úseky sú známe v Pustej jaskyni, Demä-
novskej jaskyni slobody a jaskyni Vyvieranie. Do
podzemného toku Demänovky sa miestami dostá-
vajú autochtónne vody pochádzajúce zo skrasovate-
ných karbonátov. Vyvieračka podzemnej Demänov-
A B
Obr. 2.15 Riečisko Demänovky medzi Objavným ponorom a Vyvieraním počas suchého (A) a daždivého obdobia (B). Foto: P. Bella
22
ky je v ústí dolinky Vyvieranie vo výške 791 m n. m.
Podľa doterajších meraní (Droppa, 1976; Méryová,
1990; Auxt et al., 2012) sa jej výdatnosť pohybuje
od 4 l·s-1 do 3499 l·s-1 (pred vyvieračkou sa podzem-
ný tok Demänovky v jaskyni Vyvieranie využíva ako
vodný zdroj s odberom do 150 l.s-1). V strednej časti
doliny pod terajším riečiskom Demänovky sa stopo-
vacími skúškami zistil hlbší obeh podzemných vôd
(Sluka, 2000).
V mnohých častiach jaskýň vidieť viac či menej
sústredené občasné i trvalé priesaky autochtónnych
vôd zo zrážok. Miestami sa vytvorili podzemné jazerá,
prevažne z vôd presakujúcich z dažďa a topiaceho sa
snehu.
Na pravej strane Demänovskej doliny v bočnej
Machnatej a Pustej dolinke, ako aj v dolinkách Točiste,
Vyvieranie, Okno a Beníková sa ponárajú autochtón-
ne potôčiky pritekajúce na vápence. Pramenia na
vyšších častiach svahov doliny, ktoré budujú dolomity
alebo menej priepustné karbonátové horniny. V čase
väčších zrážok a topenia snehu majú väčší prietok
a niektoré z nich ústia až do povrchového riečiska De-
mänovky. Na ľavej strane Demänovskej doliny občas-
né autochtónne potôčiky stekajú v bočných dolinkách
Vyšný a Nižný Blatník, ako aj v Ľadovej dolinke. Trva-
lým bočným autochtónnym prítokom je ľavostranný
Radový potok (pri sútoku Zadnej vody a Demänovky)
a pravostranný potôčik z Čiernej dolinky (severne od
Demänovskej ľadovej jaskyne).
Priemerné ročné prietoky Demänovky pri ústi do
Liptovskej kotliny za obdobie rokov 1969 – 2009 boli
812 až 1861 l·s-1; minimálny prietok bol 83 l·s-1, maxi-
málny prietok 34,35 m3·s-1 (Blaškovičová et al., 2011).
Takmer celá Demänovská dolina patrí do stredohor-
skej oblasti so snehovo-dažďovým režimom odtoku
s vysokou vodnosťou v apríli až júni, s najvyššími prie-
tokmi v máji a najnižšími prietokmi v januári a febru-
ári. Vysokohorská oblasť hlavného chrbta Nízkych Ta-
tier má prechodne snehový režim odtoku s vysokou
vodnosťou v apríli až júli, resp. auguste, s najvyššími
prietokmi v máji a júni a najnižšími prietokmi v januá-
ri a februári (pozri Šimo a Zaťko, 1980). Priemerný roč-
ný špeci�cký odtok z tohto hypsogra�cky členitého
územia je 25 až 35 l·s-1·km-2 (Droppa, 1976; Šavrnoch,
1978; Lešková a Majerčáková, 2002).
Na základe Vyhlášky Ministerstva životného prostre-
dia Slovenskej republiky č. 211/2005 Z. z., ktorou sa
ustanovuje zoznam vodohospodársky významných
vodných tokov a vodárenských vodných tokov, je De-
mänovka v zozname vodohospodársky významných
vodných tokov; navyše Demänovka, Priečny potok,
Otupianka a Zadná voda sú v zozname vodárenských
vodných tokov.
V závislosti od uloženia súvrství karbonátových hor-
nín sa v horných častiach bočných horských rázsoch
krasovej časti Demänovskej doliny orogra�cké rozvodie
nezhoduje s hydrogeologickým rozvodím. Na jej západ-
nej strane vody zo západných svahov Sinej (1560 m)
a Na jame (1438 m) susedných dolín Mošnica a Kame-
nica prenikajú do Demänovskej doliny pozdĺž vrstiev
sklonených na severovýchod. Naopak z východnej
strany Demänovskej doliny z vrcholových vápencových
častí Demänovskej hory (1304 m) a Kuriencov (1284 m),
ktoré ležia na málo priepustných až nepriepustných
neokómskych slieňovcoch a slienitých vápencoch križ-
ňanského príkrovu, vody prenikajú pozdĺž vrstiev do su-
sednej Iľanovskej doliny (Droppa, 1976).
Podľa hydrogeologickej rajonizácie Slovenska (Šuba
et al., 1984) je takmer celé územie Demänovskej doliny
súčasťou hydrogeologického rajónu MG 017 Mezozoi-
kum a kryštalinikum severozápadných svahov Nízkych
Tatier. Iba vrcholová časť Krakovej hole (1751 m) zasa-
huje do rajónu M 010 Mezozoikum chočského príkrovu
severovýchodných svahov Nízkych Tatier a Kozích chrb-
tov. Demänovská dolina je súčasťou útvaru podzem-
ných vôd v predkvartérnych horninách SK200300FK
– Útvaru puklinových a krasovo-puklinových podzem-
ných vôd severozápadnej časti Nízkych Tatier oblasti
povodia Váhu (Kuníková et al., 2005). Tento útvar cha-
rakterizujú kolektory s prevažne krasovo-puklinovou
a puklinovou priepustnosťou, hodnota koe�cientu �l-
trácie sa tu pohybuje v rozsahu rádovo >11.10-3 m·s-1
a veľkosť merného odtoku podzemných vôd od 1,7 do
25,8 s-1·km-2 (Malík et al., 2005).
V rámci Demänovskej doliny Šavrnoch (1978) vy-
čleňuje región podzemných vôd kryštalinika (nekraso-
vá južná časť doliny, v porovnaní s ostatnými časťami
doliny jej prislúcha väčšina povrchovej riečnej siete),
región podzemných vôd vápencovo-dolomitických
hornín (krasová stredná a severná časť doliny prevaž-
ne s podzemným odvodňovaním), región podzem-
ných vôd nevápencových hornín mezozoika (neveľké
územie v severovýchodnej a severnej časti doliny na
slabo priepustných až nepriepustných horninách kar-
patského keupra, neokómových slieňovcoch a slieni-
tých vápencoch) a región kvartérnych uloženín (naj-
mä oblasť niekoľko metrov hrubých glaci�uviálnych
sedimentov na Lúčkach a Repiskách).
Pedogeogra�cké pomery
V závislosti od nerovnakej geologickej stavby (roz-
dielneho horninového substrátu), členitého reliéfu,
klimatických podmienok meniacich sa s nadmorskou
výškou a s tým súvisiacich zmien vegetačnej pokrýv-
ky sa v Demänovskej doline vytvorili viaceré typy
pôd. V najvyššej časti hlavného chrbta Nízkych Tatier
sú kamenisté litozeme modálne silikátové a rankre,
sprievodné kambizeme podzolované, lokálne podzo-
ly. Na horninách kryštalinika sa v pásme kosodrevi-
ny vyskytujú podzoly modálne a humusovo-železité,
sprievodné podzoly organogénne, litozeme a rankre;
v pásme ihličnatého lesa najmä podzoly kambizem-
né, sprievodné litozeme a rankre, ako aj kambizeme
podzolované. Na karbonátové podložie vo vyšších
polohách sa viažu rendziny kambizemné a organo-
génne, sprievodné rendziny litozemné; v nižších polo-
hách rendziny kambizemné a kambizeme rendzinové,
sprievodné rendziny litozemné a rendziny sutinové.
Na zvetralinách slienitých vápencov a slieňovcov sa
vytvorili rendziny vylúhované. V severnej časti doliny
na riečnych náplavách žulového štrku a piesku ulože-
ných pozdĺž riečiska Demänovky (od dolinky Vyviera-
nie po ústie doliny do Liptovskej kotliny) vznikli �uvi-
zeme (Linkeš, 1967, 1970; Klobušinský a Linkeš, 1979;
Šály a Šurina, 2002).
Z hľadiska pôdnych druhov, resp. zrnitosti a kame-
nitosti pôd na horninách kryštalinika prevládajú hli-
nito-piesčité a piesčito-hlinité silno skeletnaté pôdy
(v najvyššej časti hlavného chrbta Nízkych Tatier sú
hlinito-piesčité veľmi silno kamenité pôdy), kým na
vápencoch a dolomitoch piesčito-hlinité stredne ka-
menité pôdy (pozri Čurlík a Šály, 2002).
Biogeogra�cké pomery
V rámci fytogeogra�ckého členenia Slovenska (Fu-
ták, 1966, 1980) územie Demänovskej doliny patrí do
oblasti západokarpatskej �óry (Carpaticum occidenta-
le), obvodu �óry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucar-
pathicum). Orogra�cké pomery, klimatické podmienky
a rozdielny geologický substrát podmieňujú usporia-
danosť vegetačnej pokrývky. Z hľadiska potenciálnej
prirodzenej vegetácie (Maglocký, 2002) sa na nižšie
časti doliny vzťahujú jedľové a jedľovo-smrekové lesy
(Abietion, Vaccinio-Abietenion), na skalnaté vápencové
a dolomitové svahy bočných horských rázsoch smre-
23

Obr. 2.16 Smrekové lesy a subalpínske kosodrevinové porasty v hornej
časti doliny Zadnej vody, v pozadí Krakova hoľa (1751 m).
Foto: P. Bella
kovo-borovicové lesy (Vaccinio-Picenion, Erico-Pinion)
so smrekovcom, na vyššie časti doliny na silikátoch
smrekové lesy čučoriedkové (Eu-Vaccinio-Piceenion)
až po hornú hranicu lesa vo výške 1500 až 1550 m n.
m., na vrcholovú časť Krakovej hole subalpínske koso-
drevinové spoločenstvá (Pinion mugi) na vápnitých
substrátoch, na vyššie polohy hlavného chrbta Níz-
kych Tatier a priľahlé časti bočných horských rázsoch
nad hornou hranicou lesa subalpínske kosodrevinové
spoločenstvá na kyslých substrátoch (obr. 2.16) a na
najvyššie časti hlavného chrbta Nízkych Tatier (nad
cca 1800 m n. m.) alpínske trávnaté spoločenstvá na
silikátoch (Juncetea tri�di).
Pozdĺž hornej hranice lesa sa miestami vyskytujú
spoločenstvá typu jarabinových smrečín (Sorbeto-
-Piceetum), nad ktorými je pásmo kosodreviny (Cva-
chová, 1975). V časti Demänovskej doliny budovanej
karbonátovými horninami sa na sutinoviskách s hoj-
nosťou splaveného humusu veľmi zriedkavo vyskytu-
jú enklávy takmer čistých javorových porastov patria-
cich do asociácie Lunario-Aceretum (Školek, 1995).
V rámci fytogeogra�cko-vegetačného členenia Slo-
venska (Plesník, 1995, 2002) územie Demänovskej do-
liny je súčasťou ihličnatého nízkotatranského okresu
ihličnatej zóny. Severná časť doliny na karbonátových
horninách patrí do podokresu Demänovské vrchy, juž-
ná časť doliny na horninách kryštalinika do kráľovo-
hoľského podokresu.
V rámci drevín lesných spoločenstiev na sever-
ných svahoch Nízkych Tatier Sillinger (1933) pouká-
zal na zmenšený podiel zastúpenia buka medzi Kri-
žiankou a Jánskou dolinou, najmä v prospech smre-
ka. Uvádza, že v Demänovskej doline je buk vzácny,
riedko vtrúsený v lesoch na vápencovom podloží na
svahu Sinej a pod Demänovskou Magurou. Zahrad-
níková-Rošetzká (1957) sa zmieňuje len o niekoľkých
starých jedincoch bukov na sutinoviskách východné-
24
ho svahu Sinej. Takisto Školek (1995) poukazuje na
chýbanie typických bučín v NPR Demänovská dolina.
V tejto oblasti Maglocký (2002) zakreslil výskyt bu-
kových lesov v horských polohách (Luzulo-Fagenion
p. p.) iba na rozhraní Demänovskej, Iľanovskej a Ján-
skej doliny.
Sillinger (1933) predpokladá, že prirodzené šírenie
buka v Západných Karpatoch od posledného glaciálu
je stále neukončené – na severných svahoch Nízkych
Tatier z nemalej časti zotrváva v staršej vývojovej
fáze zmiešaných lesov bez buka, kým na ich južných
svahoch z veľkej časti prešlo do najmladšej vývojovej
fázy s bukom. Hančinský (1972) uvádza, že absenciu
buka v oblasti Demänovskej doliny spôsobujú hlavne
klimatické rozdiely. Podľa Zatkalíka (1979, 1980) na
severnej strane Nízkych Tatier jedľovo-smrekové lesy
nahradzujú bučiny a jedľobučiny z klimatických príčin
spôsobených vnútrohorskou zonálnosťou. Násled-
kom zvýšenej kontinentality, najmä v medzihorských
kotlinách a na svahoch ležiacich v dažďovom tieni
ustupujú dreviny, ktoré neznášajú veľké teplotné
a vlhkostné rozdiely, najmä buk (Plesník, 1995). Kuče-
ra et al. (2009) chýbanie buka v demänovskej oblasti
však zdôvodňujú hlavne dlhotrvajúcou hospodárskou
činnosťou človeka, pričom neustále tu prebieha se-
kundárna sukcesia lesných spoločenstiev po rozsiah-
lom odlesnení.
V Demänovskej doline na vápencových bralách ras-
tú viaceré chránené i endemitné druhy rastlín, napr.
poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), zvonček maličký
(Campanula cochleariifolia), soldanelka karpatská (Sol-
danella carpatica), vápnička skalná (Kernera saxatilis),
vo vysokohorských polohách dryádka osemlupienko-
vá (Dryas octopetala), ostrica pevná (Carex �rma) či
lomikameň sivý (Saxifraga caesia). Pre vysokohorské
polohy na horninách kryštalinika sú typické rozchod-
ník alpínsky (Sedum alpestre), lomikameň machovitý
(Saxifraga bryoides), veronika alpínska (Veronica al-
pina), starček abrotanolistý karpatský (Senecio abro-
tanifolius subsp. carpathicus) či vŕba tupolistá (Salix
retusa).
Vzhľadom na značné vertikálne rozpätie územia
Demänovskej doliny od montánneho po alpínsky ve-
getačný stupeň sú tu pestro zastúpené nielen rast-
linné, ale aj živočíšne druhy. Okrem viacerých druhov
chrobákov, motýľov, obojživelníkov a vtákov vrátane
orla skalného (Aquila chrysaetos) tu žijú kopytníky
– jeleň lesný (Cervus alaphus), srnec lesný (Capreolus
capreolus) a sviňa divá (Sus scrofa) i veľkí predátori
medveď hnedý (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx)
a vlk dravý (Canis lupus). Vo vysokohorských polohách
možno stretnúť svišťa vrchovského (Marmota mar-
mota) a kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra
rupicapra tatrica). Zo zoogeogra�ckého hľadiska De-
mänovská dolina patrí do vnútorného obvodu Západ-
ných Karpát (pozri Čepelák, 1980).

Podmienky vývoja,
morfológia a genéza jaskýň
Základné údaje o jaskyniach
Kras Demänovskej doliny s rozlohou 14 km2 patrí me-
dzi krasové územia Západných Karpát s najintenzív-
nejším podzemným skrasovatením. V súčasnosti je tu
známych viac ako 215 jaskýň (Bella et al., 2007), kto-
rých celková dĺžka presahuje 55 km (mapová príloha).
Na 1 km2 plochy budovanej karbonátovými horninami
pripadá 14 jaskýň a 3,9 km jaskynných chodieb.
Demänovský jaskynný systém (sústava genetic-
ky súvisiach jaskýň, ktoré sú speleologicky popre-
pájané a tvoria súvislý celok) meria 37 395 m (údaj
z 31. 1. 2014, P. Herich ml.) a je najdlhším na Sloven-
sku. V rámci celých Karpát sa v tabuľke najdlhších jas-
kýň radí na 2. miesto za rumunskou jaskyňou Peştera
Vântului (42 165 m); na 3. mieste je ďalšia rumunská
jaskyňa Sistemul Humpleu-Poienita (36 600 m). Po
posledných meraniach sa Demänovský jaskynný sys-
tém dostal v celosvetovej tabuľke najdlhších jaskýň
do prvej stovky (predtým udávanou dĺžkou 36 043 mu
prislúchalo 101. miesto (http://www.caverbob.com/
wlong.htm). Prevýšenie medzi najnižším a najvyšším
miestom v rámci jaskynného systému je 196 m.
Hlavnú časť jaskynného systému tvorí Pustá jas-
kyňa, Demänovská jaskyňa slobody, Demänovská
jaskyňa mieru a Demänovská ľadová jaskyňa (ich
podrobný opis podáva najmä Droppa, 1952a, 1955,
1956, 1957). Na viacerých miestach Pustej jaskyne sa
objavuje podzemný vodný tok vrátane posledne obja-
vených častí smerujúcich južnejšie do ponorovej zóny
(pozri Dzúr, 2004, 2005). V Pustej jaskyni je puklino-
vá priepasť hlboká 90 m, najväčšia vertikála v celom
jaskynnom systéme (obr. 3.1). Prechod medzi Pustou
jaskyňou a Demänovskou jaskyňou slobody tvorí
Spojovacia chodba (Droppa, 1951). Poniže sútoku De-
mänovky a Zadnej vody sa na Demänovskú jaskyňu
slobody napája Demänovská medvedia jaskyňa (Ho-
lúbek et al., 2006), Jaskyňa trosiek (Jaskyňa č. 27; Holík,
3
1994), Údolná jaskyňa, Jaskyňa pod útesom (Voclon,
1991) a jaskyňa Točište č. 15 (Holúbek a Staník, 2008).
Demänovská jaskyňa slobody zasahuje do hornej po-
norovej a strednej časti Demänovského jaskynného
systému. Na jej vytváraní sa okrem podzemného toku
Demänovky podieľali aj bočné ponorné prítoky. Vody
z inváznych ponorov a bočných prítokov prenikali na-
dol k nižšie položenému podzemnému toku Demä-
novky. V strednej a dolnej časti jaskynného systému
dominujú horizontálne chodby jaskynných úrovní. Za
jazerným sifónom na konci Suchej chodby Demänov-
skej jaskyne slobody (pozri Hochmuth, 1988a) nasle-
duje Demänovská jaskyňu mieru. Jej hlavná priestran-
ná chodba sa tiahne až do Demänovskej ľadovej jasky-
ne, ktorá predstavuje severnú, bývalú výverovú časť
jaskynného systému. Demänovskú ľadovú jaskyňa vy-
tvoril bývalý ponorný tok Demänovky, ktorý pritekal
sifónom z Demänovskej jaskyne mieru. Prekonaním
tohto sifónu zo strany Demänovskej ľadovej jaskyne
bola objavená Demänovská jaskyňa mieru (Droppa,
1951; Droppa et al., 1952). Do horných časti Demä-
novskej jaskyne mieru ústi Pavúčia jaskyňa (Holúbek
a Dzúr, 1999). Na terajšom podzemnom toku De-
mänovky, ktorý preteká najnižšími chodbami Pustej
jaskyne a Demänovskej jaskyne slobody, sú viaceré
plytké i hlbšie vodné sifóny (medzi Pustou jaskyňou
a Demänovskou jaskyňou slobody, ako aj medzi De-
mänovskou jaskyňou slobody a jaskyňou Vyvieranie).
Speleopotápači preplávaním sústavy sifónov prepojili
Demänovskú jaskyňu slobody s jaskyňou Vyvieranie
(Žikeš, 1982; Hochmuth, 1988), z ktorej sa podzem-
ný tok Demänovky dostáva na povrch rovnomennou
vyvieračkou v ústí dolinky Vyvieranie. Jaskyňa Vyvie-
ranie predstavuje terajšiu výverovú časť jaskynného
systému (Droppa, 1950b, 1957; Hochmuth, 1993).
V určitých fázach s hydrogra�ckým vývojom De-
mänovského jaskynného systému súvisel i vývoj jas-
kyne Štefanová (Holík, 1993, 2009; Bella a Holúbek,
25
 Obr. 3.1 Priepasť v Pustej jaskyni. Foto: P. Staník

26
Tab. 3.1 Najdlhšie jaskyne v Demänovskej doline (stav k 31. 1. 1996; Holík a Herich, 2012; obr. 3.2), jaskyne Okno
2014, spresnemé a doplnené podľa meraní P. Hericha ml.).
(Droppa, 1957; Dzúr, 2005; Psotka, 2008), Suchej jas-
Názov jaskyne Dĺžka kyne (Droppa, 1952b, 1957), Zbojníckej jaskyne (Rai-
1. Demänovský jaskynný systém 37 395 m skup, 1948; Droppa, 1957), jaskyne Beníková, (Drop-
2. Štefanová 14 703 m pa, 1957), jaskýň nad Vyvieraním (Hochmuth, 1986),
3. Okno 2 289 m jaskýň v brale Bašta (Raiskup, 1950a,b; Droppa, 1957;
4. Suchá jaskyňa 1 414 m Holúbek a Šmoll, 1996) a niektorých ďalších menších
5. Beníková 490 m jaskýň. Jaskyniari sa snažia niektoré z týchto jaskýň
6. Jaskyňa pri Kamennej chate 424 m speleologicky pripojiť k Demänovského jaskynnému
7. Jaskyňa v Sokole 283 m
systému, v posledných rokoch najmä rozsiahlu jasky-
8. Kosienky 275 m
9. Jaskyňa pod Stodôlkou (SD-34) 207 m
ňu Štefanová (dĺžka systému by sa spolu s prepojova-
10. Kľukatý kanál (Jaskyňa 11) 202 m cou chodbou zväčšila na viac ako 50 km). Skúmali sa
11. Štefanová 2 175 m aj možnosti prepojenia jaskyne Okno s Demänovskou
12. Jaskyňa nad Vyvieraním 2 165 m jaskyňou mieru, následne jaskyniari vykonali prvotné
13. Dvere 128 m sondážne práce.
14. Jaskyňa v Kostolcoch 123 m
15. Strieborná jaskyňa 120 m
16. – 17. Nová jaskyňa pod Baštou 108 m Geologické a hydrogra�cké
Malá jaskyňa pod Baštou 108 m
18. Jaskyňa v Malom Sokole 103 m podmienky vývoja jaskýň
19. – 20. Zbojnícka jaskyňa 99 m
Barania jaskyňa 99 m V Demänovskej doline sa jaskyne vytvorili naj-
21. Portálová jaskyňa 90 m mä v strednotriasových vápencoch gutensteinských
22. Marošova jaskyňa 88 m vrstiev. Vápence sú chemicky čisté na 92 až 97 %
23. Skautská jaskyňa 86 m (Droppa, 1957). Väčšinou ich prestupujú žilky bieleho
24. Uhlište (Jaskyňa č. 29) 82 m
sekundárneho kalcitu, tvoriace hustú a nepravidelnú
25. Tunelová jaskyňa 76 m
26. Veľké Okno 68 m
sieť. Miestami vápence majú zvýšený obsah MgO,
27. Jaskyňa v Sokole 7 63 m napr. v Kaskádovej chodbe Demänovskej jaskyne mie-
28. Tvarohová jaskyňa 55 m ru 18,4 % (Pavlarčík, 1984). Hrúbka gutensteinských
29. Jaskyňa nad Vyvieraním 3 52 m vrstev, v ktorých prevládajú tieto skrasovatené vápen-
30. Točište 3 51 m ce, je do 200 m (Pavlarčík, 1984; Biely et al., 1997).
Najpriaznivejšie podmienky na vznik a vývoj jas-
kýň boli na pravej strane doliny, kde na povrch vy-
Tab. 3.2 Speleologicky prepojené jaskyne v rámci Demänovské- stupujú čelá monoklinálne uložených vrstiev vápen-
ho jaskynného systému (Holúbek, 2004; Herich, 2012; http:// cov a na viacerých miestach sú narušené priečny-
www.speleodd.sk – 25. 3. 2013, 9. 12. 2013, 8. 1. 2014). mi tektonickými poruchami (Droppa, 1972). Pozdĺž
Názov jaskyne Dĺžka Prevýšenie týchto pomerne výrazných štruktúrno-tektonických
1. Demänovská jaskyňa mieru 14 491 m 134 m diskontinuít voda z povrchového riečiska prenikala
2. Demänovská jaskyňa slobody 10 128 m 131 m do podzemia. Vytváranie jaskynných chodieb zväčša
3. Pustá jaskyňa 6 128 m 183 m podmienili tektonické poruchy jv.-sz. a jz.-sv. smeru
4. Demänovská ľadová jaskyňa 2 174 m 80 m – paralelné s tektonickými poruchami, ktoré predur-
5. Demänovská medvedia jaskyňa 1 562 m 71 m čili smer doliny v jej jednotlivých úsekoch (obr. 3.3).
6. Vyvieranie 1 354 m 44 m V menšej miere sa v jaskyniach prejavujú aj poru-
7. Jaskyňa trosiek 1 177 m 67 m
chy v.-z. smeru, resp. vjv.-zsz. smeru (Holeček, 1923;
8. Údolná jaskyňa 155 m 11 m
9. Pavúčia jaskyňa 114 m 17 m
Pokorný, 1949; Droppa, 1957, 1972; Pavlarčík, 1984
10. Jaskyňa pod útesom 71 m 12 m a iní). Subvertikálne poruchy sv.-jz. smeru sú dôsled-
11. Točište 15 41 m 4m kom extenzie sz.-jv. smeru, podobne poruchy sv.-
Celková dĺžka 37 395 m -jz. smeru vznikli extenziou orientovanou kolmo na
ich orientáciu (Hlavnová et al., 2008). Analyzujúc
štruktúrno-tektonickú podmienenosť podzemných
Tab. 3.3 Najhlbšie jaskyne v Demänovskej doline.
priestorov Demänovskej jaskyne mieru Pavlarčík
Názov jaskyne Prevýšenie (1984) navyše poukazuje na zlomové dislokácie s.-j.
1. Demänovský jaskynný systém 196 m smeru. Poruchy s.-j. smeru, ktoré sa najviac prejavujú
2. Štefanová 122 m vo východnej časti jaskyne Štefanová a v južnej časti
3. Okno 110 m Pustej jaskyne, pravdepodobne súvisia s tektonic-
4. Kosienky 94,5 m kým s.-j. ohraničením západného okraja Lúčok od vý-
5. Jaskyňa v Sokole 41 m chodného svahu Stodôlky a Ostredka (pozri Droppa,

27
 Obr. 3.2 Pôdorys jaskyne Štefanová. Zostavil: P. Herich ml.

28

Obr. 3.3 Chodba trosiek predisponovaná tektonickou poruchou, Pustá
jaskyňa. Foto: P. Staník
1972). Niektoré šikmé jaskynné chodby sa vytvorili
pozdĺž medzivrstvových plôch sklonených na seve-
rovýchod.
Vzhľadom na štruktúrno-tektonické pomery a geo-
morfologické podmienky usmerňujúce odtok a prú-
denie vody sa v Demänovskej doline vytváranie
jaskýň dominantne koncentruje pozdĺž ponorových
alochtónnych vodných tokov Demänovky a Zadnej
vody, ktoré pritekajú na krasové územie nízko mine-
ralizované (obsah Ca zväčša 10 až 15 mg·l-1; Droppa,
1976) a v krase majú vysokú schopnosť rozpúšťať
vápence. Alochtónne vody sa do podzemia dostá-
vajú ponormi zoradenými do dvoch hlavných vetví
pozdĺž povrchových riečísk Demänovky (od Lúčok po
severný okraj Stodôly) a Zadnej vody (od hornej časti
Repísk po severný okraj Stodôlky). Alochtónne vody
sa z povrchového riečiska strácajú do podzemia aj od
sútoku Demänovky a Zadnej vody po Objavný ponor
poniže parkoviska pred Demänovskou jaskyňou slo-
body (obr. 3.4). Súčasťou ponorovej vetvy Demänov-
ky je Pustá jaskyňa, Jaskyňa v Kostolcoch a východné
časti jaskyne Štefanová. Na ponorovú vetvu Zadnej
vody sa viažu západné časti Štefanovej jaskyne. Roz-
vetvené vidlicovité ponorové vetvy sa postupne spá-
jajú smerom k hlavnej prietokovej jaskynnej chodbe.
V strednej časti jaskynného systému sa s Demänov-
skou jaskyňou slobody spája Demänovská medvedia
jaskyňa, Jaskyňa trosiek, ako aj Jaskyňa pod útesom
s Údolnou jaskyňou. Hlavná odvodňovacia chodba
ústi na povrch vyvieračkou, ktorej poloha sa znižo-
vala v závislosti od fáz zahlbovania doliny a priľahlej
časti Liptovskej kotliny. V staršom pleistocéne výve-
rovou časťou jaskynného systému bola Demänovská
ľadová jaskyňa, v mladšom pleistocéne až v súčas-
nosti sa podzemný tok dostáva na povrch jaskyňou
Vyvieranie. Na vývoj jaskýň vplýva aj hydraulický
gradient medzi vyvieračkou, resp. polohou mierne
skloneného hlavného podzemného riečiska vedúce-
ho k vyvieračke a vyššie položenými ponormi.
Zvýšený výskyt jaskýň, resp. jaskynných chodieb
na pravej strane Demänovskej doliny medzi dolin-
kami Točište a Vyvieranie, ako aj v brale Bašta súvisí
s ich polohou na „nárazovom brehu“, priaznivou na
prenikanie vôd z povrchového toku Demänovky do
podzemia pozdĺž medzivrstevných plôch vápencov.
Tieto miesta sú poniže sútoku Demänovky so Zadnou
vodou, ktorej vody zvyčajne tiekli povrchovým riečis-
kom aj v čase, keď sa všetky vody Demänovky strácali
do podzemia vyššie položenými ponormi, najmä na
Lúčkach. V priestore Demänovskej jaskyne slobody
a jej blízkom okolí ponorné vody z povrchového riečis-
ka prenikali k nižšie položenému podzemnému toku
Demänovky. V závislosti od postupného zahlbovania
dna doliny sa vo viacerých výškových pozíciách vy-
tvorili prevažne klesajúce chodby. V brale Vyvieranie
v strednej časti doliny prevládajú horizontálne chodby
charakteru jaskynných úrovní, podobne aj v severnej-
šie ležiacom brale Bašta.
Morfológia pozdĺžneho pro�lu iniciálnych dutín
pri stabilizovanej hladine podzemných vôd alebo pod
ňou je podmienená štruktúrno-tektonickým skele-
tom (početnosťou alebo odporom, v menšej miere
i zoskupením tektonických puklín), ktorý usmerňuje
prenikanie a prúdenie vody. Čím je početnosť tekto-
nických porúch väčšia, tým je prepojenie jaskynných
chodieb kratšie a plytšie (Ford a Ewers, 1978). Na vy-
tváranie mierne sklonených až horizontálnych jaskýň
pozdĺž vodnej hladiny alebo „slučkovitých“ jaskýň
(s freatickými kolenovitými ohybmi) okrem hustoty
frakturácií hornín vplýva dynamika podzemných vod-
ných tokov (veľkosť prietoku a jeho zmeny, trvalosť
alebo občasnosť vodného toku), rýchlosť zahlbovania
dolín, ako aj vertikálne rozloženie priepustných hor-
ninových štruktúr (Audra a Palmer, 2013; Gabrovšek
et al., 2014).
Najväčšie dómy sa vytvorili v miestach križovania
hlavných tektonických porúch. Veľký dóm v Demä-
novskej jaskyni slobody dosahuje rozmery 75 x 45
x 50 m (Droppa, 1957; obr. 3.5). Komínmi v strope
29
 Obr. 3.4 Vnikanie vody do Objavného ponoru usmernené šikmými medzivrstvovými plochami vápencov. Foto: P. Bella
tohto dómu možno vystúpiť až do výšky 110 m nad
terajší tok Demänovky (Mitter a Hochmuth, 1990).
Dóm titanov v jaskyni Štefanová má pôdorysnú plo-
chu 100 x 35 m (Holík, 2009; obr. 3.6). Na vytváraní
mohutných dómov sa veľkou mierou podieľalo rúte-
nie podláh jaskynných chodieb, ktoré sa podĺž tekto-
nických porúch vytvorili nad sebou vo viacerých vývo-
jových fázach, ako aj odvaľovanie horninových blokov
pozdĺž medzivrstvových plôch.
V jaskyniach na odlišnú morfológiu podzemných
priestorov okrem štruktúrno-tektonických pomerov
vplývajú aj odlišné litologické vlastnosti hornín. Kras
Demänovskej doliny sa viaže najmä na gutensteinské
vrstvy, v ktorých sú okrem vápencov zastúpené najmä
dolomity (Biely et al., 1997). V Demänovskej jaskyni
mieru Pavlačík (1984) upozorňuje na vypreparované
skalné rebrá dolomitov, ktoré ťažšie podliehajú korózii
ako vápence. V chodbách a sieňach, kde vystupujú roz-
padavé a menej rozpustné dolomity, prevládajú rútivé
ostrohranné skalné stropy, na podlahách sú úsypiská
alebo sutinové kužele (napr. v úseku Demänovskej jas-
kyne mieru medzi Ružovou galériou a Vodopádovým
dómom).
30
Počas pleistocénneho vývoja krasovej časti Demä-
novskej doliny (spojeného so zaľadnením horných
častí Demänovskej doliny pod hlavným chrbtom Níz-
kych Tatier) v závislosti od zmien �uviálnych procesov
v glaciáloch a interglaciáloch kolísali nielen prietoky
vodných tokov, ale pravdepodobne sa striedali aj fázy
zahlbovania a agradácie povrchového riečiska Demä-
novky. S agradáciou povrchového riečiska redepono-
vanými glaci�uviálnymi sedimentmi súviseli lokálne
zmeny krasovej hydrogra�e. Nevytriedené alochtón-
ne �uviálne sedimenty sa transportovali do jaskýň
cez staršie ponorové chodby, ktoré po zahĺbení doliny
boli vo visutej polohe na svahu a opätovne sa aktivo-
vali po agradačnom navýšení povrchového riečiska do
úrovne ich otvorov na povrch. Nevytriedenosť týchto
sedimentov svedčí o ich náhlom transporte do jasky-
ne z povrchu cez dostatočne veľké, resp. priepustné
ponorové klesajúce chodby, najmä prívalovými voda-
mi (Bella, 2013). V mladších fázach vývoja jaskýň boli
tieto sedimenty do veľkej miery rozplavené. Pri pr-
votnom transporte a akumulácii týchto sedimentov
v podzemí, ako aj ich neskoršom vyplavovaní miesta-
mi došlo k remodelácii starších jaskynných chodieb.
Obr. 3.5 Veľký dóm v Demänovskej jaskyni slobody. Foto: P. Staník

31
 Obr. 3.6 Dóm titanov v jaskyni Štefanová. Foto: P. Staník
V niektorých častiach jaskýň v Demänovskej doline
sa pozorujú praskliny i väčšie trhlinové deformácie
(miestami až deštrukcia) sintrovej výplne mladšími
tektonickými alebo svahovými gravitačnými pohyb-
mi. Tieto vizuálne zreteľné prejavy narušenia sintrov
vytvorených na pevnom skalnom podloží svedčia
o tom, že uvedené procesy prebiehajú aj v súčas-
nosti, resp. prebiehali v nedávnej minulosti. Pokorný
(1952) poukázal na rozpukanie stalagnátov v Čarov-
nej chodbe údajne v dôsledku tlaku „stropnej“ steny.
Táto chodba je založená na výraznej tektonickej po-
ruche, ktorá sa nadol tiahne až na riečisko Demänov-
ky pod Královou galériou, ktoré je približne na úrovni
terajšieho dna doliny pred Demänovskou jaskyňou
slobody pri priamej vzdálenosti asi 350 m. Keďže sú-
vrstvie vápencov siaha pod dno doliny i uvedený úsek
podzemného riečiska, ide skôr o prejavy neotektonic-
kých pohybov, a nie gravitačných svahových pohybov
(Bella, 1996b). Od augusta 2001 je v Čarovnej chodbe
inštalovaný dilatometer TM-71. Doterajšie merania
nepotvrdili žiadny významnejší priestorový pohyb ani
trend pohybu horninových blokov (Petro et al., 2004,
2011, 2013). Holúbek (2001, 2006) poukazuje na po-
praskanie až deštrukciu sintrovej výplne vplyvom gra-
vitačných svahových pohybov v Demänovskej jaskyni
mieru a v Pustej jaskyni.
32
Hlavné morfogenetické časti
jaskynného systému
Viaceré časti Demänovského jaskynného systé-
mu, ako aj niektoré riečne modelované jaskyne, ktoré
s ním geneticky súvisia, sa navzájom odlišujú morfo-
lógiou i morfogenetickými znakmi. Na základy tých-
to rozdielností možno analyzovať a súborne posúdiť
zákonitosti speleogenézy stredohorského alogénne-
ho krasu v Demänovskej doline. V zmysle morfoge-
netickej klasi�kácie jaskýň podľa Forda (1977, 2000)
v ponorovej časti alogénneho krasu Demänovskej
doliny prevládajú vtokové klesajúce vadózne chodby,
v prietokovej a výverovej časti sú vytvorené najmä
chodby s kombináciou freatických sifónov a horizon-
tálnych úsekov a mierne sklonené až horizontálne
chodby (Bella, 1993a, 1996a, 2000). V pozdĺžnom
smere sústava klesajúcich vadóznych chodieb spolu
s nadväzujúcimi chodbami s kombináciou freatických
sifónov a horizontálnych úsekov, resp. horizontálnymi
chodbami tvoria vývojový rad susediacich a navzá-
jom prepojených morfogenetických častí, ktorý sa
vytvára v závislosti od hydraulického gradientu medzi
ponormi v kontaktnej zóne nekrasového a krasového
územia a úrovňovými chodbami výškovo zodpoveda-
júcimi výveru podzemného vodného toku na povrch.
Finálna morfológia jaskynného systému závisí od
geometrického usporiadania štruktúrno-tektonických
diskontinuít, pozdĺž ktorých vznikajú počiatočné tru-
bice a dutiny usmerňujúce ďalší priebeh krasovatenia,
ako aj od vývoja reliéfu na povrchu územia (Filipponi
a Jeannin, 2009).

Epifreatické úrovňové chodby, jaskynné úrovne

remodelované podlahovými vadóznymi zárezmi
Jaskyne na pravej strane Demänovskej doliny sú
vytvorené vo viacerých výškových úrovniach. Najmä
v strednej a dolnej časti jaskynného systému domi-
nujú takmer horizontálne riečne modelované chodby
(hlavná chodba Demänovskej jaskyne mieru pokraču-
júca v Demänovskej ľadovej jaskyni, jaskyne Okno, Be-
níková a iné; obr. 3.7 a 3.8). Tieto pomerne priestranné
horizontálne chodby majú sklon okolo 10 ‰ (Droppa,
1972). Ich vývoj sa viazal na bývalú úroveň výverov
ponorných alochtónnych vôd.
Jaskynné úrovne v Demänovskej doline sa vytvorili
v závislosti od vývoja riečnych terás Váhu a jeho prí-
toku Demänovky v Liptovskej kotline a priľahlej časti
doliny (Droppa, 1963b, 1966, 1972, 1995; tab. 3.4).
Problematikou jaskynných úrovní v jaskyniach nad
Vyvieraním i v samotnej jaskyni Vyvieranie sa zaobe-
rá Hochmuth (1986, 1993). Najvyššia jaskynná úroveň
je najstaršia. Nižšie úrovne sa vytvárali postupne pri
etapovitom prehlbovaní dna doliny a poklesávaní vy-
vieračky ponorných vôd Demänovky v súvislosti s vý-
vojom riečnych terás. Bögli (1978) uvádza jaskynné
úrovne v Demänovskej doline ako príklad úrovní vy- Obr. 3.7 Hlavná úrovňová chodba jaskyne Okno. Foto: P. Staník
tvorených podzemnými časťami dolinových vodných
tokov v súvislosti s vytváraním systému riečnych te-
rás na povrchu (Höhlennniveaus typu riečnych korýt). mienený hydrostatickým tlakom, Palmer (1987) v sú-
Jaskynné úrovne sa vytvárajú spätnou eróziou od vislosti s vývojom jaskynných úrovní vzťahuje tzv. pie-
vyvieračiek po miesto, kde je prechod medzi vadóz- zometrický limit. Náhle zmeny v gradiente pozdĺžne-
nymi a freatickými podmienkami prúdenia vody. Na ho pro�lu vodného toku (angl. nickpoints) sa vzťahujú
miesto, kde sa gravitačný vodný tok mení na tok pod- na vodopády, kaskády alebo skalné prahy tvoriace sa

Tab. 3.4 Základné údaje o jaskynných úrovniach v Demänovskej doline a priľahlých riečnych terasách (Droppa, 1966).

Jaskynné úrovne Riečne terasy Vek

označenie výška označenie Demänovka Váh
povrch báza povrch báza
I nízke T-Ia – – 1 – Würm
terasy T-Ib 1 –2 2–3 –3
T-Ic 2 –4 5–8 –5
II 1–3 stredné T-II 5 2 15–20 10–15 Riss-2
III 10 terasy T-III 12–13 7–11 25–33 18–22 Riss-1
IV 24–40 vysoké T-IV – – 42–53 30–35 Mindel-2
V 50–55 terasy T-V – – 62–72 40–50 Mindel-1
VI 73–75 T-VI – – 92–103 83–86 Günz-2
VII 90 T-VII – – 104–106 100 Günz-1
VIII 130 T-VIII – – 129–131 124 Donau
IX 140 T-IX – – 162 140 vrchný pliocén

33
 Obr. 3.8 Priestranná horizontálna chodba jaskyne Beníková. Foto: P. Staník

Obr. 3.9 Skalné prahy v riečisku Demänovky v Demänovskej jaskyni slobody pred odtokovým sifónom do jaskyne Vyvieranie. Foto: P. Staník

34
 v dôsledku znižovania eróznej bázy; nie sú podmie-
nené výstupmi odolnejších hornín (obr. 3.9). Spätnou
eróziou nickpoints ustupujú v smere proti prúdu vody
(Warwick, 1960; Ford a Williams, 1989; Fabel et al.,
1996 a iní).
Epifreatické úrovňové chodby sa prednostne vy-
tvárali spájanín a remodeláciou freatických dutín
korózne rozšírených pozdĺž štruktúrno-tektonických
diskontinuít, najmä v kanáloch i väčších chodbách
s najintenzívnejším prúdením vody medzi ponormi
a vyvieračkou. V úsekoch veľkej početnosti puklín sa
pozdĺž vodnej hladiny tvoria chodby s minimálnym
počtom freatických sifónových slučiek až úplne ho-
rizontálne jaskyne (angl. ideal water-table caves). Po
vyplnení vodných sifónov naplavenými sedimentmi
sa pozdĺžny pro�l podzemného riečiska miestami vy-
rovnáva vytváraním prepájacích chodieb (tzv. bypass
passages) medzi hornými ohybmi freatických slučiek
(Ford a Ewers, 1978; Ford, 2000). Na stenách chodieb
s podzemnými riečiskami sa vytvárajú bočné korytá
a meandrové zárezy (obr. 3.10). Niektoré dutiny za-
členené do epifreatických úrovňových chodieb mohli
vzniknúť počas starších fáz krasovatenia. V jaskyni
Okno na okraji hlavnej úrovňovej chodby Osborne
(2007) zistil „kvázi-izolovanú” dutinu s paleokrasovou
výplňou.
Obr. 3.10 Meandrové zárezy úrovňovej chodby v Demänovskej jaskyni mieru. Foto: P. Staník
V územiach s hydraulickým gradientom medzi
ponormi a vývermi podzemných vôd sú povrchové
riečiská v ponornej zóne vo visutej polohe vzhľadom
na podzemný vodný tok, ktorého erózna báza v jed-
notlivých vývojových štádiách sa vzťahuje na polohu
vyvieračky. Preto jaskynné úrovne možno korelovať
iba s vývojom riečnych terás poniže vyvieračky (Bella,
1995). Priemerný spád podzemného toku Demänovky
v úseku tzv. Vodnej cesty medzi Demänovskou jasky-
ňou slobody a jaskyňou Vyvieranie i v jaskyni Vyviera-
nie je 5 ‰, avšak spád povrchového riečiska v priľahlej
časti doliny je až 30 ‰. Pritom vyvieračka Demänovky
je viac ako 3,5 m nad povrchovým riečiskom, hladina
jazera na konci jaskyne Vyvieranie je už 5,3 m pod
podvrchovým riečiskom (Hochmuth, 1993, 1997).
Smerom proti toku Demänovky sa tento výškový roz-
diel zväčšuje. Podzemný vodný tok v dolných častiach
Pustej jaskyne je o 62 m nižšie ako povrchové riečisko
občasnej Demänovky pri ústí Pustej dolinky (Droppa,
1957).
Na niektorch miestach sú chodby jaskynných
úrovní remodelované podlahovými vadóznymi zá-
remi. Najnižšiu úrovňovú chodbu v Demänovskej
jaskyni mieru, pôvodne vytvorenú ponorným aloch-
tónnym tokom Demänovky, prehlbuje autochtónny
potôčik.
35

Obr. 3.11 Speleopotápačský prieskum 1. sifónu v jaskyni Vyvieranie.
Foto: Z. Hochmuth
Najmä v dolnej a strednej časti doliny sa na okraji
povrchového riečiska alebo v jeho blízkosti miesta-
mi nachádzajú horizontálne alebo mierne klesajúce
jaskyne, ktoré sa formovali za rovnakých, resp. po-
dobných podmienok ako jaskynné úrovne. Vytvori-
li sa bočným ramenom Demänovky alebo vodami
kumulujúcimi sa v podzemí z rozptýlených prieni-
kov z povrchového riečiska. Jaskyňa pri Kamennej
Obr. 3.12 Výstupná vetva 1. sifónu v jaskyni Vyvieranie. Foto: Z. Hochmuth
36
chate, zameraná v dĺžke 424 m, sa tiahne tesne pod
povrchom pozdĺž pravého svahu doliny južnejšie od
Čiernej dolinky smerom k ústiu dolinky Beníková.
Podzemný alochtónny vodný tok z jaskyne vyteká na
povrch neďalekou Čiernou vyvieračkou. Horizontálna
jaskynná chodba vytvorená týmto vodným tokom je
podľa nadmorskej výšky najnižšou úrovňovou chod-
bou v Demänovskej doline (Holúbek a Šmoll, 2003).
Kostnicu, Šafárikov dóm a Hurbanov dóm v Demä-
novskej ľadovej jaskyni, ktoré sa nachádzajú 10 m
pod VI. vývojovou úrovňou podľa Droppu (1972),
pravdepodobne vytvorili vody bočného ponorného
ramena Demänovky, prenikajúce z priľahlej jaskyne
Dvere a z Novej jaskyne v Bašte.
Úseky jaskýň s freatickými sifónmi
a epifreatickými úrovňovými časťami
V jaskynných chodbách s aktívnym vodným tokom,
ktoré vedú od tzv. Podzemného prepadania medzi
Dómom mŕtvych a Mramorovým riečiskom cez naj-
nižšie časti Demänovskej jaskyne slobody a tzv. Vod-
nú cestu až do jaskyne Vyvieranie, sa striedajú úseky
epifreatických úrovňových chodieb s voľnou vodnou
hladinou a freatických sifónov (nevyrovnaný pozdĺž-
ny pro�l chodieb; obr. 3.11 a 3.12). Vertikálne oscilá-
cie sifónov v tejto časti jaskynného systému siahajú
 do hĺbky 18 m (Žikeš, 1982; Hochmuth, 1988). Hlbšie
freatické sifóny sa predpokladajú pozdĺž neznámeho
podzemného toku Demänovky medzi Pustou jasky-
ňou a Demänovskou jaskyňou slobody. Sifón pred Pe-
kelným dómom je hlbší ako 30 m (Hochmuth, 1993,
1995). Podobný charakter má aj sifónové prepojenie
medzi spodnou odtokovou časťou jaskyne Štefano-
vá a neďalekým prepojovacím úsekom medzi Pustou
jaskyňou a Demänovskou jaskyňou slobody. V staršej
vývojovej fáze sa vytvorili nerovné freatické chodby
medzi Mramorovým riečiskom a odtokovým sifónom
do jaskyne Vyvieranie (obr. 3.13).
Mnohonásobné freatické ohyby oválnych chodieb
modelovaných prúdiacou vodou sú zväčša pod-
mienené nízkou početnosťou tektonických puklín.
Slučkovité, resp. sifónovité ohyby pozdĺžneho pro-
�lu jaskynných chodieb sa zarovnávajú denudáciou
znížených stropných častí a podlahových výstupov
skalného podložia (angl. vadose entrenchment), kto-
ré sú podmienené štruktúrno-tektonickou stavbou.
Medzi hornými ohybmi freatických slučiek sa po vy-
plnení ich spodných kolenovitých častí naplavenými
sedimentmi vytvárajú prepájacie chodby (tzv. by-
pass passages), čím sa pozdĺžny pro�l odvodňovacej
chodby vyrovnáva (Ford, 1965; Ford a Ewers, 1978;
Ford, 2000). Okrem jednoduchých tvarov sa prepá-
Obr. 3.13 Chodby freatického pôvodu v Demänovskej jaskyni slobody vedúce k odtokovému sifónu do jaskyne Vyvieranie. Foto: P. Staník
jacie chodby medzi okrajovými časťami sifónov vy-
skytujú aj v podobe vývrtkovitých až zložito postá-
čaných chodieb (angl. corkscrew passages; Rudnicki,
1967).
Vznik sifónov medzi jaskyňou Vyvieranie a Demä-
novskou jaskyňou slobody je podľa Seneša (1968)
podmienený „tektonickou mobilitou diakláz (zlomov)
severozápadného smeru“, t. j. medzi „okrajovými“
sifónmi je údajne tektonická kryha s klesajúcou ten-
denciou. Vzhľadom na možnú tektonickú zložitosť
poklesnutej kryhy a existenciu sprievodných diakláz
predpokladal nesúvislé úseky chodieb so stropnými
časťami nad vodnou hladinou i opakovanie sifónov.
Podobne poklesmi krýh Hochmuth (1995) vysvetľuje
vznik sifónov medzi Pustou jaskyňou a Pekelným dó-
mom Demänovskej jaskyne slobody. Výrazný pokles
tektonickej kryhy, najmä v post�uviálnom štádiu vý-
voja chodieb bez paragenetického „vyhlbovania“ po-
klesávajúcich stropov (odspodu nahor), by spôsobil
ich prerušenie. Nad sifónom pred Pekelným dómom
(v smere prúdenia vodného toku) je Brková chodba,
odkiaľ tektonicky neporušená chodba pokračuje cez
Riečisko a Spojovaciu chodbu až do Pustej jaskyne.
Pravdepodobne predstavuje prepájaciu chodbu typu
„bypass“ medzi hornými ohybmi freatických slučiek
na okraji sifónov. Tektonicky nie je predelená ani Hli-
37
 nená chodba Demänovskej jaskyne slobody, ktorá je
neďaleko jaskyne Vyvieranie. Preto treba vznik sifó-
nov v tejto časti Demänovského jaskynného systému
zdôvodniť na základe súbornejších pozorovaní (Bella,
1996b, 2000).
Odtokové kanály pod úrovňovými chodbami
Súčasťou viacfázového vývoja epifreatických cho-
dieb je nielen ich remodelácia, resp. dotváranie, ale aj
tvorba nových, nižšie položených odvodňovacích tru-
bíc. Voda, ktorá v čase ustupovania vody po opakujú-
cich sa záplavách odteká zo zaplavenej chodby, najmä
zo zníženín, resp. dna slučiek do nižších častí drenážnej
siete, vytvára menšie klesajúce chodby zv. soutirages
(Häuselmann et al., 2002, 2003), resp. undercaptures
(Worthington, 2005; Ford a Williams, 2007). V nižšej
pozícii sa pritom v nadväznosti na zníženú polohu vy-
vieračky zahĺbením dna doliny formuje mladšia odto-
ková chodba.
Kanálovité chodby pod Závrtovým dómom v Demä-
novskej ľadovej jaskyni sa mohli vytvárať odtekaním
inváznych povodňových vôd, ktoré zaplavovali hlavnú
úrovňovú chodbu prechádzajúcu do Demänovskej
ľadovej jaskyne z Demänovskej jaskyne mieru. Takto
mohli vzniknúť aj neveľké šikmé až strmé prepojo-
vacie chodby medzi hlavnými úrovňovými chodbami
v Demänovskej jaskyni mieru, avšak v miestach mimo
prenikania vôd z občasných potôčikov, ponárajúcich
sa v horných častiach svahových doliniek na styku do-
lomitov a vápencov (tie vytvárajú strmé až vertikálne
chodby vo vadóznej zóne).
Freatické chodby bočných puklinových vetví
Porovnávajúc s hlavnými drenážnymi, riečne mode-
lovanými chodbami, niektoré bočné puklinové vetvy,
najmä v horných častiach Demänovskej jaskyne slo-
body a v severnej časti Demänovskej ľadovej jaskyne
sa odlišujú morfoskulptúrnymi skalnými tvarmi ne-
zodpovedajúcimi intenzívnemu prúdeniu vody (Bella,
2006; Bella a Holúbek, 2007). Na rozdiely morfológie
chodieb vytvorených podzemným vodným tokom
(oválne tvary s výraznými bočnými korytami, výskyt
alochtónnych sedimentov) v porovnaní s prevažne
puklinovými chodbami v horných častiach Demänov-
skej jaskyni slobody (Zázračné siene, Čarovná chodba,
Červenobiela chodba, Kamenný vinohrad a iné) pou-
kázali už Pokorný (1952) a Droppa (1957, 1972), podľa
ktorých sa tieto úzke chodby vytvorili koróziou atmo-
sférických vôd presakujúcich pozdĺž strmých tektonic-
kých porúch, miestami so sústredenými priesakmi.
Vznik a morfológiu týchto chodieb v Demänovskej
jaskyni slobody i v severnej vetve Demänovskej ľado-
vej jaskyne výrazne podmieňujú tektonické pukliny
a zlomy. V ich morfológii prevládajú rozličné špongio-
vité vyhĺbeniny, stropné hrnce alebo slepé diery, ako aj
iné nepravidelné vyhĺbeniny. Naopak asymetrické las-
38
túrovité jamky (angl. scallops) a typické oválne chodby
vytvorené intenzívne prúdiacou vodou sú sporadické
alebo úplne chýbajú. Morfológia týchto bočných vetví
je výsledkom najmä korózie spôsobenej agresívnymi
a pomaly prúdiacimi alochtónnymi vodami vo freatic-
kých podmienkach, ktoré boli postranne penetrované
pozdĺž diagonálnych tektonických porúch z hlavných
drenážnych chodieb. Bočné slepé alebo menej prie-
pustné puklinové chodby boli menej zväčšené freatic-
kou koróznou modeláciou ako drenážne chodby s viac
koncentrovaným vodným tokom. V miestach, kde sa
zachovali jemné kalové sedimenty, na vývoj týchto
bočných, zväčša slepých vetví vplývali aj opakované
povodňové penetrácie alochtónnych vôd, vrátane
proglaciálnych vôd z topiacich sa horských ľadovcov.
Podľa Palmera (1991, 2001) prívalové povodňové vody
môžu vytvárať slepé chodby i väčšie labyrinty, ktoré
sú „vložené“ do skôr existujúcich jaskýň. V opisova-
ných častiach Demänovského jaskynného systému
však miestami môže ísť o pozostatky iniciálnych, resp.
primárnych freatických dutín vytvorených pozdĺž tek-
tonických diskontinuít, ktoré neskôr neboli remodelo-
vané prúdiacou vodou v epifreatických či vadóznych
podmienkach.
V Demänovskej jaskyni slobody puklinový charak-
ter bez výraznejších znakov riečnej modelácie majú
Zázračné siene, Čarovná chodba a Kamenný vinohrad.
Tieto časti jaskyne vznikli koróznym rozširovaním tek-
tonických porúch vo freatických podmienkach, keď
boli úplne vyplnené vodou. Tlakové prenikanie agresív-
nych vôd do bočných puklinových vetiev a ich korózne
rozširovanie mohlo nastať aj následkom zdvihnutia
hladiny podzemnej vody, keď hlavné odvodňovacie
chodby nestačili odvádzať povodňové vody. V Zázrač-
ných sieňach na šikmej skalnej stene nad jazierkom
sú uložené hlinito-piesčité sedimenty s obsahom
šupiniek sľudy, resp. muskovitu (Bella, 1996b), ktorý
pochádza z granitoidných hornín kryštalinika jadrovej
časti Nízkych Tatier. Na prítoky vôd cez Svantovítove
siene a Klenotnicu poukázal už Pokorný (1952). Bella
(1996b) uvažuje aj o prenikaní vôd do niektorých hor-
ných puklinových častí jaskyne aj z dolinky Točište. Po
zahĺbení podzemného riečiska Demänovky a znížení
hladiny podzemnej vody atmosférické vody presa-
kujúce pozdĺž tektonických porúch už iba dotvorili
súčasnú morfológiu týchto puklinových jaskynných
chodieb (Bella, 2006).
Rozdielne morfogenetické znaky vývoja vidieť aj
v Hlinenej chodbe a vedľajšej bočnej sieni. Kým v hlav-
nej drenážnej chodbe dominujú tvary vytvorené prú-
diacou vodou (viac-menej rúrovitá chodba s výraznými
lastúrovitými jamkami, bočnými korytami či anasto-
móznymi kanálikmi), v sieňovitom priestore prevláda-
jú nepravidelné korózne dierovité až špongiovité vy-
hĺbeniny. Hlavný prúd vody tiekol Hlinenou chodbou
smerom pod terajšiu dolinku Vyvieranie, čiastočne aj
do horných častí jaskyne Vyvieranie (Droppa, 1957).
V mieste zalomenia strednej časti Hlinenej chodby
voda prenikala pozdĺž pokračujúcej tektonickej poru-
chy sv.-jz. smeru až do slepého sieňovitého priestoru,
ktorého podlahu pokrývajú laminované hlinité až ílo-
vité sedimenty uložené z povodňových kalov.
V Demänovskej ľadovej jaskyni alochtónne vody
z hlavných drenážnych úrovňových chodieb čiastočne
prenikali aj do postranných puklinových dutín, ktoré
sa postupne zväčšovali, avšak menej intenzívne ako
hlavné drenážne chodby. Penetrácie sa zintenzívňo-
vali počas zvýšených prietokov, ako aj počas povod-
ňových stavov. V strednej a zadnej časti bočnej seve-
rovýchodnej vetvy jaskyne nie sú žiadne výraznejšie
rúrovité či oválne tvary ani �uviálne sedimenty, ktoré
by dokazovali bývalé riečisko podzemného vodného
toku s voľnou hladinou (Bella a Holúbek, 2007).
Klesajúce vadózne chodby vytvorené
alochtónnymi vodnými tokmi
Na viacerých miestach ponorovej časti Demänov-
ského jaskynného systému na jaskynné úrovne ústia
šikmé, miestami strmé až kaskádovité chodby klesa-
júce z bývalých i terajších ponorov Demänovky a Zad-
nej vody (od Lúčok a hornej časti Repísk prevažne po
Objavný ponor poniže parkoviska pred Demänovskou
jaskyňou slobody). Vytvorené sú prevažne pozdĺž tek-
tonických porúch sv.-jz. smeru, ktoré takisto usmernili
vytváranie bočných svahových doliniek. Sklon týchto
chodieb miestami presahuje až 200 ‰. Prúdenie vôd
v podzemí ovplyvňovalo aj uloženie vrstiev guten-
steinských vápencov so smerom sklonu na severový-
chod. Tieto chodby sa vo viacerých vývojových fázach
vytvorili bočnými ponornými prítokmi, v podzemí
ústiacimi do nižšie položeného hlavného podzemné-
ho toku Demänovky (Bella, 1993, 1996a, 2000). V po-
zdĺžnom pro�le niektorých klesajúcich vadóznych
chodieb možno pozorovať viacero vývojových štádií
predstavujúcich samostatné chodby alebo výrazné
erózne zárezy. Bývalé ponory sú v súčasnosti vo visu-
tých polohách nad terajším dnom doliny.
Z morfogenetického hľadiska ponorové jaskyne
a chodby vytvorené v závislosti od hydraulického
gradientu medzi miestami vnikania vody do podze-
mia a nižším piezometrickým povrchom podzem-
ných vôd predstavujú drawdown vadose caves, resp.
invasion vadose caves (Ford, 1977, 2000). V ponorovej
zóne sú jaskynné úrovne v nižšej pozícii ako povrcho-
vé riečiská (Droppa, 1957; Hochmuth, 1997). Výško-
vý rozdiel medzi Objavným ponorom a podzemným
tokom Demänovky na západnom okraji Mramoro-
vého riečiska je 13 m. Terajšie riečisko pod Ružovou
sieňou v Demänovskej jaskyni slobody je 23 m pod
úrovňou povrchového riečiska na sútoku povrchovej
Demänovky a Zadnej vody. V reze v.-z. smeru pod-
zemné riečisko v spodnej časti jaskyne Štefanová je
39 m pod občasným povrchovým riečiskom Demä-
novky a 33 m nad povrchovým riečiskom Zadnej vody
na severovýchodnom okraji Stodôlky (1208 m). Pod-
zemné riečisko Demänovky v Pekelnom dóme Demä-
novskej jaskyne slobody a podzemné riečisko Zadnej
vody v spodnej časti jaskyne Štefanová je v rovnakej
výškovej polohe (Holík a Herich, 2012; mapa, s. 17).
Povrchové riečisko Demänovky pri ústi Pustej dolin-
ky je 40 m nad riečiskom podzemnej Demänovky
v Achátovom dóme v Pustej jaskyni. Pritom prevýše-
nie medzi podzemným riečiskom Demänovky v Pe-
kelnom dóme a v spodných častiach Pustej jaskyne je
7 m (Droppa, 1957; mapové prílohy). Smerom k styku
nekrasových a krasových hornín v dolnej časti Lúčok
sa výškový rozdiel (hydraulický gradient) medzi povr-
chovými a podzemnými riečiskami ďalej zväčšuje. Vo
vrte HNT-9 (886,34 m n. m.) pri ústí Machnatej dolin-
ky sa hladina podzemnej vody zistila v hĺbke 63,34 m
(Méryová, 1990). Výšková poloha povrchového riečis-
ka Demänovky a Zadnej vody, spolu s ich ponormi sa
v pleistocéne viackrát menila aj v dôsledku akumulá-
cie a rozplavovania glaci�uviálnych sedimentov. Vrt
HNT-9 pri ústí Machnatej dolinky preukázal, že glaci-
�uviálne sedimenty uložené na vápencoch sú hrubé
18,7 m (Méryová, 1990).
Väčšina bývalých i súčasných ponorov nie je pria-
mo na styku nekrasových a krasových hornín. Najmä
v úseku medzi Lúčkami a sútokom občasnej povrcho-
vej Demänovky so Zadnou vodou (na severnom okraji
Stodôlky) sú na občasnom riečisku, ktorým voda pre-
teká iba za vyšších vodných stavov, keď sa nestačí úpl-
ne stratiť do podzemia cez ponory na Lúčkach. Občas
býva suché riečisko aj v nižšej časti doliny až po ústie
dolinky Vyvieranie, kde do riečiska vtekajú vody zo
stálej vyvieračky podzemnej Demänovky. Prívalovými
vodami, ktoré sa nestačia stratiť do podzemia star-
šími ponormi, veľakrát upchanými glaci�uviálnymi
sedimentmi, v miestach novotvoriacich sa ponorov
vznikajú, resp. vznikali strmšie až priepasťovité inváz-
ne vadózne jaskyne či ponorové chodby.
V Demänovskej jaskyni slobody klesajúci charakter
majú niektoré chodby vedúce z dolinky Točište (najmä
od terajšieho východu z jaskyne) na Prízemie, chodba
Klenotnice (vyústenie vtokovej chodby z dolinky Šte-
fanová?), bočná chodba klesajúca na sz. okraj Brkovej
chodby (pri hornom okraji Pekelného dómu), bočná
chodba ústiaca do Riečiska za Spojovacou chodbou
(Bella, 1993a, 1996a, 2000), ako aj chodby klesajú-
ce z priestoru Objavného ponoru k podzemnému
toku Demänovky západne od Mramorového riečiska
(Hochmuth, 1996). Fluviálne sedimenty v Medvedej
chodbe, ktorá je súčasťou hornej časti bočnej inak-
tívnej ponornej vetvy z dolinky Točište, sú staršie ako
780-tisíc rokov (Pruner et al., 2000). Podobné morfo-
logické znaky majú aj niektoré časti Jaskyne trosiek
ústiacej do Demänovskej jaskyne slobody, Demänov-
39
 skej medvedej jaskyne (Holúbek et al., 2006), Chodba
trosiek v Pustej jaskyni (Bella, 1996a), priľahlá Jaskyňa
v Kostolcoch, ako aj vtokové chodby jaskyne Štefano-
vá (Bella a Holúbek, 1996).
V jaskynných chodbách s viacúrovňovými seg-
mentmi (s horizontálnou podlahou a horizontálnymi
bočnými korytami vo vyššej polohe – pozostatkami
staršej podlahy) sú ústia bočných inaktívnych príto-
kových chodieb (klesajúcich z bývalých ponorov) vo
visutej polohe. V Demänovskej jaskyni slobody pri za-
hlbovaní spodnej časti Prízemia podzemným tokom
Demänovky bočné ponorové klesajúce chodby už
neboli hydrologicky aktívne, pretože po zahĺbení po-
vrchového riečiska na dne doliny „zostali“ vo svahu vo
visutej polohe. Časové obdobie vytvárania vadóznych
chodieb klesajúcich a ústiacich na jaskynné úrovne
viac-menej zodpovedá vytváraniu jednotlivých jaskyn-
ných úrovní. Na základe polohy bývalých ponorov na
svahoch možno rekonštruovať geomorfologický vý-
voj dna doliny v období vytvárania jaskynných úrovní
(Bella, 1993a, 1996a,b).
Ponorné vody, ktoré vo vadóznej zóne prenika-
jú pozdĺž medzivrstvových plôch vápencov alebo
iných štruktúrno-tektonických diskontinuít, prvotne
modelujú prevažne trubicovité, tzv. parafreatické
chodby (Tratman, 1957). Neskorším zahlbovaním
podlahového kanála sa hlavné trubice pretvárajú
do podoby meandrovitých až kaňonovitých chodieb
(Lauritzen a Lauritsen, 1995 a iní), napr. úzka me-
andrová chodba v jaskyni Štefanová pod občasným
povrchovým riečiskom Demänovky. Prvotné parafre-
atické trubice tvoria stropnú časť vadóznych mean-
drovitých chodieb. Parafreatické ponorové chodby,
ktorými po počiatočnej fáze vývoja prestala prúdiť
voda (prenikla do nižších odvodňovacích trubíc vo
vadóznej zóne alebo až k piezometrickému povrchu
podzemných vôd), sa zachovali v pôvodnom rúrovi-
tom, resp. trubicovitom tvare (typickom pre freatický
vývoj jaskýň). Príkladom sú rúrovité alebo elipsovité
chodby vytvorené pozdĺž šikmých medzivrstvových
plôch vápencov, v ktorých blízkosti sú vadózne me-
androvité až kaňonovité chodby so stropnými para-
freatickými trubicami.
Vtokové klesajúce vadózne chodby oddeľuje od
prietokových subhorizontálnych epifreatických cho-
dieb už spomenutý piezometrický limit ako prechod-
ný bod medzi prúdením vody vo vadóznej a freatickej
zóne (Palmer, 1987). V rámci postupného vývoja dre-
nážnej siete spojeného so znižovaním piezometrické-
ho povrchu podzemných vôd sa hydraulický gradient
zmenšuje smerom k úrovni vyvieračky v dôsledku
ustupovania nickpoints spätnou eróziou proti prúdu
vody (tzv. effect of knick-point recession; Warwick,
1960). Skúmaním migrácie nickpoints v krasových
územiach sa sleduje hlavne vplyv znižovania eróznej
bázy na vývoj krasu a jaskýň.
40
Klesajúce vadózne chodby a komíny vytvorené
autochtónnymi potôčikmi
Po zahĺbení doliny sa chodby jaskynných úrovní,
zoradené viackrát nad sebou, poprepájali strmými až
vertikálnymi vadóznymi chodbami vytvorenými voda-
mi z autochtónnych občasných potôčikov ponárajú-
cich sa na kontakte dolomitov a vápencov v horných
častiach svahových doliniek (Bella 2000). Sústredené
autochtónne vody z Pustej dolinky sa pravdepodobne
podieľali na modelácii vertikálnych častí Pustej jaskyne,
ktoré pretínajú jej hornú horizontálnu časť vytvorenú
ponorným alochtónnym vodným tokom. V Demänov-
skej jaskyni mieru sú strmé chodby priečne smerujúce
k dolinke Okno. Občasné vody tečúce dolinkou Okno
vytvorili studňovité útvary v Tunelovej jaskyni (Droppa,
1957; Bella, 1996a). Hornú chodbu v Marošovej jaskyni,
ktorá zo spodného sieňovitého priestoru strmo stúpa
do výšky 25 m, vymodelovali vody ponárajúce sa v boč-
nej svahovej dolinke južne od jaskyne (Bella a Holúbek,
1995). Podobný charakter má aj Jaskyňa č. 18 nad jasky-
ňou Beníková a Jaskyňa č. 23 pri hornom roklinovitom
vyústení Beníkovej dolinky (Holúbek a Šmoll, 1996).
Niektoré klesajúce vadózne kanály sa vytvorili au-
tochtónnymi potôčikmi tvoriacimi sa z presakujúcich
zrážkových vôd. V jaskyni Štefanová takýto potôčik
zahĺbil Kaskádovú chodbu a Tesný kanál, ktorý sa ob-
javuje 51 m nad odtokovým sifónom situovaným asi
40 m pod povrchovým riečiskom Demänovky (Bella
a Holúbek, 1996). Autochtónny potôčik z presakujú-
cich zrážok vytvoril aj hlavnú medzivrstvovú chodbu
Tvarohovej jaskyne na východnom svahu Stodôlky
(1208 m), ktorej vchod sa nachádza 20 m nad teraj-
ším riečiskom Demänovky (Bella et al., 1995). Účin-
kom vôd presakujúcich z dažďa a topiaceho sa snehu
sa rozširujú viaceré puklinovité komíny, najmä v chod-
bách a dómoch predisponovaných vertikálnymi tek-
tonickými poruchami.
Morfologické tvary indikujúce vznik
a vývoj jaskýň
Morfoskulptúrne tvary vyhĺbené v skalných ste-
nách, stropoch alebo podlahách jaskynných priesto-
rov poukazujú na podmienky prúdenia vody v čase,
keď sa vytvárali chemickým rozpúšťaním, zväčša
v súčinosti s mechanickým obrusovaním skalného
povrchu hornín štrkom a pieskom unášaným vod-
ným prúdom. Mnohé z nich sú navyše usporiadané
v morfostratigra�ckých a reťazovitých priestorových
vývojových vzťahoch. Tvary tvorené uloženými sedi-
mentmi svedčia o morfogenetických procesoch v ča-
se, keď sa uskutočňoval transport a depozícia sedi-
mentov, ako aj pri ich vyplavovaní a inom rozrušovaní
v mladších fázach vývoja jaskýň. Preto erózne, erózno-
-akumulačné i akumulačné geomorfologické formy
 v podzemných priestoroch sú pri riešení problematiky
speleogenézy dôležitými morfologickými indikátormi
vzniku a vývoja jaskýň.
Erózne formy
Riečnej modelácii zodpovedajú rúrovité či elipso-
vité tvary chodieb predisponované tektonickými po-
ruchami alebo medzivrstvovými plochami vápencov.
V závislosti od fáz zahlbovania podzemného riečiska
pozdĺž strmých tektonických porúch sa vytvorili zlo-
žené tvary chodieb, ktoré zahrňujú viaceré pod sebou
vyhĺbené bočné korytá, meandrové alebo hladino-
vé zárezy (Serban a Domsa, 1985 a iní). Tieto tvary
laterálnej erózie (bočného rozširovania chodby) sa
vyskytujú najmä na stenách horizontálnych chodieb
jaskynných úrovní (napr. v Čiernej galérii Demänov-
skej ľadovej jaskyne, v severnej časti Demänovskej
jaskyne mieru od ústia Guľôčkovej chodby po Objav-
ný sifón vedúci do Demänovskej ľadovej jaskyne, na
Prízemí v Demänovskej jaskyni slobody). Bočné korytá
na stenách vo visutej polohe nad podlahou, resp. po-
dlahovým riečiskom poukazujú na jeho bývalé pozície
v postupných fázach vývoja chodby. Miestami sa po
stranách riečiskových chodieb vytvorili terasové stup-
ne, morfologicky podobné eróznym riečnym terasám
na povrchu (napr. v Mramorovom riečisku Demänov-
skej jaskyne slobody). Výrazná úrovňová horizontálna
oválna chodba tvorí vstupnú časť jaskyne Okno. Zboj-
nícka jaskyňa predstavuje horizontálnu chodbu, do
strán rozšírenú s laterálnou eróziou v čase stabilizova-
nej eróznej bázy (obr. 3.14).
Vytváranie vývojových horizontálnych úrovní,
najmä vo výverových jaskyniach v nadväznosti na dl-
hodobo stabilizovaný vývoj dna dolín možno korelo-
vať s fázami vývoja reliéfu okolitého územia. Erózne
Obr. 3.14 Úrovňová chodba rozšírená laterálnou eróziou, Zbojnícka jaskyňa. Foto: P. Staník
bázy na povrchu majú hlavný vplyv na charakter prú-
denia podzemných vôd v krase a prejavujú sa epifre-
atickou modeláciou jaskynných úrovní. V tektonicky
dvíhajúcich sa územiach sa jaskynné úrovne etapo-
vito vytvárajú odvrchu nadol (najstaršia úroveň je
v najvyššej pozícii). Na viacerých miestach sú chodby
jaskynných úrovní vytvorené priamo nad sebou. Vo
Vodopádovom dóme a Zrútenom dóme Demänov-
skej jaskyne mieru, vo Veľkom dóme Demänovskej
jaskyne slobody i na niektorých ďalších miestach sa
destabilizované skalné podlahy medzi jaskynnými
úrovňami zrútili (obr. 3.15). Závrtovité depresie na
podlahe Závrtového dómu v Demänovskej ľadovej
jaskyni, ktorý je súčasťou najrozsiahlejšej vývojovej
úrovne, poukazujú na existenciu nižších, doteraz
neznámych jaskynných priestorov. Výrazné rútenia
podláh nad sebou ležiacich chodieb boli aj v Dóme
titanov v jaskyni Štefanová či v Priepasti parašutis-
tov v Demänovskej jaskyni slobody.
Drobné asymetrické lastúrovité jamky (angl. scal-
lops) na skalných stenách indikujú smer prúdenia vody.
Plytká strana jamky zodpovedá smeru odtoku vody do
susednej jamky, zadná hlbšia časť jamky sa formuje
spätným vírivým prúdom. Väčšie jamky sa vytvárajú
pomalším, menšie jamky rýchlejším vodným prúdom
(Curl, 1974). V typickej podobe lastúrovité jamky vidieť
v strednej časti Hlinenej chodby Demänovskej jaskyne
slobody, južnejšie od sútoku potôčikov tečúcich od do-
linky Vyvieranie (obr. 3.16A). Asymetria lastúrovitých
jamiek poukazuje na to, že prúd vody bývalého toku
Demänovky, ktorý vytvoril Hlinenú chodbu, tiekol
z Mramorového riečiska smerom k terajšej dolinke
Vyvieranie (terajšie potôčiky, ktoré sa tvoria z ponor-
ných vôd strácajúcich sa v dolinke Vyvieranie, tečú
opačným smerom).
41
 Obr. 3.15 Rútivý Vodopádový dóm prechádzajúci do Chodby trosiek, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník
V niektorých chodbách alebo ich úsekoch, kde
vodný tok bol pritláčaný k stropu usadzovanými se-
dimentmi, sa odspodu nahor vyhĺbili stropné korytá.
Poukazujú na opačný (paragenetický) vývoj jaskyn-
nej chodby. Preto sa zvyčajne nazývajú antigravitač-
né, resp. paragenetické korytá (Renault, 1968; Pasini,
2009; Farrant a Smart, 2011 a iní). Stropné korytá sa
pozorujú v Čiernej galérii Demänovskej ľadovej jasky-
ne, v hornej chodbe jaskyne Okno (obr. 3.16B), ako aj
miestach niektorých bývalých sifónov a polosifónov.
Za podobných podmienok vznikajú nadsedimentové
anastomózy, ktoré predstavujú sieť stropných kaná-
likov vyhĺbených prúdnicami vody rozvetvenými nad
riečnymi naplaveninami siahajúcimi takmer až po
skalný strop (Slabe, 1995 a iní). Dobre vyvinuté para-
genetické nadsedimentové anastomózy sú v zadnej
časti Hlinenej chodby (obr. 3.16C). Medzi stropnými
kanálikmi vyčnievajú zaoblené skalné visiaky (pen-
danty). Tie sa tvarom odlišujú od koróziou vyprepa-
rovaných úzkych a pozdĺžnych skalných výčnelkov
– skalných nožov, ktoré sú zväčša predurčené vrstva-
mi menej rozpustných hornín. Po stranách riečiska na
styku riečnych naplavenín a skalných stien sa prúdia-
cou vodou vytvárajú strmé paragenetické kanáliky,
ktoré z hľadiska vývoja pripomínajú stropné korýtka
42
(miestami ich vidieť na Prízemí a v Mramorovom rie-
čisku; obr. 3.16D).
Nadsedimentové anastomózy treba odlišovať od
embryonálnych anastomóznych kanálikov, ktoré sa
vytvárajú pozdĺž medzivrstvových plôch alebo tekto-
nických porúch (Ewers, 1966; Lauritzen a Lundberg,
2000). Po odvalení spodnej vrstvy na stropnom povr-
chu zostala sústava polrúrovitých kanálikov, ktoré sú
predelené rovnými (nekorodovanými) plôškami me-
dzivrstvovej plochy. Sčasti sa zachovali ma západnom
okraji Chodby trosiek v Demänovskej jaskyni mieru
(v tomto mieste do chodby ústia trubicovité chodby
vytvorené pozdĺž šikmých medzivrstvových plôch vá-
pencov).
Na viacerých miestach sú stropné vrecovité vyhĺ-
beniny, ktoré sa vytvorili tlakovou turbulenciou prú-
diacej vody vo freatických podmienkach (obr. 3.16E).
Často sa nachádzajú v miestach bočných prítokov vody
do hlavného odvodňovacieho kanála (napr. na Príze-
mí Demänovskej jaskyne slobody). Tvarom sa odlišu-
jú od zväčša menších, nepravidelných dierovitých až
špongiovitých vyhĺbenín, ktoré vznikli v podmienkach
viac-menej neusmerneného pomalého prúdenia vody
(napr. v severovýchodnej bočnej vetve Demänovskej
ľadovej jaskyne).
 Osobitné hydro�cké podmienky vývoja majú mor-
foskulptúrne planárne formy. Výrazný zarovnaný strop
je v spodnej časti jaskyne Štefanovej pred Jazerným
dómom. Chodba s podzemným riečiskom, pokrytým
�uviálnymi sedimentmi, je tu vysoká iba 0,4 až 1,5 m a
široká 10 až 15 m (Holík, 2009). Tento zarovnaný strop
vznikol v mieste malého sklonu riečiska laterálnym
presúvaním riečneho koryta (jedna strana koryta sa
zarezáva do skalnej steny, na opačnej strane dochádza
k akumulácii �uviálnych sedimentov), sčasti aj boč-
ným presúvaním meandrov podzemného vodného
toku (rozširovaním meandrov oscilujúcich pozdĺž hlav-
nej osi vodného toku a migráciou meandrov v smere
prúdenia vodného toku). Zo stropu vyčnieva kyjakovi-
tý skalný visiak s oválnym obručovitým zárezom (obr.
3.16F), po stranách chodby sú miestami bočné oválne,
resp. korytové zárezy. Vody z Jazerného dómu preni-
kajú sifónom do priestoru k Pekelnému dómu Demä-

A B C

D E F

H I

Obr. 3.16 Skalné tvary v jaskyniach Demänovskej doliny: A – lastúrovité jamky, Hlinená chodba, Demänovská jaskyňa slobody; B – stropné koryto,
jaskyňa Okno; C – stropné anastomózne kanáliky a pendanty, Hlinená chodba, Demänovská jaskyňa slobody; D – nadsedimentové vertikálne
kanáliky, Mramorové riečisko, Demänovská jaskyňa slobody; E – stropné hrnce, jaskyňa Okno; F – skalný visiak pod zarovnaným stropom, jaskyňa
Štefanová; G – bočné koryto, Demänovská jaskyňa mieru; H – podlahový kanál, jaskyňa Štefanová; I – stenové vertikálne žľaby, Hlinená chodba,
Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Bella

43
 novskej jaskyne slobody (Haviarová, 2008). Chodba so
zarovnaným stropom v jaskyni Štefanová je v takmer
rovnakej výškovej pozícii ako riečisko Demänovky
medzi Pekelným dómom a južným okrajom Veľkého
dómu. Jej vývoj asi súvisí s úrovňovým vývojom tejto
časti Demänovskej jaskyne slobody. „Zátopová čiara“
na skalnej stene Jazerného dómu dosvedčuje občasné
vzdúvanie vody pred sifónom (Holík, 2009), ktorá ním
v čase väčších prietokov nestačí pretiecť.
V severnej časti Demänovskej jaskyne mieru za
Kvapľovým lesíkom nasleduje široký zarovnaný strop,
na ktorom sú lastúrovité jamky indikujúce smer prú-
denia vody do Demänovskej ľadovej jaskyne. V nasle-
dujúcej časti jaskyne smerom k Objavnému sifónu
sú výrazné bočné stenové meandrovité zárezy so
zarovnanými stropnými plochami, ako aj zarovnaný
strop (obr. 3.16G a 3.17). Vo �nálnom štádiu epifrea-
tického vývoja chodby v tomto úseku jaskynnej úrov-
ne prevládala laterálna erózia (bočné podrezávanie
stien), pravdepodobne v dôsledku vzdutia hladiny
vody pred sifónom, ktorý spomaľoval a obmedzoval
odtok vody do Demänovskej ľadovej jaskyne (Bella,
2003, 2004).
Vadóznej modelácii zodpovedajú kanály zahĺbené
do skalných podláh. Ich zväčša nevyrovnaný pozdĺž-
Obr. 3.17 Zarovnaný strop, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník
44
ny pro�l narušujú skalné prahy alebo menšie kaská-
dy – v Demänovskej jaskyni slobody na okraji Veľké-
ho dómu poniže Prízemia, ďalej poniže západného
okraja Mramorového riečiska smerom k odtokovému
sifónu do jaskyne Vyvieranie (obr. 3.9). Pod skalnými
nerovnosťami sa v riečiskách vytvárajú krútňavové
hrnce alebo im podobné vyhĺbené formy. Miestami
z riečisk vyčnievajú vypreparované skalné ostrohy,
zväčša z odolnejších hornín. Strmé až kaskádovité
podlahové kanály sú najmä v klesajúcich ponorových
chodbách, napr. v niektorých častiach jaskyne Štefa-
nová (obr. 3.16H).
Na šikmých až strmých skalných stenách, po kto-
rých stekajú „povlaky” vody (angl. water �lm) až drob-
né jarčeky presakujúcej zrážkovej vody, sa vytvárajú
žliabkovité kanáliky. Sústavu paralelných stenových
oválnych žliabkov vidieť v zadnej časti Hlinenej chod-
by (obr. 3.16I).
V dostatočne presvetlených vchodoch a vstupných
častiach jaskýň, napr. v jaskyni Malé Okno možno zba-
dať drobné hrotovité biokorózne tvary, ktoré sú orien-
tované v smere najväčšieho dopadu slnečného svetla.
Na ich vytváranie vplývajú organické kyseliny produ-
kované zelenými riasami a kyanobaktériami spätými
s fotosyntézou (Urata, 2006).
 Erózno-akumulačné a akumulačné formy
Na viacerých úsekoch jaskýň podzemné vodné toky
tečú na alochtónnych nánosoch štrku a piesku, tvo-
riacich aluviálnu nivu (najmä v spodnej časti jaskyne
Štefanová pred Jazerným dómom a na Prízemí De-
mänovskej jaskyne slobody). Na širších riečiskách sa
miestami vytvorili štrkové ostrovčeky (sihote, barové
ostrovčeky). Vo viacerých riečne modelovaných chod-
bách sú štrkopieskové lavice (bary), ktoré sa uložili na
okrajoch podzemných vodných tokov. Miestami sa za-
chovali aj na terasových zárezoch, ktoré predstavujú
zvyšky bývalých riečisk (napr. Mramorovom riečisku).
Na vnútornej strane meandrových ohybov sa usadzo-
vaním �uviálnych sedimentov vytvárajú ploché a ši-
roké vyvýšeniny (zákrutové bary). Inundačné agradač-
né valy, vytvorené usadzovaním hrubšej zrnitostnej
frakcie z kalovej suspenzie počas povodní, navyšujú
brehy podzemného vodného toku a oddeľujú ho od
vlastnej nivy, zväčša vystlanej štrkmi či inými hrub-
šími sedimentmi (napr. na pravom brehu Demänovky
na Prízemí poniže Stromu života, na okraji Mramoro-
vého riečiska v mieste odbočky do Hlinenej chodby).
Miestami akumuláciu �uviálnych sedimentov spôso-
bili hradby zo zrútených balvanov, napr. v Demänov-
skej jaskyni slobody na Prízemí proti prúdu Demä-
Obr. 3.18 Podlaha úrovňovej chodby pokrytá povodňovými sedimentmi, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník
novky od zrúcaniska na južnom okraji Veľkého dómu
(Bella, 1996b).
V niektorých častiach jaskýň, ktoré boli zaplavované,
sa pozdĺž skalných stien vytvárajú hlinené valy, napr.
v Demänovskej jaskyni mieru od ústia Guľôčkovej chod-
by po Objavný kanál vedúci do Demänovskej ľadovej
jaskyne (obr. 3.18). Jemné povodňové sedimenty úplne
pokrývajú terajšiu akumulačnú podlahu severnej časti
Hlinenej chodby (v ich podloží sú piesčité sedimenty
siahajúce do hĺbky viac ako 180 cm). V Hlinenenej chod-
be v kanáli na povodňových sedimentoch sú riečiskové
čeriny (angl. ripple marks), ktoré vytvoril vodný prúd
autochtónneho potôčika pritekajúceho z dolinky Vyvie-
ranie. Asymetrický priečny tvar týchto pozdĺžnych vyhĺ-
benín, ktoré sa vytvárajú na sedimentoch s priemerom
zrna menej ako 0,6 mm, poukazujú na smer prúdenia
vody (Allen, 1977 a iní). Druhotné kanály autochtónnych
potôčikov na bývalých podzemných riečiskách aloch-
tónnej Demänovky sú okrem Hlinenej chodby (vody
ponárajúce sa v dolinke Vyvvieranie) aj v Demänovskej
jaskyni mieru, napr. v úseku od Dómu vyvierania po Zrú-
tený dóm (vody pritekajúce z Ružovej galérie a priľahlej
časti vápencového masívu) a v úrovňovej chodbe pred
Objavným kanálom vedúcim do Demänovskej ľadovej
jaskyne (vody ponárajúce sa v dolinke Okno).
45
 Viaceré menšie tvary vznikajú rozrušovaním či
vyplavovaním sedimentov pôsobením kvapkajúcej,
kolísajúcej alebo tečúcej vody. Duté hlinené stalag-
mity (nazývané aj „negatívne” stalagmity) vznikajú
v miestach dopadu kvapiek vody na nánosy hliny, kto-
rá sa vytláča nahor okolo zahlbujúcich sa egutačných
jamiek. Zemné pyramídy predstavujú kužeľovité až
ihlicovité zvyšky vodou vyplavovaných jemných sedi-
mentov, ktoré pôvodne tvorili súvislý povrch. Hlinené
stalagmity, miniatúrne zemné pyramídy, bahenné
praskliny, egutačné jamky a misky vyhĺbené v sedi-
mentoch sa vyskytujú v Hlinenej chodbe (Bella, 2009;
obr. 3.19A a B). V Demänovskej jaskyni mieru (v Zrú-
tenom dóme, v chodbe severnejšie od ústia Guľôč-
kovej chodby) sa po stranách autochtónnych potôči-
kov vytvorili na hlinitých sedimentoch strmé drobné
žliabky (Bella a Urata, 2003; Bella, 2007). Ich hustota
je vyššia na strmých povrchoch. Tieto žliabky (angl.
surge marks) nie sú do brehových sedimentov zahĺ-
bené erózne, ale predstavujú gravitačne deformova-
né štruktúry následkom opakovaného kolísania vody
v potôčikoch (Bull, 1977, 1978; obr. 3.19C).
S kolísaním vodnej hladiny jazierok vytvorených na
hlinitých sedimentoch súvisí vznik pozoruhodných
hlinito-kalcitových foriem tvaru zrezaného kužeľa (vy-
sokého zväčša viac ako 10 cm), ktoré sa našli v Demä-
novskej jaskyni mieru medzi Zrúteným dómom a Ob-
javným kanálom vedúcim do Demänovskej ľadovej
jaskyne (obr. 3.19D), podobne aj v bočnej vetve Hline-
nej chodby v Demänovskej jaskyni slobody. Tieto oje-
dinelé a zvláštne tvary sa vytvorili usadzovaním kalo-
vých sedimentov v pokojnom a opakovane zaplavova-
A B
Obr. 3.19 Niektoré tvary vytvorené na sedimentoch: A – hlinené stalagmity, Hlinená chodba, Demänovská jaskyňa slobody; B – egutačné jamky,
Hlinená chodba, Demänovská jaskyňa slobody; C – postzáplavové žľaby vyhĺbené v jemných sedimentoch (angl. surge marks), Zrútený dóm,
Demänovská jaskyňa mieru; D – kužeľovité hlinité útvary s rovnou vrcholovou plochou a jadrovým kalcitovým stalagmitom, Demänovská
jaskyňa mieru. Foto: P. Bella
46
nom vodnom prostredí okolo a na povrchu jadrového
stalagmitu, ktorý narastá postupne s navyšovaním
akumulácie jemných sedimentov. Kalové sedimenty
uložené na vrcholovej časti stalagmitu sa po dopa-
de kvapiek vody odstredivým účinkom dostávajú na
okraj plochého, zrezaného kužeľovitého útvaru, odkiaľ
vodou nasiaknuté sedimenty viac-menej rovnomerne
stekajú nadol po obvode kužeľa. V centrálnej časti plo-
chého vrchola kužeľa sa vtedy na jadrovom stalagmite
vytvára mikrojazierko, v prostredí ktorého sa po vrst-
vičkách vyzrážava uhličitan vápenatý (Bella, 2009).
V Demänovskej jaskyni mieru sa pred Objavným ka-
nálom vedúcim do Demänovskej ľadovej jaskyne nachá-
dza oválna sufózna depresia v piesčito-hlinitých sedi-
mentoch (s priemerom vyše 2,5 m a hĺbkou 1 až 1,5 m;
obr. 3.20). Kanálikom od okraja depresie občasne odteká
voda, najmä v čase topenia snehu na povrchu nad jasky-
ňou alebo intenzívnych dažďov. Voda vystupuje nahor
zo zavodnených piesčitých sedimentov, resp. až z pod-
ložných skrasovatených vápencov. Na skalnej podlahe
chodby sú hrubé nánosy piesčitých sedimentov, ktoré
sa vyplavujú prúdiacou vodou (Bella, 2009).
V pokročilom štádiu vývoja jaskýň sa najmä pozdĺž
štruktúrno-tektonických diskontinuít zintenzívňuje
rútenie a odvaľovanie destabilizovaných častí stropov,
v glaciáloch podporené premŕzaním sklaného nadlo-
žia jaskýň (obr. 3.21). Najmä v priestranných dómoch
a chodbách sa formujú sutinové kopy a valy, pod šir-
šími odvetranými komínmi sutinové kužele (Bella,
2001 a iní). V mnohých prípadoch ide o viacnásobné
rútenie v po sebe nasledujúcich vývojových fázach
jaskynných priestorov. Zrútené skalné bloky sú mies-
C
 tami pokryté mladšími �uviálnymi sedimentmi alebo
na nich narástli stalagmity. Mrazové zvetrávanie sa
najviac prejavuje v zaľadnených častiach jaskýň, ako
aj vo vstupných častiach jaskýň výrazne ovplyvňova-
ných klimatickými podmienkami na povrchu.

Rekonštrukcia hlavných vývojových

fáz jaskynného systému
Pavel Bella, Helena Hercman, Michał Gradziński, Petr
Pruner, Jaroslav Kadlec, Pavel Bosák, Jerzy Głazek†,
Michał Gąsiorowski, Tomasz Nowicki, Stanislav Šlechta

Droppa (1963b, 1966, 1972, 1994) vyčlenil v Demä-

novskej doline deväť jaskynných úrovní, ktoré koreluje
s vývojom riečnych terás Váhu v strednej časti Liptov-
skej kotliny a jeho prítokov vo vrchnom pliocéne a ple-
istocéne (tab. 3.4). Na vek jaskynných úrovní poukazu-
je na základe ich relatívnej výšky nad terajším dnom
doliny, resp. terajším tokom Demänovky. Problemati-
ka vytvárania i veku Demänovských jaskýň sa začala
riešiť v niektorých starších prácach. Vitásek (1923c)
vyčlenil v Demänovskej ľadovej jaskyni tri vývojo-
vé úrovne (horné časti jaskyne vtedy neboli známe),
ktorých vývoj dáva do súvislosti s vytváraním rieč-
nych terás povrchovej Demänovky. Volko-Starohorský Obr. 3.20 Sufózna jama na podlahe pokrytej �uviálnymi sedimentmi,
(1925, 1927) opisuje pleistocénne sedimenty v jaskyni Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník

Obr. 3.21 Sutinový val na podlahe Vodopádového dómu, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník

47
 Okno (bez ich bližšieho zaradenia). V práci z roku 1925
Volko-Starohorský vyčlenil podľa relatívnej výšky nad
dnom doliny dve pásma jaskýň – „nižnému“ pásmu
priradil jaskyne s „alluviálnymi“ (holocénnymi) riečny-
mi sedimentmi, „vyšnému“ pásmu jaskyne s „diluviál-
nymi“ (pleistocénnymi) riečnymi sedimentmi. Neskôr
Volko-Starohorský (1939) zaradil tamojšie jaskyne do
troch pásiem – mladšie jaskyne v spodnom pásme
vo výške do 30 m, staršie jaskyne v strednom pásme
vo výške 50 až 80 m, najstaršie jaskyne vo vrchnom
pásme vo výške 100 až 150 m. Horizontálne jaskyne
opisuje ako „vnútorné“ jaskynné terasy s pleistocénny-
mi �uviálnymi sedimentmi, ktoré zodpovedajú terasám
Váhu v Liptovskej kotline. Dosedla (1949) nepredpokla-
dá vytváranie jaskýň pred pleistocénom.
Od roku 1995 sa na viacerých miestach jaskynných
úrovní datovali rádioizotopovými metódami U-series
bazálne sintrové kôry vytvorené na riečnych sedimen-
toch (Hercman et al., 1997, 1998, 2000, 2006). S cieľom
určiť vek jaskynných sedimentov nad rámec uplat-
niteľnosti týchto datovacích metód sa ďalej vykonal
magnetostratigra�cký výskum bazálnych sintrových
Obr. 3.22 Terasový zárez v Mramorovom riečisku pokrytý glaci�uviálnymi
sedimentmi, Demänovská jaskyňa slobody. Foto. P. Staník
48
kôr i jemných klastických uloženín (Pruner et al., 2000;
Pruner a Bosák, 2001; Kadlec et al., 2003, 2004, 2013).
Takto získané poznatky o veku sedimentov umožnili
spresniť geochronológiu vývoja jaskynných úrovní,
ako aj priestorové vymedzenie niektorých jaskynných
úrovní (tab. 3.5). Postupnosť vývoja jaskynných úrovní
je rekonštruovaná vo vzťahu k medzinárodnej chro-
nostratigra�ckej tabuľke (International Commission
on Stratigraphy, august 2009), časovej stupnici geo-
magnetickej polarity (Cande a Kent, 1995), magne-
tostratigra�ckým, sedimentologickým a palynologic-
kým záznamom pleistocénnych klimatických zmien
v severoeurópskej a alpskej, resp. tatranskej oblasti,
ako aj ku globálnej chronostratigra�ckej korelácii po-
sledných 2,7 Ma (Cohen a Gibbard, 2011). Výskum za-
meraný na spresňovanie vývoja jaskýň v Demänovskej
doliny naďalej pokračuje.
Vrchný pleistocén a holocén – súčasnosť až
0,12 Ma
I. jaskynnú úroveň, ktorú podľa Droppu (1972) tvo-
ria najmladšie podzemné priestory s aktívnym tokom
Demänovky v jaskyni Vyvieranie, Demänovskej jasky-
ni slobody a Pustej jaskyni, treba zredukovať iba na
úseky v jaskyni Vyvieranie a spodnej časti Demänov-
skej jaskyne slobody od odtokového sifónu po Dóm
mŕtvych (pozri Žikeš, 1983) a skalnú podlahu Mramo-
rového riečiska (povodňové riečisko). Úsek Prízemie
– riečisko pod Královou galériou – Pekelný dóm (ako
aj spodné časti Pustej jaskyne) nemožno považovať za
súčasť I. jaskynnej úrovne, pretože terajšie riečisko De-
mänovky na Prízemí je o 6 m vyššie ako tzv. Podzemné
prepadanie v Dóme mŕtvych (Bella, 1996b). Riečisko
Demänovky na Prízemí, vystlané alochtónnymi �u-
viálnymi sedimentmi, je v približne rovnakej výškovej
pozícii ako pred cca 300-tisíc rokmi (Bella et al., 2011).
Recentné riečisko od Dómu mŕtvych smerom k jas-
kyni Vyvieranie sa do skalného podložia naďalej zahl-
buje (spätnou eróziou proti toku Demänovky). Zvyšky
akumulácie �uviálnych sedimentov na Prízemí, ktoré
na pravom brehu Demänovky siahajú do výšky 3 až
4 m a Droppa (1957) ich považoval za holocénnu tera-
su, zahrnujú sintrové kôry staré 52- až 105-tisíc rokov;
iba na povrchu odkryvu je holocénna sintrová kôra
(Hercman et al., 2000, 2006).
Stredný pleistocén – 0,12 až 0,781 Ma
II. jaskynná úroveň vytvára dva stupne. Nižší, mlad-
ší stupeň zahrnuje suché chodby v jaskyni Vyvieranie
vo výške 2 až 3 m nad súčasným tokom Demänovky
(Hochmuth, 1993), ako aj bočné korytá a spodný te-
rasový zárez v Mramorovom riečisku vo výške do 3 až
4 m (obr. 3.22). Hochmuth (1996) na konci Mramo-
rového riečiska Demänovskej jaskyne slobody píše
o medziúrovni vo výške 3 až 4 m. Vyššiemu stupňu
zodpovedá vyšší terasovitý zárez 4 až 5 m nad teraj-
Tab. 3.5. Upravené priestorové vymedzenie a geochronológia vývoja jaskynných úrovní v Demänovskej doline; v nadväznosti na morfostratigra�u
terasového systému na Slovensku, resp. v karpatsko-panónskej oblasti od Halouzku, 1986 (Bella et al., 2011).

Jaskynné úrovne Stratigra�cké jednotky

výšková poloha priestorové vymedzenie severoeurópska oblasť alpská, resp. tatranská
označenie

nad riečiskom (Cohen a Gibbard, 2011 a iní) oblasť

poniže (Ehlers, 1994; Lindner et
vyvieračky al., 2003 a iní)
I 0–2m najnižšie chodby s aktívnym tokom Demänovky v jaskyni Weichselian
Würm
Vyvieranie a Demänovskej jaskyni slobodyod odtokového (Vistulian = Vislan)
sifónu po Dóm mŕtvych, skalná podlaha Mramorového
Eemien Riss/Würm
riečiska
IIa 2–4m suché chodby v jaskyni Vyvieranie, bočné korytá a spodný Warthe Riss 2
terasovitý zárez v Mramorovom riečisku Schöningen (Kärlich) Riss ½

Saalian

Riss
IIb 5–6m horný terasovitý zárez v Mramorovom riečisku Drenthe Riss 1
Wacken/Dömnitz
Pre-Riss/Riss 1
(Reinsdorf)
III 9 – 12 m najnižší úsek Demänovskej jaskyne mieru od Zrúteného Fuhne Pre-Riss
dómu po Dóm vyvierania, stredné časti jaskyne Vyvieranie,
podstropný kanál na západnom okraji Mramorového riečiska
Holsteinian Mindel /Riss
a horná chodba vedúca nad odtokový sifón do jaskyne
Vyvieranie
IVa 15 – 20 m stredná časť Zrúteného a Vodopádového dómu, chodba Mindel 2
s Dukelským pomníkom a Koliba v Demänovskej jaskyni
mieru, Hlinená chodba v Demänovskej jaskyni slobody, Elsterian

Mindel
riečisko Demänovky v úseku Prízemie – Pekelný dóm, najnižší (Elsterian II) Mindel 1/2
úsek riečiska v jaskyni Štefanová
IVb 20 – 23 m horné časti jaskyne Vyvieranie a Hlinenej chodby, stredná
časť Prízemia Mindel 1
Interglacial IV
(Noordbergum)
Va 40 – 45 m Dóm trosiek, Kmeťov a Halašov dóm, Čierna galéria, Zrútený
(v strednej dóm a Jazerná sieň v Demänovskej ľadovej jaskyni, chodba Glacial C
časti doliny vedúca od Dómu objaviteľov, horné časti Vodopádového
25 – 40 m) a Zrúteného dómu, spodné časti Ružovej galérie a Koncertná
sieň v Demänovskej jaskyni mieru, spodná časť Jaskyne nad
Vyvieraním 1, Suchá chodba, stredná časť Prízemia, Chrličový Interglacial III
dóm, Králova galéria a Ružová sieň v Demänovskej jaskyni (Rosmalen)
Cromerian

slobody
Haslach/Mindel
Vb 50 – 60 m Medvedia chodba, horné časti Čiernej galérie a Kollárov dóm Glacial B
(v strednej v Demänovskej ľadovej jaskyni, Guľôčková chodba, spodné (Elsterian I)
časti doliny časti Kvapľovej a Jazierkovej chodby v Demänovskej jaskyni
45 m) mieru, horná časť Královej galérie s chodbou vedúcou do
hornej časti Prízemia a Brková chodba v Demänovskej jaskyni Interglacial II
slobody, Spojovacia chodba a spodné časti Pustej jaskyne (Westerhoven)
(chodba nad Vodnou puklinou, Hlinený dóm)
Vc v strednej horné časti Kvapľovej a Jazierkovej chodby v Demänovskej Glacial A
časti doliny jaskyni mieru, Gombitove siene v Demänovskej jaskyni slobody Interglacial I
45 – 50 m (Waardenburg)
VIa 75 m Hurbanov a Šafárikov dóm v Demänovskej ľadovej jaskyni, Dorst
Haslach
horná časť Jazierkovej chodby v Demänovskej jaskyni mieru Leerdam
Bavelian

VIb 85 – 95 m najvyššie časti Demänovskej ľadovej jaskyne (Suchá Linge

chodba), spodná časť Chodby snehového jazierka a Kostnica
Günz/Haslach
v Demänovskej jaskyni mieru, Jaskyňa nad Vyvieraním 2, Bavel
pravdepodobne aj nižší horizontálny úsek nad Veľkým dómom
VII 105 – 110 m horná časť Chodby snehového jazierka, Zbojnícka jaskyňa, Menapian Günz
spodné časti Suchej jaskyne Vaalian Donau/Günz
VIII 130 m jaskyňa Beníková, horné časti Suchej jaskyne, pravdepodobne Eburonian Donau
aj vrchný horizontálny úsek nad Veľkým dómom Tiglian C5– 6 Biber/Donau
IX 145 – 150 m horné časti jaskyne Okno, Jaskyňa nad Sedmičkou, Tiglian C4 Biber 2
Tiglian

pravdepodobne aj horné časti Pustej jaskyne Tiglian C1–3

Tiglian B Interbiber
Tiglian A
X 165 m Jaskyňa v Malom Sokole Praetiglian
Biber 1
(Brügen)
Reuverian C

49
 šou skalnou podlahou Mramorového riečiska za vi-
sutou odbočkou do Hlinenej chodby (Bella, 1996), na
ktorom sú uložené nánosy žulových okruhliakov, štrku
a piesku, siahajúce až do výšky 7 až 8 m nad jej teraj-
šie dno. Na nich povrchu sa zachoval zvyšok sintrovej
kôry starej 89- až 102-tisíc rokov, ktorú neskôr korodo-
vala tečúca voda počas vyplavovania týchto sedimen-
tov (Hercman et al., 2000).
III. jaskynnú úroveň predstavuje najspodnejší úsek
Demänovskej jaskyne mieru od Zrúteného dómu po
Dóm vyvierania. Spodná časť sintrovej kôry vytvore-
nej na alochtónnych �uviálnych sedimentoch pri vy-
ústení vstupnej štôlne z dolinky Vyvieranie je stará
117-tisíc rokov, pričom skalná báza chodby je staršia
(Hercman et al., 2006). V Demänovskej jaskyni slobo-
dy tejto úrovni zodpovedá podstropný kanál na zá-
padnom okraji Mramorového riečiska a horná chodba
vedúca nad odtokový sifón do jaskyne Vyvieranie.
Nižší stupeň IV. jaskynnej úrovne predstavuje stred-
ná časť Zrúteného a Vodopádového dómu, chodba
s Dukelským pomníkom a Koliba v Demänovskej jas-
kyni mieru, ako aj Hlinená chodba v Demänovskej jas-
kyni slobody. Podlahová sintrová kôra, ktorá pokrýva
alochtónne �uviálne sedimenty v Hlinenej chodbe,
je staršia ako 350-tisíc a mladšia ako 1,2 mil. rokov.
Droppa (1972) zaradil Hlinenú chodbu do III. jaskynnej
úrovne. K nižšiemu stupňu IV. úrovne ďalej možno za-
radiť riečisko Demänovky v úseku Prízemie – Pekelný
dóm (na Prízemí sa v riečisku a na jeho okraji datovali
sintrové kôry staré 138- až 300-tisíc rokov), pravdepo-
dobne aj niektoré ďalšie úseky riečiska smerujúce do
ponorovej zóny, vrátane širokej riečiskovej chodby so
zarovnaným stropom pred odtokovým sifónom v naj-
nižšej časti jaskyne Štefanová. Vyšší stupeň IV. jaskyn-
nej úrovne tvoria horné časti jaskyne Vyvieranie a Hli-
nenej chodby, ako aj stredná časť Prízemia.
Najvýraznejšia V. jaskynná úroveň sa tiahne od
Demänovskej ľadovej jaskyne (Dóm trosiek, Kmeťov
a Halašov dóm, Čierna galéria, Závrtový dóm a Ja-
zerná sieň) cez Demänovskú jaskyňu mieru (chodba
vedúca od Dómu objaviteľov, horné časti Zrúteného
a Vodopádového dómu, spodné časti Ružovej galérie
s Koncertnou sieňou) do Demänovskej jaskyne slobo-
dy (Suchá chodba, stredná časť Veľkého dómu a Prí-
zemia, Chrličový dóm, Králova galéria a Ružová sieň).
Tejto vývojovej úrovni Droppa (1966, 1972) priradil
„mindelský“ vek, resp. glaciál mindel 2 (označil ju jako
IV. úroveň). Bazálna sintrová kôra v chodbe pri Závr-
tovom dóme je staršia ako 350-tisíc a mladšia ako
1,2 mil. rokov. Uložená je na ílovitých sedimentoch
s normálnou magnetickou polaritou, ktoré prislúcha-
jú epoche Brunhes a sú mladšie ako 780-tisíc rokov
(Hercman et al., 1997, 1998). Podlahové sintrové kôry
v strednej časti Ružovej galérie sú takisto staršie ako
350-tisíc rokov a mladšie ako 1,2 mil. rokov, podob-
ne aj v Suchej chodbe Demänovskej jaskyne slobody
50
(Hercman et al., 2000). Priestranné riečne modelova-
né chodby V. vývojovej úrovne (na mnohých miestach
široké a vysoké viac ako 5 m) sú staršie. Jaskynná chod-
ba s priemerom 3 m sa vytvára niekoľko desaťtisíc až
stotisíc rokov (White, 1988).
Kollárov dóm, horné časti Čiernej galérie a Medve-
diu chodba v Demänovskej ľadovej jaskyni, Guľôčkovú
chodbu a spodné časti Kvapľovej a Jazierkovej chodby
v Demänovskej jaskyni mieru, ako aj hornú časť Krá-
lovej galérie s chodbou vedúcou do hornej časti Prí-
zemia, Brkovú chodbu, Spojovaciu chodbu a výškovo
nadväzujúce časti Pustej jaskyne (chodba s Vodnou
puklinou, Hlinený dóm na dne priepasti) možno za-
radiť do stredného stupňa V. jaskynnej úrovne. Sedi-
menty v Zabudnutej chodbe v Demänovskej jaskyni
slobody (vedúcej zo skalného stupňa na východnom
okraji Pekelného dómu) vo výške zodpovedajúcej niž-
šiemu stupňu V. úrovne, ako aj vo vyššie ležiacej Spo-
jovacej i Guľôčkovej chodbe majú normálnu magne-
tickú polaritu a sú mladšie ako 780-tisíc rokov (Kadlec
et al., 2004).
Spodný pleistocén – 0,781 až 2,588 Ma
Zvyšky �uviálnych sedimentov, ktoré sa zachovali
na juhozápadnom okraji Guľôčkového dómu v De-
mänovskej jaskyni slobody nad stredným stupňom
V. jaskynnej úrovne, majú inverznú magnetickú pola-
ritu nad hranicou Brunhes/Matuyama, sú staršie ako
780-tisíc rokov (Pruner et al., 2000). Za vrchný stupeň
V. jaskynnej úrovne možno považovať horné časti
Kvapľovej a Jazierkovej chodby v Demänovskej jaskyni
mieru, ako aj Gombitove siene v Demänovskej jaskyni
slobody.
Nižšiemu stupňu VI. jaskynnej úrovne prislúcha
Hurbanov a Šafárikov dóm v Demänovskej ľadovej
jaskyni, horná časť Jazierkovej chodby v Demänov-
skej jaskyni mieru. Vyšší stupeň VI. úrovne predsta-
vujú najvyššie časti Demänovskej ľadovej jaskyne (Su-
chá chodba), horná časť Chodby snehového jazierka
a Kostnica v Demänovskej jaskyni mieru, Jaskyňa nad
Vyvieraním 2, pravdepodobne aj nižší horizontálny
úsek nad Veľkým dómom (pozri Hochmuth a Mitter,
1990).
VII. jaskynnú úroveň tvorí horná časť Chodby sneho-
vého jazierka v Demänovskej jaskyni mieru, Zbojnícka
jaskyňa (Droppa, 1972) a spodné časti Suchej jaskyne
(obr. 3.23 a 3.24). VIII. jaskynnú úroveň tvorí jaskyňa
Beníková, horné časti Suchej jaskyne (obr. 3.23 a 3.24),
pravdepodobne aj vrchný horizontálny úsek nad Veľ-
kým dómom (pozri Hochmuth a Mitter, 1990).
Horné horizontálne časti jaskyne Okno (vo výške
910 m n. m., 145 m nad terajším tokom Demänovky),
pravdepodobne aj horné časti Pustej jaskyne (110 m
nad podzemným riečiskom v úrovni IVa) predstavu-
jú IX. jaskynnú úroveň. Tejto jaskynnej úrovni výško-
vou polohou zodpovedá aj Jaskyňa nad Sedmičkou
Obr. 3.23 Hlinená chodba, spodná úroveň Suchej jaskyne. Foto: P. Staník

Obr. 3.24 Prechod do Kamenného dómu, spodná úroveň Suchej jaskyne. Foto: P. Staník

51
 Obr. 3.25 Pôdorys Suchej jaskyne. Spracoval: P. Herich ml.

52
(908 m n. m.), ktorá predstavuje horizontálnu inak-
tívnu �uviokrasovú chodbu dlhú 39 m, vytvorenú po-
zdĺž svahu Beníkovej dolinky (Holúbek a Šmoll, 1996).
Droppa (1972) predpokladal, že horizontálna jaskyňa
Beníková (890 m n. m.) je v tektonicky poklesnutej
kryhe nad Šafárikovým a Hurbanovým dómom De-
mänovskej ľadovej jaskyne a preto ju zaradil do IX. jas-
kynnej úrovne. Droppa (1995) sa priklonil k svoju pô-
vodnému názoru z rokov 1963 a 1966, t. j. jaskyňu Be-
níková opätovne zaraďuje do VIII. jaskynnej úrovne.
V Suchej jaskyni i v jaskyni Okno sú sintre staršie
ako 1,2 mil. rokov. Sedimenty v Suchej jaskyni majú
reverznú magnetickú polaritu a vek niekde v rozpä-
tí 1,24 až 1,77 mil. rokov. Časť sedimentov v jaskyni
Okno má normálnu magnetickú polaritu a pravdepo-
dobne prislúchajú epoche Olduvai – 1,77 až 1,95 mil.
rokov (Kadlec et al., 2004).
Na ľavej strane doliny riečne jaskyne vo vertikálnom
rozpätí uvedených deviatich vývojových úrovní nie sú
vytvorené, čo je podmienené najmä vnikaním ponor-
ných vôd do podzemia pozdĺž vrstiev hornín uklone-
ných na severovýchod. Vo výške 915 až 920 m n. m.,
asi 170 m nad terajším dnom doliny, vo svahu opro-
ti Demänovskej ľadovej jaskyni sa nachádza Jaskyňa
v Malom Sokole, ktorá je dlhá 103 m a predstavuje
horizontálnu riečne modelovanú chodbu, na oboch
koncoch prerušenú skalným rútením v nadväznosti
na zahĺbenie bočných svahových doliniek (Bella a Ho-
lúbek, 1993; Bella, 2000). Južnejšie v brale Sokol sú
známe riečne modelované, avšak zväčša šikmé tune-
lové chodby v nadmorskej výške 916 až 950 m (Král
a Holúbek, 1998). Horizontálna vstupná chodba Jas-
kyne v Sokole je vo výške 969 m n. m., 183 m nad te-
rajším povrchovým riečiskom Demänovky (Raiskup,
1949; Droppa, 1957; Král a Holúbek, 1998). Jaskyňa
v Malom Sokole a vstupná časť Jaskyne v Sokole sú
najvyššie položenými (doteraz známymi) horizontál-
nymi riečne modelovanými chodbami v Demänovskej
doline.
Osobitosti speleogenézy vo
vrcholovej časti Krakovej hole
Hornú časť Krakovej hole (1751 m) budujú vápen-
ce chočského príkrovu, ktorých vrstvy sú sklonené na
severovýchod do susednej Jánskej doliny. Na západ-
nom svahu Krakovej hole (na strane Demänovskej
doliny) je vo výške 1558 m n. m. vchod priepasťovitej
jaskyne Kosienky (Mach, 1954). Na základe merania
Z. Hochmutha, P. Pateka, J. Moravca a M. Benkoviča
v 1971 je hlboká 97 m. Po objavení bočnej vetvy nad
Hlavnou priepasťou v rokoch 1982 – 1983 jaskyňa do-
sahuje dĺžku asi 350 m. Dzúr (1983) udáva jej hĺbku
110 m. Hlavnú časť jaskyne tvorí sústava vadóznych
stupňovitých priepastí. Hornou časťou bočnej vetvy
tečie autochtónny potôčik, ktorý sa stráca v Čajovej
priepasti.
Jaskyňa Kosienky pravdepodobne geneticky súvisí
s Javorovou priepasťou, ktorej hlavné časti sú vytvore-
né v južnej časti Krakovej hole zo strany Jánskej doliny.
Jej horný vchod je v nadmorskej výške 1599 m, dĺžka
2322 m a hĺbka 313 m. Bočná vetva Javorovej priepasti
stúpajúca z Hlineného meandra ústi na povrch vo výš-
ke 1565 m n. m. neďaleko vchodu do jaskyne Kosienky
(na „demänovskom“ svahu Krakovej hole). Hochmuth
(1998) považuje Javorovú priepasť za okrajovú ponor-
nú predkvartérnu jaskyňu, ktorá nezodpovedá súčas-
ným hydrogra�ckým pomerom okolia sedla Javorie
medzi Demänovskou a Jánskou dolinou (na styku ne-
krasového a krasového územia). Keďže štrky z hornín
obalovej série tatrika sa našli vo vyšších polohách nad
ich terajším výskytom, vtedajší alochtónny vodný tok
pritekal z oblasti oveľa rozsiahlejšieho rozšírenia hor-
nín obalovej série na povrchu ako v súčasnosti. Teraj-
šie menšie autochtónne podzemné vodné toky, ktoré
vznikajú kumuláciou presakujúcich zrážkových vôd
v podzemí, iba remodelovali staršie chodby, prípadne
vytvorili úzke meandrovité chodby. Do spodných častí
Javorovej priepasti pod Detvianskou ozvenou prestu-
pujú vody z priľahlých nekrasových hornín obalovej
série tatrika.
Genetické typy jaskýň
v Demänovskej doline
Okrem prevládajúcich �uviokrasových, riečne mo-
delovaných jaskýň sa v Demänovskej doline vyskytuje
niekoľko jaskýň alebo častí jaskýň, ktoré vznikli pre-
važne mechanickými morfogenetickými procesmi.
V závislosti od postupného zahlbovania dna doliny sa
najmä na okrajoch svahov iniciovali gravitačné pohy-
by blokov hornín. Známe sú prípady remodelovania
pôvodných �uviokrasových jaskynných priestorov
na �uviokrasovo-rozsadlinové priestory, ako aj vznik
rozsadlinových alebo rozsadlino-rútivých jaskynných
priestorov. Ďalšie jaskyne vznikli koróziou atmosféric-
kých vôd presakujúcich pozdĺž tektonických porúch
či mrazovým zvetráváním, zväčša za účasti pridruže-
ných procesov svahovej modelácie.
Fluviokrasovo-rozsadlinové jaskynné priestory. Pr-
votné priestory Striebornej jaskyne, ktorá sa nachá-
dza na západnom svahu Stodôlky (1208 m), vytvoril
ponorný alochtónny tok Zadnej vody. Na spodných
častiach stien hlavnej chodby sa zachovali oválne
tvary �uviokrasovej modelácie (15 m nad terajším rie-
čiskom Zadnej vody). Na najnižšom mieste jaskynnej
podlahy sa našli žulové okruhliaky. Zväčša sú však pri-
kryté sedimentmi akumulačných kužeľov, ktoré vznik-
li nahromadením sutiny a pôdy splavenej z povrchu
pozdĺž výrazných gravitačných trhlín. Dôsledkom gra-
53
 vitačných rozsadlinových pohybov sa v hornej časti
hlavnej chodby vytvoril vysoký a úzky klinovitý strop
(Bella a Zelinka, 1990). Gravitačné blokové pohyby sa
výraznou mierou podieľali na trhlinovo-rútivej remo-
delácii starších chodieb a dotvorení trhlinových častí
jaskyne Štefanová č. 2 (Bella, 1994).
Podľa Mittera (1989) sa gravitačné pohyby prejavu-
jú v spodnej časti Pustej jaskyne za vchodom poniže
Machnatej dolinky, v Spojovacej chodbe medzi Demä-
novskou jaskyňou slobody a Pustou jaskyňou, dokon-
ca aj v Královej galérii a vyššie ležiacich puklinových
chodbách v Demänovskej jaskyni slobody.
Rozsadlinové, rozsadlinovo-rútivé a rozsadlinovo-
-korózne jaskynné priestory. Horné časti Striebornej
jaskyne nad hlavnou chodbou majú výrazný rozsad-
linový a rozsadlinovo-rútivý charakter. Priečna gravi-
tačná trhlina je vysoká asi 20 m, vyúsťuje na povrch,
miestami sú v nej zaseknuté zrútené balvany (Bella
a Zelinka, 1990).
Rozsadlinovo-rútivé priestory sú výrazne zastúpe-
né v jaskyni Štefanová č. 2 (dĺžka 175 m, hĺbka 25 m),
ktorej vchod je vo výške 882 m n. m., 42 m nad ob-
časným tokom Demänovky. Horná časť jaskyne má
charakter trhliny s.-j. smeru, vychádza až na povrch
(vytvára vchod do jaskyne) a pravdepodobne súvisí aj
s neďalekou jaskyňou Štefanová č. 3 (Bella, 1994). Pre-
javy gravitačných rozsadlinových pohybov sú známe
aj z Jaskyne v Kostolcoch (Dzúr a Holúbek, 1997).
Charakter rozsadliny, sčasti korózne rozšírenej pre-
sakujúcou atmosférickou vodou, má Okrajová jaskyňa
(dĺžka 4 m) na južnom svahu Stodôlky (1208 m) nad
Lúčkami neďaleko styku krasového a nekrasového
územia (Bella et al., 1995).
Jaskynné priestory vytvorené koróziou spôsobenou
presakujúcimi atmosférickými vodami. Niektoré jas-
kyne na východnom svahu Stodôlky (1208 m) vznikli
koróznym účinkom zrážkových vôd (Bella a Zelinka,
1990; Bella et al., 1995) presakujúcich pozdĺž tekto-
nických porúch (Jaskyňa v žľabe č. 2 dlhá 36 m), ako
aj pozdĺž vrstevných plôch (Skrytá jaskyňa dlhá 11
m, Medzivrstvová jaskyňa dlhá 3 m). Na viacerých
miestach inaktívnych �uviokrasových jaskýň sa vy-
skytujú korózne komíny, ktoré sú takisto predispono-
vané tektonickými poruchami.
Jaskynné priestory vytvorené mrazovým zvetráva-
ním a procesmi svahovej modelácie. Genézu jaskýň
vznikajúcich predovšetkým pôsobením kryogénnych
procesov bližšie charakterizujú Mitter (1983, 1987)
a Cílek (1996). Pomerne krátke výmrazové jaskyne
(angl. frost weathering caves) sú na východnom sva-
hu Stodôlky (1208 m) pri výstupoch vrstvových čiel
na povrch v smere ich sklonu – Malá vrstvová jaskyňa
dlhá 7 m, Veľká vrstvová jaskyňa dlhá 8,5 m, Úpätná
previsová jaskyňa dlhá 6 m, Nízka vrstvová jaskyňa
dlhá 4 m a iné (Bella a Zelinka, 1990; Bella et al., 1995).
Vyskytujú aj v iných častiach Demänovskej doliny,
54
napr. jaskyňa Úkryt dlhá 10 m v dolinke Korenec (Bella
a Holúbek, 1993).
Výmrazové jaskyne vznikli mrazovým zvetrávaním
a následnými procesmi svahovej modelácie, ktorými
nastáva vyprázdňovanie zvetralín z podzemných du-
tín. Ich podlaha je prevažne v smere sklonu vrstiev
vápencov mierne sklonená od zadnej časti jaskyne
k jej vchodu, čo vplýva na transport zvetralín na po-
vrch. Formovanie výmrazovej jaskyne sa zintenzív-
ňuje, ak do jej zadnej časti ústi vertikálna puklina,
ktorou z povrchu preniká zrážková voda. Vplyvom
opakujúceho sa zamŕzania a rozmŕzania (regelácia)
sa zvetraliny procesmi svahovej modelácie (zlieza-
ním alebo soli�ukciou) priebežne dostávajú z tvo-
riacej sa výmrazovej dutiny na povrch. Vo vchodoch
takýchto jaskýň sú zväčša valy, ktoré vznikli nahro-
madením sedimentov následkom vyprázdňovania
zvetralín z ich zadných častí. Na veľkosť vchodového
valu vplýva i odrobovanie hornín zo skalnej steny
nad vchodom. Najpriaznivejšie podmienky pre vznik
takýchto jaskýň sú na úpätí skalných radov tvore-
ných karbonátovými súvrstviami, ktoré sú sklonené
k úpätiu skalného radu a navyše sú tektonicky poru-
šené. Zriedkavejšie výmrazové jaskyne vznikajú pozdĺž
tektonickej poruchy, napr. Dvojvchodová jaskyňa
dlhá 6 m (Bella a Zelinka, 1990).
Podľa Cílka (2000) je vznik previsu na Repiskách
predisponovaný priesečníkom plôch vrstevnatosti
a exfoliačných šupín, pričom možno prepokladať, že
gravitačné odpadávanie horninových blokov je viac-
-menej podporené aj mrazovým zvetrávaním.
Jaskynné priestory vytvorené koróziou spôsobenou
presakujúcimi atmosférickými vodami, mrazovým zvet-
rávaním a procesmi svahovej modelácie. Na Stodôlke
(1208 m) sú známe aj jaskyne (Bella a Zelinka, 1990;
Bella et al., 1995), ktoré vznikli koróznym účinkom
presakujúcich atmosférických vôd a mrazovým zvet-
rávaním pozdĺž vrstevných plôch vápencov (Jaskyňa
v žľabe č. 1 dlhá 9 m, Motýlia jaskyňa dlhá 9 m, Biela
jaskyňa dlhá 8 m, Koreňová jaskyňa dlhá 8 m, Šikmá
vrstvová jaskyňa dlhá 11,5 m) alebo tektonických po-
rúch (jaskyňa SD-14 dlhá 4,5 m, jaskyňa SD-18 dlhá
5 m, jaskyňa SD-19 dlhá 4 m).
Problematický pôvod Studne na Jame. Južne od kóty
Na jame (1438 m), ležiacej na skalnom hrebeni východ-
ne od Sinej (1560 m), je známy studňovitý otvor. Podľa
Droppu (1957, 1970, 1973) predstavuje antropogénne
vyhĺbenú studňu, pretože na jej stenách chýbajú oblé
tvary a pred jej otvorom je na povrchu umelý násyp.
Keďže v tejto oblasti bolo výšinné hradisko, našli sa
v nej črepy z doby halštatskej (kultúra popolnicových
polí). Studňu zamerali P. Holúbek, J. Vajs a V. Struhár
dňa 21. 5. 2000; dostali sa do hĺbky 12,2 m. Prikláňajú
sa však k názoru Kettnera (1927), že ide o prírodný
výtvor so sintrovými nátekmi na skalných stenách
(Holúbek, 2000).
 4
Prúdenie a chemické
zloženie vôd v krase

Povrchové vody V území sa síce nachádza niekoľko menších bezmen-

ných autochtónnych tokov situovaných v bočných
Hydrologické pomery krasových dolinkách (dolinka Machnatá, Pustá, Vyvie-
Hlavným povrchovým tokom Demänovskej doliny ranie, Okno, Beníková, Čierna, Vyšný a Nižný Blatník),
je potok Demänovka (obr. 4.1), ktorý sa formuje väčšina z nich sa však ponára do podzemia už vo svo-
v nekrasovom území centrálneho chrbta Nízkych jej hornej časti, t. j. skôr, ako stihne dotiecť do koryta
Tatier. Vzniká spojením potôčika Luková, prame- Demänovky. Spodné časti týchto tokov tak ostávajú
niaceho v skalnom kotle na severovýchodnej stra- po väčšinu roka suché. Najdlhšie sa na povrchu udržia
ne Chopka a potôčika Široká, prameniaceho pod vody občasného toku v dolinke Vyvieranie (obr. 4.2).
Krúpovou hoľou, v masíve Ďumbiera, v nadmorskej
výške okolo 1570 m n. m. Potôčiky od seba oddeľuje
chrbát Širokej. Povrchová Demänovka tečie sme-
rom na sever za postupného priberania menších
bočných prítokov. V nekrasovom území je to prítok
Podrožianky a Krčahova. Severnejšie je v krasovom
území na SV okraji Lúčok situovaný prítok Priečne-
ho potoka (označovaný tiež ako Priečno, Priečna
voda, Predná voda). Ďalším a zároveň najväčším
prítokom Demänovky v krasovom území je Zadná
voda. Pramennou oblasťou Zadnej vody sú skal-
né kotly na severných svahoch Derešov a Poľany.
Menšími ľavostrannými prítokmi Zadnej vody sú
Kobylia, Hlboká, Ploská, Vyšná a Nižná Šuľkovianka.
Pravostranným prítokom Zadnej vody je Otupianka
prameniaca pod Derešmi. V krasovom území sa na
Zadnú vodu tesne pred jej sútokom s Demänovkou
pripája stály autochtónny potok z Radovej dolinky.
Za autochtónny tok sa pritom považuje vodný tok
prameniaci priamo v krasovom území. Zadná voda
spolu so svojimi prítokmi (s výnimkou prítoku z Ra-
dovej dolinky) rovnako ako Priečny potok a Demä-
novka sú alochtónneho pôvodu. Toky alochtónneho
pôvodu pramenia v oblasti budovanej nekrasovými
horninami a pretekajú krasovým územím ako toky
povrchové alebo ponorné.
V krasovom území má povrchová Demänovka
okrem Zadnej vody len veľmi málo bočných, svojimi Obr. 4.1 Povrchová Demänovka v strednej časti doliny.
prietokovými množstvami zanedbateľných prítokov. Foto: P. Staník

55

Obr. 4.2 Povrchový autochtónny tok v dolinke Vyvieranie.
Foto: D. Haviarová
Pri ústí dolinky Vyvieranie sa na povrchovú Demänov-
ku pripájajú vody podzemnej Demänovky, ktoré tu vy-
stupujú na povrch v mohutnej krasovej vyvieračke.
Vo výške cca 700 m n. m. opúšťa Demänovka Nízke
Tatry a vstupuje do Liptovskej kotliny, kde sa západne
od Liptovského Mikuláša, v časti Palúdzka, v nadmor-
skej výške približne 565 m n. m. vlieva do Váhu.
Obr. 4.3 Vodomerný objekt na povrchovej Demänovke nad Lúčkami
(číslo objektu 5557). Foto: D. Haviarová
56
V niektorých starších publikáciách (napr. Jalový, 1953)
sa Demänovkou nazývala dnešná Zadná voda, ktorá
bola na mapách označovaná ako potok Palúčanka. Na-
opak dnešná Demänovka bola pomenovaná ako Lú-
čanka. Premenovanie Lúčanky na Demänovku a Demä-
novky na Zadnú vodu zaviedol Droppa (1957). V niekto-
rých novších mapách sa tok pod sútokom Otupianky
so Zadnou vodou označuje názvom Otupianka.
Hustota riečnej siete v Demänovskej doline klesá
s rastúcou priepustnosťou podložia a stúpa s množ-
stvom spadnutých zrážok. Hustejšia riečna sieť sa tak
nachádza v horných častiach tokov, na území kryštali-
nika. Najhustejšia je v povodí Zadnej vody, kde je zná-
sobená plochým kotlovým reliéfom v dôsledku glaci-
álnej činnosti (Drahoš et al., 1992). Redšia povrchová
riečna sieť je charakteristická pre krasové územie.
Vody povrchových tokov sa prostredníctvom ponorov
strácajú v podzemí, čím dochádza občasne k ich čias-
točnému vysychaniu.
Celková dĺžka Demänovky je cca 19 km. Celková
plocha povodia Demänovky (po sútok s Váhom) je
62,6 km2, z toho 29,5 km2 pripadá na oblasť kryštalini-
ka a 17 km2 na oblasť mezozoických hornín po merný
objekt v Pavčinej Lehote (merný objekt SHMÚ s kataló-
govým číslom 5590) (Drahoš et al., 1992). Spádové po-
mery Demänovky sú nevyrovnané, v hornej časti až po
sútok so Zadnou vodou prekračuje spád 110 ‰ (výško-
vý rozdiel 779 m pri vzdialenosti 7 km), v strednej a dol-
nej časti toku sa tento spád znižuje, s čím súvisí pokles
kinetickej energie a zvýšenie akumulácie transporto-
vaného materiálu. V strednej časti toku dosahuje spád
len okolo 31 ‰ (výškový rozdiel 131 m pri vzdialenosti
4,5 km), v spodnej kotlinovej časti je to necelých 19 ‰
(výškový rozdiel 128 m pri vzdialenosti 6,8 km) (Šavr-
noch, 1978).
Režim prietokov na povrchových tokoch v Demä-
novskej doline je variabilný. Najvyššie prietoky sú via-
zané na obdobie topenia snehu. V posledných rokoch
sa vplyvom klimatických zmien stále častejšie objavujú
krátkodobé maximá počas nárazových intenzívnych
zrážok vyskytujúcich sa počas roka. Minimálne prieto-
ky sú spojené so zimnými mesiacmi, keď snehová po-
krývka dosahuje najväčšiu hrúbku a mrazy sú najsilnej-
šie, alebo s letnými a jesennými mesiacmi, v čase veľmi
nízkych zrážkových úhrnov. Podľa dlhodobých prie-
merných mesačných prietokov sa maximálne prietoky
na Demänovke vyskytujú v máji, minimálne prietoky
v zimných mesiacoch – v januári a februári.
Prietoky hlavných tokov v Demänovskej doline
možno interpretovať na základe výsledkov účelové-
ho režimového pozorovania vyhľadávacieho hydro-
geologického prieskumu sz. svahov Nízkych Tatier
(Méryová, 1990), v rámci ktorého sa v období hyd-
rologických rokov 1985 – 1988 kontinuálne sledovali
prietoky na Zadnej vode (číslo objektu 5577), Prieč-
nom potoku (číslo objektu 5568) a povrchovej Demä-
novke (Lúčky) pri ich vstupe na krasové územie (číslo
objektu 5557) (obr. 4.3) a na povrchovej Demänovke
nad Vyvieraním, t. j. pred jej spojením s podzemnou
Demänovkou (číslo objektu 5579). V roku 2010 sa
v rámci projektu Zlepšenie starostlivosti o Ramsar-
skú lokalitu Jaskyne Demänovskej doliny začalo s re-
konštrukciou vodomerných objektov, ktoré slúžili
v rámci hydrogeologického výskumu na sledovanie
prietokov v 80. rokoch minulého storočia. Po ukonče-
ní stavebných prác boli na objektoch obnovené reži-
mové pozorovania. Údaje o prietokoch zo starších aj
novších meraní (Auxt et al., 2012), doplnené o údaje
z pozorovacej stanice SHMÚ na Demänovke pri Pav-
činej Lehote (katalógové číslo objektu SHMÚ 5590),
sumarizuje tabuľka 4.1.
Ponory
Ponory zohrávajú veľmi dôležitú úlohu z hľadiska
režimu a množstva povrchových a podzemných vôd
v území. Ide o krasové javy vyskytujúce sa v korytách
vodných tokov v rámci vlastného krasového územia,
ktorými dochádza k vsakovaniu alebo vtekaniu po-
vrchových vôd do podzemia. V území sa okrem ak-
tívnych ponorov nachádzajú aj ponory fosílne, ktoré
fungovali v čase rozdielnej hydrologickej situácie, prí-
padne za rozdielnych geomorfologických pomerov,
ako sú v súčasnosti. Väčšina ponorov v Demänovskej
doline je založených na puklinách podložných vápen-
cov, ktoré sú hojne zanesené riečnymi nánosmi. Podľa
spôsobu prenikania vôd do podzemia ide o ponory ne-
zreteľné – in�ltračné, kde voda vsakuje do podzemia
cez zvetraliny a sedimenty vyplňujúce dno riečiska.
Identi�kácia takýchto ponorov, resp. ponorných zón
(voda sa tratí na dlhšom úseku – ide o tzv. trativod,
vodotrat) je pomerne zložitá. Ponory tohto typu sa
dajú voľne pozorovať len za veľmi nízkych vodných
stavov. Vyskytujú sa predovšetkým na hlavnom po-
vrchovom toku Demänovky a Zadnej vode. Tento typ
ponorov sa vyskytuje aj pri vodných tokoch bočných
krasových doliniek, hlavne v dolinke Okno, v dolin-
ke Vyvieranie, v Pustej dolinke a v dolinke Machna-
tá. Oveľa zriedkavejšie sa v území vyskytujú ponory
otvorené, ktoré sú schopné prenášať do podzemia
väčšie množstvo vody. Príkladom takéhoto typu po-
noru je napr. Objavný ponor, ktorým bola objavená
Demänovská jaskyňa slobody. Ide o puklinový ponor
v súčasnosti sčasti zanesený žulovým materiálom.
Ponor je vytvorený na priesečníku vrstvových plôch
gutensteinských vápencov a pukliny smeru od JZ na
SV (Droppa, 1957).
Prvý konkrétnejší opis a lokalizácia ponorov v hor-
nej časti Demänovskej doliny pochádza od Jalového
(1953), ktorý na Demänovke po jej sútok so Zadnou
vodou uvádza 8 ponorov, opustených aj aktívnych.
Na Zadnej vode opisuje 4 ponory, ktorých kapacita
nestačila na to, aby pohltili všetku vodu pretekajúcu
jej korytom. Podrobnejší opis ponorov v Demänovskej
doline spolu s ich lokalizáciou prináša neskôr v mono-
gra�i A. Droppa z roku 1957, ktorý opisuje 21 pono-
rov situovaných v toku Demänovky a ďalších 6 pono-
rov v bočných krasových dolinkách (Machnatej, Pus-
tej, Čiernej dolinke, dolinke Točište, Vyvieranie, Okno).
Ďalší systematickejší opis ponorov z Demänovskej
doliny nie je známy. S ich následnou identi�káciou
a aktuálnym zameraním sa začalo až v roku 2004.
Výsledky pozorovaní naznačujú dynamiku týchto
krasových javov. Súčasný stav ponorov v porovnaní
so starším polohopisom ukazuje, že niektoré pono-
ry sa oproti svojej pôvodnej polohe mierne posunuli,
niektoré vplyvom zanesenia sedimentmi stratili svo-
ju funkčnosť, v niektorých prípadoch boli zdokumen-
tované nové ponory.
Prvé ponory sa na povrchovej Demänovke obja-
vujú po jej vstupe na krasové územie, vo výške okolo

Tab. 4.1 Základné štatistické charakteristiky časových radov prietokov na hlavných povrchových tokoch v Demänovskej doline.

priemerný
Qpriem Qmin Qmax
Tok Sledované obdobie merný odtok
[m3·s-1] [m3·s-1] [m3·s-1]
[l·s-1·km-2]
plocha povodia 15,8 km2 hydrologické roky 1985 – 1988 0,608 0,112 2,454 33,250
Zadná voda
(číslo objektu 5577) 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012 0,361 0,001 1,513 22,854
plocha povodia 3,5 km2 hydrologické roky 1985 – 1988 0,066 0,007 0,670 17,710
Priečny potok
(číslo objektu 5568) 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012 0,070 0,001 0,523 19,910
Demänovka nad Lúčkami
plocha povodia 11,0 km2 hydrologické roky 1985 – 1988 0,248 0,012 2,210 22,500
(číslo objektu 5557) 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012 0,239 0,018 2,103 21,752
Demänovka nad Vyvieraním
Demänovka plocha povodia 41,9 km2 hydrologické roky 1985 – 1988 0,333 0,001 3,885 7,940
(číslo objektu 5579) 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012 0,416 0,000 9,322 9,940
Demänovka – Pavčina Lehota
plocha povodia 46,5 km2 hydrologické roky 1985 – 1988 1,372 0,083 8,582 29,510
(číslo objektu 5590) hydrologické roky 1969 – 2010 1,216 0,083 34,35 26,151

57
 975 m n. m. V časti povodia Demänovky na Lúčkach
až po jej sútok s Priečnym potokom sa podľa Droppu
(1957) nachádzalo 5 ponorov. V súčasnosti sa z nich
podarilo jednoznačne identi�kovať len dva ponory
a jeden trativod. Najhustejšia sieť ponorov sa nachá-
dza na Demänovke od jej sútoku s Priečnym poto-
kom až po úsek, kde sa povrchová Demänovka spája
s podzemnou Demänovkou. V tejto časti je situova-
ných okolo 15 aktívnych ponorov. Najväčším a záro-
veň najznámejším je už vyššie spomínaný Objavný
ponor (obr. 4.4), ležiaci vo výške 805 m n. m. Svojou
veľkosťou je schopný pohltiť viac ako 100 l·s-1 vody.
K ponorom s väčšou kapacitou patrí na povrchovej
Demänovke napr. aj ponor pri parkovisku do Demä-
novskej jaskyne slobody (nadmorská výška ponoru je
cca 821 m n. m.).
Počas nízkych vodných stavov vplyvom aktívnej
činnosti ponorov postupne proti smeru toku vysychá
povrchové koryto Demänovky. Najčastejším suchým
úsekom je časť od sútoku povrchovej Demänovky
s podzemnou Demänovkou až po Objavný ponor,
resp. až po ponor nad parkoviskom do Demänovskej
jaskyne slobody. Vyššie časti koryta Demänovky až
po sútok so Zadnou vodou v čase nízkych vodných
stavov dotuje len Zadná voda. Južnejšie ležiace čas-
A B
Obr. 4.4 Objavný ponor za nízkeho (A) a vysokého stavu vody (B). Foto: D. Haviarová (A), P. Staník (B)
58
ti koryta Demänovky od tohto sútoku sú rovnako
suché, najčastejšie až po ponornú zónu pri vyústení
Pustej dolinky. Koryto povrchovej Demänovky pod jej
sútokom s podzemnou Demänovkou už nevysychá,
aj napriek tomu, že Droppa (1957) udával v tejto časti
prítomnosť troch ponorov. V súčasnosti tieto ponory
neboli dokumentované. Je možné, že postupne došlo
k ich čiastočnému alebo úplnému zaneseniu. Podľa
výsledkov rezistivimetrie (Auxt et al., 2012) sú v tejto
oblasti skôr prítoky povrchového toku (viditeľné v tes-
nej blízkosti toku alebo aj skryté), najmä v úsekoch do
200 m pod Vyvieraním a potom nad Kamennou cha-
tou.
V koryte Priečneho potoka neboli od 50. rokoch mi-
nulého storočia dokumentované žiadne viditeľné ak-
tívne ponory. Jediná zmienka o ponoroch v tejto časti
Demänovskej doliny pochádza od Volka-Starohorské-
ho (1939).
Ponory Zadnej vody sa nachádzajú v krasovom úze-
mí, na západnom svahu Stodôlky na Repiskách. Podľa
Droppu (1957) sa na Zadnej vode nachádzali 2 pono-
ry, z toho prvý ležal vo výške 839 m n. m., druhý asi
o 120 m nižšie. V súčasnosti boli v spodnej časti toku,
v blízkosti druhého ponoru, identi�kované ešte ďalšie
2 ponory. Zadná voda sa vzhľadom k menšiemu poč-
tu aktívnych ponorov a väčšiemu a stálejšiemu prie-
toku ponára do podzemia len časťou svojho objemu.
Na rozdiel od povrchovej Demänovky tak v súčasnosti
Zadná voda tečie v celej dĺžke svojho koryta po celý
rok.
Vo viacerých pravostranných bočných dolinkách
Demänovskej doliny sa nachádza viac ako jeden
ponor, resp. viac ponorných zón. K takýmto dolin-
kám patrí hlavne dolinka Vyvieranie, dolinka Okno,
dolinka Pustá a dolinka Machnatá. Ponárajúce sa
vody občasných tokov bočných doliniek sa po svo-
jom prestupe do podzemia objavujú v jaskynných
priestoroch.
Podzemné vody
Hydrogeologické pomery
Hydrogeologické pomery územia Demänovskej
doliny a režim obehu jej podzemných vôd v pod-
statnej miere ovplyvňuje jeho geologicko-tektonická
stavba. Granitoidné horniny tatrika v južnej časti úze-
mia charakterizuje puklinová priepustnosť s obehom
podzemných vôd viazaných na pukliny a zóny zvetrá-
vania. Odvodňovanie je prevažne prostredníctvom
prameňov s nízkou výdatnosťou od 0,1 do 0,5 l·s-1
alebo drénovaním podzemných vôd na najnižšej
eróznej báze priamym prestupom do povrchových
tokov. Vyššiu výdatnosť dosahujú pramene z gra-
nitoidných hornín s výskytom pokryvných kvartér-
nych glaciálnych a glaci�uviálnych sedimentov (napr.
pramene v povodí Zadnej vody), ktoré sú veľmi dob-
rým prostredím pre in�ltráciu zrážkových vôd. Časť
zrážkových vôd sa v týchto kvartérnych sedimen-
toch akumuluje, časť presakuje do zóny porušenia
a zvetrania skalného podložia, zvyšná časť zrážok
vytvára povrchový odtok. Priemerné hodnoty mer-
ného podzemného odtoku z nekrasovej časti územia
s výskytom granitoidných hornín s prítomnosťou gla-
ciálnych a glaci�uviálnych sedimentov sa podľa reži-
mových pozorovaní za obdobie 1971 – 1980 (Dovina
et al., 1985) pohybujú v intervale 10 až 18 l·s-1·km-2,
kým v oblastiach s výskytom granitoidných hornín
bez pokryvných útvarov je to len 5 až 6 l·s-1·km-2.
Hodnoty priemerného podzemného merného odto-
ku v nekrasovom území predstavujú podľa Dovinu
et al. (1985) pre povodie Zadnej vody 17,52 l·s-1·km-2,
pre povodie Demänovky (Lúčky) 11,66 l·s-1·km-2 a pre
povodie Priečneho potoka 8,51 l·s-1·km-2. Obeh vody
v kryštaliniku je pomerne plytký, čomu nasvedčuje aj
rozkyv teplôt jeho prameňov ovplyvnený hlavne níz-
kymi teplotami vzduchu v zimných mesiacoch. Zvý-
šená akumulačná schopnosť kryštalinika je veľmi vý-
znamná pri tvorbe a dopĺňaní zásob podzemných vôd
priľahlého mezozoického komplexu, ktorý je dôležitý
z hľadiska výskytu jaskýň v Demänovskej doline.
Kvartérne sedimenty sú v území dominantne zastú-
pené už spomínanými morénovými glacigénnymi, gla-
ci�uviálnymi a postglaciálnymi �uviálnymi sediment-
mi, ktoré sa vyznačujú medzizrnovou priepustnosťou.
Medzizrnová priepustnosť je typická aj pre ostatné
kvartérne sedimenty (napr. �uviálne sedimenty). Gla-
cio�uviálne sedimenty sa vyznačujú vyššou priepust-
nosťou s koe�cientom transmisivity T = 1·10-4 – 1·10-3
m·s-1. Ostatné kvartérne sedimenty patria medzi málo
priepustné kolektory s nízkou a veľmi nízkou prietoč-
nosťou T = 1·10-5 – 1·10-4 a 1·10-6 – 1·10-5 m·s-1 (Auxt et
al., 2012).
Priepustnosť komplexu kvartérnych glaci�uviál-
nych sedimentov v oblasti Lúčok je podľa výsledkov
hydrodynamických skúšok na troch hydrogeolo-
gických vrtoch najslabšia v prípade jemnozrnných
glaci�uviálnych sedimentov. Koe�cient �ltrácie
(k = 2,1·10-5 m·s-1) zaraďuje sedimenty z tejto časti
územia do V. triedy priepustnosti (dosť slabá prie-
pustnosť). Vyššia priepustnosť je predpokladaná
v oblasti poruchových zón, ktoré môžu predstavovať
preferované cesty prúdenia podzemných vôd týmto
horninovým komplexom pri súčasnom drénovaní
podzemnej vody z nadložných glacigénnych sedi-
mentov do podložného mezozoika. Mierna až dosť
silná priepustnosť (IV. až III. trieda priepustnosti)
horninového komplexu (k = 7,8·10-4 m·s-1) je spojená
s vyšším podielom najmä kremencov obalovej série
mezozoika, ležiacich v podloží glacio�uviálnych sedi-
mentov (Auxt et al., 2012).
Najintenzívnejší obeh podzemných vôd v Demä-
novskej doline sa viaže na čiastkovú štruktúru mezo-
zoického komplexu karbonátov krížňanského príkro-
vu. Hydrogeologické pomery tejto časti územia sú
typické pre krasové územia, t. j. charakterizuje ich puk-
linová a krasovo-puklinová priepustnosť, zložitý režim
a obeh podzemných vôd, úzke prepojenie povrcho-
vých a podzemných vôd, existencia a aktívna činnosť
ponorov, prítomnosť podzemných tokov, krasových
prameňov a vyvieračiek.
Obehu podzemných vôd v mezozoickom komple-
xe karbonátov krížňanského príkrovu sa zúčastňujú
vlastné podzemné vody karbonátového masívu (au-
tochtónne vody) – vody kumulované z dažďových
a snehových zrážok spadnutých priamo vo vlastnom
krasovom území, podzemné vody pritekajúce z nekra-
sového územia (alochtónne vody) a vody povrchových
tokov (autochtónnych aj alochtónnych), prestupujúce
do podzemia. Stanovenie podielu podzemných a povr-
chových vôd na celkovom obehu v krasovom systéme
je značne problematické, pretože sa mení v závislosti
od klimatických podmienok, ale tiež kvôli komplikova-
nosti krasového systému.
Priepustnosť vápencov je oproti dolomitom vyš-
šia. Dolomity aj napriek tomu vytvárajú vhodné
podmienky pre obeh a akumuláciu podzemných
59
 vôd. Podľa Méryovej (1990) z výsledkov meraní za
roky 1985 – 1988 respektíve 1986 – 1988 odteká
z čiastkovej štruktúry strednotriasových karbonátov
krížňanského príkrovu v priemere 216,7 respektíve
210 l·s-1, čo prepočtom pri ploche povodia 17 km2
zodpovedá približnej hodnote merného podzemné-
ho odtoku 12,75 l·s-1·km-2 resp. 12,35 l·s-1·km-2. Vyššie
mezozoické členy nemajú z pohľadu vlastného kra-
sového územia väčší význam. Mezozoické súvrstvia
keupru a neokómu krížňanského príkrovu vystupujú-
ce v SV časti územia preberajú funkciu izolátora (ba-
riéry) pre podzemné vody vysoko priepustných tria-
sových karbonátov a s tým spojeného usmerňovania
podzemných vôd do Demänovskej doliny.
V prostredí strednotriasového karbonátového
mezozoického komplexu krížňanského príkrovu bol
v blízkosti vyústenia Machnatej dolinky v rámci vy-
hľadávacieho hydrogeologického prieskumu mezo-
zoika SZ svahov Nízkych Tatier vyhĺbený 200 m hl-
boký vrt (Méryová, 1990), v ktorom bola nameraná
zaklesnutá hladina podzemnej vody v hĺbke 64,5 m.
Rezistivimetriou sa zistilo prúdenie naprieč vrtom
v intervale 70 – 170 m a odlišná mineralizácia pod-
zemnej vody jednotlivých horizontov v hĺbke 70 –
116 m a 120 – 158 m. Podľa koe�cienta prietočnosti
stanoveného na základe hydrodynamických skúšok
na vrte patria prítomné karbonáty medzi vysoko
priepustné horniny.
Mezozoický komplex karbonátov v Demänovskej
doline bol vzhľadom na rozdielne vlastnosti a pod-
mienky obehu krasových vôd rozdelený Droppom
a Klaučom (1985) na tri základné bloky. Najvýznam-
nejší južný blok predstavuje hornú časť povodia v me-
zozoickom komplexe, pokračujúcu až po tektonickú
líniu prebiehajúcu dolinkou Vyvieranie. V tejto časti
dochádza k obehu a formovaniu vôd vystupujúcich
v mohutnej vyvieračke v ústí dolinky Vyvieranie. Na
južný blok nadväzuje centrálny blok vyčlenený dvoma
tektonickými líniami, z juhu tektonickou líniou v do-
linke Vyvieranie, zo severu tektonickou líniou v oblasti
Čiernej doliny. Severnejšie od tektonickej línie v Čiernej
dolinke až po styk s paleogénom Liptovskej kotliny leží
posledný, plošne najmenší a z hľadiska skrasovatenia
najmenej významný severný blok komplexu. Blok je
budovaný hlavne strednotriasovými dolomitmi kríž-
ňanského príkrovu čiastočne prekrytými kvartérnymi
sedimentmi náplavového kužeľa Demänovky, vo vý-
chodnej časti vápencami stredného triasu chočského
príkrovu. Východné a západné ohraničenie blokov nie
je jednoznačné, vzhľadom na presahovanie karboná-
tového masívu do susedných hydrogra�cky vymedze-
ných povodí. Západná hranica blokov je pravdepo-
dobne súhlasná s hydrogra�ckou rozvodnicou (Méry-
ová, 1990). Východné ohraničenie je komplikovanejšie
vzhľadom k pravdepodobnému odvodňovaniu vápen-
cových častí Demänovskej Poludnice a Kuriencov do
60
susednej Iľanovskej doliny (Droppa, 1976) a možnému
odvodňovaniu masívu Krakovej hole do Jánskej aj De-
mänovskej doliny.
Podzemné autochtónne vody
Vlastné krasové vody, t. j. vody vznikajúce priamo
v krasovom území, z hľadiska miesta ich pôvodu na-
zývané ako vody autochtónne, tvoria neodmysliteľ-
nú súčasť vôd Demänovského jaskynného systému.
V rámci jaskynného systému sa podieľajú na prúdení
vôd horizontálnej (podzemné toky) aj vertikálnej cir-
kulácie (priesaky). K vodám vertikálnej cirkulácie pat-
ria priesakové vody, ktoré sa nachádzajú vo všetkých
jaskyniach systému. Priesakové vody vznikajú pri di-
fúznej in�ltrácii, v rámci ktorej zrážky dopadajúce na
krasový povrch in�ltrujú cez pôdu do horninového
masívu a vlastných jaskynných priestorov. Presakujú-
ca voda sa cez pukliny a ďalšie tektonické poruchy do-
stáva do jaskyne, kde sa objavuje vo forme priesakov
rôznej intenzity. Nerovnomerné rozšírenie priesakov
v rámci celého jaskynného systému ako aj v rámci jed-
notlivých jaskýň je spôsobené rozdielnymi geomorfo-
logicko-tektonickými pomermi v Demänovskej doline.
Najznámejším trvalým priesakom v sprístupnených
častiach jaskynného systému je Večný dážď v Hlbo-
kom dóme Demänovskej jaskyne slobody (obr. 4.5),
ktorý v čase svojho maxima dosahuje objem aj niekoľ-
ko desiatok l·s-1. Priesakové vody majú dôležitú úlohu
pri tvorbe, ale aj deštrukcii sintrovej výzdoby. Ich akti-
vita vo veľkej miere koreluje so zrážkami na povrchu.
Aj preto sú mnohé priesaky len občasné, aktívne len
po dlhodobých intenzívnych zrážkach alebo v čase to-
penia snehu na povrchu v nadloží jaskynných priesto-
rov. Priesakové vody sa v závislosti od objemu a cha-
rakteru podložia v mieste ich dopadu v jaskynných
priestoroch tratia v priepustnom podloží, alebo sa for-
mujú do malých podzemných tokov a jazierok. Takéto
menšie občasné jaskynné autochtónne toky (obr. 4.6)
sú známe napr. z Ružovej galérie a zadných častí De-
mänovskej jaskyne mieru, z viacerých častí jaskyne
Štefanová, z Jazernej chodby Demänovskej ľadovej
jaskyne, z nových častí jaskyne Okno. Ich prietoky sú
väčšinou nízke, do 1 l·s-1. Niektoré toky sprevádza prí-
tomnosť prietokových jazier. Príkladom sú prietokové
jazerá v Ružovej galérii Demänovskej jaskyne mieru.
Okrem autochtónnych podzemných tokov formujú-
cich sa z priesakov v jaskynných priestoroch sa v jas-
kynnom systéme objavujú aj autochtónne podzemné
toky, ktoré vznikajú z povrchových autochtónnych
tokov vstupujúcich do podzemia tzv. in�ukciou, t. j.
koncentrovanou in�ltráciou cez ponory a krasové
dutiny. K takýmto tokom patrí napr. podzemný tok
v Kolibe Demänovskej jaskyne mieru a podzemné
toky v Hlinenej chodbe v Demänovskej jaskyni slobo-
dy (obr. 4.7), pochádzajúce z ponárajúcich sa vôd po-
vrchového toku v dolinke Vyvieranie, podzemný tok
Obr. 4.5 Večný dážď v Hlbokom dóme Demänovskej jaskyne slobody. Foto: P. Staník

61
 Obr. 4.6 Autochtónny tok v Demänovskej jaskyni mieru. Foto: P. Staník
Obr. 4.7 Autochtónny tok v Hlinenej chodbe Demänovskej jaskyne
slobody. Foto: P. Staník
62
v Brichtových sieňach Demänovskej jaskyne slobody,
pochádzajúci z Pustej dolinky, podzemný tok pri Kozu-
be v Demänovskej jaskyni mieru, pochádzajúci z po-
nárajúcich sa vôd povrchového toku v dolinke Okno.
Okrem podzemných tokov formujú autochtónne
vody v jaskynnom systéme aj samostatné, vzhľadovo
aj geneticky pestré podzemné jazierka (obr. 4.8 a 4.9).
Podmienkou ich vzniku je hlavne intenzívny priesak
a málo priepustné až nepriepustné zakolmatované
podložie, prípadne dostatočný prítok podzemného
toku. Jazierka sa nachádzajú v takmer všetkých väč-
ších jaskyniach Demänovského jaskynného systému.
Bohatým výskytom sintrových jazierok sa môže po-
chváliť hlavne Demänovská jaskyňa slobody (napr.
Leknové jazierka v Ružovej sieni, Zlaté a Hroznové ja-
zierko v Královej galérii, Zelené a Trikolorové jazierko
v Červenej galérii, Zvonivé jazierko v Čarovnej chodbe,
Koralové jazierko pod Vodopádom smútočnej vŕby
a pod.). V tejto jaskyni sa nachádza aj plošne najväčšie
podzemné jazero v jaskyniach Demänovskej doliny,
ktoré je podľa hodnôt obsahu vo vode rozpustených
látok rovnako tvorené autochtónnymi vodami. Ide
o Veľké (Těsnohlídkovo) jazero na konci Suchej chod-
by, ktoré dosahuje dĺžku 52 m, šírku 5 až 12 m a hĺbku
7 m (Droppa, 1957). Hĺbka jazera v priebehu roka osci-
luje o 1 až 1,5 m. Otázka napájania Veľkého jazera za-
tiaľ nie je presne objasnená. Jazero je sifónom spojené
s Evičkiným jazerom v priľahlej časti Demänovskej jas-
kyne mieru. V Kaskádovej sieni jaskyne Beníková sa na-
chádza zriedkavý typ tzv. kaskádových jazierok, ktoré
navzájom oddeľujú čelné sintrové hrádzky (obr. 4.11).
Obr. 4.8 Labutie jazierka v Demänovskej jaskyni mieru. Obr. 4.9 Jazierko v Demänovskej jaskyni mieru vyplnené bielym
Foto: P. Staník mäkkým sintrom. Foto: P. Staník

Kaskádové jazierka so stupňovitými hrádzami sa na- pukline, Pod balkónom, v Pieskovej sieni). Priemer-
chádzajú napr. aj v Demänovskej jaskyni mieru (Kas- ná hodnota mernej elektrickej vodivosti vôd pod-
kádová sieň). V jaskyni Beníková sa častejšie objavujú zemnej Demänovky v tejto časti systému (Achátový
aj menšie tzv. stalagmitové jazierka. Špeciálnym ty- dóm Pustej jaskyne – 31 mS·m-1) indikuje vyšší po-
pom jazier v jaskynnom systéme sú jazerá sifónové, diel autochtónnych vôd, ktoré sú zmiešané s vodami
tvorené väčšou akumuláciou stagnujúcej vody v si- povrchovej Demänovky ponárajúcimi sa v krasovej
fónovej riečnej chodbe, prípadne jazierka vznikajúce časti Lúčok. Podzemná Demänovka sa v Achátovom
pred vlastnými sifónmi. Takéto jazerá sa nachádzajú dóme Pustej jaskyne nachádza 62 m pod riečiskom
hlavne v Pustej jaskyni, v jaskyni Štefanová, v Demä- povrchovej Demänovky (Droppa, 1957). Z Pustej jas-
novskej jaskyni slobody a v jaskyni Vyvieranie. kyne tečie podzemná Demänovka severným sme-
rom k Demänovskej jaskyni slobody. V tejto jaskyni
Podzemné alochtónne vody sa po prvýkrát objavuje v Pekelnom dóme zväčšená
Alochtónne vody sa v krasovom území Demä- o vody z povrchovej Demänovky a z jaskyne Štefano-
novskej doliny nachádzajú nielen na povrchu, ale aj vá, ktoré sa na podzemný tok pripájajú zatiaľ v ne-
v podzemí, kde tvoria súčasť podzemných vodných známych častiach medzi Pustou jaskyňou a Demä-
tokov. Vody formujúce sa a následne pritekajúce z ne- novskou jaskyňou slobody. Z Pekelného dómu tečie
krasového územia sa do jaskynného systému dostá- podzemná Demänovka ďalej jaskyňou až do Dómu
vajú buď skrytými prestupmi alebo sústredenou in- mŕtvych, kde sa v „Podzemnom prepadaní“ stráca
�ltráciou cez ponory ležiace v korytách povrchových v neznámych priestoroch. Znova sa objavuje na kon-
alochtónnych tokov. Vzhľadom na komplikované obe-
hové cesty a prúdenie podzemných vôd sa v podzemí
zvyknú alochtónne vody v rôznom pomere miešať
s autochtónnymi vodami, čo sa odráža na ich celko-
vom chemickom zložení.
Najvýznamnejším podzemným alochtónnym to-
kom Demänovskej doliny je podzemná Demänovka
(obr. 4.11), ktorá je podľa hodnôt mineralizácie hlav-
ne v svojej južnejšej časti zmiešaná s vyšším podie-
lom autochtónnych vôd. Dĺžka podzemnej Demä-
novky je podľa Droppu (1976) takmer 3 km. Na zá-
klade novších speleologických objavov je táto dĺžka
od jej známych najjužnejších častí až po vyústenie
na povrch ešte o niekoľko desiatok metrov väčšia.
Kompletný priebeh podzemnej Demänovky zatiaľ
nepoznáme, keďže sa na jej toku nachádza viacero si-
fónov a dosiaľ nepreskúmaných úsekov. Najjužnejšie
známe časti podzemného toku pochádzajú z jaskyne
Pustá, kde sa jej tok objavuje na niekoľkých miestach
(napr. v Žikešovom dóme, Achátovom dóme, Vodnej Obr. 4.10 Kaskádové jazierka v jaskyni Beníková. Foto: P. Staník

63
 Obr. 4.11 Podzemná Demänovka s ponorom „Podzemné prepadanie“ v Demänovskej jaskyni slobody. Foto: P. Staník

64
ci Objavnej chodby v Mramorovom riečisku. Rozdiel
v objeme podzemného toku medzi Podzemným pre-
padaním a na konci Objavnej chodby je spôsobený
hlavne prítokom povrchovej Demänovky pritekajúcej
od Objavného ponoru a alochtónneho podzemného
toku z Údolnej jaskyne, ktorý je rovnako v prevažnej
miere tvorený vodami ponárajúcej sa povrchovej
Demänovky. Podzemná Demänovka tečie z Demä-
novskej jaskyne slobody ďalej do jaskyne Vyvieranie,
odkiaľ vystupuje na povrch v ústí dolinky Vyvieranie
v mohutnej krasovej vyvieračke.
Prvý dlhodobejší monitoring prietokov podzemnej
Demänovky v Demänovskej jaskyni slobody sa začal
až v roku 2010 v rámci projektu Zlepšenie starostlivosti
o Ramsarskú lokalitu Jaskyne Demänovskej doliny. Re-
žim podzemnej Demänovky v tejto časti jaskynného
systému je podľa vizuálnych pozorovaní a kontinu-
álnych meraní za obdobie 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012
(Auxt et al., 2012) podstatne vyrovnanejší ako režim
povrchovej Demänovky, čo v značnej miere súvisí
s obmedzenou kapacitou ponorov na povrchu a li-
mitovaným objemom prívodných ciest do podzemia
(tab. 4.2).
Ponárajúce sa vody povrchovej Demänovky sa pod-
ľa výsledkov stopovacích skúšok okrem Pustej jaskyne
a Demänovskej jaskyne slobody objavujú aj v jaskyni
Štefanová a v Údolnej jaskyni, kde sa miešajú s ďalší-
mi alochtónnymi a autochtónnymi vodami. Odtiaľ sa
postupne napájajú na hlavný tok podzemnej Demä-
novky.
Na základe výpočtu vodnej bilancie pre krasové
územie Demänovskej doliny bola pre podzemnú De-
mänovku v Demänovskej jaskyni slobody za hydrolo-
gický rok 2010 prepočítaná veľkosť prislúchajúceho
povodia 14,7 km2 (Auxt et al., 2012).
Časťou jaskyne Štefanová pretekajú okrem aloch-
tónnych vôd Demänovky aj alochtónne vody Zadnej
vody, ktoré prestupujú z povrchu do podzemia, kde
sa stávajú súčasťou väčších podzemných tokov.
V prostredí nekrasového územia Demänovskej do-
liny boli režimové zmeny podzemných alochtónnych
vôd sledované od októbra 2010 na 3 hydrogeologic-
kých vrtoch V-1 až V-3 situovaných v oblasti Lúčok
(V-1 – vrt na severnom okraji Lúčok, V-2 – vrt v strednej
časti Lúčok pod ubytovávacím chatovým komplexom,
V-3 – najvzdialenejší vrt od jaskynného systému ležiaci
na juhovýchodnom okraji Lúčok). Úroveň hladiny pod-
zemnej vody v jednotlivých vrtoch je rôzna (tab. 4.3).
Najmenšia hĺbka hladiny podzemnej vody od terénu je
v najjužnejšom vrte V-3, najviac poklesnutá hladina je
vo vrte V-2. Z dlhodobého hľadiska má najstabilnejší re-
žim podzemných vôd vrt V-2. Podľa Auxta et al. (2012)
stabilný režim na tomto vrte spolu s veľmi hlboko za-
klesnutou hladinou podzemnej vody pod úrovňou te-
rénu (cca 48 m) signalizuje prítomnosť výrazného dre-
nážneho prvku v tejto oblasti. V tabuľke 4.3 sa okrem
údajov o hladine podzemnej vody nachádzajú aj zhod-
notené výsledky meraní teploty vôd. Priemerné teplo-
ty vody stúpajú od polohovo najjužnejšieho vrtu V-3
(5,4 °C) cez nižší vrt V-2 (5,7 °C) až po najsevernejší vrt
V-1 (6,2 °C). Kým dva vyššie vrty majú veľmi malý roz-
kyv hodnôt teplôt vody, vo vrte V-1 je tento rozdiel až
1,9 °C, čo môže signalizovať omnoho intenzívnejší obeh
podzemnej vody.
Sifóny
Podzemné toky v jaskyniach Demänovskej doliny
sú pomerne často sprevádzané výskytom sifónov, t. j.
úsekov jaskynnej chodby, kde sa jaskynný strop znižu-
je natoľko, že sa ponára pod vodnú hladinu a tým roz-
deľuje jaskynnú chodbu na dva oddelené voľné úseky.
Sifóny sú v mnohých prípadoch limitujúcim faktorom
pohybu v jaskynných priestoroch. Rovnako limitujú aj
možnosti nových speleologických objavov. Podrobnej-
ší opis najvýznamnejších sifónov z jaskynného systé-
mu v Demänovskej doline pochádza od Hochmutha
(2000).
Sifóny v jaskyniach Demänovskej doliny sú rozličnej
dĺžky a hĺbky. Niektoré z menších sifónov, ktoré nie sú
väčšinou spojené s hlavnými podzemnými tokmi, sa
dajú prekonať po ich čiastočnom alebo úplnom odčer-
paní. Na prekonanie väčších sifónov je potrebná spe-

Tab. 4.2 Základné štatistické charakteristiky časových radov prietokov na podzemnej Demänovke v Demänovskej jaskyni slobody.

Tok Sledované obdobie Qpriem [m3·s-1] Qmin [m3·s-1] Qmax [m3·s-1]

podzemná Demänovka 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012 0,327 0,167 0,504

Tab. 4.3 Základné štatistické charakteristiky časových radov hladín (H) a teplôt podzemnej vody (T) v hydrogeologických vrtoch V-1 až
V-3 v oblasti Demänovská dolina – Lúčky.

Sledované obdobie Hmin Hpriem Hmax Tmin Tpriem Hmin Hpriem Hmax ΔH
Tmax [°C] ΔT
15. 10. 2010 – 31. 8.2012 [m n. m.] [m n. m.] [m n. m.] [°C] [°C] [m] [m] [m] [m]
vrt V-1 897,54 899,97 918,47 4,8 6,2 6,7 1,9 6,63 25,13 27,56 20,93
vrt V-2 913,14 914,164 941,26 5,6 5,7 5,8 0,2 20,68 47,78 48,80 28,12
vrt V-3 972,65 974,156 976,24 5,2 5,4 5,6 0,4 10,38 12,46 13,97 3,59

65
 leopotápačská technika a bohaté speleopotápačské
skúsenosti (obr. 4.12).
Najvýznamnejšie sifóny sa v jaskyniach Demänov-
skej doliny nachádzajú na hlavnom toku podzemnej
Demänovky (obr. 4.13). V smere proti toku sú ozna-
čované od nultého sifónu, ktorý je stotožnený s vlast-
ným povrchovým výverom podzemnej Demänovky
(Hochmuth, 2000). Nasledujú sifóny v jaskyni Vyviera-
nie s označením -1 až -4 s hĺbkou od 3 do 8 m. Sifón
s označením -4 vedie k „Jazeru v tvare ryby“, na konci
ktorého sa začína tzv. „Vodná cesta“ do Demänovskej
jaskyne slobody (Hochmuth, 1988, 1993, 2000). Z jas-
kyne Vyvieranie je podrobnejšie opisovaných 10 sifó-
nov, z toho 8 sifónov je speleopotápačsky preskúma-
ných s dĺžkou sifónových úsekov 270 m (Hochmuth,
2000). Číslovanie „Vodnej cesty“ začína sifónom č. 1
v jaskyni Vyvieranie a končí 8. sifónom, ktorý leží
v Mramorovom riečisku Demänovskej jaskyne slobo-
dy smerom k Podzemnému prepadaniu. Hĺbka týchto
sifónov je od 2 do 20 m. Vlastné Podzemné prepada-
nie ako sifón zatiaľ nie je podrobne opísané. V Demä-
novskej jaskyni slobody sa nachádzajú aj ďalšie sifóny,
z nich najznámejší je Pekelný sifón, ktorým končí proti
toku dostupný úsek Demänovky v Demänovskej jasky-
ni slobody. Ide o komplikovaný sifón, ktorý zatiaľ nebol
prekonaný. V roku 1984 v ňom počas potápania zahy-
nul skúsený speleopotápač V. Žikeš. Sifón je opisovaný
ako členitý s niekoľkými úžinami, tekutými pieskami
a silným protitlakom prúdiacej Demänovky. Jeho dote-
raz známa hĺbka je 32 m a dĺžka 100 m (http://www.
speleodd.sk – 22. 5. 2012). Celkovo je z Demänovskej
jaskyne slobody podľa Hochmutha (2000) známych
14 sifónov, z toho 8 preskúmaných, s dĺžkou sifóno-
vých úsekov 448 m. Významné sú aj sifóny z Pustej
jaskyne, kde sa realizovali pokusy speleopotápačského
postupu severným aj južným smerom. Zatiaľ najjuž-
Obr. 4.12 Potápanie v jaskyni Vyvieranie. Foto: P. Staník
66
nejším preskúmaným sifónom jaskynného systému je
75 m dlhý „Sifón rešpektu“ zo Žikešovho dómu v Pustej
jaskyni, za ktorým sa nachádzajú najjužnejšie známe
časti celého jaskynného systému aj vlastnej podzem-
nej Demänovky.
Vodné sifóny sa nachádzajú aj mimo hlavného
toku podzemnej Demänovky (napr. spojovací sifón
medzi Demänovskou jaskyňou mieru a Demänov-
skou ľadovou jaskyňou, sifón v Zabudnutej chodbe
pri Pekelnom dóme, zatiaľ nepreskúmané sifóny
v jaskyni Štefanová, odtokový sifón v Údolnej jasky-
ni). K známejším sifónom Demänovského jaskynné-
ho systému patrí aj spojovací sifón Evičkino jazero
– Veľké jazero, ktorým sa na prelome rokov 1986
a 1987 dosiahlo prirodzené spojenie Demänovskej
jaskyne slobody s Demänovskou jaskyňou mieru.
K špeci�ckým sifónom v Demänovskej jaskyni mie-
ru patrí podľa Janáčka (1969) sifón tvoriaci súčasť
doteraz nepreskúmanej nepravej „periodickej vyvie-
račky“ Glgavý Jano, ktorý sa nachádza zatiaľ v nedo-
stupných priestoroch na začiatku chodby spájajúcej
Vodopádový dóm s Ružovou galériou. V tejto časti
počuť za určitých stavov podzemnej vody pravidel-
ne sa opakujúci „glgavý“ zvuk. Janáček (1969) pred-
pokladá, že ide o bočnú chodbu s väčšími, najmenej
dvoma jazerami spojenými sifónom, ktorý pôsobí
ako násoska pri pretekaní vody z vyššie položeného
jazera do druhého nižšieho jazera.
Obr.4.13 Pred sifónom na podzemnej Demänovke v Mramorovom
riečisku v Demänovskej jaskyni slobody. Foto: P. Staník
Obr. 4.14 Vyvieračka podzemnej Demänovky. Foto: D. Haviarová
Pramene a vyvieračky
V nekrasovom území Demänovskej doliny, v prostre-
dí kryštalinika, sa nachádza viacero rozptýlených pra-
meňov a pramenných výverov, ktoré charakterizuje
väčšinou len veľmi nízka výdatnosť. Niektoré výdat-
nejšie pramene sú využívané ako lokálne vodné zdroje
pre zásobovanie miestnych hotelov, chát a iných rekre-
ačných zariadení (napr. prameň Rovná hoľa, prameň
v Májovej mulde, prameň Luková, prameň pod Orlou
skalou).
V krasovej časti územia predstavuje objemovo naj-
väčší výstup podzemných vôd na povrch vyvieračka
podzemnej Demänovky, ktorá leží pri ústí bočnej do-
linky Vyvieranie (obr. 4.14). Výdatnosti vyvieračky sa
v minulosti kontinuálne sledovali v 80. rokoch minulé-
ho storočia. K obnoveniu týchto meraní došlo až v ro-
ku 2010 po rekonštrukcii merného objektu Správou
slovenských jaskýň. Režimové merania na vyvieračke
za obdobie rokov 1985 – 87 dokumentovali výdatnosti
vyvieračky, ktoré charakterizovali jej prirodzený režim
(Méryová, 1990). V roku 1988 sa začali práce na vý-
stavbe záchytu vody v jaskyni Vyvieranie s pokusným
odberom podzemnej vody, ktorá sa aj v súčasnosti
odoberá z podzemného toku v maximálnom objeme
150 l·s-1 pre skupinový vodovod mesta Liptovský Miku-
láš (obr. 4.15). Novšie merania výdatnosti vyvieračky sú
tak poznačené uvedenými odbermi. Staršie aj novšie
režimové merania potvrdzujú pomerne veľký rozkyv
výdatností vyvieračky (tab. 4.4), ktorý je podstatne
väčší ako v prípade prietokov podzemnej Demänov-
ky v Demänovskej jaskyni slobody. Dôvodom je hlav-
ne bezbariérový vstup povrchových vôd do podzemia
Tab. 4.4 Základné štatistické charakteristiky časových radov výdatností vyvieračky podzemnej Demänovky.
Sledované obdobie
Vyvieranie hydrologické roky 1985 – 1987
(číslo objektu 5583) 15. 10. 2010 – 31. 8. 2012
Obr. 4.15 Objekt vodného zdroja Vyvieranie. Foto: D. Haviarová
cez Objavný ponor, ktoré spolu s vodami pritekajúcimi
z Údolnej jaskyne v značnej miere zvyšujú prietok pod-
zemnej Demänovky pred jej vstupom do jaskyne Vyvie-
ranie a následne jej výverom na povrch. V závislosti od
hydrologickej situácie spôsobujú vysoké rozdiely medzi
prietokmi podzemnej Demänovky v Demänovskej jas-
kyni slobody a v jej výstupoch z Vyvierania. V čase prie-
merných prietokov podľa výsledkov hydrometrovacích
prác (Auxt et al., 2012) priteká cez Objavný ponor do
podzemia takmer 200 l·s-1, pri vysokých povrchových
prietokoch je tento prítok ešte väčší.
Okrem vyvieračky podzemnej Demänovky sa v kra-
sovej časti doliny nachádzajú už len menšie pramene,
ktoré vo väčšine prípadov dotujú autochtónne toky
bočných svahových doliniek. Ich výdatnosť zväčša ne-
presahuje 1,0 l·s-1. Takéto pramene sa nachádzajú na-
príklad v dolinke Vyvieranie, v Pustej dolinke. Z nižšie
položených prameňov pravej strany doliny je význam-
nejší stály prameň Studená diera, ktorý predstavuje
výstup vôd podzemného toku z Demänovskej jaskyne
mieru. Jeho výdatnosť nie je vysoká, maximálne 5,0 –
7,0 l·s-1. Do tejto skupiny prameňov patrí napr. aj malý
prameň pred vyústením dolinky Okno s priemernou
výdatnosťou do 1 l·s-1. Na úpätí svahu pri Kamennej
chate sa nachádza občasný prameň aktívny len počas
extrémnych hydrologických udalostí. Severnejšie le-
žiaci prameň pod Čiernou dolinkou je zachytený ako
vodný zdroj pre Kamennú chatu. Voda z neho preteká
do povrchovej Demänovky len pri vysokých výdatnos-
tiach, pri nižších stavoch je v celom objeme využívaný
pre účely vodného zdroja. K významnejším, severnej-
šie situovaným prameňom ľavej (západnej) strany do-
Qpriem Qmin Qmax Odoberané množstvo vody
[m3·s-1] [m3·s-1] [m3·s-1] [m3·s-1]
0,753 0,204 2,048 –
0,465 0,004 3,499 do 0,150
67
 liny, patrí prameň Štôla (známy aj ako Dzúrov prameň).
Ide o niekoľko pramenných výverov, ktoré sú zachy-
tené 83,0 m dlhou štôlňou. Zachytenie prameňov sa
realizovalo v rokoch 1946, 1947 a 1948. Prameň patril
k jedným z prvých vodárenských zdrojov mesta Lip-
tovský Mikuláš. Do roku 1988 sa z prameňa odoberalo
v priemere od 40,0 do 60,0 l·s-1 (Burgerová, 2002). Po
vybudovaní záchytu krasovej vody z podzemnej De-
mänovky v jaskyni Vyvieranie sa prameň prestal vo-
dárensky využívať. Vodárenský zdroj Štôla má oproti
vodárenskému zdroju Vyvieranie posun zákalu o 6 až
8 hodín. V roku 2002 sa z tohto zdroja navrhoval od-
ber 20 l·s-1 ako doplnok k odbernému množstvu vody
z jaskyne Vyvieranie a o prameni sa zároveň uvažova-
lo ako o vodárenskom zdroji v čase, kým sa objaví zá-
kal z Vyvierania na Štôle (Burgerová, 2002).
Vzťah povrchových a podzemných vôd
V Demänovskej doline rovnako ako v každom inom
krasovom území existuje veľmi úzke prepojenie medzi
povrchovými a podzemnými vodami, ktoré súvisí s je-
ho geologicko-tektonickou stavbou, stupňom skraso-
vatenia a výskytom krasových javov (hlavne ponorov,
krasových kanálov, jaskynných priestorov). Vzťahy
medzi povrchovými a podzemnými vodami sú v De-
mänovskej doline výrazne komplikované. Vody povr-
chových tokov in�ltrujú do podzemia, kde sa miešajú
s ďalšími podzemnými vodami. Častokrát sa v pod-
zemí objavujú ako samostatné toky alebo ako súčasť
väčších tokov. Priame prepojenie medzi povrchovými
tokmi a podzemnými vodami dokazujú výsledky sto-
povacích skúšok. O ich vzájomnej komunikácii svedčia
aj výsledky hydrometrických meraní, ktorých výpo-
vedná hodnota stúpa s hustotou hydrometrických
pro�lov a počtom vykonaných sérií meraní.
Systematickejšie hydrometrické práce sa v Demä-
novskej doline realizovali v období rokov 1974 – 1976
(Kullman a Hanzel, 1976), 1983 – 1984 (Droppa a Klau-
čo, 1985) a 2011 – 2012 (Auxt et al., 2012).
Podľa Kullmana a Hanzela (1976) bol hydromet-
rickými meraniami v Demänovskej doline dokumen-
tovaný vstup povrchových vôd do karbonátového
komplexu v množstve 1098 l·s-1. Prietok povrchovej
Demänovky pri dolinke Vyvieranie nad jej sútokom
s podzemnou Demänovkou predstavoval 647 l·s-1, vý-
datnosť vyvieračky Vyvieranie bola 954 l·s-1. Prírastok
vôd v krasovom území od jeho kontaktu s kryštalini-
kom po Vyvieranie bol tak dokumentovaný v množ-
stve 503 l·s-1.
Najnovšie výsledky hydrometrických meraní realizo-
vané v 7 sériách na 49 pro�loch z obdobia 2011 – 2012
dokázali straty prietokov na povrchovej Demänovke
od jej vstupu na krasové územie po sútok s podzem-
nou Demänovkou pri dolinke Vyvieranie (južná časť
68
karbonátovej štruktúry krížňanského príkrovu) s prie-
merným objemom 356 l·s-1. V časti Lúčok boli pritom
na Demänovke dokumentované straty od 6 do 95 l·s-1
s priemerným objemom cca 50 l·s-1. Na Zadnej vode
boli po sútok s povrchovou Demänovkou dokumen-
tované straty v priemernom objeme 48 l·s-1 (Auxt et
al., 2012). Podobný výsledok zistili aj Kullman a Hanzel
(1976), podľa ktorých prestupuje z povrchových tokov
do podzemia v južnej časti mezozoického komplexu
(po dolinku Vyvieranie) cca 414 l·s-1 (výsledok 3 sérií
meraní). Severnejšie od sútoku povrchovej Demänov-
ky s podzemnou Demänovkou až po Demänovskú ľa-
dovú jaskyňu (centrálna časť karbonátovej štruktúry
krížňanského príkrovu) boli na povrchovej Demänovke
zistené skryté prírastky prietokov spôsobené vstup-
mi podzemných vôd o priemernej veľkosti 141,06 l·s-1
(Auxt et al., 2012). Staršie hydrometrické merania (Kull-
man a Hanzel, 1976) hovoria naopak o poklese prietoku
v časti povrchovej Demänovky od dolinky Vyvieranie po
Pavčinu Lehotu v objeme 59 až 141 l·s-1 (podľa výsledkov
meraní za obdobie 1974 – 1976). Keďže tieto výsledky
vychádzajú len z meraní na vstupnom a výstupnom
pro�le, je možné predpokladať, že k uvedeným stratám
prietoku povrchovej Demänovky dochádza až pod De-
mänovskou ľadovou jaskyňou, t. j. v najsevernejšej časti
karbonátovej štruktúry, pretože o drenážnom charak-
tere povrchovej Demänovky v úseku medzi Vyvieraním
a Kamennou chatou svedčia i výsledky dokumentova-
ných rezistivimetrických a termometrických meraní
z práce Auxt et al. (2012). Podľa starších názorov mohli
prestupujúce povrchové vody z tejto časti územia
smerovať pod Liptovskú kotlinu, alebo do kvartérnych
náplavov, keďže sa hydrogeologická funkcia �yšového
súvrstvia paleogénu pri severnom okraji Nízkych Tatier
ako bariéry podzemných vôd mezozoika nepovažovala
za jednoznačne doriešenú. Vzhľadom na geologicko-
-hydrogeologické poznatky zo štruktúrneho vrtu FGL-2
v Pavčinej Lehote (Remšík, 1979) sa ako pravdepodob-
nejšia javí možnosť prestupu vôd do kvartérnych sedi-
mentov. Droppa a Klaučo (1985) v prípade centrálnej
časti karbonátovej štruktúry uvažujú o zvyšujúcom sa
drenážnom charaktere prítomných karbonátov s pre-
dlžujúcim sa bezzrážkovým obdobím, vo vzťahu k pri-
búdajúcej zrážkovej činnosti nevylučujú ani drenáž
karbonátov povrchovým tokom. Výsledky novších hyd-
rometrických prác v suchom období i období s veľkou
vodnosťou (Auxt et al., 2012) tieto úvahy nepotvrdili,
všetky merania preukázali drenážnu funkciu povrcho-
vej Demänovky voči okolitému prostrediu.
Podzemný tok Demänovky vykazuje striedavé
skryté prírastky a úbytky prietokových množstiev
(Droppa a Klaučo, 1985; Auxt et al., 2012). Podľa
Auxta et al. (2012) v neznámom úseku medzi Achá-
tovým dómom v Pustej jaskyni a Pekelným dómom
Demänovskej jaskyne slobody sa okrem dokázané-
ho prírastku vôd z jaskyne Štefanová zvyšuje prietok
podzemnej Demänovky v priemere o ďalších 41 l·s-1.
Prírastok objemu vody medzi Achátovým dómom
Pustej jaskyne a Pekelným dómom v Demänovskej
jaskyni slobody sprevádza aj pokles mineralizácie
podzemného toku v priemere takmer o 1/5. K úbyt-
kom prietokových množstiev dochádza na pod-
zemnej Demänovke v Demänovskej jaskyni slobody
najčastejšie medzi Pekelným dómom a Rázcestím.
V ostatných častiach prevládajú prírastky prietokov.
Úbytky v priemere 144 l·s-1 sú dokumentované aj
medzi Demänovskou jaskyňou slobody a Vyviera-
ním, aj keď v tomto prípade je ťažko presne stanoviť,
aký podiel na tom má vyšší odber z vodného zdroja
a aké množstvo vody sa v skutočnosti stráca v ne-
známej časti podzemného hydrologického systému.
Súčet všetkých skrytých prírastkov a úbytkov prie-
tokových množstiev na podzemnej Demänovke od
Pustej jaskyne až po koncový odtokový sifón v Mra-
morovom riečisku v Demänovskej jaskyni slobody
predstavuje v priemere 168 l·s-1.
Novšie výsledky hydrometrických meraní naznaču-
jú (Auxt et al., 2012), že na rozdiel od predchádzajú-
cich konštatovaní o podmienení vystupovania veľkých
množstiev vôd vo vrchnej časti Demänovskej doliny,
uprostred gutensteinských vápencov, v dôsledku tek-
tonických pomerov v doline (Kullman a Hanzel, 1976),
resp. o ich podmienení eleváciou polopriepustných
dolomitov spolu s kombinovanými účinkami zlomu
v.-z. smeru (Méryová, 1990) je vzájomná komunikácia
vôd v tejto časti Demänovskej doliny podmienená aj
významným rozvojom dosiaľ neznámych podzem-
ných krasových foriem (krasových kanálov), a to aj
pod úrovňou súčasnej eróznej bázy.
Stopovacie skúšky
Zložité vzťahy komunikácie povrchových a podzem-
ných vôd, identi�kácia smerov prúdenia podzemných
tokov, ale aj stanovenie rýchlosti prúdenia podzem-
ných vôd boli v Demänovskej doline priebežne riešené
v rámci viacerých stopovacích skúšok (tab. 4.5). Počas
skúšok sa použilo niekoľko typov stopovacích látok,
vrátane chemických a biologických indikátorov. V po-
sledných rokoch sa počas skúšok prednostne využívali
hlavne biologické stopovače – bakteriofágy H40/1.
Dôvodom je existencia vodného zdroja Vyvieranie
a niekoľkých ďalších menších zdrojov v Demänovskej
doline, ktoré si vyžadujú použitie stopovačov bez ne-
gatívnych účinkov na miestne vodné organizmy a kva-
litu vôd (vrátane splnenia podmienky zachovania hy-
gienickej nezávadnosti vôd).
Stopovacie skúšky realizované v Demänovskej do-
line potvrdili zložitosť obehových ciest podzemných
vôd v rámci Demänovského jaskynného systému. Po-
tvrdili generálny smer prúdenia podzemných vôd J-S,
aktívnu komunikáciu ponorov s podzemným systé-
mom, hydrologické prepojenie bočných krasových do-
liniek s jaskynnými priestormi, ale napríklad aj hydro-
logické prepojenie zatiaľ speleologicky neprepojených
jaskýň.
Podľa výsledkov stopovacích skúšok vody povrcho-
vej Demänovky napr. aktívne komunikujú s podzem-
nými vodami v Pustej jaskyni, Demänovskej jaskyni
slobody, jaskyni Vyvieranie, Údolnej jaskyni aj jaskyni
Štefanová. Časť prietokového množstva Zadnej vody
sa stráca v podzemí jaskyne Štefanová, odkiaľ prite-
ká do Demänovskej jaskyne slobody. Aj autochtónne
vody bočných doliniek sa podľa výsledkov stopova-
cích skúšok po svojom ponorení objavujú v jaskyn-
nom systéme, napr. vody z povrchového občasného
toku v Machnatej dolinke pritekajú do Achátového
dómu v Pustej jaskyni, vody z povrchového toku
v Pustej dolinke pritekajú do Brichtových chodieb
v Demänovskej jaskyni slobody, vody z povrchového
toku v dolinke Vyvieranie bifurkujú do Demänovskej
jaskyne mieru (časti Koliba) a Demänovskej jaskyne
slobody (Hlinená chodba), vody ponárajúce sa v do-
linke Okno pritekajú do Demänovskej jaskyne mieru
(časť Kozub). Stopovacie skúšky dokázali podzemné
hydrologické prepojenie viacerých jaskýň v rámci De-
mänovského jaskynného systému (napr. hydrologic-
ké prepojenie Pustej jaskyne s Demänovskou jasky-
ňou slobody, hydrologické prepojenie Demänovskej
jaskyne slobody s jaskyňou Vyvieranie, hydrologické
prepojenie Údolnej jaskyne a Demänovskej medve-
dej jaskyne s Demänovskou jaskyňou slobody). Do-
kázané bolo aj hydrologické prepojenie niektorých
ďalších geneticky súvisiacich jaskýň s jaskynným sys-
témom (napr. hydrologické prepojenie jaskyne Štefa-
nová s Demänovskou jaskyňou slobody, hydrologické
prepojenie jaskyne Okno s Demänovskou jaskyňou
mieru).
Stopovacie skúšky v Demänovskej doline preuká-
zali rozdielne rýchlosti komunikácie povrchových vôd
s podzemnými vodami systému v závislosti od cha-
rakteru prívodných ciest. Rýchlosť pohybu vôd v jed-
noduchých krasových kanáloch s voľnou hladinou vo
vadóznej a epifreatickej zóne sa najčastejšie pohybu-
je v rozpätí 0,2 až 0,7 m·s-1. Pri zložitejšom priebehu
krasových dutín sa rýchlosť pohybu podzemnej vody
výrazne znižuje. Pri rýchlom obehu stopovacej látky
je tak možné predpokladať existenciu jednoduchých
komunikačných ciest medzi jaskyňami (napr. medzi
Údolnou jaskyňou a podzemnou Demänovkou v Mra-
morovom riečisku Demänovskej jaskyne slobody, me-
dzi ponormi pri parkovisku Demänovskej jaskyne slo-
body a Údolnou jaskyňou, medzi Objavným ponorom
a podzemnou Demänovkou v Mramorovom riečisku
Demänovskej jaskyne slobody). Pri časovo dlhšom
obehu je predpoklad podstatne zložitejších komuni-
kačných ciest, vrátane prítomnosti sifónov, prípadne
zasedimentovaných častí krasových kanálov a dutín.
V takomto prostredí sa stopovač zdržuje dlhšie a aj
69
 Tab. 4.5 Prehľad stopovacích skúšok realizovaných v Demänovskej doline.

Čas prvej Ďalšie odberné

Termín Miesto aplikácie Odberné miesta Druh
detekcie miesta s negatívnym Literárny zdroj
realizácie stopovača s pozitívnym výsledkom stopovača
stopovača výsledkom

niekedy DJM – tok v Kolibe 17 min. Tereková, 1983

ponor v dolinke Vyvieranie
v období rokov – NaCl
(819 m n. m.)
1981 až 1983 DJS – Mojžišov prameň 20 min. Tereková, 1984

umelé
vodný tok tesne pod úpravňa vody Sluka et al.,
9. 8. 1988 – – rádionuklidy
Vyvieraním – prítok od Štôly 1988
113m
In, 82Br
Vyvieranie 1,2 hod. povrchová umelé
Sluka et al.,
10. 8. 1988 DJS – 6. sifón úpravňa vody – prítok Demänovka nad rádionuklidy
3 hod. 30 min. 1988
od Štôly Vyvieraním 113m
In, 82Br
pramene Štôla umelé
povrchová Demänovka úpravňa vody – prítok Sluka et al.,
12. 8. 1988 3,8 hod. rádionuklidy
poniže Objavného ponoru od Štôly Vyvieranie 1988
113m
In, 82 Br
Vyvieranie 2 hod. 30 min. povrchová umelé
Sluka et al.,
14. 8. 1988 DJS – Dóm mŕtvych úpravňa vody – prítok Demänovka nad rádionuklidy
4 hod. 1988
od Štôly Vyvieraním 113m
In, 82 Br
Vyvieranie 2,8 hod.
úpravňa vody – prítok povrchová umelé
4 hod. 30 min. Sluka et al.,
16. 8. 1988 DJS – Pod Rázcestím od Štôly Demänovka nad rádionuklidy
1988
DJS – Dóm mŕtvych 20 min. Vyvieraním 113m
In, 82Br
DJS – 6. sifón 1 hod.
DJS – Pekelný
povrchová Demänovka dóm – zlý rozsah
1,6 hod.
nad Vyvieraním nastavenia prístroja,
bez výsledku
umelé
Demänovka na Lúčkach, DJS – 6. sifón 1,7 hod. Pustá jaskyňa Sluka et al.,
23. 8. 1988 rádionuklidy
v úrovni chatovej osady DJS – Kar�olový – Achátový dóm 1988
3 hod. 30 min.
113m
In, 82Br
vodopád – porucha na
prístroji, predpoklad
Vyvieranie 2 hod. negatívneho
výsledku
DJS – Pekelný dóm 4,8 hod.
DJS – 6. sifón 1,7 hod.
DJS – Kar�olový umelé
Zadná voda 5 hod. Pustá jaskyňa Sluka et al.,
25. 8. 1988 vodopád rádionuklidy
(na úrovni mostíka) – Achátový dóm 1988
Vyvieranie 2,3 hod 113m
In, 82Br
povrchová Demänovka
1 hod. 30 min.
nad Vyvieraním
DJS – Pekelný dóm 1,3 hod.
DJS – Kar�olový vodopád 1,7 hod.
DJS – 6. sifón 3 hod.
podzemná Demänovka umelé
úpravňa vody – prítok Sluka et al.,
27. 8. 1988 v Achátovom dóme 7 hod. – rádionuklidy
od Štôly 1988
v Pustej jaskyni 113m
In, 82Br
Vyvieranie 4,2 hod.
povrchová Demänovka
1,4 hod.
nad Vyvieraním
podzemný tok
Pustá jaskyňa
11. 12. 2004 v Žikešovom dóme 1 hod. 45 min. – NaCl Dzúr, 2004
– Achátový dóm
v Pustej jaskyni
20. 4. 2006 jaskyňa Okno, priepasť DJM – Kostnica 1 hod. 30 min. – �uoresceín Dzúr, 2009
DJS – Pekelný dóm 2 hod. 10 min.
DJS – Pod Kar�olovým
2 hod. 50 min.
vodopádom
24. 10. 2007 odtokový sifón Jazerného Haviarová,
DJS – Podzemné – bakteriofágy
– 28. 10. 2007 dómu v jaskyni Štefanová 3 hod. 2008
prepadanie
DJS – Mramorové
4 hod. 10 min.
riečisko

70
Tab. 4.5 (pokračovanie)

Čas prvej Ďalšie odberné

Termín Miesto aplikácie Odberné miesta Druh
detekcie miesta s negatívnym Literárny zdroj
realizácie stopovača s pozitívnym výsledkom stopovača
stopovača výsledkom
jaskyňa Štefanová
2 hod. 30 min.
– Aquapark
jaskyňa Štefanová Haviarová,
5. 12. 2007 Zadná voda (908 m n. m.) 2 hod. – bakteriofágy
– Dóm vetra 2008
jaskyňa Štefanová
4 hod. 30 min.
–Jazerný dóm
občasný tok v Pustej
13. 4. 2006 DJS – Brichtove chodby 2 hod. 45 min. – NaCl nepublikované
dolinke (947 m n. m.)
DJS – ľavostranný DJS – Demänovka
prítok Demänovky pod 9 hod. pod Pekelným
Pekelným dómom dómom
občasný tok
DJS – Podzemné Haviarová
15. 4. 2009 v Demänovskej medvedej 10 hod. DJS – občasný bakteriofágy
prepadanie a Pristaš, 2010
jaskyni ľavostranný prítok
DJS – Mramorové
pod Kar�olovým
riečisko, Demänovka pri 10 hod.
vodopádom
7. sifóne
Demänovka nad Auxt et al.,
Vyvieranie 1 hod. 45 min.
6. 11. 2010 Vyvieraním 2012
tok v Údolnej jaskyni bakteriofágy
– 8. 11. 2010 DJS – 7. sifón DJS – Podzemné Haviarová
15 min.
v Mramorovom riečisku prepadanie a Pristaš, 2010
Pustá jaskyňa – Vodná
30 min.
puklina
podzemná Demänovka Pustá jaskyňa
18. 12. 2010 45 min. povrchová Auxt et al.,
v Achátovom dóme – Pieskový dóm bakteriofágy
– 19. 12. 2010 Demänovka 2012
v Pustej jaskyni Pustá jaskyňa
2 hod. 30 min.
– Balkón
DJS – Pekelný dóm 1 hod. 30 min.
Pustá jaskyňa 11 hod.
Údolná jaskyňa
– Achátový dóm 30 min.
Demänovka nad Lúčkami DJS – Pekelný dóm 15 hod.
(1043 m n. m.) DJS – Mramorové
po 20 hod.
25. 2. 2011 (časť Demänovky poniže riečisko Auxt et al.,
Jaskyňa Štefanová bakteriofágy
– 3. 3. 2011 Plačlivej stienky po sútok vykonaný 2012
– tok pod Dómom
so Zadnou vodou suchá len 1 odber
Jaskyňa Štefanová Titánov
v čase stopovačky) 3. 3. 2011
– Jazerný dóm
s pozitívnym
výsledkom
DJS – Pekelný dóm 5 hod. 30 min.
DJS – Mramorové
3 hod.
riečisko
20. 5. 2011 Priečny potok Údolná jaskyňa 2 hod. 30 min. Pustá jaskyňa Auxt et al.,
bakteriofágy
– 21. 5. 2011 (1008 m n. m.) jaskyňa Štefanová – Achátový dóm 2012
– odtokový sifón
2 hod. 30 min.
v Jazernom
dóme
DJS – priesak
DJS – Hlinená chodba,
3 hod. v Mramorovom
ľavostranný prítok
24. 6. 2011 povrchový tok v dolinke riečisku Auxt et al.,
bakteriofágy
– 25. 6. 2011 Vyvieranie (850 m n. m.) DJS – Hlinená chodba, DJM – tok pri 2012
2 hod. 45 min.
pred závalom chodníku, vstup
DJM – tok v Kolibe 1 hod. 45 min. DJS – Veľké jazero

71
 Tab. 4.5 (pokračovanie)

Čas prvej Ďalšie odberné

Termín Miesto aplikácie Odberné miesta Druh
detekcie miesta s negatívnym Literárny zdroj
realizácie stopovača s pozitívnym výsledkom stopovača
stopovača výsledkom
DJM – priesak
v Ružovej galérii pri
rebríku
DJM – vstupná časť,
tok pri chodníku
DJM – priesak
v závale pod
Glgavým Janom
jaskyňa Okno – priesak DJM – priesak
12. 8. 2011 Auxt et al.,
na začiatku Nánosovej – – v Ružovej galérii pod bakteriofágy
– 19. 8. 2011 2012
chodby Kostnicou
DJM – prítok za
Labutími jazierkami
DJM – tok pri
Kozube
DJM – prítok od
Snehových jazierok
DJM – prameň pod
dolinkou Okno
ponor hlavného toku
v DJM za Zrúteným prameň pod
9. 11. 2011 prameň Studená diera 6 hod. bakteriofágy nepublikované
dómom dolinkou Okno
(785 m n. m.)
jaskyňa Štefanová
6 hod.
– Jazerný dóm jaskyňa Štefanová
2. 12. 2011 tok v Dóme tancujúcich Auxt et al.,
jaskyňa Štefanová – pod Dómom bakteriofágy
– 3. 12. 2011 skál v jaskyni Štefanová 3 hod. 45 min. 2012
– Aquapark Titánov
Vyvieranie 12 hod.
Pustá jaskyňa 11 hod.
povrchový tok povrchová
14. 4. 2012 – Achátový dóm 15 min. Auxt et al.,
v Machnatej dolinke Demänovka nad bakteriofágy
– 17. 4. 2012 14 hod. 2012
(996 m n. m.) DJS – Pekelný dóm parkoviskom DJS
15 min.
občasný tok v Ružovej DJM – tok pri
16. 4. 2012 7 hod. dolinka Vyvieranie bakteriofágy nepublikované
galérii DJM chodníku,vstup
29. 5. 2012 hydrogeologický vrt V–1 Auxt et al.,
– – DJS – Rázcestie bakteriofágy
– 31. 7. 2012 na Lúčkach (924 m n. m.) 2012
DJM – tok pri
chodníku, vstup
20. 7. 2012 povrchový tok v dolinke prameň pod Auxt et al.,
DJM – tok pri Kozube 4 hod. bakteriofágy
– 24. 7. 2012 Okno (930 m n. m.) dolinkou Okno 2012
povrchová
Demänovka pod DĽJ
20. 8. 2012 povrchová Demänovka Údolná jaskyňa 30 min. Auxt et al.,
bakteriofágy
– 21. 8. 2012 nad FIM (824 m n. m.) Vyvieranie 2 hod. 30 min. 2012
povrchová Demänovka ? (prvý
nad ponorom nad Pustá jaskyňa odber po
jaskyňa Štefanová
Speleodomcom – Achátový dóm 12 hodinách
– Jazerný dóm
12. 9. 2012 (968 m n. m.) – pozitívny)
(odbery až bakteriofágy nepublikované
– 16. 9. 2012 (suchá časť Demänovky
prvý odber až 14. 9. 2012, všetky
poniže ponoru po sútok
Vyvieranie 14. 9. 2012 negatívne)
s Priečnym potokom
– pozitívny
v čase stopovačky)
Demänovka nad
3 hod. 30 min.
dolinkou Okno
19. 9. 2012 DJM – podzemný tok prameň pod
Demänovka pod ? (prvý odber bakteriofágy nepublikované
– 20. 9. 2012 v Kolibe dolinkou Okno
vchodom do DJM-pri po 5 hodinách
mostíku – pozitívny)
Vysvetlivky: DJS – Demänovská jaskyňa slobody, DJM – Demänovská jaskyňa mieru, DĽJ – Demänovská ľadová jaskyňa

72
jeho vyplavovanie zo systému je pomalšie a dlhodo-
bejšie (napr. spojenie medzi Achátovým dómom Pus-
tej jaskyne a Pekelným dómom Demänovskej jaskyne
slobody, spojenie medzi odtokovým sifónom Jazer-
ného dómu v jaskyni Štefanová a Pekelným dómom
v Demänovskej jaskyni slobody, spojenie medzi poná-
rajúcimi sa vodami v Machnatej dolinke a Achátovým
dómom v Pustej jaskyni).
Stopovacie skúšky svojimi výsledkami potvrdili aj
vysokú zraniteľnosť podzemných vôd jaskynného
systému v Demänovskej doline vo vzťahu k potenciál-
nemu znečisteniu povrchových vôd v rámci celej jeho
vodozbernej oblasti. Napr. vody strácajúce sa v po-
noroch povrchovej Demänovky na kontakte s kraso-
vým územím sa vo Vyvieraní objavujú maximálne do
15 hodín, ponárajúce sa vody Zadnej vody v kontakt-
nej zóne sa vo vyvieračke objavujú približne do 7 až
8 hodín, povrchové vody Demänovky sa cez Objavný
ponor dostávajú do vyvieračky za necelé 2 hodiny. Na
druhej strane sa tieto vody v systéme pri zložitejších
obehových cestách zdržia aj niekoľko dní až týždňov,
pri pomalých prúdeniach a prítomnosti sifónov sú zo
systému vyplavované postupne.
Chemické zloženie vôd
Chemickému zloženiu vôd v Demänovskej doline
sa v minulosti venovalo viacero prác. Väčšinou išlo
o práce účelové, zamerané viac na chemické zlože-
nie a kvalitu povrchových vôd. Základné informácie
o hydrogeochemických pomeroch Demänovskej doli-
ny pochádzajú napr. z prieskumných prác orogra�cké-
ho celku Nízke Tatry (Kullman a Hanzel, 1976; Hanzel
et al., 1990). Z hľadiska hodnotenia vlastnej štruktúry
karbonátov krížňanskej jednotky v povodí Demänov-
ky majú veľký význam výsledky prieskumu Droppu
a Klauča (1985), ktoré sa realizovali v rámci vyhľadá-
vacieho hydrogeologického prieskumu dokumento-
vania zásob podzemných vôd v regióne mezozoika SZ
svahov Nízkych Tatier (Méryová, 1990). Autori pri hod-
notení formovania chemického zloženia vôd v rámci
štruktúry využili okrem vlastných meraní aj výsledky
V. Terekovej (1983), ktorá sa pri výskume hydrogeo-
chemických pomerov Demänovskej doliny v období
1981 – 1983 zamerala hlavne na Demänovskú jasky-
ňu mieru. Viaceré chemické analýzy vôd z Demänov-
skej doliny pochádzajú z účelových prieskumov a mo-
nitorovania chemického zloženia a kvality vôd miest-
nych vodných zdrojov (Hauskrecht, 1986; Frličková,
1987; Stuchlíková, 1990; Drahoš et al., 1992; Burgero-
vá, 2002; Auxt et al., 2008). S ucelenejším hydrogeo-
chemickým výskumom jaskýň Demänovskej doliny
začala Správa slovenských jaskýň v spolupráci s Geo-
logickým inštitútom Jagiellonskej univerzity a Ka-
tedrou povrchovej ťažby ložísk AGH v Krakove v roku
2005 (Haviarová et al., 2006; Haviarová, 2012), kedy
sa v období rokov 2005 až 2007 v 10. sériách odobera-
li a následne analyzovali vzorky z 38 odberných miest
v rámci jaskynného systému. Nadviazalo sa tak na
spoluprácu z konca 90. rokov minulého storočia, kedy
boli analyzované vody z viacerých častí Demänovské-
ho jaskynného systému (Motyka et al., 2005). Koncom
roka 2007 v rámci zavádzania integrovaného monito-
rovacieho systému sa v Demänovskej jaskyni slobody
začalo s inštaláciou a skúšobnou prevádzkou kontinu-
álneho sledovania vybraných fyzikálno-chemických
parametrov vôd podzemnej Demänovky (obr. 4.16).
V roku 2013 sa nainštalovali monitorovacie stanice
aj v niektorých ďalších častiach jaskynného systému
(v Pustej jaskyni, Demänovskej jaskyni mieru a Demä-
novskej ľadovej jaskyni). V rámci doplnkového hydro-
geologického prieskumu a monitoringu vôd v Demä-
novskej doline, realizovaného v období rokov 2010 –
2012 sa okrem iných činností (geofyzikálny prieskum,
odvŕtanie 3 hydrogeologických vrtov a realizácia hyd-
rodynamických skúšok na vrtoch, stopovacie skúšky,
hydrometrovacie práce, vytvorenie zrážkovo-odtoko-
vého modelu, zhodnotenie vodnej bilancie, posúdenie
zraniteľnosti jaskynných vôd) realizovalo sledovanie
izotopového zloženia vôd a spolu s prietokmi sa konti-
nuálne sledovali teploty vôd v podzemí aj na povrchu.
Posúdené bolo aj chemické zloženie podzemných vôd
v troch odvŕtaných hydrogeologických vrtoch na Lúč-
kach a vykonali sa aj rezistivimetrické a termometric-
ké merania na povrchovej a podzemnej Demänovke
(Auxt et al, 2012).
Vody jaskýň Demänovskej doliny predstavujú at-
mosferogénne vody s petrogénnou mineralizáciou,
ktorá koreluje s mineralogicko-petrogra�ckým cha-
rakterom horninového prostredia, v ktorom sa vody
formujú. Priestorové rozdiely v chemickom zložení
vôd v Demänovskej doline sú okrem rozdielnych
Obr. 4.16 Monitorovací stacionár podzemnej Demänovky v Mramo-
rovom riečisku Demänovskej jaskyne slobody.
Foto: P. Staník
73
 geologicko-tektonických pomerov územia odra-
zom aj niekoľkých ďalších primárnych (prírodných)
a sekundárnych (antropogénnych) faktorov. Patrí
k nim napr. charakter obehu podzemných vôd, čas
interakcie vody s horninovým prostredím, charakter
a hrúbka pôdneho krytu, charakter vegetácie na po-
vrchu, fyzikálno-chemické procesy prebiehajúce na
fázovom rozhraní voda-hornina, vplyv antropogén-
nej činnosti.
Hlavný rozdiel v chemickom zložení vôd v Demä-
novskej doline je medzi autochtónnymi a alochtón-
nymi vodami. Podľa doterajších výsledkov chemických
analýz vôd môžeme povrchové a podzemné vody
v Demänovskej doline rozdeliť do troch hlavných sku-
pín (Haviarová, 2012) (obr. 4.17).
Prvú skupinu tvoria alochtónne vody s veľmi nízkou
mineralizáciou a nižšími hodnotami pH. Patria sem
vody s nehlbokými obehovými cestami v granodio-
ritovom masíve, ktorých mineralizácia neprekračuje
hranicu 50 mg·l-1 a vody s obehovými cestami v gla-
cigénnych a svahových sedimentoch s mineralizáciou
do 100 mg·l-1.
Hlavným alochtónnym vodným tokom Demänov-
skej doliny je povrchová Demänovka. Základným mi-
Obr. 4.17 Piperov graf chemického zloženia vôd jaskýň Demänovskej
doliny.
74
neralizačným procesom podieľajúcim sa na formova-
ní chemického zloženia jej vôd je hydrolytický rozklad
silikátov. Mineralizácia vôd povrchovej Demänovky
po dolinku Vyvieranie sa pohybuje do 100 mg·l-1. Po
vstupe povrchovej Demänovky na krasové územie sa
jej chemické zloženie výraznejšie nemení. Malé zmeny
spôsobujú len menšie prítoky vyššie mineralizovaných
autochtónnych vôd. Významnejším alochtónnym to-
kom Demänovskej doliny je aj Zadná voda, ktorá je svo-
jím chemickým zložením veľmi podobná chemickému
zloženiu vôd povrchovej Demänovky. Podľa klasi�kácie
prevládajúcich iónov s kritériom ekvivalentného podie-
lu zložiek väčšieho ako 25 c·z % sú vody tejto skupiny
hlavne Ca-Mg-HCO3 alebo Ca-Mg-HCO3-SO4 typu. Pod-
ľa Gazdovej klasi�kácie sa vody tejto skupiny vyznaču-
jú prítomnosťou základného výrazného a základného
nevýrazného Ca-Mg-HCO3 typu a základného výrazné-
ho Ca-HCO3 typu, ktoré prechádzajú do prechodného
Ca-Mg-SO4-HCO3, resp. Ca-SO4-HCO3 až zmiešaného
typu.
V podzemí sa alochtónne nízkomineralizované ag-
resívne vody voči karbonátom objavujú napr. v jasky-
ni Štefanová a Údolná. Ide o vody, ktoré sa dostávajú
do menovaných jaskýň priamo z ponorov povrchovej
Demänovky alebo Zadnej vody. V podzemí sa ich che-
mické zloženie ďalej výraznejšie nemení, väčšie zme-
ny chemického zloženia vôd spôsobuje rovnako ako na
povrchu len ich miešanie s vyššie mineralizovanými
autochtónnymi vodami.
Vody prvej skupiny sú nedosýtené voči kalcitu aj
dolomitu.
Druhú skupinu tvoria jaskynné vody podzemných
tokov vznikajúce miešaním nízkomineralizovaných
alochtónnych vôd s vyššie mineralizovanými au-
tochtónnymi vodami.
Pri miešaní dominujú vody alochtónneho pôvodu.
Mineralizácia tejto skupiny vôd sa pohybuje najčastej-
šie v rozpätí 100 až 220 mg·l-1. Podľa hodnôt pH majú
vody prevažne alkalický charakter. Typickým príkla-
dom tejto skupiny vôd je podzemná Demänovka v De-
mänovskej jaskyni slobody a Vyvieraní. Chemické zlo-
ženie vôd podzemnej Demänovky sa mení v závislosti
od charakteru jej prítokov, zmeny chemického zlože-
nia vôd vplyvom interakcie s horninovým prostredím
počas jej prúdenia v systéme sú podľa meraní v jeho
dostupných častiach zanedbateľné. Mineralizácia vôd
podzemnej Demänovky vplyvom bočných prítokov
s nižšou mineralizáciou klesá v smere toku, t. j. naj-
vyššia je v Pustej jaskyni, najnižšia na výstupe z pod-
zemia vo Vyvieraní.
Hlavnými mineralizačnými procesmi tejto skupiny
vôd je proces hydrolytického rozkladu silikátov, roz-
púšťanie karbonátov a miešanie vôd. Podľa klasi�ká-
cie prevládajúcich iónov s kritériom ekvivalentného
podielu zložiek väčšieho ako 25 c·z % sú vody tejto
skupiny prevažne Ca-Mg-HCO3-SO4 typu, prípadne
 Ca-Mg-HCO3 typu. Podľa Gazdovej klasi�kácie sú vody
základného výrazného Ca-Mg-HCO3 typu, základného
nevýrazného Ca-Mg-HCO3 typu, základného výrazné-
ho Ca-HCO3 typu a základného nevýrazného Ca-HCO3
typu.
K druhej skupine vôd v Demänovskej doline sa na
základe výsledkov chemických analýz zaraďujú aj pod-
zemné vody na Lúčkach zachytené hydrogeologický-
mi vrtmi v hĺbke 10 až 48 m pod terénom.
Vody druhej skupiny sú nedosýtené voči kalcitu
a dolomitu, prípadne sú v rovnováhe s týmito mine-
rálmi.
Tretiu skupinu tvoria stredne mineralizované au-
tochtónne vody v jaskynnom systéme a ďalších jas-
kyniach Demänovskej doliny, formujúce svoje che-
mické zloženie priamo v prostredí karbonátových
komplexov procesom rozpúšťania karbonátov. Patria
sem priesakové vody, podzemné jazierka aj menšie
jaskynné autochtónne toky. K tejto skupine patria
aj povrchové autochtónne vody bočných krasových
doliniek. Mineralizácia vôd tejto skupiny (vody s kar-
bonátogénnou mineralizáciou) sa pohybuje väčšinou
v rozpätí 200 – 500 mg·l-1. V porovnaní s vodami zvyš-
ných dvoch skupín sa vyznačujú vyššími hodnotami
pH, ktoré ich priraďujú medzi alkalické až silno alkalic-
ké vody. Podľa Gazdovej klasi�kácie ide o vody základ-
ného výrazného Ca-Mg-HCO3, základného výrazného
Mg-Ca-HCO3 alebo základného výrazného Ca-HCO3
typu. Na základe prevládajúcich iónov charakterizujú
Obr. 4.18 Rozloženie priemernej mineralizácie vôd v jaskyniach Demänovskej doliny podľa výsledkov chemických analýz za obdobie 2005 – 2007
(mapový podklad Droppa, 1957).
skupinu vody Ca-Mg-HCO3, Mg-Ca-HCO3 a Ca-HCO3
typu. Podľa doterajších výsledkov chemických analýz
sa v rámci priesakových vôd a vôd podzemných jazie-
rok v jaskynnom systéme nachádzajú najviac minera-
lizované vody v jaskyni Beníková (nad 400 mg·l-1) a to
aj napriek pomerne malej hrúbke nadložia nad touto
jaskyňou (obr. 4.18).
Z hľadiska porovnania stálosti chemického zlo-
ženia vôd medzi priesakovými vodami a vodami
podzemných jazierok v jaskyniach Demänovskej do-
liny platí vyšší rozkyv mineralizácie pre priesakové
vody, aj keď priemerné hodnoty mineralizácie obi-
dvoch skupín vôd sú pomerne vyrovnané (Haviarová,
2012).
Vody tretej skupiny sú presýtené voči kalcitu a do-
lomitu, prípadne sú v rovnováhe s týmito minerálmi.
Voči sadrovcu sú všetky vody jaskynného systému
nenasýtené. Nasýtenie vôd jaskynného systému voči
hlavným karbonátovým minerálom sa mení v priesto-
re aj čase.
Okrem priestorovej variability chemického zloženia
vôd v jaskynnom systéme je zrejmá aj jeho časová va-
riabilita. Rozdiely v chemickom zložení vôd počas roka
sú dokumentované na jednotlivých miestach systé-
mu. Priama závislosť medzi týmito zmenami a ročný-
mi obdobiami nebola preukázaná.
V aniónovom zložení vôd všetkých troch skupín
dominujú hydrogénuhličitany, v poradí druhým naj-
významnejším aniónom sú sírany. V katiónovom zlo-
75
 žení vôd prevláda vápnik a horčík (tab. 4.6, obr. 4.19).
Priemerná hodnota koe�cienta rMg/rCa (0,18 až 1,5)
sa v rámci jaskynného systému mení podľa podielu
dolomitovej zložky v horninovom prostredí. Podľa
Fľakovej et al. (2010) je hodnota tohto koe�cienta
pod 0,1 v prípade vôd geneticky viazaných na čisté
vápence, v intervale 0,1 až 0,7 v prípade vôd z do-
lomitických vápencov alebo zmiešaných obehov
a hodnota koe�cienta väčšia ako 0,7 v prípade vôd
z dolomitov. Najvyššie hodnoty koe�cienta rMg/rCa
autochtónnych vôd sú v Demänovskej jaskyni slobo-
dy, najnižšie v Demänovskej jaskyni mieru. Hlavne
v Demänovskej jaskyni slobody prekračujú hodnoty
charakterizačného koe�cienta pri autochtónnych vo-
dách hranicu 0,9.
Teplotné pomery vôd jaskynného systému od-
zrkadľujú priemernú ročnú teplotu vzduchu tejto
oblasti. Autochtónne vody jaskynného systému sa
z hľadiska teplotných pomerov rovnako ako v prípa-
de chemického zloženia vyznačujú určitým stupňom
priestorovej variability. Najvyššie priemerné teploty
vody sú typické pre Demänovskú jaskyňu slobody
(priemerná teplota vody v jazierkach 6,2 °C, priemer-
ná teplota priesakových vôd 6,3 °C). Nízke teploty
vody sa okrem Demänovskej ľadovej jaskyne vysky-
tujú v Suchej jaskyni (priemerná teplota vody v ja-
zierkach 2,8 °C, priemerná teplota priesakových vôd
3,2 °C).
Povrchové toky v Demänovskej doline charakterizu-
je rozkyv teplôt od nulových hodnôt v zimnom období
do 11 až 14 °C v lete. Mierne chladnejšie sú v priemere
vody Demänovky v oblasti Lúčok, ako aj Zadná voda
na Repiskách (Auxt et al., 2012).
Podzemné toky vykazujú podstatne vyššiu stálosť
teploty vody. Podľa výsledkov kontinuálnych mera-
ní za roky 2010 až 2012 sa teplota vody podzemnej
Demänovky v Pekelnom dóme pohybuje v rozpä-
tí 4,0 až 7,4 °C (priemerná hodnota 5,8 °C). Časový
Obr. 4.19 Rozloženie chemických typov vôd v pozdĺžnom reze Demänovských jaskýň (upravené podľa mapového podkladu Droppa, 1957).
76
priebeh teplotných zmien podzemnej Demänovky
v Pekelnom dóme spolu s ďalšími kontinuálne mera-
nými fyzikálno-chemickými parametrami zobrazuje
obr. 4.20.
Teplota vody podzemnej Demänovky na začiatku
Mramorového riečiska je v porovnaní s Pekelným dó-
mom o niečo menej vyrovnaná. Dôvodom je výrazný
vplyv povrchových vôd, ktoré sem pritekajú hlavne
cez Objavný ponor. Každé väčšie zvýšenie prietoku na
podzemnej Demänovke v tejto časti jaskyne sa odrá-
ža na jej teplote, ktorá sa tu pohybuje v rozpätí 2,7 až
21 °C, s priemernou hodnotou 5,6 °C. Režimové zme-
ny teploty podzemnej Demänovky v Mramorovom
riečisku spolu s priebehom ďalších meraných para-
metrov približuje obr. 4.21.
Koncentrácie stopových prvkov sú vo vodách
jaskýň Demänovskej doliny nízke, len v niektorých
prípadoch sa vyskytujú určité anomálie (Haviarová,
2012). Lokálne sa napríklad vyskytujú vyššie koncen-
trácie stroncia – nad 100 µg·l-1 (Demänovská jasky-
ňa mieru, Demänovská ľadová jaskyňa) a vyššie kon-
centrácie uránu – nad 2 µg·l-1 (Demänovská jaskyňa
slobody). Vyššie koncentrácie uránu vo vodách ko-
relujú s vyššími koncentráciami uránu v triasových
karbonátoch a sintroch vo vybraných jaskyniach
Demänovského jaskynného systému (hlavne v De-
mänovskej jaskyni slobody) (Haviarová et al., 2006),
ktoré boli zistené počas starších gamaspektro-
metrických meraní (Zimák et al., 2002). Priemerná
koncentrácia SiO2 v priesakových vodách a vodách
jaskynných jazierok Demänovského jaskynného sys-
tému má hodnotu 2,2 mg·l-1. Najvyššie hodnoty sú
spojené s južnou časťou Demänovskej jaskyne slo-
body. Vyššie koncentrácie SiO2 (do 8 mg·l-1) majú vo-
dy povrchovej a podzemnej Demänovky pochádza-
júce z prostredia kryštalinika, pri formovaní ktorých
sa vo väčšej miere uplatňuje proces hydrolytického
rozkladu silikátov.
 Tab. 4.6 Základné fyzikálno-chemické parametre vôd v Demänovskej doline podľa výsledkov analýz z obdobia 2005 – 2007 (Haviarová,
2012) a 2010 – 2012 (Auxt, 2012).

Povrchový tok Vrty na Lúčkach

Jaskyne Demänovskej doliny Demänovky
podzemný tok Demänovky podzemná voda v hĺbke
priesaky jazierka
(Pekelný dóm) 10 až 30 m p. t.
min. 4,0 0,1 2,2 0 5,6
t [°C] max. 7,4 8,5 6,9 14,0 10,0
priemer 5,8 5,6 5,5 4,2 7,9
min. 6,8 7,2 7,4 7,1 7,6
pH max. 8,8 8,8 8,8 8,4 8,0
priemer 8,0 8,2 8,2 8,0 7,9
min. 115,4 190,1 217,9 37,5 128,0
M
max. 220,8 475,1 370,6 94,7 190,0
[mg·l-1]
priemer 176,9 316,7 298,4 58,2 159,5
min. 14,4 28,5 27,4 5,9 16,8
Ca2+
max. 48,5 104,4 82,8 13,6 24,4
[mg·l-1]
priemer 32,2 57,2 52,0 8,6 20,6
min. 4,9 4,4 5,8 2,1 7,3
Mg2+
max. 16,1 42,8 35,1 5,9 13,1
[mg·l-1]
priemer 11,2 22,7 23,0 3,2 10,0
min. 62,9 125,7 125,7 12,6 71,0
HCO3-
max. 102,8 330,5 253,1 46,2 125,0
[mg·l-1]
priemer 84,0 210,8 194,3 25,4 98,3
min. 11,4 0,1 5,6 5,2 6,38
SO42-
max. 50,7 31,6 26,7 10,1 15,2
[mg·l-1]
priemer 33,0 16,3 15,3 7,4 11,09
min. 2,8 2,2 2,5 1,8 2,7
NO3-
max. 17,5 10,6 64,7 3,0 8,6
[mg·l-1]
priemer 4,4 5,7 6,2 2,3 5,2
min. 0,8 0,8 0,7 1,2 <2
Cl-
max. 3,1 7,0 5,7 2,8 <2
[mg·l-1]
priemer 1,8 2,3 2,3 1,7 <2
min. 1,40·10-5 1,53·10-5 1,56·10-3 1,57·10-6 -
pCO2
max. 1,23·10-5 1,08·10-3 1,88·10-5 2,34·10-5 -
[MPa]
priemer 2,03·10-4 1,21·10-4 1,24·10-4 1,22·10-5 -

Obr. 4.20 Priebeh priemerných denných hodnôt monitorovaných parametrov podzemnej Demänovky v Pekelnom dóme Demänovskej jaskyne
slobody, 1. 11. 2009 – 31. 10. 2011.

77

Obr. 4.21 Priebeh priemerných denných hodnôt monitorovaných parametrov podzemnej Demänovky v Mramorovom riečisku Demänovskej
jaskyne slobody, 1. 11. 2009 – 31. 10. 2011.
Hodnoty parciálneho tlaku CO2 sa vo vodách De-
mänovského jaskynného systému pohybujú v rozpätí
1,4·10-5 – 1,56·10-3 MPa. Podľa týchto hodnôt sa De-
mänovský jaskynný systém spolu s ďalšími jaskyňami
Demänovskej doliny radí k otvoreným krasovým systé-
mom s neustálym doplňovaním CO2 (Haviarová, 2012).
Kvalitu jaskynných vôd v systéme vo veľkej miere
ovplyvňuje kvalita a chemické zloženie zrážkových
a povrchových vôd. Po kvalitatívnej stránke sú vody
jaskýň Demänovskej doliny, aj napriek existencii via-
cerých potenciálnych zdrojov znečistenia v rámci ich
vodozbernej oblasti (výrazný cestovný ruch, intenzív-
na doprava, množstvo rekreačných zariadení, lesné
hospodárstvo, stavebná činnosť), dobrej kvality. Z ne-
žiaducich anorganických ukazovateľov dochádza vo
vode najčastejšie k zvýšeniu koncentrácie amónnych
iónov. V porovnaní s chemickými ukazovateľmi kvali-
ty je v Demänovskej doline problematickejšia bakte-
riologická závadnosť hlavných vodných tokov, ktorá
súvisí okrem zvýšeného turistického ruchu a aktivít
s ním spojených hlavne s problémami odkanalizovania
niektorých miestnych objektov a s technickým stavom
samotného kanalizačného systému. Z mikrobiologic-
kých ukazovateľov sa vo vode objavuje hlavne vyšší
výskyt koliformných baktérií a fekálnych streptokokov,
ktorý v spojení s vyššími koncentráciami amónnych ió-
nov indikuje vplyv čerstvého fekálneho znečistenia.
Častým problémom na hlavných povrchových
a podzemných tokoch v Demänovskej doline je aj zvý-
šený zákal, ktorý sa objavuje najmä po zrážkach. Ne-
žiaduci zákal na vodných tokoch súvisí predovšetkým
s lesnou ťažbou v povodí Demänovky.
Izotopové zloženie vôd v Demänovskej doline
Výsledky izotopového zloženia vôd v Demänovskej
doline a v jej jaskynnom systéme pochádzajú z odbe-
78
EC[mS·m-1], h[cm], Q [l· s-1 · 102]
rov a následných analýz vôd z obdobia 2010 až 2012
(Auxt et al., 2012), kedy bolo v rámci doplnkového
hydrogeologického prieskumu z rôznych častí Demä-
novskej doliny odobratých celkovo 248 vzoriek vôd.
Staršie analýzy vôd takéhoto typu z Demänovskej do-
liny nie sú známe.
Zrážkové vody z Demänovskej doliny vykazujú
vysokú variabilitu hodnôt izotopov kyslíka a vodíka
(tab. 4.7). Ide o vody izotopicky mimoriadne ľahké až
vody izotopicky ťažšie. Izotopicky najľahšie sú zrážky
zimného obdobia. V rámci procesov in�ltrácie a tvor-
by podzemných a povrchových vôd prechádzajú
zrážkové vody výrazným procesom homogenizácie.
Výsledkom je oveľa stabilnejšie izotopové zloženie
povrchových a podzemných vôd oproti zrážkovým
vodám. Rozptyl hodnôt izotopového zloženia kyslíka
je 4,9-násobne a v prípade vodíka až 7,4-násobne niž-
ší pri „nezrážkových“ vodách ako v prípade zrážok.
Podľa distribúcie izotopov δ18O a δ2H (δD) pozdĺž
globálnej priamky zrážkovej vody – GMWL majú
všetky jaskynné vody meteorický pôvod (zo zrážok)
(obr. 4.22).
Jednotlivé typy vôd sa v Demänovskej doline lí-
šia svojím izotopovým zložením (tab. 4.7), čo súvisí
predovšetkým s rozdielnou výškou ich infiltračnej
oblasti (pri predpoklade, že vo vyšších nadmorských
výškach je bohatšie zastúpenie ľahších izotopov
kyslíka a vodíka), prípadne ich zdržaním v hornino-
vom prostredí. V prípade stabilných izotopov δ18O
a δ2H (δD) charakterizujú izotopicky ľahšie vody toky
alochtónneho pôvodu – povrchové aj podzemné.
Izotopicky mierne ťažšie sú podzemné toky, ktoré
vznikajú miešaním autochtónnych a alochtónnych
vôd. Nasledujú povrchové autochtónne toky a po
nich autochtónne toky podzemné. Vody z hydroge-
ologických vrtov majú relatívne blízko k podzem-
Obr. 4.22 Vzťah izotopového zloženia vôd (δ18O a δ2H) v Demänovskej doline k priamke zrážkových vôd (GMWL – global meteoritic
water line).

ným vodám jaskynného systému a autochtónnym
povrchovým vodám, t. j. patria skôr k izotopicky
ťažším vodám. Izotopicky najťažšie sú priesakové
vody. Časový priebeh izotopového zloženia povr-
chových aj podzemných vôd v Demänovskej doline
reflektuje na vplyvy sezónnych zmien v izotopovom
zložení zrážok, jednotlivé lokálne minimá a maximá
sú v individuálnych tokoch časovo rozdielne (Auxt
et al., 2012).
Obsahy trícia vo vodách Demänovskej doliny sa
vyznačujú rovnako ako v prípade izotopov δ18O a δ2H
(δD) vyššou variabilitou hodnôt. Aj v tomto prípade
sú najvyššie obsahy trícia spájané so zrážkovými vo-
dami, u ktorých sa pozoruje kolísanie hodnôt počas
roka s najnižšími hodnotami v letných mesiacoch.
Z nezrážkových vôd vykazujú najvyššie hodnoty po-
vrchové autochtónne vody (vody bočných krasových
doliniek). Naopak najnižšie hodnoty majú vody hyd-
rogeologických vrtov, ktoré sú priemerne najdlhšie
odrezané od kontaktu s atmosferickými zrážkami,
v dôsledku čoho majú najnižšie obsahy trícia. Prie-
sakové vody (obr. 4.23) sú aj napriek prítomnosti až
neprirodzene ťažších stabilných izotopov relatív-
ne bohaté na objemovú aktivitu trícia (Auxt et al,
2012).
Chemická korózia vody v krase
Jedným z faktorov, ktorý sa podieľa na tvorbe jas-
kynných priestorov, je proces chemickej korózie povr-
chových a podzemných vôd. Problematike chemickej
korózie (denudácii) krasu v Demänovskej doline sa
v období rokov 1974 – 1986 venoval Droppa (1976,
1996), ktorý pri použití metódy vápencových došti-
čiek (metóda vychádzajúca z merania úbytku hmot-
nosti vápencových doštičiek uložených v teréne za
určitý čas) a hydrochemickej metódy (metóda vychá-
dzajúca zo zistenia množstva rozpustených karboná-
tov vo vode a zo zistenia objemu vody pretekajúcej
krasovým územím) sformuloval pre krasové územie
Demänovskej doliny na základe merania intenzity
korózie tečúcich a atmosferických vôd niekoľko záve-
rov.

Tab. 4.7 Prehľad izotopového zloženia vôd v Demänovskej doline.

δ18O δ2H (δD)

[‰ V-SMOW] [‰ V-SMOW] H [TU]
3

min. max. priemer min. max. priemer min. max. priemer

alochtónne povrchové toky -12,39 -9,79 -11,2 -78,3 -65,3 -74,9 2,7 13,7 8,2
autochtónne povrchové toky -12,33 -9,37 -10,81 -78,0 -67,9 -73,0 6,0 12,6 9,3
podzemné toky v jaskynnom systéme -12,32 -9,08 -10,90 -80,2 -64,9 -73,5 3,0 12,9 8,2
stagnujúce jaskynné vody (jazierka) -11,96 -9,59 -10,38 -75,7 -67,0 -70,1 5,2 15,9 9,2
priesakové vody -11,00 -9,39 -9,96 -72,6 -64,0 -67,4 4,9 13,4 9,0
podzemné vody z vrtov na Lúčkach -12,00 -9,65 -10,87 -78,3 -68,2 -74,1 3,1 10,6 7,4
zrážky (Chopok, Jasná, Luková) -17,49 -5,69 -10,14 -125,5 -32,7 -69,1 4,0 19,1 10,2

79

Obr. 4.23 Priesakové vody v Demänovskej jaskyni slobody.
Foto: P. Staník
Podľa hydrochemickej metódy bola veľkosť koró-
zie podzemnej Demänovky za obdobie 1974 – 1978
prepočítaná na 6,93 m3 za rok. Pod pojmom inten-
zita korózie krasových tokov sa rozumie látkové
množstvo odnesené z objemu karbonátového úze-
mia za určitú časovú jednotku. V zimnom polroku
vykazovala korózia vyvieračky podzemnej Demä-
novky v priemere 13,18 až 25,74 g·s-1, kým v letnom
období 22,69 až 34,22 g·s-1. Najnižší chemický od-
nos vykazovali povrchové vody pritekajúce z kryš-
talinika – v zimnom polroku v priemere od 0,33 do
5,07 g·s-1, v letnom 1,15 až 10,96 g·s-1 (Droppa, 1996).
Podľa metódy vápencových doštičiek dosahovala in-
tenzita korózie podzemnej Demänovky sledovaná za
obdobie 1981 – 1986 295 cm3·m-2 za rok. Podľa tejto
metódy bola intenzita korózie vyvieračky podzemnej
Demänovky v priemere 57 cm3·m-2 ročne – v zimnom
80
období len 16 cm3·m-2, v letnom 41 cm3·m-2 (Droppa,
1996).
Podľa Droppu (1996) povrchové vody pretekajú-
ce krasovým územím Demänovskej doliny odtekajú
z neho ešte stále agresívne, schopné ďalej rozpúšťať
vápence. Veľkosť korózneho účinku tečúcich vôd zá-
visí viac na objeme ich prietoku ako na obsahu v nich
rozpustených karbonátov. Korózny účinok tečúcich
(povrchových aj podzemných) vôd je podstatne nižší
ako korózny účinok atmosférických vôd, čo súvisí so
stálejším pôsobením týchto vôd na vápenec. Korózny
účinok vôd sa mení aj počas roka. Korózny účinok te-
čúcich vôd na podložné vápence je o 157 % vyšší v let-
nom polroku než v zimnom, u atmosférických vôd je
to v letnom polroku viac o 118 až 132 %.
V krasovom území sa uplatňuje niekoľko druhov
korózie (Bögli, 1964): (1) obyčajná (rozpúšťanie kar-
bonátov podmieňuje prítomnosť agresívneho CO2 vo
vode); (2) zmiešavacia (rozpúšťanie karbonátov pod-
mieňuje agresívny CO2, ktorý môže vzniknúť po zmie-
šaní dvoch vôd s rozdielnou mineralizáciou a rozdiel-
nou koncentráciou CO2, ktoré samy osebe nemusia
byť agresívne); (3) schladzovacia (rozpúšťanie karbo-
nátov podmieňuje agresívny CO2, ktorý vzniká na úkor
rovnovážneho CO2 pri klesaní teploty) a (4) termická
miešaná (kombinácia zmiešavacej a schladzovacej
korózie). Podľa výskumov Droppu a Klauča (1986) sú
na tokoch v Demänovskej doline okrem obyčajnej ko-
rózie vhodné podmienky aj pre zmiešavaciu koróziu.
Tá sa uplatňuje len minimálne vzhľadom k tomu, že
prúdenie v zóne horizontálnej cirkulácie je príliš veľ-
ké na to, aby mohla korózia (rozpúšťanie karbonátov)
prebehnúť v plnej miere. Prípadne alochtónne toky,
ktoré tvoria podstatné množstvo migrujúcej vody
a sú vzhľadom na svoje primárne chemické zloženie
najviac agresívne, sa transportujú v koryte vyplne-
nom prevažne obliakovým materiálom kryštalinika.
Význam kontaktnej plochy karbonátových hornín
v sifónoch možno pri týchto vodách vzhľadom na
veľkú rýchlosť a turbulentné prúdenie zanedbať. Pri
priesakových vodách, rovnako ako pri vodách au-
tochtónnych tokov, prebieha väčšina mineralizačných
procesov jej formovania v pôdnom kryte a zvetrali-
novom plášti, kde sa uplatňujú všetky známe faktory
rozpúšťania karbonátových hornín. Takéto výsledky
boli niekoľkokrát potvrdené viacerými meraniami na
území Demänovskej doliny (Tereková, 1983; Droppa
a Klaučo, 1986; Haviarová, 2012). Pri priesakových vo-
dách sa v jaskyniach okrem obyčajnej korózie počíta
s uplatnením hlavne schladzovacej korózie (Droppa
a Klaučo, 1986).
 5
Jaskynné sedimenty
a chemogénne výplne

V o vzťahu k alogénnemu vývoju prevažnej čas-

ti jaskýň Demänovskej doliny sa v ich podzemí
vyskytujú nielen autochtónne, ale vo veľkej miere
pred jej kaskádovitým úsekom na juhovýchodnom
okraji Veľkého dómu či v spodnej časti Demänovskej
jaskyne mieru (v chodbe medzi Kaskádovou sieňou
aj alochtónne sedimenty. Výskyt alochtónnych rieč- a Vodopádovým dómom; obr. 5.1). Početnejšie sú
nych štrkov alebo piesku svedčí o vytváraní jaskýň
vodnými tokmi pritekajúcimi z priľahlého nekrasové-
ho územia spod hlavného chrbta Nízkych Tatier. Ta-
kéto cudzorodé sedimenty sa zachovali aj v mnohých
starých jaskynných úrovniach, ktorými ponorné pod-
zemné vodné toky už dávno netečú. Autochtónne
sedimenty vznikajú priamo v jaskyniach chemogén-
nymi procesmi a rútením, najmä vo vadóznej fáze
ich vývoja.

Autochtónne výplne
Chemogénne výplne, jaskynné minerály
V mnohých jaskyniach Demänovskej doliny je
bohatá a rôznorodá sintrová výplň, ktorú tvorí uhli-
čitan vápenatý sekundárne vyzrážaný v jaskynnom
prostredí. Široká verejnosť obdivuje najmä sprístup-
nené časti Demänovskej jaskyne slobody (Ružovú
sieň, Královu galériu, Stalagnátovú galériu), avšak
jej viac vyzdobené časti sú mimo prehliadkovej tra-
sy (Čarovná chodba, Zázračné siene, Svantovítove
siene, Klenotnica, Kamenný vinohrad, Červenobiela
chodba – sú ťažšie dostupné a priechodné, pri sprí-
stupňovaní by sa nadmerne poškodili, miestami až
zničili). Vzácne sintrové útvary sú aj v Demänovskej
jaskyni mieru (Ružová galéria, Chodba Snehového
jazierka, Jazierková chodba), vo viacerých častiach
jaskyne Štefanová a Pustej jaskyne, ako aj v jaskyni
Okno či v jaskyni Beníková.
V Demänovských jaskyniach sa stalaktitové útva-
ry vyskytujú v rozličných podobách. Krehké jaskyn- Obr. 5.1 Sintrové brká, riečisko medzi Kaskádovou chodbou a Vodopá-
né brká sa vytvorili najmä v Brkovej chodbe Demä- dovým dómom, Demänovská jaskyňa mieru.
novskej jaskyne slobody, nad riečiskom Demänovky Foto: P. Staník

81
 Obr. 5.2 Kónické stalaktity, Prales, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník

tenšie i hrubšie kónické (zahrotené) stalaktity (obr.

5.2). V Klenotnici Demänovskej jaskyne slobody ne-
obyčajné husto vytvorené stalaktity vytvárajú útvar
zvaný Kamenné slnko (stalaktity pripomínajú slneč-
né lúče). Niektoré zhrubnuté stalaktity nadobudli
mrkvovitý tvar (v Královej galérii Demänovskej jas-
kyne slobody). Guľovité (sférické) duté stalaktity sú
na povale Snežného dómu v Demänovskej jaskyni
slobody (obr. 5.3).
Z početných stalagmitových útvarov v Demänov-
ských jaskyniach medzi najpozoruhodnejšie patria
pagodovité stalagmity (obr. 5.4). V typickej podobe
ich vidieť v Ružovej sieni Demänovskej jaskyne slobo-
dy. Palicovité stalagmity sa vytvorili najmä v Novej
jaskyni pod Baštou. Vodnými kvapkami dopadajúci-
mi na vrchol niektorých stalagmitov z veľkej výšky Obr. 5.3. Sférické stalaktity, Snežný dóm, Demänovská jaskyňa slobody.
vznikli tzv. kamenné vázy (stalagmitové jazierka), Foto: P. Bella
napr. vo Veľkom dóme Demänovskej jaskyne slo-
body (Droppa, 1950a, 1957). V jaskyni Beníková sa
kamenné vázy vytvorili vyzrážaním sintra okolo Problematikou intenzity tvorby kvapľových útvarov
okraja vyhĺbeniny na stalagmite. Stalagnáty pred- v Demänovských jaskyniach sa zaoberali Vitásek
stavujú kvapľové stĺpy, ktoré vznikli spojením sta- (1940) a Droppa (1969). Podmienky rastu kvapľov sú
laktitov a stalagmitov (obr. 5.5). Najmohutnejším v každej jaskyni rôzne a časom sa menia aj na tom
je Červený stĺp v Dóme objaviteľov v Demänovskej istom mieste. V Demänovskej jaskyni slobody nad
jaskyni mieru, dosahuje výšku 26 m (Droppa, 1957). riečiskom pri Veľkom dóme Droppa (1969) určil za

82
Obr. 5.4 Pagodovitý stalagmit a sintrové lekná, Ružová sieň, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník
obdobie október 1958 – október 1968 na konci brka
prírastok sintra asi 13,5 mm3.
Na skalných stenách, ako aj na skalných i akumulač-
ných podlahách sa miestami vytvorili sintrové náteky
hrubé do 100 cm. Na nerovných šikmých podlahách
pripomínajú kaskádovité tvary. Sintrové náteky na str-
mých stenách majú podobu tzv. sintrových vodopádov
(sintrový vodopád na strmej stene priepasti v Pustej
jaskyni je vysoký viac ako 80 m, Vodopád smútočnej
vŕby v Demänovskej jaskyni slobody dosahuje výšku
okolo 60 m, výrazné sú aj sintrové vodopády v Ružovej
galérii Demänovskej jaskyne mieru). Pod okrajmi pre-
visnutých skalných stien visia sintrové záclony, resp.
drapérie (napr. v Královej galérii Demänovskej jaskyne
slobody a Ružovej galérii Demänovskej jaskyne mieru,
obr. 5.6).
Demänovské jaskyne sú známe aj početnosťou sin-
trových jazierok, v ktorých sa vytvorili nepravidelné
kostrovité, resp. koralovité (Koralové jazierko, Zlaté
jazierko) alebo gulôčkovité tvary (Hroznové jazierko
v Královej galérii). Kaskádové jazierka so stupňovitými
hrádzami vysokými 20 až 30 cm sú na podlahe Kaská-
dovej siene v spodnej časti Demänovskej jaskyne mie-
ru, ktorou tečie ponorný autochtónny potôčik. Kaská-
dovité jazierka v jaskyni Beníková, vo vyššie polože-
ných častiach Demänovskej jaskyne mieru i viacerých
ďalších miestach jaskynného systému plní iba voda
presakujúca zo zrážok (obr. 5.7). Niekoľko centimet-
rov veľké kryštály kalcitu, vytvorené pod vodnou hla-
dinou, zdobia okraje jazera zvaného Jaskyniarsky sen
v jaskyni Štefanová. Z jazierkových sintrových útvarov
raritou Demänovských jaskýň sú tzv. jazierkové lekná
– sintrové platničky prirastené na brehoch jazierka
alebo okolo skôr vytvorených stalagmitov (obr. 5.4).
Ich hrúbka a tvar závisia od klesania a stúpania vody
v jazierkach (Droppa, 1957). V Demänovskej jaskyni
slobody sintrové lekná z veľkej časti pokrývajú plytké
jazierko v Ružovej sieni, v Zázračných sieňach je uni-
kátna Kamenná ruža (kruhovitá sintrová doštička oko-
lo vrcholovej časti palicovitého stalagmitu obr. 5.8).
V Demänovskej jaskyni mieru Mitter (1984) opisuje aj
tenké sintrové krusty (do veľkosti 1 m2) plávajúce na
hladine jazierok. V niektorých jazierkach ďalej spomí-
na tzv. vatové sintre, ktoré tvoria biele gélovité zhluky
monokryštálov v podobe riedkych usadenín alebo sa
vznášajú vo forme vločiek (nevýrazné chumáčovité,
resp. hviezdicovité zhluky spojené s bázovými usade-
ninami vatového sintra).
Jaskynné perly sa vytvorili v plytkých sintrových ja-
zierkach a egutačných jamkách, vyzrážaním uhličitanu
83
 Obr. 5.5 Stalagnáty, Kaskádová chodba, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník

84
Obr. 5.6 Mohutné sintrové náteky a záclony, Ružová galéria, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník

Obr. 5.7 Kaskádovité sintrové jazierka, severne od Zrúteného dómu, Demänovská jaskyňa mieru. Foto: P. Staník

85

Obr. 5.8 Kamenná ruža, Zázračné siene, Demänovská jaskyňa slobody.
Foto: P. Staník
vápenatého okolo cuzorodého jadra – zrnka piesku,
drobných úlomkov bŕk či iných sintrov, ktoré sa hý-
bali vplyvom dopadajúcich kvapiek vody (obr. 5.9).
Jaskynné perly majú guľôčkovitý alebo podlhovastý
tvar, sú voľné alebo prirastené k sintrovej podlahe
jazierka (Kunský, 1949). Výskytom jaskynných perál
je známy najmä Veľký dóm Demänovskej jaskyne
slobody a Guľôčková chodba Demänovskej jaskyne
mieru (Droppa, 1957; Mitter, 1984). Mnohé jaskyn-
né perly, ktoré vidieť na starších fotogra�ách (napr.
Krásy Slovenska z roku 1950, č. 5–8, s. 171; Droppa,
1957, obr. 83, s. 206), však zmizli nezodpovedným ko-
naním človeka.
Jaskynné perly sa vyskytujú aj na spodnej úrovni
Demänovskej ľadovej jaskyne (Droppa, 1957). Odlišu-
jú sa však spôsobom vzniku. Vytvorili sa v holocéne
v periglaciálnych podmienkach na okraji zaľadnenej
časti jaskyne na sezónne premŕzajúcich podlahách,
v miestach kvapkajúcej vody alebo okolo jazierok.
Vplyvom opakujúceho sa zamŕzania a rozmŕzania sa
perly premiestňujú, čím nedochádza k ich cementácii
k podlahe alebo navzájom medzi sebou. Preto sa na-
zývajú kryogénne jaskynné perly (Žák et al., 2013 a iní).
Vyskytujú sa v Halašovom dóme a priľahlej hornej čas-
86
Obr. 5.9 Jaskynné perly, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Bella
ti Kmeťovho dómu, v Čiernej galérii i v nasledujúcom
Jánošíkovom dóme. Jaskynné perly tohto pôvodu sa
ďalej našli v spodnej časti Suchej jaskyne (Žák et al.,
2013), ako aj v Demänovskej jaskyni mieru pri Dukel-
skom pomníku, vo Vodopádovom dóme a v Chodbe
snehového jazierka (Orvošová et al., 2012).
Na viacerých miestach jaskýň sú na skalných ste-
nách náteky bieleho mäkkého sintra (dávnejšie zva-
ného „kamenné mlieko“), napr. vo Veľkom dóme,
na Rázcestí a v Mramorovom riečisku Demänovskej
jaskyne slobody (obr. 5.10). Lysenko (1976) opisuje
mäkký sinter v Pustej jaskyni, kde sa okrem steno-
vých nátekov vyskytuje aj v záhyboch stalaktitových
útvarov, ďalej vytvára povrchovú vrstvu na stalak-
titoch alebo tvorí centrálnu i povrchovú (okrajovú)
časť stalaktitov (medzi nimi je pevná sintrová vrstva).
Sférické stalaktity z mäkkého sintra vidieť v Snež-
nom dóme (poniže Cintorína) Demänovskej jaskyne
slobody (obr. 5.3). V severovýchodnej bočnej chodbe
Demänovskej ľadovej jaskyne mäkký sinter vytvára
pozoruhodný zvonovitý útvar. Miestami mäkký sin-
ter pokrýva jaskynné podlahy.
Pôvodná sintrová výplň Demänovskej ľadovej jaskyne
(stalaktity, stalagmity, náteky na stenách i podlahách)
je v jej zaľadnenej časti značne deštruovaná mrazovým
zvetrávaním. Mnohé sintrové útvary, zachované najmä
mimo zaľadnenej časti, sú na povrchu sfarbené do siva
až čierna od sadzí smolných fakieľ, olejových kahancov
a petrolejových lámp, pri ktorých sa do jaskyne chodie-
valo až do roku 1924. V prípade Demänovskej ľadovej
jaskyne možno tento jav považovať viac-menej za kul-
túrny fenomén viažuci sa na jej bohatú históriu (Cílek,
2002).
Okrem sintrovej kalcitovej výplne sa v Demä-
novských jaskyniach zistil aj aragonit. Na viacerých
Obr. 5.10 Náteky bieleho mäkkého sintra, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník
miestach po stranách popraskaných kvapľov, pre-
važne tenkých stalaktitov vznikli rozličné drobné ne-
pravidelné výrastkové útvary (napr. v Klenotnici, vo
Svantovítových sieňach, v Čarovnej a Červenobielej
chodbe Demänovskej jaskyne slobody). Najvzácnej-
šie z nich sú krehké excentrické výrastky na tenkých
stalaktitoch, vyskytujúce sa najmä v Klenotnici (obr.
5.11). Hlavné časti kvapľov sú kalcitové, väčšinu ex-
centrických výrastkov dlhých 10 až 30 mm tvorí zmes
aragonitu a kalcitu. Aragonit zväčša vyhojuje prask-
nuté brká alebo vytvára zhrubnuté formy a prívesky
na kvapľoch. V Klenotnici sa aragonit ďalej vyskytuje
vo forme veľmi krehkej aragonitovej inoväte tvorenej
kríčkovitými trsmi dlhými 10 až 30 mm, zárodočných
radiálnych trsov s priemerom 10 až 20 mm (s trsmi
dlhými iba niekoľko milimetrov), celistvých koncen-
trických útvarov na kalcitových kvapľoch a izolova-
ných jednoduchých ihlíc dlhých 4 až 12 mm (Cílek,
2004). Striedanie kalcitových a aragonitových vrstvi-
čiek poukazuje na meniacu sa mikroklímu. Aragonit
vzniká pri pomalšom kapilárnom vzlínaní roztokov
v prostredí, kde horčík potlačuje kryštalizáciu kalcitu
(Cílek a Šmejkal, 1986; Hill a Forti, 1997 a iní). Výskyt
hydromagnezitu na aragonitových ihliciach v Klenot-
nici je prvým nálezom tohto minerálu v jaskyni na
Slovensku. Mnohé ihlice aragonitu rastú proti sme-
ru prúdenia studenšieho vzduchu, ktorý sa nasycuje
vodnou parou a tým podporuje odpar a vzlínanie roz-
toku (Cílek, 2004).
V Demänovskej jaskyni mieru sa v Kaskádovej chod-
be a pokračujúcej nízkej chodbe vedúcej do Vodopá-
dového dómu, ako aj v Ružovej galérii vyskytuje se-
kundárne kryštalizovaný sadrovec (CaSO4·2H2O). Tvorí
niekoľko mm, vzácne až 1 cm veľké lištovité priesvitné
kryštály. Zistili sa aj sadrovcové kryštály stĺpčekovi-
tého habitu, krátke jemnovláknité agregáty i drobné
duté pologuľovité kôry. Prítomnosť kryštálikov sad-
rovca miestami sprevádza porušenie a rozpadávanie
horniny. Sadrovec vzniká hydratáciou anhydritu, ktorý
obsahujú gutensteinské vápence. Jeho vznik pravde-
podobne súvisí aj s rozkladom pyritu rozptýleného vo
vápencoch a dolomitoch krížňanského príkrovu (Pav-
larčík, 1984, 1986).
Starkeyit (MgSO 4 ·4H2O) zistený v previse na Re-
piskách predstavuje prvý nález tohto minerálu
v krase v celosvetovom meradle. Zmes starkeyitu
87
 Obr. 5.11 Excentrické výrastky aragonitu, Klenotnica, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník

88
a hexahydritu (MgSO 4 ·6H2O) je produktom dehyd-
ratácie epsomitu (MgSO 4 ·7H2O), ktorý vzniká kýzo-
vým zvetrávaním dolomitizovanej brekcie. Na de-
hydratáciu epsomitu vysušovaním vplýva vhodná
poloha tohto previsu v južne exponovanom skal-
nom rade. Sírany starkeyit a hexahydrit sú sprevá-
dzané syngenitom (K 2Ca[SO 4]2·H2O) a sadrovcom
(Cílek, 2000).
Klastické sedimenty po rútení a mechanickom
zvetrávaní hornín
Na podlahe priestranných jaskynných chodieb, sie-
ní a dómov sú zväčša horninové bloky zrútené z na-
rušených skalných stropov. Vznik rútení súvisí s de-
formáciami a deštrukciou horninového nadložia pod-
zemných priestorov v pokročilých fázach ich vývoja
(najmä pri podrezaní skalných stien laterálnou eró-
ziou vodného toku, oslabení popraskaných stropných
častí koróziou spôsobenou presakujúcimi zrážkový-
mi vodami alebo pri zrútení skalných podláh medzi
chodbami ležiacimi nad sebou), ako aj s gravitačný-
mi svahovými pohybmi (pri postupnom rozširovaní
trhlín) či termomechanickým zvetrávaním (vrátane
intenzívneho premŕzania hornín a mrazového zvetrá-
vania počas glaciálov).
Rútením v jaskyniach vznikajú tzv. gravitačné se-
dimenty, ktoré sa delia podľa veľkosti rozpojených
skalných fragmentov a charakteru rútenia (pozri
White a White, 1969; Klimčuk a Rogožnikov, 1982;
Filippov, 1995 a iní). Blokovým odvalovo-gravitač-
ným alebo prepadovo-gravitačným rútením sa uvoľ-
ňujú veľké skalné balvany (rozmermi dosahujúce aj
niekoľko metrov), ktoré zväčša pozostávajú z viac
ako jednej horninovej vrstvy (napr. vo Veľkom dóme
Demänovskej jaskyne slobody, v Zrútenom dóme
Demänovskej jaskyne mieru, v Zrútenej sieni Pustej
jaskyne). V súvrstviach s výraznou vrstevnatosťou
sa tabuľovitým (doskovitým) odvalovo-gravitačným
rútením odlučujú a odvaľujú skalné platne prislú-
chajúce jednotlivým horninovým vrstvám (napr.
v Chodbe trosiek Demänovskej jaskyne mieru). Pod-
ľa Pavlarčíka (1984) na rútenie v niektorých častiach
Demänovskej jaskyne mieru pravdepodobne vplýva
aj hydratácia anhydritu na sadrovec. Mitter (1984)
uvažuje aj o rútení v Demänovských jaskyniach v dô-
sledku seizmických otrasov. Produktom úlomkového
rútenia sú menšie fragmenty hornín, ktorých mno-
hotvárnosť závisí od textúry a ostatných vlastnos-
tí horniny. Drobnoúlomkovitá ostrohranná sutina
vzniká najmä mrazovým zvetrávaním (termogravi-
tačné sedimenty, napr. v zaľadnených častiach De-
mänovskej ľadovej jaskyne a vo vstupných častiach
jaskýň). Odvalovo-gravitačné a prepadovo-gravitač-
né sedimenty tvoria prevažne hruboúlomkovitý až
balvanitý materiál. Menšie úlomky hornín miestami
vznikajú aj roztrieštením alebo odštiepením častí
zrútených skalných blokov alebo vrstiev pri ich do-
pade na tvrdú jaskynnú podlahu alebo skôr zrútené
skalné bloky. Výskyt gravitačných sedimentov v jas-
kyniach Demänovskej doliny opisujú Droppa (1957)
a Mitter (1984).
Alochtónne výplne
Klastické �uviálne sedimenty
Na mnohých miestach Demänovských jaskýň sú
uložené nánosy žulových okruhliakov, štrku a piesku,
ktoré z povrchu do podzemných priestorov naplavili
ponorné alochtónne vodné toky Demänovky a Zad-
nej vody (obr. 5.12). Pokorný (1949) predpokladá, že
štrkový materiál v dnešnom podzemnom riečisku De-
mänovky pochádza, resp. je redeponovaný zo starších
štrkových náplav uložených v jaskynných priestoroch
(v porovnaní s dnešnými ponormi sa veľké žulové
okruhliaky do podzemných riečisk dostali oveľa „voľ-
nejšími“ ponormi).
V priamych (nekľukatých) širších úsekoch terajších
i bývalých podzemných riečisk sa zachovali štrkovo-
pieskové pozdĺžne lavice korytovej fácie (bary). V me-
androvitých ohyboch riečisk sa na nánosovom brehu
vytvorili zákrutové nánosy kosáčikovitého (mesiači-
kovitého) tvaru (zákrutový bar). Fáciu zákrutových
barov tvorí drobnozrnný štrk a piesok s gradačnou
sekvenciou. Zákrutové bary sú miestami prekryté
jemnými sedimentmi povodňovej fácie. Meandro-
vanie a postranné prekladanie podzemného toku
Zadnej vody sa prejavuje na širokom agradovanom
riečisku v spodnej, takmer horizontálnej časti jasky-
ne Štefanová pred odtokovým sifónom. Miestami po
stranách riečisk vidieť okrajové inundačné, agradač-
né valy predstavujúce prirodzené hrádze na brehoch,
ktoré zvyšujú brehy vodného toku a oddeľujú ho od
vlastnej nivy (napr. na Prízemí Demänovskej jaskyne
slobody poniže Stromu života). Fáciu agradačných
valov tvorí jemný piesok a silt (častice veľkosti pra-
chu). Na viacerých miestach jaskýň sú štrkové alebo
piesčité alochtónne sedimenty pokryté jemnými
povodňovými sedimentmi (obr. 5.13) naplavenými
za vyšších vodných stavov (pravdepodobne aj pro-
glaciálnymi vodami), keď sa chodby zaplavili vzdutím
vody z nižších podzemných riečisk, ktoré nedostatoč-
ne odvádzali jej zvýšený prietok (napr. Hlinená chod-
ba s bočnou sieňou v Demänovskej jaskyni slobody,
chodba v severnej časti Demänovskej jaskyne mieru
pred sifónom vedúcim do Demänovskej ľadovej jas-
kyne).
Alochtónne �uviálne sedimenty sa v jaskyniach
vyskytujú pozdĺž terajších riečisk na najnižších úrov-
niach až po najvyššie úrovne vytvorené bývalými vod-
nými tokmi vo výške okolo 170 m nad terajším dnom
doliny. Najvyššie sa žulový piesok a drobné štrky zistili
89
 Obr. 5.12 Žulové štrky na brehu podzemného riečiska Demänovky, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník
v Jaskyni v Malom Sokole na ľavej strane doliny (Bel-
la a Holúbek, 1993). Hlavnú chodbu jaskyne Okno na
pravej strane doliny, 145 m nad terajším povrchovým
tokom Demänovky, pokrývajú alochtónne sedimenty
vrátane žulových okruhliakov, hrubozrnitého i jemné-
ho piesku, v ktorých staré prieskumné sondy vykopané
do hĺbky 2 m nedosiahli skalnú podlahu chodby. Keďže
v týchto sondách Volko-Starohorský (1925, 1927) na-
šiel kosti pleistocénnej fauny, aj tieto sedimenty pova-
žuje za pleistocénne. Na základe paleomagnetického
výskumu sedimenty v jaskyni Okno pravdepodobne
prislúchajú epoche Olduvai – sú staré 1,77 až 1,95 mil.
rokov (Kadlec et al., 2004). Keďže štrkové sedimenty
v nižšie ležiacej Suchej jaskyni sú menej zvetrané ako
v jaskyni Okno, Droppa (1957) im prisudzuje mlad-
ší vek. Alochtónne sedimenty na najdlhšej jaskynnej
úrovni vedúcej od Demänovskej jaskyne slobody cez
Demänovskú jaskyňu mieru do Demänovskej ľadovej
jaskyne (IV. úroveň podľa Droppu, 1966, 1972; V. úro-
veň podľa Bellu et al., 2011) a nižších úrovniach prislú-
chajú paleomagnetickej epoche Brunhes, t. j. sú mlad-
šie ako 780-tisíc rokov (Pruner et al., 2000). Potvrdzujú
to aj výsledky rádioizotopového datovania (metódami
U-series) bazálnych sintrových nátekoch na alochtón-
nych �uviálnych sedimentoch (Hercman et al., 1997,
1998, 2000, 2006).
90
Na viacerých miestach Demänovskej jaskyne slo-
body sa v bočných šikmých chodbách a priľahlých
častiach jaskynných úrovní zachovali uloženiny ne-
vytriedených �uviálnych sedimentov, najmä v zase-
dimentovanej chodbe vedúcej ponad Mramorové
riečisko a ústiacej do južnej časti Hlinenej chodby, na
terasovitom stupni Mramorového riečiska západne
od odbočky do Hlinenej chodby či v spodnej časti vy-
kopaného pro�lu v Žulovej chodbe ústiacej do hornej
časti Prízemia. Nevytriedené �uviálne sedimenty do-
minantne tvoria alochtónne žulové okruhliaky (veľké
prevažne 20 až 30 cm, niektoré až 60 cm), štrk a opra-
covaný hrubozrnný piesok (Droppa, 1957; Kojdová
a Sliva, 2005; Psotka et al., 2006). Väčšina granitových
okruhliakov je značne zvetraná a ľahko sa rozpadá na
hranatý hrubozrnný piesok.
Okruhliaky a hrubozrnné �uviálne sedimenty
v spodnej časti Žulovej chodby sú staršie ako 350-tisíc
a mladšie ako 780-tisíc rokov (Hercman, 2000, 2006;
Pruner et al., 2000). Do južnej časti Hlinenej chodby
(III. vývojová úroveň podľa Droppu, 1972; vývojová
úroveň IVa podľa Bellu et al., 2011) sa nevytriedené
�uviálne sedimenty dostali v interglaciáli Pre-Riss/Riss
alebo glaciáli Riss 1, prípadne v skoršom období. Aku-
mulácia žulových okruhliakov so štrkom v Mramoro-
vom riečisku, uložená na terasovitom záreze (vývojo-
Obr. 5.13 Štrky pokryté jemnozrnnými �uviálnymi sedimentmi, Dóm mŕtvych, Demänovská jaskyňa slobody. Foto: P. Staník
vá úroveň IIb), je staršia ako 102-tisíc rokov (Hercman
et al., 2000, 2006).
Nevytriedenosť týchto sedimentov svedčí o ich
náhlom transporte do jaskyne z povrchu cez dosta-
točne priepustné klesajúce ponorové chodby príva-
lovými vodami (Bella, 2013; Bella et al., 2013). Imbri-
kácia okruhliakov poukazuje na smer ich transportu
bočnými ponorovými chodbami až na priľahlé, nižšie
situované časti jaskynných úrovní. Po agradačnom
navýšení povrchového riečiska na dne doliny voda
miestami opätovne vtekala do bývalých ponorových
chodieb, ktoré sa zahlbovaním doliny dostali do vi-
sutej polohy. V súčasnosti sú tieto prítokové chodby
alebo ich úseky zväčša úplne vyplnené alochtónny-
mi sedimentmi, ich otvory sú na povrchu zavalené
svahovou modeláciou. Pôvodom ide o redeponova-
né glaci�uviálne sedimenty, ktoré pochádzajú z roz-
plavovaných ľadovcových morén uložených v doline
Demänovky nad Lúčkami i v doline Zadnej vody nad
Repiskami v glaciáli Würm (Vitásek, 1923; Louček et
al., 1960), pravdepodobne aj počas glaciálov Riss 1
a 2 (Droppa, 1972). Na povrchu sa glaci�uviálne se-
dimenty v prevažnej miere uložili na kontakte nekra-
sového a krasového územia, najmä na Lúčkach v po-
dobe glaci�uviálneho kužeľa dlhého 1200 m (Droppa,
1972). Analogické prípady výskytu a transportu pleis-
tocénnych nevytriedených �uviálnych uloženín sú aj
v niektorých ďalších častiach Demänovského jaskyn-
ného systému.
Biogénne výplne
Na viacerých miestach jaskýň sa našli kosti pleis-
tocénnej a recentnej fauny (Volko-Starohorský, 1927;
Dosedla, 1949; Skřivánek, 1954 a iní). Pod vstupnou
priepasťou ústiacou do horných častí Pustej jaskyne
sa nahromadili zvyšky dreva spadnuté z povrchu cez
závrtový otvor, ako aj kosti psov zhodených miestnymi
pastiermi (Holeček, 1923). Preto sa priepasťovitý otvor
Pustej jaskyne nazýva Psie diery. Kosti psov sa našli aj
pod priepasťovitým otvorom jaskyne Kosienky vo vr-
cholovej časti Krakovej hole (Droppa, 1957). Vo vstup-
nej časti Zbojníckej jaskyne a jaskyne Okno má vrchná
vrstva sedimentov (do hrúbky 30 cm) humusový cha-
rakter v dôsledku rozkladu jelenieho a srnčieho trusu,
ako aj lístia naviateho z povrchu (Droppa, 1957).
Najmä vo väčších ponoroch a nasledujúcich klesa-
júcich chodbách sú z povrchu splavené konáre, ihličie
či iné zvyšky stromov. V posledných rokoch vplyvom
zvýšenej ťažby dreva nad Lúčkami a Repiskami sa do
povrchových riečisk v ponorovej zóne dostalo množ-
stvo zvyškov dreva. Vo vlhkom jaskynnom prostredí
sa drevo postupne rozkladá.
91
 Tab. 5.1 Obsahy prirodzených rádioaktívnych prvkov (K, U, Th), hodnoty hmotnostnej aktivity (am) a pomerov Th/U v triasových kar-
bonátových horninách (v tabuľke ako „vápence“), sintroch, hlinách a �uviálnych sedimentoch v Demänovskej jaskyni mieru (DJM),
Demänovskej jaskyni slobody (DJS) a Demänovskej ľadovej jaskyni (DĽJ) a na výstupoch karbonátových hornín nad jaskyňami (Zimák
et al., 2003).

Hornina n K [%] U [ppm] Th [ppm] am [Bq·kg-1] Th/U

rozpätie Ø rozpätie Ø rozpätie Ø rozpätie Ø rozpätie Ø
„vápence“ – povrch 30 0–1,1 0,4 1,6–8,2 3,5 0–3,6 1,4 25–129 60 0–1,3 0,5
„vápence“ – DJM 22 0–1,7 0,5 6,9–23,1 12,7 0–5,0 1,5 104–304 178 0–0,3 0,1
„vápence“ – DJS 40 0–1,7 0,7 3,6–16,4 9,3 0–5,9 1,8 52–225 142 0–1,6 0,2
„vápence“ – DĽJ 17 0,1–0,6 0,3 1,3–4,5 2,7 0–1,6 0,4 18–78 43 0–0,8 0,1
sintre – DJM 13 0–0,5 0,3 7,3–17,9 13,0 0–2,5 1,0 93–241 173 0–0,2 0,1
sintre – DJS 17 0–1,1 0,4 4,4–21,2 11,3 0–3,9 1,4 58–277 159 0–0,4 0,1
sintre – DĽJ 5 0–0,1 0 1,4–2,5 2,0 0 0 17–33 26 0 0
jaskynné hliny, �uviálne
6 0,6–2,1 1,5 9,8–18,6 13,0 3,1–9,5 6,0 188–270 232 0,2–0,8 0,5
sedimenty – DJM
jaskynné hliny, �uviálne
20 1,2–3,4 2,4 10,4–27,1 14,5 4,0–12,0 7,7 208–436 282 0,2–1,1 0,6
sedimenty – DJS

Emanácia prirodzenej radiácie tali aj relatívne vysoké hodnoty hmotnostnej aktivity

z alochtónnych �uviálnych sedimentov
V roku 2001 sa na prehliadkových trasách sprí-
stupnených jaskýň Demänovskej doliny vrátane sprí-
stupňovanej Demänovskej jaskyne mieru a ich bez-
prostrednej blízkosti vykonali gamaspektrometrické
merania obsahu prirodzených rádioaktívnych prvkov
(K, U a Th). Koncentrácie uvedených prvkov sa mera-
li na 140 bodoch v triasových karbonátových horni-
nách, sintroch a siliciklastických sedimentoch (Zimák
et al., 2001, 2002, 2003). Okrem toho bolo vykonaných
30 meraní na povrchových výstupoch karbonátových
hornín nad sledovaným úsekom jaskynného systému.
Na úhrnnej gama-aktivite horninového prostredia sa
prirodzené rádioaktívne prvky uplatňujú rôznou mie-
rou. Preto sa stanovené koncentrácie K, U a Th prepo-
čítali na hmotnostnú aktivitu ekvivalentu 226Ra (am),
ktorá vyjadruje gama-aktivitu horniny v sledovanom
bode. Výsledky gamaspektrometrických meraní su-
marizuje tab. 5.1.
Obsahy K, U a Th v triasových karbonátových hor-
ninách v priestore Demänovskej ľadovej jaskyne sú
výrazne nižšie ako v priestoroch Demänovskej jaskyne
mieru a Demänovskej jaskyne slobody. Najvýraznejšie
rozdiely sú v prípade uránu. Zatiaľ čo triasové karbo-
nátové horniny v Demänovskej ľadovej jaskyni obsa-
hujú len 1 až 5 ppm, v Demänovskej jaskyni slobody
4 až 16 ppm, v Demänovskej jaskyni mieru dokonca
7 až 23 ppm (najvyššie obsahy uránu sa namerali
v úseku Kostnica – Palmová sieň – Ružová galéria – Vy-
soký dóm). V priestoroch Demänovskej jaskyne mieru
a Demänovskej jaskyne slobody sa následne vypočí-
(v Demänovskej jaskyni mieru v už zmienenom úseku
medzi Kostnicou a Vysokým dómom, v Demänovskej
jaskyni slobody v Jánošíkovom dóme a jeho okolí).
Zvýšené koncentrácie uránu v triasových karbonáto-
vých horninách oboch jaskýň by mohli súvisieť s ich
primárnou litológiou a procesmi predchádzajúcimi
tvorbe krasu. Poznatky z iných jaskynných systémov
v Západných Karpatoch i Českom masíve však jasne
ukazujú, že pozitívne uránové anomálie v karbonáto-
vých horninách sú výsledkom procesov krasovatenia
a splavenia alochtónnych sedimentov do jaskýň.
Sintre vo všetkých troch jaskyniach obsahujú len
veľmi málo K a Th. Pokiaľ obsahy uránu v sintroch
Demänovskej ľadovej jaskyne sú relatívne nízke (oko-
lo 2 ppm), sintre z Demänovskej jaskyne mieru a De-
mänovskej jaskyne slobody obsahujú 4 až 21 ppm,
čo korešponduje so zvýšenými obsahmi tohto prvku
v okolitých horninách.
Z výsledkov realizovaných gamaspektrometrických
meraní je zrejmé, že obsahy prirodzených rádioaktív-
nych prvkov a následne najvyššie hodnoty hmotnost-
nej aktivity vykazujú siliciklastické sedimenty, u kto-
rých lokálne dochádza k prekročeniu limitnej hodnoty
370 Bq·kg-1. Zvýšené obsahy K, U a Th sa zistili hlavne
vo �uviálnych jaskynných sedimentoch, ktoré obsa-
hujú vysoký podiel materiálu z kryštalinika (granitoi-
dy), a tiež v deluviálnych hlinách. Fluviálne sedimenty
Demänovského jaskynného systému treba vzhľadom
k relatívne vysokým obsahom uránu a prevažne ich
strednej až vysokej priepustnosti považovať za vý-
znamný zdroj 222Rn, ktorý by sa mohol lokálne hroma-
diť v jaskynnej atmosfére.

92

Mikroklíma a zaľadnenie
jaskynných priestorov
Z ačiatky skúmania klimatických pomerov v Demä-
novskej doline a mikroklímy tamojších jaskýň sa
vzťahujú hlavne na zaľadnenie Demänovskej ľadovej
jaskyne. Koncom 19. storočia sa jaskynným ľadom
zaoberal nemecký prírodovedec B. Schwalbe (1882a,
1882b), v roku 1896 americký geograf E. S. Balch (Balch,
1900). K zásadnejším výskumom jaskynného ľadu
a mikroklímy došlo až začiatkom 2. polovice 20. sto-
ročia, keď sa po objavení Demänovskej jaskyne mieru
a prekopaním vonkajšieho otvoru do Žuffovho dómu
(Dómu trosiek) narušila mikroklíma zaľadnenej časti
jaskyne (Benický, 1958; Droppa, 1957; Otruba, 1958,
1971; Halaš, 1984). Prvé krátkodobé merania teploty
a relatívnej vlhkosti vzduchu sa v jaskyni vykonali v ro-
ku 1952. Riešila sa problematika letnej a zimnej cirkulá-
cie vzduchu v jaskyni, vymedzili a charakterizovali sa jej
zaľadnené časti, stanovil sa vek ľadu a objasnila sa jeho
genéza (Droppa, 1957). V rokoch 1954 – 1956 a 1969
– 1970 sa v jaskyni realizovali ďalšie merania teploty,
relatívnej vlhkosti a prúdenia vzduchu, v rokoch 1955
– 1957 aj merania hĺbkovej teploty horniny. Opísali sa
všeobecné schémy prúdenia vzduchu v jaskyni aj pri
umelo prekopaných otvoroch počas troch zím 1953/
54, 1954/55 a 1969/70. Pozorovania sa zamerali aj na
spresnenie poznatkov o zaľadnení jaskyne a stanovenie
podmienok jeho zachovania. Súčasne sa charakterizo-
vali mikroklimatické podmienky v jaskyni v kontexte so
zachovaním jej ľadových výplní (Otruba, 1958, 1971).
Dlhodobejší kontinuálny monitoring teploty vzduchu
v jaskyni sa realizoval v rokoch 1970 – 1982. Doplnkom
týchto meraní boli merania teploty materskej horniny
v rokoch 1977 – 1978 (Halaš, 1983, 1984).
Všetky dovtedajšie výskumy sa zamerali na časti
jaskyne so stálym alebo sezónnym zastúpením ľado-
vých foriem, ako aj na podmienky trvalého zaľadnenia
súvisiace s morfológiou jaskyne a cirkuláciou ovzdušia
usmernenou umiestnením a počtom vchodov do jas-
kyne. Kontinuálny mikroklimatický monitoring celej
6
jaskyne, vrátane jej nesprístupnených častí, sa obno-
vil v roku 2001. Po rozšírení a modernizácii monitoro-
vacieho systému v rokoch 2007 a 2013 sa vykonáva
v rámci výskumnej činnosti Správy slovenských jaskýň
(Strug, 2011; Strug et al., 2006, 2008; Piasecki et al.,
2007; Strug a Zelinka, 2008a, 2008b, 2008c).
Mikroklímou ostatných významných jaskýň Demä-
novskej doliny sa v rokoch 1951 a 1952 popri zameria-
vacích prácach zaoberal A. Droppa (1957). Dlhodobý
kontinuálny mikroklimatický monitoring v ďalších
častiach Demänovského jaskynného systému (Demä-
novská jaskyňa slobody, Demänovská jaskyňa mieru,
Pustá jaskyňa) sa začal v roku 2013.
Vplyv vonkajšej klímy
na mikroklímu jaskýň
Už pri prvých výskumoch a pozorovaniach v Demä-
novskej ľadovej jaskyni sa zdôrazňovalo, že prírastky
a trvalosť ľadových jaskynných výplní závisí od teplot-
ných podmienok panujúcich v zime. Po chladnejších
zimách sa v nej hromadilo množstvo podlahového
ľadu a zároveň sa vyskytovalo i veľa ľadových nátekov
väčších rozmerov. Po teplejších zimách bol prírastok
podlahového ľadu neveľký a vertikálne ľadové for-
my mali značne menšie rozmery (Halaš, 1984). Vplyv
vonkajších klimatických pomerov v Demänovskej do-
line sa prejavuje aj v iných jaskyniach. Najviac v tých,
v ktorých dochádza k výmene vzduchových hmôt
medzi povrchom a podzemím. Celkový ráz jaskyn-
nej klímy určuje geogra�cká poloha jaskyne. Teplota
vzduchu vo vnútri jaskyne (okrem trvale zaľadnených)
je obyčajne blízka hodnote priemernej ročnej teploty
vonkajšieho ovzdušia danej oblasti.
Priemerná ročná teplota vzduchu v Demänovskej
doline s poklesom nadmorskej výšky narastá od 2 do
6 °C. Priemerná teplota vzduchu v januári sa dlhodo-
93
 bo pohybuje od -5 až -7 °C a v júli od 8 do 14 °C (Šťast-
ný et al., 2002). Na stanici Chopok (2005 m n. m.) sa
v priemere nevyskytujú letné dni, mrazových dní je až
231 (Bochníček et al., 2002). Na teploty vzduchu má
vplyv pomerne veľká lesnatosť územia. Spôsobuje
znižovanie letných teplôt a zmierňovanie mrazov. Za-
lesnením sa zmenšujú teplotné rozdiely medzi letom
a zimou, tým sa zmierňuje aj drsnosť podnebia. Ešte
začiatkom 20. storočia bola dolina z veľkej časti od-
lesnená a jej údolné plochy sa využívali ako pasienky.
Opätovné zalesnenie doliny s preferovaním ihličnanov
treba vnímať ako antropogénny zásah, ktorý význam-
nou mierou ovplyvnil množstvo priesaku a výparu či
oslnenie svahov aj vo vzťahu k prirodzenému zaľad-
neniu Demänovskej ľadovej jaskyne. Významný vplyv
na okamžité zmeny teploty vzduchu má expozícia
svahov. Hodnota priemerného ročného globálneho
žiarenia v zalesnených a tienených častiach doliny je
menej ako 1050 kWh·m-2, nad hornou hranicou lesa
a v hrebeňových častiach 1100 kWh·m-2 a viac (Tomla-
in a Hrvoľ, 2002).
Na množstvo zrážok má jeden z určujúcich vplyvov
nadmorská výška a poloha mikroúzemí doliny voči pre-
vládajúcim vetrom. Na náveterné svahy spadne väčšie
množstvo zrážok a majú tiež vyššiu snehovú pokrývku
ako záveterné svahy. Z hľadiska vplyvu zrážok na vývoj
krasu doliny má vplyv aj ich časové a priestorové roz-
loženie. Podľa Tomlaina (2002) je Demänovská dolina
z pohľadu priemerných ročných hodnôt klimatického
ukazovateľa zavlaženia územím s nadbytkom zrážok.
Od jej ústia po vrcholové partie je ohraničená izohyeta-
mi 700 až 1600 mm, ktoré vyjadrujú priemerné ročné
úhrny zrážok. Absolútne mesačné maximá zrážok sa
podľa rovnakého princípu (s pribúdajúcou nadmorskou
výškou) menia od 250 do 450 mm. Absolútne den-
né maximum zrážok 154 mm sa nameralo na stanici
Demänovská dolina – Jasná (1196 m n. m.). Z hľadiska
zrážkových pomerov sú dôležitými aj údaje o trvaní
a výške snehovej pokrývky. Smerom do vyšších po-
lôh takisto narastá počet dní so snehovou pokrývkou.
V Demänovskej doline je 80 až 180 dní so snehovou
pokrývkou (Faško et al., 2002); v staršej literatúre sa
uvádza až 250 dní (Konček a Briedoň, 1964). Na stanici
Demänovská dolina – Jasná sa udáva priemerná výška
snehovej pokrývky 43,9 cm (Faško et al., 2002).
S prihliadnutím na orogra�cko-reliéfové pome-
ry sú veterné podmienky Demänovskej doliny veľmi
rozmanité. Sú podmienené jednotlivými typmi poča-
sia v rámci všeobecných dynamických klimatických
podmienok. Prejavujú sa orogra�ckým zosilňovaním
alebo zoslabovaním vetra. Prevládajú padavé vetry.
Orogra�cky podmienené vetry sú stáčané terénom
doliny a čiastočne sú ovplyvňované aj termicky. Do-
minantný smer prúdenia vetra je v smere osi doliny.
Na stanici Chopok sa ročný priemer rýchlosti vetra
pohybuje v rozmedzí od 8 do 12 m·s-1. Dlhodobo sa tu
94
uvádzajú len 3 dni bez vetra (Lapin a Tekušová, 2002).
Rozloženie prúdenia vzduchu na bočných svahoch je
zložitejšie ako na dne doliny.
Na mikroklímu jaskýň Demänovskej doliny má
vplyv aj zaťaženie územia prízemnými inverziami. Od
ústia doliny po hrebeňové partie sa postupne strieda-
jú polohy od priemerne inverzných, cez mierne a má-
lo inverzné až po zriedkavo inverzné v okolí Chopku.
Vplyv inverzie sa citeľne prejavuje napríklad vo vcho-
doch do Demänovskej ľadovej jaskyne (840 m n. m.),
okolo ktorých sa zvyčajne presúva jej hranica.
Základná mikroklimatická
charakteristika jaskýň
Pri väčšine jaskýň Demänovskej doliny sa v ich
mikroklíme prejavujú malé teplotné zmeny ovzdušia.
Pre túto skutočnosť jaskyne na hibernáciu či ako svoj
úkryt využívajú rôzne druhy živočíchov. Zmeny teploty
jaskynného vzduchu sú pri nich ovplyvňované len pre-
stupom tepla medzi horninou a ovzduším a vedením
tepla v hornine, resp. v ich sekundárnych výplniach
(napr. v ľade). Aj zmeny tlaku vzduchu sú v porovnaní
s vonkajším ovzduším veľmi tlmené. Priemerné hod-
noty relatívnej vlhkosti vzduchu bývajú v porovnaní
s vonkajšou atmosférou väčšinou vysoké a pohybu-
jú sa od 96 do 100 %. Výnimkou sú trvale zaľadnené
jaskyne, v ktorých počas zimného obdobia poklesne
relatívna vlhkosť vzduchu aj pod 80 %.
V závislosti od morfológie a rozloženia jaskynných
priestorov, od polohy a počtu otvorov vedúcich na po-
vrch môže mať prúdenie jaskynného ovzdušia s pria-
mym nadviazaním na jeho teplotu statický, dyna-
mický alebo staticko-dynamický charakter (Trimmel,
1968; Hipman, 1989 a iní). V niektorých prípadoch má
na lokálne zmeny teploty jaskynného ovzdušia vplyv
aj strhávanie vzduchu prúdiacou vodou.
Pri jaskyniach izolovaných od povrchu, resp. ústia-
cich na povrch jedným otvorom, je výmena medzi
jaskyňou a vonkajším vzduchom podmienená len me-
nej významne ročným chodom prúdenia vonkajšieho
vzduchu. Zaznamenávame v nich len veľmi pomalé
vzostupné, zostupné a turbulentné prúdenia vzdu-
chu. Spôsobuje ich rozdiel teploty medzi materskou
horninou, jaskynnými výplňami, hydrologickými javmi
a ovzduším. Ovzdušie takejto jaskyne je pokojné a má
pomerne stálu teplotu. Takýmito je v Demänovskej
doline prevažná väčšina jaskýň. Najznámejším príkla-
dom je Demänovská jaskyňa slobody. Vlastné expedič-
né merania, vykonávané od roku 2008 v mesiaci máji,
poukazujú na vertikálne rozvrstvenie teplôt. Pokiaľ
v spodných častiach (napr. vo Veľkom dóme, ktorý je
najväčším sprístupneným priestorom v jaskyni a záro-
veň je ovplyvňovaný aj aktívnym podzemným tokom)
sú teploty vzduchu v rozmedzí od 6,01 °C do 6,28 °C,
o 88 m vyššie na Cintoríne, najvyššom mieste prehliad-
kovej trasy, boli namerané teploty vzduchu v rozmedzí
od 7,40 °C do 8,11 °C. Vplyv návštevníkov na mikroklí-
mu jaskyne sa najvýraznejšie prejavuje počas hlavnej
turistickej sezóny v objemovo menších priestoroch.
Vtedy maximálne hodnoty teploty vzduchu miestami
stúpnu až o 2,5 °C. Po poslednom prechode návštevní-
kov dochádza k rýchlej regenerácii mikroklímy a vyrov-
návaniu teplôt vzduchu s priľahlými priestormi. Zvyčaj-
ne už v priebehu hodiny sa hodnoty teploty vzduchu
vrátia do svojho dlhodobého priemeru. Krátkodobé
lokálne zvýšenie teploty vzduchu spôsobuje aj krát-
kodobé zníženie relatívnej vlhkosti vzduchu. Vtedy jej
hodnoty poklesnú až na 96,2 %. Bez antropogénneho
vplyvu sa pohybujú od 97,1 % do 99,6 %.
Rozdielne teploty vzduchu v jednotlivých častiach
jaskyne v závislosti od jej vertikálneho rozpätia opísal
na základe svojich meraní z roku 1952 už A. Droppa.
Ako najchladnejšie miesto v jaskyni s teplotou vzdu-
chu okolo 6,1 °C uvádza najnižšie priestory preteka-
né podzemnou Demänovkou (priemerná hodnota zo
štyroch meraní počas roka). V stredných poschodiach
zaznamenal priemernú teplotu vzduchu 6,9 °C a v naj-
vyšších až 7,0 °C. Priemerná ročná teplota jaskyne 6,7 °C
mu vyšla ako najvyššia zo všetkých pozorovaných jas-
kýň, čo dáva do súvisu s jej celoročnou návštevnosťou
a teplom emitovaným z inštalovaného osvetlenia. Jas-
kyňu charakterizuje ako dynamickú. Ako príčinu silných
prievanov, ktoré sa objavovali v zúžených miestach,
uvádza stále otvorené tri vchody v rôznych absolút-
nych výškach. Napríklad stále otvoreným Starým
vchodom nad Objavným ponorom prenikal v zimnom
období vonkajší prechladený vzduch do Mramorového
riečiska a jeho vplyv sa prejavoval až vo Veľkom dóme,
ktorého teploty klesali na 5,5 °C. Vo Vstupnej chodbe
sa dokonca nachádzala bohatá sezónna ľadová výplň.
Silné prúdenie vzduchu až 1 m·s-1 registroval aj v Spo-
jovacej chodbe na dne Pustej jaskyne či vo vchode a vý-
chode z jaskyne. Nešlo však o prirodzený stav. Jaskyňu
neskôr vybavili protiprievanovými dverami a uzávermi
vo všetkých týchto miestach a tým ju prinavrátili do
pôvodného, prirodzeného termodynamického režimu,
ktorým sa riadi aj dnes.
Demänovskú jaskyňu mieru opisuje Droppa (1957)
ako dynamickú, ale to bol opäť len dôsledok objavných
prác, keď bola pôvodne izolovaná jaskyňa spojená
s povrchom umelo prekopanými otvormi. V tom ob-
dobí mala jaskyňa dva takéto vchody, medzi ktorými
bol výškový rozdiel 45 m. Ten spôsoboval, že medzi
nimi dochádzalo podľa vonkajších teplotných pome-
rov k pomerne intenzívnej výmene vzduchu. Najinten-
zívnejšie prúdenie vzduchu, ktoré niekedy presahova-
lo rýchlosť aj 1 m·s-1, sa prejavovalo práve vo vchodoch
a priľahlých zúžených pro�loch jaskynných chodieb.
V zimnom období bol spodným otvorom do jaskyne
nasávaný mrazivý vzduch, ktorý niekedy dokázal pre-
chladiť ovzdušie v Kolibe až na -1,2 °C. Naopak horným
otvorom vystupoval teplejší vzduch na povrch. V let-
nom období bolo prúdenie vzduchu opačné. Neskôr
sa dolný otvor zamuroval a zavalil, do jaskyne vyrazili
štôlňu z dolinky Vyvieranie a uzatvorili ju dvomi pro-
tiprievanovými dverami. Prúdenie vzduchu hornými
otvormi medzi vchodmi Pavúčej jaskyne a horným po-
schodím Demänovskej jaskyne mieru (Treťou jazernou
chodbou, podľa A. Droppu Chodbou snehového jazier-
ka) bolo citeľné až do konca 20. storočia, keď sa prvý
vchod zamuroval a zavalil a druhý uzavrel uzamyka-
teľným uzáverom. Pomerne silné prievany zazname-
nal aj v Objavnom kanáli od Demänovskej ľadovej jas-
kyne. Tie boli citeľné aj neskôr a boli viazané na výšku
hladiny vody vyplňujúcej kanál, ktorá ho v súčasnosti
vypĺňa v plnom pro�le a tvorí tak nepriedušný sifón.
Pri poslednom revíznom premeriavaní hlavného poly-
gónového ťahu Demänovského jaskynného systému
v rokoch 1988 až 1989 sa sifón vyčerpal a očakávalo
sa, že sa prirodzene v krátkom čase naplní. No ešte v zi-
me 1993 tomu tak nebolo. V rámci vyrovnávania tep-
lotných potenciálov medzi obidvoma jaskyňami prúdil
do Dómu objaviteľov cez Objavný kanál vzduch teplý
2,5 °C rýchlosťou až 1,7 m·s-1. To spôsobilo zníženie
teploty vzduchu pri Zvonkovom stĺpe v relatívne veľ-
kom priestore hneď za kanálom na 5,1 °C. Intenzívne
prúdenie vzduchu spôsobilo taktiež úplné vysušenie
tohto stalagmitu z náveternej strany. Prievany prestali
až po voľnom zavesení gumenej rohože do prekopa-
ného pro�lu kanála v najnižšom mieste, utesnení jeho
bokov hlinitými sedimentmi a usmernení priesakovej
vody z konca Jazernej chodby Demänovskej ľadovej
jaskyne do sifónu. Až po týchto opatreniach došlo
k opätovnému prinavráteniu mikroklímy jaskyne do
stavu približnému pred jej objavením. Tým sa znova
stala statickou. Priemerná teplota jaskynného ovzdu-
šia sa podľa Droppu (1957) pohybuje okolo 6,5 °C.
Ďalšou väčšou jaskyňou so stabilnou mikroklímou
je jaskyňa Okno. Kvôli jej horizontálnemu charakteru
chodieb, spojených s povrchom jedným otvorom, ne-
dochádza medzi jej jednotlivými časťami k intenzívnej-
šej výmene vzdušných hmôt. No napriek tomu nie je
teplota vzduchu vo všetkých jej častiach rovnaká. Vy-
chádzajúc z hodnôt, nameraných v zimnom a letnom
období roku 1952 A. Droppom, najväčším teplotným
zmenám podliehajú znížené vstupné časti jaskyne v tzv.
Výskumnej chodbe. Tu počas zimného obdobia dochá-
dza k značnému prechladeniu priestorov skoro až po
umelo vybudovaný múr s uzáverom. Počas uvedeného
roku tu teploty vzduchu poklesli na -3 °C. Aj dnes sa
toto prechladenie udržuje až do letného obdobia a je
sprevádzané tvorbou sekundárnych ľadových výplní
(obr. 6.1). V strednej časti jaskyne (Jazierkovej chodbe),
ako aj v novoobjavených častiach sa teplota vzduchu
pomerne stabilizuje a dosahuje priemerné hodnoty
5,8 °C. Najvyššiu priemernú ročnú teplotu a zároveň aj
95

Obr. 6.1 Ľadové útvary vo vchode do jaskyne Okno. Foto: P. Staník
pomerne stálu (okolo 6,6 °C) majú zadné časti jaskyne
– Nánosová chodba a Prepadlisko.
Podobný termo-dynamický charakter ako jaskyňa
Okno má aj jaskyňa Beníková. Pomerne stálu prie-
mernú teplotu vzduchu okolo 5,5 °C podmieňuje ho-
rizontálny charakter jej hlavnej chodby a jeden otvor
ústiaci na povrch (Droppa, 1957). Vplyv vonkajšej
teploty vzduchu sa prejavuje približne do vzdialenosti
20 m od vchodu, kam až v letnom období vďaka ex-
pozícii vchodu dopadá popoludňajšie slnečné svetlo.
Preto je tu v teplom polroku vyššia teplota vzduchu
oproti ostatným častiam jaskyne. Naopak v zime
vstupné časti aj kvôli mierne klesajúcemu charakteru
umožňujú bezbariérovo vtekať vonkajšiemu chladné-
mu vzduchu, čím dochádza k ich prechladeniu bežne
i na -5 °C. Preto v nich nachádzame sekundárne ľado-
vé výplne niekedy až do začiatku leta.
Jaskyňou so špeci�ckou mikroklímou je Suchá jas-
kyňa. Kvôli morfológii priestorov, keď jej vchod je naj-
vyšším miestom a ostatné priestory majú buď klesa-
júci charakter alebo sú uložené nižšie, teoreticky spĺňa
podmienky nielen na sezónne, ale aj trvalé zaľadnenie.
K nemu síce nedochádza, avšak v rámci jej teplotného
rozvrstvenia s poklesom chodieb nastáva v porovnaní
s teplotou vonkajšej atmosféry aj citeľné ochladzova-
nie. V horných častiach – Sieni trosiek je podľa Drop-
pu (1957) aj v letnom období teplota vzduchu okolo
3,5 °C. V Rúrovitej chodbe ležiacej pod ňou je teplota
vzduchu iba 2,9 °C, v najnižších častiach jaskyne (napr.
v Kamennom dóme) sa počas celého roku udržuje
teplota len okolo 2,8 °C. Počas zimy sa do jaskyne cez
pomerne veľký vstupný otvor dostáva prechladený
vzduch až po Žlté jazierko, materskú horninu však ne-
prechladzuje natoľko, aby mohlo dôjsť k trvalému za-
ľadneniu podzemných priestorov. Preto ľadovú výzdo-
bu a premrznuté sedimenty (tzv. sublimačné kryštály)
nachádzame sezónne len v Predsieni a priľahlých čas-
tiach. Chladnejší vzduch sa v jaskyni udržuje niekedy
až do kulminácie leta. Na jeho pomalom prehrievaní
sa nepodieľa prúdenie vzduchu, ale skôr geotermické
96
teplo odovzdávané ovzdušiu jaskyne z okolitej mater-
skej horniny.
Vplyv vonkajšej klímy sa v statických jaskyniach pre-
javuje v závislosti na ich morfológii do rôznych vzdia-
leností od ich vchodu. Pri kratších jaskyniach sa jej
vplyv prejavuje aj v ich zadných častiach. Ako príklad
takýchto jaskýň v Demänovskej doline možno uviesť
jaskyňu Dvere či Zbojnícku jaskyňu. Obidve majú cha-
rakter horizontálnej chodby s relatívne veľkým otvo-
rom. Pokiaľ v letnom období sa ich priemerná teplota
vzduchu stabilizuje v koncových častiach na hodnote
okolo 7 °C, v zimnom často klesne hlboko pod nulu.
Napriek tomu v nich nenachádzame ľadové výplne. Je
to spôsobené absenciou priesakov. Preto sú pomerne
suché. Traduje sa, že vďaka tejto ich vlastnosti boli
v minulosti vyhľadávané miestnym obyvateľstvom,
ktoré ich využívalo na rôzne účely.
V Demänovskej doline sú aj iné typy jaskýň, ktorých
podzemie je s povrchom spojené najmenej dvoma
otvormi. Otvory rôznou mierou umožňujú dynamickú
cirkuláciu jaskynného ovzdušia a jeho trvalé teplotné
či vlhkostné zmeny, vyvolané práve výmenou s von-
kajším ovzduším. Výmena vzduchu trvá dovtedy, kým
sa teplota vonkajšieho a jaskynného vzduchu nevyrov-
ná. Ako príklad takejto jaskyne Droppa (1957) uvádza
jaskyňu Vyvieranie s výškovým rozpätím svojich dvoch
vchodov 24 m. Medzi nimi dochádza k pomerne inten-
zívnej výmene vzdušnín. V zimnom období prúdi do
jaskyne hlavným dolným otvorom prechladený vzduch,
ktorý prechladzuje jej predné časti až na -3 °C. Často
tu môžme vidieť nielen vertikálne ľadové útvary, ale aj
podlahový ľad (obr. 6.2). Relatívne teplejšie jaskynné
ovzdušie je vytláčané horným otvorom von na povrch.
V zadných častiach jaskyne sa i v chladnom polroku
udržujú teploty vzduchu na hodnotách od 5,4 do 6 °C.
V teplom polroku je prúdenie vzduchu opačné s teplo-
tami od 7 do 8 °C. V súčasnom období nezaznamená-
vame až takú intenzívnu výmenu vzdušných hmôt, čo
je spôsobené čiastočným prirodzeným zavalením hor-
ného otvoru a uzatvorením hlavného vchodu plnými
dverami (obr. 6.3). Prúdenie je zachované iba cez mre-
žu v ich podstropnej časti, kadiaľ aj v zime vychádza
teplejší vzduch z jaskyne von. Prechladeniu vstupných
a predných častí jaskyne napomáha severná expozícia
vchodu, kvôli ktorej nedochádza k prehriatiu vzdušných
hmôt priamym slnečným žiarením. K stabilizácii teplôt
v zadných častiach jaskyne nemalou mierou prispieva
aj stabilná teplota podzemného toku pri jeho relatívne
dlhom pretekaní jaskynným systémom.
V prievanových jaskyniach alebo častiach jaskýň
intenzívne prúdi vzduch v závislosti od sezónnych
teplotných oscilácií vonkajšieho ovzdušia. Ak v nich
vzduch prúdi pomalšie, ale častejšie mení smer, ozna-
čujú sa ako dýchajúce. K výmene vzduchu medzi po-
vrchom a jaskyňou dochádza aj cez malé a zakryté
otvory. V zimnom období z nich vychádzajúci teplý
 Obr. 6.3 Horný vchod jaskyne Vyvieranie. Foto: P. Staník

Zaľadnenie Demänovskej ľadovej

jaskyne
Tvorbu ľadu v jaskyni podmieňuje najmä: (1) mor-
fológia jaskyne, ktorá umožňuje počas zimy voľ-
nú cirkuláciu ovzdušia medzi jaskyňou a vonkajším
prostredím; (2) vymrazenie vnútra jaskyne pod 0,0 °C
prostredníctvom vonkajšieho ovzdušia v zimnom ob-
dobí a jeho následná akumulácia v letnom období;
(3) dostatočné množstvo vody presakujúcej do jasky-
Obr. 6.2 Ľadové stalagmity v hlavnom vchode jaskyne Vyvieranie. ne alebo vtekajúcej z povrchu.
Foto: P. Bella Trvalé ľadové výplne Demänovskej ľadovej jasky-
ne, zastúpené hlavne vo forme podlahového ľadu, sa
vyskytujú v jej severozápadnej časti, rozkladajúcej sa
vzduch spôsobuje lokálne odtopenie snehu, čo je pre od terajšieho východu z jaskyne po koniec Kmeťovho
speleológov indikátorom možnej existencie jaskyne dómu. Podlahový ľad vypĺňa najnižšie priestory jas-
(Hipman, 1989; obr. 6.4). Takýmto spôsobom bolo kyne, ktoré od východu klesajú do hĺbky 40 až 50 m.
objavených niekoľko jaskýň aj v Demänovskej doline, Nachádza sa predovšetkým vo Veľkom a Kmeťovom
napr. v masíve Krčahova. dóme. Podlahový ľad sa vyskytuje priemerne na dĺž-
Demänovská ľadová jaskyňa predstavuje rozsiahlej- ke okolo 150 m, dno priestorov však nepokrýva sú-
šiu, mikroklimaticky komplikovanú jaskynnú sústavu, vislo. Najviac zaľadnený je Kmeťov dóm. V jeho cen-
ktorej niektoré úseky samostatne komunikujú s po-
vrchom. Výmena vzdušných hmôt medzi vonkajšou
atmosférou a jaskyňou, ako aj ich výmena medzi jed-
notlivými časťami jaskyne je veľmi zložitá a časovo
premenlivá. Závisí hlavne od kolísania vonkajšej teplo-
ty vzduchu. Všeobecne v zimnom období pri poklese
vonkajších teplôt vzduchu pod bod mrazu má charak-
ter staticko-dynamický až dynamický (obr. 6.5). V let-
nom období sa väčšina priestorov jaskyne správa sta-
ticky. Dôležitá je orientácia vstupného otvoru jaskyne,
čím je zabránené priamemu dopadu slnečného svetla.
Dôležitú úlohu zohráva i typ vegetačnej pokrývky nad
jaskyňou, ako aj klimaticko-zonálna poloha jaskyne.
Počas otvorenej cirkulácie vzdušnín dochádza k inten-
zívnemu ochladzovaniu materskej horniny, ktorá si
potom udržuje nízku teplotu aj v letnom období. V zá-
vislosti od zimného prechladzovania a hydrogeologic- Obr. 6.4 Teplejší vzduch, vystupujúci v zime z jaskyne, spôsobuje
kých podmienok sú najnižšie časti jaskyne celoročne okrem iných charakteristických znakov i roztopenie snehu v jej bez-
zaľadnené. prostrednom okolí. Foto: M. Jagerčík

97
 Obr. 6.5 Schéma súčasného zimného prúdenia vzduchu v Demänovskej ľadovej jaskyni (Droppa, 1957; upravené).
trálnej časti, na relatívne neveľkej ploche, sa nachá-
dza viac ako polovica celkového objemu jaskynného
ľadu. Podmienky na zaľadnenie nastali prirodzeným
zasypaním nižšieho vchodu jaskyne následkom sva-
hových procesov. Následne sa počas zím intenzívne
prechladili najnižšie časti jaskyne, čo umožnilo ná-
stup procesov tvorby a akumulácie ľadu. K trvalému
zaľadneniu týchto priestorov došlo asi pred 400 až
500 rokmi (Droppa, 1957). Počas výskumov A. Droppu
sa v jaskyni nachádzalo približne 880 m3 ľadu na plo-
che asi 440 m2 pri priemernej hrúbke okolo 2 m. Pre
porovnanie sa na jar roku 2005 stanovil objem ľadu
okolo 1000 m3 na ploche vyše 1400 m2 pri priemernej
hrúbke do 0,8 m. Na zaľadnenie časti jaskyne malo
vplyv aj zanesenie prepojovacích chodieb s ostat-
nými časťami Demänovského jaskynného systému
sedimentmi, čo výrazne ovplyvnilo výmenu teplého
vzduchu medzi nimi. V jaskyni sa okrem dominant-
ného podlahového ľadu nachádzajú aj iné jeho for-
my – ľadové stĺpy, stalagmity, stalaktity, ľadové ná-
teky či ľadové kryštály (obr. 6.6). Počas optimálneho
obdobia ich výskytu na jar sa objavujú v nezvyklej
tvarovej rôznorodosti a množstve. Každú jar však vy-
zerajú inakšie. Rôznorodosť ľadových útvarov je odra-
zom nerovnakých teplotných podmienok počas zimy
a množstva snehu, ktorý sa nad jaskyňou postupne
roztápa a voda presakuje do prechladených častí jas-
kyne, kde zamŕza.
Pri posudzovaní teplotných pomerov jaskyne po-
čas rokov jej prevádzky si treba uvedomiť, že medzi
pôvodným prechladzovaním jaskyne pred jej sprí-
stupnením, negatívnym prejavom antropogénnych
zásahov z minulosti a jej súčasným teplotným reži-
mom je veľký rozdiel. Okrem prírodných vplyvov sa
na klimatickom režime jaskyne pri jej využívaní začala
už od začiatku výraznou mierou prejavovať činnosť
človeka – sprístupňovanie, vlastná prevádzka s ume-
lým osvetlením, prieskumná a výskumná činnosť. Po-
čas sprístupňovania a budovania prehliadkových trás
98
sa významne zmenila morfológia jaskyne. Najviac sa
to dotklo priestorov vchodov. Zmeny v morfológii sa
prejavili aj okamžitou zmenou podmienok výmeny
vzdušných hmôt medzi vonkajším prostredím a jas-
kyňou, ako aj medzi jej zaľadnenými a nezaľadnenými
priestormi. Na zmene tepelnej bilancie jaskyne sa ne-
malou mierou podieľalo aj teplo vyžarované z osvet-
ľovacích telies a teplo vyžarované návštevníkmi. Naj-
väčšou nežiaducou mierou sa na zmene termického
režimu jaskyne „podpísala“ prieskumná činnosť jasky-
niarov začiatkom 50. rokov minulého storočia, ktorá
spôsobila radikálnu zmenu v cirkulácii vzduchu a zvý-
šenie jeho teploty, čo sa prejavilo nadmerným úbytkom
ľadu (Benický, 1958; Otruba, 1958). Celkovo priaznivý
teplotný režim pôvodne statickej jaskyne sa vážne na-
rušil na jar roku 1950, hlavne prekopaním vonkajšieho
otvoru do Žuffovho dómu v nadmorskej výške 799 m.
V roku 1951 pôvodne úzky lievikovitý hlavný vchod do
jaskyne upravili odkopaním zeminy, čím sa znížil asi
o 4 m a rozšíril sa na trojnásobok. Vchod bol následne
skoro v celom pro�le zastavaný kovovou mrežovanou
bránou, ktorú v roku 1952 zasklili. Tým sa zamedzilo
obvyklému zimnému vtekaniu studeného vzduchu
do jaskyne. Prekopaním Objavného kanálu začiatkom
roku 1952, ktorým bola objavená Demänovská jasky-
ňa mieru, a horného otvoru pod Baštou sa v jaskyni
narušila letná stagnácia vzduchu. Tým sa zmenilo aj
prúdenie vzduchu tak, ako funguje v dynamických ce-
loročne zaľadnených jaskyniach. Vytekanie chladného
vzduchu najnižším otvorom Žuffovho dómu a Objav-
ným kanálom vyvolalo nasávanie teplého vzduchu
hornými otvormi jaskyne. Následkom týchto zmien
sa takmer úplne roztopila ľadová výplň, ktorej zvyšky
sa zachovali len na podlahe Kmeťovho dómu. V tom-
to období mala jaskyňa spolu s Dobšinskou ľadovou
jaskyňou významné postavenie medzi európskymi za-
ľadnenými jaskyňami. Preto sa na odporúčanie odbor-
ných kruhov v rokoch 1953 a 1954 v jaskyni vykonali
viaceré technické opatrenia s cieľom obnoviť a zacho-
Obr. 6.6 Charakteristické ľadové výplne Demänovskej ľadovej jaskyne. Foto: P. Staník
vať ľadovú výzdobu. Súčasne s nimi začal aj detailný
výskum termického a cirkulačného režimu jaskyne.
Už v roku 1953 sa v jaskyni zrealizovali prvé kontrolné
merania. Najväčší rozsah meraní sa vykonal v rokoch
1954 až 1956. Do konca roku 1969 prebiehali v jasky-
ni zredukované pravidelné a neskôr už iba sporadické
kontrolné mikroklimatické merania. Podrobne o tých-
to meraniach a výsledkoch výskumov, spojených s vy-
konaním opatrení na zachovanie ľadových výplní, píše
Otruba (1958, 1971). Určitý čas bol termodynamický
režim jaskyne naďalej ovplyvňovaný otváraním a za-
tváraním jednotlivých otvorov jaskyne, postupne sa
od toho upustilo. Následní prevádzkovatelia jaskyne
časom dospeli k presvedčeniu, že ak chcú zachovať
priaznivý mikroklimatický režim pre tvorbu a udržanie
trvalého zaľadnenia, musia v maximálnej miere prina-
vrátiť morfologické podmienky spred roka 1950, teda
obdobia pred vykonaním posledných nepriaznivých
umelých zásahov.
Trend „ak chceme jaskyňu dokonale chrániť, musí-
me ju najskôr detailne poznať“ začal rozvíjať J. Halaš
(1984) na základe zhodnotenia svojich kontinuálnych
meraní a výskumov z konca 70. a začiatku 80. rokov
20. storočia. Z jeho výsledkov sa vychádzalo pri usmer-
není prác pri údržbe a prevádzke jaskyne. Všetky ďal-
šie úpravy a zásahy v jaskyni (napr. rekonštrukcia pre-
hliadkového okruhu a sprístupnenie Štrkového dómu)
sa vykonávali tak, aby sa mikroklimatický režim jas-
kyne nenarušil, ale zlepšil. Napriek tomu, že obdobie
jeho sledovaní v jaskyni (1970 – 1982) nebolo veľmi
dlhé, získané poznatky dávajú dostatok informácií na
posúdenie prechladzovania jaskyne a jej teplotného
režimu. J. Halaš opakovane potvrdil, že jaskyňa sa veľ-
mi citlivo a rýchlo prispôsobuje zmenám a podmien-
kam panujúcim vo vonkajšej klíme. Zistil, že aj veľmi
nízka teplota vonkajšieho prostredia, ktorá trvá krátke
obdobie, sa pri prechladzovaní najmä vzdialenejších
priestorov prejaví minimálne. Prechladzovanie závisí
od množstva a tepelnej kapacity vzduchu prenikajú-
ceho do jaskyne a od tepelnej kapacity a tepelnej vo-
divosti hornín, sedimentov a vody. Preto sú z pohľadu
prechladzovania na vytvorenie vhodných mikroklima-
tických pomerov jaskyne najvhodnejšie zimy s dlho-
trvajúcimi nízkymi teplotami. V sledovanom období
boli pre tvorbu a udržanie ľadu najvýhodnejšie zimy
1969 – 1970, 1978 – 1979, 1980 – 1981 a 1981 – 1982.
Počas týchto zím sa vytvorilo dostatočné množstvo
ľadu, ktoré v teplom polroku predstavovalo zásobáreň
chladu. Najpriaznivejšia z tohto pohľadu bola zima
1981 – 1982, keď jaskyňa dosiahla také množstvo ver-
tikálnych i horizontálnych ľadových foriem, aké nebo-
lo zaznamenané počas posledných desaťročí (Halaš
99
 a Mitter, 1982). Veľmi nepriaznivo sa na celkovom
stave a tepelnej bilancii jaskyne prejavili mierne zimy
v období rokov 1971 – 1977. V zimnom období teploty
v jaskyni iba na krátky čas poklesli pod 0 °C a vytvorilo
sa minimum nového ľadu. Najnižšie priestory jaskyne
sa prechladili nedostatočne. S príchodom teplých pol-
rokov sa tu veľmi rýchlo zvýšila teplota a ľadové vý-
plne sa roztopili do tej miery, že do začiatku zimy sa
zachovali iba malé zvyšky najmohutnejších ľadových
stĺpov (obr. 6.8).
Súčasné mikroklimatické a glaciologické merania
a výskumy v jaskyni, ktoré zabezpečuje Správa sloven-
ských jaskýň v spolupráci s Vroclavskou univerzitou,
nadväzujú na predchádzajúce pozorovania. Zameria-
vajú sa hlavne na terajší chod základných mikroklima-
tických parametrov ovzdušia jaskyne a kvantitatívne
zmeny ľadových výplní od začiatku tohto tisícročia
(Strug, 2011; obr. 6.7).
Zmeny teploty vzduchu v exteriéri a interiéri
jaskyne
Počas výskumov v rokoch 2001 – 2008 sa v De-
mänovskej doline zaznamenali výrazne rozdielne
teplotné podmienky počas dvoch chladných polro-
kov 2005/06 a 2006/07. Chladný polrok 2005/06 bol
na účelovej meteorologickej stanici, inštalovanej pri
jaskyni, ako aj na meteorologickej stanici Chopok naj-
chladnejším od zimy 1995/96. Nasledujúci chladný
polrok 2006/07 bol podľa priemerných teplôt vzduchu
v tomto období na stanici Chopok výrazne najteplejší
od zimy 1945/46. Priemerná teplota vzduchu počas
chladného polroku 2006/07 bola pri jaskyni o 3,7 °C
vyššia oproti chladnému polroku 2005/06. Aj napriek
tomu bola za celé vyhodnocované obdobie 2001/02
– 2006/7 priemerná teplota vzduchu počas chlad-
Obr. 6.7 Monitorovacia stanica vo Veľkom dóme, zaznamenávajúca
teplotu a relatívnu vlhkosť vzduchu pod stropom priestoru a v dýchacej
zóne návštevníkov, povrchovú teplotu horniny a teplotu horniny
v hĺbkach 0,2 a 1,2 m. Foto: J. Zelinka
100
ných polrokov pri jaskyni 0,3 °C. Takisto vo všetkých
monitorovaných častiach jaskyne sa priemerná tep-
lota vzduchu medzi dvoma uvedenými polrokmi vý-
razne líšila. Rozdiel sa pohyboval od 0,7 °C (v Jánoší-
kovom dóme, Kmeťovom dóme a Medvedej chodbe)
do 3,4 °C (v Štrkovom dóme). K zmenám nedošlo iba
v Jazernej chodbe, ktorú od ostatných častí jaskyne
oddeľuje kamenný múr. Počas tohto obdobia mera-
ní sa iba v trvale zaľadnených častiach jaskyne regis-
trovala priemerná teplota vzduchu počas chladného
polroku menšia alebo rovná 0,0 °C. Táto hodnota sa
vzťahuje na Veľký dóm a centrum Kmeťovho dómu.
Vo Veľkom dóme bola počas sledovaného obdobia
aj najnižšia priemerná teplota vzduchu v chladnom
polroku s hodnotou -1,3 °C (obr. 6.9). Počas zazna-
menaného najteplejšieho chladného polroku bola jej
najnižšia hodnota len 0,0 °C.
V jaskyni sledujeme nárast priemernej teploty
vzduchu počas chladného polroku v závislosti od
vzdialenosti od jej terajšieho východu v dvoch pro-
�loch: Štrkový dóm – Kmeťov dóm – Belov dóm –
Čierna galéria – Jánošíkov dóm (od -1,3 °C do 1,3 °C)
a Štrkový dóm – Kmeťov dóm – Belov dóm – Med-
vedia chodba – starý vchod (od -1,3 °C do 2,6 °C).
Výrazný nárast teploty vzduchu v smere dovnútra
jaskyne sa zásadne viazal na rýchlu transformáciu
chladného vzduchu, ktorý vzdialenosť vyše 400 m
prekonával väčšinou cez nezaľadnené časti jasky-
ne. V exteriéri jaskyne bol rozdiel priemernej teplo-
ty vzduchu v obidvoch porovnávaných extrémnych
polrokoch vo všetkých mesiacoch pomerne výrazný.
Priemerná teplota vzduchu v januári 2007 bola opro-
ti januáru 2006 o 6,6 °C vyššia. Jej rozdiely sa pozo-
rovali i vo všetkých častiach jaskyne a pohybovali sa
v rozmedzí od 1,0 °C v Jánošíkovom dóme po 6,0 °C
v Štrkovom dóme. V chladnom polroku 2006/07 sa
iba v pro�le Štrkový dóm – Kmeťov dóm zazname-
nala priemerná teplota vzduchu ≤0,0 °C. V ostatných
chladných polrokoch sa zaznamenali takéto hodnoty
teploty vzduchu až po Čiernu galériu. Najchladnej-
ším mesiacom pred jaskyňou bol január, najteplejším
júl. Vo všetkých častiach jaskyne patrili medzi naj-
chladnejšie mesiace január a február, medzi najtep-
lejšie v častiach sezónne zaľadnených patril august
a v trvalo zaľadnených október. Najviac mesiacov
s teplotou vzduchu ≤0,0 °C (do päť) bolo zaznamena-
ných vo Veľkom a Kmeťovom dóme, najmenej (dva)
v Belovom dóme. Pred jaskyňou sa počas chladného
polroku priemerná denná teplota vzduchu ≤0,0 °C
udržala od začiatku decembra do polovice marca, t. j.
3,5 mesiaca. V tom období priemerná denná teplota
vzduchu dosiahla maximálne do -6,0 °C. Vo zvyšnej
časti roku sa udržiavala priemerná denná teplota
vzduchu vždy nad 0,0 °C a jej najvyššie hodnoty boli
zaznamenané v júli. V jaskyni sa priemerná denná
teplota vzduchu ≤0,0 °C udržala najdlhšie vo Veľkom
6.8 Vertikálne ľadové formy v Kmeťovom dóme, ktoré vydržia len do konca leta. Foto: P. Staník

101
 dóme od začiatku decembra do polovice mája, naj-
kratšie (od začiatku tretej dekády januára do konca
prvej dekády februára) v Čiernej galérii. V tom čase
teplota vzduchu vo Veľkom dóme dosahovala maxi-
málne do -3,0 °C a v Čiernej galérii do -0,2 °C. V izo-
lovanej Jazernej chodbe sa priemerná denná teplota
vzduchu pohybovala na jednej úrovni okolo 5,8 °C.
Najväčšia amplitúda teploty vzduchu, prekračujú-
ca 6,0 °C, sa prejavovala vo vstupných partiách a vo
východe z jaskyne v Štrkovom dóme. V ostatných
častiach jaskyne neprekračovala 2,5 °C. V najvzdiale-
nejšej Jazernej chodbe amplitúda nebola väčšia ako
0,5 °C. Absolútne najnižšie priemerné denné teplo-
ty vzduchu boli zaznamenané v januári 2006, keď
pri vonkajšej teplote -17,0 °C dosahovali v Štrkovom
dóme -17,3 °C. Zmeny teploty jaskynného vzduchu,
zaznamenané v chladnom polroku, nadväzovali na
zmeny teploty vonkajšieho vzduchu. Priebeh týchto
zmien závisel od vzdialenosti od vstupných otvorov
a tiež od úlohy, ktorú dané priestory plnili pri výme-
ne vzduchu v jaskyni (obr. 6.10).
Najviac, až 109 dní pred jaskyňou s priemernou
dennou teplotou vzduchu ≤0,0 °C bolo zazname-
naných v chladnom polroku 2005/06, najmenej 35
dní v chladnom polroku 2006/07. V období sledo-
vania 2001/02 – 2006/07 bolo v priemere týchto
dní 85. V jaskyni (v zaľadnenom Kmeťovom dóme)
sme v rovnakých obdobiach zaznamenali až 233
dní s priemernou dennou teplotou vzduchu ≤0,0 °C,
v nezaľadnenej Čiernej galérii ich bolo 69. V nasle-
dujúcom chladnom polroku ich bolo v Kmeťovom
dóme len 49 a v Čiernej galérii ani jeden. Priemerne
počas vyhodnocovaných chladných polrokov v ob-
dobí 2001/02 – 2006/07 ich bolo vo Veľkom dóme
priemerne 162 a v Čiernej galérii 40. Pred jaskyňou
25,0
20,0
15,0
10,0
5,0
t e plo t a [˚C]
0,0
-5,0
-10,0
-15,0
-20,0
-25,0
1.11.2011 1.12.2011 1.1.2012
dátum
Vstupný areál Veľký dóm
Obr. 6.9 Priebeh priemerných denných teplôt vzduchu pred jaskyňou, vo Veľkom dóme, teploty horniny vo Veľkom dóme na jej povrchu, v hĺbke
0,2 m a 1,2 m, počas chladného polroku 2011/12.
102
bolo takýchto dní najviac v januári (22) a najmenej
v apríli (4). V jaskyni bolo najviac takýchto dní počas
januára – od 11 v Čiernej galérii po 28 vo Veľkom
dóme. Pokiaľ v Čiernej galérii ich zaznamenávame
od decembra do apríla, vo Veľkom dóme v rozmedzí
od októbra do júna. Z toho vyplýva, že teplotné pod-
mienky (počet dní s priemernou teplotou vzduchu
≤0,0 °C) zabezpečujúce udržanie ľadu v jaskyni sú
jednoznačne podmienené a vysoko citlivé na zmeny
teploty vzduchu prebiehajúce v bezprostrednej von-
kajšej klíme počas chladného polroku.
Zmeny relatívnej vlhkosti vzduchu
Priebeh relatívnej vlhkosti vzduchu v jaskyni počas
chladného polroku závisí od hodnoty teploty vzduchu.
Jej pokles pod 100 % nastáva s prílevom zmrazeného
a suchého vzduchu do jaskyne. Najnižšie hodnoty re-
latívnej vlhkosti vzduchu sú od decembra do februá-
ra. Vtedy jej hodnoty v zaľadnených častiach poklesnú
na 90 %. S ohrievaním a transformáciou chladného
vzduchu v jaskyni v úseku Štrkový dóm – Jánošíkov
dóm sa prejavuje čoraz menší vplyv vonkajších teplot-
ných podmienok aj na znižovanie relatívnej vlhkosti
vzduchu. Výnimku tvorí iba Jazerná chodba, v ktorej
relatívna vlhkosť vzduchu neklesá počas celého roku
výrazne pod 100 %. V teplom polroku nebol zazname-
naný vplyv vonkajších klimatických podmienok na jej
zmeny. K nárastu a stabilizácii relatívnej vlhkosti vzdu-
chu na 100 % dochádza obyčajne na prelome chladné-
ho a vlhkého polroku. Absolútne najnižšia priemerná
denná relatívna vlhkosť vzduchu 40 % bola zaregistro-
vaná v Štrkovom dóme, v ktorom býva aj jej najnižšia
priemerná ročná hodnota, pohybujúca sa okolo 95 %.
Okrem izolovanej časti sú v jaskyni v chladnom a tep-
lom polroku v hodnotách relatívnej vlhkosti vzduchu
1.2.2012 1.3.2012 1.4.2012
povrch horniny 0,2 m v hornine 1,2 m v hornine
 20,0

15,0

10,0
t e plo t a [˚C]

5,0

0,0

-5,0

-10,0
1.1.2002 1.1.2003 1.1.2004 1.1.2005 1.1.2006 1.1.2007 1.1.2008 1.1.2009 1.1.2010 1.1.2011 1.1.2012 1.1.2013
dátum
Vstupný areál Jánošíkov dóm Kmeťov dóm

Obr. 6.10 Dlhodobý priebeh priemerných mesačných teplôt vzduchu pred jaskyňou, v zaľadnenom Kmeťovom dóme a Jánošíkovom dóme,
najvzdialenejšej sprístunenej časti jaskyne od vchodu.

výrazné rozdiely. Rozdiel vo vlhkostných podmienkach 6.12). Na základe doterajších skúseností a poznatkov
jaskyne medzi chladným a teplým polrokom sa preja- možno predpokladať, že ak by nasledovalo po sebe
vuje aj v rozdielnej tepelnej bilancii či vzniku ľadových niekoľko relatívne mrazivých zím, pravdepodobne by
kryštálov. sa zväčšili plochy 2. a 3. klimatickej zóny a mohla by sa
vyskytnúť aj 1. zóna. Za takých podmienok by mohlo
Klimatické a ľadové zóny dôjsť aj k značnému zväčšeniu priestoru, v ktorom by
Podľa Pulinu (1999) sa klimatické zóny v jaskyniach sa vyskytovali stále i sezónne ľadové formy. V prípade,
vyčleňujú na základe nasledovných kritérií (tab. 6.1): ak by po sebe nasledovala séria teplých zím, mohlo by
priemerná ročná teplota vzduchu (Trok), priemerná dôjsť k trvalému zániku 2. klimatickej zóny, ostrého
teplota vzduchu najchladnejšieho (Tmin) a najteplejšie- ohraničenia 3. klimatickej zóny a zároveň narušenia
ho mesiaca (Tmax) a ročná amplitúda teploty vzduchu 4. klimatickej zóny. V extréme môže dôjsť k úplnému
(AR) ako ukazovateľ dynamickej mikroklímy (AR >0,5 °C) zániku trvalého výskytu podlahového ľadu a k pribrz-
či statickej mikroklímy (AR ≤0,5 °C). deniu vývoja sezónnych ľadových foriem (Piasecki et
V Demänovskej ľadovej jaskyni počas obdobia al., 2007). Vychádzajúc z členenia jaskýň s ľadovými
2001/02 – 2006/07 kritériá 1. klimatickej zóny ne- výplňami sa v Demänovskej ľadovej jaskyni nachádza-
spĺňala žiadna jej časť; 2. klimatická zóna zaberala jú tri ľadové zóny (1) s celoročným výskytom podlaho-
najmenšiu, stále zaľadnenú časť (Kmeťov dóm a Veľ- vého ľadu, resp. ľadového monolitu a iných (napr. ver-
ký dóm); 3. klimatická zóna zaberala o niečo väčšiu tikálnych) ľadových foriem; (2) ľadová zóna, v ktorej
časť ohraničenú sezónnym vystupovaním ľadových sa ľadové výplne vyskytujú sezónne; (3) ľadová zóna
foriem. Tieto zóny zaberali najviac vychladené čas- sa vyznačuje sporadickým výskytom ľadových foriem.
ti jaskyne. Zvyšné dve zóny zaberali najväčšiu časť V zóne bez ľadu sa ľadové formy nevyskytujú (Piasec-
jaskyne. Polovica 4. klimatickej zóny bývala sezónne ki et al., 2007). Počas vyhodnocovaného obdobia boli
pokrytá ľadovými formami. Zóna statickej mikroklímy v jaskyni zaregistrované všetky uvedené zóny. V 1. zó-
zaberala Jazernú chodbu a zvyšná časť jaskyne (vchod ne, ktorá zaberala pomerne malé priestory jaskyne,
a východ) zostala v zóne dynamickej mikroklímy (obr. sa ľadové formy (hlavne podlahový ľad), okrem ich
pomalej degradácie, vyskytovali po celý rok. V 2. ľa-
dovej zóne, ktorá bola na mnohých miestach preru-
šená práve 1. zónou, sa vyskytovali ľadové výplne len
Tab. 6.1 Kritériá na vyčlenenie klimatických zón v jaskyniach
sezónne. Rôznorodé ľadové formy – stalagmity, sta-
(Pulina, 1999).
laktity, ľadové náteky a iné, sa vyskytovali približne
Klimatické zóny Trok [°C] Tmax [°C] Tmin [°C] AR [°C] od začiatku zimy do polovice leta, keď obyčajne pod-
1. klimatická zóna ≤0,0 ≤0,0 ≤0,0 >0,0 liehali postupnej degradácii. Sporadický výskyt ľado-
2. klimatická zóna ≤0,0 ≤0,0 >0,0 >0,0 vých foriem, navyše iba počas mimoriadne chladných
3. klimatická zóna >0,0 ≤0,0 >0,0 >0,0 polrokov, prislúchal 3. zóne, susediacej s 1. zónou.
4. klimatická zóna >0,0 >0,0 >0,0 >0,0 Najväčším bol úsek bez ľadových foriem, prekrýval sa
5. klimatická zóna >0,0 >0,0 >0,0 ≤0,0 s 5. teplotnou zónou.

103
 Obr. 6.11 Vytváranie jazierok na podlahovom ľade Kmeťovho dómu už začiatkom jari ako dôsledok nedostatočného prechladenia jaskyne.
Foto: P. Staník

104
Vonkajšie teplotné podmienky a vnútorná
cirkulácia ovzdušia vo vzťahu k zmenám teploty
ľadových monolitov
Rozdielne prechladenie jaskyne v chladných polro-
koch 2005/06 a 2006/07 sa prejavilo aj v jej celkovej
teplotnej bilancii. V chladnom polroku 2005/06 prúdil
vzduch do zaľadnenej časti jaskyne cez východ (pro�l
s plochou 15,2 m2) približne 4060 hodín, s priemernou
rýchlosťou 1,46 m·s-1; v chladnom polroku 2006/07 asi
3720 hodín, s priemernou rýchlosťou 1,01 m·s-1 (Strug
et al., 2008). Pri objeme vzduchu okolo 14 000 m3, vy-
pĺňajúceho zaľadnenú časť jaskyne, celková výmena
vzduchu v chladnom polroku 2005/06 trvala približne
10,5 minúty a zopakovala sa asi 23 200 krát. V chlad-
nom polroku 2006/07 to bolo 15,5 minúty pri opako-
vaní približne 14 700 krát.
Na mieru prechladenia jaskynných priestorov pou-
kazuje aj teplota podlahového ľadu. Takéto sledovania
sa v Demänovskej ľadovej jaskyni uskutočnili prvýkrát.
Merania prebiehali v rôznych vzdialenostiach od vý-
chodu z jaskyne. Prvé miesto merania bolo vo Veľkom
dóme vo vzdialenosti asi 40 m od východu. Druhé
miesto v Kmeťovom dóme sa nachádzalo približne
100 m od východu. Táto vzdialenosť sa prejavuje na
rozdielnej tvorbe a teplote podlahového ľadu. Postup-
né prechladzovanie podlahového ľadu v Kmeťovom
dóme trvalo v každom sledovanom chladnom polro-
ku výrazne kratšie v porovnaní s Veľkým dómom. Prí-
činou bol oneskorený prílev premrznutého vzduchu
do Kmeťovho dómu, čo súviselo s väčšou vzdialenos-
ťou od východu z jaskyne. Nižšia teplota podlahového
ľadu bola zaznamenaná vo Veľkom dóme. V rovnakej
hĺbke 25 cm bol rozdiel v teplote ľadu do 0,7 °C. Silné
prechladenie zaľadnenej časti jaskyne počas chladné-
ho polroku 2005/06 spôsobilo, že v januári a februári
teplota vrchnej vrstvy podlahového ľadu vo Veľkom
dóme poklesla na úroveň -1 °C, v hĺbke 0,7 m na -0,6 °C.
K stabilizácii teploty podlahového ľadu na úrovni
0,0 °C došlo na prelome júla a augusta 2006; až vte-
dy sa začala jeho ablácia. Počas následného chlad-
ného polroku 2006/07 nebol kvôli nedostatočnému
prechladeniu vnútra jaskyne zaznamenaný pokles
teploty podlahového ľadu v žiadnej zaľadnenej časti
(obr. 6.11). Tá sa počas celého hydrologického roka
pohybovala približne okolo 0,0 °C. Preto počas tohto
obdobia dochádzalo k ablácii ľadu. Ľadové monolity
v slovenských jaskyniach majú vlastnosti teplých ľa-
dovcov, pričom relatívne najteplejší ľadový monolit
zo skúmaných jaskýň s trvalými ľadovými výplňami sa
nachádza v Demänovskej ľadovej jaskyni.
Pôsobenie vonkajších teplotných podmienok
na objemové a plošné zmeny ľadu
Detailne sa pozorovali v posledných teplotne
a zrážkovo rozdielnych rokoch. V máji 2005 zaberal
podlahový ľad v Kmeťovom dóme plochu 835 m2.
Jeho objem bol 725 m3. Tieto ľadové výplne zaberali
60 % celkovej plochy a 70 % celkového objemu po-
dlahového ľadu nahromadeného v zaľadnenej čas-
ti jaskyne. Ľad v tom čase mal priemernú hrúbku
0,9 m a najväčšiu 3,03 m. Rozmery Veľkého dómu
umožnili ľadu zaberať plochu 560 m2 pri jeho objeme
rovnom 320 m3 a priemernej hrúbke 0,55 m. V celej
zaľadnenej časti jaskyne zaberal podlahový ľad plochu
1395 m2, objem 1045 m3 a priemernú hrúbku 0,75 m.
Ak berieme do úvahy obdobie rokov 2003 – 2008, keď
sa v jaskyni vykonávali glaciologické pozorovania, sa
najviac podlahového ľadu nahromadilo v máji 2006.
Namerané hodnoty v Kmeťovom dóme vykazovali
plochu 870 m2 a objem 825 m3 pri priemernej hrúb-
ke 0,95 m. V zaľadnenej časti jaskyne to znamenalo
60 % celkovej plochy a 65 % celkového objemu vtedy
nahromadeného ľadu. Zvyšná časť podlahového ľadu
sa nachádzala vo Veľkom dóme, kde zaberala plochu
580 m2 a objem 435 m3, pri priemernej hrúbke 0,75 m.
Sumárne v zaľadnenej časti jaskyne bolo v tom roku
na ploche 1450 m2 až 1260 m3 podlahového ľadu. Jeho
priemerná hrúbka bola 0,85 m. Pritom vrstva ľadu
s hrúbkou väčšou ako 2 m zaberala iba 11 % zaľadne-
nej plochy a 36 % jeho celkového objemu. Na rozdiel
od vrstvy ľadu nie hrubšej ako 0,5 m, ktorej zodpo-
vedalo 39 % zaľadnenej plochy a 14 % objemu. Naj-
menšie množstvo podlahového ľadu sa zistilo v júni
2008. V Kmeťovom dóme zaberal pri objeme 505 m3
plochu 375 m2, čo zodpovedalo 95 % celkového ob-
jemu a 75 % celkovej plochy ľadu nahromadeného
v zaľadnenej časti jaskyne. Zvyšok podlahového ľadu
bol vo Veľkom dóme, kde zaberal plochu 125 m2 a ob-
jem len 30 m3. Dosahoval priemernú hrúbku 0,25 m.
V celej jaskyni zaberal plochu 500 m2 a objem 535 m3.
Absolútne najmenšie množstvo podlahového ľadu
počas sledovaného obdobia sme zaznamenali v sep-
tembri 2008. V jaskyni sa nachádzal len na ploche
400 m2 a jeho objem bol 495 m3. Uvedené merania
jednoznačne poukazujú na veľmi intenzívne plošné
a objemové zmeny ľadových výplní v jaskyni od ok-
tóbra 2003 do októbra 2008. Priebeh týchto zmien sa
delil na dve fázy – fázu výrazného prírastku podlaho-
vého ľadu od októbra 2003 do októbra 2006 a fázu
jeho trvalého úbytku od októbra 2006 do októbra
2008. Priaznivé podmienky pre akumuláciu a prírast-
ky podlahového ľadu v celej zaľadnenej časti jaskyne
nadväzovali na dva po sebe idúce „mrazivé“ chladné
polroky 2004/05 a 2005/06. Počas chladného polroku
2005/06 dosiahla teplota vzduchu, podlahového ľadu
a materskej horniny svoje minimum. Ročný úbytok
podlahového ľadu sa v období 2003 – 2008 formoval
na podobnej úrovni, t. j. od 200 až 300 m3 (s výnimkou
hydrologického roku 2005/06, keď abláciou ubudlo až
460 m3 ľadu). Akumulácia podlahového ľadu sa na roz-
diel od jeho ablácie menila oveľa výraznejšie – od 5 do
380 m3. Výnimkou bol opäť hydrologický rok 2005/06,
105

Obr. 6.12 Mapa rozloženia teplotných zón v Demänovskej ľadovej
jaskyni (Piasecki et al., 2007).
keď sa akumulovalo až 510 m3 ľadu. Kým akumulácia
ľadu v jaskyni je značne premenlivá, jeho ubúdanie
je vždy približne rovnaké. Veľkosť ablácie ľadu po-
čas teplého polroku nezávisí od množstva, koľko sa
ho naakumulovalo v chladnom polroku. V spojitosti
s uvedeným existuje reálna možnosť celkového, i keď
nie trvalého roztopenia podlahového ľadu v jaskyni.
Priemerná ablácia podlahového ľadu bola v typických
mesiacoch pre abláciu, ktorými sú máj až december,
pomerne vyrovnaná a vychádzala na približne 30 m3
za mesiac. Úbytok plochy, ktorú podlahový ľad za-
beral, postupne narastal od 38 do 52 m2 za mesiac.
V ostatných mesiacoch bola ablácia i úbytok plochy
výrazne menší. Celkove bola bilancia množstva po-
dlahového ľadu za sledované obdobie (od 10. 2003 do
10. 2008) záporná a znamenala jeho úbytok 280 m3.
Tento úbytok predstavoval skoro 40 % celkového obje-
mu ľadu zisteného v októbri 2003. V Kmeťovom dóme
ubudlo 22 % jeho objemu (135 m3), vo Veľkom dóme
až 98 % (145 m3). Plocha, ktorú zaberal podlahový ľad
od 10. 2003 do 10. 2008, sa zmenšila o 680 m2. V ok-
tóbri 2008 sa zaznamenalo približne 65 % zmenšenie
tejto plochy v porovnaní so stavom pred piatimi rok-
mi. V Kmeťovom dóme bol úbytok ľadu 405 m2 (60 %
jeho celkovej plochy), vo Veľkom dóme 275 m2 (85 %
jeho celkovej plochy). Výsledky meraní potvrdzujú vý-
106
razný vplyv vonkajších teplotných podmienok, ako aj
antropogénneho vplyvu (hlavne dodávania vody) na
plochu a objem podlahového ľadu. Po dvoch extrém-
ne rozdielnych zimách sa v jaskyni pozorovalo aj celko-
vo odlišné zaľadnenie. Sumárne bola bilancia objemu
i plochy podlahového ľadu negatívna.
Za predpokladu, že sa v jaskyni nezmenia podmien-
ky cirkulácie vzduchu a naďalej budú jej zaľadňované
časti dotované vodou možno konštatovať:
(1) Po chladných polrokoch, počas ktorých bude
priemerná teplota vzduchu v okolí jaskyne vyššia ako
2 °C (napr. ako v polroku 2006/07), bude ročná bilan-
cia objemu ľadu v jaskyni významne záporná a môže
prekročiť až 400 m3. Trvalé i sezónne ľadové formy
možno očakávať výlučne len vo Veľkom a Kmeťovom
dóme.
(2) Po chladných polrokoch s priemernou vonkaj-
šou teplotou vzduchu menšou alebo rovnou -0,5 °C
(ako tomu bolo v polroku 2005/06), bude ročná bi-
lancia objemu ľadu v jaskyni výrazne doplnená; môže
prekročiť 300 m3. Za týchto podmienok možno v jas-
kyni očakávať i dlhšie trvajúci sezónny výskyt sekun-
dárnych ľadových foriem aj v Štrkovom dóme, Čiernej
galérii a Jánošíkovom dóme.
Na základe doterajších poznatkov možno predpo-
kladať, že s výnimkou 50. a 60. rokov 20. storočia sa
rozmiestnenie a charakter výskytu stálych i sezón-
nych ľadových foriem od roku 1719 dodnes nezmenil.
V porovnaní napríklad s Dobšinskou ľadovou jasky-
ňou sa v Demänovskej ľadovej jaskyni pozoruje ove-
ľa väčšia dynamika zmien výskytu ľadových foriem.
Skúsenosti zo začiatku 50. rokov 20. storočia potvr-
dzujú, že pre ľadové výplne jaskyne sú najnevhod-
nejšie akékoľvek zásahy do morfológie jej priestorov,
ako tomu bolo pri objavných prácach či zmenách
spojených s úpravami prehliadkovej trasy pre náv-
števníkov. Takéto činnosti spôsobujú následné výraz-
né zmeny v prúdení vzduchu a jeho cirkulácii, s čím
súvisí aj narušenie pôvodnej prirodzenej rovnováhy
klimaticko-ľadového prostredia jaskyne. Prítomnosť
návštevníkov a osvetlenie priestorov jaskyne emito-
vaním tepla dodatkovo prispieva k jej nežiaducemu
ohrievaniu, avšak v zaľadnenej časti výraznejšie ne-
ovplyvňuje súčasnú celkovú tepelnú bilanciu. Podiel
tepla emitovaného návštevníkmi a osvetlením v cel-
kovej tepelnej bilancii jaskyne sa znepokojujúco zvy-
šuje iba po extrémne teplých chladných polrokoch,
keď priemerná teplota vonkajšieho vzduchu je vyššia
ako 2,0 °C. Vtedy v konkrétnych prípadoch môžeme
uvažovať aj o limitovaní počtu návštevníkov a regu-
lovaní jednotlivých vstupov alebo celkovej dennej
návštevnosti.

Fauna jaskýň
S ubteránna fauna je do značnej miery konzerva-
tívna. Vďaka stabilným pomerom v podzemí je
schopná po tisícky rokov odolávať mnohým prírodným
zmenám na povrchu. Mnohé recentné jaskynné druhy
môžeme preto považovať za chronologické a teritori-
álne relikty, ktoré spolu s fosílnymi nálezmi poskytu-
jú svedectvo o možnom geologickom a faunistickom
vývoji regiónu. Demänovský kras Nízkych Tatier patrí
z hľadiska zoogeogra�e do centrálnej časti Západných
Karpát (Košel, 2009). V rámci Európy sa už nachádza
mimo teritória s vysokým stupňom endemizmu a di-
verzity subteránnej fauny. Otázkou zostáva, do akej
miery boli živočíchy v Demänovskej doline ovplyvne-
né prítomnosťou horského ľadovca na povrchu v ob-
dobí pleistocénnych glaciálov. Prinajmenšom viaceré
nálezy reliktných a endemických jaskynných chvosto-
skokov (Collembola), roztočov (Acarina) a chrobákov
(Coleoptera) indikujú, že fauna tohto územia mohla
prežiť predchádzajúce klimatické výkyvy priamo na
mieste (Rusek, 1961; Nosek, 1963; Gulička, 1975). Me-
dzinárodným uznaním významnosti lokality bolo za-
radenie jaskýň Demänovskej doliny v roku 2006 medzi
Ramsarské lokality, t. j. mokrade medzinárodného vý-
znamu (Haviarová a Višňovská, 2009).
Bezstavovce (Evertebrata)
Fauna bezstavovcov nie je v jaskyniach rozptý-
lená rovnomerne, ale koncentruje sa na miestach
s vhodnou mikroklímou a potravnou ponukou. Mik-
roklimatické podmienky na jednotlivých lokalitách
závisia od viacerých faktorov, ako sú počet, veľkosť,
orientácia a vzájomná poloha vstupných otvorov,
dĺžka a členitosť jaskynných priestorov. Nachádzame
tu relatívne teplé jaskyne a jaskynné časti so stálou
vysokou vlhkosťou a teplotou vzduchu dosahujúcou
spravidla 6 – 7 °C (napr. Demänovská jaskyňa mieru,
7
Demänovská jaskyňa slobody, horné poschodie Pustej
jaskyne), respektíve v rozmedzí 5 – 6 °C (napr. jaskyňa
Beníková, jaskyňa Štefanová, stredná a koncová časť
jaskyne Okno, koncová Jazerná chodba Demänovskej
ľadovej jaskyne, dolné poschodie Pustej jaskyne). Prí-
tomné sú však aj oveľa chladnejšie jaskynné priestory
s premenlivou mikroklímou a sezónnou tvorbou ľado-
vej výplne (Suchá jaskyňa, predný úsek jaskyne Okno,
Barania jaskyňa, Tunelová jaskyňa a iné). Špeci�ckým
typom prostredia sú trvale zaľadnené priestory De-
mänovskej ľadovej jaskyne (Kmeťov dóm, Veľký dóm).
Druhové spektrum článkonožcov v jej zaľadnenej
časti je evidentne chudobnejšie ako v nezaľadnených
priestoroch. Na druhej strane je tu badateľná a�nita
niektorých druhov, napríklad chrobáka Choleva glau-
ca, blanokrídlovca Exephanes amabilis, chvostoskoka
Megalothorax incertus alebo roztoča Arctoseius pristi-
nus k tomuto typu prostredia (Kováč et al., 2002).
Limitujúcim faktorom pre terestrickú faunu bez-
stavovcov v demänovských jaskyniach je všeobecne
slabá ponuka potravných zdrojov vo forme organické-
ho materiálu. Jaskyne tohto územia možno preto cha-
rakterizovať ako oligotrofné. V tomto smere relatívne
najlepšie podmienky poskytuje okolie vchodov, prí-
padne uzavreté jaskynné priestory v tesnom kontakte
s povrchom, kde nájdeme najbohatšie spoločenstvá
bezstavovcov. Ide prevažne o povrchové lito�lné a eda-
�cké druhy s a�nitou k vlhkým a tmavým stanovištiam
(najmä Collembola, Acarina, Coleoptera, Oligochaeta,
Myriapoda, Oniscidea) a početnú skupinu tu tvorí ná-
stenná (parietálna) fauna reprezentovaná zástupcami
Araneae, Opiliones, Lepidoptera a Diptera. Hlbšie časti
jaskýň vzdialené od vstupných a kontaktných zón sú
na organiku a výskyt fauny nepomerne chudobnejšie.
Početnejšie zastúpené sú tu iba Collembola, Acarina
a Diptera. Prítomnosť guána netopierov v tunajších jas-
kyniach je minimálna z dôvodu absencie reprodukč-
ných kolónií a značného rozptylu zimujúcich netopie-
107
 rov. Súvisí s tým absencia guáno�lov, druhov so znač-
nou potravnou väzbou na guáno, aké sú známe z iných
slovenských jaskýň s výskytom početných kolónií neto-
pierov. Jednou z mála ciest, ktorými sa organický ma-
teriál (lístie, drevo, detrit a iné organické zvyšky) z po-
vrchu dostáva hlbšie do podzemia, sú ponorné vody
miestnych povrchových tokov. Tie zároveň pasívne
transportujú, resp. splavujú do jaskynného prostredia
aj rôzne povrchové druhy bezstavovcov (napr. drobné
planktonické kôrovce, larvy vodného hmyzu, hydro�lné
bezstavovce). V podzemí môžu niektoré z nich prežívať
aj dlhšiu dobu, prípadne sa i rozmnožovať.
Na existenciu a diverzitu vodnej fauny v jaskyniach
má významný vplyv hydrogra�a územia. Demänovský
jaskynný systém sa vyznačuje vysokým počtom a diver-
zitou vodných mikrohabitatov od stálych a občasných
tokov, ktoré sú alochtónneho i autochtónneho pôvodu,
po rôzne typy jazierok, mlák a drobných vodných plôšok
(Droppa, 1955; Sluka, 2000; Haviarová, 2008 a iní). Cel-
kové zloženie fauny podmieňuje rozsah styku kraso-
vých vôd s freatickými a s povrchovými vodami (Štěrba,
1965). V Demänovskej doline zohrávajú v tomto smere
významnú úlohu vody povrchové, a to vo forme atmo-
sférickej vody, ktorá po intenzívnejších zrážkach alebo
topení snehu presakuje množstvom puklín a škár kra-
sového masívu do podzemia a dotuje početné jazierka.
Ďalej tiež vo forme vodných tokov, ktoré po prechode
z nekrasového na krasové územie sa čiastočne alebo
úplne ponárajú do podzemia (v rozmedzí 960 – 840
m n. m.), kde kontinuálne pokračujú ako alochtónne jas-
kynné toky. Najväčšie z nich sú Demänovka a jej hlavný
prítok Zadná voda. Bohatšie oživenie vodnou faunou je
v úsekoch tokov s pomalým prúdením vody a sedimen-
tami na dne, v intersticiálnych poriečnych vodách (hy-
poreál) a v náplavových jazierkach popri toku. Napríklad
v Demänovskej jaskyni slobody alebo jaskyni Štefanová
sa v týchto vodách zistilo široké spektrum povrchových
a podzemných bezstavovcov typických pre spoločen-
stvá bentické (napr. Turbellaria, Oligochaeta, Mollusca,
Amphipoda, larvy vodného hmyzu) a intersticiálne
(drobné Crustacea, Nematoda, Rotatoria, Gastrotricha).
Faunu izolovaných jazierok mimo dosahu vodných to-
kov reprezentujú prevažne drobné formy kôrovcov (Cy-
clopoida, Harpacticoida, Ostracoda), na hladine bývajú
často prítomné Collembola.
Pramene a vyvieračky patria z faunistického hľadis-
ka medzi významné biotopy. Predstavujú kontaktnú
zónu medzi podzemným a povrchovým prostredím.
Nezriedka v nich nachádzame zástupcov podzem-
ných vôd (napr. Niphargus tatrensis), a naopak, do jas-
kynných vôd z nich prenikajú niektoré povrchové,
stygo�lné živočíchy (napr. Crenobia alpina, Bythinella
austriaca). Najvýznamnejšia a najznámejšia je mo-
hutná krasová vyvieračka v ústí dolinky Vyvieranie
(791 m n. m.), ktorou sa podzemné vody Demänovky
dostávajú na povrch.
108
História výskumu
Počiatky výskumu bezstavovcov v Demänovskej
doline sa datujú do 2. polovice 19. storočia. V spomí-
nanom období toto územie a jeho dovtedy známe
jaskyne navštívili entomológovia Ludwig Miller (1859)
a Edmund Reitter (1870a,b), ktorí pátrali po chrobá-
koch (Coleoptera). Zatiaľ čo Miller objavil neznáme-
ho bystruškovitého chrobáka s redukovanými očami
vo vysokohorskom povrchovom prostredí a opísal ho
ako nový druh „Trechus microphthalmus“, Reitter našiel
v júni 1869 podobne vyzerajúce jedince v bližšie ne-
menovaných jaskyniach „v skalnom údolí Demänovej“
a opísal ich pod druhovým názvom „Trechus spelaeus“.
V súčasnosti sa oba taxóny zaraďujú do druhu Duvalius
microphthalmus s dvoma poddruhmi: D. microphthal-
mus microphthalmus (L. Miller, 1859) a D. microphthal-
mus spelaeus (Reitter, 1870). Okrem spomínaných no-
vých foriem Reitter (1870b) doplnil zoznam nájdených
chrobákov z jaskýň Demänovskej doliny o dva už zná-
me epigeické druhy „Quedius fulgidus“ ( = Quedius me-
somelinus) a „Choleva agilis“. V tom čase bol ohlásený
zaujímavý objav aj z jaskynných vôd. Lovcsányi (1881
in Lalkovič, 2003b) sa zmienil o malých „rakoch“, kto-
ré údajne plávali v niektorom z jazierok v zadnej časti
Demänovskej ľadovej jaskyne (pravdepodobne v Jazer-
nej chodbe). Napriek týmto zaujímavým nálezom sa
zvýšený záujem vtedajších bádateľov o podrobnejšie
vedecké preskúmanie jaskynných priestorov nepreja-
vil, faunistický výskum v tom čase stagnoval. Z histo-
rických zápisov zo začiatku 20. storočia sa stručne do-
zvedáme o nálezoch chrobákov čeľadí Staphylinidae
a Pselaphidae z okolia Demänovských jaskýň (Bokor,
1922; Fleischer, 1925). Ödöna Mihóka ako nepubliku-
júceho zberateľa fauny v Demänovskej ľadovej jaskyni
z roku 1909 spomína Košel (2007).
Oživenie záujmu o subteránnu faunu Demänov-
ského krasu nastalo až v medzivojnovom a povojno-
vom období 20. storočia, čo do značnej miery vyvolalo
objavenie rozsiahlych priestorov Demänovskej jas-
kyne slobody v roku 1921. Vzhľadom na prítomnosť
podzemného toku Demänovky a početných jazierok
pútala značnú pozornosť najmä akvatická fauna.
V 30. a 40. rokoch 20. storočia zbieral v jaskyni faunu
predovšetkým S. Hrabě (1942, 1954). Našiel tu vzácnu
ploskulicu Dendrocoelum carpathicum a dvoch pod-
zemných kôrovcov zo skupiny Amphipoda. Popri zná-
mejšom druhu Niphargus tatrensis vzbudili pozornosť
najmä nálezy vzácnej formy kriváka, ktorú A. Schellen-
berg determinoval ako „Boruta tenebrarum Wrześni-
owski“ (Hrabě, 1942). Neskôr bola opísaná ako nová
forma Synurella intermedia hrabei (Straškraba, 1962).
Jednalo sa o prvý nález druhu S. intermedia na území
Slovenska i v rámci Západných Karpát (Košel, 2007).
V povojnovom období sa výskumné aktivity zamerali
na skupinu veslonôžok (Copepoda). Gulička (1975) ci-
toval originálny údaj M. Proszyńskej z roku 1950 o ná-
leze cyklopov Acanthocyclops vernalis a Megacyclops
viridis v Demänovskej jaskyni slobody. V rokoch 1955
a 1960 veslonôžky detailnejšie skúmal Štěrba (1956,
1964, 1965), ktorý v Demänovskej jaskyni slobody,
Demänovskej jaskyni mieru a Demänovskej ľadovej
jaskyni zistil celkovo 6 druhov Harpacticoida a 6 dru-
hov Cyclopoida. Z terestrickej fauny sa najpodrobnej-
šie skúmala skupina chvostoskokov (Collembola). Ve-
novali sa jej postupne Paclt (1957, 1972), Rusek (1961)
a Nosek (1963, 1969), ktorí z demänovských jaskýň
opísali aj niekoľko druhov a foriem nových pre vedu.
V roku 1955 z iniciatívy vtedajšieho Múzea slovenské-
ho krasu v Liptovskom Mikuláši podnikli zoológovia
pod vedením prof. O. Ferianca zo Slovenskej akadé-
mie vied prvú väčšiu exkurziu do Demänovskej doliny
s cieľom výskumu speleofauny (Vachold, 1961; Košel,
2007). Súborná publikácia z tohto výskumu nie je zná-
ma, niektoré výsledky sú zahrnuté v prácach Paclta
(1957, 1972) o chvostoskokoch alebo Vacholda (1961)
o netopieroch. Do obdobia 20. storočia spadá ešte
niekoľko faunistických záznamov z jaskýň Demänov-
skej doliny, ktoré sú citované v súborných a revíznych
prácach dokumentujúcich výskyt bezstavovcov na
našom území (Mayer, 1936, 1938; Miller a Kratochvíl,
1940; Gulička, 1975; Hůrka et al., 1989; Franc a Mlej-
nek, 2000; Juberthie et al., 2001; Mlejnek a Ducháč,
2001; Skoupý, 2004 a ďalší).
Komplexnejší výskum bezstavovcov sa v Demänov-
skom jaskynnom systéme realizoval po roku 2000. Ko-
váč et al. (2001, 2002) publikovali výsledky výskumu
širšieho spektra článkonožcov (Arthropoda) so zame-
raním na terestrickú i vodnú zložku v troch hlavných
jaskyniach Demänovského jaskynného systému: De-
mänovskej jaskyni slobody, Demänovskej jaskyni mieru
a Demänovskej ľadovej jaskyni. Identi�kovali spolu 49
taxónov zo 17 skupín článkonožcov (prevažne Collem-
bola, Acarina a Coleoptera). Na tento výskum v ďalšom
období nadviazali výskumy terestrických článkonožcov
v jaskyni Štefanová a Suchej jaskyni, ktoré so systé-
mom geneticky súvisia (Ľ. Kováč a ďalší), a akvatickej
fauny vo vybraných jaskyniach, prameňoch a vyvie-
račkách Demänovskej doliny (Z. Višňovská, V. Košel).
Okrem toho sa realizovali prieskumy arachnofauny
v Suchej jaskyni (I. Mihál a ďalší), koleopterofauny
v Tunelovej jaskyni (T. Kopecký a ďalší) a niektorých
ďalších. Čiastkové výsledky z menovaných výskumov
dosiaľ publikovali Pižl (2008), Kopecký (2009), Potoc-
ký (2009), Višňovská (2010), Hudec a Mock (2011).
Cenné údaje poskytol aj materiál akvatickej fauny
získaný počas speleopotápačskej akcie v júli 2009 (lgt.
Z. Hochmuth) z prevažne piesčitých sedimentov sifó-
nov Demänovky v Demänovskej jaskyni slobody sme-
rom do jaskyne Vyvieranie (Hochmuth, 1988). Niekto-
ré nepublikované výsledky z rozboru tohto materiálu,
ktorý vykonala Z. Višňovská a čiastočne analyzovala
spolu s V. Košelom, sú uvedené v tejto monogra�i.
Prehľad údajov o subteránnej faune s odkazmi na De-
mänovskú dolinu poskytujú tiež Košel (2007, 2009),
ako aj Haviarová a Višňovská (2009).
Celkovú mozaiku poznania biodiverzity jaskýň do-
pĺňajú faunistické záznamy a štúdie z povrchového
prostredia Demänovskej doliny (Moucha, 1953; Ložek,
1954, 1972; Kroupová, 1986; Růžička, 1989 a ďalší).
V prípade akvatickej fauny sú veľmi cenné zmienky
o nálezoch freatobiontných kôrovcov zo studní v De-
mänovskej doline (Brtek, 2003; Košel, 2009). Význam-
né údaje poskytujú aj hydrobiologické štúdie zaobera-
júce sa faunou prameňov a vyvieračiek (Hrabě, 1942;
Ložek, 1954), ale i povrchových vodných tokov a jazier
v Demänovskej doline (Kubíček, 1962; Kroupová, 1986;
Bitušík et al., 2004; Šácha, 2006, 2009; Beracko a Lukáš,
2012 a iní). Umožňuje nám to lepšie pochopiť vzájom-
né interakcie a pôvod jednotlivých zložiek speleofau-
ny vzhľadom na kontinuálne prepojenie povrchových
a podzemných tečúcich vôd i podzemné hydrologické
prepojenie niektorých jaskýň v tejto oblasti.
V predloženej monogra�i prezentujeme okrem literárnych
údajov aj niektoré originálne, doteraz nepublikované jaskynné
nálezy zo spomínaných výskumov realizovaných po roku 2000.
Tabuľka 7.1 poskytuje súhrnný taxonomický prehľad bezstavov-
cov známych z jaskýň Demänovskej doliny spolu s odkazmi na
zdroje týchto údajov. V nasledujúcom texte a tabuľke 7.1 sú po-
užité skratky: j. (jaskyňa), env. (okolie vchodu), ex. (exemplár), lgt.
(zbieral, získal), det. (určil, determinoval), revid. (revidoval), nepubl.
(nepublikovaný údaj), orig. (originálny údaj menovaného autora),
in litt. (písomné upresnenie), in verb. (ústna informácia).
Systematický prehľad
Ploskulice (Turbellaria) sú špecializované na rôzne
typy vodného prostredia. Niektoré druhy majú výraz-
nú a�nitu k podzemným vodám. Jednou z takýchto
foriem je vzácna ploskuľa Dendrocoelum carpathicum,
ktorú odchytil Hrabě (1942) v Demänovskej jaskyni
slobody (J. Komárek det.). Chýbajú jej oči a pigment,
pôvodne bola opísaná z prameňov povodia Tisy vo
Východných Karpatoch (Košel, 2009). Druhým, iba
nedávno zisteným druhom v jaskynnom prostredí je
ploskuľa vrchovská (Crenobia alpina). Ide o chladno-
milný povrchový druh žijúci v prameňoch a čistých
horských potokoch. V prípade ponorných tokov sa
objavuje aj vo vodách jaskynných. Predpoklad Koše-
la (2009) o jej možnom výskyte v podzemnej Demä-
novke sa reálne potvrdil v roku 2009 v Demänovskej
jaskyni slobody nálezom v riečisku a nánosových si-
fónoch na úseku medzi Objavným ponorom a jasky-
ňou Vyvieranie (Z. Višňovská, nepubl.). U odchytených
exemplárov sa pozorovala výrazná depigmentácia po-
vrchu tela, čo svedčí o dlhodobejšom výskyte v podze-
mí, zrakový aparát je však zachovaný.
V spomínanom úseku Demänovky v Demänovskej
jaskyni slobody sa zaznamenali taktiež hlístovce
(Nematoda), vírniky (Rotatoria) zo skupiny Bdelloidea
a zaujímavo aj brušnobrvce (Gastrotricha) (Z. Višňovská,
109
 nepubl.; obr. 7.1). Ich druhová identita zatiaľ nie je
známa. Z jaskyného prostredia Slovenska existuje
o zástupcoch týchto skupín veľmi málo údajov,
v prípade brušnobrvcov nemáme žiadne (Košel, 2009).
Pre svoje mikroskopické rozmery (väčšinou medzi
0,1 – 2 mm) sú často prehliadané.
Recentnú faunu mäkkýšov (Mollusca) Demänov-
skej doliny podrobnejšie skúmali Ložek (1954, 1972)
a Kroupová (1986), no obmedzili sa iba na povrchové
biotopy. Zaznamenali prevahu karpatských horských
malakocenóz so zastúpením suchozemských a nie-
koľkých vodných ulitníkov (Gastropoda) a lastúrni-
kov (Lamellibranchia). Priamo z jaskynného prostre-
dia pochádza nepublikovaný nález vodného ulitníka
Bythinella austriaca (čeľ. Hydrobiidae) zo sedimen-
tov sifónov Demänovky v riečnej chodbe Demänov-
skej jaskyne slobody smerom do jaskyne Vyvieranie
(Z. Višňovská nepubl., V. Košel det.). Ide o miniatúrny
druh mäkkýša s výškou ulity cca 3 mm. Žije prevažne
v krasových prameňoch a vyvieračkách, odkiaľ môže
prenikať aj do podzemných vôd. Tento ulitník je zná-
my z Demänovskej aj susednej Jánskej doliny (Ložek,
1954; Šteffek a Benová, 2009).
Jedným z dôležitých faktorov ovplyvňujúcich vý-
skyt terestrických máloštetinavcov (Oligochaeta ter-
ricola) je teplota prostredia (Košel, 2009). V jaskyniach
Demänovskej doliny ich prítomnosť limituje pomerne
nízka teplota vnútorného prostredia (spravidla do
7 °C) v kombinácii s obmedzenou ponukou organic-
kého materiálu. Nateraz je známy iba kozmopolitný,
troglo�lný druh Dendrodrilus rubidus z Demänovskej
jaskyne slobody (Pižl, 2008). V slovenských jaskyniach
je najčastejšie a najhojnejšie sa vyskytujúcou dážďov-
kou (Košel, 2009). Početnejšie sú nálezy vodných má-
loštetinavcov (Oligochaeta limicola). V prameni vyte-
kajúcom pod Demänovskou ľadovou jaskyňou zazna-
menal Hrabě (1942) tri druhy (Rhyacodrilus falciformis,
Propappus sp., Trichodrilus strandi). Ani jeden z nich
nepredstavuje pravú jaskynnú formu. Dosiaľ nepub-
likovaný materiál vodných máloštetinavcov pochádza
Obr. 7.1 Zástupca brušnobrvcov – Gastrotricha (0,1 mm).
Foto: Z. Višňovská
110
zo sedimentov sifónov Demänovky v Demänovskej
jaskyni slobody smerom do jaskyne Vyvieranie (Z. Viš-
ňovská, nepubl.). V tejto vzorke sa našli zástupcovia
čeľadí Naididae (Nais sp.), Lumbriculidae (Stylodrilus
sp.) a Tubi�cidae (juvenily, V. Košel det.).
Podrobnejšie preskúmané v demänovských jasky-
niach sú niektoré skupiny veľkého kmeňa článkonožcov
(Arthropoda), ktorý reprezentujú zástupcovia podkme-
ňov Chelicerata, Crustacea, Myriapoda a Hexapoda.
Klepietkavce (Chelicerata) sú skupinou prevažne
suchozemských článkonožcov. Z nich najpočetnejšie sú
voľne žijúce roztoče (Acarina). Z ôsmich známych dru-
hov dravých gamasidných roztočov (Gamasida) hojný
a relatívne frekventovaný je Parasitus loricatus. Výraz-
ne dominuje v spoločenstve akarofauny Demänovskej
jaskyne slobody (Kováč et al., 2002). Tento eutroglo-
�l je jedným z typických zástupcov fauny mnohých
európskych jaskýň, v ktorých sa často aj rozmnožuje
a vytvára trvalé populácie. Za vzácne druhy tejto sku-
piny možno považovať Arctoseius pristinus, Saprose-
cans baloghi a tiež druh Veigaia inexpectata, ktorý bol
opísaný zo Silickej ľadnice v Slovenskom krase (Kalúz,
1993), a pre ktorý bola Demänovská jaskyňa slobody
donedávna iba druhým známym náleziskom (Kováč et
al., 2002). Podľa morfológie jedincov a charakteru ná-
lezov sa Veigaia inexpectata javí ako troglo�l. Rovnako
aj druh Veigaia nemorensis, ktorý sa zistil v Suchej jas-
kyni (P. Fenďa, nepubl.). Tento je jedným z najhojnej-
ších pôdnych roztočov v Európe s častým výskytom
v jaskyniach (Fenďa a Košel, 2000). Ďalšie druhy nájde-
né v Demänovskom jaskynnom systéme ako Arcto-
seius semiscissus, Blattisocius dentriticus (syn. Paragar-
mania dentritica) a Proctolaelaps pygmaeus (tab. 7.1),
sú na našom území relatívne bežné a rozšírené. Žijú
prevažne v tlejúcich a rozkladajúcich sa organických
materiáloch, v pôde alebo v norách a na tele drobných
zemných cicavcov a iných živočíchov, prostredníctvom
ktorých sú nezriedka prenášané aj do jaskýň. Dravé
roztoče skupiny Actinedida vykazujú preferenciu k niž-
šej teplote jaskynného prostredia. Obývajú prevaž-
ne Demänovskú ľadovú jaskyňu, kde sa v hojnejšom
počte vyskytujú v jej chladnejších predných častiach
(Medvedia chodba, Štrkový dóm), vrátane trvale zaľad-
nených (Kmeťov dóm). Vzácnym reprezentantom tej-
to skupiny je eutroglo�lný európsky druh Poecilophysis
spelaea z čeľade Rhagidiidae (obr. 7.2), ktorý je na na-
šom území známy iba z malého počtu lokalít. Považuje
sa za glaciálny relikt. Nález pochádza zo sutiny Štrkové-
ho dómu pri východe z Demänovskej ľadovej jaskyne
(Kováč et al., 2001, 2002). Roztoče skupiny Acaridida sú
v Demänovskom systéme hojnejšie zastúpené jednak
v teplejších priestoroch so stálou teplotou vzduchu
okolo 6 až 7 °C (Demänovská jaskyňa mieru), ako aj
v trvale zaľadnených častiach, kde teplota počas roka
spravidla nepresahuje 1 °C (Kmeťov dóm v Demänov-
skej ľadovej jaskyni). Saprofágne roztoče pancierniky
Tab. 7.1 Zoznam taxónov bezstavovcov známych z jaskýň Demänovskej doliny (zdroj údajov: publikované a nepublikované nálezy).
Vysvetlivky: eutroglo�l/stygo�l (zelenou farbou), troglobiont/stygobiont (červenou farbou), DJS = Demänovská jaskyňa slobody,
DLJ = Demänovská ľadová jaskyňa, DJM = Demänovská jaskyňa mieru

Taxón Zdroj údajov

PLATHELMINTHES
Turbellaria
Crenobia alpina (Dana, 1766) DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth, Z. Višňovská)
Dendrocoelum carpathicum Komárek, 1926 DJS, Hrabě 1942
ANNELIDA
Oligochaeta
Dendrodrilus rubidus (Savigny, 1826) DJS, Pižl 2008
Nais sp. DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth, det. V. Košel)
Stylodrilus sp. DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth, det. V. Košel)
fam. Tubi�cidae DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth, det. V. Košel)
MOLLUSCA
Gastropoda
Bythinella austriaca (Frauenfeld, 1857) DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth, det. V. Košel)
NEMATODA DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth)
ROTATORIA
Bdelloidea DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth)
GASTROTRICHA DJS, Z. Višňovská orig. (lgt. Z. Hochmuth)
ARTHROPODA
Crustacea
Copepoda
juvenilné štádiá (nauplii et copepodites) DJM, DLJ, Kováč et al. 2002; DJS, Z. Višňovská orig.
Acanthocyclops vernalis (Fischer, 1853) DJS, M. Proszyńska 1950 in: Gulička 1975
Bryocamptus (Rheocamptus) spinulosus Borutzky, 1934 DJS, DJM, DLJ, Štěrba 1964, 1965
Bryocamptus (Rheocamptus) typhlops (Mrázek, 1893) DJS, Štěrba 1964, 1965
Bryocamptus (Rheocamptus) zschokkei (Schmeil, 1893) DJS, Štěrba 1956, 1964
Bryocamptus (Limocamptus) echinatus (Mrázek, 1893) DJS, Štěrba 1964, 1965
Cyclops sp. DLJ, Štěrba 1956; DJS, Z. Višňovská orig.
Cyclops strenuus Fischer, 1851 DJS, Štěrba 1956, 1964, 1965
Diacyclops bicuspidatus (Claus, 1857) DJS, Štěrba 1964, 1965; DLJ, Štěrba, 1965
Diacyclops languidus (G.O.Sars, 1863) DJS, Štěrba 1964, Z. Višňovská orig.; DJM, Štěrba 1965
Elaphoidella pseudophreatica (Chappuis, 1928) DJS, DJM, Štěrba 1964, 1965
Eucyclops serrulatus (Fischer, 1851) DJS, Štěrba 1964, 1965, Z. Višňovská orig.
Maraenobiotus vejdovskyi Mrázek, 1893 DJS, Juberthie et al. 2001
Megacyclops viridis (Jurine, 1820) DJS, M. Proszyńska 1950 in: Gulička 1975, Štěrba 1956, 1964, 1965
Paracamptus schmeili (Mrázek, 1893) DJS, Štěrba 1964, 1965
Paracyclops �mbriatus (Fischer, 1853) DJS, Štěrba 1964, 1965, Z. Višňovská orig.
Cladocera
Alona affinis (Leydig, 1860) DJS, Z. Višňovská orig.
Ilyocryptus sp. DJS, Z. Višňovská orig.
Ostracoda DJS, Štěrba 1956, Z. Višňovská orig.
Isopoda DJS, Kováč et al. 2002
Mesoniscus graniger Frivaldszky, 1865 DLJ, Kováč et al. 2002; Tunelová j., Strieborná j., Portálová j., Mlejnek
a Ducháč 2001
Amphipoda
Gammarus balcanicus Schäferna, 1922 DJS, Z. Višňovská orig. (det. V. Košel)
Niphargus tatrensis Wrześniowski, 1888 DJS, Hrabě 1942, 1954, Štěrba 1956, 1964, Kováč et al. 2001, 2002; Pustá
j., Gulička 1982; DJS, j. Štefanová, Hudec a Mock 2011; DJM, Z. Višňovská
orig.
Synurella intermedia hrabei Straškraba, 1962 DJS, Hrabě 1942, Straškraba 1962
Chelicerata
Acarina
Actinedida DJS, DLJ, Kováč et al. 2002
Poecilophysis spelaea (Wankel, 1861) DLJ, Kováč et al. 2002
Acaridida DJM, DLJ, Kováč et al. 2002
Gamasida

111
 Tab. 7.1 (pokračovanie)

Taxón Zdroj údajov

Arctoseius pristinus Karg, 1962 DJS, DLJ, Kováč et al. 2002
Arctoseius semiscissus (Berlese, 1892) DJM, Kováč et al. 2002
Blattisocius dentriticus (Berlese, 1918) DJM, Kováč et al. 2002
Parasitus loricatus (Wankel, 1861) DJS, DJM, Kováč et al. 2002
Proctolaelaps pygmaeus (Müller, 1860) DJS, Kováč et al. 2002
Saprosecans baloghi Karg, 1964 DJS, Kováč et al. 2002
Veigaia inexpectata Kalúz, 1993 DJS, Kováč et al. 2002
Veigaia nemorensis (C.L.Koch, 1839) Suchá j., P. Fenďa orig.
Oribatida
Kunstidamaeus lengersdor� (Willmann, 1932) j. Štefanová, Suchá j., P. Ľuptáčik orig.
Dissorhina ornata (Oudemans, 1900) j. Štefanová, P. Ľuptáčik orig.
Palpigradida
Eukoenenia spelaea (Peyerimhoff, 1902) DJS, Kováč et al. 2002
Araneae
Meta menardi (Latreille, 1804) Suchá j., j. Okno, Pustá j., DLJ, Z. Višňovská orig.
Porrhomma myops Simon, 1884 Demänovské jaskyne, Miller a Kratochvíl 1940, Košel 2007
Lepthyphantes leprosus (Ohlert, 1865) j. Štefanová, lgt. A. Mock (det. J. Svatoň)
Opiliones DJS, Kováč et al. 2002; DLJ, Z. Višňovská orig.
Gyas annulatus (Olivier, 1791) j. Vyvieranie env., Gulička 1975
Ischyropsalis manicata L. Koch, 1865 Suchá j., I. Mihál orig. (lgt. P. Žila, L. Dankaninová, A. Šestáková)
Mitopus morio (Fabricius, 1799) Suchá j., I. Mihál orig. (lgt. P. Žila, L. Dankaninová, A. Šestáková)
Leiobunum rupestre (Herbst, 1799) Suchá j., I. Mihál orig. (lgt. P. Žila, L. Dankaninová, A. Šestáková); Beníková j.,
V. Košel orig.
Myriapoda
Diplopoda
Allorhiscosoma sphinx (Verhoeff, 1907) DJS, Gulička 1975, Kováč et al. 2002; Pustá j., DLJ, j. Okno, Gulička 1975;
DJM, Kováč et al. 2002
Leptoiulus tussilaginis Verhoeff, 1907 j. Vyvieranie env., Gulička 1975
Chilopoda
Lithobius piceus L.Koch, 1862 DLJ, Kováč et al. 2002
Hexapoda
Collembola
Ceratophysella bengtssoni (Agren, 1904) DJM, Kováč et al. 2002
Ceratophysella granulata Stach, 1949 DLJ, Nosek 1969, Kováč et al. 2002; DJS, Kováč et al. 2002
Desoria propinqua (Axelson, 1902) DJM, Kováč et al. 2002
Deuteraphorura kratochvili (Nosek, 1963) DLJ, Nosek 1963, Paclt 1972, Kováč et al. 2002; DJS, DJM, Kováč et al. 2002
Deuteraphorura silvaria (Gisin, 1952) DJM, Kováč et al. 2002
Entomobrya marginata (Tullberg, 1871) DLJ, Kováč et al. 2002
Folsomia candida Willem, 1902 DJS, Paclt 1957, 1972; DJM, Kováč et al. 2002
Folsomia inoculata Stach, 1947 DLJ, Nosek 1969
Folsomia lawrencei Rusek, 1984 DJS, Kováč et al. 2002
Folsomia penicula Bagnall, 1939 DLJ, Nosek 1969
Folsomia quadrioculata Tullberg, 1871 DLJ, Nosek 1969
Folsomia spinosa Kseneman, 1936 DLJ, Nosek 1969
Heteromurus nitidus (Templeton, 1835) DJS, Paclt 1972
Hypogastrura crassaegranulata (Stach, 1949) DLJ, Kováč et al. 2002
Hypogastrura purpurescens (Lubbock, 1867) DJS, Paclt 1957, 1972
Hypogastrura viatica (Tullberg, 1892) DJM, Kováč et al. 2002
Isotomiella minor (Schäffer, 1896) DLJ, Nosek 1969
Megalothorax carpaticus Papáč et Kováč, 2013 DJM, Papáč a Kováč, 2013
Megalothorax hipmani Papáč et Kováč, 2013 DJM, Papáč a Kováč, 2013
Megalothorax incertus Börner, 1903 DLJ, Kováč et al. 2002
Megalothorax minimus Willem, 1900 DLJ, Nosek 1969
Megalothorax tatrensis Papáč et Kováč, 2013 DJM, Papáč a Kováč, 2013
Oncopodura crassicornis Shoebotham, 1911 DJS, Paclt 1957, 1972
Oncopodura reyersdorfensis Stach, 1936 DLJ, Kováč et al. 2002
Onychiurus pseudinermis Börner, 1903 DJS, DJM, Pustá j., Paclt 1957, 1972 – nejasný taxón (zrejme druh z rodu
Deuteraphorura)

112
Tab. 7.1 (pokračovanie)
Taxón
Plutomurus carpaticus Rusek et Weiner, 1978
Protaphorura armata (Tullberg, 1869)
Protaphorura janosik Weiner, 1990
Protaphorura subarmata (Gisin, 1957)
Protaphorura tricampata (Gisin, 1956)
Pseudosinella paclti Rusek, 1961
Pygmarrhopalites pygmaeus (Wankel, 1860)
Psocoptera
Thysanoptera
Hymenoptera
Exephanes amabilis Kriechbaumer, 1895
Coleoptera
Abax parallelepipedus (Piller et Mitterpach., 1783)
Anaspis ru�labris (Gyllenhal, 1827)
Bryaxis frivaldszkyi slovenicus (Machulka, 1926)
Bryaxis monstrosetibialis (Stolz, 1923)
Cryptophagus sp.
Dermestes maculatus De Geer, 1774
Dryocoetes autographus (Ratzeburg, 1837)
Duvalius microphthalmus spelaeus (Reitter, 1870)
Choleva agilis (Illiger, 1798)
Choleva glauca Britten, 1918
Choleva nivalis (Kraatz, 1856)
Lesteva nivicola Fauvel, 1872
Ptilinus pectinicornis (Linnaeus, 1758)
Quedius fulgidus (Fabricius, 1793)
Quedius mesomelinus (Marsham, 1802)
Trechus latus Putzeys, 1846
fam. Lyctidae
Ephemeroptera
Trichoptera
Philopotamus ludi�catus McLachlan, 1878
Plecoptera
Perla grandis (Rambur, 1841)
Diptera
Bradysia for�culata (Bezzi, 1914)
Culex pipiens Linnaeus, 1758
Culiseta annulata (Schrank, 1776)
Exechiopsis furcata (Lundström, 1911)
Exechiopsis januarii (Lundström, 1913)
Exechiopsis pseudindecisa Laštovka & Matile, 1974
Exechiopsis subulata (Winnertz, 1863)
Rymosia fasciata (Meigen, 1804)
Trichocera maculipennis Meigen, 1818
fam. Chironomidae
Lepidoptera
Triphosa dubitata (Linnaeus, 1758)
Scoliopteryx libatrix (Linnaeus, 1758)
Inachis io (Linnaeus, 1758)
Zdroj údajov
DJS, Paclt 1957, 1972, Kováč et al. 2002; Pustá j., Paclt 1957, 1972
j. Beníková, Paclt 1957; DJM, Paclt 1972; DJS, DLJ, Kováč et al. 2002
DLJ, Nosek 1969, Kováč et al. 2002
DLJ, Nosek 1969
DJM, Kováč et al. 2002
DJS, Paclt 1957, 1972, Rusek 1961, Nosek 1969; DJM, Pustá j., Paclt 1957,
1972; DJS, DLJ, DJM, Kováč et al. 2002
DJS, Paclt 1957, Kováč et al. 2002; DJM, Kováč et al. 2002
DJM, Kováč et al. 2002
DLJ, Kováč et al. 2002
DLJ, Kováč et al. 2002
Tunelová j., T. Kopecký orig.
Tunelová j., T. Kopecký orig. (det. J. Horák)
Tunelová j., M. Švarc orig., T. Kopecký orig. (revid. M. Švarc), P. Potocký
orig.
Demänovské j. env., Fleischer 1925; Tunelová j., Franc a Mlejnek 2000;
Skautská j.?, M. Švarc orig.
DLJ, Kováč et al. 2002
DLJ, Kováč et al. 2002
Tunelová j., F. Pavel orig.
j.?, Reitter 1870 in: Košel 2009; j. Okno, Hůrka et al. 1989, Skoupý 2004;
DJS, Kováč et al. 2002; Tunelová j., Priechodná j., Hůrka et al. 1989;
Tunelová j., T. Kopecký orig., P. Potocký orig.
j. „Poduhlik“ (Uhlište?), Reitter 1870b in: Košel 2009
DLJ, Kováč et al. 2002
j. Okno env., Růžička a Vávra 1993
DJS, Kováč et al. 2002
Tunelová j., T. Kopecký orig. (det. P. Zahradník)
j.?, Reitter 1870b in: Košel 2009
Demänovské j. env., Bokor 1922 in: Kováč et al. 2002
Tunelová j., T. Kopecký, orig.
DJS, Kováč et al. 2002
j. Štefanová, Z. Višňovská orig., V. Košel orig.
DJS, Gulička 1975, Kováč et al. 2002, Z. Višňovská orig.; j. Štefanová,
Z. Višňovská orig.
DJS, Mayer 1936, 1938 in: Košel 2007
DJS, j. Štefanová, Z. Višňovská orig.
j. Štefanová, L. Vlček, P. Herich, O. Levytska orig. (det. I. Krno)
DJS, Kováč et al. 2002
j. Beníková, V. Košel orig.
j. Beníková, V. Košel orig.
j. Beníková, V. Košel orig.
j. Beníková, V. Košel orig.
j. Beníková, V. Košel orig.
j. Beníková, V. Košel orig.
j. Beníková, V. Košel orig.
DJS, DJM, DLJ, Kováč et al. 2002
DJS, Z. Višňovská orig.
DJS, DJM, Zbojnícka j., Pustá j., Gulička 1975; DLJ, Kováč et al. 2002;
j. Beníková, V. Košel orig.; Barania j., j. Okno, Pustá j., Suchá j., Z. Višňovská
orig.
DJS, DJM, Pustá j., Gulička 1975; j. Okno, Barania j., DLJ, Suchá j.,
Z. Višňovská orig.
Barania j., Z. Višňovská orig.
113
 (Oribatida) sa v Demänovskom systéme zaznamenali
až v posledných rokoch. V Hlinenej chodbe Suchej jas-
kyne a vo vchodovej časti jaskyne Štefanová bol ziste-
ný kavernikolný panciernik Kunstidamaeus lengersdor�
(obr. 7.3), eutroglo�lná Dissorhina ornata zasa hlboko
vo vnútri jaskyne Štefanová na návnade v Jazernom
dóme (P. Ľuptáčik, in verb.).
Za veľmi cenný sa považuje nález druhu Eukoenenia
spelaea. Na území Západných Karpát ide o jediného
známeho zástupcu šťúroviek (Palpigradida), vzácnej
archaickej skupiny pavúkovcov. Dva nálezy v Demänov-
skej jaskyni slobody, prvý na tlejúcom dreve v Mramo-
rovom riečisku (okrajová zóna jaskyne) a druhý na hla-
dine sintrového jazierka v Rozprávkovej chodbe (zadná
časť jaskyne) svedčia o značnom rozptyle populácie
druhu v jaskyni (Kováč et al., 2002). Ide o slepého de- Obr. 7.3 Roztoč panciernik Kunstidamaeus lengersdor� (0,8 mm).
pigmentovaného živočícha s veľkosťou tela 1 – 2,5 mm Foto: P. Ľuptáčik
a nápadne dlhým bičíkovitým príveskom (�agellum) vy-
biehajúcim zo zadnej časti tela (obr. 7.4). Šťúrovky žijú
prevažne v pôdach tropických lesov, v miernom pásme šírky. Tieto tri jaskyne v súčasnosti predstavujú najse-
inklinujú k podzemnému spôsobu života. V strednej vernejšie známe lokality s výskytom Palpigradida na
Európe sa väčšina nálezov E. spelaea viaže na teplejšie svete (Kováč et al., 2004).
jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu (Kováč et Výskyt koscov (Opiliones) a pavúkov (Araneae) je vo
al., 2004). Severnejší výskyt od tohto regiónu je teda väčšine prípadov viazaný na kontaktnú zónu jaskyne
prekvapením, a v Demänovskej jaskyni slobody o to s povrchovým prostredím. Najčastejšie pozorovaným
viac, že tento jaskynnný systém bol počas ľadových pavúkom v skalných štrbinách a na stenách vchodo-
dôb pleistocénu v tesnom kontakte s vysokohorským vých častí jaskýň, nezriedka aj hlbšie, je druh Meta
ľadovcom. Navyše, z tejto chladnej horskej oblasti to menardi. Tento troglo�l z čeľade Tetragnathidae sa
nie je jediný nález E. spelaea. Ďalšie pochádzajú z jasky- pravidelne vyskytuje v mnohých jaskyniach a rôznych
ne Starý hrad (Systém Hipmanových jaskýň) v sused- horských polohách Slovenska (Svatoň, 2000). Okrem
nej Jánskej doline (Papáč, 2009) a z Važeckej jaskyne neho sa zaznamenali dva malé troglo�lné pavúky z če-
(pohorie Kozie chrbty) na východnom okraji Nízkych ľade Linyphiidae. Starší údaj o náleze Porrhomma my-
Tatier (Mock et al., 2002). To vnáša úplne nový pohľad ops pochádza pravdepodobne z Demänovskej jaskyne
do problematiky rozšírenia druhu na severnej hranici slobody (Miller a Kratochvíl, 1940; Košel, 2007). Podľa
areálu v Európe, ktorá sa vďaka spomínaným nálezom Košela (2009) sa P. myops javí ako najčastejší kaverni-
posunula zhruba na úroveň 49° severnej zemepisnej kolný pavúk v chladnejších jaskyniach stredohorských

Obr. 7.2 Dravý roztoč Poecilophysis spelaea (1 mm). Obr. 7.4 Vzácna šťúrovka Eukoenenia spelaea (1,5 mm), troglobiont.
Foto: Ľ. Kováč a P. Ľuptáčik Foto: Ľ. Kováč a V. Kóňa

114
 polôh (obr. 7.5). Druhým je Lepthyphantes leprosus,
odchytený v jaskyni Štefanová v roku 2011 (A. Mock
lgt., J. Svatoň det.). Opiliones sú známe z piatich pod-
zemných lokalít. Dosiaľ nepublikované údaje o náleze
troch druhov koscov v dysfotickej a afotickej zóne Su-
chej jaskyne z júna 2011 (lgt. P. Žila, L. Dankaninová,
A. Šestáková) nám poskytol I. Mihál (det.). Z nich naj-
vyššiu a�nitu k jaskynnému prostrediu vykazuje chlad-
nomilný Ischyropsalis manicata, ktorý je karpatským
endemitom. Druhy Leiobunum rupestre a Mitopus
morio patria na Slovensku k bežným horským druhom
stredných a vyšších polôh. Všetky tri druhy preferujú
zatienené a studené vlhké biotopy vrátane jaskynných
vchodov (hygro�ly, chazmato�ly), I. manicata nezried-
ka preniká aj do afotickej zóny jaskýň (antro�l). Druh
L. rupestre sa zistil aj v jaskyni Beníková (V. Košel, ne-
publ.). Gulička (1975) zaznamenal druh Gyas annulatus
pri vchodovom portáli jaskyne Vyvieranie. Kosce bez
bližšej identi�kácie boli pozorované v Mramorovom
riečisku Demänovskej jaskyne slobody (Kováč et al.,
2002) a vo Vstupnej chodbe Demänovskej ľadovej jas-
kyne (Z. Višňovská, nepubl.), obe miesta sú lokalizova-
né v blízkosti povrchových otvorov. Viac údajov o kos-
coch a pavúkoch z miestnych jaskýň známych nie je.
Ekologickými podmienkami veľmi podobné jaskynné-
mu prostrediu sú mikrokaverny kamenných sutí (stála
mikroklíma, nedostatok svetla). V suťových poliach na
severnom svahu Chopku a južnom úbočí vrchu Luková
zistil Růžička (1989) výskyt litobiontných a lito�lných
horských pavúkov Cryphoeca silvicola, Theridion belli-
cosum, Clubiona alpicola, Lepthyphantes pulcher, L. va-
rians a Cornicularia cuspidata. V prípade druhu Bathy-
phantes eumenis ide o prvý nález z územia Slovenska
(Svatoň, 2000). Nie je vylúčené, že niektoré z týchto
druhov sporadicky vnikajú aj do suťových priestorov
tunajších vyššie položených jaskýň.
Obr. 7.5 Pavúk rodu Porhomma, samička (5 mm).
Foto: Ľ. Kováč a P. Ľuptáčik
Medzi publikovanými údajmi z demänovských jas-
kýň nenachádzame žiadnu zmienku o šťúrikoch (Pseu-
doscorpionida), napriek tomu sa ich výskyt v tunajších
jaskyniach dá predpokladať. V širšom okolí Demänov-
ských vrchov uvádzajú Farkač et al. (2004) nálezy dvoch
druhov z čeľade Neobisiidae (Neobisium carcinoides,
N. crassifemoratum) z vysokohorských sutí Ďumbiera.
Najvýznamnejšiu zložku bentickej a intersticiálnej
fauny jaskynných vôd tvoria kôrovce (Crustacea, Bran-
chiata). Z Demänovského jaskynného systému je dote-
raz známych 21 druhov zo skupín Copepoda, Cladocera,
Ostracoda a Amphipoda (tab. 7.1). Väčšina z nich je však
pre svoje miniatúrne rozmery (spravidla 0,4 – 2 mm)
a skrytý spôsob života (v sedimentoch dna) praktic-
ky nepostrehnuteľná. Najpočetnejšie zastúpené sú
veslonôžky (Copepoda). Štěrba (1964, 1965) zazname-
nal vo vodách Demänovskej jaskyne slobody, Demä-
novskej jaskyne mieru a Demänovskej ľadovej jaskyne
šesť druhov plaziviek (Harpacticoida) z čeľade Cantho-
camptidae. Najčastejšie nachádzaným druhom je Bryo-
camptus spinulosus (var. occidentalis). Ide o jednu z naj-
rozšírenejších plaziviek v strednej Európe s výskytom
vo všetkých typoch chladnejších vôd. Rovnako bežné
a rozšírené v horských regiónoch sú Bryocamptus (Li-
mocamptus) echinatus, B. typhlops, B. zschokkei (obr. 7.6)
a Paracamptus schmeili. Juberthie et al. (2001) uvádza-
jú z Demänovskej jaskyne slobody ešte Maraenobiotus
vejdovskyi, ktorý je na našom území o niečo zriedkavej-
ší. Všetky tieto plazivky žijú prevažne vo vodných ma-
choch a hyporeále studených horských potokov, mo-
čiarov, prameňov, a nezriedka sú prítomné aj vo vodách
jaskynných. Možno ich považovať za stygo�lné formy
(Štěrba, 1965). U viacerých menovaných druhov je zná-
ma vysoká morfologická variabilita, čo značne kompli-
kuje ich taxonomické zaradenie. Takým prípadom je aj
Elaphoidella pseudophreatica, ktorú niektorí autori po-
važujú iba za varietu druhu E. phreatica (Štěrba, 1956;
Janetzky, 1996). Ide o vzácnu subteránnu plazivku,
ktorá je okrem podzemných vôd Moravy a Slovenska
pôvodne známa zo severného Talianska a Rumunska
(Štěrba, 1956, 1964). Doterajšie nálezy cyklopoidných
veslonôžok (Cyclopoida) nepreukázali výskyt lokálnych
endemických foriem. Ku stygobiontným sú radené
formy Paracyclops �mbriatus f. imminuta a Diacyclops
languidus var. belgicus (Štěrba, 1964, 1965). Niektorými
autormi (napr. Dussart a Defaye, 2006) sú považované
za samostatné druhy Paracyclops imminutus a Diacy-
clops belgicus. Ostatné zistené cyklopy sú bežnými zlož-
kami zooplanktónu povrchových stojatých vôd (Mega-
cyclops viridis, Cyclops strenuus, Acanthocyclops verna-
lis, Eucyclops serrulatus, Diacyclops bicuspidatus), resp.
zoobentosu tečúcich vôd (Paracyclops �mbriatus). Ich
pôvod v jaskynných vodách zjavne súvisí s faunou Vr-
bického a Lukového plesa a menších močiarov a tokov
v hornom povodí Demänovky a Zadnej vody (Kubíček,
1962; Kováč et al., 2002).
115

Obr. 7.6 Vodný kôrovec Bryocamptus zschokkei (0,6 mm).
Foto: Z. Višňovská
Skupinu perloočiek (Cladocera) zastupujú v jasky-
niach niektoré epigeické druhy, ktoré sú prostredníc-
tvom ponorných tokov splavované z povrchových sto-
jatých vôd (Kubíček, 1962). V podzemí sa zachytávajú
a istý čas prežívajú na miestach, kde slabne intenzi-
ta prúdenia vody. Takými miestami sú napr. piesčité
sedimenty sifónov Demänovky v riečnej chodbe De-
mänovskej jaskyne slobody smerom do jaskyne Vy-
vieranie, kde sa zistila prítomnosť bentických foriem
Ilyocryptus sp. a Alona affinis (Z. Višňovská, nepubl.).
Dosiaľ prehliadanou skupinou kôrovcov sú lastúr-
ničky (Ostracoda). O ich výskyte v Demänovských jas-
kyniach sa okrajovo zmienil Štěrba (1956). Novšieho
dáta je nález z hyporeálu Demänovky v Demänovskej
jaskyni slobody (Z. Višňovská, nepubl.). Ich druhová
identita nateraz nie je známa. Konkrétnejšie údaje po-
chádzajú z povrchových vôd horného povodia Demä-
novky (plesá a močiare), kde sa potvrdili druhy Cypria
ophthalmica a Eucypris lutaria (Kubíček, 1962).
Rad rôznonôžok (Amphipoda) reprezentujú v pod-
zemí Demänovskej doliny tri druhy. Prvým je stygo-
biont Niphargus tatrensis z čeľade Niphargidae, ktorý
je najznámejším a pre makroskopické rozmery aj naj-
nápadnejším zástupcom akvatickej fauny demänov-
ských jaskýň (obr. 7.7). Zvyčajne dosahuje dĺžku tela
okolo 2 cm (s telesnými príveskami do 3,5 cm), tak-
že ho možno pozorovať aj voľným okom. V zmysle
najnovších poznatkov (Hudec a Mock, 2011) je tento
druh na Slovensku rozšírený predovšetkým v jasky-
niach, prameňoch a vyvieračkách severnejších pohorí
centrálnej a východnej časti krajiny (vrátane sever-
nej strany Nízkych Tatier). V Demänovskej doline sa
N. tatrensis vyskytuje pozdĺž celého toku Demänovky
116
od Pekelného dómu až po Mramorové riečisko De-
mänovskej jaskyne slobody, čo dokumentujú viaceré
záznamy z minulosti (Hrabě, 1942, 1954; Droppa,
1959; Straškraba, 1959; Štěrba, 1964) i recentného ob-
dobia (Kováč et al., 2002; Hudec a Mock, 2011). Známe
sú však aj nálezy nifargusov mimo priameho dosahu
Demänovky, napr. v jazierku vytvorenom v priehlbine
stalagmitu v Pustej jaskyni (Gulička, 1982) a najnovšie
nálezy z roku 2011 pochádzajú z jaskyne Štefanová
(Hudec a Mock, 2011) a Demänovskej jaskyne mieru
(plytké jazierko v Ružovej galérii, Z. Višňovská nepubl.).
Z podzemných vôd prenikajú nifargusy občas do pri-
ľahlých prameňov a vyvieračiek. Ďalším podzemným,
no oveľa vzácnejším rôznonožcom v Demänovských
jaskyniach je Synurella intermedia. Ide o slepého ne-
pigmentovaného kriváka z čeľade Crangonyctidae,
známeho z podzemných vôd, studní a jaskýň. Taxono-
mický status a biológia tohto druhu sú doteraz nejas-
né a nedoriešené. Niekedy je uvádzaný v rode Stygob-
romus (Brtek, 2001), čo podľa J. R. Holsingera (in verb.)
nie je správne. Košel (2009) podľa typológie nálezísk
usudzuje, že ide o freatobiontný druh (typický viac pre
intersticiálne freatické prostredie), a samotný výskyt
v jaskynných vodách je skôr výnimočný. Zaujímavé
sú aj okolnosti objavenia a opísania druhu. Dobreanu
et al. (1952) opísali druh S. intermedia zo studní Ru-
munských Karpát. Evidentne staršieho dáta sú však
nálezy Hraběho (1942, 1954) z Demänovskej jaskyne
slobody, ktorý odchytené exempláre na základe deter-
minácie A. Schellenberga pôvodne uviedol ako taxón
„Boruta tenebrarum Wrześniowski“. Časť Hraběho
materiálu z roku 1946 získal a preštudoval Straškra-
ba (1962), ktorý ho identi�koval ako druh Synurella
intermedia, a na základe rozdielov od rumunského
typového materiálu opísal ako novú subteránnu for-
mu S. intermedia hrabei. V rámci Slovenska i regiónu
Západných Karpát to bolo nadlho jediné nálezisko
Obr. 7.7 Vodný kôrovec Niphargus tatrensis (20 mm), stygobiont.
Foto: Z. Višňovská
druhu, až neskôr sa zistil aj v niektorých jaskyniach
Slovenského krasu a Revúckej vrchoviny, a opätovne
v Demänovskej doline, kde ho J. Brtek odchytil v jednej
zo skružových studní (Košel, 2009). Zoogeogra�cky sa
druh S. intermedia považuje za dinársko-karpatského
endemita. Územím Slovenska prechádza severná hra-
nica jeho rozšírenia v Európe, pričom severnejšie od
Demänovských jaskýň je nateraz známy len z Belian-
skej jaskyne (Višňovská a Papáč, 2010; Košel, 2012).
Ponornými vodami povrchových tokov, prípadne cez
vyvieračku, prenikajú do podzemnej Demänovky po-
vrchové kriváky z čeľade Gammaridae. Dokumentuje
to nález Gammarus balcanicus v Demänovskej jaskyni
slobody na úseku Demänovky medzi Objavným pono-
rom a jaskyňou Vyvieranie (Z. Višňovská nepubl., V. Ko-
šel det.). Tento druh je bežný a rozšírený na strednom
a najmä východnom Slovensku, kde žije v prameňoch
a čistých, dobre okysličených tokoch (Brtek, 2001).
Jediným kavernikolným zástupcom suchozemských
kôrovcov v demänovských jaskyniach je eutroglo�lná
rovnakonôžka Mesoniscus graniger (Isopoda, Oniscoi-
dea). Svojim výskytom je tu zrejme viazaná na zazemne-
né sutiny vchodových častí jaskýň s prítomnosťou tle-
júceho organického materiálu. Dokumentujú to nálezy
v suti Štrkového dómu pri východe z Demänovskej ľado-
vej jaskyne (Kováč et al., 2002), v Tunelovej jaskyni alebo
Portálovej jaskyni (Ducháč a Mlejnek, 2001). Z vodných
rovnakonôžok (Isopoda, Asellota) sa v podzemných vo-
dách Demänovskej doliny (v studni) zistil vzácny frea-
tobiontný druh Proasellus slavus (Brtek, 2003), priamo
v jaskynnom prostredí sa však zatiaľ nenašiel.
Málo publikovaných údajov nachádzame o zástup-
coch terestrického kmeňa Myriapoda. Doložený je
zriedkavý výskyt stonôžky Lithobius piceus (Chilopoda)
v sutine Štrkového dómu pri východe z Demänovskej
ľadovej jaskyne (Kováč et al., 2001, 2002). V Európe
tento povrchový predátor preferuje zalesnené územia,
kde svoju korisť (iné bezstavovce) vyhľadáva v hraban-
ke, pod kôrou starých stromov alebo pod kameňmi.
Zo Slovenska je známy len z niekoľkých povrchových
lokalít a vchodových častí jaskýň (Országh, 2000). Fau-
nu mnohonôžok (Diplopoda) reprezentuje eutroglo�l
Allorhiscosoma sphinx z čeľade Attemsiidae (obr. 7.8).
Ide o významný endemický druh monotypického rodu
Allorhiscosoma s rozšírením v centrálnych krasových
pohoriach Západných Karpát (Košel, 2009). Považuje
sa za relikta terciérnej fauny Slovenska (Gulička, 1975).
V Demänovskom krase je pomerne bežný, o čom sved-
čia nálezy z viacerých lokalít, ako sú Pustá jaskyňa, De-
mänovská ľadová jaskyňa, Okno a v Jánskej doline Sta-
nišovská jaskyňa (Gulička, 1975). Početnejšie subpopu-
lácie vytvára v Demänovskej jaskyni slobody (aj v hlb-
ších častiach) a v okrajovej zóne Demänovskej jaskyne
mieru (Kováč et al., 2002). Portál jaskyne Vyvieranie je
miestom nálezu iného karpatského endemita, mnoho-
nôžky Leptoiulus tussilaginis (Gulička, 1975).
Kvalitatívne a kvantitatívne najbohatšiu skupinu
článkonožcov v tunajších jaskyniach tvoria chvosto-
skoky (Collembola). Taxonomicky patria do veľkého
podkmeňa Hexapoda a sú jednou z najhojnejších sku-
pín terestrických živočíchov v jaskynných biotopoch,
kde sa významnou mierou podieľajú na rozklade or-
ganických zvyškov rastlinného i živočíšneho pôvodu.
Ich výskyt nie je limitovaný výlučne na terestrické
mikrohabitaty, ale často sú pozorované aj na hladine
jazierok. Sú to malé bezkrídle živočíchy s dĺžkou tela 0,5
až 8 mm. V piatich jaskyniach Demänovskej doliny sa
identi�kovalo spolu 32 druhov chvostoskokov (Paclt,
1957, 1972; Rusek, 1961; Nosek, 1963, 1969; Kováč et
al., 2001, 2002; Papáč a Kováč, 2013; tab. 7.1). Najviac
druhov je známych z rodov Folsomia (6) a Protaphorura
(4). Z demänovských jaskýň boli opísané dva nové sub-
teránne druhy chvostoskokov. Prvým je druh Pseudo-
sinnella paclti (obr. 7.9) opísaný Rusekom (1961) na zá-
klade zrevidovaného materiálu z Demänovskej jaskyne
slobody a Pustej jaskyne získaného a spracovaného
Pacltom (1957, 1972). Ten ho pôvodne publikoval pod
názvom „Pseudosinella cavernarum“. V súčasnosti bol
taxonomicky revidovaný (Kováč a Rusek, 2012). Jedná
sa o endemického troglobionta s rozšírením limito-
vaným na krasové oblasti Nízkych Tatier, Veľkej Fatry,
Strážovských vrchov, Horehronského podolia a Kozích
chrbtov. Druhým druhom je Deuteraphurura kratochvi-
li (obr. 7.10), ktorý z Demänovskej ľadovej jaskyne opí-
sal Nosek (1963) pod pôvodným názvom „Onychiurus
kratochvili“. Paclt (1957, 1972) od tohto druhu vyčleňu-
je nálezy Onychiurus pseudinermis ako samostatného
taxónu v ďalších troch demänovských jaskyniach (tab.
7.1). Kováč et al. (2002) považujú O. pseudinermis iba
za synonymum druhu D. kratochvili. Recentné výsku-
my (Kováč et al., 2001, 2002) preukázali frekventova-
ný a hojný výskyt P. paclti a D. kratochvili vo viacerých
častiach Demänovského systému. Zaujímavým dru-
Obr. 7.8 Mnohonôžka Allorhiscosoma sphinx (15 mm).
Foto: Ľ. Kováč a P. Ľuptáčik
117
 hom je Protaphorura janosik (obr. 7.11), ktorý tu žije
v málopočetných populáciách. Košel (2009) pova-
žuje P. janosik za zjavne psychrobiontný druh, čo po-
tvrdzujú doterajšie nálezy zo slovenských jaskýň iba
z chladnejších lokalít, v ktorých teplota spravidla ne-
presahuje 6,5 °C. Uvedenému kritériu zodpovedajú aj
nálezy z Demänovskej ľadovej jaskyne. Tieto tri druhy
jaskynných chvostoskokov sú endemitmi Západných
Karpát. V súčasnosti bolo z demänovských jaskýň opí-
saných viacero špecializovaných subteránnych foriem
z rodu Megalothorax (Papáč a Kováč, 2013). Mega-
lothorax tatrensis, M. carpaticus a M. hipmani sa zau-
jímavo vyskytujú spolu v Demänovskej jaskyni mieru.
Tretí zo spomínaných druhov má výrazne predĺžené
pazúriky na nohách, čo mu uľahčuje pohyb po klzkom
povrchu speleotém a po hladine stojatej vody. Zástup-
covia tohto rodu chvostoskokov sú �ltrátormi baktérií
z povrchu vodných �lmov. Za charakteristické druhy Obr. 7.10 Chvostoskok Deuteraphorura kratochvili (2 mm), troglobiont.
Demänovského jaskynného sytému možno považovať Foto: Ľ. Kováč
eutroglo�ly Pygmarrhopalites pygmaeus a Folsomia
candida, oba sú pomerne bežnými obyvateľmi našich
i európskych jaskýň. Skupinu troglo�lov dopĺňajú for- substrátov, akými sú guáno alebo iný rozkladajúci sa
my viazané prevažne na periférne časti systému, kto- organický materiál. Vzácna Hypogastrura crassaegra-
ré sú v kontakte s povrchovým prostredím. Spomedzi nulata je glaciálny relikt vyskytujúci sa v jaskyniach
nich dominuje eutroglo�l Ceratophysella granulata. a v pôdnych habitatoch alpínskeho stupňa Vysokých
Jedince tohto kavernikolného druhu majú zachovaný a Nízkych Tatier (Kováč et al., 2002). V Demänovskom
pigment a dobre vyvinutý očný aparát. V prípade dru- systéme sa našla v chladnej vchodovej časti Demänov-
hov Protaphorura armata, Megalothorax minimus, Plu- skej ľadovej jaskyne (Štrkový dóm). Pomerne vzácna je
tomurus carpaticus (obr. 7.12) a Heteromurus nitidus Oncopodura reyersdorfensis, vo vyššom počte sa zistila
ide o troglo�ly so širším rozšírením v rámci Palearktu v Jazernej chodbe Demänovskej ľadovej jaskyne, kto-
alebo sveta, frekventované a miestami hojné sú aj rá je koncovou najteplejšou časťou jaskyne so stálou
v slovenských jaskyniach. V demänovských jaskyniach teplotou okolo 5,8 °C (Kováč et al., 2002). Bližší vzťah
sú však podľa zistení Paclta (1957) a Kováča et al. k podzemným stanovištiam má aj eueda�cký druh
(2002) pomerne zriedkavé, čo pravdepodobne súvisí Folsomia lawrencei. V zaľadnenej časti Demänovskej
so všeobecným nedostatkom vhodných potravných ľadovej jaskyne (Kmeťov dóm) s priemernou teplotou

Obr. 7.9 Chvostoskok Pseudosinella paclti (2,3 mm), troglobiont. Obr. 7.11 Chvostoskok Protaphorura janosik (4 mm).
Foto: Ľ. Kováč a P. Ľuptáčik Foto: Ľ. Kováč a P. Ľuptáčik

118
 vzduchu okolo bodu mrazu, sa našiel troglo�l Mega-
lothorax incertus. Zvyšné druhy chvostoskokov pred-
stavujú formy epigeické alebo hemieda�cké, ktoré sa
príležitostne objavujú v periférnych častiach jaskyn-
ného systému (Hypogastrura viatica, Deuteraphorura
silvaria, Protaphorura tricampata), ojedinele aj hlboko
vo vnútorných priestoroch (Desoria propinqua, Ento-
mobrya marginata).
Hmyz (Insecta) v jaskyniach Demänovskej doli-
ny reprezentujú zástupcovia deviatich skupín. K tým
najmenej známym možno zaradiť pavši (Psocoptera)
a strapky (Thysanoptera). Ide o nenápadný, prevažne
okrídlený hmyz malých rozmerov (0,5 – 5 mm) s po-
merne mäkkým, splošteným a málo pigmentovaným
telom. Dva bližšie neurčené exempláre pavší boli od-
chytené v Ružovej galérii Demänovskej jaskyne mieru,
nález nedospelej strapky pochádza z Medvedej chod-
by Demänovskej ľadovej jaskyne (Kováč et al., 2002).
V prípade oboch skupín ide z jaskynného prostredia
Slovenska o výnimočné nálezy.
Z blanokrídlovcov (Hymenoptera) je známy nález
lumka Exephanes amabilis z Demänovskej ľadovej jas-
kyne. Hibernujúce jedince tohto druhu sa pozorovali
v jarnom období priamo na ľade v Kmeťovom dóme
(Kováč et al., 2002).
Spomedzi chrobákov (Coleoptera) je najvýznam-
nejším behúnik Duvalius microphthalmus spelaeus
z čeľade bystruškovitých (Carabidae), ktorého opísal
Reitter (1870a) z bližšie nemenovaných demänov-
ských jaskýň pod pôvodným druhovým názvom „Tre-
chus spelaeus“. Toho času to bol jeden z prvých zná-
mych kavernikolných chrobákov na území Západných
Karpát (Košel, 2009). Z novšieho obdobia sú doložené
jeho nálezy z jaskyne Okno, Priechodnej jaskyne a naj-
mä z Tunelovej jaskyne (Hůrka et al., 1989; Skoupý,
Obr. 7.12 Chvostoskok Plutomurus carpaticus (2 mm).
Foto: Ľ. Kováč a P. Ľuptáčik
2004; Potocký, 2009; T. Kopecký in litt.). V Demänov-
skej jaskyni slobody sa početnejšia subpopulácia zisti-
la v kamenných sutinách Dómu speleoterapie (Kováč
et al., 2002). Keďže doterajšie nálezy D. microphthal-
mus spelaeus (obr. 7.13) sú limitované na biotopy De-
mänovskej doliny, je považovaný za lokálny endemický
poddruh (Košel, 2009; Potocký, 2009). Endemickú fau-
nu slovenskej časti Západných Karpát zastupujú dva
vzácne troglo�ly z čeľade Pselaphidae: Bryaxis mon-
strosetibialis a Bryaxis frivaldszkyi slovenicus (Hlaváč,
2009; Kopecký, 2009). Prvé nálezy B. monstrosetibialis
(pod názvom Bythinus trojani) z okolia demänovských
jaskýň sa datujú do začiatku 20. storočia (Fleischer,
1925), novšie údaje pochádzajú z Tunelovej jaskyne
(Franc a Mlejnek, 2000) a pravdepodobne zo Skaut-
skej jaskyne (M. Švarc in litt.). Významnou lokalitou
B. frivaldszkyi slovenicus je Tunelová jaskyňa, kde ho
opakovane zaznamenali M. Švarc, T. Kopecký a P. Po-
tocký (nepubl.). V zmysle súčasných poznatkov ide
o vlhkomilné a chladnomilné chrobáky s tendenciou
k subteránnemu spôsobu života (Franc a Mlejnek,
2000; Hlaváč, 2000). Z čeľade drobčíkovitých (Staphy-
linidae) sa v podzemí vyskytuje Quedius mesomelinus,
bežný troglo�l našich jaskýň, medzi menej známe
druhy patria Lesteva nivicola nájdená v Demänovskej
jaskyni slobody (Kováč et al., 2002) a Quedius fulgidus
bez bližšej lokalizácie nálezu (Reitter, 1870b; Košel,
2009). Čeľaď Leiodidae reprezentujú druhy rodu Cho-
leva. V zaľadnených priestoroch Demänovskej ľadovej
jaskyne (Kmeťov dóm) zaujal počas zoologického vý-
skumu v máji 2000 výskyt troglo�la Ch. glauca pria-
mo na ľade (Kováč et al., 2002). Reitter (1870b) uvádza
Ch. agilis v dobytčom truse v jaskyni „Poduhlik“, čo by
mohla byť jaskyňa v súčasnosti známa pod názvom
Uhlište (Košel, 2009). V okolí jaskynných vchodov
Obr. 7.13 Chrobák Duvalius microphthalmus spelaeus (4,5 mm).
Foto: P. Potocký
119
 (napr. jaskyňa Okno) sa príležitostne objavuje chlad-
nomilný horský druh Ch. nivalis, ktorý je v tejto oblasti
rozšírený od stredných polôh až po alpínske pásmo
(Růžička a Vávra, 1993; Farkač et al., 2004). Zaujíma-
vou lokalitou je už viackrát spomínaná Tunelová jasky-
ňa (dĺžka 76 m), ktorá je otvorenou jaskyňou s dvoma
vchodmi, čo vysvetľuje pomerne pestré zastúpenie epi-
geických druhov z čeľadí Carabidae (Trechus latus, Abax
parallelepipedus), Anobiidae (Ptilinus pectinicornis), Sco-
lytidae (Dryocoetes autographus) a Scraptiidae (Anas-
pis ru�labris), ktoré tu zaznamenal T. Kopecký (nepubl.,
tab. 7.1). Ide zrejme o ojedinelé nálety do vchodových
častí jaskyne, prípadne mohli byť do jaskyne splavené
(T. Kopecký, in litt.). Podobného charakteru je aj výskyt
Dermestes maculatus (Dermestidae) a Cryptophagus
sp. (Cryptophagidae) vo vchodových častiach Demä-
novskej ľadovej jaskyne (Kováč et al., 2002).
V prietočných jaskyniach majú niektoré skupiny
hmyzu prostredníctvom vodných larválnych štádií
svoje zastúpenie aj vo faune jaskynných tokov, kde
tvoria súčasť zoobentosu (väčšie formy), prípadne hy-
poreickej fauny (drobnejšie formy). Na dne podzemnej
Demänovky Demänovskej jaskyne slobody boli pozoro-
vané larvy a nymfy pošvatiek (Plecoptera), potočníkov
(Trichoptera), podeniek (Ephemeroptera) a pakomá-
rov (Diptera – Chironomidae). Ide o povrchové formy
pochádzajúce z povrchových úsekov Demänovky, Zad-
nej vody a ich prítokov, odkiaľ sa vodným prúdom do-
stávajú cez ponory do podzemia. Priamo z jaskynných
vôd sú na úrovni druhu doložené dva taxóny. Prvým je
druh potočníka Philopotamus ludi�catus (čeľ. Philopo-
tamidae) z Demänovskej jaskyne slobody, ktorý tu bol
v čase Hraběho zberu v rokoch 1934 a 1935 nezvyčaj-
ne hojný (Mayer, 1936, 1938). Je to reobiont s výsky-
tom vo vyššie položených čistých horských bystrinách
a potokoch. V povrchovej Demänovke ho Beracko a Lu-
káš (2012) zaznamenali v hornom, podpramennom
pro�le toku. Okrem toho identi�kovali ďalších 34 dru-
hov potočníkov a je teda reálny predpoklad, že niekto-
ré z nich aktívne prenikajú alebo sú driftované aj do
podzemných úsekov toku. Z pošvatiek boli identi�ko-
vané nymfy Perla grandis (čeľ. Perlidae) pochádzajúce
z riečiska Zadnej vody od Bivakového dómu po Jazerný
dóm v jaskyni Štefanová (lgt. L. Vlček, P. Herich a O. Le-
vytska, I. Krno det.). Sú to veľké robustné larvy s dĺž-
kou tela 20 – 38 mm. Z tejto časti jaskyne evidujeme
aj larvy podeniek a potočníkov (Z. Višňovská a V. Košel,
nepubl.). Mimo vodného prostredia sú príležitostne
pozorované imága pošvatiek a potočníkov, najčas-
tejšie pri podzemnom toku v Mramorovom riečisku
Demänovskej jaskyne slobody neďaleko Objavného
ponoru. Z Jazerného dómu jaskyne Štefanová pochá-
dzajú nepublikované nálezy desiatok uhynutých imág
spomínanej pošvatky Perla grandis (L. Vlček in litt.).
Dvojkrídlovce (Diptera) sú v podzemných tokoch de-
mänovských jaskýň prítomné vo forme spomínaných
120
vodných lariev (čeľ. Chironomidae), v suchozemskom
prostredí ich nachádzame prevažne vo forme imág. Tie
sú hojne zastúpené na stenách vo vstupných častiach
jaskýň, kde tvoria súčasť nástennej (parietálnej) fauny.
Ich výskyt má sezónny charakter. Niektoré chladnomil-
nejšie druhy sú schopné sa v jaskyniach rozmnožovať
a prekonať v nich celý životný cyklus. Bežne zalietavajú
aj hlbšie do vnútorných priestorov ďaleko od vchodu.
V Demänovskom jaskynnom systéme túto zložku re-
prezentujú troglo�lné komáre (Nematocera) z čeľadí
Trichoceridae a Sciaridae. Frekventovaný a pomerne
hojný je psychro�lný druh Trichocera maculipennis, či
už v nezaľadnených alebo zaľadnených jaskynných
priestoroch i ďalej od vchodov (najmä v Demänovskej
jaskyni slobody a Demänovskej ľadovej jaskyni). Je jed-
ným z dvoch pravidelne zastúpených druhov čeľade
Trichoceridae v jaskyniach Západných Karpát (Košel,
2009). Podobné je to aj s druhom Bradysia for�cula-
ta, ktorý je v slovenských jaskyniach dominantným
zástupcom čeľade Sciaridae (Košel, 2001). Početnejšiu
populáciu vytvára v klimaticky teplejšej Demänovskej
jaskyni slobody (Kováč et al., 2002). V jaskyni Beníková
sa vyskytuje päť druhov dvojkrídlovcov z čeľade Myce-
tophilidae (Exechiopsis furcata, E. januarii, E. pseudinde-
cisa, E. subulata, Rymosia fasciata) a dva druhy z čeľade
Culicidae (Culiseta annulata, Culex pipiens), bežne hi-
bernujúce v jaskyniach (V. Košel in litt.).
Motýle (Lepidoptera) sú spolu s viacerými druhmi
dvojkrídlovcov a pavúkov pravidelnými zástupcami
parietálnej fauny vo vchodoch jaskýň. Chladné jas-
kynné priestory využívajú čiastočne k estivácii, ale
predovšetkým tu zimujú (obr. 7.14). Bežne môžeme
na stenách pozorovať piadivku Triphosa dubitata (čeľ.
Geometridae) a moru Scoliopteryx libatrix (čeľ. Noc-
tuidae). Tieto troglo�ly sú známe z mnohých sloven-
ských jaskýň (Gulička, 1975). Ich početnejšie zimujúce
populácie (v niekoľkých desiatkach až stovkách jedin-
cov) je možné takmer pravidelne pozorovať v jaskyni
Okno, Baranej jaskyni alebo Suchej jaskyni. Nevyhý-
bajú sa ani priestorom s ľadovou výplňou, v Demä-
novskej ľadovej jaskyni bolo pozorovaných niekoľko
exemplárov T. dubiata priamo na ľade (Kováč et al.,
2002). Príležitostne v jaskyniach prezimujú aj dospelé
babôčky (napr. Inachis io).
Možno konštatovať, že územie Demänovskej doliny
predstavuje unikátnu oblasť s rozsiahlym podzemným
krasom a uceleným komplexom pomerne zachova-
lých podzemných biotopov, významných aj z hľadiska
prítomnej fauny jaskynných bezstavovcov. Z jaskýň
Demänovskej doliny je dosiaľ evidovaných 122 taxó-
nov bezstavovcov z 27 systematických skupín, pričom
väčšina nálezov sa viaže k Demänovskej jaskyni slobo-
dy (tab. 7.1). Menšiu časť tohto spektra tvoria živočíchy
s vyššou a�nitou ku jaskynnému prostrediu (eutroglo-
�ly/stygo�ly – 46) a pravé subteránne formy (7). Jasky-
ne tohto územia možno označiť za oligotrofné, t. j. je

Obr. 7.14 Motýľ Triphosa dubitata (30 mm).
Foto: Z. Višňovská
tu prítomné iba malé množstvo organických zvyškov
v podobe naplaveného alebo napadaného lístia, dreva,
či guána netopierov. Nízka kvantita a diverzi�kovanosť
tejto potravnej ponuky má odraz aj v pomerne nízkej
diverzite a populačnej hustote prítomnej subteránnej
fauny. Niekoľko zástupcov predstavuje špecializované
jaskynné formy s lokálnym, endemickým výskytom,
napr. chvostoskoky Pseudosinella paclti, Deuteraphoru-
ra kratochvili, Megalothorax hipmani a M. tatrensis ale-
bo šťúrovka Eukoenenia spelaea, ktorá obýva viaceré
krasové oblasti strednej a južnej Európy. V severnejšie
situovaných jaskyniach Tatier sa tieto vzácne jaskyn-
né živočíchy nevyskytujú. Ich súčasné rozšírenie je ne-
pochybne odrazom zložitej paleogeologickej genézy
a paleoklimatických podmienok územia Nízkych Tatier
v minulosti.
Stavovce (Vertebrata)
Vchodové časti a vnútorné priestory jaskýň posky-
tujú pestrý výber úkrytov pre viaceré druhy stavovcov
žijúce na predmetnom území a v jeho okolí. Z demä-
novských jaskýň sú známe nálezy zástupcov piatich
tried stavovcov. Najpočetnejšie zastúpenou skupinou
sú cicavce (Mammalia), predovšetkým z radu netopie-
rov (Chiroptera). Tie aktívne a pravidelne vyhľadávajú
jaskynné prostredie za účelom hibernácie, výnimočne
aj ako denný úkryt počas letného obdobia. Prechodne,
resp. príležitostne sa v podzemí zdržiavajú zástupco-
via menších šeliem, drobných zemných cicavcov, ale
i niektoré druhy obojživelníkov (Lissamphibia), vtákov
(Aves) a výnimočne rýb (Osteichthyes) alebo plazov
(Reptilia). Pre tieto živočíchy sú jaskynné priestory
iba dočasným úkrytom počas nepriaznivých podmie-
nok na povrchu (dlhotrvajúce sucho, tropické teploty,
zimné obdobie), príležitostným miestom získava-
nia potravy, úkrytom pred predátormi, prípadne je
ich prítomnosť čisto náhodná, napríklad po páde do
priepasti alebo po zavlečení inými živočíchmi. Svo-
jou prítomnosťou stavovce vo väčšej či menšej miere
ovplyvňujú ekologické (tro�cké) vzťahy v jaskynných
biocenózach. Ich exkrementy a kadávery sú zdrojom
organickej hmoty, ktorá je tro�ckým základom pre
mnohé jaskynné bezstavovce.
História výskumu
K najstarším poznatkom o vertebrátnej faune de-
mänovských jaskýň, ak berieme do úvahy recentnú
faunu a nie fosílnu, možno zaradiť zmienky o rybách
datované do polovice 18. storočia. Jakob Buchholtz
počas návštevy jaskyne Vyvieranie v auguste 1751 zis-
til v jej podzemnom toku výskyt, ako znie v doslovnom
preklade, „pekných, ale chudých pstruhov potočných“
(Buchholtz, 1787; Gulička, 1986). V literárnych prame-
ňoch z 19. storočia nachádzame zmienky o netopie-
roch. Friedrich Anton Kolenati (1860) uviedol výskyt
druhu Miniopterus schreibersii v jaskyni pomenovanej
a lokalizovanej ako „in der Drachenhöhle bei Demény
Falva (Demanowa) des Liptauer Comitates“, čo zjavne
predstavuje jednu z „dračích“ jaskýň v Demänovskej
doline (Košel, 2005). Údaj o M. schreibersii v súvislos-
ti s demänovskými jaskyňami sa neskôr objavuje aj
v iných dielach (napr. Paszlavszky, 1918; Mituch, 1965;
Feriancová-Masárová a Hanák, 1965).
Prvým systematickým a rozsahom výskumných ak-
tivít dosiaľ neprekonaným vertebratologickým výsku-
mom v demänovských jaskyniach bol výskum fauny
netopierov, ktorý realizoval kolektív pod vedením J. Va-
cholda (1961, 2003) v období rokov 1955 – 1959. Ten
preukázal, že niektoré z deviatich sledovaných jaskýň
(Demänovská ľadová, Pustá, Suchá, Okno a Beníková)
predstavujú pravidelné a početné zimoviská netopie-
rov. Vachold sledoval nielen druhové zloženie (zistil
celkovo 9 druhov) a početnosť netopierov, ale zame-
ral sa aj na hodnotenie ekologických faktorov, ktoré
ovplyvňujú ich výskyt a hibernáciu. Počas terénnych
prác zimujúce netopiere krúžkoval (v tom čase bežný
postup) a niekoľko jedincov z každého druhu usmrtil
a použil ako dokladový materiál, prípadne odovzdal
na ďalšie analýzy (virologický, helmintologický vý-
skum a iné). Katalóg Vacholdovej kolekcie zozbierané-
ho materiálu mikromammalií s odstupom času publi-
koval Matoušek (1998). Z obdobia rokov 1960 – 1994
sú známe údaje zo sporadických kontrol v Demänov-
skej ľadovej jaskyni, Demänovskej jaskyni slobody,
jaskyni Okno a Suchej jaskyni (Gaisler a Hanák, 1972,
1973; Bernadovič, 2000). Publikované v tom čase boli
aj niektoré parazitologické štúdie, týkajúce sa nálezov
bĺch a múch parazitujúcich na netopieroch z pred-
metného územia (napr. Hůrka, 1964; Dudich a Ma-
121
 toušek, 1985). V rokoch 1996 – 1999 sa podrobnejší
zimný monitoring netopierov realizoval v siedmich
demänovských jaskyniach (Brinzík, 1997; Brinzík et al.,
1998, 2002). Niekoľko ďalších záznamov zo zimných
sčítaní sa nachádza v sumarizačných prehľadoch, kto-
ré zostavuje Spoločnosť pre ochranu netopierov na
Slovensku (Uhrin, 1997; Hapl a Lehotská, 1999; Lehot-
ská, 2000, 2001, 2002, 2003; Pjenčák, 2008). Od roku
1995 zabezpečuje pravidelný chiropterologický mo-
nitoring v Demänovskej ľadovej a ďalších vybraných
jaskyniach Správa slovenských jaskýň pod vedením
F. Bernadoviča do roku 2003 (Bernadovič, 2000, 2002)
a Z. Višňovskej od roku 2004 (Višňovská, 2006, 2007,
2009; Višňovská et al., 2007). Problematiku vplyvu
prostredia na zmeny vo výskyte a početnosti netopie-
rov v Liptovskej kotline a priľahlých dolinách Nízkych
Tatier zhodnotil Gresch (1998). Obuch (1994, 2000,
2009) prezentuje výsledky z rozboru osteologického
materiálu netopierov pochádzajúceho z Demänovskej
ľadovej jaskyne, Pustej jaskyne (obe z jaskynných ta-
natocenóz), Tunelovej jaskyne (autorom uvádzaná pô-
vodne ako jaskyňa Okno), Zbojníckej jaskyne (obe zo
zvyškov potravy sovy Srix aluco) a jaskyne Veľké Okno
(potrava krkavca Corvus corax). Najnovšie poznatky
o výskyte netopierov v Nízkych Tatrách, vrátane jas-
kýň Demänovskej doliny, sumarizujú stručne Bačkor
(2009) a podrobne Bačkor et al. (2010).
Niekoľko faunistických záznamov z demänov-
ských jaskýň sa týka nálezov živých rýb a obojživel-
níkov (Buchholtz, 1787; Gulička, 1975, 1986), resp.
kostrových pozostatkov rôznych stavovcov v jaskyn-
ných tanatocenózach a zvyškoch potravy sov a kr-
kavca čierneho (Baláž a Ambros, 2005; Obuch, 2000,
2009). Vertebratologické údaje z predmetného
územia nachádzame aj v ďalších prácach (Hatinová
a Urbanová, 2005; Dudich, 1966, 1970; Mošanský,
1981 a iní).
Systematický prehľad
Z jaskýň Demänovskej doliny sú známe nálezy povr-
chových rýb (Osteichthyes). Viackrát zdokumentovaný
je výskyt pstruha potočného (Salmo trutta morpha
fario) v podzemnej Demänovke jaskyne Vyvieranie, do
ktorej preniká z povrchového úseku toku cez priľahlú
vyvieračku. Najstaršie údaje z tejto lokality pochádzajú
už z polovice 18. storočia, dalšie sú známe z druhej po-
lovice 20. storočia (Buchholtz, 1787; Droppa, 1957; Gu-
lička, 1986). Dva exempláre pstruhov sa tu pozorovali
aj v novembri 2005 (Z. Višňovská, nepubl.). Opakované
nálezy v dlhodobom časovom horizonte svedčia o pra-
videlnom, aktívnom prenikaní časti populácie S. trutta
m. fario do podzemného riečiska jaskyne. Vo vyvierač-
kách a podzemných tokoch slovenských jaskýň je táto
oligostenotermná lososovitá ryba najčastejšie pozoro-
vaným druhom rýb (Gulička, 1986). Jaskynné prostre-
die mu pravdepodobne poskytuje úkryt pred predá-
122
tormi, aj keď zrejme za cenu chudobnejších potravných
zdrojov v porovnaní s povrchovým úsekom toku.
Vstupné priestory jaskýň príležitostne využíva-
jú niektoré druhy obojživelníkov (Lissamphibia) na
prezimovanie, prípadne na prečkanie nepriaznivých
klimatických podmienok počas letného obdobia. Ide
prevažne o skokana hnedého (Rana temporaria), naj-
rozšírenejší druh obojživelníka v krasovom území De-
mänovskej doliny (Gulička, 1975; Hatinová a Urbano-
vá, 2005). V prípade opakovaných nálezov živých žiab
a salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra) na
dne horného priepasťovitého vchodu do Pustej jas-
kyne môže ísť o náhodný výskyt spôsobený pádom
(Z. Višňovská, nepubl.). Nahromadenie kostrových po-
zostatkov R. temporaria v hornej časti Pustej jaskyne
zvanej Psie diery považuje Obuch (2000) za zvyšok
potravnej zásoby norka európskeho (Mustela lutreo-
la), ktorého lebka sa tu našla tiež. Aj ďalšie osteolo-
gické nálezy žiab (R. temporaria, Bufo bufo) evidované
z Demänovskej ľadovej, Zbojníckej, Tunelovej jaskyne
a jaskyne Veľké Okno sú prípadmi ich sekundárneho
zavlečenia do jaskyne lasicovitými šelmami, sovami,
resp. krkavcom čiernym (Obuch, 2009).
Výskyt plazov (Reptilia) v jaskynnom prostredí má
trogloxenický charakter. V demänovských jaskyniach
ich nachádzame zväčša len vo forme osteologických
pozostatkov (Obuch, 2000, 2009). V tanatocenóze De-
mänovskej ľadovej jaskyne sa našli kostrové zvyšky
jašterice živorodej (Lacerta vivipara). Obuch (2000)
predpokladá, že hboko do jaskyne (Kniha návštev) ju
mohla zavliecť kuna ako svoju korisť ulovenú vo von-
kajšom prostredí. Zo Zbojníckej jaskyne je známy ná-
lez užovky hladkej (Coronella austriaca) lokalizovaný
v subfosílnych zvyškoch potravy sovy Strix aluco, kto-
rá v minulosti jaskyňu využívala ako denný úkryt. Pod
hniezdom krkavca čierneho v jaskyni Veľké Okno sa
našli kosti jašteríc Lacerta agilis a L. viridis, ktoré mohli
byť prinesené zo vzdialenejších častí Liptovskej kotliny
v teplejších obdobiach holocénu.
O niečo častejšie sú prípady výskytu vtákov (Aves).
Živé jedince alebo známky ich pobytu (hniezda, zvyšky
potravy, trus) sú miestami pozorované v skalných ste-
nách a previsoch jaskynných vchodov, niekedy aj hlbšie
v jaskyniach s veľkým vstupným otvorom. Ich výskyt
je spojený s hniezdnym, úkrytovým alebo potravným
správaním. Spravidla ide o pobytové znaky sov (Strigi-
formes). Dennými úkrytmi sovy lesnej (Strix aluco) sa
stali napr. priestory Zbojníckej jaskyne a Tunelovej jas-
kyne. V prvej sa našli subfosílne zvyšky jej potravy zo
stredného holocénu, v druhej čerstvé vývržky (Obuch,
2009). Okrem sov príležitostne využívajú vchodové
partie jaskýň niektoré druhy spevavcov (Passerifor-
mes). Na skalnej stene portálového vchodu do jaskyne
Okno sme dvakrát pozorovali prítomnosť dospelého
murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria), kto-
rý tu v skalných štrbinách vyhľadával potravu (hmyz).
Jaskyňu Veľké Okno dlhodobo využíva krkavec čierny
(Corvus corax) ako nočný úkryt a miesto na hniezdenie.
Dôkazom je akumulácia zvyškov živočíšnej potravy
rôzneho veku, v ktorej boli identi�kované pozostatky
až 46 druhov vtákov (Obuch, 2007, 2009).
Najpočetnejšie zastúpenou a najpodrobnejšie pre-
skúmanou skupinou stavovcov v demänovských jas-
kyniach sú cicavce (Mammalia), z nich predovšetkým
rad netopierov (Chiroptera). Z obdobia rokov 1955
– 2010 sú evidované chiropterologické údaje z 19 jas-
kýň Demänovskej doliny (tab. 7.2). Vizuálnou metó-
dou sa v nich zistilo 16 druhov netopierov a 2 druhy
(Pipistrellus pipistrellus, Nyctalus noctula) sa potvrdili
výlučne analýzou kostrových pozostatkov. Z celkového
počtu 20 druhov netopierov známych na území Níz-
kych Tatier sa v jaskyniach Demänovskej doliny dosiaľ
nezaznamenal iba výskyt druhov Myotis emarginatus
a Nyctalus leisleri (Bačkor et al., 2010). Všetky prítomné
druhy využívajú jaskyne takmer výlučne na hiberná-
ciu. Výnimočne sa pozoruje ich individuálny výskyt vo
vnútorných priestoroch jaskýň aj v letnom období, prí-
padne vo vstupných častiach a v previsoch lovia hmyz.
Medzi frekventované a dominantné druhy netopierov
v demänovských jaskyniach patria jednak chladnomil-
né lesné formy Myotis mystacinus, M. brandtii, Eptesi-
cus nilssonii, Barbastella barbastellus a druhy rodu Ple-
cotus, hibernujúce prevažne v chladnejších jaskyniach
s premenlivou mikroklímou (najmä Demänovská ľa-
dová, Suchá, Okno, Barania), a jednak termo�lnejšie
druhy Myotis myotis (do roku 1964 to bol aj M. blythii)
a Rhinolophus hipposideros, ktoré sú najpočetnejšie
zastúpené v teplejších jaskyniach s relatívne stabilnou
mikroklímou (najmä Pustá, Beníková) a v najteplejších
priestoroch chladných jaskýň. Sporadicky sa v pod-
zemných priestoroch objavujú niektoré skalné štrbi-
nové druhy (Eptesicus serotinus, Vespertilio murinus),
lesné dutinové druhy (Myotis nattereri, M. daubentonii,
M. dasycneme, M. bechsteinii) a termo�lný mediterán-
ny prvok Rhinolophus ferrumequinum.
Najvýznamnejšími zimoviskami netopierov v oblasti
sú Demänovská ľadová jaskyňa (max. 307 ex. zo zimnej
sezóny 2009/10), Pustá jaskyňa (max. 191 ex. zo sezó-
ny 1954/55) a Suchá jaskyňa (max. 168 ex. zo sezóny
2007/2008) (Vachold, 1961; Višňovská, 2009; Bačkor
et al., 2010). K pravidelným a početnejším zimoviskám
patria aj jaskyne Okno (max. 88 ex. zo sezóny 1954/55)
a Beníková (max. 49 ex. zo sezóny 1955/56) (Vachold,
1961). Z dostupných literárnych zdrojov je známy stav
výskytu netopierov v niektorých ďalších jaskyniach.
Ide konkrétne o lokality Barania jaskyňa, Demänovská
jaskyňa slobody, Demänovská jaskyňa mieru, Dvere,
Jaskyňa v Sokole, Jaskyňa nad Vyvieraním 1, Portál pod
Beníkovou, Marošova jaskyňa, Uhlište, Veľký portál
a Zbojnícka jaskyňa (Vachold, 1961; Gaisler a Hanák,
1973; Uhrin, 1997; Lehotská, 2000, 2001, 2003; Brinzík
et al., 2002; Višňovská, 2007; Pjenčák, 2008; Bačkor et
al., 2010). Uvedené jaskyne predstavujú príležitostné
zimoviská netopierov, ktorých početnosť spravidla ne-
presahuje 11 jedincov (tab. 7.2). Z jaskyne Veľké Okno
a Tunelovej jaskyne sú nateraz známe iba osteologické
nálezy netopierov (Obuch, 2000, 2009).
Podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum, v ta-
buľke 7.2 uvedený pod skratkou Rfer) patrí v Nízkych
Tatrách medzi vzácne druhy netopierov (Bačkor et al.,
2010). Jedinou známou výskytovou lokalitou v Demä-
novskej doline je Jaskyňa v Sokole, kde bol pozorova-
ný hibernujúci exemplár počas dvoch zimných sezón
(Brinzík et al., 2002). Nález tohto termo�lného druhu
na menovanej lokalite je pomerne zaujímavý, nakoľko
ide o jednu z najvyššie položených jaskýň v predmetnej
oblasti (969 m n. m.), no s južnou expozíciou vchodu.
Podkovár malý (Rhinolophus hipposideros, Rhip,
obr. 7.15) patrí v Nízkych Tatrách medzi frekventované
a dominantné druhy netopierov, pričom v zimnom ob-
dobí je početnejší na južnej strane pohoria (Bačkor et
al., 2010). V severne situovanej Demänovskej doline sa
vyskytuje na väčšine sledovaných lokalít, no jeho počet-
nosť je spravidla nízka (tab. 7.2). Výnimkou je Pustá jas-
kyňa, ktorá z dlhodobého hľadiska predstavuje najpo-
četnejšie zimovisko druhu v tejto oblasti. V 50. rokoch
20. storočia tu zimovala cca 30-členná populácia R. hip-
posideros (Vachold, 1961), v súčasnosti početnosť dru-
hu iba v hornom poschodí jaskyne zv. Psie diery dosa-
huje medziročne 40 – 54 exemplárov (Višňovská, 2007;
Bačkor et al., 2010). Okrem Pustej jaskyne sa pravidelne
vyskytuje v jaskyni Beníková (max. 12 ex.) a teplejších
zadných priestoroch jaskyne Okno (1 – 7 ex.). Nálezy
z ostatných lokalít majú nepravidelný alebo sporadic-
ký charakter. Pri výbere zimovísk v Demänovskej doline
tento druh preferuje podzemné priestory s konštant-
nou mikroklímou a teplotou nad 5,0 °C. Kostrové po-
zostatky R. hipposideros sa zistili v tanatocenóze De-
mänovskej ľadovej jaskyne a v potrave Strix aluco zo
Zbojníckej jaskyne (Obuch, 2000, 2009).
Netopier veľký (Myotis myotis, Mmyo, obr. 7.16) je
najčastejšie sa vyskytujúcim a najpočetnejším dru-
hom netopiera v Nízkych Tatrách, pričom v zimnom
období je hojnejší na severnej strane pohoria (Bačkor
et al., 2010). Početná populácia druhu hibernuje v jas-
kyniach Demänovských vrchov, kde patrí medzi bežné
a dominantné netopiere. Dlhodobo najvýznamnej-
šími zimoviskami M. myotis v oblasti sú Pustá jasky-
ňa (max. 56 – 167 ex.), Demänovská ľadová jaskyňa
(45 – 61 ex.) a Suchá jaskyňa (37 – 47 ex.) (Vachold,
1961; Višňovská, 2007, 2009; Brinzík et al., 2002;
Bačkor et al., 2010). V počte viac ako 20 exemplárov
zimuje ešte v jaskyniach Okno a Beníková (tab. 7.2).
Výskyt druhu na území dopĺňajú osteologické nálezy
v tanatocenóze Demänovskej ľadovej jaskyne (Obuch,
2000). Pri výbere zimných úkrytov v Demänovskej
doline sa M. myotis považuje za pomerne adaptabil-
ný druh, preferuje však teplejšie podzemné priestory
123
 Obr. 7.15 Podkovár malý – Rhinolophus hipposideros (40 mm).
Foto: Z. Višňovská
(2 – 7 °C) so stabilnejšou mikroklímou (Bernadovič,
2002; Višňovská, 2007; Višňovská et al., 2007). Počet-
nosť populácie na zimoviskách zvyčajne narastá až
s postupom chladného počasia a kulminuje ku koncu
hibernačného obdobia (február – marec). Zimuje spra-
vidla individuálne alebo vo dvojiciach.
V súčasnej dobe otáznym ostáva na predmetnom
území výskyt netopiera ostrouchého (Myotis blythii,
Mbly, v staršej literatúre pod názvom M. oxygnathus).
Všetky doložené nálezy druhu z Demänovskej doliny
pochádzajú ešte z 50. a 60. rokov 20. storočia, kedy pra-
videlne a vo väčších počtoch zimoval v Pustej jaskyni,
Suchej jaskyni a jaskyniach Okno a Beníková (tab. 7.2;
Vachold, 1956, 1961, 2003; Gaisler a Hanák, 1972,
1973). Toho času bol M. blythii hneď po netopierovi
veľkom (M. myotis) druhým najpočetnejším druhom
hibernujúcim v demänovských jaskyniach. Tieto loka-
lity sa dokonca zaraďovali medzi najväčšie zimoviská
tohto druhu na našom území (Vachold, 1956, 2003).
Po roku 1964 však akékoľvek ďalšie hodnoverné nále-
zy druhu absentujú. Nie je vylúčený sporadický výskyt
v oblasti, keďže pri vizuálnych kontrolách zimovísk sa
tento druh pomerne ťažko rozlišuje od morfologicky
veľmi podobného druhu M. myotis (Bačkor et al., 2010).
Každopádne, ústup M. blythii zo známych zimovísk
v Nízkych Tatrách a niektorých okolitých regiónoch
v posledných dekádach je evidentný (Gresch, 2002;
Uhrin et al., 2008).
124
Obr. 7.16 Netopier veľký – Myotis myotis (70 mm).
Foto: Z. Višňovská
Netopier fúzatý (Myotis mystacinus, Mmys, obr.
7.17) a netopier Brandtov (Myotis brandtii, Mbra) sú
morfologicky veľmi podobné druhy, preto pri vizuál-
nych kontrolách zimovísk sa spravidla uvádzajú spo-
ločne ako podvojná forma Myotis mystacinus/brandtii.
Sú predstaviteľmi chladnomilných lesných foriem,
ktoré v Nízkych Tatrách patria medzi dominantné
a frekventované druhy s koncentrovaným výskytom
v Demänovských vrchoch (Bačkor et al., 2010). Najpo-
četnejšie nálezy pochádzajú z Demänovskej ľadovej
jaskyne (max. 238 ex. zo sezóny 2009/2010) a Suchej
jaskyne (max. 122 ex. zo sezóny 2008/2009), ktoré
v súčasnosti spolu s Dobšinskou ľadovou jaskyňou
v Slovenskom raji predstavujú najvýznamnejšie zná-
me zimoviská M. mystacinus a M. brandtii na Slo-
vensku (obr. 7.18 a 7.19). Pravidelne, no medziročne
v striedavej početnosti (1 až 13 ex.) zimujú v jasky-
ni Okno (jej chladný predný úsek) a v Pustej jaskyni.
Z ďalších jaskýň sú známe nepravidelné alebo indivi-
duálne nálezy (tab. 7.2). Na tomto mieste je vhodné
spomenúť významný údaj o náleze 46 exemplárov
Myotis mystacinus/brandtii v Demänovskej jaskyni
slobody v decembri 1993, ktorý publikovali Brinzík
et al. (2002). V tomto prípade ide o mylný údaj, keď-
že nešlo o výskyt netopierov priamo v jaskyni, ale iba
vo vstupnej budove medzi sklenenými okennými ta-
buľami (Bernadovič, 2000b). Od roku 2000 sa eviduje
výrazný populačný nárast M. mystacinus/brandtii na
Tab. 7.2 Prehľad zistených druhov netopierov a ich maximálnej známej početnosti v 19 jaskyniach Demänovskej doliny v období
1955−2010. Vysvetlivky: [+] výlučne osteologický nález, † uhynutý exemplár, * nálezy druhu iba z obdobia do roku 1970.

Jaskyňa / Druh

Mmys/bra

počet ex.
druhov
Mbech
Mmyo

Mdau

Spolu
Mdas
Vmur

Mnat

Nnoc
Mbly

Max.
Paus
Bbar

Paur
Rhip

Ppip
Eser

Rfer
Enil
Demänovská ľadová jaskyňa 61 5* 238 1 5 63 3 2 3 [+] 11 + [1] 307
Pustá jaskyňa (Psie diery) 167 22* 2 54 4 191
Suchá jaskyňa 47 65* 122 2 12 22 3 1 3 2 1 1† 12 168
Okno 35 21* 13 7 12 12 6 2 5 9 88
Beníková (Klepáčova) 23 28* 3 12 5* 5 49
Marošova jaskyňa 3 1 7 1 4 11
Demänovská jaskyňa slobody 4 2 1 7 4 7
Barania jaskyňa 1 1 3* 4 1 2 6 7
Jaskyňa v Sokole (v Blatníku) 2 1 3 1 4 4
Dvere (Pod Baštou) 1 3 1* 2 3* 5 3
Zbojnícka jaskyňa 2 [+] [+] [+] [+] [+] [+] [+] 1 + [7] 2
Uhlište 2 1 2
Jaskyňa nad Vyvieraním 1 1 1 1
Veľký portál 1 1 1
Portál pod Beníkovou 1 1 1
Demänovská jaskyňa mieru 1 1 1
Veľké Okno [+] [+] 0 + [2] 0
Tunelová jaskyňa (Studňa) [+] [+] 0 + [2] 0
Vyvieranie 0 0
Spolu jaskýň 12 5 12 11 8 7 4 4 3 3 3 1 1 1 1 2 2

najvýznamnejších zimoviskách v porovnaní so starším

obdobím, a to až do takej miery, že sa stali dominant-
nou zložkou spoločenstva netopierov predmetného
územia. Pre porovnanie, kým počas štyroch zimných
sezón v rokoch 1955 – 1959 (Vachold, 1961) predsta-
vovalo zastúpenie M. mystacinus/brandtii v spolo-
čenstve netopierov zo štyroch hlavných sledovaných
jaskýň (Demänovská ľadová, Suchá, Okno, Pustá) iba
4 – 7 % (spolu max. 14 – 18 ex. v sezóne), v štyroch
sezónach rokov 2006 – 2010 (Višňovská, 2007, 2009;
Bačkor et al., 2010) dosahovali sezónne maximá cel-
kovo 233 – 353 ex. s kvantitatívnym podielom v spo-
ločenstve až 57 – 62 %. Ako samostatné druhy sú
oba netopiere hodnoverne doložené z Demänovskej
ľadovej jaskyne, kde sa zaznamenali počas hiberná-
cie (Bernadovič, 2002) aj v jaskynnej tanatocenóze
(Obuch, 2000). Okrem toho sú špeci�kované osteolo-
gické nálezy M. brandtii zo Zbojníckej jaskyne (Obuch,
2009) a hibernácia M. mystacinus v Suchej jaskyni
a jaskyni Okno (Brinzík, 1997; Matoušek, 1998; Bač-
kor et al., 2010). Ekologickými nárokmi sa M. mysta-
cinus a M. brandtii radia ku chladnomilným formám.
Na troch najpočetnejších zimoviskách (Demänovská
ľadová, Suchá, Okno) hibernujú prevažne v chladných
priestoroch s teplotou vzduchu 0 – 4,5 °C. Permanent-
ne zaľadneným priestorom s teplotami pod bodom
mrazu sa ale spravidla vyhýbajú (Višňovská, 2007; Viš-
ňovská et al., 2007). Zimujú individuálne, prípadne vo Obr. 7.17 Netopier fúzatý – Myotis mystacinus (40 mm).
dvojiciach. Zoskupovanie do mnohopočetných agre- Foto: Z. Višňovská

125

Obr. 7.18 Maximálna početnosť vybraných druhov netopierov v Suchej
jaskyni v rôznych obdobiach. Použité údaje: Vachold (1961), Brinzík et
al. (2002), Višňovská (2007, 2009), Bačkor et al. (2010)
Obr. 7.19 Maximálna početnosť vybraných druhov netopierov
v Demänovskej ľadovej jaskyni v rôznych obdobiach. Použité údaje:
Vachold (1961), Bernadovič (2000, 2002), Brinzík et al. (2002),
Višňovská (2007, 2009), Bačkor et al. (2010)
gácií, aké sú známe napr. v Dobšinskej ľadovej jaskyni,
nebolo v tunajších jaskyniach dosiaľ zaznamenané.
Z netopierov rodu Myotis sa v Demänovskej doli-
ne zaznamenal aj výskyt lesných dutinových druhov
M. bechsteinii, M. nattereri, M. daubentonii a M. da-
sycneme. Ich prirodzenými úkrytmi sú predovšetkým
dutiny stromov, v podzemných biotopoch hibernujú
pomerne zriedkavo. Na území Nízkych Tatier sa pova-
žujú za vzácne, resp. nedostatočne preskúmané druhy
(Bačkor et al., 2010).
Prvý z tejto štvorice, netopier veľkouchý (Myotis
bechsteinii, Mbech), je v širšom regióne Nízkych Tatier
potvrdený z jedenástich jaskynných lokalít, z toho šesť
sa týka osteologických nálezov (Obuch, 2009; Bačkor
et al., 2010). K Demänovskej doline sa viažu tri zázna-
my. Hibernujúci exemplár sa pozoroval v Marošovej
jaskyni (Gresch, 2002). Zo Zbojníckej jaskyne a jaskyne
Veľké Okno pochádzajú kostrové nálezy M. bechstei-
nii, lokalizované v subfosílnych zvyškoch potravy Strix
aluco a v potrave Corvus corax (Obuch, 2009).
Recentné nálezy netopiera riasnatého (Myotis
nattereri, Mnat) na území Nízkych Tatier sú známe
z dvoch zimovísk a v ďalších troch jaskyniach iba
z rozboru osteologického materiálu (Obuch, 2009;
126
Bačkor et al., 2010). Jediný publikovaný údaj z územia
Demänovskej doliny pochádza zo Suchej jaskyne, kde
sa v novembri 1996 našiel maximálne deväť mesiacov
starý kadáver (Brinzík, 1997).
Hibernácia netopiera vodného (Myotis daubento-
nii, Mdau) je zo severnej strany pohoria známa z troch
jaskynných lokalít a osteologické nálezy druhu z dvoch
lokalít (Bačkor et al., 2010). Na území Demänovskej
doliny pochádza dosiaľ jediný nález M. daubentonii
zo Suchej jaskyne, kde sa pozorovali dva hibernujúce
exempláre počas zimnej sezóny 1996/1997 (Brinzík,
1997; Brinzík et al., 2002).
K Suchej jaskyni sa viažu aj nálezy netopiera po-
brežného (Myotis dasycneme, Mdas). Išlo o exemplára
hibernujúceho v Kamennom dóme vo februári 1997
a pred vchodom tejto jaskyne sa druh zaznamenal
počas nettingu (t. j. odchyt do nárazových sietí) v sep-
tembri 1998 (Brinzík, 1997; Brinzík et al., 2002). V Níz-
kych Tatrách sú prípady výskytu M. dasycneme zdoku-
mentované na troch lokalitách (Bačkor et al., 2010).
Pohorie Nízkych Tatier patrí medzi najvýznamnej-
šie oblasti výskytu chladnomilného lesného druhu,
večernice severskej (Eptesicus nilssonii, Enil, obr. 7.20)
na našom území. Z celkového počtu 31 známych vý-
skytových lokalít až 21 je sústredených v oblasti De-
mänovských vrchov na severenej strane pohoria (Bač-
kor et al., 2010). V jaskyniach Demänovskej doliny je
v súčasnosti tretím najpočetnejším druhom netopie-
ra (Višňovská, 2007, 2009). Strategicky významná je
Demänovská ľadová jaskyňa (max. 63 ex. zo sezóny
2009/2010), ktorá popri Dobšinskej ľadovej jaskyni
v Slovenskom raji predstavuje najpočetnejšie známe
zimovisko E. nilssonii na Slovensku. Je zaujímavé, že
ešte v období 1955 – 1990 početnosť druhu na lokalite
dosahovala maximálne 9 exemplárov (Vachold, 1961;
Gaisler a Hanák, 1972; Bernadovič, 2000). Po tomto
období sa zaznamenal populačný nárast druhu a od
roku 2000 sa tu eviduje relatívne stabilná populácia
v počte okolo 60 exemplárov (Višňovská, 2007, 2009;
Bačkor et al., 2010; obr. 7.19). Z tejto jaskyne sú dolo-
žené aj osteologické nálezy v jaskynnej tanatocenóze
(Obuch, 2009). Ďalšími pravidelnými a početnejšími
zimoviskami v oblasti sú Suchá jaskyňa (max. 22 ex.)
a jaskyňa Okno s doterajším maximom 11 exemplárov
(Brinzík et al., 2002; Bačkor et al., 2010). V Demänov-
skej doline na hibernáciu tento druh preferuje chladné
podzemné priestory s teplotou prostredia -2 až 4 °C.
V trvale zaľadnených priestoroch a na miestach s ci-
teľným prúdením vzduchu je spravidla eudominant-
ným druhom netopiera (Bernadovič, 2002; Višňovská,
2007; Višňovská et al., 2007).
Večernica pozdná (Eptesicus serotinus, Eser) sa na
rozdiel od predchádzajúceho druhu objavuje v demä-
novských jaskyniach len zriedkavo. Je typickým štrbino-
vým druhom, ktorý hibernuje v úzkych skalných pukli-
nách a štrbinách, kde ho možno ľahko prehliadnuť. Ako
 občasné zimné úkryty využíva tri chladnejšie jaskyne.
Nálezy jedného až dvoch hibernujúcich exemplárov
E. serotinus pochádzajú zo vstupnej chodby jaskyne
Okno, z Demänovskej ľadovej a Suchej jaskyne (Brinzík
et al., 2002; Vachold, 2003; Višňovská, 2009). Osteolo-
gické pozostatky druhu sa našli v tanatocenóze Demä-
novskej ľadovej jaskyne a v čerstvých vývržkoch sovy
Strix aluco v Tunelovej jaskyni (Obuch, 2000, 2009).
Uchaňa čierna (Barbastella barbastellus, Bbar, obr.
7.21) je v Nízkych Tatrách na zimoviskách relatívne
frekventovaným druhom netopiera (Bačkor et al.,
2010). Významnejšie podzemné úkryty druhu v De-
mänovskej doline predstavujú Suchá jaskyňa a jasky-
ňa Okno s doterajšími maximami 12 exemplárov ešte
z rokov 1955 – 1956 (Vachold, 1961). Nepravidelne
sa objavuje v Demänovskej ľadovej jaskyni (1 – 5 ex.)
a Baranej jaskyni (1 – 4 ex.). Dôkazy o niekdajšom hoj-
nejšom osídlení Demänovskej ľadovej jaskyne týmto
druhom nám poskytujú nálezy početného osteolo-
gického materiálu v jaskynnej tanatocenóze (Obuch,
2000, 2009). Tento chladnomilný štrbinový druh zimu-
je spravidla v úzkych skalných puklinách a dutinkách
vchodových častí jaskýň, miestami aj hlbšie vo vnú-
torných chladnejších priestoroch, častokrát nízko
nad zemou. Početnosť na zimoviskách v jednotlivých
rokoch je výrazne ovplyvňovaná vonkajšími klimatic-
kými podmienkami a spravidla stúpa až po nástupe
chladnejšieho počasia a tuhších mrazov. V Zbojníckej
Obr. 7.20 Večernica severská – Eptesicus nilssonii (55 mm).
Foto: Z. Višňovská
jaskyni sa našli kostrové zvyšky druhu v subfosílnej
potrave Strix aluco (Obuch, 2009).
V horských regiónoch stredného a severného Slo-
venska je relatívne bežným netopierom ucháč svetlý
(Plecotus auritus, Paur). V rámci Nízkych Tatier je ten-
to chladnomilný lesný druh zdokumentovaný na 25
lokalitách, pričom údaje zo zimného obdobia pochá-
dzajú prevažne zo severnej strany pohoria (Bačkor et
al., 2010). V Demänovskej doline nepravidelne, resp.
príležitostne hibernuje v chladnejších podzemných
úkrytoch, akými sú Demänovská ľadová, Suchá, Bara-
nia jaskyňa a predný úsek jaskyne Okno (tab. 7.2). Na
spomínaných zimoviskách sú maximálne počty P. au-
ritus známe v rozmedzí 2 až 6 exemplárov (Vachold,
1961; Višňovská, 2007; Bačkor et al., 2010). Odchytom
do nárazových sietí (tzv. netting) v jesennom období
sa prítomnosť druhu potvrdila v okolí vchodu do Su-
chej jaskyne (Brinzík et al., 2002).
Výskyt ucháča svetlého sa v Nízkych Tatrách čias-
točne prekrýva s rozšírením príbuzného druhu, uchá-
ča sivého (Plecotus austriacus, Paus), ktorý je tu však
zriedkavejší (Bačkor et al., 2010). V Demänovskej do-
line sú známe tri výskytové lokality P. austriacus (tab.
7.2). Väčšina zimných nálezov pochádza z jaskyne
Okno s najvyšším zisteným počtom 5 exemplárov
z roku 1964 (Gaisler a Hanák, 1972), zvyšné nálezy sa
viažu k Demänovskej ľadovej a Suchej jaskyni (Mato-
ušek a Matoušek, 1962; Gaisler a Hanák, 1972; Brin-
zík, 1997; Brinzík et al., 2002). Zo Suchej jaskyne po-
chádza redeterminovaný materiál troch exemplárov
P. austriacus (Matoušek, 1998), ktoré Vachold (1961)
z jaskyne odobral v januári 1959 a pôvodne publikoval
ako druh Plecotus auritus. Kostrové pozostatky druhu
sa zistili v tanatocenóze Demänovskej ľadovej jaskyne
(Obuch, 2000, 2009).
Poznatky o výskyte nasledujúcich troch druhov
netopierov v širšom regióne Nízkych Tatier sa týkajú
Obr. 7.21 Uchaňa čierna – Barbastella barbastellus (50 mm).
Foto: Z. Višňovská
127
 prevažne údajov z rozboru jaskynného osteologické-
ho materiálu a pozorovaní v blízkosti ľudských sídiel
(Bačkor et al., 2010).
Z troch jaskýň Demänovskej doliny sa evidujú nálezy
večernice tmavej (Vespertilio murinus, Vmur). V Zboj-
níckej jaskyni a Tunelovej jaskyni ide výlučne o kostro-
vé pozostatky druhu nájdené v subfosílnych i čer-
stvých vývržkoch sov (J. Obuch in litt.; Obuch, 2009).
Pozorovanie jedného aktívne lietajúceho a dvoch hi-
bernujúcich exemplárov v jaskyni Dvere sa datuje ešte
zo zimnej sezóny 1955/56 (Vachold, 1961, 2003).
Výlučne na základe osteologických nálezov je z jas-
kýň Demänovskej doliny zdokumentovaný výskyt
večernice malej (Pipistrellus pipistrellus, Ppip), a to
v subfosílnych zvyškoch potravy Strix aluco zo Zboj-
níckej jaskyne a v tanatocenóze Demänovskej ľadovej
jaskyne (Obuch, 2000, 2009). Z početného zastúpenia
kostrových pozostatkov P. pipistrellus v Demänovskej
ľadovej jaskyni možno usudzovať, že lokalita predsta-
vovala v minulosti pre tento druh významný podzem-
ný úkryt. Počas novodobých výskumov od roku 1955
hibernácia druhu v tejto a ani inej jaskyni predmetné-
ho územia zistená nebola.
Rovnakého charakteru sú nálezy raniaka hrdzavého
(Nyctalus noctula, Nnoc). Osteologický materiál tohto
druhu sa zaznamenal v potrave Strix aluco v Zbojníc-
kej jaskyni a pod hniezdom Corvus corax v jaskyni Veľ-
ké Okno (Obuch, 2009).
V staršej literatúre (Kolenati, 1860; Paszlavszky,
1918; Feriancová-Masárová a Hanák, 1965) nachádza-
me v súvislosti s Demänovskými jaskyňami zmienky
o výskyte vzácnych jaskynných teplomilných netopie-
rov, podkovára južného (Rhinolophus euryale) a lie-
tavca sťahovavého (Miniopterus schreibersii). Vzhľa-
dom k tomu, že ide prevažne o neautorizované údaje
nejasného pôvodu, novší autori sa k týmto údajom
vyjadrujú kriticky a považujú ich za pochybné, či do-
konca mylné (Uhrin et al., 1997; Vachold, 2003; Košel,
2005). V prípade evidencie 8 kusov R. euryale nesúcich
zreteľnú lokalizáciu „Demänovské jaskyne“ v zbierkach
Národného Múzea v Prahe existuje podozrenie, že pri
posielaní materiálu zo Slovenska mohlo dôjsť k záme-
ne lokality, resp. nesprávnemu označeniu materiálu
z iného územia (Gaisler, 1956; Gaisler a Hanák, 1972).
Napriek značnému záujmu chiropterológov sa od roku
1955 prítomnosť M. schreibersii alebo R. euryale neza-
znamenala v žiadnej zo sledovaných jaskýň (Bačkor et
al., 2010), a nie je doložená ani z rozboru osteologic-
kých zberov netopierov (Obuch, 2000, 2009).
Okrem netopierov sú z demänovských jaskýň zná-
me nálezy aj iných zástupcov fauny cicavcov. Za úče-
lom získavania potravy alebo úkrytu vstupujú do jas-
kýň niektoré šelmy (Carnivora), najmä kuny (Martes
spp.) a líšky (Vulpes vulpes). Ich korisťou sa stávajú
netopiere zimujúce v štrbinách a jaskynných stenách,
ktoré sú pre ne dosiahnuteľné. Bežným dôkazom ich
128
recentnej prítomnosti v podzemných priestoroch sú
exkrementy, o pobyte v dávnejšej minulosti svedčia
ich kostrové pozostatky (napr. Droppa, 1952b), ale
môžu to byť aj nahromadené kosti netopierov na urči-
tých miestach v jaskyni, ktoré lasicovité šelmy kedysi
využívali ako zásobárne potravy (Obuch, 2009). Z jas-
kynného prostredia ojedinelý a významný je nález
lebky norka európskeho (Mustela lutreola) v hornej
časti Pustej jaskyne zv. Psie diery (Obuch, 2000, 2009).
V rámci Európy ide o kriticky ohrozený druh lasicovi-
tej šelmy, na našom území sa v súčasnosti považuje
za vyhynutý druh. V spomínanej jaskyni si norok prav-
depodobne zhromažďoval zásoby potravy (prevažne
žaby) na zimné obdobie (Obuch, 2000). Na rovna-
kom mieste sa našli pozostatky lasice Mustela nivalis.
Niektoré jaskyne v tejto oblasti (napr. Holúbek, 2001b)
ako príležitostný úkryt (ležovisko, brloh) využíva med-
veď hnedý (Ursus arctos).
V okolí jaskynných vchodov, výnimočne aj hlbšie v jas-
kyniach, sú nachádzané kadávery, resp. kostrové zvyšky
drobných zemných cicavcov. Ich výskyt v podzemí má
zväčša trogloxenický charakter. Z radu hmyzožravcov
(Eulipotyphla, syn. Insectivora) sú to najčastejšie ná-
lezy piskorov Sorex araneus a Sorex minutus. Známe
sú z jaskyne Okno, Jaskyne v Sokole, Pustej, Zbojníckej,
Tunelovej a Demänovskej ľadovej jaskyne (Matoušek,
1998; Obuch, 2000, 2009; Baláž a Ambros, 2005). Mate-
riál hlodavcov (Rodentia) z piatich jaskýň Demänovskej
doliny, pochádzajúci z jaskynných tanatocenóz, resp.
z potravy Strix aluco a Corvus corax, tvoria prevažne
zástupcovia čeľadí hrabošovitých (Clethrionomys glare-
olus, Arvicola amphibius, druhy rodu Microtus), myšovi-
tých (Apodemus �avicollis a iné) a plchovitých (prevažne
Muscardinus avellanarius) (Obuch, 2000, 2009).
Na dne priepastí sú miestami nachádzané pozo-
statky veľkých cicavcov, napr. jeleňov (Cervus elaphus),
srncov (Capreolus capreolus) či diviakov (Sus scrofa),
ktoré sem spadli a uhynuli (Dosedla, 1949; Volko-Sta-
rohorský, 1925 a iní). Pri nepriaznivom počasí sa jele-
ne zdržiavajú vo väčších vstupných častiach jaskýň.
Z hľadiska výskytu fauny stavovcov možno záverom
konštatovať, že jaskyne Demänovského krasu sú dô-
ležitým zimoviskom netopierov, obzvlášť chladnomil-
ných lesných druhov, pričom významnosť tohto úze-
mia presahuje hranice nízkotatranského regiónu. Od
roku 1995 sa tu pozoruje postupný nárast celkového
počtu zimujúcich netopierov, a to najmä z dôvodu ná-
rastu abundancie netopiera fúzatého (Myotis mystaci-
nus) a netopiera Brandtovho (Myotis brandtii) na dvoch
najvýznamnejších zimoviskách – Demänovskej ľadovej
jaskyni a Suchej jaskyni (obr. 7.18 a 7.19). Obe lokality
sa v súčasnosti radia medzi najpočetnejšie zimovis-
ká týchto druhov, ako aj večernice severskej (Eptesicus
nilssonii), na Slovensku. Na základe poznatkov z posled-
ných rokov možno konštatovať, že v jaskyniach Demä-
novskej doliny hibernuje minimálne 600 netopierov.

Paleontologické nálezy
D emänovská dolina je známa nielen svojimi kra-
sovými fenoménmi, zastúpenými najmä roz-
siahlymi i menej prístupnými jaskynnými priestormi,
ale aj bohatstvom paleontologických nálezov. Nie-
koľko skamenelín vyhynutých organizmov sa našlo
priamo v mezozoických horninách z obdobia stred-
ného triasu (tmavé guttensteinské vápence), ktoré
v prevažnej miere budujú dolinu. Sú svedectvom
o živote v dávnovekých moriach z čias, keď svetu vlá-
dli dinosaury, pterosaury, ichtyosaury a ďalšie rôzne
skupiny plazov. Vo väčšine prípadov nachádzame vo
vápencoch roztrúsené skamenené zvyšky rias (Dip-
lopora sp.), ihlíc hubiek (Porifera), machoviek (Bryo-
zoa), ramenonožcov (Brachiopoda: Tetractinella tri-
gonella), ulitníkov (Gastropoda) a lastúrnikov (Bival-
via), holotúrií (Holothurioidea: Thelia immisorbicula,
Thelia sp.), článkov zo stopiek ľalioviek (Crinoidea), či
dokonca konodontov (Prionidina mülleri, Gondolella
cf. constricta, G. excelsa, G. hanbulogi, Neohindonella
sp.), ktoré je možné nájsť najmä v okolí Demänovskej
jaskyne slobody (Mišík, 1976) alebo pri Björnsonovej
chate (Havrila ex Biely a Bezák (Eds.), 1997). Napriek
tomu, že fosílie týchto organizmov sú pre vedu ne-
nahraditeľným zdrojom informácií o svete spred viac
ako 235 miliónmi rokov, nikdy nevzbudili u laickej
verejnosti taký záujem ako nálezy zástupcov štvrto-
hornej fauny veľkých cicavcov, ktorých fosilizované
pozostatky sa často v pomerne veľkom množstve
našli a nachádzajú v priestoroch takmer všetkých
väčších horizontálnych jaskýň Demänovskej doliny.
K najznámejším patria Demänovská jaskyňa slobody,
Demänovská ľadová jaskyňa (obr.8.1), Demänovská
medvedia jaskyňa, jaskyňa Vyvieranie, jaskyňa Be-
níková, Zbojnícka jaskyňa, jaskyňa v Sokole, no pre-
dovšetkým jaskyňa Okno (Volko-Starohorský, 1927;
Skřivánek, 1954; Sabol, 1997, 1999, 2000, 2001a,
2001b, 2002, 2006, 2008; Sabol a Struhár, 2003). Se-
dimenty týchto jaskynných lokalít obsahovali najmä
8
osteologické zvyšky medveďov jaskynných (Ursus ex
gr. spelaeus), známe odpradávna ako „dračie kosti“.
Preto sa takýmto jaskyniam kedysi hovorilo „dračie“
(ako to bolo napríklad v prípade Demänovskej ľado-
vej jaskyne), či neskôr „medvedie“.
Jedným z prvých, ktorí hľadali „dračie kosti“ v De-
mänovskej doline bol Juraj Buchholtz (obr. 8.2), pát-
rajúc po nich už v roku 1719 (Lalkovič a Komorová,
1991). Ich nálezy z doliny opísal v druhom zväzku
svojho monogra�ckého diela o Uhorsku z roku 1736
aj polyhistor Matej Bel a o tri roky neskôr písal o „lip-
tovských drakoch“ aj F. Brückmann (1739). Kostra
jedného z nich bola dokonca vystavená aj v múzeu
v Drážďanoch. Keď sa s nástupom 18. storočia do
popredia dostávala čoraz viac požiadavka skúmania
prírody a jej dejín vo vedeckej rovine, odrazilo sa to aj
v štúdiu skamenelín cicavcov z našich jaskýň. Svedec-
tvom toho bol napríklad anglický cestovateľ R. Town-
son (1797), ktorý ako prvý rozoznal vo fosíliách z de-
mänovských jaskýň medvedie kosti. V nasledujúcich
obdobiach bol výskum fosílnych zvyškov tzv. pleisto-
cénnej jaskynnej fauny zameraný viacmenej len na
opisy náhodných nálezov alebo revíziu starších zbe-
rov a v súčasnosti jaskyne Demänovskej doliny ešte
len čakajú na svoj prvý systematický paleontologický
výskum pomocou použitia moderných metód zberu
a vyhodnocovania jednotlivých fosílnych makro- aj
mikronálezov.
Pleistocénna fauna cicavcov
z Demänovských jaskýň
Fosílne osteologické zvyšky pleistocénnych živo-
číchov sa nachádzajú vo veľkom množstve predo-
všetkým v jaskynných hlinách, pričom nie je vylúčené,
že v minulosti sa mohli aspoň v niektorých z demä-
novských jaskýň nachádzať celé kostry priamo na
129
 Obr. 8.1 Medvedia chodba v Demänovskej ľadovej jaskyni, miesto nálezu fosílnych zvyškov medveďov jaskyných. Foto: P. Staník
povrchu sedimentov. Toto veľké nahromadenie fosílií
má niekoľko príčin. Vari najčastejšou z nich bolo vyu-
žívanie jaskynných priestorov ako brlohov či miest na
zimný spánok.
Na základe prevažného množstva nálezov fosíl-
nych zvyškov medveďovitých mäsožravcov v niekto-
rých jaskyniach Demänovskej doliny je možné ich
označiť za medvedie. Sú to jaskyne, ktoré využívali
predovšetkým medvede jaskynné na zimný spánok,
na rodenie mláďat počas zimných mesiacov, a v kto-
rých taktiež hynuli slabé, choré a staré jedince.
Keďže boli využívané celé tisícročia, neprekvapuje,
že v nich vznikli veľké nahromadeniny kostrových
pozostatkov týchto veľkých vyhynutých zástupcov
radu Carnivora. Často však ide len o nahromadeni-
ny izolovaných kostí či zubov a nálezy kompletných
kostier sú pomerne vzácne. Vysvetlenie je možné
hľadať ako v aktivite organických činiteľov, tak aj
v činnosti anorganických faktorov. K organickým
činiteľom, ktoré spôsobili dezintegráciu pôvodne
ucelených kostrových súborov, ležiacich na po-
vrchu jaskýň, patria popri rôznych mäsožravcoch
a zdochlinožravcoch aj samotné medvede, ktoré
pri opätovných návštevách jaskýň samé rozptyľo-
vali kostry svojich predchodcov. Z anorganických
130
činiteľov zohrávali v jaskyniach dôležitú úlohu pri
rozpade kostrových zvyškov uhynutých jedincov
najmä pohyby sedimentov a pri vzniku následných
nahromadenín často aj sezónne vodné toky. Tie-
to nálezy sú o to vzácnejšie, keď si uvedomíme, že
jednu jaskyňu počas zimy zväčša využíval len jeden
jedinec – buď len samec alebo samica. Samice však
často prezimovávali v jaskyniach spolu s mláďatami,
ktorých úmrtnosť bola v populáciách medveďov jas-
kynných vysoká. Mláďatá najčastejšie uhynuli hneď
po narodení alebo do prvého roku svojho života. Na-
priek tomu sú ich fosílne nálezy pomerne vzácne,
pretože ich krehké kostrové zvyšky sa zachovali len
veľmi zriedkavo. V prípade vhodných fosilizačných
podmienok sa však môžu niekedy zachovať aj vo
väčšom množstve a sú cenným zdrojom informácií
o živote medveďov jaskynných.
Okrem kostí a zubov medveďov je možné nájsť
v medvedích jaskyniach aj iné dôkazy o ich poby-
te. K častejším patria tzv. medvedie zrkadlá, čo sú
ohladené časti úzkych chodieb, ktorými sa jednot-
livé jedince po generácie predierali a svojou srsťou
tak vyhladili skalný povrch. Iným dôkazom sú stopy
po pazúroch na jaskynných stenách (Musil, 1993), či
dokonca upravené povrchy v podobe zachovaných
Obr. 8.2 Náčrt kostry „draka“ podľa J. Buchholtza (z archívu Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, reprodukcia
M. Eliáš in Lalkovič a Komorová, 1991).
oválnych medvedích ležovísk s hĺbkou 30 až 60 cm
(Diedrich, 2008). S prvými dvoma prípadmi je možné
sa stretnúť aj v demänovských jaskyniach, v ktorých
mohli byť ojedinelo zachované aj pôvodné medvedie
ležoviská.
V medvedích jaskyniach Demänovskej doliny sa
popri nálezoch medveďov jaskynných nachádzajú
ojedinele aj fosílne zvyšky levov jaskynných a vlkov.
Pozostatky vlkov sú známe aj z menších jaskýň, kde
sa tiež pomerne často vyskytujú kosti a zuby ďalších
menších mäsožravcov, ako sú rysy, mačky divé, líšky,
kuny, jazvece, lasice, rosomáky a pod. Fosílne zvyšky
veľkých zvierat (napr. mamutov či rôznych kopytní-
kov) sa v jaskyniach vyskytujú len zriedkavo a často
len fragmentárne. Vo väčšine prípadov ide o časti
jedincov, ktoré boli dovlečené do jaskýň predátormi
alebo sa sem dostali splavením z povrchu komíno-
vými vodami, resp. priamo pádom do komínov, ktoré
v čase ich existencie ústili na povrch. Ojedinelo môže
ísť aj o zvyšky jedincov, ktoré uhynuli priamo v jaskyni,
kde hľadali útočisko (napr. v prípade kamzíkov z Pustej
jaskyne). Keďže v demänovských jaskyniach nebolo
dosiaľ doložené paleolitické osídlenie, môžeme vylúčiť
vznik nahromadenín ich osteologických zvyškov čin-
nosťou pravekého človeka.
Čo sa týka nálezov malých stavovcov, ako sú žaby,
plazy, vtáky, hmyzožravce či hlodavce, akumulácie ich
kostrových zvyškov v jaskyniach pochádzajú najčas-
tejšie z vývržkov dravých vtákov, najmä sov (u nás sa
nimi zaoberá J. Obuch, napr. Holec et al., 1994). V jas-
kynných sedimentoch sa často nachádzajú aj zvyšky
netopierov (Musil, 1993), ktoré bežne využívajú a vyu-
žívali jaskynné priestory, predovšetkých počas teplej-
ších klimatických výkyvov.
Z doterajších výskumov kvartérnej fauny vyplý-
va oveľa väčšia diverzita druhov v pleistocéne ako je
tomu v prírode dnes, čo bolo spôsobené existenciou
rôznorodejších biotopov. Svedectvom toho sú aj pale-
ontologické nálezy z demänovských jaskýň.
Ako už bolo uvedené vyššie, k najčastejším
nálezom pleistocénnych cicavcov v demänovských
jaskyniach patria osteologické zvyšky medveďovitých
mäsožravcov (čeľaď Ursidae), ktoré sú vo fosílnom
zázname z územia Demänovskej doliny známe v dvoch
formách. Väčšiu a mohutnejšiu z nich predstavujú
medvede jaskynné zo skupiny spelaeus (Ursus ex
gr. spelaeus). Ich bližšia taxonomická determinácia
zostáva zatiaľ otvorená z dôvodu nepreukázania ich
presnejšieho systematického postavenia na základe
analýzy fosílnej mDNK. Nie je však vylúčené, že patria
131
 Obr. 8.3 Ursus ex gr. spelaeus (Rosenmüller, 1794), Demänovská
medvedia jaskyňa, vrchný pleistocén. Fragment ľavej vetvy sánky
s dentíciou (c, p4, m1 a m2).
k forme U. ingressus, ktorej prítomnosť na území
Západných Karpát v období vrchného pleistocénu bola
zistená počas posledného výskumu Medvedej jaskyne
v Slovenskom raji (Sabol et al., 2008), a ktorej rozšírenie
sa z paleobiogeogra�ckého hľadiska predpokladá
predovšetkým v oblasti na východ od Álp vrátane. Táto
vyhynutá forma medveďa jaskynného vyhľadávala
na prezimovanie a rodenie mláďat počas zimných
mesiacov vhodné rozľahlejšie horizontálne jaskynné
priestory bez prievanu a so stálou teplotou, ktoré jej
v Demänovskej doline poskytli najmä Demänovská
ľadová jaskyňa, Demänovská jaskyňa slobody
(Skřivánek, 1954; Sabol, 2002), Zbojnícka jaskyňa,
ako aj jaskyňa Beníková (Sabol, 2000), v Sokole (Sabol
a Struhár, 2003), Vyvieranie (Sabol, 2002), Okno (Volko-
Starohorský, 1927) či Demänovská medvedia jaskyňa
(obr. 8.3). V jaskyniach Vyvieranie a Okno sa okrem
nálezov medveďov zo speleoidnej vývojovej vetvy našli
aj fosílne zvyšky arktoidných medveďov (Ursus ex gr.
arctos), ktoré by mohli patriť vyhynutému zástupcovi
medveďov hnedých z obdobia posledného glaciálu
(U. cf. priscus) (Sabol, 1999, 2001a). Jeho druhový
status bol však v poslednom období spochybnený
(Pacher, 2007), keďže typový materiál vykazuje znaky
recentného medveďa hnedého (U. arctos). Z tohto
dôvodu je potrebná ako nová taxonomická revízia
fosílneho materiálu (predovšetkým z jaskyne Okno,
kde je arktoidná forma medveďa zastúpená vo väčšom
množstve, pričom z jaskyne Vyvieranie je známa len
jedna väčšia lebka s prítomnosťou slabých arktoidných
znakov na zachovanej dentícii a s alveolami po
predných premolároch), tak aj revízia jeho stratigra�ckej
pozície. Prípadné potvrdenie prítomnosti dvoch foriem
medveďov na tom istom území a pravdepodobne
v rovnakom časovom období (?) by mohlo byť zároveň aj
dôkazom ich vzájomnej koexistencie a nekompetívneho
vzťahu, keďže u medveďov jaskynných sa predpokladá
132
Obr. 8.4 Panthera spelaea (Goldfuss, 1810), jaskyňa Vyvieranie,
vrchný pleistocén: 1 – ľavá stehnová kosť (č. P320; a – kaudálny
pohľad, b – laterálny pohľad, c – kraniálny pohľad, d – mediálny
pohľad, e – detail patologického javu?); 2 – ľavá panvová kosť (č. P325,
laterálny pohľad), reprodukcia M. Sabol in Sabol (2011).
všežravosť s väčším podielom rastlinnej zložky v strave,
zatiaľ čo menšie medvede hnedé boli aj aktívnejšími
predátormi. Poukazujú na to aj rozdiely v pazúroch.
Pazúry medveďov jaskynných boli krátke a široké
(Diedrich, 2008), vhodné skôr pre hrabanie v zemi než
na chytanie a usmrtenie iných zvierat vrátane rýb
(Musil, 2010). Tieto závery sú však len vo všeobecnej
rovine, pretože charakteristika potravných nárokov
jednotlivých druhov závisí predovšetkým od lokálnych
zdrojov obživy.
K predstaviteľom veľkých mäsožravcov, ktorých
fosílie sa našli na území Demänovskej doliny, patrí aj
lev jaskynný (Panthera spelaea). Bola to forma veľkej
mačkovitej šelmy (čeľaď Felidae), približne o tretinu
väčšia ako dnešné levy (P. leo), od ktorých sa líšila aj
neprítomnosťou hrivy u samcov a strapca na kon-
ci chvosta ako nám to prezrádzajú jaskynné maľby
paleolitikov. V období vrchného pleistocénu to bol
vrcholový predátor, ktorý lovil predovšetkým kone
(Equus sp.), jeleňovité kopytníky (Cervus elaphus, Me-
gaceros giganteus), pratury (Bos primigenius) a bizóny
(Bison priscus), pričom sa odvážil aj na mláďatá ma-
mutov (Mammuthus primigenius) a nosorožcov srst-
natých (Coelodonta antiquitatis). Vystupoval taktiež
do vyšších polôh (až nad 1000 m n. m.), kde mohol
počas zimy napádať v jaskyniach hibernujúce med-
vede jaskynné (resp. ich mláďatá) alebo sa priživovať
na ich zdochlinách koncom zimy a na začiatku jari.
V Demänovskej doline sú dosiaľ známe len dve lokali-
ty s výskytom ojedinelých fosílií leva jaskynného. Za-
tiaľ čo v jaskyni Vyvieranie sa našla len ľavá stehnová
kosť a fragment panvy (obr. 8.4), ktoré by mohli pat-
riť tomu istému dospelému jedincovi (Sabol, 2011),
oveľa bohatší materiál pochádza zo starých zberov
v jaskyni Okno, o ktorom sa už zmieňoval Volko-Sta-
rohorský (1927) a čiastočne bol spracovaný Sabolom
(2011). V súčasnosti pozostáva nálezový celok z lo-
kality Okno zo 41 fosílnych zvyškov, patriacich mini-
málne dvom až trom dospelým jedincom, z ktorých
jeden bol v senilnom štádiu života (Sabol nepubliko-
vané údaje).
Z jaskyne Okno pochádzajú aj nálezy menšieho zá-
stupcu čeľade Felidae, radené k druhu Felis silvestris
(mačka divá) (Volko-Starohorský, 1927; Sabol, 2008),
ktorému by mohli patriť aj nálezy z Demänovskej ľa-
dovej jaskyne, uvedené Skřivánkom (1954) len ako Fe-
lis sp. Prítomnosť leoparda (Panthera pardus) v Demä-
novskej doline počas posledného zaľadnenia, uvedená
Volkom-Starohorským (1927) na základe nálezu z jas-
kyne Okno, je otázna, hoci nie nemožná, keďže jeho
výskyt z tohto obdobia bol zaznamenaný napríklad aj
z moravskej jaskyne Šípka. Predbežná revízia materiá-
lu z lokality Okno však nepreukázala výskyt fosílnych
zvyškov tohto druhu, pričom nie je vylúčená ani mož-
nosť ich straty.
Ďalším zástupcom veľkých predátorov vrchného
pleistocénu, ktorého zaznamenaná prítomnosť v jas-
kynných sedimentoch Demänovskej doliny nebola
potvrdená, bola hyena jaskynná (Crocuta crocuta spe-
laea). Aj napriek tomu, že Volko-Starohorský (1927)
uvádza nález dvoch špiciakov tohto veľkého zástup-
cu čeľade Hyaenidae z jaskyne Okno, revízny výskum
nepotvrdil ich existenciu v nálezovom súbore. Prí-
tomnosť hyeny jaskynnej v Nízkych Tatrách v období
vrchného pleistocénu (resp. posledného zaľadnenia)
by bola skôr vzácna, než aby sme ju mohli považovať
za bežného člena vtedajšej fauny cicavcov na pred-
metnom území. Hyeny jaskynné prenikali do hor-
ských oblastí len ojedinele vo výnimočných prípadoch
a pravdepodobne solitérne. Klany sa skôr zdržiavali na
nižšie položených miestach v údoliach riek s existen-
ciou širších otvorených priestranstiev s dostatočným
zdrojom potravy, ako boli rôzne prirodzené napájadla
pre zver zo širokého okolia. Tu využívali polohovo niž-
šie situované jaskynné priestory, ktoré im slúžili ako
úkryt a kde zaťahovali aj svoju korisť (Musil, 1993). Na
Slovensku sú dôkazom toho ich nálezy z Prepoštskej
jaskyne pri Bojniciach či z jaskyne Čertova pec pri Ra-
došinej (Musil, 1996).
V horských oblastiach plnili úlohu hyen ako „zdra-
votnej polície“ predstavitelia psovitých (čeľaď Cani-
dae). Najväčším a najbežnejším druhom, ktorý prežil
v oblasti Nízkych Tatier až do súčasnosti, bol vlk dra-
vý (Canis lupus). Jeho konkurentom mohol byť počas
vrchného pleistocénu v Demänovskej doline kuon
horský (Cuon alpinus) – psovitá šelma podobná vlko-
vi, ktorá je v súčasnosti rozšírená len vo zvyškových
populáciach na území Ázie, ale v období vrchného
pleistocénu žila aj v horských oblastiach Európy. Po-
kiaľ podrobná morfometrická analýza potvrdí výsled-
ky predbežnej revízie fosílneho materiálu z jaskyne
Okno, pôjde o prvý doložený výskyt tejto psovitej
šelmy na území Slovenska (Sabol nepublikované úda-
je). Z menších zástupcov čeľade mohla oblasť Demä-
novskej doliny počas posledného zaľadnenia obývať
aj líška polárna (Vulpes lagopus), ktorej prítomnosť
v oblasti v tomto období predpokladal aj Volko-Sta-
rohorský (1927) na základe nálezu spodného tretieho
rezáka (i3). Tento typ zuba však nie je preukázateľný
pre druhovú determináciu. Z tohto dôvodu zostáva
výskyt líšky polárnej na predmetnom území otvorený,
pričom nie je ani vylúčená možnosť priradenia nálezu
k druhu V. vulpes (líška hrdzavá).
Poslednou čeľaďou mäsožravcov, s ktorou sa mô-
žeme stretnúť v podobe fosílnych nálezov z jaskyn-
ných sedimentov Demänovskej doliny sú lasicovité
(Mustelidae). K najbežnejším patria predovšetkým
osteologické zvyšky kún (Martes sp.), menej časté
sú nálezy jazveca lesného (Meles meles). Najväčším
a aj najdravším zástupcom čeľade bol však rosomák
severský (Gulo gulo), výskyt ktorého je v doline do-
kumentovaný ojedinelým nálezom z jaskyne Okno
(obr. 8.5) (Sabol, 2006). Dnes táto šelma obýva v Eu-
rópe len jej severnú oblasť, kde jednou z hlavných
častí jej potravy sú soby a ich mláďatá. Je preto
veľmi pravdepodobné, že aj na naše územie preni-
kol rosomák v období posledného zaľadnenia pri
sledovaní stád sobov. Okrem jaskyne Okno bol jeho
výskyt na Slovensku zaznamenaný aj na lokalitách
Peško (Ložek et al., 1989), Dzeravá skala (Ďurišová,
2005), Medvedia jaskyňa v Slovenskom raji (Sabol et
al., 2008) a Moravany – Lopata II (Vlačiky, 2009). Za-
ujímavosťou je, že posledné genetické analýzy fosíl-
nej mDNK rosomákov z pleistocénu strednej Európy
poukazujú na ich istú odlišnosť oproti dnešným
populáciám zo severu kontinentu (Döppes, ústna
informácia), čo potvrdzuje názor, že lokálne populá-
cie v závere pleistocénu nemigrovali mimo územia
svojho pôvodného výskytu, ale vyhynuli v týchto
oblastiach.
Okrem fosílnych zvyškov mäsožravcov sa v demä-
novských jaskyniach stretávame aj s nálezmi iných
zástupcov fauny cicavcov. Popri pomerne bežných
nálezoch hlodavcov (majú biostratigra�cký význam
ako indikátory veku fosiliférnej vrstvy), hmyzožrav-
133
 Obr. 8.5 Gulo gulo (Linnaeus, 1758), jaskyňa Okno, vrchný pleistocén. Fragment ľavej maxily s P2 až M1 (č. P578; a – bukálny pohľad, b – oklúzny
pohľad), reprodukcia E. Klimešová in Sabol (1996).
cov a netopierov (majú paleoekologický význam pre
rekonštrukciu paleoprostredia), sa vo fosílnom zázna-
me z jaskýň vyskytujú aj zástupcovia megafauny, re-
prezentovaní predovšetkým nálezmi kopytníkov (Bos
primigenius, Rupicapra rupicapra, Cervus elaphus, Coe-
lodonta antiquitatis, Equus ferus ssp.) a chobotnatcov
(Mammuthus primigenius). Ich kosti a zuby však už
nie sú svedectvom o využívaní jaskynných priestorov
počas života zvieraťa. Do jaskýň boli buď spláchnuté
z povrchu a prostredníctvom komínových vôd ulo-
žené v ich sedimentárnej výplni alebo reprezentujú
zvyšky koristi, ktorá bola do jaskýň dovlečená predá-
tormi. V takomto prípade často nesú stopy po hryzení
alebo ohlodávaní, či v prípade, že to bola korisť člove-
ka, aj stopy po rezaní a porciovaní. Posledný menova-
ný prípad však dosiaľ nebol zistený na demänovskom
fosílnom materiáli.
Pleistocénna fauna z Demänovskej doliny je v pre-
važnej miere svedectvom o pomerne chladnej klíme
z obdobia posledného zaľadnenia, kedy sa na naše úze-
mie šírila step až tundra. Ráz doliny bol v tejto dobe od-
lišný oproti súčasnosti. Namiesto súvislejších lesných
porastov sa na jej území rozprestierali chladné otvore-
né biotopy, pokrývajúce celú Liptovskú kotlinu, cez kto-
rú migrovali stáda mamutov srstnatých (Mammuthus
primigenius) a sobov (Rangifer tarandus), sprevádzané
nosorožcami srstnatými (Coelodonta antiquitatis).
V teplejších obdobiach vrchného pleistocénu pokrýva-
la zase krajinu lesostep až rozsiahlejšie lesné porasty,
ktoré obývali jelene (Cervus elaphus), pratury (Bos pri-
migenius) či losy (Alces sp.), prenikajúce aj do otvorenej
krajiny, kde žili najmä kone (Equus ferus ssp.), prajelene
(Megaceros giganteus), ale aj nosorožce a mamuty.
134
Otázka vymiznutia tejto vrchnopleistocénnej me-
gafauny z prírody Holarktídy zostáva dodnes otvore-
ná. Pravdepodobne sa na jej vyhynutí podieľalo via-
cero biotických (genetické zmeny, znížená reprodukč-
ná schopnosť, činnosť človeka) aj abiotických faktorov
(zmeny klímy a prostredia). Presný dátum jej zániku
na našom území vrátane oblasti Nízkych Tatier a De-
mänovskej doliny nepoznáme. Na základe datovaní
fosílnych nálezov medveďov jaskynných pomocou rá-
diokarbónovej metódy (14C datovanie) vo viedenskom
VERA laboratóriu z niekoľkých našich jaskýň (Ábelo-
vá a Sabol, 2009), ktoré vykazujú veky v rozhraní od
30 000 do 50 000 rokov BP, je možné predpokladať,
že väčšina druhov pleistocénnej megafauny vyhynu-
la postupne ešte pred alebo tesne po nástupe tzv.
posledného maximálneho zaľadnenia niekedy pred
23 000 – 25 000 rokmi BP.
Význam Demänovskej doliny nespočíva len v množ-
stve paleontologických nálezov, ale často aj v ich uni-
kátnosti. Sú svedectvom o oveľa bohatšom zložení
fauny na predmetnom území ako je tomu dnes. Vďaka
fosílnym zvyškom dnes už vyhynutých zástupcov ple-
istocénnych cicavcov si môžeme vytvoriť presný obraz
o ich živote a prostredí, v ktorom žili. Na ich základe je
možné presne rekonštruovať ráz krajiny, jej rastlinný
pokryv a podnebie, ako aj klimatické zmeny, ku kto-
rým dochádzalo v období vrchného pleistocénu. Keď-
že tieto nálezy sú nenahraditeľným dôkazom o geo-
logickej aj biologickej minulosti nielen na Liptove, je
potrebné všetky takéto vzácne „dokumenty“ a jasky-
ne s ich výskytom chrániť ako „národné pokladnice“,
ktoré sú súčasťou prírodného dedičstva našej vlasti
a národa.

Praveké a protohistorické
osídlenie Demänovskej doliny
a priľahlej časti Nízkych Tatier
N ízke Tatry, jedno z dominantných horstiev západ-
ných Karpát, patrili v období starších štvrtohôr
k oblastiam, kde sa počas glaciálov udržiavalo trvalé
zaľadnenie. Mohutné masy ľadovcov formovali ich
horské chrbty a údolia a ovplyvňovali tak celé bioce-
nózy Podtatranskej kotliny. Množstvo jaskýň a previ-
sov poskytuje vo svojich výplniach cenné informácie
o fosílnych spoločenstvách ľadovej i poľadovej fauny
a �óry. Na druhej strane sú skalné dutiny a krasové
lokality zdrojom mimoriadne dôležitých poznatkov
o charaktere pravekého osídlenia a interakciách me-
dzi predhistorickými populáciami a ich environmen-
tálnym prostredím. Demänovská dolina, spájajúca
severné svahy Nízkych Tatier a centrálnu časť údolia
Váhu, je z hľadiska dávneho osídlenia významným
územím, bezprostredne súvisiacim so sekvenciou ar-
cheologických kultúr, ktoré sa vyvíjali v relatívne uzav-
retom koridore Liptovskej kotliny.
História bádania
Napriek včasnému záujmu o Demänovské jaskyne,
prvé výkopy, ktoré priniesli dôkazy o pravekom cha-
raktere širšej oblasti Demänovej spadajú až na koniec
19. a počiatok 20. storočia. V tejto dobe sa na Liptove
aktivizovali viacerí regionálni bádatelia a uskutočnili
sa prvé archeologické výskumy (Struhár, 2000). Jeden
z nich sa týkal významnej lokality Rohačka pri Ploštíne
(813,5 m n. m.), neďaleko od vyústenia Demänovskej
doliny do Liptovskej kotliny. V roku 1885 tu významný
predstaviteľ liptovskej maďarskej inteligencie József
Mihalik (1860–1925) realizoval vykopávky na viacerých
miestach návršia. Impulzom mu boli informácie, že už
dávnejšie sa tu našli zlaté, údajne rímske mince. Mi-
halik získal odtiaľto množstvo keramického materiálu
a iných predmetov, ktoré ho viedli k vysloveniu do-
mnienky, že „ …Rohačka od konca neolitu, čiže od začiat-
9
ku doby bronzovej slúžila ľuďom ako bydlisko“. Význam-
ným bolo odkrytie časti kamenného valu, ktoré potvr-
dzuje forti�kačný charakter lokality (Mihalik, 1888).
Vrstva kalcinovaných kostí a spálené plochy zachytené
na úpätí Rohačky sú zvyškami popolnicového pohre-
biska z doby železnej. Na jeho výkopy nadviazal v roku
1907 geológ Ján Volko-Starohorský, ktorý prekopával
plochu hradiska. Zaujímavým nálezom bola kostiar-
ska dielňa s opracovanými jeleními kosťami a parohmi
(Starohorský, 1909). Jeho výskum zaujal vtedajšieho
predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti, známeho
podporovateľa vedy – Andreja Kmeťa, ktorý odtiaľto
niekoľko nálezov získal pre Slovenské národné múze-
um v Martine. Tento „bádateľský počin“ Volko-Staro-
horského obohatil fond tzv. Liptovskej sbierky, ktorá
bola prvým múzeom v Liptovskom sv. Mikuláši. Nálezy
z Rohačky tiež rozšírili neskoršie zbierky Múzea sloven-
ského krasu. Okrem toho profesor Starohorský realizo-
val vykopávky aj v jaskyni Okno, kde hľadal pozostatky
pravekého človeka. Popri nedatovanom ohnisku boli
výsledkom jeho bádania len bohaté paleontologické
nálezy. Všimol si však, že v Demänovskej doline je via-
cero jaskýň, v ktorých možno predpokladať trvalejšie
osídlenie (Volko, 1922; Volko-Starohorský, 1927).
Počiatky osídlenia v dobe kamennej
a prví metalurgovia
Prvé osídlenie Liptova človekom spadá do posled-
nej doby medziľadovej (eem). Počas strednej fázy
stredného paleolitu vyrábali neandertálci drobnotva-
rú štiepanú kamennú industriu, ktorá sa dnes zara-
ďuje do kultúry taubachien. Táto kultúra, datovaná do
obdobia pred 130 000 – 90 000 rokmi, sa viaže predo-
všetkým na travertínové oblasti. Svedectvo podávajú
nielen nálezy z eponymnej nemeckej lokality Taubach,
z maďarského náleziska Tata, zo Slovenska z Gánoviec,
135
 Hôrky-Ondreja, Bojníc III, resp. z Moravy v Předmostí
a v jaskyni Kůlna (vrstva 11), ale aj nálezy z Bešeňo-
vej. V Európe počas stredného paleolitu sa s druhom
Homo sapiens neanderthalensis prvýkrát spájajú nie-
len jaskynné sídliská, ale tiež prvé doklady pohrebov
v podzemných priestoroch (Matoušek a Du�ová,
1998, 49; Svoboda, 2003, 25–29). Sledovaná krasová
oblasť žiaľ doteraz neposkytla tento druh pamiatok.
Stopy využívania jaskýň v neveľkej vzdialenosti od De-
mänovskej doliny zaznamenávame až v závere staršej
doby kamennej – v neskorom paleolite (epipaleolite),
keď tento typ obydlí využívali mladopaleolitickí lov-
ci a zberači na susednom Spiši (Soják, 2007, 27–30).
Vzhľadom na nedávno veri�kované epipaleolitické
osídlenie v dolnej časti Liptovskej kotliny (Valde-No-
wak et al., 2008) však objavenie sa epipaleolitických
artefaktov v niektorej z blízkych jaskýň môže byť len
otázkou času. Rovnaký problém predstavuje absen-
cia osídlenia z mladšej doby kamennej – neolitu na
tomto type lokalít, ktorá je nepochybne zapríčinená
tiež takmer chýbajúcim osídlením z tohto obdobia na
skúmanom území. Tento osídľovací proces je v kon-
traste s východne ležiacimi časťami Slovenska, kde
sa v strednom neolite etablovala v priestore Sloven-
ského krasu, Spiša a v priľahlých územiach prevažne
bukovohorská kultúra. Jej špeci�kom bol enormný zá-
ujem o využívanie jaskýň na profánne i kultové účely
(Soják, 2008, 111 nn.).
Diametrálne odlišná sa javí situácia v nasledujúcej
neskorej dobe kamennej – eneolite, ktorá je charak-
terizovaná prenikaním pôvodne agrárnych a pastier-
skych kultúr aj do montánneho a supramontánneho
pásma. Horské údolia severných Karpát sa tak prvýkrát
stávajú domovom trvalejšie usadených skupín obyva-
teľstva, ktoré začlenili do svojej sídliskovej štruktúry
už i krasové lokality. Z paleoklimatického hľadiska ide
o obdobie epiatlantika, ktoré sa označuje ako tzv. les-
né klimatické optimum. Zároveň dochádza k častejším
výkyvom v podnebí, teploty boli o 2 – 3 oC vyššie opro-
ti dnešným, čo napomáhalo šíreniu lesných formácií.
Práve v suchších periódach boli osídľované inak vlhké
jaskyne, v staršom eneolite sa osídlenie posúva aj do
predtým nevyužívaných výšinných polôh (Wieder-
mann, 1995). Trend posunu sídlisk do vyšších nadmor-
ských výšok a penetrácia obyvateľstva do inverzných
kotlín severného Slovenska naberá na intenzite najmä
na sklonku vývoja lengyelského kultúrneho okruhu,
v tzv. epilengyelskom horizonte, v prvej polovici 4. ti-
sícročia pred Kr. V tejto dobe sa prví nositelia spomí-
nanej kultúry ocitli aj na území Liptova, odkiaľ sa do-
stali až na susednú Oravu. Vzhľadom na to, že pôdny
pokryv tu tvoria menej bonitné rendzinové typy pôd,
impulzom určite nebolo extenzívne poľnohospodár-
stvo. Najnovšie trendy v bádaní poukazujú na význam
stredoslovenského rudného bohatstva v procese ko-
lonizácie horských oblastí. Predovšetkým Nízke Tat-
136
ry patria k najvýznamnejším rudonosným regiónom
v rámci celej strednej Európy. Zásadným nerastom
samozrejme bola meď, ktorá sa stala dominujúcim
kovom v začínajúcej epoche eneolitu. Najvýnosnejšie
meďonosné polia sa nachádzali v okolí Vyšnej a Nižnej
Boce, Mýta pod Ďumbierom, Ľubietovej, prioritná bola
však už od praveku oblasť Starých Hôr a Španej doliny.
Hydrotermálne sul�dické rudy zastúpené v žilných
konkréciách na rozsiahlych plochách boli vyhľadáva-
né prospektormi, neraz vystupujúcimi až k vrcholom
horských chrbtov. Predpokladá to dobrú schopnosť
orientácie a poznania vysokohorských polôh. V tomto
zmysle možno interpretovať ojedinelé nálezy štiepanej
kamennej industrie nájdenej na nízkotatranských hre-
beňoch v Krížskom sedle, v nadmorskej výške 1775 m.
Na turistickom chodníku sa tu našla terminálna časť
limnosilicitovej čepele s čiastočne retušovanou hra-
nou (Soják, 2002). Východzie ložiská limnosilicitu sa
tradične hľadajú v priestore Žiarskej kotliny, odkiaľ
predpokladáme aj jeden zo smerov príchodu lengyel-
ského obyvateľstva do horských oblastí. V nastupujú-
cej ére kovu, ktorá znamenala radikálnu zmenu v tech-
nológii výroby nástrojov, sa využívali predovšetkým
povrchové zrudnenia. Na prvom mieste to bola rýdza
meď, ktorá vznikala v oxidačných zónach ložísk. V rý-
dzej podobe je meď zriedkavá. Na povrchu sa zbierali
hlavne uhličitany medi – malachit, azurit a oxid meď-
ný (kuprit), ktoré boli farebne dobre rozlíšiteľné. Tie
sa však tiež vyskytujú v obmedzenej miere. Hlavnými
rudami tak boli sul�dy medi – chalkopyrit a tetraedrit,
ktoré boli v praveku aj v stredoveku najdôležitejším
ťaženým artiklom (Págo, 1968; Schreiner et al., 2008).
Význam nízkotatranskej oblasti v pravekej ťažbe medi
zdôrazňujú najmä archeologické nálezy z okolia Špa-
nej doliny na južnej strane pohoria. Početné nálezy
kamenných mlatov so žliabkom, ktoré sa používali
na drvenie rudy, sú svedectvom výrobnej aktivity už
v najstaršom období (Točík a Bublová, 1985). Niekoľ-
ko fragmentov keramických zlomkov, pochádzajúcich
zo spodných vrstiev stredovekých háld, možno zaradiť
do obdobia lengyelskej kultúry. Táto situácia korešpon-
duje aj s početnejším výskytom medených predmetov
na náleziskách uvedenej kultúry. Z Liptova pochádza-
jú dva medené predmety z tohto obdobia z Bešeňo-
vej. Sekeromlat s krížovým ostrím a plochá sekerka
sú jedinečnými dokladmi spoločenského postavenia
formujúcej sa sociálne diferencovanej spoločnosti
(Struhár, 2001, tab. 1: 3, 7). Najdôležitejšou lokalitou
je nepochybne Liskovská jaskyňa (okr. Ružomberok),
odkiaľ pochádza výnimočná kolekcia medených ozdôb
datovaných do epilengyelského horizontu (Struhár
a Soják, 2014). Chemický rozbor použitého kovu do-
kladá, že pôvodným minerálom bol tetraedrit, pričom
zvýšený obsah arzénu, antimónu a striebra poukazuje
ako veľmi pravdepodobný zdroj práve z okolia Starých
Hôr a Španej doliny. Eneolitickí metalurgovia zrejme
miešali sul�dické rudy s oxidmi a rýdzou meďou. Tieto
mohli zbierať aj na iných miestach nízkotatranského
pohoria, resp. v oblasti Veľkej Fatry, ktorá je tiež zná-
ma výskytom viacerých medených žíl.
Po poklese intenzívnej metalurgickej aktivity v sta-
rom eneolite sa nasledujúca badenská kultúra (3600
– 2700 pred Kr.) z doposiaľ neznámych dôvodov od-
klonila od tohto trendu. Hustota osídlenia podstat-
ne vzrástla a horské oblasti stredného a severného
Slovenska boli obsadené introdukovanými skupinami
nového obyvateľstva. Predpokladá sa, že sem prišli
odniekiaľ z oblasti maďarsko-slovenského pohraničia
(Mátra, Bukové hory) alebo z Malopoľska, v závereč-
nom štádiu vývoja badenskej kultúry. Koncentrácia
osídlenia v blízkosti travertínových polôh dokazuje
obľúbenosť minerálnych a termálnych prameňov,
ktoré vyvierali v ich okolí (Struhár, 2001, 75). Početné
nálezy štiepanej kamennej industrie z jurského pod-
krakovského pazúrika a vplyvy z okruhu tzv. zesławic-
ko-pleszówskej skupiny badenskej kultúry dokladajú
intenzívne kontakty s územím severne od Karpát,
zrejme sprostredkované spišským kultúrnym prostre-
dím. Popri menších otvorených osadách, ktorých eko-
nomika spočívala na agrárnej výrobe a pastierstve,
sa objavuje špeci�cký jav – využívanie jaskynných
lokalít, predovšetkým v Chočských vrchoch. Z nízko-
tatranskej strany Liptova je zatiaľ známe len jediné
nálezisko nachádzajúce sa pred jaskyňou Veľké Okno
(č. 1649 podľa Bellu et al., 2007) v Demänovskej do-
line (901 m n. m.). Objavené bolo náhodne pri stavbe
prístrešku v 30. rokoch 20. storočia (Šimková, 2006,
125–126). V múzeu v Liptovskom Mikuláši je ulože-
ných niekoľko fragmentov keramiky, ktoré sú na vnú-
tornej i vonkajšej strane zdobené odtlačkami stebiel
trávy (Šimková, 2006, obr. 2: 15–25), čo je technika
zvyčajne používaná nositeľmi neskorej fázy badenskej
kultúry. Analogické fragmenty z rovnakej doby evidu-
jeme zo Spiša a z územia Malopoľska (Valde-Nowak,
2008, obr. 4–5). Jednostranné slamovanie povrchu je
však časté na keramike z viacerých liptovských lokalít
(špeci�cké je tiež na keramike viacerých kultúr staršej
až strednej doby bronzovej). Je zaujímavé, že stopy po
prítomnosti človeka z neskorej doby kamennej nachá-
dzame až v takto extrémne situovanej polohe. Nie je
to až také prekvapujúce, pretože v Chočských vrchoch
je najvyššie položené nálezisko v Starhradskej jaskyni
(č. 447 podľa Bellu et al., 2007), v nadmorskej výške
990 m; podobne Jaskyňa na Smrekove nad Lúčkami
leží v úrovni 830 m n. m. Obdobná situácia sa javí na
južnej strane Nízkych Tatier. V jaskyni Kaplnka nad ob-
cou Nemce (838,5 m n. m.) sa rovnako našli charak-
teristické eneolitické pamiatky (Ušiak, 1997). Keďže
prospekcia kovov je v tomto období v dôsledku me-
talurgického útlmu menej pravdepodobná, prikláňa-
me sa skôr k možnosti, že stopy po pobyte na týchto
netradičných miestach súvisia buď s vysokohorským
pastierstvom alebo s nejakými spoločensko-kultový-
mi dôvodmi, ktoré dnes už nedokážeme identi�kovať.
Túto možnosť naznačujú výsledky archeologických
výskumov v niektorých spišských jaskyniach, kde sú
z horizontu spájaného s badenskou kultúrou evido-
vané doklady takýchto neprofánnych aktivít (Soják,
2007, 41, 44). Tieto exponované polohy spravidla sú-
visia s nejakým trvalejším sídliskom nachádzajúcim sa
v dostupnej lokalite. Najbližšie náleziská z predmetnej
doby sa nachádzajú východným smerom v okolí Pod-
turne (Struhár, 2001, 84); predpokladať však môžeme
súvislosť artefaktov z Demänovskej doliny s niektorou
bližšou, zatiaľ neobjavenou osadou. Nálezy pazúriko-
vých úštepov z hradiska Rohačka indikujú možné osíd-
lenie tejto polohy aj v neskorej dobe kamennej. Práve
výšinné lokality, častokrát opevnené, boli charakteris-
tickým fenoménom v období trvania badenského kul-
túrneho komplexu. Na rozdiel od náprotivných Choč-
ských vrchov s nedávno zisteným opevnením na Turíku
(Struhár a Sáliš, 2011), na severnom predpolí Nízkych
Tatier zatiaľ lokality tohto charakteru nepoznáme.
Vzostup osídlenia v dobe bronzovej
Po intenzívnom osídlení na sklonku eneolitu, počas
zhruba štyristoročného obdobia staršej doby bronzo-
vej dochádza k výraznému ústupu obyvateľstva. Hoci
na východnom a juhozápadnom Slovensku vtedy na-
stáva hotová kultúrna revolúcia v procese spracúva-
nia a využívania nového kovu, severné oblasti sledo-
vaného územia (Liptova) zostali prekvapivo bokom od
záujmu vtedajších obyvateľov. Je to zvlášť zarážajúce,
keďže kultúry staršej doby bronzovej boli oveľa nároč-
nejšie na spotrebu medi, a tým podmienenú jej pro-
spekciu a dobývanie. Len ojedinelé nálezy, prevažne
bronzových predmetov, naznačujú, že Liptov bol v tej-
to dobe tranzitným územím. Trvalejšie a kontinuálne
osídlenie tu začalo až začiatkom strednej doby bron-
zovej, keď sa na rozsiahlom území severnej časti stred-
nej Európy rozšírila lužická kultúra. Jej predstavitelia
preferovali kopcovité, členité prostredie pred otvo-
reným terénom, osady sa koncentrovali v povodiach
hlavných riečnych tokov. Centrálna časť kotliny zohra-
la v genéze tejto kultúry významnú úlohu. Jej najstar-
ší horizont reprezentujú sídliská v Liptovskej Teplej,
Liptovskom Michale a Paludzi. V nálezovom materiáli
sa objavujú prvky naznačujúce podiel otomansko-
-füzesabonyskej a pilinskej kultúry na jej vzniku a vývoji
(Veliačik, 1983b). Dôležité poznatky priniesol nedávny
výskum osady v Liptovskom Trnovci, ktorý potvrdil jej
založenie už na prelome staršej a strednej doby bron-
zovej (Przybyła a Beljak, 2010). Predpokladáme, že
bola časťou väčšej sídelnej aglomerácie, kam patrilo
aj popolnicové pohrebisko odkryté v Liptovskom Mi-
kuláši – Ondrašovej, ktoré skúmal už B. Majláth v roku
137
 Obr. 9.1 Archeologické nálezy z refúgia na Iľanovskej Poludnici (hore) a Demänovskej Poludnici (dole) (podľa K. Pietu).

138
1871. Neskorší revízny výskum L. Veliačika zistil ďalšie kamenné projektily do prakov, väčšie kusy zas mohli
urnové hroby pod kamennými mohylami, v ktorých byť vrhané rukami. Obdobné exempláre nachádzame
zrejme spočívala ekonomická „stredná vrstva“ lužickej na mnohých výšinných pravekých lokalitách na Lipto-
society (Veliačik, 1975). Jej vládnuca, ekonomicky nad- ve. Sporadické hlinené črepy naznačujú sídliskové ak-
radená zložka spoločnosti obývala opevnené výšinné tivity miestnych obyvateľov, pre presnejšie datovanie
sídliská, ktoré sú pre dobu bronzovú charakteristické. sú ale málo významné a skôr ich možno zaradiť až do
Tu sa sústreďovala nielen remeselná výroba a produk- doby halštatskej (Droppa, 1970, 96–97). Relevantné
cia bronzových výrobkov, ale častokrát tu prebiehali nálezy tak poskytol najmä prieskum Západnej Po-
tiež opakované kultové obrady. V dolnej časti úze- ludnice, ktorá tvorila asi akropolu tohto hradiska. Jej
mia úlohu takéhoto centrálneho hradiska plnilo roz- vrchol s rozmermi 150 x 50 m je dobre chránený zo
siahle opevnenie nad Turíkom, chránené mohutným všetkých strán strmými zrázmi. Prieskum detektorom
kamenným múrom (Veliačik, 1983a, obr. 3: 3). Výber kovov popri západných bralách priniesol niekoľko za-
tejto lokality bol okrem výhodnej strategickej polohy ujímavých nálezov (Pieta, 2002). Z nich časovú oporu
podmienený zrejme rovnako pôsobivým prírodným poskytuje 120 mm dlhá bradavkovitá bronzová ihlica.
prostredím s množstvom krasových javov, na ktoré je Krčok ihlice je zdobený plastickým špirálovitým člene-
Turícka dolina bohatá. Rovnaké dôvody mohli priviesť ním a piatimi zátkovitými náliatkami. Tento predmet
nositeľov lužickej kultúry do Demänovskej doliny, kto- nemá na Slovensku podobné paralely, ale možno ho
rá je hotovým „krasovým rajom“ s množstvom previ- datovať do mladšej doby bronzovej (obr. 9.1; Pieta,
sov, horizontálnych i vertikálnych jaskýň a vápenco- 2002, 157). Približne rovnako starý je ojedinelý nález
vých útvarov. Hoci z najstaršej fázy lužickej kultúry bronzového hrotu oštepu z Iľanova, ktorého presnej-
v strednej dobe bronzovej nemáme dôkaz ich pobytu šie miesto nálezu nepoznáme; nie je však vylúčené, že
v doline, v mladšej dobe bronzovej tu už evidujeme súvisí so spomínanými náleziskami (obr. 9.2; Veliačik,
archeologické pamiatky. Najpravdepodobnejšie sídlo 1983b, Taf. XIX: 9). Tento kus patrí k exemplárom s lis-
lužických obyvateľov bolo na vrchole kopca Bodová
(954,4 m n. m.) v katastri Iľanova, kde už J. Volko-Sta-
rohorský identi�koval cudzorodý geologický materiál
a pozostatky opevnenia (Volko, 1928–1929). Trávnatá
vrcholová plošina so severnou expozíciou má rozme-
ry približne 200 x 150 m. Kamenný val so zachovanou
výškou cca 1,5 – 2 m sa tiahne od východu k zápa-
du v dĺžke asi 200 m a ohraničuje vrcholové plató zo
všetkých strán, najvýraznejší je však v južnej časti. Vy-
budovaný bol z vápencových a pieskovcových kvád-
rov s veľkosťou 70 x 30 x 7 cm. Archeologické nálezy
z plochy hradiska sú len sporadické, ale charakterom
opevnenia a kon�guráciou terénu korešpondujú so
súvekými lužickými forti�káciami (Veliačik, 1983a).
Z Bodovej možno cez úzky hrebeň prejsť k južnejšie si-
tuovanému menšiemu opevneniu na vrchole Končisté-
ho vrchu (1310 m n. m.) s rozmermi plošiny 20 x 20 m.
Od juhu je poloha chránená kolmou skalnou stenou,
od severu je strmý svah, kde zrejme jestvoval tiež ka-
menný val. Toto miesto asi fungovalo ako predsunutá
obranná línia ešte južnejšie ležiacej sústavy opevne-
ných polôh na Iľanovskej Poludnici (1549 m n. m.).
Výrazná dominanta na rozhraní Iľanovskej a Jánskej
doliny (kataster Závažnej Poruby) má dvojitý plochý
vrchol, cez ktorý prechádzajú lavicovité bralnaté stup-
ne. Južný vrchol je prevýšený nad Prednou Poludnicou
(1491 m n. m.) asi o 30 m. Jej plošina dosahuje približ-
ne 40 x 80 m. Kamenný val, vybudovaný opäť z pies-
kovcových kvádrov a žulových okruhliakov, vychádza
zo skalného svahu na severnej hrane predného vr-
cholu a ohraničuje síce strmé, ale relatívne dostupné
svahy kopca. Početné nálezy žulových okruhliakov Obr. 9.2 Ploštín. Bronzový oštep lužickej kultúry (podľa
oválneho tvaru s rozmermi 5 x 3 cm zrejme slúžili ako L. Veliačika).

139
 tovitým ostrím a pomerne krátkou a hrubou tuľajkou
a podľa analogických nálezov sa vyskytuje v stupni
Reineckeho systému HaA1 (cca 1200 pred Kr.). Uvede-
né artefakty poskytujú dôležité informácie o najstar-
šej fáze využívania týchto extrémnych polôh už počas
trvania staršej fázy lužickej kultúry, hoci na presnejšie
závery ohľadne intenzity, charakteru a presného da-
tovania je potrebný intenzívnejší výskum v záujmovej
oblasti.
Vysoko exponované polohy na Končistom a oboch
vrcholoch Poludnice možno považovať za refúgiá, teda
príležitostne osídľované miesta v čase najväčšieho
ohrozenia, ktoré využívali obyvatelia nížinných osád.
Končiar Zadnej Poludnice je pritom najvyššie polože-
ným opevneným sídliskom v rámci územia Slovenska,
ale ani v celej Európe nie sú takto vysoko položené lo-
kality bežným javom. Domnievame sa, že oblasť De-
mänovských vrchov a priľahlej Ľubelskej pahorkatiny
nebola primárnou sídelnou zónou a nositelia lužickej
kultúry sem prenikali sporadicky, cielene snáď v sú-
vislosti s prospekciou surovín alebo z nábožensko-
-kultových dôvodov. Najmä na posledne menovanú
možnosť poukazuje bronzový kosák s bradavkovitým
tŕňom objavený v roku 1933 pri kopaní chodníka k De-
mänovskej jaskyni slobody (obr. 9.3, hore; Šimková,
2006, obr. 1: 19). Miesto nálezu sa nachádza pomerne
ďaleko (8 km) od ústia doliny, mimo sídelného areá-
lu, v prostredí zreteľne krasového rázu, kde má dolina
charakter úzkeho a hlbokého kaňonu so strmými skal-
nými stenami. V blízkosti miesta nálezu je výrazný
portál jaskyne Vyvieranie, ale aj spod skaly vyvierajúci
prameň podzemného toku Demänovky. Dominantné
vrcholy skalných masívov okolitých kopcov a množ-
stvo viditeľných jaskynných portálov navyše dotvá-
rajú celkovú ezoterickú atmosféru tejto časti Nízkych
Tatier. Pohľad z hrebeňa Chopka alebo Ďumbiera do
Liptovskej kotliny počas inverzie musel byť pre nášho
pravekého predka vskutku fascinujúci. Spolu s javom
zvaným „mikroexhalácia“, keď v zimnom období do-
Obr. 9.3 Demänovská dolina: kosák z doby bronzovej (hore) a železný
oštep púchovskej kultúry (dole). Foto: Archív Slovenského múzea
ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš
140
chádza k vystupovaniu teplého a vlhkého vzduchu
z početných skalných puklín, doprevádzaného stĺpmi
vodnej pary (akoby kopce fajčili), toto všetko mohlo
umocňovať predstavy o horách ako sídle transcen-
dentálnych božstiev, predovšetkým spojených s ne-
beskými silami (slnko, mesiac, hviezdy). Z religionis-
tického hľadiska sa hora (skala) a jaskyňa vyskytujú
pomerne často a túto dvojicu prírodných fenoménov
zdôrazňujú nezriedka symbioticky sa objavujúce ar-
cheologické situácie – „hora a jaskyňa tvoria zmyslovo
poznateľné hranice ľudskej existencie. Hory oddeľujú
človeka od sveta za horou, alebo nad zemou, jaskyne,
resp. vchod jaskyne je hranicou sveta pod zemou“ (Ma-
toušek, 1999, 449). Z praveku aj stredoveku poznáme
množstvo takýchto „posvätných miest“ (výrazné te-
rénne dominanty, jaskyne, studničky, posvätné háje,
vrcholy hôr, bariny, skalné solitéry a pod.), kde sa vďa-
ka svojmu „geniu loci – posvätnosti miesta“ častokrát
opakovane vykonávali kultové obrady (Podborský,
2000). Osamotený nález bronzového predmetu mimo
dosah regulárnych sídlisk, navyše v „environmentálne
pôsobivom prostredí“ nás vedie k domnienke, že tu
ide o doklad votívnej obetiny bohom hôr alebo ne-
jakému lunárnemu božstvu, pretože kosák tvar me-
siaca veľmi pripomína (Hänsel, 1997, 20). Podľa infor-
mácií nálezcu spočíval v hĺbke 150 cm; je teda vysoko
pravdepodobné, že bol intencionálne deponovaný
pod zemský povrch alebo do nejakej skalnej štrbiny.
Korešponduje to s inými známymi prípadmi solitérne
uložených bronzových predmetov, u ktorých predpo-
kladáme neprofánne dôvody. Okrem votívnych darov
sa zvyknú interpretovať aj ako priechodové obetiny
v blízkosti komunikácií či horských prechodov (Sklen-
ka a Zachar, 2011). Samotný kosák bol v agrárnej spo-
ločnosti nielen praktickým nástrojom používaným
najmä na žatvu poľnohospodárskych produktov, ale
aj symbolom spätým s kultom hojnosti, bohatou úro-
dou, plodivou silou a pod. Zrejme nie je náhoda, že
počas doby bronzovej sa vyskytuje kosák ako najfrek-
ventovanejší predmet v depotoch, často viazaných
práve na dominantné prírodné útvary ako sú napr.
horské vrcholy, alebo úpätia kopcov (Hansen, 1991,
81; Novotná, 1970b; Smrž a Blažek, 2002). Význam
tohto typu bronzovej industrie v kulte zdôrazňuje
i nález železného kosáka (predtým považovaného za
rukoväť dýky) z kultovej studne v Gánovciach na Spi-
ši, ktorý súvisí s otomansko-füzesabonyskou kultúrou
a patrí k najstarším železným predmetom v Európe
(Furmánek, 2007).
Popri samostatne sa vyskytujúcich bronzoch je
územie Liptova známe aj nálezmi mnohých hromad-
ných nálezov, ktoré obsahujú od niekoľko kusov po
niekoľko desiatok bronzových predmetov. Sortiment
je veľmi pestrý, od pracovných nástrojov po zbrane,
ozdoby, súčasti odevu a garnitúry konského postroja
či okutie voza (Struhár, 2009, 69–71). Z významnej
ekumény lužického osídlenia (širšie okolie dnešného sa využili predchádzajúce hradiská (Turík, Iľanovo-
Liptovského Mikuláša) poznáme niekoľko takýchto -Bodová), vznikli však aj opevnenia v nových polo-
pokladov z Bobrovca, Bobrovčeka, Jalovca (Novot- hách (Ludrová-Stráňa, Liptovská Mara-Havránok).
ná, 1970a) a predovšetkým kolekciu bronzových te- Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa centrum
paných šálok z Liptovského Mikuláša – Ondrašovej osídlenia posunulo viac južnejšie a v dolnej časti
z 9. storočia pred Kr. Jej súčasťou bola kopija a uni- Demänovskej doliny vznikla významná aglomerácia
kátny faloidný predmet s rytinami, ktorý je inter- s centrom na Rohačke (Pieta, 1983, tab. I: B). Táto
pretovaný ako obradný kultový artefakt (Furmánek, dominantná poloha situovaná medzi obcami Ploštín
1970). Zo starých záznamov vieme, že z katastra a Iľanovo má pretiahnutý tvar v severo-južnom sme-
Ploštína pochádza hromadný nález bronzových re. Pohodlným, hoci strmšie stúpajúcim chodníkom
výrobkov, pôvodne uložený v zbierke B. Majlátha sa možno dostať až na vrchol. Akropola sa nachádza
(Hampel, 1886b, 91; Novotná, 1970a, 112). Presnú na južnom konci návršia, má rozmery približne 50 x
lokalizáciu nepoznáme, údajne však obsahoval kla- 50 m. Z južnej, východnej a západnej strany ju chrá-
divo s tuľajkou, 2 sekery s lištami, náramenný kruh, nia strmé, čiastočne skalné zrázy, ktoré poskytovali
tri prstene a jeden „hviezdicový“ predmet. Je prav- dostatočnú ochranu. Len zo severu bola plocha za-
depodobné, že súvisí s lužickými nálezmi z výšinných bezpečená viditeľným hlinitým násypom. Niekoľko
lokalít nad Ploštínom. Rovnako nemáme bližšie úda- desiatok metrov pod akropolou zo severnej strany je
je o údajnom depote z Pavčinej Lehoty, ktorý obsa- výrazný kupolovitý terénny útvar, azda predsunutý
hoval šesť bronzových sekier a zlomok kosáka (Kürti, bod opevnenia. V záreze chodníka sú viditeľné ka-
1930, 188). menné bloky, ktoré môžu byť pozostatkom kamen-
ného múru zabezpečujúceho najdostupnejšiu líniu
hradiska. Na jeho temene sme našli v krtinci typic-
Vrchol horskej civilizácie a budovanie ký fragment redukčne vypálenej halštatskej nádoby
hradísk v dobe železnej s horizontálne žliabkovaným hrdlom, ktorý dokazuje
jeho časové prepojenie s akropolou. Pôvodné osídle-
Kultúrny komplex lužických popolnicových polí, nie sa sústreďovalo na umelo upravených terasách
ktorý zapustil na Liptove korene v 15. storočí pred Kr., na západnej a východnej strane Rohačky, kde zrejme
sa úspešne vyvíjal aj v nasledujúcom období staršej stáli zrubové stavby, ako to poznáme aj z iných súve-
doby železnej – halštatskej (800/750 – 450/400 pred
Kr.), keď sa vyspelá bronzová metalurgia severoslo-
venských dielní pomaly začínala orientovať na nový
druh kovu. Na rozdiel od južnejších oblastí Slovenska,
kde sa kultúrny vývoj začal orientovať na východoalp-
skú oblasť, horské lužické domínium si udržalo akúsi
kultúrnu svojbytnosť a horalskí obyvatelia vytvorili
v oblasti severoslovenských dolín a časti Malopoľska
príznačnú fáciu, ktorá dostala názov „oravská skupi-
na lužických popolnicových polí“. Jej charakteristický
keramický štýl, prejavujúci sa bohatou geometrickou
rytou a žliabkovanou výzdobou, poznáme najlepšie
z popolnicových pohrebísk na Orave a čiastočne na
Liptove. Tie boli objavené východne od Liptovského
Mikuláša, v katastri dnešných obcí Podtureň, Uhor-
ská Ves a Liptovský Hrádok (Struhár, 2002). Obyva-
teľstvo obývalo nížinné osady, najmä v blízkosti vod-
ných tokov. Jedno z takýchto halštatských sídlisk sa
podarilo zachytiť na severovýchodnom okraji Liptov-
ského Mikuláša v polohe Nicovo – „Pod Hájom“. V ro-
ku 1964 pri zemných prácach našli v hĺbke 180 cm vo
vrstve prepálenej zeminy a uhlíkov črepy a bronzovú
ihlicu s dvojružicovou hlavicou (Bárta, 1964). Hline-
né závažie dokladá výrobný charakter lokality s da-
tovaním do stupňa HaC. Vládnuca aristokracia, ktorá
bohatla na produkcii a distribúcii kovových výrobkov
si svoje rodové bohatstvo chránila v lepšie zabezpe-
čených opevnených sídlach. V niektorých prípadoch Obr. 9.4 Halštatská zásobnica z Rohačky. Foto: V. Struhár

141
 kých hradísk (Ludrová – Stráňa, Vyšný Kubín – Tupá
skala). Typická halštatská keramika (obr. 9.4) spolu
s bronzovým krúžkom a špirálou pochádza z malé-
ho výskumu K. Pietu (1983, obr. 6: 1–6). Jej charakter
zodpovedá podobným keramickým nálezom z úze-
mia Oravy a spadá do rozvinutej doby halštatskej
v stupňoch HaC-HaD, eventuálne na prelom staršej
a mladšej doby železnej. Okrem týchto nepatrných
dokladov halštatského horizontu sa do rovnakého
obdobia zvykne klásť aj kolekcia z objektu odkrytého
J. Volko-Starohorským, obsahujúca polotovary a vý-
robky z parohoviny, interpretovaná ako dielňa (Staro-
horský, 1909, 50). Aj keď kompetentný archeologic-
ký výskum na tejto významnej lokalite neprebehol,
môžeme predpokladať, že Rohačka bola centrálnym
halštatským hradiskom, ktoré obývala miestna aris-
tokratická vrstva. Súdiac podľa niektorých sídlisko-
vých nálezov (tkáčske závažie, prasleny, parohové
polotovary) je zrejmé, že tu prebiehala aj výrobno-
-hospodárska činnosť. Časť osady, resp. jej zázemie
bolo identi�kované i na západnom úpätí návršia,
kde sa zberom našli fragmenty halštatskej keramiky
(Šimková, 2004). Existenciu sídliska potvrdila sondáž,
ktorá zachytila niekoľko objektov (Pieta, 1983, obr. 6:
7–15). Pri prieskume sme tiež získali keramické frag-
menty z kuchynského riadu, z veľkých zásobníc, zvie-
racie kosti, väčšie i menšie kamenné projektily do
praku. Podľa opisu J. Mihalika (1888, 141, 144–145),
ktorý tu vykopal popolovitú vrstvu s kalcinovanými
kosťami a stopy prepálenia, sa domnievame, že na
západnom úpätí Rohačky jej obyvatelia pochováva-
li svojich mŕtvych na popolnicovom pohrebisku tak,
ako to poznáme v prípade oravských nekropol. Za
pozornosť stojí Mihalikov údaj, že v týchto miestach
objavil 4 m dlhé a 20 – 30 cm hrubé „ohnisko“. Tiež
uvádza nález pazúrika, ktorý sa zvykne vyskytovať aj
v halštatských hroboch. Predpoklad existencie poh-
rebiska podporujú nami objavené kúsky spečenej
hmoty na ploche tohto rozsiahleho sídliska na jar
roku 2011.
Obdobie existencie oravskej skupiny v staršej dobe
železnej bolo obdobím nielen vysokej hospodárskej
a ekonomickej úrovne jej nositeľov s vyspelým stup-
ňom bronzovej a neskôr železnej metalurgie, ale tiež
dobou významných spoločenských zmien a náhlych
zvratov. Presviedčajú nás o tom najmä vysoko polo-
žené opevnené sídliská – refúgiá, ktoré sa budovali
v tejto časti Nízkych Tatier, ale aj v Chočských vr-
choch (Pieta, 1981, 1983). Priamo s Rohačkou súvisí
opevnenie na Demänovskej Poludnici (1304 m n. m.),
ktoré je s ňou spojené horským hrebeňom a tvorí
jeden geogra�cký celok (Droppa, 1970, 94–95). Má
charakter úzkeho skalného hrebeňa orientovaného
v smere SV-JZ, dĺžka asi 150 x 40 – 80 m. Južný a vý-
chodný okraj vrcholovej plošiny ohraničujú strmé
skalné bralá, severnejší okraj je miernejší. Flyšové
142
ploché platne a žulové okruhliaky indikujú kamennú
forti�káciu. Výskum tejto polohy priniesol závažné
poznatky o charaktere a datovaní tunajšieho osídle-
nia (Pieta, 1980). Po celej ploche sa nachádzala po-
polovitá vrstva premiešaná s keramikou, mazanicou,
okruhliakmi a početnými pozostatkami zuhoľnate-
ného obilia a strukovín. Spolu so zvyškami ľudských
kostí dokladajú tieto nálezy násilný zánik hradiska.
Podporuje to aj nález trojbokej bronzovej strelky tzv.
skýtskeho typu, ktorá je v lužickom prostredí cudzím
elementom. Spolu s rovnakou strelkou z Iľanovskej
Poludnice (Pieta, 2002, obr. 116: 1), ako tiež ďalšími
obdobnými nálezmi, dokladajú kontakty severoslo-
venskej halštatskej civilizácie s južnejšie a východ-
nejšie sídliacimi kultúrnymi centrami, ktoré sú blízko
späté s rôznorodým nomádskym etnikom. To pre-
niklo už niekedy v 7. – 6. storočí pred Kr. do Karpat-
skej kotliny (Miroššayová, 2003). Spomínané nálezy
z Iľanovskej Poludnice navyše potvrdzujú, že tunajší
pevnostný systém opäť využilo lužické obyvateľstvo
oravskej skupiny. Túto skupinu lokalít však poznáme
taktiež z ľavej časti Demänovskej doliny. Pri jej ústí
sú z okolia Pavčinej Lehoty dávnejšie známe polohy
„Zámeček“ a „Žiarec (Žiarce)“, ktoré sa uvádzajú v sú-
pise halštatských hradísk (Benediková, 2007, 87). Ich
datovanie však zatiaľ nie je dôveryhodne potvrdené.
Na prelom doby halštatskej a doby laténskej možno
tiež zaradiť materiál z hradiska „Zvon“ v Lazisku, kto-
rý tvorí severný výbežok masívu Sinej. Valové opev-
nenie s bránou ohraničovalo čiastočne vydláždenú
plochu asi 1,35 ha, vnútri ktorej sa našli pozostatky
zrubových stavieb a ohnísk. Stopy požiaru majú zrej-
me súvis s násilným zánikom ostatných halštatských
hradísk (Pieta, 1991a). Vynikajúcim príkladom obra-
ny v týchto turbulentných časoch je refúgium dete-
kované na severovýchodnej rázsoche Sinej, v polohe
Na jame (1438 m n. m.) v katastri Demänovskej Doli-
ny. Lúčinatá plošina má rozmery asi 400 x 60 – 90 m
a z troch strán ju zabezpečujú strmé steny. Jej seve-
rovýchodný okraj bol chránený kamenným valom
z pieskovcových kvádrov a žulových kameňov. Na
celej ploche sa v krtincoch nachádzajú hlinené črepy
prevažne so súdkovitých nádob s vtiahnutým okra-
jom. Zaujímavosťou tejto lokality je prírodná krasová
priepasť na jej vrchole s hĺbkou 12,2 m, ktorú považo-
val A. Droppa (1970, 94) za umelo vyhĺbenú studňu.
Viedla ho k tomu skutočnosť, že okolo ústia otvoru
bol navŕšený umelý násyp spevnený pieskovcovými
kvádrami, z ktorých bol vybudovaný val. Tento druh
materiálu bol transportovaný z Liptovskej kotliny,
kde tvorí paleogénne �yšové podložie vystupujúce
na viacerých miestach až k povrchu. Archeologický
prieskum priepasti neposkytol relevantné výsledky
(Holúbek, 2000). Tie by mohol priniesť až výskum
sedimentov na jej spodku. Tento prírodný fenomén
mohol byť determinujúci pre výber polohy na osídle-
nie. Podobné prirodzené vertikálne dutiny boli totiž
v dobe železnej často využívané ako obetné šach-
ty a v kombinácii s už spomínanou úctou k horám
a vrcholom je takáto krasová jama na tento účel
priamo predurčená (Peša, 2006). V tomto zmysle sú
zaujímavé antropologické nálezy z Jaskyne v Kostol-
coch a ľudské kosti objavené v priepasťovej Pustej
jaskyni v jednom prípade s náznakom arte�ciálnych
zásahov (Šimková, 2006, 122–128). Iného charak-
teru sú stopy po pobyte nositeľov oravskej skupiny
v niekoľkých horizontálnych jaskyniach. Východne
od masívu brala Sokol, ktoré leží pod refúgiom na
Jame, sa nachádza malá riečna jaskyňa s názvom
Tunelová jaskyňa s bivakom (č. 1635 podľa Bellu et
al., 2007). Počas malej sondáže sa tu popri stredove-
kých črepoch našli zlomky redukčne vypálenej kera-
miky halštatského rázu (Holúbek et al., 2001). Jasky-
ňa, v ktorej je malé jazierko s pitnou vodou, zrejme
poskytovala prechodný pobyt obyvateľom okolitých
hradísk. Nie je vylúčené, že v masíve Sokola sa na-
chádzajú ďalšie lokality s pravekým osídlením. Pod-
ľa J. Bártu v jeho svahu počas druhej svetovej vojny
vykopali partizáni pri stavbe bunkra črepy z väčšej
zásobnice (Bárta, 1953, 3). V dolinke Beníkovej, si-
tuovanej na južnom svahu Demänovskej Poludnice
v jaskyni Dvere (Veľká jaskyňa v Bašte – č. 1203 pod-
ľa Bellu et al., 2007), sa v roku 1995 našla bronzová
strelka skýtskeho typu obr. 9.7: 2. Nesporne súvisí so
zázemím refúgia na Demänovskej Poludnici. Z tak-
isto priestrannej Jaskyne nad Vyvieraním (č. 1255
podľa Bellu et al., 2007), ktorá má mohutný vstupný
portál, pochádza črep z okraja nádoby zaraditeľnej
do približne rovnakej doby. Okrem jaskýň v tomto
období poskytovali ochranu pred nepriazňou poča-
sia aj skalné previsy. Jeden z nich v Čiernej dolinke,
vo východnom svahu Demänovskej doliny, skúma-
li pracovníci Archeologického ústavu SAV v Nitre
v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Asi 18 m dlhé
a 3 m široké abri poskytlo zvyšky uhlíkových vrstiev
a v hĺbke 50 – 70 cm praveký horizont dokazujúci,
že tento typ krasu bol využívaný aj v dobe oravskej
skupiny (Bárta, 1953).
Púchovská kultúra a Kelti
v Nízkych Tatrách
Spomínané zlomové udalosti, doložené na via-
cerých lokalitách katastro�ckým horizontom, sved-
čia o komplikovanej kultúrnej a zrejme i etnickej si-
tuácii na sklonku doby halštatskej. Opevnené lokality
zostali v nasledujúcej epoche opustené, aj keď na
pohrebiskách pokračoval vývoj v mladšej dobe že-
leznej – laténskej (500/450 pred Kr. – 0). Na miest-
nom postlužickom podloží vznikla púchovská kultúra,
v ktorej sa čoraz ráznejšie presadzovala keltská mate-
riálna zložka, etnicky azda spojená s kmeňmi Kotínov.
Charakter osídlenia sa však výrazne zmenil. Sídliská
sa zakladali na iných miestach a úlohu hospodársko-
-spoločenského a kultového centra prevzala rozsiahla
aglomerácia v okolí Liptovskej Mary – Havránku (Pie-
ta, 1996). Prvé osady tu vznikajú už v 4. storočí pred
Kr., v tzv. predpúchovskom stupni, ktorý tvorí spojni-
cu medzi oravskou skupinou a púchovskou kultúrou.
Typickým sídliskovým typom sa na Liptove stali malé
opevnené hrádky situované na solitérnych vrcholoch
pri vstupe do horských dolín Chočských vrchov a Níz-
kych Tatier a agrárne osady v ich zázemí. Silný sídlis-
kový horizont sa zistil na Lazisku. Z tejto fázy osídlenia
bol na terasách kopca odkrytý pás kamennej dlažby
a drevenej konštrukcie, zrejme opevnenia, keramikou
datované do neskorej doby laténskej (1. storočie pred
Kr.). V tomto zmysle bola opäť (alebo kontinuálne?)
osídlená Rohačka; M. Bel spomína odtiaľto nálezy
keltských a rímskych mincí, dávnejšie sa tiež našla
výrazne pro�lovaná rímska spona (Beninger, 1937,
49; Pieta, 1982, Taf. VIII: 21). Bronzová spona, uložená
v Slovenskom národnom múzeu v Martine, patrí k va-
riantom spôn s očkom typu Almgren 50-53, ktoré sa
vyskytovali v staršej dobe rímskej (obr. 9.5). Východne
od ústia Demänovskej doliny, v prednej línii nízkotat-
ranských dolín, evidujeme dve púchovské opevnenia.
Prvé uvádza vo svojej práci V. Uhlár (1961, 171) v po-
lohe „Chopce“ nad Závažnou Porubou, žiaľ bez bliž-
ších údajov. Podobné útržkovité informácie priniesol
výskum opevnenej polohy „Hrádok“ na ľavej strane
Jánskej doliny, v katastri Liptovského Jána. Jeho pô-
vodné osídlenie je, súdiac podľa nepočetných nálezov,
nesporne púchovské (Pieta, 1992). Asi z tejto lokality
alebo z jej blízkosti pochádza hromadný nález z roku
1869, ktorý obsahoval tri bronzové prstene a plastiku
ľudskej postavy (Hampel, 1886a, tab. 69: 2), ktorá je
jedným z mála dokladov keltského �gurálneho ume-
nia na severnom Slovensku. Nálezy laténskych výrob-
kov nachádzame aj Demänovskej doline. V roku 1944
bol pri ťažbe kameňa v časti „Repiská“ objavený že-
lezný oštep s tuľajkou (obr. 9.3, dole; Bárta, 1953).
Podľa K. Pietu (2008, 260–263) tento exemplár patrí
k typu 1, ktorý je charakteristický širším, od tuľajky
odsadeným listom a stredovým rebrom s analógia-
mi v mladšej dobe laténskej. Jeho prítomnosť hlbo-
ko v horskej doline by mohla svedčiť o loveckých ak-
tivitách či výpravách za surovinami na úpätí Tatier
rozmiestnených osád a hradísk. Pri prospekcii De-
mänovských vrchov sa nositelia púchovskej kultúry
istú dobu mohli zdržiavať v niektorých sídliskovo
vhodných jaskyniach, na čo upozorňujú novšie ná-
lezy drobných predmetov. Významné sú z okolia do-
stupnej a priestornej Jaskyne v Sokole (tiež Jaskyňa
v Blatníku – č. 1319 podľa Bellu et al., 2007), ktoré
majú dobre viditeľný portál v mohutnom skalnom
masíve brala Sokol na ľavej strane Demänovskej do-
143
 liny. Na terase pred vstupom jednej z nich sa našla
malá strieborná minca (obr. 9.6). Predstavuje keltskú
mincu s hrboľom na averze, podľa klasi�kácie E. Kol-
níkovej (2004, 25, obr. 2: Sp/E) typu Spiš a najbližšie
vyčlenenému variantu E s úpravou pôvodného razi-
dla. Charakterizuje ho nevýrazný a takmer trojuhol-
níkový plastický hrboľ na averze, pričom na reverze
je zobrazený kôň spišského typu s dlhou zobákovitou
papuľou zakončenou pukličkou a s trojuholníkovými
kopytami. Pod koňom je krúžok a neforemný kolok
bez pukličky – akoby druhá zadná noha vychádzajúca
spod konského brucha. Priemer opísaného exemplá-
ra je 14 – 17 mm. V predĺženom tunelovom prístupe
východne od vchodu bola objavená rímska bronzová
spona. Ide o sponu s valcovitou hlavicou V. Almgre-
novej skupiny s ozdobným �ligránom na hlavici a na
pätke. Konkrétne ide o Almgrenov typ č. 110 alebo
120 (Cociş, 2004, Pl. LVII: 834 nn.). Rozšírené sú hlav-
ne v przeworskej kultúre a menej v stredodunajskej
oblasti. Chronologické ťažisko výskytu tohto typu
spôn je v stupni B2, menej tiež v stupni B2/C1, t. j.
najmä v staršom úseku 2. storočia po Kr. Paralely
k typu 120 možno uviesť z Moravy, napr. z pohrebis-
Obr. 9.5 Ploštín-Rohačka, bronzové predmety uložené v zbierkach
Slovenského národného múzea. Foto: V. Struhár
144
ka Veľké Hosterádky (Ludikovský a Peškař, 1978, obr.
4: 2). Exemplár z Bratislavy-Trnávky dokladá jej výro-
bu i z menej kvalitného kovu – železa (Varsik, 2000,
obr. 97: 7). Laténskeho pôvodu je železná spona zo
Zbojníckej jaskyne (č. 1691 podľa Bellu et al., 2007).
Ide o pomerne málo frekventovaný typ spony s lo-
meným lúčikom, obvykle nazývaný ako „spona Kostr-
zewski typ K“ (Pieta, 1982, 35). Uvedený typ spôn je
rozšírený predovšetkým na území Poľska, prevažne
v nekeltskom – germánskom prostredí (przeworská
kultúra) a datujú sa do neskorolaténskeho obdobia,
hlavne stupňa LTD1 (obr. 9.7). Prevažujú najmä exem-
pláre zo železa. V prípade spony zo Zbojníckej jaskyne
vidno podľa K. Pietu (za informáciu mu vďačíme) ur-
čité typologicky staršie prvky v náznakovom členení
lúčika, hoci datovanie do začiatku zmieneného stup-
ňa doby laténskej je najpravdepodobnejšie.
Ľud púchovskej kultúry sa krátko pred prelomom
letopočtov dostal do kontaktu s vyspelou rímskou ci-
vilizáciou, odkiaľ k nám prúdili provincionálne výrobky,
vrátane rímskych mincí. Jedna z nich pochádza z Tu-
nelovej jaskyne (nazývanej tiež Studňa – č. 1631 podľa
Bellu et al., 2007; obr. 9.8), so severne exponovaným
portálom, nachádzajúcej sa nad dolinou Okno. Ošú-
chaná rímska minca je slabo čitateľná a sekundárne
upravená prerazeným oválnym otvorom ako prívesok.
Na averze denára vidno kučeravý portrét panovníka
otočeného vpravo, azda Marca Aurélia? (161–180).
Hmotnosť strieborného exempláru s výraznou prí-
mesou medi je 2,225 g, priemer 17 – 18 mm, priemer
otvoru na zavesenie 3,5 – 4 mm. Spolu s prienikom
germánskych elementov do habitu púchovskej kul-
Obr. 9.6 Drobné nálezy z Jaskyne v Blatníku. Foto: M. Soják
 túry však rímske importy predznamenávajú pozvoľný
vrchol a nakoniec zánik tradičnej „horalskej civilizá-
cie“, s koreňmi ešte v dobe bronzovej. V staršej dobe
rímskej sa po násilnom zániku opevnení značne zre-
dukovala aj sídlisková štruktúra a posledné skupiny
pôvodného obyvateľstva opustili tento kraj v súvis-
losti s udalosťami okolo tzv. markomanských vojen
v druhej polovici 2. storočia po Kr.

Cudzie etniká a poslední Germáni

V mladšej dobe rímskej sa začali čoraz viac pre-
javovať v rímskom impériu hlboké rozpory, ktoré
vyústili do rozdelenia ríše a konca jej západnej čas-
ti v 5. storočí vplyvom vpádu germánskych kmeňov.
Barbarský tlak bol natoľko silný, že uviedol do pohybu
obrovské masy rôznorodých etnických skupín. Začalo
sa veľké sťahovanie národov. Na začiatku tejto histo- Obr. 9.7 Železná spona púchovskej kultúry zo Zbojníckej jaskyne (1),
rickej epochy sa naše oblasti nachádzali v susedstve bronzová trojboká strelka z jaskyne Dvere (2).
germánskych (kvádskych) a zrejme aj vandalských
kmeňov. Hoci od obdobia po zániku púchovskej kul-
túry nepoznáme na Liptove žiadne sídliská, určitý strany Nízkych Tatier (Ondrouch, 1935). Tezaurované
tranzit tadiaľto prebiehal, keďže kotlina sa nachá- mince sú svedectvom nepokojných a turbulentných
dzala na križovatke významných pravekých komu- dôb, v ktorých spoza Karpát čoraz častejšie prenika-
nikácií. Svedectvom sú ojedinelé i hromadné nálezy li germánske vplyvy. K priamemu etnickému zásahu
mincí. Do 3. až 4. storočia je datovaný poklad nesko- napokon predsa len došlo niekedy v druhej polovici
rorímskych razieb zo Závažnej Poruby (Minarovičo- 4. storočia, keď z prostredia vandalskej postprzewor-
vá, 1985), približne do rovnakého horizontu spadá skej kultúry prišli sem skupiny nových kolonistov.
aj poklad 50 bronzových mincí so sponami z druhej Intenzívne, aj keď epizodické osídlenie zanechalo

Obr. 9.8 Tunelová jaskyňa osídlená v dobe halštatskej. Foto: P. Staník

145

Obr. 9.9 Železný zvon z Laziska, neskorá doba rímska (podľa K. Pietu).
v teréne výraznú stopu. Jej nositelia dostali pomeno-
vanie severokarpatská skupina neskorej doby rímskej,
datovanej do poslednej štvrtiny 4. až prvej tretiny 5.
storočia po Kr. (Pieta, 1991b). Osídlené boli hlavne
staršie opevnenia, ktoré mohli byť po obyvateľoch
púchovskej kultúry ešte relatívne dobre zachované.
Remeselná produkcia, aj vďaka dostupným ložiskám,
sa orientovala predovšetkým na čiernu metalurgiu
a kováčstvo. V Liptovskom Jáne sa z tejto doby našla
kováčska dielňa s množstvom železných výrobkov
a typickými zlomkami veľkých zásobníc s okružím
zdobených viacnásobnou vlnovkou (Pieta, 1992). Po-
dobná situácia bola tiež na vrcholovej plošine Zvona
v Lazisku, kde sa početné doklady spracovania železa
našli v blízkosti dvoch stavieb s kolovou konštruk-
ciou (Pieta, 1991a). Unikátnym nálezom je odtiaľto
železný zvonec, ktorý akoby symbolicky potvrdzoval
opodstatnenosť pomenovania tejto polohy (obr. 9.9).
So severokarpatskou skupinou sa spája obnovený
146
Obr. 9.10 Zázemie Demänovskej doliny s najdôležitejšími archeolo-
gickými lokalitami.
záujem o jaskyne a skalné útvary. Popri niektorých
liptovských jaskyniach (Liskovská jaskyňa, Prosiecka
vyvieračka) poznáme tento typ pamiatok aj z De-
mänovskej doliny. Keramika zdobená vlnovkou po-
chádza z už spomínaného previsu v Čiernej dolinke
(Šimková, 2006, obr. 4: 1–15) a s rezervou sem mož-
no zaradiť tiež niekoľko fragmentov jemne plavenej
tenkostennej keramiky z jaskyne Veľké Okno (Šim-
ková, 2006, obr. 26, 27; ústna informácia K. Pietu).
S týmito ojedinelými nálezmi sa na niekoľko storočí
strácajú akékoľvek stopy po pobyte človeka v Demä-
novskej doline. Opätovne tento pôsobivý a na prírod-
né pozoruhodnosti bohatý kraj Slovenska objavili až
prví stredovekí kolonisti, ktorí najmä od 13. storočia
intenzívne začali využívať surovinové bohatstvo níz-
kotatranských vrchov a dolín (obr. 9.10).
Je nanajvýš podnecujúce, že napriek existencii via-
cerých jaskýň, ktoré sú svojím charakterom vhodné
na trvalejšie osídlenie (jaskyňa Vyvieranie, sústava
horizontálnych priestorov v masíve Sokola, jaskyne
v doline Beníkovej), v Demänovskej doline nikdy ne-
prebiehal systematický archeologický prieskum, resp.
výskum, ktorý by zachytil významnejšie stopy po po-
byte pravekých ľudí. Vzhľadom na indikujúce nálezy
z viacerých historických období a kumuláciu lokalít
v okolí, možno v tejto krasovej oblasti oveľa intenzív-
nejšie osídlenie predpokladať aj v praveku a včasnej
dobe dejinnej.

Z histórie jaskýň
Demänovskej doliny
Z áujem o poznávanie jaskýň Demänovskej doliny
siaha do dávnej minulosti. O tom, ako ich v minu-
lých storočiach vnímalo okolité obyvateľstvo, vypove-
dajú nápisy na stenách niektorých jaskýň. V kontex-
te doby sa o ne zaujímali aj odborné kruhy. V časoch
tvoriaceho sa turistického záujmu jaskyne postupne
priťahovali pozornosť širšej verejnosti. S objavením
Demänovskej jaskyne slobody v roku 1921 a ďalších
častí jaskynného systému sa zintenzívnil speleologic-
ký prieskum jaskýň. S otvorením Demänovskej jasky-
ne slobody pre verejnosť súvisí výrazný nárast a rozvoj
turizmu v Demänovskej doline.
Prvotný záujem o Demänovské jaskyne
Prvá zmienka o otvoroch do jaskýň Demänovskej
doliny pochádza zo 6. decembra 1299. Súvisí s listi-
nou Ostrihomskej kapituly, kde sa ustaľuje hranica
pozemkov magistra Andreja na juh od Palúdzky. Podľa
nej sa ich hranica tiahla cez vrch s dutinami a jaskyňa-
mi, v ktorom sú veľké a hlboké pukliny a podivuhod-
né pramene. Pôvodne sa predpokladalo, že by mohla
súvisieť s Demänovskou ľadovou jaskyňou (Benic-
ký, 1952; Droppa, 1957, 1959). Text listiny vo vzťahu
k hraniciam uvádzal prvky, ktoré sa už nedajú identi�-
kovať v teréne. Zmienku o vrchu s dutinami a jaskyňa-
mi preto nemožno stotožňovať so žiadnou jaskyňou
Demänovskej doliny. Vo vtedajšej dobe pravdepodob-
ne išlo o lokalitu dostatočne známu a v teréne ľahko
identi�kovateľnú. Nemožno vylúčiť, že majitelia po-
zemkov či pastieri a drevorubači mali o jaskyniach istú
vedomosť.
Už v roku 1736 M. Bel k jaskyni Dvere (Veľká jasky-
ňa v Bašte) uviedol, že jej vchod v časoch nepokojov
vyrovnali múrom a brvnami, aby bola útočiskom proti
útokom zbojníkov. O hlinených nádobách a črepoch,
ktoré sa údajne našli v Demänovskej ľadovej jaskyni,
10
sa v roku 1895 zmieňoval Gy. Istvánffy. Počas tatár-
skeho vpádu sa tu vraj skrývalo okolité obyvateľstvo.
Roku 1927 J. Volko-Starohorský písal o kostiach zvie-
rat, ktoré našiel pri výskume jaskyne Okno. Nálezy
tenkostenných červených črepov z pálenej hlinenej
nádoby a starú, hrdzavú jazdeckú ostrohu mladšieho
pôvodu vo Veľkej jaskyni v Bašte spomínal v roku 1950
J. Ch. Raiskup. Podľa niektorých pastierov v doline sa
kedysi mala nachádzať jaskyňa, kde v sudoch schová-
vali solené baranie mäso. Trosky sudov objavil J. Ch.
Raiskup vo Veľkej jaskyni v Bašte. V roku 1953 J. Bár-
ta preskúmal previs v Čiernej dolinke a potvrdil jeho
stredoveké osídlenie. Antropologický rozbor ľudských
kostrových pozostatkov z Jaskyne v Kostolcoch (Thur-
zo, 1996) vylúčil ich novoveký pôvod. V roku 1999
P. Laučík podľa nálezov mincí a iných kovových pred-
metov v jaskyni Dvere dospel k názoru, že v minulosti
mohla slúžiť ako úkryt zbojníkom.
Niektoré jaskyne Demänovskej doliny v minulosti
teda naozaj pútali záujem človeka. Pravdepodobne sa
s výnimkou Jaskyne v Kostolcoch orientoval na lokality
spodnej časti doliny, v oblasti medzi Čiernou dolinkou
a dolinkou Okno. Azda medzi ne patrila i Demänovská
ľadová jaskyňa. Pravdepodobne o nej vedeli pastieri
a drevorubači, ktorých upútala ľadom udržujúcim sa
i cez letné horúčavy (Droppa, 1957).
V prvých písomných zmienkach o našich jasky-
niach sa jej existencia neuvádza. V rukopisnom kóde-
xe o Uhorsku z rokov 1448 – 1490 sa síce P. Ranzano
zmienil o niektorých slovenských jaskyniach, ale tie
nesúviseli s územím Liptova. Liptov a jeho demänov-
ská časť asi nepatrili k územiam, na ktoré sa upierala
pozornosť vtedajších vzdelancov (Lalkovič, 1993). Na
jaskyňu si nespomenul ani G. Wernher v práci o lieči-
vých vodách Uhorska z roku 1549 a neskôr ani tí, čo
preberali jeho údaje. M. Szentiváni, slovenský jezuita,
polyhistor a univerzitný profesor v Trnave (pochá-
dzajúci z Liptovského Jána) v práci o podivuhodných
147
 silách a vlastnostiach vôd z roku 1689 ako prvý spo-
menul jaskyne nad osadou Svätý Ján a nezmienil sa
o jaskyniach v neďalekej Demänovskej doline (Lalko-
vič, 2003b). Vtedy ešte neboli natoľko známe, aby sa
im pripisoval väčší význam.
Pred M. Szentivánim sa o jednej jaskyni v Liptovskej
stolici zmienil J. P. Hain, prešovský lekár. V liste P. J. Sach-
sovi, vydavateľovi zborníka Academie Leopoldiny vo
Vratislavi, písal v roku 1672 o jaskyni neďaleko mesteč-
ka Liptovský Mikuláš (Prikryl, 1985). Nachádzala sa sme-
rom na juh, v Karpatských vrchoch, ktoré volali Tatrami.
Zásluhou vydavateľa sa Hainov opis ocitol v treťom
ročníku zborníka Miscellanea curiosa ako pozorovanie
č. 194 (obr. 10.1). Uvádzal v ňom, že k asi míľu vzdiale-
ným Tatrám sa stúpalo od ústia potokov do Váhu na
dosť vysoký vrch na juhu. Tu sa odbočovalo na západ
cez kopec k jaskyni, kde sa vstupovalo tesným otvorom.
Za ním sa objavil veľký klenutý priestor, ktorý pokračo-
val skoro jednu míľu na východ. Po jeho bokoch sa do
šírky tiahli iné dutiny a jaskyne. Po dlhšej ceste sa obja-
vila voda, ktorá bránila v ďalšom pokračovaní. Silný prúd
vetra, ktorý tam vanul, zhášal sviečku a znemožňoval
cestu ďalej. V strede priestoru tu a tam kvapkala biela
hmota, pokrývala podlahu (mesačné mlieko) a pod ňou
ležali pochované kosti drakov.
Opisu jaskyne sa nevenovala veľká pozornosť. Hain
sa v jaskyniach viac zaujímal o kosti jaskynných med-
Obr. 10.1 Titulná strana 3. ročníka Miscellanea curiosa z roku 1681.
148
veďov, ktoré považoval za kosti drakov (Prikryl, 1985).
Keďže jaskyňu lokalizoval južne od Liptovského Miku-
láša, išlo o niektorú z jaskýň Demänovskej doliny. Za
dračie sa oddávna považovali jaskyne (Čierna jasky-
ňa, Beníková a Okno), ktoré sa nachádzali v Nízkych
Tatrách na ľavom brehu Váhu (Niezabitowski, 1924).
Predpokladalo sa, že ním publikovaný opis súvisí azda
s jaskyňou Beníková.
Zmienky o tesnom otvore, klenutom a z hľadiska
dĺžky veľkom priestore za ním, vode, ktorá bránila
v ďalšom pokračovaní a prievane zhášajúcom svieč-
ku, sa v Hainovom opise až nápadne hodia na Demä-
novskú ľadovú jaskyňu. Vyplýva to nielen z jej celko-
vej kon�gurácie, ale i údajov, ktoré o nej publikovali
tí, ktorí ju navštívili v 18. a 19. storočí. Jeho opis teda
skutočne súvisí s Demänovskou ľadovou jaskyňou a je
prvou zmienkou o nej z roku 1672, ktorá sa dostala do
literatúry (Lalkovič, 2003a). K Hainovmu opisu patril aj
nákres priestorov jaskyne, ktorý údajne príležitostne
načrtol akýsi zeman z Liptova.
Druhá polovica 17. storočia je obdobím, keď sa
o existencii tejto a iných demänovských jaskýň vedelo
v kruhoch, ktoré vlastnili tunajšie lesy a okolité pozem-
ky. Zmienka o nákrese a opise jaskyne svedčí o tom, že
sa o ňu zaujímali predovšetkým ich majitelia. V kon-
texte vlastníctva Demänovej a jej pozemkov v doline,
ako aj faktu, že tu existovalo niekoľko kúrií drobných
zemanov, nemožno vylúčiť, že odtiaľ pochádzal i au-
tor zatiaľ neznámeho nákresu jaskyne.
Začiatky odborného záujmu
Ďalšie dimenzie záujmu o demänovské jaskyne
priniesla prvá polovica 18. storočia. Stalo sa tak zá-
sluhou G. Buchholtza ml. po jeho návrate z univerzit-
ných štúdií v Nemecku. Roku 1714 sa usadil v Paludzi,
kde prijal miesto rektora na latinskej škole. So svojimi
žiakmi podnikal vychádzky do okolitých hôr, študoval
osídlenie kraja a zaoberal sa botanizovaním. Okrem
historických a prírodných zaujímavostí, jeho pozor-
nosť upútali aj tunajšie jaskyne.
Azda ho inšpirovali poznatky J. P. Haina publikované
v Miscellanea curiosa, keďže z mnohých miest dostá-
val zásielky vedeckej literatúry a sledoval ju pozorne.
Jeho záujem o jaskyne mohol vyplynúť aj z prostredia,
do ktorého sa dostal po príchode do Paludze. Stýkal sa
tu s liptovským podžupanom A. Kheberitschom z Dl-
hej Lúky. Za manželku mal dcéru slovenského zemana
B. Plathyho z Paludze a prichádzal do styku s tunajší-
mi vzdelancami. Pravdepodobne asi tu čerpal prvé po-
znatky o demänovských jaskyniach, než sa začal o ne
zaujímať konkrétnejšie (Lalkovič, 2003b).
Už v roku 1719 niekoľkokrát navštívil Demänovskú
dolinu. V jaskyni Beníková hľadal kosti drakov a usiloval
sa zachytiť ich podobu. Miestom jeho ďalšieho báda-
 nia sa stali priestory Menšej a Väčšej Čiernej jaskyne,
ako vtedy nazývali Demänovskú ľadovú jaskyňu. V ro-
ku 1719 ju podrobne preskúmal a vyhotovil jej nákres.
K objektom jeho záujmu patrila aj jaskyňa Studňa v Ok-
ne, Malé a Veľké Okno, jaskyňa pod Beníkovou, Točište
(?), jaskyne v Bodickej doline a ďalšie. Jaskyne, ktoré
navštevoval v sprievode žiakov a priateľov, na mieste
opísal a väčšinou i zakreslil priebeh ich priestorov.
Buchholtzova snaha o prieskum demänovských
jaskýň súvisela s činnosťou M. Bela, jeho vlastived-
ným dielom o Uhorsku. K okruhu jeho spolupracovní-
kov patril i G. Buchholtz ml., ktorý mu posielal opisy
a náčrtky tunajších jaskýň. V roku 1723 vyšlo v Norim-
bergu Belovo dielo Hungariae antiquae et novae pod-
romus. Tu popri zmienke o demänovských jaskyniach
a podivuhodných kostiach, ktoré sa tam našli, uve-
rejnil aj pozdĺžny rez Menšej a Väčšej Čiernej jaskyne.
Podľa nákresu G. Buchholtza ml. z júla 1719, jeho me-
dirytinu vyhotovil S. Mikovíny (obr. 10.2). Patril k nej
aj opis jednotlivých častí jaskyne, ktorý objasňoval jej
charakter a kon�guráciu priestorov (Lalkovič, 1985).
Podľa údajov G. Buchholtza sa o demänovských jas-
kyniach M. Bel podrobne zmienil v druhom zväzku svo-
jich Notícií z roku 1736. Opísal tu jaskyňu Beníková, Dve-
re, Malé i Veľké Okno a spomenul Demänovskú ľadovú
jaskyňu. Jaskyňu Beníková, nazývala sa podľa susedné-
ho brala, volali aj Dračou pre množstvo veľkých kostí
nájdených v jej podzemí. Mala veľký, mierne naklonený
vchod a odhadovala sa na päťsto siah dĺžky (cca 950 m).
Vode z jazierok sa tu pripisovala liečivá sila a s obľubou
Obr. 10.2 Znázornenie Demänovskej ľadovej jaskyne, ktoré podľa nákresu G. Buchholtza ml. z roku 1719 vyhotovil S. Mikovíny.
ju používali chorí na kamienky. Ďalej píše, že menšiu jas-
kyňu, spojenú s Beníkovou, obyvateľstvo volalo Dvere
alebo Brána. Oválny, ťažko viditeľný vchod bol obrátený
na juh a do nižšie položenej časti sa dalo zostúpiť po
rebríku. Jaskyňa Veľké Okno mala väčší vchod než Bení-
ková. Nachádzala sa južne, v tej istej nadmorskej výške,
vo vzdialenosti asi na tri štádiá (štádium je stará grécka
dĺžková miera – 600 stôp, resp. 192,27 m). Rozsahom
priestorov sa radila na druhé miesto po Čiernej jaskyni.
Mala niekoľko odbočiek a peknú sintrovú výzdobu. Na
jej konci sa pod pieskom a kamením nachádzali dračie
kosti. Neveľká jaskyňa Menšieho Okna, južne od Bení-
kovej, mala dvojitý vchod.
K poznávaniu demänovských jaskýň prispel aj
D. Fischer, lekár a prírodovedec. V Liptovskom Mikuláši
pôsobil v rokoch 1719 – 1725 ako úradný fyzikus Lip-
tovskej stolice. Jaskyne vnímal ako objekty, prostredníc-
tvom ktorých rozvíjal svoje experimenty, pretože mu
poskytli materiál potrebný na ich realizáciu (Lalkovič,
1997a). G. Buchholtz v zásielke dračích kostí z jaskyne
Beníková, ktorú mu poslal, pripojil aj niekoľko kvapľov.
D. Fischer kvaple opísal a preskúmal. Okrem tvaru, skú-
mal ich chemické vlastnosti. Považoval ich za vodné
pramene, čo vymokali zo skál a stvrdli na skalnatú hmo-
tu. Niektoré boli kužeľovité, iné mali drapľavé steny.
U iných prevládal plochý či okrúhly tvar veľkosti hrachu
alebo sa skladali z menších a väčších guľôčok. Väčšinou
mali belostnú farbu so žltkastým odtieňom. Zúčastnil
sa viacerých Buchholtzových výprav do demänovských
jaskýň. Aj po Buchholtzom presídlení do Kežmarku pu-
149
 tovali v auguste 1723 Demänovskou dolinou po Okno
a spustili sa k otvoru jaskyne Studňa, aby ju preskúmali.
S touto výpravou súvisí náčrtok jaskyne Studňa, ktorý
vyhotovil a poznámkami opatril G. Buchholtz ml. Spolu
s náčrtkom jaskyne pod Beníkovou ho poslal M. Belovi
(Lalkovič a Komorová, 1991).
V roku 1724 uskutočnil študijnú cestu po Uhorsku
F. E. Brückmann, nemecký lekár, �lozof a cestovateľ
z Wolfenbüttelu, člen učenej spoločnosti Academia
caesareo Leopoldina naturae curiosum (Houdek, 1954;
obr. 10.3). Počas nej sa zaujímal i o jaskyne. Do Liptova
prišiel 9. mája 1724, kde ho v Paludzi prijal M. Bohurád,
rektor latinskej školy. Odtiaľ pokračoval do Palúdzky k ze-
manovi Zmeškalovi, ktorý mu pridelil troch ozbrojených
pisárov a štyroch poddaných. V sprievode M. Bohuráda
a evanjelického farára Curtiniho z Demänovej vybrali sa
cez Bodice do Demänovskej doliny. Keď prišli k vrchu,
kde sa nachádzali demänovské dračie jaskyne, podľa
mena Čierna jaskyňa, Beníková a Okno a inak sa uvádza-
li ako Veľká a Malá čierna jaskyňa, obe Okná a Dwere,
F. E. Brückmann si prehliadol prvé z nich (Korbay, 1953).
Obr. 10.3 Franz Ernst Brückmann (1697 – 1754)
150
Veľká čierna jaskyňa mala priestranný a otvore-
ný vstup. Odtiaľ sa zostupovalo do priestrannej sie-
ne, ktorej dno tvoril číry a pevný ľad. Tu ho upútali
malé, biele, guľaté kvaple. V ďalšej časti ho zaujala
biela masa z guľôčok, ktoré G. Buchholtz nazval ich-
tyolitom, pretože údajne mala obsahovať rybie ikry.
V inej sieni zaregistroval množstvo cencúľovitých
kvapľov. Došiel až k miestu s bielou vodu. Nachádza-
la sa tu ľahká a mäkká zemitá látka bielej farby – lac
montis, Berg-Milch, skalné mlieko. Aj druhá jaskyňa
mala priestranný vchod. Vyzdobená bola kvapľami,
ale po guľôčkach, aké videl vo Veľkej čiernej jaskyni
tu nebolo ani stopy. O niečo hlbšie sa nachádzala
kopa tzv. dračích kostí. Nepatrili drakom, ale najskôr
medveďom. Obyvatelia Liptova ich vraj nie bez úspe-
chu užívali pri niektorých chorobách či pri poruchách
trávenia a horúčke.
Dojmy z návštevy jaskýň F. E. Brückmann publiko-
val v listoch. Adresoval ich známym a priateľom. V 77.
liste (Epistola itineraria LXXVII sistens Antra draconum
Liptoviensia, Wolffenbuttellae 1739), adresovanom do
Luzernu lekárovi a �lozofovi C. N. Langovi, opísal Veľkú
čiernu jaskyňu, charakter kvapľovej výzdoby a rozsah
zaľadnenia. Zmienil sa aj o mäkkej bielej látke – skal-
nom mlieku. V ďalšej časti opísal druhú jaskyňu a spo-
menul tunajšie tzv. dračie kosti. Úvahu o kvapľoch a ich
vzniku (Epistola itineraria IIItia, De bellariis lapideis lipto-
viensibus hungaricis, Wolffenbuttellae 1728) adresoval
mestskému lekárovi vo Wolfenbütteli J. H. Burchardovi.
Zaoberal sa v nej kvapľami z Dračej jaskyne. Podľa von-
kajšieho tvaru ich rozdelil do niekoľkých druhov a podal
vysvetlenie ich vzniku. Podrobne opísal dvadsať kvap-
ľov, pričom pätnásť z nich aj nakreslil a priložil k listu.
Na základe poverenia cisára Františka I. Štefana, dvor-
ný matematik J. A. Nagel absolvoval v roku 1751 cestu
po Karpatoch. Podnikol ju so správcom cisárovho Kabi-
netu prírodnín. Za sprievodcu mu určili J. Buchholtza,
brata G. Buchholtza ml., ktorý sa zaoberal mineralógiou
a bylinkárstvom. Cisárska komisia sa v Tatrách zaujíma-
la o nerasty a iné zvláštnosti. Odtiaľ jej cesta smerovala
do Liptovského Mikuláša, kam prišla 14. augusta 1751.
Nasledujúci deň sa J. Buchholtz vybral do podivuhodnej
Demänovskej jaskyne a priniesol odtiaľ niekoľko zau-
jímavých vzoriek. O deň neskôr ju navštívili všetci čle-
novia komisie, inžinier poručík F. Langer jaskyňu zame-
ral a narysoval. Dňa 21. augusta sa J. Buchholtz vybral
s F. Langerom opäť do jaskyne, ktorý si doplnil nákresy
o tunajšie zvláštnosti. Nasledujúci deň si jaskyňu ešte
raz prehliadla celá komisia (Buchholtz, 1787, 1905).
Demänovské jaskyne ako objekt
širšieho záujmu
Vplyvom Belových informácií zverejnených v Prod-
rome a Notíciách, práce o dračích jaskyniach Liptov-
skej stolice z roku 1726 či listov F. E. Brückmanna sa
existencia demänovských jaskýň stala verejne zná-
mou. Na záujem verejnosti poukazujú nápisy na ste-
nách Demänovskej ľadovej jaskyne a v menšej miere
i Beníkovej či Okna. Pozornosť priťahovala najmä De-
mänovská ľadová jaskyňa, ako o tom svedčia zmienky
v literatúre.
V roku 1778 sa zásluhou J. M. Korabinského, geo-
grafa a redaktora, informácie o nej objavili v jeho Al-
manachu Uhorska. Popri charakteristike jej priestorov
uviedol, že sa nachádza v chotári obce Demänová
a preskúmal ju G. Buchholtz, ktorý vyhotovil jej ná-
kres. Jaskyňu dlhú najmenej na tri hodiny chôdze na-
vštevovali rôzni zvedavci, k návšteve však bolo treba
ako sprievodcu skúseného baníka. Stručne sa o nej
zmienil aj v lexikóne obcí Uhorska z roku 1786.
V zemepise Uhorska z roku 1780 K. G. von Win-
disch, bratislavský richtár a geograf v kontexte Liptov-
skej župy uviedol, že jaskyňa pri Demänovej je pozoru-
hodná výskytom dračích kostí. V ďalšej jaskyni sa na-
chádzali stalaktity rôznych tvarov, ktoré aj ako ľadové
kvaple stáli alebo viseli na skalách. Roku 1787 sa v Un-
garisches Magazin, ktorý redigoval K. G. Windisch, ob-
javila správa o ceste Nagelovej komisie po Karpatoch
z roku 1751. Jej autor sa v nej zmienil o návšteve De-
mänovskej ľadovej jaskyne a stručne ju opísal.
Rakúsky nadporučík K. von Brixen počas cesty po
severnom Uhorsku v roku 1788 navštívil Demänovskú
ľadovú jaskyňu, Beníkovú, Okno a Vyvieranie. Neskôr
skonštatoval, že Demänovská ľadová jaskyňa je ne-
dohľadne vysoká a v prípade jaskyne Okno spomenul
nálezy kostí, medzi ktorými vynikali dve lebky dlhé
2,5 stopy (78 cm). B. Hacquet, profesor na univerzite
v Ľubľani, počas pôsobenia v Ľvove navštívil Sloven-
sko. V Demänovskej doline si prehliadol Čiernu jaskyňu
a jaskyňu Beníková a v roku 1790 uviedol, že obe pre-
skúmal G. Buchholtz ml. a písal o nich M. Bel. O Čiernej
jaskyni sa roku 1797 zmienil aj R. Townson, anglický le-
kár a prírodovedec. Jaskyňu chcel navštíviť v roku 1793
po návrate z Wieliczky, ale napokon sa sem nedostal.
V opise Uhorska z roku 1796 A. Vályi, profesor na
univerzite v Pešti, o Demänovskej jaskyni uviedol, že
je známa veľkosťou rozľahlých priestorov a čudesnými
výtvormi. Demänovské jaskyne, v ktorých sa nachá-
dzajú veľké kosti a ľudia ich považujú za dračie, v roku
1796 spomenul vo vlastivednom vestníku aj Gy. Szaler.
Roku 1799 navštívil Demänovskú jaskyňu S. Staszic,
otec poľskej geológie a v práci z roku 1815 poukázal
na existenciu jaskýň v prvohorných vápencoch v okolí
Váhu. Najznámejšou bola jaskyňa Demänovská, nazý-
vaná tiež Dračia diera, ktorú dôkladne opísal M. Bel.
V auguste 1800 demänovské jaskyne navštívil
S. Bredetzky, šarišský rodák a ľvovský superintendent.
Svoje dojmy z návštevy publikoval roku 1802. Horské
či mesačné mlieko (Calcareus lactiformis) tu nenašiel
a ani spráchnivené rebrové kosti, existenciu ktorých
považoval za bájky. Podobne chápal aj názov Dračia
jaskyňa. Zastavil sa aj v mieste, kde vyvierala voda a si-
la vodného toku naznačovala, že nejde o obyčajný pra-
meň (jaskyňa Vyvieranie) (Korbay, 1952). Podľa Brede-
tzkého poznatkov sa o Dračej jaskyni v topogra�ckom
opise Uhorska z roku 1803 zmieňoval uhorský botanik
F. A. Waldstein a prírodovedec P. Kitaibel. Zmienku
o Demänovskej jaskyni neďaleko Pribyliny obsahovala
aj publikácia J. Ch. Rosenmüllera, nemeckého lekára
a dvorného radcu W. G. Tilesiusa z roku 1805.
V zemepisnej príručke z roku 1804 sa pri opise Lip-
tovskej stolice J. Palkovič, spisovateľ a pedagóg, zmienil
o skale Beníková, v ktorej sú veľké jaskyne. Nachádza-
la sa v nich rôzna kvapľová výzdoba a veľké a zvláštne
kosti, aké nemali žiadne dovtedy známe druhy zvierat.
Opis Čiernej jaskyne pri Demänovej zaradil roku
1809 F. Sartori, cisársko-kráľovský vládny tajomník,
do švorzväzkového diela o prírodných zaujímavos-
tiach Rakúskeho cisárstva. Mala dva vchody, vynikala
ľadom a kvapľovou výzdobou a často ju poškodzovali
návštevníci. Niektoré kvapľové útvary boli opísané ich
menami. V zadnej časti biela mazľavá hmota vytvára-
la močariny a uzatvárala cestu ďalej. Menšia jaskyňa
Beníková mala peknú kvapľovú výzdobu a jazierka na
celú šírku chodieb. V jaskyni Okno sa našli dve veľké
lebky s mohutnými, hrubými a tupými zubami. Ďalšou
jaskyňou – Vody vyvierania, pretekal potok. V menších
jaskyniach v jeseni nocovali ovce.
V súvislosti s cestou po Uhorsku sa roku 1818 o Dra-
čej jaskyni pri Demänovej zmienil R. Bright z Edinbur-
gu a v kontexte Liptovského komitátu ju zaradil pod
tunajšie pozoruhodné objekty. V mineralogicko-to-
pogra�ckej príručke Uhorska z roku 1817 existenciu
podivuhodnej Dračej jaskyne v Liptovskej stolici spo-
menul K. A. Zipser, mineralóg a učiteľ. Na jaskyňu pri
Demänovej pamätal aj francúzsky mineralóg F. S. Beu-
dant, ktorý navštívil Uhorsko v roku 1818. V práci z ro-
ku 1822 pri opise Liptova uviedol, že písali o nej viacerí
autori a mnohí spomínali aj nálezy kostí.
O jaskyniach pri Demänovej sa v roku 1821 zmie-
ňoval J. Čaplovič, slovenský právnik a etnograf. Údaje
prevzal z prác iných autorov. Zmienil sa o nich aj v ro-
ku 1829. Za najzaujímavejšiu označil Čiernu jaskyňu,
ktorá je najbližšie k Demänovej a má dva vchody. Ne-
ďaleko sa nachádzala o niečo menšia jaskyňa Beníko-
vá s peknou kvapľovou výzdobou a jazierkami, ktoré
zaberali celú šírku chodieb. Ďalej spomenul, že v tu-
najších horách je viac jaskýň.
Demänovskú jaskyňu, ako najznámejšiu v Liptov-
skej stolici, spomínal v roku 1821 A. Rochel, botanik,
od roku 1820 hlavný záhradník v Pešti. Priestory Čier-
nej jaskyne, najmä zaľadnenú časť v roku 1826 opísal
A. Medňanský, vlastivedný bádateľ a publicista. Pri-
tom uviedol, že ľad, ktorý sa vytvára iba v jednej časti
jaskyne, nosia pri slávnostných príležitostiach do Lip-
tovského Mikuláša.
151
 V roku 1825 článok o Čiernej jaskyni pri Demänovej
zaradili kráľovský vicekomisár C. von Szepesházy a J. C.
von Thiele, ruský cársky radca, do historicko-štatistic-
ko-topogra�ckej práce o Uhorsku. Zmienili sa aj o jas-
kyni Okno, kde sa našli veľké kosti a dve veľké lebky,
ktoré sú uložené v kabinete prírodnín v Petrohrade.
Cez ďalšiu jaskyňu – Vody vyvierania pretekal potok.
Roku 1828 A. Engelhart zaradil do svojej publikácie
príspevky iných autorov o Čiernej jaskyni, Beníkovej,
Okne a Vyvieraní (Lalkovič a Tarnócy, 1985).
Pruský poručík a geograf A. W. von Sydow publikoval
v roku 1830 poznatky z cesty po Karpatoch, ktorú usku-
točnil roku 1827. Značnú časť venoval Demänovskej
dračej jaskyni (Čierna hoľa), ktorá bola podľa ľudovej
povesti obývaná drakmi, ale on nenašiel ich kosti. Zmie-
nil sa aj o ľadovej výzdobe a tzv. demänovských kvap-
ľových perlách, ktoré dosahovali veľkosť lieskových ore-
chov. Zamýšľal sa nad tvorbou ľadu a kriticky sa vyjadril
k niektorým Buchholtzovým údajom z roku 1787.
Jaskyňu pri Demänovej v roku 1835 navštívil J. Pa-
get, anglický prírodovedec (obr. 10.4) a svoje dojmy
opísal roku 1839. V Demänovej u zemana Kubínyiho
dostal sprievodcu, s ktorým zostupoval do Veľkého
dómu. Odtiaľ sa dostal do ľadovej siene s vysokým
ľadovým stĺpom. Prehliadka končila v mieste s hlbo-
kou riedkou kašou, ktorú nazývali horským mliekom.
V jaskyni nenašiel žiadne kosti. Predpokladal, že oby-
vateľstvo polámané stalaktity na podlahe považovalo
za kosti, čím podnietili legendy o drakoch, z ktorých
vzniklo jej pomenovanie.
V septembri 1838 Dračiu jaskyňu preskúmal L. Zej-
szner, poľský geológ a paleontológ. Hovorilo sa o nej,
že slúžila drakom za príbytok a malo tu existovať
množstvo medvedích kostí. Vyznačovala sa peknou
Obr. 10.4 John Paget (1808 – 1892)
152
sintrovou výzdobou a na mnohých miestach sa vy-
skytoval ľad. Na konci jaskyne našiel neveľké množ-
stvo zvieracích kostí, ktoré patrili prežúvavcom. V roku
1852 sa zase zamýšľal nad genézou jaskyne a pokúšal
sa objasniť existenciu tunajšieho ľadu.
Podľa M. Lehockej (1847), manželky evanjelického
farára v Liptovskom Trnovci, jaskyne v tunajších ska-
lách obyvateľstvo nazývalo demänovskými dierami.
Jedna z nich sa vyznačovala svojou velikosťou a vá-
peňistou kvapalinou, kamenuo mljeko menuvanou.
Druhá jaskiňa čjerna alebo vodná bola známa tým, že
sa v nej nachádzali jazerá a do ktorej sa aj rjeka tejto
dolini s velikim hukotom rúti, ňehávajúc korito svoje
suchuo. Ďalšia jaskyňa slúžila na mjesto stajňe statku
tam sa pasúcemu.
V roku 1847 sa o Demänovskej jaskyni zmienil E. Fe-
nyés, maďarský geograf a štatistik, v dvojzväzkovom
opise Uhorska. Ako pozoruhodnú kvapľovú jaskyňu
ju uviedol aj v geogra�ckom slovníku Uhorska z roku
1851. Na zasadnutí jaskyniarskej sekcie Uhorskej geo-
logickej spoločnosti v marci 1859 predniesol F. Kubínyi
referát o Demänovskej jaskyni, ktorú nazval Čertovou
jaskyňou. Porovnával jej ľadové útvary s podobnými
z iných jaskýň a pokúšal sa vysvetliť vznik a tvorbu jej
ľadu (Prikryl, 1985). V roku 1860 J. Hunfalvy, maďar-
ský geograf a štatistik, v súvislosti s Liptovom stručne
opísal Čiernu jaskyňu a jej ľadovú výplň. Ďalšiu tunaj-
šiu jaskyňu charakterizoval ako strmo nadol idúcu
dutinu bez ľadovej výzdoby. O Čiernej jaskyni, ktorú
obyvateľstvo nazývalo Dračou, sa zmienil i v zemepi-
se Uhorska z roku 1863.
Prvé sprístupnenie
Demänovskej ľadovej jaskyne
Vzrastajúci záujem o Čiernu jaskyňu si časom vyžia-
dal určitú úpravu, aby sa uľahčil zostup strmou a zľa-
dovatenou vstupnou časťou, ako aj obhliadka zaľad-
nených úsekov. O schodoch do ľadu sa už roku 1802
zmieňoval S. Bredetzky. V roku 1826 A. Medňanský
spomínal, že keď sa dostal na spodok vstupnej časti,
pokračoval nahor i nadol užšími i širšími priestranstva-
mi a medziiným aj po rebríku. V roku 1839 J. Paget zo-
stupoval do jaskyne po rozpadávajúcich sa drevených
schodoch. Pri prieskume jaskyne v roku 1937 V. Benic-
ký našiel na podloží ľadovej vrstvy v Kmeťovom dóme
zarastené zvyšky dreva z prvotných komunikácií. Do
jaskyne sa chodilo so sprievodcom, ktorý ju poznal,
pretože cudzia osoba sa mohla dostať do rôznych ťaž-
kostí. Už v roku 1778 J. M. Korabinský zdôrazňoval, že
na jej návštevu je potrebný skúsený baník. O potrebe
sprievodcu, ktorý sa zaobstarával v Demänovej, sa
v roku 1826 zmieňoval aj A. Medňanský.
Tento stav sa zásluhou demänovského komposeso-
rátu začal meniť niekedy v polovici 19. storočia. V roku
1847 M. Lehocká konštatovala, že sa už vtedy išlo do
jaskyne dosť pohodlne. Napriek problémom so zhá-
ňaním sprievodcu v dedine, sa ani G. McKenzie v ro-
ku 1859 v súvislosti s návštevou nezmieňovala o ťaž-
kostiach, ktoré by spôsoboval zlý stav jaskyne (Shaw,
1999). Podľa V. Benického (1946) demänovský kompo-
sesorát už pred sto rokmi zamestnával sprievodcu v Sta-
rej ľadovej jaskyni a postavil útulňu pre návštevníkov.
D. Štúr (1960), geológ a neskorší riaditeľ Ríšskeho
geologického úradu vo Viedni, ktorý navštívil jaskyňu
v septembri 1867, píše, že vchod sa už vtedy uzatvá-
ral bránou. V domci pri ceste do doliny býval hájnik,
ktorý mal od nej kľúče. Odtiaľ sa strmým chodníkom Obr. 10.5 Útulňa pre návštevníkov Demänovskej ľadovej jaskyne z roku
vystupovalo po svahu k vchodu do jaskyne. Po vstu- 1886. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva,
pe do veľkého priestoru sa so sviecami zostúpilo po Liptovský Mikuláš
schodoch k sutinovému sedlu, kde vpravo pokračovala
strmo klesajúca hlavná jaskyňa. Vľavo sa schádzalo do
priestoru so zamrznutým vodopádom, odkiaľ sa vyrú- sach alebo malo o nich skreslené informácie. Azda i to
baný ľad dopravoval do Liptovského Mikuláša. Tu sa zo- vysvetľuje, prečo bola jaskyňa vtedy, ale i neskôr málo
stúpilo do ľadovej časti a po schodoch v ľade sa prišlo navštevovaná.
do hlavnej časti jaskyne, vysokých a širokých priesto- Po vzniku Liptovskej sekcie Uhorského karpatského
rov bez výzdoby, ktorých podlahu vypĺňala sutina. spolku sa na podnet J. Kubínyiho v roku 1885 pristúpi-
O charaktere vtedajšej úpravy sa zmienil aj H. Müld- lo k výstavbe útulne pre návštevníkov pod jaskyňou
ner (1877), poľský publicista. Jaskyňu navštívil v au- vedľa Demänovky (obr. 10.5). Sekcia ju dala do užívania
guste 1875 v sprievode hájnika F. Mišuru. Vonku pred v auguste 1886. Demänovský komposesorát neskôr
vstupom bolo niekoľko lavičiek. Fakle na osvetlenie zabezpečil vybudovanie premostenia cez Demänov-
jaskyne sa zapaľovali vo vstupnej sieni. Odtiaľ sa zo- ku a zriadil k jaskyni prístupový chodník. Postaral sa aj
stúpilo dreveným schodiskom so zábradlím dovnútra o obnovu vstupných schodov a celej prehliadkovej trasy
jaskyne. Ďalej sa kráčalo po tvrdej zemine či kameňoch (obr. 10.6).
a suťoviskách. V ľadovej časti sa išlo po schodoch vy-
sekaných v ľade a za ňou nasledoval kamenistý chod-
ník. Všetkými úsekmi sa prechádzalo bez problémov,
s výnimkou niekoľkých miest, kde bolo treba skloniť
hlavu. Úprava jaskyne umožnila, aby ju navštevovali aj
ženy a dorastajúce deti.
Kvôli návšteve jaskyne sa povoz do doliny objedná-
val v hoteli U Čierneho orla v Liptovskom Mikuláši. Kto
chcel navštíviť Demänovskú jaskyňu, platil za pol dňa
trvajúcu furmanku 3 zlatky. Celodenná furmanka, spo-
jená s návštevou všetkých štyroch okolitých jaskýň,
stála 5 zlatiek. Fakle sa kupovali v meste u mydliara
a stáli 40 grajciarov. Sprievodcovi sa platilo 10 grajcia-
rov za osobu. Ak sa navštívili aj ďalšie jaskyne, platilo
sa viac, ale pre vstupné žiadna taxa neexistovala. Po
prehliadke sa návštevníci zapísali do návštevnej knihy,
ktorú opatroval tunajší hájnik.
V roku 1860 sa zaviedla kniha návštevníkov. Začí-
nala dátumom 6. júna. V čase od 6. júna do 26. sep-
tembra 1860 jaskyňu navštívilo 78 návštevníkov. V ro-
ku 1880 to bolo 99 návštevníkov, roku 1881 prišlo do
jaskyne 126 návštevníkov. Pre nepriaznivé klimatické
podmienky jaskyňu v roku 1882 navštívilo 109 náv-
števníkov (N. R. 1883). Podľa ročenky Uhorského kar-
patského spolku z roku 1894 jaskyňu v rokoch 1860 Obr. 10.6 Schodisko na konci Kmeťovho dómu – prvé sprístupnenie
– 1884 navštívilo asi 1200 osôb. Obyvateľstvo podľa Demänovskej ľadovej jaskyne. Archív Slovenského múzea ochrany
H. Müldnera nevedelo veľa o tunajších prírodných krá- prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš

153
 Tým začala ďalšia etapa rozvoja jaskyne. Starostli-
vosť o ňu ako o objekt turistického využívania sa pre-
niesla na bedrá Liptovskej sekcie spolku. Výstavbou
útulne sa sekcia zadĺžila a musela obmedziť aktivity
okolo jaskyne. Hoci dobre udržiavaným chodníkom
sa návštevník dostal k jaskyni asi za 10 minút, v ro-
ku 1889 ju navštívilo iba okolo 120 návštevníkov.
Horár z neďalekej hájovne zabezpečoval za poplatok
sprievod jej priestormi. Ďalšie práce v jaskyni a v okolí
vstupu spôsobili nové zadĺženie. Sekcia preto neskôr
realizovala len práce, ktoré si vynútila jej zaľadnená
časť. Do sezóny roku 1894 sa ukončili tak, že bola
zaručená pohodlná prehliadka a na istú dobu si pre-
vádzka nevyžadovala žiadne investície. V rokoch 1902
– 1903 sekcia ešte zabezpečila drevené premostenie
Kmeťovho dómu a vybudovala schodisko hore ľa-
dopádom na jeho konci. Upravila aj otvor na južnej
strane vstupnej siene. Tým sa získal nový vstup do
jaskyne, ktorý opatrili drevenou bránou. V jeho blíz-
kosti vybudovala vyhliadkovú plošinu s výhľadom do
okolitej krajiny.
Zásluhou sekcie sa prevádzka jaskyne upravila tak,
že pre verejnosť bola prístupná štyri mesiace v roku.
Komposesorát sa na dobu piatich rokov vzdal výno-
sov zo vstupného. Sekcia zaviedla jednokorunové
vstupenky a už od roku 1905 znášala náklady spojené
s platom sprievodcu. Za štyri mesiace v roku predsta-
voval čiastku 80 korún. Vstupenky sa kupovali u ho-
rára, ako aj sviečky na osvetlenie jej priestorov počas
prehliadky. K dispozícii boli aj u lekárnika Ballu v Lip-
tovskom Mikuláši.
Návštevnosť jaskyne limitovala nevhodná prístu-
pová komunikácia. Náklady na jej úpravu boli nad
možnosti sekcie, a tak cestovanie do doliny bolo utr-
pením. Útulňu pod jaskyňou časom napadla huba
a poškodila celý objekt. Zásah bleskom a požiar v roku
1906 dokončili dielo skazy. Novú kamennú útulňu po-
stavili na mieste pôvodnej a do užívania uviedli v roku
1907. V záujme návštevnosti sekcia v tomto období
organizovala výlety do jaskyne, ale ani potom sa situá-
cia výraznejšie nezlepšila (Lalkovič, 2003b).
Záujem o Demänovské jaskyne
do roku 1918
V prípade jaskýň Demänovskej doliny charakte-
rom výzdoby ľadová jaskyňa priťahovala i naďalej
záujem verejnosti. Zmienky o nej sa na rozdiel od
ostatných tunajších jaskýň objavovali v literatúre
často. V júli 1881 ju navštívil B. Schwalbe, nemecký
prírodovedec. Zaoberal sa štúdiom genézy ľadu a po-
rovnával ho s Dobšinskou ľadovou jaskyňou. O svo-
jich poznatkoch informoval v marci 1882 Fyzikálnu
spoločnosť v Berlíne a písal o klimatických mera-
niach a názoroch na vznik ľadu. Uviedol, že sa ľadová
154
výzdoba vytvárala iba v jednej, hlboko uloženej časti
jaskyne. Kvôli nepatrnej kvapľovej výzdobe v ďalších
častiach nebola inak veľmi významná. Roku 1887 ju
charakterizoval ako ľahko dostupnú jaskyňu pri De-
mänovej s veľkolepou ľadovou výzdobou, ktorá sa
volala Čierna.
Roku 1881 o jaskyni písal J. Lovcsányi, učiteľ v Bu-
dapešti. Spomínal malé raky, čo mali plávať v jazierku
v zadnej časti a navrhol jej preskúmanie. Stredoškol-
ský profesor J. Mihalik sa roku 1884 počas pôsobenia
v Liptovskom Mikuláši zmienil o klimatických mera-
niach. V roku 1890 publikoval schematický pôdorys
a pozdĺžny rez jaskyňou. Roku 1886 R. Uram Podtat-
ranský, správca školy v Liptovskom Mikuláši, zverej-
nil prvé slovenské názvy jej častí. Podľa prievanu na
konci, kde bola močarina, predpokladal, že ešte pokra-
čuje ďalej. V roku 1890 si ju prehliadol Gy. Istvánffy,
tajomník Liptovskej sekcie spolku. V júli 1893 J. Déry,
člen Uhorského turistického spolku, vyhotovil niekoľ-
ko fotogra�í, ktoré roku 1895 publikoval Gy. Istvánffy.
V článku uviedol, že jaskyňa nie je turistom dostatoč-
ne známa. Spomenul i nález hlinených nádob, črepov
a kostí, ktoré mal v 18. storočí zobrať ruský učenec pre
petrohradské cárske múzeum.
Na podklade prác iných autorov sa v roku 1895
o demänovských jaskyniach zmienil A. Rehman,
poľský geograf a geomorfológ. O Dračej jame, čiže
Ľadovej jaskyni uviedol, že ju pred rokmi opísal
G. Buchholtz ml. V otázke jej zaľadnenia, ktoré pova-
žoval za zhodné s Dobšinskou ľadovou jaskyňou, sa
odvolal najmä na názory A. W. Sydowa. Spomenul,
že v Demänovskej doline sa nachádza viac jaskýň, ale
iba dve sú bežne známe – Okno a Beníková. V Bení-
kovej sa mali nachádzať kosti jaskynného medveďa.
Spomenul aj jaskyňu Vyvieranie a zmienil sa aj o jas-
kyni v masíve Uhlišťa.
Roku 1898 K. Siegmeth, podpredseda Východokar-
patskej sekcie Uhorského karpatského spolku (obr.
10.7), opísal ľadovú jaskyňu a spomenul nálezy kos-
tí, podľa ktorých ju nazvali Dračou. K článku pripojil
náčrt jej priestorov. Roku 1906 dospel k názoru, že je
typom puklinovo-erozívnej jaskyne, výzdobou podob-
ná Baradle a Dobšinskej ľadovej jaskyni. Navrhoval vy-
budovať k nej riadnu prístupovú cestu a odporúčal jej
zameranie. Ďalej navrhoval názvami označiť jednot-
livé útvary a vydať sprievodcu v maďarskom, nemec-
kom a anglickom jazyku. V júni 1896 Demänovskú
ľadovú jaskyňu navštívil E. S. Balch, americký geograf.
Do doliny sa vybral na prenajatom voze, ktorého ma-
jiteľ sa zmienil o obchode s ľadom, keď sa vozil do Bu-
dapešti. Prehliadol si ju v sprievode hájnika, zaujímal
sa o jej ľadovú výzdobu a zamýšľal sa nad genézou
vzniku ľadu.
Poznatkami o ľadovej jaskyni prispel aj J. Volko-Sta-
rohorský, geológ a zakladateľ Múzea slovenského kra-
su v Liptovskom Mikuláši. Roku 1905 sa zmienil o jej
zaľadnených častiach, kde meral teplotu a publikoval
slovenské názvy jednotlivých častí a kvapľových útva-
rov. Keď v roku 1907 zavítal do Liptovského Sv. Miku-
láša A. Kmeť, predseda Muzeálnej slovenskej spoloč-
nosti, mikulášska mládež na jeho počesť usporiadala
výlet do Demänovskej ľadovej a kvapľovej jaskyne.
Kmeťa jej priestormi vtedy sprevádzal J. Volko-Staro-
horský.
V auguste 1909 sa A. Žuffa z Liptovského Mikulá-
ša vybral s bratom do Demänovskej ľadovej jaskyne.
Pri druhých schodoch ho horárov syn upozornil na
trhlinu, odkiaľ sa po vhodení skaly ozývalo zvláštne
dunenie. Žuffa sa na povraze spustil do neznámeho
priestoru a dostal a do siene s kvapľovou a ľadovou
výzdobou. Odtiaľ prenikol do časti, kde dominoval vy-
soký a hrubý ľadový stĺp. Išlo o dnešný Dóm trosiek,
ktorého časti nazval Novým oddielom a Žuffovkou
a ľadový útvar Kmeťovým stĺpom (Vraný, 1909). Pri
prieskume ľadovej jaskyne v júli 1913 L. Žuffa a P. Ko-
mendák z Liptovského Sv. Mikuláša i J. Líška z Vrbice
objavili neveľkú časť Marta. Vchádzalo sa do nej z Veľ-
kého dómu cez asi 8 m vysoký a úzky komín. Po preko- Obr. 10.7 Karol Siegmeth (1845 – 1912)
naní strmej časti dostali sa do neveľkej siene s peknou
kvapľovou výzdobou. Začiatkom septembra 1913 si
priestory Žuffovky a novoobjavenú časť Marta pre- K. Siegmeth zmienil o Demänovskej doline a známej
hliadol M. Janoška. Dračej jaskyni. V cestovnej príručke po Spiši, Vysokých
V sprievode F. Šusteka z Liptovského Mikuláša zaví- Tatrách a Spišskom stredohorí z roku 1898 jaskyňu
tal 13. augusta 1913 do Demänovskej doliny A. Král, južne od Liptovského Mikuláša spomenul T. Posewitz.
moravský speleológ a učiteľ. Dlhotrvajúci dážď spôso- Údaje o nej do sprievodcu po Vysokých Tatrách z ro-
bil, že sa obmedzil iba na prehliadku Demänovskej ľa- kov 1909 – 1910 zahrnul aj A. Otto.
dovej jaskyne, kde sa oboznamoval s jej charakterom. Podrobnejšie informácie o Demänovskej ľadovej
Zašiel aj k Vyvieraniu a ponoru, cez ktorý neskôr obja- jaskyni sa objavili aj v ilustrovanom sprievodcovi po
vil Demänovskú jaskyňu slobody (Lalkovič, 2003b). Slovensku F. Bílého z roku 1909. K podobnému účelu
Z poverenia uhorských úradov geológ H. Horusitzky slúžili aj údaje, ktoré o nej zverejnil S. Klíma roku 1911
hľadal v roku 1916 v jaskyni Okno ložiská fosfátových a vo vzťahu k českej verejnosti upozorňovali na vhod-
sedimentov. V jaskyni, ktorá ho zaujala aj z archeolo- nosť jej návštevy. V roku 1911 sprievodcu po Tatrách
gického a paleontologického hľadiska, dal za pomo- vydal aj M. Janoška, školský inšpektor v Liptovskom
ci ruských zajatcov vykopať 2 m dlhú, 70 cm širokú Mikuláši. Chcel ním vyvolal záujem o Tatry a vzbudiť
a asi 1,5 m hlbokú sondu. Našiel v nej jeden malý zub chuť k turistike. Do sprievodcu zaradil aj informácie
a údajne i časť ohniska pračloveka z obdobia pleisto- o Demänovskej ľadovej jaskyni.
cénu (Volko, 1919).
V poslednej štvrtine 19. storočia sa údaje o demä-
novských jaskyniach objavili v cestovných príručkách Po roku 1918
a turistických sprievodcoch. K. Baedeker roku 1873
v cestovnej príručke uvádzal, že v Demänovej je nie- Záujem o Demänovskú ľadovú jaskyňu, ktorá bola
koľko kvapľových a ľadových jaskýň (Shaw, 1999). z doliny najznámejšia, nejakú dobu prevládal aj po
Poukázal na ne aj C. Kraynik v cestovnej príručke po roku 1918. Nesvedčia o tom len zmienky v turistických
Uhorsku z roku 1875. V ilustrovanom sprievodcovi po sprievodcoch a publikáciách, ale aj početné návštevy
Karpatoch a hornouhorských kúpeľoch z roku 1881 sa jej podzemných priestorov. Už v roku 1919 vápencovú
o Čiernej ľadovej jaskyni zmienil A. Heksch. Informá- a ľadovú jaskyňu v údolí Demänovském v Liptově v ze-
cie o možnostiach jej návštevy zaradil do sprievodcu mepisnom prehľade Slovenska spomínal S. Klíma, kto-
z roku 1881 aj W. Eljasz, poľský popularizátor Tatier. rý sa o nej zmieňoval aj v roku 1921. V kontexte Lip-
V sprievodcovi Považím z roku 1888 A. Pechány spo- tovskej župy ju v zemepise Republiky Československej
menul mohutné ľadové stĺpy Demänovskej ľadovej z roku 1920 uvádzal F. Kulhánek, zmienku o nej v roku
jaskyne a príjemnú atmosféru, ktorú vytváral ľad. 1921 do fyzikálneho zemepisu zaradil F. Koláček. Jas-
V cestovnej príručke po Uhorsku sa okolo roku 1880 kyňu v brale Dračom, čo pozostávala z troch poschodí

155
 a v prostrednom sa vyskytoval ľad, spomínal v roku
1921 aj J. Volko.
Na možnosť návštevy jej priestorov upozorňovali
zmienky, ktoré sa objavili v turistických sprievodcoch
F. Bílého a S. Klímu (1920), ako aj A. Štanglera (1921)
či K. Petroviča (1921). Podľa M. Janošku (1921), poza-
stávajúcim sa nad správaním návštevníkov, ktorí ničili
jej kvapľovú výzdobu a nosili odtiaľ rôzne ulomené
kúsky, jaskyňa patrila k najstarším známym na Slo-
vensku. V publikácii o Slovensku, ktorú vydal v rokoch
1921 – 1922 sa o nej zmienil aj K. V. Adámek.
Dolinu Demänovky v rokoch 1919 – 1922 preskúmal
F. Vitásek, český geograf a pedagóg (obr. 10.8). V roku
1920 využil prítomnosť pražských skautov Psohlavcov,
ktorí táborili v doline, k poznaniu Demänovskej ľado-
vej jaskyne. V auguste 1920 jaskyňu preskúmal, naj-
mä ľadové časti i časti, do ktorých v roku 1909 vnikol
A. Žuffa a orientačne zameral jej priestory. Na mno-
hých miestach meral teplotu a robil výškové merania.
Situáciu jaskyne zobrazil pomerne zjednodušeným
pôdorysom (Lalkovič, 1987). V roku 1923 sa pokúsil
objasniť jej genézu stanovením troch poschodí, ktoré
kládol do súvisu s terasami Demänovky.
Jaskyňa po roku 1918 chátrala. Vo februári 1921,
na valnom zhromaždení odboru KČST v Liptovskom
Mikuláši, I. Stodola navrhol opraviť jej vchod, uľahčiť
vstup do Žuffovky a doriešiť útulňu pod jaskyňou.
Nevyhovujúca prevádzka, chýbajúce elektrické osvet-
Obr. 10.8 František Vitásek (1890 – 1973)
156
lenie, chátrajúce schodiská a vlastníctvo demänov-
ským komposesorátom spôsobili, že po sprístupnení
Demänovskej jaskyne slobody v roku 1924 záujem
o ňu upadol. Odvtedy ju navštevovali len milovní-
ci podzemných krás. Ešte v roku 1920 pražskí skauti
Psohlavci odkryli zahádzaný vstup do spodného po-
schodia ľadovej jaskyne, kde našli staré nápisy. V roku
1926 V. Benický spolu s A. Králom objavil horné kvap-
ľové priestory – Hurbanov, Štúrov a Kollárov dóm (Těs-
nohlídek, 1926). Jaskyňa zaujala aj J. Povolného, ktorý
uvažoval nad zameraním jej priestorov a domnieval
sa, že pokračujú smerom k jaskyni Okno. O jej drevené
zariadenie sa nikto nestaral, schody zhnili a jaskyňa
pustla. V literatúre sa pre ňu objavil nový názov Stará
jaskyňa (Lalkovič, 2012).
Jaskyňa Okno
V auguste 1919 si prednú časť jaskyne s učiteľom
K. Klongom a Tomalom prehliadol J. Volko-Starohor-
ský (obr. 10.9). V tom bola známa po nánosový sifón
na konci chodby Smútočnej vŕby. Už vtedy ho upúta-
la fosílnymi i recentnými kosťami, ktoré ležali voľne
na mnohých miestach. V septembri 1919 písal o nej
v Národných novinách, kde sa zmienil o archeologic-
kom výskume H. Horusitzkého z roku 1916. V lete
1920 a 1921 sa o jaskyňu Okno zaujímali pražskí skau-
ti Psohlavci. Prehliadli si jej známe časti a na konci
jaskyne rozšírili hlinou zanesené úžiny. Tým sa dostali
do zadných, neznámych priestorov, kde sa začínala jej
najkrajšia časť s peknou kvapľovou výzdobou.
V októbri 1921 jaskyňu Okno spolu s F. Salvom,
M. Lackom, V. Lackom, J. Beňovským a P. Uhríkom
preskúmal M. Janoška. Okrem poškodenej kvapľovej
výzdoby, v hlavnej chodbe natra�li na hlboké sondy,
miesta vykopávok H. Horusitzkého. Na iných miestach
zaregistrovali množstvo kostí jaskynného medveďa
a zvierat, ktoré mu slúžili ako potrava. Niektoré trča-
li voľne z hlinitej podlahy, ďalšie spevnené sintrom sa
našli v bočnej chodbe. Prehliadli si aj zadnú časť jasky-
ne, charakteristickú najmä nízkou chodbou s rozsiah-
lym jazierkom, v ktorom je značné množstvo kvapľo-
vých stĺpov (Janoška, 1921b).
Na požiadanie slovenskej sekcie Spoločnosti česko-
slovenských prehistorikov v roku 1923 a so súhlasom
majiteľa L. Povolného jaskyňu preskúmal J. Volko-Sta-
rohorský. V auguste 1923 si v prítomnosti tajomníka
sekcie J. Eisnera a P. Floreka prehliadol jej priestory
a pustil sa do ich prekopávania. Vo vstupných čas-
tiach dal vykopať niekoľko menších jám a prehĺbiť
sondu H. Horusitzkého. Keďže nenašiel, čo hľadal,
pokračoval hlbšie v nádeji, že ide o pleistocénnu jas-
kyňu, kde by mohol popri zvieracích kostiach objaviť
stopy pravekého človeka. Za spolupráce L. Povolného
dal rozšíriť nízke zadné časti, a tak si neprávom pripi-

Obr. 10.9 Ján Volko-Starohorský (1880 – 1977)
soval ich objav (Volko-Starohorský, 1927). Začiatkom
októbra 1923 v hĺbke asi 70 cm tu našiel mohutné
kosti a zuby jaskynného medveďa. V ďalšej časti tzv.
Pekle či Zadnej úžine pod 40 cm hrubou vrstvou hli-
ny objavil asi 10 cm hlbokú vrstvu husto uložených
pleistocénnych kostí. Priestory jaskyne orientačne
zameral a vyhotovil fotodokumentáciu najzaujíma-
vejších častí.
Vplyvom záujmu, ktorý vyvolal objav Demänov-
skej jaskyne slobody, majiteľ L. Povolný zriadil pod
jaskyňou letovisko a upravil jej vchod. Dolinkou Okno
vybudoval mierne stúpajúci chodník. Odtiaľ cez Tu-
nelovú jaskyňu pokračovali drevené schody a po str-
mom bralnatom úbočí až po jaskynný vchod dreve-
né rebríky (Droppa, 1959). V jaskyni rozšíril znížené
miesta a v júli 1925 ju otvoril pre verejnosť. Prístup-
ná bola od 15. júna do 15. septembra o 10,00 hod.,
12,00 hod., 14,00 hod. a 16,00 hod. Vstupenky sa
kupovali v letovisku, kde sa objednával i sprievodca.
Prehliadka trvala asi hodinu a na osvetlenie sa použí-
vali acetylénové lampy. Nezaznamenala však žiadnu
vysokú návštevnosť a neskôr schátrala (obr. 10.10).
Objav novej jaskyne a jej sprístupnenie
V mimoriadnom suchom lete 1921, keď vyschol
najspodnejší ponor Demänovky, navštívil začiatkom
augusta Demänovskú dolinu A. Král, učiteľ z Uhor-
Obr. 10.10 Vchod do jaskyne Okno po sprístupnení. Archív Slovenského
múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš
ského Brodu (obr. 10.11). V sprievode A. Mišuru z de-
mänovskej horárne si prehliadol Demänovskú ľado-
vú jaskyňu. Druhý deň ho Mišura zaviedol do jaskyne
Vyvieranie a k ponoru Demänovky pod Babou. Tu sa
pustili do uvoľňovania drevom zataraseného pono-
ru. Vznikol otvor, ktorým sa A. Král dostal do nízkeho
kanála. Odtiaľ prenikol k podzemnému toku Demä-
novky, kde sa otvárali rozsiahlejšie podzemné dutiny.
Nasledujúci deň prizvali aj dvoch skautov z tábora pri
ľadovej jaskyni. Z objavnej chodby sa dostali do hlav-
ného kaňonu (Mramorové riečisko) a do asi 120 m
dlhého a asi 70 m vysokého dómu (Veľký dóm) (Král,
1922).
O objave novej jaskyne (Chrám slobody, Demä-
novská jaskyňa slobody) A. Král vyrozumel F. Klimeša,
kníhtlačiara a kníhkupca v Liptovskom Mikuláši. Od-
tiaľ sa informácia dostala k M. Janoškovi, u ktorého sa
dohodol jej ďalší prieskum. A. Král už 7. augusta 1921
zorganizoval za účasti Mikulášanov prvú výskumnú
výpravu. Menovite išlo o M. Janošku, J. Krmešského,
J. Lichardusa, M. Pašku, R. Pethőa, M. Rázusa, O. Rá-
zusa, F. Salvu, M. Salvu a P. Stachu. Výprava postúpila
z Veľkého dómu cez Rázcestie do prvého poschodia
a objavila dnešné Katakomby, Sieň lavín a priestory
po Hlboký dóm.
Porada účastníkov prvej výpravy sa uskutočnila na
školskom inšpektoráte v Liptovskom Mikuláši. Tu sa
spísala zápisnica, v ktorej A. Král uviedol podstatné
okolnosti v dňoch 3. a 4. augusta 1921 vedúce k obja-
vu jaskyne. Ďalšiu časť tvoril opis výpravy zo 7. augusta
1921 a rozhodnutie pokračovať tak, aby sa zabezpečil
prístupnejší vchod a pristúpilo sa k prácam v jaskyni.
Do zápisnice sa zakotvilo i rozhodnutie informovať
miestny odbor KČST, aby sa vyjadril, čo hodlá podnik-
núť (Benický, 1959).
V začiatkoch sa Odbor KČST v Liptovskom Mikulá-
ši zapojil do poznávania novej jaskyne. Jeho ústred-
nou postavou bol M. Janoška, ktorý sa s okruhom
157

Obr. 10.11 Alois Král (1877 – 1972)
záujemcov zúčastňoval prieskumných prác (Lalkovič,
2010). Oni sa postarali o prvé preskúmanie horných
poschodí od Rázcestia k dnešnému vchodu, Hlavného
riečiska po Pekelný dóm a poschodia od Kar�olového
vodopádu po Ružovú sieň. Ďalšia výprava 11. augusta
1921 s A. Králom, bratmi Salvovcami, P. Uhríkom, J. Kr-
mešským a M. Janoškom, preskúmala okolie vchodu
do jaskyne i bralá pod Vyvieraním. Koncom augusta
1921 prenikol A. Král so Salvovcami a P. Uhríkom z Hl-
bokého dómu k Priepasti parašutistov a do Guľového
dómu. Výprava A. Krála zložená z Mikulášanov, vráta-
ne M. Janošku a niekoľkých občanov Bodíc, postúpila
4. septembra 1921 z Rázcestia po toku Demänovky
cez Kar�olový vodopád, Chrličov dóm, Královu galériu
a Ružovú sieň do Pekelného dómu. Odtiaľ sa dostala
do Brkovej chodby a cestou späť objavila Hviezdosla-
vov dóm.
Správy o novej jaskyni vyvolali záujem verejnosti,
neraz s negatívnym dôsledkom. Vládny komisariát
pre zachovanie umeleckých pamiatok pri ministrovi
s plnou mocou pre správu Slovenska preto už kon-
com augusta 1921 požiadal slúžnovský úrad v Lip-
tovskom Mikuláši, aby zabránil jej pustošeniu. V sep-
158
tembri 1921 dal M. Janoška na účet Krás Slovenska
provizórne uzatvoriť jej vchod. V zmysle nariadenia
ministra s plnou mocou pre správu Slovenska z ok-
tóbra 1919 sa ďalších prác ujal vládny komisariát.
Po dohode s liptovským županom zakázal v septem-
bri 1921 vstup do jaskyne. V novembri 1921 poveril
A. Krála funkciou konzervátora prírodných pamia-
tok, ktorý mal zabezpečovať nad ňou dohľad a ďalší
prieskum. Objav jaskyne sa rozsahom a prírodnou
zvláštnosťou vymykal z vtedajšieho rámca. Minis-
ter s plnou mocou pre správu Slovenska vydal pre-
to 6. decembra 1921 nariadenie, ktorým boli všetky
jaskyne postavené pod osobitnú ochranu štátu. Ná-
sledne vládny komisár D. Jurkovič oznámil Župnému
úradu v Liptovskom Sv. Mikuláši zákaz vstupu do jas-
kyne a župan V. Pivko vydal úradné oznámenie o jej
uzatvorení pre každého.
V apríli 1922 sa podľa dispozícií D. Jurkoviča a za
�nančnej podpory Americko-slovenskej banky začalo
provizórne sprístupňovanie novej jaskyne. Práce vie-
dol A. Král. Začiatkom mája 1922 sa schválila alterna-
tíva prerazenia vchodu vo výške 8 – 10 m na Demä-
novkou. Meračské podklady na prerazenie vstupnej
štôlne nad objavným ponorom vyhotovil Pôdohos-
podársko-technický úrad v Banskej Bystrici. Razičské
práce zabezpečili baníci zo štátnych baní z Magurky.
Do 2. júna 1922 prerazili do jaskyne 9 m dlhú štôl-
ňu a v jej vchode osadili železné mreže. Tento vchod
do jaskyne sa používal do 1. mája 1930. Nadväzovať
mala činnosť elektromontérov a tesárov, ale objedna-
né práce sa vykonali nekvalitne a s oneskorením. Prvé
zameranie jaskyne objednal Vládny komisariát na
ochranu pamiatok u expozitúry Ministerstva pôdo-
hospodárstva v Bratislave, ktorá sa obrátila na Pôdo-
hospodársko-technický úrad v Banskej Bystrici. Jeho
stavebný komisár J. Macháček v júli 1922 zabezpečil
zameranie povrchu od Vyvierania po umelý vchod
a vstupných častí jaskyne od vchodu po Veľký dóm
(Lalkovič, 1987).
Z iniciatívy Vládneho komisariátu uskutočnila sa
v septembri 1922 v Liptovskom Mikuláši pracovná
porada. Jej účastníci si prehliadli jaskynné priestory
a rokovali o ich sprístupnení. Na porade Vládny ko-
misariát navrhol utvorenie zvláštnej komisie, ktorá
by pokračovala v dovtedajších prácach. Zriadenie ko-
misie (Komisia pre zverejnenie Demänovských jaskýň),
ktorá sa v novembri 1922 rozšírila o ďalších členov,
vyplynulo z podmienok ministra s plnou mocou pre
správu Slovenska (obr. 10.12). Súviseli s poskytnutím
záruky na úver Americko-slovenskej banky v Bratisla-
ve. Na novembrovej schôdzi komisie zvolili výkonný
výbor na čele s vládnym komisárom D. Jurkovičom.
Funkciu čestného predsedu prijal J. Kállay, minister
s plnou mocou pre správu Slovenska.
Už v začiatkoch sprístupňovacích prác vystala po-
treba vyjasnenia vlastníckych vzťahov k pozemkom
Obr. 10.12 Komisia pre zverejnenie Demänovských jaskýň. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš

a iným nehnuteľnostiam. Súviselo s ňou presné za- Nepružnosť a iné okolnosti spôsobili, že sa komisia
meranie jaskynných priestorov. Podľa požiadavky stala časom brzdou ďalšieho rozvoja jaskyne. Prevaž-
Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň prvé nú časť úveru pohltili rôzne návštevy, a ten potom
presné zameranie a zmapovanie jaskyne vykonal Vo- nestačil na pokrytie nevyhnutných potrieb. Dočasné
dohospodársky odbor referátu verejných prác v Bra- sprístupnenie jaskyne bolo veľmi nákladné. Drevené
tislave (Lalkovič, 1987). Realizovala ho zameriavacia schodiská, premostenia i zábradlia sa už zakrátko sta-
sekcia V. Adámka a J. Belzu v čase od 12. 10. 1922 do
13. 1. 1923. Meranie sekcie sa stalo podkladom pre vy-
pracovanie podrobných plánov Demänovskej jaskyne
slobody v mierke 1:250 a 1:1000.
K prioritám komisie patrilo aj zlepšenie doprav-
ných podmienok do Demänovskej doliny. Práce na
rekonštrukcii cesty z Liptovského Mikuláša mali za-
čať na jar 1923, ale k čiastočnej rekonštrukcii ces-
ty z Palúdzky do Demänovej sa prikročilo až v roku
1924. Od roku 1923 sa pod dozorom A. Krála v jas-
kyni realizovali rôzne úpravy a inštalovalo dočasné
elektrické osvetlenie. Vojenský oddiel vybudoval
drevené schodiská premostenia a zábradlia. V apríli
1924 sa výbor komisie na základe vykonaných prác
rozhodol sprístupniť časť jaskyne širšej verejnos-
ti. Pre verejnosť ju otvorili 10. augusta 1924 (obr.
10.13). Odvtedy si návštevníci mohli prehliadnuť
priestory od objavného vchodu upravenou štôlňou
cez Mramorové riečisko a Veľký dóm až po Zlaté ja-
zierko. Jaskyňu po jej sprístupnení spravovala Komi- Obr. 10.13 Demänovská jaskyňa slobody, okolie Stromu života po
sia pre zverejnenie Demänovských jaskýň pod dozo- sprístupnení v roku 1924. Archív Slovenského múzea ochrany prírody
rom A. Krála. a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš

159
 li neupotrebiteľnými. Komisia tak veľmi rýchlo spela
k svojmu zániku. Pre nedostatok �nančných prostried-
kov sa k 1. máju 1925 rozpadla. Vtedy sa už formovali
názory na vytvorenie družstva, ktoré by vedelo riešiť
nakopené problémy. Kvôli �nančným záväzkom Ko-
misie sa odďaľovala jeho úradná registrácia. Až keď
štát prevzal dlhy komisie uskutočnilo sa 29. decembra
1925 ustanovujúce valné zhromaždenie. To zvolilo
prvé riadiace orgány na čele so senátorom M. Križkom.
Po jeho úmrtí v roku 1926 záležitosti družstva spravo-
val V. Krivoss. V nasledujúcom roku za predsedu zvolili
F. Klimeša, starostu Liptovského Mikuláša. Svoj post
zastával do roku 1949.
Obdobie Družstva Demänovských jaskýň je vý-
znamnou etapou histórie jaskyne. Za jeho éry sa
počiatočné ťažkosti a všetky problémy riešili spôso-
bom, keď za požičané hotovosti u bánk ručili členo-
via správy svojím majetkom. V rokoch 1927 – 1928
družstvo zakúpilo prvé nehnuteľnosti – hôrne po-
zemky pod priestormi jaskyne. V rokoch 1926 – 1929
sa angažovalo za výstavbu cesty k nej. Realizovala
sa za pomoci armády s prispením Slovenskej krajiny.
K jaskyni zaviedlo pravidelnú autobusovú dopravu,
čím výrazne vzrástla jej návštevnosť. Na výskume
jaskyne sa podieľal A. Král a iní pracovníci družstva.
V septembri 1926 výprava A. Krála objavila horné
priestory nad Hviezdoslavovým dómom (Benický,
1938a). O rok neskôr V. Benický a A. Lutonský objavili
Čarovnú chodbu a Fialový dóm. V snahe nájsť spoje-
nie jaskyne s podzemnou Pustou priepasťou v lete
1929 objavili Svantovítove siene. Pri hľadaní spojenia
Hviezdoslavovho dómu s Čarovnou chodbou prenik-
li do Zázračných siení. V lete 1931 J. Zelinka objavil
Medvediu chodbu.
V roku 1928 sa na základe merania E. Paloncyho za-
čal prekopávať nový vchod do jaskyne. Sprístupnili ho
1. mája 1930. Stal sa centrálnym vstupom a výstupom
z jaskyne, ku ktorému vystupovali vetvy podzemných
chodieb. V rokoch 1929 – 1931 drevené zariadenie
nahradili železobetónovým a prehliadkový okruh pre-
dĺžili po Ružovú sieň, s odbočkou do Hviezdoslavovho
dómu. Na jar 1931 dostala jaskyňa nové osvetlenie
a vzdušné vedenie vymenili za káblové. V tom istom
roku �rmy H. Kaboš, E. Fischer a M. Štefanec realizovali
stavbu vstupnej chodby do jaskyne, haly s pokladňou,
šatňami, bazárom a reštaurácie s obytnými miestnos-
ťami. V roku 1933 sprístupnili ďalšiu časť dlhú 800 m
a vznikol plynulý prehliadkový okruh. Končil novým vý-
chodom z jaskyne cez Medvediu chodbu. O rok neskôr
sa prešlo na systém celoročnej prevádzky. Roky 1935
– 1936 sa niesli v znamení povrchových úprav. Neskôr
družstvo zakúpilo ďalšie pozemky a sprístupnilo naj-
vyššie položenú časť v okolí Trikolórového jazierka. Za-
čiatkom roku 1939 upravili Hrachovú chodbu a v máji
1939 ju začlenili do prehliadkového okruhu, čím pre-
hliadka získala na účelnosti a kráse.
160
V októbri 1933 Družstvo Demänovských jaskýň
zriadilo stálu vedeckú komisiu na čele s F. Vitáskom. Aj
keď pracovala len štyri roky, dosiahla pekné výsledky.
Nadviazala na geologické mapovanie Demänovskej
doliny, ktoré v rokoch 1924 – 1926 realizoval R. Kett-
ner so svojimi žiakmi a začala s geomorfologickým
a klimatologickým výskumom doliny a jaskyne. Pri
vstupe zriadila meraciu stanicu a v jaskyni inštalovala
kombinovaný thermo-hygro-barograf s nepretržitou
prevádzkou po celý rok. Za pomoci okolitých staníc
zisťovala klimatické podmienky na povrchu a vo vnút-
ri jaskyne. Zaujal ju aj problém bizarnosti kvapľovej
výzdoby, typický pre Demänovskú jaskyňu slobody,
a dopracovala sa k novej teórii o raste kvapľov.
Dovtedajšiu činnosť Družstva Demänovských jas-
kýň utlmili vojnové pomery. Výrazne poklesla náv-
števnosť jaskyne. Pre verejnosť bola otvorená v me-
siacoch máj až september každý deň, v apríli a októbri
len v nedeľu. Pôvodný personál družstva sa obmedzil
na minimum a kvôli nedostatku pohonných hmôt
sa od roku 1943 obmedzila i autobusová doprava.
Koncom júna 1940 sa zásluhou Slovenského rozhla-
su uskutočnila prvá rozhlasová reportáž z jaskyne.
Jej krásu dokumentoval �lm V ríši večnosti natočený
v lete roku 1944, ktorý zachytával podzemné krásy
jaskyne a pozoruhodné krasové javy v jej okolí.
Iné jaskyne Demänovskej doliny
Objav novej jaskyne zvýšil záujem o poznávanie
jaskýň Demänovskej doliny. Už v máji 1922 P. Zaťko,
M. Pivko a J. Hroch na jednom zo svojich výletov pre-
skúmali Suchú jaskyňu nad Objavným ponorom. V le-
te 1923 P. Klepáč preskúmal jaskyňu Beníková, známu
z 18. storočia. Jej priestory v septembri 1923 zameral
V. Holeček. Obe jaskyne dal v roku 1928 uzatvoriť dre-
venými vrátami konzervátor A. Král, aby ich uchránil
pred nepovolanými návštevníkmi.
Po objavení Chrámu slobody sa zameriavacia sekcia
V. Adámka a J. Belzu pokúšala nájsť súvislosť niekto-
rých skalných puklín na povrchu s jaskyňou. Najviac ju
upútal priepasťový otvor v Pustej dolinke. Prvý raz ho
preskúmali členovia zameriavacej sekcie V. Adámek,
V. Holeček a P. Klepáč s A. Králom v dňoch 9. – 10. ja-
nuára 1923 (Holeček, 1931). Zistili, že ide o 12 m hlbo-
kú priepasť, na dne ktorej našli zvyšky uhynutých psov
i časť ľudskej kostry s lebkou. Priepasť pokračovala asi
250 m dlhou chodbou a končila ďalšou hlbokou prie-
pasťou. Po skončení zameriavacích prác účastníci pr-
vej výpravy utvorili tzv. Objavný odbor pri Komisii pre
zverejnenie Demänovských jaskýň. Objavný odbor za
účasti M. Jurkoviča, F. Bernarda a R. Těsnohlídka zor-
ganizoval v dňoch 17. – 18. mája 1923 do priepasti
ďalšiu výpravu. Pre technickú nepripravenosť a veľký
počet účastníkov, zúčastnilo sa jej aj 21 členov horské-
 ho práporu z posádky v Liptovskom Mikuláši, výprava
nedosiahla dno priepasti.
Ďalšiu výpravu do priepasti v Pustej dolinke, pripra-
venú zameriavacou sekciou J. Belzu a V. Tháma s P. Kle-
páčom, podnikol Objavný odbor v dňoch 20. – 21. júla
1923. Za pomoci technickej roty horského práporu
z Liptovského Mikuláša štyria účastníci V. Adámek,
V. Holeček, A. Král a P. Klepáč dosiahli dno priepasti
(Holeček, 1931). Na dne priepasti preskúmali všetky
voľné podzemné priestory. Achátový dóm s podzem-
ným tokom Demänovky, Hlinenú chodbu, Chodbu tro-
siek po Barokový dóm a časť Chodby pod priepasťou.
Keďže Achátovým dómom pretekala podzemná De-
mänovka, ktorá sa objavovala v novej jaskyni, správne
usudzovali, že obe jaskyne tvoria jeden genetický ce-
lok. Odvtedy sa všetky výskumy v doline sústreďovali Obr. 10.14 Časť účastníkov tretej výpravy na dno Pustej priepasti z roku
na dosiahnutie praktického spojenia Pustej priepasti 1927. Druhý zľava slob. Janeček, R. Těsnohlídek, A. Král, V. Benický.
s novou jaskyňou. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský
Druhá výprava na dno priepasti, ktorú 14. augusta Mikuláš
1925 viedol A. Král prenikla cez Chodbu pod priepasťou
do ďalšieho dómu a odtiaľ k Vodnej pukline. Spojenie
s Chrámom slobody nedosiahla ani tretia výprava (Ho- lov mali zistiť blízkosť Pekelného dómu v Chráme slo-
leček, 1931). V spolupráci s Družstvom Demänovských body s Vodnou puklinou na dne priepasti. Rovnakým
jaskýň ju v dňoch 11. – 14. augusta 1927 zorganizoval spôsobom chceli zistiť ako korešponduje koniec Chod-
A. Král. Zúčastnilo sa jej 32 osôb, vrátane telefonickej by trosiek s povrchom v Kostolciach pri ústí Machna-
čaty horského práporu z Liptovského Mikuláša (obr. tej doliny. Ani táto výprava nedosiahla stanovený cieľ.
10.14). Štvrtú výpravu na dno priepasti v Pustej jas- Zvukové signály v Pekelnom dóme nebolo počuť a vý-
kyni zorganizoval V. Benický s A. Lutonským v dňoch strel z guľovnice na povrchu zaznel skôr, ako účastníci
22. – 23. marca 1930. Jej účastníci prenikli z Barokové- výpravy došli na koniec Chodby trosiek.
ho dómu asi o 150 – 200 m ďalej do opusteného koryta V roku 1935 sa J. Volko-Starohorský v Demänovskej
Lúčanky (Chodba trosiek). Po zistení jeho smeru usú- ľadovej jaskyni zaoberal charakterom jej ľadovej výpl-
dili, že smeruje k povrchu a mohlo by slúžiť ako vchod ne a roku 1937 ľadovú časť jaskyne preskúmal V. Be-
na dno priepasti. Horné časti jaskyne vtedy zameral nický. V nasledujúcom roku A. Král informoval Okres-
E. Paloncy, ktorý určil hĺbku priepasti na 76 m. Spojenie ný úrad o objave ďalšieho vchodu v jej najspodnejších
s Chrámom slobody nedosiahla ani táto výprava. častiach. Koncom apríla 1944 Jaskyniarsky zbor Klubu
Túžba rozriešiť problém podzemného toku Demä- slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) uskutočnil do
novky a dosiahnuť praktické spojenie podzemnej prie- jaskyne fotogra�ckú výpravu. Počas nej V. Benický,
pasti v Pustej s Chrámom slobody neochabla ani ne- J. Halaša a J. Hajduch vyhotovili množstvo zaujíma-
skôr. Slovenskí jaskyniari vedení V. Benickým zorgani- vých záberov. Na prelome rokov 1944 – 1945 priestory
zovali v dňoch 1. – 2. júna 1940 piatu výpravu na dno Demänovskej ľadovej jaskyne zameral V. Benický a vy-
priepasti (Benický, 1941). Pomocou zvukových signá- hotovil jej prvý pôdorys (Lalkovič, 1997b; obr. 10.15).

Obr. 10.15 Plán Demänovskej ľadovej jaskyne, podľa merania V. Benického v rokoch 1944 – 1945.

161
 Vývoj od roku 1945
Od roku 1945 sa na prieskume jaskýň v Demänov-
skej doline začali angažovať mikulášski členovia Jasky-
niarskeho zboru KSTL. Koncom júla 1946 na člnoch pre-
skúmali podzemný tok Demänovky od Veľkého dómu
po Pekelný dóm a Adámkov kaňon. Prieskumom zistili,
že by sa vybudovaním prístaviska pri tzv. Šachovnici
mohol pre návštevníkov sprístupniť vyše 850 m dlhý
tok Demänovky. V lete 1946 V. Benický zameral jas-
kyňu Beníková. Ďalšie meračské práce realizoval J. Ch.
Raiskup. V roku 1947 zameral Zbojnícku jaskyňu, o rok
neskôr jaskyňu v Sokole a spolu s R. Blahom a O. Wies-
nerom i jaskynný systém vo Veľkom Sokole. V auguste
1949 zameral jaskyňu Dvere (Veľká jaskyňa v Bašte)
a Malú jaskyňu pod Baštou (Lalkovič, 1989).
V júli 1945 Okresný národný výbor v Liptovskom
Mikuláši poveril národného správcu správou Družstva
Demänovských jaskýň. Stal sa ním M. Janoška. V au-
guste 1946 Družstvo usporiadalo oslavy 25. výročia
objavenia Demänovskej jaskyne slobody, počas ktorých
si účastníci v sprievode A. Krála prehliadli jej priesto-
ry a oboznámili sa s chronológiou objavných prác. Jej
zvýšená návštevnosť v povojnovom období si v roku
1947 pri jej vchode vyžiadala výstavbu horského hote-
la s reštauráciou. Dokončili ho v roku 1948. Povojnový
vývoj Družstva Demänovských jaskýň ukončila v júni
1949 druhá národná správa. Za správcov vymenovali
V. Nemca, J. Čajku a P. Gombitu.
Národná správa Demänovských jaskýň podporo-
vala výskum jaskynných priestorov členmi Jaskyniar-
skeho zboru KSTL, ktorý sa v roku 1949 pretvoril na
Slovenskú speleologickú spoločnosť (SSS). V auguste
1949 A. Droppa zameral Suchú jaskyňu. Začiatkom
septembra 1949 s Ľ. Šlaukom dokončili zameranie
jaskyne Vyvieranie a objavili jej vrchné priestory. Za-
čiatkom januára 1950 Slovenská speleologická spo-
Obr. 10.16 Sprístupňovanie jaskyne Vyvieranie. Archív Slovenského
múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš
162
ločnosť v spolupráci s Národnou správou Demänov-
ských jaskýň začala sprístupňovať jaskyňu Vyvieranie
(obr. 10.16). S ukážkami jedinečnej erozívnej činnosti
Demänovky mala dopĺňať prehliadku Demänovskej
jaskyne slobody (Droppa, 1950b). Kvôli nedostatku �-
nancií tu neskôr práce zastavili.
Úspešné rozriešenie problému Pustej priepasti si
vyžadovalo nájsť nový vchod priamo na jej dno. Ur-
čenie vchodu mohlo vyplynúť zo zamerania Chodby
trosiek a povrchu pri ústí Machnatej doliny. Preto
koncom októbra 1949 V. Benický zorganizoval posled-
nú výpravu do priepasti v Pustej. Vtedy A. Droppa so
S. Šrolom, P. Revajom a D. Zaťkom zameral Chodbu
trosiek a určil na povrchu miesto na nový vchod. Jeho
prekopávanie sa začalo v januári a skončilo 9. júna
1950, keď sa dosiahol koniec Chodby trosiek. Odvtedy
sa novým vchodom na dne priepasti hľadala podzem-
ná cesta do Demänovskej jaskyne slobody.
V júni a júli 1950 priestory na dne Pustej jaskyne
zameral A. Droppa, v auguste aj jej horné priestory.
Prvú výskumnú výpravu Slovenskej speleologickej
spoločnosti novým vchodom viedol P. Droppa 20. júla
1950. Vtedy V. Lenko preliezol do Tesného kanála, na
konci ktorého počul hukot podzemnej Demänovky.
O dva dni D. Zaťko a S. Šrol prenikli cez úzky otvor
kanála a po kvapľovom vodopáde do riečiska. Odtiaľ
cez vtedy suchý sifón postúpili do Pieskovej siene. Po
zameraní priestorov v máji 1951 najkratšiu cestu do
Demänovskej jaskyne slobody ukazovala kvapľová
chodba, ktorá sa tiahla v smere Vodnej pukliny. Priama
vzdialenosť konca chodby s riečiskom na konci Brkovej
chodby v Demänovskej jaskyni slobody bola asi 8 m.
Akustická skúška najkratšieho spojenia medzi Brko-
vou chodbou a chodbou nad Vodnou puklinou na dne
Pustej jaskyne sa uskutočnila 24. mája 1951. Praktické
spojenie medzi oboma jaskyňami sa dosiahlo 2. júla
1951, po poslednom odstrele zakvapľovenej prekážky.
Tým sa rozriešil takmer 30-ročný problém.
Demänovská ľadová jaskyňa
Jaskyniarsky zbor KSTL vyzval v roku 1945 kompo-
sesorát v Demänovej, aby sa postaral o uzatvorenie
Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorú poškodzovali
nepovolaní návštevníci. Začiatkom mája 1946 s jeho
súhlasom premenoval v jaskyni dva najkrajšie dómy
po slovenských národných dejateľoch – A. Kmeťovi
a A. Halašovi, zakladateľoch a tvorcoch Slovenského
národného múzea. V júli a auguste 1949 účastníci
speleologického kurzu Karlovej univerzity pod vede-
ním Josefa Kunského preskúmali jej horné poschodie,
kde objavili sieň s bohatou kvapľovou výzdobou (Do-
sedla, 1949). Skupina vysokoškolákov vedená J. Do-
sedlom celé horné poschodie zmapovala a jeho plán
vyhotovil J. Sekyra.
 Ďalší okruh záujmu o Demänovskú ľadovú jasky-
ňu súvisel so snahami o jej opätovné sprístupnenie.
Národná správa Demänovských jaskýň začala naj-
prv upravovať vchod do jaskyne. Zároveň V. Benický
vypracoval návrh sprístupnenia jej priestorov pre
verejnosť. Na jeho základe Povereníctvo priemyslu
poskytlo �nančné prostriedky, a tak začiatkom roku
1950 mohla Národná správa Demänovských jaskýň
prikročiť k sprístupňovacím prácam. V jaskyni vybu-
dovala schodiská, chodníky a vybavila elektrickým
osvetlením. Začiatkom apríla 1952 Riaditeľstvo pre
cestovný ruch, ktoré podľa výnosu Povereníctva ob-
chodu z októbra 1951 zabezpečovalo starostlivosť
o jaskyne na Slovensku, otvorilo Demänovskú ľadovú
jaskyňu širšej verejnosti (obr. 10.17).
Umelými úpravami v rokoch 1950 – 1952 a neod-
borným vedením sprístupňovacích prác sa narušil tep-
lotný režim jaskyne. Týkali sa prekopania vonkajšieho
otvoru do Žuffovho dómu na jar roku 1950, otvoru
pod Baštou, zväčšenia vstupného otvoru a osadenia
i zasklenia kovovej mrežovanej brány. Súviseli tiež
s odčerpaním a prehĺbením vodného sifónu na konci
Jazernej chodby, ktorým došlo k objavu Demänovskej
jaskyne mieru. Zmena cirkulácie vzduchu spôsobila, že
sa pôvodne statická jaskyňa zmenila na dynamickú.
V záujme obnovy jej ľadovej výzdoby sa preto v rokoch
1953 – 1954 realizovali viaceré opatrenia. V jaskyni sa
od roku 1953 začali robiť kontrolné meteorologické
merania. Roku 1954 sa medzi Dómom pagod a Závr- Obr. 10.17 Vstup do Demänovskej ľadovej jaskyne po jej sprístupnení
tovým dómom múrom s dvojitými dverami oddelili v roku 1952. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva,
chladné časti ľadovej jaskyne od ostatných podstat- Liptovský Mikuláš
ne teplejších priestorov. Neskôr došlo aj k trvalému
zamurovaniu vonkajšieho otvoru do Žuffovho dómu
a prechodu z Veľkého do Žuffovho dómu. V roku 1957
dokončili umeleckú výzdobu vstupnej brány do jasky-
ne (Lalkovič, 2012).

Demänovská jaskyňa mieru

V septembri 1951 A. Droppa so S. Šrolom zameral
Suchú chodbu, Mramorové riečisko a Hlinenú chod-
bu Demänovskej jaskyne slobody. Ukázalo sa, že od-
tok podzemných vôd z Hlinenej chodby nevyvieral na
povrch v dolinke Vyvieranie, ale pokračoval popod ňu
a masív Uhlište. Vtedajší členovia výskumnej skupi-
ny Riaditeľstva pre cestovný ruch P. Revaj st., S. Šrol
a P. Droppa sa preto rozhodli prekopať vodný sifón na Obr. 10.18 Objavitelia Demänovskej jaskyne mieru, zľava S. Šrol, P. Revaj
konci hlavnej chodby v Demänovskej ľadovej jaskyni a P. Droppa. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva,
(obr. 10.18). Začiatkom roku 1952 hladina tunajšieho Liptovský Mikuláš
jazera klesla natoľko, že sa nad ňou ukazoval asi 20 cm
voľný priestor, ktorým prúdil silný prievan z Demänov-
skej ľadovej jaskyne do predpokladaných priestorov. mitom. Pomenovali ho Dómom objaviteľov. V tento
Po deviatich dňoch pumpovania vody a prekopáva- deň objavili aj ďalšie rozsiahle priestory – spodné časti
nia úzkeho kanála dostali sa 26. januára 1952 do veľ- novej jaskyne, ktorú nazvali Demänovskou jaskyňou
kého dómu s 8 m vysokým a pekne sfarbeným stalag- mieru. Počas prác 30. januára 1952 na poschodí novej

163

Obr. 10.19 Účastníci sympózia o dopravných systémoch v jaskyniach,
zľava L. Blaha, V. Nemec a A. Chovan. Archív Slovenského múzea
ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš
jaskyne objavili chodbu s veľkým množstvom guličiek
– Guľôčkovú chodbu a našli zasintrovanú kostru med-
veďa.
Koncom januára 1952 sa uskutočnila výprava do
novoobjavených priestorov. Zúčastnili sa jej zástupco-
via všetkých pracovných zložiek Demänovskej doliny,
Múzea slovenského krasu a Slovenskej speleologickej
spoločnosti, ktorí si prehliadli dovtedy známe časti. Pri
zameriavaní nových priestorov 10. februára 1952, na
konci značne dlhej prízemnej chodby, sa zistili stopy
blízkeho povrchu. Keď sa P. Droppa vtiahol do tesnej
škáry, zacítil závan čerstvého vzduchu a počul i žbln-
kot vody. O dva dni neskôr tu prestrieľali nový vchod
z dolinky Vyvieranie a objavili Ružovú galériu i časť
priestorov na II. poschodí. Koncom februára 1952
P. Revaj, S. Šrol a P. Droppa objavili priestory nad Ru-
žovou galériou a začiatkom apríla 1952 i najvyššie
priestory jaskyne – terajšiu Chodbu snehového jazier-
ka (Benický, 1958).
Ďalšiu výpravu do nových priestorov zorganizovala
Slovenská speleologická spoločnosť 14. februára 1952.
Počas nej A. Droppa so spolupracovníkmi vykonal de-
tailný geomorfologický výskum jej priestorov a v jú-
li 1952 so S. Šrolom, P. Revajom a J. Lesákom zameral
priestory novej jaskyne. Začiatkom augusta 1952 S. Šrol
a Ľ. Šlauka prekopali vchod do horných častí jaskyne
– do Chodby snehového jazierka. Možnosť vzájomné-
ho spojenia novej jaskyne s Demänovskou jaskyňou
slobody naznačila začiatkom apríla 1952 akustická
skúška. Odčerpanie vody z Veľkého (Těsnohlídkovho)
jazera na konci Suchej chodby Demänovskej jaskyne
slobody odkrylo koncom roku 1952 úzky kanál. Ten bol
zo strany Demänovskej jaskyne mieru ešte užší a k spo-
jeniu oboch jaskýň nedošlo. Neúspešne skončil i pokus
s dymovnicami, z čoho sa usudzovalo, že kanál pokra-
čuje hlbšie a je vyplnený vodou, ktorá sa nedá vyčerpať.
Následné meranie potvrdilo, že jaskyne oddeľuje vyše
40 m hrubá stena a kompaktný masív sa nedal obísť.
164
Objav Demänovskej jaskyne mieru viedol k pro-
fesionalizácii činnosti v speleológii. Cestovný ruch,
n. p., zriadil pri Demänovských jaskyniach štvorčlennú
výskumnú skupinu, ktorej vedúcim sa stal P. Droppa.
Táto skupina pokračovala v podrobnom prieskume la-
byrintu Demänovskej jaskyne mieru. Začiatkom mar-
ca 1953 Cestovný ruch, n. p., zorganizoval do jaskyne
výpravu novinárov a prisľúbil ju sprístupniť. Vzniklo
niekoľko návrhov na jej sprístupnenie, ale vplyvom
okolností, ktoré vyplývali z kontextu doby, záujem
o jaskyňu na istý čas ustal.
Zástupcovia speleologických organizácií v Liptov-
skom Mikuláši predložili koncom februára 1964 Stre-
doslovenským hotelom, n. p., v Ružomberku, ktoré
spravovali jaskyňu, ďalší návrh na jej sprístupnenie.
Uvažovalo sa v ňom o tzv. kombinovanom sprístupne-
ní jej priestorov. Prvá časť okruhu sa mala sprístupniť
úzkokoľajovou železnicou a ďalšia klasickým chodní-
kom. Keď sa Demänovská jaskyňa mieru dostala pod
pôsobnosť Múzea slovenského krasu, uskutočnilo sa
v dňoch 11. – 13. októbra 1967 v Demänovskej doli-
ne sympózium o dopravných systémoch v jaskyniach
s medzinárodnou účasťou. Jeho účastníci po diskusii
a prehliadke jaskyne odporučili, aby sa pre sprístup-
nenie jaskyne použil jednokoľajový dopravný prostrie-
dok so spodnou nosnou koľajou typu Monorail (obr.
10.19).
Po poštátnení jaskýň
Proces poštátnenia jaskýň viedol roku 1950 aj
k utvoreniu Správy slovenských jaskýň pri Družstve
Demänovských jaskýň. Ako prípravný orgán z pod-
netu Povereníctva priemyslu a obchodu spravovala
Demänovskú jaskyňu slobody a iné slovenské jaskyne.
Činnosť ukončila v októbri 1951, keď jaskyne prešli
pod Riaditeľstvo pre cestovný ruch v Bratislave. Týmto
krokom sa odštartoval proces zmien, v intenciách kto-
rých sa Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská
ľadová jaskyňa aj s ostatnými sprístupnenými jasky-
ňami dostali v roku 1953 pod správu Cestovného ru-
chu, n. p. V roku 1954 prešli obe jaskyne pod pôsob-
nosť Turistu, n. p., a neskôr pod správu Stredosloven-
ských hotelov, n. p. Ďalšiu zmenu priniesol rok 1965,
keď jaskyne na základe uznesenia Predsedníctva SNR
z 24. 6. 1965 prešli pod pôsobnosť Povereníctva SNR
pre školstvo a kultúru. Preto od 1. januára 1966 Múze-
um slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši prevzalo
jaskyne Stredoslovenského kraja.
V kontexte týchto trendov záujem o jaskyne De-
mänovskej doliny dostal trochu iný charakter. Jeho
ťažisko sa presunulo do činnosti súvisiacej s prevádz-
kou sprístupnených jaskýň. Ešte v roku 1953 Cestovný
ruch, n. p., zabezpečil v Demänovskej jaskyni slobody
vybudovanie ochranného piliera a spevnenie stropu
pri vstupe do Hlbokého dómu. Stúpajúca návštevnosť
si v roku 1963 vyžiadala vybudovanie sedačkového
výťahu k jaskyni. Po roku 1965 Múzeum slovenského
krasu opravilo v Demänovskej jaskyni slobody chod-
níky, zábradlia a elektrické osvetlenie. Na miestach
s ľahko dostupnou kvapľovou výzdobou dalo namon-
tovať ochranné siete. V Hlbokom dóme sa začala
sledovať stabilita narušených častí. V Demänovskej
ľadovej jaskyni zabezpečilo opravu schodov i zábrad-
lia, ako aj čiastočnú rekonštrukciu žiarivkového osvet-
lenia. Postaralo sa aj o úpravu prístupového chodníka
a vybudovanie gravitačného vodovodu z Čiernej do-
linky. Pravidelne sa vykonávali i opatrenia na obnovu
jej pôvodnej ľadovej výzdoby.
Vplyvom pomerov v značnej miere ustali prieskumné
práce, ktoré v jaskyniach realizovali členovia Slovenskej
speleologickej spoločnosti. Ešte v roku 1951 K. Sochu-
rek informatívne prehliadol jaskyňu Okno a jaskyňu vo
Veľkom Sokole. V tom istom období J. Skutil archeolo-
gicky preskúmal jaskyňu Okno. Po zameraní ostatných
demänovských jaskýň, ktoré realizoval so spolupracov-
níkmi v rokoch 1953 – 1954, zostavil o nich A. Droppa
obsiahlu morfologickú štúdiu. Ako výsledok päťročnej
systematickej práce vyšla knižne v roku 1957 (obr.
10.20 a 10.21). Monogra�cké spracovanie jaskýň De-
mänovskej doliny podávalo prehľadný obraz o ich his-
Obr. 10.20 Anton Droppa (1920 – 2013)
tórii, vzniku, geomorfológii, genéze a vývoji. Autor sa
zaoberal aj ich biologickými pomermi, mikroklímou,
výskumnými možnosťami, ako aj geologickými, geo-
morfologickými a hydrologickými pomermi Demänov-
skej doliny.
V apríli 1953 prieskumná skupina Cestovného ru-
chu, n. p., pri Demänovských jaskyniach narazila v por-
táli skalného previsu v Čiernej dolinke v sonde na nie-
koľko hlinených črepov. Záchranným archeologickým
výskumom sa tu zistilo niekoľko vrstiev. Najvyššie po-
ložená vrstva súvisela s koncom stredoveku. V nižšie
položenej kultúrnej vrstve výskum dokázal osídlenie
z obdobia staršej doby železnej (Bárta, 1953).
V roku 1965 sa skupina potápačov z klubu Mata-
dor z Bratislavy pokúšala prekonať sifón na konci ja-
zera v jaskyni Vyvieranie. Prieskum koncom januára
1965 sa obmedzil na labyrint chodieb v prvej časti
sifónu. Vplyvom zmenených podmienok v hrdle si-
fónu želateľný výsledok nepriniesla ani druhá akcia
v septembri 1965 (Pekár, 1969). Začiatkom mája
1965 A. Droppa spolu s A. Chovanom zameral jas-
kyňu Štefanová a v decembri 1966 s ním a M. Sýko-
rom vykonal revízne zameranie Jaskyne pod útesom.
V roku 1967 anglickí potápači, ktorí sa potápali v prí-
tokovom sifóne Achátového dómu v Pustej jaskyni,
označili sifón v Demänovskej jaskyni slobody (do
Obr. 10.21 Publikácia Demänovské jaskyne od A. Droppu z roku
1957.
165
 Obr. 10.22 Potápačský výskum sifónu v jaskyni Vyvieranie v roku 1965.
Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský
Mikuláš
jaskyne Vyvieranie) za nepreniknuteľný (Kratochvíle,
1968; obr. 10.22).
Roku 1968 Múzeum slovenského krasu prostred-
níctvom M. Jančušku a S. Šrola zorganizovalo druhý
pokus na odčerpanie vody z Veľkého jazera. V Evič-
kinom jazere v Demänovskej jaskyni mieru zafarbili
vodu, ktorá sa pri čerpaní objavila vo Veľkom jazere. Po
18 dňoch sa pomocou benzínových čerpadiel podarilo
vodu odčerpať a jaskyniari mohli začať sondážne prá-
ce. Trvali 10 dní, ale pre slabé technické zabezpečenie
sa akcia skončila nezdarom.
Centralizácia jaskyniarstva
od roku 1970
Ministerstvo kultúry SSR dňom 1. 1. 1970 zriadilo
v Liptovskom Mikuláši Správu slovenských jaskýň. Pod
ňu prešli sprístupnené jaskyne vrátane oboch demä-
novských jaskýň. Správa sa po dobu svojej existencie,
a od roku 1981 i jej nástupca Ústredie štátnej ochrany
prírody, orientovali na činnosti, ktoré súviseli s ich pre-
vádzkou. Ďalšiu z úloh predstavovalo sprístupňovanie
Demänovskej jaskyne mieru. V týchto intenciách sa
prostredníctvom Múzea slovenského krasu, organi-
začnej zložky Správy slovenských jaskýň, zabezpečili
v jaskyniach potrebné meračské práce. V roku 1972
súviseli so zameraním Demänovskej ľadovej jasky-
ne a jej vstupného areálu. V rokoch 1973 – 1977 išlo
o zameranie Demänovskej jaskyne slobody a v rokoch
1978 – 1979 sa týkali zamerania Demänovskej jasky-
ne mieru (Lalkovič, 1983; obr. 10.23).
Za Správy slovenských jaskýň sa v rokoch 1974
– 1976 rekonštruoval prehliadkový okruh Demänov-
skej ľadovej jaskyne, keď sa sprístupnil aj Štrkový dóm
a urobil nový vchod. Požiar pri jaskyni v auguste 1978
166
Obr. 10. 23 Mapovanie Demänovskej jaskyne mieru v roku 1979, zľava
J. Sýkora, M. Lalkovič, Ľ. Luptáková a G. Kanderová. Archív Slovenského
múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš
viedol k výstavbe nového vstupného objektu. V roku
1985 sa v jaskyni rekonštruovalo schodisko v Kmeťo-
vom dóme. Ďalšie práce sa realizovali v Demänovskej
jaskyni slobody a v rokoch 1977 – 1979 súviseli s re-
konštrukciou jej elektrického osvetlenia.
V súvislosti so sprístupnením Demänovskej jasky-
ne mieru sa už v roku 1969 pristúpilo k razeniu vstup-
ného tunela do Mramorového riečiska v Demänovskej
jaskyni slobody a výstupného tunela z dolinky Vyvie-
ranie do Demänovskej jaskyne mieru. Koncom apríla
1970 schválili štúdiu na sprístupnenie Demänovskej
jaskyne mieru pomocou jednokoľajového dopravného
systému. Štúdia dopravného zariadenia z roku 1977
počítala s jeho domácou výrobou. Koncom sedemde-
siatych rokov začal Geologický prieskum Spišská Nová
Ves realizovať v jaskyni sprístupňovacie práce. Pre
niektoré záporné stanoviská k navrhovanému spôso-
bu sprístupnenia dopravným systémom sa v jaskyni
budoval klasický prehliadkový chodník. Roku 1980
sa na konci Suchej chodby začala raziť štôlňa medzi
Demänovskou jaskyňou slobody a Demänovskou jas-
kyňou mieru. Dokončili ju v roku 1982. S rôznou inten-
zitou práce na sprístupnení prebiehali aj v nasledujú-
com období.
Sprístupňovaniu Demänovskej jaskyne mieru pred-
chádzal jej komplexný výskum, ktorý vykonalo Mú-
zeum slovenského krasu. Múzeum zabezpečovalo aj
ďalšie odborné úlohy. V Demänovskej ľadovej jasky-
ni v rokoch 1970 – 1982 súviseli s klimatologickým
výskumom, v rámci ktorého sa vybudovali meracie
stacionáre teploty vzduchu a meracia sieť teploty
vzduchu s automatickou registráciou meraných hod-
nôt. Zmeny teploty horninového plášťa v jaskyni sa
merali v rokoch 1977 – 1978, v rokoch 1976 – 1980 sa
sledovali priestorové zmeny ľadovej výzdoby. V roku
1978 sa v Demänovskej ľadovej jaskyni i Demänovskej
 jaskyni slobody a v roku 1983 v Demänovskej jaskyni
mieru vykonala analýza niektorých zložiek jaskynného
ovzdušia.
Ministerstvo kultúry SSR Úpravou z 28. decembra
1972 vyhlásilo systém jaskýň v Demänovskej doline
s celkovou dĺžkou asi 21 km za Chránený prírodný vý-
tvor Demänovské jaskyne.
V prieskume Demänovských jaskýň, ktorý predtým
vykonávali dobrovoľní jaskyniari, nastala v sedem-
desiatych rokoch určitá stagnácia. V roku 1974 sa
skúmala Portálová jaskyňa v Stodôlke. Koncom mája
1975 mikulášski jaskyniari objavili na pravej strane do-
liny, južne od bočnej dolinky Okno, Marošovu jaskyňu.
V máji 1978 členovia oblastnej skupiny SSS v Trenčí-
ne realizovali speleopotápačský prieskum sifónu za
Pekelným dómom v Demänovskej jaskyni slobody.
V rokoch 1976 – 1979 členovia oblastnej skupiny SSS
v Ružomberku preskúmali tri menšie jaskyne v brale
Vyvierania. Na jeseň 1979 V. Boháč lokalizoval vchod
do Pavúčej jaskyne a začiatkom februára 1980 P. Sta-
roň prenikol do jej ďalších priestorov.
Po vzniku jaskyniarskej skupiny SSS v Demänovskej
Doline roku 1982 nasledovali systematické výpravy do
jaskyne Vyvieranie. S potápačským prieskumom jej si-
fónov sa začalo v lete 1982. Predchádzali mu dve potá-
pačské akcie demänovskej časti oblastnej skupiny SSS
v Liptovskom Mikuláši do Pustej jaskyne (obr. 10.24).
V roku 1976 išlo o prieskum sifónu pred Tesným ka-
nálom a v závere roku 1981 súvisela s prieskumom
koncového sifónu v Achátovom dóme. Obidve akcie
zabezpečovali speleopotápači z Trenčína. Prieskum
V. Žikeša s Ľ. Kokavcom, I. Kundisom a M. Suľovcom
od júla 1982 do februára 1983, keď postupne preko-
nali 5 sifónov, dokázal praktické spojenie medzi De-
mänovskou jaskyňou slobody a jaskyňou Vyvieranie
(Žikeš, 1982; Dzúr, 1983). Úplný prechod tzv. Vodnej
Obr. 10.24 Tábor jaskyniarov v Pieskovej sieni Pustej jaskyne v roku
1976. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva,
Liptovský Mikuláš
cesty uskutočnil V. Žikeš s Belgičanom M. Pauwelsom
v lete 1983. V rokoch 1986 – 1987 ju zamerali speleo-
potápači vedení Z. Hochmuthom.
V máji 1982 J. Šmoll a P. Staroň objavili a preskúma-
li jaskyňu Štefanová č. 2 a v lete 1983 nové priestory
nad Kmeťovým dómom v Demänovskej ľadovej jasky-
ni. V rokoch 1982 – 1983 boli objavené nové časti prie-
pasťovitej jaskyne Kosienky (Dzúr, 1983). V novembri
1983 V. Žikeš a Ľ. Kokavec speleopotápačsky preskú-
mali 8. sifón v Demänovskej jaskyni slobody a o nie-
koľko dní neskôr aj ponor v Mramorovom riečisku.
Koncom marca 1984 jaskyniari zo skupiny Demänov-
ská Dolina zorganizovali prieskumnú akciu v Pustej
jaskyni, počas ktorej preskúmali sifóny v Achátovom
dóme, Vodnej pukline, Tesnom kanáli a jazerný sifón
v Pieskovom dóme. Objavili nižšie situované povodňo-
vé chodby a priestory pri Vodnej pukline, ktoré sme-
rovali k Spojovacej chodbe. Pri speleopotápačskom
prieskume Pekelného sifónu v Demänovskej jaskyni
slobody 16. decembra 1984 tragicky zahynul V. Žikeš
(obr. 10.25).
V júli 1985 P. Bella a J. Zelinka začali dokumento-
vať jaskyne severnej časti Stodôlky, kde v zime 1985
došlo k objavu Striebornej jaskyne. Jaskyniari z Lip-
tovského Mikuláša vo februári 1986 objavili bočnú
prítokovú chodbu, ktorá ústi do priestorov smerujú-
cich z Pustej jaskyne do Demänovskej jaskyne slobo-
dy. Prieskum suchých častí jaskyne Vyvieranie v mar-
ci 1986 priniesol objav nových priestorov. Jaskyniari
zo skupiny Demänovská Dolina J. Šmoll a Ľ. Ryban-
ský vyliezli v januári 1986 severnou stenou Veľkého
dómu Demänovskej jaskyne slobody a objavili nové
priestory. K objavu ďalších priestorov došlo aj v ob-
lasti Pekelného dómu (Hlaváč, 1986; Holúbek a Bella,
2000). Prienik do nových priestorov sa zaznamenal aj
po vyčerpaní sifónu v Spojovacej chodbe vedúcej do
Obr. 10. 25 Vladimír Žikeš (1952 – 1984) počas speleopotápačského
prieskumu jaskyne Vyvieranie. Archív jaskyniarskeho klubu Demä-
novská dolina
167
 Pustej jaskyne (Bella et al., 2000). Ďalšie akcie súvise-
li s prienikom do nových priestorov v Suchej jaskyni
a v Hlbokom dóme Demänovskej jaskyne slobody
(Vajs, 2000).
K najnáročnejším akciám patrilo prepojenie De-
mänovskej jaskyne slobody s Demänovskou jaskyňou
mieru. Jaskyniari zo skupiny Demänovská Dolina sa
v decembri 1983 prvýkrát neúspešne pokúšali o pre-
pojenie Veľkého a Evičkinko jazera. Druhýkrát sa po-
kúšali dosiahnuť prirodzené spojenie medzi oboma
jaskyňami v roku 1984. Po odčerpaní Veľkého jazera
v Demänovskej jaskyni slobody sondovali aj v Demä-
novskej jaskyni mieru, kde v protiľahlej sonde v Evič-
kinom jazere postúpili o 22 m. Práce zastavili pre
sťažené hydrologické podmienky a celkové fyzické
vyčerpanie zúčasnených jaskyniarov. Až akcia koncom
decembra 1986 za účasti 56 jaskyniarov z viacerých
oblastných skupín znamenala úspech. Prirodzené
prepojenie oboch jaskýň sa dosiahlo 2. januára 1987
(Dzúr, 2007).
V roku 1987 vyliezli demänovskí jaskyniari v Demä-
novskej jaskyni mieru komín v Klenotnici, kde objavi-
li ďalšie priestory. Na sklonku roka priestory v pozícii
5. jaskynnej úrovne objavili J. Šmoll a Ľ. Rybanský. Zá-
Obr. 10.26 Jaskyniari zabepečujúci speleopotápačský prieskum Pustej jaskyne, október 2011. Foto: J. Dzúr
168
sluhou Komisie pre speleopotápanie SSS boli v roku
1987 objavené niektoré chodby v oblasti Objavného
ponoru Demänovskej jaskyne slobody. Demänovskí
jaskyniari, za účinnej spolupráce jaskyniarov z oblast-
nej skupiny SSS Handlová, začali v roku 1987 realizo-
vať nové zameranie Demänovskej jaskyne mieru. Uza-
tvorili tiež vchod do Pustej jaskyne a v jaskyni Okno
niekoľkokrát opravili poškodený uzáver.
Začiatkom roku 1988 prieskum komínových častí
v okolí Vatových jazierok a v Zrútenom dóme Demä-
novskej jaskyne mieru priniesol objav ďalších priesto-
rov. V roku 1989 sa dosiahlo prepojenie Demänovskej
jaskyne slobody s Jaskyňou pod útesom a Údolnou
jaskyňou (Voclon, 1991). V rokoch 1988 – 1989 sa
realizoval speleopotápačský prieskum na viacerých
miestach. Popri sifóne za Pekelným dómom a čias-
točne zatopenej pukliny za jazerom v Svantovítových
sieňach Demänovskej jaskyne slobody, týkal sa sifó-
nov v pukline pod Balkónom v Spojovacej chodbe,
výtokového sifónu pod Tesným kanálom a prítoko-
vého sifónu v Pieskovej sieni Pustej jaskyne. V roku
1990 speleopotápačské aktivity pokračovali priesku-
mom prítokového sifónu v Achátovom dóme Pustej
jaskyne.
 Po roku 1990
Celospoločenské zmeny v novembri 1989 vytvori-
li priestor pre obnovenie Správy slovenských jaskýň.
Vznikla 1. júla 1990, aby spravovala sprístupnené
jaskyne, vrátane jaskýň demänovských. Správa po
roku 1991 rozšírila prehliadkový okruh Demänovskej
jaskyne slobody o Veľký dóm. V Štrkových sieňach
zriadila roku 1993 liečebňu a začala realizovať prvé
ozdravovacie speleoklimatické pobyty. V roku 1992
osadila uzáver na prechode medzi Demänovskou
jaskyňou slobody a Pustou jaskyňou. Za účelom sta-
bilizácie speleoklimatických pomerov Demänovskej
ľadovej jaskyne v roku 1993 uzavrela Objavný sifón
vedúci do Demänovskej jaskyne mieru a vymenila
protiprievanové dvere medzi Jánošíkovým a Zrúte-
ným dómom. V tom istom roku sa protiprievanové
dvere inštalovali aj v prerážkach do Mramorového
riečiska Demänovskej jaskyne slobody a Ružovej ga-
lérie Demänovskej jaskyne mieru. V roku 1996 Sprá-
va slovenských jaskýň zabezpečila uzavretie Pavúčej
jaskyne, ktorá predstavuje horný vchod do Demä-
novskej jaskyne mieru. V tom istom roku inštalovala
protiprievanové dvere v štôlni prerazenej do Demä-
Obr. 10.27 Speleologický prieskum Pustej jaskyne, február 2013. Prekopávanie sedimentmi vyplnenej chodby, ktorá smeruje k jaskyni Štefanová.
Foto: J. Dzúr
novskej jaskyne mieru z dolinky Vyvieranie. O dva
roky neskôr zabezpečila uzavretie jaskyne Štefano-
vá, v roku 1999 rekonštruovala uzáver jaskyne Okno
(Hlaváč et al., 1999).
V Demänovskej jaskyni slobody sa v roku 1995
inštalovali zariadenia na diaľkový dohľad pohybu
návštevníkov v podzemí. Pred začatím turistickej
sezóny roku 1998 sa na viacerých miestach inšta-
lovali nové zábrany na ochranu sintrovej výplne.
Čiastočná dostavba a úpravy vstupného areálu tejto
jaskyne sa vykonali v rokoch 2000 – 2002 (sociálne
zariadenia, stavebná úprava bývalej hornej stanice
sedačkovej lanovky na bufet, vrátane úpravy priľah-
lej časti terasy a prístupového chodníka). Nadstavba
prevádzkovej budovy a stavebné úpravy vstupného
areálu Demänovskej ľadovej jaskyne sa zrealizova-
li v rokoch 2002 – 2004. V roku 2003 sa vybudoval
nový vodojem pre prevádzku Demänovskej jasky-
ne slobody, do ktorého sa čerpá voda z podzem-
nej Demänovky v Pekelnom dóme. Nové zábradlie
z antikorového materiálu sa na prehliadkovej trase
v Demänovskej jaskyni slobody inštalovalo v rokoch
2007 – 2009, v Demänovskej ľadovej jaskyni v ro-
koch 2009 – 2012.
169
 Demänovskí jaskyniari objavili začiatkom roku 1991
pokračovanie jaskyne Štefanová a v máji 1991 ďalšie
priestory za Kaskádovou chodbou (Holík, 1993). V ro-
koch 1991 – 1992 dokumentovali jaskyne západného
a východného svahu Stodôlky. Na prelome rokov 1991
– 1992 došlo k objavu pokračovania jaskyne č. 27
a k jej prepojeniu s Demänovskou jaskyňou slobody
(Holík, 1994). Ďalšie časti jaskyne Štefanová objavili
v novembri a decembri 1992. Na prelome apríla a má-
ja 1994 jaskyniari prenikli do ďalších priestorov v Jas-
kyni v Kostolcoch na pravej strane Machnatej dolinky.
Na základe dohody so Správou slovenských jaskýň jas-
kyniari zo Speleoklubu Nicolaus, pod vedením P. Ho-
lúbka, domerali v rokoch 1998 – 2000 nezdokumen-
tovné časti Demänovskej jaskyne mieru.
Obr. 10.28 Speleologický prieskum horných častí Veľkého dómu v Demänovskej jaskyni slobody. Foto: P. Staník
170
Po prekopávaní Klausovho sifónu v rokoch 1999
– 2001, dlhého 86 m, jaskyniari prenikli do nezná-
mych častí Pustej jaskyne, z ktorých zostúpili až na
riečisko v Žikešovom dóme; dĺžka novoobjavených
častí presiahla 2 km (Dzúr, 2004). V novembri 2005
boli z Brichtovej siene objavené priestory v dĺžke asi
500 m. Začiatkom roku 2006 sa objavili a preskúmali
spodné chodby v jaskyni Okno (Dzúr, 2005). V januári
2007 sa uskutočnil významný prienik do pokračujú-
cich rozsiahlych častí jaskyne Štefanová (Dzúr, 2009).
V súčasnosti jej dĺžka presahuje 14,5 km. Prieskum
Pustej jaskyne a jaskyne Štefanová naďalej pokraču-
je. Hľadá sa prirodzené spojenie týchto jaskýň, čím
by celková dĺžka Demänovského jaskynného systému
presiahla 50 km.

Ochrana a využívanie jaskýň
N a Slovensku je Demänovský jaskynný systém vý-
nimočný až unikátny nielen svojou dominujúcou
dĺžkou a pozoruhodným vývojom jaskynných úrov-
ní, ale aj neobyčajnou rôznorodosťou a početnosťou
sintrovej výplne, rozsiahlou podzemnou hydrologic-
kou sieťou či výskytom viacerých vzácnych druhov
jaskynnej fauny. Niektoré prírodné osobitosti, najmä
názornosť vývoja jaskynných úrovní v Demänovskej
doline sa často preferujú aj na medzinárodnej úrovni.
Z hľadiska ochrany prírody jaskyne v Demänovskej do-
line predstavujú jeden z našich najhodnotnejších jas-
kynných systémov, avšak vzhľadom sa svoju alogénnu
polohu sa radia medzi jaskyne najviac ohrozené an-
tropogénnou činnosťou.
Environmentálne problémy
ochrany alogénneho krasu a jaskýň
v Demänovskej doline
Jaskyne v Demänovskej doline môže narušiť človek
nevhodnou činnosťou priamo v ich podzemí alebo na
povrchu nad jaskynnými priestormi, najmä v miestach
intenzívneho priesaku zrážkových vôd do podzemia.
Avšak na jaskyne, ktorými tečú podzemné alochtónne
vodné toky, negatívne vplýva aj antropogénna činnosť
na priľahlom nekrasovom území, z ktorého povrchové
vody sa cez ponory strácajú do skrasovatených akvifé-
rov. Ak sa znečistené vody z povrchu takto dostanú do
jaskýň, znižujú kvalitu podzemných vôd (využívaných
ako zdroj pitnej vody) a narušujú tamojšie prostredie,
najmä biotopy jaskynnej fauny.
Ochrana ponorových a prietokových jaskýň v alo-
génnom krase, ktorý má na základe vtekania aloch-
tónnych vôd silné väzby s priľahlým nekrasovým
územím, patrí medzi najdôležitejšie environmentálne
problémy ochrany krasu a jaskýň. Vzhľadom na vyso-
ký stupeň skrasovatenia karbonátových hornín, s čím
11
súvisí rýchle vnikanie povrchových vôd do podzemia
cez početné ponory v povrchových riečiskách, a mi-
nimálnu samočistiacu schopnosť podzemných vôd,
mnohým jaskyniam v Demänovskej doline alebo ich
častiam prislúcha vysoký stupeň zraniteľnosti. Pritom
podzemná Demänovka v jaskyni Vyvieranie sa využí-
va ako zdroj pitnej vody.
Negatívne antropogénne vplyvy na jaskyne v De-
mänovskej doline treba rozlíšiť na: (1) priame zásahy
do jaskýň súvisiace so sprístupňovaním a prevádz-
kovaním sprístupnených jaskýň, so speleologickým
prieskumom, s využívaním jaskýň na skladovanie i ďal-
šími aktivitami, najmä prejavy vandalizmu spôsobené
vstupom nepovolaných osôb; (2) druhotné vplyvy spô-
sobené antropogénnymi aktivitami v bližšom i vzdia-
lenejšom okolí jaskýň, najmä budovaním lyžiarskych
tratí a zariadení cestovného ruchu v nekrasovej časti
doliny odvodňovanej do krasu, enormným zaťažením
doliny automobilovou dopravou a údržbou ciest, ťaž-
bou dreva vo väčšom rozsahu vo vodozbernom území
ponorných vodných tokov, terénnymi úpravami dna
doliny pozdĺž riečiska Demänovky pri stavbe cesty, in-
žinierskych sietí a pod. (Hochmuth, 1990; Jakál a Bel-
la, 1991; Haviarová a Gažík, 2010 a iní).
Celú Demänovskú dolinu v posledných desať-
ročiach výrazne ovplyvňuje turistický ruch, počas
zimných aj letných mesiacov. Vysoké počty turistov,
množstvo hotelov, chát, lyžiarskych vlekov a lanových
dráh, parkovísk a iných odstavných plôch, frekvento-
vaná cestná komunikácia, ako aj stará, občas porucho-
vá kanalizácia prechádzajúca takmer celou dolinou
predstavujú akútnu hrozbu pre jaskynné ekosystémy
(obr. 11.1). Pri zimnom udržiavaní cestnej komuniká-
cie treba zabezpečiť, aby sa posypový materiál v čase
topenia snehu nesplavoval do povrchového riečiska
a odtiaľ aj do priľahlej časti jaskynného systému. V prí-
pade všetkých parkovísk a iných odstavných plôch
treba zaistiť, aby spĺňali príslušné normy pre ochranu
171
 Obr. 11.1 Lyžiarske trate a hotelové zariadenia v Jasnej. Foto: P. Bella
životného prostredia, najmä povrchových a podzem-
ných vôd. Dôsledná ochrana povrchových a podzem-
ných vôd v Demänovskej doline si vyžaduje generálnu
rekonštrukciu hlavnej kanalizačnej siete a bezpečné
odkanalizovanie všetkých objektov nachádzajúcich
sa na jej území. V riečiskách vodných tokov a na ich
brehoch by sa nemali vykonávať činnosti, ktoré môžu
narušiť odtokové pomery a znečistiť vody vtekajúce
do krasu a jaskýň. Z hľadiska vysokého stupňa zrani-
teľnosti alogénneho krasu, najmä podzemných vôd
a jaskýň s ponornými vodnými tokmi, treba na celom
území Demänovskej doliny posudzovať všetky antro-
pogénne zásahy individuálne a pravidelne vykonávať
dôslednú kontrolu dodržiavania opatrení vyplývajú-
cich z príslušných nariadení, vyhlášok či zákonov. Efek-
tívna a dôsledná ochrana krasu Demänovskej doliny
si vyžaduje súčinnosť všetkých zložiek spravujúcich
a využívajúcich územie Demänovskej doliny. Z hľadis-
ka efektívnej ochrany jaskýň sú dôležité aj výsledky
výskumu, ktorý sa na území Demänovskej doliny prie-
bežne realizuje.
Osobitnú pozornosť treba venovať ochrane za-
ľadnených jaskynných priestorov. Po objavení Demä-
novskej jaskyne mieru prekopaním sifónu z Demä-
novskej ľadovej jaskyne v roku 1952 a prekopaním
otvoru z Dómu trosiek v spodnej časti jaskyne na po-
vrch v čase jej sprístupňovania začiatkom 50. rokov
minulého storočia (nezrealizovaný zámer o zmenu
172
prehliadkovej trasy) nastala zmena prúdenia vzdu-
chu s následným úbytkom ľadovej výplne. Preto sa
museli vykonať opatrenia na jej obnovu. V roku 1954
múrom s dvojitými dverami medzi Dómom pagod
a Závrtovým dómom oddelili zaľadnené a nezaľad-
nené časti jaskyne vedúce k Demänovskej jaskyni
mieru. Neskôr zamurovali vonkajší otvor do Dómu
trosiek i prechod z Veľkého dómu do Dómu trosiek.
Následne sa začali kontrolné klimatické pozorovania
(Otruba, 1958, 1971).
Na chodníky a zábradlie počas prvotného sprístup-
ňovania Demänovskej jaskyne slobody, ako aj v jasky-
ni Okno sa používalo najmä drevo, ktoré sa napriek
impregnácii vplyvom jaskynného prostredia rozklada-
lo. Tým sa znečisťovali niektoré jazierka, ktoré sa však
podarilo vyčistiť a zachrániť (Benický, 1965). Budova-
nie prehliadkového chodníka v rámci sprístupňovania
Demänovskej jaskyne mieru a priľahlej časti Demä-
novskej jaskyne slobody, ktoré sa po vyrazení dvoch
vstupných štôlní začalo koncom 70. rokov minulého
storočia (Mitter, 1986) a pokračovalo do roku 1992, si
miestami vyžiadalo nemalé až nadmerné zásahy do
jaskynného prostredia. Nakoniec sa tieto práce natr-
valo zastavili.
Na mnohých miestach Demänovskej ľadovej jasky-
ne sú sintrové útvary, ako aj skalné steny na povrchu
sfarbené do siva až čierna od sadzí smolných fakieľ,
olejových kahancov a petrolejových lámp, pri ktorých
 sa do jaskyne chodievalo až do roku 1924. Tieto preja-
vy „zadymenia“ jaskyne sú však aj znakom jej kultúr-
no-historickej významnosti (Cílek, 2002).
Jaskyňu Vyvieranie využívali Žilinské mliekarne,
n. p., na skladovanie bryndze a tvarohu. V júli 1958
povodňové vody vyrazili vstupné dvere do jaskyne
a vyplavili mliekarenské výrobky uskladnené v dreve-
ných sudoch (V. B.b, 1959).
V niektorých jaskyniach je miestami ulomená alebo
inak poškodená sintrová výplň, pošliapané podlahové
sedimenty či ponechaný nepotrebný materiál znečis-
ťujúci podzemné prostredie. Preto sa vchody do týchto
jaskýň, ako aj do ďalších takto ohrozených jaskýň muse-
li uzatvoriť. Ich stav a funkčnosť treba pravidelne kon-
trolovať, najmä v prípade nesprístupnených jaskýň.
Legislatívna ochrana
Demänovských jaskýň
Celé územie Demänovskej doliny je v národnom par-
ku Nízke Tatry, ktorý vyhlásili v roku 1978. V rámci sústa-
vy NATURA 2000 je prevažná časť Demänovskej doliny
súčasťou územia európskeho významu SKUEV302 Ďum-
bierske Nízke Tatry vyhláseného v roku 2004; Demänov-
ská dolina je aj súčasťou chráneného vtáčieho územia
CHVÚ018 Nízke Tatry vyhláseného v roku 2010.
Dôležitým krokom na ochranu Demänovských jas-
kýň bolo vyhlásenie prírodnej rezervácie Demänovská
Obr. 11.2 Mapa ochranného pásma NPP Demänovské jaskyne. Spracoval: P. Gažík
dolina už v roku 1929, ktorá patrí medzi najstaršie
prírodné rezervácie na Slovensku. Podľa Vyhlášky
Ministerstva životného prostredia SR č. 17/2003 (vy-
danej v nadväznosti na zákon NR SR č. 534/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny) predstavuje národnú prí-
rodnú rezerváciu. Jej výmera je 836,88 ha. Zaberá pre-
važnú časť Demänovskej doliny budovanú karbonáto-
vými horninami s rozsiahlymi jaskyňami – od Mach-
natej dolinky po Čiernu dolinku poniže Demänovskej
ľadovej jaskyne, ako aj protiľahlú časť Demänovskej
doliny severne od Repísk. Masív Stodôlky (1213 m)
s hustou sieťou chodieb jaskyne Štefanová, ktoré boli
objavené najmä od polovice 90. rokov minulého storo-
čia, do rezervácie zatiaľ nepatrí.
Demänovské jaskyne boli za chránený prírodný vý-
tvor (CHPV) vyhlásené Úpravou Ministerstva kultúry
SSR z 28. 12. 1972. Vyhláška Ministerstva životného
prostredia SR č. 293/1996 Z. z. ustanovuje Demänov-
ské jaskyne (speleologicky prepojenú sústavu jaskýň
dlhú viac ako 37 km) za národnú prírodnú pamiat-
ku. Vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR
č. 292/2001 boli za národné prírodné pamiatky vyhlá-
sené aj jaskyňa Štefanová a jaskyňa Okno.
Vzhľadom na alogénnu polohu krasu si najmä
najnižšie časti Demänovských jaskýň, do ktorých
sa dostávajú alochtónne ponorné vody z hornej ne-
krasovej časti doliny, vyžadujú územnú ochranu aj
mimo rezervácie. Preto spolu s vyhlásením Demä-
novských jaskýň za chránený prírodný výtvor v roku
173
 1972 bolo legislatívne ustanovené aj jeho ochranné
pásmo. Malo výmeru 1517,05 ha; sčasti sa prekrý-
valo s prírodnou rezerváciou Demänovská dolina
a navyše zaberalo ďalšiu krasovú i nekrasovú časť
doliny priliehajúcu k ponorom. Návrh na vyhlásenie
ochranného pásma Demänovských jaskýň vychá-
dzal z potreby zabezpečiť ich dostatočnú ochranu
pred nežiaducou antropogénnou činnosťou na po-
vrchu územia. S cieľom prehodnotiť územný rozsah
a uplatniť nové legislatívne normy sa zákonom NR
SR č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny zruši-
li všetky dovtedy vyhlásené ochranné pásma jaskýň
na Slovensku.
Národná prírodná rezervácia Demänovská doli-
na, pôvodne vyhlásená najmä z dôvodu ochrany ta-
mojších jaskýň, vďaka najvyššiemu stupňu územnej
ochrany dostatočne chráni povrch nad jaskynným
systémom. Najzraniteľnejšia ponorová oblasť jas-
kynného systému je súčasťou Národného parku Níz-
ke Tatry s tretím stupňom územnej ochrany (v zmys-
le zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny), patrí do východnej časti chránenej vodo-
hospodárskej oblasti Nízke Tatry vyhlásenej nariade-
ním vlády č. 13/1987, ako aj do oblasti sprísnených
opatrení II. stupňa ochranného pásma vodných zdro-
jov v Demänovskej doline v zmysle rozhodnutia č. ŠVS
1920/1995. Napriek tomu sa tu vyskytovali prípady
porušenia a nedodržiavania tohto rozhodnutia. Pre-
to Správa slovenských jaskýň v roku 2000 opätovne
Obr. 11.3 Vyhlasovacia listina Jaskýň Demänovskej doliny za mokraď medzinárodného významu.
174
spracovala návrh ochranného pásma Demänovských
jaskýň (s výmerou 1149,85 ha) s cieľom eliminovať
nežiaduce činnosti v najkritickejšej časti vodozber-
nej oblasti. Keďže urbárske spoločenstvá a niektorí
vlastníci pozemkov neakceptovali navrhované hra-
nice ochranného pásma, počas opakovaných prero-
kovávaní sa jeho výmera musela podstatne zmenšiť,
najmä na Lúčkach (Haviarová a Gažík, 2010). Kraj-
ský úrad životného prostredia v Žiline vyhlásil nové
ochranné pásmo NPP Demänovské jaskyne s výme-
rou 592,3152 ha až v roku 2009 (obr. 11.2).
Jaskyne Demänovskej doliny
v zozname mokradí
medzinárodného významu
Jaskyne Demänovskej doliny boli do zoznamu mok-
radí medzinárodného zoznamu zapísané 17. 11. 2006
pod číslom 1647 (obr. 11.3). Táto Ramsarská lokalita
okrem jaskynného systému zahŕňa aj povrchovú,
najzraniteľnejšiu časť vodozbernej oblasti, ktorá sa
podieľa na dopĺňaní zásob podzemných vôd v krase.
Celková rozloha lokality je 1448,71 ha. V podzemnom
systéme sa nachádza niekoľko menších občasných
podzemných tokov a množstvo podzemných jazierok,
ktoré sa dopĺňajú priesakovou vodou z povrchu. Do-
minantou mokrade je podzemná Demänovka, ktorú
v prevažnej miere tvoria ponorné alochtónne vody
pritekajúce do krasu z priľahlej nekrasovej časti doliny
(Haviarová, 2007).
Jaskyne Demänovskej doliny boli zapísané do Ram-
sarského zoznamu na základe splnenia troch z devia-
tich kritérií slúžiacich na identi�káciu medzinárodne
významných mokradí. Predstavujú reprezentatívny typ
podzemných krasových a jaskynných hydrologických
systémov s veľkým hydrologickým významom. Vyzna-
čujú sa prítomnosťou mnohých zraniteľných a ohroze-
ných druhov jaskynnej fauny, napr. druhy Eukoenenia
spelaea (Palpigradida), Niphargus tatrensis, Synurella
intermedia (oba Amphipoda), Allorhiscosoma sphinx
(Diplopoda), Duvalius microphthalmus spelaeus (Cole-
optera), Hypogastrura crassaegranulata, Protaphorura
janosik, Deteraphorura kratochvili, Pseudosinella paclti
(Collembola) a mnohých ďalších. Zároveň reprezentu-
jú lokalitu významnú z hľadiska zachovania biologickej
diverzity jaskynných bezstavovcov Západných Karpát.
V systéme bolo determinovaných 66 druhov bezsta-
vovcov a 11 druhov netopierov (Haviarová, 2007).
Na povrchu tejto ramsarskej lokality sa nachádzajú
aj menšie mokraďové biotopy. Ide o stále a sezónne
toky, ktoré zabezpečujú primerané prostredie pre re-
produkciu niekoľkých vzácnych druhov obojživelníkov
(napr. druhy Bufo viridis, Bombina variegata, Triturus
montandoni, Triturus alpestris, Salamandra salaman-
dra, Rana temporaria, Bufo bufo).
Jaskyne ako náučné lokality,
prevádzka a rozvoj sprístupnených
jaskýň
Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská ľado-
vá jaskyňa sú sprístupnené pre verejnosť a plnia funk-
cie náučných lokalít ochrany prírody. Demänovská jas-
kyňa slobody je najviac navštevovanou sprístupnenou
jaskyňou na Slovensku. Je veľmi atraktívnou turistic-
kou destináciou na Slovensku, dostatočne známou aj
v zahraničí, najmä v okolitých stredoeurópskych štá-
toch.
Demänovská jaskyňa slobody je sprístupnená od
roku 1924 (spodné časti jaskyne od Mramorového
riečiska cez Veľký dóm až po Zlaté jazierko). V roku
1931 v jaskyni inštalovali nové elektrické osvetlenie
a sprístupnená trasa sa predĺžila do Ružovej sie-
ne a do Hviezdoslavovho dómu. Jej horné časti od
Hviezdoslavovho dómu sa sprístupnili v rokoch 1931
– 1933 (Benický, 1965). V roku 1933 z Medvedej chod-
by, ktorú objavil J. Zelinka, prekopali nový východ na
povrch. Tým sa prehliadková trasa mohla zokruho-
vať. V súčasnosti prevádzkovaný sprístupnený úsek
meria 1800 m. Prevýšenie medzi vchodom a Príze-
mím je -66 m, medzi Prízemím a východom z jaskyne
+85 m. Na celej prehliadkovej trase sa nové zábradlie
z antikorovej (nehrdzavejúcej) ocele inštalovalo v ro-
koch 2007 – 2009. V 90. rokoch minulého storočia sa
v Demänovskej jaskyni slobody vykonávali ozdravo-
vacie speleoklimatické pobyty (Lucinkiewicz, 1996).
Od sprístupnenia podzemím tejto jaskyne prešli mili-
óny návštevníkov. Najvyššiu návštevnosť 277 313 osôb
dosiahla v roku 1962, keď Demänovská ľadová jaskyňa
bola zatvorená kvôli rekonštrukčným prácam (Benický,
1963). V rokoch 1958 – 1966, 1970 – 1974, 1976 – 1977
a v roku 1987 jej návštevnosť presiahla 200-tisíc osôb.
Vo väčšine ostatných rokov ju ročne navštívilo prevaž-
ne 150- až 180-tisíc turistov, v roku 2009 v dôsledku za-
vedenia novej meny a hospodárskej krízy návštevnosť
náhle poklesla pod 100-tisíc osôb (obr. 11.4).
Prvotné turistické sprístupnenie Demänovskej ľa-
dovej jaskyne sa udialo asi v polovici 19. storočia, hoci
už predtým sa zásluhou demänovského komposeso-
rátu upravili vstupné strmé a zľadovatené časti jas-
kyne (Lalkovič, 2003). Ďalšie úpravy vykonali v roku
1875. Až do roku 1930 sa prehliadka jaskyne zabez-
pečovala pri osvetlení podzemných priestorov fakľa-
mi a sviecami, na viacerých úsekoch po drevených
schodoch (Benický, 1965). Jaskyňu nanovo sprístupnili
v rokoch 1950 – 1952, vrátane zavedenia elektrického
osvetlenia. V rokoch 1974 – 1976 sa rekonštruovala
prehliadková trasa a sprístupnil sa Štrkový dóm. Sprí-
stupnených je 650 m s výškovým rozdielom -48 m.
Prehliadková trasa je však dlhšia, pretože návštevníci
sa Čiernou galériou vracajú z Dómu pagod späť do Be-
lovho dómu, odkiaľ zostupujú do zaľadneného Kme-
ťovho dómu. V roku 1981 sa dostaval nový vstupný
objekt jaskyne (nahradil objekt, ktorý vyhorel v augus-
te 1978). Prevádzkové problémy si vyžiadali jeho nad-
stavbu, ktorá sa zrealizovala v rokoch 2002 – 2003.
Rekonštrukcia prehliadkového chodníka s použitím
antikorových oceľových konštrukcií sa vykonala v ro-
koch 2010 – 2012.
Hoci Demänovská ľadová jaskyňa je otvorená iba
od 15. mája do 30. septembra (mnoho rokov iba do
15. septembra), jej ročná návštevnosť v roku 2003
dosiahla až 106 769 osôb, v roku 2005 106 294 osôb.
V roku 2005 mala Demänovská ľadová jaskyňa prie-
mernú dennú návštevnosť 893 osôb – najvyššiu zo
všetkých sprístupnených jaskýň na Slovensku. De-
mänovská jaskyňa slobody mala v tom istom roku
priemernú dennú návštevnosť 566 osôb. Dlhodobo
si Demänovskú ľadovú jaskyňu ročne prezrelo 50- až
70-tisíc návštevníkov (obr. 11.4). Vysoká návštevnosť
oboch sprístupnených jaskýň v Demänovskej doline
súvisí s celkovým rozvojom turizmu na Liptove (Nu-
dzíková 1999; Gall a Nudzíková, 2006).
Na prístupových trasách k Demänovskej jaskyni
slobody a Demänovskej ľadovej jaskyni sú náučné
chodníky, ktoré návštevníkom poskytujú informácie
o prírodných hodnotách NPR Demänovská dolina, vý-
voji Demänovských jaskýň, ako aj rozšírení krasu a jas-
kýň na Slovensku.
175
 300000

275000
Demänovská jaskyňa slobody
250000
Demänovská ľadová jaskyňa
225000

200000

175000

150000

125000

100000

75000

50000

25000

0
1924
1925
1926
1927
1928
1929
1930
1931
1932
1933
1934
1935
1936
1937
1938
1939
1940
1941
1942
1943
1944
1945
1946
1947
1948
1949
1950
1951
1952
1953
1954
1955
1956
1957
1958
1959
1960
1961
1962
1963
1964
1965
1966
1967
1968
1969
1970
1971
1972
1973
1974
1975
1976
1977
1978
1979
1980
1981
1982
1983
1984
1985
1986
1987
1988
1989
1990
1991
1992
1993
1994
1995
1996
1997
1998
1999
2000
2001
2002
2003
2004
2005
2006
2007
2008
2009
2010
2011
2012
2013
Obr. 11.4 Graf návštevnosti Demänovskej jaskyne slobody (od roku 1921) a Demänovskej ľadovej jaskyne (od roku 1952). Spracoval: P. Bella

Jaskyňa Okno bola pre verejnosť sprístupnená vodárenská spoločnosť, a. s., vymenila uzáver a upra-
v rokoch 1925 – 1926. Na prístup k tejto jaskyni náv- vila vstupnú časť jaskyne Vyvieranie, ktorá slúži ako
števníci používali chodník vedúci dolinkou Okno, zdroj pitnej vody.
ktorý v hornom úseku prechádzal aj cez Tunelovú
jaskyňu.
Zámer sprístupniť Demänovskú jaskyňu mieru sa
začal realizovať razením vstupných štôlní a spojova-
cej štôlne medzi Suchou chodbou a Ružovou galériou.
V 80. rokoch minulého storočia pokračoval budovaním
prehliadkového chodníka. Neskôr sa sprístupňovacie
práce zastavili, najmä z environmentálnych dôvodov,
vrátane ochrany vodného zdroja v jaskyni Vyvieranie.

Praktická starostlivosť
o nesprístupnené jaskyne
V poslednom období sa zvýšená pozornosť veno-
vala uzatváraniu jaskýň, keď sa inštalovali nové uzá-
very vchodov do Pavúčej jaskyne, jaskyne Štefanová
(obr. 11.5), Údolnej jaskyne, Jaskyne pod útesom,
Novej jaskyne pod Baštou, Jaskyne trosiek, jaskyne
Okno, Pustej jaskyne (horný vchod) a Demänovskej
medvedej jaskyne. Vymenili sa dvere vo vstupnej
štôlni z dolinky Vyvieranie do Demänovskej jasky-
ne mieru, v štôlni vedúcej do Mramorového riečiska
Demänovskej jaskyne slobody, ako aj v prepojovacej
štôlni medzi Demänovskou jaskyňou slobody a De-
mänovskou jaskyňou mieru. V rokoch 2010 – 2011
sa upravil dávnejšie zavalený spodný vchod do Pus-
tej jaskyne cez Chodbu trosiek. Nemalé úsilie sa vy-
naložilo na čistenie Demänovskej jaskyne mieru po
nedokončených sprístupňovacích prácach. Liptovská Obr. 11.5 Uzáver vchodu jaskyne Štefanová. Foto: P. Bella

176
Záver
D emänovské jaskyne sú jedným z najpozoruhod-
nejších a najvzácnejších prírodných fenoménov
na Slovensku. Vyznačujú sa viacerými prírodnými
i spoločensko-historickými pozoruhodnosťami nielen
národného, ale aj medzinárodného významu:
 Rozsahom viac ako 37 km podzemných priestorov
je Demänovský jaskynný systém najdlhší na Slo-
vensku a patrí medzi najdlhšie jaskyne v strednej
Európe.
 Horizontálne jaskyne alebo časti jaskýň v rôznych
výškových polohách na svahoch doliny sú unikát-
nym príkladom vývoja jaskynných úrovní v stredo-
horskom alogénnom krase. V závislosti od vývoja
riečnych terás a s ním spojeného etapovitého zahl-
bovania doliny sa postupne vytvárali odhora nadol
od konca treťohôr (Droppa, 1966, 1972). Výsledky
datovania sedimentov zachovaných v chodbách jas-
kynných úrovní, ako aj relatívne výšky medzi jednot-
livými úrovňami poukazujú na intenzívnejšie zahl-
bovanie Demänovskej doliny v spodnom pleistocéne
v porovnaní so stredným a vrchným pleistocénom.
Najdlhšia a morfologicky najvýraznejšia jaskynná
úroveň, tiahnuca sa od Demänovskej ľadovej jaskyne
cez Demänovskú jaskyňu mieru až do Demänovskej
jaskyne slobody, sa vytvárala počas cromerských gla-
ciálov a interštadiálov (Bella et al., 2011, 2012).
 Z bohatej sintrovej kalcitovej výplne sú pre De-
mänovskú jaskyňu slobody typické najmä jazerné
leknovité formy. V jej časti zvanej Klenotnica sú
krehké excentrické útvary aragonitu, po Ochtinskej
aragonitovej jaskyni a priľahlých jaskyniach v štôlni
Kapusta (Revúcka vrchovina, Hrádok) jedny z naj-
vzácnejších na Slovensku (Cílek, 2004). Mimoriad-
ne vzácne sintrové dekorácie sú aj v Demänovskej
jaskyni mieru a v jaskyni Štefanová. Demänovské
jaskyne sú tiež známe jaskynnými perlami, v De-
mänovskej ľadovej jaskyni na ich vytváranie vplývali
aj kryogénne procesy (Žák et al., 2013).
 Vzhľadom na kontaktný charakter krasu jaskyňa-
mi pretekajú najmä alochtónne vodné toky, ktoré
pritekajú z južnej nekrasovej časti doliny a na sty-
ku s vápencami sa ponormi strácajú do podzemia.
Pozdĺž podzemných riečisk sú biotopy zraniteľ-
ných a ohrozených druhov jaskynnej fauny (napr.
Niphargus tatrensis, Synurella intermedia), ktoré sú
významné z hľadiska zachovania biologickej diver-
zity jaskynných bezstavovcov Západných Karpát.
Predstavujú hlavnú časť ramsarskej lokality Jaskyne
Demänovskej doliny zapísanej do zoznamu medzi-
národne významných mokradí.
 Nález šťúrovky Eukoenenia spelaea predstavuje je-
den z najsevernejších výskytov zástupcu tohto radu
pavúkovcov, čím sa Demänovské jaskyne radia me-
dzi biospeleologické lokality európskeho významu
(Kováč et al., 2001, 2002, 2004).
 Demänovská ľadová jaskyňa, patriaca medzi naj-
známejšie zaľadnené jaskyne na Slovensku, pred-
stavuje najvýznamnejšie zimovisko večernice se-
verskej (Eptesicus nilssonii) a druhé najvýznamnej-
šie zimovisko netopiera fúzatého/Brandtovho (My-
otis mystacinus/brandtii) na Slovensku (Bernadovič,
2000, 2002; Višňovská, 2007).
 V jaskyniach Demänovskej doliny sa našlo množ-
stvo fosílnych zvyškov vyhynutých cicavcov – med-
veďov jaskynných zo skupiny spelaeus (Ursus ex
gr. spelaeus), leva jaskynného (Panthera spelaea)
a iných, na základe ktorých možno rekonštruovať
zloženie fauny, ráz krajiny a podnebie vo vrchnom
pleistocéne (Sabol, 1999, 2006, 2011).
 Prvá zmienka o otvoroch do jaskýň v Demänov-
skej doline je v listine Ostrihomskej kapituly z roku
1299. Prvá písomná zmienka o Demänovskej ľado-
vej jaskyni sa vzťahuje na opis jaskyne neďaleko Lip-
tovského Mikuláša z roku 1672 od J. P. Haina, ktorý
nájdené kosti medveďov považoval za pozostatky
drakov (Lalkovič, 2003a).
177
  V roku 1719 Demänovskú ľadovú jaskyňu skúmal
G. Buchholtz ml. Opis jaskyne spolu s jej nákresom
poslal M. Belovi, ktorý tieto údaje zverejnil v Prodro-
me z roku 1723.
 Objavenie Demänovskej jaskyne slobody v roku
1921 a jej sprístupnenie v roku 1924 sú významný-
mi medzníkmi v histórii jaskyniarstva na Slovensku,
spôsobili výrazný rozvoj speleologického prieskumu
i využívania jaskýň na účely turizmu a cestovného
ruchu.
 Demänovská jaskyňa slobody je dlhodobo najviac
navštevovanou sprístupnenou jaskyňou na Slo-
vensku. Spolu s neďalekou Demänovskou ľadovou
jaskyňou poskytujú pre turistov atraktívnu ponuku
prehliadky aktívnej riečnej jaskyne s bohatou sin-
trovou dekoráciou a odlišnej inaktívnej riečnej jas-
kyne s ľadovou výplňou.
Napriek mnohým významným objavom v Demä-
novskej doline naďalej existujú viaceré možnosti
preniknutia do nepoznaných jaskynných priestorov.
V súčasnosti sa jaskyniari sústreďujú najmä na pre-
pojenie už rozsiahleho Demänovského jaskynného
systému s jaskyňou Štefanová, čím by jeho celková
dĺžka vzrástla na viac ako 50 km. Navyše doteraz nie
sú známe hlavné časti predpokladaných jaskynných
chodieb medzi Pustou jaskyňou a ponormi na Lúč-
kach. Možnosti ďalších speleologických objavov sú aj
na iných miestach doliny.
178
Súčasný stav poznania Demänovských jaskýň v mno-
hých oblastiach nastoľuje potrebu ich ďalšieho vedec-
kého výskumu. Využívajúc moderné metódy výskumu
dôležitým sa javí detailnejšie zameraný litologický,
štruktúrno-tektonický či sedimentologický výskum,
ktorého výsledky nadväzujúc na pokračujúce geo-
morfologické pozorovania doplnia celkový obraz o vý-
voji jaskynného systému. Nedostatočne preskúmané
sú najmä jaskynné priestory objavené v posledných
rokoch v Pustej jaskyni, jaskyni Štefanová či v jaskyni
Okno. Detailnejší vedecký výskum doplní poznatky
aj o niektorých skôr známych jaskyniach vrátane De-
mänovskej jaskyne mieru či Suchej jaskyne. Poznatky
o vývoji jaskýň možno využiť aj pri rekonštrukcii vý-
voja Demänovskej doliny a okolitého terénu na se-
vernej strane Nízkych Tatier. Súbežne s geovedným
výskumom treba rozvíjať aj biospeleologický výskum
jaskynnej fauny. Poznávanie Demänovských jaskýň
bolo a naďalej je výzvou pre nasledujúce generácie
jaskyniarov a výskumníkov.
Ochranu Demänovských jaskýň, ako aj podzemného
toku Demänovky s dôležitým vodným zdrojom tre-
ba mať pri pokračujúcom rozvoji cestovného ruchu
v Demänovskej doline čoraz viac na zreteli, pretože
alogénny kras patrí medzi najzraniteľnejšie krajinné
systémy. Nezabúdajme, že Demänovské jaskyne pat-
ria medzi najvzácnejšie skvosty nášho prírodného de-
dičstva.
Poďakovanie
D oterajšie výsledky speleologického prieskumu
a výskumu jaskýň v Demänovskej doline sú vý-
sledkom dlhoročnej záslužnej práce viacerých generá-
cií jaskyniarov. Tí, ktorí sa zaslúžili o významné objavy,
sa uvádzajú v samostatnej kapitole venovanej histó-
rii. V posledných troch desaťročiach tamojšia oblastná
skupina, neskôr jaskyniarsky klub pracoval najmä pod
vedením Vladimíra Žikeša a Ing. Jána Dzúra. Do nároč-
ného prieskumu jaskýň sa aktívne zapájali aj členovia
niektorých ďalších jaskyniarskych skupín a klubov Slo-
venskej speleologickej spoločnosti. Vedecký výskum
sa spája najmä s RNDr. Antonom Droppom, CSc., kto-
rý položil široké základy aj pre jeho nasledovníkov.
Za spracovanie a poskytnutie najnovších gra�ckých
výstupov meračskej dokumentácie Demänovských
jaskýň ďakujeme Pavlovi Herichovi ml. Veľkú vďaku
vyslovujeme RNDr. Antonovi Droppovi, CSc.†, Ing. Pet-
rovi Holúbekovi, doc. RNDr. Zdenkovi Hochmuthovi,
CSc., Ing. Dušanovi Dikovi, Ľubošovi Holíkovi, Vladimí-
rovi Žikešovi†, Pavlovi Herichovi st., Pavlovi Herichovi
ml., Danielovi Hutňanovi a mnohým ďalším členom
Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorí sa podie-
ľali na zameriavaní jaskýň v Demänovskej doline, pre-
tože výsledky ich práce sa využívajú pri ďalšom spe-
leologickom prieskume a výskume.
Za dlhoročnú spoluprácu pri izotopovom datovaní
jaskynných sedimentov ďakujeme dr hab. Helene Herc-
man, dr Michałovi Gąsiorowskému a ďaším pracovní-
kom z Geologického ústavu Poľskej akadémie vied vo
Varšave, dr hab. Michałovi Gradzińskému z Geologic-
kého ústavu Jagielonskej univerzity v Krakove, ako
aj prof. dr hab. Jeryzmu Głazekovi† z Geologického
ústavu Univerzity Adama Mickiewicza v Poznani. Na
geochronologickú rekonštrukciu vývoja jaskynného
systému sa ďalej využili poznatky z paleomagnetické-
ho výskumu jaskynných sedimentov, ktoré sa získali
zásluhou prof. RNDr. Pavla Bosáka, DrSc., Ing. Petra
Prunera, DrSc., RNDr. Jaroslava Kadleca, Dr., a ďalších
pracovníkov z Geologického ústavu Akadémie vied
Českej republiky v Prahe.
Poďakovanie patrí aj všetkým dobrovoľným jasky-
niarom pôsobiacim v Demänovskej doline a zamest-
nancom Správy slovenských jaskýň, ktorí pomáhali
pri hydrologických meraniach a stopovacích skúškach
prúdenia vôd v podzemí. Ďalej ďakujeme pracovníkom
Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra v Brati-
slave, z oddelenia hydrogeológie a geotermálnej ener-
gie pod vedením RNDr. Petra Malíka, CSc., ako aj pra-
covníkom �rmy HES-COMGEO, spol. s r. o., z Banskej
Bystrice pod vedením RNDr. A. Auxta, ktorí sa v rámci
projektu Zlepšenie starostlivosti o ramsarskú lokalitu
Jaskyne Demänovskej doliny podieľali na doplnkovom
hydrogeologickom prieskume v Demänovskej doline.
Veľmi cenné sú poznatky, ku ktorým sme dospeli
v rámci dlhoročnej spolupráce s Inštitútom geogra�e
a regionálneho rozvoja Vroclavskej univerzity pri mikro-
klimatickom a glaciologickom výskume a monitoringu,
realizovanom v Demänovskej ľadovej jaskyni. Za to pat-
rí poďakovanie dr Jacekovi Piaseckému, dr Tymoteuszovi
Sawińskému a dr Krzysztofovi Strugovi.
Úprimné poďakovanie patrí všetkým autorom do-
siaľ nepublikovaných nálezov fauny bezstavovcov,
ktorí tieto údaje poskytli a umožnili ich uverejnenie
v predloženej monogra�i. Menovite: doc. Mgr. Peter
Fenďa, PhD. (Acarina), Mgr. Tomáš Kopecký (Coleop-
tera), RNDr. Vladimír Košel, CSc. (Oligochaeta, Gas-
tropoda, Amphipoda, Diptera), prof. RNDr. Iľja Krno,
DrSc. (Plecoptera), RNDr. Peter Ľuptáčik, PhD. (Acari-
na), RNDr. Ivan Mihál, CSc. (Opiliones), RNDr. Andrej
Mock, PhD. (Araneae), Ing. Peter Potocký (Coleoptera),
Mgr. Jaroslav Svatoň (Araneae), Martin Švarc (Coleop-
tera) a Mgr. Lukáš Vlček, PhD. (Plecoptera). Osobitné
poďakovanie za dlhodobú spoluprácu a pomoc pri
terénnych výskumoch fauny a chiropterologických
monitoringoch v Demänovských jaskyniach patrí Ro-
manovi Hlavnovi, Pavlovi Staníkovi, Mgr. Lukášovi
179
 Vlčekovi, PhD., Jozefovi Knapovi, Ing. Petrovi Holúbe-
kovi a mnohým ďalším jaskyniarom a zoológom, ktorí
v minulosti i súčasnosti svojou účasťou, výskumnými
aktivitami alebo cennými radami prispeli k poznaniu
fauny jaskýň v predmetnej oblasti.
Za poskytnutie fotogra�ckých záberov do tejto
publikácie ďakujeme Pavlovi Staníkovi, doc. RNDr.
Zdenkovi Hochmuthovi, CSc., Ing. Jánovi Dzúrovi,
Ing. Petrovi Gažíkovi, Ing. Michalovi Rengevičovi,
Ing. Mariánovi Jagerčíkovi, Ing. Pavlovi Bellovi, RNDr.
Petrovi Ľuptáčikovi, PhD., Ing. Petrovi Potockému
a Vladimírovi Kóňovi. Za digitálne spracovanie geo-
logickej mapy Demänovskej doliny, ako aj za preklad
a kontrolu anglických textov sme vďační Ing. Petrovi
Gažíkovi.
180
Za cenné rady a pripomienky, ktoré prispeli k skvalit-
neniu tejto publikácie, ďakujeme všetkým recenzentom.
V publikácii sa prezentujú výsledky geomorfologic-
kého výskumu podporovaného Agentúrou na podporu
výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0625-11,
paleontologického výskumu podporovaného Agentú-
rou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy
č. APVV-0280-07 a vedeckými grantovými projektmi
VEGA č. 1/0176/10 a 1/0396/12, ako aj výsledky hyd-
rogeologického výskumu získané v rámci projektu
Zlepšenie starostlivosti o Ramsarskú lokalitu Jaskyne
Demänovskej doliny (číslo zmluvy 001/5.1-5.2MP/2009,
kód ITMS 24150120032) spolu�nancovaného z Európ-
skeho fondu regionálneho rozvoja a Štátneho rozpočtu
v rámci Operačného programu Životné prostredie.
Literatúra
ADÁMEK, K. V. (1922). Slovenskem, díl II. Nakladatelství J. Otto, Praha,
363 s.
ALLEN, J. R. L. (1977). The plan shape of current ripples in relation to �ow
conditions. Sedimentology, 24, 1, 53–62.
AUXT, A. – MALÍK, P. – KLAČANOVÁ, Z. – PRISTAŠ, P. – FILO, J. – ŠUCHOVÁ, M. –
GRETSCH, J. – GREGOR, M. – BOTTLÍK, F. – MIKITA, S. – PAŽICKÁ, A. – BUČEK, S.
– ČERNÁK, R. – NAGY, A. – MICHALKO, J. – MAGLAY, J. – MÁŠA, B. – ŠVASTA, J. –
DANKO, D. (2012). Doplnkový hydrogeologický prieskum a monitoring
ramsarskej lokality – jaskyne Demänovskej doliny. Záverečná správa,
archív SSJ, Liptovský Mikuláš, 181 s. + prílohy.
AUXT, A. – REHOROVSKÁ, K. – DANKO, D. (2008). Demänovská dolina, návrh
ochranných pásiem vodárenských zdrojov. Manuskript, HES-COM-
GEO spol. s r. o., Banská Bystrica, 44 s. + prílohy.
ÁBELOVÁ, M. – SABOL, M. (2009). Attempt on the reconstruction of pala-
eotemperature and palaeoenvironment in the territory of Slovakia
during the Last Galcial based on oxygen and carbon isotopes from
tooth enamel and bone collagen of cave bears. Slovenský kras, 47,
suppl. 1, 5–18.
BAČKOR, P. (2009). Koľko druhov netopierov (Chiroptera) naozaj žije v Ná-
rodnom parku Nízke Tatry? Príroda Nízkych Tatier, 2, Banská Bystrica,
213–218.
BAČKOR, P. – UHRIN, M. – VIŠŇOVSKÁ, Z. – URBAN, P. – GRESCH, A. (2010). Prehľad
nálezov netopierov (Chiroptera) a chiropterologická bibliogra�a Národ-
ného parku Nízke Tatry (stredné Slovensko). Vespertilio, 13-14, 3–34.
BALÁŽ, I. – AMBROS, M. (2005). Biológia, ekológia a rozšírenie druhov rodu
Sorex na Slovensku. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta
prírodných vied, Nitra, 80 s.
BALCO, M. (1977). Príspevok k hydrológii povrchových vôd Liptova. Vlasti-
vedný zborník Liptov, 4, Martin, 11–57.
BALCH, E. S. (1900). Glaciéres or Freezing Caverns. Allen, Lane & Scott,
Philadelphia, 337 s.
BÁRTA, J. (1953). Praveké osídlenie skalného previsu v Čiernej dolinke pri
Demänovej. Krásy Slovenska, 30, 7, 2–3.
BÁRTA, J. (1964). Svedkovia o lužických praobyvateľoch Liptova. Nový Lip-
tov, 6, 51, 3.
BEL, M. (1723). Hungariae antiquae et novae podromus. Norimbergae,
204 s.
BEL, M. (1736). Notitia Hungariae novae historico geographica, divisa
in partes qvatvor, quarum prima, Hungariam Cis-Danubiam; altera,
Trans-Danubiam; tertia, Cis-Tibiscanam; quarta, Trans-Tibiscanam.
Tomus Secundus. Vienna Austriae, 579 s.
BELLA, P. (1993a). Poznámky ku genéze Demänovského jaskynného sys-
tému. Slovenský kras, 31, 43–53.
BELLA, P. (1993b). Historiogra�a Demänovských jaskýň za obdobie rokov
1970 – 1992. Sinter, 1, Liptovský Mikuláš, 5–9.
BELLA, P. (1994). Jaskyňa Štefanová č. 2 v Demänovskej doline. Sinter, 2,
13–14.
BELLA, P. (1996a). K problematike genézy depresných častí Demänov-
skej jaskyne slobody a priľahlých ponorných jaskýň v Demanovskej
doline. In Lalkovič, M. (Ed.): Kras a jaskyne – výskum, využívanie
a ochrana. Zborník referátov z vedeckej konferecie, Liptovský Mikuláš
10. – 11. 10. 1995. Liptovský Mikuláš, 103–109.
BELLA, P. (1996b). Geomorfologický význam a problémy genézy Demä-
novskej jaskyne slobody. In Bella, P. (Ed.): Sprístupnené jaskyne
– výskum, ochrana a využívanie. Zborník referátov z odborného se-
minára, Medzev 18. – 20. 9. 1996. Liptovský Mikuláš, 46–52.
BELLA, P. (2000). Genetické typy jaskynných priestorov v Demänovskej
doline. In Lacika, J. (Ed.): Zborník referátov z 1. konferencie Asociácie
slovenských geomorfológov pri SAV, Liptovský Ján 21. – 23. 9. 2000.
Bratislava, 8–20.
BELLA, P. (2001). Rútenie a morfológia jaskynného georeliéfu. Slovenský
kras, 39, 15–24.
BELLA, P. (2002). K rekonštrukcii planačných povrchov v Demänovských
vrchoch na severnej strane Nízkych Tatier. Geographia Slovaca, 18
(Luknišov zborník 3), 13–20.
BELLA, P. (2003). Zarovnané stropy – morfoskulptúrne planárne formy
jaskynného georeliéfu. Slovenský kras, 41, 7–27.
BELLA, P. (2004). Morfoskulptúrne planačné formy jaskynného geore-
liéfu. In Bella, P. (Ed.): Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník
referátov zo 4. vedeckej konferencie, Tále 5. – 8. 10. 2003. Liptovský
Mikuláš, 20–34.
BELLA, P. (2006). Ku genéze koróznych puklinových častí Demänovskej
jaskyne slobody. In Bella, P. (Ed.): Výskum využívanie a ochrana jas-
kýň. Zborník referátov z 5. vedeckej konferencie, Demänovská Dolina
26. – 29. 9. 2005. Liptovský Mikuláš, 37–46.
BELLA, P. (2007). Zvislé a šikmé žľaby v jaskyniach – základné morfogene-
tické znaky a typológia. Aragonit, 12, 10–18.
BELLA, P. (2009). Sedimentárne štruktúry a geomorfologické formy v jas-
kyniach vytvorené na jemných klastických sedimentoch. Aragonit,
14, 1, 3–11.
BELLA, P. (2013). Vtokové klesajúce chodby a nevytriedené �uviálne sedi-
menty v jaskyniach ponorovej zóny stredohorského alogénneho kra-
su: na príklade Demänovskej jaskyne slobody (Demänovská dolina,
Nízke Tatry). Geographia Cassoviensis, 7, 1, 16–23.
BELLA, P. – HERCMAN, H. – GRADZIŃSKI, M. – GĄSIOROWSKI, M. (2013). Vplyv gla-
ci�uviálnych agradácií na speleogenézu stredohorského alogénneho
krasu: príkladová štúdia z tatranskej oblasti, Západné Karpaty. Ara-
gonit, 18, 1, 44–45.
BELLA, P. – HERCMAN, H. – GRADZIŃSKI, M. – PRUNER, P. – KADLEC, J. – BOSÁK, P. –
GŁAZEK, J. – GĄSIOROWSKI, M. – NOWICKI, T. (2011). Geochronológia jaskynných
úrovní v Demänovskej doline, Nízke Tatry. Aragonit, 16, 1–2, 64–68.
BELLA, P. – HLAVÁČ, J. – HOLÚBEK, P. (1995). Jaskyne na Stodôlke v Demänov-
skej doline. Slovenský kras, 33, 99–110.
BELLA, P. – HLAVÁČOVÁ, I. – HOLÚBEK, P. (2007). Zoznam jaskýň Slovenskej
republiky (stav k 30. 6. 2007). Slovenské múzeum ochrany prírody
a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš, 364 s.
BELLA, P. – HOLÚBEK, P. (1993). Jaskyne v Malom Sokole v Demänovskej
doline. Spravodaj SSS, 24, 3, 11–13.
BELLA, P. – HOLÚBEK, P. (1995). Marošova jaskyňa v Demänovskej doline.
Spravodaj SSS, 26, 4, 4–6.
BELLA, P. – HOLÚBEK, P. (1996). Jaskyňa Štefanová č. 1 v Demänovskej doli-
ne. Slovenský kras, 34, 91–99.
BELLA, P. – HOLÚBEK, P. (2007). Morfológia a genéza severovýchodnej vetvy
Demänovskej ľadovej jaskyne. Slovenský kras, 45, 65–77.
BELLA, P. – HOLÚBEK, P. – BERNADOVIČ, F. (2000). Bočná prítoková chodba do
Riečiska v Demänovskej jaskyni slobody. Aragonit, 5, 9–12.
BELLA, P. – KADLEC , J. – HERCMAN, H. – GRADZIŃSKI, M. – BOSÁK, P. – PRUNER, P.
– GĄSIOROWSKI, M. – NOWICKI, T. – CHADIMA, M. – SCHNABL, P. – ŠLECHTA, S. (2012).
Odlišnosti vývoja alogénneho krasu Demänovskej doliny v spodnom
pleistocéne a mladších obdobiach štvrtohôr. In Bella, P. – Papčo, P. (Eds.):
Geomorfológia a integrovaný výskum krajiny. Zborník abstraktov, Ex-
kurzný sprievodca – 7. vedecká konferencia Asociácie slovenských geo-
morfológov pri SAV, Ružomberok 10. – 12. 9. 2012, 12–16.
BELLA, P. – URATA, K. (2003). Fluktuačné záplavové a postzáplavové vertikálne
žľaby v jaskyniach – základné poznatky a typológia. Aragonit, 8, 10–14.
BELLA, P. – ZELINKA, J. (1990). Jaskyne najsevernejšej časti Stodôlky v Demä-
novskej doline. Slovenský kras, 28, 9–24.
BENEDIKOVÁ, L. (2007). Die Hallstatt- und laténzeitlichen Siedlungen in
der Nordslowakei. Slovenská numizmatika, 18, Nitra, 69–110.
BENICKÝ, V. (1938a). Kto objavil horné časti starej Demänovskej jaskyne.
Krásy Slovenska, 17, 7, Liptovský Sv. Mikuláš, 187–188.
BENICKÝ, V. (1938b). Stará ľadová Demänovská jaskyňa. Krásy Slovenska,
17, 7, Liptovský Sv. Mikuláš, 188–189.
BENICKÝ, V. (1941). O výskumoch v Demänovských jaskyniach. Krásy Slo-
venska, 19, 5, 100–110.
BENICKÝ, V. (1946). Stručný prehľad našich jaskýň. Krásy Slovenska, 24,
2–3, Turčiansky Sv. Martin, 34–35.
BENICKÝ, V. (1952). Jaskyne Liptovského krasu. Pamiatky a múzeá, 1, 4,
Bratislava, 9–18.
BENICKÝ, V. (1958). Príspevok k dejinám Demänovskej ľadovej jaskyne
a k objaveniu jaskyne Mieru. Slovenský kras, 1, 29–35.
BENICKÝ, V. (1959). Príspevok k dejinám objavu Demänovskej jaskyne slo-
body. Slovenský kras, 2, 93–102.
BENICKÝ, V. (1963). Prehľad návštev Demänovských jaskýň v r. 1961
– 1962. Slovenský kras, 4, 93–102.
BENICKÝ, V. (1965). Príspevok k dejinám sprístupnenia Demänovských jas-
kýň. Slovenský kras, 5, 110–112.
BENINGER, E. (1937). Die germanischen Bodenfunde in der Slowakei.
Sudetendeutsche Verlag Franz Kraus, Reichenberg und Leipzig, 127 s.
BERACKO, P. – LUKÁŠ, J. (2012). Časopriestorové zmeny spoločenstva potoč-
níkov (Trichoptera) toku Demänovka. Folia faunistica Slovaca, 17, 1,
11–20.
BERNADOVIČ, F. (2000a). Chiropterofauna Demänovskej ľadovej jaskyne. In
Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov
z 2. vedeckej konferencie, Demänovská Dolina 1999. Správa sloven-
ských jaskýň, Liptovský Mikuláš, 135–139.
BERNADOVIČ, F. (2000b). Netopiere – tajomní obyvatelia jaskýň. Správa slo-
venských jaskýň, Liptovský Mikuláš, 120 s.
BERNADOVIČ, F. (2002). Nové poznatky o netopieroch Demänovskej ľado-
vej jaskyne. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň.
Zborník referátov z 3. vedeckej konferencie, Stará Lesná 2001. Správa
slovenských jaskýň, Liptovský Mikuláš, 175–178.
BEUDANT, F. S. (1822). Voyage minéralogique et géologique en Hongrie
pendant l´année 1818, Tome second, Paris, 614 s.
181
 BIELY, A. – BEŇUŠKA, P. – BEZÁK, V. – BUJNOVSKÝ, A. – HALOUZKA, R. – IVANIČKA, J.
– KOHÚT, M. – KLINEC, A. – LUKÁČIK, E. – MAGLAY, J. – MIKO, O. – PULEC, M.
– PUTIŠ, M. – VOZÁR, J. (1992). Geologická mapa Nízkych Tatier 1:50 000.
GÚDŠ, Bratislava.
BIELY, A. – BUJNOVSKÝ, A. – VOZÁROVÁ, A. – KLINEC , A. – MIKO, O. – HALOUZKA,
R. – VOZÁR, J. – BEŇUŠKA, P. – BEZÁK, V. – HANZEL, V. – KUBEŠ, P. – LIŠČÁK, P.
– LUKÁČIK, E. – MAGLAY, J. – MOLÁK, B. – PULEC , M. – PUTIŠ, M. – SLAVKAY,
M. (1997). Vysvetlivky ku geologickej mape Nízkych Tatier. GÚDŠ,
Bratislava, 232 s.
BITUŠÍK, P. – TRNKOVÁ, K. – BOŠKOVÁ, K. (2004). Makrozoobentos štyroch hor-
ských jazier v Nízkych Tatrách. Príroda Nízkych Tatier, 2, Banská Bys-
trica, 195–202.
BÍLÝ, F. (1909). Ilustrovaný průvodce po Slovensku. Praha, 162 s.
BÍLÝ, F. – KLÍMA, S. (1920). Ilustrovaný průvodce po Slovensku. Praha, 142 s.
BLAŠKOVIČOVÁ, L. – BORODAJKEVYČOVÁ, M. – PODOLINSKÁ, J. – LIOVÁ, S. – LOVÁSOVÁ, Ľ.
– FABIŠÍKOVÁ, M. – POSPÍŠILOVÁ, I. – PAĽUŠOVÁ, Z. – ŠIPIKALOVÁ, H. (2011). Hyd-
rologická ročenka. Povrchové vody, 2010. SHMÚ, Bratislava, 227 s.
BOCHNÍČEK, O. – LAPIN, M. – SOTÁK, Š. (2002). Priemerný ročný počet vyku-
rovacích dní, letných a mrazových dní. In Atlas krajiny Slovenskej
republiky, IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapa č. 52 (1 : 2 000 000),
s. 99. Bratislava – Ministerstvo životného prostredia SR, Banská Bys-
trica – Slovenská agentúra životného prostredia.
BOKOR, E. (1922). Arthropoden der Ungarischen Grotten. Barlang-Kuta-
tás, 9, 1–21, 45–49.
BORSÁNYI, B. – SOTÁK, Š. (2007). Variabilita vetra v horskej krajine. In Střel-
cová, K. – Škvarenina, J. – Blaženec, M. (Eds.): Bioclimatology and
Natural Hazards. International Scienti�c Conference, Poľana nad
Detvou, Slovakia, September 17 – 20, 2007. TU, Zvolen (http://www.
cbks.cz/ SbornikPolana07/pdf/Borsanyi_Sotak.pdf).
BÖGLI, A. (1964). Mischungskorrosion – ein Beitrag zum Verkarstungs-
problem. Erdkunde, 18, 83–92.
BÖGLI, A. (1978). Karsthydrographie und physische Speläologie. Sprin-
ger-Verlag, Berlin – Heidelberg – New York, 292 s.
BREDECZKY, S. (1802). Die Höhle bey Deménfalva. Topogra�sches Taschen-
buch für Ungern, auf das Jahr 1802. Oedenburg, 166–181.
BRINZÍK, M. (1997). Poznámky k výskytu netopierov na niektorých zimo-
viskách Demänovskej doliny (zimné sezóny 1995/96 a 1996/97).
Daphne, 4, 2, 23–25.
BRINZÍK, M. – NOGA, M. – BERNADOVIČ, F. (2002). Zimoviská netopierov v De-
mänovskej doline. Vespertilio, 6, 131–136.
BRINZÍK, M. – NOGA, M. – MOLNÁR, B. (1998). Bats of the Demänová valley
(Lower Tatra Mts., Slovakia). Vespertilio, 3, 150.
BRTEK, J. (2001). Príspevok k poznaniu amphipod Slovenska (I. Gammaro-
idea, Crangonyctoidea, Corophioidea). Acta Rerum Naturalium Mu-
sei Nationalis Slovaci, 47, 65–89.
BRTEK, J. (2003). Príspevok k poznaniu vodných rovnakonožcov (Isopoda,
Asellota) Slovenska. Acta Rerum Naturalium Musei Nationalis Slo-
vaci, 49, 68–94.
BRÜCKMANN, F. (1739). Antra draconum Liptovensis. Epist. itineraria, No.
77, Wolffenbuttel.
BUCHHOLTZ, J. (1787). Abermalige Reise in die Karpatischen Gebirge, und
die angränzenden Gespanschaften. Ungrisches Magazin, 4, Preß-
burg, 34–58.
BUCHHOLTZ, J. (1905). Reise auf die Karpatischen Gebirge, und in die an-
gränzenden Gespanschaften (1751). Késmark, 29 s.
BULL, P. A. (1977). Surge marks in caves. In Ford, T. D. (Ed.): Proceeding
of the 7th International Congress of Speleology (Sheffield, 10 – 17
September 1977), 89–92.
BULL, P. A. (1978). Surge mark formation and morphology. Sedimentolo-
gy, 25, 6, 877–886.
BURGEROVÁ, M. (2002). Určenie ochranných pásiem vodárenského zdroja
v Demänovskej doline – prameňa Štôla (Dzúrov prameň) – doplnok
k elaborátu „Demänovská dolina, spracovanie odbornej časti PHO“,
SeVaK, š. p., Žilina, 40 s.
CANDE, S. C. – KENT, D. V. (1995). Revised calibration of the geomagnetic
polarity timescale for the Late Cretaceous and Cenozoic. Journal of
Geophysical Research, 100, B4, 6093–6095.
CÍLEK, V. (1996). Vznik previsů a jeskynních výklenků v bralné časti Velké
Fatry. Speleofórum, 15, 34–36.
CÍLEK, V. (2000). „Aridní“ sírany hořčíku z jeskyně Repiská v Demänovské
dolině. Aragonit, 5, 6–9.
CÍLEK, V. (2002). Fenomén zakouřených jeskyní: příčiny, význam a nápra-
va. Aragonit, 7, 13–15.
CÍLEK, V. (2004). Aragonit a hydromagnezit z Demänovské jaskyne slobo-
dy. Aragonit, 9, 19–21.
CÍLEK, V. – ŠMEJKAL, V. (1986). Původ aragonitu v jeskyních. Studie stabil-
ních izotopů. Československý kras, 37, 7–13.
CLARK, P. U. – DYKE, A. S. – SHAKUM, J. D. – CARLSON, A. E. – CLARK, J. – WOHIFARTH,
B. – MITROVICA, J. X. – HOSTETLER, S. W. – MCCABE, A. M. (2009). The Last
Glacial Maximum. Science, 325, 5941, 710–714.
182
COCIŞ, S. (2004). Fibulele din Dacia romană. The Brooches from Roman
Dacia. Cluj-Napoca, 454 s.
COHEN, K. M. – GIBBARD, P. (2011). Global chronostratigraphical correlation
table for the last 2.7 million years. Subcommission on Quaternary
Stratigraphy (International Commission on Stratigraphy), Cambrid-
ge, England.
CSAPLOVICS, J. (1821). Tophographisch-statistisches Archiv des Königreichs
Ungern. Erster Band. Wien, 428 s.
CSAPLOVICS, J. (1829). Gemälde von Ungern, Erster Theil. Pesth, s. 54.
CURL, R. L. (1974). Deducing �ow velocity in cave conduit from scallops.
The NSS Bulletin, 36, 2, 1–5.
CVACHOVÁ, A. (1975). Vegetačné pomery chránených území v Liptove.
Vlastivedný zborník Liptov, 3, Martin, 103–120.
ČEPELÁK, J. (1980). Živočíšne regióny. Atlas Slovenskej socialistickej
republiky, VII. Rastlinstvo, živočíšstvo a fenológia, mapa č. 29
(1 : 1 000 000), s. 93. SAV – SÚGK, Bratislava.
ČURLÍK, J. – ŠÁLY, R. (2002). Zrnitosť pôdy. In Atlas krajiny Slovenskej re-
publiky, IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapa č. 84 (1 : 500 000),
s. 110–111. Bratislava – Ministerstvo životného prostredia SR, Ban-
ská Bystrica – Slovenská agentúra životného prostredia.
DIEDRICH, C. (2008). Cave bear tracks, scratch marks, hair traces and hi-
bernation nests in the Usilor Cave (Transylvania, Romania). Stalak-
tite, 58, 2, 48–52.
DINEV, L. (1942). Morfologija na Centralnych Zapadni Karpaty. Izvestija
na Blgarskoto geogra�o družstvo, IX (1941), So�ja.
DOSEDLA, J. (1949). Horní patra ledové jeskyně Demänovské. Sborník čes-
koslovenské společnosti zeměpisné, 54, 171–177.
DOVINA, V. – RAPANT, S. – MIKO, O. – GOREK, J. – BUJNOVSKÝ, A. – PULEC, M. (1985).
Zhodnotenie hydrogeologických pomerov kryštalinika Nízkych Tatier.
Čiastková záverečná správa 1981 – 1985, Manuskript, Geologický
ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 209 s.
DRAHOŠ, M. – ŠALAGOVÁ, V. – MÉRYOVÁ, E. (1992). Demänovská dolina. Spraco-
vanie odbornej časti PHO, Manuskript, HYDROS. Banská Bystrica, 46 s.
DROPPA, A. (1950a). Stalagmitové jazierka. Krásy Slovenska, 27, 5–8,
158–161.
DROPPA, A. (1950b). Jaskyňa „Vyvieranie“ v údolí Demänovky. Krásy Slo-
venska, 27, 5–8, 170–182.
DROPPA, A. (1952a). Nové časti jaskyne Slobody v Demänovskej doline.
Zemepisný sborník, 4, 1–2, Bratislava, 33–49.
DROPPA, A. (1952b). Suchá jaskyňa v údolí Demänovky. Zemepisný sbor-
ník, 4, 1–2, Bratislava, 89–99.
DROPPA, A. (1955). Výskum Demänovských jaskýň. Geogra�cký časopis, 7,
3–4, Bratislava, 133–163.
DROPPA, A. (1956). Demänovská ľadová jaskyňa. Československý kras,
8–9, 92–110.
DROPPA, A. (1957). Demänovské jaskyne – Krasové zjavy Demänovskej
doliny. SAV, Bratislava, 289 s.
DROPPA, A. (1959). Demänovské jaskyne a zaujímavosti krasu v okolí.
Šport, Bratislava, 147 s.
DROPPA, A. (1963a). Príspevok ku štúdiu kaňonovitých údolí v krasových
oblastiach Západných Karpát. Československý kras, 15, 93–104.
DROPPA, A. (1963b). Paralelizácia riečnych terás a horizontálnych jaskýň.
Geologické práce, Zošit 64, 93–96.
DROPPA, A. (1964). Výskum terás Váhu v strednej časti Liptovskej kotliny.
Geogra�cký časopis, 16, 4, 313–325.
DROPPA, A. (1966). The correlation of some horizontal caves with river
terraces. Studies in Speleology, 1, 186–192.
DROPPA, A. (1969). Rýchlosť rastu kvapľov v jaskyniach Liptovského krasu.
Studia geographica, 1, Brno, 61–65.
DROPPA, A. (1970). Príspevok k výskytu výšinných hradísk v Liptove. Alma-
nach Liptovský Mikuláš. Liptovský Mikuláš 1970, 93–101.
DROPPA, A. (1972a). Geomorfologické pomery Demänovskej doliny. Slo-
venský kras, 10, 9–46.
DROPPA, A. (1972b). Historiogra�a Demänovských jaskýň, Slovenský kras,
10, 94–101.
DROPPA, A. (1973). Prehľad preskúmaných jaskýň na Slovensku. Slovenský
kras, 11, 111–157.
DROPPA, A. (1976). Intenzita korózie krasových tokov v Demänovskej doli-
ne. Slovenský kras, 14, 3–30.
DROPPA, A. (1995). Die Entwicklung der Demänová-Höhlen. In Bella, P.
(Ed.): Caves and Man. Proceedings of International Symposium, De-
mänovská Dolina 4. – 8. 10. 1994. Liptovský Mikuláš, 7–10.
DROPPA, A. (1996). Vplyv ročných období na koróziu Demänovského
krasu. In Lalkovič, M. (Ed.): Kras a jaskyne – výskum, využívanie
a ochrana. Zborník referátov z vedeckej konferecie, Liptovský Miku-
láš 10. – 11. 10. 1995. Liptovský Mikuláš, 63–70.
DROPPA, P. (1951). Najväčší úspech v Demänovej za posledných 30 rokov.
Krásy Slovenska, 28, 8, 191–192.
DROPPA, P. – REVAJ, P. – ŠROL, S. (1952). Nové jaskynné objavy v Demänov-
skej doline. Krásy Slovenska, 29, 6, 134–136.
DROPPA, V. – KLAUČO, S. (1985). Mezozoikum SZ svahov Nízkych Tatier
– hydrogeologický prieskum. Čiastková štruktúra karbonátov kríž-
ňanskej jednotky v povodí Demänovky – hydrogeologický prieskum.
Etapová správa čiastkovej úlohy za rok 1984, Manuskript, SGÚ Brati-
slava a IGHP Žilina – závod Bratislava, 73 s. + prílohy.
DROPPA, V. – KLAUČO, S. (1986). K problematike tvorby chemického zlože-
nia krasovej vody (Nízke Tatry – Demänovská dolina). Mineralia Slo-
vaca, 18, 5, 451–458.
DUDICH, A. (1966). Osídľovanie Demänovskej doliny niektorými druhmi
drobných hlodavcov v historickej dobe. Lynx, 6, 19–22.
DUDICH, A. (1970). Mikromammalia Demänovskej doliny. Ochrana fauny,
4, 1, 10−18.
DUDICH, A. – MATOUŠEK, B. (1985). Blchy (Siphonaptera, Insecta) zo zbierok
Slovenského národného múzea v Bratislave. Zborník Slovenského
Národného Múzea, Prírodné vedy, 31, 81–104.
DUSSART, B. – DEFAYE, D. (2006). World Directory of Crustacea Copepoda
of inland waters, II – Cyclopiformes. Backhuys Publishers, Leiden,
354 s.
ĎURIŠOVÁ, A. (2005). Pleistocene large mammals. In Kaminská, Ľ. –
Kozłowski, J. K. – Svoboda, J. A. (Eds.): Pleistocene Environments and
Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia.
Polish Academy of Arts and Sciences – Slovak Academy of Sciences,
Institute of Archaeology – Academy of Sciences of the Czech Repub-
lic, Institute of Archaeology, Kraków, 169–204.
DZÚR, J. (1983). Činnosť oblastnej skupiny Demänovská dolina. Spravo-
daj SSS, 14, 3, 22–27.
DZÚR, J. (2004). Jaskyňa Pustá – objav Žikešovho dómu. Spravodaj SSS,
35, 4, 3–5.
DZÚR, J. (2005). Jaskyňa Okno – nové poznatky. Spravodaj SSS, 36, 4,
24–26.
DZÚR, J. (2007). Spojenie Demänovského jaskynného systému. Spravodaj
SSS, 38, 1, 46–49.
DZÚR, J. (2009). Formovanie speleológie na Slovensku a prehľad histórie
oblastných skupín a klubov SSS. Jaskyniarsky klub Demänovská Doli-
na. Spravodaj SSS, 40, 3, 25–26.
DZÚR, J. – HOLÚBEK, P. (1997). Jaskyňa v Kostolcoch v Demänovskej doline.
Spravodaj SSS, 28, 4, 5–7.
EHLERS, J. (1994). Allgemeine und historische Quartärgeologie. Ferdinand
Enke Verlag, Stuttgart, 358 s.
ELJASZ, W. (1881). Grota Demanowska na Liptowie. Illustrowany
przewodnik do Tatr i Pienin, w Krakowie, 259–261.
ENGELHART, A. (1828). Prachtwerke der Unterwelt, Zweyter Theil. Wien,
297 s.
EWERS, R. O. (1966). Bedding-plane anastomoses and their relation to
cavern passages. Bulletin of the National Speleological Society, 28,
3, 133–140.
FABEL, D. – HENRICKSEN, D. – FINLAYSON, B. L. – WEBB, J. A. (1996). Nickpoint
recession in karst terrains: an example from the Buchan Karst,
Southeastern Australia. Earth Surface Processes and Landforms, 21,
5, 453–466.
FARKAČ, J. – FARKAČOVÁ, J. – LINHART, M. – MAREČEK, I. – RESL, K. – ZEDEK, V. (2004).
Výsledky faunistického průzkumu bezobratlých alpínské zóny Níz-
kých Tater (Slovensko) v roce 2002. Príroda Nízkych Tatier, 1, Banska
Bystrica, 203–226.
FARRANT, A. R. – SMART, P. L. (2011). Role of sediment in speleogenesis;
sedimentation and paragenesis. Geomorphology, 134, 1–2, 79–93.
FAŠKO, P. – ŠŤASTNÝ, P. (2002). Priemerné ročné úhrny zrážok. Absolútne
maximum mesačných a denných úhrnov zrážok. Priemerné úhrny
zrážok v januári. Priemerné úhrny zrážok v júli. In Atlas krajiny Sloven-
skej republiky, IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapy č. 54, 55, 56 a 57
(1 : 2 000 000), s. 99. Bratislava – Ministerstvo životného prostredia
SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra životného prostredia.
FAŠKO, P. – HANDŽÁK, Š. – ŠRÁMKOVÁ, N. (2002). Počet dní so snehovou po-
krývkou a jej priemerná výška. In Atlas krajiny Slovenskej republiky,
IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapa č. 53 (1 : 2 000 000), s. 99. Brati-
slava – Ministerstvo životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slo-
venská agentúra životného prostredia.
FENĎA, P. – KOŠEL, V. (2000). Roztoče (Acarina: Mesostigmata) jaskýň Slo-
venského raja. In Mock, A. – Kováč, Ľ. – Fulín, M. (Eds.): Fauna jaskýň
– Cave fauna. Východoslovenské múzeum, Košice, 67–84.
FERIANCOVÁ-MASÁROVÁ, Z. – HANÁK, V. (1965). Stavovce Slovenska IV. Cicavce.
Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 336 s.
FÉNYES, E. (1847). Liptó vármegye. In Magyarország leírása, II. Kötet. Pest,
161–179.
FÉNYES, E. (1851). Deményfalva, Magyarország geographiai szótára, I. kö-
tet. Pesten, s. 251
FILIPPONI, M. – JEANNIN, P. Y. (2009). Flow distribution at early stage of kars-
ti�cation and 3D geometry of cave systems. In White, W. B. (Ed.): Pro-
ceedings of the 15th International Congress of Speleology (Kerrville,
19 – 26 July 2009), volume 2, 871–877.
FILLIPOV, A. G. (1995). Caves gravity deposits. Acta Carsologica, 24, 203–
212.
FĽAKOVÁ, R. – ŽENIŠOVÁ, Z. – SEMAN, M. (2010). Chemická analýza vody v hyd-
rogeológii. Bratislava, Slovenská asociácia hydrogeológov, 166 s.
FLEISCHER, A. (1925). Nový druh rodu Bythinus z okraje Demänovských jes-
kyň. Acta Societatis Entomologicae Čechosloveniae, 22, 18–19.
FORD, D. C. (1965). The origin of limestone caverns: A model from the
Central Mendip Hills, England. Bulletin of the National Speleological
Society, 27, 4, 109–132.
FORD, D. C. (1977). Genetic Classi�cation of Solution Cave System. In
Ford, T. D. (Ed.): Proceeding of the 7th International Congress of Spe-
leology (Sheffield, 10 – 17 September 1977), 189–192.
FORD, D. C. (2000). Speleogenesis Under Uncon�ned Settings. In Klim-
chouk, A. B. – Ford, D. C. – Palmer, A. N. – Dreybrodt, W. (Eds.): Spe-
leogenesis. Evolution of Karst Aquifers. National Speleological Socie-
ty, Huntsville, Alabama, U. S. A., 319–324.
FORD, D. C. – EWERS, R. O. (1978). The development of limestone cave sys-
tems in the dimensions of length and depth. Canadian Journal of
Earth Sciences, 15, 1783–1798.
FORD, D. C. – WILLIAMS, P. W. (1989). Karst Geomorphology and Hydrology.
Unwin Hyman, London – Boston – Sydney – Wellington, 601 s.
FORD, D. C. – WILLIAMS, P. W. (2007). Karst Hydrogeology and Geomorpho-
logy. Wiley, Chichester, 562 s.
FRANC, V. – MLEJNEK, R. (2000). Zaujímavé nálezy chrobákov z čeľade Psela-
phidae (Coleoptera) v podzemných biotopoch Slovenska. In Mock, A.
– Kováč, Ľ. – Fulín, M. (Eds.): Fauna jaskýň – Cave Fauna. Východoslo-
venské múzeum, Košice, 31–34.
FRLIČOVÁ. M. (1987). Demänovská dolina – rozbory vôd, doplnkový HGP,
Žilina, IGHP
FURMÁNEK, V. (1970). Hromadný nález bronzových předmětů v Liptovské
Ondrašové. Slovenská archeológia, 18, 2, Nitra, 451–468.
FURMÁNEK, V. (2007). Nová interpretácia najstaršieho železného predme-
tu z Gánoviec. In: Neandertálec z Gánoviec. Zborník príspevkov zo
seminára pri príležitosti 80. výročia nálezu neandertálca v Gánov-
ciach. Poprad, 53–65.
FUTÁK J. (1966). Fytogeogra�cké členenie Slovenska. In Futák J. (Ed.): Fló-
ra Slovenska I. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 535–538.
FUTÁK J. (1980). Fytogeogra�cké členenie. Atlas Slovenskej socialistic-
kej republiky, VII. Rastlinstvo, živočíšstvo a fenológia, mapa č. 14
(1 : 1 000 000), s. 88. SAV – SÚGK, Bratislava.
GABROVŠEK, F. – HÄUSELMANN, PH. – AUDRA, PH. (2014). ‘Looping caves’ versus
‘water table caves’: The role of base-level changes and recharge va-
riations in cave development. Geomorpohology, 204, 683–691.
GAISLER, J. (1956). Faunistický přehled československých netopýrů. Ochra-
na přírody, 11, 6, 161–169.
GAISLER, J. – HANÁK, V. (1972). Netopýři podzemních prostorů v Českoslo-
vensku. Sborník Západočeské muzeum v Plzni, Příroda, 7, 1–46.
GAISLER, J. – HANÁK, V. (1973). Aperçu de chaues-souris des grottes Slo-
vaques. Slovenský kras, 11, 73–84.
GALL, T. – NUDZÍKOVÁ, Ľ. (2006). Návštevnosť sprístupnených jaskýň v rokoch
1995 – 2005. Aragonit, 11, 53–57.
GRESCH, A. (1998). Vplyv prostredia na netopiere Liptovskej kotliny
v severných Karpatoch. Vespertilio, 3, 25–28.
GRESCH, A. (2002). Zimoviská netopierov v Nízkych Tatrách. Vespertilio, 6,
137–142.
GROSS, P. (1980). Tektonika. In Gross, P. – Köhler, E. et al.: Geológia Liptov-
skej kotliny. GÚDŠ, Bratislava, 116–121.
GROSS, P. – KÖHLER, E. – PAPŠOVÁ, J. – SNOPKOVÁ, P. (1980). Geológia a stratigra-
�a sedimentov vnútrokarpatského paleogénu. In Gross, P. – Köhler, E.
et al.: Geológia Liptovskej kotliny. GÚDŠ, Bratislava, 22–72.
GULIČKA, J. (1975). Fauna slovenských jaskýň. Slovenský kras, 13, 37–85.
GULIČKA, J. (1982). VII. Biospeleológia. In Jakál, J. (Ed.): Praktická speleoló-
gia. Osveta, Martin, 159–189.
GULIČKA, J. (1986). O výskyte rýb v jaskynných a podzemných vodách so
zreteľom na Slovensko. Slovenský kras, 24, 77–92.
HACQUET, B. (1790). Neueste physikalisch-politische Reisen in den Jahren
1788 und 1789 durch die Dacischen und Sarmatischen oder Noerdli-
chen Karpathen. I. Theil. Neuernberg, 207 s.
HALAŠ, J. (1983). Niektoré poznatky z merania teploty horninového pláš-
ťa v Dobšinskej ľadovej jaskyni a Demänovskej ľadovej jaskyni. Slo-
venský kras, 21, 79–91.
HALAŠ, J. (1984). Demänovská ľadová jaskyňa – niektoré poznatky a vý-
sledky z merania teploty vzduchu za obdobie 1970–1982. Slovenský
kras, 22, 111–129.
HALAŠ, J. – MITTER, P. (1982). Najkrajšia za posledných dvadsať rokov. Krásy
Slovenska, 59, 9, 16–19.
HALOUZKA, R. (1986). Z nových poznatkov o stratigra�i kvartéru terasových
náplavov riek Západných Karpát (stredné Pohronie, Orava a Turiec). Re-
gionálna geológia Západných Karpát, 21, GÚDŠ Bratislava, 167–175.
HAMPEL, J. (1886a). A bronzkor emlékei Magyarhonban. Budapest.
183
 HAMPEL, J. (1886b). Trouvailles de ľâge de bronze en Hongrie. Budapest.
HANČINSKÝ, L. (1972). Lesné typy Slovenska. Príroda, Bratislava, 307 s.
HANSEN, S. (1991). Studien zu den Metalldeponierungen während der
Urnenfelderzeit im Rhein–Main–Gebiet. Universitätsforschungen
zur prähistorischen Archäologie, Band 5, Bonn, 288 s.
HANZEL, V. – DOVINA. V. – KULLMAN, E. – MALÍK, P. – VRANA, K. (1990). Vysvetlivky
k hydrogeologickej mape Nízkych Tatier v mierke 1:50 000. Čiastková
záverečná správa, GÚDŠ Bratislava. Manuskript – archív Geofondu
ŠGÚDŠ Bratislava, 180 s.
HAPL, E. – LEHOTSKÁ, B. (Ed.) (1999). Zimné sčítanie netopierov na Sloven-
sku 1998/1999. Skupina pre ochranu netopierov, Revúca, 28 s.
HATINOVÁ, M. – URBANOVÁ, K. (2005). Inventarizačný výskum �óry a fauny
krasového územia Demänovskej doliny. Sinter, 13, 5–8.
HAUSKRECHT, I. (1986). Pásma hygienickej ochrany prameňa Štôla – Dzú-
rov prameň. Manuskript, Vodné zdroje, n. p., Bratislava, 32 s.
HAVIAROVÁ, D. (2007). Jaskyne Demänovskej doliny – nová lokalita v zo-
zname mokradí medzinárodného významu. Aragonit, 12, 68–69.
HAVIAROVÁ, D. (2008). Nové poznatky o hydrogra�i jaskyne Štefanová
(Nízke Tatry, Demänovská dolina). Aragonit, 13, 2, 20–23.
HAVIAROVÁ, D. (2012). Hydrogeochemická charakteristika jaskynných
systémov Západných Karpát na príklade Demänovského jaskynné-
ho systému (Nízke Tatry) a jaskýň Silickej planiny (Slovenský kras).
Dizertačná práca, Prirodovedecká fakulta UK, Bratislava, 179 s. +
prílohy.
HAVIAROVÁ, D. – CZOP, M. – GRADZINSKI, M – MOTYKA, J. (2006). Chemizmus
podzemných vôd vybraných jaskýň Demänovskej doliny – vznik úlo-
hy a predbežné výsledky výskumu. In Bella, P. (Ed.): Výskum využí-
vanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 5. vedeckej konferencie,
Demänovská Dolina 26. – 29. 9. 2005. Liptovský Mikuláš, 144–150.
HAVIAROVÁ, D. – GAŽÍK, P. (2010). Ochranné pásmo NPP Demänovské jasky-
ne. Aragonit, 15, 1, 41–42.
HAVIAROVÁ, D. – PRISTAŠ, P. (2010). Výsledky nových stopovacích skúšok
ponorových jaskýň v Demänovskej doline vo vzťahu k Demänovskej
jaskyni slobody. Aragonit, 15, 2, 76–82.
HAVIAROVÁ, D. – VIŠŇOVSKÁ, Z. (2009). Jaskyne Demänovskej doliny – nová
ramsarská lokalita na Slovensku. Príroda Nízkych Tatier, 2, Banská
Bystrica, 253–255.
HÄNSEL, A. (1997). Gaben an die Götter – Schätze der Bronzezeit Europas
– eine Einführung. In A. Hänsel – F. Innenhofer (Hrsg.): Gaben an die
Götter. Schätze der Bronzezeit Europas. Berlin, 11–22.
HÄUSELMANN, PH. – JEANNIN, P.-Y. – LAURITZEN, S.-E. – MONBARON, M. (2002). The
role of the epiphreatic zone and the surrounding environment in
cave genesis: The Siebenhengste example. In Gabrovšek, F. (Ed.): Evo-
lution of Karst: From Prekarst to Cessation. Carsologica, ZRC SAZU,
Ljubljana – Postojna, 309–318.
HÄUSELMANN, PH. – JEANNIN, P.-Y. – MONBARON, M. (2003). Role of the epiphrea-
tic zone and soutirages in conduit morphogenesis: the Bärenschacht
example (BE, Switzerland). Zeitschrift für Geomorphologie, 42, 2,
171–190.
HEKSCH, A. (1881). Illustrierter Führer dur die Karpathen (Waagthal und
Hohe Tatra) und oberungarischen Badeorte. Wien, Pest, Leipzig,
185 s.
HERCMAN, H. – BELLA, P. – GŁAZEK, J. – GRADZIŃSKI, M. – LAURITZEN, S. E. – LØVLIE, R.
(1997). Uranium-series dating of speleothems from Demanova Ice
Cave: A step to age of the Demanova Cave System (The Nizke Tat-
ry Mts., Slovakia). Annales Societatis Geologorum Poloniae, 67, 4,
439–450.
HERCMAN, H. – BELLA, P. – GLAZEK, J. – GRADZIŃSKI, M. – LAURITZEN, S. E. – LØVLIE, R.
(1998). Rádioizotopové datovanie a paleomagnetizmus sintrov z De-
mänovskej ľadovej jaskyne a geochronológia IV. vývojovej úrovne
Demänovského jaskynného systému. In Bella, P. (Ed.): Výskum, vyu-
žívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z vedeckej konferencie,
Mlynky 8. – 10. 10. 1997. Liptovský Mikuláš, 9–15.
HERCMAN, H. – BELLA, P. – GLAZEK, J. – GRADZINSKI, M. – NOWICKI, T. (2000). Rá-
dioizotopové datovanie sintrov z Demänovskej jaskyne slobody. In
Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov
z 2. vedeckej konferencie, Demänovská Dolina 16. – 19. 11. 1999. Lip-
tovský Mikuláš, 26–35.
HERCMAN, H. – BELLA, P. – GRADZIŃSKI, M. – GŁAZEK, J. – NOWICKI, T. – SUJKA, G.
(2006). Prehľad výsledkov rádioizotopového datovania sintrov z De-
mänovského jaskynného systému v rokoch 1995–2005. In Bella, P.
(Ed.): Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 5. ve-
deckej konferencie, Demänovská Dolina 26. – 29. 9. 2005. Liptovský
Mikuláš, 21–36.
HERICH, P. (2012). Poznámky k mapám jaskýň Demänovskej doliny. Spra-
vodaj SSS, 43, 1, 46–52.
HILL, C. – FORTI, P. (1997). Cave Minerals of the World. NSS, Huntsville,
USA, 463 s.
HIPMAN, P. (1989). Poznatky o proudění vzduchu v horských dynamických
jeskyních. Československý kras, 40, 7–36.
184
HLAVÁČ, J. (1986). Slovenská speleologická spoločnosť v roku 1986. Spra-
vodaj SSS, 17, 3–4, 13–23.
HLAVÁČ, J. et al. (1999). Správa slovenských jaskýň. Vydané pri príležitosti
30. výročia založenia organizácie. Liptovský Mikuláš, 37 s.
HLAVÁČ, P. (2000). Distribution of the species Bryaxis monstrosetibialis in
Slovakia (Coleoptera: Staphylinidae: Pselaphinae). Klapalekiana, 36,
37–40.
HLAVÁČ, P. (2009). Taxonomic notes on the Bryaxis splendidus species
group (Coleoptera: Staphylinidae: Pselaphinae), with the description
of a new species from the Ukraine. Acta Entomologica Musei Natio-
nalis Pragae, 49, 2, 651–659.
HLAVNOVÁ, A. – HÓK, J. – PEŠKOVÁ, I. (2008). The Quaternary stress orien-
tation changes related to the origin of the Demänová cave system.
Mineralia Slovaca, 40, 3–4, 220.
HOCHMUTH, Z. (1986). Výskum jaskýň nad Vyvieraním v Demänovskej do-
line, Slovenský kras 24, Liptovský Mikuláš, 169–175.
HOCHMUTH, Z. (1988). Geomorfologický výskum a topogra�a Vodnej ces-
ty medzi jaskyňami Vyvieranie a j. Slobody v Demänovskej doline.
Slovenský kras, 26, 7–23.
HOCHMUTH, Z. (1990). The contribution to the topic of the conservation of
the Demänová Valley endokarst forms. Studia Carsologica, 3, 43–49.
HOCHMUTH, Z. (1993). Výsledky podrobného mapovania a revízny geo-
morfologický výskum jaskyne Vyvieranie v Demänovskej doline. Slo-
venský kras, 31, 29–42.
HOCHMUTH, Z. (1995). Some notes concerning the research of the phreatic
zone in the cave system of Demänová Valley (Low Tatras, Slovakia). In
Bella, P. (Ed.): Caves and Man. Proceedings of International Sympo-
sium, Demänovská Dolina 4. – 8. 10. 1994. Liptovský Mikuláš, 11–15.
HOCHMUTH, Z. (1996). Zóna Objavného ponoru v Demänovskej jaskyni
slobody. In Lalkovič, M. (Ed.): Kras a jaskyne – výskum, využívanie
a ochrana. Zborník referátov z vedeckej konferecie, Liptovský Mikuláš
10. – 11. 10. 1995. Liptovský Mikuláš, 117–122.
HOCHMUTH, Z. (1997). Vzťah hladiny podzemných riečisť k pozdĺžnemu
pro�lu dolín v alogénnom krase na príklade Jánskej a Demänovskej
doliny. Prírodne vedy, 28, Prešov, 103–121.
HOCHMUTH, Z. (1998). Predkvartérne jaskynné systémy na Slovensku a ich
vzťah k zarovnaným povrchom. Prírodné vedy, 29, Folia geographica,
1, Prešov, 127–144.
HOCHMUTH, Z. (2000). Problémy speleologického prieskumu podzemných
tokov na Slovensku. Slovenská speleologická spoločnosť a Katedra
geogra�e PF UPJŠ, Prešov – Košice, 164 s.
HOCHMUTH, Z. – MITTER, P. (1990). Prieskum vertikálnych častí Veľkého
dómu v Demänovskej jaskyni slobody. Slovenský kras, 28, 3–8.
HOLEC, P. – OBUCH, J. – POMORSKÝ, F. (1994). Fauna stavovcov z jaskyne Troj-
uholník v Borinskom krase v Malých Karpatoch. Slovenský kras, 32,
71–78.
HOLEČEK, V. (1923). O Demänovské časti Liptovského krasu. In Liptovský
kras. Jaskyne Demänovského údolia. Zvláštny otisk z Prúdov, 7, Brati-
slava – Liptovský Sv. Mikuláš, 35–64.
HOLEČEK, V. (1931). Jak byly objeveny propasti na Pusté. Krásy Slovenska,
10, 5–6, 146–152.
HOLÍK, Ľ. (1993). Štefanová 1. Spravodaj SSS, 24, 1, 19–22.
HOLÍK, Ľ. (1994). Jaskyňa č. 27 v Demänovskej doline. Spravodaj SSS, 25,
4, 18–21.
HOLÍK, Ľ. (2009). Jaskyňa Štefanová – druhá najväčšia v Demänovskej do-
line. Spravodaj SSS, 40, 2, 16–21.
HOLÍK, Ľ. – HERICH, P. (2012). Jaskyňa Štefanová, objavy od roku 2009. Spra-
vodaj SSS, 43, 2, 13–24.
HOLÚBEK, P. (2000). Studňa na Jame v Demänovskej doline. Spravodaj
SSS, 31, 4, 14–15.
HOLÚBEK, P. (2001). Neotektonické pohyby v Demänovskej jaskyni mieru
a deštrukcia sintrovej výzdoby. Slovenský kras, 39, 55–57.
HOLÚBEK, P. (2001b). Pozoruhodná huba v slovenských jaskyniach, alebo
jeden nevšedný speleologicko-mykologický mediálny príbeh. Spravo-
daj SSS, 32, 4, 29–31.
HOLÚBEK, P. (2004). Poznámky k dĺžke Demänovského jaskynného systé-
mu. Spravodaj SSS, 35, 3, 27–29.
HOLÚBEK, P. (2006). Sintrová mozaiková štruktúra ako prejav gravitačných
svahových pohybov v Pustej jaskyni, Demänovská dolina. In Bella, P.
(Ed.): Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 5. ve-
deckej konferencie, Demänovská Dolina 26. – 29. 9. 2005. Liptovský
Mikuláš, 110–112.
HOLÚBEK, P. – BELLA, P. (2000). Bočné chodby pri Pekelnom dóme v Demä-
novskej jaskyni slobody. Aragonit, 5, 12–14.
HOLÚBEK, P. – DZÚR, J. (1999). Pavúčia jaskyňa – súčasť Demänovského jas-
kynného systému. Aragonit, 4, 21–23.
HOLÚBEK, P. – KRÁĽ, I. – VAJS, J. (2001). Nové jaskyne v Sokole v Demänovskej
doline. Spravodaj SSS, 32, 1, 38–40.
HOLÚBEK, P. – PSOTKA, J. – ŠMOLL, J. (2006). Poznatky z prieskumu Demänov-
skej medvedej jaskyne. Slovenský kras, 44, 143–152.
HOLÚBEK, P. – STANÍK, P. (2008). Jaskyňa č. 15 – súčasť Demänovského jas-
kynného systému. Aragonit, 13, 1, 36.
HOLÚBEK, P. – ŠMOLL, J. (1996). Jaskyne Demänovskej doliny v okolí dolinky
Beníkovej. Sinter, 4, 6–7.
HOLÚBEK, P. – ŠMOLL, J. (2003). Jaskyňa pri Kamennej chate v Demänovskej
doline. Slovenský kras, 41, 209–213.
HOLÝ, D. (1984). Veterné pomery na severných a južných svahoch Níz-
kych Tatier a v oblasti Chopka. Meteorologické zprávy, 37, 2, Praha,
52–58.
HOLÝ, D. (1986). Teplotné pomery na severných a južných svahoch Níz-
kych Tatier a v oblasti Chopka. Meteorologické zprávy, 39, 2, Praha,
45–50.
HOLÝ, D. (1991). Zrážkové pomery na severných a južných svahoch Níz-
kych Tatier a v oblasti Chopka. Meteorologické zprávy, 44, 5, Praha,
136–142.
HOUDEK, I. (1954). Z minulosti slovenských jaskýň. Príroda a spoločnosť,
3, Martin, 215–223.
HRABĚ, S. (1942). Poznámky o zvířeně ze studní a pramenů na Slovensku.
Sborník Přírodovědeckého klubu v Brně, 24, 23–30.
HRABĚ, S. (1954). Řád: Různonožci – Amphipoda. In Hrabě, S. (Ed.): Klíč
zvířeny ČSR, Díl I. Nakladatelství Československé akademie věd, Pra-
ha, 508–515.
HUDEC, I. – MOCK, A. (2011). Rozšírenie dvoch druhov rodu Niphargus
(Crustacea, Amphipoda) na Slovensku. Slovenský kras, 49, 2, 153–
160.
HUNFALVY, J. (1860). Magyarország és Erdély eredeti képekben. Darm-
stadt, s. 127.
HUNFALVY, J. (1863). A Magyar birodalom természeti viszonyainak leirása,
elsö kötet. Pest, 527 s.
HŮRKA, K. (1964). Distribution, bionomy and ecology of the European bat
�ies with special regard to the Czechoslovak fauna (Dip., Nycteribii-
dae). Acta Universitatis Carolinae – Biologica, 3, 167–234.
HŮRKA, K. – JANÁK, J. – MORAVEC, P. (1989). Neue Erkenntnisse zu Taxono-
mie, Variabilität, Bionomie und Verbreitung der slowakischen und
ungarischen Duvalius-Arten (Coleoptera, Carabidae, Trechini). Acta
Universitatis Carolinae – Biologica, 33, 5, 353–400.
ISTVÁNFFY, GY. (1895). Az Alacsony – Tátra szépségei. Turisták lápja, VII. év-
folyam, Budapest, 60–73.
JAKÁL, J. (1982). Formy krasového reliéfu. In Jakál, J. et al.: Praktická spe-
leológia. Osveta, Martin, 31–54.
JAKÁL, J. (1993). Geomorfológia krasu Slovenska. Mapa 1:50 000. Sloven-
ský kras, 31, 13–28.
JAKÁL, J. – BELLA, P. (1991). Karst of the Demänovské vrchy Mts; Morpho-
logy, Contemporaneons Processes and Human Impact. Studia Car-
sologica, 4, 15–28.
JALOVÝ, J. (1953). Závrty a ponory v horní části doliny Demänovské a Re-
piskách. Československý kras, 6, 160–165.
JANÁČIK, P. (1969). Periodická vyvieračka Glgavý Jano v Demänovskej jas-
kyni mieru. Slovenský kras, 7, Martin, 93–94.
JANETZKY, W. – ENDERLE, R. – NOODT, W. (1996). Süsswasserfauna von Mit-
teleuropa, Crustacea: Copepoda: Gelyelloida und Harpacticoida.
Gustav Fischer Verlag, Stuttgart – Jena – New York, 227 s.
JANOŠKA, M. (1911). Sprievodca po Tatrách. Liptovský Sv. Mikuláš, 221 s.
JANOŠKA, M. (1921a). Demänovská jaskyňa ľadová a kvapľová. Krásy Slo-
venska, 1, 9–10, Liptovský Sv. Mikuláš, 190–192.
JANOŠKA, M. (1921b). Jaskyňa za Oknom. Krásy Slovenska, 1, 9–10, Liptov-
ský Sv. Mikuláš, 192–198.
Jaskyniarsky klub Demänovská dolina, URL stránka 2013: Návrat do Pe-
kelného sifónu [Online]. Dostupné na internete: http://www.spele-
odd.sk/main.php?pageid=11&novinka=442 [Prístup 15. 1. 2013].
Jaskyniarsky zbor KSTL. Krásy Slovenska, 23, Turčiansky Sv. Martin, 1945,
69–70.
JUBERTHIE, CH. – DECU, V. – KOŠEL, V. – KOVÁC, K. – UHRIN, M. (2001). Slovakia.
In Juberthie, Ch. – Decu, V. (Eds.): Encyclopaedia Biospeologica III. So-
ciété International de Biospéologie, Moulis – Bucarest, 1445–1456.
KADLEC, J. – BELLA, P. – ČÍŽKOVÁ, K. – GRANGER, D. E. – HERCMAN, H. – HOLÚBEK, P.
– CHADIMA, M. – ORVOŠOVÁ, M. – PRUNER, P. – SCHNABL, P. – ŠLECHTA, S. (2013).
Valley incision in the Nízke Tatry Mts. (Slovakia) estimated based on
paleomagnetic and radiometric cave sediment dating. In Filippi, M.
– Bosák, P. (Eds.): Proceedings of the 16th International Congress of
Speleology (Brno, July 21 – 28, 2013), volume 3, 94–95.
KADLEC, J. – PRUNER, P. – CHADIMA, M. (2003). Magnetostratigraphy of se-
diments preserved in caves in the Nízke Tatry Mts. and correlation
with the Váh river terrace system, Slovakia. Geophysical Research
Abstracts, Vol. 5, 03499, European Geophysical Society.
KADLEC, J. – PRUNER, P. – HERCMAN, H. – SCHNABL, P. – ŠLECHTA, S. (2004). Mag-
netostratigra�e sedimentů zachovaných v jeskyních Nízkých Tater. In
Bella, P. (Ed.): Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov
zo 4. vedeckej konferencie, Tále 5. – 8. 10. 2003. Liptovský Mikuláš,
15–19.
KALÚZ, S. (1993). Veigaia inexpectata sp. n. (Acarina, Veigaiaidae) a new ga-
masid mite from Slovak Republic. Biologia, 48, 5, Bratislava, 507–510.
KETTNER, R. (1927). Předběžná zpráva o dosavadních geologických výz-
kumech v Nízkych Tatrách. Rozpravy České akademie věd, II. tř., 36,
Praha, 1–19.
KLIMČUK, A. B. – ROGOŽNIKOV, V. J. (1982). Soprjažonnyj analiz istorii formi-
rovanija peščernoj sistemy (na primere peščery Atlantida). AN USSR,
Kiev, 57 s.
KLÍMA, S. (1911). Obrázky ze Slovenska. Praha, 92 s.
KLÍMA, S. (1919). Slovensko, obraz jeho minulosti a přítomnosti. Praha,
130 s.
KLÍMA, S. (1921). Slovenská vlasť. Praha, 266 s.
KLOBUŠICKÝ, K. – LINKEŠ, V. (1979). Pôdy Liptova. Vlastivedný zborník, 5, Mar-
tin, 11–54.
KOLÁČEK, F. (1921). Fysikální zeměpis karpatské části Československé re-
publiky. Praha, 130 s.
KOLENATI, F. A. (1860). Monographie der europäischen Chiropteren. Ja-
hresheft d. Naturwiss. Section d. k. k. mährisch.-schläsisch. Gesell-
sch. zur Förder d. Ackerbau, Brünn, 1859, 1–156.
KOLNÍKOVÁ, E. (2004). Severoslovenské keltské mince s hrboľom na averze.
Slovenská numizmatika, 17, 11–52.
KONČEK, M. – BRIEDOŇ, V. (1964). Sneh a snehová pokrývka na Slovensku.
Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 71 s.
KOPECKÝ, T. (2009). Koleopterologický průzkum (Coleoptera, Insecta)
v Národním parku Nízke Tatry (2004–2008). Príroda Nízkych Tatier, 2,
Banská Bystrica, 175–190.
KORABINSKY, J. M. (1778). Almanach von Ungern auf das Jahr 1778. Preß-
burg, 303–305.
KORABINSKY, J. M. (1786). Geographisch-Historisches und Produkten Lexi-
kon von Ungarn. Preßburg, s. 114.
KORBAY, F. (1952). Z dejín jaskyniarstva na Slovensku. Zemepisný zborník,
4, 1–2, Bratislava, 123–132.
KORBAY, F. (1953). Príspevok k dejinám výskumu Demänovských jaskýň na
Slovensku. Geogra�cký časopis, 5, 3–4, 275–279.
KOŠEL, V. (2001). The Sciaridae (Diptera) from caves in Slovakia. Diptero-
logica bohemoslovaca, 10, Acta Universitatis Carolinae – Biologica,
45, 73–78.
KOŠEL, V. (2005). Najstaršie údaje o netopieroch (Chiroptera) z jaskýň na
Slovensku. Slovenský kras, 43, 203–209.
KOŠEL, V. (2007). História výskumu subteránnej fauny v Západných Kar-
patoch (1841 – 1990). Univerzita Komenského, Bratislava, 84 s.
KOŠEL, V. (2009). Subteránna fauna Západných Karpát. AV ČR, České
Budějovice, 203 s.
KOŠEL, V. (2012). Subterranean fauna of the Western Carpathians. Tribun
EU, Brno, 209 s.
KOVÁČ, Ľ. – HUDEC, I. – ĽUPTÁČIK, P. – MOCK, A. (2001). Demänovské jaskyne –
biospeleologická lokalita európskeho významu. Aragonit, 6, 25–28.
KOVÁČ, Ľ. – HUDEC, I. – ĽUPTÁČIK, P. – MOCK, A. – KOŠEL, V. – FENĎA, P. (2002).
Spoločenstvá kavernikolných článkonožcov (Arthropoda) Demänov-
ských jaskýň. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň.
Zborník referátov z 3. vedeckej konferencie, Stará Lesná 2001. Správa
slovenských jaskýň, Liptovský Mikuláš, 155–164.
KOVÁČ, Ľ. – MOCK, A. – ĽUPTÁČIK, P. (2004). Vzácny pavúkovec Eukoenenia
spelaea (Peyerimhoff, 1902) – obyvateľ slovenských jaskýň. Aragonit,
9, 33–34.
KOVÁČ, Ľ. – MOCK, A. – ĽUPTÁČIK, P. – PALACIOS-VARGAS, J. G. (2002). Distribution
of Eukoenenia spelaea (Peyerimhoff, 1902) (Arachnida, Palpigradida)
in the Western Carpathians with remarks on its biology and beha-
viour. In Tajovský, K. – Balík, V. – Pižl, V. (Eds.): Studies on Soil Fauna in
Central Europe. Proceedings of the 6th Central European Workshop
on Soil Zoology, České Budějovice, 93–99.
KOVÁČ, Ľ. – RUSEK, J. (2012). Redescription of two troglobiotic species of
the genus Pseudosinella Schäffer, 1897 (Collembola, Entomobryidae)
from the Western Carpathians. Zootaxa, 3341, 32–45.
KRATOCHVÍLE, Z. (1968). Angličtí speleologové v československých jesky-
ních. Československý kras, 20, 137–139.
KRAYNIK, C. (1875). Reisehandbuch für Ungarn, nebst geographisch-sta-
tistischer Uebersicht und kurzgefaßter Geschichte dieses Landes.
Budapest, 165 s.
KRÁL, A. (1922). Slovenský kras, průvodce po dolině Demenovské a Sva-
tojanské. Brno, 47 s.
KRÁĽ, I. – HOLÚBEK, P. (1998). Jaskyňa v dolinke Nižný Blatník v Sokole
a speleologická situácia v jej okolí. Spravodaj SSS, 29, 3, 21–25.
KROUPOVÁ V. (1986). Krajinnoekologická charakteristika mäkkýšov Lipto-
va. Acta Ecologica, Bratislava, 11, 29, 1–120.
KUBÍČEK, F. (1962). K poznání jarního zooplanktonu některých jezer v Níz-
kých Tatrách. Biológia, Bratislava, 12, 9, 657–667.
KUČERA, P. – BERNÁTOVÁ, D. – OBUCH, J. (2009). Demänovská dolina bezbuko-
vá? Naturae tutela, 13, 1, 31–42.
KULHÁNEK, F. (1920). Republika Československá. Banská Bystrica, 157 s.
185
 KULLMAN, E. – HANZEL, V. (1976). Hydrogeologický výskum mezozoika SZ
svahov Nízkych Tatier. Čiastková záverečná správa, GÚDŠ Bratislava.
Manuskript – archív Geofondu ŠGÚDŠ Bratislava. 104 s.
KUNÍKOVÁ, E. – HUCKO, P. – ADÁMKOVÁ, J. – MAKOVINSKÁ, J. – BORUŠOVIČ, Š. –
CHRIAŠTEĽ, R. – KULLMAN, E. – VODNÝ, J. (2005). Správa Slovenskej republiky
o stave implementácie Rámcovej smernice o vode spracovaná pre
Európsku komisiu v súlade s článkom 5, prílohy II a prílohy III a člán-
kom 6, prílohy IV RSV. Manuskript, MŽP SR – VÚVH – SHMÚ – SVP,
207 s.
KUNSKÝ, J. (1949). Jeskynní perly. Sborník Československé společnosti
zeměpisné, 54, 1, 32–39.
KUNSKÝ, J. (1953). Geomorfologická exkurse do Nízkých Tater. Kartogra�c-
ký přehled, 7, 150–165.
KÜRTI, J. (1930). Archeologické nálezy z Bešeňovej (Liptov). Sborník
Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 24, 179–188.
LACIKA, J. (1992). Reliéf Štátnej prírodnej rezervácie Demänovská dolina
a niektoré problémy jeho ochrany. Slovenský kras, 30, 89–102.
LALKOVIČ, M. (1983). Výsledky a organizácia speleologicko-meračskej služ-
by v podmienkach centrálnej organizácie jaskyniarstva na Slovensku.
Slovenský kras, 21, 233–251.
LALKOVIČ, M. (1985). Príspevok k histórii merania a mapovania jaskýň na
Slovensku, Slovenský kras, 23, 145–170.
LALKOVIČ, M. (1987). Meranie a mapovanie jaskýň na Slovensku v rokoch
1919 – 1944. Slovenský kras, 25, 109–134.
LALKOVIČ, M. (1989). Meranie a mapovanie jaskýň na Slovensku v období
Jaskyniarskeho zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Sloven-
ský kras, 27, 73–94.
LALKOVIČ, M. (1993). Príspevok k počiatkom záujmu o jaskyne na Sloven-
sku. Slovenský kras, 31, 61–74.
LALKOVIČ, M. (1997a). Daniel Fischer und die Anfänge der Speläologie in
der Slowakei. Acta Carsologica, 36, 2, 109–117.
LALKOVIČ, M. (1997b). Meranie jaskýň očami Vojtecha Benického. Sloven-
ský kras, 35, 47–54.
LALKOVIČ, M. (2003a). Najstaršia písomná zmienka o Demänovskej ľado-
vej jaskyni. Aragonit, 8, 48–51.
LALKOVIČ, M. (2003b). Z histórie Demänovskej ľadovej jaskyne. Slovenský
kras, 31, 129–164.
LALKOVIČ, M. (2010). Jaskyniarstvo v Liptovskom Mikuláši. Slovenský kras,
48, 285–310.
LALKOVIČ, M. (2012). Demänovská ľadová jaskyňa po roku 1918. Slovenský
kras, 50, 2, 243–264.
LALKOVIČ, M. – KOMOROVÁ, K. (1991). Juraj Buchholtz a počiatky jaskynného
mapovania na Slovensku. Slovenský kras, 29, 155–177.
LALKOVIČ, M. – TARNÓCY, Ľ. (1985). Jaskyne na Slovensku v diele Andreasa
Engelharta. Slovenský kras, 23, 301–306.
LAPIN, M. – FAŠKO, P. – MELO, M. – ŠŤASTNÝ, P. – TOMLAIN, J. (2002). Klimatic-
ké oblasti. In Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná
štruktúra, mapa č. 27 (1 : 1 000 000.), s. 95. Bratislava – Ministerstvo
životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra život-
ného prostredia.
LAPIN, M. – TEKUŠOVÁ, M. (2002). Rýchlosť a smer vetra a inverznosť úze-
mia. In Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná štruk-
túra, mapa č. 58 (1 : 2 000 000), s. 100. Bratislava – Ministerstvo
životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra život-
ného prostredia.
LAUČÍK, P. (1999). Demänovská dolina – príbeh o príbehu. Národné parky,
4, Tatranská Lomnica, 20–21.
LAURITZEN, S.-E. – LAURITSEN, A. (1995). Differential diagnosis of paragenetic
and vadose canyons. Cave and Karst Science, 21, 2, 55–59.
LAURITZEN, S.-E. – LUNDBERG, J. (2000). Solutional and erosional morphology.
In Klimchouk, A. B. – Ford, D. C. – Palmer, A. N. – Dreybrodt, W. (Eds.):
Speleogenesis. Evolution of Karst Aquifers. National Speleological
Society, Huntsville, Alabama, U. S. A., 408–426.
LEHOCKÁ, M. (1847). Opis Liptova. Nitra 4, literárny almanach, Prešporok,
26–51.
LEHOTSKÁ, B. (Ed.) (2000). Zimné sčítanie netopierov na Slovensku 1999/2000.
Skupina pre ochranu netopierov, Revúca, 28 s.
LEHOTSKÁ, B. (Ed.) (2001). Zimné sčítanie netopierov na Slovensku 2000/2001.
Skupina pre ochranu netopierov, Revúca, 24 s.
LEHOTSKÁ, B. (Ed.) (2002). Zimné sčítanie netopierov na Slovensku 2001/2002.
Skupina pre ochranu netopierov, Revúca, 20 s.
LEHOTSKÁ, B. (Ed.) (2003). Zimné sčítanie netopierov na Slovensku 2002/2003.
Skupina pre ochranu netopierov, Zvolen, 24 s.
LEHOTSKÝ, I. – BIELY, A. – LUKÁŠIK, E. – STANKOVIČ, J. – DOVINA, V. – PULEC, M.
(1979). Geologická mapa a vysvetlivky 1 : 25 000, list Vrbické pleso.
Manuskript, Geofond, Bratislava, 117 s.
LEŠKOVÁ, D. – MAJERČÁKOVÁ, O. (2002). Priemerný ročný špeci�cký odtok. In
Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapa
č. 67 (1 : 2 000 000), s. 102. Bratislava – Ministerstvo životného prostre-
dia SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra životného prostredia.
186
LINDNER, L. – DZIERŻEK, J. – MARCINIAK, B. – NITYCHORUK, J. (2003). Outline of
Quaternary glaciations in the Tatra Mts.: their development, age and
limits. Geological Quarterly, 47, 3, 269–280.
LINKEŠ, V. (1967). Pôdy holí Nízkych Tatier. Vedecké práce Laboratória pô-
doznalectva v Bratislave, 2, 23–34.
LINKEŠ, V. (1970). Geogra�a pôd Nízkych Tatier a priľahlých kotlín. Kan-
didátska dizertačná práca, Výskumný ústav pôdoznalectva a výživy
rastlín, Banská Bystrica, 121 s.
Liptovský kras, jaskyne Demänovského údolia. Zvláštny otisk z Prúdov,
7, Bratislava – Liptovský Sv. Mikuláš, 1923, 84 s.
LOUČEK, D. – MICHOVSKÁ, J. – TREFNÁ, E. (1960). Zalednění Nízkych Tater. Sbor-
ník Československé společnosti zeměpisné, 65, 326–352.
LOVCSÁNYI, G. (1881). A Vág és vidéke topographiai leirása. Budapest, 160 s.
LOŽEK, V. (1954). Měkkýši Demänovské doliny. Ochrana přírody, 9, 5, Pra-
ha, 153–154.
LOŽEK, V. (1972). Malakozoologický výskum Liptova. Liptov, 2, Ružombe-
rok, 43–65.
LOŽEK, V. – GAÁL, Ľ. – HOLEC, P. – HORÁČEK, I. (1989). Stratigra�a a kvartérna
fauna jaskyne Peskő v Rimavskej kotline. Slovenský kras, 27, 29–56.
LUCINKIEWICZ, A. (1996). Speleoklimatické pobyty v Demänovskej jaskyni
slobody. In Bella, P. (Ed.): Sprístupnené jaskyne – výskum, ochrana
a využívanie. Zborník referátov z odborného seminára, Medzev
18. – 20. 9. 1996. Liptovský Mikuláš, 59.
LUDIKOVSKÝ, K. – PEŠKAŘ, I. (1978). Žárové pohřebiště z doby římské ve Vel-
kých Hostěrádkách. Studie AÚ v Brně, 6, 1, Praha, 132 s.
LUKNIŠ, M. (1964). The course of the last glaciation of the Wetern Car-
pathians in relation to the Alps, to the glaciation of Northerm
Europe, and to the division of the Central-Europen Würm into periods.
Geogra�cký časopis, 16, 2, 127–142.
LUTONSKÝ, A. – NUSKA, O. (1927). Výskumy v Masarykových sieňach v De-
mänovskej doline. Krásky Slovenska, 6, 5–6, 128–143.
LYSENKO, V. 1976. Nickamínek – vývojový stupeň sekundární mineralogic-
ké výplně jeskyní. Československý kras, 27, 89–93.
MAGLOCKÝ, Š. (2002). Potenciálna prirodzená vegetácia. In Atlas kraji-
ny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapa č. 87
(1 : 500 000), s. 114–115. Bratislava – Ministerstvo životného prostre-
dia SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra životného prostredia.
MAHEĽ, M. – ANDRUSOV, D. – BUDAY, T. – FRANKO, O. – ILAVSKÝ, J. – KULLMAN, E.
– KUTHAN, M. – MATĚJKA, A. – MAZÚR, E. – ROTH, Z. – SENEŠ, J. – SCHEIBNER,
E. – ZOUBEK, V. (1964). Vysvetlivky k prehľadnej geologickej mape ČSSR
1 : 200 000, M-34-XXVI, list Banská Bystrica. ÚÚG, Bratislava, 269 s.
MACH, K. (1954). Propast „Na Kosienkach“ v jižním úbočí Krakové hole.
Československý kras, 7, 12–14.
MALÍK, P. – ŠVASTA, J. – ČERNÁK, R. (2005). Charakterizácia útvarov podzem-
ných vôd kvartérnych a predkvartérnych hornín z hľadiska tvorby,
odvodňovania a smerov prúdenia podzemných vôd. Manuskript,
Slovenská asociácia hydrogeológov, Bratislava, 121 s.
MATOUŠEK, B. (1998). Katalóg kolekcie cicavcov Júliusa Vacholda v Príro-
dovednom múzeu Slovenského národného múzea. Zborník Sloven-
ského národného múzea, Prírodné Vedy, 44, 61–96.
MATOUŠEK, F. – MATOUŠEK, B. (1962). Výskyt netopiera Plecotus austriacus
na Slovensku. Biológia, 17, Bratislava, 775–776.
MATOUŠEK, V. (1999). Hora a jeskyně. Príspěvek ke studiu vývoje vztahu
člověka a jeho přírodního prostředí ve střední Evropě od neolitu do
raného středověku. Archeologické rozhledy, 51, 3, 441–456.
MATOUŠEK, V. – DUFKOVÁ, M. (1998). Jeskyně a lidé. Knižnice dějin a součas-
nosti, sv. 7, Lidové noviny, Praha, 164 s.
MAYER, K. (1936). První příspěvek k poznání chrostíků Československé
republiky. Sborník Klubu přírodovědeckého v Brně, 18 (1935), 41–47.
MAYER, K. (1938). Druhý příspěvek k poznání chrostíků Československé
republiky. Entomologické listy, 1 (1937), 55–60.
MEDNYÁNSKY, A. (1826). Deménfalva, Malerische Reise auf dem Waag�us-
se in Ungern. Pest, 22–24.
MÉRYOVÁ, E. (1990). Mezozoikum SZ svahov Nízkych Tatier. Vyhľadávací
hydrogeologický prieskum. Záverečná správa. INGEO, Žilina.
MIHALIK, J. (1884). Die Deménfalver Eis- und Tropfsteinhöhle. In Jahrbuch
des Ungarischen Karpathen-Vereins, XI Jahrgang, Igló, XLII–XLVIII.
MIHALIK, J. (1888). A Roháckai (Liptó M.) őstelepről. Archaeologiai Értésí-
tő, 8, 140–147.
MILLER, L. (1859). Eine Exkursion in das Tatra-Gebirge. Wiener Entomolo-
gische Monatsschrift, 3, 300–311, 353–366.
MILLER, F. – KRATOCHVÍL, J. (1940). Ein Beitrag zur Revision der mitteleuro-
päischen Spinnenarten aus der Gattung Porrhomma E. Simm. Zoolo-
gischer Anzeiger, 130, 161–190.
MINAROVIČOVÁ, E. (1985). Nález rímskych mincí v Liptovskej Porube, okr.
Liptovský Mikuláš. Zborník Slovenského Národného múzea – Histó-
ria, 79, 25, 209–212.
MIROŠŠAYOVÁ, E. (2003). K problematike tzv. skýtskych nálezov z regiónu
Spiša. In Gancarski, J. (red.): Epoka brązu i wczesna epoka żelaza
w Karpatach polskich. Krosno, 357–378.
MIŠÍK, M. (1976). Geologické exkurzie po Slovensku. Slovenské pedago-
gické nakladateľstvo, Bratislava, 359 s.
MITTER, P. (1983). Frost Features in the Karst Region of the West Car-
pathian Mountains. In Pewe, T. L. – Brown, J. (Eds.): Permafrost.
Proceedings of the Fourth International Conference, Fairbanks July
17–22, 1983. Washington DC, 861–865.
MITTER, P. (1986). Sprístupňovanie Demänovskej jaskyne Mieru. Spravo-
daj SSS, 17, 1–2, 78–81.
MITTER, P. (1987). Niektoré poznatky o modelačnej činnosti mrazu v kra-
sových územiach Západných Karpát. Spravodaj SSS, 18, 1–2, 3–7.
MITTER, P. (1989). Vlijanie gravitacionnych dviženij na razvitie karsta
gornych massivov na primere slovackich Karpat. In Kiknadze, T. (Ed.):
Problems of Complex Karst Study of Mountainous Countries. Procee-
dings of the International Symposium of Speleology, Tbilisi – Tskhal-
tubo – Sukhumi, USSR 5. – 12. 10. 1987. Tbilisi, 132–136.
MITUCH, J. (1965). Beitrag zur Kenntnis der Helminthenfauna von Mini-
opterus schreibersii (Kuhl, 1819) in der Slowakei (ČSSR). Helmintho-
logia, 6, 109–119.
MLEJNEK, R. – DUCHÁČ, V. (2001). Rozšíření Mesoniscus graniger (Crustacea:
Isopoda: Oniscoidea) v Západních Karpatech. Natura Carpatica, 42,
75–88.
MOCK, A. – KOVÁČ, Ľ. – ĽUPTÁČIK, P. – KOŠEL, V. – HUDEC, I. – FENĎA, P. (2002).
Bezstavovce Važeckej jaskyne a vyvieračky Teplica (Kozie chrbty). Ara-
gonit, 7, 30–32.
MOŠANSKÝ A. (1981). Teriofauna východného Slovenska a katalóg mam-
maliologických zbierok Východoslovenského múzea, I. časť (Insecti-
vora, Chiroptera). Zborník Východoslovenského Múzea v Košiciach,
Prírodné vedy, 21 (1980), 29–87.
MOTYKA, J. – GRADZINSKI, M. – BELLA, P. – HOLÚBEK, P. (2005). Chemistry of wa-
ter from selected caves in Slovakia – a reconnaissance study. Envi-
ronmental Geology, 48, 682–692.
MOUCHA, J. (1953). Příspěvek k zoologickému výzkumu rezervace Demä-
novské doliny. Ochrana přírody, 8, 2, 34–36.
MUSIL, R. (1993). Paleontologické nálezy. In Musil, R. (Ed.): Moravský kras
– labyrinty poznání. Jaromír Bližňák GEO program a Mavel, s. r. o.,
Adamov, 77–102.
MUSIL, R. (1996). Čertova pec a její fauna. Slovenský kras, 34, 5–56.
MUSIL, R. (2010). Výpustek – bajná jeskyně u Křtin. Její 400letá histórie
a význam. Acta speleologica, 1, Průhonice, 116 s.
MÜLDNER, H. (1877). Szkice z podróży po Słowacyi z dodaniem krótkiego
przewodnika. Kraków, 109 s.
NIEZABITOWSKI, E. L. (1924). Smoki karpackie i Smocze jamy. Kosmos, XLIX,
czasopismo Polskiego towarzystwa przyrodników im. Kopernika,
Lwów, 879–890.
NOSEK, J. (1963). Zwei neue Collembolenarten aus den Karpathen. Zoolo-
gischer Anzeiger, 170, 76–80.
NOSEK, J. (1969). The investigation on the Apterygotan fauna of the Low
Tatras. Acta Universitatis Carolinae – Biologica, 1967, 349–528.
NOVOTNÁ, M. (1970a). Die Bronzehortfunde in der Slowakei. SAV, Brati-
slava, 136 s.
NOVOTNÁ, M. (1970b). Hromadný nález bronzových kosákov zo Spiša.
Zborník FFUK – Musaica, 10, 13–21.
N. R. (1883). Demanovaer Eis-und Tropfsteinhöhle. Karpathen Post,
Kesmark den 19. April 1883.
NUDZÍKOVÁ, Ľ. (1999). Návštevnosť sprístupnených jaskýň v rokoch 1970
– 1999. In Hlaváč, J. et al.: Správa slovenských jaskýň 1970 – 2000.
BRIZ, Liptovský Mikuláš, 16–17.
OBUCH, J. (1994). Types of the bat assemblages (Chiroptera) recorded in
Slovakia. Folia Zoologica, 43, 4, 393–410.
OBUCH, J. (2000). Zaujímavé nálezy kostí v Demänovskom jaskynnom
systéme. Aragonit, 5, 19–21.
OBUCH, J. (2007). Potrava krkavca čierneho (Corvus corax) na Slovensku.
Tichodroma, 19, 1–10.
OBUCH, J. (2009). Zaujímavé osteologické nálezy z Nízkych Tatier. Príroda
Nízkych Tatier, 2, Banská Bystrica, 237–247.
ONDROUCH, V. (1935). Příspěvek k osídlení Nízkych Tater a Velké Fatry
v době předslovanské. Bratislava, 9, 526–549.
ORSZÁGH, I. (2000). Stonožky (Antennata, Chilopoda) niektorých jaskýň
Slovenska. In Mock, A. – Kováč, Ľ. – Fulín, M. (Eds.): Fauna jaskýň –
Cave Fauna. Východoslovenské múzeum, Košice, 129–140.
ORVOŠOVÁ, M. – VLČEK, L. – HOLÚBEK, P. – ORVOŠ, P. (2012). Glaciálny jaskynný
ľad a premŕzanie jaskýň ako príčina deštrukcie speleotém na príkla-
de vybraných jaskýň Slovenska. Slovenský kras, 50, 2, 157–172.
OSBORNE, R. A. L. (2007). Intensely lithi�ed paleokarst deposits in Okno
Cave, Demänovská Valley (Slovakia). Geologica Carpathica, 58, 6,
565–578.
OTRUBA, J. (1958). Problém mikroklímy a znovuzaľadnenia Demänovskej
ľadovej jaskyne. Slovenský kras, 1, 36–58.
OTRUBA, J. (1964). Veterné pomery na Slovensku. Vydavateľstvo SAV, Bra-
tislava, 284 s.
OTRUBA, J. (1971). Meteorologické podmienky a zaľadnenie v Demänov-
skej ľadovej jaskyni. Slovenský kras, 9, 193–202.
OTTO, A. (1909–1910). Nach der Demenfalver Eis- und Tropfsteinhöhle,
Die Hohe Tatra, nebst den wichtigsten Touren in den Westkarpathen,
Berlin, s. 47.
PACLT, J. (1957). Über die Collembolen-Fauna der slowakischen Höhlen
(Collembola). Beiträge zur Entomologie, 7, 269–275.
PACLT, J. (1972). Verzeichnis der Höhlen-Springschwänzen Mährens und
der Slowakei. Senckenbergiana biologica, 53, 411–425.
PAGET, J. (1839). Hungary and Transylvania. Vol. 1, London, 141–146.
PACHER, M. (2007). The type specimen of Ursus priscus Goldfuss, 1818
and the uncertain status of Late Pleistocene brown bears. Neues
Jahrbuch für Geologie und Paläontologie, Abh. 245 (3), Stuttgart,
331–339.
PALKOVIČ, J. (1804). O Stolicých Liptowské a Orawské. Známost wlasti,
w Presspurku, 26–29.
PALMER, A. N. (1987). Cave levels and their interpretation. National Speleo-
logical Society Bulletin, 49, 2, 50–66.
PALMER, A. N. (1991). Origin and morphology of limestone caves. Geolo-
gical Society of America Bulletin, 103, 1, 1–21.
PALMER, A. N. (2001). Dynamics of cave development by allogenic water.
Acta Carsologica, 30, 2, 13–32.
PAPÁČ, V. (2009). Contribution to the knowledge of terrestrial arthropods
(Arthropoda) of caves in the central Slovakia. Aragonit, 14, 2, 173.
PAPÁČ, V. – KOVÁČ, Ľ. (2013). Four new troglobiotic species of the genus
Megalothorax Willem, 1900 (Collembola: Neelipleona) from the Car-
pathian Mountains (Slovakia, Romania). Zootaxa, 3737, 5, 545–575.
PASINI, G. (2009). A terminological matter: paragenesis, antigravitative
erosion or antigravitational erosion? International Journal of Spe-
leology, 38, 2, 129–138.
PASZLAVSZKY, J. (1918). I. Vertebrata, Classis Mammalia. Fauna Regni Hun-
gariae, Regia Societas Scientiarum Naturalium Hungarica, Budapest,
1–43.
PAVLARČÍK, S. (1984). Výskum Demänovskej doliny so zameraním na De-
mänovskú jaskyňu Mieru (Geologická časť). Záverečná správa, ÚŠOP
– MSKaOP, Liptovský Mikuláš, 38 s.
PAVLARČÍK, S. (1986). Sadrovec v Demänovskej jaskyni mieru. Slovenský
kras, 24, 193–195.
PÁGO, L. (1968). Chemická charakteristika slovenské měděné rudy a je-
jí vztah k mědi používané v pravěku. Slovenská archeológia, 26, 1,
245–254.
PECHÁNY, A. (1888). Kalauz a Vágvölgyében. Budapest, 94 s.
PEKÁR, Z. (1969). Výskum sifónu v Demänovskej jaskyni Vyvieranie. Slo-
venský kras, 7, 101–104.
PEŠA, V. (2006). Využívaní jeskyní v mladší době bronzové až halštatské
ve vybraných oblastech střední Evropy. Památky archeologické, 97,
47–132.
PETRO, Ľ. – BELLA, P. – POLAŠČINOVÁ, E. – HÓK, J. – STERCZ, M. (2004). Monitorova-
nie tektonických pohybov v Demänovskej jaskyni slobody. Aragonit,
9, 26–29.
PETRO, Ľ. – BÓNA, J. – BELLA, P. – KOŤÁK, B. (2013). Demänovská jaskyňa slo-
body – 12 rokov monitorovania recentných tektonických pohybov.
Aragonit, 18, 1, 49.
PETRO, Ľ. – KOŠŤÁK, J. – STEMBERK, J. – VLČKO, J. (2011). Geodynamic reactions
to recent tectonic events observed on selected sites monitored in
Slovakia. Acta Geodynamica et Geomaterialia, 8, 4 (164), 453–467.
et Geomaterialia, vol 8, No. 4 (164), 2011 odynamica et Geomateria
PETROVIČ, K. (1921). Slovenské hory a jejich údolní stanice, mimo Vysoké
Tatry. Moravská Ostrava, 92 s.
PETROVIČ, Š. et al. (1972). Klimatické a fenologické pomery Stredosloven-
ského kraja. HMÚ, Bratislava, 431 s.
PETROVIČ, Š. – ŠOLTÍS, J. (1977). Klimatická charakteristika Chopka na zá-
klade 20-ročných pozorovaní. Meteorologické zprávy, 30, 1, Praha,
5–28.
PIASECKI, J. – SAWIŃSKI, T. – STRUG, K. – ZELINKA, J. (2007). Selected characteristics
of the microclimate of the Demänovská Ice Cave (Slovakia). In Zelinka, J.
(Ed.): Proceedings o the 2nd International Workshop on Ice Caves,
Demänovská Dolina, May 8 – 12, 2006. Liptovský Mikuláš, 50–61.
PIETA, K. (1980). Refúgium z doby halštatskej na Demänovskej Poludnici.
AVANS v roku 1979, Nitra, 165–167.
PIETA, K. (1981). Refúgiá z doby halštatskej v Liptove. Liptov, 6, 53–65.
PIETA, K. (1982). Die Púchov-Kultur. Nitra, 311 s.
PIETA, K. (1983). Halštatské výšinné sídliská v Liptove. Archeologické roz-
hledy, 35, 39–49.
PIETA, K. (1991a). Hradisko Zvon v Lazisku. AVANS v roku 1989, Nitra,
79–80.
PIETA, K. (1991b). The North Carpathians at the beginning of the Migra-
tion Period. Antiquity, 65, 376–387.
PIETA, K. (1992). Nálezy z doby sťahovania národov v Liptovskom Jáne.
AVANS v roku 1990, Nitra, 86–87.
187
 PIETA, K. (1996). Liptovská Mara: včasnohistorické centrum severného
Slovenska. Nitra, 134 s.
PIETA, K. (2002). Príspevok k datovaniu hradiska Závažná Poruba-Iľanov-
ská Poludnica. AVANS v roku 2001, Nitra, 156–158.
PIETA, K. (2008). Keltské osídlenie Slovenska: mladšia doba laténska.
Archaeologica Slovaca Monographiae: Studia, 11, Nitra, 384 s.
PIŽL, V. (2008). Jsou žížaly (Oligochaeta, Lumbricidae) pravidelnými či
náhodnými obyvateli jeskynných systémů ČR a SR? Slovenský kras,
46, 1, 197–201.
PJENČÁK, P. (Ed.) (2008). Zimné sčítanie netopierov na Slovensku 2006/2007.
Spoločnosť pre ochranu netopierov, Zvolen, 28 s.
PLESNÍK, P. (1995). Fytogeogra�cké (vegetačné) členenie Slovenska. Geo-
gra�cký časopis, 47, 3, 149–181.
PLESNÍK, P. (2002). Fytogeogra�cko-vegetačné členenie. In Atlas krajiny
Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná štruktúra, mapa č. 86
(1 : 1 000 000), s. 113. Bratislava – Ministerstvo životného prostredia
SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra životného prostredia.
PODBORSKÝ, V. (2000). „Genius loci“ pravěkých a raně středověkých cere-
moniálnych center. Památky archeologické, Suppl., 13, 355–360.
PODTATRANSKÝ (1886). Demänovská jaskyňa. Národnie noviny, roč. XVII,
Turčiansky Sv. Martin, 2. júna 1886.
POKORNÝ, M. (1949). Vývoj nejmladších prostor jeskyň Demänovských.
Časopis Moravského musea v Brne – Acta Musei Moraviae, 34, 1,
49–65.
POKORNÝ, M. (1952). Vznik a vývoj starších prostor jeskyň Demänovských.
Časopis Moravského musea v Brne – Acta Musei Moraviae, 37, 13–
51.
POSEWITZ, T. (1898). I. Oderberg – Poprád, Reisehandbuch durch Zipsen,
Hohe Tátra und Zipser Mittelgebirge. Budapest, 39–41.
POTOCKÝ, P. (2009). Chránené chrobáky (Coleoptera) Národného parku
Nízke Tatry. Príroda Nízkych Tatier, 2, Banská Bystrica, 191–200.
PRIKRYL, Ľ. V. (1985). Dejiny speleológie na Slovensku. Veda, Bratislava,
158 s.
PRUNER, P. – BOSÁK, P. (2001). Palaeomagnetic and magnetostratigraphic
research of cave sediments: theoretical approach, and examples
from Slovenia and Slovakia. Proceedings of the 13th International
Congress of Speleology (Brasília, 15 – 22 July, 2001), volume 1,
94–97.
PRUNER, P. – BOSÁK, P. – KADLEC, J. – VENHODOVÁ, D. – BELLA, P. (2000). Paleomag-
netický výzkum sedimentarních vyplní vybraných jeskyní na Sloven-
sku. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň. Zborník
referátov z 2. vedeckej konferencie, Demänovská Dolina 16. – 19. 11.
1999. Liptovský Mikuláš, 13–25.
PRZYBYŁA, M. S. – BELJAK, J. (2010). Bronzezeitliche Siedlung von Liptovský
Trnovec. Slovenská archeológia, 58, 2, 273–308.
PSOTKA, J. (2008). Fluvial deposits and morphology of the Okno Cave,
Demänová Valley – preliminary results of the study. Slovenský kras,
46, 1, 99–107.
PULINA, M. (1999). Kras. Formy i procesy. Wydawnictvo Uniwersytetu
Śłąskiego, Katowice, 375 s.
RAISKUP, J. CH. (1948). Zbojnícka jaskyňa v Demänovskej doline. Krásy Slo-
venska, 25, 9–10, 215–219.
RAISKUP, J. CH. (1950a). Veľká jaskyňa v Bašte. Krásy Slovenska, 27, 5–8,
153–157.
RAISKUP, J. CH. (1950b). Malá jaskyňa pod Baštou. Krásy Slovenska, 27,
5–8, 161–164.
REHMAN, A. (1895). Ziemie dawnej Polski i sąsiednich krajów sławiańskich
opisane pod względem �zyczno-geogra�cznym. Część pierwsza:
Karpaty, we Lwowie, 657 s.
REITTER, E. (1870a). Trechus spelaeus nov. sp. Berliner Entomologische
Zeitschrift, 13 (1869/1870), 361–364.
REITTER, E. (1870b). Eine Excursion in´s Tatragebirge im Jahre 1869. Ver-
handlungen des Naturforschenden Vereines in Brünn, 8, 1, 3–25.
REMŠÍK, A. (1979). Správa o výskumnom geotermálnom vrte FGL-1 v Pav-
činej Lehote. Čiastková záverečná správa za rok 1979. Manuskript,
Geofond ŠGÚDŠ, Bratislava, 50 s.
RENAULT, PH. (1968). Contribution à l´étude des actions mécaniques et
sédimentologiques dans la spéléogenèse. Annales de Spéléologie,
23, 529–596.
ROCHEL, A. (1821). Höhlen des nordwestlichen Karpaths, Naturhistori-
sche Miscellen über den nordwestlichen Karpath in Ober-Ungarn,
Pesth, s. 23.
ROSENMÜLLER, J. CH. – TILESIUS, W. G. (1805). Beschriebung merkwüdiger Höhlen.
Ein Beitrag zur physikalischen Geschichte der Erde, Leipzig, s. 398.
RUDNICKI, J. (1967). Origin and age of the Western Tatra caverns. Acta
Geologica Polonica, 17, 4, 521–591.
RUSEK, J. (1961). Eine neue Collembolenart aus der slowakischen Höhlen
(Collembola). Beiträge zur Entomologie, 11, 21–23.
RŮŽIČKA, V. (1989). Příspěvek k poznání pavouků (Araneae) sutí Nízkých
Tater. Stredné Slovensko, Prírodné vedy, 8, 115–121.
188
RŮŽIČKA, V. – VÁVRA, J. (1993). Rozšíření a ekologie brouků rodu Choleva
(Coleoptera: Leiodidae: Cholevinae) na území Čech, Moravy a Slo-
venska. Klapalekiana, 29, 103–130.
SABOL, M. (1997). Fosílne medvede z niektorých jaskýň na Slovensku.
Manuskript, archív Katedry geológie a paleontológie, Prírodovedecká
fakulta UK, Bratislava, 221 s.
SABOL, M. (1999). The fossil bears from the Okno cave (Demänová valley,
Slovakia). Mineralia Slovaca, 31, 2, 87–109.
SABOL, M. (2000). Fosílne a subfosílne medveďovité mäsožravce (Ur-
sidae, Carnivora) z územia Slovenska. Manuskript, archív Katedry
geológie a paleontológie, Prírodovedecká fakulta UK, Bratislava,
149 s.
SABOL, M. (2001a). Fossil and Subfossil Findings of Brown Bears from
selected Localities in Slovakia. Slovak Geological Magazine, 7, 1, Bra-
tislava, 3–17.
SABOL, M. (2001b). Geographical distribution of Cave Bears (Ursus spela-
eus Rosenmüller et Heinroth, 1794) in the territory of Slovakia. Beit-
räge zur Paläontologie, 26, Wien, 133–137.
SABOL, M. (2002). Fossil �ndings of cave bears from the Upper Pleisto-
cene sediments of selected caves in Slovakia. Mineralia Slovaca, 34,
1, 35–52.
SABOL, M. (2006). Gulo gulo (Linnaeus, 1758) from the Okno Cave (the
Low Tatras Mts., Slovakia): a contribution to the Pleistocene Geogra-
phical distribution of Wolverines in the Western Carpathians. Scrip-
ta Facultatis Scientiarum Naturalium Universitatis Masarykianae
Brunensis, Geology, Vol. 33–34/2003–2004, Brno, 70–73.
SABOL, M. (2008). Fosílne mäsožravce kenozoika Slovenska. Manuskript,
archív Katedry geológie a paleontológie, Prírodovedecká fakulta UK,
Bratislava, 268 s.
SABOL, M. (2011). A record of Pleistocene lion-like felids in the territory of
Slovakia. Quaternaire, Hors-série, 4, Lyon, 215–228.
SABOL, M. – DÖPPES, D. – PACHER, M. – RABEDER, G. – WITHALM, G. (2008). Cave
bears from the Medvedia jaskyna in the Slovensky raj Mountains
(Slovakia): preliminary results. Stalactite, 58, 2, 74–77.
SABOL, M. – STRUHÁR, V. (2003). Fosílne a subfosílne nálezy medveďov (Car-
nivora, Ursidae) z územia Liptova (severné Slovensko). Slovenský kras,
40, 49–88.
SENEŠ, J. (1968). Správa o geologicko-morfologickom výskume toku
Demänovky v jaskyni Vyvieranie. Slovenský kras, 6, 76–83.
SERBAN, M. – DOMSA, M. (1985). Sur le microrelief de corrosion de le Peste-
ra Vintului (Monts Padurea, Craiului, Roumaine) et la morphogenese
de la voute plane dans les conduites forcées. Theoretical and Applied
Karstology, 2, 97–121.
SHAW, T. (1999). Demänovská ľadová cave in 1859. Slovenský kras, 37,
187–200.
SCHREINER, M. – HEYD, V. – PERNICKA, E. (2008). Archäometallurgie in der
Slowakei – Erze und Metall. In Cheben, I. – Kuzma, I. (Eds.): Otázky
neolitu a eneolitu našich krajín 2007. Nitra, 223–240.
SCHWALBE, B. (1882a). Die drei Eishöhlen von Demanova, Dobschau und
Szilicze. Verhandlungen der physikalischen Gesellschaft in Berlin, Nr.
4, 5.
SCHWALBE, B. (1882b). Die drei Eishöhlen von Demanova, Dobschau und
Szilicze in Ungarn und die Eishöhle in der Frauenmauer bei Eisenerz
in Steiermark. Verhandlungen der Gesselschaft für Erdkunde zu Ber-
lin, Band IX, No. 4, 203–207 .
SCHWALBE, B. (1882c). Beitrag zur Frage über die Entstehung der Eis-
höhlen. Mittheilungen der Section für Höhlenkunde des österrei-
chischen Touristen-Club, Jahrg. I, Nr. 2, Wien, 1–9.
SCHWALBE, B. (1887). Übersichtliche Zusammenstellung litterarischer
Notizen über Eishöhlen und Eislöcher nebst einigen Zusätzen.
Mittheilungen der Section für Höhlenkunde des österreichischen
Touristen-Club, Jahrg. VI., Nr. 2–3, Wien, 13–39.
SIEGMETH, K. (1880). Deménfalver Höhl., Nach und durch Ungarn, III.
Bändchen, Von Wien, Oderberg und Budapest in die Hohe Tátra,
Zürich, 44–45.
SIEGMETH, CH. (1898). Notes sur les cavernes de Hongrie. Mémoires de la
Société de Spéléologie, Tome III, Paris, 147–164.
SIEGMETH, K. (1906). Streifzüge in der Liptóer Karpathen. Jahrbuch des
Ungarischen Karpathen-Vereines, 33, Jahrgang, Igló, 1–19.
SILLINGER, P. (1933). Monogra�cká studie o vegetaci Nízkých Tater. Knihov-
na Sboru pro výzkum Slovenska a Podkarpatské Rusi, 6, 340 s.
SKLENKA, V. – ZACHAR, T. (2011). Bronzový dvojramenný sekeromlat pi-
linskej proveniencie z obce Riečka (okr. Banská Bystrica). Príspevok
k ojedinelým nálezom bronzových predmetov. Sborník prací Filozo-
�cké fakulty brněnské univerzity, řada archeologická, Masarykova
univerzita, Brno, M 16, 1–2, 53–75.
SKOUPÝ, V. (2004). Střevlíkovití brouci (Coleoptera: Carabidae) České a Slo-
venské republiky ve sbírce Jana Pulpána. Public History, Praha, 213 s.
SKŘIVÁNEK, F. (1954). Pleistocenní fauna v nově objevených částech De-
mänovských jeskyň. Československý kras, 7, 138–139.
SLABE, T. (1995). Cave rocky relief and its speleogenetical signi�canse.
Zbirka ZRC, 10, ZRC SAZU, Ljubljana, 128 s.
SLUKA, M. (2000). Interpretácia stopovacích skúšok v povodí Demänov-
ky z hľadiska speleologického prieskumu. In Bella, P. (Ed.): Výskum,
využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 2. vedeckej konfe-
rencie, Demänovská Dolina 16. – 19. 11. 1999. Liptovský Mikuláš,
112–119.
SLUKA, M. – BLAHA, J. – HLADÍK, J. – VACATA, Z. (1988). Technická zpráva ze
stopovacích zkoušek v Demänovské doline, měření pomocí radioak-
tivních indikátorů. Manuskript, ÚVVVR, Praha, 13 s. + 36 príloh.
SMRŽ, Z. – BLAŽEK, J. (2001). Nález bronzových srpů z hory Kletečná
(706 m. n. m.) v Českém středohoří. K votivním nálezům z vrcholků
kopců a hor. Archeologické rozhledy, 54, 4, 791–812.
SOJÁK, M. (2002). Doklady osídlenia Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. AVANS
v roku 2001, Nitra, 198–199.
SOJÁK, M. (2007). Osídlenie spišských jaskýň od praveku po novovek.
Archaeologica Slovaca Monographiae. Studia, Tom X, Nitra, 184 s.
SOJÁK, M. (2008). Cave settlement. In Jakál, J. – Bella, P. (Eds.): Caves of
the World Heritage in Slovakia. Liptovský Mikuláš, 109–122.
SOTÁK, Š. – BORSÁNYI, P. (2004). Monitoring klímy SHMÚ na území Nízkych
Tatier. Príroda Nízkych Tatier, 1, Banská Bystrica, 275–282.
STAROHORSKÝ, J. (1905). Výlet do Demanovskej jaskyne. Sborník Museálnej
slovenskej spoločnosti, 10, Turčiansky Sv. Martin, 35–50.
STAROHORSKÝ, J. (1909). Prví Liptáci a Rohačka (822 m.) ako praobydlenisko.
Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 14, Turčiansky Sv. Martin,
41–53.
STASZIC, S. (1815). O ziemiorodztwie Karpatow i innych gor i rownin Pol-
ski. Warszawa, 390 s.
STRAŠKRABA, M. (1959). Příspěvek k poznání fauny amphipod Slovenska.
Biológia, 14, Bratislava, 161–172.
STRAŠKRABA, M. (1962). Amphipoden der Tschechoslowakei nach dem
Sammlungen von prof. Hrabě. Věstník Československé Společnosti
zoologické, 26, 117–145.
STRUG, K. (2011). Klimatyczne uwarunkowania rozwoju zjawisk lo-
dowych w jaskiniach o odmiennych cechach środowiska. Rozprawy
Naukowe Instytutu Geogra�i i Rozwoju Regionalnego, 18, Uniwer-
sytet Wrocławski, Wocław, 163 s.
STRUG, K. – PIASECKI, J. – SZYMANOWSKI, M. – SAWIŃSKI, T. – ZELINKA, J. (2006).
Kvantitatívna charakteristika podlahového ľadu v Demänovskej ľa-
dovej jaskyni. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň.
Zborník referátov z 5. vedeckej konferencie, Demänovská Dolina
26. – 29. 9. 2005. Liptovský Mikuláš, 167–174.
STRUG, K. – SOBIK, M. – ZELINKA, J. (2008). The thermal balance of the icy
part in the Demänovská Ice Cave (Slovakia) between 2005 and 2007.
In Kadebskaja, O. – Mavljudov, B. – Pjatunin, M. (Eds.): Proceedings
o the 3rd International Workshop on Ice Caves, Kungur Ice Cave, Rus-
sia, May 12 – 17, 2008. Kungur, 85–92.
STRUG, K. – ZELINKA, J. (2008a). The dependence between changes of range
of ice forms and thermal condition in the Demänovská Ice Cave (Slo-
vakia). Slovenský kras, 46, 1, 141–161.
STRUG, K. – ZELINKA, J. (2008b). The Demänovská Ice Cave – mass balan-
ce of ice monolith in 2003 – 2007 (Slovakia). Slovenský kras, 46, 2,
369–386.
STRUG, K. – ZELINKA, J. (2008c). The in�uence of extremely different external
thermal conditions on the ice forms occurrence in Slovak ice caves in
the 2005 – 2007 period. In Kadebskaja, O. – Mavljudov, B. – Pjatunin,
M. (Eds.): Proceedings o the 3rd International Workshop on Ice Caves,
Kungur Ice Cave, Russia, May 12 – 17, 2008. Kungur, 74–84.
STRUHÁR, V. (2000). Predstavitelia archeologického bádania na Liptove od
druhej polovice 19. do konca 20. storočia. In Dzuriak, K. – Žatkuliak,
J. (Eds.): Prínos osobností Liptova pre históriu a súčasnosť. Bratislava,
119–132.
STRUHÁR, V. (2001). Eneolitické osídlenie Liptova – súčasný stav poznat-
kov. In Gancarski, J. (Ed.): Neolit i poczatki epoki brązu w Karpatach
Polskich. Krosno, 69–87.
STRUHÁR, V. (2002). Praveké a včasnohistorické osídlenie Podtúrne a jej
okolia. In Vítek P. – Churý, S. – Struhár, V. (Eds.): Podtureň 1331–2002.
Marmota Press, Poprad, 6–15.
STRUHÁR, V. (2009). Ružomberok a okolie v praveku a v dobe prvých histo-
rických etník. Ružomberský historický zborník, 3, 43–102.
STRUHÁR, V. – SÁLIŠ, Š. (2011). Nové hradisko v Turíckej doline. AVANS v ro-
ku 2008. Nitra, 263–264.
STRUHÁR, V. – SOJÁK, M. (2014). Liskovská jaskyňa v Chočskom podhorí a jej
postavenie v pravekom vývoji severných Karpát. Slovenská archeológia
(v tlači).
STUCHLÍKOVÁ, B. (1990). Demänovská dolina – rozbory vôd. Záverečná
správa. INGEO Žilina
SVATOŇ, J. (2000). Fauna pavúkov (Araneae) slovenských jaskýň. In Mock,
A. – Kováč, Ľ. – Fulín, M. (Eds.): Fauna jaskýň – Cave Fauna. Východo-
slovenské múzeum, Košice, 157–170.
SVOBODA, J. A. (2003). Panorama biologické a sociokulturní antropologie.
Modulové učební texty pro studenty antropologie a „příbuzných“
oborů. Paleolit a mezolit: Pohřební ritus. Nadace Universitas Masa-
rykiana, Brno, 128 s.
SWEETING, M. M. (1972). Karst Landforms. The MacMillan Press, London,
362 s.
SYDOW, A. (1830). Die Demenfalver Drachenhöhle, Bemerkungen auf ei-
ner Reise im Jahre 1827 durch die Beskiden über Krakau und Wielicz-
ka nach den Central – Karpathen, Berlin, 310–315.
SZALLER, GY. (1796). Magyarország földleírásának rövid foglalattya. Poz-
sony, 250 s.
SZEPESHÁZY, C. – THIELE, J. C. (1825). Demanovaer Felsenhöhlen, Merkwür-
digkeiten des Königreiches Ungern, Erster Band, Kaschau, 39–41.
ŠÁCHA, D. (2006). Výsledky mapovania vážok (Odonata) liptovských
a spišských pohorí v rokoch 2000–2004. Folia faunistica Slovaca, 11,
8, 43–48.
ŠÁCHA, D. (2009). Vážky (Odonata) severnej časti Národného parku Nízke
Tatry. Príroda Nízkych Tatier, 2, Banská Bystrica, 165–167.
ŠÁLY, R. – ŠURINA, B. (2002). Pôdy. In Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV.
Prvotná krajinná štruktúra, mapa č. 78 (1 : 500 000), s. 106–107. Bra-
tislava – Ministerstvo životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slo-
venská agentúra životného prostredia.
ŠAMAJ, F. – VALOVIČ, Š. (1981). Klimatické pomery Liptova. Vlastivedný
zborník Liptov, 6, Martin, 11–52.
ŠAVRNOCH, J. (1978). Hydrologické pomery povodia Demänovky. Sloven-
ský kras, 16, 103–120.
ŠIMKOVÁ, Z. (2004). Nové nálezy z Liptovského Mikuláša-Ploštína. AVANS
v roku 2003. Nitra 2004, 185–187.
ŠIMKOVÁ, Z. (2006). Osídlenie jaskýň Liptova (história speleoarcheologic-
kých výskumov a nálezov na Liptove). Slovenský kras, 44, 119–141.
ŠIMO, E. – ZAŤKO, M. (1980). Typy režimu odtoku. Atlas SSR, V. Ovzdušie
a vodstvo, mapa 48 (1 : 1 000 000), s. 65. SAV – SÚGK, Bratislava.
ŠKOLEK, J. (1995). Rastlinné spoločenstvá v ŠPR Demänovská dolina v Níz-
kych Tatrách. Naturae tutela, 3, 77–100.
ŠKVARČEK, A. (1968). Niekoľko poznámok ku kvartérno-geomorfologic-
kému vývoju strednej časti Liptovskej kotliny pod Nízkymi Tatrami.
Geogra�cký časopis, 20, 4, 354–359.
ŠTANGLER, A. (1921). Studentský průvodce Slovenskem. Košice, 71 s.
ŠTEFFEK, J. – BENOVÁ, A. (2009). Súčasné poznatky o diverzite mäkkýšov
(Mollusca) Jánskej doliny (Nízke Tatry). Príroda Nízkych Tatier, 2, Ban-
ská Bystrica, 145–152.
ŠTĚRBA, O. (1956). Vzácní a noví korýši z našich krasových vod. Biológia,
11, Bratislava, 385–403.
ŠTĚRBA, O. (1964). Plazivky (Copepoda, Harpacticoidea) Moravy a Sloven-
ska, Část I. Acta Universitatis Palackianae Olomoucensis, Facultas
Rerum Naturalium, 16, 203–321.
ŠTĚRBA, O. (1965). Plazivky (Copepoda, Harpacticoidea) Moravy a Sloven-
ska. Acta Universitatis Palackianae Olomoucensis, Facultas Rerum
Naturalium, 19, 203–313.
ŠTÚR, D. (1960). Zpráva o geologickom mapovaní na hornom Považí a Ho-
rehroní. Práce Dionýza Štúra, vybrané state, Bratislava, 182–267.
ŠŤASTNÝ, P. – NIEPLOVÁ, E. – MELO, M. (2002). Priemerná ročná teplota vzdu-
chu. Priemerná teplota vzduchu v januári. Priemerná teplota vzdu-
chu v júli. In Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná
štruktúra, mapy č. 49, 50 a 51 (1 : 2 000 000), s. 98–99. Bratislava
– Ministerstvo životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slovenská
agentúra životného prostredia.
ŠUBA, J. – BUJALKA, P. – CIBUĽKA, Ľ. – FRANKOVIČ, J. – HANZEL, V. – KULLMAN, E. – PORUBSKÝ,
A. – POSPIŠIL, P. – ŠKVARKA, L. – ŠUBOVÁ, A. – TKÁČIK, P. – ZAKOVIČ, M. (1984).
Hydrogeologická rajonizácia Slovenska. SHMÚ, Bratislava, 308 s.
TEREKOVÁ, V. (1983). Výskum Demänovskej doliny so zameraním na De-
mänovskú jaskyňu mieru, časť Hydrogeologické a hydrogeochemic-
ké pomery. Záverečná správa za rok 1981 – 1983. ÚŠOP, Múzeum
slovenského krasu a ochrany prírody Liptovský Mikuláš, 46 s.
TEREKOVÁ, V. (1984). Vyhodnotenie stopovacej skúšky v dolinke Vyviera-
nie. Spravodaj SSS, 15, 4, 39–41.
TĚSNOHLÍDEK, R. (1926). Demänová. Praha, 128–143.
THURZO, M. (1996). Antropologický rozbor kostrových pozostatkov z Jas-
kyne v Kostolcoch, Demänovská dolina (Machnatá), okres Liptovský
Mikuláš. Slovenský kras, 34, 57–74.
TOČÍK, A. – BUBLOVÁ, H. (1985). Príspevok k výskumu zaniknutej ťažby medi
na Slovensku. Študijné zvesti AÚ SAV, 21, 47–121.
TOMLAIN, J. (2002). Priemerné ročné hodnoty klimatického ukazovateľa
zavlaženia. In Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná
štruktúra, mapa č. 28 (1 : 2 000 000), s. 95. Bratislava – Ministerstvo
životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra život-
ného prostredia.
TOMLAIN, J. – HRVOĽ, J. (2002). Globálne žiarenie a relatívne trvanie slneč-
ného svitu. In Atlas krajiny Slovenskej republiky, IV. Prvotná krajinná
štruktúra, mapa č. 34 (1 : 2 000 000), s. 96. Bratislava – Ministerstvo
189
 životného prostredia SR, Banská Bystrica – Slovenská agentúra život-
ného prostredia.
TOWNSON, R. (1797). Travels in Hungary with a short account of Vienna in
the year 1793. London, 506 s.
TRATMAN, E. K. (1957). A nameless stream: Suggested new term. Cave
Research Group Newsletter, 6, 68–69.
TRIMMEL, H. (1968). Höhlenkunde. Friedr. Vieweg & Sohn, Braunschweig,
300 s.
UHRIN, M. (Ed.) (1997). Sčítanie netopierov v zimoviskách Slovenskej
republiky 1996/1997. Skupina pre ochranu netopierov, Gestorská
skupina pre SAŽP, Revúca, 28 s.
UHRIN, M. – BENDA, P. – OBUCH, J. – DANKO, Š. (2008). Lesser mouse-eared
bat (Myotis blythii) in Slovakia: distributional status with notes on its
biology and ecology (Chiroptera: Vespertilionidae). Lynx, 39, 1, Praha,
153–190.
UHRIN, M. – LEHOTSKÁ, B. – BENDA, P. – LEHOTSKÝ, R. – MATIS, Š. (1997). Rozšíre-
nie netopierov na Slovensku, časť 3, Miniopterus schreibersii. Vesper-
tilio, 2, 113–130.
UŠIAK, P. (1997). Nové nálezy z Nemiec z jaskyne Kaplnka. AVANS v roku
1995. Nitra 1997, 179–180.
VACHOLD, J. (1956). K otázke výskytu a rozšírenia netopierov (Chiroptera)
na Slovensku. Biologické práce SAV, 2, 14, 1–68.
VACHOLD, J. (1961). K pomerom hibernácie netopierov v jaskyniach
Demänovského krasu. Slovenský kras, 3, 59–67.
VACHOLD, J. (2003). Výskyt a rozšírenie netopierov na Slovensku s ekolo-
gickými dodatkami. Vespertilio, 7, 185–233.
VAJS, J. (2000). Dobrovoľné jaskyniarstvo na Liptove v rokoch 1970
– 1999. In Hochmuth, Z. (Ed.): 50 rokov Slovenskej speleologickej
spoločnosti. Prešov, 133–141.
VALDE-NOWAK, P. (2008). An Isolated Grave of the Baden Culture in the
Beskidy Mountains. In Furholt, M. – Szmyt, M. – Zastawny, A. (Eds.):
The Baden complex and the Outside World. Bonn, 139–145.
VALDE-NOWAK, P. – SOJÁK, M. – STRUHÁR, V. (2008). Prvé doklady epipaleo-
litického osídlenia na území Liptova. Študijné zvesti AÚ SAV, 43,
139–146.
VARSIK, V. (2000). Záchranné výskumy na trase diaľnice D61 v Bratislave.
AVANS v roku 1999. Nitra 2000, 146–150.
VÁLYI, A. (1796). Deménfalvai barlang. Magyar országnak leírása, első
kötet, Budán, 475 s.
V. B. (1959a). Prehľad návštev slovenských jaskýň. Slovenský kras, 2,
166.
V. B. (1959b). Pochybné využitie jaskyne. Slovenský kras, 2, 168.
V. B. (1961). Prehľad návštev slovenských jaskýň r. 1959. Slovenský kras,
3, 171.
VELIAČIK, L. (1975). Pohrebisko lužickej kultúry v Liptovskom Mikuláši
– Ondrašovej. Slovenská archeológia, 23, 1, 11–34.
VELIAČIK, L. (1983a). Hradiská lužickej kultúry na Slovensku. Archeologické
rozhledy, 35, 14–23.
VELIAČIK, L. (1983b). Die Lausitzer Kultur in der Slowakei. Nitra, 260 s.
VIŠŇOVSKÁ, Z. (2006). Čo vieme o hibernácii netopierov v jaskyniach
Demänovskej doliny v Nízkych Tatrách. Vespertilio, 9–10, 244.
VIŠŇOVSKÁ, Z. (2007). Jaskyne Demänovskej doliny – významné zimoviská
netopierov. Aragonit, 12, 54–61.
VIŠŇOVSKÁ, Z. (2009). Zimoviská netopierov v Demänovskej doline (Nízke
Tatry) s dôrazom na zimnú sezónu 2007/2008. Príroda Nízkych Ta-
tier, 2, Banská Bystrica, 219–228.
VIŠŇOVSKÁ, Z. (2010). Species diversity and distribution of aquatic Crusta-
cea in caves of Slovakia (Central Europe, Western Carpathians). In
Moškrič, A. – Trontelj, P. (Eds.): 20th International Conference on Sub-
terranean Biology, Abstract book, Postojna 29. 8. – 3. 9. 2010. Ljubl-
jana, 146–147.
VIŠŇOVSKÁ, Z. – PAPÁČ, V. (2010). Fauna vodných biotopov Belianskej jasky-
ne. Slovenský kras, 48, 1, 59–82.
VIŠŇOVSKÁ, Z. – ZELINKA, J. – STRUG, K. (2007). Spatial distribution of hibernating
bats (Chiroptera) in relation to climatic conditions in the Demänovská
Ice Cave (Slovakia). In Zelinka, J. (Ed.): 2nd International Workshop on
Ice Caves (IWIC-II), Proceedings, Demänovská dolina 8. – 12. 5. 2006.
Správa slovenských jaskýň, Liptovský Mikuláš, 87–97.
VITÁSEK, F. (1923a). Studie pleistocaenu v údolí Demänovky. Sborník Stát-
ního geologického ústavu Československé republiky, 2 (roč. 1921–
1922), Praha, 157–171.
VITÁSEK, F. (1923b). Demänovská ledová jeskyně, Časopis turistů 35, Pra-
ha, 161–166 a 193–200.
VITÁSEK, F. (1932). Terasy horního Váhu. Spisy odboru Československé spo-
lečnosti zeměpisné v Brně, Řada A, Spisy Tatranské komise, 4, 22 s.
190
VITÁSEK, F. (1940). Der Rhytmus im Wachstum der Tropfsteine und die
Demänová-Höhlen. Zeitschrift für Geomorphologie, 11, 2–3, 113–
122.
VLAČIKY, M. (2009). Carnivores from Trenčianske Bohuslavice – Pod Tu-
reckom and Moravany – Lopata II, two Gravettian open-air sites in
Slovakia. Slovenský kras, 47, suppl. 1, 113–124.
VOCLON, V. (1991). Spojení jeskyně Slobody s jeskyněmi Údolnou a Pod
útesom. Spravodajca SSS, 21, 1, 11–12.
VOLKO, J. (1919). Veľká jaskyňa v Okne. Národnie noviny, Turčiansky Sv.
Martin, č. 223.
VOLKO, J. (1921). Veľká jaskyňa v Okne. Čítanka pre druhú triedu sloven-
ských stredných škôl, diel II., zostavil A. Pražák, Praha, 232–235.
VOLKO, J. (1922). Stopy diluviálneho človeka v „Okne“. Obzor praehisto-
rický, 1, 34–35.
VOLKO, J. (1928–1929). Bodová pri Iľanove s archeologického stanoviska.
Obzor praehistorický, 7–8, 57–60.
VOLKO-STAROHORSKÝ, J. (1925). Diluviálne náplavy v Jaskyni „Okne“ v Demä-
novskej doline (Litpov na Slovensku). Věstník Státního geologického
ústavu Československé republiky, 1, 2, Praha, 1–11.
VOLKO-STAROHORSKÝ, J. (1927). Vykopávky v jaskyni „Okne“ (Demänovská
dolina, Liptov). Zpráva o nálezisku. Sborník Muzeálnej slovenskej
spoločnosti, 21, Turčiansky Sv. Martin, 24–39.
VOLKO-STAROHORSKÝ, J. (1939). Štvrtovršie. Kvartér či Anthropozoikum. Mu-
zeálna knižnica, 17, Múzem slovenského krasu, Liptovský Sv. Mikuláš,
176 s.
VOLKO-STAROHORSKÝ, J. (1943). Dodatky k poznatkom Šulkovského a Lúčan-
ského ľadovca v štvrtovrší v Demänovskej doline. Muzeálna knižnica,
23, Múzem slovenského krasu, Liptovský Sv. Mikuláš, 32 s.
VRANÝ, V. (1909). Demanovská jaskyňa. Sborník Muzeálnej slovenskej
spoločnosti, 14, 2, Turčiansky Sv. Martin, 106–108.
WALTHAM, A. C. – FOOKES, P. G. (2003). Engineering classi�cation of karst
ground conditions. Quarterly Journal of Engineering Geology and
Hydrogeology, 36, 2, 101–118.
WARWICK, G. T. (1960). The effect of knick-point recession on the water-
-table and associated features in limestone regions, with special re-
ference to England and Wales. Zeitschrift für Geomorphologie, NF,
Suppl. 2, 92–99.
WHITE, E. L. – WHITE, W. B. (1969). Processes of cavern breakdown. Bulletin
of the National Speleological Society, 31, 4, 83–96.
WHITE, W. B. (1988). Geomorphology and Hydrology of Karst Terrains.
Oxford University Press, Oxford – New York, 464 s.
WIEDERMANN, E. (1995). Höhlenfundorte und Anpassung urzeitlicher Be-
siedlung an die klimatischen Änderung am mittleren und oberen
Flusslauf der Nitra. Studia Historica Nitriensia, 4, 55–61.
WINDISCH, K. G. (1780). Geographie des Königreichs Ungarn, Erster Theil.
Preßburg, 389 s.
WORTHINGTON, S. R. H. (2005). Evolution of caves in response to base-level
lowering. Cave and Karst Science, 32, 1, 3–12.
ZAHRADNÍKOVÁ-ROŠETZKÁ, K. (1957). Príspevok ku kvetene Demänovskej doli-
ny. Biologické práce, Edícia sekcie biologických a lekárskych vied Slo-
venskej akadémie vied, 3, 4, 57 s.
ZATKALÍK, F. (1979). Priestorová diferenciácia bukových a zmiešaných bu-
kových lesov v západnej časti Nízkych Tatier. Acta Facultatis rerum
naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 17, 119–136.
ZATKALÍK, F. (1980). Vysokohorské smrečiny a zmiešané jedľosmrekové
lesy v západnej časti Nízkych Tatier. Acta Facultatis rerum natura-
lium Universitatis Comenianae, Geographica, 18, 33–45.
ZEJSZNER, L. (1852). Monogra�czny opis wapienia liasovego v Tatrach i w
przyległych pasmach karpackich. Rocznik Towarzystwa naukowego
z Uniwersytetem Jagiellońskim złaczonego oddziału nauk przyrod-
niczych i lekarskich, zeszyt II, w Krakowie, 157–309.
ZIMÁK, J. – ZELINKA, J. – ŠTELCL, J. (2001). Výsledky gamaspektrometrických
měření v Demänovské ľadové jeskyni, Jaskyni mieru a Jaskyni slobo-
dy. Záverečná správa, PF UP Olomouc, SSJ Lipt. Mikuláš, 14 s.
ZIPSER, CH. A. (1817). Versuch eines topographisch – mineralogischen
Handbuches von Ungern. Oedenburg, 439 s.
Zpráva o činnosti Jaskyniarskeho zboru KSTL za rok 1946. Klub slovenských
turistov a lyžiarov v roku 1946. Liptovský Sv. Mikuláš, 1947, 18–20.
ŽÁK, K. – ORVOŠOVÁ, M. – FILIPPI, M. – VLČEK, L. – ONAC, B. P. – PERŞOIU, A. – ROHOVEC,
J. – SVĚTLÍK, I. (2013). Cryogenic cave pearls in the periglacial zones of ice
caves. Journal of Sedimentary Research, 83, 2, 207–220.
ŽIKEŠ, V. (1982). Potápačský prienik medzi jaskyňami Vyvieranie – Demä-
novská jaskyňa slobody. Spravodaj SSS, 13, 4, 7–9.
ŽIKEŠ, V. (1983). Objav riečnej chodby v Demänovskej jaskyni slobody.
Spravodaj SSS, 14, 3, 44–46.
Caves of the Demänová Valley
The Ramsar Site of the middle-mountain allogenic karst
of the Western Carpathians Mts.
The Demänová cave system, with the length of more
than 37 km, is the longest cave in Slovakia (Central
Europe). It consists of the Demänová Cave of Lib-
erty, Demänová Cave of Peace, Demänová Ice Cave,
Pustá Cave, Vyvieranie Cave, Jaskyňa trosiek Cave,
Demänová Bear Cave, Údolná Cave, Jaskyňa pod úte-
som Cave and other smaller caves. The Demänová
Cave of Liberty and the Demänová Ice Cave are
opened to the public. This cave system is genetically
connected with the Štefanová Cave (14.7 km), Okno
(Window) Cave (2.2 km), Suchá (Dry) Cave (1.4 km)
and some other inactive river caves.
Geological settings, morphology and genesis of
caves
The karst of the Demänová Valley on the northern
side of the Low Tatra Mts. (Northern Slovakia) repre-
sents a contact allogenic dissected karst of monoclinal
crests and ridges in the middle-mountain positions of
the Western Carpathians Mts. Karst phenomena are
formed mainly in the Middle Triassic Gutenstein lime-
stones of the Krížna Nappe. Prevailing karst features
in this dissected mountain area relate to subsurface
phenomena. More than 215 caves of several genetic
types are known here: (1) �uviokarst caves mod-
elled by corrosion and mechanical erosion of alloch-
thonous streams, sporadically also by action of auto-
chthonous streams (including �uviokarst-breakdown
parts), (2) crevice caves or cave parts originated by
gravity disintegration of rock blocks on steep slopes
of the valley (including crevice-breakdown parts), (3)
�uviokarst-crevice caves, (4) corrosion caves and cave
parts modelled by seeping atmospheric waters, and
(5) small cryogenic caves formed by frost weathering
(Bella, 2000). More extensive caves usually consist of
various genetic types of cave parts. Fluviokarst caves
are the longest ones and the most signi�cant in the
valley.
The dominant multi-levelled cave system on the
right side of the valley was formed mainly by sink-
ing allochthonous streams at nine levels, according
to Droppa (1966, 1972). Another, the highest level
relates to the Jaskyňa v Malom Sokole Cave situated
on the left side of the valley (Bella, 2000; Bella et al.,
2011). The development of these cave levels is corre-
lated with the development of river terraces on the
surface in the northern part of the valley and the ad-
jacent part of the Liptov Basin (Droppa, 1966, 1972,
1995).
Within the contact zone of non-karst and karst
area in the Demänová Valley, in�ow inclined or cas-
caded vadose passages lead from permanent or inva-
sion ponors to lower horizontally levelled passages in
consequence of a vertical hydraulic gradient among
several water inputs and underground water table
(Bella, 1993, 1996). Hanging ponors of surface al-
lochthonous Demänovka Stream are situated in the
riverbed from the Lúčky area to the Discovery Ponor
leading to the Demänová Cave of Liberty. Other
hanging ponors occur in the riverbed of the alloch-
thonous Zadná voda Stream. In�ow waters run from
the ponors to the lower underground riverbed of the
Demänovka Stream.
Main levelled passages in the through�ow and
out�ow parts of the cave system are featured by oval
phreatic and epiphreatic morphology with ceiling
and wall channels or meander notches. The forma-
tion of individual cave levels as horizontal passages
relates to the position of out�ow of underground
stream to the surface. According to Bögli (1978) cave
levels in the Demänová Valley present a typical ex-
ample of the niveau of riverbed type. The inclina-
tion of cave levels is about 10 ‰ (Droppa, 1972). The
cave level I is presented by the youngest horizontal
passages with the recent underground Demänovka
Stream in the out�ow Vyvieranie Cave and the low-
191
 er parts of the Demänová Cave of Liberty leading
from the Great Dome through the Marble Riverbed
to the Vyvieranie Cave. The elevation between two
sectors of the riverbed of the Demänovka Stream in
the Ground Floor and the Marble Riverbed is 6 m.
The older ages of basal �owstone in the Ground
Floor riverbed are 138 ka and 236 ka (Hercman et al.,
2000, 2006 and unpubl. data). But the whole cave
recent riverbed cannot be considered to belong to
the development level I (in the sense of Droppa,
1966, 1972). The age of scalloped �owstone on
�uvial sediments of the cave level II in the Marble
Riverbed is 102 – 89 ka. This �owstone is younger
than the erosion terrace of the cave level II but older
than the downcutting of riverbed into the cave level
I with 8.4 ka old �owstone (Hercman et al. 2002).
Basal �owstones deposited on �uvial sediments in
the cave levels III and IV are older than 350 ka and
younger than 0.78 Ma (Hercman et al., 1997, 2000;
Pruner et al., 2000). Residues of �uvial sediments
in higher levelled passages are older than 0.78 Ma
(Pruner et al., 2000; Kadlec et al., 2004). The dated
�owstones in the Suchá Cave (cave levels VI and VII)
and Okno Cave (cave level IX) are older than 1.2 Ma
(Kadlec et al., 2004), as well. The highest cave levels
IX and X (Upper Pliocene) are situated at 145 m and
165 m above the recent stream �owing through the
bottom of the Demänová Valley.
Through�ow and out�ow parts of the cave system
include not only ideal water table horizontal passages
related to upper inactive cave levels but also conduits
with a mixture of phreatic and water table levelled
segments (the recent out�ow Vyvieranie Cave with
a permanent stream and phreatic loops, the hori-
zontal riverbed in the lower part of the Demänová
Cave of Liberty and the Pustá Cave divided by several
phreatic loops).
Compared with main drainage passages, several
side �ssure branches, mostly in the upper parts of
the Demänová Cave of Liberty and the northern part
of the Demänová Ice Cave are featured by different
morphology without rock forms sculptured by inten-
sively �owing water (Bella, 2006; Bella & Holúbek,
2007). The origin and morphology of these side pas-
sages are distinctly controlled by tectonic cracks and
faults. They are identi�ed by frequent occurrence of
various spongework cavities, ceiling pockets or blind
hollows and other similar irregular forms. The mor-
phology of these side branches is mostly a result of
corrosion by aggressive allochthonous and slowly
�owing phreatic waters that penetrated along mostly
diagonal faults from the main drained passages. Side
blind or less permeable water routes were less inten-
sively enlarged in the phreatic zone than main drain-
age passages concentrating water �ow. The develop-
ment of these side branches was also in�uenced by
192
repeated �ood penetrations of allochthonous waters
(in the sense of Palmer, 2001), mainly by the progla-
cial ones.
Circulation and chemical composition of waters
in karst
The density of the surface river network as well
as the intensity of �owage in the Demänová Valley
is a function of bedrock permeability and amount
of rainfall total. The allochthonous Demänovka is
the main surface stream in the Demänová Valley.
It springs in non-karst area under the central ridge
of the Low Tatra Mts. The Demänovka Stream �ows
north and gradually takes on several allochthonous
tributaries (Podrožianka, Krčahovo, Priečny Stream
and the biggest Zadná voda Stream). Entering the
karst area, the waters of Demänovka and other
surface streams either partially or entirely sink un-
derground depending on the immediate discharge.
Smaller, predominantly intermittent autochthonous
tributaries of Demänovka �ow from smaller side
valleys (Machnatá, Pustá, Vyvieranie, Okno, Čierna,
Nižný Blatník, Vyšný Blatník). The surface Demänovka
joins with the underground Demänovka at the end
of the Vyvieranie Valley where it springs to the sur-
face as strong karst resurgence. The total length
of the Demänovka Stream is about 19 km. The to-
tal area of the basin is 62.6 km2, of which 29.5 km2
is subsistent to the crystalline basement area and
17 km2 is subsistent to the carbonate Mesozoic rocks
(Drahoš et al., 1992). The slope gradient settings of
the Demänovka are uneven. The watercourse has
more than 110 ‰ inclination in the upper part. In
the central part as far as the end of the valley the
inclination considerably decreases (about 31 ‰ in
the central part and almost 19 ‰ in the lower part)
(Šavrnoch, 1978).
The regime of the surface streams in the Demänová
Valley is variable. On the basis of long term observa-
tions the maximal discharges of the Demänovka are
in May and the minimal discharges during winter
months – in January and February.
Ponors situated in the riverbeds of the surface
streams are very important for regime and amount
of the surface and underground water in the territory.
The majority of ponors in the Demänová Valley are
�lled with granite material, which limits their perme-
ability. Therefore their identi�cation is very difficult.
The ponors are located primarily in the riverbeds of
the Demänovka and the Zadná voda streams, but
ponors were found also in the side karst valleys. The
highest density of ponors was identi�ed in the sec-
tion from the con�uence of surface Demänovka and
the Priečny Stream to the con�uence of surface and
underground Demänovka. About 15 active ponors
are situated in this part (Jalový, 1953; Droppa, 1957
and others). The biggest and the best-known ponor of
the Demänová Valley is the Discovery Ponor. During
low rainfall totals the discharge of surface streams
is low, water sinks underground and riverbed of the
Demänovka can be completely or in part dry. The Zad-
ná voda Stream has substantially fewer active ponors
than the Demänovka and for that reason it �ows
in complete length of riverbed all year round.
The hydrogeological settings of the Demänová
Valley and regime and circulation of groundwater is
markedly in�uenced by geological-tectonic structure
of the area. There are different hydraulic conditions
of environment in the area of crystalline rocks and
Mesozoic complexes. The granite rocks of Tatricum
are characterized by �ssure permeability. The carbon-
ate rocks have hydraulic properties typical for karst
environment. The karst and karst-�ssure permeability
dominate. Quaternary sediments considerably in�u-
ence the hydrogeological settings of the crystalline
basement. They offer suitable environment for in�l-
tration of precipitation waters, which accumulate
here and percolate to the zone of disruption of bed-
rock, or �ow away onto the surface. The most im-
portant circulation of groundwater in the Demänová
Valley is connected with middle Triassic carbonate
complex of the Krížna Nappe. According to Méryová
(1990) on the basis of measurements results during
1985 – 1988 or 1986 – 1988 the drainage from this
part of structure reaches 216.7 l·s-1 or 210 l·s-1 on aver-
age. This amount in the extent of 17 km2 represents
speci�c groundwater runoff of 12.75 l·s-1·km-2 or 12.35
l·s-1·km-2. Droppa and Klaučo (1985) divided the Meso-
zoic complex of carbonates in the Demänová Valley
into three blocks: (1) the most important is the south-
ern block surrounded with tectonic line of the Vyvi-
eranie Valley in the south, (2) the central block is ex-
tended from the tectonic line of the Vyvieranie Valley
to the tectonic line in the Čierna Valley, (3) the smaller
block lies northerly of the Čierna Valley.
Underground autochthonous waters are con-
nected with the Demänová cave system. They con-
sist in part of waters from horizontal (underground
streams) and vertical circulation (seepage water).
Seepage water is not regularly included in cave sys-
tem. Well-known is the seepage water Perennial Rain
in the Demänová Cave of Liberty. Several small un-
derground streams are formed from intensive seep-
age waters, e.g. in the Pink Gallery of the Demänová
Cave of Peace, the Lake Passage of the Demänová Ice
Cave. Some underground streams represent surface
autochthonous streams which sink into the under-
ground. More beautiful temporary and permanent
lakes are known from this cave system. The largest
of them is the Great Lake in the Demänová Cave of
Liberty, which is 52 m long, 5 – 12 m wide and more
than 7 m deep. Several lake types are typical for the
cave system, e.g. sump, rimstone-dammed lakes and
stalagmite.
The most important allochthonous underground
stream is the underground Demänovka with the
length of more than 3 km. Its complete course is not
known. The most southern known parts of the un-
derground stream are in the Pustá Cave. The under-
ground Demänovka in the Agate Dome of the Pustá
Cave is situated about 62 m under the riverbed of the
surface Demänovka in that location. The underground
Demänovka is known from the Demänová Cave of
Liberty and the Vyvieranie Cave. The regime of the un-
derground Demänovka is more equable as compared
with the regime of the surface Demänovka. Sink wa-
ters of the surface Demänovka are known from the
Štefanová Cave as well as the Údolná Cave. Under-
ground course of the Zadná voda Stream is known
from the Štefanová Cave. The regime of underground
allochthonous waters in non-karst area is monitored
in the area of Lúčky – a contact zone between crystal-
line rocks and karsti�ed Mesozoic carbonates.
Underground streams in the caves of the Demänová
Valley are relatively often accompanied with sumps,
mainly within the main stream of the Demänovka
(Hochmuth, 2000). The most important resurgence in
the Demänová Valley is located at the end of the Vyvi-
eranie Valley. It represents the out�ow of the under-
ground Demänovka to the surface. A part of waters of
underground Demänovka from the Vyvieranie Cave
(maximum 150 l·s-1) is used as drinking water sup-
ply for the Liptovský Mikuláš city. Other more known
karst springs of the Demänová Valley include e.g. the
Studená diera Spring (spring is connected with un-
derground stream of the Demänová Cave of Peace),
spring at the end of the Okno Valley, spring under the
Čierna Valley, the Štôla Spring (equally used as supply
of drinking water).
A very close relationship is between the surface and
underground waters in the Demänová Valley. Results
of tracing tests and discharge measurements with
water current meter from the pro�les on the surface
and underground Demänovka and its tributaries prove
this strong relationship. Old and new results of water
courses discharge on the surface and in the under-
ground hydrological system show hidden discharge
surpluses or losses between measurement points in
different hydrological situations (Kullman & Hanzel,
1976; Droppa & Klaučo, 1985; Auxt et al., 2012). New
measurements were done with water current meter
in 7 series on 49 places in the hydrological system of
the Demänová Valley during 2011 – 2012. Results of
this measurement demonstrate average discharge
losses of 356 l·s-1 in the surface Demänovka in karst
area (along meeting with underground Demänovka).
Discharge measurements were accomplished under
the EU project “Improving the Care of the Ramsar Site
193
 – Caves of the Demänová Valley”. Within this project,
also 12 tracer tests using a biological tracer were car-
ried out (Auxt et al., 2012). Results of tracing tests to-
gether with old results of tracing tests show very high
vulnerability of karst waters in the Demänová Valley
and a complicated circulation of underground water.
Other speci�c hydrogeological activities were real-
ized within this project as well. Three boreholes were
drilled in Lúčky area with realization of hydrodynamic
tests and subsequent long-term groundwater level
monitoring. Six water gauges (5 on the surface and
1 underground) were built in the catchment area of
the Demänová cave system with long-term monitor-
ing of discharges since November 2009. In addition,
32 sampling places for regular observation (in a two-
month interval) of environmental isotopes (δ18O; δ2H
and tritium) in water were established. Results show
some similarities but also differences especially in ox-
ygen and deuterium isotope contents of the analysed
water types. As the most depleted are the waters of
the allochthonous surface streams, smaller autoch-
thonous surface streams are slightly heavier. From
the underground streams, the most depleted are the
ones directly communicating with surface waters.
Dripping seepage waters of the cave system are the
“heaviest” of all water types.
Cave waters of the Demänová Valley represent wa-
ter with atmospheric genesis, its chemical composi-
tion correlates with mineral-petrographic composition
of rocks. Main differences of chemical composition are
between autochthonous and allochthonous waters.
On the basis of chemical composition, the water of
the Demänová Valley can be divided into three groups
(Haviarová, 2012). Allochthonous waters (surface
and underground) with very low mineralization (up
to 100 mg·l-1) and primary Ca-Mg-HCO3 and Ca-HCO3
types, respectively Ca-Mg-SO4-HCO3, Ca-SO4-HCO3
types belongs to the �rst group. Waters of the second
group contain a mix of low mineralized allochthonous
waters with higher mineralized autochthonous wa-
ters. Mineralization of these waters is predominantly
from 100 to 220 mg·l-1; silicate weathering, dissolution
of carbonates and mix waters represented the main
mineralization processes. These waters represent pri-
marily Ca-Mg-HCO3 and Ca-HCO3 genetic type. Medi-
um mineralized waters with the mineralization from
200 to 500 mg·l-1 belong to the last group. The main
mineralization process of this group is dissolution of
carbonates. Autochthonous waters from the surface
and from the cave system belong to this group. These
waters represent primarily Ca-Mg-HCO3, Mg-Ca-HCO3
and Ca-HCO3 genetic type. Ca2+ and Mg2+ are the pre-
dominant cations in water of the Demänovská Valley,
HCO32- are the predominant anions.
Droppa researched problems of corrosion intensity
in the Demänová Valley during 1974 – 1986 (Droppa,
194
1996). The corrosion intensity of the underground
Demänovka was determined by hydrochemical meth-
od to 6.93 m3 per year during 1974 – 1978 and by lime-
stone tablets method to 295 cm3·m-2 per year during
1981 – 1986.
Cave deposits
Autochthonous deposits originate directly in caves
by chemogenic and breakdown processes. Stalactite
forms occur in the caves of the Demänová Valley in
various shapes (straw stalactites, thin and thick conic
stalactites, irregularly thickened and spherical sta-
lactites). From among numerous stalagmite forms
the most outstanding are pagoda-like stalagmites.
The Demänová caves are known also by the abun-
dance of rimstone pools, in which occur irregular
coral, popcorn or water lily (lotus) like shapes. Cave
pearls were formed in shallow rimstone pools and
egutation pits. The Demänovská Ice Cave is known
by occurrence of cryogenic cave pearls, formed in
Holocene under periglacial conditions on the edge of
glaciated part, on seasonally deep-frozen cave �oor
in places of dripping water or around pools (Žák et al.,
2013). Films and coatings of a moonmilk can be seen
on rock walls in several places of caves. Except for
calcite speleothems, also aragonite was found in the
Demänová caves (Treasury in the Demänová Cave of
Liberty). Aragonite usually heals broken straw sta-
lactites or creates thickened and eccentric shapes on
dripstones.
In relation to allochthonous genesis of the prevailing
part of caves in the Demänová Valley, allochthonous
sediments occur inside them, as well. Many places in
caves have deposits of granite boulders, pebbles and
sand, which were �owed in from the surface by ponor
allochthonous waters of the Demänovka and Zadná
voda streams. Levees, originated by aggradation of
�ne-grained sand and silt during �oods, occur in
some places on the banks of the underground stream.
Gravel or sand allochthonous sediments are in several
cave parts covered with �ne-grained �ood sediments
deposited during higher water levels (probably also by
proglacial waters). Allochthonous sediments within
the longest cave level leading from the Demänová
Cave of Liberty through the Demänová Cave of Peace
to the Demänová Ice Cave (level IV by Droppa, 1966,
1972; level V by Bella et al., 2011) together with the
lower levels belong to palaeomagnetic epoch Brunhes,
i.e. they are younger than 780 thousand years (Pruner
et al., 2000). It is con�rmed by the results of radio-
metric dating (U-series methods) of basal �owstones
lying on allochthonous �uvial sediments (Hercman et
al., 1997, 1998, 2000, 2006). Siliciclastic allochthonous
�uvial sediments are a source of emanation of natu-
ral radiation in cave environment (locally the limit of
370 Bq·kg-1 is exceeded).
 The bones of Pleistocene and recent fauna occur
in several places of caves belonging to allochthonous
biogenic �lls. Piled remains of wood fallen from the
surface through doline opening as well as dogs’ bones
thrown away by local shepherds were found under en-
trance shaft opening to upper parts of the Pustá Cave,
as well as under the shaft opening to the Kosienky Cave
in the top part of the Krakova hoľa Hill.
Cave microclimate and ice-�lled cavities
The studies of climatic settings in the Demänová
Valley and of cave microclimate were �rst started
by experts mainly in relation to glaciation of the
Demänová Ice Cave. This cave maintained an out-
standing position within the framework of the region
at the beginning of taking interest in caves. Not only
for �ndings of cave bear bones but mainly because
of its ice �lls. Already the �rst researches and obser-
vations emphasized that growth and permanence of
cave ice �lls depends on thermal conditions in win-
ter. After cold winters the cave accumulated a large
volume of �oor ice with concurrent presence of
many vertical ice formations of bigger dimensions.
After warmer winters the increment of �oor ice was
meagre and vertical ice formations had considerably
smaller dimensions (Halaš, 1984).
The principal research of cave ice and microclimate
starts as late as the beginning of the second half of
the twentieth century. The impulse was evoked by
microclimate stability violation. The main causes of
this process were the changes in cave morphology
connected with new discoveries or reconstruction of
pathway (Benický, 1958; Droppa, 1957; Otruba, 1958,
1971; Halaš, 1984). The research of glaciation con-
ditions and detailed monitoring of cave climate has
been continuing with various intervals up to now. The
monitoring of microclimate is carried out at present
also in other, most important parts of the Demänová
cave system.
The majority of caves located in the Demänová Val-
ley have minor thermal changes in their environment.
These changes are apparent usually only between
temperatures during cold and warm season and com-
monly don’t exceed 2 °C annual amplitude. The global
character of cave climate is determined by geographi-
cal location of the cave, so the air temperature inside
the cave (except for permanently �lled with ice) is
close to the annual average temperature of the out-
side air at that location.
The Demänová Valley is situated in the cool climatic
region and within all its subregions: moderately cool,
cool mountainous and cold mountainous (Lapin et al.,
2002). The average annual air temperature is in the
range from 2 °C to 6 °C (Šťastný et al., 2002) depend-
ing on elevation above sea. The amount of seepage
or evaporation as well as slope radiance in relation
to natural glaciation of the Demänová Ice Cave was
importantly in�uenced by reforestation of the valley
with preferred coniferous trees. Elevation above sea
and location of microhabitats in the valley against
prevailing winds has a determining in�uence on the
amount of rainfall. Slope exposition to cardinal points
has an important in�uence on immediate changes of
air temperature. Cave microclimate in the Demänová
Valley is also in�uenced by presence of temperature
inversions.
The majority of caves in this territory have a stable
microclimate. Their annual average air temperatures
are within the range from 6.3 °C do 7.0 °C depending
on the isolation of cave spaces from the in�uence of
outside climate, vertical span of cave system, volume
and other factors. The most known example of such
a type of cave is the Demänovská Cave of Liberty or
Demänovská Cave of Peace. Prevailingly horizontal
caves like Okno, Beníková and Suchá Cave belong to
this list as well. Their entrance parts are open and due
to no barrier morphology they are cooled down inten-
sively during winter, which results to frequent occur-
rence of seasonal ice formations.
A typical representative of the second type of caves
in the Demänová Valley is the Demänová Ice Cave.
The exchange of air masses between outside atmos-
phere and the cave, as well as the exchange within
particular parts of the cave is very complicated and
changeable with the time. It depends mainly from
outside air temperature �uctuation. Generally, in win-
ter season during decline of outside temperatures un-
der the freezing point, the cave has a static-dynamic
to dynamic character. In summer season the most of
cave spaces behave statically.
Permanent ice �lls in the Demänová Ice Cave occur
mainly in the form of �oor ice. Floor ice �lls up the
lowest spaces of the cave, which descend to the depth
of 40 to 50 m from the cave exit. This ice exists in the
length of 150 m on average, however it doesn’t cover
the �oor continuously. The most glaciated part is the
Kmeť´s Dome. More than a half of the total volume
of ice in the cave is situated in its central part. Condi-
tions for glaciation started with natural burying of the
lower entrance by slope processes. Consequently, the
lowest parts of the cave were intensively overcooled
during winters, which enabled ice accumulation proc-
esses to start. Permanent glaciation of these spaces is
estimated from 400 to 500 years ago (Droppa, 1957).
The Demänová Ice Cave is known by a great dynam-
ics of ice forms changes. During favourable climatic
conditions, there is around 1,000 m3 of �oor ice cover-
ing an area over 1,400 m2. The average thickness of
ice reaches 0.8 m (Strug & Zelinka, 2008b). Except for
dominant �oor ice, there are also different ice forms
– ice columns, stalagmites, stalactites, ice coatings or
ice crystals.
195
 Cave fauna
Most of caves in the Demänová Valley are gen-
erally oligotrophic due to lack of bat guano and
sources of organic matter. Trophic factors together
with relatively low air temperature of caves ranging
between 0 and 7 °C are considered to be main rea-
sons why both diversity and richness of cave-dwell-
ing fauna are relatively low in this region. On the
other side, local underground habitats belong to
important refugia and even the northernmost sites
in Europe, where several subterranean endemic and
relict forms of invertebrates have been preserved
during and after Pleistocene mountain glaciations
in Central Europe. Based on the recent data the pal-
pigrades (Palpigradida) represented by Eukoenenia
spelaea reach here the northernmost range limit of
their distribution in the world (latitude of roughly
49° N). Several species rank among the Western Car-
pathian endemics: collembolans Pseudosinella paclti,
Deteraphorura kratochvili and Protaphorura janosik,
and gamasid mite Veigaia inexpectata. There are
also some endemics with geographic distribution
ranges limited to smaller areas within the Western
Carpathians: millipede Allorhiscosoma sphinx, short-
winged mold beetles Bryaxis monstrosetibialis and
B. frivaldszkyi slovenicus, or even to local area of the
Demänová Valley: carabid beetle Duvalius micro-
phthalmus spelaeus. Rare springtail Hypogastrura
crassaegranulata with troglobitic mite Poecilophysis
spelaea are considered as glacial relicts.
Totally 122 taxa of 27 systematic groups of inver-
tebrates (Evertebrata) have been detected in caves of
the Demänová Valley up to now, especially in 37 km
long Demänová cave system. The invertebrates com-
prise 34 eutroglophiles, 11 stygophiles, 6 troglobites
and 2 stygobites. The highest species diversity and
richness of terrestrial arthropods is concentrated in
contact zone of the caves with above-ground habitats
(ecotone). Parietal fauna within cave entrance spaces
is represented mostly by troglophiles, namely dipter-
ans Bradysia for�culata and Trichocera maculipennis,
lepidopterans Triphosa dubitata and Scoliopteryx liba-
trix and representatives of spiders (most often Meta
menardi) and harvestmen Ischyropsalis manicata.
On the contrary, the recently glaciated cave spaces
(Demänová Ice Cave) revealed lower species diversity.
Deeper parts of caves are inhabited mostly by spring-
tails (Collembola), dipterans (Diptera) and predatory
mites (Acarina). The diversity of springtails is remark-
ably high, up till present 32 species were con�rmed
in caves of the territory. Megalothorax hippmani and
M. tatrensis are recently described obligatory cave
species found in the Demänová Cave of Peace. Wid-
er spectrum of soil and epigeic invertebrates have
a strong affinity to subterranean environment here,
which are quite common in the majority of Slovak
196
caves, e.g. earthworm Dendrodrilus rubidus, gamasid
mites Parasitus loricatus, Veigaia nemorensis, spring-
tails Pygmarrhopalites pygmaeus, Folsomia candida,
Ceratophysella granulata, terrestrial isopod Mesonis-
cus graniger, and others. Aquatic fauna is represented
mostly by crustaceans (Crustacea). Stygobitic amphi-
pod Niphargus tatrensis is a permanent dweller of the
Demänovka underground stream. Among 14 cope-
pod species three are subterranean forms: Diacyclops
languidus var. belgicus, Elaphoidella pseudophreatica
and Paracyclops �mbriatus f. imminuta. Presence of
the rare turbellarian Dendrocoelum carpathicum and
phreatobiotic amphipod Synurella intermedia hrabei
in the Demänová Cave of Liberty are noteworthy,
too.
Vertebrates (Vertebrata). The underground spaces
serve as either hibernation and wintering sites or pro-
vide temporary shelters during adverse conditions on
the surface (drought, �res, etc.), shelter from preda-
tors or occasional feeding place. Presence of trout
Salmo trutta m. fario is well documented in the un-
derground Demänovka Stream within the Vyvieranie
Cave, the oldest data from this site date back to the
18th century (Buchholtz, 1787). Amphibians Salaman-
dra salamandra, Rana temporaria and Bufo bufo are
hidden at cave entrances during winter or dry sum-
mer periods. In local caves reptiles have been found
mostly as osteological remains (e.g. Lacerta vivipara,
Coronella austriaca), probably displaced by other ani-
mals (e.g. owls, martens) into underground spaces
from the surface. Occurrence of birds in caves is as-
sociated with nesting, roosting or feeding behav-
iour. Live adults or evidence of their residence (nests,
pellets) have been observed at cave entrances, usu-
ally owls (Strix aluco) and songbirds (e.g. Corvus corax,
Tichodroma muraria). Mammals are represented
mostly by bats (Chiroptera). Since 1955 sixteen bat
species have been observed in local caves, other two
species (Pipistrellus pipistrellus, Nyctalus noctula)
were con�rmed only by analysis of bone remains. The
Demänová Ice Cave and the Suchá Cave rank among
the most important hibernation sites of cold-tolerant
forest species Myotis mystacinus, M. brandtii and Ep-
tesicus nilssonii in Slovakia. These three species with
Barbastella barbastellus, Plecotus auritus and P. aus-
triacus hibernate mostly in cooler caves with variable
microclimatic conditions (mainly in the Demänová Ice
Cave, Suchá Cave and Okno Cave). Myotis myotis and
Rhinolophus hipposideros are dominant in caves with
relatively high and stable microclimate (mainly in the
Pustá Cave and Beníková Cave). The Myotis blythii
was one of the most numerous bat species in local
caves in the �fties of the 20th century, however, a rap-
id decrease of its abundance and even its absence
after 1964 has been recorded. Other species, such as
Rhinolophus ferrumequinum, Myotis daubentonii, M.
dasycneme, M. bechsteinii, M. nattereri, Eptesicus se-
rotinus and Vespertilio murinus hibernate irregularly
or sporadically here. In total, at least 600 individuals
of bats hibernate in the caves of the Demänová Valley
in recent years.
Palaeontological �nds
The Demänová Valley is also known by richness of
palaeontological �nds. Some fossils have been found
directly in the Mesozoic rock (Middle Triassic dark
Gutenstein limestone). These are represented by the
following species: Diplopora sp., Porifera indet., Bryo-
zoa indet., Tetractinella trigonella, Gastropoda indet.,
Bivalvia indet., Thelia immisorbicula, Thelia sp., Crinoi-
dea indet., Prionidina mülleri, Gondolella cf. constricta,
G. excelsa, G. hanbulogi, and Neohindonella sp.
More abundant fossil record of the Late Pleistocene
fauna of large mammals is known almost from every
bigger horizontal cave in the valley, such as Demänová
Cave of Liberty, Demänová Ice Cave, Demänová Bear
Cave, Vyvieranie Cave, Beníková Cave, Zbojnícka Cave,
Jaskyňa v Sokole Cave, and Okno Cave. Since depos-
its of these caves contain mainly fossils of cave bears
(Ursus ex gr. spelaeus), they have also been known as
„dragon caves“or later as „bear caves“.
Apart from fossil remains of cave bears, also fos-
sils of arctoid bear (Ursus ex gr. arctos), cave lion (Pan-
thera spelaea), wild cat (Felis silvestris), wolf (Canis lu-
pus), foxes (Vulpes vulpes – lagopus), marten (Martes
sp.), badger (Meles meles), wolverine (Gulo gulo),
rodents, insectivores, and bats have been found in
the Demänová Valley caves. The presence of leopard
(Panthera pardus), cave hyena (Crocuta crocuta spe-
laea), and dhoul (Cuon alpinus) in the Demänová fossil
record is so far questionable.
Rare �nds of large ungulates (Bos primigenius, Rupi-
capra rupicapra, Cervus elaphus, Coelodonta antiquita-
tis, Equus ferus ssp.) and proboscideans (Mammuthus
primigenius) in the caves represent probably remains
of prey, accumulated by predators or an ancient man,
although his presence in the Demänová Valley is not
validated up to now.
The Late Pleistocene mammalian assemblages from
caves of the Demänová Valley are predominantly an
evidence of relatively cold climate of the Last Glacial
Period, indicating more open habitats. Based on the
radiometric data, the extinction of single megafaunal
elements is assumed still before the Last Glacial maxi-
mum began (ca. 30,000 years ago).
Prehistoric Settlement of the Demänová Valley
and adjacent part of the Low Tatra Mts.
The Demänová Valley, which connects the main
ridge of the Low Tatra Mts. with the central part of
Liptov region, is an important territory from the view-
point of ancient settlement, related with a sequence
of archaeological cultures, which evolved in a relative-
ly closed corridor of the Liptov Basin.
Along with several stone �int artifacts classi�able
into prehistoric ages, the oldest settlement of this part
of the Low Tatra Mts. is represented by Baden culture.
Discovery of scattered shreds in the Okno Cave can be
according to brushing (strawing) surface classi�ed to
the end of the Copper Age, into the period of the late
phase of the Baden culture. After an intensive settle-
ment at the end of the Copper Age, during roughly
four hundred years’ period of the Late Bronze Age the
population distinctively declines. More permanent
and continuous settlement started here as late as the
beginning of the Middle Bronze Age, when the Lusa-
tian culture spread to a large territory of the northern
part of the central Europe. Its oldest horizon is rep-
resented by settlements in Liptovská Teplá, Liptovský
Michal and Paludza. Probably already in this period
the bearers of the Lusatian culture used the top of the
Bodová Hill (Volko, 1928–1929). Grass covered top pla-
teau with northern exposition has dimensions around
200 x 150 m. Stone bank with preserved height of cir-
ca 1.5 – 2 m extends from east to west in the length
of around 200 m and circumscribes the top plateau
from every direction, with boldest appearance in the
southern part. From Bodová it is possible to go through
a narrow ridge to more southerly situated smaller for-
ti�cation on the top of the Končistý Hill (1310 m) with
plateau dimensions of 20 x 20 m. The location is pro-
tected from south by a vertical stone wall and from
the north there is a steep slope, where obviously also
a stone wall existed. This place probably functioned
as an advanced defence line for more southerly lying
system of forti�ed positions on Iľanovská Poludnica
(1549 m). Relevant �nds were rendered mainly by sur-
vey of the Západná Poludnica, which probably formed
an acropolis of this hillfort. Of them, a time support
is offered by 120 mm long bronze needle, which can
be dated to the Early Bronze Age (Pieta, 2002). Highly
exposed positions on Končistý Hill and both peaks
of Poludnica can be considered refuges, hence oc-
casionally settled locations at times of highest dan-
ger, which were used by people from settlements in
lower basin positions. Besides, the mountain of Zadná
Poludnica is the highest laid hillfort within the territo-
ry of Slovakia, moreover such highly placed localities
are not common in the whole of Europe. The �nding
of a bronze sickle discovered in 1933 during digging
the access path to the Demänovská Cave of Liberty
(Šimková, 2006) is probably related to votive offer-
ings. We know from old records that a mass �nding
of bronze products, originally stored in the collection
of B. Majláth (Hampel, 1886b; Novotná, 1970a) comes
from the cadastral territory of Ploštín. We don’t know
the exact localization, however it allegedly contained
a hammeraxe, two winged axes, shoulder spiral gar-
197
 nish, three rings and one “star-shaped” artifact. It is
probably related to Lusatian �nds from the highland
above the Ploštín village. Equally, we don’t have closer
data on alleged hoard from Pavčina Lehota, which
contained six bronze axes and a fragment of a sickle
(Kürti, 1930).
Cultural complex of the Lusatian culture in the fol-
lowing period of the Late Iron Age – Hallstatt (800/
750 – 450/400 B.C.) continuously proceeds as “Orava
type of the Lusatian culture”. Unlike the previous pe-
riod, the centre of settlement moved more to the
south and an important agglomeration arose in the
lower part of the Demänová Valley with a centre on
Rohačka (Pieta, 1983). The �ndings date this horizon
to advanced Hallstatt period in degrees Hac-HaD, or
to the turn of Late and Early Iron Age. Rohačka is di-
rectly related with the forti�cation on Demänovská
Poludnica (1304 m) and both are connected by moun-
tain ridge (Droppa, 1970). The research of this position
brought serious knowledge on character and dating
of this local settlement (Pieta, 1980). The whole area
contained an ash layer mixed with pottery, daub, peb-
bles and multiple remains of carbonized corn and leg-
umes. Together with remains of human bones, these
�ndings support a violent termination of the hillfort.
This is endorsed also by �nding of trilateral bronze ar-
rowhead of so called Scythian type, which is a strange
element in Lusatian environment. Along with equal
arrowheads from Iľanovská Poludnica (Pieta, 2002)
as well as other analogous �ndings, they document
contacts of the north-Slovakian Hallstatt civilization
with more southerly and easterly settled cultural
centres, which are closely connected with miscella-
neous Nomad ethnicity. The surrounding of Pavčina
Lehota is long known by locations of “Zámeček” and
“Žiarec (Žiarce)”, which are mentioned in the register
of Hallstatt hillforts (Benediková, 2007). However,
their dating is still not credibly con�rmed. A material
from “Zvon” hillfort in Lazisko, which forms northern
projection of the Siná massif, can be also classi�ed to
the turn of the Hallstatt and La Tène periods. A refuge
was also detected on the north-eastern fork ridge of
Siná, in the position of Na jame (1438 m) (Droppa,
1970). There is a small river cave named Tunelová
jaskyňa s bivakom (Tunnel Cave with Bivouac) easterly
from the massif of the Sokol cliff, located under the
Na jame refuge. Some fractions of Hallstatt-like pot-
tery were found here during a short probing (Holúbek
et al., 2001). A bronze arrowhead of Scythian type
was found in the Dvere Cave (Veľká jaskyňa v Bašte)
in 1995. Undoubtedly, it is related to the refuge back-
ground on the Demänovská Poludnica.
In the Early Iron Age on the local post-Lusatian
roots, the Púchov culture originated, in which the Celt-
ic material element, ethnically perhaps connected
with Cotini tribes, was even more energetically en-
198
forced. A strong settlement was discovered in Lazisko,
Rohačka was settled again, with �ndings of Celtic and
Roman coins and Roman �bula (Beninger, 1937; Pieta,
1982). Two Púchov type forti�cations are also in the
location “Chopce” above Závažná Poruba village and
in “Hrádok”, on the left side of the Jánska Valley. Per-
haps from this location or from its proximity comes
also a hoard from 1869, which contained three bronze
rings and a sculpture of a human �gure (Hampel,
1886a). However, the discoveries of La Tène culture
artefacts are also found inside the Demänovská Val-
ley. An iron spear was found during stone excavation
in Repiská in 1944 (Bárta, 1953). A small silver coin
was found in the Jaskyňa v Sokole Cave (also named
Jaskyňa v Blatníku), on the terrace in front of the cave
entrance. It represents a Celtic coin with a bump on
reverse side, belonging to Spiš type according to Kol-
níková’s classi�cation (2004). Roman bronze �bula
was found in the prolonged tunnel access easterly
from the entrance. A worn Roman coin, reworked to
pendant comes from the Tunelová Cave (called also
Studňa – Well) in the Okno Valley. After cessation of
the Púchov culture in the 2nd century, another settle-
ment horizon is connected with so called North-Car-
pathian group of the Late Roman Age, dated to the
last quarter of the 4th till the �rst third of the 5th cen-
tury AD (Pieta, 1991b). At that time mostly the older
forti�cations were settled, which could be relatively
well preserved after inhabitants of the Púchov cul-
ture – Liptovský Ján, Zvon in Lazisko and the interest
in caves is renewing – overhang in the Čierna Valley
(Šimková, 2006). Perhaps it is possible to classify here
also several fragments of �ne thin-walled pottery
from the Okno Cave (Šimková, 2006).
From the history of the Demänová Caves
The �rst mention on openings to caves comes from
1299, however the cave near Liptovský Mikuláš was
�rst time mentioned by J. P. Hain as late as 1672. The
18th century brought the growth of interest in caves,
when G. Buchholtz jr. made a plan of the Demänová
Ice Cave. It was published by M. Bel in 1723 and he
mentioned the Demänová caves in the Notitia in
1736. Caves became publicly known and mainly the
Demänová Ice Cave was very popular.
The �rst adaptation of its spaces was arranged by
the Demänová composessorate in the 19th century.
In 1885 the Liptov section of the Ugrian Carpathian
Fellowship provided a shelter hut for visitors. Later
they adjusted its operation and the cave was opened
four months in a year. Mentions of the Demänová
caves appeared in travel handbooks and guides at the
end of the 19th century. Except for the Demänová Ice
Cave, no other cave was an object of closer interest.
Only in the Okno Cave H. Horusitzky was looking for
deposits of phosphate sediments in 1916.
 In 1918 the Demänová Ice Cave was deteriorat-
ing and interest in the cave subsided. J. Volko Staro-
horský surveyed the Okno Cave in 1923. Its owner – L.
Povolný opened the cave to public in 1925, however
it didn’t have great attendance and in the end dilapi-
dated.
At the beginning of August 1921, A. Král accompa-
nied by A. Mišura penetrated through the ponor of
Demänovka into its underground course and discov-
ered the Demänová Cave of Liberty. A Commission for
Proclamation of the Demänová caves was established
in September 1922, which opened the cave to public
in August 1924. The Demänová Caves Cooperative
was set up at the end of 1925 and a new period of
cave development was started.
Cave discovery enhanced the interest in cognition
of the Demänová caves. Firstly a quest for a connec-
tion of the shaft in the Pustá Valley with the new
cave was a topic. The expedition reached the bottom
of the shaft in 1923, however the connection wasn’t
reached even by following expeditions. J. Volko Staro-
horský was engaged in studying the character of ice
�ll in the Demänová Ice Cave in 1935. V. Benický sur-
veyed its ice �lled parts in 1938 and on the turn of
1944 – 1945 measured its spaces.
The District National Committee imposed a na-
tional administration upon the Demänová Caves
Cooperative in July 1945. The Slovak Speleological So-
ciety started to develop the Vyvieranie Cave for the
public at the beginning of 1950, however the work
was stopped due to lack of �nance. In July 1951, a con-
nection between the Pustá Shaft and the Demänová
Cave of Liberty was reached, by which a 30-years’
long problem was solved.
After digging through the sump at the end of the
Demänová Ice Cave in January 1952, P. Revaj, S. Šrol
and P. Droppa penetrated into the Demänová Cave
of Peace. The Demänová Ice Cave was opened to
public in April 1952, which disrupted its tempera-
ture regime. Various measures were realized during
1953 – 1954 in order to renew the ice �ll in the cave.
A research group was formed at the Demänová caves,
which continued in survey of its spaces. A group of
divers strived to break through the sump at the end
of the lake in the Vyvieranie Cave. Another attempt to
overcome a sump in the Pustá Cave was also unsuc-
cessful. Pumping out the water from the Great Lake
in 1968 was also a failure.
The Demänová caves were administered by several
organizations after nationalization. In 1966 they were
incorporated under the Museum of Slovak Karst in
Liptovský Mikuláš. From there, they were taken over by
the Slovak Caves Administration on January 1, 1970.
The administration organized some reconstruction
work in caves and development of the Demänová
Cave of Peace for opening to public was preceded
by its complex research provided by the Museum of
Slovak Karst.
Survey of the Demänová caves stagnated during
the seventies. After setting up a caving club in the
Demänová Valley, it was oriented to the Vyvieranie
Cave. Speleodivers connected this cave with the
Demänová Cave of Liberty in 1983. The connection
of the Demänová Cave of Liberty with the Demänová
Cave of Peace was reached at the beginning of 1987,
after pumping out the Great Lake in the Demänová
Cave of Liberty.
All-national changes in November 1989 made
a space for reestablishment of the Slovak Caves Ad-
ministration. It was founded on July 1, 1990 with
a mission to manage show caves including the caves in
the Demänová Valley. To the merit of amateur cavers,
the speleological survey of cave in the Demänová Val-
ley continued in the following years with important
discoveries mainly in the Štefanová Cave, Pustá Cave
and Okno Cave.
Protection and utilisation of caves
The whole territory of the Demänová Valley is
located in the Low Tatra National Park, which was
designated in 1978. Within the system of European
nature protected territories NATURA 2000, the ma-
jority of the Demänová Valley is a part of the Spe-
cial Area of Conservation SKUEV0302 Ďumbier Low
Tatra designated in 2004 and also a part of the Spe-
cial Protection Area for birds CHVU018 Low Tatra,
designated in 2010. An important step to protection
of the Demänová caves was the designation of the
Demänová Valley Natural Reserve as early as 1929,
which belongs among the oldest natural reserves in
Slovakia.
The Demänová caves were designated a protected
natural formation in 1972. Since 1996 the system of
Demänová caves (speleologically connected system
of caves more than 37 m long) is recategorized to the
national nature monument. The Štefanová Cave and
the Okno Cave were designated national nature mon-
uments in 2001. The caves in the Demänová Valley
represent, from the viewpoint of nature protection,
one of the most valuable cave systems in Slovakia,
however due to its allogenic location they rank among
the caves the most threatened by anthropogenic ac-
tivities (tourism and forest management in the non-
karst part of the catchment area). Protection zone
of the national nature monument of the Demänová
caves, designated in 2009, covers the area of 592,3152
ha and includes the ponor zone at the contact of non-
karst and karst territory.
The Caves of the Demänová Valley were inscribed
on the Ramsar list of wetlands of international im-
portance on November 17, 2006 under registration
number 1647. They represent a characteristic type
199
 of underground karst and cave hydrological systems
with a high hydrological importance. They are fea-
tured by occurrence of many vulnerable and endan-
gered species of cave fauna like species: Eukoenenia
spelaea (Palpigradida), Niphargus tatrensis, Synurella
intermedia (both Amphipoda), Allorhiscosoma sphinx
(Diplopoda), Duvalius microphthalmus spelaeus (Cole-
optera), Hypogastrura crassaegranulata, Protaphorura
janosik, Deteraphorura kratochvili, Pseudosinella paclti
(Collembola) and many others. Simultaneously, they
represent a locality important from the viewpoint of
200
cave invertebrate fauna biological diversity preserva-
tion of the Western Carpathians. 66 species of inver-
tebrates and 11 species of bats were determined in
the cave system (Haviarová, 2007).
The Demänová Cave of Liberty and the Demänová
Ice Cave are open to public and play a role of educa-
tional localities of nature protection. The Demänová
Cave of Liberty is the most visited show cave in Slova-
kia. It represents a very attractive tourist spot in Slo-
vakia, adequately known abroad, mainly in surround-
ing Central European states.